Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 3Co/243/2013 8112232650 19. 03. 2014 JUDr. Eva Šofranková ECLI:SK:KSPO:2014:8112232650.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a z členov senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu FERONA Slovakia, a. s., Bytčická 12, Žilina, IČO: 36 401 137, zastúpený JUDr. Vierou Hudákovou, advokátkou so sídlom Alejová 5, Košice proti žalovanému U. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., A. C. X, zastúpený JUDr. Jolanou Karabinošovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Konštantínova 3, o odporovateľnosť právneho úkonu s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 04. 09. 2013, č. k. 11C 363/2012-127, takto jednohlasne rozhodol: Potvrdzuje
rozsudok.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 67,88 Eur predstavujúce trovy právneho zastúpenia na účet JUDr. Viery Hudákovej, právnej zástupkyne žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. odôvodnenie: Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom určil, že kúpna zmluva zo dňa 19. 12. 2011 podpísaná 23. 12. 2011 uzavretá medzi predávajúcimi M. S. a M. S., rod. S. a žalovaným ako kupujúcim, ktorej vklad bol povolený rozhodnutím Správy katastra Prešov pod č. V 7532/11 zo dňa 04. 01. 2012, ktorou sa odpredali nehnuteľnosti, a to parcela č. KN 914/2 o výmere 600 m2 - zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom súpisné č. XXX stojaci na parcele KN 914/2, zapísané na LV č. XXX k. ú. T. spolu s príslušenstvom k rodinnému domu (spoločné stavby, spoločné zariadenia určené na to, aby sa používali s hlavnou stavbou), a to plot, studňa, vodovodná prípojka, plynová prípojka, elektrická kábelová prípojka, zemná vodomerná šachta, kanalizačná prípojka, spevnená plocha zo zámkovej dlažby, altánok za rodinným domom a vonkajšie betónové schody nachádzajúce sa na parcele KN 914/2, ako aj hnuteľné veci nachádzajúce sa v rodinnom dome, a to audiosystém - domáce kino, televízor Samsung, veža Philips, motorová kosačka Honda, automatická práčka Indesit, lampa Biotron - Zepter, dvojdielna nábytková stena drevená, gaučová súprava 2+1, 2x sólo čalúnené kreslá, 1x kráľovské kreslo, presklený kráľovský šatník trojdielny, starožitné hodinky, drevená obývacia stena, automatické garážové dvere, HIFI veža Sony HST/471, mikrovlnná rúra Goldstar MM6745D, kazetový videorekordér Panasonic SN121, digitálny televízny prijímač Homax + motorický systém, elektrický vysávač Zelmer MP 200005, video Panasonic, umývačka riadu Bosch, automatická práčka Indesit, kozub, krb, chladnička s mrazničkou Whirlpool je voči žalobcovi v celom rozsahu neúčinná. Zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania 735,71 Eur na účet jeho právnej zástupkyne, z toho trovy právneho zastúpenia vo výške 603,21 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie odôvodnil zistením, že dlžník žalobcu M. S., ktorý podnikal pod obchodným názvom M. S. - ARMEX dňa 17. 02. 2011 podpísal zmenku, ktorou sa zaviazal zaplatiť žalobcovi 174 540,69 Eur so splatnosťou 30.9.2011. Keďže dlžník túto sumu žalobcovi neuhradil, na návrh žalobcu bol vydaný Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 18Zm 7/2012 dňa 30. 05. 2012 zmenkový platobný rozkaz, ktorým bol zaviazaný M. S. - ARMEX, aby do 3 dní od doručenia rozkazu zaplatil navrhovateľovi zmenkovú sumu 174 540,69 Eur so 6% úrokom z uvedenej sumy od 01. 01. 2011 do zaplatenia, 581,80 Eur ako zmenkovú odmenu a 10 472 Eur za zaplatený súdny poplatok, zároveň bol zaviazaný aj k náhrade trov konania predstavujúcich trovy právneho zastúpenia vo výške 1558,88 Eur. Tento zmenkový platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, okrem výroku o trovách konania, dňa 19. 06. 2012. Dňa 19.12.2011 bola uzavretá písomná kúpna zmluva medzi predávajúcimi M. S. a M. S. a žalovaným ako kupujúcim, predmetom ktorej bola parcela č. KN 914/2, rodinný dom stojaci na tejto parcele pod súp. č. XXX zapísaným na LV č. XXX k. ú. T. vrátane príslušenstva a konkrétne hnuteľné veci, ktoré žalobca uviedol v žalobnom petite. Čl. III. kúpnej zmluvy obsahuje dohodu o cene za uvedené veci 75 000 Eur. Zároveň sa v nej uvádza, že kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu pri podpísaní kúpnej zmluvy a že predávajúci svojimi podpismi na tejto kúpnej zmluve potvrdzujú prevzatie kúpnej ceny. Je nesporné, že kúpna cena doposiaľ zaplatená nebola, ako aj to, že žalovaný je blízkou osobou predávajúcich, je manželom sestry M. S., stále spolu dobre vychádzali, vzájomne sa navštevujú a pomáhajú si. Žalovaný pred súdom potvrdil, že vedel o finančných problémoch švagra M. S. v podnikaní, vedel o tom, že má dlhy, ale voči komu a v akej výške nevedel, ani sa o to nikdy nezaujímal. Na požiadanie mu požičal úhrnne asi 78 000 Eur, o každej pôžičke bola uzavretá písomná zmluva, ktoré pred súdom aj doložil. Prehlásil, že žiadna splatnosť pri týchto pôžičkách dohodnutá nebola a keďže toto jeho tvrdenie bolo v rozpore s predloženými písomnými dohodami, následne žalovaný uviedol, že si na to už nepamätá. Žalovaný tiež tvrdil, že kúpnu cenu mal predávajúcemu zaplatiť, ale ju nevyplatil, pretože nemal na to finančné prostriedky. Potvrdil, že nehnuteľnosti vrátane bytového zariadenia, ktoré boli predané stále užívajú predávajúci, ktorí žalovanému za to nič neplatia, tiež uhrádzajú aj daň z nehnuteľnosti. Žalovaný zároveň prehlásil, že od roku 1970 sporil a ušetril okolo 80 000 Eur, ktoré finančné prostriedky mal uložené v hotovosti doma a tieto použil na pôžičky pre M. S.. V minulosti pracoval ako automechanik so zárobkom 10 000,- Sk netto, neskôr ako údržbár so zárobkom 400 Eur mesačne, 4 roky je starobným dôchodcom, poberá dôchodok vo výške 360 Eur mesačne. Do úspor zahrnul aj dar vo výške 25 000 Eur od svojej mamy, ktorá je už nebohá a 15 000 Eur, ktoré si požičal od brata v X.. Žalovaný napokon uviedol aj to, že trhovú hodnotu len nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpy, odhaduje na 150 000 Eur. V konaní vypočutý svedok M. S. potvrdil, že aj v súčasnosti má voči žalobcovi nevyrovnaný dlh, ktorý vrátane príslušenstva predstavuje 200 000 Eur. Potvrdil, že žalovaný mu požičiaval uvedené sumy, ktoré sú uvedené v doložených písomných zmluvách o pôžičke a vylúčil ich antidatovanie. Uviedol, že k odpredaju nehnuteľnosti a hnuteľných vecí žalovanému došlo len z dôvodu, aby týmto spôsobom vyrovnal svoj dlh žalovanému. Preto, aj keď uznal, že skutočná trhová hodnota prevádzaných vecí bola vyššia 91 000 - 101 000 Eur, dohodli sa na kúpnej cene, ktorá zodpovedala úhrnnej výške jeho dlhu z pôžičiek, ktoré mu poskytol žalovaný. Preto reálne k zaplateniu kúpnej ceny ani podľa ich dohody nemalo dôjsť. Zároveň potvrdil, že predané veci naďalej užívajú spolu s manželkou, platia daň z nehnuteľnosti a so žalovaným ma uzavretú nájomnú zmluvu, podľa ktorej mu platí nájomné 10 Eur mesačne. Prvostupňový súd skonštatoval, že výpoveď žalovaného nepôsobila vierohodne a vyvolávala pochybnosti o tom, či reálne došlo k požičaniu súm uvedených v predložených písomných zmluvách o pôžičke. Nie je totiž presvedčivé, ak žalovaný vedel o dlhoch švagra v podnikaní a napriek tomu mu požičal svoje, ako uviedol celoživotné úspory, a to postupne v rôznych sumách bez toho, že by predchádzajúcu pôžičku napriek dohodnutej lehote splatnosti mu švagor uhradil. Nevieryhodnosť výpovede vyplýva aj z toho, že žalovaný na pojednávaní tvrdil, že žiadnu splatnosť pri uvedených pôžičkách so švagrom nedohodli, čo je však v rozpore s tým, čo je uvedený v písomnej zmluve o pôžičke, keďže v každej z nich je stanovený termín splatnosti. Nepamätal si celkom výšku požičanej sumy, keďže na pojednávaní uviedol, že to bolo cca 78 000 Eur, hoci v skutočnosti išlo o sume 74 900 Eur. Je málo presvedčivé, že pri nízkych príjmoch žalovaného dokázal usporiť tak vysokú sumu a že navyše ju neuložil do banky, ale držal doma v hotovosti. Zmätočnosť vyvoláva aj tvrdenie žalovaného o tom, že dohodnutú kúpnu cenu mal skutočne predávajúcim zaplatiť, neskôr žalovaný tvrdil, že tomu tak nebolo. Napokon aj ďalšie skutočnosti, ktoré nasledovali po uzavretí kúpnej zmluvy evokujú k tomu, že v skutočnosti účastníci nemali záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu, a že ich konanie bolo motivované snahou zachrániť majetok predávajúcich pred veriteľmi. Týmito skutočnosťami je fakt, že predané veci vrátane nehnuteľnosti aj po uzavretí zmluvy stále užívajú len predávajúci, ktorí platia daň z nehnuteľnosti
a svedok M. S. navyše tvrdil, že má so žalovaným uzavretú nájomnú zmluvu, ktoré tvrdenie poprala vo výpovedi svedkyňa M. S., ale aj žalovaný. Na takto zistený skutkový stav prvostupňový súd aplikoval ust. § 42a ods. 1, 2, 3, 5 § 42b ods. 1, 2, 4 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že zákonným predpokladom úspešnosti odporovateľnej žaloby je, že právny úkon dlžníka bol urobený v posledných troch rokoch s úmyslom ukrátiť svojho veriteľa, pričom tento úmysel musel byť druhej strane (v danom prípade žalovanému) známy. Tento úmysel u blízkej osoby dlžníka, čím žalovaný bezpochyby je, sa predpokladá. Znamená to, že opak by musel žalovaný preukázať. Zákon v takomto prípade požaduje, aby blízka osoba vynaložila náležitú starostlivosť a presvedčila sa, či právny úkon neukracuje nejakého veriteľa. V danom prípade teda žalovaný by musel aktívne vyvinúť takú činnosť, ktorou by sa presvedčil o prípadných záväzkoch dlžníka. Žalovaný sám uviedol, že o tieto okolnosti sa ani nezaujímal a svojho švagra sa ani na jeho dlhy nepýtal. Zároveň však potvrdil, že mal informáciu o tom, že švagor má viaceré bližšie nekonkretizované dlhy. Teda žalovaný vedel, že M. S. má viaceré dlhy, hoci nevedel o nich nič konkrétne. Už toto vyjadrenie postačuje na prijatie záveru o ukrátení veriteľa pri odporovateľnej kúpnej zmluve. Ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka sa totiž neviaže na ukrátenie uspokojenia konkrétnej vymáhateľnej pohľadávky, keďže dlžník ani nemôže vedieť, ktorý z veriteľov by napadol žalobou odporovateľnosť právneho úkonu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR 21 Cdo 2281/11 zo dňa 12. 04. 2014 alebo 30Cdo 1135/06 zo dňa 22. 02. 2007). V prospech žalovaného nebolo možné zohľadniť ani to, že dohodnutá kúpna cena 75 000 Eur za pozemok a rodinný dom postavený v roku 1992 v obci, ktorá je v blízkom okolí krajského mesta a bytového zariadenia nezodpovedá skutočnej trhovej hodnote v čase povolenia vkladu zmluvy. Napokon sa na tom zhodli aj všetci účastníci zmluvy. Ak by však aj kúpna cena zodpovedala trhovej hodnote, je potrebné uviesť, že k ukráteniu veriteľa by došlo aj v takomto prípade, keďže je nesporné, že reálne k úhrade kúpnej ceny nedošlo. O ekvivalentný právny úkon, ktorý nevedie k zmenšeniu majetku dlžníka, a teda neskracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, ide totiž len vtedy, ak za prevedené veci dlžník reálne dostal ich cenu, keďže len v takom prípade nemôže dôjsť k zmenšeniu majetku dlžníka, ktorý za odpredané veci obdrží rovnocennú peňažnú náhradu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR 21Cdo 433/07, 29Cdo 4886/07, 21Cdo 1186/12). Prvostupňový súd vzhľadom na uvedené dôvody považoval za opodstatnené žalobe vyhovieť, pričom návrhy na doplnenie dokazovania zamietol ako nadbytočné, vzhľadom na prijatý záver, pre ktorý je postačujúci zistený skutkový stav popísaný vyššie. Úspešnému žalobcovi v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p., súd priznal plnú náhradu trov konania, keďže nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu výnimočného ustanovenia pre nepriznanie náhrady trov konania v zmysle § 150 O. s. p.. Žalobcovi tak bola priznaná náhrada trov konania predstavujúca zaplatený súdny poplatok zo žaloby 99,50 Eur, z návrhu na vydanie predbežného opatrenia 33 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 603,21 Eur. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Vytýkal prvostupňovému súdu, že z vykonaných dôkazov v dôsledku nesprávnych skutkových zistení vyvodil nesprávny právny záver. Uviedol, že žalovaný je jednoduchý človek a súd v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie, iba zisťoval, či sú si s dlžníkom blízki. Žalovaný vypovedal, že sú si blízki, ale súd nevysvetlil ani svedkovi, ani žalovanému, čo právne znamená, že sa jedná o blízke osoby. Zo zákona jednoznačne vyplýva, že v danom prípade sa o blízke osoby, tak ako to má na mysli ust. § 116 Občianskeho zákonníka, nejedná. Žalovanému neprináležalo osobitne zisťovať, či dlžník má ešte nejaké ďalšie dlhy, žalovaný a dlžník sa sporadicky navštevujú, majú dobré vzťahy, čo však neznamená, že sa jedná o osoby blízke. Žalovaný od svedka (dlžníka) prijal plnenie, t. j. sporný rodinný dom s príslušenstvom a nič nebránilo tomu, aby v rodinnom dome nechal bývať švagra s rodinou, ktorí nemajú kde bývať. Žalovaný pritom uviedol, že do rodinného domu sa neplánuje nasťahovať. Pohľadávka žalovaného vznikla pred pohľadávkou žalobcu o čom svedčia jednotlivé zmluvy o pôžičke. Je preukázané, že finančné pôžičky boli všetky použité v podnikaní dlžníka a tento sa snažil svoje splatné záväzky splatiť. Je preukázané z peňažného denníka, že pôžičky použil na splatenie dlhov voči žalobcovi. Právo na zaplatenia záväzkov mal aj žalovaný, a preto nie je protiprávne, že dlžník previedol nehnuteľnosť s príslušenstvom na žalovaného. Neexistovali dôvody na prednostné uspokojenie žalobcu, keďže jeho
pohľadávka vznikla až 17. 02. 2011 a pohľadávka žalovaného vznikla v rokoch 2009 - 2011. Súd v rozhodnutí spochybňuje, že žalovaný skutočne požičal dlžníkovi peňažné sumy, pričom žalovaný preukázal, že finančné prostriedky mal a tieto požičal dlžníkovi, keďže následne tieto financie použil dlžník výlučne v prospech žalobcu. Súd sa dokumentáciou založenou v spise, z ktorej je zrejmé, že pôžičky slúžili na oddlženie voči žalobcovi nezaoberal. Táto skutočnosť je závažná a znamená dobrý úmysel na strane žalovaného a dlžníka. Keďže dlžník nevrátil žalovanému požičané sumy, na vrátenie dlhu slúžil rodinný dom s príslušenstvom. Z textu kúpnej zmluvy vyplýva, že žalovaný dlžníkovi vyplatil kúpnu cenu, ale z výpovede žalovaného a dlžníka bolo preukázané, že k vyplateniu kúpnej ceny fyzicky nedošlo, ale došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok a záväzkov, čo zákon nezakazuje. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu a následného správneho rozhodnutia vo veci. Žalobca k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p.. Odvolací súd na prejednanie podaného odvolania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p., nenariaďoval pojednávanie. Po takomto preskúmavaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nemôžu privodiť zmenu ani zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Prvostupňový súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, a preto si odvolací súd osvojil presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvého stupňa, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Len pre zdôraznenie odvolací súd dodáva: Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa ods. 2 -5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok voči dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný, alebo ak už bol uspokojený. Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jeho blízkymi (§ 166 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. Zmyslom odporovateľnosti je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka, a tým k zmareniu možnosti uspokojenia veriteľa z majetku dlžníka. Nie je pritom rozhodujúce, o aký druh právneho úkonu ide. Môže ísť o úkon úplatný alebo bezúplatný, o právny úkon dvojstranný, či jednostranný, resp. o úkon, ktorým bol majetok scudzený (napr. kúpna zmluva). Spoločným základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov, ako to správne uviedol prvostupňový súd, je že právnym úkonom došlo k skráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, pričom ukracovanie predpokladá kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka (jeho majetok sa zmenšil do takej miery, že to ohrozuje aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku). Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konania s cieľom ukrátiť svojho veriteľa a súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu (žalovanému) musí byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy (žalovaný o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon urobený, vedel alebo musel vedieť). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere je na veriteľovi (žalobcovi). Preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho úkonu sú osoby jemu blízke (§ 116 a § 117 Občianskeho zákonníka). V takomto prípade zákon úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa predpokladá. Treba zdôrazniť, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom
(podobne ako napr. dobrá viera). To znamená, že sami o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavujú navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť. Podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci prvostupňový súd správne ustálil, že v dôsledku právneho úkonu urobeného dlžníkom žalobcu so žalovaným došlo k zmenšeniu jeho majetku do takej miery, že by to ohrozilo uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu. Tento záver prvostupňový súd oprel o rozhodujúce okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, a ktoré súd podrobne uviedol aj v zdôvodnení svojho rozsudku. Rovnako správny je aj záver prvostupňového súdu v tom, že žalobca v konaní preukázal, že jeho dlžník (M. S.) konal pri uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 19. 12. 2011 so žalovaným s úmyslom ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku 174 540,69 Eur s príslušenstvom na základe zmenkového platobného rozkazu, ktorý sa stal vykonateľný 19. 06. 2012. Príslušná zmenka bola splatná 30. 09. 2011 a dlžník žalobcu spolu s manželkou (M. a M. S.) kúpnu zmluvu uzavreli dňa 19. 12. 2011 a ako predávajúci previedli na žalovaného (švagor) nehnuteľnosti (pozemok, rodinný dom vrátane príslušenstva) a hnuteľné veci - bytové zariadenie, za dohodnutú kúpnu cenu 75 000 Eur. Žalovaný v konaní potvrdil, že vedel o finančných problémoch svojho švagra, potvrdil, že kúpnu cenu za prevádzané hnuteľné a nehnuteľné veci nezaplatil. Nezaplatenie kúpnej ceny žalovaný odôvodňoval tým, že v rokoch 2009 - 2011 požičal svojmu švagrovi rôzne sumy (9 500 Eur, 19 300 Eur. 20 000 Eur, 11 800 Eur, 14 300 Eur titulom poskytnutých pôžičiek), a preto sa dohodli na kúpnej cene, ktorá zodpovedala úhrnnej výške dlhu z pôžičiek. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že nie je presvedčivé, ak žalovaný vedel o dlhoch svojho švagra v podnikaní, aby mu požičiaval svoje celoživotné úspory v rôznych sumách bez toho, aby mu švagor predchádzajúcu pôžičku napriek dohodnutej lehote splatnosti uhradil. Tiež nie je logické, aby žalovaný, ktorý nebol podnikateľom (v minulosti pracoval ako automechanik s príjmom 10 000 Sk, neskôr ako údržbár s príjmom 400 Eur mesačne, posledné štyri roky je starobným dôchodcom s príjmom 360 Eur mesačne), mohol požičiavať svojmu švagrovi na podnikanie tak vysoké sumy. Je nepresvedčivé, aby žalovaný pri tak nízkych príjmoch dokázal usporiť tak vysoké sumy, ktoré následne mal poskytnúť ako pôžičky svojmu švagrovi - podnikateľovi. Uvedené skutočnosti svedčia o tom, že v skutočnosti účastníci kúpnej zmluvy z 19. 12. 2011 nemali záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu a že ich konanie bolo motivované snahou zachrániť majetok predávajúcich manželov M. a M. S. pred veriteľmi. Napokon predané hnuteľné a nehnuteľné veci predávajúci aj po uzavretí kúpnej zmluvy stále užívajú, platia daň z nehnuteľnosti a neuhrádzajú žalovanému žiadne nájomné. Prvostupňový súd dospel k správnemu právnemu názoru, že v danom prípade boli splnené hmotnoprávne predpoklady úspešnosti odporovacej žaloby v zmysle § 42a ods. 1 a2 Občianskeho zákonníka, a teda, že žaloba o určenie, že kúpna zmluva zo dňa 19. 12. 2011 je voči žalobcovi právne neúčinná, je dôvodná. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd zdôrazňuje, že v sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci platí dispozičná a prejednávacia zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, len súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Pokiaľ účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočnosti predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Preto, ak prvostupňový súd dospel k záveru, že vykonávanie ďalších navrhovaných dôkazov je nadbytočné, bolo vecou súdu (nie účastníkov konania) ustáliť, že ďalšie navrhované dôkazy žalovaným nie sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd je toho
názoru, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav veci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti, ten ktorý dôkaz (napr. výsluch svedkov) hodnotiť. Uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov, čoho dôsledkom je, že skutkový záver súdu vychádzajúci z vykonaných dôkazov je vecou vnútorného postoja (presvedčenia) a myslenia konajúceho sudcu. Pri hodnotení dôkazov súd hodnotí predovšetkým pravdivosť dôkazu. Ak súd nepovažuje výsledok dôkazu za pravdivý, je povinný odlišný záver, akému nasvedčuje vykonaný dôkaz odôvodniť. Uvedené nepochybne prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku skonštatoval. Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil, resp. nevykonal dokazovanie na zistenie, či účastníci kúpnej zmluvy zo dňa 19. 12. 2011 sú blízkymi osobami podľa ust. § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 116 Občianskeho zákonníka rozlišuje osoby, ktoré sú navzájom blízke (príbuzní v priamom rade, súrodenci a manžel) a osoby, ktoré sa za určitých podmienok považujú za blízke (t. j. iné osoby). V konaní bolo nepochybne zistené, že žalovaný je manželom sestry M. S.. Občiansky zákonník nemá ustanovenie o švagrovstve. Zošvagrené osoby nie sú blízkymi osobami v dôsledku zošvagrenia, ale môžu nimi byť za podmienky, že je medzi nimi taký vzťah, keď by jeden z nich pociťoval ujmu spôsobenú druhému dôvodne ako vlastnú ujmu. Žalovaný ako švagor dlžníka veriteľa (M. S.) na pojednávaní nariadenom na deň 29. 05. 2013 uviedol: „So švagrom M. S. sme stále vzájomne veľmi dobre vychádzali, vzájomne sme sa navštevovali a stále sme si aj pomáhali. Určite, ak by sa môjmu švagrovi niečo stalo, ťažko by som to prežíval, trápil by som sa kvôli tomu. Stretávame sa často, minimálne raz za dva týždne sa na navštevujeme“ (č. l. 103 spisu). Uvedenému nepochybne svedčí, že v prejednávanej veci nejde o príbuzných v priamom rade, ale ide o zošvagrené osoby, ktoré sú blízkymi osobami, lebo spĺňajú podmienky, že je medzi nimi taký vzťah, keď by jeden z nich (žalovaný) pociťoval ujmu spôsobenú druhému dôvodne ako vlastnú ujmu. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľ neuviedol v odvolaní žiadne také argumenty, ktoré by spôsobili spochybňovať správnosť tých záverov prvostupňového súdu, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Za takéhoto stavu odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p., potvrdil ako vecne správne. V podrobnostiach je potrebné odkázať na skutkové i právne závery uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že neúspešný žalovaný je povinný nahradiť úspešnému žalobcovi trovy odvolacieho konania. Trovy žalobcu v odvolacom konaní predstavujú trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu. Tarifná odmena za jeden úkon právnej služby podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za úkon z roku 2013 predstavuje 60,07 Eur. K uvedenému úkonu právnej služby bol pripočítaný aj režijný paušál podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky vo výške 7,81 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia 67,88 Eur. Uvedenú sumu odvolací súd ako náhradu právnej zástupkyni žalobcu priznal a žalovaný je povinný ju zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku., Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
