Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/144/2013 1210208909 25. 11. 2013 JUDr. Darina Kuchtová ECLI:SK:KSBA:2013:1210208909.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci žalobkyne: V. H., A. D. XX, A., zast. JUDr. Ľudovítom Mrázom, advokátska kancelária JUDr. Ľ. Mráz & JUDr. M. Mráz, Bajzova 4, Bratislava, P.O.BOX 165, Bratislava, proti žalovanému: KSB ČERPADLÁ A ARMATÚRY, s.r.o., Gagarinova 7/C, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Margita Lonská, s.r.o., Medveďovej 32, Bratislava, o zaplatenie 2.314,30 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30. novembra 2012, č. k. 11C/135/2010-76, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30. novembra 2012, č. k. 11C/135/2010-76, p o t v r d z u j e . Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 99,10 eur k rukám jej právneho zástupcu JUDr. Ľudovíta Mráza, advokáta, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.314,30 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 165,43 eur od 1.1.2010 do zaplatenia, zo sumy 760,20 eur od 1.2.2010 do zaplatenia a zo sumy 1.386,67 eur od 1.3.2010 do zaplatenia titulom doplatenia mzdových nárokov po skončení pracovného pomeru a náhradu trov konania k rukám JUDr. Ľudovíta Mráza, advokáta vo výške 829,26 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobkyne má oporu v zákone a je dôvodná. Mal za preukázané, že žalobkyňa vykonávala pre žalovaného od 1.7.1995 prácu vo funkcii ekonóm - účtovník, a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.1995. Podľa bodu 3 tejto zmluvy bola mzda dohodnutá na 11.000,- Sk brutto a zamestnancovi sa priznávalo aj právo na 13. plat. Akákoľvek ďalšia platba, finančná alebo hmotná, určená jednostranne zamestnávateľom bola dohodnutá ex gratia a netvorila nedeliteľnú zložku platu zamestnanca, nech by sa akokoľvek opakovala. Zároveň súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnom konaní nebolo sporné, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil ku dňu 28.2.2010 na základe výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorá jej bola doručená dňa 20.11.2009. Žalovaný v písomnej výpovedi vyzval žalobkyňu, aby odovzdala celú administratívnu agendu, vrátane počítača a kľúčov, čím jej podľa jej tvrdení odňal možnosť vykonávať prácu v pracovnom pomere, a to od 20.11.2009 do skončenia pracovného pomeru dňa 28.2.2010. Za toto obdobie preto žalobkyni prislúcha náhrada mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala práve zaplatenia nedoplatku na mzde pri prekážkach
v práci na strane zamestnávateľa za mesiace november 2009 až február 2010, ktorý vzniklo v dôsledku nesprávneho výpočtu jej mzdových nárokov žalovaným. Súd prvého stupňa mal vykonaným dokazovaním zo zúčtovanej mzdy za obdobie október až december 2009 a január až február 2010 mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobkyňa odpracovala u žalovaného 21 dní v mesiaci október 2009, 18 dní v mesiaci november 2009, 8 dní v mesiaci december 2009 a 0 dní v mesiacoch január 2010 a február 2010. Podľa výplatnej pásky žalobkyňa nemala vykázanú neospravedlnenú neprítomnosť na pracovisku. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že účastníci konania nespochybnili platnosť pracovnej zmluvy v časti nároku žalobkyne na výplatu 13. platu. Nezhodli sa však na nároku žalobkyne na priznanie celého 13. platu za rok 2009, konkrétne jeho pomernej časti za mesiac december. Vzhľadom na skutočnosť, že pracovný pomer žalobkyne v roku 2009 trval neprerušene, i keď v mesiaci december nemohla vykonávať prácu pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa, čo sa však podľa § 144a písm. a/ Zákonníka práce taktiež posudzuje ako výkon práce, súd prvého stupňa mal za to, že žalobkyni prislúcha celý 13. plat, t. j. aj za mesiac december 2009. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti namietal, že žalobkyňa v mesiaci december nepracovala, súd prvého stupňa na jeho stanovisko neprihliadol, pretože vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa nemohla pracovať z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa, pričom tento stav si neprivodila sama a žalovaný jej neprideľoval prácu, hoci sa jej žalobkyňa domáhala, ako to vyplýva z jej reklamácie zo dňa 11.12.2009, podľa ktorej sa zdržiavala na pracovisku, čo žalovaný nepoprel a potvrdil to aj svedok J. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal aj na ďalšiu spornú skutočnosť, ktorou pri výplate priemerného zárobku žalobkyni žalovaným bol výpočet priemerného zárobku v rozhodujúcom období. Uviedol, že v zmysle § 134 Zákonníka práce bol u žalobkyne rozhodujúcim obdobím za mesiac december 2009 tretí štvrťrok roku 2009, do ktorého sa nezapočítava náhrada mzdy resp. odstupné (§ 118 ZP), avšak započítava sa na výplatu aj mzda, ktorá sa poskytuje za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok. V nadväznosti na uvedené sa podľa súdu prvého stupňa aj mimoriadna odmena vyplatená v roku 2008 tzv. 14. plat poskytuje za dlhšie obdobie, a preto je delená medzi štvrťroky kalendárneho roka. Obranu žalovaného, že mimoriadna odmena bola vyplatená žalobkyni za inventarizáciu v prvom polroku 2008, považoval súd prvého stupňa za účelovú, nakoľko dodatočné preukazovanie žalovaného za aké obdobie a z akého dôvodu bola mimoriadna odmena žalobkyni vyplatená, vyvolávalo dojem špekulácie. Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že nesprávnym výpočtom priemerného zárobku žalovaným vznikol žalobkyni nárok na doplatenie mzdy, keď súd prvého stupňa priznal žalobkyni mzdu na 4Q 2009 aj započítaním mimoriadnej odmeny v sume 4.979,08 eur (150.000,- Sk), t. j. 1.244,77 eur/štvrťrok. Túto pomernú časť odmeny je potrebné pripočítať k mzde obdržanej žalobkyňou v mesiaci júl 2009 za odpracovaných 144 hodín vo výške 1.314,78 eur, v mesiaci august 2009 za odpracovaných 88 hodín vo výške 880 eur a v mesiaci september 2009 za odpracovaných 152 hodín vo výške 1.450,90 eur, t. j. spolu celkom 4.890,46 eur, čo pri počte 384 odpracovaných hodín predstavuje sumu 12,73 eur na 1 hodinu. Mzda za mesiac november 2009 tak pri priemernom zárobku 12,73 eur za 1 hodinu pri priemernej mzde 1.680 eur a za odpracovaných 112 hodín predstavuje brutto 1.833,19 eur, od ktorých po odpočítaní vyplatenej brutto mzdy 1.667,76 eur vznikne rozdiel vo výške 165,43 eur. V mesiaci december 2009 bolo evidovaných 23 dní (2 dni sviatok, 1 deň dovolenka, 20 dní prekážka na strane zamestnávateľa) a žalobkyni bola vyplatená brutto mzda v sume 2.343,35 eur, ku ktorej prislúcha 13. plat v sume 1.680 eur. Rozdiel tak predstavuje 760.-eur (2.343,35 eur + 1.680 eur = 4.023,35 eur). Nesprávnym výpočtom priemerného zárobku odporcom vznikol žalobkyni aj nárok na doplatenie mzdy, keď súd prvého stupňa jej priznal mzdu na 1Q 2010 započítaním pomernej časti 13. platu (v sume 1.680 eur : 12 = 140 eur x 3 mesiace = 420 eur). Keďže v mesiaci október 2009 žalobkyňa za odpracovaných 168 hodín obdržala sumu 1.603,63 eur, v mesiaci november 2009 za odpracovaných 112 hodín sumu 1.120 eur, t. j. spolu 2.723,63 eur, k tejto mzde jej prislúcha aj suma 420 eur, t. j. spolu 3.143,63 eur (3.143,63 eur : 280 hodín = 11,22 eur na 1 hodinu). Mzda za mesiac január 2010 tak pri priemernom zárobku 11,22 eur za 1 hodinu a evidovaných 21 dní (2 dni sviatok, 19 dní prekážka v práci) žalobkyni prislúcha vo výške 1.886,18 eur, pričom vyplatená jej bola brutto mzda 1.621,02 eur, rozdiel predstavuje 262,07 eur. Za mesiac február 2010 pri priemernom zárobku 11,22 eur za 1 hodinu a evidovaných 20 dní (prekážka v práci) žalobkyni prislúcha mzda vo výške 1.796,36.-eur a vyplatená jej bola brutto mzda 1.543,82 eur, rozdiel predstavuje 252,54 eur. Pokiaľ ide o odstupné, súd prvého stupňa uviedol, že
žalovaný vyplatil žalobkyni 5.043,41 eur. Odstupné však podľa súdu prvého stupňa malo byť vypočítané nasledovne: 11,22 eur x 8 hodín x 21,74 (koeficient) = 1.952,65 eur za 1 mesiac x 3 mesiace = 5.857,95 eur; rozdiel teda predstavuje 823,55 eur. Napokon súd prvého stupňa mal za to, že žalovaný je povinný doplatiť žalobkyni aj 2/12 dovolenky za rok 2010, t. j. 4 dni vo výške 50,51 eur ako rozdiel medzi prepočítanou dovolenkou v sume 359,27 eur a vyplatenou dovolenkou v sume 308,76 eur. Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 47 ods. 1, § 76 ods. 1 a 7, § 118 ods. 1, 2, § 129 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 3, 7, § 142 ods. 1, 2, 3 a § 144a ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce. Žalovaného zaviazal celkom na zaplatenie sumy 2.314,30 eur, pričom k istine zároveň priznal žalobkyni podľa § 517 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. aj ročný úrok z omeškania vo výške 9 % počínajúc so splatnosťou mzdy (doplatku) k prvému dňu mesiaca nasledujúceho po uplynutí lehoty na zaplatenie mzdy (§ 129 ods. 1 Zákonníka práce). O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania vo výške 829,26 eur pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku v sume 138,50 eur a z trov právneho zastúpenia v sume 690,76 eur celkom za 7 úkonov právnej pomoci. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Mal za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Žalovaný uviedol, že v konaní bolo sporným vyplatenie tzv. 13. platu v celom rozsahu, pričom sa domnieval, že žalobkyni správne vyplatil len pomernú časť 13. platu vo výške 11/12 (za obdobie január až november 2009), pretože v mesiaci december jej nebola vyplatená mzda za odpracovanú prácu, ale jej náhrada vo výške priemernej mzdy, nakoľko za tento mesiac žalobkyňa prácu nevykonávala. Vytýkal súdu prvého stupňa, že napriek uvedenému predmetný nárok žalobkyni priznal. Vo vzťahu k nároku žalobkyne, ktorá sa domáhala vyplatenia náhrady mzdy za mesiac resp. časť mesiaca november a nie mzdy, z dôvodu, že jej žalovaný neumožnil pracovať a neprideľoval jej prácu, žalovaný podotkol, že výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 20.11.2009, t. j. v piatok a v pondelok 23.11.2009 žalovaný žalobkyňu nutne potreboval v práci, pretože dochádzalo k preberaniu agendy, táto však nekomunikovala a nedvíhala telefón. Následne dňa 24.11.2009, podľa žalovaného zrejme účelovo, žalobkyňa listom požiadala o prideľovanie práce. Žalovaný však tvrdil, že podľa možností a konkrétnej situácie žalobkyni prácu prideľoval. Zároveň poukázal na skutočnosť, že aj keď žalobkyňa mala výpadky v práci, žalovaný jej absenciu neevidoval už len z dôvodu zachovania korektných vzťahov s dlhoročnou zamestnankyňou. Na základe uvedeného podľa žalovaného patrí žalobkyni za obdobie mesiaca november 2009 mzda a nie náhrada mzdy, ako rozhodol súd prvého stupňa, pretože z evidencie vyplýva, že pracovala celý mesiac. Žalovaný zastával názor, že správne vypočítal aj priemernú mzdu a v tejto súvislosti poukázal na ust. § 134 ods. 7 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že by sa malo jednať o odmenu vyplatenú v rozhodujúcom období, t. j. v prejednávanej veci v treťom a štvrtom štvrťroku 2009. V tomto období žalobkyni neboli vyplatené žiadne odmeny. Odmena priznaná a vyplatená žalobkyni v októbri 2008 sa preto podľa žalovaného nemohla zahrnúť do priemerného zárobku. Odhliadnuc od uvedeného žalovaný poukázal na rozpor medzi kópiou rozhodnutia konateľa predloženou žalobkyňou, v ktorom je iba uvedené, že jej boli priznané odmeny vo výške 150.000,- Sk a rozhodnutím z toho istého dňa predloženým žalovaným, z ktorého vyplýva, že žalobkyni bola odmena priznaná, avšak je aj konkretizovaný dôvod a obdobie, za ktoré bola poskytnutá (100.000,- Sk ako 14. plat vyplatený za rok 2007 a 50.000,- Sk ako odmena za inventarizáciu za 1. polrok 2008). Pravosť dokumentu predloženého žalovaným pritom potvrdil aj svedok J., konateľ žalovaného v rozhodnom čase. Uvedené sumy preto nebolo vôbec možné zarátať do výpočtu priemerného zárobku. V nadväznosti na uvedené žalovaný vo svojom odvolaní poukázal aj na vysvetlenie výpočtu priemerného zárobku a výklad § 134 Zákonníka práce uverejnený príslušným ministerstvom. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania. Jednotlivé tvrdenia žalovaného považovala za účelové. Opätovne uviedla, že odmena vyplatená v októbri 2008 patrila celá za rok 2008 a nie ako to uvádza žalovaný za rok 2007. Nepriamym dôkazom vo vzťahu k uvedenému je podľa žalobkyne aj skutočnosť, že odmenu spolu s ňou dostal aj vtedajší konateľ
žalovaného, ktorý v roku 2007 v spoločnosti nepracoval, a teda mu nemohol ani vzniknúť nárok na odmenu za rok 2007. Namietala, že žalovaný pri konštrukcii svojho tvrdenia o kombinácii 14. platu za rok 2007 a odmeny za inventarizáciu opomenul skutočnosť, že mzdové prostriedky prislúchajúce za určité obdobie museli byť vyplatené v účtovnom období (kalendárnom roku), kedy na ne vznikol nárok, t. j. odmeny za rok 2007 v roku 2007 a za rok 2008 v roku 2008. Poukázala aj na ust. § 29 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, v zmysle ktorého sa inventarizácia v prípade riadnej účtovnej závierky vykonáva ku dňu 31.12. kalendárneho roka. Preto žalovaný odmenu za inventarizáciu vyplácal až v januári resp. februári nasledujúceho kalendárneho roka (po vykonaní prác). Z uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že v 1. polroku 2008 nebola a nemala dôvod byť vykonávaná ďalšia inventarizácia a vzhľadom na výplatu odmeny za inventarizáciu vo februári 2008, ani dôvod vyplácať ešte raz odmenu za tú istú činnosť. Žalobkyňa ďalej konkretizovala, že mimoriadna odmena ročná - tzv. 14. plat za rok 2007 bol vyplatený 31.12.2007 a mimoriadna odmena ročná - tzv. 14. plat za rok 2008 bol vyplatený 31.10.2008. Odmeny za inventarizáciu boli vyplatené za rok 2007 dňa 22.2.2008 a za rok 2008 dňa 29.1.2009 a odmeny za hospodársky výsledok, tzv. prémie (vo výplatnej páske označené ako nezdaniteľné náhrady), za rok 2007 v máji 2008 a za rok 2008 v júli 2009. Na preukázanie uvedených skutočností predložila výplatné pásky. Mala za to, že nakoľko išlo o odmenu za dlhšie obdobie (kalendárny rok), jej časť sa započítala do kalendárneho štvrťroka, kedy bola vyplatená (IV. štvrťrok 2008) a zvyšné časti, v súlade aj so žalovaným citovanou zákonnou úpravou, sa zahrnuli do zisťovaného priemerného zárobku v ďalších obdobiach, t. j. v ďalších troch štvrťrokoch - v I. až III. štvrťroku 2009. Pre zistenie priemerného zárobku na účely výpočtu náhrady mzdy vo IV. štvrťroku sa preto použil priemerný zárobok dosiahnutý v III. štvrťroku (ovplyvnený pomernou časťou odmeny vyplatenej v októbri 2008), ktorý sa považuje za rozhodujúce obdobie v prejednávanej veci. Akýkoľvek iný výpočet by bol nesprávny a poškodzoval by zamestnanca, pretože časť odmeny pripadajúca na kalendárny štvrťrok (rozhodujúce obdobie) predchádzajúci obdobiu, ku ktorému sa zisťuje, by nikdy pri výpočte žalovaného nemohli byť zúčtované a ovplyvniť priemerný zárobok zamestnanca. Žalobkyňa zastávala názor, že vzhľadom na prekážky v práci na strane zamestnávateľa, jej prislúcha náhrada mzdy za dobu, keď nemohla vykonávať prácu od odovzdania agendy (neprideľovanie práce po odovzdaní agendy priznal aj svedok vtedajší konateľ J. W.) a pokladne 23.11.2009 do 31.12.2009, vo výške priemerného zárobku zisteného v rozhodujúcom období (III. štvrťrok 2009), čo rovnako ako aj priznanie pomernej časti 13. platu za december 2009 ovplyvnilo výšku priemerného zárobku v IV. štvrťroku 2009, ktorý bol rozhodujúcim obdobím pre výpočet náhrady mzdy za dobu prekážok v práci na strane zamestnávateľa v januári a februári 2010 a výšku odstupného. Na základe uvedeného žalobkyňa považovala zistenie priemerného zárobku súdom prvého stupňa za správne. Zároveň mala za to, že jej vznikol nárok aj na priznanie pomernej časti 13. platu, ktorá jej nebola vyplatená, ako to zdôvodnil aj súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, s vykonanými dôkazmi súdom prvého stupňa ako aj s napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa konštatuje, že súd prvého stupňa v predmetnej právnej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a vec zároveň po právnej stránke aj správne posúdil. Z obsahu spisu ako aj na základe dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa mal odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvého stupňa dňa 23.4.2010 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 2.314,30 eur s príslušenstvom titulom doplatenia mzdových nárokov po skončení jej pracovného pomeru u žalovaného. Konkrétne titulom nesprávneho určenia výšky priemerného zárobku žalobkyne v treťom a štvrtom štvrťroku 2009 žalovaným pre účely výpočtu náhrady
mzdy za obdobie prekážok v práci na strane zamestnávateľa (t. j. za november 2009 až február 2010) a odstupného žalobkyne ako aj vyplatenia mzdy namiesto náhrady mzdy za mesiac november 2009. Zo spisového materiálu vyplýva, že pracovný pomer žalobkyne sa skončil dňa 28.2.2010 výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorú jej žalovaný doručil dňa 20.11.2009, pričom počas plynutia trojmesačnej výpovednej doby žalovaný neprideľoval žalobkyni prácu. V prejednávanej veci žalobkyňa nemohla počas plynutia výpovednej doby vykonávať prácu, nakoľko jej ju žalovaný neprideľoval, hoci v zmysle ustanovenia § 47 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce to od vzniku pracovného pomeru bolo jeho povinnosťou. Na strane žalovaného ako zamestnávateľa teda vznikli prekážky v práci a nakoľko nejde o žiadne také prekážky, ktoré by bolo možné podradiť pod ustanovenie § 142 ods. 1 alebo 2 Zákonníka práce, je potrebné posúdiť ich podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce. V zmysle tohto ustanovenia má odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa za to, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku za dobu, počas ktorej jej žalovaný neprideľoval prácu. Odvolací súd pre odstránenie pochybností poznamenáva, že súd prvého stupňa síce v odôvodnení napadnutého rozsudku na niektorých miestach používa pojem mzda namiesto slovného spojenia náhrada mzdy, avšak z obsahu odôvodnenia ako aj zo spôsobu výpočtov súdu prvého stupňa je zrejmé, že má na mysli náhradu mzdy a ide len o zrejmú chybu v písaní. Sporným v prejednávanej veci, aj s prihliadnutím na obsah odvolania žalovaného, bolo vyplatenie 13. platu v roku 2009 žalobkyni v celom rozsahu; skutočnosť či žalobkyni za mesiac november 2009 resp. jeho časť od 23.11.2009 prináleží mzda alebo náhrada mzdy a výpočet priemerného zárobku žalobkyne v rozhodujúcich obdobiach, t. j. v treťom a štvrtom štvrťroku 2009, konkrétne skutočnosť, či je pri výpočte priemerného zárobku za tretí štvrťrok 2009 potrebné prihliadnuť aj na odmenu 150.000,Sk vyplatenú žalobkyni v októbri 2008 a za štvrtý štvrťrok 2009 na 13. plat v celej výške alebo len v rozsahu 11/12. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa s týmito skutočnosťami vysporiadal v dostatočnom rozsahu a v týchto smeroch dospel aj k správnym záverom, pričom odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením jeho rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K odvolacím námietkam žalovaného na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že tieto nie sú dôvodné a žalovanému sa ani prostredníctvom svojho odvolania nepodarilo spochybniť správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli predmetom prejednania pred súdom prvého stupňa a s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vysporiadal v napadnutom rozsudku. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že žalobkyni správne vyplatil len pomernú časť 13. platu vo výške 11/12, pretože v mesiaci december jej nebola vyplatená mzda, ale náhrada mzdy, nakoľko prácu v tomto mesiaci nevykonávala, odvolací súd má za to, že tento názor žalovaného nie je správny. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie pracovnej zmluvy žalobkyne, z ktorej čl. 3 priamo vyplýva právo žalobkyne ako zamestnankyne na 13. plat bez stanovenia ďalších podmienok pre jeho priznanie. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že žalobkyni vznikol nárok na 13. plat za rok 2009 v celom rozsahu, a to najmä z dôvodu, že jej pracovný pomer trval počas celého roku 2009, t. j. počas celého tohto roku bola v pozícii zamestnanca žalovaného. Na vznik tohto nároku nemôže mať vplyv skutočnosť, že v mesiaci december 2009 žalobkyni plynula výpovedná doba. Neobstojí ani obrana žalovaného, že žalobkyňa v mesiaci december 2009 prácu nevykonávala. Ako správne uvádza aj súd prvého stupňa, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa nemohla pracovať, nakoľko jej žalovaný žiadnu prácu neprideľoval, hoci ho o to žalobkyňa žiadala a časť mesiaca december 2009 sa aj zdržiavala na pracovisku, dokiaľ jej žalovaný neoznámil, že nemá možnosť prideľovať jej dojednaný druh práce a nie je dôvod, aby sa tam zdržiavala. V prejednávanej veci teda vznikli prekážky v práci na strane zamestnávateľa (žalovaného), ktoré nemôžu byť žalobkyni na ujmu. V nadväznosti na uvedené a vzhľadom na skutočnosť, že 13. plat mal byť žalobkyni vyplatený spolu so mzdou za mesiac november 2009, súd prvého stupňa postupoval správne aj pri výpočte priemerného zárobku žalobkyne v štvrtom štvrťroku 2009, keď zohľadnil 13. plat v celej výške.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného, že žalobkyni nepatrí za mesiac resp. časť mesiaca november náhrada mzdy, ale mzda, odvolací súd uvádza, že tieto taktiež nemožno považovať za dôvodné. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalobkyňa od 23.11.2009 nevykonávala prácu, nakoľko jej ju žalovaný neprideľoval, a teda v zmysle vyššie uvedeného jej od tohto dňa vznikol nárok na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku. Odvolací súd vychádzal najmä z výpovedí účastníkov konania ako aj z Odovzdávacieho a preberajúceho protokolu zo dňa 20.11.2009 podpísaného jednak žalobkyňou ako aj konateľom žalovaného, ktorý tvorí prílohu žaloby a z ktorého vyplýva, že dňa 20.11.2009 žalobkyňa na výzvu žalovaného odovzdala v ňom uvedené veci (kľúče od kancelárie KSB Bratislava vrátane osobného šuflíku, kľúče od všetkých skriniek v kancelárii, kľúče od trezoru, kľúče od schránky v banke ČSOB, platobnú kartu ČSOB a kartu na prihlasovanie - Internetbanking). Týmto fakticky došlo k znemožneniu žalobkyne vykonávať činnosti podľa pracovnej zmluvy súvisiace s jej pracovnou pozíciou ekonómky - účtovníčky. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní uvádza, že žalobkyni bola doručená výpoveď dňa 20.11.2009 (piatok) a v pondelok 23.11.2009 ju nutne potreboval v práci, pretože dochádzalo k preberaniu agendy, avšak žalobkyňa nekomunikovala a nedvíhala telefón, tieto jeho tvrdenia sú v rozpore s vyjadreniami právnej zástupkyne žalovaného na pojednávaní konanom dňa 30.11.2012 na súde prvého stupňa, kde právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že žalobkyňa sa dostavila na pracovisko do 20.11.2009 (vrátane), 23.11.2009, keď odovzdávala financie a 24.11.2009 mu doručila list, v ktorom žiadala o prideľovanie práce. Z týchto dôvodov aj s prihliadnutím na rozporné tvrdenia žalovaného, odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žalobkyňa nemohla vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného (pre neumožnenie plnenia pracovných úloh v zmysle pracovnej zmluvy a neprideľovanie práce) od odovzdania pokladne dňa 23.11.2009, a preto jej od tohto dňa patrí náhrada mzdy v sume priemerného zárobku. Na uvedené nemá vplyv, že z evidencie vedenej žalovaným vyplýva, že žalobkyňa pracovala celý mesiac, nakoľko rozhodujúci je faktický stav, ktorý, ako bolo preukázané vykonaným dokazovaním, bol odlišný. K názoru žalovaného, že správne vypočítal priemernú mzdu žalobkyne, pričom s poukazom na ustanovenie § 134 ods. 7 Zákonníka práce uviedol, že by sa malo jednať o odmenu vyplatenú v rozhodujúcom období, t. j. v treťom a štvrtom štvrťroku 2009, kedy žalobkyni žiadne odmeny vyplatené neboli, má odvolací súd za to, že výklad ustanovenia § 134 ods. 7 Zákonníka práce prezentovaný žalovaným nemožno považovať za správny a je aj v rozpore s výkladom § 134 Zákonníka práce uverejneným príslušným ministerstvom, na ktorý poukázal samotný žalovaný vo svojom odvolaní. Z ustanovenia § 134 ods. 7 Zákonníka práce totiž vyplýva, že pre účely zisťovania priemerného zárobku nie je postačujúce prihliadať na pomernú časť mzdy poskytovanej za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok a zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období, ale je potrebné vziať do úvahy aj pomernú časť mzdy poskytovanej za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, ktorá bola zamestnancovi zúčtovaná na výplatu v predchádzajúcich obdobiach, ak vzhľadom na počet štvrťrokov, za ktoré bola mzda poskytnutá, sa jej časť preniesla aj do rozhodujúceho obdobia. V nadväznosti na uvedené teda zúčtovaná mzda na účely zistenia priemerného zárobku zamestnanca môže byť zložená z troch skupín zložiek mzdy: z úhrnnej sumy vyplatenej mzdy za mesiace spadajúce do rozhodujúceho obdobia, ktorá sa poskytla za prácu nepresahujúcu rozhodujúce obdobie a započítava sa v plnej zúčtovanej výške; z príslušných alikvótnych súm tých zložiek mzdy, ktoré sa viažu na dlhšie ako jedno rozhodujúce obdobie a ktoré boli vyplatené za niektorý mesiac v priebehu rozhodujúceho obdobia a alikvótnych súm zložiek mzdy vyplatených v predchádzajúcich rozhodujúcich obdobiach, ktoré sa prenášajú z predchádzajúcich štvrťrokov do rozhodujúceho obdobia. Súd prvého stupňa preto správne pri výpočte priemerného zárobku za tretí štvrťrok 2009 zohľadnil aj pomernú časť mimoriadnej odmeny 150.000,- Sk vyplatenej žalobkyni v októbri 2008. Vo vzťahu k tejto mimoriadnej odmene odvolací súd považoval doklad zo dňa 31.10.2008 predložený žalobkyňou, ktorým konateľ žalovaného žiadal o vyplatenie mimoriadnej odmeny žalobkyni vo výške 150.000,- Sk, za pravdivý. Odvolací súd vychádzal najmä zo skutočnosti, že tento doklad bol opatrený podpisom konateľa žalovaného J. pričom žalovanému sa nepodarilo spochybniť pravdivosť tohto dokladu a aj vyjadrenia konateľa boli nejasné, nespomínal si. Žalobkyňa navyše tento doklad priložila už k žalobe, kým žalovaný svoj doklad zo dňa 31.10.2008, podľa ktorého suma 150.000,Sk pozostávala zo 14. platu vo výške 100.000,- Sk a z odmeny za inventarizáciu 1. polroka 2008 vo výške 50.000,- Sk, predložil až na druhom pojednávaní v prejednávanej veci. Obranu žalovaného v tomto smere preto odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa považoval za účelovú a celú sumu 150.000,Sk za mimoriadnu odmenu, tzv. 14. plat za rok 2008. Vzhľadom na tieto závery a charakter mimoriadnej odmeny vyplatenej žalobkyni v októbri 2008 ako odmeny poskytnutej za dlhšie obdobie ako kalendárny
štvrťrok, konkrétne za obdobie kalendárneho roka (štyroch štvrťrokov), bolo v súlade s ustanovením § 134 ods. 7 Zákonníka práce potrebné pomernú časť tejto odmeny zohľadniť pri výpočte priemerného zárobku jednak v štvrtom štvrťroku roku 2008, kedy bola vyplatená a jednak aj v nasledujúcich troch štvrťrokoch roku 2009, teda vrátane tretieho štvrťroku roku 2009, ktorý predstavuje rozhodujúce obdobie v prejednávanej veci, ako správne postupoval aj súd prvého stupňa. Správnosť výpočtu priemerného zárobku žalobkyne v jednotlivých rozhodujúcich obdobiach ani správnosť výpočtu náhrady mzdy žalobkyne za jednotlivé mesiace súdom prvého stupňa odvolací súd nepreskúmaval, nakoľko to žalovaný vo svojom odvolaní nenamietal. Žalovaný namietal len nárok žalobkyne na 13. plat v celom rozsahu, zahrnutie časti mimoriadnej odmeny vyplatenej žalobkyni v októbri 2009 do výpočtu priemerného zárobku a nárok žalobkyne na náhradu mzdy za časť mesiaca november, so skutočnosťami ktorými sa odvolací súd vysporiadal vyššie a ktoré správne posúdil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že žalovanému sa prostredníctvom svojho odvolania nepodarilo spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok spĺňa všetky požiadavky vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej a jeho odôvodnenie je aj dostatočne presvedčivé. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 99,10 eur. Právny zástupca žalobkyne vykonal vo odvolacom konaní jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo dňa 25.1.2013) za 91,29 eur podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2013. Po pripočítaní režijného paušálu 7,81 eur odmena právneho zástupcu žalobkyne predstavuje 99,10 eur. V súlade s ustanovením § 149 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania žalobkyne na účet jej právneho zástupcu. Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
