Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 6S/155/2011 7011201003 06. 06. 2013 JUDr. Milan Konček ECLI:SK:KSKE:2013:7011201003.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka, členov senátu JUDr. Valérie Mihalčínovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o., Veľká Bara 45, 076 32 Veľká Bara, v konaní zastúpeného advokátom JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská cesta č.21/1, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, Lazovná 63, Banská Bystrica ( pôvodný žalovaný - Daňové Riaditeľstvo Slovenskej republiky ), o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného č. I/221/14995-78261/2011/990325-r zo dňa 25.08.2011 takto, rozhodol: Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Žalobou zo dňa 11.11.2011 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.11.2011, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I/221/14995-78261/2011/990325-r zo dňa 25.08.2011 (ďalej len rozhodnutie žalovaného), ktorým žalovaný podľa § 48 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8307/10/Ric zo dňa 23.04.2010. Prvostupňovým správnym rozhodnutím podľa § 46 ods.6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2008 v sume 96.571,66 eur. Rozhodnutie bolo vydané na základe výsledkov kontroly na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu, ktoré boli uvedené v protokole o kontrole č. 738/320/6045/2010/Vaš zo dňa 24.03.2010. V dôvodoch rozhodnutia správca dane uviedol, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. DF080013 zo dňa 11.06.2008 od dodávateľa TOKAJ FURMINT SK s.r.o., Malá Tŕňa 181, IČO: 36603112, za dodávku drevených plotov - daň z pridanej hodnoty 1.778.495,- Sk, faktúry č. DF080016 zo dňa 29.06.2008 od dodávateľa DREVO SK s.r.o., Veľká Bara 5, za dodávku tokajského vína samorodého suchého sudového - daň 1.130.823,- Sk. Správca dane uviedol, že žalobca v súvislosti s uvedenými obchodmi porušil zákonné podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. Podľa správcu dane žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie týchto obchodov a vznik daňovej povinnosti tak, ako boli deklarované vo faktúrach. Správca dane v rámci daňovej kontroly vykonal šetrenie zamerané na zistenie reálnosti deklarovaných obchodov. Žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a vznik daňovej povinnosti v rozsahu tak, ako sú uvedené na dokladoch predložených ku kontrole, žiadne iné doklady k faktúram nemá, pretože boli uzatvorené len ústne dohody. V zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 10.03.2010 je uvedené, že doklady o preprave neexistujú, z dôvodu, že tovar bol skladovaný v jednom sklade ( skladovacie priestory platiteľa, jeho odberateľa aj dodávateľa ). Tento tovar prekladal konateľ spoločnosti pán Y. U., spolu s pracovníkmi spoločnosti JOMADO s.r.o. a to nakladačom
MANITOU patriaci spoločnosti NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o., pričom sa táto služba nefakturovala. Nakúpený tovar - drevené ploty od spoločnosti VEMARK s.r.o. boli vyrobené spoločnosťou BRSC s.r.o., pracovníkmi spoločnosti JOMADO s.r.o., týchto pracovníkov platila spoločnosť JOMADO s.r.o. Do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 24.11.2009 sa konateľ žalobcu vyjadril, že víno bolo po nákupe uskladnené v sklade vo Veľatoch. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 17.03.2010 vyplýva zistenie, podľa ktorého skladovacie priestory nie sú označené obchodným menom spoločností, ktoré tam majú uskladnené víno, v sklade sa nachádza množstvo cisterien rôznych veľkostí, ktoré nie sú označené obchodným menom spoločností, ktoré v jednotlivých cisternách uskladňujú víno, cisterny neobsahujú označenie druhu ani množstva uskladňovaného vína. Správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov v tuzemsku a tým vznik daňovej povinnosti. Podľa zistených skutočností boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva. Ani v jednom z daňových subjektov sa nenachádza žiaden doklad o preprave tovaru, neboli zaevidované žiadne režijné náklady, ktoré by potvrdzovali reálnosť výroby, nákupu a predaja drevených plotov. Rozdiel z odpočítania dane tak predstavoval sumu 2 909 318,- Sk. Na odvolanie žalobcu Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 25.08.2011 potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trebišov zo dňa 23.04.2010. Zosumarizovalo skutkový stav zistený správcom dane. Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na odvolacie námietky žalobcu. K námietke týkajúcej sa nezákonného postupu správcu dane z dôvodu, že výkon kontroly realizovali zamestnanci správcu dane, ktorí nie sú organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane, uviedol, že oznámenie o výkone daňovej kontroly vydal miestne a vecne príslušný správca dane, všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Daňová kontrola bola vykonaná zákonným spôsobom. Odvolací orgán ak o neopodstatnenú hodnotil aj námietku týkajúcu sa porušenia „dvojinštančnosti“ konania, pretože daň bola vyrubená miestne príslušným správcom dane a o odvolaní proti jeho rozhodnutiu rozhodoval odvolací orgán - Daňové riaditeľstvo SR. Odvolací orgán sa ďalej vyjadril k námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol v obchodných spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby Y. U., t.j. „koordinácii“ týchto kontrol. Poukázal na účel daňovej kontroly a zákonnú úpravu náležitostí protokolu daňovej kontroly v zmysle § 15 ods.11 č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o kontrole legislatívne nie je upravený. Daňové riaditeľstvo zodpovedá za jednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú daňové riaditeľstvo a daňové úrady. Preto jeho postup pri uplatňovaní predpisov daňovými úradmi nie je v rozpore s platným právnym stavom. K žalobcom tvrdenému nerešpektovaniu zásady proporcionality, ku ktorej podľa žalobcu došlo vykonávaním približne súbežným výkonom približne tristo daňových kontrol u daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby Y. U., ktorých bol konateľom, odvolací orgán uviedol, že skutočnosť, že Y. U. je spoločníkom a konateľom viacerých spoločností, v ktorých prebiehajú daňové kontroly, nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane úmyselne vytvoril stav, ktorý daňový subjekt maximálne zaťažil, podstatne ho znevýhodnilo proti zamestnancom správcu dane a ktorého cieľom je, aby žalobca nemohol splniť požiadavky správcu dane. Správca dane je v zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnený vykonávať daňovú kontrolu na preverenie uplatňovania ustanovení zákona o DPH a toto oprávnenie správcu dane nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby Y. U.. Každý daňový subjekt pri výkone svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivých druhoch daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná plniť aj povinnosti pri výkone daňových kontrol. To isté platí aj pokiaľ je viacej daňových subjektov prepojených jednou osobou v postavení spoločníka alebo konateľa, rovnako každý z týchto daňových subjektov musí zabezpečiť, aby mohol splniť svoje povinnosti voči správcovi dane pri daňovej kontrole. Pokiaľ daňové subjekty prepojené osobou spoločníka a konateľa takmer výlučne obchodujú medzi sebou, je oprávnením správcu dane pre správne určenie dane vykonať tiež miestne zisťovanie a ústne pojednávanie z dôvodu preverenia fakturovaných plnení v spoločnostiach, ktoré sú dodávateľmi alebo odberateľmi týchto plnení. V danom prípade znášanie rizika výkonu daňových kontrol zo strany správcu dane je na daňovom subjekte, keďže Y. U. je konateľom, prípadne bol splnomocneným zástupcom v 64 spoločnostiach, z čoho vyplýva predpoklad výkonu viacerých daňových kontrol súbežne. Žalobca si svoju dôkaznú povinnosť počas daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie nesplnil, ani nevyužil svoje práva, pričom zamestnanci správcu dane mu počas výkonu daňovej kontroly vytvorili dostatočný časový priestor, o čom svedčí aj výzva na predloženie zapožičania dokladov zo dňa
22.10.2009, na ktorú žalobca nereagoval. Odvolací orgán reagoval na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcej sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 71 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. v súvislosti s uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi (daň na výstupe). Žalobca v tejto súvislosti poukázal na článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a na rozhodnutie ESD C-454/98. K tejto námietke odvolací orgán uviedol, že článok 206 citovanej smernice, v zmysle ktorého daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre, bol premietnutý do ustanovenia § 71 ods.6 zákona o dani z pridanej hodnoty. Napriek skutočnosti, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vystavil odberateľské faktúry, správca dane dospel k záveru, že hoci zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja drevených plotov a tokajského vína suchého sudového neboli reálne uskutočnené, je žalobca v zmysle § 71 ods.6 citovaného zákona povinný daň z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu SR. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia nebola v rozpore s rozhodnutím ESD C-454/98 (Schmeink&Strobel). Ustanovenie § 71 ods.6 zákona o dani z pridanej hodnoty hovorí o faktúre, alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj tovaru, na ktorých uviedol daň z pridanej hodnoty, a preto bol povinný daň uvedenú na predmetných faktúrach odviesť. V danom prípade, ak boli vyhotovené faktúry, na ktorých je uvedená daň z pridanej hodnoty, nie je možné zohľadniť skutočnosť, že daň nemala byť odvedená. Žalobca mal právo postupovať podľa § 75 ods.7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.Odvolací orgán zaujal stanovisko k ďalším námietkam týkajúcim sa jednotlivých skutkových zistení správcu dane. Správca dane zistil, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne medzi spoločnosťami, ktoré boli personálne prepojené osobou konateľa - Y. U., ktorý potvrdzoval všetky dodávky tovaru za odberateľov aj dodávateľov, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa. Tovar deklarovaný na faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil sklady spoločnosti - menil iba vlastníka - z jednej spoločnosti, kde bol konateľom Y. U. do ďalšej spoločnosti, kde bol tiež konateľom. Žalobca nemá žiadnych vlastných zamestnancov, v jeho účtovníctve nie sú zaevidované žiadne režijné náklady za dodávky elektrickej energie, vodného, stočného, spotrebu ostatných neskladovateľných dodávok. Všetky tieto zistenia vyplývajúce z kontrol v jednotlivých spoločnostiach spochybňujú reálne dodanie tovaru tak, ako to deklarujú predmetné dodávateľské a odberateľské faktúry. Odvolací orgán reagoval na odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej nepredložením dokladov na základe výziev správcu dane ešte nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. K tomu odvolací orgán uviedol, že povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by kontrolovaný daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky kontrolovaného daňového subjektu preveriť a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nárokov dôkazmi. Dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods.8 je na daňovom subjekte. Aj keď dokazovanie v zmysle § 29 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. vedie správca dane, dôkazné bremeno, t.j. povinnosť preukázať v citovanom ustanovení zákona zakotvené predpoklady, je na daňovom subjekte. V prípade, že niektoré skutočnosti kontrolovaný daňový subjekt nepreukáže, nesie z toho dôsledky. Kontrolovaný daňový subjekt je povinný svoje nároky vyplývajúce zo spočítania dane preukázať relevantnými dôkazmi. Ak kontrolovaný daňový subjekt nepredloží požadované dôkazy, t.j. neunesie svoje dôkazné bremeno, má správca dane právo daň vymerať podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu. Žalobca v odvolaní namietal záver správcu dane, že nebol vytvorený predpoklad jeho ekonomickej činnosti. Y. U. viackrát ozrejmil, ako sa realizujú obchody v spoločnostiach prepojených prostredníctvom jeho osoby. K týmto námietkam odvolací orgán uviedol, že namietané zistenia správcu dane (neexistencia zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacie a prevádzkové priestory, úhrady vykonávané v hotovosti sám sebe, fakturácia sám sebe, tovar neopúšťa sklad, mení len majiteľa, v účtovníctve nie sú zaevidované režijné náklady) spochybňujú reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, a teda reálne uskutočňovanie ekonomickej činnosti. Žalobcom deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali v reťazci spoločnosti personálne prepojených osobou Y. U., ktorý riadil tieto spoločnosti, vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti spojené s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, t.j. potvrdzoval všetky dodávky tovaru za dodávateľov i odberateľov, určoval cenu dodávok, formy dodávok, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa. Reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, ktoré sám vystavoval za odberateľa aj dodávateľa. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 25.08.2011 a dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Kráľovský Chlmec a vrátenia veci na
ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nezodpovedá ustanoveniu § 30 ods.1,3 a § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje len popis obsahu pôvodného rozhodnutia správcu dane, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, či správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom, pričom žalovaný bez výhrad prijal úvahy správcu dane bez toho, aby sa ako odvolací orgán riadne vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Namietal, že správca dane na doklady predložené žalobcom neprihliadol, náležite ich nevyhodnotil a naopak sústavne vyzýval žalobcu na predkladanie nových dôkazov. Zároveň nedostatočne zistil skutkový stav. Nepriznanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných obchodov v prípade nákupu drevených plotov od dodávateľa TOKAJ FURMINT SK s.r.o. správca dane odôvodnil tým, že spoločnosť BRSC s.r.o., ktorá tieto drevené ploty vyrábala prostredníctvom zamestnancov spoločnosti JOMADO s.r.o. nepreukázala, že skutočne prijala služby od spoločnosti JOMADO s.r.o.. Správca dane po zistení, že prevažná väčšina spoločností personálne prepojených p. Y. U. ako spoločníkom a bývalým konateľom týchto spoločností, nemala zamestnancov, majetok, dopravné prostriedky, skladové a prevádzkové priestory, bez ďalšieho prijal záver o tom, že v týchto spoločnostiach nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to bolo spoločnosťami deklarované v podávaných daňových priznaniach, a preto ani žalobca nevykonával reálnu ekonomickú činnosť. S poukázaním na článok 2 ods.3 Ústavy SR žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že tieto spoločnosti boli personálne prepojené osobou spoločníka, resp. bývalého konateľa, tento konal výlučne v rámci svojich zákonných oprávnení tým, že platby uskutočňoval v hotovosti, zmluvy uzatváral ústne ako aj tým, že zamestnancov, dopravné prostriedky, či prevádzkové priestory sústreďoval do jednej spoločnosti v záujme rýchlejšieho napĺňania podnikateľského plánu, pričom povinnosť fakturovať dopravu, či poskytnuté služby medzi jednotlivými spoločnosťami nevyplýva z nejakého právneho predpisu. Konštatoval, že pri vykonávaní podnikateľskej činnosti v takom veľkom rozsahu, ako bola uskutočňovaná subjektmi personálne prepojených p. Y. U., nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov, ale tieto nedostatky mali byť riešené uložením sankcie podľa osobitných predpisov a nie nepriznaním nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. takýto postup použil správca dane, pričom sa opiera o výsledky miestneho zisťovania, na základe ktorého bolo zistené, že skladovacie priestory nie sú označené obchodným menom spoločností a druhom a množstvom vína. Žalobca ďalej namietal porušenie jednej zo základných zásad daňového konania, a to zásady dvojstupňovosti konania. Vzhľadom na skutočnosť, že v septembri 2009 sa súbežne u daňových subjektov prepojených osobou p. Y. U. vykonávalo viac ako tristo kontrol, je nepochybné, že riaditeľ správcu dane vzhľadom na svoje osobnostné a personálne možnosti nebol objektívne ani schopný rozhodovať o začatí týchto kontrol a len formálne podpisoval oznámenia alebo upovedomenia o ich začatí. Vzniklo tu teda dôvodné podozrenie, že začatie, formu, spôsob a priebeh výkonu daňových kontrol v týchto spoločnostiach od začiatku plánovalo, riadilo, zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR. Žalobca ďalej namietal postup Daňového riaditeľstva SR pri koordinácii daňových kontrol vykonávaných spoločnostiach personálne prepojených osobou p. Y. U.. Namietal, že Daňové riaditeľstvo SR zasielalo správcovi dane vzorové protokoly a zamestnanci správcu dane vykonávajúci kontroly si plne osvojili skutočnosti vyplývajúce z týchto protokolov. Tým podľa žalobcu Daňové riaditeľstvo SR prekročilo svoje kompetencie, pretože ustanovenie § 3 ods.5 písm. a/, ods.6 písm. g/ ho neoprávňujú riadiť a unifikovať kontroly vykonávané daňovými úradmi. Žalobca ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči odberateľovi žalobcu z rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, pričom s poukázaním na ustanovenie § 71 ods.6 zákona č. 222/2004 Z.z. ponechal daň na výstupe. Ak aj správca dane považoval dodavky za fiktívne, potom sa mal žalovaný v rozhodnutí o odvolaní vyporiadať s námietkou žalobcu, že z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods.6 zákona č. 222/2004 Z.z. Správca dane a žalovaný teda v týchto prípadoch postupovali tak, že na jednej strane pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdili, že zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané, ale na druhej strane pre účely dane z príjmov išlo podľa ich posúdenia o reálny predaj tovaru a výnosy z tohto predaja majetku. Žalobca ďalej namietal porušenie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR v súvislosti s paralelným výkonom daňových kontrol u obchodných spoločností personálne prepojených p. Y. U.. Zákonnou povinnosťou daňových orgánov v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva splniť svoju dôkaznú povinnosť. Postupom daňových orgánov sa však vytvoril stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. Y. U. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť
p. Y. U. ako osoby nezastupiteľnej a od p. Y. U. vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Do situácie ukracujúcej práva žalobcu sa žalobca nedostal sám tým, že založil viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom správcu dane a žalovaného, čo je v rozpore s § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. a s článkom 2 ods.2 Ústavy SR. Žalobca napokon namietal, že daňovú kontrolu uňho za predmetné zdaňovacie obdobie vykonávali zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec - správcu dane. Túto námietku uplatňoval v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, pričom poukazoval na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, v zmysle ktorého miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov, t.j. totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho zamestnancov. Zamestnanci miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení, preto nebol dôvod, aby bola predmetná kontrola vykonávaná zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení u Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Týmto postupom správcu dane došlo k porušeniu ustanovenia § 3 a § 24 zákona č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho je tento postup protizákonný. Žalovaný sa s týmito námietkami dostatočne nevyporiadal, iba konštatoval, že úkony boli vykonávané „pod hlavičkou“ a „v mene“ miestne príslušného správcu dane. Podľa žalobcu jediným spôsobom podľa platnej právnej úpravy, ako mohol správca dane dosiahnuť legitímne vykonanie kontroly zamestnancami organizačne pričlenenými k miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo delegovanie miestnej príslušnosti v zmysle § 4 zákona č. 511/1992 Zb., či už z dôvodu vylúčenia všetkých zamestnancov miestne príslušného správcu dane alebo z dôvodu hospodárnosti (resp. z dôvodu, že miestne príslušný správca nedisponoval dostatočným personálnym obsadením), a to ešte pred začatím daňovej kontroly. Pre takýto postup sa však vyžaduje vydanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR a jeho riadne doručenie daňovému subjektu. Právnu argumentáciu citovaného nálezu Ústavného súdu SR si osvojil aj Krajský súd v Košiciach, napr. v rozsudku č.k. 6S/16346/2010-25 zo dňa 09.09.2010. Podľa žalobcu, ak daňová kontrola bola vykonávaná v rozpore s § 3 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb., teda v rozpore s ustanovením o miestnej príslušnosti, sú všetky právne akty vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony vykonávané miestne nepríslušným daňovým úradom nezákonné. Protokol o daňovej kontrole z takto realizovanej daňovej kontroly nemôže zakladať povinnosti pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť právnym aktom, ak je založený na protiprávnom postupe. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28.12.2011 navrhol žalobu zamietnuť z dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že jeho rozhodnutie zodpovedá zákonným požiadavkám podľa § 30 ods.1,3 a § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Odôvodnenie obsahovalo všetky úkony, opis všetkých skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa vo veci rozhodovalo a vyporiadanie sa s námietkami odvolania. Žalovaný nesúhlasil so žalobnou námietkou, v zmysle ktorej správca dane neprihliadol a ani nevyhodnotil doklady predložené žalobcom (žalobca nesúhlasil so záverom, že v spoločnostiach personálne prepojených osobou Y. U. nebol vytvorený predpoklad ich ekonomickej činnosti). Rozhodnutím poznatkov získaných v súvislosti s daňovými kontrolami vykonávanými v spoločnostiach, ktoré riadi jediná osoba - Y. U. vyplýva, že tovar sa pohybuje v reťazci fyzickej osoby - podnikateľ Y. U. a spoločnosti prepojených osobou Y. U., ktorý je v postavení konateľa a spoločníka. Nespornou skutočnosťou je, že Y. U. je konateľom a spoločníkom desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platiteľa dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody a v týchto spoločnostiach vykonával aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačnovýrobnými aktivitami týchto spoločností. V rámci daňovej kontroly bolo povinnosťou žalobcu vysvetliť samotnú existenciu a pohyb tovaru drevených plotov fakturovaných od dodávateľa TOKAJ FURMINT SK s.r.o. a tokajského vína samorodého suchého fakturovaného od dodávateľa DREVO SK s.r.o. a predložiť dôkazné prostriedky k týmto tvrdeniam. Túto povinnosť si žalobca nesplnil. Počas daňovej kontroly sám a ani po výzvach správcu dane nepreukázal skutočnosti, ktoré by potvrdili deklarované plnenia. Dôvodom neuznania odpočítania dane zo sporných dodávateľských faktúr bola teda skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov. Žalovaný ďalej uviedol, že nespochybnil skutočnosť, že ustanovenia Obchodného zákonníka umožňujú Y. U. založiť viacero spoločností. Z ustanovenia § 19a ods.1 a § 20 ods.1,2 Obchodného zákonníka vyplýva, že právne úkony Y.Š. U. ako štatutárneho orgánu, prípadne splnomocneného zástupcu, sú právnymi úkonmi jednotlivých spoločností ako právnických osôb. Y. U. je konateľom a spoločníkom desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako u platiteľa dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Podľa jeho vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam
mohol iba o podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Takéto konanie žalobcu preukazuje, že v reťazci vzájomne prepojených spoločností nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti ako to deklaroval žalobca. Deklarované zdaniteľné obchody sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Hlavným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov sa javí deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov. Teda cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. K námietke nerešpektovania dvojstupňovosti konania žalovaný uviedol, že daň na základe výsledkov daňovej kontroly bola vyrubená miestne príslušným správcom dane, pričom o odvolaní žalobcu rozhodol odvolací orgán - Daňové riaditeľstvo SR. K námietke žalobcu týkajúcej sa „koordinácie“ daňových kontrol v obchodných spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby Y. U., žalovaný uviedol, že účel daňovej kontroly ako aj obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole sú upravené v ustanovení § 15 zákona č. 511/1992 Zb. Samotný vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole nie je legislatívne upravený. Protokol je o vyrubovacom konaní podkladom pre vyrubenie dane. Na námietku týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 71 ods.6 zákona o DPH vo vzťahu k plneniam žalobcu voči odberateľom a na námietku nerešpektovania princípu proporcionality žalovaný reagoval právnou argumentáciou totožnou s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúce jednotlivé druhy dane, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu. V prípade nároku na vrátenie dane je oprávnenie daňových orgánov tieto nároky pred ich vrátením preveriť. Daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie jún 2008 trvala od 15.04.2009 do 15.04.2010, t.j. 12 mesiacov, čo je doba nevyhnutne potrebná pre zistenie všetkých skutočností pre správne určenie dane. Žalobcovi počas daňovej kontroly bol daný dostatočný priestor na predkladanie dôkazov a vyjadrení, čo sám ani po výzvach správcu dane dostatočne nevyužil. Skutočnosť, že Y. U. je fyzickou osobou - podnikateľom a je aj spoločníkom a konateľom viacerých spoločností, v ktorých podľa žalobca prebiehajú daňové kontroly, sama o sebe nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane vytvoril stav, ktorý žalobcu neprimerane zaťažil, podstatne ju znevýhodnil oproti daňovým orgánom. Pokiaľ žalobca uplatnil v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2008 nárok na nadmerný odpočet, bolo to dôvodom, aby správca dane vykonal daňovú kontrolu a uplatnený odpočet dane pred vrátením skontroloval. Toto oprávnenie správcu dane nemôže byť obmedzením ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby Y. U.. Každý daňový subjekt pri výkone svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivých druhoch daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. Žalovaný napokon neakceptoval ani žalobnú námietku, v zmysle ktorej daňová kontrola za príslušné zdaňovacie obdobie bola vykonaná nezákonným spôsobom, pretože ju realizovali zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec - príslušného správcu dane. Uviedol, že daňová kontrola u žalobcu bola začatá dňom 15.04.2009 a ukončená dňa 15.04.2010, pričom všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového úradu Kráľovský Chlmec, t.j. úkony týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane. V závere vyjadrenia žalovaný uviedol, že má za to, že skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí, v dodatočnom platobnom výmere správcu dane, ako aj v tomto vyjadrení spochybňujú reálne uskutočnenie žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov. V danom prípade išlo o reťazec viacerých spoločností deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a to formou z nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. Deklarované zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Tieto závery vyplývajú aj z rozsudkov Súdneho dvora vo veci C-255/02 (prípad Halifax), vo veci C-110/99 (prípad Emsland-Stärke) ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu ČR č. Afs 61/2008 z 27.11.2008, v zmysle ktorých za dodanie tovaru nemožno považovať umele vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočet dane. Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie, než práve získanie nároku na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, ktoré nemožno považovať inak ako za zneužitie objektívneho daňového práva.
Súd na základe ustanovení § 244 a nasl. O.s.p., v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení s administratívnym spisom žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa jednomyseľne dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. V podanom daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2008 si žalobca uplatnil odpočítanie dane podľa § 51 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v sume 4.295.796,- Sk. Žalobca si zároveň uplatnil nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 1.744.704,- Sk. Neuviedol však vlastnú daňovú povinnosť, ktorá bola upravená až po kontrole správcom dane na sumu 1.164.614,Sk. Súčasťou administratívnych spisov sú zápisnice o ústnych pojednávaniach, výkazy o príjmoch a výdavkoch, resp. o majetku a záväzkoch za rok 2008 a výzvy na predloženie dokladov, ktorých obsah korešponduje zo zisteniami uvedenými správcom dane v dodatočnom platobnom výmere ohľadne týchto dôkazov. V zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 10.03.2010 je uvedené, že doklady o preprave neexistujú, z dôvodu, že tovar bol skladovaný v jednom sklade ( skladovacie priestory platiteľa, jeho odberateľa aj dodávateľa ). Tento tovar prekladal konateľ spoločnosti pán Y. U., spolu s pracovníkmi spoločnosti JOMADO s.r.o. a to nakladačom MANITOU patriaci spoločnosti NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o., pričom sa táto služba nefakturovala. Nakúpený tovar - drevené ploty od spoločnosti VEMARK s.r.o. boli vyrobené spoločnosťou BRSC s.r.o., pracovníkmi spoločnosti JOMADO s.r.o., týchto pracovníkov platila spoločnosť JOMADO s.r.o.. Do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 24.11.2009 sa konateľ žalobcu vyjadril, že víno bolo po nákupe uskladnené v sklade vo Veľatoch. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 17.03.2010 vyplýva zistenie, podľa ktorého skladovacie priestory nie sú označené obchodným menom spoločností, ktoré tam majú uskladnené víno, v sklade sa nachádza množstvo cisterien rôznych veľkostí, ktoré nie sú označené obchodným menom spoločností, ktoré v jednotlivých cisternách uskladňujú víno, cisterny neobsahujú označenie druhu ani množstva uskladňovaného vína. Podľa § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods.2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z.). V zmysle § 71 ods.1,6 zákona č. 222/2004 Z.z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobou a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Podľa § 15 ods.1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkoch daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Podľa § 15 ods.6 zákona o správe daní a poplatkoch kontrolovaný daňový subjekt je vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinný predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa ods. 10 druhej vety.
Podľa § 29 ods.8 zákona o správe daní a poplatkoch daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 30 ods.3 v spojení s § 30 ods.6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Podľa § 2 ods.1 písm.b/ zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z.z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo SR. Podľa § 11 zákona v spojení s článkom 4 veta prvá zákona č. 479/2009 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012 sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov, t.j. ruší sa Daňové riaditeľstvo SR (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch). Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období jún 2008 v celkovej sume 2.909.318,- Sk na základe už uvedených dodávateľských faktúr od dodávateľov TOKAJ FURMINT SK s.r.o. a DREVO SK s.r.o. Uskutočnený nákup drevených plotov a tokajského vína samorodého suchého sudového žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry ako aj pokladničné doklady vystavoval p. Y. U. buď ako fyzická osoba - podnikateľ, ako aj konateľ dodávateľov. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane a žalovaného, že posudzované plnenie nesledovalo skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt bol v rámci daňovej kontroly povinný preukázať splnenie zákonných predpokladov pre vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Táto povinnosť, t.j. dôkazné bremeno vyplýva pre žalobcu z ustanovenia § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb. V prípade, ak žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, t.j. nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, správcovi dane svedčilo právo vymerať mu daň podľa dôkazov, ktoré mal k dispozícii alebo si ich zaobstaral bez súčinnosti žalobcu. Súd hodnotí všetky v žalobe uvedené námietky ako nedôvodné. Žalobca tvrdil, že rozhodnutie žalovaného neobsahuje dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám uvedeným v § 30 ods.1,3, § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zistené vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že správca dane na ním predložené doklady neprihliadol, nevyhodnotil ich, ale naopak vyzýval ho na predloženie nových dôkazov. Žalobca na preukázanie zdaniteľných plnení predložil iba faktúry a príjmové a výdavkové pokladničné doklady. Preto bol plne legitímny postup správcu dane, ktorý opakovane vyzýval žalobcu na preukázanie ním deklarovaných zdaniteľných obchodoch. Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie žalobcu, podľa ktorého v prípade nákupu hore uvedených komodít od dodávateľov TOKAJ FURMINT SK s.r.o. a DREVO SK s.r.o., nebol žalobcovi priznaný nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu nezrovnalosti druhotných účtovných dokladov u žalobcu (skladové karty a iné). Správca dane v dodatočnom platobnom výmere konštatovaním rozporu medzi skladovou evidenciou žalobcu za rok 2008 a výkazom o majetku a záväzkov k 31.12.2008 konštatoval nezrovnalosti, ktoré spochybňujú reálnosť uskutočnenia sporných zdaniteľných plnení.
Konštatovanie správcu dane ako aj žalovaného o tom, že u žalobcu nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v podanom daňovom priznaní, v dôsledku čoho žalobca ani nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, je súlade so zisteniami správcu dane. Žalobca nezamestnával žiadnych zamestnancov, nevlastnil žiadne hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, dopravné prostriedky, neúčtoval žiadne režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou. Tvrdenie žalobcu, že všetky výkony uňho ako fyzickej osoby podnikateľa, resp. v obchodných spoločnostiach, v ktorých bol konateľom a spoločníkom vykonávali výlučne zamestnanci jednej obchodnej spoločnosti bez preukázania tohto tvrdenia nepostačujú pre záver, že žalobca reálne vykonával ekonomickú činnosť. Žalobca v podanej žalobe namietal postup žalovaného, ktorý v súvislosti so začatím, spôsobom a priebehu výkonu daňových kontrol spoločností personálne prepojených p. Y. U. došlo k porušeniu zásady dvojstupňovosti konania. Žalobca ďalej namietal prekročenie kompetencií žalovaného formou priamych zásahov do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom osoby Y. U. a koordinácie týchto daňových kontrol. K týmto námietkam súd uvádza nasledujúce: V náleze Ústavného súdu SR č.k. I/ ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008 sa konštatuje, že „daňová kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane“. Obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole stanovuje § 15 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole však legislatívne nie je upravený. Pre použitie protokolu o daňovej kontrole ako podkladu pre vydanie rozhodnutia správcom dane je rozhodujúce, či daňová kontrola bola realizovaná v súlade so zákonom, či skutkové zistenia obsiahnuté v protokole postačujú pre vydanie rozhodnutia správcom dane. Preto žalobcom tvrdené nelegitímne zásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom Y. U. nemôžu predstavovať porušenie článku 2 ods.2 Ústavy SR. Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj uvedených komodít, na ktorých uviedol daň z pridanej hodnoty, a preto bol povinný v zmysle ustanovenia § 71 ods.6 zákona o DPH daň uvedenú v predmetných faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu SR. Ak žalobca vystavil faktúry len formálne a k dodaniu deklarovaných tovarov nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods.7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie. Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol si splniť svoju dôkaznú povinnosť, ani realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom bol Y. U., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť požiadavky zamestnancov správcu dane, svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. ktorá patrí medzi zákonné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku 52 ods.2 Charty základných práv EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ ako aj Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady: „Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát použije smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade s prostriedkom.
Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom. Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL.ÚS 67/07 tak, že „obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnuté v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“. Nespornou skutočnosťou je, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ bol súčasne spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platiteľa dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Menovaný súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných spoločností, nemohol byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť postupu správcu dane len z dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločností, ktoré sú prepojené jeho osobou. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených osobou žalobcu žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých žalobca bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých je žalobca konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom (správcom dane) bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou žalobcu, nie samostatnými izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností. Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom ďalších obchodných spoločností, si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie. Nemožno preto akceptovať námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol žalobca. Veľkému počtu spoločností personálne a majetkovo prepojených jeho osobou musel zodpovedať aj počet daňových kontrol. Je nesporné, že žalobca založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní. Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného ako aj dodatočného platobného výmeru správcu dane v dôsledku toho, že predmetnú kontrolu dane z pridanej hodnoty u žalobcu aj za zdaňovacie obdobie jún 2008 vykonali zamestnanci správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Žalobca toto tvrdenie odôvodnil nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10.12.2009. Uviedol,
že právne závery vyplývajúce z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR krajský súd vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi akceptoval. Krajský súd pri posudzovaní tejto žalobnej námietky vychádza zo zmeny rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR prezentovanej jeho rozsudkami č.k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012, 4Sžf/8/2012 zo dňa 26.06.2012 a č.k. 4Sžf/15/2012 zo dňa 26.06.2012. Najvyšší súd SR v rozsudku č.k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012 uviedol: „Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny Najvyšší súd SR dáv do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 159/2011 - 19 z 13.04.2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžo/101/2010 z 27.10.2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd SR zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5S/54/2005 z 25.02.2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva SR č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.06.2005 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie... Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu SR obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku sp.zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010: V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane - Daňového úradu Košice V., podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového úradu Prešov 1 výkonom kontroly. Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V. (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor Ústavného súdu. Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkoch. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňového riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane. Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal okrem iného zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly zamestnancov Daňového úradu Prešov 1 došlo pred začatím vyrubovacieho (daňového ) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým konaním. Vychádzal zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodujúcom období). Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí č.k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že
predmetný názor Najvyššieho súdu SR nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu. Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva SR ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom SR v jeho uzneseniach č.k. I. ÚS 192/08-28 zo 04.06.2008, č.k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č.k. II. ÚS 137/10-28 z 24.03.2010 a č.k. II. ÚS 159/11-19 z 13.04.2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti. V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly Ústavný súd SR nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne SR a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy SR podľa článku 46 ods.1,2 Ústavy SR. V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúce z nálezu ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 118/08-61 z 10.12.2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR“. V tejto súvislosti krajský súd dodáva, že pri zmene rozhodovacej praxe súdov je potrebné postupovať tak, aby nebol porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne nedochádzalo k porušeniu princípu právnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR bola vyvolaná ďalšími rozhodnutiami Ústavného súdu SR, v ktorých bolo namietané porušenie článku 46 ods.1,2 Ústavy SR v súvislosti s výkonom daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení k miestne príslušnému správcovi dane. Právne závery Najvyššieho súdu SR vyplývajúceho z jeho citovaných rozsudkov si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje, čím mení svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, na ktorú poukázal žalobca v žalobe. Krajský súd má za to, že s prihliadnutím na zmenu svojej rozhodovacej praxe nedochádza k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, resp. porušeniu princípu právnej istoty. Zmenu svojej rozhodovacej praxe krajský súd zdôvodnil. Záverom súd poznamenáva, že nesplnenie povinnosti žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods.6 písm.e/ zákona č. 511/1992 Zb. (povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s poukázaním na neplnenie si povinností zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim zastupovaním v daňovom konaní (AK Kolesár a partneri, s.r.o., Púpavová č.61, Bratislava, po smrti štatutárneho zástupcu a spoločníka splnomocnenca neodovzdala žalobcovi všetky podklady). Vzťah medzi zástupcom - advokátskou kanceláriou a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaným daňovým subjektom (žalobcom), upravený zákonom č. 511/1992 Zb. ako normu verejného práva. Pretože rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa na základe vyššie uvedeného sú v súlade so zákonom, súd žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1 O.s.p.). Vo veci rozhodol senát pomerom hlasov 3:0 Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.