Rozhodnutie. Špecializovaný trestný súd

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Špecializovaný trestný súd 3T/1/2010 9510100001 11. 10. 2011 jan hrubala ECLI:SK:SSPK:2011:9510100001.1

Rozhodnutie Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Hrubalu a sudcov JUDr. Jána Giertliho a JUDr. Michala Trubana, v trestnej veci obžalovaného T. R. pre trestný čin podvodu spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 30.9.1994, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11.10.2011 takto rozhodol: Obžalovaný T.R., nar. X. D. XXXX, trvale bytom J., ul. R.. XX, živnostník,

je

vinný, že

spoločne s Ing. I. Z. CSc., J. H., O. U., Ing. R.O., S. P., Ing. E. U., Q. G., C. P. a E. U., proti ktorým už bolo trestné stíhanie skončené právoplatným odsudzujúcim rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci z 26. januára 2006, sp. zn. 1To/87/2004, v úmysle získať majetkový prospech sa vedome zapojil do operácií s cennými papiermi spočívajúcich v tom, že členovia tejto skupiny jednotlivo, v rôznych presnejšie neidentifikovateľných zoskupeniach a aj prostredníctvom ďalších nestotožnených osôb v období od marca 1994 do novembra 1994 z Českej republiky a Maďarskej republiky najmä prostredníctvom telefaxu zasielali do bankových a podnikateľských subjektov rôznych krajín presne nestotožnený počet cudzích zmeniek na nominálne čiastky 2.000.000 (dva milióny) USD (v prepočte k času skutku 65.460.000 v tom čase platnej meny Sk, čo činí 2.172.800 €) a 20.000.000 (dvadsať miliónov) USD (v prepočte k času skutku 654.600.000 v tom čase platnej meny Sk, čo činí 21.728.000 €), o ktorých vedeli, že sú nebonitné a nie sú kryté, vystavených vystaviteľom firmou P. spol. s r. o., P. XXX, Z. (ďalej len „firma P.“) na vlastný rad vystaviteľa firmy P. so zmenečným dlžníkom (zmenečníkom) O. U. avalované falšovaným zmenečným ručením Českej sporiteľne a. s., pobočka v Opave (ďalej „ČS a.s.“) s úmyslom tieto ako bonitné cenné papiere predať, prípadne garantovať nimi úvery alebo zaplatenie ceny obchodovaného tovaru a obžalovaný T.R. v období od 24. marca 1994 takto ponúkol minimálne jednu zmenku vystavenú dňa 24. marca 1994 splatnú dňa 24. marca 1995 na sumu 2.000.000,- USD E. P., nar. XX. XX. XXXX, v tom čase zamestnancovi firmy A. s. r. o., ktorý ju potom za účelom predaja resp. sprostredkovania predaja alebo diskontovania dňa 18. 4. 1994 zaslal firme M. a. s. Praha 4 a minimálne jednu zmenku vystavenú dňa 24. marca 1994 splatnú dňa 24. marca 1995 na sumu 2.000.000,- USD prostredníctvom F. D., nar. XX. X. XXXX, ktorému začiatkom roku 1994 ponúkol zastupovanie firmy P. v obchodno-právnych vzťahoch a tiež možnosť „manipulácie“ s uvedenou zmenkou, jej „predaju alebo prevodu na iného majiteľa“, čo bolo potvrdené spísaním plnej moci medzi firmou P., zastúpenou J. H. a F. D. zo dňa 28. 4. 1994, na použitie ako platby za 50.000,- MT (metrických ton) hliníkových blokov zakúpených firmou P. od predajcu firmy S. G..E..T..U.. na základe zmluvy zo dňa 24. 2. 1994,

teda

dopustil sa konania nebezpečného pre spoločnosť, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu a ktorého sa dopustil v úmysle na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatiť tým, že uvedie niekoho do omylu a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu, pričom k dokonaniu trestného činu nedošlo,

čím

spáchal

pokus trestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania činu v znení platnom do 30.9.1994,

Za to sa odsudzuje

podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 30.9.1994 s použitím § 40 ods. 1, 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. na trest odňatia slobody v trvaní (štyri) roky a 20 (dvadsať) dní. Podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 30.9.1994 sa obžalovaný pre výkon trestu zaraďuje do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku sa poškodená strana M. J. a.s. Praha, B. v H., Z. XXXX/XX, XXX XX Praha so svojím nárokom na náhradu škody odkazuje na občianske súdne konanie. odôvodnenie: Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR dňa 4. 1. 2010 podal na obvineného T.R. obžalobu, podľa ktorej sa mal dopustiť spolupáchateľstvom pokusu trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 a § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania činu, na tom skutkovom základe, že obvinený T.R. spoločne s Ing. I. Z., CSc., J. H., O. U., Ing. R.O., S. P., Ing. E. U., Q. G., C. P. a E. U., proti ktorým už bolo trestné stíhanie skončené právoplatným odsudzujúcim rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci z 26. januára 2006, sp. zn. 1 To 87/2004, v úmysle získať majetkový prospech sa vedome zapojil do podvodných operácií s cennými papiermi tak, že v období od marca 1994 do novembra 1994 z Českej republiky, Maďarskej republiky alebo priamo prostredníctvom rôznych osôb zasielal do celého radu krajín nekryté zmenky vystavené na nominálne čiastky 2 milióny a 20 miliónov amerických dolároch (ďalej len „USD“), v celkovej nominálnej výške najmenej 28 miliónov USD, v prospech firmy P., spol. s r. o., P. XXX, Z. (ďalej len „P.“), ktoré boli opatrené falšovaným avalom M. J., a. s. (ďalej len „M., a. s.“), pobočka v Z. a podvodné potvrdenia o blokácii peňažných prostriedkov vo výške 160 miliónov USD v ČS, a. s. podporujúce ich obchodovateľnosť, avšak ku dňu podania obžaloby nebolo zistené, že by sa obvinenému T.R. a osobám, proti ktorým už bolo trestné stíhanie právoplatne skončené, podarilo podvodné obchodné operácie dokončiť ku škode konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby, keď v dôsledku opatrenia zmeniek avalom hrozila v prípade ich uplatnenia ČS, a. s. škoda až do výšky plnenia vyplývajúceho z ručiteľského záväzku a škoda iným peňažným ústavom, ak by v dôsledku potvrdenej blokácie prostriedkov v ČS, a. s., poskytli financovanie obchodov, ktoré mali falšované zmenky zaisťovať.

Dňa 13. 1. 2010 Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica ako súd prvostupňový, vypravil zásielku, v ktorej obvinenému, obhajcovi a poškodenej strane doručoval obžalobu spolu s výzvou podľa § 240 ods. 3 Trestného poriadku na oznámenie návrhov na vykonanie dôkazov. V relatívne krátkej dobe sa túto zásielku podarilo doručiť poškodenej strane i obhajcovi obvineného, avšak samotný obvinený si zásielku prevzal až dňa 3. 3. 2010. Na výzvu v zmysle § 240 ods. 3 Trestného poriadku, ktorá musí predchádzať povinnému predbežnému prejednaniu obžaloby podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku, žiadna zo strán v konaní nereagovala. Po uplynutí stanovenej lehoty na vyjadrenie potom prvostupňový súd dňa 16. 3. 2010 určil termín predbežného prejednania obžaloby, a to formou neverejného zasadnutia, nakoľko v tom čase podľa názoru súdu prichádzalo do úvahy rozhodnutie podľa § 244 ods. 1 písm. a) až i) Trestného poriadku. Termín neverejného zasadnutia bol stanovený na deň 25. marca 2010. V rámci tohto neverejného zasadnutia súd dospel k záveru, že podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (neprípustnosť trestného stíhania z dôvodu ustanovení medzinárodnej zmluvy pre neprimeranú dĺžku konania) je v tomto prípade trestné stíhanie potrebné obligatórne zastaviť. I keď toto rozhodnutie neskôr bolo odvolacím Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušené, kvôli prehľadnosti a preskúmateľnosti tohto rozhodnutia aj samého osebe považuje súd za potrebné aj v tomto rozhodnutí zopakovať sumarizáciu prípadu a svoje predchádzajúce úvahy, nakoľko napriek nesúhlasnému stanovisku odvolacieho súdu so spôsobom riešenia veci niektoré z týchto úvah nestratili svoju aktuálnosť. Sumarizovanie okolností, ktoré viedli k tomu ktorému štádiu konania je pritom nevyhnutnou súčasťou každého rozhodnutia, ktorým súd zaujíma stanovisko k merite veci. Čiže k rozhodnutiu o zastavení veci súd viedli predovšetkým tieto úvahy. Podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku súd pri predbežnom prejednaní obžaloby trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1 Trestného poriadku. V ustanovení § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku je uvedené, že jedným z dôvodov zastavenia trestného stíhania je skutočnosť zakladajúca dôvod, že trestné stíhanie je neprípustné podľa § 9 Trestného poriadku. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, trestné stíhanie nemožno začať a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva. Jednou zo základných multilaterálnych zmlúv, ktorou sa Slovenská republika musí riadiť, je aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol prijatý v roku 1950 (ďalej „Dohovor“), a ktorý sa stal súčasťou nášho právneho poriadku na základe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky o dojednaní Dohovoru, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb. Článok 6 ods. 1 tohto Dohovoru stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z tohto článku teda vyplýva právo na konanie spravodlivé (spravodlivý proces), verejné a právo na to, aby každá vec bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote. Dohovor exaktne nestanovuje, koľko trestné stíhanie od jeho začatia až po jeho skončenie môže najviac trvať. Judikatúra Súdu pre ľudské práva, ktorý Dohovor v poslednej inštancii aplikuje, však v rámci viacerých rozhodnutí, ktoré ešte budú spomenuté, dáva odpoveď na to, čo už prejednaním veci v primeranej lehote nie je. V tomto prípade skutky sa mali stať pred viac ako sedemnástimi rokmi (pred vynesením rozsudku prvostupňového súdu) a takúto dobu trvá i trestné stíhanie. Súd si je vedomý toho, že z textu článku 6 Dohovoru nevyplýva priama povinnosť zastaviť takto dlho trvajúce trestné stíhanie, avšak Dohovor takúto možnosť nevylučuje, pričom v niektorých extrémnych prípadoch je možné dospieť k záveru, že takto dlho trvajúci proces je priam nevyhnutné zastaviť, nakoľko v konečnom dôsledku dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V prípade trestnej veci obvineného T.R. ide o relatívne komplikovanú trestnú vec, v rámci prejednania ktorej prokurátor navrhuje vykonať naozaj rozsiahle dokazovanie, pričom táto trestná vec pokiaľ ide či už o jej priebeh alebo spôsob vybavovania, vykazuje i mnohé ďalšie špecifiká. (Napríklad v rámci tohto konania prokurátor navrhuje výsluchy svedkov, ktorí majú trvalý pobyt takmer výlučne v zahraničí, veľká časť spisu je v podstate len kópiou spisového materiálu veci prejednávanej súdmi Českej republiky, všetci navrhovaní svedkovia vo veci či už v postavení svedkov alebo obvinených už viackrát vypovedali pred inými súdmi a pod..) Genézu prípadu možno stručne zhrnúť nasledovne. Záznam o oznámení obvinenia T.R. v zmysle vtedy platného ustanovenia § 160 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. účinného v tom čase je datovaný dňom 11. 11. 1994, pričom v tom čase už prebiehalo trestné stíhanie pôvodne spoluobvinených osôb. Možno konštatovať, že od tohto času trvá trestné stíhanie obvineného, pričom zo začiatku ho vykonávali orgány Českej republiky a trestné stíhanie sa viedlo podľa právnych predpisov účinných v tom čase a prebratých z bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Trestné stíhanie bolo vedené proti obvinenému spolu s ďalšími deviatimi spolupáchateľmi, pričom možno konštatovať, že skutok, resp. skutky boli z viacerých hľadísk popísané rozdielne od obžaloby, ktorou sa súd zaoberal v rámci vo veci prvého, ale aj druhého predbežného prejednania obžaloby (inak bola vyčíslená škoda, sčasti inak bolo popísané aj konanie ako súčasť objektívnej stránky trestného činu). Od momentu oznámenia obvinenia, ktorý je totožný s momentom zadržania, teda od 11. 11. 1994, bol obvinený T.R. stíhaný väzobne. Väzba v Českej republike trvala až do 23. 4. 1998. Vo veci prebehlo pomerne rozsiahle prípravné konanie, po ukončení ktorého Krajská štátna zástupkyňa Krajského štátneho zastupiteľstva v Ostrave podala dňa 5. júna 1997 pod č.k. 4KZv 77/94 na Krajskom súde v Ostrave obžalobu na obvineného R. i ďalších deviatich spolupáchateľov pre obdobne popísaný skutok ako vyššie, právne posúdený ako pokus trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona Českej republiky spáchaný formou spolupáchateľstva. Na základe tejto obžaloby vo veci konali viaceré súdy Českej republiky, ktoré spočiatku viedli konania voči obžalovaným českej štátnej príslušnosti spoločne s obvineným T.R. - ten bol jediný z obžalovaných, ktorý mal inú, než českú štátnu príslušnosť. Vec sa však českým súdom nepodarilo skončiť spoločne proti všetkým obžalovaným, pričom vec obvineného T.R. po vylúčení veci so spoločného konania bola v konečnom dôsledku dňa 5. septembra 2002 v konaní Krajského súdu Ostrava vedenom pod sp. zn. 45 T 12/99 podľa § 383b ods. 2 Trestného poriadku Českej republiky odovzdaná príslušným orgánom Slovenskej republiky. Tu je potrebné uviesť, že v období po svojom prepustení z väzby, kedy ešte trestné stíhanie nebolo ukončené, od 7. 12. 1998 do 4. 10. 1999 obvinený R. ospravedlňoval svoju neúčasť na hlavných pojednávaniach svojimi zdravotnými problémami. Preto vyššie uvedený krajský súd tohto obžalovaného vylúčil zo spoločného konania ostatných spoluobžalovaných, pričom v období do 25. 2. 2000 sa obžalovaný naďalej pravidelne ospravedlňoval z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných problémov. Medzitým trestné stíhanie ostatných spoluobžalovaných skončilo rozsudkom prvostupňového súdu, pričom trestné stíhanie obžalovaného R. v Českej republike naďalej nebolo možné skončiť a orgány činné v trestnom konaní Českej republiky podľa ich tvrdenia v príslušných rozhodnutiach stratili v zmysle platných procesných predpisov možnosť vydať na obžalovaného zatýkací rozkaz. Z tohto dôvodu Krajský súd v Ostrave dňa 5. septembra 2002 rozhodol ako bolo vyššie uvedené, pričom Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na základe žiadosti Ministerstva spravodlivosti Českej republiky zo dňa 17. októbra 2002 sp. zn. 2656/2002-MO-M rozhodla dňa 7. novembra 2002 pod č.k. V GPt 500/02 podľa § 421 ods. 1 Trestného poriadku účinného v čase rozhodovania o prevzatí trestného stíhania proti T.R.. Ako už bolo uvedené, v Českej republike prebiehalo trestné stíhanie pôvodne spoluobžalovaných H., U., Ing. W., Ing. Z., U., P., Ing. U., G. a P., osobitne U., ktoré po použití tak riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov bolo nakoniec právoplatne skončené Vrchným súdom v Olomouci dňa 26. januára 2006. Obžalovaným boli uložené tak podmienečné, ako aj nepodmienečné tresty odňatia slobody, všetky za použitia ustanovenia vtedy platného § 40 ods. 1 Trestného zákona (tzv. mimoriadne

zníženie trestu). Najprísnejší trest bol uložený obžalovanému Ing. I. Z., a to v trvaní štyri a pol roka. Použitie tzv. mimoriadneho zníženia trestu bolo odôvodnené predovšetkým dĺžkou trestného stíhania. V súvislosti s trestným stíhaním obvineného T.R. v Slovenskej republike, prvý úkon voči nemu bol učinený dňa 20. 12. 2004, kedy mu bolo vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave v zmysle § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného v tom čase, vznesené obvinenie. Trestné stíhanie však bolo pomerne komplikované aj v Slovenskej republike predovšetkým z toho dôvodu, že v tom čase sa obžalovaný R. nezdržiaval na adrese trvalého pobytu a boli indície, že sa zdržuje v zahraničí - konkrétne v Maďarskej republike. Aj preto bol na obžalovaného vydaný európsky zatýkací rozkaz, ktorý v konečnom dôsledku bol realizovaný dňa 19. januára 2007, kedy bol obžalovaný R. sudcom pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica vzatý do väzby. Jeho väzba v Slovenskej republike trvala od 18. 1. 2007 do 27. 7. 2007 (viď zväzky č. I.-III spisu.). Tu je potrebné uviesť, že skutková veta uvedená v uznesení o vznesení obvinenia bola formulovaná obdobne ako skutková veta obžaloby, na základe ktorej konali súdy v Českej republike, avšak sčasti rozdielne od skutkovej vety, ktorá bola uvedená v konečnom znení obžaloby podanej na Špecializovaný trestný súd Pezinok. Pokiaľ ide o pokračovanie trestného stíhania T.R. na Slovensku, prokurátor ÚŠP GP SR podal dňa 24. mája 2007 pod č.k. VII/2 Gv 7/05-155 na vtedajšom Špeciálnom súde v Pezinku obžalobu na obvineného T.R. pre skutok právne posúdený ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 19. júla 2007 sp. zn. BB-3 T 7/2007 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2007 sp. zn. 1 Tošs 38/2007 došlo k odmietnutiu obžaloby podanej na obvineného T.R. prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR a vráteniu veci prokurátorovi. Rozhodujúce súdy v citovaných rozhodnutiach prijali záver, že skutok opísaný v uznesení o vznesení obvinenia T.R. a v európskom zatýkacom rozkaze vydanom proti tomuto obvinenému, nie je totožný so skutkom opísaným v skutkovej vete obžaloby na obvineného T.R. z 24. mája 2007. Súdy tiež uviedli, že uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia T.R. neobsahuje zákonné znaky odôvodňujúce kvalifikovanie skutku aj podľa § 140 Trestného zákona, a súčasne námietky, ktoré uplatnil prokurátor v sťažnosti z 23. júla 2007 (spočívali v tvrdení, že zásada špeciality sa vzťahuje na skutok a nie jeho právne posúdenie, totožnosť skutku bola zachovaná, a že ide o jednočinný súbeh trestných činov, preto správne nebol vyšetrovateľom aplikovaný postup podľa § 206 ods. 4 Trestného poriadku), boli odmietnuté ako nedôvodné. Bez ohľadu na správnosť, či nesprávnosť týchto úvah prvostupňového i odvolacieho súdu, prokurátor ÚŠP GP SR ich musel akceptovať a dňa 11. septembra 2007 pod č.k. VII/2 Gv 7/05-180 na Špeciálnom súde v Pezinku opätovne podal obžalobu na obvineného T.R. pre skutok právne posúdený ako pokus trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 a § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania činu. Uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 24. októbra 2007 sp. zn. BB- 3 T 20/207 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 10. apríla 2008 sp. zn. 1 Tošs 51/2007 však opäť došlo k odmietnutiu obžaloby podanej na obvineného a vráteniu veci prokurátorovi. Dôvody tento krát viac-menej spočívali v nedostatkoch ohľadne dokazovania, ktoré nedostatky mal prokurátor odstrániť. Výsledkom celého tohto procesu je znovu podaná obžaloba dňa 4. 1. 2010 so zmenenou skutkovou vetou, ktorá inak nie je totožná ani so skutkovou vetou uvedenou v tomto rozsudku. V rámci prvého predbežného prejednania obžaloby na neverejnom zasadnutí po podaní obžaloby, o ktorej je rozhodnuté aj týmto rozhodnutím, sa súd zaoberal v zásade dvomi základnými otázkami. Prvá sa týkala totožnosti skutku - súd skúmal, či počas celého konania bola zachovaná. Druhá otázka sa týkala posúdenia toho, či po šestnástich rokoch trestného stíhania, ktorého sklz minimálne v jednej polovici bol zapríčinený neúmerne dlhým konaním či už orgánov Českej alebo Slovenskej republiky, je vôbec možné z hľadiska zásad práva na spravodlivý proces vo veci konať (táto otázka, vzhľadom k názoru odvolacieho súdu rozhodujúceho o sťažnosti proti rozhodnutiu o zastavení veci už nie je aktuálna). To všetko bolo posudzované aj vzhľadom k očakávanému pomerne zložitému dokazovaniu najmä pokiaľ ide o jeho technickú stránku a predpokladanú časovú náročnosť veci, ktorá konanie ešte viac predĺži.

Pokiaľ ide o totožnosť skutku (viď napr. rozsudok NS SR TZo-V-1/96) teória a prax súdov nechápe totožnosť skutku iba ako úplnú zhodu medzi skutkovými okolnosťami opísanými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Stačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami. Podstatu skutku pritom tvorí konanie a následok. Podstata skutku je takto určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v uznesení o začatí trestného stíhania, resp. v obžalobe, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci záujmy chránené Trestným zákonom. Na zachovaní totožnosti skutku nemajú vplyv zmeny v okolnostiach, ktoré iba individualizujú stíhaný, resp. žalovaný skutok z hľadiska času, miesta spáchania činu, formy zavinenia, rozsahu následku a motivácie, keď inak zhoda v následku alebo v konaní nie je dotknutá. Totožnosť skutku je teda zachovaná, ak je aspoň sčasti zachovaná totožnosť konania alebo následku. Pri posúdení zachovania totožnosti skutku podkladom pre rozhodovanie súdu je skutok, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom súd musí skúmať predovšetkým to, či tento skutok je totožný s tým skutkom, ktorý je popísaný v uznesení o vznesení obvinenia. Inak povedané, jeho povinnosťou je skúmať, či obvinený bol obžalovaný za to, za čo bolo vedené trestné stíhanie. V tomto prípade vývoj popisu skutku (popisu objektívnej stránky trestného činu) prešiel pomerne zaujímavú cestu. V prvom zázname o oznámení obvinenia zo dňa 11. 11. 1994 (č.l. 466 spisu), je jednoducho uvedené, že obvinený T.R. spolu s ďalšími spoluobvinenými mal odosielať do zahraničia nekryté zmenky firmy P., s.r.o., ktoré boli opatrené falšovaným avalom (ručením) M. J., a.s. Z., pričom takýmto spôsobom zahraničným bankám mali byť ponúkané k odkúpeniu zmenky za „cca 5.000.000,USD“. Podstata obžaloby v Českej republike, podobne ako aj prvej obžaloby v Slovenskej republike bola ohľadne objektívnej stránky trestného činu konkrétnejšia a prokurátor sa zameral na osud konkrétnych štyroch zmeniek, každej v hodnote 2.000.000,- USD, pričom uviedol, že malo byť nezisteným spôsobom zaistené rozmnoženie týchto zmeniek, mal na nich tiež byť falšovaný aval, pričom neskôr tieto „falzifikáty“ mali byť „uvádzané do obehu v celom rade krajín“ bližšie nešpecifikovaným spôsobom. Pokiaľ ide o obžalobu, ktorou sa súd zaoberal v rámci tohto konania, „do celého radu krajín mali byť zasielané nekryté zmenky vystavené na nominálne čiastky 2.000.000,- a 20.000.000,- USD v celkovej nominálnej výške najmenej 28.000.000,- USD v prospech firmy P. s.r.o.“, pričom tieto zmenky mali byť tiež opatrené falšovaným avalom M. J., a.s. Prokurátor síce v akomsi návetí obžaloby uvádza, že aj obvinený R. sa „zapojil do podvodných operácií s cennými papiermi“, neuvádza však akým spôsobom, z obžaloby sa nemožno dopátrať, o ktoré zmenky mu ide (čisto na základe matematického výpočtu sa možno len domnievať, že ide len o jednu dvadsaťmiliónovú zmenku a štyri dvojmiliónové zmenky), a nie je tiež zrejmé, s akým cieľom sa tieto zmenky do zahraničia posielali. Netreba osobitne zdôrazňovať, že púhe zaslanie zmenky či už poštou alebo faxom do cudzej krajiny, vzhľadom k charakteru zmenky, ako ju popisuje zmenkový a šekový zákon 191/1950 Zb., bez konkrétneho popisu úmyslu, s akým zmenka je zasielaná, trestno-právny dosah žiadny nemá. Možno teda konštatovať, že v skutkovej vete obžaloby chýba konkrétny popis podvodnej operácie a nie je popísaný následok, s akým páchateľ v prípade úspešnosti pokusu počítal. Z tohto dôvodu je potom naozaj ťažké vyhodnotiť príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom ako jednu zo základných súčastí objektívnej stránky trestného činu. Tu je aj potrebné konštatovať, že takáto zmena skutkovej vety bola sčasti vyvolaná aj uznesením prvostupňového súdu, pričom tento následok, resp. úmysel vyvolať následok bol veľmi úsporne, ale predsa len, opísaný aj v rozhodnutiach českých súdov. Podľa názoru túto vec vybavujúceho súdu, takto formulovanej skutkovej vete možno vytknúť nedostatočný popis skutku (podstata žalovaného skutku nie je „zasielanie“ zmeniek, podstatou je ich predaj, indosovanie či iné, z hľadiska úmyslu osoby manipulujúcej so zmenkou, nezákonné uplatnenie na trhu), v konečnom dôsledku však táto skutočnosť neznamenala ani odmietnutie skutku, ani zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že žalovaný skutok nie je trestným činom. Ako už bolo uvedené, platná judikatúra totiž chápe totožnosť skutku vo veľmi širokom kontexte a v zásade je možné konštatovať, že (i keď s ťažkosťami) v rámci konania na súde, by sa konanie obžalovaného i zamýšľaný následok ešte v rámci zachovania totožnosti skutku dali precizovať a

podrobnejšie v skutkovej vete stanoviť. K tomuto, ako vyplynie z ďalšieho, v konaní pred súdom nakoniec aj došlo. Závažnejšie než výhrady voči zachovaniu totožnosti skutku však v rámci prvého predbežného prejednania obžaloby, boli výhrady súdu týkajúce sa neprimeranej dĺžky konania. Súd v uznesení o zastavení konania uviedol, že netreba nijak zvlášť zdôrazňovať, že akokoľvek by vec bola zložitá, štát ako orgán moci musí mať k dispozícii také prostriedky, aby ju neprerokúval v čase, ktorý výrazne presahuje jedno desaťročie. Predmetné úvahy súdu sa však stali už neaktuálnymi, nakoľko rozhodnutie senátu Špecializovaného trestného súdu o zastavení konania vo veci bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.5.2010 zrušené a vec bola prvostupňovému súdu vrátená na opätovné prejednanie. Podľa názoru súdu rozhodujúceho o sťažnosti síce úvahy o neprimeranej dĺžke konania nemožno spochybňovať, avšak neprimeraná dĺžka konania sama osebe nie je dôvodom na to, aby sa meritum veci v riadnom konaní neprejednalo. Z úvah, ktoré prvostupňový súd zahrnul do svojho uznesenia o zastavení konania, sú však vzhľadom ku konečnému stanovisku súdu prezentovanému v tomto rozhodnutí aktuálne nasledovné fakty, ktorých opis je možné po primeranej štylistickej úprave prevziať aj do tohto rozhodnutia. Ďalším zo zásadných faktov, ktorý zohral úvahu pri závere súdu, že ide naozaj o extrémny prípad neprimerane dlhého konania, u ktorého je potrebné trestné stíhanie zastaviť, súvisí s predpokladaným konečným efektom trestného stíhania, teda predpokladaným rozsudkom vo veci, či už pre prípad uznania, alebo neuznania viny. Tu je možné konštatovať, že v rovine rozumnej istoty je možné očakávať, že aj prípadný výrok o vine a treste by bol v podstate len akademickým výrokom, nakoľko rozumne aj vzhľadom k výrokom českých súdov ohľadne súvisiacich vecí - možno predpokladať a očakávať, že by trest nepresiahol už vykonanú dĺžku väzby, resp. ak aj áno, presiahol by ju len minimálne. Okolnosti mimoriadneho zníženia trestu, resp. okolnosti vedúce k záveru o potrebe použitia už spomínaného ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu sú totiž v tomto prípade naozaj jednoznačné. I keby ktokoľvek mal pochybnosti o nevyhnutnosti zastaviť trestné stíhanie, nemôže mať pochybnosti o tom, že po sedemnástich rokoch, resp. viac ako sedemnástich rokoch od spáchania trestného činu akejkoľvek spoločenskej závažnosti, najmä pokiaľ vo veci už bola vykonávaná väzba, je možné ukladať trest odňatia slobody v rámci zákonom stanovenej sadzby. Táto pre prípad uznania viny u obvineného T.R. sa pohybuje v rozmedzí od piatich do dvanástich rokov, pričom tento trest by v prípade jeho mimoriadneho zníženia bolo možné znížiť až na jeden rok trestu odňatia slobody. Po vrátení veci prvostupňovému súdu tento vo veci opätovne nariadil predbežné prejednanie obžaloby, tentokrát na verejnom zasadnutí a to na deň 29.7.2010, pričom z dôvodu práceneschopnosti obhajcu sa toto verejné zasadnutie muselo odročiť na deň 27.8.2010. Na verejnom zasadnutí dňa 27. 8. 2010 obvinený R. navrhol trestné stíhanie zastaviť. Podľa jeho názoru ak, tak ide nanajvýš o tzv. nespôsobilý pokus a aj keby boli zasielané a faxované rôzne zmenky, ku škode nemohlo dôjsť, nakoľko „ide o bežnú prax napr. medzi bankami, kedy si takéto cenné papiere vzájomne započítavajú a vzájomne berú úroky“. V konečnom dôsledku však v rámci tohto procesného úkonu obvinený tvrdil, že on so zmenkami nič nemá, tieto sa nedajú spárovať s nejakými právnymi dokumentmi a nie je ani isté, na čo a ako bola tá ktorá zmenka použitá. Prokurátor navrhol obžalobu prijať a vytýčiť vo veci termín hlavného pojednávania, v rámci ktorého navrhol vykonať dokazovanie v súlade s návrhom uvedeným v obžalobe. Súd v zásade akceptoval návrh prokurátora, vo veci vytýčil hlavné pojednávanie a nariadil rozsah dokazovania, avšak v užšom rozsahu, než ako požadoval prokurátor. Na hlavnom pojednávaní, ktoré v konečnom dôsledku trvalo niekoľko dní, obžalovaný využil svoje právo vo veci nevypovedať a vzhľadom k splneniu podmienok na čítanie jeho predchádzajúcich výpovedí, tieto súd prečítal. Vo veci vypočul svedkov, ktorých výpovede budú v relevantných častiach stručne sumarizované nižšie a prečítal všetky

listinné dôkazy vzťahujúce sa k skutku, ktorý spôsobom, ako je to opísané nižšie, bol obžalovanému dávaný za vinu. Už na tomto mieste tohto rozsudku je potrebné spomenúť zásadu individualizácie posúdenia konania osôb alebo osoby, ktoré sú postavené pred súd, potrebu čo najpresnejšieho opisu relevantného konania tej osoby, u ktorej vec posudzujúci orgán konštatuje istý priebeh objektívnej stránky trestného činu (konanie, následok a príčinná súvislosť medzi nimi). V tomto konaní táto individualizácia znamenala predovšetkým to, že väčšinu listinných dôkazov, a to ani vzhľadom k výpovediam svedkov, ktoré si súd v rámci štúdia spisu prečítal, vzhľadom k obsahu predmetných listinných dôkazov v ich veľkej väčšine nijakým spôsobom nebolo možné vztiahnuť na konkrétne konanie obžalovaného T.R.. Ako je už naznačené vyššie, v trestnom práve, ktoré je okrem iného ovládané aj zásadou „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“, nie je možné skutky, ohľadne ktorých sa uznáva vina, popisovať všeobecne spôsobom, ako to bolo uvedené v obžalobnom návrhu, a konanie obžalovaného, pokiaľ sa dá, je potrebné čo najkonkrétnejšie popísať. Ak to vo vzťahu k niektorým listinným dôkazom nie je možné, resp. ak nič nenasvedčuje tomu, že obžalovaný v rámci čiastkových aktivít v súvislosti so zmenkami akýmkoľvek spôsobom konal (resp. príčinné súvislosti medzi konaním a následkom nie je možné nijakým spôsobom dosledovať), súd nemá dôvod sa predmetnými čiastkovými aktivitami (útokmi), prípadne samostatnými skutkami zaoberať a jeho povinnosťou zostáva objasňovať okolnosti, v ktorých zaangažovanosť a zainteresovanosť osoby postavenej pred súd sa javí byť logická a dôkaznými prostriedkami preukázateľná. To je hlavný dôvod, prečo súd pri danom vývoji dokazovania aj na hlavnom pojednávaní v podstate redukoval jeho rozsah na preukazovanie niekoľkých pre vec zásadných a základných faktov, priamo sa týkajúcich obžalovaného. Z tohto dôvodu v konečnom dôsledku neakceptoval niektoré návrhy prokurátora na vypočutie svedkov, najmä pokiaľ ide o svedkov zo zahraničia, ktorí preukazovali manipuláciu so zmenkami bez akejkoľvek súvislosti s obžalovaným T.R.. Základnou úlohou súdu v tomto prípade bolo zaoberať sa otázkou, či existovali zmenky, o ktorých hovorí prokurátor v obžalobe, ako o zmenkách „vystavených na nominálne čiastky 2 milióny a 20 miliónov amerických dolárov (USD) v prospech firmy P., spol. s r. o., P. XXX, Z. (ďalej aj „P.“), ktoré boli opatrené falšovaným avalom M. J. a. s. , pobočka v Opave“ (ďalej aj „M. J.“)“. Ak by súd preukázal, že takéto zmenky existujú, ďalšou jeho úlohou bolo posúdiť právnu relevanciu, platnosť týchto zmeniek, zaujať stanovisko k otázke, o aké zmenky v zmysle zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový (ďalej aj „Zmenkový a šekový zákon“) išlo, kto bol zmenečník, kto zmenku vystavil a tiež v neposlednom rade, či a akým spôsobom s touto zmenkou bolo manipulované. V prípade preukázania existencie týchto zmeniek bolo potom takisto potrebné, aby súd posúdil otázku bonity týchto cenných papierov, to znamená, či boli zmenky kryté reálne existujúcimi finančnými prostriedkami a vzhľadom k okolnostiam prípadu bolo jeho úlohou posúdiť aj to, či na zmenke bol záznam o zmenečnom ručení (avale - viď 4. diel Zmenkového a šekového zákona, §§ 30 až 32) a ak áno, či tento aval bol pravý, resp. či zmenečné ručenie na zmenkách lege artis potvrdili na to zmocnené osoby. Pokiaľ ide o tretiu zásadnú otázku tohto prípadu vzhľadom k obžalovacej zásade, bolo úlohou súdu, zjednodušene povedané, posúdiť, čo s tým má spoločné obžalovaný T.R.. Konkrétne súd musel zaujať stanovisko k tomu, či nejakým spôsobom participoval na vytvorení týchto zmeniek, ich šírení, pokusoch o uplatnenie na trhu a podobne. To všetko bolo potrebné skúmať v čo najkonkrétnejšej miere tak, aby súd bol schopný popísať už spomenutú objektívnu stránky trestného činu spôsobom, aby bolo zrejmé, či obžalovaný R. mal so zmenkami niečo spoločné, a ak áno, čo všetko s nimi robil - najmä vo vzťahu k možnosti posúdenia eventuálneho trestno-právneho rozmeru takéhoto konania. Pokiaľ ide o zodpovedanie prvých dvoch vyššie položených otázok, záver je možné učiniť už na základe listinných dôkazov obsiahnutých v spise. Na jeho viacerých miestach sa nachádzajú zmenky či už v

českom alebo anglickom jazyku na nominálnu hodnotu 2 milióny USD a v jednom prípade na hodnotu 20 miliónov USD (v tomto prípade však naozaj bez akéhokoľvek vzťahu k obžalovanému R., čo bolo možné jednoznačne konštatovať už po preštudovaní spisu po podaní obžaloby). Tieto zmenky v rôznych formách (na predtlačiach vyplnených v slovenskom, anglickom jazyku), v rôznych podobách (s avalom, bez avalu, s overenými i neoverenými podpismi) a v rôznych kópiách sa nachádzajú na viacerých miestach spisu a sú žurnalizované najmä pri jednotlivých výpovediach osôb, ktoré s týmito zmenkami prišli do styku - či už v rámci obchodných alebo iných rokovaní. Zmenky sa nachádzajú tiež vo zväzku č. XX, ktorý zväzok dokumentuje výsledky rôznych domových prehliadok, prípadne ide o dokumenty získané vydaním obžalovaným T.R.. U neskôr obžalovaného O. U. (v tejto veci svedka) sa našli zmenky v českom jazyku vystavené na 2 milióny USD a u neskôr obžalovaného J. H. (takisto v tejto veci svedka) sa našli zmenky na túto hodnotu tak v českom, ako aj v anglickom jazyku. Nájdené zmenky sú žurnalizované napr. na čl. 1788, 1792, 1808, 1838, 1834 a nasledujúce. Niektoré zmenky sú avalované, niektoré nie, na niektorých z nich je overený podpis zmenečníka O. U. notárskym úradom Mgr. D. P., notára v Opave. Ako vyplýva z vyjadrenia tohto notára, žurnalizovanom na čl. 1494, 1495, v prípade týchto osvedčení podpisov ide o reálne, to znamená pravé a nie falšované osvedčenia podpisu zmenečníka. Všetky zmenky sú vystavené dňa 24. 3. 1994 a na niektorých je uvedená splatnosť 24. 3. 1995, na niektorých splatnosť 24. 3. 1996. Z hľadiska zmenkového práva tak v prípade zmeniek v českom jazyku ako aj zmeniek v jazyku anglickom v súlade s názormi vo veci vypočutých znalcov O. U. a R. T., ide o zmenky cudzie, lepšie povedané zastreté vlastné zmenky (vystaviteľ seba označil ako zmenečníka, čo je zrejmé najmä z českého textu zmenky). Tu treba uviesť, že zmenka v zmysle § 1 písm. h) zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch účinného v čase spáchania skutku, aj v čase spáchania skutku bola cenným papierom, z ktorého vyplýva písomný dlžnícky záväzok spísaný v presne stanovenej forme, ktorý poskytuje majiteľovi zmenky nesporné právo požadovať v stanovenom termíne zaplatenie peňažnej sumy, uvedenej v zmenke. Ide teda o listinu, v ktorej jej vystaviteľ buď sám sľubuje zaplatiť určitú čiastku v lehote splatnosti záväzku zmenkovo oprávnenému majiteľovi takejto listiny, alebo prikazuje inej osobe, aby zaplatila určitú čiastku v lehote splatnosti záväzku zmenkovo oprávnenému majiteľovi takejto listiny. V tomto prípade, pokiaľ by nedošlo k indosovaniu zmenky, čo je samozrejme možné, zmenkove oprávneným bola firma P. spol. s r. o., na rad ktorej mali byť vyššie uvedené sumy v dobe splatnosti vyplatené. Zmenečným dlžníkom („drawee“) osobou, ktorá akceptovala záväzok, ale v podstate aj vystavovateľom zmenky bol O. U., adresa Opava, H.. X. Zmenkový a šekový zákon stanovuje náležitosti zmenky relatívne striktne, avšak zjednodušene povedané, pokiaľ zmenka má všetky predpísané náležitosti, je listinou napísanou na či už predtlačenom alebo nepredtlačenom formáte, prípadne na akomkoľvek „zdrape“ papiera, ide o zmenku platnú a vyplýva z nej bezpodmienečný príkaz zaplatiť určitú peňažnú sumu. V tomto smere platnosť zmenky s jej bonitou - schopnosťou zaplatiť záväzok - nemá absolútne nič spoločné. Teda za obchodovateľnú a platnú zmenku možno považovať aj zmenku, ktorá nie je „krytá“ a zmenečný dlžník nemal prostriedky na to, aby záväzok uhradil. Z tohto pohľadu sa prísnosť zmenky prejavuje cez tzv. rigor cambialis a aj preto sa zmenka považuje za tzv. dokonale cenný papier. Použiteľný, samozrejme, na či už obchodovanie, indosovanie, diskontovanie, alebo uplatnenie zmenky je jedine originál tohto cenného papiera. Pokiaľ sa teda predloží originál zmenky „na videnie“ a zmenka je splatná, ten, kto je povinný z nej platiť, musí uhradiť svoj záväzok. I keď v spise sa nenachádza žiadny originál zmenky (samotný spis je overenou fotokópiou iného spisu), niet dôvodu pochybovať o tom, že všetky v spise sa nachádzajúce fotokópie zmeniek boli vyhotovené či už z iných fotokópií alebo z originálov, ktoré z hľadiska ich obsahu, aj podľa názoru znalcov z príslušného odboru, spĺňali náležitosti zmenky a ako také boli uplatniteľné, resp. použiteľné na trhu. Niet teda sporu o tom, že spĺňali náležitosti cenného papieru a mohli sa aj indosamentom (druhý oddiel Zmenkového a

šekového zákona, §§ 11 až 20) previesť na inú osobu, mohli slúžiť ako zábezpeka úveru, prostriedok splatenia ceny tovaru a podobne. Pokiaľ ide o obranu obžalovaného, ktorý udával, že banky si mohli medzi sebou takéto zmenky úročiť, resp. mohli byť tieto zmenky použiteľné na depozitné úročenie (viď aj písomne spracovanú obranu obžalovaného na č. l. 4690 a nasledujúcich), treba k tomu uviesť, že niečo ako depozitné úročenie zmenky v zmysle, ako to opisuje obžalovaný, neexistuje, a pokiaľ ide o tzv. depozitnú zmenku, takáto zmenka je obvykle vlastnou zmenkou banky, ktorá je však vydávaná len ako protihodnota vkladu osoby, ktorá finančné prostriedky banke zveruje. Depozitná zmenka predstavuje kombináciu termínovaného vkladu a obchodovateľného cenného papiera, teda cudzej zmenky. Zakúpením depozitnej zmenky si klient uloží v banke finančné prostriedky na ľubovoľne dlhú dobu a takáto zmenka sa úročí odo dňa jej vystavenia. V tomto prípade o takéto zmenky nešlo, resp. nič nenaznačuje, že by išlo o takýto produkt bankového trhu. Išlo teda o obyčajné cudzie zmenky, svojou povahou zastreté vlastné zmenky, v ktorých sa O. U. zaväzoval v dobe splatnosti vyplatiť istú na zmenkách uvedenú sumu. Pokiaľ ide o zmenečné ručenie - aval, ktorý môže byť súčasťou zmenky a na základe ktorého zmenečný ručiteľ preberá záväzok za zmenečníka, pokiaľ je insolventný, niektoré z predmetných zmeniek, ktoré sa v rámci trestného stíhania podarilo zaistiť, sú opatrené tzv. avalom. Ide o časť zmeniek napísaných v anglickom jazyku, ručenie je uvedené v kolónke per aval a ako avalisti sú uvedení M. J., a. s., Okresní pobočka XXXXX Z., aj M. B. H., divize úvěrú. Na avale sú uvedené mená dipl. Ing. P., Ing. W. a Dr. H.. Z týchto osôb, ktoré všetky boli vypočuté aj ako svedkovia, jedine Ing. W. vypovedá k tomu, ako tento aval vznikol, pričom sa v plnom rozsahu priznáva k tomu, že ide o aval falšovaný - teda aval, ku ktorého poskytnutiu z hľadiska svojej pozície v M. J., a. s. nemal žiadne zmocnenie. Ostatné osoby uvedené na avale popierajú, že by o takomto zmenečnom ručení čokoľvek vedeli, pričom dokazovanie preukázalo aj tú skutočnosť, že ani v jednom prípade nejde o pravý podpis týchto osôb. Z uvedeného vyplýva, že na prvé dve z vyššie položených otázok možno bez ďalšieho a bez akýchkoľvek pochybností odpovedať naozaj jednoznačne. Všetky v spise sa nachádzajúce zmenky z hľadiska zákona č. 191/1950 Zb. Zákona zmenkového a šekového, sú zmenky, ktoré spĺňajú náležitosti tohto cenného papiera, sú obchodovateľné, uplatniteľné a použiteľné na trhu. Je evidentné i to, že tieto zmenky, resp. ich časť je opatrená falšovaným zmenečným ručením, čo znamená, že právnické osoby uvedené ako avalisti sa k zmenečnému ručeniu reálne nezaviazali. Nateraz nie je dôležité riešiť otázku, ako by sa s takýmto avalom vysporiadal obchodný súd riešiaci prípadný spor zo zmenky a ako vyplynie z ďalšieho, posúdenie tejto otázky nehrá žiadnu úlohu ani v prípade posudzovania spôsobilosti, či nespôsobilosti eventuálneho pokusu trestného činu podvodu spôsobiť následky, s ktorými konanie počíta. Ostáva posúdenie tretej položenej, v tomto prípade aj najspornejšej a z tohto pohľadu teda aj najdôležitejšej otázky - akým spôsobom predmetné zmenky vznikali, či, a ak áno, ako boli na trhu uplatňované. Vo vzťahu k obžalovanému R. bolo potrebné posúdiť otázku, či sa táto osoba do eventuálnych obchodov, resp. pokusov obchodov so zmenkami zapájala alebo nie. K tomuto bola smerovaná podstatná časť dokazovania, pričom v ďalšom sa súd zameria najmä na popis toho, čo v konaní považoval za dokázateľné, konkrétne, a na eventuálnu zaangažovať obžalovaného T.R. do takýchto činností. Samotný T.R. na hlavnom pojednávaní vo veci odmietol vypovedať, i keď v neskoršom priebehu konania niektoré dôkazy komentoval a uviedol ku nim svoj postoj. Z dôvodu odopretia výpovede, keďže výpovede z prípravného konania boli v súlade s v tom čase platnými a účinnými procesnoprávnymi predpismi, súd prečítal obsah týchto výpovedí. Z nich vyplýva, že obžalovaný sa v rôznych štádiách trestného stíhania bránil v zásade tromi rôznymi spôsobmi (súd pripomína zásadu, že spôsob obhajoby ako takej v žiadnom prípade sám osebe nemôže byť vyhodnotený na škodu obžalovaného, ktorú zásadu v plnej miere aj dodržal). V úvodných fázach trestného stíhania obžalovaný popiera akúkoľvek účasť na trestnej činnosti, resp. znalosť o nej. Poznal sa síce s v tom čase spoluobvinenými U. a P., avšak o zmenkách nič nevedel. To isté uvádzal aj v súvislosti s I. Z., s ktorým sa niekoľkokrát stretol a vymenili si spolu vizitky. Priznal kontakt

s niekým z M. J. Opava - vedúcim oddelenia, aj sa s ním kontaktoval, avšak išlo o záujem o založenie firmy a kúpu obchodu jeho maďarských spoločníkov, bavili sa spolu 10 až 15 minút, o zmenkách nič nehovorili. Obžalovaný T.R. pri výsluchu dňa 15. 11. 1994 priznal kontakt aj s v tejto veci vypočutým svedkom E. P., u ktorého bol aj vo firme niekde v Žiline a E. P. mu vtedy ukazoval nejakú zmenku fotokópiu textu v angličtine. Obžalovaný mu žiadnu zmenku nespomínal. Osobu menom F. D. nepozná, Ing. V. E. z firmy S. pozná, niekoľkokrát sa s ním stretol a tento sa ho pýtal na možnosti nákupu hliníku. V ďalšom priebehu trestného stíhania bol v tom čase obvinený T.R. na vlastnú žiadosť (viď. čl. 1158) vypočutý aj 19. 12. 1994. V tomto štádiu trestného stíhania a svojej obhajoby uviedol, že nejaké poznatky o operáciách so zmenkami má, išlo o rôzne transakcie s cennými papiermi za účelom depozitného úročenia. Po jeho vysvetlení za depozitné úročenie podľa jeho názoru možno považovať, že „banka na základe depozitu zmenky získa vo svoj prospech zisk a časť zisku potom banka vyplatí tomu, kto zložil cenný papier“. Jeho výpoveď aj v tomto štádiu trestného konania je veľmi neurčitá, hovoril o nejakých Araboch, medzi inými aj o I. Z., pričom tieto osoby cez svoje známosti v bankách získali zmenky avalované M. J. v Opave, hoci presný postup získania týchto zmeniek nepozná. Zmenky potom išli do Budapešti a odtiaľ mali ísť ďalej do zahraničia. Po čase ho však ľudia z Budapešti informovali o tom, že aval na zmenkách je falošný a preto pozastavili ďalšie kroky. To bolo už vtedy, keď niektoré osoby boli zatknuté. Obžalovaný uviedol, že vedel o vyrobení viacerých zmeniek, nevedel však presne, koľko kusov bolo vyrobených. V obdobnom duchu vypovedal aj 12. januára 1995, kedy spomína ďalšiu osobu zaangažovanú do veci s menom E. G.. Pri výsluchu dňa 27. 3. 1995 priznal, že sa poznal s pani D., vyšetrovateľ sa ho pýtal na tzv. indiánske zmenky, pričom obžalovaný uvádzal, že s Z. o takýchto zmenkách jednal, avšak s D. nie. V ďalšom priebehu trestného stíhania, resp. aj pri výpovedi pred sudkyňou Okresného súdu v Opave dňa 12. 11. 1994 obžalovaný svoju trestnú činnosť v podstate v plnom rozsahu popiera. Pri výsluchoch pred orgánmi činnými v trestnom konaní Slovenskej republiky dňa 12. 2. 2007 a 16. 4. 2007 obžalovaný R. vypovedá doslova nezrozumiteľne, ironicky, a obsah jeho výpovede navodzuje buď dojem, že otázkam nerozumel, alebo dojem, že nekoná v normálnom psychickom rozpoložení. Tomuto nasvedčuje i list, ktorý obžalovaný v tomto období poslal z výkonu väzby v maďarčine svojej matke a ktorý v priebehu konania bol preložený aj do slovenčiny (súd poznamenáva, že išlo o listinný dôkazný prostriedok, ktorý vzhľadom tak k spôsobu získania ako aj jeho obsahu je v trestnom konaní použiteľný, na čom nič nemení fakt, že ide o súkromný dopis). Z takto koncipovanej obrany a obhajoby je zrejmé, že všetky údaje uvádzané obžalovaným v ktoromkoľvek štádiu trestného stíhania je potrebné brať minimálne s veľkou rezervou. Ich vierohodnosť je naozaj sporná a v konečnom dôsledku údaje uvádzané obžalovaným pri úvahách súdu nezohrali žiadnu podstatnejšiu úlohu. Súd sa musel spoľahnúť predovšetkým na listinné dôkazy, najmä tie, ktoré sú uvedené v skutkovej vete obžaloby a najmä vzhľadom k uplynutému času s veľkou rezervou posudzoval aj obsah ďalších výpovedí. Svedok Ing. O. U. na hlavnom pojednávaní uviedol, že T.R. nepozná a nič mu nehovorí ani meno T., ktoré spomínali niektorí ďalší svedkovia a pod ktorým menom podľa niektorých dôkazov mal vystupovať obžalovaný R.. Z osôb, ktoré v predmetnej veci aj pred českými súdmi vystupovali, pozná len J. H.. Pokiaľ ide o zmenky, svedok U. nespochybnil, že sa na zmenky podpísal ako zmenečník - zmenečný ručiteľ. Nevedel však, čo s týmito zmenkami sa má udiať, vedel len, že najprv sa podpisovali nejaké české zmenky kvôli obchodu s autami, tieto sa potom uložili do depozitu a potom prišiel H. s tým, že české sú nepoužiteľné, treba vystaviť zmenky medzinárodné. On v žiadnom prípade nemal finančné možnosti sumy uvedené na zmenkách kryť a zmenky podpísal preto, lebo za obchod s autami „mal proti hotovosti ručiť so zmenkami“.

Tento svedok ešte popisoval osobu menom A. S., ktorá ho v súvislosti s tými autami kontaktovala, pričom ohľadne tých áut mal on vycestovať do Iraku, predať tam nejaké autá zabezpečené A. S. „z kanadskoamerickej burzy“ a dostať za to peniaze. Zmenka podľa jeho názoru mala slúžiť ako ručenie, teda keď „bude H. dlhovať peniaze, tak on použije tú zmenku ako nástroj na vymoženie dlhu“. Nič nevie o tom, čo je aval, zmenečné ručenie, zmenečník a podobne, zmenkovému právu nerozumie. Zmenky on v podstate nikdy nemal u seba, mali byť uložené do depozitu a v prípade potreby mali byť použité. Svedok nespochybnil ani to, že niektoré zmenky boli overené notárom, resp. notár overil jeho podpis na zmenke. Pokiaľ ide o A. S., podobne ako svedok U. vypovedal aj J. H.. Obchod s autami mal spočívať v tom, že sa mali doviesť veľké autá „z kanadsko-americkej burzy“ a vyviesť do Iraku. S. mu mal povedať, že neverí obchodným zmluvám a preto je rozumnejšie vypísať zmenky. Keďže on zmenky vypisovať nevedel a poznal pracovníka sporiteľne v Opave pána W., poprosil ho, aby mu s tým pomohol. On mal byť jediný majiteľ tých zmeniek a na návrh pána S. sa tam „vložil“ ešte pán U.. Podľa jeho názoru zmenky slúžili v podstate ako garancia a boli v depozite Českej spořitelne, kde boli dané na základe zmluvy o uložení hodnôt (viď. aj čl. 3775 - 3805). Na tomto mieste rozsudku je potrebné uviesť, že pokiaľ by zmenky mali slúžiť ako garancia pre A. S., ktorý mal autá do Iraku dodať, bolo by logické, keby zmenky boli vystavené „na rad“ nejakej firmy, na ktorej chod má dosah A. S.. Len v takomto prípade by totiž tvorili ten druh garancie a záruky pre majiteľa a dodávateľa vozidiel A. S., o ktorom hovoril O. U. a J. H.. Ak je oprávnený zo zmenky J. H., resp. jeho firma P. spol. s r. o., peniaze investora A. S. to nijak nechráni. Zmenečný dlžník O. U. by totiž nebol povinný vyplatiť peniaze dodávateľovi vozidiel (A. S., prípadne jeho obchodnému partnerovi), ale J. H., ktorý, ako to vyplýva z jeho výpovedí i ďalších dôkazov, mal byť takisto len využitý na zabezpečenie obchodu a medzi ním a A. S. nebol nijak garantovaný partnerský vzťah. Tieto skutočnosti J. H. nijakým spôsobom nevedel vysvetliť a z povahy takéhoto obchodu jednoznačne možno vyvodiť záver, že z hľadiska zabezpečenia plánovaného obchodu s autami, garancie zmenkami, z ktorých bol oprávnený J. H., nemali nijaký zmysel. Teda pokiaľ aj osoba menom A. S. existuje, nemohla konať s úmyslom, ktorý sama prezentovala, nakoľko spôsob zabezpečenia transakcie jeho finančné prostriedky nijak nechránil. Z toho možno vyvodiť, že či už svedkovia H., alebo U. konali nezákonne v úmysle privodiť inému škodu, alebo boli len zneužití, nič to nemení na tom, že ich vysvetlenie dôvodu vypísania zmenky nemá absolútne žiadnu logiku. Pokiaľ ide o obžalovaného T.R., na hlavnom pojednávaní svedok H. poprel, že by mu v súvislosti so zmenkami dávali nejaké formuláre, tlačivá alebo samotné zmenky. Nakoľko táto časť jeho výpovede bola v rozpore s výpoveďou z prípravného konania, kedy ako svedok bol vypočutý dňa 7. 9. 2006, príslušné časti tejto výpovede mu boli prečítané a svedok bol požiadaný o odstránenie rozporov vo výpovediach. Svedok potvrdil, že výpoveď zo dňa 7. 9. 2006 podpísal, vypovedal to, čo je tam uvedené a v podstate sa odvolal na svoje predchádzajúce výpovede. Pokiaľ ide o identitu osoby, o ktorej hovoril ako T., vyšetrovateľ mu mal uviesť, aby nehovoril T., lebo T. je R.. Na hlavnom pojednávaní však nevedel, či osoba, ktorá tam sedí ako obžalovaný, teda T.R., je T. alebo nie. V rámci spomenutého výsluchu v prípravnom konaní tento svedok udával, že v dobe, keď už rokoval ohľadne zmeniek s pracovníkmi M. J., prišli za nimi nejakí muži aj s T.R. na čiernom mercedese, hovorili, že „obchod je už na spadnutie“ a T.R. chcel potom nejaké formuláre. Ráno mal prísť k Českej spořitelni, kde mu W. mal tieto formuláre odovzdať. On naozaj od W. prevzal zalepenú obálku a túto odovzdal R.. R. s ľuďmi, ktorí s ním sedeli v aute, hovoril po maďarsky. F. D. nepozná, on žiadne splnomocnenie človeku takéhoto mena nedával, v tejto súvislosti nič nepodpisoval. Vo veci mal byť zaangažovaný aj ďalší svedok, v pôvodnej veci obžalovaný E. U.. Tento obžalovaného nepoznal a nič mu nehovorí ani meno T.. S H. mal nejaké aktivity v súvislosti s autami, pričom H. mal

platiť zmenkami. Do veci bol zaangažovaný aj I. Z., ktorý mal H. poslať nejaké prázdne zmenky, zmenku posielal cez neho, nakoľko sa on v tom čase s H. stýkal. Tento v tomto konaní svedok nič iné uviesť nevedel v podstate ani v prípravnom konaní, pričom jeho výpoveď ako obžalovaného z konania pred českými súdmi v tomto konaní použiteľná nie je. Na margo tejto výpovede však treba uviesť, že H. trval na tom, že vypísané zmenky odovzdal práve tomuto svedkovi. Aj J. H. priznal, že sa s ním pozná, boli v relatívne častom styku v súvislosti s už spomínanými obchodmi. Dôležitou výpoveďou vo veci bola výpoveď svedka Ing. R.O.. Ide o svedka, ktorý dôveryhodným spôsobom opísal okolnosti súvisiace s avalovaním zmenky spôsobom, ako to bolo už vyššie spomínané, a aj na základe jeho výpovede nebolo sporu o tom, že všetky avalované zmenky boli avalované nie v súlade s reálnou vôľou subjektu, ktorý v tom čase Ing. R.O. zastupoval, teda boli avalované falošne. Na tomto fakte nič nemení ani to, že podpis na avale „W.“ nie je reálnym podpisom svedka R.O.. Ing. R.O. potvrdil, že fyzicky si zmenky vypísal J. H., ktorý v tejto súvislosti chodil za ním a hovoril, že partner potrebuje nejakú garanciu od banky, v ktorej má on účet. V tej dobe sa už podľa svedka začali rôzne telefonáty, ktoré vyžadovali, aby vyhovel pánovi H.. Cítil tlak a chceli po ňom, aby sám „potvrdil“ tie zmenky a tak ich nakoniec opečiatkoval, hoci niektoré náležitosti pečiatky pozmenil. Pokiaľ ide o T.R., tohto s odstupom času na hlavnom pojednávaní už nevedel identifikovať, pričom T.R., ako podľa názoru prezentovaného vyšetrovateľmi vyšlo najavo v priebehu prípravného konania, mal byť „T.“, teda osoba, ktorá s ním v súvislosti so zmenkami rokovala. Pokiaľ ide o identifikáciu T., resp. T.R., súd považuje za potrebné poukázať predovšetkým na prvý odsek 14. strany zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 7. - 8. decembra 2010. Svedok si totiž už pri konfrontácii v prípravnom konaní, teda pri úkone vykonanom takmer pred 15 rokmi nebol istý, že či osoba, ktorá bola vypočúvaná a s ním konfrontovaná ako T.R., je naozaj ten T., s ktorým on v inkriminovanom čase rokoval. Táto osoba mu počas chvíľky, kedy ich policajti v rámci konfrontácie nechali osamote, požiadala, aby povedal, že ho nepozná, pričom počas tohto úkonu nijakým spôsobom konfrontovaná osoba nespochybňovala, že by T.R. nebola. Obžalovaný T.R. v priebehu konania vo viacerých jeho štádiách naznačoval, že niekto sa vydáva za T.R. a zneužíva tak jeho identitu. Aj týmto faktom a touto skutočnosťou sa súd zaoberal, pričom dospel k záveru, že aj táto časť obhajoby obžalovaného je účelová. Ak totiž konfrontovanou osobou bol naozaj obžalovaný T.R., o čom niet dôvodu pochybovať a nespochybňuje to ani on sám, tento nemá absolútne žiadny dôvod žiadať druhú osobu účastnú na konfrontácii o to, aby zaprela jeho totožnosť resp. znalosť, s jedinou výnimkou - ak by takýmto spôsobom nie v súlade s realitou chcel dokázať, že T. je niekto iný. Ak totiž konfrontovaný bol T.R. a ten tvrdí, že s predmetnou trestnou činnosťou nemá nič spoločné, nemá takáto osoba dôvod kohokoľvek žiadať o zapretie totožnosti. Zhrnúc uvedené, táto časť výpovede obžalovaného Ing. R.O., o ktorej dôveryhodnosti súd nemal žiadny dôvod pochybovať, jednoznačne potvrdila to, že osoba menom T., berúc do úvahy aj ostatné okolnosti prípadu, bez akýchkoľvek pochybností bola T.R.. (Mimochodom T.R. pri jednej zo svojich výpovedí priznáva, že rokoval s pracovníkom M. J.). Treba ešte poznamenať, že toto súd uvádza len na margo vysvetlenia svojich úvah o identifikácii T. a T.R., totožnosť identity týchto dvoch osôb je zrejmá aj z iných častí spisu, pričom aj Ing. R.O. pri konfrontácii si len, ako to sám uvádza, nebol úplne istý, ale myslel si, že je to on. Spôsob správania sa T.R. pri tejto konfrontácii túto úvahu súdu potvrdil s naozaj nespochybniteľnou istotou. Pokiaľ ide o činnosť osoby menom T., túto svedok popísal tak, že T. spolu s maďarsky hovoriacimi osobami priamo prišli do jeho bydliska, požadovali ďalšiu spoluprácu v súvislosti so zmenkami a

sľubovali za to odmenu. Naviac, T. po ňom chcel hlavičkový papier M. J. a žiadal, aby to nechal u J. H., čomu on vyhovel. Aj tento svedok potvrdil všeobecne logickú úvahu, že ak by mala zmenka slúžiť ako ručenie pre osobu, ktorá obchod zabezpečuje, resp. dodáva tovar, bolo by logické, ak by bola v depozitnom ovládaní práve tejto osoby. Z tohto pohľadu teda nebolo logické, aby klientom zmluvy o uložení hodnôt do banky, ako to vyplýva z čl. 3800 a nasledujúcich, bol J. H., nakoľko nie on bol tou osobou, ktorá celú transakciu s autami mala financovať a ktorá v tomto smere mala byť finančne istená proti konaniu O. U.. V súvislosti s výpoveďou tohto svedka je dôležitý aj jeho list určený orgánom činným v trestnom konaní, ktorý je žurnalizovaný na čl. 1074 - 1078. V tomto liste, ktorého identitu svedok nespochybnil, Ing. R.O. pomerne podrobne popisuje zaangažovať pána T. do celej záležitosti so zmenkami. V tomto liste pomerne podrobne a dôveryhodne popisuje, akým spôsobom sa mu T. vyhrážal, čo po ňom chcel a čo sa mu stane, ak nesplní jeho príkazy. Z obsahu listu je evidentné, že osoba menom T. hrala dôležitú úlohu pri nátlaku na Ing. R.O., smerujúceho k vystaveniu falšovaného avalu. Z obsahu tohto listu a z výpovede svedka nie je síce zrejmé, na čo presne zmenky mali slúžiť, zo zistených okolností však možno vyvodiť naozaj jednoznačný a nespochybniteľný záver o tom, že nátlak smerujúci k avalovaniu zmenky je evidentnou súčasťou konania, ktoré smeruje k vytvoreniu zdania o krytí a bonite cenného papiera (súčasť konania, ktoré naozaj v súlade s obžalobou možno všeobecne nazvať ako „operácie s cennými papiermi“) a pritom je evidentné i to, že predmetné zmenky ako cenné papiere vzhľadom k týmto okolnostiam i ďalším zisteným skutočnostiam majú veľmi nízku resp. žiadnu bonitu. Na vyššie uvedených zisteniach a úvahách súdu nič nemenia ani výpovede a znalecké posudky znalcov Ing. R. T. a prof. Dr. O. U.. Znalci v celom rozsahu zotrvali na výsledkoch a záveroch svojich znaleckých skúmaní a potvrdili už vyššie uvedené úvahy súdu o tom, že išlo o cudzie, resp. vlastné zastreté zmenky, ktoré spĺňali náležitosti vyžadované Zmenkovým a šekovým zákonom a ako také boli všeobecne obchodovateľné. Samozrejme, aj znalci potvrdili, že uplatniteľnosť na trhu, resp. bonita takejto zmenky je ďalšou vecou, ktorá však s platnosťou zmenky ako takou nijak nesúvisí. Znalci potvrdili i to, že v prípadoch depozitného úročenia musia byť vydané tzv. depozitné zmenky, pričom obvykle ide o vlastné zmenky banky. Svedok Ing. I. Z. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní poprel akúkoľvek zaangažovanosť do trestnej činnosti, pričom obžalovaného R. síce zbežne poznal, avšak len v súvislosti s „nejakými projektami“. O zmenkách tento svedok nevie nič, dozvedel sa o nich len v čase, kedy bol už vo väzbe. Z bývalých spoluobžalovaných pozná len U., avšak ani táto jeho známosť nemá nič spoločné s prejednávanou trestnou činnosťou. Pokiaľ bol u neho zaistený papier s textom „akce směnka, pan H.“ uviedol, že H. mu volal, že má zmenku za 60 miliónov českých korún, či by sa s tým niečo dalo robiť... Potom sa už neozval. Všeobecné skutočnosti uvedené vyššie v súvislosti s platnosťou a bonitou zmeniek potvrdzujú aj čítané výpovede svedkov P., F., E., D., T. a H.. Svedok P. podobne ako svedok Ing. R.O. potvrdil, že aval na zmenke je falošný a jeho meno bolo použité neprávom. Prvýkrát sa o predmetných zmenkách dozvedel dňa 18. 4. 1994, kedy mu osobne telefonoval Ing. J., zástupca firmy M., a. s. a požiadal o overenie pravosti podpisu na zmenke, ktorú obdržal faxom od svojho obchodného partnera na Slovensku. Po obdržaní faxu zistil, že jeho podpis je falšovaný a falšovaný je aj podpis svedka W.. Obdobné tvrdenie platí aj o odtlačkoch pečiatky, ktoré boli na faxe. V neskoršom období ešte niekoľkokrát prišiel do styku s podobnými zmenkami a na aval sa ho pýtali rôzne subjekty vrátane subjektov zahraničných. Vždy odpovedal v tom zmysle, že aval je falošný. Tento svedok potvrdil, že o zmenkách ho informoval aj Ing. R.O., ktorý mal byť podľa vlastného vyjadrenia kontaktovaný istým pánom T., od ktorého mal byť požiadaný o stanovisko, či je rozhodnutý aval zmeniek potvrdiť. Výpoveď svedka P. takisto naznačuje, že na svedka W. bol vyvíjaný nátlak a to od osoby menom T.. Osoba menom T. mala hovoriť po slovensky, pričom pracovníkmi úverového

oddelenia sporiteľne v Opave mu bolo povedané, že na Ing. R.O. sa niekoľkokrát pýtala osoba hovoriaca po slovensky. Výpovede ostatných svedkov vzhľadom k predmetu trestného stíhania, teda zisťovania okolností súvisiacich s vystavením a používaním zmeniek, boli v konečnom dôsledku menej podstatné. Svedkyňa T. potvrdila, že T.R. sa zaujímal o niektoré bankové produkty bankového ústavu, v ktorom ona v tom čase pracovala a svedkyňa D. uviedla, že žiadneho T.R. nepozná, kontaktovala sa predovšetkým s neskôr obvinenými G., P. a Z., pričom pripustila, že tieto osoby s jej vedomím faxovali rôzne doklady do rôznych bankových inštitútov a Q. G. sa stýkal aj s osobou, ktorá hovorila po slovensky. Oslovovanie rôznych podnikateľských subjektov najmä v zahraničí v rôznych štátoch, či už prostredníctvom faxu alebo iných prostriedkov bolo v súvislosti s predmetnými zmenkami preukázané i ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré súd na hlavnom pojednávaní vykonal. Viaceré zväzky spisu obsahujú dokumentáciu o korešpondencii týkajúcej sa zmeniek na dva milióny USD, pričom rôznymi podnikateľskými subjektami boli predkladané práve zmenky, ktoré sú žurnalizované aj vo zväzku č. XX spisu a ktoré boli nájdené pri domových prehliadkach, resp. zmenky týmto veľmi podobné. Niet sporu o tom, že relatívne dobre organizovaná skupina ľudí využívala rôzne kontakty a najmä telefaxom posielala do rôznych podnikateľských subjektov zmenky, ktoré popisuje aj obžaloba a ktorých popis je zahrnutý aj do skutkovej vety tohto rozsudku. Ako už bolo uvedené, je nesporné aj to, že tieto zmenky nemali žiadnu bonitu, neboli zmenečným dlžníkom ani iným spôsobom nijako reálne kryté, pričom je nesporné i to, že ich uplatnenie na trhu z tohto pohľadu bolo absolútne nereálne. Ďalej je nesporným faktom, že osoby, ktoré sa pokúšali takto zmenky na trhu uplatniť, museli vedieť o tom, že nie sú bonitné, z čoho možno vyvodiť naozaj jednoznačný záver o podvodnom úmysle osôb, ktoré tieto zmenky zasielali. Tomuto názoru súdu nasvedčuje i predchádzajúci priebeh konania súdov Českej republiky ohľadne Ing. I. Z., J. H., O. U., Ing. R.O., S. P., Ing. E. U., Q. G., C. P. a E. U., proti ktorým už bolo trestné stíhanie skončené a to právoplatným odsudzujúcim rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci z 26. 1. 2006. Tieto osoby v úmysle získať majetkový prospech sa vedome zapojili do operácií s cennými papiermi, ktoré spočívali v tom, že zasielali do bankových a podnikateľských subjektov rôznych krajín vyššie popísané zmenky s úmyslom tieto zmenky ako bonitné cenné papiere predať, garantovať nimi úvery alebo zaplatiť cenu obchodovaného tovaru. Súd mal za preukázané, že do týchto operácií sa zapojil aj obžalovaný v tejto veci T.R. a to pomerne závažným a výrazným spôsobom. Bol to práve on, ktorý sa podieľal na zabezpečení zmeniek falšovanými avalmi a v tomto smere vyvíjal naozaj aktívnu činnosť. Okrem vyššie uvedených dôkazov o aktivite T.R. so zmenkami súvisí aj list v tom čase obvineného Q. G., ktorý je žurnalizovaný na č.l. 1255-1265. Aj v tomto liste sa nachádzajú konkrétne údaje, ktoré preukazujú veľmi intenzívne zaangažovanie obžalovaného R. do konaní, ktoré sú mu kladené za vinu a za ktoré trestné stíhania v Českej republike už boli ukončené právoplatnými odsudzujúcimi rozsudkami (W. bol v blízkom kontakte so R., R. disponoval potrebnými pečiatkami, splnomocneniami, mal „papiere od sporiteľne“, aktívne rokoval a bol v kontakte v súvislosti so zmenkami s I. Z., pani D., predstavoval sa aj ako „T.“...). V súvislosti s týmto listom je však potrebné uviesť, že nie je z jeho obsahu zrejmé, komu bol adresovaný, kedy a za akým účelom bol napísaný, akým spôsobom bol zaistený a ako sa stal súčasťou spisového materiálu, pričom predmetné skutočnosti nebolo možné zistiť ani výsluchom Q. G., nakoľko účasť tohto svedka nebolo možné zaistiť. Aj z týchto dôvodov preto súd tomuto listinnému dôkazu neprikladal zvlášť významnú váhu a uvádza ho len ako doplnok k ďalším dôkazom, ktorých vierohodnosť a váha sama osebe postačuje na to, aby súd v rozsudku vyriekol tie tvrdenia, ktoré v súvislosti s opisom skutku vyriekol. Na tomto mieste rozsudku súd opätovne zdôrazňuje, že v súvislosti s konkrétnosťami jednotlivých konaní smerujúcich k uplatneniu zmeniek na trhu bolo meno obžalovaného T.R. spomenuté len v dvoch prípadoch, ktoré súd popíše v ďalších častiach odôvodnenia rozsudku. Nič nenasvedčuje tomu, že by

tento obžalovaný aktívne, okrem spôsobu popísaného vo výrokovej časti tohto rozsudku, konal aj v iných konkrétne pomenovateľných a popísateľných prípadoch. Z tohto dôvodu súd skutok popísaný v obžalobe mohol považovať len za akési návetie popísania ďalších konkrétností, pričom pokiaľ by zostalo len pri preukázaní faktov uvedených v prvej časti skutkovej vety tohto rozsudku bez možnosti ich konkretizácie, súd by nemohol kvalifikovať toto konanie ako či už prípravu alebo pokus trestného činu a nanajvýš by mohol konštatovať účastenstvo na ňom formou pomoci. Ako už bolo uvedené, skutková veta žiadneho odsudzujúceho rozsudku nemôže znieť tak všeobecne, ako to uvádza obžalobný návrh a pokiaľ by súd mal dospieť k odsudzujúcemu rozsudku, musí zistiť viacej konkrétností. Musí teda minimálne rozviť, ktoré sú to tie krajiny „z celého radu krajín“, ktoré konkrétne zmenky sa posielali, kam presne sa tieto zmenky posielali a s akým účelom sa posielali. Toto sa v prípade obžalovaného T.R. podarilo takto konkretizovať len v dvoch prípadoch a to u zmeniek, ktoré sú uvedené v závere skutkovej vety rozsudku. V súvislosti s týmito zmenkami sú dôležité tak v spise sa nachádzajúce listinné dôkazy, ako aj výpovede svedkov, predovšetkým svedka P., J. a D.. Pokiaľ ide o zmenku, ktorá mala byť v zmysle skutkovej vety tohto rozsudku ponúknutá E. P., táto zmenka bola zachytená a to vo forme faxovanej kópie, ktorá sa v spise nachádza na č.l. 1430 a 1427. Z porovnania týchto dvoch faxových kópií je zrejmé, že ide o kópie tých istých dokumentov, pričom z kópie žurnalizovanej na č.l. 1430 je zrejmé, že ide o dokument faxovaný 18.4.1994 o 18,13 alebo 19,13 hod. (úvodná číslica nie je presne identifikovateľná) z telefónneho čísla +XXXX XXXXXX (telefaxové zariadenie nazvané „A. s.r.o.“), ktorý dokument bol neskôr prefaxovaný v ten istý deň o 19,43 hod. (7,43 PM) z telefaxového zariadenia nazvaného M. a.s. na telefónne číslo XXXX X XXXXXXX. Kópia nachádzajúca sa na č.l. 1427 je menej kvalitná, obrázok nezachytáva časti dokumentu dokumentujúce identifikácie faxovania, nachádzajú sa však na ňom rukou písané poznámky - okrem iného aj poznámka „1) neobchodovat, aval falešný 2) běží několik takových směnek“. Tejto zmenky sa týkajú výpovede svedkov E. P. a Ing. R. J.. Svedok E. P. bol vo veci vypočutý orgánmi činnými v prípravnom konaní dňa 14.11.1994, potom vypovedal aj pred zastupujúcim predsedom senátu z dôvodu príkazu na obmedzenie osobnej slobody dňa 23.06.2011, a tento svedok vypovedal aj na hlavnom pojednávaní dňa 06.10.2011. Možno konštatovať, že podstata faktov, ktoré uvádzal, je u všetkých troch výpovedí totožná. Tento svedok v čase skutku pracoval vo firme A., s.r.o., ktorá sídlila vo R., okres Žilina. Jeho pracovnou náplňou okrem iného mal byť aj finančný manažment, vrátane získania finančných prostriedkov aj prostredníctvom úverov. Pri výsluchu v rámci prípravného konania E. P. potvrdil, že v inkriminovanom období sa poznal s osobou menom T., ktorá v tom čase mala asi 30 rokov a vysoký bol asi 170 cm. Túto osobu neskôr, a to aj na hlavnom pojednávaní na Špecializovanom trestnom súde, identifikoval ako obžalovaného T.R.. Tu treba uviesť, že T.R. nespochybňoval fakt, že sa pozná s E. P. a pokiaľ ide o zmenky, súd pripomína tú časť výpovede, v rámci ktorej uvádzal, že nie on, ale naopak E. P. mu ukazoval nejakú zmenku. Táto zmenka mala byť na 1,3 milióna USD, pričom obžalovaný aj na hlavnom pojednávaní zotrval na svojom stanovisku, že o zmenke Českej sporiteľne so svedkom E. P. nerokoval. Svedok E. P. si na hlavnom pojednávaní s odstupom času už nepamätal presne, o akej zmenke s T.R. rokoval, jednoznačne však zotrval na svojom stanovisku, že to bol on, kto od T.R. obdržal zmenku, najpravdepodobnejšie formou faxu. Pokiaľ bol oboznámený s vyššie popísanými skutočnosťami vyplývajúcimi z údajov na faxovaných zmenkách, potvrdil, že - vzhľadom k týmto údajom - ide o kópie tých zmeniek, o ktorých rokoval s obžalovaným T.R..

Dôvod, prečo mu T.R. zmenku vyššie popísaným spôsobom poskytol, bol ten, že pre firmu, v ktorej v tom čase pracoval, zháňal nejaký úver. T.R. mu na to povedal, že má možnosť takýto úver zohnať, prípadne môže zohnať garancie na poskytnutie úveru. Neskôr vyšlo najavo, že za túto garanciu považuje zmenku, ktorá sa nachádza aj v spisovom materiáli, a ktorej charakteristika je rozobratá v predchádzajúcich odsekoch tohto rozsudku. Svedok E. P. mal zistiť, či takúto zmenku banka ako garanciu vezme. Po takomto vývoji situácie E. P. predmetnú zmenku odfaxoval do firmy M., pričom podľa jeho názoru komunikoval s pánom menom R.. Z firmy M. mu neskôr bolo telefonované, že zmenka nie je použiteľná, čo on oznámil aj T.R.. Na to tento ponúkol opatriť zmenku ďalším avalom, a to od W. T. v Bratislave, avšak od doby tejto ponuky sa už neozval. Tieto skutočnosti v duchu, ako to uvádzal svedok E. P., potvrdil aj svedok Ing. R. J., a to pri výsluchu orgánmi činnými v prípravnom konaní dňa 14.06.1994 a pri výsluchu dožiadaným Mestským súdom v Prahe dňa 29.08.2011. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd z dôvodu zachovania zásady bezprostrednosti a ústnosti konania sa pokúsil zabezpečiť účasť tohto svedka na hlavnom pojednávaní, avšak Ing. R. J. odmietol tak vydanie do Slovenskej republiky za účelom výsluchu, ako aj videokonferenciu, čo justičné orgány v Českej republike akceptovali. Z tohto dôvodu k opätovnému výsluchu svedka došlo len prostredníctvom dožiadaného súdu. Tento však mal k dispozícii nielen predchádzajúcu výpoveď svedka pre prípad odstraňovania rozporov, ale aj faxové kópie dokumentov, ktoré sú rozvádzané v odsekoch vyššie s tým, že svedkovi boli kladené otázky aj v súvislosti s rukou písanými poznámkami na kópiách zmeniek. Svedok Ing. R. J. v podstate potvrdil skutočnosti vyplývajúce z údajov na faxovaných dokumentoch a aj skutočnosti, ktoré uvádzal E. P., s výnimkou toho faktu, že podľa jeho názoru zmenky boli zasielané s úmyslom tieto preplatiť, resp. diskontovať (kúpiť zmenky so zrážkou úrokov u pohľadávky, ktorá má neskoršiu splatnosť, než doba kúpy). On v tom čase pracoval vo firme M., a.s. a o mužovi, ktorý s ním hovoril v súvislosti so zmenkou, vedel uviesť len to, že hovoril po slovensky a neskôr zistil, že fax zasielajúci zmenku pochádza od firmy A., s.r.o., ktorú firmu on nepozná. Následne, čo potvrdzujú aj faxové kópie, sa on spojil s Ing. E. P., ktorý mu ráno telefonoval, že aval na zmenke je falošný, v rámci avalu nejde o jeho podpis a ani o podpis osoby menom W.. Jemu sa celá vec zdala podozrivá hneď od začiatku a v podstate aj z toho dôvodu kontaktoval pracovníka Českej sporiteľne E. P., ktorého aj osobne pozná. Pokiaľ ide o rukou písané poznámky na dokumente žurnalizovanom na č.l. 1427, nevedel sa vyjadriť k tomu, kto tieto poznámky tam dopísal. V každom prípade však išlo o tú zmenku, o ktorej hovoril, pričom, ako je to už vyššie uvedené, z faxových správ a technických údajov, ktoré faxové zariadenia zaznamenávajú, je možné v podstate nespochybniteľne dokumentovať „kolobeh“ tohto dokumentu. Vyhodnotiac vyššie uvedené dôkazy jednotlivo i v ich súvislostiach je možné bez akéhokoľvek pochybenia konštatovať, že dňa 18.04. vo večerných hodinách (buď 18.13 h alebo 19.13 h) bol faxovaný z firmy A., s.r.o. dokument nazvaný „International bill of Exchange“ - zmenka na 2.000.000,- USD, ktorý je konkretizovaný aj v skutkovej vete tohto rozsudku. Táto zmenka v podobe, ako ju preniesol fax, bola avalovaná M. J. a.s. s menami dipl. Ing. P. a Ing. W.. Následne táto zmenka je z firmy M., a.s. o 19.43 h faxovaná na telefónne číslo pražského uzlového telefónneho obvodu. Celý tento technickými prostriedkami zadokumentovaný priebeh udalostí je vysvetlený obidvomi svedkami, tak E. P., ako aj Ing. R. J.. Obidvaja títo svedkovia potvrdzujú fakt, že vyššie popísaný dokument bol najprv z firmy A. faxovaný firme M. a neskôr z firmy M. Ing. R. J. tento dokument kvôli jeho overeniu faxuje na telefónne číslo, na ktorom bol zastihnuteľný E. P., ako jedna z osôb, ktorá bola uvedená na zmenke ako avalista. Niet sporu, že ide o jednu zo zmeniek, ktoré sú uvádzané v obžalobe prokurátora aj v tejto veci, a ktorej popis je uvedený aj v skutkovej vete tohto rozsudku. V tejto súvislosti nebolo dôvodu neveriť svedkom P. a J., z ktorých svedkov - pokiaľ ide o obžalovaného R. - E. P. vysvetľoval, ako sa k tejto zmenke dostal. Súd teda neuveril obhajobe obžalovaného R., ktorý poprel, že by to bol on, ktorý iniciatívne zmenku svedkovi ponúka. Naopak mal za to, že práve obžalovaný R. v tomto prípade vyvíjal úsilie

smerujúce k uplatneniu zmenky na trhu, za čo, samozrejme, očakával prísľub nejakého, hoc aj dopredu nešpecifikovaného zisku. V súvislosti s cieľom, akým sa zmenka faxovala firme M., a.s., sa súdu javí byť dôveryhodnejšia výpoveď Ing. R. J., ktorý uviedol, že zmenka bola zasielaná za účelom jej preplatenia, resp. diskontovania, čo znamená nákup pohľadávky s neskoršou splatnosťou so zrazením určených úrokov. Svedčí o tom aj rukou písaná poznámka „neobchodovat, aval falešný“ na faxovej kópii zmenky. Tu treba ešte vo všeobecnosti poznamenať, že súdu sa javí byť logická snaha overovať si platnosť, či prípadnú bonitu zmenky aj u iného podnikateľského subjektu než je banka, od ktorej sa prípadne žiada úver, ak zmenka má slúžiť ako jeho garancia, čo v zásade v trhovej ekonomike nie je nemožné - ak by však zmenka aj mala byť použitá ako „garancia“ (zábezpeka, záložné krytie) úveru, ako vyplynie z ďalšieho, na právnej kvalifikácii skutku to nič nemení. Na margo tejto veci je potrebné uviesť, že v zásade z hľadiska právnej kvalifikácie a posudzovania eventuality podvodného úmyslu je jedno, akým spôsobom mala byť zmenka použitá - teda či bola snaha o jej predaj, diskontovanie, alebo snaha o použitie tohto dokumentu ako „garancie protiúveru“. Totiž aj v prípade, že by zmenka mala slúžiť ako garancia úveru - ak ide o zmenku nebonitnú a ten, kto ju poskytuje o tomto vie - ide o konanie, ktoré protistranu (v tomto prípade banku) uvádza do omylu. Teda ten, kto takto koná, sa snahou o poskytnutie reálne nekrytého úveru pokúša na cudzom majetku spôsobiť škodu - v tomto prípade škodu veľkého rozsahu - nakoľko logicky možno predpokladať, že úver by mal byť poskytnutý približne v sume, na ktorú je ako cenný papier vydaná zmenka. V tejto súvislosti teda možno konštatovať niekoľko faktov. Obžalovaný T.R. vedome manipuloval so zmenkou, o ktorej vedel, že nie je krytá a jej bonita je v podstate nulová. Manipuloval s ňou s cieľom prostredníctvom E. P. ju uplatniť na trhu ako cenný papier - túto zmenku predať, diskontovať, resp. použiť ju ako garanciu vopred nešpecifikovaného úveru, čo v tomto prípade spadá pod v obchodnej praxi široko chápaný pojem diskontovania zmenky. V tomto smere je dôležité konštatovanie, že nebonitná zmenka mala na trhu predstavovať reálne krytie dvoch miliónov USD a za týmto účelom mala byť použitá takým spôsobom, že sa počítalo s vyplatením reálnej hotovosti v uvedenej sume, prípadne vyplatením hotovosti len o niečo nižšej po zrážke úrokov v prípade ešte nezročnej pohľadávky. Ako ďalší dôkaz potvrdzujúci vyššie uvedený vývoj udalostí i vyššie uvedené konštatácie o charakteristike zmenky, ktorú sa pokúšal uplatniť na trhu E. P., možno uviesť aj listinný dôkaz žurnalizovaný na č.l. 1505, nazvaný ako „Správa o zistených falšovaných podpisoch“. Ide o doklad spracovaný dňa 19.04.1994 Ing. E. P. a Ing. D. J., vedúcim úseku služieb M. J., a.s., OP Opava, v ktorom je konštatované, že z firmy M. so sídlom Praha 4, D. XXXX bola vznesená požiadavka o overenie podpisu na zmenke, ktorej kópiu uvedená firma obdržala faxom. Aj tento dokument zrozumiteľne a jasne vysvetľuje, v čom spočíva záver zmenku hodnotiacich orgánov o tom, že aval na nej je falošný. Všetky tieto zistenia sú v súlade s doteraz uvedenými faktami. Veľmi podobne, ako v tomto prípade bolo z v podstate s tou istou zmenkou manipulované aj v druhom prípade, uvedenom v skutkovej vete tohto rozsudku, o ktorom referoval najmä svedok F. D., pričom vývoj manipulácie s touto zmenkou aj v tomto prípade je možné dosledovať listinnými dôkazmi. V tejto súvislosti sú dôležité listinné dôkazy žurnalizované na č.l. 1522-1523, 1713, 1714 - zmluva medzi firmami S. S.-R.-K. I.-G. m.b.h. (Ďalej aj „S. G..E....U..“) a P. spol. s r.o. preložená na č.l. 1524-1525, za týmto prekladom žurnalizovaná fotokópia zmenky s poznámkami z č.l. 1526-1527 s príslušnými prekladmi a dokument nazvaný ako „Plná moc“ žurnalizovaný na č.l. 2379. Okolnosti súvisiace s touto časťou skutkovej vety rozsudku dokumentujú aj už spomínané listinné dôkazy nachádzajúce sa na č.l. 1495 a nasl. (vyjadrenia Notárskeho úradu Dr. P.) a výpoveď svedka F. D. z prípravného konania, ktorá na súde v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku musela byť prečítaná, nakoľko tento svedok v čase, v ktorom prebiehalo hlavné pojednávanie Špecializovaného trestného súdu, už nežil.

Súd si je vedomý tej skutočnosti, že vzhľadom k smrti svedka nemohol posudzovať jeho doveryhodnosť aj osobným a bezprostredným výsluchom, avšak takýto stav spôsobili objektívne skutočnosti, pričom predmetného „nedostatku“ tohto dôkazu si súd bol vedomý a z tohto pohľadu ho aj vyhodnocoval. Ako však vyplynie z ďalšieho, obsah výpovede F. D. bol v súlade s obsahom listinných dôkazov, ktorých existencia je nespochybniteľná a hlavne tieto listinné dôkazy v konečnom dôsledku zohrali úlohu pri konštruovaní skutkovej vety rozsudku a pri uznaní viny za takto formulované konanie. O F. D. je potrebné predovšetkým uviesť, že bez akýchkoľvek pochybností v rámci rekognície opoznal obžalovaného T.R.. Opoznal aj osobu, ktorú spomínajú aj niektorí ďalší vo veci zainteresovaní svedkovia, prípadne v predchádzajúcom konaní obžalovaní menom E. G.. Jednoznačne potvrdil, že tieto dve osoby sa poznali a vykonávali aktivity aj v súvislosti so zmenkami vystavenými na rôzne hodnoty - najmä 1.000.000,- a 2.000.000,- USD. S T.R. zo Senice sa zoznámil niekedy v roku 1994. Priznal sa mu, že je vo finančných ťažkostiach, na čo mu T.R. prisľúbil, že je mu schopný pomôcť, a to takým spôsobom, že bude zastupovať firmu P., s.r.o. Opava. Jeho činnosť presnejšie špecifikoval ako činnosť „zástupcu tejto firmy pri predaji zmeniek firmy P.“. Predmetné zmenky mu aj ukázal, tieto boli opatrené šnúrkou farby trikolóry s jedným razítkom na kraji, s názvom M. J., Okresná pobočka Opava a dvoma podpismi. V súvislosti so zmenkami veľa cestoval, najmä do Budapešti a za predaj každej zo zmeniek mal sľúbených 300.000,- USD. Tento svedok mal podpísať viacero dokumentov, nevie o tom, že by sa im podarilo predať nejakú zo zmeniek, 300.000,- USD mu nikdy nebolo vyplatených. Na č.l. 2379 v spise sa nachádza dokument nazvaný „Plná moc“, na hlavičkovom papieri P., spol. s r.o. Opava s razítkom tejto spoločnosti, ktorým dokumentom sa zmocňuje F. D., bytom H., F. W., nar. XX.XX.XXXX k manipulácii so zmenkou, ktorá je avalovaná u „M. J. J., okresní pobočka Opava“, pričom zmocnenie platí k podpisovému právu, predaju, alebo prevodu zmenky na iného majiteľa. Na plnej moci okrem odtlačku pečiatky firmy P., spol. s r.o. sa nachádza aj podpis majiteľa (ide o podpis veľmi podobný podpisu svedka H.), podpis „zmocnenej osoby“ a osvedčenie podpisu J. H. - P. spol. s r.o. spolu s odtlačkom pečiatky Mgr. D. P., notára v Opave. V súvislosti s týmto overením podpisu je potrebné opätovne pripomenúť už vyššie spomínané dôkazy, ktoré preukazujú, že nejde o reálne overenie podpisu, všetky údaje týkajúce sa tohto právneho úkonu, ako aj Notárskeho úradu Mgr. D. P. sú falošné. V rámci výsluchu F. D. dňa 12.03.1996 mu táto plná moc bola predložená, pričom svedok k tomuto uviedol, že tento dokument mal už R. pripravený a on ho podpísal v časti kde je uvedené „podpis zmocnenej osoby“ a vypísal v ľavej časti text „V Opave 28.04.1994“. Plnú moc s razítkom P. s.r.o. opatril T.R., svedok sa nevedel vyjadriť k tomu, kto mal na tento dokument zabezpečiť odtlačok pečiatky notára D. P.. V dobe jeho podpisu však takéto overenie doklad ešte neobsahoval. Plnú moc si mal R. zobrať k sebe, a či ju niekde použil alebo nie, svedok uviesť nevedel. Okrem iného aj na č. l. 1522-1523 (aj 2256-2257) sa nachádza dokument v nemeckom jazyku nazvaný ako „Zmluva medzi firmou S. G..E..T..U. a P. spol. s r.o.“, ktorá bola zastúpená „F. D. ako kupujúcim“. Na základe tejto zmluvy firma S. ako predávajúca strana predáva 50.000 mt (metrických ton - málo používaný výraz pre jednotkovú mieru, ktorá v sústave SI predstavuje v slovenskom jazyku používaný výraz „tona“) hliníkových blokov, ktoré má kupovať firma P. spol. s r.o. Cena predávaného tovaru nie je uvedená (v bode 2. zmluvy je za slovom „cena“ uvedený údaj LME-7% USD/mt), v bode 4. zmluvy je však stanovené, že platiť sa má avalizovanou (bankou potvrdenou) zmenkou. Zmenka musí byť tiež uznaná nejakou „západnou bankou“. Za firmu S. G. má konať jej zástupca „Dir. Ing“ V. E.“, pričom v ďalšej časti spisu sú žurnalizované dokumenty, ktoré preukazujú tú skutočnosť, že osoba menom V. E. posiela osobe menom Mr. Q. Q. „na preskúšanie“ („zur Prüfung“) zmenku zmenečného dlžníka O. U. na 2.000.000,- USD (ide o tú istú zmenku, ktorá je spomínaná aj na iných miestach tohto rozsudku, v tejto verzii je avalovaná ČS a.s. s podpismi dipl. Ing. P. a Ing. W.). Osoba menom „Q. Q.“ bola v priebehu prípravného konania identifikovaná ako Q. C. nar. X.X.XXXX bytom T. XX, XXXX W. (viď zápisnicu o výsluchu a jej preklad č.l. 2238 - 2254 a nasl. časti spisu, ktoré preukazujú, že Q. C. ohľadne zmenky bol v kontakte s pracovníkmi ČS a.s.)

Aj tieto dokumenty, resp. vyššie popísaná zmluva bola F. D. dňa XX.XX.XXXX predložená na nahliadnutie. Svedok uznal, že podpis na tejto zmluve je jeho, nie si je však vedomý toho, že by takúto zmluvu niekedy podpisoval. Pripustil však, že R. mu dával podpisovať rôzne dokumenty a on ich podpísal bez toho, aby si prečítal ich obsah. Pokiaľ ide o pečiatku firmy Kupla, tak túto pečiatku mal pri sebe T.R.. Z vyššie uvedených faktov jednoznačne možno vyvodiť záver, že s firmou S. zastúpenou Ing. V. E. niekto rokoval a výsledkom tohto rokovania bolo spísanie vyššie uvedenej zmluvy zo dňa 24.02.1994, pričom podľa obsahu tejto zmluvy, táto mala byť spísaná v Budapešti. Predmetom zmluvy bol predaj hliníkových blokov, za ktoré sa malo zaplatiť avalizovanou zmenkou. Cena predávaného tovaru na zmluve uvedená nebola, z ďalších listinných dôkazov je však možné bez akýchkoľvek pochybností potvrdiť tú skutočnosť, že zástupca firmy S. mal k dispozícii práve zmenku znejúcu na 2.000.000,- USD, ktorá je predmetom trestného stíhania aj v tejto veci (viď už spomínaná faxovaná správa Q. Q.). Ďalšie listinné dôkazy nachádzajúce sa najmä vo zväzku č. 11 a vo zväzku č. 13 potom dokladujú tú skutočnosť, že osoba menom W. E. si overuje bonitu tejto zmenky, pričom aj bez výsluchu tejto osoby (obžalovaný nedal súhlas k čítaniu jej výpovede), nie je dôvod pochybovať o tom, že niekto vystupujúci za firmu P. spol. s r.o. sa snaží za tovar ponúkaný firmou V. E. zaplatiť avalizovanou zmenkou a niet dôvodu pochybovať ani o tom, že V. E. bola poskytnutá zmenka zmenečného dlžníka O. U. na 2.000.000,USD, ktorá je okrem iného v spise prefotená aj na č.l. 1526. Popisované overovanie zmenky je možné datovať na 29.4.1994 - ide o dátum, ktorý je zo súvisiacich faxovaných správ (napr. č.l. 1526,1527) identifikovateľný z faxu žurnalizovanom na č.l. 1527 - čas odoslania 29. Apr 94 13 : 14) Súdu nie je známy skutočný úmysel V. E. konajúceho za firmu S. G., vzhľadom k technicky dokumentovaným skutočnostiam niet však pochýb o tom, že táto osoba mala k dispozícii vyššie uvedenú zmenku a táto mala slúžiť ako platobný prostriedok. Ďalej vzhľadom k obsahu listinných dôkazov a z ich obsahu jednoznačne vyplývajúcim vyššie formulovaným súvislostiam, možno jednoznačne dospieť k záveru, že aj v tomto prípade sa niekto zmenku na 2.000.000,- USD snažil prezentovať ako zmenku bonitnú a snažil sa ňou zaplatiť za tovar, ktorý bol definovaný v už spomínanej zmluve zo dňa 24.02.1994. Stranou tejto zmluvy na strane kupujúceho takisto bez akýchkoľvek pochybností bola firma P. spol. s r.o., a tak súdu zostávalo zodpovedať už len otázku, kto v skutočnosti za túto firmu konal a rokoval. Odpoveď na túto otázku pomerne jednoznačne a nespochybniteľne dáva vo svojej výpovedi F. D., ktorý pomerne podrobne referuje o tom, akým spôsobom prišiel do styku s T.R. a čo bolo obsahom ich kontaktov. Jeho výpoveď je pomerne podrobná a aj v detailoch dôveryhodná, pričom zapadá do kontextu skutočností zistených inými dôkaznými prostriedkami. Súd nemal absolútne žiadny dôvod tejto výpovedi neveriť, ale opäť zdôrazňuje, že za najzávažnejšie aj v tomto prípade považoval listinné dôkazy, ktoré jednoznačne dokumentujú prezentovanie snahy použiť zmenku na 2.000.000,- USD ako platobný prostriedok. V tejto súvislosti podvodný úmysel, resp. snahu prezentovať zmenku ako bonitný platobný prostriedok, dokumentuje aj plná moc na F. D., ktorá je opatrená falošným overením podpisu J. H.. Za takéhoto stavu je potom irelevantné, či túto plnú moc naozaj podpísal J. H., i keď - ako už bolo uvedené - aj jednoduchá vizuálna kontrola jeho podpisu spravdepodobňuje tú skutočnosť, že ide naozaj o jeho podpis. V súvislosti so záverom o vine obžalovaného je to však jedno - bezpochyby ide o falšovaný doklad a bezpochyby jeho obsahom je zmocnenie F. D. na manipuláciu so zmenkou. Nič nenasvedčuje tomu, že by si prípadne tento dokument vyrobil F. D. sám. F. D. o existencii firmy P., spol. s r.o. mohol vedieť naozaj len od T.R., obžalovaný H. uviedol, že žiadneho F. D. nepozná a táto osoba nemala mať žiadny dôvod na vlastnenie pečiatky firmy P., spol. s r.o. Podľa názoru súdu aj v tomto prípade išlo o pokus umiestniť zmenku na trhu a použiť ju ako platbu za 50.000 metrických ton hliníkových blokov od firmy S. G. s tým, že iniciátorom takéhoto postupu aj v tomto prípade bol obžalovaný T.R., ktorý na toto zneužil F. D.. Aj v tomto prípade išlo o veľmi podobný pokus zhodnotiť bezcenný cenný papier, ako v prípade prvom. K overovaniu bonity zmenky došlo dňa

29.4.1994, z čoho možno predpokladať, že k predloženiu zmenky došlo tesne pred týmto obdobím a toto je aj obdobie, kedy došlo k „ukončeniu pokusu (viď ďalšie časti rozsudku). Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu predmetného konania obžalovaného T.R., ktoré súd posúdil ako trestnoprávne postihnuteľné, je nutné spomenúť predovšetkým ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. T.R. bol obžalovaný ako spolupáchateľ trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania činu, pričom skutku sa mal dopustiť v štádiu pokusu. V § 250 Trestného zákona v znení účinnom do 30.09.1994 (posledná úprava zákonom č. 177/1993 Zb., stav do prijatia zákona č. 248/1994 Z. z.) je uvedené, že kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu, alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo zákazom činnosti alebo peňažným trestom alebo prepadnutím veci (odsek 1 predmetného ustanovenia Trestného zákona). Odsek 4 § 250 Trestného zákona ďalej stanovuje, že odňatím slobody na päť až dvanásť rokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 škodu veľkého rozsahu. Za škodu veľkého rozsahu sa v tom čase považovala škoda dosahujúca 500-násobok minimálnej mesačnej mzdy, určenej osobitným zákonom, čo v tom čase predstavovalo sumu 2.450,-- Sk (nariadenie vlády č. 248/1993 Z. z.). Takáto právna kvalifikácia a zákonom stanovená sadzba trestu je pre páchateľa jednoznačne priaznivejšia než súčasný stav hmotného práva - vrátane všeobecných ustanovení o ukladaní trestu, a tak súd použil hmotné právo účinné v čase spáchania skutku v celom jeho rozsahu. Mal za preukázané, že konanie páchateľa smerovalo k obohateniu seba alebo iného a spočívalo v tom, že obžalovaný za pomoci ďalších osôb sa pokúšal iných uviesť do omylu a spôsobiť tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu. Táto škoda pritom podľa názoru súdu spočíva v prepočte sumy 2.000.000,- USD na vtedy platnú menu na území Slovenskej republiky a následného prepočtu tejto sumy na menu platnú v súčasnej dobe. Na tomto závere súdu, teda na konštatovaní škody v takomto rozsahu nič nemení to, že chýbajú dôkazy o tom, presne za akú sumu predmetné nebonitné zmenky chceli predať. V tejto súvislosti je opätovne potrebné zdôrazniť, že z hľadiska formálnych náležitostí zmenky išlo o perfektný právny dokument, ktorý zmocňoval majiteľa zmenky na to, aby mu zmenečný dlžník preplatil práve tú sumu, ktorá na zmenke je uvedená. Pokiaľ ide o vyhodnotenie spôsobilosti, či nespôsobilosti pokusu docieliť následok ako súčasť objektívnej stránky trestného činu, súd k tomuto uvádza nasledovné: Aj v tomto prípade, berúc do úvahy jeho špecifiká, súd otázky súvisiace s vážnosťou a zrozumiteľnosťou vôle obžalovaného pri posudzovaní jeho konania, považoval za otázky naozaj legitímne, nakoľko, zjednodušene povedané, podvodne predávať (indosovať, diskontovať...) podvodne vymyslené zmenky je z hľadiska dosiahnutia následku („vyplatenia“ zmenky), berúc do úvahy aj notoricky známe skutočnosti súvisiace so skúmaním bonity každej zmenky v obchodnej praxi už tej doby, naozaj problematické. Vážnosť vôle, použité prostriedky a metódy teda aj v tomto prípade z hľadiska posúdenia trestnoprávneho rozmeru veci potom hrajú úlohu najmä pokiaľ ide o posudzovanie už vykonaných krokov vo veci z hľadiska zaujatia stanoviska k tomu, že ak aj konanie neviedlo k dosiahnutiu protiprávneho následku, či nešlo o konanie nespôsobilými prostriedkami, resp. pokus nespôsobilými prostriedkami. Tak ako pri pokuse na nespôsobilom predmete útoku, tak aj pri pokuse nespôsobilými prostriedkami právna teória kladie dôraz na to, že trestnosť takýchto prípadov je podmienená predpokladaným stupňom nebezpečnosti činu pre spoločnosť. V rámci okolností, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo, treba najmä zhodnotiť, či neúspech trestnej činnosti závisel prevažne od náhodných okolností, alebo od toho, že páchateľ nebol schopný zvoliť spôsobilé prostriedky. Aj v týchto prípadoch však existujú rôzne formy pokusov nespôsobilými prostriedkami. V zásade ide o dve skupiny, kde do prvej patria prípady tzv. pokusov z nevedomosti, poverčivosti... (napr. rituálna „vražda“ prebodnutím bábiky,

obrazu...) a do druhej skupiny patria prípady nedokonania len náhodou, kedy páchateľ omylom zvolí nesprávny technický prostriedok (napr. strieľa slepými nábojmi). Vo vzťahu k tomuto prípadu v súvislosti s vyššie naznačenými úvahami naozaj nie je jasné, ako obžalovaný R. a ďalšie už vo veci odsúdené osoby chceli v konečnom dôsledku riešiť logicky očakávanú snahu každého záujemcu o zmenku definitívne sa presvedčiť o jej bonite. Tu je však dôležité najmä to, že obžalovaný R. i ostatní už vo veci právoplatne odsúdení začali vykonávať a aj vykonali reálne kroky, smerujúce k predaju doslova vymysleného produktu a naozaj nič nenasvedčuje tomu, že by ich vôľa doviesť obchodné transakcie do konca bola len predstieraná, išlo by o akúsi hru, vtip, aktivity „na oko“, prípadne niečo podobné. Je teda zrejmé, že došlo ku krokom, ktoré boli nevyhnutnou súčasťou záverečnej fázy - úspešného umiestnenia zmenky na trhu jej zhodnotením formou predaja (indosovania, diskontovania, poskytnutia zmenky ako záruky, zálohy...). Logiku takéhoto záveru potvrdzuje i to, že predmetné zmenky boli avalované preukázateľne falošným avalom, do tvorby ktorého páchatelia zaangažovali v tejto oblasti profesionálnu osobu. Problematicky predstaviteľná realizovateľnosť poslednej a nevyhnutej fázy „speňaženia“ zmenky - jej úspešného prevodu na iný subjekt za odplatu, nič nemôže meniť na tom, že v konaní obžalovaného R. a odsúdených išlo o prejavy jasnej, vážnej a zrozumiteľnej vôle s jediným cieľom - dosiahnuť obohatenie sa na úkor cudzieho majetku. Zvolená stratégia, ktorá naozaj len v prípade súhry viacerých okolností mohla viesť k reálnemu výsledku - prevodu nebonitného produktu, v žiadnom prípade súd nemôže doviesť k záveru, že išlo o pokus nespôsobilými prostriedkami. Ak by súd takéto úvahy, prípadne závery, prijal, viedlo by to k deformovaniu úmyslu zákonodarcu, i k deformovaniu spravodlivosti ako primárneho cieľa, ku ktorému by malo smerovať konanie súdu. Najjednoduchšie vyjadrené, na náhodu súhry viacerých okolností sa spoliehajúce očakávania a predstavy páchateľov o tom, kedy a za akých okolností nastane následok trestnej činnosti, ktorý je inak jednoznačne želaný, nemôžu mať žiadny vplyv na posúdenie trestnoprávneho rozmeru prípadu. Ten je daný existenciou subjektu trestnej činnosti, jej objektu (spoločenské vzťahy, voči ktorým je útok zameraný, objektívnou stránkou trestného činu a jeho stránkou subjektívnou. Za najdôležitejšiu súčasť subjektívnej stránky všeobecne i v tomto prípade je potrebné považovať úmysel páchateľa. Ten v prípade obžalovaného T.R. bol priamy a jednoznačne viedol k tomu, čo je ako následok stanovené v skutkovej podstate trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. K následku nedošlo (z tohto dôvodu ide o pokus, ako je definovaný v právnej vete tohto rozsudku), pričom však obžalovaný v obidvoch konkrétne popísaných prípadoch urobil všetko pre to, aby následok nastal - z tohto pohľadu z hľadiska právnej teórie ide o tzv. ukončený pokus. Okolnosti súvisiace s tým, či obžalovaný pri kontaktoch s opísanými osobami a rokovaniach s nimi používal originál zmenky alebo jej kópiu nehrajú podstatnú úlohu - koniec koncov pri prenose telefaxom, z ktorého kópie v tomto prípade boli k dispozícii, ani nie je možné zaujať stanovisko k tomu, či fax prenáša originál alebo fotokópiu dokumentu. Podstatné je to, že originály zmeniek bez akýchkoľvek pochybností existovali (boli overené notárom) a obžalovaný T.R. ku nim preukázateľne mal prístup. Podľa názoru vec vybavujúceho senátu k „ukončeniu pokusu“ v tomto prípade nebolo potrebné doviesť rokovania až do štádia, kedy by sa prevádzal originál zmenky, a až vtedy by došlo k odmietnutiu obchodno-právneho vzťahu. K tomuto ukončeniu pokusu došlo už faxovaním či už originálu alebo kópie zmenky, resp. odovzdaním takéhoto falšovaného dokumentu osobe faxujúcej s cieľom zmenku uplatniť na trhu - už v tomto štádiu totiž páchateľ urobil všetko preto, aby vyvolal želaný následok (falošný doklad vyrobil a aj použil). Na základe týchto skutočností súd potom kvalifikoval konanie tak, ako je uvedené vyššie, pričom oproti obžalobe došlo aj k výraznej úprave skutkovej vety. Súd je toho názoru, že totožnosť skutku bola zachovaná, pričom došlo len k jeho konkretizácii vo vzťahu k obžalovanému T.R.. Zo spôsobu konkretizácie potom vyplýva aj právny názor vec vybavujúceho súdu v súvislosti s posúdením

eventuálneho spolupáchateľstva obžalovaného. Súd dospel k záveru, že vzhľadom k spôsobu formulovania skutkovej vety v tomto prípade sa obžalovaný T.R. skutku nedopustil ako spolupáchateľ, ale ako jediný páchateľ. Pokiaľ ide o odmietnutie niektorých dôkazov, ktoré navrhol vykonať obžalovaný R. (výsluch svedkov, ktorí sa písomne vyjadrili, že sú ochotní vo veci vypovedať bez ďalšieho identifikovania svojho súčasného pobytu), je potrebné uviesť, že vzhľadom k formulácii skutkovej vety tohto rozsudku, výsluchy týchto svedkov súd nepovažoval za potrebné a ich vykonanie by znamenalo len neefektívnu a nehospodárnu činnosť súdu, ktorý by sa zaoberal skutočnosťami, v súvislosti s ktorými vinu tak či tak nebolo možné uznať. Nič totiž nenasvedčovalo tomu, že by obžalovaným navrhovaní svedkovia mali vypovedať ku konkrétnostiam súvisiacim s činnosťou obžalovaného T.R. voči F. D., Ing. R. J. alebo E. P., prípadne ohľadne listinných dôkazov, ktoré sú uvedené v skutkovej vete rozsudku. To isté možno konštatovať aj vo vzťahu k svedkom z Maďarskej republiky, ktorých súd pôvodne predvolal na výsluch. Títo svedkovia mali vypovedať k „všeobecnej“ činnosti T.R. a jeho angažovanosti v súvislosti so zmenkami najmä pokiaľ ide o skutočnosti odohrávajúce sa v meste Opava v spojitosti s miestnou pobočkou ČS a.s. a jej pracovníkom svedkom W.. Tieto okolnosti súd považoval za dostatočne zadokumentované inými dôkazmi (výpoveď svedka W., jeho list, výpoveď svedka H....) a v konečnom dôsledku sa konania definovaného v skutkovej vete týkali len okrajovo. Pokiaľ ide o druh a výmeru trestu za spáchaný skutok, súd prihliadol ku všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, okolnostiam prípadu, spôsobu spáchania trestného činu, stupňu spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného, ako i k charakteristike osoby páchateľa a jeho minulosti. Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu sa súd riadil ustanoveniami § 3 ods. 4 (stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť), § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Podľa § 23 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Podľa § 31 ods. Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, na možnosť nápravy a pomery páchateľa. Ak súd prijme záruku za nápravu páchateľa, vezme do úvahy tiež výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, a uloží trest so zreteľom na túto okolnosť. Podľa § 31 ods. 2 tohto zákona pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu, b) u organizátora, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchaní trestného činu, c) pri príprave na trestný čin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k jeho dokonaniu nedošlo. Podľa § 31 ods. 3 tohto zákona na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu alebo priťažujúcu okolnosť alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Pokiaľ ide o individuálny stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, súd uvádza, že obžalovaný je z miesta svojho trvalého bydliska hodnotený v podstate kladne resp. neutrálne, súdom trestaný doteraz nebol. Túto okolnosť v konečnom dôsledku vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť. Priťažujúce okolnosti zistené neboli. Pri skúmaní osobných pomerov obžalovaného súd zistil, že obžalovaný nemá v starostlivosti maloleté deti, je slobodný.

V súvislosti s typovou spoločenskou nebezpečnosťou trestného činu podvodu je potrebné zdôrazniť, že objektom tohto trestného činu je cudzí majetok, bez ohľadu na druh a formu vlastníctva, pričom vlastnícke právo je hodnota chránená nielen ustanoveniami Trestného zákona, ale aj celým právnym poriadkom Slovenskej republiky, vrátane jej Ústavy. Obžalovaný svojim konaním porušil záujem na ochrane cudzieho majetku. V súlade s ustanovením § 88 ods. 1 Tr. zák. pri právnej kvalifikácii konania obžalovaného ako trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku súd prihliadol k okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pretože táto pre svoju závažnosť podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu obžalovaného pre spoločnosť. Stíhaný skutok bol spáchaný síce v štádiu pokusu, súd však vzal do úvahy, že protiprávnym konaním obžalovaného (spolu s ďalšími pôvodne spoluobvinenými a následne právoplatne odsúdenými) mohla byť spôsobená škoda, ktorá niekoľkotisícnásobne prekračuje hranicu škody veľkého rozsahu, čo zvyšuje spoločenskú nebezpečnosť konania obžalovaného. Súd nemohol prehliadnuť ani spôsob páchania trestnej činnosti obžalovaným, ktorý vykazuje znaky koordinácie viacerých osôb a doslova cezhraničný charakter spolupráce, páchania trestnej činnosti. Súd zo strany obžalovaného nezaznamenal ľútosť nad svojim konaním. Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom. Podľa odseku 3 písm. c) tohto ustanovenia pri znížení trestu odňatia slobody podľa odseku 1 alebo 2 nemožno uložiť trest pod jeden rok, ak je dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody aspoň päť rokov. Po zhodnotení všetkých skutočností, ktoré majú vplyv pri ukladaní druhu a výšky trestu, súd dospel k záveru, že stupňu spoločenskej nebezpečnosti, pomerom páchateľa, jeho osobe a možnostiam nápravy je úmerný nepodmienečný trest odňatia slobody mimoriadne znížený pod dolnú hranicu zákonom stanovenej sadzby, uložený mu s použitím ustanovenia § 40 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, keďže mal vzhľadom na okolnosti prípadu za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania. Trestná sadzba trestu odňatia slobody (§ 250 ods. 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku) sa pohybuje v rozmedzí od piatich do dvanástich rokov, pričom tento trest je v prípade jeho mimoriadneho zníženia možné znížiť až na jeden rok trestu odňatia slobody (§ 40 ods. 3 písm. c) Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku). Zásadný fakt, ktorý zohral úvahu pri závere súdu, že pri ukladaní trestu obžalovanému je nevyhnutné prihliadnuť na okolnosti prípadu, je skutočnosť, že ide naozaj o extrémny prípad neprimerane dlhého konania, ako už bolo uvádzané vyššie v súvislosti s úvahami o zastavení trestného stíhania. V rámci nasledujúcej časti zdôvodnenia rozsudku sa súd stručne pokúsi zhrnúť genézu tohto prípadu z hľadiska posúdenia rôznych foriem a dôvodov zavinení na jeho neúmernej dĺžke. Podotýka, že táto skutočnosť má význam aj z hľadiska posúdenia práva na spravodlivý proces v primeranej lehote, nakoľko pokiaľ by neprimeranosť dĺžky konania bola zapríčinená výlučne osobou, voči ktorej sa trestné stíhanie vedie, tak tento fakt výrazne umožňuje štátu viesť trestné stíhanie dlhšie. Inými slovami, pokiaľ sa obvinený vyhýba trestnému stíhaniu a predovšetkým toto je dôvodom prestojov a prieťahov vo veci, prísnosť postoja voči štátu sa výrazne znižuje. V tejto súvislosti u tohto prípadu je potrebné konštatovať a nemožno spochybniť to, že na dĺžke trestného stíhania sa sčasti podieľal aj samotný obžalovaný. Je však nespochybniteľné, že obžalovaný T.R. bol vo väzbe v Českej republike v súvislosti s touto vecou vyše tri a pol roka. Je nespochybniteľné i to, že počas tejto doby bol orgánom činným v trestnom konaní k dispozícii v plnej miere a jeho zavinením sa trestné stíhanie nijak nepredlžovalo. Po jeho prepustení

z väzby bol ešte minimálne do konca roku 2000 orgánom Českej republiky k dispozícii, reagoval na predvolania, hoci je pravdou i to, že tento súd nemá k dispozícii dostatok informácií k tomu, aby mohol posúdiť oprávnenosť a dôvodnosť neúčasti obžalovaného R. na úkonoch českého súdu. V roku 2002 došlo k odovzdaniu trestného stíhania do Slovenskej republiky, pričom dôvodom bolo to, že o pobyte obžalovaného český súd prestal mať informácie. Tu je potrebné uviesť hlavne to, že obžalovaný sa v dobe okolo roku 2002 nezdržiaval podľa všetkého ani na území Slovenskej republiky, takže bol nedosiahnuteľný i pre orgány činné v trestnom konaní Slovenskej republiky. Napriek tomu trestné stíhanie bolo prevzaté, pričom orgány činné v trestnom konaní Slovenskej republiky museli takisto voči obžalovanému použiť všetky dostupné zákonné prostriedky smerujúce k zisteniu jeho pobytu a zabezpečeniu trestného stíhania v Slovenskej republike. Je potrebné zdôrazniť i to, že orgány činné v trestnom konaní Slovenskej republiky na seba vzali bremeno zopakovať viaceré dôkazy učinené v Českej republike, pričom napr. možnosti štátu zabezpečiť účasť svedka z cudziny na úkone sú oproti možnostiam postupu voči „tuzemským“ osobám značne obmedzené (nemožnosť predvedenia a pod.). Z hľadiska dĺžky konania nezanedbateľným faktom je i to, že napriek tomu, že k prevzatiu veci došlo už v roku 2002, v Slovenskej republike bolo vo veci začaté a vznesené obvinenie až dňa 20. 12. 2004, pričom aj tento prieťah v konaní možno jednoznačne pripísať na vrub orgánov činných v trestnom konaní. Za prieťahy spôsobené realizáciou Európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného vo veci štát v zásade nenesie zodpovednosť a tieto idú na vrub obžalovaného. Európsky zatýkací rozkaz bol však dňa 18. 1. 2007 realizovaný, obžalovaný strávil opäť vyše pol roka (do 27. 7. 2007) vo väzbe, opäť bol k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní, pričom na tom, že až do dnešného dňa vec nebola skončená, v tomto období nenesie žiadnu vinu (využívanie procesných prostriedkov svojej obhajoby aj vzhľadom k ich charakteru, keďže sa týkali merita veci, nemožno vyhodnotiť v jeho neprospech). Z tohto sumáru vyplýva, že prieťahy v konaní aj pri najreštriktívnejšom výklade voči obžalovanému, neboli spôsobené ním pokiaľ ide o dĺžku konania blížiacu sa k deviatim rokom. Počas doby minimálne deviatich rokov teda obžalovaný bol k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní a tieto orgány mohli uplatňovať všetky zákonné kompetencie súvisiace s efektívnym vyšetrením a skončením trestnej veci, pričom zabezpečovanie dôkazov nevyžadujúcich prítomnosť obžalovaného nebolo obmedzené počas celej doby trestného stíhania. Zvolené spôsoby vybavenia veci (odovzdanie trestného stíhania, odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi) nemôžu byť pričítané na vrub obžalovaného a nemôžu byť vyhodnotené v jeho neprospech. Najvyšší súd SR v konaní 3 Tz 2/2003 (rozhodnutie uverejnené aj v zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom Tpj 5/04) uviedol (aj v súlade s rozhodnutiami českých súdov v s touto vecou súvisiacich veciach), že zastavenie trestného stíhania pre neúmernú dĺžku konania z dôvodu uvedeného v § 11 ods. 1 písm. h) vtedy účinného Trestného poriadku (teraz § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku) s poukazom na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neprichádza v zásade do úvahy, lebo žiadna medzinárodná zmluva k takému postupu Slovenskú republiku nezaväzuje. Neúmernú dĺžku konania môže súd zohľadniť pri výmere trestu, a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie. Najvyšší súd SR uviedol i to, že uplynutie doby viac ako ôsmych rokov od vznesenia obvinenia je možné z hľadiska práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru považovať za extrémny prípad, ktorý odôvodňuje zastavenie trestného stíhania na základe vtedajšieho § 11 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku per analogiam, najmä ak správanie poškodenej strany významným spôsobom sa podieľalo na neúmerne dlhom konaní. V zásade možno konštatovať, že Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerne dlhé konanie už konanie, ktoré presahuje dobu šiestich rokov. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutiach Beck versus Nórsko z 26. septembra 2001 a Helmut Jansen versus Spolková republika Nemecko z 12. októbra 2000 konštatoval, že vnútroštátne súdy poskytli náhradu za namietané porušenie práva zakotveného v článku 6 Dohovoru tým, že v dôsledku zistenia neprimeranej dĺžky trestného konania uložili páchateľom

minimálne tresty, aké povoľujú príslušné ustanovenia trestného vnútroštátneho práva, a preto ďalšie zadosťučinenia im nepatria. Je potrebné si uvedomiť, že nie je možné dať jednoznačnú odpoveď ohľadne stanovenia doby, nad ktorú trestné stíhanie už nie je prípustné. Pri posudzovaní tejto otázky je potrebné brať do úvahy závažnosť protispoločenskej činnosti, náročnosť konania, mieru, akou sa na prieťahoch v konaní podieľal samotný obvinený, i ďalšie okolnosti prípadu, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať. Až po posúdení všetkých týchto faktov v ich komplexnosti a príčinných súvislostiach môže súd v tom ktorom prípade dať odpoveď na to, či k prieťahom došlo alebo nie a následne či existencia takýchto prieťahov mala za následok tak závažné porušenie práva na spravodlivý proces v primeranej dobe, že je potrebné pristúpiť, aj s poukazom na vyššie citované rozhodnutia súdov, k mimoriadnemu zníženiu uloženého trestu odňatia slobody. Podľa názoru vec rozhodujúceho senátu v tomto prípade ide o takýto extrémny prípad. Osobitosti tohto prípadu, ktoré súd viedli k tomuto záveru, možno zhrnúť nasledovne. Na prvom mieste je potrebné spomenúť naozaj neobvyklú dĺžku konania - viac ako sedemnásť rokov. Ide o naozaj nevídane extrémny prípad, pričom na tomto konštatovaní nič nemení ani to, že došlo k odovzdaniu trestného stíhania z jednej krajiny do druhej a že v tomto prípade bola obžaloba dvakrát odmietnutá a vrátená „na došetrenie“. Ako už bolo uvedené, púha skutočnosť, že štáty si odovzdávajú trestnú vec, ako aj to, že orgány činné v prípravnom konaní majú iný názor na vec, než súdy, nemôže byť pripočítaná obvinenému v jeho neprospech. Druhou neopomenuteľnou skutočnosťou tohto prípadu je to, že obžalovaný bol v rámci jeho priebehu viac ako štyri roky vo väzbe. Súd nemôže mať a nemá pochybnosti o zákonnosti tejto väzby, pričom konštatovanie, že väzba ako zaisťovací inštitút obmedzujúci osobnú slobodu obžalovaného má výrazne negatívny dopad na jeho kvalitu života, je nespochybniteľným faktom. V konečnom dôsledku aj toto je dôvodom, prečo sa každá väzba započítava do eventuálneho trestu odňatia slobody. Rovnako nespochybniteľným faktom je potom i to, že obžalovaný následkom toho, čo mu je kladené za vinu, už bol obmedzený na osobnej slobode, a to v rozsahu takmer obdobnom ako bol uložený trest odňatia slobody najprísnejšie postihnutému páchateľovi a pôvodne spoluobvinenému za trestnú činnosť v podstate obdobnú a veľmi úzko súvisiacu so skutkom kladeným za vinu obžalovanému v tomto konaní. Súd mal za to, že po sedemnástich rokoch od spáchania trestného činu v tomto prípade do úvahy prichádzajúcej spoločenskej nebezpečnosti (nejde o trestný čin, ktorý sa nepremlčuje), najmä pokiaľ vo veci už bola vykonávaná väzba, je možné ukladať trest odňatia slobody s použitím ustanovenia § 40 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku a uložiť obžalovanému trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej sadzby. Pokiaľ ide o výšku trestu odňatia slobody uloženú obžalovanému, s poukazom na vyššie uvedené mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 roky a 20 dní. Ide o dobu, po ktorú bol obžalovaný stíhaný v tejto veci väzobne. Súd nepovažoval za nevyhnutné na obžalovaného pôsobiť prísnejším trestom a dospel k záveru, že k dosiahnutiu účelu trestu tak, ako vyžaduje ustanovenie § 23 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, uložený trest postačuje z dôvodov, ako je uvedené v tejto časti rozsudku. Trestná sadza pri trestnom čine podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, je trest odňatia slobody na päť až dvanásť rokov. Nepodmienečný trest odňatia slobody súd uložil vzhľadom na vysoký stupeň spoločenskej nebezpečnosti, na prioritný záujem spoločnosti na boji proti sofistikovanej majetkovej trestnej činnosti zastieranej podnikateľskými aktivitami a v tejto súvislosti i s prihliadnutím na generálnu prevenciu a účel trestu v zmysle § 23 Tr. zák., účinného v čase spáchania skutku, ktorým je ochranné, preventívne a výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti.

Ako už bolo uvedené, podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. účinného od 01. januára 2006, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Trestná sadzba pri trestnom čine podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom v čase spáchania skutku (Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 30.09.1994) je trest odňatia slobody na päť až dvanásť rokov. Trestná sadzba pri tomto trestnom čine podľa § 221 ods.1, ods. 4 písm. b) teraz platného Trestného zákona je trest odňatia slobody na 10 až 15 rokov. Vzhľadom na uvedené rozpätie trestných sadzieb, s prihliadnutím na stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť z hľadiska výšky spôsobenej škody je Trestný zákon v znení poslednej úpravy zákonom č. 177/1993 Z. z., teda zákon účinný v čase spáchania skutku, ako celok pre obžalovaného priaznivejší. Z uvedeného dôvodu bola trestnosť činu posúdená a trest uložený podľa Trestného zákona účinného do 30.09.1994. Súd z dôvodu extrémnej dĺžky konania, ako už bolo vyššie podrobne rozvedené, nepovažoval za potrebné ukladať obžalovanému vyšší trest odňatia slobody, keďže po zhruba sedemnástich rokoch od jeho spáchania možno o prevýchovnom účinku trestu na obžalovaného uvažovať len teoreticky. Zaradenie obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody do 2. nápravnovýchovnej skupiny je dané ustanovením § 39a ods. 3 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Podľa § 39a ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku súd zaradí páchateľa spravidla a) do prvej nápravnovýchovnej skupiny, ak nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, b) do druhej nápravnovýchovnej skupiny, ak bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin; na predchádzajúce odsúdenie sa neprihliadne, ak sa na páchateľa pozerá, ako by nebol odsúdený, c) do tretej nápravnovýchovnej skupiny, ak sa mu ukladá trest ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi (§ 41) alebo trest za niektorý z trestných činov uvedených v § 62. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia súd môže zaradiť páchateľa do inej nápravnovýchovnej skupiny, než do ktorej má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a na stupeň a povahu narušenia páchateľa za to, že bude jeho náprava a prevýchova v inej skupine lepšie zaručená; do tretej nápravnovýchovnej skupiny zaradí však vždy páchateľa, ktorému bol uložený výnimočný trest. Obžalovanému síce bol uložený trest za trestný čin uvedený v § 62 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, avšak súd má so zreteľom na stupeň narušenia obžalovaného, najmä s poukazom na už vyššie uvedené, za to, že uložením takéhoto trestu bude jeho náprava a prevýchova v druhej, teda miernejšej nápravnovýchovnej skupine lepšie zaručená. Aj na tomto mieste rozsudku je potrebné zdôrazniť, že v podstate ide o akademický výrok, pretože v prípade správoplatnenia tohto rozhodnutia dôjde k započítaniu väzby odsúdeného, ktorým sa pokryje celý rozsah uloženého trestu, Pokiaľ ide o náhradu škody, poškodený M. J., a.s. Praha si uplatnil nárok na náhradu škody v celkovej výške 1.487,36 €, čo predstavuje len škodu súvisiacu s administratívnymi nákladmi na nápravu stavu (výdavok spojený s odoslaním zákazu výplaty falšovaných zmeniek systémom S.W.I.F.T dňa 04.10.1995), pričom vzhľadom k charakteru poškodeného subjektu ide naozaj o zanedbateľnú čiastku. Poškodený si neuplatnil žiadnu nemajetkovú ujmu. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku k súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1 , uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť škodu, ak je

jej výška súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, pokiaľ škoda nebola dosiaľ uhradená. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku ak podľa výsledku dokazovania nie je podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na občianske súdne konanie, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodeného treba označiť jeho menom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska. Ak je poškodeným právnická osoba, treba ju označiť jej obchodným menom alebo názvom, sídlom a identifikačným číslom podľa záznamu v obchodnom registri, živnostenskom registri alebo inom registri. Súd konštatuje, že na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Poškodený nárok uplatnený v trestnom konaní nepodložil žiadnymi potvrdeniami konkretizujúcimi a preukazujúcimi tento výdaj. V rámci trestného konania by tak bolo by nutné zabezpečiť ďalšie podklady súvisiace s uplatneným nárokom poškodeného, čo by mohlo neprimerane predĺžiť už aj tak extrémne dlhé konanie. Preto súd rozhodol o nároku na náhradu škody tak, že poškodeného odkázal na občianske súdne konanie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 (pätnásť) dní odo dňa oznámenia rozsudku, pokiaľ sa ho oprávnená osoba výslovne nevzdala. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Odvolanie je potrebné podať na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica. O odvolaní rozhodne Najvyšší súd SR v Bratislave. Odvolanie prokurátora a odvolanie, ktoré podáva za obžalovaného jeho obhajca, musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku, alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.