Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Prešov 3Co/25/2015 8111222632 03. 06. 2015 JUDr. Eva Šofranková ECLI:SK:KSPO:2015:8111222632.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a z členov senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: S. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XX, právne zastúpený JUDr. Vierou Strakovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Kpt. Nálepku 5 proti žalovanej: K. Z., rod. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XX, právne zastúpená JUDr. Ernestom Vokálom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 61, o určenie, že vec patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 29. 10. 2014, č. k. 8C/186/2011-190 takto jednohlasne rozhodol: Potvrdzuje
rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol.
Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. odôvodnenie: Žalobca sa v konaní 8C/186/2011 Okresného súdu Prešov domáhal určenia, že do dedičstva po nebohom S. S., zomrelom XX. XX. XXXX, patrí nehnuteľnosť - rodinný dom súp. č. XX postavený na parcele registra „C“ KN č. XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, zapísaný na LV č. XXX, k. ú. N. v spoluvlastníckom podiele X k celku. Podľa tvrdenia žalobcu nebohý S. S. spolu s manželkou O. S., rod. C., postavili rodinný dom v roku 1962; jednalo sa o prestavbu staršieho rodinného domu pozostávajúceho z dvoch izieb, jednej kuchyne, predsienie, špajzí, kúpeľne a pivnice. Prestavba rodinného domu bola realizovaná za trvania manželstva spoločne obidvoma manželmi, a preto získané majetky obidvoch manželov sú majetkom spoločným (zákonné majetkové spoločenstvo). Súd prvého stupňa sa najskôr zaoberal otázkou úplnosti a správnosti okruhu účastníkov konania. Vychádzajúc zo zápisnice o predbežnom šetrení Štátneho notárstva v Prešove zo dňa 23. 04. 1974 v dedičskej veci po neb. S. S., okruh zákonných dedičov predstavujú traja dedičia: O. S. (manželka poručiteľa), žalobca syn poručiteľa a žalovaná - dcéra poručiteľa. Aktívna legitimácia žalobcu je nesporné daná a preukázaná tým, že ide o zákonného dediča, avšak zo zákona prichádzajú do úvahy ešte ďalší dvaja dedičia, dcéra a manželka poručiteľa, ktorá účastníčkou konania nie je. Na tamojšom súde pod sp. zn. D 1278/93 na návrh tejto dedičky prebehlo náhradné dedičské konanie vzťahujúce sa na novoobjavený majetok, v ktorom dedička v zápisnici výslovne prehlásila, že dedičstvo neodvolateľne prijíma. V predmetnom konaní manželka poručiteľa nebola účastníčkou konania, pričom rozhodnutie súdu o tom, či určitá vec patrí do dedičstva sa musí vzťahovať na všetkých dedičov. Keďže manželka poručiteľa nebola v návrhu označená, súd v súlade s ust.§ 91 ods. 1, 2 O. s. p. z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie (neúplný okruh účastníkov) žalobu zamietol. Mal za to, že v danej veci sa jedná o definovanie vlastníckych pomerov k nehnuteľnosti a vyriešenie tejto otázky sa dotýka spoločných práv a povinností všetkých účastníkov konania o dedičstve. Predmetné konanie môže preto splniť svoj účel len vtedy, ak sporná otázka, t. j. či nehnuteľná vec patrí do dedičstva je vyriešená rozsudkom, ktorého výrok by bol záväzný
pre všetkých účastníkov dedičského konania. V konaní pred súdom preto podľa povahy veci treba považovať všetkých tých účastníkov za nerozlučných spoločníkov. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý úspech v konaní nemal. Trovy konania pozostávajú z iných trov predstavujúcich 150 Eur, ktoré žalovaná na základe uznesenia súdu zložila na účet súdu a ktoré boli preúčtované na odmenu znalcovi za vypracovanie znaleckého posudku. Ďalej súd priznal žalovanej trovy právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Nesúhlasí so zamietnutím žaloby z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odôvodňujúc, že ak sa žalobca v konaní domáha, že vec patrí do dedičstva a vlastníkom predmetnej veci je v katastri nehnuteľnosti zapísaná iná osoba (žalovaná) má nepochybne vo vzťahu k tejto osobe naliehavý právny záujem na určení. Podľa názoru žalobcu žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva musí smerovať proti všetkým, ktorí sú zapísaní na liste vlastníctva ako vlastníci. Podľa odvolateľa nie je potrebné, aby žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva bola podaná voči všetkým do úvahy prichádzajúcim dedičom alebo prípadne voči tým zákonným dedičom, ktorý nechcú byť žalobcami (v danom prípade O. S.). Dôležité je, aby takáto žaloba na určenie, že vec patrí do dedičstva smerovala voči osobám zapísaným v katastri nehnuteľnosti ako vlastníci spornej nehnuteľnosti alebo proti ich právnym nástupcom. Účelom prejednávanej veci nebolo určenie vlastníckeho práva v predmetnej veci, ale jej určenie, že patrí do dedičstva po poručiteľovi S. S.. Ak by súd určil, že taká vec do dedičstva patrí, potom by už bolo následne úlohou notára ako súdneho komisára v rámci predbežného prejednania dedičstva skúmať okruh do úvahy prichádzajúc dedičov. O. S., manželka poručiteľa, po ktorom sa žalobca dožaduje určenia, že vec patrí do dedičstva, by v žiadnom prípade nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach a bola by riadnou účastníčkou dedičského konania, ktoré by nasledovalo po určovacom výroku súdu o tom, že predmetná vec do dedičstva po poručiteľovi patrí. Určovacou žalobou v prejednávanej veci nebolo určenie komu a koľko patrí z predmetu sporu, ale len to, aby sa predmetný dom prejednal, nakoľko sa ukázala ako nepravdivá skutočnosť, že S. S. zomrel ako nemajetný; vyšlo najavo, že majetok v čase smrti vlastnil, a to titulom zákonného majetkového spoločenstva podľa ust.§ 22 ods. 1, 2 zákona č. 265/1949 Zb. o práve rodinnom, čo nakoniec nespochybnil ani súd prvého stupňa. Odvolateľ nesúhlasí ani s výrokom o náhrade trov konania. Pri rozhodovaní mal súd prihliadať aj na aspekty morálne, ktoré v danom konkrétnom prípade nemali právny vplyv na posúdenie hmotnoprávneho nároku žalobcu, a preto súd mal v zmysle ust. § 1 O. s. p. v záujme požiadavky naplnenia účelu občianskeho súdneho konania, zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia súdu prihliadať na dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobca aj žalovaná sú súrodencami a predmetom sporu je rodičovský dom, aj keď v súčasnosti po stavebnej úprave. Žalobca nepodal návrh, aby „umelo“ vyvolal spor, ale sa chcel domôcť svojho dedičského práva, ktoré mu priznáva Ústava SR. Samotná žalovaná prispela k sporu, keď ponechala nevyriešenú otázku pozostalosti po neb. S. S. a v priebehu súdneho konania do konca bol pokus vyriešiť vec zmierom tak, že žalobcovi sa vyplatí určitá suma peňazí, no žalobca s ponúkanou čiastkou zo strany žalovanej nesúhlasil. Žalovaný bol v priebehu konania oslobodený od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu; nemá stále bydlisko, býva na gréckokatolíckej charite na adrese A. P., N. T. XX, N., predáva po meste časopis R. D. a jeho jediným príjmom sú dávky v hmotnej núdzi 62,50 Eur. Žiadny iný príjem nemá, je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie na úrade práce od 28. 06. 2013. Aj keď samotné oslobodenia od platenia súdnych poplatkov nie je dôvodom na nepriznanie trov konania, súd mal skúmať majetkové a sociálne pomery účastníkov konania. Nesprávne právne posúdenie spočívalo aj v priznaní plnej náhrady trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 443,50 Eur a iných trov vo výške 150 Eur, t. j. spolu 593,50 Eur. Preto rozsudok vo výroku o trovách konania považuje za nepreskúmateľný a arbitrárny, nakoľko súd je povinný skúmať okolnosti v zmysle ust. § 150 O. s. p. ex offo v každom konkrétnom prípade podľa konkrétnych skutkových okolností. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť, žalobe vyhovieť a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznať. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O. s. p.“ vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.§ 212 O. s. p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné. Pokiaľ ide o posúdenie veci samej, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa. Podstatným pre rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci bolo vyriešenie otázky, či v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po S. S., zomrelom XX. XX. XXXX musia byť účastníkmi všetci jeho právni nástupcovia, a to na strane žalobcov alebo žalovaných. Žalobca podaným odvolaním namieta správnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záveroch vyvodil nesprávne právne závery. Otázka, ktorú aj odvolací súd v predmetnom konaní riešil, bola už v minulosti Najvyšším súdom SR riešená. V uznesení zo dňa 28. 09. 2006 sp. zn. 3Cdo/178/2006 Najvyšší súd SR uviedol, že žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov a či určitá vec (právo) patrí do dedičstva. V právnej vete k rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 07. 2000 sp. zn. 3Cdo/131/99, ktorý bol v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR publikovaný ako R 65/2003 sa uvádza, že pre sporové konanie v zmysle ust. § 175k ods. 2 O. s. p. treba považovať všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ust. § 91 ods. 2 O. s. p. a to ako na strane žalobcov, tak i na strane žalovaných. Na rovnakých právnych záveroch spočívajúcich tiež ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu SR (viď napr. rozsudok zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn. 4Cdo/120/2009, zo dňa 30. 05. 2011, sp. zn. 1Cdo/183/2009 a zo dňa 31. 07. 2012, sp. zn. 3Cdo/197/2010). V prejednávanej veci sa žalobca domáha určenia, že nehnuteľnosť - rodinný dom so súp. č. XX postavený na parcele KNC č. XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 zapísaný na LV č. XXX, k. ú. N. patrí do dedičstva po S. S. zomrelom XX. XX. XXXX v rozsahu X. Právna úprava prechodu dedičských práv a povinností vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Od smrti poručiteľa do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p, § 175q, § 175zca O. s. p.) existuje určitá neistota v tom, s akým výsledkom konanie o dedičstve skončí, ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými dedičmi a kto z nich fakticky prevezme dedičstvo. Preto pokiaľ poručiteľ zanechal viac dedičov, sú v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu považovaný za spoluvlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. V konaní o určenie predmetu dedičstva majú z týchto dôvodov postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle ust.§ 91 ods. 2 O. s. p.. Záver súdu prvého stupňa, že žalobu bolo potrebné zamietnuť z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie daného skutočnosťou, že účastníkmi tohto sporového konania neboli všetci tí, ktorí nimi mali byť (účastníkom konania mala byť aj manželka poručiteľa O. S., rod. C., nar. XX. XX. XXXX) je preto správny. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že otázka vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva. Nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôže súd odstrániť ex offo a nemôže o tomto nedostatku žalobcu poučiť v zmysle ust. § 5 O. s. p.. Neposkytnutím poučenia v tomto prípade nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, lebo súd je povinný poskytnúť účastníkovi iba poučenie o jeho procesných právach. Poučenie o vecnej legitimácií by bolo poučením o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom konania; také poučenie by ale presiahlo poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O. s. p. a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že odvolateľovi sa nepodarilo spochybniť správnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd preto so zreteľom na to dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej podľa ust .§ 219 ods. 1 O. s. p. je vecne správne, a preto ho potvrdil. V
podrobnostiach je potrebné odkázať na skutkové i právne závery uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa. Za dôvodnú odvolaciu námietku odvolací súd považoval námietku, že sa súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania nezaoberal aplikáciou výnimočného ust.§ 150 O. s. p. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnému účastníkovi konania náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Zákon však upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to v podobe ust. § 150 O.s.p.
Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery , že môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 150 O. s. p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982, R 23/1989). Úlohou súdu prvého stupňa bude vyrovnať sa v ďalšom konaní s aplikáciou ust. § 150 O.s.p. Predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa, posudzované ako na strane toho, komu má byť náhrada trov priznaná, tak aj na strane účastníka, ktorý by bol inak povinný trovy konania nahradiť. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada predovšetkým na osobné, majetkové pomery, ako aj ďalšie pomery všetkých účastníkov, okolnosti podania návrhu na začatie konania a uplatňovania práva účastníka, postoje účastníkov v konaní, ako aj zohľadnenie dopadu rozhodnutia o trovách konania ako na povinného, tak aj oprávneného účastníka z titulu práva na náhradu trov konania- Je potrebné vziať zreteľ tiež na to, či možno od žalovanej spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním hradila sama. Keďže sa súd prvého stupňa s aplikáciou výnimočného ust. § 150 O. s. p. nijako nevyporiadal. jeho rozhodnutie o náhrade trov konania je predčasné. Za tohto stavu odvolací súd rozsudok vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanou zrušil v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie.
Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania vo vyššie naznačených intenciách, pričom sa musí súd vyporiadať so všetkými argumentmi účastníkov konania tak, aby jeho rozhodnutie pôsobilo presvedčivo (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
