Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Trenčín 27C/52/2008 3108208321 09. 12. 2008 JUDr., Ing. Miroslav Manďák ECLI:SK:OSTN:2008:3108208321.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Trenčín rozhodol samosudcom Mgr., Ing. Miroslavom Manďákom, v právnej veci navrhovateľa M. a. s., so sídlom B., G. XX,. IČO XX. XXX. XXX,. zast. JUDr. M. K., advokátom so sídlom B., A. XX. proti odporcovi T. M. V., a. s., so sídlom B., J. X,. IČO XX. XXX. XXX,. zast. A. K. E. P., s. r. o., so sídlom B., N. M. B. X,. na strane odporcu za účasti vedľajších účastníkov 1/ O. T. M., so sídlom T. M. XXX,. IČO XX. XXX. XXX. a 2/ P. D. T. M., so sídlom T. M. XXX, IČO XX. XXX. XXX,. obaja zast. JUDr. M. Š., CSc., advokátom so sídlom B., N. XX,. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam rozhodol: Určuje sa, že navrhovateľ j e výlučným vlastníkom stavby súp. č. XXX,. výrobná hala postavenej na parc. č. 1086/7, k.ú. T. M., ktorá stavba je zapísaná na LV č. 1634 S. K. T.. Určuje sa, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom vrtu M.-1 nachádzajúceho sa na pozemku p.č. 1050/18, k.ú. T. M., v obci T. M.. Vo zvyšku sa konanie zastavuje. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: Navrhovateľ sa po konečnej úprave žalobného petitu domáha titulom vytvorenia novej veci určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam popísaným vo výrokovej časti. K zdôvodneniu svojho žalobného návrhu uviedol, že predmetné nehnuteľnosti nikdy nepreviedol na tretiu osobu, preto akékoľvek scudzujúce právne úkony týkajúce sa uvedených nehnuteľností boli vykonané v rozpore s právom a sú teda absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Odporca ako i vedľajší účastníci na jeho strane žiadali zamietnuť žalobný návrh. Jeho neopodstatnenosť odvodzovali z viacerých právnych skutočností. Namietali jednak to, že stavby neboli vytvorené do štádia, kedy by ich bolo možné považovať za veci v právnom slova zmysle, že stavby navrhovateľ riadne neprevzal, nefinancoval ich a navyše ich po čase opustil, pričom uvedené stavby bolo potrebné dokončiť, čo bolo vykonané v rámci rozsiahlej rekonštrukcie. Navrhovateľ dokonca po dlhšiu dobu nechal uvedené stavby nerušene a dobromyseľne užívať vedľajšími účastníkmi, neurobil žiadne právne relevantné kroky na spochybnenie vlastníckeho práva či už odporcu alebo vedľajších účastníkov k týmto stavbám. Bránili sa taktiež názorom, že vrt nie je samostatnou vecou a že pre určenie vlastníctva či už k vrtu alebo k výrobnej hale je relevantnou skutočnosťou, či stavby boli povolené v rámci stavebného konania a na koho bolo vydané stavebné povolenie. Poukazovali na skutočnosť, že do 15.04.2004 katastrálny zákon neumožňoval zápis rozostavaných stavieb, z ktorého dôvodu nedokončená stavba (neskolaudovaná)
nemohla byť predmetom vlastníctva. Navyše ako ďalej uviedli, žiaden súčasný právny predpis výslovne neuvádza, že vytvorenie veci je samostatným spôsobom nadobudnutia vlastníctva k veci, pričom ak aj došlo k vytvorenie sporných vecí, bolo to v čase, kedy navrhovateľ nemal právnu subjektivitu. Nakoniec boli toho právneho názoru, že prípadné vyhovenie žalobnému návrhu založí protiprávny stav minimálne s právnymi predpismi verejného práva, a to menovite zák. č. 245/2003 Z. z. a zák. č. 538/2005 Z. z. Súd vykonal dokazovanie výsluchom vedľajšieho účastníka 1/ na strane odporcu D. R. - starostu obce T. M., výsluchom svedkov J. D., A. Z., J. S., RNDr. B. G., M. K., RNDr. J. D. ako i oboznámením sa s ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav: Zo zhodných výpovedí svedkov J. D., A. Z., J. S. a RNDr. B. G. súd zistil, že navrhovateľ niekedy v roku 1992 započal s uskutočňovaním výstavby spornej výrobnej haly, v tejto riadne pokračoval a v roku 1994 ju dokončil do takého štádia, že výrobná hala mala riadne zhotovenú železobetónovú konštrukciu z kovových dielcov, obvodové múry boli vytiahnuté až po strechu, bola vyhotovená už aj strecha z betónových panelov, na ktorej sa na záver robili ešte svetlíky. Na stavbe zostalo dokončiť už len omietku a na streche chýbala sklená vata. Stavebné povolenie na stavbu v tomto období (r. 1992 - 1994) vydané nebolo. Zo zhodných výpovedí svedkov RNDr. B. G. a RNDr. J. D. súd zistil, že pre navrhovateľa bol niekedy na prelome roku 1992 a 1993 odvŕtaný (vyhĺbený) ako i vystrojený (zavedenie pažníc, obsyp pažníc, zacementovanie vrtu) sporný vrt M.-1. Vrt mal byť vyhĺbený až do hĺbky 450 metrov, v dôsledku havárie a stlačenia pažníc po cele dĺžke bol však vyhĺbený len do hĺbky 119,5 až 120 metrov. V tomto období, t.j. v roku 1993 neboli do vrtu ešte zavedené sondy, merače, čerpadlo ani prívodné potrubie do plničky minerálnej vody. Ostatné činnosti ako karotážne merania, hydrodynamické skúšky, vzorkovacie, analytické a meračské práce boli vykonávané v priebehu rokov 1995 - 1996. Sporný vrt M.-1 bol za zdroj minerálnej vody uznaný až v roku 2000, a to vyhláškou M. Ž. P. S. č. 2/2000 Z.z. Stavebné povolenie na vrt v tomto období (r. 1992 - 1994) vydané nebolo. Zo zhodných výpovedí vedľajšieho účastníka 1/ na strane odporcu D. R. - starostu obce T. M. a svedka M. K. súd zistil, že od roku 1994 sa o sporné nehnuteľnosti nikto nestaral, tieto chátrali a boli v zlom technickom stave. Z výpisu LV č. 1634, k.ú. T. M. vyplýva, že ako výlučný vlastník sporných nehnuteľností, a to menovite parc. č. 1050/18, na ktorej sa nachádza sporný vrt M.-1 a ďalej spornej stavby s.č. XXX. výrobná hala postavenej na parc. č. 1086/7 je v katastri nehnuteľností vedený odporca. Z uznesenia O. súdu B. I zo dňa 02.06.1992, vl. č. Sa XXX/B. vyplýva, že týmto rozhodnutím bol povolený zápis do obchodného registra spoločnosti M., a.s. IČO XX. XXX. XXX,. založenej zakladateľskou zmluvou zo dňa 08.01.1992 s dňom vzniku spoločnosti 02.06.1992. Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. Sa XXX/Z. súd zistil, že na základe rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti I. a.s. zo dňa 02.03.1992 sa spoločnosť I. a.s. zrušila bez likvidácie, uznesením Obvodného súdu Bratislava I zo dňa 12.08.1992 bola táto spoločnosť vymazaná z obchodného registra s tým, že všetky jej majetkové práva a povinnosti prešli na spoločnosť M. a.s. so sídlom v B.. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 12.08.1992 povolil v obchodnom registri zmenu názvu spoločnosti M. a.s. so sídlom v B., IČO XX XXX XXX na M. - I. a.s. so sídlom v B.. Z uznesenia Mestského súdu v Bratislave zo dňa 28.11.1995, č.k. 20Cob 43/95 vyplýva, že uvedeným uznesením bolo na odvolanie prokurátora (ktorý vstúpil do konania o zápis do obchodného registra) zrušené uznesenie Obvodného súdu Bratislava I zo dňa 02.06.1992 o zápise do obchodného registra a vec vrátil Obvodnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Uznesením č.k. Sa XXX/B zo dňa 24.05.1996 Obvodový súd Bratislava I návrh na zápis spoločnosti M. a.s. do obchodného registra zamietol, ktoré rozhodnutie Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12.06.2001, č.k. 26Cob 130/01-60 (právoplatným dňa 14.12.2001) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spoločnosť M.. - I.,
a.s. so sídlom v B., M. XX s rovnakým identifikačným číslom organizácie ako pôvodná spoločnosť M.. - I., a.s. IČO XX XXX XXX bola opätovne zapísaná do obchodného registra s dňom vzniku 01.06.2004. Keďže v prejednávanej veci ide o určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. súd sa najskôr zaoberal otázkou, či navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na požadovanom určení má naliehavý právny záujem, ako i otázkou, či navrhovateľ správne vymedzil okruh účastníkov, aby konanie netrpelo nedostatkom vecnej legitimácie. Bez splnenia týchto procesných podmienok totiž súd nemôže pristúpiť k skúmaniu vecnej stránky sporu. Podľa § 80 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Určovacou žalobou sa teda žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívne určenie), alebo tu nie je (negatívne určenie). Takéhoto určenia sa však žalobca môže domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté. Výrok súdu o určení potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, že by ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. Ak však k porušeniu práva už došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia vyplýva (§ 80 písm. b/ O.s.p.), nemá preventívna ochrana poskytovaná podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. žiadny zmysel a význam. Vo väčšine prípadov preto v takomto prípade nemôže mať žalobca naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je. Výnimkou je prípad, keď sa porušenie práva týka nehnuteľnosti. Vtedy je právny záujem na požadovanom určení daný už len tým, že právny stav vyplývajúci zo zápisu v katastri nehnuteľnosti nezodpovedá skutočnosti a výrok určovacej žaloby môže byť podkladom pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V prejednávanej veci možno bez väčších pochybností ustáliť, že sa jedná práve o takýto prípad, keď žalobný petit môže byť podkladom pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, čím je naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení nespochybniteľná. Rovnako, keďže návrh smeruje proti subjektu, ktorý je ako vlastník sporných nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností a ktorý popiera vlastnícke právo navrhovateľa, súd ustálil, že navrhovateľ správne vymedzil okruh účastníkov a teda možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že konanie netrpí ani nedostatkom vecnej legitimácie. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, t.j. že procesné podmienky určovacej žaloby sú v danom prípade splnené, súd pristúpil k skúmaniu vecnej stránky sporu. Podľa § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa § 135 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka kto nájde stratenú vec, je povinný ju vydať vlastníkovi. Ak vlastník nie je známy, je nálezca povinný odovzdať ju príslušnému štátnemu orgánu. Ak sa o ňu vlastník neprihlási do jedného roka od jej odovzdania, pripadá vec do vlastníctva štátu. Nálezca má právo na náhradu potrebných výdavkov a na nálezné, ktoré tvorí desať percent ceny nálezu. Osobitný právny predpis môže inak upraviť oprávnenie toho, kto vec našiel alebo ohlásil. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane aj na skryté veci, ktorých vlastník nie je známy, a na opustené veci. Základom v prejednávanej veci je zodpovedať dve otázky, a to či vrt je alebo nie je samostatnou vecou v právnom slova zmysle, príp. či je súčasťou pozemku alebo inej stavby. Druhou otázkou je od ktorého okamžiku sa stavba stáva vecou v právnom slova zmysle. Čo sa týka vrtu, súd zaujal
stanovisko, že vrt minerálnej vody (bez ohľadu na to, či je uznaný príslušným orgánom ako i bez ohľadu na poňatie vodohospodárske), je stavbou a teda samostatnou vecou v zmysle občianskoprávnom. Vrt minerálnej vody je totiž výsledkom ľudskej stavebnej činnosti (je teda vytvorený za účelom plnenia hospodárskej funkcie), ktorou bola vytvorená určitá, prevážne podzemná konštrukcia, ktorá v smere dovnútra ohraničuje priestor, ktorý má byť sčasti zaplnený vodou a sčasti slúžiť jej čerpaniu. Vrt v takomto ponímaní nemôže byť súčasťou ani pozemku ani inej stavby, nakoľko je jednoznačne technicky oddelený od ostatných vecí, žiadna z jeho častí sa nezmiešava s inou vecou. Pokiaľ ide o otázku, v ktorom okamihu sa vrt stáva vecou v právnom slova zmysle, je súd toho názoru, že je to okamih vystrojenia vrtu, t.j. zavedením pažníc do vrtu, vykonaním obsypu a zabetónovaním vrtu. Pokiaľ ide o nadzemné stavby, tieto sa stávajú vecou v právnom slova zmysle v okamihu, v ktorom je stavba vybudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého počínajúc všetky ďalšie stavebné práce smerujú už len k dokončeniu takto druhovo a individuálne určenej veci. K tomu u nadzemných stavieb dochádza vytvorením stavu, kedy je už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia, t.j. spravidla zhotovením obvodového muriva na úroveň stropu na prvom podlaží. S tým úzko súvisí otázka nadobúdania vlastníctva k novej veci, a to menovite k novopostavenej stavbe. Vytvorenie novej veci patrí do skupiny iných skutočností stanovených zákonom, na základe ktorých sa nadobúda vlastnícke právo originárnym spôsobom. Vlastníctvo k novovybudovanej stavbe nadobúda ten, kto stavbu uskutočnil s prejaveným úmyslom mať je pre seba. Komu bolo adresované stavebné povolenie, resp. či vôbec bolo vydané (či ide o čiernu alebo legálnu stavbu) nie je samo o sebe rozhodujúce. Rovnako nie je rozhodujúce, kto financoval stavbu, príp. z čieho materiálu bola stavba postavená. Pri zhotovovaní stavby na zákazku je objednávateľ stavby jej vlastníkom od počiatku výstavby. Otázka prevzatia stavby nemá vo vzťahu k vlastníctvu žiaden význam a relevanciu. Z povahy a logiky veci vyplýva, že nadobudnúť vlastníctvo k stavbe jej "prepracovaním" je vylúčené. Nadobudnutie vlastníctva k "prepracovanej stavbe" je možné len vtedy, pokiaľ pôvodná stavba zanikla. Prestavba pôvodnej stavby nemení nič na pôvodných vlastníckych vzťahoch. Ďalšou súvisiacou otázkou je otázka straty vlastníctva v dôsledku derelikcie. Opustenie (derelikcia) veci je prejav vôle vzdať sa vlastníckeho práva spojený so stratou držby (detencie) veci. Je teda potrebné animus et corpus - vôľa vzdať sa vlastníctva a súčasne i jej fyzické opustenie. Tým sa opustenie veci líši od straty veci alebo jej odloženia, kde síce vlastník stráca detenciu, v žiadnom prípade však vlastnícku vôľu. Občiansky zákonník síce výslovne opustenie veci neupravuje, ale z toho, že pojednáva o ďalšom osude takých vecí, je zjavné, že s ním počíta. Opustenie veci je právny úkon, a preto nesmie odporovať zákonu ani ho obchádzať či byť v rozpore s dobrými mravmi. Preto nie je možné vzdať sa vlastníctva a zodpovednosti napr. za nepoužiteľnú vec tým, že ju niekto odloží na verejnom mieste. Otázka, či je možné stratiť opustením vlastnícke právo i k nehnuteľnosti, vyvoláva tradičné problémy. Je nepochybné, že právo opustiť vec (ius dereliquendi) je súčasťou obsahu vlastníckeho práva a jeho podstatou ako už bolo vyššie uvedené je prejav vôle vlastníka (hoci i konkludentný), naďalej nebyť vlastníkom veci. Spomenuté tradičné problémy sú však len v teoretickej a akademickej rovine, nakoľko opustenie schátralej budovy či ekologicky znečisteného pozemku by bolo iste neplatné pre obchádzanie zákona a rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ) a inú nehnuteľnosť dnes určite nikto neopustí. V konečnom dôsledku teda súd zaujal jednoznačné stanovisko, že právne účinné opustenie nehnuteľnosti (derelikcia) je nemožné. Z vykonaných dôkazov vzal súd za preukázané, že navrhovateľ niekedy v roku 1992 započal s uskutočňovaním výstavby predmetných stavieb, t.j. vrtu M.-1 a výrobnej haly a tieto v priebehu rokov 1993 až 1994 dokončil, resp. vybudoval do takého štádia, že vrt M.-1 bol riadne vyhĺbený (odvŕtaný) ako i vystrojený. Do vrtu boli riadne zavedené pažnice, bol vykonaný ich obsyp a vrt bol riadne zacementovaný. Pre využívanie vrtu t.j. pre uznanie vrtu za zdroj minerálnej vody chýbalo vykonanie karotážnych meraní, hydrodynamických skúšok, vzorkovacie, analytické a meračské práce. Do vrtu v tomto období neboli ešte zavedené sondy, merače, čerpadlo ani prívodné potrubie do plničky minerálnej vody. Stavba výrobná hala mala riadne vybudovanú železobetónovú konštrukciu z kovových dielcov, obvodové múry boli úplne vymurované (konštrukčne dokončené až po strop budovy), strecha bola riadne položená a bola vyhotovená z betónových panelov, na streche boli zhotovené už aj svetlíky. Na stavbe chýbalo dokončiť už len zateplenie strechy sklenou vatou a dokončiť omietku. Z hľadiska právneho
posúdenia v zmysle vyššie cit. ust. zákona dospel potom súd k záveru, že navrhovateľ jednoznačne vybudoval sporné nehnuteľnosti minimálne do takého štádia, že akékoľvek ďalšie stavebné práce, či už na vrte M.-1 alebo výrobnej hale smerovali už len k dokončeniu druhovo a individuálne určených vecí. Navrhovateľ teda k týmto veciam nadobudol vlastníctvo originárnym spôsobom, a to menovite ich zhotovením. Pokiaľ následne svoje vlastníctvo navrhovateľ nepreviedol na tretiu osobu (čo v konaní ani len nebolo tvrdené, žeby navrhovateľ tak učinil) je odporca, tak ako i každý povinný toto jeho absolútne právo rešpektovať a navrhovateľa v jeho vlastníctve žiadnym spôsobom nerušiť. Pokiaľ tomu tak nie je a vlastníctvo nie je rešpektované, o ktorý prípad ide práve v prejednávanej veci, keď odporca neuznáva vlastnícke právo navrhovateľa, je vlastník nútený sa svojej ochrany domáhať súdnou cestou. Navrhovateľ sa teda podaným žalobným návrhom nedomáha ničoho iného, než ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi v zmysle cit. ust. zákona prináleží. Preto súdu nezostávalo iné, ako súdnym rozhodnutím určiť, že navrhovateľ je vlastníkom predmetných nehnuteľností. V tejto časti, ako to vyplýva z výroku teda súd žalobnému návrhu vyhovel. Čo do zvyšnej časti, a to menovite určenia vlastníctva k parc. č. 1048/2, 1048/3, 1049/2, 1050/6, 1052/2, 1055, 1056, 1057, 1058, 1059, 1415 ako i k stavbám s.č. XXX na p.č. 1086/3, s.č. 328 na p.č. 669/2, s.č. XXX na p.č. 669/3, všetky v k.ú. T. M., navrhovateľ v priebehu konania a to skôr, než sa začalo pojednávať vzal návrh späť, preto súd za použitia § 96 ods. 1 a 3 O.s.p. v súlade s dispozitívnym prejavom navrhovateľa konanie zastavil. S početnými námietkami odporcu ako i vedľajších účastníkov sa súd nestotožnil. Pokiaľ ide o ich tvrdenia, že výrobná hala nebola zo stany navrhovateľa zhotovená do takého štádia, aby vykazovala znaky veci v právnom slova zmysle, táto námietka bola jednoznačne vyvrátená jednotlivými svedeckými výpoveďami. Na uvedenom závere súdu nemohol nič zmeniť ani znalecký posudok Doc. Ing. A. S., znalca z oboru stavebníctvo predložený zo strany odporcu a jeho vedľajších účastníkov; uvedená otázka (či a odkedy "stavba" je vecou v právnom slova zmysle) je totiž otázkou právneho posúdenia ku ktorej neprináleží sa znalcovi vyjadrovať a robiť závery. Uvedené je len a len v kompetencii súdu. Pred súdom taktiež nemohla obstáť nadväzujúca námietka odporcu a vedľajších účastníkov, že navrhovateľ sa nemohol stať vlastníkom predmetných neskolaudovaných stavieb už len z toho dôvodu, že až od 15.04.2004 pozná katastrálny zákon inštitút rozostavanej stavby a teda do tohto obdobia uvedené neskolaudované stavby nemohli byť ani zaevidované do katastra a teda nemohli byť predmetom vlastníctva. Súd v tejto otázke zastáva presne opačný názor. Nadobudnutie vlastníctva zhotovením stavby je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva, preto i zápis novej stavby do katastra nehnuteľnosti (ktorý má na rozdiel od vkladu len deklaratórny - nie konštitutívny charakter) nemá v otázke vlastníctva žiaden význam. Vlastníctvo tu totiž vzniká zo zákona, a to okamihom vzniku "stavby" v právnom slova zmysle. Odporca sa v konaní bránil taktiež tvrdením, že predmetný vrt nie je samostatnou vecou v právnom slova zmysle ako i tým, že prieskumný vrt nemožno stotožňovať s vrtom, ktorý bol následne vyhlásený za prírodný zdroj minerálnej vody. Súd je toho názoru, že oba tieto názory nie sú správne a v predmetných otázkach súd zaujal presne opačné stanovisko. Ako už bolo vyššie uvedené, vrt je samostatnou vecou v právnom slova zmysle, nie je ani súčasťou pozemku, ani súčasťou žiadnej inej stavby. Samotné povolenie (bez ohľadu na to, komu bolo vydané) umožňujúce využívať tento vrt, prípadne vyhlásenie vrtu za prírodný zdroj minerálnej vody nemá žiaden rozhodujúci význam v otázke určenia vlastníctva k tomuto vrtu. Na určenie vlastníctva k vrtu M.-1 ako i výrobnej haly nemá žiaden vplyv ani konanie o integrovanom povoľovaní v oblasti povrchových vôd a podzemných vôd v zmysle zák. č. 245/2003 Z. z. Súd na rozdiel od odporcu nezastáva názor, že by rozhodnutie v predmetnej veci (nech by už bolo akékoľvek) bolo spôsobilé vyvolať protiprávny stav priečiaci sa minimálne s predpismi verejného práva. Pokiaľ odporca spochybňoval zhotovenie veci ako právnym poriadkom akceptovaný spôsob nadobudnutia vlastníctva k veci, len z dôvodu, že tento spôsob nie je výslovne uvedený v príslušnom predpise, je potrebné si uvedomiť, že § 132 Občianskeho zákonníka výslovne uvádza len tie najbežnejšie
spôsoby (tituly) nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom ako vyplýva z bežne dostupnej právnickej literatúry, nadobudnutie vlastníctva vytvorením novej veci sa radí medzi iné skutočnosti stanovené zákonom, na základe ktorých vlastníctvo možno nadobudnúť. Súd sa taktiež nestotožnil s právnym názorom odporcu a jeho vedľajších účastníkov, že v dôsledku búracích prác, príp. rekonštrukčných, opravárenských a dokončovacích prác došlo k prepracovaniu predmetných stavieb a z tohto dôvodu k zmene vlastníctva. Ako vyplýva z konštantnej judikatúry, k stavbe nemožno nadobudnúť vlastníctvo jej "prepracovaním"; nadobudnutie vlastníctva k "prepracovanej stavbe" je možné len vtedy, pokiaľ pôvodná stavba zanikla, čo v prejednávanej veci nielenže nebolo zo strany odporcu a vedľajších účastníkov preukázané, ale ani tvrdené. Právny názor odporcu a jeho vedľajších účastníkov, že otázka vynaložených finančných prostriedkov na zhotovenie veci ako i otázka vydania stavebného povolenia (vrátane otázky na koho bolo stavebné povolenie vydané) sú relevantnou skutočnosťou vo vzťahu k určeniu vlastníctva k stavbe súd považuje za tvrdenie nemajúce oporu v žiadnom ustanovení súčasného právneho poriadku a je rovnako v príkrom rozpore s doterajšou súdnou praxou a judikatúrou. Ako už bolo vyššie uvedené, vlastníctvo k novo zhotovenej stavby nadobúda ten, kto stavbu uskutočnil s prejaveným úmyslom mať ju pre seba. Komu bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení, príp. či ide o legálnu alebo čiernu stavbu nie je samo o sebe vo vzťahu vlastníctva k tejto novo zhotovenej stavbe rozhodujúce. Rovnako je bez právneho významu (v otázke vlastníctva k novo zhotovenej stavbe), či stavba bola zhotovená z vlastných finančných prostriedkov, príp. vlastného alebo cudzieho materiálu. Pri zhotovení stavby na zákazku je jej vlastníkom objednávateľ, a to od počiatku jej výstavby. Otázka prevzatia stavby nemá teda na posúdenie vlastníctva žiaden vplyv. Preto námietku odporcu, že navrhovateľ nikdy riadne neprevzal od zhotoviteľa vrt M.-1 súd vyhodnotil ako účelovú. Spôsobilosť navrhovateľa byť subjektom práva v rozhodnom období , t.j. v danom prípade v období r. 1992 - 1994 a následne jeho právna subjektivita v súčasnosti je nespochybniteľnou skutočnosťou vyplývajúcou z výpisu obchodného registra a k tomu vzťahujúcich sa rozhodnutí registrových súdov. Spoločnosť M. - I. a.s. (pôvodne s obchodným menom M., a.s.) so sídlom v B., IČO XX XXX XXX. bola zapísaná do obchodného registra s dňom vzniku 02.06.1992 a vymazaná z obchodného registra s dňom výmazu 24.05.1996. Následne bola spoločnosť s tým istým názvom a totožným IČO-m zapísaná opätovne do obchodného registra s dňom zápisu 01.06.2004. Podľa ust. § 62 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka (účinného ku dňu 02.06.1992) spoločnosť vzniká dňom, ku ktorému bola zapísaná do obchodného registra. Podľa ust. § 68 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka (účinného ku dňu 24.05.1996) spoločnosť zaniká ku dňu výmazu z obchodného registra. Zániku spoločnosti predchádza jej zrušenie s likvidáciou alebo bez likvidácie, ak jej imanie prechádza na právneho nástupcu. Likvidácia sa takisto nevyžaduje, ak sa zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku alebo ak po ukončení konkurzného konania nezostane spoločnosti žiaden majetok. Vychádzajúc z cit. ust. zákona je potom zrejmé, že spoločnosť M. - I. a.s. v zmysle citovaných zákonných ustanovení teda existovala ako právny subjekt v čase, kedy sa stala vlastníkom sporných nehnuteľností. Ani s touto námietkou odporcu a jeho vedľajších účastníkov (o nespôsobilosti navrhovateľa v rozhodnom období byť subjektom práva) sa súd z popísaných dôvodov nemohol stotožniť. Pokiaľ vedľajší účastníci poukazovali na svoju dobromyseľnú držbu, táto by v otázke vlastníctva bola relevantnou skutočnosťou, pokiaľ by trvala nepretržite minimálne desať rokov, ktorá podmienka (zákonná dĺžka držby pre vydržanie) nebola zo strany vedľajších účastníkov splnená. V tejto súvislosti je potom úplne bezvýznamné skúmať, tvrdiť a preukazovať, či navrhovateľ nejakým relevantným právnym prostriedkom spochybnil tvrdené vlastníctvo či už vedľajších účastníkov alebo samotného odporcu. Odporca a jeho vedľajší účastníci sa v konaní taktiež bránili námietkou, že navrhovateľ ak aj vytvoril sporné nehnuteľnosti, o tieto sa dlhšiu dobu nestaral, opustil ich a v dôsledku toho (derelikcie) stratil, resp. sa dobrovoľne vzdal vlastníctva k týmto veciam. I tieto tvrdenia súd vyhodnotil ako právny názor nemajúci oporu v zákone. Z vyššie uvedenej interpretácie príslušného zákonného ustanovenia (§ 135
Občianskeho zákonníka) jednoznačne vyplýva, že opustenie nehnuteľnosti z právnymi dôsledkami derelikcie je fakticky nemožné. Z popísaných dôvodov súd rozhodol ako je uvedené vo výroku. Odporcom ako i jeho vedľajšími účastníkmi navrhnuté dôkazy súd nepripustil, nakoľko sa nimi mali preukazovať skutočnosti z pohľadu súdu právne irelevantné a nesúvisiace s predmetom sporu. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p., nakoľko každý z účastníkov mal v konaní úspech len čiastočne, keď späťvzatie je potrebné považovať za procesné zavinenie navrhovateľa. Preto súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trenčíne. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
