ŠKOLSKÁ POLITIKA V NÁRODNOSTNEJ O TÁZKE UHO RSKÝCH VLÁD V OBDOBÍ DUALIZMU

2. študentská vedecká konferencia, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 4. 5. 2006

ŠKOLSKÁ POLITIKA V NÁRODNOSTNEJ OTÁZKE UHORSKÝCH VLÁD V OBDOBÍ DUALIZMU

Viktor SZABÓ

Uhorské vládnuce triedy obdobia dualizmu sa snažili o to, aby mnohonárodnostné Uhorsko demonštrovali ako národný štát a urobili pre to všetko, aby to aj zrealizovali. Tomuto vytýčenému cieľu slúžil dlhý rad opatrení, zákonov, nariadení a ustanovení potláčajúcich národnosti, ktorý zasahoval do politickej, hospodárskej a kultúrnej oblasti. Pomaďarčovanie podporovala aj „teória“ o jednotnom, jedinom maďarskom politickom národe, ktorá jednoducho popierala národnú jedinečnosť nemaďarských národov žijúcich v Uhorsku. Toto podporovali Trefortove a Apponyiho školské zákony, spoločenské spolky pod zásterkou kultúrneho hnutia (FEMKE, EMKE a iné), a napokon celý mechanizmus štátnej správy. V skutočnosti bolo Uhorsko mnohonárodnostným štátom, v ktorom prebiehal ostrý politický zápas medzi vládnucou maďarskou triedou a ostatnými národnosťami. Je všeobecne známe, že Andrássyho vláda a v tomto období ešte Ferenc Deák, v značnej miere riadiaci politiku vlády, ako aj vplyv ministra školstva Andrássyho vlády Józsefa Eötvösa spolu podnikli viacero krokov smerujúcich k národnostnému zblíženiu a zmiereniu. Takýmito boli nimi predložené návrhy zákonov, ktoré po prijatí predstavovali prakticky neprekonanú úroveň po nich nasledujúcich vlád po celé obdobie trvania dualizmu. Možno povedať, že zákonné ustanovenia so zvyškami zábezpeky národnostnej politiky z konca 60-tych rokov mohli predstavovať lepší, istejší východiskový bod pre budúcnosť národností a riešenie národnostnej otázky v Uhorsku. História štvrťstoročia maďarskej vládnej politiky 287


od Kálmána Tiszu po Bánffyho dokazuje to, ako sa pokrivilo ponímanie národnostne koncipovaných zákonných článkov z roku 1868 týmito vládami. Maďarské vedenie a administratíva hornouhorských žúp využívali pasivitu slovenského národného hnutia a od začiatku 80-tych rokov sa v záujme šírenia maďarského jazyka pustili do koordinovanej spoločenskej akcie. Na maďarizačné hnutie mala mimoriadne veľký vplyv brožúra zvolenského župana Bélu Grünwalda z roku 1878 s názvom Horné Uhorsko (Felvidék).1 V nemalej miere práve pod vplyvom Grünwaldovej brožúry vznikali od roku 1881 po celej krajine, no najmä v Hornom Uhorsku, osvetové spolky, ktorých sotva skrývaným cieľom bolo šírenie maďarského jazyka a vlasteneckého, teda uhorského, respektíve maďarského ducha. V Hornom Uhorsku spomedzi nich zohral najväčšiu úlohu Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (Felvidéki Magyar Közmüvelödési Egyesület), založený v roku 1882. V obciach obývaných Slovákmi zakladal zo svojho majetku, ktorý pochádzal zo štátnych i župných zdrojov a zbierok, maďarské materské školy, ľudové knižnice a maďarské kultúrne spolky. Spolok zadarmo rozdával učebnice písané v maďarskom jazyku a odmenami sa snažil motivovať učiteľov na efektívne šírenie maďarského jazyka. Organizoval kultúrne predstavenia a kurzy, ktoré slúžili propagácii maďarského jazyka. Spolok FEMKE vydával aj vlastné noviny s názvom Felsömagyarországi Nemzetör (Hornouhorský strážca národa), ktoré sa ihneď stali hlásnou trúbou maďarizačného hnutia. Maďarizačná činnosť spolku však priniesla iba veľmi skromné výsledky. Väčšina akcií zameraných na šírenie jazyka sa z dôvodu nezáujmu skončila neúspešne, preto ich bolo treba pozastaviť. Spolok napriek rozsiahlej materiálnej a morálnej podpore zo strany vlády a župnej správy nenaplnil očakávania, ktoré sa doňho vkladali.2 Medzi hornouhorskými vzdelávacími spolkami mal zvláštne postavenie Uhorsko-krajinský slovenský vzdelávací spolok (Magyarországi Tót Közmüvelödési Egyesület) – založený v roku 1885. Spolok svoju činnosť rozvíjal v slovenskom jazyku a v jeho oficiálnom programe – hoci vznikol ako výsledok spoločnej iniciatívy vlády a „hornouhorského 1

V tejto brožúre opísal Béla Grünwald ciele a perspektívy pomaďarčovania Horného Uhorska.

2

FEMKE vyvíjal v hornouhorskom regióne veľmi rozsiahlu a rozmanitú činnosť, o ktorej informoval vo svojich pravidelne vychádzajúcich ročenkách (A Felvidéki Magyar közmüvelödési Egyesület Évkönyve 1882 – 1918) a výročných správach (Jelentés a Felvidéki Magyar Közmüvelödési Egyesület .... évi müködéséröl). O činnosti FEMKE pozri Smidák, 1966, s. 103 – 117. 288


vlasteneckého obecenstva“ – nefigurovala otvorená maďarizácia, ale zvyšovanie duchovnej a mravnej úrovne slovenského ľudu pomocou literárnych prostriedkov. Spolok sa výchovou vo vlasteneckom duchu snažil svoj program aj realizovať. Za predsedu spolku bol zvolený banskobystrický biskup György Császka, za podpredsedu podžupan zvolenskej župy barón Béla Radvánszky a tajomníkom sa stal poslanec snemu Mihály Zsilinszky. Poľom pôsobnosti spolku sa stalo desať hornouhorských žúp (Oravská, Tekovská, Gemersko-Malohontská, Hontianska, Liptovská, Novohradská, Bratislavská, Trenčianska, Turčianska, Zvolenská), v ktorých predtým pracovala Matica slovenská. FEMKE, prirodzene podporovala vznik nového spolku, a tak ani činnosť týchto dvoch spolkov si ohľadne základných cieľov neprotirečila. Úlohou FEMKE bolo pomaďarčovanie miest, keďže mestá boli centrami kultúry a ich vplyv mal dosah aj na okolité oblasti. Slovenský vzdelávací spolok mal zas pozdvihnúť vzdelanostnú úroveň ľudu na dedinách, kde bolo ťažšie uspieť s maďarizáciou. Pri jeho vzniku v roku 1885 sa jeho zakladatelia nádejali, že vďaka spolupráci vlády, hornouhorskej verejnej správy a „vlasteneckého obecenstva“ dosiahnu pri šírení vlasteneckého ducha a potlačení českého vplyvu, ktorý ohrozoval ich záujmy, veľké úspechy. Tieto nádeje sa však väčšinou nenaplnili. Počiatočné oduševnenie byrokracie postupne ochablo a úmerne tomu klesala aj ich materiálna a mravná podpora. Tieto dôvody spôsobili, že spolok nebol na konci 19. storočia schopný zabrániť znovuoživeniu a rýchlemu rozprúdeniu slovenského národného hnutia, dokonca nebol schopný ani vyvážiť ho. Pre svoj slabý vplyv a stratu spoločenskej podpory maďarizačných spolkov vládna národnostná politika v Uhorsku podporovala činnosť takéhoto typu v čoraz menšej miere. Vlády sa na národnostných územiach snažili opierať o župný verejno-správny aparát3 a realizovať vlastné iniciatívy, pričom sa vyhýbali ponukám maďarizačných spolkov. Tie síce mali záujem zohrať rolu sprostredkovateľa alebo vykonávateľa vládnych zámerov, no cieľové národnostné spoločenstvá ich vopred odmietali. Národnie noviny obvinili Wekerleho, ktorý sa – ako na zdroj uhorských národnostných práv – odvolával na národnostný zákon z roku 1868 limitovaný školským zákonom 3

Tu vynikal hlavne podžupan zvolenskej župy Béla Grünwald, ktorý vo svojej názorovej koncepcii na národnostnú otázku a Slovákov v mnohých oblastiach dokonca predstihol myšlienky a ciele maďarizačných spolkov v takom smere, že sa vo svojich vyjadreniach otvorene hlásil k ideám maďarského nacionalizmu a na hanobenie slovenskej národnosti neváhal použiť tie najtvrdšie výrazové prostriedky, čím ju de facto úplne popieral a spochybňoval samotnú existenciu Slovákov ako národnosti. 289


a nariadením o používaní jazyka, z nedostatku úprimnosti, podpory maďarizačnej politiky, policajného dozoru nad národnostnými politikmi, postupného okliešťovania práv na používanie jazyka, nevýhodnej situácie, v akej sa ocitla národnostná školská mládež a obmedzenia slobodnej hospodárskej súťaže, ktoré malo národnostný podtón.4 Podľa ministerského predsedu Bánffyho, ktorý sám seba otvorene označoval za šovinistu („Vytvoriť jednotný maďarský národný štát je bez šovinizmu nemožné.“; Bánffy, 1903, s. 212), nespočívali nedostatky národnostnej politiky predchádzajúcich vlád v legislatíve, ale v polovičatom uplatňovaní zákonov vzťahujúcich sa na národnosti: „Zákony o ľudových školách, vedení matrík, povinnej výučbe maďarského jazyka, materských a stredných školách, doplnkovej mzde pre učiteľov a farárov, o názvoch obcí atď. sú dostatočným dôkazom toho, že v záujme národného rozvoja môžeme a aj dokážeme tvoriť na báze nášho dualistického vzťahu zákony, avšak ani v prípade, že sa pri ich uplatňovaní dá ešte v mnohom zlepšiť, nemôžeme hovoriť o obmedzení vyplývajúcom z našej štátoprávnej situácie, ale za vinníka musíme označiť iba slabosť alebo necieľavedomosť výkonnej zložky, predovšetkým národné črty vyplývajúce z našej povahy, ako sú chvíľkové oduševnenie a presadzovanie ideí bez výdrže a dôrazu.“ (Tamže, s. 24 – 25).

Bánffyho národnostná politika bola východiskom opatrení, týkajúcich sa Slovákov pre nasledujúce vlády a v úzkej nadväznosti na to sa pokúsila vybudovať účinnejší systém pomaďarčujúcich inštitúcií, predovšetkým sieť štátnych ľudových škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Uhorské vlády na počiatku 20. storočia v jednom aspekte v plnej miere prebrali, dokonca ešte vyhrotili stratégiu národnostnej politiky predchádzajúcich vlád. Išlo o otázku národnostného školstva, v ktorej sa ani jedna uhorská vláda nechcela vrátiť na bázu národnostného zákona z roku 1868 a tak sa vzdať škôl ako prostriedku na šírenie maďarského jazyka. Kontinuitu na tomto poli odzrkadľovala aj osoba Gyulu Wlassicsa na poste ministra školstva a kultu, ktorý riadil tento rezort vo vládach Bánffyho, Szélla a Khuen-Héderváryho. V národnostnej školskej politike týkajúcej sa slovenských škôl sledovali uhorské vlády na prelome storočí dva ciele: prostredníctvom štátnych základných škôl a stredných učilíšť sa pokúsili eliminovať pokusy hnutia československej jednoty o vzdelávanie v Čechách a na druhej strane sa pokúsili v cirkevných a obecných školách s vyučovacím jazykom slovenským – podobne ako v ostatných národnostných školách v krajine – prísnymi opatreniami 4

Wekerle o národnostnej otázke. Národnie noviny. 9. august 1894. 290


zefektívniť výučbu maďarského jazyka (Potemra, 1978). Wlassicsove nariadenia z roku 1902 o národnostných školách ďalej sprísnili v školách s nemaďarským vyučovacím jazykom výučbu maďarského jazyka, resp. jeho používanie ako pomocného vyučovacieho jazyka. Dotýkali sa tiež učiteľov a ich odbornej jazykovej pripravenosti vyučovať v maďarskom jazyku (Kemény, s. 487 – 490). Nesúlad tendencií národnostnej legislatívy s národnostným zákonom z roku 1868 bol teda na začiatku storočia zjavný predovšetkým v oblasti nových smerníc o národnostnom školstve. Opoziční národnostní poslanci, ktorí boli v prvom desaťročí 20. storočia zvolení do snemu v štyroch uhorských snemových voľbách, vo svojich vystúpeniach najčastejšie a najostrejšie kritizovali práve fakt, že zákonodarná a vládna politika nie sú v súlade s národnostným zákonom (Potemra, 1978, s. 509 – 512). Svoju koncepciu národnostnej politiky predostrel v programovom vyhlásení novej vlády aj jej ministerský predseda Sándor Wekerle, ktorý vo svoje úvodnej reči zdôrazňoval význam kultúrneho vývinu a slobodného spôsobu vyučovania svojich nemaďarských spoluobčanov, v takom duchu, aby na každom stupni a type vyučovania bola vyjadrená uhorská štátna idea, myšlienka národného charakteru uhorského štátu. Malo sa to dosiahnuť formou reforiem verejnej správy a zákonov (Kemény, s. 662 – 663). Spomedzi národnostných opatrení Wekerleho vlády nesporne najväčší ohlas a nevôľu vyvolal Zákonný článok XXVII/1907, ktorý inicioval minister školstva a kultu Aponyi. Zákon o „právnom postavení neštátnych základných škôl a o plate učiteľov na obecných a cirkevných školách“ bol „logickým“ dôsledkom predchádzajúcich zákonov o ľudových školách, nakoľko právne postavenie neštátnych škôl zostalo v mnohých ohľadoch nevyjasnené a štát ich nemohol kontrolovať do takej miery, do akej si to priali uhorské vlády. Slovenské obecné a evanjelické školy sa po prijatí zákona dostali do veľmi ťažkej situácie, najmä po tom, čo sa ukázalo, že vládny a župný aparát veľmi prísne dbá o uplatňovanie zákona. Do piatich rokov po prijatí zákona zaniklo 148 neštátnych škôl s vyučovacím jazykom slovenským, resp. sa transformovali na štátne školy s oficiálnym vyučovacím jazykom maďarským.5 Vlády Khuen-Héderváryho, Lukácsa a Tiszu, ktoré vládli po koaličnom kabinete, pri riešení slovenskej otázky za dominantnú úlohu už jednoznačne pokladali paralyzovanie snáh o československú jednotu. Tisza napríklad zrušenie národnostného zákona z roku 1868 5

Plné znenie zákona pozri Kemény, s. 155 – 164. 291


nepokladal ani po roku 1910 za prijateľný krok, no pokladal za účelné prijať nové nariadenia, týkajúce sa používania jazyka a školstva (Albrecht, 1933, s. 55). Tisza dospel k poznaniu, že v uhorskej národnostnej politike sa dôraz nemal klásť na gramatickú, ale na politickú asimiláciu, teda na postupnú integráciu nemaďarských národných spoločenstiev, ktorá mohla vo väčšom rozsahu než mocenská politika pomaďarčovania školstva a verejnej správy zaručiť, resp. konzervovať lojalitu väčšiny nemaďarských spoločenstiev. Tisza vo svojom prejave v sneme, v ktorom informoval o rumunských rokovaniach o pakte v rokoch 1913 – 1914, prisľúbil aj významné korekcie Apponyiho zákonov, resp. nariadeniami ministra kultu Bélu Jankovicha z roku 1914 aj v praxi presadil výučbu náboženstva v materinskom jazyku, ako aj používanie materinského jazyka národností v štátnych školách ako pomocného jazyka (Kemény, s. 137 – 139). Podstatou Tiszovej stratégie aktívnej národnostnej politiky teda nebolo vzdať sa maďarizácie, ale dospieť k dohode, ktorá mala uspokojiť časť národnostných požiadaviek. Tisza však žiadal od Slovákov za výučbu v materinskom jazyku a za zaručenie iných čiastkových práv na používanie jazyka to isté, čo žiadal od vedenia Rumunskej národnej strany, teda uzavretie paktu, v ktorom by sa slovenské národnostné hnutie rozhodlo prijať vládou navrhnuté riešenie ako konečné, vcelku uspokojivé riešenie národnostnej otázky. Tento prístup sa však napriek rozšíreniu výučby v materinskom jazyku, ktoré bolo nariadené v roku 1914, nemohol stať ani v prípade, že by do udalostí nebola zasiahla prvá svetová vojna, základom pre riešenie rumunskej či slovenskej otázky.6

6

V súvislosti s národnostnými rokovaniami v rokoch 1913 – 1914 pozri Vermes, 1994. 292


ZDROJE – Albrecht, Ferenc: Forrástanulmányok gróf Tisza István nemzetiségi politikájához. Lugos 1933. – Bánffy, Dezsö: Magyar nemzetiségi politika. Budapest 1903. – Kemény, G. Gábor: Iratok..., zv. III. – Potemra, Michal: Školská politika maďarských vlád na Slovensku na rozhraní 19. a 20. storočia. HČ (26) 1978, s. 505 – 506. – Smidák, Dezider: Vplyv maďarizačného spolku FEMKE na vývoj slovenskej spoločnosti (1882 – 1919). In: Zborník Pedagogickej fakulty v Nitre (9) 1966. Spoločenské vedy. Bratislava 1966, s. 103 – 117. – Vermes, Gábor: Tisza István. Budapest 1994.

KONTAKT [email protected] [email protected]

O AUTOROVI Viktor Szabó je študentom 3. ročníka dennej formy doktorandského štúdia v odbore všeobecné dejiny.

293

ŠKOLSKÁ POLITIKA V NÁRODNOSTNEJ O TÁZKE UHO RSKÝCH VLÁD V OBDOBÍ DUALIZMU

Recommend Documents