Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trnava 10Co/106/2013 2210221670 03. 09. 2014 Mgr. Dušan Čimo ECLI:SK:KSTT:2014:2210221670.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: K. K., nar. XX. F. XXXX, bytom S. XXX, zastúpeného advokátkou: Mgr. Mária Karcolová, Bratislava, Panenská 8, proti žalovanému: O. B., nar. XX. A. XXXX, bytom B. S., S. Z. XXXX/XX, živnostníkovi s obchodným menom: O. B. - DANTER a s miestom podnikania: Dunajská Streda, Biskupa Kondého 4577/18, zastúpenému advokátom: Mgr. Peter Németh, Šamorín, Hlavná 45, o náhradu škody, o odvolaniach oboch účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 25. februára 2013 č. k. 12C/27/2011 - 186 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e . Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy označenia žalovaného v úvodnej časti jeho rozsudku. V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového konania v sume 1.359,45 eur k rukám advokáta žalovaného do 3 dní. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v sume 665,07 eur k rukám advokáta žalovaného do 3 dní. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu a II. uložil žalobcovi povinnosť „nahradiť“ (správne „zaplatiť“) žalovanému „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania 1.030,77 eur na trovách právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 a 3, § 631, § 633 ods. 1, § 644, § 645 ods. 1 a 2, § 646 ods. 1, § 647, § 648 ods. 1 a 2 a § 649 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal zato, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu platnej zmluvy o dielo. Žalobca dielo riadne prevzal a v záručnej dobe, teda v priebehu plynutia dvojročnej lehoty od prevzatia diela reklamoval u žalovaného preukázateľne potrebu opätovného nastavenia okien a problém so sklom. V prvom prípade došlo k odstráneniu problému, čo sám žalobca potvrdil podpisom na servisnom liste. V druhom prípade žalobca e-mailom tvrdenú vadu nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Voči žalovanému si potom uplatnil titulom náhrady škody sumu, ktorú predbežne vyúčtoval svedok D. za kompletnú výmenu okien, avšak v konaní bolo preukázané, že k výmene nedošlo a ani uplatnená čiastka nebola zo strany žalobcu uhradená v plnom rozsahu, z čoho vyplýva, že tvrdená škoda dosiaľ žalobcovi nevznikla. Z výpovedí svedkov D. ani B. nevyplynula existencia vád odôvodňujúcich kompletnú výmenu okien na dome žalobcu, hoci
podľa ich výpovedí dielo zjavne vykazovalo vady. Žalobca však nepreukázal, že si tieto vady uplatnil reklamáciou u žalovaného v zákonnej lehote a navyše spôsobil nefunkčnosť okien sám ich zalepením silikónom. Nakoľko súd nemal za preukázané uplatnenie reklamácie voči žalovanému z vád diela, namietaných žalobcom v konaní, nadbytočným bolo nariadenie znaleckého dokazovania k samotným tvrdeným vadám diela a preto sa súd nezaoberal ani námietkou premlčania, keď žaloba bola zamietnutá i pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu. V časti o trovách konania bolo rozhodnutie odôvodnené právne ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 10 ods. 1 vyhlášky číslo 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „advokátska tarifa“), vecne úspechom žalovaného v konaní a uplatnením si ním trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby (prevzatia a príprava zastúpenia, podanie vyjadrenia, 2 x účasť na pojednávaní) po 287,14 eur, 3 x režijný paušál 7,63 eur (za úkony právnej služby vykonané v roku 2012), 1 x režijný paušál 7,81 eur (za rok 2013), cestovné 15,42 eur, náhrada za stratu času 2 polhodiny x 12,71 eur a 2 polhodiny x 13,01 eur a daň z pridanej hodnoty. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne navrhol jeho zrušenie (rozsudku) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že rozsudok je založený na neúplnom zistení skutkového stavu, súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ich základe pri vydaní rozsudku vychádzal tiež z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa so záverom súdu, že nepreukázal e-mailom tvrdenú vadu skla žalovaným dodaných okien. Mal za to, že jeho povinnosťou (žalobcu) nebolo preukázať žalovanému existenciu reklamovaných vád ním dodaných okien, ale naopak bolo povinnosťou žalovaného preveriť faktický stav a oprávnenosť reklamácie prijatej od žalobcu s tým, že žalovaný následne sa mal s riadne reklamovanými vadami vysporiadať a tieto na vlastné náklady odstrániť resp. poskytnúť nové bezvadné plnenie v prípade zistenia neodstrániteľnosti žalobcom reklamovaných vád. Žalovaným dodané dielo (okná) nebolo vyhotovené v žalobcom požadovanej a objednanej kvalite, pretože žalovaný použil na výrobu okien dvojsklo namiesto trojskla (ktorú skutočnosť zistil žalobca až dodatočne, keď sa prejavili fyzikálne nedostatky predmetných okien spočívajúce vo vykrivení okien, vzniku medzier medzi rámami okien a ich sklenenými výplňami, v dôsledku čoho dané okná riadne neplnili žalobcom požadovanú tepelno-izolačnú funkciu). Jednalo sa o neodstrániteľné vady, ktoré nebolo možné napraviť dodatočnou úpravou alebo nastavením okien, ale bolo potrebné vykonať ich novovyhotovenie a inštaláciu v súlade s požiadavkami a objednávkou žalobcu. Okná dodané zo strany žalovaného žalobcovi boli zo skutkového hľadiska v rozpore so stavom formálne deklarovaným žalovaným v odovzdávajúcom protokole zo 17. decembra 2007, ktorým žalovaný uviedol žalobcu do omylu (ohľadom charakteru a vlastností dodaného diela). Mal tiež za to, že náležite preukázal dodanie okien žalovaným s takými vadami, ktoré mali za následok, že tieto neboli v zmluvne dojednanom rozsahu funkčné ani nevykazovali znaky obvyklej funkčnosti. Za alibistické považoval tvrdenie súdu, že žalobca spôsobil nefunkčnosť okien sám zalepením okien silikónom, čím žalovaný v konaní neargumentoval a nevyplynulo to ani z vykonaných dôkazov. Ak mal súd pochybnosti o spôsobení škody resp. jej spoluzavinení zo strany žalobcu, mal vykonať dokazovanie formou odborného znaleckého zistenia a posúdenia faktického stavu, avšak takéto dokazovanie zo strany súdu nebolo vykonané a bez náležitého vysvetlenia bolo posúdené ako nadbytočné. On (žalobca) nepovažuje za dôležité, či v danom prípade už došlo k výmene okien dodaných žalovaným alebo by k nej malo dôjsť dodatočne, ale za relevantné považuje iba to, že žalovaným dodané okná sú postihnuté vadami, ktoré nemožno odstrániť a je ich potrebné vymeniť za nové bezvadné, pričom náklady na túto výmenu predstavujú pre žalobcu priamu škodu, ktorá mu bola spôsobená zo strany žalovaného. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie aj žalovaný iba v časti trov konania s návrhom na jeho zrušenie v tejto časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že si riadne uplatnil náhradu trov konania na pojednávaní 4. februára 2013 a doložil aj jej písomné vyčíslenie, avšak toto pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na 25. februára 2013. Za pojednávanie 25. februára 2013 si však žalovaný neuplatnil trovy právneho zastúpenia, nakoľko pred dňom vyhlásenia rozhodnutia ešte nešlo vyčísliť trovy konania za úkon právnej služby, ktorý ešte nenastal. Odvolanie doručil súdu do 3 dní od vyhlásenia aj doručenia mu rozsudku a jeho prílohou bolo vyčíslenie požadovanej náhrady trov konania (nad rozsah priznanej náhrady náhrada odmeny za 1 úkon právnej služby - zastupovanie na pojednávaní 25. februára 2013 vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny, teda v sume 71,79 eur, 1 x režijný paušál 7,81 eur, cestovné 7,71 eur a náhrada
za stratu času 26,02 eur; pri úkone zastupovanie na pojednávaní 4. februára 2013 uplatnil namiesto 1/4 tarifnej odmeny (žiadanej pôvodne) správne odmenu celú, keďže na tomto pojednávaní sa prejednávala vec). K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok vo veci samej z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť, poukazujúc najmä na skutočnosť, že žalobca žiadne okná nevymenil a preto mu ani nevznikla žiadna škoda. Na predmete diela došlo k vadám, ktoré však on (žalovaný) riadne opravil, o čom žalobca podpísal aj servisný list, v ktorom je uvedené, že vady boli odstránené. V druhom prípade má jednoznačne za to, že je úlohou žalobcu uniesť dôkazné bremeno na preukázanie existencie vád diela, ktoré mal odstrániť. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania nároku na výmenu okien je na strane žalobcu, túto svoju povinnosť však žalobca neuniesol ani za pomoci navrhnutých svedkov. Nepreukázal neodstrániteľnosť vady, ktorá by vyžadovala výmenu okien, čo mal možnosť preukázať navrhnutím znaleckého dokazovania, avšak takéto dokazovanie nenavrhol. Dielo bolo riadne vykonané, pričom aj v rámci reklamácie boli odstránené všetky vady, ktoré žalobca namietal. Svedok Z. D. vo výpovedi uviedol, že v danom prípade išlo o problém doinštalovania okien, žalovaný má teda za to, že nešlo o neodstrániteľné vady diela, naopak má zato, že vznikli neodbornou manipuláciou žalobcu po osadení okien a to násilným užívaním. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolaní účastníkov celú vec, teda rozsudok vo veci samej (napadnutý odvolaním žalobcu) a na takom rozhodnutí závislý výrok rozsudku o trovách konania (ktorý bol samostatne napadnutý odvolaním žalovaného) a to podľa § 214 ods. 1 a § 211 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní, doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa len vo veci samej treba považovať za vecne správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v dostatočnej miere pre svoje rozhodnutie a vec i principiálne správne posúdil po právnej stránke. Predovšetkým podľa názoru odvolacieho súdu neexistoval dôvod, pre ktorý by nemala byť prijatá podstata argumentácie pojatej súdom prvého stupňa do odôvodnenia napadnutého rozsudku a slúžiaca na podporu takéhoto rozhodnutia. Dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa žalobe nevyhovel, totiž súd prvého stupňa predostrel spôsobom nevykazujúcim žiadne zjavné skutkové, právne ani logické medzery a takto i zrozumiteľne a objektívne presvedčivo (ktorou objektívnou presvedčivosťou treba rozumieť schopnosť presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na celkom inom výsledku konania). Zásadne by tak postačovalo i len konštatovanie správnosti okresným súdom použitých dôvodov (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami je však žiaduce doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné : Zodpovednosť za vady diela treba odlišovať od zodpovednosti za škodu. Oba tieto právne inštitúty majú iný účel a sú založené na rozdielnych zásadách a predpokladoch vzniku zodpovednosti. Zodpovednosť za vady postihuje nedostatky vlastného plnenia zhotoviteľa a sleduje účel, aby objednávateľ dostal zo záväzkovoprávneho vzťahu plnenie bez akýchkoľvek vád. Zodpovednosť za škodu zasa sleduje účel, aby bola nahradená majetková ujma, ktorá vznikla v dôsledku porušenia povinnosti alebo inej právom uznanej skutočnosti. V súvislosti s poskytnutím vadného plnenia, ktoré bolo príčinnou vzniku škody, prichádza do úvahy vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. O. z., prípadne za určitých okolností podľa osobitnej úpravy. Predpokladom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 O. z. je protiprávny úkon, t. j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom (s právnym poriadkom), ďalej existencia škody (majetková ujma), príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (opomenutím) škodcu a vznikom škody a zavinenie. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikne v dôsledku protiprávneho konania škodcu. Pojem škoda je definovaný tak, že ide o ujmu, ktorá vznikla v majetkovej sfére poškodeného.
Nárok z vád plnenia teda nemožno zamieňať s nárokom na náhradu škody. Ak majetková ujma spočíva vo vadnosti poskytnutého plnenia, ide o zodpovednosť za vady. O zodpovednosť za škodu by išlo, ak by ujma vznikla následkom tohto vadného plnenia. Za správny bolo treba považovať záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie uplatnenia nárokov zo zodpovednosti za vady diela spôsobom predpokladaným platným právom a následne sa mu nepodarilo preukázať ani jeden z atribútov možnosti uvažovania o nároku, ktorý bol uplatnený, teda o nároku na náhradu škody, ktorá by mala mať bezprostrednú a nespochybniteľnú príčinnú súvislosť s problematickým počínaním žalovaného. Podľa § 648 ods. 1 O. z. ak ide o vadu, ktorú možno odstrániť, je objednávateľ oprávnený požadovať bezplatné odstránenie vady. Zhotoviteľ je povinný odstrániť vadu bez zbytočného odkladu; podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia ak ide o vadu, ktorú nemožno odstrániť a ktorá bráni tomu, aby sa vec mohla podľa objednávky riadne užívať ako vec bez vady, má objednávateľ právo na zrušenie zmluvy. To isté právo mu prislúcha pri odstrániteľných vadách, ak pre opätovné vyskytnutie sa vady po oprave alebo pre väčší počet vád nemôže vec riadne užívať. Ak ide o neodstrániteľnú vadu, ktorá však nebráni riadnemu užívaniu veci podľa objednávky, má objednávateľ právo na primeranú zľavu. Právne dôsledky zo zodpovednosti za vady veci zhotovenej na zákazku sa teda rozlišujú podľa toho, či ide o vadu odstrániteľnú, alebo neodstrániteľnú. Ak ide o odstrániteľnú vadu, zhotoviteľ je povinný vadu odstrániť bez zbytočného odkladu, pokiaľ sa však vada opätovne vyskytla po oprave alebo dielo vykazuje väčší počet vád, pre ktoré vec nemožno riadne užívať, objednávateľ má právo na zrušenie zmluvy. Ak ide o neodstrániteľnú vadu, ktorá bráni tomu, aby sa vec mohla podľa objednávky riadne užívať ako vec bez vady, objednávateľ má právo na zrušenie zmluvy a pokiaľ takáto vada nebráni tomu, aby sa vec mohla podľa objednávky riadne užívať, objednávateľ má právo na primeranú zľavu. Právne dôsledky neodstrániteľných vád sú teda viazané na to, či vec možno riadne užívať v zmysle objednávky a právne dôsledky odstrániteľnej vady na to, či vec možno riadne užívať. Preto sa nemožno domáhať zrušenia zmluvy, ak vec napriek vadám alebo opätovnému vyskytnutiu sa tej istej vady možno riadne užívať, hoci inak nevykazuje vlastnosti predpokladané objednávkou. Podľa § 649 O. z. práva zo zodpovednosti za vady sa musia uplatniť u zhotoviteľa v záručnej dobe; inak práva zaniknú. Čas od uplatnenia práva zo záruky až do vykonania opravy sa do záručnej doby nepočíta. Zhotoviteľ je povinný vydať objednávateľovi potvrdenie o tom, kedy právo uplatnil, ako aj o vykonaní opravy a čase jej trvania. Práva zo zodpovednosti za vady sa uplatňujú u zhotoviteľa. Ak sa práva zo zodpovednosti za vady neuplatnia v záručnej dobe, zanikajú v dôsledku prekluzívneho a hmotnoprávneho charakteru záručnej doby. Ak práva boli uplatnené v záručnej dobe, možno ich uplatniť na súde vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Vydanie potvrdenia o tom, kedy objednávateľ uplatnil právo zo zodpovednosti za vady o vykonaní opravy a čase jej trvania, má najmä pre objednávateľa mimoriadny význam ako dôkazný prostriedok v prípadnom súdnom spore. Možno ním totiž preukázať, aké právo zo zodpovednosti za vady objednávateľ uplatnil, akú vadu reklamoval, kedy sa tak stalo a po akú dobu plynutie záručnej doby spočívalo. Podľa § 646 ods. 1 O. z. záručná doba je 24 mesiacov. Žalobca v predmetnej veci síce preukázal, že pristúpil k reklamácii vád diela, teda k uplatneniu nároku zo zodpovednosti za vady, avšak realizoval len prvý krok a to, že požadoval bezplatné odstránenie vád diela. Následne však, hoci u neho pretrvávala nespokojnosť s tým, ako boli vady diela žalovaným odstránené, resp. že sa tieto vyskytovali opätovne (čo podľa jeho názoru malo brániť riadnemu užívaniu diela podľa objednávky ako veci bez vady) preukázateľne už neurobil ďalší (druhý) krok a to včasné uplatnenie následného (sekundárneho) nároku zo zodpovednosti za vady, ktorým je pri neodstrániteľnej vade (ktorú tvrdil žalobca v konaní) aj pri opätovnom výskyte vád po oprave, ktoré majú charakter
vád odstrániteľných, zo zákona vyplývajúce právo na zrušenie zmluvy s povinnosťou tzv. restitutio in integrum, to znamená s povinnosťou uvedenia veci do pôvodného stavu. Z dôvodu neuplatnenia práv zo zodpovednosti za vady žalobcom u žalovaného v záručnej dobe tieto zanikli. Iba ak by bol žalobca takto postupoval, teda ak by došlo k zrušeniu zmluvy a tým uvedeniu vecí do právneho stavu pred vykonaním diela, iba v takom prípade by tu bola teoreticky možnosť požadovať následne náhradu škody, keďže pri takomto riadnom chode vecí sa dá očakávať (predpokladať), že žalobca by si zabezpečil riadne (bezchybné) vykonanie diela niekým iným než žalovaným. V takomto prípade by totiž žalobcovi vznikla škoda (majetková ujma), ktorá by nepochybne mala príčinnú súvislosť s vadným vykonaním diela žalovaným. Žalobca by však samozrejme musel preukázať, že u neho už nastala takáto ujma, pretože už reálne vynaložil prostriedky potrebné na sanáciu závadného stavu. Žalobca však takto nepostupoval a neuplatnil si včas ani nárok na primeranú zľavu, čomu by zase muselo predchádzať to, že ide o neodstrániteľnú vadu, ktorá však nebráni riadnemu užívaniu veci. Ak navyše zotrval na stanovisku, že ide o vadu, ktorá bráni riadnemu užívaniu diela, právo na primeranú zľavu mu z podstaty veci ani vzniknúť nemohlo. Pokiaľ šlo o zálohu zaplatenú žalobcom svedkovi D., tá by samozrejme mohla byť reálnou škodou, rovnako ako aj cena za zhotovenie a osadenie nových okien (či už svedkom D. alebo niekým iným), tomu by však muselo predchádzať to, že by tu bola preukázaná nevyhnutnosť výmeny okien. V tomto smere však dôkazy vykonané v predmetnom konaní boli rozporuplné, pretože sám svedok D. v konaní na súde prvého stupňa uviedol „...vo väčšine prípadov išlo o problematiku doinštalovania, ale v niektorých prípadoch bola potreba aj výmeny..“ (č. l. 149), čo žalobca nenamietal. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z tohto ustanovenia vyplýva, že v sporovom konaní (ovládanom prejednacou zásadou) súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli (okrem výnimiek podľa § 120 ods. 1 poslednej vety O. s. p.), čo sa týka aj nariadenia znaleckého dokazovania. Pokiaľ šlo o výdavky vynaložené na výmenu parapetov, tu z vykonaného dokazovania nevyplývalo, žeby aj takáto požiadavka bola urobená už predmetom pôvodnej reklamácie. Za tejto situácie preto žalobe nebolo možné vyhovieť ani sčasti a to jednak z dôvodu, že nárok zo zodpovednosti za vady nebol riadne uplatnený, jednak potom preto, že škoda (ako bola vymedzená v žalobe) v prevažnej časti nebola preukázaná a vo zvyšku absentovala príčinná súvislosť (čo znamená prakticky nepreukázanie nutnosti uskutočnenia výmeny okien). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. ale súdu prvého stupňa nariadil opravu nesprávneho označenia žalovaného v úvodnej časti jeho rozsudku, ktorá vznikla v dôsledku toho, že súd prvého stupňa venoval minimálnu pozornosť tomu, že účastníkom konania so spôsobilosťou byť účastníkom (§ 19 O. s. p.) nemôže byť púhe obchodné meno fyzickej osoby O. B. - DANTER, ktoré príslušná osoba nepochybne v rodnom liste zapísané nemá, ale že takouto spôsobilosťou je nadaná len fyzická osoba živnostníka (ktorá sa volá O. B. a má aj nejaký dodatok obchodného mena, ktorým je štandardne len meno a priezvisko, ako to vyjadril odvolací súd aj v úvodnej časti tohto rozsudku, resp. i miesto podnikania). Pokiaľ šlo však o rozhodnutie o trovách konania, toto nebolo správnym, keď žalovaný dôvodne namietal nepriznanie mu hotových výdavkov a odmeny za jeden úkon právnej služby (zastupovanie na pojednávaní 25. februára 2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok), hoci tieto uplatnil a požadoval včas (v zákonom ustanovenej lehote 3 dní, tu por. § 151 ods. 1 O. s. p.). To, že súd prvého stupňa mal povinnosť pristúpiť k doručovaniu písomného vyhotovenia rozsudku priamo na pojednávaní, na ktorom
bol rozsudok vyhlásený (pre odročenie skoršieho pojednávania len za takýmto účelom, tu por. § 156 ods. 2 O. s. p.), nieslo so sebou to negatívum, že ak sa uplatní právo na náhradu trov právneho zastúpenia aj za zastupovanie na takomto pojednávaní, súd musí mať pripravené 2 alternatívy písomného vyhotovenia rozsudku (pre prípad uplatnenia aj neuplatnenia náhrady za takýto úkon) a ešte pred vyhlásením rozsudku sa dotázať, či sa požaduje náhrada aj za účasť na takomto pojednávaní alebo nie a zohľadniť to v rozhodnutí o trovách. Inak súd riskuje, že jeho rozsudok bude musieť byť ako vecne nesprávny v časti trov konania zmenený (za predpokladu, že účastník včas požiadavku na náhradu takéhoto dodatočného úkonu uplatní a následne správnosť rozhodnutia spochybní včasným odvolaním, k čomu práve došlo aj v tejto veci). Súd prvého stupňa však zle formuloval aj tzv. náhradový výrok, pretože sa neukladá povinnosť nahradiť (ale zaplatiť), keďže nahradenie nie je žiadnym spôsobom plnenia predpokladaným exekučným poriadkom a nemajú sa zaplatiť trovy (ktoré si účastník platí sám), ale platí sa náhrada trov konania. Zo všetkých týchto dôvodov potom došlo podľa § 220 O. s. p. k zmene rozsudku v časti o trovách prvostupňového konania tak ako je to uvedené v tretej vete výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu. Žalovaný si uplatnil a vyčíslil požadovanú náhradu trov konania na pojednávaní dňa 4. februára 2013 sumou 1.030,77 eur, do 3 dní od vyhlásenia napadnutého rozsudku v odvolaní voči rozsudku potom správne uplatnil (aj vyčíslil) tiež požadovanú náhradu trov konania vrátane súm za ostatný úkon sumou 1.359,45 eur. Dňa 4. marca 2013 bolo súdu prvého stupňa síce doručené podanie JUDr. A. Y., advokáta (skoršieho právneho zástupcu žalovaného v konaní) z rovnakého dňa, v ktorom tento uviedol, že „navrhovateľ“ (poznámka odvolacieho súdu - správne žalovaný) v jeho zastúpení uplatňuje trovy právneho zastúpenia advokátom JUDr. Y. v sume 1.336,50 eur, na takéto podanie ale odvolací súd neprihliadol, nakoľko v čase jeho podania už JUDr. Y. nebol právnym zástupcom žalovaného (a nebol teda oprávnený v jeho mene uplatňovať náhradu trov konania) a naviac tak urobil po zákonom stanovenej lehote (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Žalovaný potom ani do rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil náhradu trov konania titulom trov právneho zastupovania advokátom JUDr. Y., preto mu tieto priznané neboli. V odvolacom konaní pri takomto jeho výsledku zaznamenal plný úspech žalovaný (žalobca s odvolaním vo veci samej neuspel ani len sčasti a žalovaný s jeho odvolaním v časti trov konania uspel v plnom rozsahu) a bol to tak on, komu zásadne vzniklo právo na náhradu jeho trov (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Preto odvolací súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v sume 665,07 eur, pozostávajúcu z odmeny za 2 úkony právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu a zastupovanie na pojednávaní odvolacieho súdu) po 287,14 eur, 1 x režijný paušál 7,81 eur (za úkon z roku 2013), 1 x režijný paušál 8,04 eur (za úkon z roku 2014), cestovné 21,34 eur a náhradu za stratu času 53,60 eur. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
