Vysoká škola ekonomická v Prahe Fakulta medzinárodných vzťahov Hlavná špecializácia: Medzinárodná politika a diplomacia
SÚDOBÉ MEDZINÁRODNO-POLITICKÉ KONFLIKTY A ICH KULTÚRNO-HISTORICKÝ KONTEXT:
PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA USA – IRÁN
Vypracoval: Igor Varga Vedúci diplomovej práce: Prof. PhDr. Zuzana Lehmannová, CSc.
1
PREHLÁSENIE:
Prehlasujem, že diplomovú prácu na téma
„Súdobé medzinárodno-politické konflikty a ich kultúrno-historický kontext: Prípadová štúdia USA - Irán.“
som vypracoval samostatne. Použitú literatúru a podkladové materiály uvádzam v priloženom zozname literatúry.
V Prahe dňa 24. apríla 2008
2
POĎAKOVANIE Na tomto mieste sa chcem poďakovať svojej konzultantke Prof. PhDr. Zuzane Lehmannovej, CSc. za odborné a ochotné vedenie pri tvorbe diplomovej práce, ako aj za jej cenné a podnetné rady.
3
Obsah:
ÚVOD .................................................................................................................5 1. TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ ........................................................................7 2. HISTORICKO-KULTÚRNE ZÁKLADY AKTÉROV ........................................13 2.1.
Európska kultúra .............................................................................................................14
2.2.
Predislamská Perzia ........................................................................................................19
3. AMERICKÁ KULTÚRA ...............................................................................23 3.1.
Vznik Spojených štátov amerických .................................................................................24
3.2.
Americká kultúrna identita v zahraničnej politike...........................................................28
4. OBECNÁ HODNOTOVÁ ORIENTÁCIA USA ................................................31 4.1.
Hodnotový vzorec Spojených štátov amerických .............................................................31
4.2.
Americká demokracia ......................................................................................................34
5. IRÁNSKA KULTÚRA ...................................................................................39 5.1.
Islam ................................................................................................................................39
5.2.
Perzia po príchode islamu...............................................................................................44
5.3.
Iránska islamská republika (Džomhúrí-je eslámí-je írán)...............................................50
6. OBECNÁ HODNOTOVÁ ORIENTÁCIA IRÁNU..............................................54 6.1.
Hodnotový vzorec Iránskej islamskej republiky ..............................................................54
6.2.
Iránska teokracia.............................................................................................................57
7. VZÁJOMNÉ VZŤAHY USA
A IRÁNU .........................................................67
ZÁVER ..............................................................................................................73 ZOZNAM LITERATÚRY: ...................................................................................78
4
ÚVOD Predmetom skúmania diplomovej práce je stret dvoch odlišných sociokultúrnych systémov. Cieľ, ktorý si diplomová práca kladie je analyzovať súčasný vzťah Spojených štátov amerických a Iránu z perspektívy kultúrno-historických determinánt. Konkrétne pôjde o pokus nahliadnuť na túto reláciu ako na konfrontáciu západnej demokracie a islamskej teokracie. Skúmaním oboch civilizácií sa pokúsime o objasnenie možnosti implementácie demokracie v Iráne. Jedným z ohnísk napätia, kde dochádza ku stretu odlišných kultúr ako na úrovni národnej tak na úrovni nadnárodnej je stredná Ázia. Po rozpade bipolárnej štruktúry medzinárodného spoločenstva, vzniklo v tejto oblasti mocenské vákuum. Bohaté zásoby nerastných surovín charakteristické pre tento región motivujú viaceré štáty v snahe získať v tejto oblasti pevné zázemie. Na jednej strane stojí reprezentant západnej kultúry – Spojené štáty americké. Na strane druhej jeden z najvyspelejších štátov islamskej kultúry – Iránska islamská republika. Prvá kapitola popíše stručne teoretické východiská diplomovej práce - základné pojmy, ktorých definícia je nevyhnutná k pochopeniu kontextu, v ktorom sa bude diplomová práca pohybovať. Druhá kapitola bude venovaná kultúrnym základom oboch aktérov. V prípade Spojených štátov pôjde o hrubú sumáciu európskej kultúry, v prípade Iránu o predislamskú Perziu. Tretia a štvrtá kapitola užije okrajový popis dejín USA k narysovaniu americkej obecnej hodnotovej orientácie, k popisu americkej demokracie a jej imperatívneho presadzovania v medzinárodnom spoločenstve štátov. Piata a šiesta kapitola podrobnejšie rozpíšu dejiny Iránu a kulturotvorné faktory, ktoré na iránsku spoločnosť pôsobili. Odvodia sa základné línie štruktúr iránskej kultúry. Prebehne charakterizácia iránskeho modelu teokracie ako aj súčasnej politickej scény. Prihliadnuc na obecne lepšiu znalosť amerického politického života, bude práca v tomto ohľade detailnejšie popisovať iránsku politiku. Siedma kapitola poskytne prehľad bilaterálnych vzťahov USA k Iránu od roku 1979. Bude sa jednať o vizualizáciu stretu amerického úsilia o zmenu režimu v Iráne a odstredivé reakcie islamskej republiky na zahraničný nátlak.
5
Kompletná sumácia výsledkov, ku ktorým sa v priebehu realizácie práce dospelo, by bola na záver príliš obsiahla a neprehľadná v prípade zostavenia do jednej finálnej kapitoly. Preto sa pristúpilo ku kontinuálnej sumácii podstatných faktov na konci každej kapitoly, resp. podkapitoly. Posledná kapitola (Záver) tak bude vedená výlučne k potvrdeniu, vyvráteniu hypotéz so strohým odôvodnením. Práca si nekladie nároky na podrobné zmapovanie dejín aj s chronologickým popisom dát. Nie je podstatné vyfiltrovať kultúru z dejín, ale popísať dejiny kultúr. Preto budú zvýraznené udalosti a procesy, ktoré sa považujú za dôležité pre vývoj jednotlivých sociokultúrnych celkov z hľadiska kultúrnych determinánt. Obdobne sa nebude jednať o náročnú politologickú hlbinnú analýzu politických systémov, iba o ich hrubý náčrt. Prevažná časť práce je orientovaná na Irán, čo vyplýva zo zamerania práce. Prednostne bude preskúmaná snaha USA demokratizovať Irán, resp. šanca na úspešnú demokratizáciu islamskej republiky. Chceme načrtnúť pravdepodobnosť zmeny zriadenia v krajine. Nebudeme sa vôbec zaoberať vysvetľovaním možnosti zmeny amerického mesianizmu, alebo varianty upustenia od šírenia demokracie. Obe možnosti by vyžadovali hlbšiu analýzu Americkej kultúry a jej sociálnopolitických reálií, k nej sa z rozsahových dôvodov nepodujmeme.
6
1. TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ Vzťah USA – Irán bude spracovaný vo viacerých analytických rovinách. Ťažisko práce bude predstavovať analýza na úrovni obecných kultúrnych hodnôt sociokultúrnych celkov. Gradualisticky sa prejde ku kauzálne súvisiacej nižšej úrovni analýzy reprezentovanej konkrétnym jednaním subjektov (štátov) v sfére politickej, prednostne zahraničnopolitickej. Výskumný cieľ práce je analýza súčasného vzťahu USA – Irán z hľadiska kultúrnohistorických determinánt. Výskumná otázka je formulovaná nasledovne: existuje z hľadiska kultúrno-historických determinánt v budúcnosti možnosť implementácie demokracie v Iráne? Za základné teoretické východiská boli zvolené koncepty a premisy definované v štúdii Kulturní dimenze mezinárodních vztahů [Lehmannová, 1999]. Boli užité i určité prvky geopolitiky a teórie demokratického mieru ako uvedené v knihách Teorie mezinárodních vztahů [Drulák, 2003] a Současné teorie mezinárodních vztahů [Booth, Smith, eds., 2003]. Termíny týkajúce sa štátneho zriadenia jednotlivých aktérov boli odvodené od definícií v knihe Přehled moderních politologických teorií [Říchová, 2000]. Vzhľadom k zameraniu diplomovej práce nepodáme vyčerpávajúce politologické deskripcie politických systémov, prípadne definície variácií prechodov režimov. Zámer práce je v kontexte kultúrno-historických parametrov odôvodniť prečo sa v Iráne vyvinula spoločnosť smerom k teokracii a spoločnosť v USA smerom k demokracii. Ďalej vysvetliť snahy USA o demokratizáciu medzinárodného spoločenstva, ktoré nutne narážajú na odpor regulatívnej a duchovnej zložky kultúr, prípadne priblížiť možnosť úspechu takej snahy v Iráne. Všetko z hľadiska kultúrnych determinánt. Diplomová práca bude vychádzať z nasledujúcich definícií kultúry, jej systémových zložiek a procesov medzi rôznymi kultúrnymi celkami: kultúru môžeme definovať ako zložitý komplex ľudských vynálezov, duchovných tak materiálnych, ktorý vznikol počas tisíce rokov trvajúceho vývoja za pričinenia veľkého množstva faktorov, ktoré naň vplývali.1 Tieto faktory sa od seba líšili geograficky a chronologicky, implicitne tak 1
LEHMANNOVÁ, Z.: Kulturní dimenze mezinárodních vztahů, s.7.
7
vytvorili pri svojej vzájomnej kombinácii odlišné kultúry, či už na úrovni subnárodnej, národnej ako aj nadnárodnej, pričom ich odlišnosť sa prejavuje cez ich tri určujúce zložky, ktorými sú tvorené.2 Prvá zložka – civilizačná – uspokojuje primárne biologické potreby človeka, obsahuje v sebe technické a materiálne vymoženosti ľudského vývoja. Druhá zložka – regulatívna – uspokojuje sekundárne potreby (spoločenský poriadok, výchova), zahŕňa normy, ktoré upravujú chod života indivídua a danej spoločnosti a ich interagitáciu. Tretia zložka – duchovná – uspokojuje duchovné dimenzie ľudského bytia, zastrešuje ideje ľudského ducha. Práve duchovná zložka je jadrom daného sociokultúrneho útvaru. Je to dedičná konštitutívna informácia kultúrneho systému, de facto bijúce srdce kultúry. Medzi všetkými zložkami sú komplikované vzťahy; navzájom sa podmieňujú, určujú a doplňujú, je nemožné myslieť jednu bez druhej.3 Pre civilizačnú zložku kultúry sú dnes charakteristické procesy globalizácie a unifikácie nesené modernými technológiami. Presne protichodný smer však naberá vývoj v zložke duchovnej, ktorá sa vyznačuje akcentáciou na svoju subjektivitu a jedinečnosť, čím sa dostáva do konfliktu s obdobnými procesmi duchovných zložiek iných kultúr. Odlišný pohľad na rôzne oblasti ľudskej činnosti, odlišná interpretácia reality, odlišné sústavy preferencií a hodnôt ľudskej existencie – duchovné atribúty jednotlivých spoločností. Procesy unifikácie a súbežnej separácie v rámci sociokultúrnych systémov, resp. nadsystémov sú hlavným zdrojom napätia v súčasnom svete. Tento jav je nevyhnutné mať na zreteli pri našej analýze; Irán je ochotný sprístupniť svoju materiálne-technickú dimenziu kultúry vonkajším vplyvom (prísun technológií, kapitálu, tovaru zo zahraničia), no zároveň má iránsky národ prirodzenú potrebu zachovať si unikátnosť svojej duchovnej dimenzie. Pri komparácií jednotlivých kultúr je významný termín kultúrne hodnotové paradigma (KHP). Je to systém hodnôt, ktorý je dlhodobo nemenný, špecifický a neopakovateľný pre konkrétnu kultúru. „V základoch každej kultúry spočíva určitý hodnotový model, štruktúra základných hodnôt, ktorá túto kultúru charakterizuje a určuje
2
Kultúru treba chápať ako komplikovaný systém ľudských reakcií na prírodu. Z tohto pohľadu je potom kultúra sociálne adaptačný mechanizmus, ktorý si vytvoril človek aby uspokojil svoje potreby, aby sa prispôsobil svojmu okoliu a aby v ňom prežil. Podľa toho ktoré potreby človek pomocou svojich vynálezov uspokojuje rozčleňujeme kultúru na jej tri zložky. 3 LEHMANNOVÁ, Z.: Kulturní dimenze mezinárodních vztahů, s.45-55.
8
jej špecifiká.“4 Hodnotové paradigma je najlepšie reflektované duchovnou zložkou kultúry, tvorí jej jadro. Podrobiť jednu civilizáciu5 kritike z hľadiska kultúrneho paradigma inej civilizácie je chybné, pretože rovnaké informácie môžu byť odlišne interpretované. Hodnotové
paradigma
dokáže
najprecíznejšie
vystihnúť
konkrétnosť
daného
sociokultúrneho celku, je z tohto dôvodu užitočné pri vysvetľovaní stretu rôznych kultúr. Termín
kultúrne
hodnotové
paradigma
sa
užíva
pri
deskripcii
nadnárodných
sociokultúrnych celkov, v prípade USA je týmto celkom západná kultúra; v prípade Iránu sa jedná o islamskú kultúru. Pri konkretizácii KHP na rovinu národných sociokultúrnych celkov hovoríme o obecnej hodnotovej orientácii daného národného útvaru, preto budeme aj my užívať v diplomovej práci tento termín. V zásade sa jedná o KHP zasadené do špecifických reálií toho ktorého národa, teda s menším rozsahom pôsobnosti. Môžeme teraz pristúpiť k definícii premís, z ktorých budeme vychádzať: 1.
Predpokladáme možnosť postrehnúť základné štruktúry jednotlivých sociokultúrnych celkov pomocou KHP.
2.
Predpokladáme nemožnosť aplikácie axiómou platných v rámci jedného KHP na odlišné KHP, čo našu komparáciu náramne sťažuje.
3.
Predpokladáme odstredivé tendencie duchovných zložiek jednotlivých sociokultúrnych celkov v rámci procesu globalizácie.
4.
Predpokladáme, že obecné hodnotové vzorce sú latentne prítomné v konkrétnom konaní aktérov, čo nám umožní aplikovať obecné KHP na špecifické konanie aktérov.
Vychádzajúc z týchto premís, diplomová práca sa pokúsi o verifikáciu, falzifikáciu nasledovných hypotéz: H-1: Perzská kultúra disponovala od svojho vzniku hodnotovými predpokladmi, ktoré sa ďalej rozvíjali smerom ku kolektivistickej, teocentrickej spoločnosti s tendenciami k vytváraniu autoritárskych režimov. H-2: Americká kultúra disponovala od svojho vzniku hodnotovými predpokladmi, ktoré sa ďalej
rozvíjali
smerom
k
individualistickej,
antropocentrickej
spoločnosti
s tendenciami k vytváraniu demokratických (polyarchických) režimov.
4 5
LEHMANNOVÁ, Z.: Kulturní dimenze mezinárodních vztahů, s. 56. Civilizácia ako iný termín pre sociokultúrny systém.
9
H-3: Teokracia je politický systém, ktorý pomerne exaktne zodpovedá ideálu spravovania ummy ako popísaného v Koráne. H-4: Demokracia je politický systém, ktorý nevyhnutne vyžaduje od spoločnosti určité kultúrne vlohy, ktoré podporujú vývoj v obci smerom k danému zriadeniu. H-5: V prípade platnosti H-4 vyplýva, že nie je možná implementácia demokracie (ako hlavnej ambície zahraničnopolitickej aktivity USA) do perzskej kultúry, ako kultúry so slabo vyvinutými prodemokratickými vlohami. Keďže podrobíme skúmaniu aj spoločenské zriadenia jednotlivých štátov je potrebné previesť definíciu pojmov v tejto oblasti. Demokracia USA a teokracia Iránu sú politické systémy; ako také zodpovedajú regulatívnej zložke kultúry; vyžadujú zároveň priaznivé podmienky rozvoja v zložke duchovnej a raz ustanovené vplývajú na zložku civilizačnú. Politický systém je špecifický subsystém spoločnosti. Jeho funkcie sú naplňované jeho inštitúciami (rada starších, parlament, prezident, rada dohliadajúcich, atď.). Pri určení o aký typ politického systému sa jedná nie je zásadné definovať inštitúcie systému, ale vzťahy medzi nimi.6 Pri definícii americkej demokracie užijeme najfrekventovanejšiu politologickú teóriu pluralizmu7. Východiskom pre fungovanie demokracie je na základe pluralizmu mnohosť, rozdielnosť a odlišnosť v spoločnosti. Jednotlivci, navzájom si rovní, sa v spoločnosti združujú do skupín: rodiny, školy, mestá, kniežactvá, združenia, cirkve. Najvyššia skupina, nad ktorou nestojí už žiadna iná, je štát. Každý jednotlivec, každé uskupenie v spoločnosti má svoje záujmy. Stret týchto záujmov je politika. „Politický proces je výrazom súťaže medzi odlišnými konfliktnými záujmami, je trvalým procesom dohadovania, v ktorého priebehu sú však všetky konflikty riešené nenásilnou cestou.“8 Demokratická spoločnosť je sieť vzťahov, ktoré zabraňujú tomu, aby prevážil iba jeden záujem, resp. aby iba jedna záujmová skupina dosiahla v politickom procese dominantné postavenie.
6
ŘÍCHOVÁ, B.: Přehled moderních politologických teorií, s. 45-60. Tamže, s. 141-157. 8 Tamže, s.144. 7
10
K tomu, aby sa v spoločnosti rozvinul demokratický inštitucionálny rámec, musia byť splnené určité kultúrne a sociálne predpoklady (nutné podmienky fungovania demokracie):9 i. Musí existovať všetkými alebo takmer všetkými uznávaný priestor pre politiku, oddelený od súkromnej sféry. Aby existovali občania musí existovať obec. ii. Aby
sa
záujmy jednotlivcov
mohli
dostať
na
úroveň
obce,
musia
byť
reprezentovateľné, teda musia byť vyjadrované v inštitúciách občianskej spoločnosti. iii. Nesmú existovať priepastné sociálne rozdiely či nerovnosti znemožňujúce komunikáciu medzi občanmi a vytvárajúce príliš nerovné šance pre osobnostný rozvoj (kultúrna homogenita, resp. kontrolovaná subkultúrna pluralita). iv. Prostriedky násilného donucovania sú v nej rozptýlené alebo neutralizované, teda pod civilnou kontrolou. v. Daná spoločnosť nepodlieha negatívnym intervenciám a kontrole zo zahraničia. Na teóriu demokracie nadväzuje Robert Dahl, ktorý pojem demokracie zamieta ako ideálny, v súčasnosti neuskutočniteľný stav a simultánne ho nahradzuje pojmom polyarchia.10 Polyarchia (vláda viacerých osôb) je politický systém, kde vedľa seba existuje viacero zdrojov vlády. Dahl spája pluralizmus (viacero politických strán, nátlaková politika rôznych skupín, atď.) s realitou vývoja súdobého štátu (tendencia k centralizácii moci, skutočnosť, že v oblasti administratívy sa neuplatňujú princípy pluralizmu, atď.) a so základným pravidlom demokracie – čo najväčšia účasť ľudí na politickom živote.11 K tomu, aby polyarchia (demokracia) mohla fungovať musia byť splnené nasledovné predpoklady (postačujúce podmienky fungovania demokracie):12 1.
Kontrola nad rozhodovaním vlády je zverená voleným zástupcom.
2.
Volení zástupcovia sú vyberaní a pokojne odvolávaní v pomerne častých, spravodlivých a slobodných voľbách.
3.
Prakticky všetci dospelí majú právo hlasovať.
4.
Väčšina dospelých má právo kandidovať a uchádzať sa o volený úrad.
5.
Občania majú nespochybniteľné právo na slobodu prejavu, tzn. právo na kritiku vlády, ekonomického, politického i spoločenského systému i akejkoľvek ideológie.
9
POL 415, Dvořáková Vladimíra, prednáška z 16.11. 2004. Tamže, s. 159-175. 11 ADAMOVÁ, K. – KŘÍŽKOVSKÝ, L.: Základy politologie, s. 207. 12 POL 402, Müller Karel, prednáška z 14.11. 2007. 10
11
6.
Občania majú prístup k alternatívnym zdrojom informácií, ktoré nie sú monopolom vlády ani akejkoľvek inej skupiny.
7.
Občania majú nespochybniteľné právo na združovanie ako i vytváranie politických strán či skupín, snažiacich sa pôsobiť na vládu. V podkapitole 4.2 preukážeme platnosť týchto podmienok v Spojených štátoch;
v podkapitole 6.2 sa pokúsime o ich overenie v Iráne, zároveň v tejto podkapitole popíšeme podrobnejšie iránsku teokraciu. Metódy: Prevažne bola užívaná analyticko-syntetická metóda; analýza európskych kultúrnych základov a amerických dejín, predislamskej Perzie a iránskych dejín (podrobnejšie než Amerických), so snahou vyfiltrovať kultúrne významné udalosti a zákonitosti. Syntézou zistených faktorov dospieť k obecnému schéma národných sociokultúrnych celkov. Dedukciou z abstraktnej roviny obecnej hodnotovej orientácie dokázať platnosť vplyvu kultúrnych determinánt na vývoj spoločenského zriadenia v tej ktorej krajine. A následnou indukciou z parciálnych záverov dospieť k prognóze budúceho vývoja. V niektorých prípadoch bolo komplikované tvoriť závery kvôli absencii teoretickej základne (primárne, nedostatky týkajúce sa adekvátneho zmapovania iránskej kultúry zodpovedajúce parametrom štúdie Kulturní dimenze mezinárodních vztahů [Lehmannová, 1999]). V tejto situácii bolo pristúpené na hľadanie odpovedí v dejepisných empirických dátach. To je jedna z príčin, prečo rozsahovo diplomová práca detailnejšie popisuje Iránsku kultúru. Ako hlavné zdroje slúžili knihy Írán [Cvrkal, 2007], Dramatický půlměsíc (Sýrie, Libye a Irán v procesu transformace) [Gombár, 2001], Civilizace Asie a Blízkého východu (Náboženství a politika v souhře a střetání) [Krejčí, 1993]. Pri zostavovaní iránskej obecnej hodnotovej orientácie boli aplikované termíny ako uvedené v knihe Kulturní pluralita v současném světě I [Lehmannová, 2003]. Deskripcia kultúry americkej bola prevedená na základe štúdie Kulturní pluralita v současném světě I [Lehmannová, 2003], ktorá tematicky zodpovedala štúdii Kulturní dimenze mezinárodních vztahů [Lehmannová, 1999]. Ako významný zdroj poslúžila aj kniha Civilizace USA [Fichou, 1995].
12
2. HISTORICKO-KULTÚRNE ZÁKLADY AKTÉROV Podkapitola 2.1 sa bude venovať vývoju európskej civilizácie so zreteľom na antropocentrizmus národov egejskej oblasti a KHP západnej civilizácie. Toto KHP nám bude slúžiť ako podklad, z ktorého v podkapitole 4.1 odvodíme obecnú hodnotovú orientáciu Spojených štátov. Zmienime sa aj o britskom empirizme ako o kulturotvornom faktore USA. Podkapitola 2.2 preukáže rozvoj teocentrizmu v predislamskej Perzii. Spomenie sa zoroastrizmus a s nim spojené štátne usporiadanie ríše až po príchod Arabov v 7. storočí. Civilizácie tak ako ich poznáme dnes sa začali od seba diferencovať v nesúvislých izolovaných oblastiach v období štvrtého tisícročia pred našim letopočtom. Vytvárali sa ojedinelé spoločnosti, ktoré postupne expandovali. Spojené štáty americké majú kultúrne korene zhodné s európskou kultúrou, ktorá sa zrodila v oblasti Mediteránnu. Iránska obecná hodnotová orientácia má svoje základy v mezopotámskom regióne. Zatiaľ čo v Grécku sa spoločnosť vyvíjala smerom k antropocentrizmu, mestá v Mezopotámii sa nedokázali odpútať od závislosti na svojich božstvách. Vzťah človeka k svojmu ľudskému údelu je pre naše štúdium zásadný. Grécki bohovia boli viac antropomorfický než sumérsky, nikdy nedosahujúc postavenie bohov z východu, ktorý dôsledne ovládali svojich ľudských služobníkov na zemi. Gréci sa svojim bohom pri každej vyskytnuvšej možnosti vzpierali. Môžme povedať, že od počiatku Olympaňia slúžili skôr ako útočisko v okamihu katastrofy; slúžili ako posledná istota, keď všetko ostatné zlyhalo. Status bohov v Mezopotámii bol nepomerne významnejší. Človek tam bol v prvom rade ich služobníkom. Bohovia stvorili svet a všetko v ňom, preto im ľudia musia nepodmienene slúžiť. Na základe tejto stručnej deskripcie môžme považovať spoločnosť v antickom Grécku za antropocentrickú. Spoločnosť v Mezopotámii nazveme už od obdobia sumérskych mestských štátov teocentrickou.13
13
Podrobnejšie viď KREJČÍ, J.: Lidský úděl a jeho proměnlivá tvář (Duchovní základy civilizační plurality).
13
2.1. Európska kultúra Táto podkapitola v stručnosti popíše vývoj európskej civilizácie, ktorá v 17. storočí príchodom kolonizátorov z Európy na severoamerický kontinent slúžila k tvorbe civilizácie americkej. Súbežne so vznikom americkej kultúry, vzniká i kultúra austrálska; tieto potom spolu s ruskou kultúrou, ktorá sa formovala už v rannom stredoveku, a európskou tvoria nadnárodný sociokultúrny útvar – západná kultúra. Európska kultúra je tak koreňom, z ktorého vyrastajú východoeurópska, americká a austrálska kultúra a zároveň tvorí ako ich rovnocenný partner súčasť západnej kultúry. Od obdobia neolitu, nastáva vo vývoji ľudstva zásadný obrat. Homo sapiens sapiens, dovtedy nomádsky lovec a zberateľ, sa začína usadzovať; organizovať do väčších skupín a vytvárať obce. S týmto fenoménom je spojená epochálna zmena v statusu bytí človeka. Doposiaľ pasívny akceptant nahodilosti objektívnej reality, je konfrontovaný s potrebou plánovania do budúcnosti. S rozvojom sídiel a poľnohospodárstva je spojená nutnosť apercepcie a aproximácie budúcnosti. Človek počas neolitu de facto prechádza k vyššiemu štádiu vlastnej existencie charakterizovanej prehĺbením interhumánnych vzťahov v rámci vytvorenia ľudskej obce. Človek sa, i keď ešte stále na úrovni podvedomej, začína oslobodzovať od prírodnej nutnosti a preberá za svoju existenciu, aspoň čiastočnú, zodpovednosť. Oblasť hornatého Grécka sa konštituovala ako kolíska európskej kultúry. Obdobne ako Mezopotámci, ani Gréci nemali príliš kladnú predstavu o posmrtnom živote; obdobne aj oni hľadali východisko vo vlastnej tvorivosti a aktivite.14 Najpodstatnejší prínos Grékov západnej kultúre je nepochybne logos15 a s ním neodlučiteľne spojená definícia indivídua. Pre Grékov nebolo nič nad ľudské indivíduum, v merítku prospešnosti pre obec. Práve grécky logos je hlavný organon západného človeka pri chápaní jeho úlohy vo svete. Tak 14
15
Krejčí dospieva k názoru, že egejská civilizácia bola od počiatku antropocentrická. Olympskí bohovia zohrávali iba sekundárnu úlohu. Ich rušivá existencia bola vplyvom racionalistickej filozofie finálne prekonaná. Kdežto Mezopotámci boli od počiatku teocentrický a až následne vyvinuli spoločenskou organizovanosťou a aktivitou únik pred náhodnými etudami bohov. Viaceré zdroje však inklinujú k domnienkam, že obyvateľstvo Grécka (či už Pelasgovia, Kréťania alebo kmene divokých Achájcov) obdobia tretieho a druhého tisícročia p.n.l. boli čo sa týka náboženského cítenia obdobne fanatický ako Mezopotámci. Až v priebehu prvého tisícročia nastáva vplyvom prírodných podmienok a konkrétnych historických procesov určitá antropocentrizácia spoločnosti, vyúsťujúc v kreáciu aténskej demokracie v 6. storočí p.n.l. Odlišnosť najstarších kultúrnych základov týchto dvoch civilizačných centier tak nemusí byť tak zásadná ako sa častokrát manifestuje. Grécke slovo logos má viac ako päťdesiat významov. My ho budeme chápať vo význame rozumu a logického, rozumového odôvodnenia javov a relácií medzi nimi vo svete.
14
isto ako Mezopotámci, Gréci zamerali svoju tvorivú energiu na záležitosti života; činy, civilné alebo vojnové, kultúrne alebo politické, boli hlavným cieľom sebauplatnenia.16 Pomocou filozofie sa Gréci ako prví tážu po skrytých súvislostiach sveta, po jeho prírodných zákonoch. Dôležitejšie ako samotné odpovede, ktoré pritom nachádzajú je samotný fakt, že veria v to, že človek môže pomocou svojho najmocnejšieho nástroja, ktorý dostal od prírody – logu, spoznávať pravú esenciu sveta. Pomocou rozumu je narysovaný základný axióm hodnotového paradigma európskej kultúry – racionalita. Nová morálna dimenzia existencie gréckeho človeka prichádza Sokratovou etikou. Človek poznáva čo je to cnosť, tak žije cnostne v snahe dosiahnuť dobro a prejsť tak do stavu eudaimonie – blaženosti. Zlo koná jednotlivec iba z nevedomosti. Tento zjednodušený Sokratov etický koncept smieme považovať za substrát západnej etiky.17 Bol to radikálne nový model morálky oprostený od vplyvu náboženstva. Človek je teda obdarený schopnosťou poznať pravú podstatu svojej duše a sveta pomocou svojho rácia.18 Každý jednotlivec je aktívne zodpovedný zato, aby kultivoval svoju existenciu a existenciu svojich súdruhov v prospech apriori platných mravných zákonov – idei dobra a krásy. Termíny racionalita a s ním spojený princíp poznania, aktivita, smerovanie k dobru – substanciálne rysy západnej kultúry. Aténska demokracia je unikátny jav, ktorý vznikol koncom 6. storočia p.n.l. Celkový koncept posmrtného života nebol v Mediteráne detailne rozpracovaný a celá grécka mytológia sa zaoberala pozemským životom a činmi héroov a bohov vo vzťahu k svetu bežných skúseností. Svetový názor bol tak silne koncipovaný s ťažiskom na pozemskom živote. Prechodom Iliady k Odysei je ilustrovaný zámer olympských bohov. Odyseus, i keď stále sa modliaci k Aténe, bol racionálne zmýšľajúci jedinec, spoliehajúci sa na vlastné schopnosti. Homér vizualizuje vývoj západného človeka: Bohovia ho stvorili a v jeho detských rokoch ho učili a pomáhali mu; dospelý Grék je však sebestačný, riadiaci svoje svetské záležitosti sám. Úloha Rímskeho impéria ležala na rozdiel od abstraktnej teoretickej role Grécka skôr v konkrétnej praktickej rovine „realpolitik“. Rimania prevzali ideový odkaz Grékov a zasadili ho do pevných štruktúr iuris romani. Tak ako bol grécky logos užívaný k poznaniu reality, tak bol rímsky využívaný k jej spravovaniu. Idea práva, bezpečnosti 16
KREJČÍ, J.: Lidský úděl a jeho proměnlivá tvář (Duchovní základy civilizační plurality), s.26. Sama západná filozofia nie je nič viac než neustále nové interpretovanie Platóna a Aristotela. 18 Podrobnejšie o antickej filozofii viď VLČEK, M.: Sešity dějinám filosofie I (Dějiny antické filosofie I). 17
15
indivídua v rámci neomylných zákonov impéria, spravodlivosť a civilita. Človek nie je vymeraný svojim logom, ale vlastníctvom rímskeho občianstva. Civis romanus sum – som občan rímsky.19 Ďalší kulturotvorný faktor, ktorý vzniká v antike je monoteistické kresťanstvo, ktoré radikalizuje ideu rovnosti – platnú pre všetkých ľudí, t.j. i gréckych otrokov či rímskych barbarov. Do bytnosti západného indivídua prináša potrebnú duchovnú dimenziu v podobe kresťanskej lásky, ktorá tak doplňuje grécky rozum a rímske právo. V rannom stredoveku európska kultúra vplyvom vpádu barbarov stagnuje. Jej rekonvalescencia sa začína až v 10. storočí za pričinenia islamskej kultúry. Moslimovia sa v rámci svojej expanzie v 7. storočí dostávajú do kontaktu s antickou vedou a filozofiou, predovšetkým Aristotelovou fyzikou a metafyzikou, ktorú absorbujú, rozvíjajú a doplňujú novými poznatkami. Cez Córdobský kalifát sa upravený aparát islamsko-antických vied20 vracia do Európy a paralelne s rozvojom miest a univerzít sa podieľa na obrode európskej vzdelanosti, ktorá vyúsťuje v obdobie humanizmu s renesancie antického ideálu viery v ľudské schopnosti. Nastáva rozvoj mechanickej prírodovedy, t.j. chápania sveta ako zložitého mechanizmu, ktorý sa riadi pevnými zákonitosťami a človek je schopný ich poznať a využiť vo svoj prospech. Obroda viery v ľudský, resp. európsky logos má za následok zámorské plavby a objavovanie nových území a zároveň ako negatívum rast pocitu kultúrnej nadradenosti Európanov. V 16. a 17. storočí sa de facto dotvára komplexný systém európskeho sociokultúrneho útvaru. Zároveň Európa započína i cestu k existencii svetového kultúrneho hegemóna. Základný svetonázorový postoj Európana, resp. západného človeka sa dá najprecíznejšie uchopiť pomocou filozofického pojmu tzv. subjekt-objektového vzťahu. Človek je subjekt, ktorý sa vymedzuje vo vzťahu k objektu, prírode. Pomocou svojho rácia aktívne vystupuje proti prírode; pretvára ju. Jej pomocou vytvára ľudské vynálezy. V tomto nekonečnom cyklickom procese, kde každé nové vymedzenie S voči O prebieha na kvalitatívne vyššej úrovni, sa zdokonaľuje a de facto emancipuje od okov prírodnej determinácie. 19 20
ČERNÝ, V.: O povaze naší kultury, s. 21. Dôležitý prínos islamu je negatívne chápanie prírody, ktorú človek smie a má vo svoj prospech pretvárať. Tento fakt sa odráža v novovekom vedeckom experimentovaní a nepriamo ovplyvňuje i osvietenstvo a s ním úzko spojený antropocentrizmus európskeho indivídua.
16
Európa započala svojimi objavnými plavbami obdobie prepájania kultúr, ktoré v 20. storočí nadobudlo kvalitatívne vyššej úrovne v podobe globalizácie. Planetárna epocha prepájania kultúr cez ich civilizačnú zložku sa už ale nedeje pod hegemoniálnym vplyvom Európy, ale jej legitímneho dediča – USA. Na záver môžme pristúpiť k sumácii obecnej hodnotovej orientácie európskej kultúry, resp. KHP západnej civilizácie, teda súboru substanciálnych hodnotových vzorcov, ktoré vystihujú základnú identitu príslušníka tejto kultúry: racionalita, aktivita, dobro, sloboda, individualizmus – humanizmus, smerovanie k ideálu.21 Britský empirizmus: Koncom 16. storočia vzniká u európskych intelektuálov potreba nového overenia fungovania reality, nový spôsob poznávania sveta. Ako kritika k ontologickej tradícii tak vznikajú dva odlišné myšlienkové prúdy založené na gnozeológii22: v kontinentálnej Európe je to racionalizmus – viera v apriornosť a definitívu ľudského rozumu, v Anglicku je to empirizmus – postavený na štúdiu reality cez skúsenosti. „Empirizmus (tvrdí), že rozhodujúci spôsob poznania i posledné kritérium pravdy je skúsenosť (empíria) zisťovaná ľudskými zmyslami.“23 Za zakladateľa novovekého empirizmu je považovaný Francis Bacon, ktorý formuluje metodologický program novej vedy: preverovanie skúseností experimentmi a následná indukcia z parciálnych výsledkov pokusov na obecne platné závery. Bacon zároveň upozorňuje na omylnosť ľudských zmyslov, ktorých nedostatky sa musia vyfiltrovať a doplniť rozumom. Zatiaľ čo vývoj v kontinentálnej Európe smeroval k abstraktnej noetike, anglická kultúra smerovala k pragmatizmu a praktickej efektívnosti.24 Empirizmus považuje teoretické uvažovanie za menej spoľahlivé než zmyslové pozorovanie. Teóriu treba indukciou odvodiť od pozorovaných jednotlivých faktov. Empirizmus zásadne profiloval spoločenský život a politický systém USA o ktorom bude pojednané neskôr.25 •
Európska kultúra poskytla svojou antropocentrickou orientáciou fundamenty, na
ktorých dnes stojí Amerika. Pre vznik Americkej kultúry sú determinujúce princípy racionality, individualizmu, aktivity, slobody.
21
LEHMANNOVÁ, Z. A KOL.: Kulturní pluralita v současném světě I, s. 7-31. Tzv. Descartesov kopernikánsky obrat k subjektu. 23 VANĚK, J.: Filosofie a kultura v evropských dějinách, s.113. 24 Ďalší myslitelia, ktorí boli považovaní za predstaviteľov empirizmu, alebo ním boli ovplyvnení sú napr.: John Locke, David Hume, Thomas Hobbes, George Berkeley, Adam Smith, a ďalší. 25 Podrobnejšie o empirizme viď: KUNCA, T. – VACURA, M.: Empirismus a analytická filosofie. 22
17
•
Vzťah jedinec – spoločnosť je extrémne komplikovaný. Jedinec by mal pracovať pre
dobro spoločnosti, ale nie je k tomu nútený. Štát má možnosť kontrolovať jedinca pomocou všeobecne platných pravidiel fungovania obce – zákonov. Silné individuality, výnimočnosť jedincov je hnacím motorom progresu západnej kultúry. Ekonomický systém kapitalizmu je postavený na ľudskom egoizme. Odlišnosť a špecializácia je žiadaná a podporovaná. Uniformné masy naháňajú západnému človeku strach. Kolektív by mal západnému človeku zaručiť slobodný vývoj, ktorý si sám zvolil, slobodnú možnosť prejavu a vierovyznania, ten na oplátku zabezpečí fungovanie a rozvoj celej obce. •
Vplyv kresťanstva na spoločnosť bol síce značný, ale diametrálne odlišný od vplyvu
islamu. Kresťanstvo je postavené na intímnej snahe jednotlivca o Božie spasenie. Obec veriacich je iba indikátorom individuálnych aktov zbožnosti. Nie je hodnotou, ktorá by zaisťovala a chránila naplňovanie základného zmyslu života veriaceho. Islam nazerá na obec ako na základnú oporu vo vzťahu človeka k Bohu. Úloha indivídua je v islame vymeraná jeho schopnosťou zúčastniť sa spoločenskej zmeny (premena svet na moslimskú ummu).26 •
Kresťanstvo si získalo podporu u širokých más obyvateľstva. Európski panovníci
postupne prijali kresťanstvo za svoje a požehnanie pápeža sa stáva legitimizujúcim prvkom feudálnych európskych kráľov, ktorý tak v očiach ľudu mohli oprávnene vládnuť. Zároveň neustále prebiehali spory medzi kráľmi a pápežom (spor o investitúru) o vzájomných sférach vplyvu. Po devastujúcom dopade náboženských vojen v období klasického novoveku, dochádza po Vestfálene k sekularizácii politického života. Po Veľkej francúzskej revolúcii sa k moci dostáva národ. Cirkev stráca svoje pozície, ustupuje z politického života, zmäkčuje svoju ideológiu a upúšťa od jej konfrontačného charakteru. •
Empirizmus je založený na apriórnosti skúsenosti. Metódou pokusu – omylu sa
dospeje k obecným záverom. Fakty vnímané zmyslami musia byť kvantifikované a rozumom overené. Teoretické abstrahovanie je sekundárne. •
Racionálny aktívny jedinec koná a je za svoje činy zodpovedný. Konkrétne podmienky
zaručené kultúrnymi podkladmi zabezpečujú rozvoj vlády ľudu – demokracie.
26
MENDEL, M.: Náboženství v boji o Palestinu, s. 13.
18
2.2. Predislamská Perzia Na východ od riek Eufrat a Tigris sa rozprestiera územie Iránu. Celá táto oblasť bola pod kultúrnym vplyvom veľkých ríš staroveku. V oblasti okolo nepohostinného pohoria Zagros, ktoré bolo nominálne súčasťou Asýrskej ríše, si svoju domovinu vytvárajú novoprichádzajúce kmene Árijcov.27 Tieto nomádske tlupy sa sťahujú z oblasti Kaukazu smerom na juh a západ. Mezopotámia bolo územie nechránené, často vystavené inváziám cudzích vojsk. Samotné medziriečie zužovali záplavy a zosuvy pôdy. Pocit neistoty a nepravidelnosti utvrdil Mezopotámcov v ich silnom náboženskom cítení. Chaos sveta bežnej skúsenosti spôsobil ich bezpodmienečnú rezignáciu voči nevyspytateľnej vôli bohov. Tristný život na zemi a nerozpracovaná idea posmrtného života viedli k predstave, že indivíduum samo o sebe je zanedbateľné. Večný život je umožnení prostredníctvom potomkov, resp. komunity.28 Život na zemi je plne v moci božstiev. Na ľuďoch je, aby svoju existenciu pomocou svojich schopností kultivovali, pričom sa neustále modlili za dobré podmienky existencie. Región na juh od pohoria Zagros prezývali Árijci Paarsa, grécky Persis. Árijské kmene, ktoré sa tu usadili, prevzali meno tejto oblasti. Ich príslušníci sa volali Peržania. Achajmenes kmene združil do akéhosi provincionálneho celku a založil tak perzskú dynastiu Achajmenovcov, ktorá za Kyra II. zvrhla vládnucu dynastiu Médov a vytvorila Perzskú ríšu29 (cca. 549 p.n.l.). Ďalší achajmenovský kráľ Dareios postupne vybudoval v ríši fundamentálne právne - ekonomické štruktúry. Nechal budovať mestá a cesty. Vytvoril zložitý byrokratický aparát, ktorý zabezpečil prosperitu ríše. Čo sa týka náboženstva rešpektoval po vzore veľkého Kyra lokálne kulty no zaviedol akési celoštátne náboženstvo so snahou poskytnúť občanom Perzie unifikačnú zložku na úrovni duchovenstva – náboženstvo iránskych árijcov – mazdizmus v kombinácii so zoroastrizmom. Perzská kultúra sa od tohto obdobia konštituovala ako otvorená a tolerantná voči vonkajším vplyvom, preto sa ríša stala útočiskom mnohých etnických a náboženských minorít z okolitých krajín. 27
Názov Irán znamená v preklade zem Árijcov – „Érán-šahr“. KREJČÍ, J.: Lidský úděl a jeho proměnlivá tvář (Duchovní základy civilizační plurality), s.45. 29 Ríša sa skladala zo satráp - provincie ríše. Patrili medzi ne Egypt, Etiópia, Lýdia, Kappakódia, Asýria, Arménsko, Arachózia, Parthia, Gandhára, Baktria, Sogdiana, India a ďalšie. Za Dareia čítalo impérium spolu 23 provincií. 28
19
Zoroastrizmus vznikol asi okolo roku 1000 p.n.l., hlásaný prorokom Zarathuštrom, je určitou modifikáciou prvotného iránskeho náboženstva mazdizmu30. Je to monoteistické náboženstvo31 stojace na koncepte boja dobra a zla. Boh svetla, múdry pán Ahura Mazda stvoril svet a všetko dobré v ňom. Zlo v svete spôsobuje jeho protivník, vládca temnoty, zástanca lži, Angra Mainju (Ahriman) a jeho pomocníci - démoni. Tí zviedli ľudí na nesprávnu cestu tým, že ich prinútili vysloviť prvú lož: svet stvoril zlý duch. Celé dejiny ľudstva sú tak procesom očisťovania sa z prvotného hriechu, oslobodzovania sa od okov lži.32 Ľudia sú obdarený slobodnou vôľou k tomu aby si vybrali medzi dobrom a zlom. Tma a tieň symbolizujú zlo. Svetlo je prítomnosť božského na zemi, preto je Peržanmi cenené, islam ustavuje svetlu podobnú pozíciu. Odveký zápas týchto protichodných síl končí za pomoci ľudí víťazstvom boha Ahura Mazdy. Predmetom uctievania zoroastristov je oheň a voda, zem a slnko. Ľudí na svete pokúšajú mnohí zlí duchovia, ktorí sú prítomní v kameňoch, rastlinách, zvieratách. „Pavúci, jašterice, hadi, mravci, všetko čo liezlo a hemžilo sa bolo viditeľným výrastkom svetového tieňa.“33 Dobrý duch je stelesnený v psovi, takisto výsadné miesto mal ježko, ako požierač hmyzu. Čistota ohňa je neustále ohrozená, za každým plameňom stojí tieň. Starať sa o to aby celému svetu vládol oheň sa mali vyvolení vládcovia za pomoci kňazov – mágov. Dareios náboženstvo využil a sám sa prehlásil za vyvoleného proroka Ahura Mazdy. Bol predurčený, aby vládol Perzii a šíril pravdu do celého sveta. „Ty, ktorý budeš od tejto chvíle kráľom, mocne chráň seba pred Lžou, človeka, ktorý stúpencom Lži jest, toho dôkladne trestaj.“34 Touto motiváciou boli zahájené i samotné Grécko-perzské vojny. Úloha mazdizmu, resp. zoroastrizmu ako jeho novelizácie, je determinujúca pre perzskú kultúrnu identitu. Svetu vládne lož – chaos. Perzia je bašta spravodlivosti a poriadku, teda protivník k chaosu35. Úloha Peržanov je šíriť pravdu po svete, bojovať 30
V tejto súvislosti narážame na značné komplikácie. Zoroastrizmus sa postupne rozvetvil do viacerých, navzájom neidentických, regionálnych siekt. Dátum jeho vzniku je nejasný. Mnohí autori vychádzajú z toho, že zoroastrizmus vznikol ako variácia staroiránskeho mazdizmu. Naopak iní sa domnievajú, že mazdizmus ako taký vznikol až neskôr a za vzor mu slúžil práve zoroastrizmus, ktorý síce čerpal zo staroiránskych kultov, ale tie nezodpovedali špecifickej definícii mazdizmu. Obe náboženstvá sú v mnohom podobné a nás zaujímajú iba obecné dogmy. Zaoberať sa detailným popisom zoroastrizmu by si vyžadovalo samostatnú štúdiu. 31 Určité prvky polyteizmu sa mu nedajú uprieť, preto je často označovaný i za polyteistický. V každom prípade náboženstvo prednostne pestuje vieru v Ahuru Mazdu, má tak silné tendencie smerom k monoteizmu. 32 KOLEKTÍV AUTOROV: Mytologie, s. 330-333. 33 HOLLAND, T.: Perský oheň (První světová velmoc a boj o západ), s. 37. 34 Tamže, s. 59. 35 Napriek významnej úlohe náboženstva v riadení štátu nesmieme považovať Perzskú ríšu tohto obdobia za teokraciu
20
proti zástancom lži. V súčasnosti je v Iráne asi iba dvadsaťpäťtisíc zoroastristov. Substanciálne axiómy zoroastrizmu sa gradualisticky zakorenili do predstavy perzskej nadradenosti a v mnohom slúži zoroastrizmus ako východisko pre islam. O koniec dynastie achajmenovcov sa postaral v roku 331 p.n.l. Alexander Veľký, ktorý sa stáva na krátke obdobie vládcom celej Perzie. Po jeho smrti si ríšu rozdelili jeho velitelia. Územie Iránu pripadlo Seleukovi. Počas obdobia „helenizmu“ síce došlo k vplyvu gréckej kultúry na kultúru Ázie, ale skôr okrajovo. Keďže Gréci, resp. Macedónci tvorili v nových územiach menšinu, boli to oni, ktorý sa asimilovali a prijali perzské zvyky. Začiatkom 2. storočia p.n.l. lokálna dynastia parthských Arsakovcov zvrhla vládu Seleukovcov a nastolila tú svoju. Perzskú ríšu následne premenovala na Parthu. Partha bola z geopolitického hľadiska prirodzeným nepriateľom Rímskeho impéria. Tieto dve mocnosti boli v podstate neustále vo vojnovom stave. 226 n.l. je oslabená dynastia nahradená Sasánovcami. Tí dokázali obnoviť moc Perzie, ako aj jej pôvodný názov. Znovu zaviedli zoroastrizmus ako oficiálne náboženstvo, previedli centralizáciu moci a skonsolidovali armádu. Potom ako bolo kresťanstvo uznané za hlavné náboženstvo Rímskej ríše, došlo v Perzii k prenasledovaniu a k teroru na kresťanoch a Židoch. Koncom 5. storočia bolo sociálne zriadenie v Perzskej ríši na úrovni feudálnej Európy. Veľká sociálna nerovnosť medzi obyvateľstvom využila zoroastrická sekta mazdakovcov. Jej ideje vyústili v bezhlavé rabovanie, ktoré bolo ukončené až tvrdou reakciou armády, ktorá zrušila sektu a navrátila ulúpený majetok späť šľachte. Po týchto udalostiach bola pozícia duchovenstva a jej vplyv na panovníka značne otrasená, a prebehla parciálna sekularizácia. Panovník v snahe predísť novým vzburám zahájil reformy s úmyslom sanácie sociálnych rozdielov. Ich celkový efekt vyústil v „posilnenie kráľovskej moci a upevnenie stavovských prehrád, oslabenie feudálnych vzťahov, posilnenie úradníctva a zlepšenie postavenia nižšej šľachty a slobodných držiteľov pôdy.“36 Ríša musela čeliť ofenzívam Rímskej, neskôr Byzantskej ríše a hlavne rastúcej sily na juhu Perzie – Arábie. Posledný sasánovský kráľ zomiera v roku 651. Behom niekoľkých rokov nastáva islamizácia Iránu a zánik Perzskej ríše. Zároveň pádom Perzie vstupuje Ázia do východného stredoveku.
36
KREJČÍ, J.: Civilizace Asie a Blízkého východu (Náboženství a politika v souhře a střetání), s.95.
21
•
Irán má svoje predislamské korene v sumérskej Mezopotámii, ktorej svetonázorový
postoj bol silne teocentrický, v mnohom veľmi podobný islamskému konceptu spoločnosti. •
Peržania sú národ predurčený Bohom, aby civilizovali zvyšný svet. Bezzištne sa
podriaďujú Mazdovi a jeho zástupcovi na zemi.37 Sú len postavami v božskom pláne, vlastná iniciatíva je nežiadaná. Všetko riadi osvietený šáh-i-šáh (kráľ kráľov). Od počiatku tak bola spojená svetská a duchovná moc v ríši. •
Zoroastrizmus pestoval v Peržanoch vieru v jedného Boha a jeho zástupcu na zemi.
Otvorenosť týkajúca sa pričlenenia nových jedincov do Perzského impéria; obec absolútne nadriadená jedincovi; pasívne chápanie úlohy bezmocného človeka v theistickom kozme – všetko atribúty vlastné i islamu. •
Perzská ríša počas svojej vyše tisícročnej existencie fungovala ako autoritársky režim.
I keď existovali lokálne nezávislé provincie, ktoré vykazovali pri riadení politického života demokratické črty (napr. ľudové zhromaždenie v Seleukii behom prvého storočia n.l.), celkové zriadenie bolo nedemokratické. •
Kultúrne základy boli v regióne Mediteránnu a Mezopotámie v mnohom ekvivalentné.
Príčina rozvoja antropocentrizmu v Grécku môže byť nájdená v štruktúre fungovania gréckej polis. Malé mestské štáty bolo možné riadiť pomocou ľudu bez nutnej unifikačnej zložky v podobe prísneho náboženstva. V okamihu keď počet obyvateľov presiahol určité číslo, nabádali Gréci svoju mládež k zakladaniu kolónii (napr. vlna kolonizácie v 7. storočí p.n.l, vlna kolonizácie Atén v ich rozkvete po Grécko-perzských vojnách). Riadenie obrovskej ríše akou bola Perzia s množstvom národov a etník prakticky vylučovalo rozvoj demokratickej vlády. Vyššia šľachta, panovník, široká vrstva duchovenstva pestovali u svojich poddaných náboženské povedomie s ambíciou skonsolidovať národ a uľahčiť vládnutie v impériu. •
Gréci viedli vojny primárne medzi sebou, v rámci jednej civilizácie a vierovyznania.
Peržania postupovali vojenské výpravy proti najodlišnejším etnikám uctievajúcim diverzné božstvá. Kompaktnosť perzského národa tak predstavovala istotu a kolektívnu bezpečnosť voči cudzincom. Niečo podobné je možné aplikovať i na Rímske impérium, tam ale predstavovalo unifikačnú zložku povedomie o rímskom občianstve a spravodlivosti práva. •
Perzská kultúra bola tak už od svojich počiatkov skôr vhodná na implementáciu
autoritárskeho režimu. Povahové prvky kultivujúce demokraciu boli Peržanom nevlastné.
37
Trpné prijímanie objektívnej reality, pasivita, ktorá bola v priamom protiklade s aktívnym princípom individuálneho racionálneho poznania západného človeka.
22
3. AMERICKÁ KULTÚRA V podkapitole 3.1 ukážeme ako sa obecná hodnotová orientácia európskej kultúry zasadená do podmienok severoamerického kontinentu v priebehu dejín transformovala. Podkapitola 3.2 ukáže ako sa kultúrne vlohy Američanov etablované v ich svetonázore prejavujú v zahraničnej politike USA. Takáto analýza americkej civilizácie je nevyhnutná z dvoch príčin: po prvé, musíme porozumieť svetonázoru Američanov a ospravedlniť ich úsilie o implementáciu demokracie v zahraničí; i keď táto ambícia nie je vždy prvoradá a často je v kontraste s pragmatickým riešením uprednostnený z amerického hľadiska amorálny
variant
podpory
nedemokratického
štátu
kvôli
dosiahnutiu
určitého
zahraničnopolitického cieľa. Po druhé, aby sme preukázali vplyv kultúrnych fundamentov na rozvoj americkej demokracie ako unikátneho zriadenia, ktorého zavádzanie v zahraničí kvôli absencii špecifických kultúrnych atribútov toho ktorého národa nemusí viezť k úspechu v danom civilizačnom prostredí. Vychádzajúc z premisy č.4 na záver podkapitoly 3.2 ukážeme na nižšej analytickej rovine (konkrétnych zahraničnopolitických akcií) postupné prenikanie USA do regiónu strednej Ázie ako predbežný úvod k 7. kapitole. Spojené štáty americké sa vyznačujú komplikovanou štruktúrou sociokultúrneho celku, ktorý reflektuje rozmanitosť obyvateľstva krajiny. V nasledujúcej kapitole bude analýzou dejín prestretá základná paleta substanciálnych hodnôt spoločná pre väčšinu obyvateľov s výhradou nepostrehnutia špecifík parciálnych etník USA.38 Do popredia postavíme vlastnosti, ktoré sú pre nás dôležité pri naplňovaní zámeru diplomovej práce, teda vlastnosti kultivujúce demokraciu, resp. vlastnosti, ktoré nám umožnia objasniť zahraničnopolitickú orientáciu krajiny. Tú budeme opäť v kontexte diplomovej práce vidieť primárne v snahe exportu demokracie. História USA sa vyznačuje časovou dichotómiou: na jednej strane sú USA štát, ktorého dejiny začali až koncom 16. storočia postupnou migráciou európskeho obyvateľstva, resp. odpútaním sa od koloniálnej závislosti v roku 1776; na druhej strane sa inštitúcie vznikajúce v 18. storočí od vtedy zásadne nereformovali a zostali dodnes 38
Väčšinové obyvateľstvo USA sú belosi európskeho pôvodu. Nezanedbateľné menšiny tvoria afroameričania a rastúca populácia hispáncov, ako aj aziati. Pôvodní obyvatelia severoamerického kontinentu majú v podstate nulový vplyv na kultúru USA.
23
nezmenené. USA tak majú v porovnaní s Čínou, Britániou či Iránom nepomerne kratšie dejiny, ale zároveň sú najdlhšie fungujúcou demokraciou sveta. Piliere, na ktorých je postavená americká civilizácia sú nasledovné: •
Anglosaská kultúrna tradícia – integrujúca v sebe ideové princípy európskej kultúry, obohatené o osvietenecké teórie prevládajúce v Anglicku a samotný komplex britských inštitúcií, na ktorých bol realizovaný politický model fungovania USA.
•
Protestantské kresťanstvo – primárne sa jedná o puritánstvo.
•
Osobnostné predpoklady amerických migrantov z Európy. Boli to predovšetkým ľudia z nižších vrstiev, hľadajúci nové možnosti vlastnej realizácie a oslobodenia od starých spoločenských štruktúr Európy.
•
Geografické parametre severoamerického kontinentu – bohatstvo prírodných zdrojov, veľká rozloha územia.
•
Vplyv minorít na utváranie sociokultúrneho celku Spojených štátov.
3.1. Vznik Spojených štátov amerických Začiatkom 17. storočia zakladajú britskí kolonisti prvú kolóniu Virgíniu. Britské obchodné spoločnosti získavajú povolenie od anglického kráľa na osídľovanie východného pobrežia severoamerického kontinentu. Ľudia, ktorí prichádzali počas celého storočia z Európy boli z nižšej a strednej vrstvy, teda nie príliš vzdelaní a abstraktne vedecky zmýšľajúci. Zvyknutí na tvrdú fyzickú prácu prispôsobovali sa novým reáliám metódou pokusu a omylu (odpovedajúcou ideológii empirizmu). Ťažký život vyžadoval od kolonistu komplexné schopnosti a nutnosť čas si efektívne nadeliť a venovať sa iba činnosti, ktorá má konkrétny efekt, žiť teda pragmaticky. Prostredie, ktoré tu nachádzali bolo nehostinné. Z krutosti okolia vyplýva i teória sociálneho darwinizmu – aplikácia Darwinovej teórie o vývoji druhov na spoločnosť. Silnejší v rámci spravodlivej súťaže porážajú slabších. Človek sa riadi zákonmi džungle; život je neustály boj. Teória dokazuje,
24
že v spoločnosti dochádza k prirodzenému výberu – iba najživotaschopnejšie indivíduá tvoria americký národ. Dôvody príchodu kolonistov boli nasledovné:39 •
opúšťali starý kontinent kvôli vojnám, náboženským a politickým represiám. VB umožnila odchod opozície. Puritáni chceli očistiť anglikánsku cirkev od zvyškov katolíctva.
•
odchádzali kvôli zlepšeniu sociálnej situácie. Chudobní v Európe nemal možnosť zmeniť svoj status. Najchudobnejší ľudia sa v Amerike zamestnali ako nájomní sluhovia, ktorý po odpracovaní niekoľkých rokov u pána mali právo na slobodu a možnosť začať odznova.
•
nedobrovoľný príchod otrokov, hlavne z Bahám a Afriky. Postupne tak vzniklo trinásť kolónií. Všetci kolonisti boli poddaní anglického
kráľa. Na základe viacerých opatrení Veľkej Británie, ktoré obmedzovali obchod amerických kolónií s ostatnými štátmi, zavádzali clá a zvyšovali odvod peňazí kolónií v prospech Spojeného kráľovstva; vypukla v kolóniách vzbura, ktorá viedla k porážke VB a k vzniku nezávislých Spojených štátov amerických 4. júla 1776. Vplyvom empirizmu a osvietenstva boli budované základné štruktúry politického systému USA. Novoutvárané ústavy kolónií sa niesli v silne antimonarchickom duchu z obáv o tyraniu. Prevládali antipatie k absolutistickým zriadeniam na starom kontinente. Postupne sa vytváral v každej kolónii dvojkomorový parlament (okrem Nebrasky), ktorý mal adekvátne reprezentovať obyvateľstvo. Vznikla aj potreba vytvorenia centrálnej federálnej moci, ale odvtedy až po dnes je v USA badateľná značná snaha o decentralizáciu. Výkonná moc bola v porovnaní s VB obmedzená. Presadzovala sa idea separácie mocí a vzájomnej kontroly pomocou systému bŕzd a protiváh. V apríli 1789 bol za prvého prezidenta USA zvolený George Washington. V New Yorku začal zasadať federálny kongres. Obyvatelia USA začali rozširovať svoje územie počas 19. storočia smerom na západ. Teória posuvnej hranice je dodnes určujúca pri chápaní mentality Američanov. Hranica je miesto pre najodvážnejších jedincov, tu sa stretávajú s divokou prírodou, s necivilizovanými ľuďmi. Američan pomocou svojich schopností, pružnosti a otvorenosti, oblasť hranice dobíja a civilizuje. Je optimista, verí v bohatstvo, ktoré nájde, vyplytvá a posunie sa ďalej; je v neustálom pohybe. Táto vlastnosť je dôležitá i z hľadiska medzinárodnej politiky USA. Američan neustále posúva hranicu, pričom ju nesmieme 39
POL427, Dvořáková Vladimíra, prednáška z 3.10. 2005.
25
chápať iba ako hranicu geografickú. Existujú i hranice ako chudoba, výskum, vesmír, životné prostredie. Nepretržitý pohyb, čin, aktivita, však nenechávajú priestor pre rozmýšľanie, intelektualizmus. Určujúce sú miestne problémy bydliska. Osadníci riadili svoje záležitosti sami. Centrálna vláda bola vzdialená. Slobodní nezávislí roľníci, drobní podnikatelia zodpovední sami za seba tvorili základ americkej civilizácie. Veľký obchodníci, veľké firmy znamenajú stratu zodpovednosti jednotlivca. Otvárajú miesto pre špekulácie a neadekvátne prerozdeľovanie zisku. Takisto štátne zásahy, byrokracia, dane, všetko v očiach Američanov spôsob ako neprávom previesť bohatstvo od tých, ktorý si to tvrdou prácou zaslúžili, tým, ktorý nepracovali tak poctivo. Štát je považovaný za nutné zlo. Jeho hlavná funkcia je komplikovať život drobným podnikateľom. Nedôvera voči štátnej správe sa reflektuje i v častých voľbách štátnych zamestnancov. Štát by mal fungovať iba ako akýsi garant poslednej inštancie. V USA neexistuje povinné sociálne poistenie, bol by to signál na ďalšie obmedzenie osobnej slobody. Američania získavali nové územia vojnami proti pôvodnému obyvateľstvu (ktoré behom 19. storočia násilným spôsobom de facto takmer vyhubili), opäť proti Británii (Vojna v roku 1812), proti Mexiku, Španielsku, aj navzájom proti sebe (vojna o Kansas). USA sa začínajú angažovať prednostne v oblasti strednej a južnej Ameriky. Vzťah k Európe je odmietavý; prevláda snaha zostať mimo európskeho diania. Na severe federácie vznikli priemyselné antiotrokárske spoločnosti, na juhu prootrokárske poľnohospodárske štáty. Stret týchto táborov vyústil za prezidenta Lincolna v občiansku vojnu Sever proti juhu (1861-1865), ktorá skončila víťazstvom severu a zrušením otroctva. Faktické zrovnoprávnenie afroameričanov s belochmi však prebehlo až od polovice 20. storočia. V priebehu tohto zložitého vývoja získava nezastupiteľnú úlohu v živote Američana viera v Boha. Pobožnosť je významným prvkom americkej spoločnosti. Dôležité je však náboženské cítenie ako také, nie príslušnosť k nejakej cirkvi. Každý Američan je veriaci, ale príslušnosť ku konkrétnej cirkvi je pojatá voľne (1/3 Američanov počas života mení cirkev – ako následok sťahovania za prácou a príslušnosťou k novej sociálnej skupine). Príčiny hľadania útechy v náboženstve boli podľa doby rôzne: príchod a konfrontácia s neznámou a nehostinnou krajinou, reakcia na upadanie mravov v 18. storočí, definovanie vlastnej americkej identity po vyhlásení nezávislosti, po druhej
26
svetovej vojne reakcia na hrôzy vojny a partnerské odlúčenie, vymedzenie voči ateistickému komunizmu, v súčasnosti je to vymedzenie voči islamu, atď.40 Najčastejšie protestantské cirkvi sú: puritáni, kvakeri, mormóni, presbyteriáni, baptisti, metodisti. Determinujúcim náboženstvom je puritánstvo – odnož protestantského kalvinizmu. Opúšťa mnohé pesimistické prvky kalvinizmu a hlása, že činy dokazujú našu vieru. „Puritánstvo, ktoré je náboženstvom činu, rovnostárstva, úsilia, samoty vo vnútri skupiny, je i náboženstvom prísnosti a strohej prostoty“41 Protestantizmus je pružný, s množstvom odnoží; je činorodý, menej kontemplatívny. Práca je puritánstvom povýšená na cnosť. Odmena za prácu je majetok a peniaze. „Bohatí sú teda v tejto novej spoločnosti tí, kto pracovali, kto žili cnostne, tí, ktorých miluje Boh, a preto stálo šťastie pri nich. Práve tí pravdepodobne náležia medzi vyvolených. Bohatstvo znamená nádej na raj.“42 Chudobní sú naopak zatratení, pretože nepracovali dosť tvrdo a poctivo a prepadli najväčšiemu americkému hriechu: lenivosti, pasivite, apatii. Človek, ktorý tvrdo pracuje, človek bohatý a úspešný je predurčený k spaseniu. Ďalším prvkom americkej spoločnosti je občianska spoločnosť a jej angažovanosť v politickom dianí, hlboko zakorenená v mentalite Američanov. Iba aktivita indivídua vedie k spoločenským zmenám, pomocou agitácie, pomocou zverejnenia a upútania masovej pozornosti. Dobrovoľnosť Američana pomáha priamej demokracii. Sám sa ujíma aktivity, sám sa cíti byť zodpovední, pričom za svoju dobrovoľnú činnosť nič než spoločenské uznanie nezíska. Hlavne v 20. storočí sa uzatvárali rôzne mimovládne občianske spolky a združenia, ktoré vymáhali od vlády práva: abolicionistické hnutia za zrušenie otroctva, prohibičné hnutia proti alkoholizmu, feministické hnutia za zrovnoprávnenie žien, odborové hnutia za väčšie práva zamestnancov, atď. Štúdiom dejín Spojených štátov môžme tak pozorovať dva zaujímavé javy vo vzťahu k Európe. Američania majú najhlbšie civilizačné základy zhodné s Európanmi, sami sa častokrát odvolávajú k svojim gréckym a rímskym koreňom. Zároveň sa počas celej svojej existencie pokúšali o vymedzovanie sa voči Európe, primárne voči jej koloniálnym a imperialistickým záujmom, len aby boli koncom 20. storočia moslimským svetom obviňovaný práve z oboch vyššie zmienených aktivít.
40
POL427, Dvořáková Vladimíra, prednáška zo 14.11. 2005 FICHOU, J.-P.: Civilizace USA, s.67. 42 Tamže, s. 68. 41
27
3.2. Americká kultúrna identita v zahraničnej politike V zahraničnej politike Spojených štátov sú badateľné dva základné koncepty vyplývajúce z mentality Američanov – expanzionizmus (unilaterálny x multilaterálny) a izolacionizmus. Expanzionizmus sa dá vysvetliť pomocou viacerých teórii (teória hranice, puritánske šírenie viery, darwinizmus aplikovaný na subjekty v medzinárodnom spoločenstve, atď.). Všetky teórie majú spoločné určité premisy. Američania sa sami považujú za vyvolení národ – excepcionalizmus43. Ich základné povahové vlastnosti a spôsob života (puritánska pracovitosť, poctivosť, moralizmus), ktoré sa reflektovali v ich úspešných dejinách ich utvrdzujú v názore, že americká demokracia je najlepší možný model existencie ľudskej spoločnosti. „Práve tak ako bol ich svetadiel kedysi obývaný belochmi a Indiánmi, delí sa i svet na Američanov a na tých, kto nimi bohužiaľ nie sú. Práve tak ako beloch prinášal civilizáciu indiánom, i oni prinášajú zvesť o civilizácii celému svetu.“44 Súhrnne je tento zahraničnopolitický prejav americkej civilizácie nazvaný ako americký mesianizmus. Jedná sa de facto o medzinárodne expanzívny excepcionalizmus. USA sa snažia exportovať americký spôsob života, americké ideály, umenie, americkú techniku, do zahraničia. Americký expanzionizmus nastáva v troch podobách:45 •
diplomatický (jednania, podpora opozície (revolučných hnutí))
•
ekonomický (americké produkty, investície)
•
vojenský (jednorazové akcie, vojenské ťaženia) Expanzionizmus je realizovaný na základe dvoch protichodných termínov:
idealizmus a pragmatizmus. Američania veria v dobro človeka; zlo berú ako jeho zlyhanie, ktoré sa dá napraviť. Oni sami dospeli do štádia obecného dobra a ich politický a ekonomický rozmach v 20. storočí je dostatočným dôkazom toho, že viera v ľudský progres a zdokonaľovanie vedie ku kreácii lepšej spoločnosti. Idealizmus je však usmerňovaný pragmatizmom46. Ten znamená čisto racionálne riešenie daného problému; čo najúspornejšie, najrýchlejšie a najefektívnejšie. Idealizmus je 43
manifest destiny (zjavné predurčenie) – svetová revolúcia naštartuje USA svojimi ideálmi. Národ stvorený z národov bude šíriť svoje výdobytky do celého sveta. Američania naivne a úprimne veria vo vlastnú nadradenosť. 44 FICHOU, J.-P.: Civilizace USA, s.86. 45 Na základe nášho východiska, prináležia všetky tri spôsoby amerického expanzionizmu civilizačnej, regulatívnej zložke kultúry. Ich sprievodný jav – expanzia duchovnej zložky nutne naráža na duchovnú zložku tej ktorej civilizácie. 46 V prípade ohrozenia národných záujmov a národnej bezpečnosti sú USA ochotné svoje morálne princípy prispôsobiť s cieľom dosiahnuť požadovaný efekt (väznica Abu Graip v Iraku, väznica v Guantanamo Bay na Kube).
28
tak často iba nástroj k ospravedlneniu morálne nie najšťastnejších pragmatických riešení v zahraničnej politike. Americký národ cíti prirodzený odpor voči imperializmu; dobývanie nových území/ trhov, tak nesmie vyzerať ako dobývanie. Jednotlivé prezidentské administratívy, preto musia vynaložiť značné úsilie k tomu, aby presvedčili národ o potrebe vojenskej intervencie mimo územia USA, o morálnej nutnosti zapojenia sa. Vtedy najčastejšie prezidenti apelujú na národný idealizmus. Sloboda a rovnostárstvo sa rozvíjali iba vďaka hojnosti, ktorú poskytoval americký kontinent. Americká demokracia tak mohla uspieť iba za daných prírodných podmienok. Snaha Američanov exportovať svoju demokraciu do zahraničia musí nutne stroskotať na nedostatku hojnosti v daných krajinách.47, resp. na neochote obyvateľstva využívať bohatstvo svojej krajiny. Ako náhle sú Američania konfrontovaný so zlyhaním a odmietaním, mení sa ich optimizmus v ťažký pesimizmus a Američania hľadajú útočisko v izolacionizme (Vojna 1812, Vietnam, Irán – 1979, Teroristické útoky z roku 2001, Irak,...) Neotrasiteľné sebavedomie dostáva zásadné rany a trhliny. Nastáva čas sebareflexie, čas prehodnotenia vlastných hodnôt a snahy o demokratizáciu sveta. USA sa koncom 19. storočia vedený Monroeovou doktrínou snažia o nastolenie hegemónie v regióne Amerík. V 20. storočí sa vplyvom dvoch svetových vojen zapojujú do
celosvetového
diania.48
V dôsledku
potreby
čelenia
komunizmu
a faktickej
neschopnosti Británie udržovať svoje koloniálne postavenie, po nej preberajú mnohé záväzky. Ich podpora Izraela vedie k infiltrácii Spojených štátov do oblasti Blízkeho a Stredného východu. Antikoloniálne nálady moslimského sveta tak (ne)právom prechádzajú na nového dediča Britského koloniálneho impéria. Spojené kráľovstvo v tomto regióne počas 19. a 20. storočia niekoľkokrát vojensky intervenovalo. Jeho armáda opakovane násilne potlačila protibritské vzbury v moslimských krajinách. Paradoxne Spojené štáty prvýkrát vojensky zasiahli až v Púštnej Búrke začiatkom 90. rokov. Na druhej strane existuje v regióne Blízkeho a Stredného východu aj skupina proamerických krajín49. Ich orientácia je pritom zabezpečovaná politickými elitami daných štátov, obyvateľstvo je stále poväčšine protiamerické (výnimku tvorí Kuvajt). Za najväčšieho
47
Tamže, s. 21. Už koncom 19. storočia sa snaží o rast vplyvu v Latinskej a strednej Amerike a Juhovýchodnej Ázii. 49 Prevažne sa jedná o nedemokratické zriadenia, tzv. „zálivové monarchie“. USA ich nedemokratickú orientáciu rešpektujú. Spojené štáty požadujú stabilitu v regióne a tá je istejšia v autokratických režimoch než v rukách vrtkej demokracie [Kropáček, 2002, s.92]. 48
29
moslimského spojenca v regióne smieme považovať Saudskú Arábiu50. Silné finančné dotácie dostávajú aj Turecko a Egypt. Vpádom do Afganistanu a spojenectvom s Pakistanom sú Američanom naklonené i krajiny na východe Iránu. Dobytím Iraku USA (ne)ovládajú i západného suseda Iránu. Zo zemepisného hľadiska USA či už priamo alebo pomocou svojich spojencov obklopujú Irán zo západu, z juhu a z východu.51 V súčasnosti má USA 30 000 vojakov v Kuvajte, 162 000 vojakov v Iraku, 4 500 v Bahrajne, 3 300 v Katare, 8 500 v Afganistane a dve námorné bojové skupiny v Zálive.52
•
Americká kultúra vychádza z Britskej kultúry. Preberá obecné hodnotové základy
západnej kultúry obohatené o špecifické myšlienkové koncepcie anglického empirizmu a protestantského kalvinizmu. •
Kultúrne
základy
kolonistov
sú
konkrétnymi
prírodnými
podmienkami
severoamerického kontinentu usmerňované k akcentácii určitých európskych kultúrnych hodnôt zatiaľ čo iné sa postupne degradujú. •
Američan je výnimočný jedinec, ktorý prešiel prirodzeným výberom (soc.
darwinizmus) a pomocou svojich schopností dobíja neustále nové územia a šíri americkú civilizáciu (teória posuvnej hranice). Amerika je národ najživotaschopnejších jedincov, preto je ako taká najlepšou krajinou na svete. •
USA v rámci svojej činorodosti šíria svoje ideály do sveta (kultúrny expanzionizmus),
pričom sú úprimne presvedčený o morálnej bezúhonnosti svojho konania, preto sú otrasený v okamihu keď sú konfrontovaný s odmietavým postojom cieľového regiónu. •
V oblasti Predného východu začali byť USA aktívne až po druhej svetovej vojne, keď
prebrali záväzky po Británii realizujúc doktrínu zadržovania komunizmu (Containment of Communism). •
V súčasnosti vedú USA dve nákladné vojenské kampane v Afganistane a v Iraku, ktoré
koncentrujú veľké množstvo amerických vojakov. Po vojensky nedoriešenom zásahu v Afganistane a morálne spochybnenom zásahu v Iraku je vojenská intervencia do Iránu krajne nepravdepodobná.
50
Saudská Arábia má so Spojenými štátmi čoskoro uzatvoriť niekoľkomiliardový obchod ohľadom dodávky supermoderných satelitom navádzaných zbraní do Saudie. 51 Irán má pozemné hranice o dĺžke 5 440 km. Proamerický Pakistan (909 km), Afganistan (936 km), Turecko (499 km), Irak (1 458 km) tak tvoria spolu vyše 3 800 km iránskych hraníc. Iránske hranice so Zálivom činia 1 700 km, hranice s Kaspickým morom 740 km. (www.cia.gov/library/publications/theworld-factbook/print/ir.html ) 52 Andrew Exum, www.washingtoninstitute.org/templateC06.php?CID=1085, 20.02.2008.
30
4. OBECNÁ HODNOTOVÁ ORIENTÁCIA USA V podkapitole 4.1 odvodíme obecnú hodnotovú orientáciu USA. Je to najobecnejší súbor hodnôt, ktorý prispel k tomu, aby sa v Spojených štátoch vyvinula demokracia; jej hrubý náčrt prevedieme v podkapitole 4.2. V danej podkapitole ďalej potvrdíme/vyvrátime nutné a postačujúce podmienky fungovania demokracie ako formulované v kapitole 1.
4.1. Hodnotový vzorec Spojených štátov amerických Na základe popisu východísk a faktorov, ktoré vplývali na americkú kultúru môžme ich syntézou pristúpiť k deskripcii obecného hodnotového vzorca americkej civilizácie. Spojené štáty sú modernistickou spoločnosťou, veľmi otvorenou a tolerantnou. Neistota a zmena sú bežné situácie, ktoré sa dajú adaptáciou bez obtiaží zvládnuť. Konkurencia a konflikty sú brané ako nevyhnutné v rámci progresu a nie sú chápané ako negatívne. Flexibilita človeka nevyžaduje prílišné pravidlá, ktoré by upravovali tie ktoré situácie neistoty. Existuje pomerne značná tolerantnosť voči novým myšlienkam a názorom; kolektív nie je vlastníkom jedinej nevyvrátiteľnej pravdy; ľudia sú ochotní prijať cudzie inovácie bez akejkoľvek ideologickej zaťaženosti v prípade oprávnenosti danej požadovanej zmeny. V medziľudských vzťahoch prevažuje nekonformita, hierarchizácia je skôr odmietaná. Človek je nezávislá entita spoločnosti; prevláda sklon k decentralizácii. Autority vizualizujú určitý stav nerovnosti, ktorý je nežiaduci. Antropocentrizmus: Človek je mierou všetkých vecí. On je strojcom vlastného osudu. Pomocou svojho rozumu, svojich schopností, poznáva reálie ho obklopujúce. Úloha Boha je chápaná skôr ako garanta poslednej inštancie. I keď jedinec verí, že Boh stvoril svet, takisto verí i vo vlastnú výnimočnosť, verí vo svoj nepredestinovaný život a možnosť jeho zmeny vlastnými činmi. Individualizmus: Osobné záujmy, starosť primárne o seba, súkromné názory a právo na sebarealizáciu sú všetko atribúty individualistickej spoločnosti, obce kde je indivíduum cenené ako základný fragment kolektívu. „Individualizmus sa prejavuje princípom dobrovoľnosti umožňujúcim každému človeku, každej skupine začleniť sa do
31
národného spoločenstva, a nevzdávať sa pritom osobitosti a práva na výber.“53 Vzdelanie, na ktoré je kladený dôraz v kontinentálnej Európe, nie je pritom nevyhnutnou podmienkou úspešnej osobnostnej realizácie. Vlastnosti ako cieľavedomosť a túžba po víťazstve sú viac spoluvytvárané pomocou športových aktivít indivídua. V zásade je teda pre amerického človeka dôležitá prirodzená inteligencia, emočná inteligencia a schopnosť spolupracovať v tíme. Čím sa vytyčujú hranice individualizmu. Byť zodpovedný sám za seba, neustále na sebe pracovať, hľadať v sebe „komparatívne výhody“, ktoré jednotlivca činia úspešným a zároveň prospešným skupinu ľudí, s ktorou žije, pracuje, v najabstraktnejšej rovine prospešný pre štát ako taký. V rámci ekonomiky je individualizmus badateľný v liberálnom tržnom kapitalizme. V oblasti politiky zase vo federatívnom usporiadaní USA s inklináciou k decentralizácii. Termín individualizmu je teda komplikovaný a musí sa vždy chápať v širšom kontexte vo vzťahu k diverzným aspektom spoločnosti. Maskulínne hodnoty: Určujúca je orientácia na úspech a progres. Asertivita, ambicióznosť, priebojnosť a výkonnosť sú atribúty, ktoré činia jednotlivca úspešným v živote. Spojená s individualizmom je hnacím motor americkej spoločnosti. Za hlavnú oblasť úspechu je progres v zamestnaní reflektovaný kulmináciou majetku a peniazmi. Orientácia na úspech vychádza z puritánskeho náboženstva a vyústila v americký materializmus. „V Amerike je všetko založené na materiálnej stránke života, na získavanie majetku a na osobnom úspechu (...) Podobný stav ducha však nevyhnutne podnecuje veľkú chamtivosť (...) Materiálna stránka ovláda stránku intelektuálnu, estetickú a morálnu.“54 V priebehu 20. storočia sa však postupne začala presadzovať viac sociálne zameraná orientácia na úspech, snaha pomôcť i menej úspešným a zvýšiť celkový blahobyt obce, národa. Vzťah rovnosti a úspechu sa tak dostáva do mierne odlišnej, viac sociálne prospešnej roviny. Rovnosť: Američania veria, že všetci ľudia sú si rovní. Každý má rovnaké možnosti, rovnakú štartovaciu líniu, ale je iba na ňom ako dané šance využije.55 Faktom ale zostáva, že etnické skupiny, či ľudia narodení do sociálne slabších skupín majú neporovnateľne menšie možnosti uplatniť sa a preniknúť do strednej či dokonca vyššej vrstvy. Rovnosť šancí tak vytvára jednu z majetnícky najpolarizovanejších spoločností na svete. Táto rovnosť šancí viedla v priebehu 19. storočia k vytvoreniu silne triedne 53
FICHOU, J.-P.: Civilizace USA, s.42. Tamže, s.14. 55 Tamže, s.46. 54
32
diferencovanej spoločnosti, v ktorej možnosť prenikania z nižšej do vyššej triedy je dnes možno ťažšia ako v Európe. Človek, ktorý poctivo zbohatol nie je cieľom žiarlivosti, ale skôr obdivu – tzv. americký sen. Sám je však skôr ilúziou než pravidlom. „Prevažná časť priemyslových magnátov sa narodila v rodinách mocných priemyselníkov. Skvelé výnimky ako Carnegie alebo
Rockefeller
čiastočne
prispeli
k oklamaniu
obyvateľstva
majúce
záľubu
v rozprávkach a snažiaceho sa samo seba presvedčiť, že sa každý môže vyšplhať až nahor.“56 Odlišná dimenzia termínu rovnosti v sebe zahŕňa i rovnosť chovania - ľudia sa k sebe chovajú navzájom bez viditeľného preukazovania úcty či nadradeného chovania.57 S pojmom rovnosť súvisia i kategórie tolerancia k odlišnému. Aktivita: Američan je činorodý. Je neustále v pohybe. Aktívne vystupuje voči okoliu. Lenivosť a pasivita sú vlastnosti Američanom cudzie. Túto obecnú hodnotu popisuje pomerne výstižne teória hranice, o ktorej bolo pojednané už vyššie. Aktivita sa stala zdrojom úspechu Američanov, zdrojom nevídaného rozvoja egoistického kapitalizmu, pomocou ktorého je využívaná hojnosť severoamerického kontinentu. Američan nesmie poľaviť, a tak po ustanovení amerického spôsobu života rozširuje tento ďalej aktívne do sveta. Pragmatizmus: Zameranie sa na prax je vlastné teórii empirizmu. Iba na základe reflexie praxe môže byť ustanovená kvalitná abstraktná teória. Metódou pokusu – omylu sa vyfiltruje obecne prospešné od nefunkčného. Efektivita meraná dosiahnutým výsledkom realizovanej varianty je východisko existencie spoločnosti. Kontemplatívne teoretizovanie ako európske dedičstvo v USA zaniká. Orientácia na budúcnosť: Negatívna minulosť novousadlíkov je jeden z dôvodov prečo je americká kultúra absolútne orientovaná na prítomnosť a budúcnosť. Znalosť dejín je síce dôležitá ale nie nevyhnutná. Človek žije v prítomnosti, pracuje a maximálne efektívne využíva svoj čas na získanie úspechu a spoločenského statusu. Kladie si ciele, ktoré dosahuje a ide neustále ďalej. Nezaťažuje sa historickými udalosťami. Dejiny sa maximálne užívajú k tomu aby preukázali nadradenosť amerického spôsobu života a dokázali oprávnenosť amerického mesianizmu. Vzťah k času je odvoditeľný pomocou 56 57
Tamže, s. 38. LEHMANNOVÁ, Z. A KOL.: Kulturní pluralita v současném světě I, s.39.
33
teórie hranice. Kolonisti neustále postupovali z východu na západ, posúvali hranicu a expandovali vo viere v lepšiu budúcnosť. S tým je úzko spojený aj optimizmus čo sa týka budúceho času. Neustály pokrok je badateľný i v rozvoji technológií. V oblasti investícii do vedy a výskumu a v oblasti zavádzania nových technológií a v ich neustálej inovácii patria USA k svetovým lídrom. Nikdy nekončiaci progres spojený s maximálne efektívnym užitím prítomného času.
4.2. Americká demokracia Americká demokracia je politický systém, ktorý vznikol koncom 18. storočia. Ako sme spomenuli v kapitole 1: východiskom pre fungovanie demokracie je na základe pluralizmu mnohosť, rozdielnosť a odlišnosť v spoločnosti. Každý jednotlivec, každé uskupenie v spoločnosti má svoje záujmy. Demokratická spoločnosť je sieť vzťahov, ktoré zabraňujú tomu, aby prevážil iba jeden záujem, resp. aby iba jedna záujmová skupina dosiahla v politickom procese dominantné postavenie. K tomu, aby sa v spoločnosti rozvinul demokratický inštitucionálny rámec, musia byť splnené určité kultúrne a sociálne predpoklady:58 i. Musí existovať všetkými alebo takmer všetkými uznávaný priestor pre politiku, oddelený od súkromnej sféry. Aby existovali občania musí existovať obec. ii. Aby
sa
záujmy jednotlivcov
mohli
dostať
na
úroveň
obce,
musia
byť
reprezentovateľné, teda musia byť vyjadrované v inštitúciách občianskej spoločnosti. iii. Nesmú existovať priepastné sociálne rozdiely či nerovnosti znemožňujúce komunikáciu medzi občanmi a vytvárajúce príliš nerovné šance pre osobnostný rozvoj (kultúrna homogenita, resp. kontrolovaná subkultúrna pluralita). iv. Prostriedky násilného donucovania sú v nej rozptýlené alebo neutralizované, teda pod civilnou kontrolou. v. Daná spoločnosť nepodlieha negatívnym intervenciám a kontrole zo zahraničia.
58
POL 415, Dvořáková Vladimíra, prednáška z 16.11. 2004.
34
K tomu, aby demokracia mohla reálne fungovať musia byť splnené aj nasledovné predpoklady (postačujúce podmienky): 59 1. Kontrola nad rozhodovaním vlády je zverená voleným zástupcom 2. Volení zástupcovia sú vyberaní a pokojne odvolávaní v pomerne častých, spravodlivých a slobodných voľbách. 3. Prakticky všetci dospelí majú právo hlasovať. 4. Väčšina dospelých má právo kandidovať a uchádzať sa o volený úrad. 5. Občania majú nespochybniteľné právo na slobodu prejavu, tzn. právo na kritiku vlády, ekonomického, politického i spoločenského systému i akejkoľvek ideológie. 6. Občania majú prístup k alternatívnym zdrojom informácií, ktoré nie sú monopolom vlády ani akejkoľvek inej skupiny. 7. Občania majú nespochybniteľné právo na združovanie ako i vytváranie politických strán či skupín, snažiacich sa pôsobiť na vládu. Keďže tieto podmienky boli sformulované na báze pozorovania Spojených štátov, a tie tak slúžia ako samotný vzor pre model demokracie, môžme bez hlbšieho štúdia potvrdiť platnosť všetkých nutných a postačujúcich podmienok pre USA; i keď o platnosti podmienok i, iii by sa dalo polemizovať, obdobne podmienka 1 je v USA vzhľadom k unikátnemu statusu štátnych sekretárov mierne skomplikovaná. Demokracia USA súvisí s pojmom individualizmu a liberálneho kapitalizmu, kde zásahy vlády sú chápané skôr ako negatívne. Spojené štáty americké tvoria federáciu päťdesiatich štátov a Kolumbijského dištriktu (nemá status štátu) založenú na voľnosti jednotlivých členov k federálnej vláde. Každý štát má vlastnú ústavu, ktorá je v súlade s národnou ústavou. Oddelenosť moci je základom ich politického systému. Každá inštitúcia je charakteristická významnou autonómiou. Prezident nemôže odvolať Kongres, Kongres nemôže odvolať prezidenta, Najvyšší súd sa nedá zrušiť. Výkonnú moc: reprezentuje prezident, viceprezident a jeho kabinet (štrnásti štátni sekretári, ktorých menuje prezident so súhlasom senátu, odvoláva sám). Prezident USA vykonáva funkcie celej vlády, jeho sekretári fungujú iba ako jeho poradcovia, ktorých rady nie sú pre hlavu štátu záväzné. Inštitúcia štátnych sekretárov pritom nie je zakotvená v ústave, vznikla praxou. Súčasťou úradu prezidenta sú i mnohé výbory a osadenstvo
59
POL 402, Müller Karel, prednáška z 14.11. 2007.
35
Bieleho domu. Prezident je vrchný veliteľ ozbrojených síl. Hlava štátu môže sama zahájiť vojnu, ale do 48 hodín o tom musí informovať Kongres, a ak Kongres vojnu neschváli, je prezident povinný do 60 dní vojnu ukončiť (krátke vojny – Somálsko, Irak 1991, Kosovo). Menuje asi 3 000 úradníkov do funkcie (niektorých so súhlasom Senátu) a zaručuje implementáciu zákonov. Prezident môže byť
odvolaný len ústavnou žalobou
„impeachmentu“. Sám nemôže predkladať zákony, má ale možnosť prestrieť svoje legislatívne ciele, ktoré by sa mali plniť vo svojej každoročnej Správe o stave Únie. Predkladá takisto návrh rozpočtu. Pri schvaľovaní zákonu smie použiť právo veta, Kongres ho môže 2/3 väčšinou v oboch komorách prehlasovať. Prezident nemôže rozpustiť kongres. Zákonodarnú moc: reprezentuje Kongres. Jeho dolná komora je Snemovňa reprezentantov (438 poslancov). Jeho horná komora je Senát (100 senátorov). Kongres ukladá dane, sociálne dávky, vyhlasuje vojny. Predkladá a schvaľuje zákony, pričom predkladať zákony môže výlučne člen Kongresu. Súdnu moc: reprezentujú lokálne štátne súdy, nezávisle na nich existuje systém federálnych súdov na čele ktorých stojí Najvyšší súd (najvyššia autorita pri interpretácii ústavy, jeho závery sú záväzné a nespochybniteľné. Hlavné dve politické strany, ktoré dlhodobo vytláčajú všetky ostatné frakcie z politickej scény sú republikáni a demokrati. V oboch stranách sa ľahko ilustruje americká kultúra. Obe strany sú stredopravicové. Demokrati v zahraničnej politike presadzujú multilateralizmus, na domácej scéne ideu sociálnej solidarity. Republikáni sú skôr stranou bohatých a presadzujú unilaterálne akcie USA. Akákoľvek ideológia je stranám vzdialená. Určujúca je jednoduchosť, efektivita vládnutia a presadzovania potrebných zákonov prospešných pre fungovanie štátu. V Kongrese neexistuje hlasovacia disciplína – demokrat hlasuje s republikánom proti návrhu demokrata. „Demokrati a republikáni majú pravé a ľavé krídlo, často sa však obtiažne rozlišuje ľavý republikán od pravého demokrata. Podobné pojmy majú totiž len veľmi malý zmysel, podstatný je iba výsledok.“60 Volebné kampane sú koncipované ako reklamné stratégie. Okrem toho sú lokálne demokratické a republikánske strany odlišné od federálnych a často si navzájom oponujú.
60
FICHOU, J.-P.: Civilizace USA, s.80.
36
Americká demokracia je postavená na dobrovoľnosti, individualizme a odporu voči ústrednej moci. Ako taká je systémovo nespochybniteľná, spory existujú iba ohľadom jej konkrétneho smerovania. V rámci mesianizmu je explanovaná snaha šíriť americkú civilizáciu do sveta; šírenie amerického politického systému je logickým dôsledkom mesianizmu. Myšlienka, že kľúč k zahraničnej politike štátu je treba hľadať v jeho vnútornom usporiadaní je vlastná teórii demokratického mieru (Michael Doyle).61 V stručnosti: teória vychádza z vyššie menovaných predpokladov, ktoré vytvárajú demokratickú spoločnosť. 62 „Demokratické princípy, t.j. uznanie slobody, participácia občanov, rovnosť pred zákonom, reprezentatívna vláda, delenie moci a rešpektovanie ľudských práv, riadi nie len vnútornú politiku štátu, ale i politiku zahraničnú, ktorá je neoddeliteľná od záujmov vnútornej politiky.“63 Na základe pozorovania dejín teória dospela k záveru, že demokratické štáty vedú menší počet vojen ako nedemokratické štáty. Ďalší záver implikuje, že dve uznávané demokracie proti sebe ešte nikdy vojny neviedli. Všeobecne smerujú k mierovému riešeniu sporov, dodržiavaniu medzinárodných zmlúv a plneniu záväzkov z nich vyplývajúcich.64 Nedemokratické krajiny sú naklonené k agresii a násilnému postupu v oblasti medzinárodných vzťahov. Sú nedôveryhodné, uzatvorené zmluvy kedykoľvek porúšajú. Na nedemokratické štáty sa nedá nazerať ako na stabilizujúce fragmenty systému. Teória „sa tak domnieva, že jediným spôsobom udržania medzinárodného mieru, bezpečnosti, stability a prosperity je rozširovanie počtu demokratických štátov.“65 V obecnej rovine je teória demokratického mieru hlavnou ideovou líniou presadzovanou americkými administratívami. Ako demokrati tak republikáni sa zhodujú na potrebe odstránenia autoritárskych režimov. Rozchádzajú sa však v spôsobe realizácie tejto zahraničnopolitickej koncepcie.66
61
DRULÁK, P.: Teorie mezinárodních vztahů, s.84. Teória pridáva ďalší predpoklad, ktorý musí byť splnený, aby bola spoločnosť definovaná ako demokratická, a ten je: obecné uznanie štátu ako demokracie medzinárodným spoločenstvom. 63 WAISOVÁ, Š.: Úvod do studia mezinárodních vztahů, s.83. 64 Mnohé spoločné prvky vykazuje i teória revizionistických veľmocí vypracovaná Henrym Kissingerom. Kissinger delí štáty v medzinárodnom spoločenstve na tradičné (dodržiavajúce pravidlá systému) a revolučné (neuznávajúce akékoľvek dohody). (SMS 209, Drulák Petr, prednáška z 08.11. 2004) 65 WAISOVÁ, Š.: Úvod do studia mezinárodních vztahů, s.83 66 Teória demokratického mieru má mnohé nedostatky. Nevysvetľuje prečo USA spolupracujú s mnohými autoritárskymi režimami v snahe dosiahnuť naplnenie určitých zahraničnopolitických ambícií. Ďalšia kritika hovorí, že demokratické entity nevedú menej vojen kvôli demokratickej povahe spoločnosti, ale kvôli procedúram demokratickému systému, ktorý náramne sťažuje užitie ozbrojených síl. S čisto abstraktného hľadiska je otázna platnosť teórie v prípade, že by všetky štáty na svete boli uznávanými demokraciami. 62
37
•
Hodnotový
vzorec
Spojených
štátov
amerických
je
najobecnejšia
rovina
charakterizácie kultúrnych atribútov amerického človeka a jeho spoločnosti. Jednotlivé hodnoty so sebou súvisia a doplňujú sa, iné ich vysvetľujú. •
Americká demokracia je označovaná ako empirická. Prezidentský systém zaručuje
exekutíve mierne väčšie právomoci ako inštitúciám ostatných mocí. Kongres nemôže vysloviť vláde nedôveru a odvolať ju, tak ako vo väčšine parlamentných systémov. Prevažujú rozhodovacie mechanizmy uplatňujúce princíp väčšiny, v rátane existencie väčšinového (spravidla jednokolového) volebného systému. Štátne inštitúcie sa opierajú o skúsenosť a presvedčenie, že efektívna výkonná moc je najdôležitejšia. Empirický model demokracie nedokáže - pre svoje zakotvenie v špecifickej historickej tradícii - osloviť a inšpirovať v iných kultúrnych kontextoch.67 •
Podľa teórie demokratického mieru, štáty s uznávaným demokratickým zriadením
proti sebe vojny nevedú (prinajmenšom je ich vypuknutie menej pravdepodobné než u nedemokratických štátov). Demokratický štát je obecne naklonený k vyjednávaniu a riešeniu sporov diplomatickou cestou. Zároveň sa takýto štát môže pri vyjednávaní s ďalšou uznávanou demokraciou oprieť o obdobné postuláty. •
USA sa snažia šíriť svoj model demokracie na subjekty medzinárodného spoločenstva.
Americký politický systém je však unikátny tým, že je postavený na konkrétnych kultúrnych vlohách svojich občanov, ktoré iným ľuďom chýbajú. Geografické faktory a neopakovateľný historický proces ktorým Spojené štáty prešli, vplývali na utváranie americkej demokracie, činiac z nej i v rámci obce uznávaných demokratických štátov jedinečné spoločenské zriadenie, ktorého implementácia v oblasti Stredného východu môže byť z hľadiska tam prítomných reálií extrémne obtiažna. •
Všeobecná znalosť americkej civilizácie a množstvo jej analýz nám umožnili
sumarizovať širokú škálu hodnôt bez bližšieho popisu histórie Spojených štátov. Bohužiaľ obdobná precízna deskripcia kultúry iránskej nám nie je k dispozícii, preto pri jej popise pristúpime k detailnejšej analýze Iránskych dejín. Viď ďalšia kapitola.
67
POL 402, Müller Karel, prednáška z 14.11. 2007.
38
5. IRÁNSKA KULTÚRA Iránska kultúra vychádza z predislamskej Perzie. Po invázii Arabov sa v krajine etabluje islam a dnes je Irán ako národná kultúra súčasťou nadnárodného sociokultúrneho celku islamskej civilizácie. Ako taká zdieľa jej KHP, ktoré neskôr konkretizujeme do obecnej hodnotovej orientácie iránskej kultúry. V podkapitole 5.1 stručne definujeme islam; nazeranie obce moslimských štátov na nemoslimský svet; dogmatickú roztržku medzi šíitmi a sunnitmi, významnú pre iránsku náboženskú identitu. Podkapitola 5.2 ukáže ako do zoroastrovskej Perzie prenikol islam a ako sa v priebehu dejín táto kombinácia pod vplyvom mnohých faktorov konštituovala do súčasnej podoby. Takáto analýza iránskej civilizácie je nevyhnutná z dvoch dôvodov: po prvé, pochopiť svetonázor Iráncov a ich odstredivé tendencie voči zahraničným vplyvom, prednostne americkým snahám o zmenu režimu (jasne v súlade s našimi teoretickými východiskami o odpore regulatívnej a duchovnej zložky kultúry). Po druhé; aby sme preukázali vplyv kultúrnych fundamentov na rozvoj iránskej teokracie. Rozoberieme detailnejšie dianie v 20. storočí; vyzdvihneme silnú iránsku xenofóbiu, antiamerikanizmus, obrodu šíitskeho islamu – všetko momenty, ktoré viedli k nastoleniu teokracie. Významné z perspektívy našej marginálnej štúdie politických systémov sú udalosti z roku 1905 a 1951 ako udalosti, ktoré sa pričinili o vznik a rozvoj ideje parlamentu medzi iránskym obyvateľstvom. V podkapitole 5.3 popíšeme konkrétne dianie v islamskej republike za posledných 30 rokov.
5.1. Islam Pri deskripcii iránskej kultúry sme konfrontovaný s jej teocentrickou povahou, ktorá stavia význam náboženstva pre kolektív do nového svetla v komparácii s kultúrou americkou. Ako dôsledok bude na mieste venovať sa islamu detailnejšie ako puritánstvu v Spojených štátoch. Islam68 je náboženstvo, ktoré vzniklo v 7. storočí za pričinenia Muhammad ibn Abdalláh, ktorého prednášky boli dve desaťročia po jeho smrti spísané
68
Islam je odvodený od slova aslama – podriadiť sa, odovzdať sa (bezpodmienečne do rúk Alaha). Na základe slobodnej vôle sa vydať na cestu viery, ktorej cieľom je salám – mier. Opätovne sa nám zviditeľňuje motív pasívnosti. Moslim sa bezvýhradne odovzdáva do rúk Božích. Aktivita amerického kolonistu je v radikálnom protiklade k tomuto pojatiu úlohy človeka vo svete. Moslim – človek Bohu sa odovzdávajúci. Súvisí s pojmom mu’min – veriaci. Alah – ten jeden Boh. Termín vznikol spojením členu to (al-) a slova božstvo (Iláh), znamenajúc toto jediné božstvo – al-Láh.
39
do Koránu.69 Nové náboženstvo je nevyhnutné chápať v širšom kontexte vo vzťahu k polyteizmu Arabov a vo vzťahu k judaizmu a kresťanstvu. Muhammad vychádzal z oboch
monoteistických
náboženstiev
a islam
chápal
ako
ich
pokračovanie.
Zjednodušene: Boh stvoril svet, ale ľudia spáchali prvotný hriech, čím sa od neho odvrátili. V najhoršom možnom prípade prepadli polyteizmu alebo ateizmu. Boh má ale stále potrebu vziať ľudí za svojich. Preto dovolí vyvolením jedincom, prorokom, prinášať ľuďom božie posolstvo, aby ukončili obdobie nevedomosti – džahília. Proroci nahliadli do „Božskej knihy“, ktorá obsahuje principiálne morálne axiómy, ktorými sa musia ľudia riadiť, aby sa dostali späť na správnu cestu prostú hriechu a mohli byť Bohom spasený. Prvý prorok je Abrahám, posledným je Muhammad. Islam iba opätovne potvrdzuje skutočnosť, ktorá platí odjakživa, od okamžiku stvorenia sveta.70 Židia nepochopili Božie slovo a nechali si ho len pre seba – idea vyvoleného židovského národa. Kresťania sa spreneverili Božskému zámeru, pretože považujú Ježiša za Boha, čím vlastne popierajú monoteizmus. A tak nastala chvíľa, keď je Božie slovo šírené cez proroka Muhammada, ktorý tento krát uspeje. Vytvorí obec veriacich – Ummu, a bude šíriť pravé slovo Božie do okolitého sveta. Pričom Židia, kresťania, sabejci, zarathuštrovci i manicheisti užívajú postavenie chráneného obyvateľstva ako národy knihy (resp. vlastníci písma); teda tie, ktoré sú nadradené polyteistom, alebo ateistom, no zároveň určitými okamihmi nepochopili skutočné Božie úmysly a preto sú im Moslimovia nadradení. Základné piliere viery odpovedajú na otázky k čomu a ako sa vzťahovať. Súvzťažnosť je pritom dvojaká: vzťah k blížnemu svojmu71 upravujúci bytie vo svete a až potom vzťah k Bohu:72 1. Šaháda (vyznanie viery): „Lá iláhá illa’lláh va Muhammadum rasúlu‘lláh“ – Niet Boha okrem Alaha a Muhammad je posol Alahov. Vyslovením tejto vety sa z človeka stáva moslim. Ten kto prednesie šahádu je šahíd – vyznávač. 2. Salát (modlitba): Modlitba je iba prejavom zbožnosti, bez akejkoľvek snahy od Boha niečo vyprosiť. Moslim sa modlí 5x denne: za svitania, na poludní, poobede, pri západe Slnka a dve hodiny po západe Slnka.73 Moslim sa modlí v pluráli za celé ľudstvo. 69
Qur´an – prednes. LEHMANNOVÁ, Z. A KOL.: Kulturní pluralita v současném světě I, s.75. 71 Korán užíva pre označenie človeka termínu ‘insán od ‘anisa – byť priateľský, spoločenský. 72 Tamže, s.136-143. 73 SMS 534, Šabacká Yvona, prednáška z 6. 12. 2006. 70
40
3. Saum (pôst): Zavádza Muhammad až v Medine v snahe získať si náklonnosť Židov. Po rozchode s nimi mení jednodňový pôst na mesačný, konaný v deviatom mesiaci islamského lunárneho kalendára – ramadán. 4. Zakát, Sadaka (almužna): Almužna je faktor, ktorým sa zásadne líši islamská spoločnosť od predislamského obdobia. Almužna je sociálnym prejavom, ktorým sa má zabrániť vzniku prílišných spoločensko-majetkových rozdielov medzi moslimami v umme. 5. Hadždž, Umra (púť do Mekky): významná pre existenciu Božieho svätostánku – Káby, ktorej sa musí každý veriaci dotknúť. 6. Džihád (všeobecné úsilie o upevňovanie a šírenie viery)74: Odlišujeme veľký – vnútorný džihád; ten prebieha vo vnútri človeka samého - boj, snaha o vlastné zdokonalenie, o kultiváciu vlastnej zbožnosti, vieru v jedného Boha. Malý – vonkajší obranný džihád smie byť uplatnený v prípade, že moslimovi zakážu slobodne vyznávať jeho vieru, v prípade, že trpí pod nadvládou zlého panovníka, v prípade, že moslimovi zabrali jeho pôdu. Následný boj má štyri formy: srdcom, rečou, rukou, mečom. 7. Amr be marúf, nahj az monkar75 (presadzovanie dobrého a odsudzovanie zavrhnutiahodného): Jedná sa o substanciálny princíp akým má fungovať moslimská umma. Chápe sa ako presadzovanie islamských hodnôt a odsudzovanie hodnôt polyteistov a ateistov. Po Muhammadovej smrti nastáva obdobie jeho štyroch nástupcov – rašidúnov76. Vytvárajú moslimský kalifát – de facto „štátoprávne usporiadanie na území, kde sa rozvíja umma – obec veriacich, ktorá už môže čítať milióny moslimov v geograficky, etnicky, jazykovo a kultúrne odlišných častiach sveta.“77 Kalifát spravuje kalif – zástupca Boží na zemi, spájajúc v sebe funkcie politického a duchovného vodcu. Postupne dochádza k vytvoreniu dvoch táborov. Jeden tvrdil, že prirodzený nástupca je Muhammadov bratranec a manžel jeho dcéry Fatimy - Alí. Druhý tábor tvrdil, že kalif by mal byť volení
74
Väčšina právnych škôl džihád za šiesty pilier viery nepovažuje. Prvých šesť názvov bolo opísaných z knihy Úvod do religionistiky [Vlček, 2004], siedmy bol opísaný z knihy Írán [Cvrkal, 2007]. 76 Tí, ktorý kráčajú po pravej ceste. 77 MENDEL, M.: Náboženství v boji o Palestinu, s. 26. 75
41
zo stredu ummy. To sa nakoniec i deje. Až štvrtým kalifom sa v roku 656 stáva Alí ibn Abí Talib. Jeho kandidatúru pretlačila Alího strana. Ší’a (ší’at Alí) – strana Alího, sa po Alího smrti konštruuje ako opozičná frakcia v rámci ummy. Po nástupe Ummajovcov dochádza k otvorenému stretu medzi nimi a šíitmi. Definitívny zlom nastáva v roku 680; mladší Alího syn Husajn chce vystúpiť proti kalifovi; so svojimi spolubojovníkmi je na ceste z Mekky do Iraku prepadnutý a zavraždený pri Karbale. Šíiti považujú za jediných nástupcov Muhammada – Alího a potom jeho potomkov. Týchto považujú za duchovných vodcov ummy – imámov, nadradených voči kalifom. Šíiti uznávajú Korán a vlastné tradície, ktoré potvrdzujú autoritu Alího a jeho potomkov. Majú knihu tradícií Alího a knihu jeho údajných výrokov. V rámci ší’i tiež dochádza k rozkolu. Po smrti šiesteho imáma nastupuje jeho syn – Isma’il, ten však náhle zomiera. A podľa isma’ilitov je on posledný imám – preto sa nazývajú sedmičkoví ší’iti. Väčšina šíitov uznáva za siedmeho imáma Isma’ilovho brata, ktorého línia pokračovala až do roku 874. V tomto roku tajomne mizne dvanásty imám alMahdí, preto sa nazývajú dvanástnikoví šíiti (imámija) – tvoria väčšinu v Iráne. Mnohí z týchto moslimovia veria, že dvanásty imám, ktorý záhadne zmizol, sa vráti na zem ako mesiáš. Ako reakciu na šíitov sa vytvára v 9. storočí hnutie sunnitov, ktoré je dodnes prevažujúcim prúdom islamu. Korán poskytoval obecné etické pravidlá78, ktorými sa mal moslim riadiť. Položil etické základy, ktoré bolo treba konkretizovať do záväzných právnych noriem. Korán bol rozvinutý v tradíciách o chovaní a jednaní proroka – Sunna. Korán a Sunna sa stali základom pre komplexný právny systém – šari’a.79 Predstavuje pevný súbor noriem, na základe ktorých sa má moslim v náboženskom a spoločenskom živote správať. Skladá sa z troch zákonníkov: náboženský či rituálny, občiansky, trestný. Všetky tri sú postavené na islame, čiže úzko spojené s náboženstvom. Sunniti uznávajú Korán, Sunnu (6 kníh tradícií) a záznamy o chovaní a výrokoch rašidúnov.
78 79
Z vyše 6 200 koránskych veršov je právne relevantných asi 80 [Kropáček, 2002, s.96]. V preklade vyšliapaná cesta k zdroju vody, po ktorej je treba kráčať. Súčasťou šaríje je aj fikh – islamská právna veda ako taká. Obsahuje rôzne interpretácie Koránu a Sunny.
42
•
Človek je podľa moslima súčasťou plánu všemohúceho Boha, ktorý riadi všetky
zákonitosti v kozme. Islamská interpretácia Božieho zámeru sa týka celej obce, nie moslima ako jednotlivca. Kvalita moslima závisí od jeho osobnej angažovanosti v prospech obce, od jeho schopnosti podieľať sa na ustanovení celosvetovej ummy. Správca islamskej spoločnosti je kalif – duchovný a svetský vládca zároveň. Islamská obec je tak v ideálnom stave teokraciou. •
Moslim neustále myslí na Boha (salát) a v rámci ummy pestuje silné sociálne cítenie.
Potreba vytvoriť pevné väzby medzi členmi ummy vyplývala z Muhammadovho okolia. Arabské kmene boli rozhádané a zaťažené vzájomnými krvavými dynastickými spormi. Muhammad musel do nového náboženstva fundamentálne zakoreniť pocit spolupatričnosti, ktorý dovtedy v arabskej komunite chýbal. •
Násilné šírenie islamu je z interpretačného hľadiska, hľadajúceho oporu v Koráne,
problematické. Mnohé verše si protirečia. Islamské právo rozlišuje svet na dár al-islám (oblasť mieru - umma) a dár al-harb (oblasť vojny). Neskôr implementuje i tretiu oblasť dár as-sulh (oblasť mierovej zmluvy)80. Cieľ moslimov je šíriť islam do celého sveta a vytvoriť tak celosvetovú ummu.81 Tento koncept teoreticky vedie k úplnému konfliktu s nemoslimskými krajinami, ale je dnes naplňovaný skôr iba v symbolicko-rétorickej rovine než v konkrétnych zahraničnopolitických akciách. •
Naša deskripcia vzťahu šíitov a sunnitov nás vedie k odvodeniu ďalšieho špecifického
rysu perzskej kultúry: šíitskeho islamu. Rozpory medzi šíitmi a sunnitmi sú fundamentálne. Množstvo vzájomných konfliktov vyústili v stav pravdepodobnej nemožnosti revízie odlišností a schopnosti zjednotenia do jednotnej moslimskej ummy. Islam teda nemusí v prípade Iránu znamenať automaticky unifikačný faktor v rámci moslimského sveta. •
Islam má v moslimskom svete inú rolu ako kresťanstvo na západe. Islam bol od svojho
vzniku konštruovaný na spravovanie polis. Bol pevne presadzovaný kalifmi. Šaríja poskytovala právnu istotu obyvateľom ummy. Moslimské štáty medzi sebou nikdy neviedli vojny v takom rozsahu ako prebiehali v Európe koncom stredoveku a na začiatku klasického novoveku, ktoré sa stali príčinou sekularizácie európskych štátov. Určitý pokles vplyvu náboženstva, ktorý nastal v moslimskom svete v 19. storočí bol postupne 80
Napr. prípad moslimov v Indii, žijúcich pod priaznivou nadvládou hinduistickej väčšiny, ktorá ale dovoľuje priaznivý spoločenský vývoj a nebráni vyznaniu islamu. Dnes vzťah moslimských krajín a OSN najviac zodpovedá dár as-sulh. 81 KROPÁČEK, L.: Islám a Západ (Historická paměť a současná krize), s.198.
43
nahradený nacionalizmom, ktorý sa ukázal byť značne problematickým faktorom zahranično-politických ambícií daných štátov oblasti Predného a Stredného východu. Vlna fundamentalizmu v prvej polovici 20. storočia obnovila vplyv islamu na politiku moslimských krajín a z hľadiska našej premisy č.2 (kapitola 1) nie je adekvátne porovnávať vývoj kresťanstva a islamu a argumentovať, že islam je o šesť storočí mladší ako kresťanstvo. •
Islam je neodmysliteľnou súčasťou perzskej civilizácie, fundamentálne formuje jej
svetonázor a ovplyvňuje jej kultúrne parametre od najobecnejšej roviny po úrovne nižšie. Nie je reálne očakávať sekularizáciu iránskej štátnej správy v blízkej budúcnosti a akákoľvek zmena nemusí byť nutne pozitívnejšia (nacionalizmus, anarchia radikálov, diktatúra, atď.).
5.2. Perzia po príchode islamu Za dynastie Ummajovcov (661-750) sa islam šíril medzi obyvateľstvom Iránu82 pomerne rýchlo, čo dodnes nie je chápané ako úplne samozrejmé. Národ s tak bohatou kultúrou sa rýchlo prispôsobil a behom niekoľkých desaťročí patril Irán medzi najpevnejšie bašty islamu v celej Arabskej ríši. Vyššie sme už podali vysvetlenie na základe ktorého sa hodnotový vzorec predislamskej perzskej kultúry v mnohom zhodoval s islamskými požiadavkami na usporiadanie spoločnosti. Islam tak našiel v oblasti Perzie priaznivé podmienky na vlastný rozvoj. Arabi skonfiškovaný majetok po sasánovcoch a mnohých zoroastrovských mágoch rozdelili medzi perzských statkárov, čím si ich naklonili. Ďalej, človek, ktorý konvertoval na islam získal mnohé výsady a úľavy, nemusel napr. odvádzať pozemkovú daň. Nepominuteľným faktorom je rozhodnutie Arabov akceptovať zoroastrizmus ako náboženstvo knihy a nešíriť islam násilnou cestou. Významný symbol bola i svadba sasánovskej princeznej Bíbí Šahrbánú s imámom Husajnom, vnukom proroka Mohameda a následné šírenie šiítskej vetve islamu v Iráne. Po vražde imáma Husajna prichádza k dogmatickej roztržke v rámci islamu83, pričom sa Irán logicky stáva územím šíitov. Za vlády sunnitských Ummajovcov je stále zachovávaná
82
Názov Irán bol de iure zavedený až v tridsiatych rokoch 20. storočia Pahláviovcami. Diplomová práca s ním však bude narábať i v etapách stredoveku a novoveku. 83 Viď podkapitola Islam.
44
nerovnosť medzi arabskými a nearabskými moslimami, čo spôsobuje veľký odpor Peržanov, ktorý sa cítia byť kultúrne prinajmenšom vyrovnaní Arabom. Preto nová vlna povstania, ktorá zmietla dynastiu Ummajovcov vyklíčila opäť v iránskom Chorasáne. V roku 750 sa vlády nad veľkou Arabskou ríšou ujíma dynastia Abbásovcov (750945/1055/1258)84, ktorá realizuje Peržanmi dlho anticipované zrovnoprávnenie arabských a nearabských moslimov. Abbásovci koncipovali svoju vládu podľa vzoru predislamskej Perzie. Vytvoril sa akýsi cisársky dvor; byrokratizácia zažila nevídaný rozkvet. Pre novú dynastiu sa hlavným problémom vládnutia stala otázka rovnováhy medzi perzskými a arabskými živlami v impériu.85 Doprovodným javom viac liberálnej politiky nových kalifov bola značná decentralizácia ríše, čo viedlo k vytvoreniu samostatne vládnucich rodov na území Iránu, hlavne na jeho východe. V oblasti Chorasánu sa ujímajú vlády Táherovci, ktorých nasledovali Saffárovci v Sistáne, Sámánovci v Transoxanii (892-1000) atď. Peržania sa počas prvých storočí vlády novej dynastie stránili politickej angažovanosti; i napriek vzniku vyššie menovaných regionálnych dynastií nominálne uznávali bagdadského vládcu. Zastávali početné miesta v ríšskej správe; perzské umenie, vedy a vzdelanosť zažívali nevídanú obrodu. Bújovci (932-1055), ktorý vládli vo Farsu, sa stali od vzniku kalifátu najmocnejšou iránskou dynastiou. Peržania prvý krát od nástupu Abbásovcov verejne politicky vystúpili proti kalifom; dobili dokonca Bagdad a zajali sunnitských kalifov, ktorí tak museli poslúchať šíitskych Bújovcov. Tí dovolili zakázané púte k hrobu imáma Husajna v Karbale, zaviedli šíitske sviatky a vo všeobecnosti sa pričinili o zlepšenie pozícií šíizmu. Ich vláda padla príchodom seldžuckých Turkov, ktorý si v 11. storočí podmanili Irán. Sami boli prevažne negramotní a pri ustanovovaní svojej ríše preberali mnohé inštitúcie a zvyklosti od Iráncov. Perzština sa stala literárnym jazykom celej ríše. V 13. storočí vyrážajú na západ Turkom etnicky podobné kmene Mongolov, ktoré postupne dobíjali celú Seldžuckú ríšu. Džingischánov vnuk Hulagu v roku 1258 dobíja Bagdad, zabíja posledného abbásovského kalifa. Zakladá Ílchánovskú mongolskú dynastiu, vládnucu i na území Iránu až do roku 1343.
84
V roku 945 sa stávajú Abbásovskí kalifovia zajatcami iránskych Bújovcov. V roku 1055 dobíjajú Bagdad Seldžukovia, ktorí oslobodzujú kalifov. V roku 1258 je posledný abbásovský kalif zabitý Mongolmi. Abbásovci tak de iure vládli do 1258, ale de facto už po roku 945 nemajú žiadnu reálnu moc. 85 KREJČÍ, J.: Civilizace Asie a Blízkého Východu (Náboženství a politika v souhře a střetání), s.109.
45
Mongoli, kultúrne ešte zaostalejší ako Turci, zaviedli veľmi tiaživú daňovú politiku, ktorá doviedla veľké enklávy iránskeho obyvateľstva na pokraj chudoby. Ich politika premiestňovania obyvateľstva a opakované lúpežné nájazdy na vidiečanov činia mongolskú nadvládu najtemnejším obdobím iránskych dejín. Turecké a mongolské invázie86 pôsobili ako traumatizujúca skúsenosť. Pokým Turci pomerne hladko podľahli sunnizácii, Mongoli dlho potierali islam ako cudzie náboženstvo; na koniec však i oni podľahli islamizácii a splynuli s Iráncami alebo Turkmi, tvoriac tak značnú populáciu v Azerbajdžane. Za vlády oboch dobyvačných národov šíizmus stagnoval. Štátny aparát fungoval i naďalej hlavne za pričinenia iránskych úradníkov, ktorých zmysel pre povinnosť, zodpovednosť, pracovitosť, koordináciu štátoriadiacich procedúr či činností, zakorenených v ich kultúre, nemal v ríši obdoby. Začiatkom 16. storočia získava kontrolu nad územím Iránu domorodá dynastia iránskych Safíjovcov, vládnuca až do roku 1736. Počas ich vlády je šíitsky islam vyhlásený za oficiálne náboženstvo krajiny. Dochádza k rozkvetu iránskej kultúry. Sáfijovci kontrolujú územie dnešného Iránu, Iraku, Azerbajdžanu; sunniti sú násilne nútení ku konverzii na šíizmus. Iránci sa náboženstvom a kultúrou vymedzujú voči zvyšnému moslimskému svetu, zároveň rastie iránsky nacionalizmus a odpor k neiránskym etnikám. Dochádza k upevneniu štátnych štruktúr a inštitúcií suverénneho Iránu. Krajina vedie neustále boje s Uzbekmi a sunnitskými Osmanmi. Začiatkom 18. storočia sa rastúcou hrozbou pre Perziu stávajú Afganci. Ich pričinením zaniká dynastia Safíjovcov. Krvavé dynastické spory vyúsťujú v nástup dynastie Kádžárovcov (1779-1925). Novým hlavným mestom Iránu sa stáva Teherán. V 19. storočí prenikajú do Perzie západné štáty. Kadžárovci vedú vojny proti Rusom a Angličanom, musia potláčať povstania Turkménov a Afgáncov. Cudzie mocnosti získavali mnohé koncesie v prospech svojho tovaru, čo formovalo Irán do pozície odbytového trhu, do pozície polokolónie. Zatiaľ čo v krajine tak upadala domáca výroba, prebehli behom tohto obdobia viaceré modernizujúce spoločenské reformy podľa modelu západného sveta: modernizácia armády, zvýšenie úrovne vzdelania, budovanie železníc, atď. Zároveň sa posilnil vplyv
86
Kresťanské križiacke výpravy síce mali nepochybný vplyv na západnú časť Seldžuckej ríše, ale fakticky na oblasť Iránu dopad nemali. Kresťania žijúci v Levante prevažne nepodporovali križiakov. Osudnou sa stala až ich kolaborácia s nenávidenými Mongolmi. Ako dôsledok boli koncom 14. storočia kresťanské enklávy v Iráne perzekvované, nútené k prestupu na islam alebo k odchodu z krajiny (opakovala sa tak situácia z 3. storočia proti manicheizmu, a z 4. storočia proti kresťanstvu a judaizmu, kedy boli ich vyznávači nútený ku konverzii k zoroastrizmu).
46
šíitskeho
duchovenstva,
ktoré
získavalo
podporu
u obyvateľstva
odmietaním
asymetrických zmlúv s mocnosťami Európy. V roku 1905 vypukla tzv. Buržoázna a národná revolúcia, v snahe zvrhnúť šáhov absolutizmus. Za hlavných iniciátorov revolúcie sa považovali opozičné zoskupenia národné krídlo ovplyvnené západnými myšlienkami o spoločnosti (hlavne liberálna feudálna šľachta, buržoázia a inteligencia) zastávajúce ideu parlamentu a šíitske duchovenstvo považujúce parlament za cudzí prvok protirečiaci islamskému právu. Šáh nátlaku ustupuje - 7. októbra 1906 zahájil svoju činnosť parlament (Madžles-e šúrá-je mellí) a 30. decembra podpísal šáh text ústavy. Irán sa tak stáva konštitučnou monarchiou. Nový šáh zahajuje v zapätí kontrarevolúciu v snahe obnoviť pôvodné absolutistické zriadenie. V roku 1912 je odpor ľudu armádou definitívne zlomení a parlament zrušený. Neutrálny Irán bol počas vojny okupovaný britskými a tureckými vojakmi, následne zo severu ruskými. Po jej konci uzatváral Teherán s VB zmluvy, ktoré fakticky viedli k vytvoreniu protektorátu Británie, k čomu však nedošlo. 1921 sa uskutočnil coup d´état vedený novinárom Tabátabáím a plukovníkom Rezá chánom, ktorý bol vymenovaný za ministra vojny. 1925 bola zosadená dynastia Kadžárovcov a ústavnodarné zhromaždenie zvolilo za šáha Rezu chána, čím nastolila vládu dynastia Pahlaví. Rezá šáh Pahláví zavádza reformy s cieľom zosvetštiť život v krajine a obmedziť vplyv duchovenstva. Postupne sa ale jeho vládnutie začalo vyznačovať ignorovaním parlamentu, rastúcou cenzúrou tlače a násilným likvidovaním opozície – prevažne duchovenstva. Počas 2. svetovej vojny vyhlásil Irán neutralitu; v auguste 1941 však sovietske a britské armády vstúpili do krajiny a de facto prevzali vedenie štátu do svojich rúk, obdobne ako pred dvoma dekádami. Vlády sa ujíma šáhov syn Muhammad Rezá šáh Pahlaví. V roku 1909 bola vytvorená Anglo-iránska naftová spoločnosť. Obrovské zisky plynúce z ťažby plynuli v drvivej väčšine do Británie. Zásadné štrukturálne reformy, ktoré bolo treba previezť po vojne, chcel madžles financovať so ziskov z ropy. Po neúspešných jednaniach s Britániou, presadila strana Národný front v parlamente v marci 1951 znárodnenie ropného priemyslu. Veľká Británia prerušila vzťahy s Teheránom, zažalovala Irán u Medzinárodného súdu v Haagu - ten rozhodol v prospech Iránu. Madžles vedení eufóriou obyvateľstva odmietol akékoľvek ďalšie rokovania. Doktor Mohamed Mossadek, líder Národnej fronty, bol zvolený ministerským predsedom a tešil sa podpory širokej
47
verejnosti. Šáh, za podpory USA a VB, v roku 1953 zosadil Mossadeka z postu premiéra; súd ho odsúdil za pokus o zvrhnutie monarchie na tri roky väzenia, zvyšok života strávil v domácom väzení. Medzi obyvateľmi prepuklo povstanie následne potlačené armádou.87 USA poskytli Šáhovi niekoľkomiliónové pôžičky za prísľub orientácie krajiny na západ na úkor ZSSR. Od roku 1954 – 1966 boli voľby za pričinenia aktivít tajnej polície SAVAK zmanipulované. Duchovenstvo, na čele ktorého stál imám ájatolláh Rudolláh Chomejní, reformy šáha kritizovalo ako snahu zvýšiť svoje bohatstvo a zároveň snahu USA zvýšiť svoj vplyv v krajine. V roku 1964 bol Chomejní poslaný do exilu, kde vydáva dielo Vláda fakího, islamská vláda (Velájat-e faqíh, Hokúmat-e eslámí). Tu formuluje základné princípy novej vlády v Iráne: šíitska koncepcia vlády faqího (tá hovorí, že v období veľkej skrytosti 12. imáma, má povinnosť dočasne spravovať náležitosti obce a to neoddeliteľne svetské a duchovné – šíitsky duchovný faqíh) a vytvorenie islamského štátu. Jeho stúpenci v Iráne páchali atentáty na hlavných iránskych predstaviteľov ako aj na americké, izraelské a britské ciele. Celková situácia koncom 70. rokov bola nepriaznivá. V krajine prebiehala westernalizácia životného štýlu, bol badateľní rast vplyvu USA a sním spojená umiernená politika voči, šíitskym duchovenstvom nenávideného, Izraelu; životná úroveň Iráncov však stagnovala, predovšetkým stredná vrstva chudobnela. V januári 1978 vytlačil iránsky denník článok, v ktorom označil Chomejního ako agenta zahraničných síl, čo viedlo k študentským a následne celonárodným demonštráciám. Po nepokojoch, ktoré sa po niekoľkých mesiacoch stále nepodarilo potlačiť, šáh opúšťa Irán; 1. februára sa ájatolláh Chomejní triumfálne vracia domov, armáda prechádza na jeho stranu. Arabi a Kurdi chcú získať väčšie práva, resp. samostatnosť, čo sa im ale nepodarí. Dochádza k znárodneniu bánk, poisťovien, továrien. Chomejní vyhlasuje za objektívne masovej podpory ľudu 1. apríla 1979 Iránsku islamskú republiku.
•
Stredoveké a novoveké dejiny Iránu nás vedú k nasledovným záverom: islam sa
v iránskej spoločnosti rýchlo adaptoval a tvorí integrálnu súčasť jej kultúrnej identity. Silný pocit obce vyvolených, ktorý bol charakteristický v predislamskej Perzii sa islamom ďalej kultivoval.
87
BURDA, M. A KOL.: Írán, s. 38-39.
48
•
Perzský jazyk bol užívaný ako literárny jazyk moslimskej ríše. Perzská vloha pre
organizáciu, prirodzený cit pre poriadok a administratívu, zabezpečil Peržanom pozície v štátnom aparáte útvarov, ktoré na území Iránu vznikali. •
Peržania sa počas stredoveku a novoveku vymedzovali voči moslimskému svetu
šíitskym islamom. Šíiti viedli opakovane boje proti sunnitom. Iránci boli viackrát perzekvovaný sunnitskými kalifmi a sultánmi. Nepriateľstvo voči sunnitom je tak prednostne determinujúci prvok v rámci vzťahu Iránu k ostatným moslimským krajinám. Zároveň sa definovali voči arabským, tureckým a mongolským dobyvateľom ako etnikum Peržanov. •
Značne negatívne skúsenosti so stredovekými (ázijskými) a novovekými európskymi
dobyvateľmi viedli k uzatvorenosti a nedôvere voči cudzincom, nadnesene voči všetkému neperzskému. Perzský národ tvorí tak kompaktnú obec, ktorá ťažko pripúšťa nové vplyvy a premeny iniciované zvonka. Na nové, rýchle zmeny reaguje podráždene a siaha k silovým argumentom (ich skutočná akcieschopnosť je ťažko odhadnuteľná vzhľadom k úlohe symboliky v islamskej spoločnosti). •
Obyvateľstvo prijalo západné reformy realizované v prvej polovici 20. storočia
záporne. Negatívne skúsenosti s prítomnosťou Britov na Iránskom území v oboch svetových vojnách prispeli k rastu iránskej xenofóbie. Nezdarená vláda Pahláviovcov vedúca k chudobe a k stagnácii životnej úrovne spoločnosti mala za následok vyhrotenie odporu voči režimu, ktorý bol podporovaný USA. Útočisko hľadalo obyvateľstvo v náboženstve. •
Zaujímavý jav je Revolúcia z roku 1905 usilujúca o väčšiu spoločenskú rovnosť
a reprezentáciu záujmov obyvateľov. Pod vplyvom západu sa presadila idea ľudom voleného parlamentu. I keď bola táto modernizácia prevedená zhora, za niekoľko rokov si parlament vydobyl nezastupiteľné miesto v iránskej spoločnosti. •
Šíitske duchovenstvo obviňovalo USA z kultúrneho úpadku: materializmus, rozpad
rodín, pornobyznis, homosexualita, sexuálna frivolnosť a promiskuita, drogy, cynizmus, úpadok umenia, násilie, väčšia láska k zvieratám než k deťom, odkladanie detí do jaslí a starých ľudí do domovov dôchodcov88. Americká demokracia sa tak na prahu islamskej revolúcie konštituovala ako úhlavný nepriateľ Iránca a vzor odpudivej a nefunkčnej spoločnosti.
88
KROPÁČEK, L.: Islám a Západ (Historická paměť a současná krize), s.129.
49
5.3. Iránska islamská republika (Džomhúrí-je eslámí-je írán) V roku 1979 bola vypracovaná nová ústava zdôrazňujúca vedúcu úlohu duchovenstva v krajine. Duchovenstvo presadilo v súdnictve zákony podľa šaríje89, ktoré tak viedli k reštitúcii stredovekých trestov ako useknutie ruky, bičovanie, kameňovanie, trest smrti za cudzoložstvo či korupciu. Spoločenský život mal byť vystavaný na fundamentalistických základoch šíitskeho islamu. Novým prezidentom je, po atentátoch, v októbri 1981 zvolený Mohammad Alí Chámeneí (1981-1989), ktorý opakuje svoje víťazstvo aj vo voľbách v roku 1985. Premiérom bol zvolený reformný Mír Hosejn Músaví. Nespochybniteľnou autoritou pritom zostával ájatolláh Chomejní, zastávajúci úrady vodcu revolúcie (rahbar) a duchovného vládcu (valí faqíh). Po revolúcii sa vyostrili vzťahy s Irakom. V septembri 1980 zahajuje Husajn útokom Iracko-iránsku vojnu (1980-1988). Iba pomocou fanatických samovrahov a len za cenu veľkých strát na životoch zatlačili Iránci agresorov späť na ich územie. Vojna končí obojstranným vyčerpaním. Padlo v nej na 1,6 milióna ľudí. Po vstupe Izraelských vojsk do Libanonu, vysiela Irán svojich „strážcov revolúcie“ (neskorší Hizbulláh) libanonským šíitom na pomoc. To vedie USA a Európske štáty k podpore Iraku, ktorý dostáva západné zbrane na ostreľovanie iránskych ropných zariadení. Irán na oplátku ostreľuje tankery, prevážajúce
arabskú
ropu
na
západ.
Osemdesiate
roky
boli
z
aspektu
zahraničnopolitického neúspešným obdobím pre Irán. Agresívny kurz exportu šíitskej revolúcie sa ukázal po vyčerpávajúcej Iracko-iránskej vojne ako nereálny a viedol k medzinárodnej izolácii. Vplyvom vojny, ropného antišoku, demografickej explózie je hospodárstvo Iránu na konci 80. rokov de facto rozvrátené. V júni 1989 ájatolláh Chomejní zomiera. Na jeho miesto je zvolený doterajší dvojnásobný prezident umiernený konzervatívec ájatolláh Chámeneí. Prezidentom sa stáva doterajší predseda parlamentu bohatý obchodník Alí Akbar Hášemí Rafsandžání (19891997). Nový prezident previedol referendom schválené ústavné zmeny, ktoré znamenali nárast právomoci prezident, zrušenie postu ministerského predsedu. Nastáva éra tzv. druhej republiky (trvajúcej až dodnes). Pragmatický Rafsandžání následne inicioval 89
Vplyvom Common law a Code Napoléon dochádza k modernizácia šaríje – minimálny vek pre vydaj dievčat, reformy v školstve, atď. [Kropáček, 2002, s.70]. Šaríja zostala dodnes temer nezmenená iba v oblasti piatich pilierov, rodinného a dedičného práva. Na poli trestného práva a v hospodárskom živote nastala úprava podľa vzoru západu. Šaríja v mnohom odporuje dodržiavaniu ľudských práv. Časté telesné tresty platia v Iráne, Sudáne, Pakistane, Čečensku. Nepraktizuje sa iba v Turecku [Kropáček, 2002, s.196].
50
mnohé reformy, majúce za následok zväčšenie súkromného sektoru, zamedzenie aplikácie miestami nehumánneho islamského trestného práva a sanáciu medzinárodného postavenia republiky90. Konzervatívny madžles s prevahou Chámeneího stúpencov, však mnohé jeho reformy blokoval. Rafsandžání umožnil vznik nových politických strán, čím liberalizoval doposiaľ strnulú politickú scénu. Jeho vláda vykazovala značný korupčný potenciál. 90. roky a vznik druhej republiky viedli k prehodnoteniu zahraničnopolitického smerovania. Teherán sa snažil získať zázemie v bývalých republikách ZSSR, avšak s obmedzeným úspechom. Geografická poloha Iránu, ho predurčuje na úlohu tranzitnej krajiny zabezpečujúcej vývoz ropy a zemného plynu z oblasti Kaukazu a Kaspického mora. Moslimovia majú zásadní vplyv iba v etnicky blízkom Tadžikistane, ktorý je ale sunnitský. Vzťahy Iránu k Afganistanu boli za vlády fundamentálneho sunnitského Talibanu po poprave desiatich iránskych diplomatov na bode mrazu. Paradoxne sa mierne zlepšili po vpáde USA do krajiny. Najvýraznejší spojenec Iránu sa vyrysoval v Turkménsku.91 Región okolo Kaspického mora je zásadný pre budúci vývoj. Kaspická oblasť má najväčšie svetové nevyužité zásoby ropy a zemného plynu. Irán je tretím najväčším producentom ropy na svete a je držiteľom 10 % svetových zásob ropy. Čerpá ju hlavne z Perzského zálivu. Disponuje ďalej cca. 12,6 % svetových zásob zemného plynu, viac má iba Rusko.92 Prezidentské voľby v máji roku 1997 vyhráva bývalý minister kultúry v prvej Músavího vláde, proreformný Sajjed Mohammad Chátamí (1997-2005).93 Za jeho vlády došlo k nevídanému uvoľneniu spoločenského života. „Chátamího víťazstvo sa stalo katalyzátorom pre intelektuálov, študentov, ženy a reformných šíitskych duchovných, ktorí rozvinuli diskusiu o politických a ideologických istotách dovtedajšej osemnásťročnej vlády islamskej revolúcie a požadovali väčšiu sociálnu, kultúrnu a politickú slobodu.“94 Prezidentov koncept slobodnej islamskej občianskej spoločnosti bol založený na väčšej miere sociálnej rovnosti a participácie občanov na verejnom dianí, hlavne žien a mládeže. Práve počas Chátamího vlády došlo k rastu emancipácie žien. Nadpolovičnú väčšinu 90
Pozýva predstaviteľov Amnesty International do Iránu, aby monitorovali dodržiavanie ľudských práv. Začiatkom roka 2008 sa vzťahy s Turkménskom zhoršili. 92 BLÁHOVÁ, M. A KOL.: Současný vývoj v Iránu (Správa Parlamentního institutu pro Parlament České republiky, Informační podklad 3.039). www.psp.cz/kps/pi/PRACE/pi-3-063.pdf, 20.02.2008. 93 Majúci titul hodždžato´l-eslám va´l-moslemín – dôkaz boží a moslimov. Riadil islamský inštitút v Hamburgu. Ovláda perzštinu, arabčinu, angličtinu a nemčinu. Vo voľbách 1997 získal vyše 20 miliónov hlasov – cca. 70%. 94 GOMBÁR, E.: Dramatický půlměsíc (Sýrie, Libye a Irán v procesu transformace), s.135. 91
51
študentov na iránskych univerzitách tvoria dnes ženy.95 V zahraničnej politike zmenil konfrontačný kurz exportu šíitskej islamskej revolúcie pomocou džihádu na dialóg medzi civilizáciami. V rámci tejto teórie pripúšťa zahraničné vplyvy a rešpektuje hodnoty západného sveta. Za Chátamího prezidentovania došlo k doposiaľ najväčším stretom medzi reformnými silami a ultrakonzervatívcami. Chátamí bol síce opätovne zvolený prezidentom do svojho druhého obdobia, získajúc 21,5 milióna hlasov (78%), ale veľká časť menej vzdelaného no o to silnejšie veriaceho obyvateľstva je stále absolútne naklonená konzervatívnemu šíitskemu duchovenstvu, čo sa preukázalo i v 9. prezidentských voľbách 2005. Vysvetľuje sa to primárne ako reakcia obyvateľstva, ktoré sa cítilo byť dynamickými, miestami i radikálnymi zmenami Chátamího ohrozené a zaskočené. Dnes sú tak volené i nevolené inštitúcie plno v rukách konzervatívcov. V deviatych prezidentských voľbách uspel pomerne prekvapivo konzervatívny bývalý starosta Teheránu Mahmúd Ahmadínežád (2005 - ). Prezident je členom Islamskej spoločnosti inžinierov. Technokratická strana sa snaží o kvalitatívne zlepšenie životnej úrovne obyvateľov na základe koncepcie spoliehania sa na vlastné sily a kapacity. Ahmadínežád vyhral voľby sľubom podpory chudobných a boja proti korupcii (reprezentovanú hlavne Rafsandžáním). Ahmadínežád zahájil konfrontačnú politiku proti Izraelu. Irán začal po jeho nástupe nevídane podporovať sunnitský Hamás. Značný symbolicko-ideologický význam má jeho popieranie holokaustu. Je potrebné dodať, že vzápätí po vyhláseniach jeho úrad poskytol finančné prostriedky na výstavbu židovskej nemocnice. Pričom sa jedná iba o jednu zo štyroch charitatívnych židovských nemocníc na svete. V oblasti Blízkeho východu žije po Izraeli najviac Židov práve v Iráne – 25 000.96 Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) odhalila v roku 2003 utajovaný
iránsky
jadrový
program.
Nastáva
vyjednávanie
s Iránom
ohľadom
medzinárodnej kontroly a dohľadu nad ním. Po nástupe Ahmadínežáda preberá problematiku nukleárneho programu BR OSN, ktorá pod nátlakom USA dodnes uvalila na islamskú republiku tri balíky sankcií. Možnosť vlastnenia jadrových zbraní Iránom spôsobilo zhoršenie vzťahov s okolitými zálivovými krajinami. Až po zverejnení správy šestnástich amerických tajných služieb (v novembri 2007) sa otvorila možnosť pre arabské 95 96
KROPÁČEK, L.: Islám a Západ (Historická paměť a současná krize), s.121. Frances Harrison, BBC News, http://news.bbc.co.uk/2/hi/middle_east/5367892.stm, 20.02.2008.
52
štáty prehodnotiť svoje vzťahy k Iránu.97 Irán uvádza, že potrebuje jadrovú technológiu pre výrobu elektriny, aby bol schopný exportovať viac ropy a zemného plynu. Odmieta sa podriadiť žiadostiam BR OSN, aby zastavil program obohacovania uránu, tiež s tvrdením, že jeho jadrový program už dosiahol bod, z ktorého niet návratu. Ahmadínežádova pozícia na vnútropolitickej scéne je pomerne stabilná. Jeho politika sa nesie v duchu spravodlivejšieho prerozdeľovania ziskov z ropy medzi obyvateľstvo. Nárast cien ropy vo februári 2008 zaručuje Iránu dodatočné príjmy. V oblasti spoločenského života došlo k revíziám mnohých výdobytkov Chátamího vlády. Šíitske duchovenstvo opätovne presadilo viaceré reštrikcie a celkovo došlo k zastaveniu modernizácie iránskej spoločnosti. Prezidentove šance na znovuzvolenie v máji 2009 sú priaznivé.
•
Iránska islamská republika od svojho vzniku presadzovala ideu silne veriacej
moslimskej ummy na svojom území a vo vzťahu k zahraničiu export šíitskej revolúcie. •
Vo všeobecnosti sa zhoršili vzťahy k okolitému svetu. Irán bol z hľadiska šíitskeho
islamu a perzskej národnosti ojedinelou entitou v medzinárodnom spoločenstve, ťažko si hľadajúcu spojencov. •
K zlepšeniu vzťahov dochádza za vlád prezidenta Chátamího. Bilancovanie Chátamího
obdobia znie jasne v prospech reformistov. V novodobých dejinách Iránu sa jedná rozhodne o najodvážnejšiu politiku modernizácie iránskej spoločnosti, no nesmieme opomenúť to, že v žiadnom prípade nejde o zmenu štruktúr systému. Chátamí usiloval skôr o akúsi iránsku perestrojku, čiže zmeny v rámci neotrasiteľných mantinelov teokracie. •
Zvolením Ahmadínežáda sú vedením krajiny po šestnástich rokoch98 opäť poverený
konzervatívci, modernizácia spoločnosti je pozastavená. Vplyvom jadrového programu sa zhoršujú vzťahy Iránu so zahraničím. Tak ako politické frakcie, tak je i spoločnosť rozdelená na konzervatívcov a reformátorov. Nižšie sociálne vrstvy sa reformám skôr bránia, mestské stredné a vyššie vrstvy sú modernizácii života naklonené. Prevažná väčšina Iráncov je s teokratickým spoločenským zriadením spokojná. Spory sa vedú iba ohľadom väčšej otvorenosti k zahraničiu a uvoľneniu spoločenského života. 97 98
Pierre Heuman, Der Spiegel, www.spiegel.de/politik/ausland/0,1518,534450,00.html, 25.02.2008. Vychádzame z klasifikácie Rafsandžáního vlád ako reformných, i keď niektoré zdroje uvádzajú, že dva tábory – reformný a konzervatívny – sa ako také konštituovali až v priebehu druhej Rafsandžáního vlády. Samotný Rafsandžání bol tak pôvodne reprezentant jedného celku, ktorý svojim miernym smerovaním k modernizácii prispel k rozpoleniu politických elít a vytvoreniu dvoch táborov.
53
6. OBECNÁ HODNOTOVÁ ORIENTÁCIA IRÁNU V podkapitole 6.1 odvodíme obecnú hodnotovú orientáciu Iránskej islamskej republiky. Je to najobecnejší súbor hodnôt, ktorý prispel k tomu, aby sa v Iráne vyvinula teokracia; jej hrubý náčrt prevedieme v podkapitole 6.2. V danej podkapitole ďalej potvrdíme/vyvrátime nutné a postačujúce podmienky fungovania demokracie ako formulované v kapitole 1.
6.1. Hodnotový vzorec Iránskej islamskej republiky99 Na základe popisu východísk a faktorov, ktoré vplývali na iránsku kultúru môžme ich syntézou pristúpiť k deskripcii obecného hodnotového vzorca iránskej civilizácie. Irán je tradicionalistická spoločnosť reagujúca na zmeny podráždene. Iránci majú potrebu žiť podľa presných apriori stanovených pravidiel. Stabilné štruktúry obce poskytujú bezpečnosť stálosti existencie. Inovácie sú prijímané s krajnou nedôverou. Nové, neštandardizované situácie vyvolávajú pocity úzkosti, nervozity a nepohodlia. Konflikt je chápaný krajne záporne ako faktor, ktorý narúša harmóniu - najžiadanejší stav koexistencie so súdruhmi. Udržovanie dobrých vzťahov je nadradené plneniu úloh. Konštanta celospoločensky prijímaných názorov a vyznávaných hodnôt nepripúšťa radikálne minoritné ideje odporujúce obecnej harmónii. Spoločnosť je konzervatívna, skôr netolerantná voči okrajovým myšlienkovým prúdom. Existuje silná potreba závislosti na kolektíve. Nerovnosť je prirodzený stav spoločnosti a je akceptovaná; predurčená minorita má určité protekcionistické práva, ktoré ju zvýhodňujú voči väčšine. Každý má svoje presne vymedzené miesto určené v strmej hierarchickej sústave rozsahom moci. Prevláda silný rešpekt k autoritám, silná spjatosť s tradíciami a nutnosť plnenia spoločenských povinností. Teocentrizmus: Islam a šarí’a sú súčasťou života každého moslima. Spoločnosť je zameraná na náboženstvo a vzťah jednotlivca k Bohu i jednotlivca k obci (politiku, ekonomiku, atď.) upravuje islam. Na rozdiel od antropocentrizmu západnej kultúry je do popredia kladená viera v Boha a spoliehanie sa na Božskú prozreteľnosť. V každom
99
LEHMANNOVÁ, Z. A KOL.: Kulturní pluralita v současném světě I, s.75-85.
54
okamihu života má moslim na mysli Alaha a chápe svoju úlohu ako postavy v božskom pláne. Teocentrizmus v moslimskej spoločnosti rozvádza princíp jednoty. Princíp jednoty: Vyjadruje vzťah jedného absolútneho Boha k relatívnemu človeku a vesmíru. Boh je večný, všadeprítomný, ustanovil všetky veci na svete a vzťah medzi nimi. Všetko je jedno riadené Bohom. Ten ustanovil poriadok, ktorý je odvislý od jeho vôle. Alah chce, aby ľudia vytvorili jednu celosvetovú obec veriacich. Človek dostal od Boha tri dary, ktorými sa povyšuje nad prírodu a zvieratá. Pomocou nich sa vymaňuje z pod prírodnej determinácie, kultivuje sa, oslobodzuje sa od svojej animálnosti a smeruje k Bohu. Islam mu ukazuje spôsob ako dary využiť pri ceste k Alahovi. Rozum umožňuje človeku rozoznať absolútne (Alaha) od relatívneho (všetko ostatné). Ale racionálne myslenie ako také to nezaručuje. Poznanie zaručuje rozum vedený po ceste Alaha, rozum vedený Koránom. Vôľa dovolí človeku vybrať si medzi správnym a nesprávnym, medzi pravdou a lžou, medzi absolútnym a relatívnym. Slobodná vôľa nevystupuje v rozsahu termínu kresťanskej slobody, ale vždy ako sloboda vybrať si medzi dvoma Bohom danými variantmi. Alah neustále skúša človeka, ten sa tak rozhoduje aktívne, ale vždy s vedomím Alahovho dozoru: inshá’ Alláh – ak je to vôľa Božia. Reč je spôsob ako vyjadruje moslim svoje vnútro. Recitovanie Koránu a modlitby sú pomocou reči manifestáciou jeho viery. Kolektivizmus: Dôležitá je rodina a spoločnosť ľudí ako taká. Jednanie moslima je videné vždy vo vzťahu k obci. Moslim sa podriaďuje šaríji a stáva sa súčasťou vyvolenej obce moslimov – ummy. Tá poskytuje spravodlivosť a jednotu, ktorá v predislamskej Arábii, alebo mimoislamskej spoločnosti neexistuje. Iránec je integrovaný do stálych a súdržných skupín; ako taký jedná vždy ako predstaviteľ určitého zoskupenia, málokedy ako jedinec sám za seba. Iránec sa stará o celú skupinu (spravidla širšiu ako iba jeho najbližší príbuzní) a tá sa stará o neho výmenou za lojalitu. Je narodený do daného kolektívu, od ktorého odvodzuje svoju identitu; jeho status je odvislý od postavenia v hierarchii uskupenia. Záujmy kolektívu sú nadradené jeho súkromným potrebám, sú nadradené osobnej slobode; preto môže byť osobný život narušovaný záležitosťami väčšiny. Najžiadanejšie je udržanie kolektívnej harmónie a konsenzu. Platnosť práva a zákonov sa mení podľa príslušnosti k tej ktorej skupine. Feminíne hodnoty: Dominantná je bezkonfliktnosť medziľudských vzťahov. Prejavujú sa silné sympatie slabým a utlačovaným. Spoločenským ideálom je blaho a starosť o druhých v rámci obce. Je výrazne vyvinuté sociálne cítenie, empatia a súcit. 55
Jednanie, hľadanie kompromisov je najlepším možným riešením fungovania harmonického kolektívu. Rovnosť: Každý človek si je rovný pred Bohom, ale moslim má prednosť pred inovercami, polyteistami či ateistami. Každý moslim sa dostane do raja, i po krátkom pobyte v pekle. Jediný hriech, ktorý Alah neodpúšťa je polyteizmus, resp. ateizmus. Pojem rovnosti je v islamskej spoločnosti značne komplikovaný. Moslim je teda rovní v rámci ummy. No s rovnosťou je spojený i pojem autority. Hierarchia je v moslimskej spoločnosti silne zakorenená. Ľudia nábožensky vzdelaní, či už ulamá, imámi, atď. požívajú väčšie výsady a rešpekt ako ostatní. „Kvalita (...) viery je hlavným kritériom hodnoty človeka.“100 Spoločenský status v rámci moslimskej ummy je daný úrovňou náboženského vzdelania a vzdelanosti indivídua ako takého. Človek z chudobných pomerov môže získať štúdiom Koránu väčšie spoločenské uznanie ako najbohatší obchodník. Pričom ostatné vlastnosti ako skromnosť, striedmosť, umiernenosť, cit pre spravodlivosť, pohostinnosť, dobrosrdečnosť a čestnosť sú žiadanými vlastnosťami, ktoré sa posudzujú pri hodnotení človeka. Postavenie žien je nutné vidieť v kontexte vzniku islamu. V tom období poskytol Muhammad práva ženám, ktoré vtedy nemali obdoby ani v Európe. Znamenali radikálny prelom v arabskej spoločnosti. Korán zakázal zabíjať novorodené dievčatá. Povolil síce polygamiu, ale tú obmedzil iba na štyri ženy, čo bolo na tú dobu nevídane málo101. Dnes je polygamia skôr extrémom zaostalých vidieckych oblastí. Úloha ženy je konštruovaná v súvislosti k termínu rodiny. Rodina je miniatúra moslimskej ummy. Muž je jej duchovným vodcom, žena sa stará o rodinné zázemie. Vzájomne si nekonkurujú, ale sa doplňujú. Emancipácia ženy nie je diskutovaná, muž bez nej nedokáže spravovať rodinu. Princíp hanba – česť (symbolizmus): Je spojený s násilným charakterom predislamskej spoločnosti. Moslimovia kladú dôraz na zachovanie tváre seba a svojej rodiny. Symbolika je vo všeobecnosti veľmi dôležitá. Z hľadiska medzinárodných vzťahov je pri vyjednávaní s Iránom nevyhnutné mať na mysli intenzitu symbolickosti a jej nezanedbateľný vplyv na konanie predných politických predstaviteľov krajiny (strata tváre pred obyvateľstvom). Hrdosť je akcentovaná vlastnosť človeka. Násilie je, v rámci pravidiel
100 101
vymedzených
šaríjou,
akceptovateľný
nástroj
na
dosiahnutie
šaríjou
LEHMANNOVÁ, Z. A KOL.: Kulturní pluralita v současném světě I, s.81. Korán povoľuje mužovi – moslimovi štyri manželky, iba v prípade ak ich všetky rovnako spravodlivo ľúbi. Ďalší verš Koránu, ale hovorí, že jediná spravodlivá bytosť je Alah. Ergo človek nie je spravodlivý, muž by mal mať jednu ženu.
56
definovaných cieľov. Drsnosť v medziľudských vzťahoch je ale vyvážená vyššie menovanými obecne žiadanými vlastnosťami človeka. Orientácia na prítomnosť: Súvisí s vlastnosťou trpezlivosť, ktorú Korán opakovane spomína. Moslim by mal byť trpezlivý, kľudný, schopný kontrolovať svoju nedočkavosť a strach. Moslim by sa mal zdržať kriku a prílišných extrémnych emócií. Trpezlivosť má v rámci islamu tri roviny: trpezlivosť riadiť sa božskými zákonmi, dodržiavať božské zákazy, znášať Božské tresty. S pojatím času súvisí multiaktívnosť moslima – zaoberá sa súčasne viacerými záležitosťami, sleduje viacero cieľov. Je difúzny, teda mieša osobné záležitosti s pracovnými záležitosťami, pričom si potrpí na formality, procedurálne úkony a slušnosť. Nedochvíľnosť je u moslimov implicitne pomerne častá, keďže moslim by si zhon nemal pripúšťať.102 Vzťah k prírode: Príroda je chápaná ako nepriateľ človeka. Negatívna relácia moslima k prírode je daná historickou skúsenosťou s neprívetivým prostredím púští Arabského polostrova. Alah ľudí trestá pomocou prírody. Človek smie prírodu využívať, pretvárať ju vo svoj prospech.
6.2. Iránska teokracia Iránsky štátny systém predstavuje unikátnu kombináciu modernej islamskej teokracie obohatenú o elementy demokracie.103 Existuje sieť nevolených inštitúcií vedených vodcom revolúcie. Proti nim existujú volené úrady prezidenta a madžlesu. Ústava bazíruje na troch princípoch:104 •
základom spoločenskej legitimity a autority je Alah a božské zákony (šari´a)
•
ľudia riadiaci štát musia byť morálne bezúhonný, znalý islamského práva
•
šíitske duchovenstvo (Rada dohliadajúcich) dohliada na to, aby boli legislatívna a exekutívna moc, zabezpečujúce fungovanie republiky v súlade s islamským právom
102
SMS 534, Šabacká Yvona, prednáška z 6. 12. 2006 Teokracia v preklade znamená vláda boha. Kropáček preto zavádza pojmovo správnejšie označenie mullokracia, pričom mulla je moslimský duchovný, vzdelanec. Vhodné je aj označenie mollarchia – nadvláda vrstvy duchovenstva [Kropáček, 2002, s.193]. V rámci diplomovej práce bude i naďalej užívaný termín teokracia. 104 BLÁHOVÁ, M. A KOL.: Současný vývoj v Iránu (Správa Parlamentního institutu pro Parlament České republiky, Informační podklad 3.039), www.psp.cz/kps/pi/PRACE/pi-3-063.pdf, 20.02.2008 103
57
Teokracia označuje politické zriadenie, kde vládnucu zložku spoločnosti predstavuje duchovenstvo. To sa svojimi inštitúciami zasadzuje o prenikanie prvkov daného náboženstva do všetkých oblastí života. Existuje absolútna spojitosť medzi politickou, ekonomickou, cirkevnou a súkromnou sférou – všetky tieto oblasti sú upravované a spravované duchovenstvom. Život obce je postavený na princípoch viery. V Iráne je danou určujúcou zložkou obce šíitske duchovenstvo. Odhadovaný počet šíitskych duchovných v krajine je od 100 000 – 200 000.105 Rozdeľujú sa na ultrakonzervatívnych a umiernene reformných. Duchovenstvo sa vyznačuje vzájomnými príbuzenskými vzťahmi a majetkovou prepojenosťou. Predĺženou rukou duchovných sú Revolučné gardy (ozbrojená zložka utvorená so separátnou štruktúrou velenia popri regulárnej armáde, ochraňujúca iránsky islamský systém) a islamské výbory, ktoré kontrolujú dodržiavanie šaríje. Ďalšie zložky spoločnosti naklonené duchovenstvu: bazár (tradičná vrstva obchodníkov), basídží (moslimskí dobrovoľníci), bonjád (islamské nadácie), súdnictvo, atď. Hlava štátu (rahbar – vodca revolúcie): predstavuje hlavnú autoritu v krajine; je volený Radou expertov. V 80. rokoch túto funkciu zastával ájatolláh Chomejní, ktorý zároveň zastával i funkciu valí faqíh (duchovný vládca), odvodzovanej od najvyššej šíitskej duchovnej autority – mardža´e taqlíd (zdroj inšpirácie), za ktorú bol Chomejní po úmrtí iných veľkých ájatolláhov prirodzene považovaný. Dnes je situácia komplikovanejšia. Po smrti Chomejního udelila Dozorná rada titul ájatolláh (verš boží) prezidentovi Chámenímu. Lenže nový ájatolláh Chámeneí nemal status ájatolláho´l-ozmá (veľký ájatolláh) a s nim súvisiacu autoritu mardža´e taqlíd. Rada ho tak de facto povýšila na rahbar (vodcu revolúcie), no funkcia valí faqíh (duchovného vládcu) zostala neobsadená. Rahbar ájatolláh Chámeneí je hlava štátu. Jeho právomoci sú nasledovné:106 •
je najvyšším veliteľom ozbrojených síl
•
určuje obecnú politiku štátu (po konzultácii s Radou pre určovanie záujmov režimu)
•
dohliada nad správnym presadzovaním celkovej politiky štátu
•
vyhlasuje mobilizáciu, vojnu, mier a referendá
105
GOMBÁR, E.: Dramatický půlměsíc (Sýrie, Libye a Irán v procesu transformace), s.126. GOMBÁR, E.: Dramatický půlměsíc (Sýrie, Libye a Irán v procesu transformace), s.128.
106
58
•
rieši rozpory medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou
•
menuje prezidenta (odvoláva na základe rozsudku Najvyššieho súdu)
•
menuje a odvoláva členov Dozornej rady, šéfa justície, riaditeľa rozhlasu a televízie, náčelníka generálneho štábu armády, veliteľa Islamských národných gárd, vrchného veliteľa armády a bezpečnostných síl Prezident (raís džomhúr) reprezentuje výkonnú moc v krajine; volený priamo
dvojkolovým väčšinovým systémom na 4 roky, maximálne na dve volebné obdobia. Stojí v čele vlády (kde nahradil modifikovanou ústavou druhej republiky ministerského predsedu, ktorého funkcia tým zanikla). Predsedá Najvyššej rade národnej bezpečnosti. Menuje ministrov svojej vlády a predkladá na schválenie parlamentu. Podpisuje a dozerá na implementáciu zákonov ratifikovaných parlamentom. Spravuje štátny rozpočet a zodpovedá za rozvojové plány ratifikované parlamentom.107 Jeho právomoci sú obmedzené existenciou funkcie hlavy štátu. Najvyššia rada národnej bezpečnosti: v čele s prezidentom má 11 členov: dvaja zástupcovia hlavy štátu, šéf justície, predseda parlamentu, náčelník generálneho štábu, minister zahraničia, minister vnútra a iní. Rada určuje obrannú politiku republiky a dohliada na chránenie národných záujmov. Predsedá jej Alí Larídžáni. Rada pre určovanie záujmov režimu: majúc 20 členov rieši rozpory medzi parlamentom a Dozornou radou v prípade, že parlament trvá na schválení zákona, ktorý je podľa Dozornej rady v rozpore s šaríjov alebo ústavou. Členovia sú menovaní vodcom. V súčasnosti jej predsedá bývalý prezident proreformný Rafsandžání. Parlament (Madžles-e šúrá-je eslámí – Islamská konzultatívna rada): číta 290 členov volených priamo na 4 roky. Voliť môže každý občan starší ako pätnásť rokov. Náboženské menšiny majú nárok na zvolenie jedného zástupcu. Spolu s Dozornou radou reprezentuje zákonodarnú moc v krajine. Poslanci nesmú vykonávať iné zamestnanie. Dozorná rada (Rada dohliadajúcich, Rada na ochranu ústavy): funguje ako variácia hornej komory parlamentu. Má dvanásť členov volených striedavo na 6 rokov šesť šíitskych duchovných (menovaných hlavou štátu), šesť civilných právnikov (menovaných šéfom justície, schválených parlamentom). Prioritne určuje akceptovateľnosť 107
CVRKAL, Z.: Írán, s. 129.
59
prijatých zákonov v súlade so šaríjou a dbá na islamský charakter republiky. Schvaľuje kandidátov na poslancov a prezidenta. Rada expertov: má 86 členov volených parlamentom. všetci jej členovia sú duchovní, pričom súbežne vykonávajú aj iné povolania, často krát sú to napr. vysokí štátni úradníci. Jej úlohou je voľba a odvolanie vládcu (valí faqíh) a hlavy štátu (rahbar). Jej sekretariát sídli v Kome, zasadá raz za rok. Za predsedu bol v lete 2007 zvolený Rafsandžání. Súdna moc: v jej čele je predseda (šéf justície) ájatolláh Šahrúdí volení hlavou štátu, paralelne existuje i prezidentom menovaný minister spravodlivosti, ktorý koordinuje spoluprácu medzi súdnou a zákonodarnou mocou. Existujú tri typy súdov:108 •
všeobecné súdy – zaoberajúce sa občiansko-trestnými spormi
•
súdy pre duchovenstvo – všeobecné súdy výlučne pre duchovných
•
revolučné súdy – riešiace obzvlášť nebezpečné zločiny ohrozujúce národnú bezpečnosť (separatizmus, špionáž, demonštrácie, pašovanie drog). Politická scéna Iránskej islamskej republiky sa vykryštalizovala do dvoch táborov –
proreformný a konzervatívny blok. Hlavné trecie plochy sú úloha islamu v politike a svetskom živote, aplikácie šaríje, sloboda médií, kultúrny vplyv zo zahraničia. Ďalej otázky ekonomiky – liberálny trh súkromného sektoru, či skôr socialistický model s častými zásahmi štátu; zahraničné investície a ich prospech či škodlivosť, atď. Súčasné politické zoskupenia:109 skôr reformistické sú napr. Budovatelia Iránu, Zoskupenie bojujúcich duchovných, Front partnerstva islamského Iránu a iné. Za skôr konzervatívne zoskupenia sa považujú napr. Islamská spoločnosť inžinierov, Stúpenci Alahovej strany, Spoločnosť islamskej koalície a iné. Existujú aj ilegálne opozičné organizácie ako napr.110 Strana Túde, Národný front, Ľudoví bojovníci (Modžáhedín-e chalq),, Národný demokratický front a iné. Siedme parlamentné voľby konané v roku 2004 reflektovali neustáli boj konzervatívcov s liberálmi. Rada dohliadajúcich neschválila asi 3600 kandidátov, prevažne reformných. Reformné strany preto vyzývali k bojkotu volieb a samy sa ich mnohé 108
CVRKAL, Z.: Írán, s. 130. CVRKAL, Z.: Írán, s. 102-106. 110 GOMBÁR, E.: Dramatický půlměsíc (Sýrie, Libye a Irán v procesu transformace), s.138-139. 109
60
nezúčastnili. Výsledky volieb tak vyzneli v prospech konzervatívcov, ktorý získali 190 mandátov! Reformisti obsadili iba 50 kresiel.111 Situácia sa v mnohom opakovala vo ôsmich parlamentných voľbách v marci 2008. Rada opätovne vyškrtla populárnych reformistov z kandidátok jednotlivých liberálnejších strán, ľudia tak mohli voliť iba neznáme mená. Vyše 2/3 madžlesu obsadili na ďalšie štyri roky konzervatívci. V kapitole 1 sme previedli stručnú definíciu demokracie. V prípade klasifikácie politického systému Iránu sme konfrontovaný s určitými ťažkosťami. Iránske štátne zriadenie je všeobecne považované za teokraciu – spoločenské zriadenie, ktoré zapadá podľa svojich atribútov do množiny štátov s autoritárskym režimom. Vplyvom západnej modernizácie v 19. storočí prebehla v Iráne na začiatku 20. storočia revolúcia usilujúca o nastolenie režimu po vzoru vtedajších západných demokracií (podrobnejšie viď podkapitola 5.3). Bol ustanovený parlament (madžles), ktorý bol až do revolúcie viackrát vládnucou garnitúrou rozpustený a jeho činnosť potieraná. Medzi obyvateľstvom sa myšlienka parlamentu voleného ľudom ujala, v Iráne sa v priebehu niekoľkých desaťročí de facto zakorenila idea parlamentarizmu.112 Duchovná elita preto vzápätí po revolúcii brala ako samozrejmé nastoliť svoju vládu popri existencii parlamentu. Preto dnes v Iráne existujú inštitúcie volené a nevolené. Systém má prvky autoritárske113 a zároveň demokratické. Podajme stručnú definíciu autoritárskeho systému:114 jedná sa o typ nedemokratického politického systému, kde vládne väčšinou jedna skupina obce (v prípade teokracie sa jedná o vládu duchovných). Táto skupina duchovenstva preniká do všetkých zložiek spoločnosti. Artikulácia záujmov je tak možná iba na najnižších úrovniach akými sú napr.
111
BLÁHOVÁ, M. A KOL.: Současný vývoj v Iránu (Správa Parlamentního institutu pro Parlament České republiky, Informační podklad 3.039), s.3. www.psp.cz/kps/pi/PRACE/pi-3-063.pdf, 20.02.2008. 112 Tento fakt je zaujímavým protirečením tvrdeniu, že demokracia sa môže ujať iba v krajinách s určitými dlhotrvajúcimi prodemokratickými predpokladmi. Peržania, národ s vyše 2 000 ročnou históriou výlučne autoritárskych režimov, tak v priebehu niekoľkých rokov vyvinuli silné sympatie smerom k myšlienke ľudom zvolenej inštitúcie, ktorá by presadzovala ich záujmy. 113 Iránsky politický systém spĺňa parciálne i požiadavky na kategorizáciu ako systém totalitný. Totalitný systém je charakterizovaný prenikaním politickej moci do všetkých oblastí života (vrátane súkromia jedinca), väčším dosahom donútenia, je teda akési vyššie, nedemokratickejšie štádium autoritárskeho režimu. Vzhľadom k tomu, že v Iráne existuje pluralitná politická scéna, voľby sú slobodné a nedochádza k ich manipulácii (odhliadnuc od regulácie kandidátok Radou dohliadajúcich), sú dodržiavané práva menšín, atď., diplomová práca bude nahliadať na iránsky systém ako na autoritársku teokraciu s prvkami pluralitnej demokracie. Takisto sa vychádza z toho, že „miera strachu“ udržovaná politickými elitami v spoločnosti (ako dôležitý atribút totalitného štátu) neexistuje, alebo jej rozsah nevystačuje na označenie iránskeho režimu za totalitný. [Říchová, 2000, s.225-240] 114 ŘÍCHOVÁ, B.: Přehled moderních politologických teorií, s. 225-240.
61
rodina.115 Na vyšších úrovniach je agregácia a artikulácia záujmov potlačovaná. K určitému presadzovaniu záujmov teda dochádza. Kritický je fakt, že ich presadzovanie nenastáva na báze slobodného konkurenčného boja v rámci politického procesu ale na základe subjektívneho rozhodnutia úzkej skupiny obce. Artikulácia záujmov iných sociálnych skupín na úrovni vyššej ako je rodina je síce možná, ale je vládnucou garnitúrou obmedzovaná a regulovaná. Nedostatočná pluralita straníckeho systému a obmedzená sloboda volieb redukujú mieru agregácie záujmov. „Dochádza tak k výraznému zúženiu pri prenose požiadavkou od spoločnosti smerom k politickému systému. Funkciu agregácie preberá autoritárska politická strana“116, resp. skupina duchovenstva. Tá väčšinou kladie dôraz na upevnenie ideologických unifikačných prvkov v spoločnosti. Implementáciu nutných ale nepopulárnych, napr. ekonomických, opatrení odkladá. Na záver môžme previesť prognózu možnosti vývoja spoločenského zriadenia v islamskej republike smerom od teokracie k demokracii. Ako prvé podrobme prieskumu päť najobecnejších predpokladov117, ktoré by mali byť splnené, aby sa spoločnosť rozvíjala smerom k demokracii: i. Musí existovať všetkými alebo takmer všetkými uznávaný priestor pre politiku, oddelený od súkromnej sféry. Aby existovali občania musí existovať obec. - Hneď na úvod treba vyzdvihnúť komplikovanosť tohto predpokladu. V západnom svete je oddelenie verejnej od súkromnej sféry chápané prednostne ako sekularizácia oblasti verejnej. Tá by mala predstavovať oblasť, kde sa bude vecne, racionálne, bez predsudkov a predpojatia diskutovať a rozhodovať o celospoločenských problémoch. Predstaviteľ verejnej sféry by mal byť oslobodený od svojich väzieb k súkromnej sfére. Mal by byť v podstate neutrálny, nedbajúc svoje vierovyznanie, sexuálnu orientáciu, atď., aby vedel čo najlepšie a najefektívnejšie konať ako politik pre blaho národa. Sami sme schopní rozpoznať problematickosť tohto predpokladu. V prípade, že je celý národ ateistický tak by aj reprezentant vo verejnej sfére mal vystupovať ateisticky. Keď ale celý, v našom prípade iránsky, národ presadzuje určité záujmy odporujúce západnému pojatiu racionality, tak aj ich reprezentant by mal tieto záujmy hájiť. Môžme tak povedať, že v rámci islamského KHP je tento predpoklad v Iráne splnený; s výhradami 115
Tamže, s.70. Tamže, s.70. 117 Môžme ich nazvať ako nutné, nie však postačujúce podmienky. 116
62
týkajúc sa príliš prozápadne orientovanej definície predpokladu. Islam politiku a náboženstvo principiálne neoddeľuje. Samotné termíny súkromnej a verejnej sféry sú jedny z najčastejšie diskutovaných problémov politológie; vedecky fundovaná analýza týchto termínov bohužiaľ prekračuje možnosti diplomovej práce.
ii. Aby
sa
záujmy jednotlivcov
mohli
dostať
na
úroveň
obce,
musia
byť
reprezentovateľné, teda musia byť vyjadrované v inštitúciách občianskej spoločnosti. -
Iránci majú možnosť vyjadrovať svoje požiadavky v lokálnych inštitúciách, ktoré ich ďalej postupujú národnému parlamentu. Vzhľadom ku kontrole duchovenstva, ktorá zasahuje i najnižšie úrovne štátnej správy je však verejná manifestácia vlastných záujmov prinajmenšom problematická.
iii. Nesmú existovať priepastné sociálne rozdiely či nerovnosti znemožňujúce komunikáciu medzi občanmi a vytvárajúce príliš nerovné šance pre osobnostný rozvoj (kultúrna homogenita, resp. kontrolovaná subkultúrna pluralita). - Sociálne, etnické rozdiely existujú, ale v mnohom pripomínajú tie americké. Najväčšie výsady užíva vrstva duchovenstva, ale vzhľadom k teocentrickej povahe Iráncov a vzhľadom k tradicionalistickým atribútom národa, je nerovnosť v spoločnosti prevažne akceptovaná.
iv. Prostriedky násilného donucovania sú v nej rozptýlené alebo neutralizované, teda pod civilnou kontrolou. -
Mobilizáciu, vojnu a mier vyhlasuje hlava štátu. Armáda je v područí duchovenstva. Tento predpoklad zostáva nesplnený.
v. Daná spoločnosť nepodlieha negatívnym intervenciám a kontrole zo zahraničia. - Intervencie zo zahraničia v priamej podobe neexistujú. Kontroly zo strany MAAE, v minulosti z Amnesty International, boli vládnou garnitúrou dovolené a regulované. Značný ekonomický dopad však majú sankcie USA a OSN. Tieto sa pričinili o zbrzdenie ekonomického rastu a pričinili sa o stagnáciu životnej úrovne; nepriame negatívne intervencie zo zahraničia tak existujú.
63
Nutné predpoklady iv, v - nie sú splnené. Predpoklady i, ii, iii - sú splnené s výhradami. Iránska spoločnosť tak nedisponuje ani nutnými obecnými predpokladmi k rozvoju demokratického systému riadenia obce.
V prípade platnosti vyššie menovaných predpokladov existuje v obci reálna tendencia vývoja k demokratickému zriadeniu. Aby sme zriadenie v krajine mohli kategorizovať ako demokratické musia byť splnené nasledovné postačujúce podmienky: 1.
Kontrola nad rozhodovaním vlády je zverená voleným zástupcom.
- Členov vlády schvaľuje madžles, ale samotné právomoci členov vlády sú obmedzené. Prezident ako predseda vlády nie je pod kontrolou madžlesu ale vodcu a dozornej rady. Volení zástupcovia nemajú kontrolu nad exekutívou v krajine. Podmienka nie je splnená.
2.
Volení zástupcovia sú vyberaní a pokojne odvolávaní v pomerne častých, spravodlivých a slobodných voľbách.
- Táto podmienka je splnená. Prezident a parlament sú volení v slobodných voľbách. Komplikácie nastávajú s možnosťou kandidovať; viď. predpoklad č. 4.
3.
Prakticky všetci dospelí majú právo hlasovať.
- Táto podmienka je splnená.
4.
Väčšina dospelých má právo kandidovať a uchádzať sa o volený úrad.
- Jeden z najzásadnejších momentov, ktorý znižuje demokratickému charakteru islamskej republiky dôveryhodnosť. Dozorná rada, sama volená vodcom a šéfom justície (volený vodcom), reguluje kandidátky na elekcie prezidenta a parlamentu. V snahe uchovať neotrasiteľné pozície duchovenstva bolo v posledných dvoch voľbách vyškrtnutých tisíce prominentných reformných kandidátov. Táto podmienka nie je splnená.
5.
Občania majú nespochybniteľné právo na slobodu prejavu, tzn. právo na kritiku vlády, ekonomického, politického i spoločenského systému i akejkoľvek ideológie.
64
- Sloboda prejavu v rozsahu západného chápania možná nie je. Duchovenstvo pomocou súdnictva a ozbrojených zložiek štátu potiera prejavy odporujúce islamskej povahe štátu. Táto podmienka nie je splnená.
6.
Občania majú prístup k alternatívnym zdrojom informácií, ktoré nie sú monopolom vlády ani akejkoľvek inej skupiny.
- Médiá podliehajú dozoru šíitskych duchovných. Internet, ku ktorému má prístup nadpolovičná väčšina obyvateľstva umožňuje pomocou bloggov prenikanie exilovej opozície. Obdobne sa dá zachytiť opozičný iránsky rozhlas vysielajúci zo zahraničia. Zahraničné, západné médiá sa dajú obdobne sledovať pomocou internetu. Prístup k alternatívnym zdrojom informácií je sťažený, ale existuje.
7.
Občania majú nespochybniteľné právo na združovanie ako i vytváranie politických strán či skupín, snažiacich sa pôsobiť na vládu.
- V súčasnosti je možnosť vytvárania opozičných zoskupení obtiažna. Podmienka nie je splnená.
Postačujúce podmienky 1, 4, 5, 7 nie sú splnené. Podmienky 2, 6 sú splnené s výhradami. Jedine podmienka 3 je splnená. Konkluzívne Irán nie je demokraciou. V systéme sa síce vyskytujú isté demokratické prvky, ale nadvláda enklávy šíitskeho duchovenstva, ktorá má v súčasnosti v područí volené i nevolené inštitúcie bráni transformácii smerom k vláde ľudu. Vo všeobecnosti sú šance na kultiváciu demokratického fungovania spoločnosti minimálne. Obdobne mizivé ale boli i na začiatku 20. storočia a predsa sa inštitúcia volených štátnych orgánov rýchlo ujala; nemôžme teda na báze kultúrne nepriaznivých východísk vylúčiť ďalší prodemokratický vývoj v krajine. Či transformácia nastane je otázne. Či nastane evolúciou alebo revolúciou je takisto ťažko odhadnuteľné, a či je zmena žiadaná je snáď najkomplikovanejšia zo všetkých otázok. V nemožnosti slobodnej artikulácie osobných záujmov iránskeho občana sa stáva skutočný postoj obyvateľov k súčasnej situácii v krajine neaproximovateľný.
65
•
Hodnotový vzorec Iránskej islamskej republiky je najobecnejšia rovina charakterizácie
kultúrnych atribútov iránskeho človeka a jeho spoločnosti. Jednotlivé hodnoty so sebou súvisia a doplňujú sa, iné ich vysvetľujú. •
Analýzou Iránskych historických a kultúrnych reálií vyplýva, že autoritársky režim
typu teokracie je najprirodzenejší spôsob organizácie perzskej spoločnosti. •
Zároveň do seba perzská kultúra integrovala určité fragmenty prodemokratického
cítenia a to v dôsledku prozápadných reforiem koncom 19. storočia, ktoré sa exemplifikovali v predstave ľudom voleného parlamentu ako symbolu reprezentácie národných záujmov voči neobľúbeným absolutisticky pojatím režimom šáhov v 20. storočí (do roku 1979). •
Spoločnosť a politická scéna sa v priebehu 90. rokov polarizovali na konzervatívcov
a reformátorov. Ani jedna skupina nechce zahájiť dekonštrukciu iránskeho politického zriadenia. Spory sa vedú o mieru otvorenosti krajiny a tolerancie voči zahraničným vplyvom. •
Spoločnosť je regulovaná vrstvou šíitskeho duchovenstva, ktorá určité záujmy
obyvateľstva, protirečiace ideológii šíitskeho islamu, potiera. Zároveň ale dbá na dodržovanie zákonov šaríje a v rámci noriem platných v moslimskej umme sa stará o zachovanie spravodlivosti. •
Z hľadiska medzinárodného postavenia krajiny by bola žiaduca vláda proreformného
tábora, ten je ale v spoločnosti spojený s veľkou korupciou. •
Brzdou reforiem boli inštitúcie ovládané konzervatívnymi duchovnými. Primárne
súdnictvo, dozorná rada a hlava štátu. Ájatolláh Chámeneí je hlavnou autoritou v krajine, má určujúci vplyv na menovanie kandidátov do dôležitých štátnych inštitúcií. V dohľadnej budúcnosti sa očakáva jeho vystriedanie umierneným šéfom justície, ktorým je ájatolláh Sejjed Mahmúd Hášemí Šahrúdí. Šahrúdí koncom roku 2007 zakázal verejné popravy bez jeho súhlasu, v minulosti už zakázal užívať mučenie ako nástroj na získanie priznania. •
Snahy USA o vplyv na zmenu režimu nemôžu skončiť inak ako neúspechom.
Obyvateľstvo je silne protiamerické a nátlak zvonka mobilizoval rozštiepenú spoločnosť proti zahraničnej hrozbe reprezentovanej Spojenými štátmi. •
Irán je tak paradoxne jediná teokracia118 na Prednom a Strednom východe, zároveň ale
demokratickejšia než mnohé zálivové proamerické krajiny a monarchie.
118
Kropáček odlišuje štáty islamské ako Irán, Sudán a moslimské ako Turecko, Tunisko, Sýria, Libanon, Saudská Arábia, atď. [Kropáček, 2002, s.194].
66
7. VZÁJOMNÉ VZŤAHY USA
A IRÁNU
Predchádzajúce kapitoly sa zameriavali skôr na abstraktný kultúrny popis Spojených štátov a Iránu, prípadne na deskripciu ich politických zriadení. V tejto kapitole realizujeme akúsi finálnu sumáciu vzájomných vzťahov USA a Iránu na analyticky nižšej kultúrnej úrovni, na konkrétnych stretoch oboch štátov za posledných tridsať rokov. Keďže zámer diplomovej práce nie je zotrvať iba na filozofickom popise aktérov, ale po dôkladnej kultúrnej analýze odvodiť praktické geopolitické závery so zreteľom na možný budúci postup Spojených štátov, rešpektujúc kultúrne zvláštnosti Iránskeho národa. Do roku 1979 sú vzťahy USA a Iránu veľmi pozitívne. V rámci americkej zahraničnopolitickej koncepcie zadržiavania komunizmu bol Irán podporovaný Spojenými štátmi v snahe pôsobiť proti sovietsky orientovaným arabským krajinám. Prítomnosť amerických vojakov slúžiacich na základniach v Iráne, ako i prenikanie amerických kultúrnych prvkov, islamským duchovenstvom označovaných za úpadkové, viedli antiamerikanizmu.119 Po revolúcii chorý šáh odlieta na liečenie do USA. 4. novembra 1979 iránski študenti obsadzujú americkú ambasádu a americké konzuláty v iných iránskych mestách, zajímajúc vyše päťdesiat rukojemníkov, požadujú šáhovo vydanie zo Štátov. USA ako reakciu zmrazili iránske účty v Amerických bankách. Iránci následne prepúšťajú rukojemníkov – január 1981. Počas krízy dochádza k úplnému prerušeniu vzťahov s USA. Američania ako reakciu vyhostili mnohých iránskych občanov, hlavne študentov na amerických školách. Od týchto udalostí zastupuje americké záujmy v Teheráne záujmová sekcia pri Švajčiarskom veľvyslanectve. Iránske záujmy v USA zastupuje záujmová sekcia pri Pakistanskom veľvyslanectve. Reaganova administratíva otvorene podporovala Husajna v Iracko-iránskej vojne dodávkami konvenčných zbraní. Zásadná udalosť v bilaterálnych vzťahoch bol incident z 3. júla 1988. Americký vojnový krížnik U.S.S. - Vincennes omylom zostrelil iránske civilné lietadlo A300B pri pravidelnom lete nad Zálivom, považujúc ho za nepriateľské
119
Iránska xenofóbia, nacionalizmus a nedôvera voči cudzincom sú substanciálne charakteristiky perzskej kultúry o ktorých bolo pojednané už v kap. 5. Američania boli považovaný za priamych nástupníkov Britských kolonialistov, ktorých reputácia v krajine bola od počiatku 19. storočia extrémne záporná.
67
vojnové lietadlo. Zahynulo všetkých 286 pasažierov a členov posádky. Paralyzovaný Irán následne pristupuje na prímerie s Irakom. Iránska
angažovanosť
v Libanone
v podobe
podpore
šíitov
a zajímania
rukojemníkov viedla Reagana k označeniu Iránu za štát podporujúci terorizmus. Podpora pre teroristov je logickým vyústením iránskej politiky exportu revolúcie. Iránsku participáciu v Libanonskej občianskej vojne je nevyhnutné chápať v širšom vzťahu republiky k Izraelu. Izrael je po Spojených štátoch chápaný ako druhý najväčší nepriateľ republiky. Pozícia Izraela ako protégé USA a jeho zbližovanie s šáhovým režimom120 viedli k otvorenej Chomejního kritike. Irán podporoval moslimské organizácie v boji proti Židom, či už v Libanone operujúci šíitsky Hizbulláh a Islamský džihád, tak frakcie bojujúce vo vnútri Izraelmi okupovaného územia – hlavne Hamás.121 Arafatova OOP, podporovaná Husajnom, nikdy nebola v obľube Chomejního, preto chladné vzťahy k OOP (a implicitne Fatáhu) pretrvali až dodnes. Začiatkom 90. rokov prechádza Irán na „palestinizáciu“ konfliktu. Po nástupe Ahmadínežáda podpora Palestíncom vzrástla a vzťahy k Izraelu sa vrátili na úroveň z polovice 80. rokov. Ahmadínežád čiastočne ideologicky naviazal na Chomejního koncept exportu revolúcie. Zmena vo vzájomných vzťahoch USA a Iránu nastala až nástupom Bushovej administratívy v roku 1989. USA poskytli kompenzáciu rodinám zabitých pri zostrelení lietadla A300B. Irán asistoval pri prepustení zajatcov z Libanonu. Poskytol kompenzáciu americkej ropnej spoločnosti za jej znárodnenie počas revolúcie. V priebehu Vojny v Zálivu deklaroval neutralitu. Spojené štáty behom Bushovho úradovania (1989-1993) vyplatili Iránu vyše jednej miliardy USD ako kompenzácie za zmrazené iránske účty v amerických bankách, atď. Clintonova administratíva v období 1993-1997 viedla k ráznemu ochladeniu vzájomných vzťahov. Clinton označil Irán ako jeden z tzv. „rogue states“, štátov ohrozujúcich bezpečnosť medzinárodného spoločenstva. Na rozdiel od Reagana sa odklonili od politiky „balancing Iran against Iraq“ v prospech novej teórie „dual containment“ – paralelného dvojitého zadržovania Iraku a Iránu.122 USA znásobili svoju vojenskú prítomnosť v oblasti Zálivu. Agitovali u EU, Ruska, Číny, Japonska 120
Izraelský Mossad asistoval pri budovaní šáhovej tajnej služby - SAVAK. Vzťah s touto dcérskou organizáciou sunnitského Moslimského bratstva bol však značne komplikovaný jej sunnitským charakterom 122 GOMBÁR, E.: Dramatický půlměsíc (Sýrie, Libye a Irán v procesu transformace), s.144. 121
68
a medzinárodných organizácií (IMF a IBRD) v snahe presvedčiť ich, aby obmedzili obchodovanie s Iránom, resp. neposkytli mu akékoľvek zbrane, kým nedôjde k zásadným zmenám v jednaní islamskej republiky týkajúcej sa oblastí: podpory terorizmu (hlavne Hizbulláh) podpory Hamásu a postoju k arabsko-izraelskému mierovému procesu podpory moslimov v Sudáne iránske snahy získať konvenčné zbrane a zbrane hromadného ničenia Finančne náročná stratégia dvojitého zadržovania však nakoniec viedla iba k jednostrannej aktivite USA v podobe sankcií. Zvyšné krajiny nezmenili objem vzájomného obchodu, dokonca po nástupe Chátamího dochádza k rastu obchodu s islamskou republikou. V roku 1995 Clinton vydal opatrenie zakazujúce akékoľvek obchodné styky amerických firiem s Iránom. V roku 1996 prichádzajú Spojené štáty s ešte radikálnejším opatrením – Iran and Libya Sanctions Act (ILSA) zvaný tiež D´Amatov zákon. Ten de facto penalizoval akékoľvek neamerické firmy, ktoré by investovali do iránskeho ropného a plynového sektoru viac ako 20 miliónov USD. Čo viedlo k okamžitým odmietavým reakciám hlavne štátov EU, ktoré obvinili Clintona s obmedzovania voľného obchodu medzi krajinami. V rokoch 1993-1997 USA uvalili hospodárske sankcie pri 61 rôznych príležitostiach, čo predstavuje viac než polovicu všetkých sankcií vyhlásených za posledných 80 rokov.123 Parciálny efekt sa objektívne americkým sankciám nedá uprieť. Obmedzili krajne potrebné investície do iránskeho ropného priemyslu, no ekonomika krajiny sa vyvíjala v celku pozitívne. Po tvrdej kritike na adresu politiky voči Iránu, prechádza Clinton na konci svojho druhého volebného obdobia k prehodnoteniu stratégie dvojitého zadržovania. Z obáv, že by izolácia Iránu mohla viezť k jeho radikalizovaniu a k návratu konzervatívnych síl ku kormidlu krajiny, prijíma iniciatívu Chátamího na dialóg. USA sa ospravedlňujú za zvrhnutie Mossadekovej vlády (1953), pričom nasledujú mnohé ďalšie symbolické gestá. Clinton tak menil politiku v snahe zapojiť Irán do medzinárodného spoločenstva v nádeji, že reformné prúdy v krajine sa tým budú cítiť posilnené a získajú širšie zázemie a podporu na ešte väčšiu liberalizáciu Iránu.
123
GOMBÁR, E.: Dramatický půlměsíc (Sýrie, Libye a Irán v procesu transformace), s.146.
69
Nástupom administratívy Georgea W. Busha, vzťahy s Iránom stagnujú. Po atentátoch na Svetové obchodné centrum vyjadrilo iránske obyvateľstvo solidaritu s Američanmi. Po útoku na Afganistan spolupracovali oba štáty na nastolení poriadku v krajine. Potenciál na historické zblíženie však zmaril prejav Busha v roku 2002, označujúc Irán za štát osi zla. Po roku 2003 sa problematickou oblasťou vzájomných relácií stal jadrový program islamskej republiky. Iránsky jadrový program: v období pred revolúciou boli vládnou garnitúrou v Iráne vypracované rôzne plány na zahájenie mierového jadrového programu. Mnohé zahraničné podniky (okrem iného aj z USA, Francúzska a SRN) usilovali o získanie zmlúv na pomoc pri budovaní potrebných zariadení a dovoze nutných tovarov. Samotné USA priamo nabádali šáha na zahájenie výstavby elektrárne v Búšehru. Po revolúcii Spojené štáty menia svoje stanovisko a jadrové ambície islamskej republiky odmietajú.124 V septembri 2003 odhalila MAAE, že Irán už osemnásť rokov obohacoval urán, čo je jeden z predpokladov výroby jadrových zbraní. Následne nastáva nátlak medzinárodného spoločenstva na Irán, aby sprístupnil svoj program inšpektorom MAAE. Islamská republika v decembri 2003 podpísala dodatkový protokol k Zmluve o nešírení jedrových zbraní, ktorý umožňoval detailnejšie kontroly zo strany MAAE. Irán v roku 2004 prestal s obohacovaním uránu, no už nasledujúci rok odmietol dodávky jadrového paliva z EU a na jeseň 2005 obnovil jadrové aktivity. MAAE sa počas tohto obdobia sťažovala na slabú kooperáciu zo strany Iránu, ktorý prisľúbil väčšiu ústretovosť. Ahmadínežád argumentuje mierovým charakterom jadrového programu, ktorý má byť využitý výlučne na výrobu energie, čo článok 4 Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (Non-Proliferation Treaty, NPT, z roku 1968) povoľuje. Obohacovanie uránu, výstavba ťažkovodného reaktoru tak pokračuje pod dohľadom MAAE, ktorá bola po nástupe Ahmadínežáda nespokojná s ústretovosťou Iránu. Preto predala celú záležitosť na jar 2006 RB OSN, ktorá uvalila na Irán dodnes (marec 2008) tri balíky sankcií. Irán ako reakciu ukončil možnosť náhodných neohlásených inšpekcií zo strany MAAE a plno obnovil obohacovanie uránu. V novembri 2007 zverejnila rada šestnástich amerických tajných služieb (National Intelligece Council) krátku deväťstranovú správu „Iran: Nuclear Intentions And Capabilities“. Americké tajné agentúry dospievajú k záverom, že s vysokou pravdepodob124
Prednáška stáleho reprezentanta Iránu pri MAAE vyslanca Ali Asghar Soltanieho na Vysokej škole ekonomickej v Prahe (organizovaná Strediskom medzinárodných štúdií Jana Masaryka), z dňa 19.03.2008.
70
nosťou Irán pozastavil svoj zbrojný jadrový program na jeseň roku 2003 ako reakciu na nátlak medzinárodného spoločenstva a v súčasnosti nedisponuje jadrovou zbraňou. Zároveň správa poukazuje nato, že Irán má technické, vedecké a priemyselné kapacity na výrobu jadrovej zbrane, ak sa pre jej výrobu definitívne rozhodne. 125 Bush po zverejnení správy svoju politiku voči Iránu nezmiernil. Stále považuje Irán za hlavného podporovateľa svetového terorizmu. Je nepravdepodobné, že by nastala zmena vo vzájomných vzťahoch pri súčasných vládnych garnitúrach. Až prezidentské voľby v roku 2009, ktoré sa uskutočnia v oboch krajinách, môžu poskytnúť novú šancu na zblíženie.
•
Nadviazanie kontaktov medzi USA a Iránom môžme datovať až od 20. storočia. USA
nahradili v regióne po 2. svetovej vojne Britániu. V súlade s koncepciou zadržovania komunizmu podporovali autoritársky režim šáha Rézy Pahláviho. •
Chomejní staval svoju koncepciu novej islamskej republiky na nepriateľstve voči
Spojeným štátom ako reprezentantovi svetovej arogancie. Irán je tak v tomto kontexte predstaviteľom utláčaných. Po revolúcii 1979 dochádza k absolútnemu ochladeniu vzťahov. •
Na základe analýzy krátkych dejín vzájomne napätých relácií od roku 1979 až po rok
2008 sa ukázala byť efektívnejšia politika ústupkov a ústretovosti. Naopak politika nátlaku, zadržovania a zastrašovania sa ukázala byť kontraproduktívna. •
Vychádzajúc z kultúrnych atribútov iránskej spoločnosti je opodstatnené tvrdenie, že
vonkajší nátlak aktivuje silné cítenie súdržnosti v rámci spoločnosti s hlboko zakorenenou myšlienkou kompaktnej obce a akékoľvek snahy reformátorov o miernu modernizáciu v prospech západných kultúrnych axióm tak zaniknú v prospech vymedzenia sa voči západu, návratom k fundamentom viery. Iránci preukázali veľkú obetavosť a odhodlanie chrániť svoje národné záujmy (iránski mudžahidúni sú považovaní za najfanatickejších a najnebezpečnejších, čo zreteľne preukázali po vyhlásení džihádu proti šáhovmu režimu 1971-1979, v Iracko-iránskej vojne 1981-1988 a v iných konfliktoch (Libanon, Sudán)) 125
NATIONAL INTELLIGENCE COUNCIL: National Intelligence Estimate – Iran: Nuclear Intentions And Capabilities. www.dni.gov/press_releases/20071203_release.pdf, 25.02.2008.
71
•
Podpora terorizmu je nepopierateľný dôsledok iránskej koncepcie exportu revolúcie.
Pri hodnotení terorizmu musíme brať v úvahu odlišné islamské KHP. Terorizmus je chápaný ako krajný prostriedok k naplneniu cieľov definovaných islamom. Z hľadiska západného KHP je nami vnímaný ako extrémne negatívny jav. Fakt, že USA porušujú základné ľudské práva vo svojich väzniciach, americký vojaci užívajú medzinárodnú beztrestnosť (znásilňovania, týranie, vraždy), podporujú pochybné pravicové režimy v rámci naplnenia cieľov ideálu šírenia demokracie nepovažujeme za tak odpudivé, pretože sa jedná o presadzovanie západných hodnôt zodpovedajúcich nášmu KHP, nedostatky sme ochotní ľahšie prehliadnuť. •
Spojené štáty premrhali šancu na zblíženie za vlád Chátamího, pričinením nepružnej
politiky Billa Clintona. •
Iránsky jadrový program prebral Ahmadínežád po svojich predchodcoch. Svojimi
aktivitami, výrokmi a zahraničnopolitickými gestami prispela jeho vláda k radikalizácii problematickej oblasti a vyvolala odpudivé reakcie zo strany Bushovej administratívy. Vzhľadom k značným finančným nákladom, ktoré si projekt vyžiadal a štádia v ktorom sa nachádza je pomerne nepravdepodobné, že by ho Irán, vedený už akoukoľvek vládnou garnitúrou, ukončil. •
Pre USA je neprípustné, aby štát akým je Irán vlastnil nukleárne zbrane. Zároveň ale
pripúšťa vlastnenie zbraní hromadného ničenia štátu akým je moslimský Pakistan, ktorého politický režim zahŕňa mnohé nedemokratické prvky, je však proamerický. •
Z analýzy perzskej kultúry vyplýva, že iránska spoločnosť je vyspelá a zmýšľa
pomerne racionálne. Viaceré kroky vládnych garnitúr indikujú, že Irán neprikladá vlastneniu jadrovej zbrane eminentnú významnosť, i keď určitá spojitosť medzi myšlienkou vlastnenia jadrovej zbrane a zahraničnopolitickými ambíciami republiky nepochybne existuje (viď podkapitola 6.1, Princíp hanba – česť). Po preskúmaní priebehu vyjednávaní ohľadom jadrového programu sa vyvodzuje záver, že sa Irán rozhoduje na základe racionálneho „cost-benefit approach“ na rozdiel od iracionálneho „siahania po zbraniach“. Do budúcna môže byť tak kombinácia primeraného medzinárodného nátlaku a ústupkov na základe iránskej ústretovosti účinným prostried-kom na vyjednávanie. Pomer kombinácie je ale nejasný.
72
ZÁVER Pristúpme teraz k sumácii nami zistených výsledkov jednotlivých podkapitol. Ako prvé zhrňme faktory, ktoré vplývali na vývoj oboch sociokultúrnych celkov:
Spojené štáty americké
Iránska islamská republika
1. európske kultúrne základy
1. predislamské perzské kultúrne základy
2. puritánstvo
2. islam
3. špecifické geopolitické podmienky
3. špecifické geopolitické podmienky
4. historické skúsenosti
4. historické skúsenosti
Na základe týchto konkrétnych neopakovateľných faktorov a podmienok sa oba sociokultúrne celky vyvinuli do súčasnej podoby, ktorá je charakteristická nasledovnými prvkami: Spojené štáty americké
Iránska islamská republika
1. individualizmus
1. kolektivizmus
Sloboda jedinca je najvyššia hodnota
Záujmy kolektívu sú najvyššou hodnotou
americkej civilizácie.
iránskej civilizácie.
2. antropocentrizmus
2. teocentrizmus
Spoločnosť sa sústreďuje na pozemský
Človek je postava v božskom pláne, ktorý
život. Človek je tvorca svojho osudu.
je vopred daný. Boh je tvorca ľudského
Optimálnym spoločenským zriadením je
osudu. Optimálnym spoločenským zria-
demokracia.
dením je teokracia.
3. puritánstvo
3. šíitsky islam
Axiómy puritánstva kultivovali všetky
Axiómy islamu kultivovali všetky hodno-
hodnoty americkej civilizácie.
ty iránskej civilizácie. Fakt, že je kultúra teocentrická,
nepomerne
zvýrazňuje
úlohu náboženstva v iránskej kultúre oproti kultúre americkej.
73
4. mesianizmus
4. perzský nacionalizmus
Spojené štáty sa na základe predstavy
Irán je z hľadiska etnického a nábožen-
o nadradenosti vlastného spoločenského
ského unikátnou entitou medzinárodného
zriadenia
spoločenstva. Národná predstava o jedi-
pokúšajú
šíriť
demokraciu
medzi jednotky medz. spoločenstva.
nečnosti a vymedzovaniu sa voči zahraničným vplyvom pôsobí antagonisticky voči snahám USA o implementáciu demokracie.
Na báze našich premís, nášho popisu dejinných udalostí a kultúrnych atribútov sociokultúrnych celkov Spojených štátov a Iránu, a syntézou nami zistených záverov smieme previezť finálne potvrdenie/ vyvrátenie jednotlivých hypotéz: H-1: Perzská kultúra disponovala od svojho vzniku hodnotovými predpokladmi, ktoré sa ďalej rozvíjali smerom ku kolektivistickej, teocentrickej spoločnosti s tendenciami k vytváraniu autoritárskych režimov: - v rámci podkapitoly 2.2 sme doložili kultúrne základy Perzie, ktoré sa ďalej rozvíjali za pričinenia islamu (podkapitoly 5.1, 5.2). Počas histórie sa preukázateľne vyvinula iránska teocentrická spoločnosť so silným cítením spolupatričnosti v rámci obce (podkapitola 6.1) pod vládou diferencovaných módov výlučne autoritárskych režimov. H-1 je platná. H-2: Americká kultúra disponovala od svojho vzniku hodnotovými predpokladmi, ktoré sa ďalej rozvíjali smerom k individualistickej, antropocentrickej spoločnosti s tendenciami k vytváraniu demokratických (polyarchických) režimov: - v rámci podkapitoly 2.1 sme doložili kultúrne základy Spojených štátov, ktoré sa ďalej rozvíjali vedúc k vytvoreniu empirickej demokracie (podkapitoly 3.1, 4.1, 4.2). H-2 je platná. H-3: Teokracia je politický systém, ktorý pomerne exaktne zodpovedá ideálu spravovania ummy ako popísaného v Koráne: - v podkapitole 5.1 sme podali definíciu hlavných pilierov islamu, ktoré slúžia ako podklad pri realizácii iránskej teokracie (podkapitola 6.2). Keďže H-3 nehovorí konkrétne
74
o iránskej teokracii ale o abstraktnom modely teokracie ako systému, kde je politická a duchovná moc totožná a náboženstvo upravuje všetky oblasti života obce, H-3 je platná. H-4: Demokracia je politický systém, ktorý nevyhnutne vyžaduje od spoločnosti určité kultúrne vlohy, ktoré podporujú vývoj v obci smerom k danému zriadeniu: - v podkapitolách 3.1, 4.1 sme sumarizovali faktory vďaka ktorým americká civilizácia smerovala k politickému zriadeniu demokracie. V podkapitolách 5.1, 5.2, a 6.1 sme vymenovali atribúty iránskej kultúry, ktoré nám implikovali záver, že daná spoločnosť nemá kultúrny potenciál na rozvoj demokratického zriadenia. Tu sa dostávame k udalostiam z roku 1905 a následkom neúspešnej revolúcie (podkapitoly 5.3 a 6.2), ktoré vyústili vo vznik obecne prijímaného parlamentu (pozitívnu úlohu zohral parlament aj za aféry znárodňovania ropného priemyslu za Mossadeka - 1951). Podpora medzi obyvateľstvom bola tak značná, že Chomejní pri budovaní islamského režimu volený parlament zachováva. Za obdobie niekoľkých rokov sa volený madžles etabloval, napriek chýbajúcej parlamentnej skúsenosti. V súčasnosti je účasť na voľbách v Iráne väčšia ako v mnohých iných západných demokraciách, i keď právomoci madžlesu sú obmedzené a kandidátky regulované duchovenstvom (problémy pri deskripcii iránskeho politického zriadenia a jeho demokratického potenciálu sme podrobne zmapovali v podkapitole 6.2). H-4 je tak vyvrátená. H-5: V prípade platnosti H-4 vyplýva, že nie je možná implementácia demokracie (ako hlavnej ambície zahraničnopolitickej aktivity USA) do perzskej kultúry, ako kultúry so slabo vyvinutými prodemokratickými vlohami. - za predpokladu neplatnosti H-4 implicitne neplatí ani H-5. H-5 je tak vyvrátená. Tu sa dostávame k určitej komplikácii čo sa týka spôsobu implementácie demokracie. Kapitola 7, rozoberá diverzné pokusy USA o vymedzenie sa voči Iránu, pokusy o jeho diskreditáciu, izoláciu, uvalenie sankcií s ambíciou presvedčiť na jednej strane medzinárodné spoločenstvo o neprijateľnosti daného režimu, na strane druhej iránsky národ o neefektívnosti vládnej garnitúry, ktorá pôsobí v neprospech blaha národu. Snaha Spojených štátov o zavedenie demokracie z vonka musí na základe kultúrnych predpokladov Iráncov nutne stroskotať. Spoločnosť reaguje extrémne podráždene a odstredivo na vonkajšie nabádanie k akémukoľvek vývoju. Ojedinelá výnimka je dobytie Perzie Arabmi a šírenie islamu. Táto spoločenská invázia však zodpovedala kultúrnym základom Peržanov a preto sa jej rýchlo prispôsobili. Západná
75
demokracia, i napriek určitým prodemokratickým fragmentom, ktoré sa v Iráne ujali v 20. storočí, stále pôsobí antagonisticky voči povahe Iráncov. Pre USA ostáva najvhodnejší jediný variant: pokračovať v izolácii Iránu a zhoršovať tak ekonomickú situáciu, prehlbovať stagnáciu životnej úrovne Iráncov, kým nenastane zmena vlády v prospech reformistov (ktorí sú však v očiach verejnosti zdiskreditovaní korupciou a chýbajúcou pozitívnou odozvou zo strany USA v 90. rokoch). V prípade zmeny režimu reagovať otvorenejšie než Clintonova administratíva, prípadne poskytnúť investície a finančnú pomoc s cieľom upevniť pozície reformistov a nakloniť si ich. Očakávať radikálne zrútenie systému a rýchlu proamerickú orientáciu Iráncov je na základe ich skúseností s USA nereálne. Pri riešení otázky demokratizácie Iránu je najzásadnejšia naša premisa č. 2. V rámci západného paradigma je demokracia najlepší možný spôsob fungovania spoločnosti. Lenže v oblasti islamského KHP, resp. iránskej obecnej hodnotovej orientácie, kde nám chýbajú v úlohe determinujúcich vlastností pojmy ako sloboda jednotlivca, racionálne poznanie, antropocentrizmus, atď. sa menia parametre, na základe ktorých by sme mali konštruovať ideálny variant spoločenského zriadenia. Nové premenné ako teocetrizmus, pasívne prijímanie pojatia reality od Boha, symbolika superiórna aktivite, atď. menia náš finálny výsledok. Demokracia nemusí byť anticipovaným ani správnym ideálom perzskej spoločnosti. Autoritársky režim poskytuje bezpečnosť a stálosť, ktorá je v kolektivistickej kultúre so silnými väzbami k minulosti žiadaná. Je nepochybným faktom, že v autoritárskych režimoch je kriminalita a násilie medzi občanmi potlačovaná širokým dosahom ozbrojených zložiek štátu. Faktor ako silný perzský nacionalizmus v podobe sebavedomého spoliehania sa na silu perzského národa, na jeho výnimočnosť a jeho akcieschopnosť sú šíitskym duchovenstvom uspokojované cez voľby do madžlesu a prezidentského úradu. Zmeny v ústave sa obdobne prevádzajú na báze ľudového referenda.
Iránska
teokracia
(prevažne
autoritárska
s prvkami
demokracie)
je
pravdepodobne najoptimálnejším zriadením pre spoločnosť s danými kultúrnymi podkladmi a potrebami. Sekularizácia je Iráncami chápaná ako výmysel západu, únik, ktorým sa politika oslobodí od morálnych požiadaviek náboženstva.
76
Diplomová práca sa pokúsila nahliadnuť na súčasný vzťah USA - Irán ako na medzinárodný konflikt západnej demokracie a islamskej teokracie prednostne z aspektu kultúrno-historického. Odpoveď na nami kladenú výskumnú otázku formulovanú nasledovne – Existuje z hľadiska kultúrno-historických determinánt v budúcnosti možnosť implementácie demokracie v Iráne? – je komplikovaná. Naša otázka má totižto dve dimenzie, a to zavedenie demokracie a jej následné dlhodobé fungovanie. Čo sa týka zavedenia, volené inštitúcie v Iráne zodpovedajú západnému modelu; v podstate tak stačí iba odstrániť sústavu nevolených inštitúcií a rozšíriť právomoci tých volených na ceste ku konštituovaniu vlády ľudu. Ale samotné dlhodobé bezproblémové fungovanie, to je primárne oblasť na ktorú dáva naša kultúrno-historická analýza Iránu zápornú odpoveď. Kultúrne a historicky je dlhodobá domestifikácia demokracie v Iráne krajne nepravdepodobná. Dejinná skúsenosť s vyše 2 500 rokov trvajúcimi autoritárskymi režimami a axiómy šíitskeho islamu, ktoré sú v oblasti riadenia ummy (snáď ešte viac ako v sunnitskom islame) postavené na koncepcii charizmatických vyvolených vládcov, neodvratne vedú k záveru, že teokracia je ideálne zriadenie pre iránsku obec. Nesmieme ale opomenúť fakt, že i keď islam pestuje u svojich stúpencov určitú pasivitu prijímania božskej reality, tak zásadne stavia na a vyžaduje aktivitu v oblasti politiky, participáciu v politickom dianí kolektívu (agilné šírenie ummy, transformácia sveta na dár al-islam). Demokratizácia Iránu z vnútra je teda možná ale skôr nepravdepodobná; a v prípade realizácie danej varianty sa dajú aproximovať signifikantné komplikácie pri jej dlhodobom fungovaní. Tie môžu vyústiť v anarchiu, diktátorský režim, prípadne vládu extrémistov. Zatiaľ čo tak existujú pochybnosti o nastolení demokracie samotným iránskym národom, je nespochybniteľné, že takáto násilná snaha zo zahraničia nemá najmenšiu nádej na úspech; neodvratne by viedla ku krvavému konfliktu v regióne Stredného východu, ktorý by svojimi rozmermi ďaleko presahoval nestabilitu na Blízkom východe.
77
ZOZNAM LITERATÚRY: •
ADAMOVÁ, K. – KŘÍŽKOVSKÝ, L.: Základy politologie. Praha, C.H. Beck, 2000. ISBN 80-7179-315-9
•
BOOTH, K. – SMITH, S. (EDS.): Současné teorie mezinárodních vztahů. Brno, Barrister and Principal, 2003. ISBN 80-85947-69-2
•
BURDA, M. A KOL.: Írán. Praha, ČTK, 1975
•
CALLASO, R.: Svatba Kadma s Harmonií. Praha, Mladá fronta, 2000. ISBN 80-2040821-5
•
CVRKAL, Z.: Írán. Praha, Libri, 2007. ISBN 978-80-7277-337-4
•
ČERNÝ, V.: O povaze naší kultury. Brno, Atlantis, 1991. ISBN 80-7108-014-4
•
DRULÁK, P.: Teorie mezinárodních vztahů. Praha, Portál, 2003. ISBN 80-7178-725-6
•
FICHOU, J.-P.: Civilizace USA. Praha, Victoria Publishing, 1995. ISBN 80-85865-83-1
•
GOMBÁR, E.: Dramatický půlměsíc (Sýrie, Libye a Irán v procesu transformace). Praha, Karolinum, 2001. ISBN 80-246-0370-5
•
GOMBÁR, E.: Moderní dějiny islámských zemí. Praha, Karolinum, 1999. ISBN 80-7184599-X
•
GRANT, M.: Klasické Řecko. Praha, BB art, 2004. ISBN 80-7341-404-X
•
HOLLAND, T.: Perský oheň (První světová velmoc a boj o západ). Praha, Dokořán, 2007. ISBN 978-80-7363-094-2
•
JANOVJAK, J. – ŠPAŇÁR, J.: Život a literatúra v antickom Ríme. 2. vydanie. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1969. ISBN 67-148-69
•
KOLEKTÍV AUTOROV: Mytologie. Praha, Fortuna print, 2006. ISBN 80-7321-201-3
•
KREJČÍ, J.: Civilizace Asie a Blízkého východu (Náboženství a politika v souhře a střetání). Praha, Karolinum, 1993. ISBN 80-7066-734-6
•
KREJČÍ, J.: Lidský úděl a jeho proměnlivá tvář (Duchovní základy civilizační plurality). Praha, Karolinum, 1996. ISBN 80-7184-262-1
•
KROPÁČEK, L.: Islám a Západ (Historická paměť a současná krize). Praha, Vyšehrad, 2002. ISBN 80-7021-540-2
•
KUNCA, T. – VACURA, M.: Empirismus a analytická filosofie. Praha, Oeconomica, 2006. ISBN 80-245-1023-5
•
LEHMANNOVÁ, Z.: Kulturní dimenze mezinárodních vztahů. Praha, skripta VŠE, 1999. ISBN 80-7079-850-5
78
•
LEHMANNOVÁ, Z. A KOL.: Kulturní pluralita v současném světě I. Praha, Oeconomica, 2003. ISBN 80-245-0073-6
•
MENDEL, M.: Náboženství v boji o Palestinu. Brno, Atlantis,2000. ISBN80-7108-189-2
•
NÁLEVKA, V.: Světová politika ve 20. století II. Praha, Aleš Skřivan ml., 2000. ISBN 80-86493-16-4
•
OVERY, R.
A KOL.:
Veľký atlas svetových dejín. Bratislava, Reader´s Digest Výber,
2002. ISBN 80-88983-22-3 •
ŘÍCHOVÁ, B.: Přehled moderních politologických teorií. Praha, Portál, 2000. ISBN 807178-461-3
•
VANĚK, J.: Filosofie a kultura v evropských dějinách. Praha, Professional Publishing, 2007. ISBN 978-80-86946-47-4
•
VESELÝ, Z.: Mezinárodní vztahy 20. století (v datech). Praha, Epocha, 2003. ISBN 8086328-14-7
•
VESELÝ, Z.: Přehled dějin mezinárodních vztahů I (Od starověku do roku 1914). Praha, Vysoká škola mezinárodních a veřejných vztahů, 2004. ISBN 80-86747-00-X
•
VESELÝ, Z.: Přehled dějin mezinárodních vztahů II (od roku 1914 do počátku 21. století). Praha, Vysoká škola mezinárodních a veřejných vztahů, 2005. ISBN 80-8674723-9
•
VLČEK, M.: Sešity dějinám filosofie I (Dějiny antické filosofie I, II). Praha, skripta VŠE, 1998. ISBN 80-7079-717-7
•
VLČEK, M.: Úvod do religionistiky. Praha, skripta VŠE, 2004. ISBN 80-245-0768-4
•
WAISOVÁ, Š.: Úvod do studia mezinárodních vztahů. 2. vydanie. Plzeň, Aleš Čenek, 2005. ISBN 80-86898-33-4
79
Internetové zdroje: •
www.bbc.co.uk
•
www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/print/ir.html
•
www.pravda.sk
•
www.sme.sk
•
www.washingtoninstitute.org/templateI01.php
•
ANDREW EXUM, www.washingtoninstitute.org/templateC06.php?CID=1085, 20.02.2008.
•
BLÁHOVÁ, M. A KOL.: Současný vývoj v Iránu (Správa Parlamentního institutu pro Parlament České republiky, Informační podklad 3.039). www.psp.cz/kps/pi/PRACE/pi3-063.pdf, 20.02.2008.
•
FRANCES HARRISON, BBC News, http://news.bbc.co.uk/2/hi/middle_east/5367892.stm, 20.02.2008.
•
PIERRE HEUMAN, Der Spiegel, www.spiegel.de/politik/ausland/0,1518,534450,00.html, 25.02.2008.
•
NATIONAL INTELLIGENCE COUNCIL: National Intelligence Estimate – Iran: Nuclear Intentions And Capabilities, www.dni.gov/press_releases/20071203_release.pdf, 25.02.2008.
Prednášky na Vysokej škole ekonomickej v Prahe: •
POL 402, Müller Karel, prednáška z 14.11. 2007
•
POL 415, Dvořáková Vladimíra, prednáška z 16.11. 2004
•
POL 427, Dvořáková Vladimíra, prednáška z 3.10. 2005
•
POL 427, Dvořáková Vladimíra, prednáška zo 14.11. 2005
•
SMS 209, Drulák Petr, prednáška z 08.11. 2004
•
SMS 534, Šabacká Yvona, prednáška z 6. 12. 2006
•
Seminár stáleho vyslanca Iránu pri MAAE, jeho excelencie Ali Asghar Soltanieho na VŠE v Prahe (organizovaný SMS JM), z dňa 19.03.2008
80