Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6CoPr/10/2014 1313211013 23. 02. 2015 JUDr. Martin Murgaš ECLI:SK:KSBA:2015:1313211013.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: E. Z., bytom I. Š. Č.. XXX, zast. Advokátskou kanceláriou Kanisová & Kanis, s.r.o., Špitálska ul. č. 10, Bratislava, proti žalovanému: Würth spol. s r.o., Pribylinská ul. č. 2, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Petrom Várošim, Záhrebská ul. č. 6, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 13. marca 2014, č. k. 11Cpr/2/2013-119, pomerom hlasov 3:0, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 4.153,54 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku odvolací súd žalobu v časti náhrady mzdy zamieta. Výrok napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok 271,50 eur sa mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok 348,50 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi na účet advokátskej kancelárie Kanisová & Kanis, s.r.o. trovy právneho zastúpenia žalobcu 1.508,06 eur, do 3 dní. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 19.04.2013 je neplatné. Súčasne žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 2.867,94 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaného uložil tiež povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania 836,27 eur a zaplatiť súdny poplatok vo výške 271,50 eur na účet súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 13.11.2006 účastníci konania uzavreli pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobca vykonával prácu obchodného zástupcu s dohodnutým miestom výkonu práce I. Š. Q. K.. Žalovaný sa zaviazal vyplácať žalobcovi hrubú mzdu vo výške 9.600,- Sk (318,66 eur) mesačne a zároveň sa dohodli na vyplácaní provízií a prémií podľa podmienok stanovených v dodatku. Listom z 19.04.2013 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce z dôvodu, že dňa 18.04.2013 žalobca ukončil dočasnú pracovnú neschopnosť a podľa lekára bol schopný práce od 19.04.2013, mal sa dostaviť na centrálu spoločnosti v Bratislave a pokračovať vo výkone svojej práce, žalobca však svojvoľne odišiel bez predchádzajúceho
súhlasu nadriadeného divízneho vedúceho, čím došlo k ďalšiemu porušeniu pracovnej disciplíny za uplynulé 4 mesiace, a teda k naplneniu skutkovej podstaty okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobcovi bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené dňa 24.04.2013. Žalobca listom zo 04.06.2013 žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával, pretože mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Toto oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 05.06.2013. Pri posudzovaní platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru súd prvého stupňa dospel k záveru, že formálno-právne podmienky boli splnené (bolo urobené písomne, dôvod bol vymedzený a v čase skončenia pracovného pomeru nebola pre jeho platnosť potrebná účasť zástupcov zamestnancov). Zároveň však dospel aj k záveru, že žalovaný nepreukázal, že by žalobca porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom, a preto neboli splnené zákonné podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na to súd prvého stupňa žalobe vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 19.04.2013 je neplatné. S poukazom na ust. § 79 ods. 1, 2 Zák. práce súd prvého stupňa vzhľadom na neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného priznal žalobcovi náhradu mzdy. Pri jej výpočte vychádzal z ust. § 134 ods. 3 Zák. práce a z pravdepodobného zárobku s prihliadnutím na pracovnú zmluvu a v nej dohodnutú výšku mzdy bez príplatkov a vyplatených provízií, keďže žalobca v rozhodnom období január až marec 2013 neodpracoval 22 dní ani 170 hodín (od 05.02.2013 do 19.04.2013 bol práceneschopný). Žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 05.06.2013, a preto mu súd prvého stupňa priznal náhradu mzdy za obdobie 9 mesiacov od 06.06.2013 do 13.03.2014 (do rozhodnutia súdu prvého stupňa) v celkovej výške 2.867,94 eur (9 x 318,66 eur). Keďže žalobca si v konaní uplatňoval náhradu mzdy vo výške 923,20 eur mesačne až do právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia 836,27 eur celkom za 5 úkonov právnej služby (1. prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 27.02.2012 za 131,24 eur + režijný paušál 7,81 eur, 2. žaloba zo dňa 20.06.2013 za 131,24 eur + režijný paušál 7,81 eur, 3. účasť na pojednávaní dňa 10.12.2013 za 131,24 eur + režijný paušál 7,81 eur, 4. účasť na pojednávaní dňa 28.01.2014 za 131,83 eur + režijný paušál 8,04 eur, účasť na pojednávaní dňa 13.03.2014 za 131,83 eur + režijný paušál 8,04 eur), pričom pri výpočte tarifnej odmeny postupoval podľa § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o spojení vecí. S poukazom na ust. § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. odmenu zvýšil o daň z pridanej hodnoty. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok 271,50 eur pozostávajúci zo súdneho poplatku za návrh na určenie neplatnosti vo výške 99,50 eur a zo súdneho poplatku za návrh na náhradu mzdy vo výške 172,- eur súd prvého stupňa rozhodol v zmysle § 2 zákona č. 71/1992 Zb., keďže žalobca bol od poplatku oslobodený (§ 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb.). Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým súd prvého stupňa žalobu o náhradu mzdy vo zvyšku zamietol. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy vo výške 8.538,06 eur a nahradiť trovy konania vo výške 2.031,77 eur alebo aby rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca sa nestotožnil s výškou náhrady mzdy, ku ktorej dospel súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Poukázal na skutočnosť, že oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní listom zo dňa 04.06.2013 bolo žalovanému doručené dňa 05.06.2013, a preto mu od 05.06.2013 v zmysle § 79 ods. 1 Zák. práce patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Rozhodným obdobím podľa § 134 ods. 2 Zák. práce je prvý kalendárny štvrťrok roku 2013, teda mesiace január, február a marec 2013, pričom podľa výplatnej pásky žalobcu pre mesiac apríl 2013 priemerný mesačný zárobok žalobcu v prvom kalendárnom štvrťroku 2013 predstavuje sumu 923,19 eur. Z toho priemerný denný zárobok žalobcu predstavuje sumu 30,33 eur (923,19 eur / priemerný počet dní v mesiaci 30,4375 = 30,33 eur). Žalobca ďalej uviedol, že keďže v rozhodnom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku jeho pravdepodobný zárobok (§ 134 ods. 3 Zák. práce). Jeho pravdepodobným zárobkom je podľa žalobcu treba rozumieť jeho priemerný zárobok v rozhodnom období určený žalovaným vo výplatnej páske za mesiac apríl 2013. Poukázal na znenie ust. § 134 ods. 1 Zák. práce, podľa ktorého priemerný zárobok zisťuje zamestnávateľ, ktorý ho v danom prípade zistil v sume 923,19 eur pre prvý kalendárny štvrťrok roka 2013. Žalobcovi tak patrí náhrada mzdy odo dňa 05.06.2013 do 13.03.2014, t. j. za 8 celých kalendárnych mesiacov (8 x 923,19 eur = 7.385,52 eur) a za 25 dní v mesiaci jún 2013 a za 13 dní v mesiaci marec 2014, t. j. za 38 dní (38 x 30,33 = 1.152,54 eur), t. j. spolu náhrada mzdy vo výške 8.538,06 eur. Žalobca tiež vytkol súdu prvého stupňa, že výšku náhrady mzdy určoval ako súčin mzdy bez príplatkov a vyplatených provízií vo výške 9.600,- Sk určenej
pracovnou zmluvou z 13.11.2006 a deviatich kalendárnych mesiacov, čo nemá oporu v ustanoveniach Zák. práce. Ak by aj súd prvého stupňa určil výšku náhrady mzdy správne, čo žalobca nepripúšťal, namietal, že neaplikoval ust. § 134 ods. 5 Zák. práce o zvýšení priemerného zárobku na sumu minimálnej mzdy. Suma 9.600,- Sk (318,66 eur) totiž nedosahuje ani výšku minimálnej mzdy pre roky 2013 (337,70 eur) a 2014 (352,- eur). Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch a uložil mu povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 4.055,14 eur a trovy konania vo výške 1.469,19 eur. Nesúhlasil s celkovou výškou náhrady mzdy a trov konania požadovaných žalobcom v odvolaní, ale nestotožnil sa ani s výpočtom náhrady mzdy súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku, hoci tento výpočet je pre neho výhodný. Žalovaný mal za to, že súd prvého stupňa správne vychádzal vo svojej úvahe o určení pravdepodobného zárobku žalobcu len z jeho základnej hrubej mesačnej mzdy bez akýchkoľvek príplatkov a provízií, keďže podmienkou získania nároku na províziu z predaja je aktívny výkon práce predajcu (reálny predaj produktov zamestnávateľa) a nie práceneschopnosť či nečinnosť, resp. absencia výkonu práce predajcu. Súd prvého stupňa však vychádzal z nesprávne určenej výšky hrubej mzdy žalobcu, pretože táto zodpovedá jeho základnej mesačnej mzde, ktorá podľa odmeňovacieho poriadku platného v tom čase a tiež podľa mzdového listu zamestnanca priloženého k vyjadreniu žalovaného predstavovala 416,- eur a nie 318,66 eur. Žalobcovi tak podľa žalovaného vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie od 05.06.2013 do 13.03.2014 vo výške 4.055,14 eur (8 x 416 eur + 38 dní x 19,1352; základ na deň = 416 : 21,74 = 19,1352). Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie žalobcu na pojednávaní a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutých výrokoch zmeniť V prejednávanej veci súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 19.04.2013 doručeného žalobcovi, pričom tento výrok nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. Z tohto dôvodu žalobcovi vznikol podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Táto náhrada mzdy patrí žalobcovi ako zamestnancovi odo dňa, keď oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Súd prvého stupňa priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 06.06.2013 do 13.03.2014 (do rozhodnutia súdu prvého stupňa). Žalobca však v odvolaní namietal nesprávne určenie dňa, od ktorého mu náhrada mzdy patrí, pričom odvolací súd túto jeho námietku považoval za dôvodnú. Vykonaným dokazovaním totiž bolo preukázané, že žalobca doručil žalovanému oznámenie o trvaní pracovného pomeru zo dňa 04.06.2013 dňa 05.06.2013 (viď doručenka na č. l. 30), ako to napokon uvádza aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku a túto skutočnosť nerozporoval ani žalovaný, ktorý vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu vychádzal z toho, že žalobcovi patrí náhrada mzdy za obdobie od 05.06.2013 do 13.03.2014. Od tohto dňa (05.06.2013) preto žalobcovi v zmysle § 79 ods. 1 posledná veta Zákonníka práce patrí náhrada mzdy a súd prvého stupňa preto nepostupoval správne, keď náhradu mzdy priznal žalobcovi až od nasledujúceho dňa (06.06.2013). Za rozhodujúce obdobie pre výpočet náhrady mzdy žalobcu je v súlade s § 134 ods. 2 prvá veta Zák. práce potrebné považovať kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak Zák. práce neustanovuje inak. V danej veci treba priemerný zárobok žalobcu pre účely výpočtu náhrady mzdy zisťovať ku dňu 05.06.2013, keďže od tohto dňa mu vznikol nárok na náhradu mzdy. Rozhodujúcim obdobím teda je prvý štvrťrok roku 2013. Žalobca v rozhodujúcom období (od 01.01.2013 do 31.03.2013) odpracoval u žalovaného iba 17 dní, resp. 136 hodín (mzdový list na č. l. 90). U žalovaného teda neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín a preto pri výpočte náhrady mzdy žalobcu treba namiesto priemerného zárobku použiť pravdepodobný zárobok (§ 134 ods. 3 Zák. práce), z čoho správne vychádzal aj súd prvého stupňa. Súd prvého stupňa však pochybil pri samotnom výpočte pravdepodobného zárobku žalobcu ako aj pri určovaní základu, z ktorého pri jeho výpočte vychádzal.
Pravdepodobný zárobok podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce možno zisťovať dvomi právne rovnocennými spôsobmi. Jednak je možné ho zistiť priamo z hrubej mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, pokiaľ počas rozhodujúceho obdobia už u zamestnávateľa pracoval a jednak z hrubej mzdy, ktorú by zrejme dosiahol, keby v rozhodujúcom období pracoval. Druhý spôsob sa použije u zamestnanca, ktorý počas rozhodujúceho obdobia ešte u zamestnávateľa nebol v pracovnom pomere, ale možno ho použiť aj u zamestnanca, ktorý časť rozhodujúceho obdobia odpracoval. Najpresnejšie je možné pravdepodobný zárobok zistiť zo mzdových podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve, prípadne v kolektívnej zmluve, t. j. z hrubej mzdy vo všetkých jej zložkách, ktoré by zamestnanec obdržal, keby v rozhodujúcom období pracoval. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca u žalovaného počas rozhodujúceho obdobia pracoval, možno v tomto prípade použiť obidva uvedené spôsoby výpočtu pravdepodobného zárobku. Zvoliť je však potrebné ten spôsob, ktorým zistený pravdepodobný zárobok bude v najvyššej možnej miere zodpovedať predpokladanému priemernému zárobku. Súd prvého stupňa za základ pre výpočet pravdepodobného zárobku žalobcu zobral výšku mzdy dohodnutú v pracovnej zmluve (318,66 eur, t. j. 9.600,- Sk) bez príplatkov a vyplatených provízií. S takýmto výpočtom nesúhlasil ani samotný žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, hoci tento bol v jeho prospech. Podľa žalovaného hrubá mzda žalobcu zodpovedá jeho základnej mesačnej mzde, ktorá v rozhodnom období podľa odmeňovacieho poriadku aj mzdového listu žalobcu predstavovala 416,- eur. Odvolací súd poznamenáva, že hrubú mzdu vo výške 9.600,Sk (318,66 eur) sa žalovaný zaviazal vyplácať žalobcovi podľa pôvodnej pracovnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 13.11.2006 (č. l. 11). Následne v priebehu trvania pracovného pomeru však dochádzalo k zvýšeniu tejto mzdy. Napríklad podľa pracovnej zmluvy, resp. jej aktualizácie pre rok 2008 z 01.01.2008 (č. l. 55) žalovanému prináležala mzda vo výške 11.000,- Sk (365,13 eur). V roku 2013, vrátane rozhodujúceho obdobia, bola podľa mzdových listov žalobcu (č. l. 89 - 91) jeho tarifná mzda vo výške 416,- eur. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že z tejto sumy je potrebné vychádzať pri výpočte pravdepodobného zárobku žalobcu za rozhodujúce obdobie. Pravdepodobný zárobok sa rovnako ako priemerný zárobok vypočítava ako pravdepodobný hodinový zárobok so zaokrúhlením na 4 desatinné miesta. (§ 134 ods. 4, v spojení s ods. 10 Zák. práce). Odvolací súd pravdepodobný zárobok žalobcu určil ako podiel predpokladanej hrubej mzdy za 1. štvrťrok 2013, ktorú by zrejme žalobca dosiahol a predpokladaného času, ktorý by počas 1. štvrťroku 2013 zrejme odpracoval, keby pracoval. Predpokladaná hrubá mzda žalobcu za mesiace január až marec 2013 vychádzajúc z tarifnej mzdy predstavuje spolu sumu 1.248,- eur (416 eur x 3 = 1.248,- eur). Fond pracovného času žalobcu, ktorý mal odpracovať, bol 184 hodín v januári 2013, 160 hodín vo februári 2013 a 168 hodín v marci 2013, t. j. spolu 512 hodín. Pravdepodobný hodinový zárobok žalobcu tak činí 2,4375 eur (1.248 eur : 512 hodín = 2,4375 eur), t. j. 19,50 eur/1 deň (2,4375 eur x 8 hod. = 19,50 eur). Pravdepodobný mesačný zárobok žalobcu možno následne určiť tak, že pravdepodobný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Pravdepodobný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Pri týždennom pracovnom čase žalobcu 40 hodín je priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich na jeden mesiac 174 hodín (priemerný počet dní v roku 365,25 dňa : 7 dní = 52,18 týždňov : 12 mesiacov = 4,35 x 40 hodín = 174 hodín). Pravdepodobný mesačný zárobok žalobcu v rozhodujúcom období potom predstavuje 424,13 eur (2,4375 eur x 174 hodín = 424,13 eur). Žalobcovi tak za obdobie od 05.06.2013 do 13.03.2014, teda za 26 dní v mesiaci jún 2013, za 8 celých mesiacov a za 13 dní v mesiaci marec 2014 celkom patrí náhrada mzdy vo výške 4.153,54 eur (26 x 19,50 eur + 8 x 424,13 eur + 13 x 19,50 eur = 507 eur + 3.393,04 eur + 253,50 eur = 4.153,54 eur). Pri určovaní výšky mzdy, ktorú by žalobca v rozhodujúcom období dosiahol, odvolací súd neprihliadol na nezaručené a nenárokovateľné zložky mzdy - provízie a prémie, keďže tieto mali byť žalobcovi žalovaným priznávané alebo znižované v závislosti od dosahovaných pracovných výsledkov, plnenia pracovných úloh, dodržiavania pracovnej náplne a pracovného poriadku (čl. III bod 3 aktualizácie pracovnej zmluvy OZ pre rok 2008 z 01.01.2008) a netvoria súčasť hrubej mzdy. Odvolacie námietky žalobcu v tomto smere preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Rovnako nedôvodná je aj odvolacia námietka žalobcu, že jeho pravdepodobným zárobkom je potrebné rozumieť jeho priemerný zárobok v rozhodnom období určený žalovaným vo výplatnej páske za mesiac apríl 2013. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že keďže žalobca v rozhodujúcom období (v prvom štvrťroku 2013) neodpracoval u žalovaného 22 dní ani 170 hodín, pri výpočte náhrady mzdy nie je
možné v zmysle § 134 Zákonníka práce vychádzať z jeho priemerného zárobku, ale je potrebné použiť pravdepodobný zárobok žalobcu. Tieto dva typy zárobku pritom nemožno stotožňovať. Spôsob zisťovania pravdepodobného zárobku je upravený v § 134 ods. 3 Zák. práce, z ktorého vychádzal aj odvolací súd. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o náhrade mzdy zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.153,54 eur brutto titulom náhrady mzdy a vo zvyšku žalobu zamietol. Súčasne odvolací súd musel podľa § 220 O.s.p. zmeniť aj výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok 271,50 eur, pretože ide o závislý výrok. Odvolací súd tak v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok vo výške 348,50 eur (99,50 eur + 6 % zo sumy 4.153 eur = 99,50 eur + 249 eur = 348,50 eur) podľa pol. 1 písm. a/, b/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Výrok, ktorým súd prvého stupňa určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z 19.04.2013, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku odvolací súd rozhodoval o trovách prvostupňového i odvolacieho konania a priznal ich náhradu žalobcovi. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia žalobcu. Jeho právny zástupca vo veci vykonal 7 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, žaloba, účasť na pojednávaniach pred súdom prvého stupňa v dňoch 10.12.2013, 28.01.2014, 13.03.2014, odvolanie, účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 23.02.2015). V prejednávanej veci išlo o spojenie dvoch vecí (určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru + náhrada mzdy). Uplatní sa preto ust. § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Základná sadzba tarifnej odmeny vo veci určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru za úkony právnej služby vykonané v roku 2013 bola 60,07 eur (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a vo veci náhrady mzdy 151,05 eur v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. V zmysle § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. sa suma 151,05 eur zvyšuje o 1/3 zo sumy 60,07 eur, teda o 20,02 eur. Základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vykonané v roku 2013 tak predstavuje 171,07 eur (151,05 + 20,02 = 171,07 eur). Advokátska odmena za 3 úkony právnej služby vykonané v roku 2013 tak predstavuje 513,21 eur (171,07 x 3 = 513,21 eur). Základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 predstavuje 171,67 eur (151,05 eur + 1/3 z 61,87 eur, čo je 20,62 eur; 151,05 + 20,62 = 171,67 eur). Advokátska odmena za 3 úkony právnej služby vykonané v roku 2014 predstavuje 515,01 eur (171,67 x 3 = 515,01 eur). Základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 predstavuje 172,56 eur (151,05 eur + 1/3 zo 64,53 eur, čo je 21,51 eur = 172,56 eur). Za spolu 7 úkonov právnej služby teda advokátska odmena predstavuje 1.200,78 eur (513,21 + 515,01 + 172,56 = 1.200,78 eur). Po pripočítaní rež. paušálu 3 x 7,81 eur, 3 x 8,04 eur, 1 x 8,39 eur advokátska odmena predstavuje sumu 1.256,72 eur (3 x 7,81 = 23,43; 3 x 8,04 = 24,12; 23,43 + 24,12 + 8,39 = 55,94 + 1.200,78 = 1.256,72 eur). Keďže právny zástupca žalobcu je platiteľom DPH, odmena sa v zmysle § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. zvyšuje o 20 % DPH, t. j. o sumu 251,34 eur. Trovy právneho zastúpenia žalobcu tak spolu predstavujú sumu 1 508,06 eur (1.256,72 + 251,34 = 1.508,06 eur). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
