Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Trnava 21Cob/241/2012 2111209264 28. 05. 2013 JUDr. Božena Husárová ECLI:SK:KSTT:2013:2111209264.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: REX, s.r.o., Michalská Bašta 20, Nové Zámky, IČO: 31 446 124, zastúpený spoločnosťou G.Lehnert, k.s., so sídlom Carlton Savoy Building, Mostová ul. 2, Bratislava proti žalovanému: Ján Hupka, miesto podnikania Kátlovce č. 270, IČO: 32 834 896, zastúpený advokátom Mgr. Ing. Pavlom Korytárom, Sladovnícka 13, Trnava, o zaplatenie 12.992,50 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 9Cb 90/2011-355 zo dňa 9.8.2012 t a k t o rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 353,72 eur k rukám právneho zástupcu žalovaného Mgr. Ing. Pavla Korytára do 3 dní po právoplatnosti rozhodnutia. odôvodnenie: Súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu a zaviazal ho k povinnosti zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 779,50 eur za zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia vo výške 3.890,17 eur. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal súd o vydanie rozhodnutia, ktorým by bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť sumu 12.992,50 eur, ako plnenie zmluvnej pokuty, na ktorú podľa čl. 2, resp. II. bod 2.13 mandátnych zmlúv zo dňa 27.11.2007, ktoré uzatvoril v postavení mandanta so žalovaným ako mandatárom mu z dôvodu porušenia zmluvných povinností vznikol nárok. Súd vo veci vykonal dokazovanie, vypočul účastníkov, ich právnych zástupcov, navrhnutého svedka J. J., oboznámil sa s listinnými dokladmi a ustálil, že zo znenia písomne uzatvorených mandátnych zmlúv vyplýva záväzok žalovaného - mandatára umiestniť v jeho prevádzkach výherné prístroje mandanta žalobcu, zabezpečovať v týchto prevádzkach činnosti potrebné na realizáciu prevádzkovania hazardnej hry za dohodnutú odmenu. Súčasne si v zmluvách zmluvné strany dohodli možnosť odstúpenia od zmluvy v prípade, keď hrubý výber výherných prístrojov za jeden mesiac nedosiahne sumu 830,- eur, ak dôjde k poklesu ziskovosti výherného stroja pod túto hranicu v dôsledku porušenia povinnosti uvedenej v čl. 3 resp. III. bod 3.3 zmluvy, kedy má mandant právo odstúpiť celkom alebo sčasti od zmluvy a právo na sankciu 20,- eur za každý deň od vypovedania zmluvy do uplynutia 5-tich rokov odo dňa podpisu zmluvy. V čl. 3. resp. III bod 3.3 zmlúv sú definované povinnosti mandatára - žalovaného a jednou z nich je aj neumiestniť v pohostinstve výherné prístroje inej spoločnosti. Predmetné mandátne zmluvy boli účastníkmi uzatvorené na dobu 5-tich rokov s tým, že ak nebude vypovedaná zmluva jednou zo zmluvných strán do 3 mesiacov pred uplynutím tejto doby, automaticky sa predlžuje do konca ďalšieho
kalendárneho roka. Zmluvu bolo možné ukončiť i dohodou zmluvných strán, výpoveďou pre hrubé porušenie povinnosti mandatára - žalovaného, pri strate podnikateľského oprávnenia niektorej zmluvnej strany a z dôvodu fyzického zániku výherného prístroja. V konaní bolo preukázané, že žalobca podaním zo dňa 28.2.2011 odstúpil od mandátnych zmlúv z dôvodu porušenia záväzku podľa čl. 3. resp. III bod 3.3 zmlúv a umiestnenia výherných prístrojov inej spoločnosti do prevádzok. Uvedené odstúpenie žalovaný prevzal dňa 9.3.2011. Zároveň bol zo strany žalovaného súdu prvého stupňa predložený doklad označený ako výpoveď zo dňa 29.9.2010 adresovaný žalobcovi, ktorým žalovaný vypovedal zmluvu s tým, že výpoveď mala nadobudnúť účinnosť ku dňu 31.12.2010. Súd prvého stupňa na zistené záväzkové vzťahy aplikoval ust. § 261 ods. 6 Obchod. zák., ktorého použitie vyplývalo i obsahu mandátnych zmlúv v spojení s § 566 a § 575 Obchod. zák., ktoré sa vzťahujú na mandátnu zmluvu a poukázal i na právnu aplikáciu ust. § 344 Obchod. zák. pri posudzovaní odstúpenia od zmlúv. K vykonanému dokazovaniu prvostupňový súd skonštatoval, že žalobca si žalovanú pohľadávku uplatňoval ako plnenie zo zmluvnej pokuty, ktorá bola účastníkmi písomne dohodnutá mandátnymi zmluvami, ktoré účastníci uzatvorili vzhľadom na svoje podnikateľské aktivity. Žalobca nárok na zmluvnú pokutu odvodzoval od skutočnosti, že žalovaný porušil svoj záväzok, keď v zmluvách uvedených prevádzkach umiestnil výherný hrací automat aj inej spoločnosti, výherné prístroje žalobcu odpojil, čím hráčom znemožnil k nim prístup, z toho dôvodu nebol v mesiacoch január - marec dosiahnutý žiaden zisk, došlo k poklesu ziskovosti v rozsahu dojednanom v čl. 2. resp. II bod 2.13 zmlúv a na základe takéhoto konania žalovaného vzniklo žalobcovi právo od zmlúv odstúpiť, ako i s tým spojené právo na zaplatenie sankcie 20 eur za každý deň od vypovedania zmlúv do uplynutia 5-tich rokov od ich podpisu. Sankciu prvostupňový súd zhodne so žalobcom kvalifikoval ako zmluvnú pokutu. K uvedenému nároku a inštitútu zmluvnej pokuty súd prvého stupňa uviedol, že zmluvná pokuta ja zabezpečovacím prostriedkom plnenia povinnosti, je vlastne sankciou za porušenie povinnosti čo znamená, že jej nárok vzniká iba na základe bezprostredného porušenia povinnosti, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje. Podmienkou platnosti zmluvnej pokuty je jednoznačné určenie povinnosti, ktorá má byť zabezpečená, resp. porušením, ktorej vznikne nárok na platenie zmluvnej pokuty. Vychádzajúc z obsahu mandátnych zmlúv mal súd prvého stupňa za nepochybné, že určenie povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená ako jedna z obsahových podmienok platnosti dohody o zmluvnej pokute je pokles ziskovosti výherných prístrojov žalobcu v prevádzke žalovaného. Dohoda o zmluvnej pokute ale musí byť i v súlade so všeobecnými požiadavkami, ktoré zákon od právnych úkonov vyžaduje vzhľadom na ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. teda, že musí ísť o právny úkon zrozumiteľný a určitý, inak tieto vady spôsobujú absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorá vzniká zo zákona. Súd prvého stupňa sa venoval pri posudzovaní nároku i podstatným náležitostiam vyžadovaným pre platne dohodnutú zmluvnú pokutu, kedy nemožno opomenúť, že jej výška alebo spôsob určenia musia byť určitý, jednoznačný, aby v prípade porušenia povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou bolo možné zistiť, akou výškou zmluvnej pokuty bude povinný subjekt postihnutý. V tejto súvislosti poukázal na to, že podľa znenia zmlúv spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty sa viaže na okamih vypovedania zmluvy, od ktorého sa určuje začiatok plynutia obdobia rozhodného pre ustálenie výšky zmluvnej pokuty. Z vykonaného dokazovania ale nevyplynulo, že došlo k vypovedaniu zmluvy, ako vyžaduje čl. 2. resp. II. bod 2.13, mandátne zmluvy žalobcom vypovedané nikdy neboli, čo má za následok, že z hľadiska požiadavky určitosti prejavu vôle a zrozumiteľnosti nároku na zmluvnú pokutu pre jednoznačné určenie okamžiku začiatku plynutia obdobia rozhodného pre ustálenie výšky zmluvnej pokuty nie sú splnené mandátnymi zmluvami dohodnuté podmienky. Súd v tejto súvislosti dal do pozornosti i jazykové vyjadrenie predmetného úkonu práve textom zmluvy a s poukazom na to, že zo strany žalobcu výpoveď nebola žalovanému nikdy daná, preto nie je možné priznať vznik nároku na zmluvnú pokutu, a tým ani nie je splnená podmienka počiatku, od ktorej by sa určoval tento nárok. Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že nedošlo k vzniku práva na uplatnenie nároku na zmluvnú pokutu a návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešného žalobcu zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania.
Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie a žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že i keď v žalobe uviedol, že žalovanú peňažnú sumu žiada zaplatiť titulom nároku na zmluvnú pokutu dohodnutú v čl. 2. (II) bod 2.13 mandátnej zmluvy zmluvná pokuta bola pre prípad porušenia povinnosti medzi zmluvnými stranami dohodnutá v spojení s čl. III bod 3.3 a primárnym záväzkom zabezpečeným pre prípad jeho porušenia zmluvnou pokutou bol práve záväzok vyplývajúci z čl. III bod 3.3 zmlúv a nie zníženie ziskovosti ako tvrdí prvostupňový súd. Zníženie ziskovosti je iba právnym dôsledkom protiprávneho konania žalovaného ako dopĺňajúca podmienka vzniku nároku na zmluvnú pokutu. Dojednanie o zmluvnej pokute je v súlade s ust. § 544 ods. 1 a nasl. Obč. zák. a skutočnosť, že zmluvné strany zároveň podmienili vznik nároku na zmluvnú pokutu znížením ziskovosti výherných prístrojov po dohodnutú sumu nič nemení na určitosti tohto dojednania. Zároveň z jazykového znenia dohody o zmluvnej pokute nevyplýva ako tvrdí prvostupňový súd, že by sa na vznik nároku na zmluvnú pokutu vyžadovalo kumulatívne porušenie všetkých povinností uvedených v čl. III bod 3.3 zmlúv a i zo samotného dojednania je zrejmé, že vôľou zmluvných strán bolo dohodnúť si zmluvnú pokutu pre zabezpečenie porušenia všetkých povinností a nielen niektorej z nich, pretože ak by zmluvné strany mali vôľu zabezpečiť len kumulatívne porušenie všetkých povinností, vyjadrili by to v predmetnom dojednaní výslovne. Okrem toho je zrejmé i zo správania sa žalovaného, že nikdy skutočnosť, že zmluvnou pokutou zabezpečené porušenie jeho povinností nastalo nespochybňoval a netvrdil, že musia byť splnené kumulatívne. Ak mal prvostupňová súd za to, že dohoda o zmluvnej pokute nie je dostatočne jednoznačná, mal aplikovať výkladové pravidlá obsiahnuté v Obchodnom zákonníku (ust. § 266 ods. 1,2,3) a z nich úmysel žalobcu ako i obsah predmetného dojednania ustáliť. Práve z okolností súvisiacich s prejavom vôle jednoznačne vyplýva, aký mal takýto prejav vôle zmysel a teda i jeho obsah. Úmyslom žalobcu jednoznačne bolo zabezpečiť zmluvnou pokutou nesplnenie každej z povinností obsiahnutých v dojednaní samostatne a nezávisle od splnenia ďalšej z povinností v zmluve uvedenej. Žalovaný v priebehu konania ani nenamietal dôvod neurčitosti príslušného dojednania o zmluvnej pokute a existenciu tohto nároku popieral iba vzhľadom na tvrdenia o skoršom ukončení vzájomných zmluvných vzťahov, ktorému tak nemalo dôjsť začiatkom roku 2011 keď tvrdil, že v tomto čase už so žalobcom nebol v zmluvnom vzťahu. K posúdeniu okamihu vypovedania zmluvy ako začiatku plynutia obdobia rozhodného pre určenie výšky zmluvnej pokuty odvolateľ uviedol, že okamihom rozhodným pre ustálenie začiatku obdobia je okamih odstúpenia od zmluvy a nie okamih vypovedania. S prihliadnutím na znenie textu a obsahu zmlúv ide iba o zrejmú chybu v písaní, ktorá ale nerobí právny úkon neplatným. Súd túto skutočnosť ale nesprávne vyhodnotil a nesprávne právne posúdil, preto i dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého z dôvodu neurčitosti okamihu rozhodného pre ustálenie začiatku obdobia rozhodného pre určenie výšky zmluvnej pokuty vyhodnotil dojednanie o zmluvnej pokute ako neplatné. K návrhu žalovaného, ktorý pre prípad, ak by súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na úhradu zmluvnej pokuty je dôvodný, žiadal uplatniť moderačné právo odvolateľ namietal, že ak súd mal za to, že dojednanie o zmluvnej pokute je absolútne neplatné, mal žalobcovi priznať nárok na vzniknutú škodu vo výške žalovanej istiny, pretože právne posúdenie nároku je úlohou súdu. Žalobca sa žalobou domáhal iba zaplatenia peňažnej sumy a preto právnu kvalifikáciu mal podľa zásady iura novit curia vykonať konajúci súd, pretože právna kvalifikácia nároku nie je obligatórnou náležitosťou žaloby. Žalobca v konaní výšku škody v sume žalovanej istiny riadne preukázal a prvostupňový súd mal vzhľadom na zistený skutkový stav v prípade, ak dojednanie o zmluvnej pokute vyhodnotil ako neplatné, priznať žalobcovi žalované plnenie titulom nároku na náhradu škody. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdiť a poukazom na to, že zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute je prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad práve v súvislosti s určením momentu a okamihu pre určenie výšky zmluvnej pokuty. V súvislosti s argumentáciou odvolateľa, podľa ktorej mal súd žalovaný nárok v prípade ak zistí, že nie je ho možné priznať ako nárok na zmluvnú pokutu z dôvodu jej neplatnosti, posúdiť ako nárok na náhradu škody uvádza, že pokiaľ sa žalobca domáhal zmluvnej pokuty, ide o samostatný právny inštitút, pri ktorom sa nepreukazuje protiprávny úkon, škoda a jej výška, ani príčinná súvislosť, ktoré náležitosti sa ale skúmajú pri uplatňovaní nároku na náhradu škody. Pokiaľ má ísť o zmenu právnej kvalifikácie, pretože súd je viazaný žalobou, je potrebné, aby bolo o takejto zmene rozhodnuté osobitným uznesením, kedy by mohol súd nárok posudzovať ako škodu, ktorú si žalobca v
konaní uplatňuje. Ak by sa žalobca bol domáhal nároku na náhradu škody a týmto smerom by produkoval i dôkazy, súd by k nim vykonával dokazovanie a vytvoril by sa tak priestor pre žalovaného, ktorý by preukázal, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla, k čomu by bol argumentačne uvádzal i liberačné dôvody, kedy sa poškodenému nárok na náhradu škody v dôsledku nesplnenia preventívnej povinnosti nepriznáva. Týmto smerom sa ale dokazovanie neviedlo, preto žalovaný ani na liberačné dôvody v prípade, ak by nárok mal byť posudzovaný ako nárok na náhradu škody, nepoukazoval. Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou včas (§ 201, § 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p. podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p., ktorý verejne vyhlásil. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis.zn. II ÚS 78/2005 podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záveru, ku ktorému dospel keď konštatoval, že dohoda o zmluvnej pokute je z dôvodu svojej neurčitosti neplatnou je správny. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd dáva do pozornosti vzhľadom na vyjadrenie žalobcu uvedené v odvolaní jeho tvrdenie, podľa ktorého pri použití slov „odstúpenie“ a „vypovedanie“ išlo iba o chybu v písaní, ktorá nemôže robiť právny úkon neplatným. Odvolací súd k uvedené uvádza, že výpoveď a odstúpenie nie sú totožné právne úkony. Výpoveď je jednostranný právny úkon, ktorým sa končí účinnosť zmluvy, oproti čomu odstúpenie je právny úkon, ktorý nastáva ak to vyplýva zo zmluvy alebo zo zákona. V zmluve môže byť odstúpenie dohodnuté aj popri výpovedi ako jeden zo spôsobov zrušenia zmluvy. Vypovedať možno iba zmluvu dojednanú na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti. Obchodný zákonník upravuje výpoveď ako právny úkon pri niektorých zmluvných typoch a konkrétne i pri mandátnej zmluve, čo potvrdzuje i znenie ust. § 574 Obchod. zák., z čoho vyplýva, že sa nejedná iba o chybu pri písaní, ale ide o jednoznačne definovaný a slovne v zmluvách vyjadrený jeden zo špecifických spôsobov zániku záväzku z mandátnej zmluvy. Výpoveď nemožno vyložiť ako odstúpenie, ide o rôzne inštitúty, s ktorými sú spojené i rôzne právne následky. Výpoveď spôsobuje zánik záväzku uplynutím výpovednej doby, čo znamená, že sa netýka plnení, ktoré sa uskutočnili pred účinnosťou výpovede. Oproti tomu odstúpením od zmluvy podľa Obchodného
zákonníka zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmlúv okrem výnimiek uvedených v ust. § 351 ods. 1 Obchod. zák., pričom všetky právne následky porušenia zmluvy, ku ktorým došlo do zániku zmluvy odstúpením zostávajú zachované. Uvedený výklad potvrdzuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, pretože výpoveď nebola daná, pričom nie je zo znenia zmluvy ani jasné, ktorá zo zmluvných strán má pre priznanie zmluvnej pokuty zmluvu vypovedať.
Nárok z neplatne dohodnutej zmluvnej pokuty nemôže súd svojvoľne prekvalifikovať na nárok na náhradu škody, pretože náhrada škody je založená na iných princípoch ako zmluvná pokuta.
Odvolací súd sa po preskúmaní procesného postupu a skutkových zistení tak po stránke skutkovej ako i právnej v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho odôvodnení, na ktoré v podrobnostiach poukazuje. Z obsahu spisu je preukázané, že súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov účastníkov, listinných dôkazov, žiadne skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul a vec i správne právne posúdil. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. S poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje, iba konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci - písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 287,14 eur, k tomu 7,63 eur paušálna náhrada a 20 % DPH je celkom 353,72 eur určené podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z.. Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
