Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trnava 10Co/110/2012 2110222654 20. 11. 2013 Mgr. Dušan Čimo ECLI:SK:KSTT:2013:2110222654.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci navrhovateľky: Ing. Y. Y., nar. XX. W. XXXX, bytom G., B. XXXX/X, zast. splnomocnenkyňou: JUDr. Veronika Gašparíková, Trnava, V. Clementisa 22, proti odporkyni: PharmDr. F. D., nar. XX. I. XXXX, bytom B., O. XXXX/XX, zast. splnomocnenkyňou: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA DVORECKÝ & BOHUNICKÝ s.r.o., Bratislava, Lermontovova 18, o zvýšenie výživného, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 4. júna 2012 č. k. 21C/72/2010 - 286 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh na zvýšenie výživného, ktorým sa navrhovateľka (ako plnoletá dcéra odporkyne) domáhala zvýšenia výživného na 1000 eur mesačne (z doterajších 250 eur mesačne na základe tzv. zmier schvaľujúceho uznesenia Okresného súdu Trnava z 9. decembra 2009 sp. zn. 14C/252/2009). Odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 62 ods. 1 - 3, § 75 a § 78 ods. 1 a 3 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne záverom o nedôvodnosti návrhu, keď podľa neho najmä u navrhovateľky nedošlo k žiadnej podstatnej zmene, odôvodňujúcej požadované zvýšenie. Navrhovateľka totiž stále študuje na vysokej škole (nech aj vo vyššom ročníku) a venuje sa tancu (s reprezentáciou i v cudzine), pričom i so sestrou žijú v rodinnom dome ich otca (vlastnícky patriacom spoločnosti SCORPIO INTERNATIONAL, s.r.o.), v ktorej súvislosti ale žiadne náklady spojené s bývaním nehradí. Rovnako zmeny nenastali ani u otca navrhovateľky, ktorý je od 1. júla 2009 bez zamestnania, žije z úspor a má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletej W. P. Y., nar. X. V. XXXX (ktorej platí výživné 450 eur mesačne). Naopak zmeny nastali u odporkyne, keď tej pribudla vyživovacia povinnosť k maloletej O., nar. XX. F. XXXX (osvojenkyni odporkyne na základe rozsudku Okresného súdu Senica sp. zn. 20P/305/2010 z 26. novembra 2010, právoplatného 6. decembra 2010) a zmenila zamestnanie (s poklesom čistého príjmu o 736,59 eur). Z aktuálneho príjmu odporkyne bolo by možno vyčleniť na výživné približne sumu 285 eur mesačne, táto však má slúžiť plneniu vyživovacích povinností k všetkým trom jej deťom (k navrhovateľke, jej sestre Z. aj osvojenej O.). Ak aj výška výživného na Z. sa rovná dosiaľ určenému výživnému na navrhovateľku a navrhovateľka žije nadštandardným spôsobom života s mesačnými potrebami presahujúcimi 2.000 eur mesačne, návrhu nešlo vyhovieť; dôvodil okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom odporkyne a nedostatkom požiadavky tejto účastníčky na náhradu.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba navrhovateľka a navrhla ho zmeniť vyhovením jej návrhu (v celom rozsahu). Namietala jednak nesprávnym zistením a vyhodnotením možností, schopností a majetkových pomerov odporkyne, ako aj otca navrhovateľky (s pomerne podrobným uvedením výhrad voči skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa, týkajúcich sa o. i. vyššieho než v konaní deklarovaného mesačného príjmu odporkyne a pohybov v majetkovej sfére tejto účastníčky), pre ktoré podľa jej názoru zamietnutie návrhu neobstojí, či toto je prinajmenšom predčasným; popri tom však aj ďalšími zmenami na strane odporkyne (jej vydaj a odpadnutie jej vyživovacej povinnosti k sestre navrhovateľky Z.). Podľa navrhovateľky je to naopak odporkyňa, ktorej spôsob života treba považovať za nadštandardný a mala by si plniť v zvýšenej miere vyživovaciu povinnosť, ak navrhovateľke sa navzdory ukončeniu ňou vysokoškolského štúdia ešte nepodarilo zamestnať a naďalej má (i keď mierne znížené) výdavky spojené so spoločenským tancom. Odporkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Je síce pravdou zánik vyživovacej povinnosti k sestre navrhovateľky Z. (v septembri 2012) i uzavretie odporkyňou manželstva (vo februári rovnakého roka), tieto okolnosti však pre prakticky rovnaký spôsob uspokojovania potrieb domácnosti odporkyne pred uzavretím manželstva i potom, čo sa tak stalo (s výnimkou vyrovnania príspevkov na potreby maloletej O. zo strany odporkyne a jej manžela po vstupe do manželstva) a presah potrieb detí odkázaných na odporkyňu výživou nad jej použiteľnými príjmami v jednom i druhom čase nemali na jej schopnosť platiť výživné navrhovateľke podstatný vplyv. Popri stotožnení sa s dôvodmi súdu prvého stupňa a zotrvaní na námietke, podľa ktorej jej súčasné zárobkové možnosti neumožňujú platenie akýmkoľvek spôsobom zvýšeného výživného poukázala tiež na to, že i navrhovateľka už dosiahla vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, disponuje preto (i vďaka jej jazykovým znalostiam) schopnosťou nájsť si adekvátne zamestnanie a nadobudla tak tiež schopnosť samostatne sa živiť. Prechodný stav nezamestnanosti na tomto nič nemení a aj vyživovacia povinnosť k navrhovateľke (podobne ako skôr u jej sestry) preto už zanikla. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania navrhovateľky celú vec, pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej bolo závislým aj rozhodnutie o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní, doplnil dokazovanie výsluchom oboch účastníčok konania, ako aj listinami, preukazujúcimi najmä príjmy a výdavky v tomto smere zainteresovaných osôb (potvrdenia o sumách vynakladaných na potreby navrhovateľky, potvrdenia o príjmoch oboch jej rodičov a rôzne doklady o výdavkoch domácností týmito vedených) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere dostatočnej pre ním prijaté rozhodnutie, vec i správne posúdil po právnej stránke a ani žiadna zo skutočností, ktoré vyšli najavo (resp. sa nimi argumentovalo) až v štádiu odvolacieho konania, takéto nazeranie na vec nebola spôsobilá podstatne ovplyvniť. Predovšetkým za správne treba považovať úvahy súdu prvého stupňa, založené na interpretácii pre prejednávanú vec rozhodných ustanovení § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zák. o rodine. Z tých prvé je významným preto, že zakotvuje základné kritériá rozhodné pre určovanie výživného, teda odôvodnené potreby výživou oprávneného na jednej a schopnosti, možnosti a majetkové pomery výživou povinného na druhej strane (veta prvá), ako aj rámcovú úpravu tzv. doktríny potencionality faktorov na strane osôb povolávaných k plneniu vyživovacej povinnosti - tak, že sa u takýchto osôb za splnenia zákonom predpokladaných podmienok nemusí vždy vychádzať len z reálne existujúcich možností, schopností a majetkových pomerov, ale aj takých, ktoré je dotyčný schopný objektívne dosahovať, avšak zo subjektívnych dôvodov na jeho strane tomu tak v skutočnosti nie je (veta druhá). Druhé z takýchto ustanovení potom obsahuje najmä tzv. klauzulu rebus sic stantibus (zmeny pomerov), ktorej podstatou je možnosť úspešného domáhania sa zmeny skoršej dohody alebo rozhodnutia o výživnom (výlučne návrhom, pokiaľ ide o inú osobu než o maloleté dieťa) len vtedy, ak je tu podstatná zmena okolností významných pre rozhodnutie o takejto otázke. S prihliadnutím k už vyššie podanému výkladu, týkajúcemu sa základných kritérií rozhodných pre určovanie výživného, je potom výrazom konštantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) v príslušnej oblasti, uplatniteľným a v prejednávanej veci aj správne uplatneným zo strany súdu prvého stupňa, že podkladom pre záver o zmene pomerov, odôvodňujúcej zmenu skoršieho rozhodnutia o výživnom, je vždy len podstatná zmena v odôvodnených potrebách výživou oprávneného a/alebo v možnostiach,
schopnostiach a majetkových pomeroch výživou povinného. K záveru o existencii takéhoto podkladu preto vždy možno dospieť len zistením v tomto smere rozhodných kritérií k času rozhodovania pôvodným rozhodnutím (majúcim sa zmeniť) i k času rozhodovania o zmene a podľa okolností prípadu i v určitom časovom úseku medzitým (dnes spravidla len v období medzi začatím konania a rozhodovaním súdu, pokiaľ nejde o výživné na maloleté deti a preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa, brániacich v skoršom podaní návrhu na úpravu výživného k takémuto dieťaťu), ich vzájomným porovnaním a komplexným zhodnotením toho, či takéto zmeny (ak ich je viac) sú jednosmernými alebo naopak protichodnými, ak ide o druhý z takýchto prípadov, ktorá (-é) čiastková (-é) zmena (y) prevažuje (-ú) a či zistený stav poskytuje aj priestor pre rozhodnutie o zmene skoršieho rozhodnutia o výživnom a ak áno, v akom smere (zvýšením výživného, jeho znížením alebo i zrušením povinnosti platiť výživné - v prípade plnoletých osôb samozrejme s opätovným zdôraznením podmienky, ktorou je zodpovedajúci návrh), rozsahu (tu rozumej mieru zvýšenia alebo zníženia výživného) a od ktorého času (ustálenie tzv. nástupu zmeny pomerov). Pri takomto posudzovaní veci by síce bolo možné súdu prvého stupňa vytknúť, že nepostrehol zmenu spočívajúcu vo vydaji odporkyne, v tomto prípade však nešlo o skutočnosť preukázateľne sa prejavujúcu na možnostiach, schopnostiach a majetkových pomeroch osoby povolávanej návrhom k plateniu výživného vo vyššom než skôr určenom rozsahu. Do času uzavretia manželstva medzi odporkyňou a jej terajším manželom neexistoval žiaden vyživovací vzťah a hoci sa toto uzavretím manželstva zmenilo (nástupom zákonnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi podľa § 71 Zák. o rodine), znamenalo to len nástup práva oboch účastníkov takéhoto manželského zväzku na zásadne rovnakú životnú úroveň, nie však i nástup práva navrhovateľky participovať na prípadnom profite odporkyne z tohto plynúceho. Zásada rovnakej životnej úrovne totiž neznamená matematické vyrovnanie príjmov oboch manželov na rovnakú úroveň a manžela výživou povinného rodiča bez ďalšieho nestíha povinnosť podieľať sa na uspokojovaní potrieb dieťaťa jeho životného partnera, ktorému on rodičom nie je. Toto obdobne, i keď čiastočne tiež z iného dôvodu, platilo pri zvýšení podielu terajšieho manžela odporkyne na uspokojovaní potrieb odporkyňou nezrušiteľne osvojenej Vivien, u ktorej s prihliadnutím k času osvojenia bolo možné usudzovať na zaťaženie len odporkyne príslušnou vyživovacou povinnosťou. Nič nasvedčujúce opaku či tento dokonca preukazujúce tu nebolo a ani uľahčenie plynúce z prevzatia terajším manželom odporkyne časti finančného bremena, plynúceho zo vzťahu osvojenia, tak nemohlo byť navrhovateľke na prospech (tým, žeby si mohla nárokovať podieľať sa na takto odporkyňou získanej výhode). Súd prvého stupňa síce pri svojom rozhodovaní nepracoval ani s okolnosťou zániku vyživovacej povinnosti odporkyne k sestre navrhovateľky Z., to však ani nemohol, ak k tomuto malo dôjsť až v septembri 2012, teda až po rozhodnutí napadnutým rozsudkom. Ani táto okolnosť nemohla spôsobiť nesprávnosť rozhodnutia v prvom stupni, ale nanajvýš viesť k úvahám, či takáto zmena (prípadne i so zmenami podávajúcimi sa už z výsledkov konania pred súdom prvého stupňa) neumožňuje vyhovenie návrhu v odvolacom konaní. Odvolací súd však názor navrhovateľky, žeby to tak mohlo byť, nezdieľa. I keď niet dôvodu spochybňovať dôkazy nasvedčujúce pomerne vysokým potrebám navrhovateľky a preto zjavne nie je namieste ani vyjadrovať sa tak kategoricky, žeby tu jedinými významnejšími zmenami pomerov mali byť tie na strane odporkyne, dosť ťažko možno spochybniť to, že aj v prípade vyjdenia z predpokladu existencie čiastkovej zmeny pomerov na strane navrhovateľky, odôvodňujúcej zvýšenie výživného, tu ostávali zmeny pomerov na strane odporkyne, nasvedčujúce ak nie presne opačnému riešeniu (čiže zníženiu výživného), tak prinajmenšom zachovaniu tzv. statu quo. K tomu inak pristúpil práve súd prvého stupňa, ak (úmerne možnostiam daným mu v konaní s prvkami sporu, ovládanom výlučným dispozičným princípom) výživné síce nezvýšil, zároveň ho však bol nútený (pre nedostatok iného návrhu odporkyne) ponechať na skoršej úrovni napriek konštatovaniu ním, že úhrn vyživovacích povinností odporkyne takúto účastníčku už zaťažuje nad rámec toho, čo by inak bolo možné pri jej možnostiach, schopnostiach a majetkových pomeroch očakávať. Pretože potom nebolo prečo nesúhlasiť so zisteniami súdu prvého stupňa, vychádzajúcimi z reálnych možností, schopností a majetkových pomerov odporkyne a ani odvolací súd tu nevidel dôvod pre
uplatnenie tzv. doktríny potencionality príjmov (najmä preto, že pokles príjmu odporkyne oproti času rozhodovania tzv. zmier schvaľujúcim uznesením z roku 2009 v súvislosti s takouto účastníčkou nezapríčineným opustením ňou skoršej lepšie platenej pozície bol vysvetlený spôsobom objektívne akceptovateľným a takto uspokojivým, čo sa týkalo aj odvolaním namietaných a vyjadrením k odvolaniu objasnených zmien vo vlastníckych vzťahoch odporkyne a jej terajšieho manžela k týmito vlastneným nehnuteľnostiam, ktorými došlo len k praktickej transformácii skoršieho spoluvlastníckeho vzťahu na nový, avšak bez reálneho majetkového prínosu tvrdeného odvolaním); rozhodujúcim i pre úspech návrhu v prejednávanej veci muselo byť uplatnenie tiež tej tézy, podľa ktorej u plnoletého dieťaťa už vyživovaciu povinnosť žiadneho z jeho rodičov nemožno považovať za krytú výkonom osobnej starostlivosti o takéto dieťa, ale tu primárne musí nastúpiť uspokojovanie potrieb dieťaťa vo finančnom vyjadrení a to pri rešpektovaní tiež pravidla proporcionality príspevkov oboch rodičov (v pomere ich vzájomných možností, schopností a majetkových pomerov). V tomto prípade síce odvolací súd nevylučuje možnosť navyknutia detí na vyššiu životnú úroveň, prameniacu z vyšších než bežných možností osôb potreby detí uspokojujúcich, tu však rozhodne nemôže ostať bez povšimnutia ako kritérium primeranosti (nevyhnutnosti) uspokojovania potrieb výživou oprávneného na určitej úrovni, tak i hľadisko možnosti donucovania toho-ktorého výživou povinného za pomoci rozhodnutí súdov k plneniu vyživovacej povinnosti spôsobom zodpovedajúcim naznačeným očakávaniam (požiadavkám). Takto ale dosť ťažko mohlo byť prehliadnuteľným to, čo vyplynulo z výsluchu navrhovateľky odvolacím súdom a síce, že 1. navrhovateľka t. č. býva sama v rodinnom dome patriacom obchodnej spoločnosti, v ktorej bol do roku 2004 jediným spoločníkom a dodnes je jediným konateľom otec navrhovateľky, to za stavu prevedenia práv spoločníka na starého otca navrhovateľky z otcovej strany (v tejto súv. por. i zápis vo vložke č. 11458/B oddielu Sro obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I a tiež č. l. 304 p. v. spisu) a to potom, čo skôr v takejto nehnuteľnosti bývala aj sestra navrhovateľky Z.; 2. nepodieľa sa (navrhovateľka) na úhrade nákladov spojených s takýmto bývaním; 3. má bezplatne k dispozícii (opäť navrhovateľka) osobné motorové vozidlo zn. Mercedes-Benz triedy E (nech aj v čase zaoberania sa vecou odvolacím súdom majúce byť dočasne v oprave) a 4. napriek práve uvedenému mesačné výdavky na potreby navrhovateľky presahujú 2.000 eur mesačne (odvolaním boli vyčíslené na 2.302 eur mesačne). Ak je tu potom zároveň už pomerne dlhý čas trvajúca nezamestnanosť otca navrhovateľky, zjavne zapríčinená i vedomým odmietaním tohto zamestnať sa na inej než vrcholnej riadiacej pozícii (tu por. i obsah výsluchu PharmDr. W. Y. ako svedka na pojednávaní súdu prvého stupňa 25. apríla 2012 - č. l. 268 p. v.), avšak i schopnosť tohto rodiča financovať v podstatnej miere vyššie opísaný spôsob života navrhovateľky (na ktorého financovanie výživné platené odporkyňou na základe tzv. zmier schvaľujúceho uznesenia postačuje ledva v rozsahu jednej osminy, resp. devätiny sumy vyčíslených výdavkov, neberúc tu do úvahy benefity predstavované bezplatným bývaním v rodinnom dome a rovnako bezplatným užívaním auta tzv. prémiovej značky), primárnym zdrojom prípadného ďalšieho uspokojovania potrieb navrhovateľky takýmto spôsobom samozrejme musí byť jej otec. Je to totiž (z oboch rodičov navrhovateľky) on, kto svoje možnosti, schopnosti a majetkové pomery neobjasnil spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, práve on je alebo z dôvodov na jeho strane už priamo nie je poberateľom príjmov z inej než závislej činnosti a takto aj rodičom, u ktorého by malo dôjsť k uplatneniu tzv. doktríny potencionality možností alebo i fikcie príjmu podľa § 63 ods. 1 Zák. o rodine a napokon je to opäť práve otec navrhovateľky, ktorý v absolútnom rozpore s tvrdením o nepoberaní ním žiadnych príjmov má byť schopný plniť si tiež vyživovaciu povinnosť k podstatne mladšej sestre navrhovateľky (W. P., mladšej od navrhovateľky o 23 rokov) rozhodne nie zanedbateľnou sumou (450 eur mesačne). Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľka sa (konečným návrhom) domáhala aj výživného po získaní ňou vysokoškolského vzdelania II. stupňa, čo činilo návrh počnúc takýmto časom (najneskôr od júla 2013) bezzákladným z tohto dôvodu (pre nadobudnutie schopnosti výživou povinného dieťaťa samostatne sa živiť, ktoré nadobudnutie schopnosti sa posudzuje z objektívneho hľadiska, tu por. už súdom prvého stupňa citované ust. § 62 ods. 1 Zák. o rodine) i od toho, že zjavne premrštená požiadavka navrhovateľky sledovala priznanie jej len od odporkyne výživného vo výške presahujúcej očakávateľný
nástupný plat v zamestnaní (tu por. najmä obsah výsluchu navrhovateľky odvolacím súdom na č. l. 332 spisu) a takto by pôsobila pri snahe zamestnať sa skôr demotivačne, preto vyriešiť bolo treba len tú otázku, akým spôsobom sa na úvahách zhora mohol podpísať zánik vyživovacej povinnosti odporkyne k Z. Y.. Práve obdobie vymedzované na jednej strane časom nástupu takejto okolnosti (september 2012) a na strane druhej ukončením vysokoškolského štúdia navrhovateľky (jún 2013) bolo jediným v priebehu konania, v ktorom by o zvýšení výživného teoreticky mohla byť reč (nakoľko v skoršom období tu bol súbeh troch vyživovacích povinností odporkyne a stanovenia už dvoch z nich v rozsahu prevyšujúcom časť príjmu odporkyne na toto použiteľnú, v neskoršom období potom zánik vyživovacej povinnosti k navrhovateľke zo zákona, spojený s nemožnosťou uvažovania o výživnom vôbec). Odvolací súd však ani v tomto prípade nemal za to, žeby tu malo dôjsť k uprednostneniu kritéria predstavovaného potrebami navrhovateľky a zmien na tejto strane vyživovacieho vzťahu pred okolnosťami na strane odporkyne (tak, aby sa uplatnilo i pravidlo podieľania sa rodičom na hmotnej núdzi svojho dieťaťa, keďže tu o prípad takejto núdze vonkoncom nešlo). Ani v období od septembra 2012 do júna 2013 totiž zistený príjem a celkové možnosti odporkyne neodôvodňovali určenie časti príjmov odporkyne, použiteľných na výživné, vo väčšom rozsahu, než to ustálil súd prvého stupňa a ak tu bola stále trvajúca povinnosť platiť výživné navrhovateľke v sume 250 eur mesačne, zostatok v sume 35 eur mesačne musel byť bezo zvyšku až do zániku vyživovacej povinnosti k navrhovateľke použitý na potreby maloletej O., ktorej všetky ďalšie potreby nad takto ustanovený rámec museli byť saturované na úkor potrieb samotnej odporkyne. I keď by nepochybne mohli byť vedené diskusie na tému nutnosti zaťaženia sa odporkyne takouto ďalšou vyživovacou povinnosťou, právo navrhovateľky na poskytovanie jej výživného vo vyššej než dosiaľ určenej miere muselo pri rešpektovaní okolností konkrétneho prípadu v prejednávanej veci v porovnaní s právom odporkyne na rodinný život so všetkými jeho atribútmi požívať nižšiu mieru ochrany a takémuto právu preto ustúpiť. To boli dôvody, pre ktoré zamietnutie návrhu bolo treba považovať za vecne správne rozhodnutie a odvolací súd preto podľa § 219 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (vrátane rovnako správneho rozhodnutia o trovách konania). Úspešnej odporkyni podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. potom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keďže táto sa svojho procesného práva pred odvolacím súdom výslovne vzdala. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené týmto rozsudkom (v spojení s rozsudkom ním zmeneným) nebudú plnené dobrovoľne za určených podmienok, možno sa ich splnenia domáhať exekučne.
