Slovenská literatúra po roku 1945

Slovenská literatúra po roku 1945

Slovenská próza po roku 1945 Rozdelenie na 3 etapy 1. etapa (1945 – 1948): Patria sem aj staršie medzivojnové umelecké smery – napr. lyrizovaná próza (Figuli – Babylon, Zelinová – Anjelská zem, Švantner – Nevesta hôľ, Život bez konca). Diela mali aktuálnu tematiku (SNP, protifašistický odboj). Autori zobrazovali odraz vlastnej skúsenosti (Bodenek – Z vlčích dní), iná skupina autorov zobrazovala vlastnú skúsenosť pod vplyvom svetovej literatúry (Mináč pod vplyvom Hemingwaya – Smrť chodí po horách, Tatarka pod vplyvom existencializmu – Farská republika). Ďalšou témou bolo SNP (ako politická skúsenosť) – Jilemnického román Kronika. Iní autori zobrazovali aktuálnu tematiku mravných a spoločenských hodnôt (Hečko – Červené víno). 2. etapa (1948 – 1954): Jedinou tvorivou metódou bol socialistický realizmus (Hečko – Drevená dedina, Horák – Šachty). 3. etapa (1954 – 1964): Patrí sem odhalenie kultu osobnosti a diskusia o ďalšom vývine literatúry.

František Hečko (1905 Suchá nad Parnou – 1960 Martin) študoval na poľnohospodárskej škole. Stal sa poľnohospodárskym adjunktom, ale viac ho lákalo písanie – začal písať verše, no po čase sa ukázalo, že má viac epické ako lyrické schopnosti. Prechod k próze vysvetlil v spomienkovom spise Od veršov k románu. Presťahoval sa do Martina, kde začal pracovať v Matici slovenskej. Jeho manželkou bola Mária Jančová, ktorá písala diela pre deti. Jeho prvým a najdôležitejším románom bolo Červené víno. Ďalšie diela – Drevená dedina (prepolitizované dielo s povrchným pohľadom na človeka; schematizmus), Svätá tma (toto dielo už nedokončil). Červené víno Je to generačný román zobrazujúci rodinu Habdžovcov. Jednou z dôležitých kladných postáv je v ňom prababička, ktorá predstavuje 1. generáciu. 2. generácia – gazdovci Michal (prababičkin syn) a Verona; 3. generácia – Urban (Michalov syn) a jeho žena Kristína; 4. generácia – Marko, Adam a Magdaléna. Celým románom sa tiahne majetkový problém, ale aj motív lásky Urbana ku Kristíne a úcty syna Marka k svojej matke. Dielo je napísané veľmi poeticky. Hečko sa v ňom prejavil ako vynikajúci rozprávač; podáva nám aj krásne opisy prírody. Dobre stvárnená je postava Michala, a aj keď nevyvoláva sympatie (väčšinou uprednostňuje majetok), má v sebe veľa dobrého. Hečko sa tak vyhol schematizmu. Hoci mal Michal svojho syna veľmi rád, chcel, aby sa oženil s bohatým dievčaťom, pretože on sám bol bohatý gazda. Urban však šiel za hlasom svojho srdca a oženil sa s Kristínou, čím poškodil otcovu autoritu. Autor sa vnára aj do psychiky postáv, čo sa prejavuje práve na Kristíne. Tá dokázala húževnato čeliť problémom v čase, keď sa stala dôvodom rozporu v rodine (starý Habdža ju nechcel prijať za nevestu). Ľudia ju odsudzovali aj za to, že si ju Urban zobral ako tehotnú. Kvôli týmto problémom nakoniec spolu odišli do Vlčindolu, kde začali život odznova a úplne z ničoho; živili sa len tým, že pomáhali miestnym vinohradníkom. Ich rodina sa postupne rozrástla o tri deti. Urban sa tu však dostal do konfliktu so Silvestrom Bolebruchom – zámožným gazdom, ktorý bol kedysi do Kristíny zaľúbený, a keď uvidel ich šťastné manželstvo, začal ich nenávidieť.

Ako deti vyrastali, bývali často choré. V diele je zobrazených viacero momentov, v ktorých sa prejavuje Michalova tvrdosť voči vnúčatám. Napríklad, keď raz Magdaléna ochorela, Urban potreboval zohnať koč s koňom. Preto išiel poprosiť svojho otca, no ten mu odmietol poskytnúť pomoc – na rozdiel od prababky, ktorá zavrela Michala aj Veronu do kuchyne a sama išla s vnukom po doktora, ktorý dievčatku pomohol. Prababka je vykreslená ako energická a citlivá žena, ktorá sa vždy snažila pomôcť svojej rodine. Keď ju raz Magdaléna poprosila o jedlo, hneď jej ho išla zaniesť, no cestou zamrzla. Keď Urban odišiel na front, Kristíne začal pomáhať syn Marek. V tom čase sa s ňou Michal pokúšal spriateliť, čo sa mu však nepodarilo. V deň, keď už umieral, sa Kristína cítila nepokojná, hoci o ničom nevedela. Pri zaspávaní spomínala na všetko utrpenie, ktoré jej spôsobil od svadby s Urbanom; dokonca sa jej trikrát zdalo, že niekto klope, no v skutočnosti to boli signály od Michala (trikrát ju volal). Až 4. klopanie bolo skutočné – to jej už však prišiel Urban s Marekom oznámiť, že Michal zomrel a prosí ju o odpustenie. Michal sa teda až tesne pred smrťou prebral zo svojej nenávisti a chcel umrieť zmierený, s čistým srdcom. Citát, v ktorom hovorí o láske k človeku a rozhodnutí o budúcom živote: „Vyviera však zo života, zo zeme, zo zákona o nepretržitosti rodu.“ Učitelia raz odporučili Mareka na štúdium, a tak odišiel na vinohradnícku školu, kde žil veľmi skromne medzi statkárskymi „synčekmi“. Bol však zo všetkých najlepší, preto ho prijali medzi seba. Jeho najlepším priateľom bol Jožko Bolebruch (Silvestrov syn), ktorý sa neskôr oženil s Magdalénou. Marek si zase zobral Jožkovu sestru Zuzku. V diele vystupujú aj ďalšie 2 postavy: Šimon Pančucha (poskok Silvestra, ktorý raz zbil Mareka) a Ejhleďjefka (statočný vinohradník, ktorého žena sa počas jeho vojenskej služby zblížila so zajatcom). V románe autor odhaľuje práve to ľudské, čo nakoniec vychádza ako neschematické. Objavil sa tu aj tzv. Rómeovsko-júliovský motív – teda posplietanie osudov.

Dominik Tatarka (1913 Drienové – 1989 Bratislava) pochádzal z okolia Žiliny. Študoval na filozofickej fakulte v Prahe, neskôr aj v Paríži na Sorbone. Pôsobil ako profesor slovenčiny a francúzštiny na gymnáziu, redaktor, prekladateľ a filmový dramaturg. Bol jedným zo signatárov Charty 77. Základným motívom jeho tvorby je úzkosť a osamelosť človeka. Jeho tvorba sa delí na viacero období: 1) experimentálne obdobie – objavuju sa tu prvky existencializmu a surrealizmu; diela: V úzkosti hľadania, Panna zázračnica (dielo s opismi prírody a tematikou SNP; tzv. trezorové dielo) 2) obdobie schematizmu – 50. roky; začal sa prispôsobovať, využívať tému SNP a bojovať proti fašižmu; dielo: Farská republika 3) tematika dediny – diela: Rozhovory bez konca (zbierka dvoch noviel – Kohútik v agónii a Ešte s vami pobudnúť), Prútené kreslá, Démon súhlasu (je to tzv. bezdejová próza, napísal ju v čase, keď nastúpila totalita) Farská republika Hlavnou postavou je profesor Tomáš Mentina; dielo má čiastočne autobiografický charakter (autorove zážitky zo SNP), je poplatné časom (autor napísal to, čo bolo práve potrebné). Prútené kreslá Je to komorná novela s lyrickým nádychom a retrospektívnym pohľadom na študentské časy v Paríži; prevláda v nej hodnota ľudského porozumenia a lásky k žene. Hlavnými postavami sú Bartolomej Slzička a Daniela. Názov je odvodený od prútených kresiel, ktoré stoja pred parížskymi kaviarňami. Celým dielom sa tiahne smútok z istoty rozlúčenia; je písané lyrizovaným spôsobom. Je dôkazom toho, že Tatarka dokázal držať krok aj so svetovou literatúrou. Autor sa novelou vracia do Paríža tesne pred rok 1938 – a teda do ťažkého obdobia. Bartolomej si tu spomína na zaujímavých ľudí, s ktorými sa však nechcel zblížiť, pretože lúčenie by potom bolo oveľa bolestivejšie. Spriatelil sa jedine so študentkou Danielou, no neskôr dostal list, že je v Paríži nežiaduci (pretože sa schyľovalo k 2. svetovej vojne a on bol občanom ČSR – a teda okupovaného štátu), takže musel odísť.

Démon súhlasu Je to publicistická próza. Miestami obsahuje aj úvahy, eseje a reportáže, v ktorých Tatarka povedal veľa pravdy prostredníctvom vymyslených hrdinov. Napríklad „Valizlosť Mataj“ bolo symbolické meno človeka, ktorý bol na jednej strane zlostný, no na strane druhej nevedel nájsť východisko. Autor sa cíti byť mŕtvy – aj keď žije, nie je sám sebou, pretože mu to systém nedovolí. Sú tu aj postavy stroskotancov (autor nimi myslí celú inteligenciu a národ). Vedomie normalizácie prenáša do sci-fi a zobrazuje ju, akoby za ňu nikto neniesol zodpovednosť. Citáty: „Hlavný maršal vyhlasoval naše neúspechy za úspechy a naopak.“; „My sme takí boli. Vraveli sme čosi inšie, než sme chceli, než sme si mysleli.“ – irónia, ktorou častuje celé obdobie totality. V týchto polemických esejach autor otvorene účtuje s „démonom súhlasu“, ktorý zobrazuje spoluprácu celej jeho generácie s politickou mocou. Formou grotesknej prózy podáva analýzu mravných a charakterových pokrivení človeka v období kultu osobnosti. Fantazijné zložky sa v diele spájajú s obrazom konkrétnych dobových faktov.

Ladislav Mňačko (1919 – 1994) sa narodil na Morave, no žil na Slovensku (po slovensky aj písal). Bol redaktorom časopisu Kultúrny život, písal aj do literárneho týždenníka, kde vôbec neidealizoval západný svet. Písal najmä reportáže. Emigroval do Rakúska; neskôr chcel napísať dielo o svojich útrapách, ktoré v emigrácii prežíval. Bol zaťom Ivana Kraska. Najdôležitejšie sú jeho romány Smrť sa volá Engelchen a Ako chutí moc. Smrť sa volá Engelchen Ide o antifašistické dielo, ktorého základným dejovým činiteľom je obraz malej partizánskej skupiny. Autor v ňom využíva priamu formu rozprávania. Je písané pútavým a živým štýlom; jazyk je drsný, no nie naturalistický. Vystupuje tu veľa postáv – napr. Voloďa, Eliška, Nikolaj, Marta Goldová, Jožina a mamka Rašková. Rozprávačom je partizán Voloďa (čiastočne autobiografická postava), ktorý po skončení vojny leží v nemocnici a rozpráva o tom, čo sa odohralo na moravsko-slovenskom pomedzí v dedine Ploština; spomína najmä na boje proti fašistom z konca vojny. Svoj rozhovor vedie s ošetrovateľkou Eliškou, a hoci sa ten odohráva až po vojne, retrospektívne sa dozvedáme celý príbeh (neschematická črta). V niektorých častiach diela sa však príbeh rozvíja aj chronologicky. Autor sa snaží ukázať hlavne postavy z dediny – napr. Jožinu (dievča, ktoré pomáhalo partizánom), mamku Raškovú (milá žena), Nikolaja (odvážny hrdina; partizánsky veliteľ) alebo krásnu Židovku Martu (mala najviac pozornosti, pracovala medzi fašistami ako špiónka). Voloďa sa tešil na to, že po vojne sa stretne s Martou a začnú spoločný život. Hoci za ním raz Marta prišla do nemocnice, po čase ho znovu opustila (vtedy si Voloďa nechcel pripustiť, že odchádza z jeho života). No ona v skutočnosti neodišla preč, ale spáchala samovraždu – uvedomila si, čo robila a zhnusila sa sama sebe. Jej morálka ju tak priviedla k smrti; neverila už v nič – v lásku ani v perspektívy... (napriek tomu, že ona sama dopomohla k porazeniu fašizmu). Najpôsobivejšou situáciou diela je blížiaci sa koniec vojny (ide o podobnú situáciu, ako u Remarqua) – partizáni sa rozhodli, že jednoduchých nemeckých vojakov prepustia a ponechajú si len veliteľov. Keď však zajatci žiadali, aby bol prepustený aj kapitán, Nikolaj sa veľmi rozčúlil. Kapitán bol nakoniec odsúdený na smrť a v tomto momente sa naposledy rozlúčil s vojakmi. Voloďu privádzalo do zúrivosti, keď videl odchádzať nepotrestaných Nemcov, ktorí boli zodpovední za vypálenie Ploštiny. Práve Voloďa dostal za úlohu zabiť kapitána (neskôr sa dozvedel, že sa volá Dr. Armin Weiss). Začal sa v ňom však odohrávať vnútorný boj, pretože kapitána už stihol spoznať, vytvoril si k nemu vnútorný vzťah a nepociťoval voči nemu nepriateľstvo, no vedel, že ho aj tak musí zabiť. Po tom, ako to urobil, poslal všetky kapitánove veci jeho matke, čím splnil svoj sľub (kapitán ho o to predtým požiadal).

Ako chutí moc Tento román je reportážno-psychologickou sondou do čias kultu osobnosti. Vyšiel v roku 1968; má symbolický názov. Na opisované obdobie sa autor pozerá očami reportéra Franka, ktorému sa podarilo dostať do najvyšších kruhov. Dej sa odohráva v dome smútku, kde je vystavená truhla s telesnými pozostatkami popredného politického činiteľa. Frank je jediný, komu dovolili robiť zábery zo smútočného obradu. V mysli sa mu pri tom odvíjajú spomienky; vo svojich úvahách hodnotí životný osud bývalého revolucionára a odbojára, neskôr dôležitého predstaviteľa štátneho a straníckeho aparátu. Celý pohreb je organizovaný; ukazuje sa, že všetkým je osud mŕtveho ľahostajný a poklonenie považujú len za svoju povinnosť. Ako jediný sa mu úprimne pokloní jeho syn – a to aj napriek tomu, že ho otec počas života opustil, pretože bol „len“ robotníkom (ale politik sa k tomu nikdy nepriznal, lebo to preňho nebolo žiadúce). Usporiadatelia paradoxne nechceli pustiť dnu práve syna. Ten navyše ani nemohol ostať dlhšie, pretože v práci nedostal voľno a na pohreb len narýchlo odbehol. Autor ukazuje, aký bol politik na sklonku života osamelý (karierizmom vytlačil zo svojho života všetkých priateľov). Podáva obraz kultu osobnosti, v ktorom aj vzťahy medzi ľuďmi do istej miery prestávajú existovať. Konkretizuje filozofickú tézu, podľa ktorej moc kazí ľudí (a absolútna moc kazí absolútne) – ukazuje, ako neobmedzená, nekontrolovateľná moc rozkladá človeka mravne, ľudsky aj politicky.

Rudolf Jašík (1919 Turzovka – 1960 Partizánske) pochádzal z rodiny vysťahovalca; jeho matka sa po otcovej smrti vrátila späť na Kysuce. Starala sa oňho stará matka, ktorá chcela, aby sa stal farárom. To sa mu však nepáčilo, preto odišiel do Zlína, kde sa učil u Baťu. Počas 2. svetovej vojny sa zúčastnil bojov na fronte a poznatky z nich zachytil v románe Mŕtvi nespievajú (ten však vyšiel až po jeho smrti). Po vojne sa vrátil k Baťovi do Partizánskeho, kde pracoval ako redaktor závodného časopisu; neskôr pracoval na KNV v Nitre. Zomrel ako 41-ročný na vrchole svojich tvorivých síl. Jeho prvou literárnou prácou bol sociálny román Na brehu priezračnej rieky. Ďalšie diela – román Námestie svätej Alžbety, nedokončená baladicky ladená novela Povesť o bielych kameňoch a zbierka noviel Čierne a biele kruhy. Námestie svätej Alžbety Hlavné postavy: Igor Hamar (proletársky chlapec), Eva Weimannová (Židovka), Samuel, Maxi Schlessinger, Flórik (holič) a Žltý Dodo. Dej sa odohráva v Nitre. Vyskytuje sa tu akoby paralela Rómea a Júlie (Igor + Eva). Igor je vykreslený ako štíhly mladík; jeho otec zomrel na týfus a matka má rakovinu. Chodí bosý, pretože nemá ani len na topánky. Má predčasne dospelú tvár a na líci polmesiačikovitú jazvu. Motto diela: „Láska je nesmrteľná, neumiera. Ide do hrobu. Neumiera, to iba myšlienky tlejú a ostane z nich popol a spomienky. Láska je nesmrteľná, ide za hrob. Netlie, len horí večne, horí ako život.“ Dej sa odohráva v období vývozu Židov do koncentračných táborov. Aj Eva bola Židovkou, preto musela nosiť žltú hviezdu, no Igor jej ju stále dával dole, lebo takéto označenie nedokázal zniesť. Mal ju rád; hovorieval, že aj Židia sú ľudia. Raz sa s ňou mal stretnúť, ale namiesto nej uvidel Žltého Doda (ten prestal byť jeho priateľom po tom, ako sa snažil zapáčiť strane HSĽS). Bol typom človeka, ktorý „zabíjal lásku“ a pôsobil dojmom roznášača smrti (aj keď najskôr taký nebol, zmenil sa až v meste). Bol to tzv. lumpenproletár – chcel sa obohacovať nečestným spôsobom, a teda kradol, udával, klamal, atď. Na vzťahu ľudí k Židom sa ukazuje, ako sa postupne menia. Napr. holič Flórik najskôr strihal všetkých, ale potom vyhlásil, že Židov už nestrihá. Keď sa začali transporty Židov, Igor chcel Evu zachrániť krstom a sobášom. Farár si však za to vypýtal 10 tisíc korún. Aj keď ich Igor nemal, pokúsil sa ich získať.

Maxi a Samuel boli spoločníci – rozvážali uhlie. Maxi vlastnil kone a Samuel povoz, ale Samuel si šetril peniaze, aby mohol kone odkúpiť a tak sa osamostatniť. Keď Igor požiadal Samuela a Ernu o peniaze, oni to hneď odmietli, pretože tie peniaze potrebovali na kone; navyše tvrdili, že Eva sa Židovkou narodila a Židovkou aj ostane. Keď sa to Maxi dozvedel, nahneval sa, predal kone a získané peniaze daroval Igorovi. Bol to síce cynik a alkoholik, ale uvedomoval si, že už nemôže zabrániť svojej ani Evinej smrti (tiež bol Židom) a že jeho úspory a majetok sú zbytočné. Hoci Igor peniaze získal, bolo už neskoro – farár ho odmietol s Evou zosobášiť, pretože ju medzitým zaradili do zoznamu deportovaných. Komunista Maguš im poradil, aby odišli na dolniaky za jeho bratom (horárom), a aby tam žili pod iným menom. Aj táto ponuka však prišla neskoro – deportácie sa už totiž začali (za pomoci gardistov, ku ktorým sa pridal aj Flórik). V jednej z epizód autor ukazuje, ako si k sebe fašisti zavolali spomedzi hladujúcich Židov malého chlapca Vilka (nalákali ho na čokoládu a pomaranč). Kázali mu utekať, ale v behu ho zastrelili a potom sa na tom zabávali. Eva sa na takú surovosť nedokázala pozerať. Keď ho chcela spolu s ďalšími dvomi mužmi odniesť, Nemci ich všetkých zastrelili. Flórik chcel využiť strach, ktorý panoval medzi Židmi, preto Helderovcom sľúbil, že v noci ich prevezie autom cez hranice. Prikázal im, aby si so sebou zobrali peniaze, kožušiny, šperky, ale aj lopatu. Namiesto prevozu ich však za mestom zabil a zakopal, vrátil sa do mesta a nasťahoval sa do ich krásnej vily. Samuel chcel uchrániť svoju rodinu (nechcel, aby dopadli ako Eva), a tak sa všetci spolu otrávili. Igor sa zase rozhodol pomstiť Flórikovi – v noci naňho počkal pred vilou a zabil ho železnou tyčou. Uvedomil si, že spravil niečo zlé, a preto sa chcel utopiť v rieke. Keď už odhodil tyč a naklonil sa, aby skočil, uvidel ho Maguš, ktorý práve roznášal komunistické letáky a odviedol ho preč. Dielo sa končí tým, ako vedie Igora tmou, ale chce mu ukázať, že existuje svetlo, aj keď bude žiť bez svojej lásky. Mŕtvi nespievajú Mala to byť prvá časť plánovanej trilógie. Témou diela je obraz vojny v zázemí a na fronte; autor v ňom priniesol nový pohľad na vojnu, ukázal jej pravú tvár: krv, smrť, utrpenie, bolesť. Vytvoril celý rad výborne vykreslených postáv – Slovákov, Nemcov, Židov; chudobných, bohatých, ľudákov, komunistov, fašistov, nefašistov, arizátorov, arizovaných... Striedajú sa tu 2 dejové pásma: 1) život obyvateľov v mestečku Pravno – ľudia sú tu svojím spôsobom rozdelení; žijú tu 2 národnosti: Slováci a Nemci 2) príbeh slovenských vojakov na nemecko-ruskom fronte V jednom z obrazov je vykreslená túžba pravnianskych vojakov vrátiť sa domov. Nemci im však neveria a stále ich posielajú do tých najťažších bojov. Vystupuje tu postava poručíka Kľaka (syn pravnianskeho učiteľa) a strelníka Lukana (syn pravnianskeho cestára).

Alfonz Bednár (1914 Rožňová Neporadza) študoval na filozofickej fakulte. Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Liptovskom Mikuláši a Bardejove, neskôr pracoval vo vydavateľstve Tatran, ale aj ako dramaturg slovenského filmu. Ako 40-ročný napísal román Sklený vrch; podobný charakter má aj ďalšie dielo – zbierka noviel Hodiny a minúty. Ďalšie diela: Dvojdielny román Role – autor v ňom podáva obraz slovenskej dediny zo začiatku 20. rokov 20. storočia Román Balkón bol privysoko – v 2. polovici 60. rokov sa ním odklonil od realizmu; zobrazil v ňom sen, v ktorom sa hrdina mení na rôzne zvieratá a má pocit odcudzenosti a prázdnoty Románový cyklus Za hrsť drobných – má 3 časti, v ktorých sú opísané osudy rodiny Kameniekovcov; rozprávačom je pes Flip Slnko v sieti – posledné Bednárové dielo; vykresľuje medziľudské vzťahy v 80. rokoch

Sklený vrch Je to rámcovaný román. Autor v ňom využíva aj rozprávkové motívy (tajomno). „Sklený vrch“ je akoby rozprávkový – nedá sa po ňom ísť. Inžinier Jozef Solan raz našiel denník svojej ženy Emy Klaasovej-Solanovej a čítal ho od nedeľňajšieho večera až do pondelka, kedy ho zavolali k telefónu. Tam mu lekár oznámil, že jeho žena zomrela. Jadrom celého románu sú Emine spomienky na život počas povstania a konfrontácia minulosti s prítomnosťou. Ema bola dcérou bratislavského knihára Johanna Klaasa, ktorý bol obdivovateľom Hitlera. Ponemčil sa a chcel udať svoju ženu – Slovenku, ktorá sa skrývala v práčovni s maďarskými utečencami. Ema odišla do hôr – do Tichej doliny, kde stretla partizána Milana Kališa. Ten sa stal jej prvou skutočnou láskou, ale navyše jej aj otvoril oči – ukázal jej súvislosti a vysvetlil zložitosť doby počas vojny. Jeho životné krédo znelo: „Človek je len vtedy človekom, ak niečo spraví zo svojho života, niečo takého, po čom ľudia ako po moste budú raz kráčať k ľudskej budúcnosti.“ Kališ je postava so silnou osobnosťou – vždy koná podľa presvedčenia a položí zaň aj svoj život. Zoltán Balla je naopak bezcharakterný malomeštiak, ktorého Ema odmietla. V Tichej doline spoznala aj svojho budúceho manžela Solana, ktorý jej názormi pripomínal Kališa. Nemohla mať deti, pretože už raz potratila, no Solan o tom nevedel. Ich vzťah bol napätý. Neskôr spolu opäť plánovali odísť do Tichej doliny – na miesto, kde sa zoznámili. Hodiny a minúty Najznámejšou novelou tejto zbierky je Kolíska. Jej témou sú osudy ľudí počas povstania a po ňom; autor v nej narúša čierno-biele videnie povstalcov. Predstavuje nám typ človeka, ktorý bol prospechárom a zbabelcom; zameriava sa na psychiku jednotlivých postáv a strieda časové pásma. V minulom režime nebola táto novela veľmi populárna, pretože ľuďom približovala reálnu situáciu a kritizovala združstevňovanie a procesy v 50. rokoch, pri ktorých boli ľudia nútení vypovedať podľa nariadenia. Príbeh sa začína v prítomnosti. Vystupuje v ňom Zita Černeková, ktorá po vojne počúva v rádiu priamy prenos s bývalým partizánom Majerským. Svedkom v procese je jej muž Mišo, na ktorého sa Zita hnevá kvôli jeho výpovedi (niečo ho len donútili povedať, nevysielali všetko, čo povedal). Druhé časové pásmo sa odohráva pred vojnou, kedy bola Zita spolu s mamou na majeri v Čechách. Tam Majerský Zitu zviedol, ona otehotnela a nasledoval nanútený sobáš s Ragalom, ktorý tak mal Majerskému zachrániť česť (pretože už bol ženatý). Zita neskôr potratila a Ragal zomrel. V inej časti sa Zita vydala za veľkého partizána Černeka. Členom jeho partizánskej skupiny bol aj Majerský, ktorý je tu zobrazený ako vypočítavý človek. Z celej skupiny nakoniec zostalo len 10 mužov. Zita žila počas vojny sama vo vypálenej dedine. Keď raz kolísala dieťa, prišiel k nej Majerský, ktorý musel od partizánov odísť, pretože sa mu zapálili oči. Aj keď sa bála, že ho Nemci nájdu, ukryla ho pod perinami. Keď Nemci prišli, nedovolili jej ani to, aby sa obliekla, a tak musela dieťa kolísať len v košeli. Majerský ich nechcel ohroziť, a tak ušiel cez okno v prednej izbe. Neskôr ho však chytili. Hoci dostal majetok, po vojne bol obvinený z toho, že bol kulak, zradca a sabotér. Role Je to dvojdielny román: 1. časť – Hromový zub; 2. časť – Deravý dukát. V oboch sa vyskytol skeptický pohľad na dedinu. Autor v nich zobrazil osudy niekoľkých roľníckych rodín, ktorých vzťahy boli ovplyvnené hlavne majetkom. Základným znakom týchto románov je monumentálnosť v zobrazovaní hlavných postáv a nehybnosť zeme (pôdy) oproti ľudskému plachteniu sa. Dej dopĺňajú bohaté opisy prírody, polí, chalúp, ale aj života.

Vladimír Mináč (1922 – 1996) študoval slovenčinu a nemčinu na filozofickej fakulte UK v Bratislave. Počas povstania bol zatknutý – ocitol sa v Mauthausene a v Dachau. Po vojne zastával rôzne funkcie – bol

publicistom, redaktorom a profesionálnym spisovateľom; v rokoch 1974 až 1990 bol predsedom Matice slovenskej. Diela: román Smrť chodí po horách (obsahuje aj prvky existencializmu; zobrazuje obdobie SNP a osudy bratov Petra a Jána Lotárovcov počas neho; voľne naň nadväzuje román Včera a zajtra); Modré vlny (schematizmom poznačený román o stavbe Priehrady mládeže v Košiciach); Na rozhraní (zbierka poviedok, ktorá zobrazuje združstevňovanie); vrcholom jeho tvorby je trilógia Generácia. Súčasná tvorba: zbierky poviedok Tmavý kút a Záznamy; dvojnovela s ľúbostnou tematikou Nikdy nie si sama; satirický román Výrobca šťastia. Esejistická tvorba: Dúchanie do pahrieb, Zobrané spisy J. M. Hurbana. Eseje o ponovembrovom dianí: Návraty k prevratu, Odkiaľ a kam a Slováci. Generácia 1. časť: Dlhý čas čakania – dej sa odohráva pred povstaním 2. časť: Živí a mŕtvi – počas povstania 3. časť: Zvony zvonia na deň – roky 1946-48 Dlhý čas čakania – obraz života za Slovenského štátu v období vojny a príprav povstania. Vystupuje tu množstvo postáv: a) nezainteresovaní (užívajú si) – napr. Marek Uhrín, kapitán Labuda, Oľga Ferkodičová, medička Ema b) kolaboranti – architekt Ferkodič, starý Uhrín (Marekov otec) c) otvorení antifašisti – Janko Krap Živí a mŕtvi – vypuknutie povstania, boje a ústup partizánov; v tejto časti udalosti formujú charaktery hrdinov. Marek Uhrín tu bojuje v povstaní, ostáva váhavý a utiahnutý, stále uvažuje a dotvára si vzťahy; jeho opakom je kapitán Labuda, ktorý je odvážny a až príliš riskuje. Postavy: gardisti (Kolenatý) a lachtikári (Valér Ferkodič) – vždy len ťažia zo situácie; jednoznačne kladné postavy – Janko Krap, komisár Bende; tragická postava – Hanka Krapová. Zvony zvonia na deň – návrat do mierového života v rokoch 1946-48; autor tu už prešiel do schematizmu. Marek sa stal redaktorom, má vzťah k Oľge; Labuda je ranený –dostane krčmu, v ktorej sa opíja.

Ladislav Ťažký pracoval ako kartograf vo vojenskom zemepisnom ústave v Bratislave. Neskôr narukoval na východný front, kde mal snahu prebehnúť do zajateckých táborov v Rakúsku. Po vojne pôsobil na Vysokej škole politických a hospodárskych vied. Bol tiež kultúrno-politickým pracovníkom, redaktorom v Smene a profesionálnym spisovateľom. 6 rokov strávil na ústredí ľudovo-umeleckej výroby. Od 70. rokov mal zákaz literárne a spoločensky sa prejavovať. V rokoch 1990-93 bol čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a členom predsedníctva Matice slovenskej. Od roku 1954 písal do časopisov. Zdrojom námetov mu boli najmä osobné zážitky z východného frontu. Diela: Amenmária (podtitul – Samí dobrí vojaci); dvojzväzkový román Evanjelium čatára Matúša; trojnovela Kŕdeľ divých Adamov (Divý Adam, Dunajské hroby a Hriešnica žaluje tmu) a Pochoval som ho nahého. Ide o diela s vojnovou tematikou; vyhol sa v nich schematickému pohľadu (nevytváral umelo uvedomelých partizánov). Jeho hrdinovia vypovedajú o svojich zážitkoch, odvahe, strachu, morálke a svedomí, ktoré overuje vojna. Ďalšie diela: Pivnica plná vlkov (1969; vojnová tematika; má 2 časti – v prvej opisuje vojnu, v druhej zase život po vojne a tragickosť násilnej kolektivizácie); Márie a Magdalény, Aj v nebi je lúka, Pred potopou, Kto zabil Ábela a poviedka Smrť obchádza štadióny. Prózy s tematikou života emigrantov: Fantastická Faidra, Dvanásť zlatých monarchov a Maršalova dcéra. Amenmária (Samí dobrí vojaci) Opisuje tu príbeh slovenskej jednotky na východnom fronte. Hlavným hrdinom, rozprávačom a autorom denníkových zápiskov je vojak Matúš Zraz, ktorý neskúsený a naivný prechádza rôznymi životnými situáciami a vyvíjajú sa jeho vzťahy k veliteľovi a k ostatným vojakom.

Autor tu zobrazuje absurdnosť vojnovej mašinérie. Denníkové zápisky sú rámcované – v úvode odchodom Matúša na front, v závere jeho odmietavým postojom voči vojenskej povinnosti. Evanjelium čatára Matúša Ide o voľné pokračovanie diela Amenmária; sú tu opísané ďalšie osudy Matúša Zrazu a jeho jednotky (po vypuknutí povstania ich Nemci odzbroja a transportujú do rôznych táborov – napr. do Rumunska alebo Rakúska). Autor zvolil kompozíciu lineárne radeného deja; jeho zámerom bolo zachytiť putovanie hlavného hrdinu (aj v tomto sa inšpiroval vlastnými zážitkami). Kŕdeľ divých Adamov – Divý Adam V tejto časti je opísaný príbeh rodiny Svitkovcov. Otec bol Čech a matka Slovenka, ale ich syn Ján sa hlásil k Nemcom. Otec s tým nesúhlasil, matka sa snažila aspoň udržať pokoj v rodine. Ján sa dobrovoľne prihlásil k jednotkám SS a na prvej vychádzke prežil ľúbostný vzťah s Natašou, ktorá však bola zaľúbená do slovenského desiatnika. Keď zistil, že Nataša nie je poctivá, odišiel domov do Petržalky. Cestou sa zastavil na pivo, ale stretol tam svojho otca. Keď ho ten uvidel v uniforme, začal nadávať na Nemcov a verejne sa syna zriekol; vtom ho však prítomní Nemci zbili a hodili do Dunaja. Aj keď ho syn zachránil, stále nezmenil svoj názor – a tak Ján odišiel do brnianskych kasární. Kŕdeľ divých Adamov – Hriešnica žaluje tmu Má 3 časti: Natália, Rozhovor s mŕtvou a Mŕtva rozpráva. Natália: Dej sa odohráva po vojne, kedy v Bratislave pochovávajú mŕtvych vojakov. Aj keď vojak Ján Zvara pracuje ako stavebný inšpektor, nadriadený ho pošle na cintorín, aby skontroloval pochovávanie. Hrobári sú zvedaví a chcú otvoriť jednu rakvu, ale práve sa začne obedná prestávka – dostanú svoj prídel alkoholu a opijú sa. Ján preto využije príležitosť, sám otvorí rakvu a uvidí v nej Natašu Alexandrovnu – jeho bývalú lásku zo zajatia vo Viedni. Rozhovor s mŕtvou: Fiktívny rozhovor s Natašou. Mŕtva rozpráva: Dozvedáme sa tu, ako naplánovali útek. Natália raz dostala adresu Svitkovcov a ukryla sa u nich na povale, no keď sa vrátil ich syn, zneužil ju a ona otehotnela. Po príchode Rusov bola vypočúvaná, ale neskôr sa stala vojačkou a zapojila sa aj do bojov. Keď počas boja o Devín ošetrovala ruských ranených, jeden Nemec sa opevnil na vrchu a začal strieľať. Odvážila sa k nemu vyjsť a zastrelila ho, no on ju ešte pred smrťou stihol bodnúť nožom. Zvláštnosťou je, že autor v tomto diele nečlení reč postáv a autorskú reč; ani graficky nenaznačuje priamu reč. Próza generácie 1956 V 2. polovici 50 rokov začali do súčasnej prózy pribúdať nové mená. Postupne ich objavovala Mladá tvorba, neskôr Slovenské pohľady. Spočiatku sa uvádzali len útvarmi prijateľnými pre časopisy (poviedkami, črtami, reportážami a novelami), samostatnými knihami sa predstavili až oveľa neskôr – príčinou bola nepriaznivá politická situácia (každá snaha o netradičné zobrazenie skutočnosti sa považovala za narúšanie jednotnej metódy socialistického realizmu). Venovali sa krátkym žánrom; všímali si jednotlivca a jeho vnútorný život, menej vonkajšie spoločenské udalosti (rozpor so socialistickou literatúrou). Spisovatelia tvoriaci v 2. polovici 50 rokov nemali samostatný skupinový program; ich myšlienkovým východiskom bola negácia predchádzajúceho spoločenského a literárneho obdobia. Aj keď nevyslovili svoje estetické a filozofické zásady v manifeste, označujeme ich za generáciu 1956. 1. skupina debutovala začiatkom 60. rokov: Hykisch, Blažková, Johanides 2. skupina v polovici 60. rokov: Šikula, Jaroš, Sloboda, Vilikovský

V tomto období existovali 3 prúdy literatúry: 1) exilová – Mňačko, Blažková 2) disidentská – Tatarka, Ponická, Šimečka 3) oficiálna – Šikula, Ballek, Jaroš Vplyvy: lyrizovaná próza a naturizmus + lineárna kompozícia príbehu (Šikula, Blažková, čiastočne Hykisch); existencializmus, nový román, magický realizmus, severoamerickí a nemeckí autori, postmoderna (Jaroš, Johanides, Sloboda, Vilikovský, väčšina diel Hykischa). Tematika: súčasnosť – široký záber tematický i žánrový; autori otvárali tabuizované témy (1968, Charta, Slovenský štát); historické témy (Veľká Morava, 16. – 19. storočie); obraz mládeže. Útvary: poviedky, novely, romány (dilógie, trilógie); typickou črtou je viazanie sa autorov k istému regiónu.

Jaroslava Blažková pracovala ako redaktorka v rozhlase; v roku 1968 emigrovala do Kanady. Nylonový mesiac Táto novela podáva obraz citových stavov mladých ľudí. V dialógoch autorka používa skratkovité vyjadrovanie; bohato (až impresionisticky) opisuje duševné stavy hrdinov. Hlavnou postavou je mladá žena Vanda, ktorá túži slobodne žiť a nezväzovať sa pritom konvenciami. Nemá pevný životný cieľ, túži po dobrodružstve – a ako dobrodružstvo chápe aj svoj vzťah k Andrejovi (nechce sa viazať). Andrej je zrelší v cite, ustálenejší, váži si blízkosť milovanej osoby.

Anton Hykisch vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave; od roku 1962 pracoval v literárnej redakcii Československého rozhlasu. Nesúhlasil so vstupom vojsk do ČSR – na protest odišiel z rozhlasu, za čo bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov a dostal zákaz publikovať. Pôsobil vo vydavateľstve Mladé letá, od roku 1992 ako veľvyslanec v Kanade. Vo svojich prvých dielach sa zaoberal tematikou mladých ľudí – novela Sen vchádza do stanice, román Krok do neznáma (konfrontácia teórií a naučenej životnej praxe), súbor poviedok Stretol som ťa (vnútorné monológy mladých) a novela Naďa. Naďa Je to ľúbostný príbeh utiahnutého knihovníka Roba a veselej, bezprostrednej vysokoškoláčky Nadi, ktorá má rada spoločnosť. Naďa prichádza so spolužiakmi na prax do strojárenského podniku, kde v závodnej knižnici spoznáva Róberta. Ten sa do nej zaľúbi, stráca strach a zábrany vo vzťahu k ženám. Po závode sa šíria klebety o tom, že je čudák (on sa však iba sklamal v láske, kvôli čomu prerušil štúdium na vysokej škole a uzavrel sa do seba). Po skončení praxe Naďa odíde domov, aby sa mohla učiť na skúšku; s Robom si už len vymieňa listy. Skúšku nakoniec spraví, čo sa rozhodne osláviť spolu so svojou priateľkou a mladým lekárom Marošom. V jednom podniku sa však opije, uprostred noci príde pred Robov dom a začne naňho vykrikovať. Keď jej nedovolí ísť do bytu, vráti sa za Marošom do auta. Robo sa práve vtedy pozrie z okna a uvidí ich spolu – nedokáže zniesť nové sklamanie a otrávi sa, čo si Naďa neskôr vyčíta. V úvode diela Naďa na internáte rozmýšľa. Záver je podobný, ale odohráva sa už v súčasnosti – spolubývajúce hrešia Naďu, že ešte stále rozmýšľa a nechce ísť spať. Dielo má aj prvky postmoderny (úryvky z diel filozofov a odbornej prózy, listy Nadi a Róberta). Štýl je svojský, obsahuje úsporné dialógy, bohaté opisy duševných stavov postáv a sentimentálne opisy (Róbertova smrť).

Atómové leto Tento román zobrazuje príbehy ľudí pracujúcich na stavbe atómovej elektrárne (v čase po výbuchu Černobyľu). Dej sa sústreďuje okolo inžiniera Igora Chlada; autor zobrazuje jeho rodinný aj pracovný život. Igor má za manželku Kláru – chorľavú filozofku pracujúcu v knižnici, s ktorou má 2 deti. Pracuje v elektrárni; ťažko znáša, že jeho nadriadenou je o 5 rokov mladšia žena – navyše stavebná inžinierka. Keď raz nezvládne skúšku, musí ísť na školenie, počas ktorého je manželke neverný s Monou (tá presadzuje slobodnú lásku; je chorá – má nádor na obličkách). Na opätovných skúškach vstupuje do Igorovho života ďalšia žena – inžinierka Fabianová, ktorá je jeho skúšajúcou. Ani túto skúšku nespraví, a tak je preradený na inú funkciu a vracia sa domov. Jeho manželstvo sa stáva formálnym a postupne začína piť. Keď sa Kláre prihorší, priateľka Edita ju odváža k rodičom. Cestou dostanú šmyk a havarujú; pričom Klára paradoxne zomrie na infarkt. Igor sa tak musí sám postarať o dve deti. V diele sa strieda autorské rozprávanie s ja- rozprávaním (Igor, Klára). Autor ho dopĺňa úryvkami z kroniky obce Žitňany, úryvkami z rozhovorov chlapov v krčme, listami (od Kláry pre Editu, od Mony pre Igora), úryvkami z odborných textov o práci s reaktorom a výstrižkami z novín. Používa nárečie z okolia Levíc a bohaté vety vo vnútorných monológoch.

Vincent Šikula pôsobil ako učiteľ na ľudovej škole umenia v Modre, neskôr ako redaktor v časopise Romboid a vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Bol aj dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby a nakoniec profesionálnym spisovateľom. Jeho prvými dielami boli zbierky noviel Na koncertoch sa netlieska (príbehy z vojenčiny) a Možno si postavím bungalov (príbehy ľudí z rodného kraja). Ďalšie prózy: novela S Rozárkou, Nebýva na každom vŕšku hostinec a zbierka poviedok a noviel Horská robota. Po roku 1968 sa odmlčal, až koncom 70. rokov vydal trilógiu Majstri, Muškát a Vilma. Román s historickou tematikou Matej (život slepého predajcu kníh Mateja Hrebendu); román Ornament (o prenasledovaní ľudí na Slovensku v 50. rokoch pre náboženské presvedčenie). Tvorba pre deti – Pán horár má za klobúkom mydleničku a Prázdniny so strýkom Rafaelom. S Rozárkou Hlavným hrdinom a rozprávačom je Ondrej – mladý muž, ktorý sa musí po smrti matky postarať o mladšiu sestru Rozárku. Tá je telesne dospelá, no psychicky zaostalá – správa sa ako malé dieťa. Hoci sa Ondrej veľmi snaží, nedokáže sa jej venovať tak, ako si to vyžaduje jej duševný stav. Nevie zladiť prácu s náročnou starostlivosťou, je preňho „záťažou“, preto ju pošle do ústavu. V závere diela autor vykreslil obraz zbaleného kufra, ktorý symbolizuje Ondrejove výčitky. Strieda sa súčasnosť so spomienkami, je tu využitý lyrizovaný jazyk. Majstri, Muškát, Vilma Ústrednou postavou tejto trilógie je najmladší syn majstra Guldána – Imrich. 1. časť – Je tu zobrazené Imriškove detstvo, dospievanie a prvé lásky v Okoličnom. Je v rodinnom kruhu; podporujú ho otec aj bratia. Ožení sa, jeho život je pokojný aj napriek tomu, že je práve nastolený Slovenský štát. 2. časť – Nastane zlom v jeho živote – prežije povstanie, domov sa vráti v ťažkom šoku. 3. časť – Rozprávačom je chlapec Rudko (má spoločné črty s autorom). Hlavná hrdinka Vilma starostlivo opatruje svojho manžela Imra, ktorý však aj napriek tomu zomiera na následky zranení. Novela – prozaický epický žáner stredného rozsahu; jej zakladateľom je Giovanni Boccaccio; v stredoveku bola vydávaná pod názvom fabliau; bola ovplyvnená orientálnymi rozprávkami. Znaky: málo postáv, dejom sa tiahne len 1 udalosť bez opisov a odbočení, dej odráža bežný každodenný život, má ústrednú myšlienku, v závere dochádza k náhlemu zvratu.

Peter Jaroš vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského. Pracoval ako redaktor, neskôr pôsobil na rôznych pozíciách v Slovenskej filmovej tvorbe. Jeho prvými prózami boli novely a romány približujúce život bežného človeka a jeho pracovný deň. V jazykovej a štylistickej oblasti experimentoval (podľa nového románu a existencializmu) – napr. v románe Zdesenie. V zbierke próz Menuet mení kompozičné postupy a tlmočí nové ideovo tematické hodnoty. Hlavnou tematikou je detstvo na dedine a domov; využíva tu postupy novej prózy (absurdnosť, snovosť, grotesku, prelínanie reality a fantázie). Knihy krátkych próz: Návrat so sochou a Krvaviny (napr. Pacho, hybský zbojník). Väčšina poviedok sa odohráva v jeho rodnej dedine Hybe; zaujímavo využíva paródiu, grotesku a absurditu. V ďalšej tvorbe má vážny pohľad na detstvo a svoje rodisko – napr. zbierka poviedok Až dobehneš psa, román Trojúsmevný miláčik (hlavný hrdina a rozprávač – Marako; útržkovite si spomína na detstvo; strieda sa minulosť s prítomnosťou, výraznými prvkami sú snovosť a magické, neskutočné prvky). Jeho najúspešnejším románom je Tisícročná včela. Tisícročná včela Hlavnou témou je život slovenských roľníkov a remeselníkov v 2. polovici 19 storočia – až do roku 1918. Hlavná myšlienka – človek vďaka vlastnej pracovitosti, vynaliezavosti a šikovnosti prežije všetky zlé historické obdobia. Román je mozaikou zo života troch generácií rodiny hybského roľníka a murára Martina Pichandu, jeho detí (Samo, Valent, Kristína) a vnukov. Martin bol pracovitý roľník aj murár. Precestoval veľa krajín vďaka „múračkám“, na ktoré sa kedysi chodilo; mal záujem o zemepis. Bol váženým človekom v dedine – dokonca aj učiteľ a farár si ho vážili; v partii murárov bol zase obľúbený vďaka tomu, že vždy vedel zaistiť prácu. Rád rozprával svoje skutočné príbehy – ale aj vymyslené (napr. o tom, ako ho zožrala veľryba). Ústrednou postavou je Martinov najstarší syn Samo, ktorý mal prezývku Včela (pretože bol pracovitý a zaujímal sa o včelárstvo). Mal rád svoju ženu Máriu, s ktorou mal 6 detí. Postihli ho však údery osudu – musel veľmi ťažko pracovať, tri deti mu zomreli a vyhorel mu mlyn (zasiahol ho guľový blesk). No on sa aj tak nevzdal a vždy začal pracovať odznova. Martinov najmladší syn Valent vyštudoval právo v Prahe; v dedine Hybe mal priateľku, ktorá neskôr otehotnela. Keď sa však dostal do rodiny fabrikanta Haderpána, rozhodol sa, že si zoberie jeho dcéru Hermínu a vymaní sa tak z biedneho života. Naopak, Martinova dcéra Kristína sa vydala z lásky, no jej manželstvo bolo dlhý čas bezdetné. Otehotnela až po 10 rokoch, ale keď jej muža v hore zabilo drevo, potratila. Po tejto udalosti začala žiť s Julom Mitronom a jeho pomätenou ženou Matildou; s Julom sa jej nakoniec podarilo mať deti. Na živote postáv autor vyzdvihuje 2 základné hodnoty: prácu a lásku (mileneckú, manželskú a lásku k deťom). Súčasťou života postáv je ako zrodenie, tak aj smrť. Román obsahuje on-rozprávanie, kompozícia je chronologická. Dôraz sa nekladie na udalosti, ale na ich skrytý význam. Autor využíva alegorické a symbolické motívy – napr. včela symbolizuje plodnosť, pracovitosť a schopnosť prežiť. Príbehy sú realistické, ale majú aj znaky magického realizmu (predstavy a sny postáv – napr. Martin sa stretne s bývalou priateľkou Želkou a hrá s ňou karty v bruchu veľryby; Samo má sen so včeľou kráľovnou). V diele sú aj prvky postmoderny (novinové správy, úryvky z kroniky obce Hybe).

Rudolf Sloboda (1938 – 1995) nedokončil Filozofickú fakultu Univerzity Komenského; pracoval ako baník v Ostrave a ako robotník vo Vitkovických železiarňach. Neskôr vystriedal viaceré umelecké profesie, bol napr. filmovým dramaturgom a umeleckým redaktorom. Zomrel tragicky – obesil sa (bol alkoholik, mal psychicky chorú ženu). Sloboda bol plodný autor; vytvoril vlastného typického hrdinu. Celá jeho tvorba má prvky postmoderny (jej postupy u nás využil ako prvý, dovtedy tu bola neznáma). V roku 1965 debutoval románom Narcis (mal veľký ohlas, hoci v tom čase mal Sloboda len 27 rokov). Ďalšie romány: Rozum; Krv a Jeseň (okrem epického príbehu v nich uvažuje o Bohu, Biblii, kultúre, politike a ľudskom živote).

Narcis Je to dielo s autobiografickými prvkami. Hlavnou postavou a zároveň rozprávačom je Urban Chromý – intelektuál zaujímajúci sa o diela Tolstého, o Bibliu, atď. Nie je so sebou spokojný, a tak preruší štúdium, odíde do Ostravy a začne pracovať vo Vitkovických železiarňach (týmto tiež opustí svoju tehotnú priateľku a utečie tak pred zodpovednosťou). Ani v Ostrave však nie je šťastný, cíti sa osamelo, rozčarovane a pochybuje sám o sebe (autor tu využíva iróniu a sebairóniu). Považuje sa za narcisa – teda za človeka zahľadeného do seba a ľahostajného voči iným. To, že ani v Ostrave nenájde zmysel života, chápe ako vlastnú prehru a upadá do psychického chaosu a dezilúzie. V románe je zachytený prúd Urbanových myšlienok, pričom sa strieda prítomnosť (práca vo Vitkoviciach) s minulosťou (vojenčina, študentské roky) a realita so snom. Autor taktiež strieda slovesnú osobu rozprávača – dej je rozprávaný v 1., 2. aj v 3. osobe. Využíva vnútorné monológy a dialógy, ale aj citáty, prípadne parafrázy z diel Tolstého a z Biblie. Rozum Hlavnou postavou je „on“ – asi 40-ročný scenárista, ktorého meno sa nikdy nedozvieme. Je nespokojný, prežíva životnú krízu a cíti sa byť zbytočný. Je k sebe kritický, správa sa výbušne a rád si vypije. Práca ho už nebaví, pretože nemôže písať to, čo chce – no aj napriek tomu mu mnohí závidia. Prežíva problémy v rodine – jeho dcéra sa „osamostatňuje“ (chodí s partiou von a pije); navyše mu zomrel otec, s ktorým mal veľmi dobrý vzťah. Chýba mu tak človek, ktorému by mohol veriť. Veľa rozmýšľa, až dospeje k presvedčeniu, že za jeho nespokojnosť je vinný jeho vlastný rozum (pretože všetko sa snaží riešiť rozumom a logikou, aj keď život logiku nerešpektuje a často je až absurdný). V závere románu hovorí: „Som zabitý človek.“ – nevidí zmysel vlastného života, a tak si ho chce skrátiť, uvažuje nad samovraždou, no nakoniec ju nespácha.

Ladislav Ballek (1941 Terany) maturoval v Šahách; vyštudoval Pedagogickú univerzitu v Banskej Bystrici. Jeho otec bol colníkom. Ballek pôsobil ako učiteľ, pracoval ako redaktor v rozhlase a v novinách Smer, na čas odišiel aj do Bratislavy, kde pôsobil ako poslanec. Svoju tvorbu začal krátkymi novelami, v ktorých nadviazal na lyrizovanú prózu. V ďalšej tvorivej etape napísal dielo Južná pošta (spomienkové prózy inšpirované jeho detstvom na slovenskomaďarskom pohraničí; zobrazil tu život malého mesta na hraniciach z pohľadu detského hrdinu) a román Pomocník (s podtitulom Román o Palánku). Ďalším dielom o Palánku je román Agáty. V roku 1980 napísal román Čudný spáč (o období normalizácie, ktoré zobrazuje na vzťahoch generácie otcov a synov), v roku 1987 román Lesné divadlo (príbehy hrdinov z Južnej pošty už ako dospelých). Pomocník (Román o Palánku) Štefan Riečan prichádza počas presídľovania z Horehronia do Palánku, kde dostáva mäsiarstvo aj s pomocníkom Volentom Lančaričom, ktorý neustále rieši rôzne čierne obchody. Tu sa podarí Riečanovi rýchlo zbohatnúť; najväčšiu zmenu je vidieť na výzore manželky a dcéry. Po čase kúpi ďalší dom a mäsiarstvo nechá na Volenta a manželku. Tí sa však stanú milencami a Riečanovi sa tak začne rozkladať celá rodina. Riečan odíde za matkou na Horehronie. Jeho žena si v Palánku nájde mladého milenca, dcéra Eva si zase začne s Volentom (pretože sa chce matke pomstiť). Po čase otehotnie a Volenta si zoberie. V roku 1948 nastane znárodnenie – Volent je donútený pracovať v štátnom mäsiarstve, ale aj tam pokračuje v šmelinárstve, kvôli čomu ho zatvoria. Vtedy si Evu aj s tromi deťmi odvádza Riečan a nachádza tak rodinný pokoj pri dcére a vnučkách. Autor využil on-rozprávanie; podarilo sa mu vystihnúť atmosféru juhoslovenského malomesta, historické udalosti tesne po druhej svetovej vojne a znárodnenie. Dáva do protikladu postavy Riečana a Lančariča (Riečan bol pracovitý, čestný, mravný a utiahnutý; Lančarič temperamentný, pôžitkársky, podnikavý, zmyselný a cieľavedomý).

Agáty Autor tu zobrazuje život mesta a jeho obyvateľov v povojnovom období. Mottom je báseň s názvom Báseň zo zbierky Čas letí jak vtáci nedozerní od Novomeského (poukazuje ňou na rýchlo plynúci čas). Román je štylisticky a kompozične pestrý, sú v ňom využité denníkové zápisky, listy a epištoly (listy apoštolov veriacim). Dej je redukovaný; podáva obraz udalostí z pohľadu viacerých postáv.

Ján Johanides začal študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ale štúdium nedokončil. Istý čas pôsobil ako podnikový psychológ v Tesle Nižná; neskôr zastával rôzne kultúrne a osvetové funkcie. Od roku 1972 pracoval ako profesionálny spisovateľ. Bol ovplyvnený postmodernou, rád experimentoval. Debutoval zbierkou noviel Súkromie. Ďalšie diela: Podstata kameňolomu (v tejto knihe experimentoval s formou), novela Nepriznané vrany, historický román Marek koniar a uhorský pápež (vyzdvihuje dobovú atmosféru a mocenské praktiky cirkevných predstaviteľov), román Slony v Mauthausene (príbeh dvoch väzňov v koncentračnom tábore; kritika násilia a netolerantnosti, ktoré stále prežívajú), román Najsmutnejšia oravská balada (protest proti násiliu, kritika súčasnosti), dvojnovela Zločin plachej lesbičky, Holomráz a zbierka poviedok Krik drozdov pred spaním. Súkromie Na túto zbierku mal vplyv antiromán (autor v nej potláča dej, skúma súkromie a pocity ľudí) a existencializmus (postavy sa dostávajú do krízových situácií). Poviedka Súkromie – počas pohrebu vzorného pracovníka si jeho žena spomína na ich spoločný život. Zmyslom jeho života bola len práca – od vyčerpania dostal infarkt, práca bola aj príčinou rozpadu rodiny: „Žili sme mŕtvy život.“ Podstata kameňolomu Toto dielo je rámcované – herec Peter si po neúspešnej samovražde premieta svoj život. Autor potláča dejovú líniu, strieda rôzne typy textov (aforizmy, esej, hru), ktoré spája hlavná postava. Peter rozmýšľa o svojom živote, pričom sa snaží byť objektívny; ale dochádza k presvedčeniu, že je len pozér (všetko predstiera, hrá...). Aj keď vystupuje ako šarmantný a milý človek, v skutočnosti je cynický a namyslený suverén, ktorý zvádza ženy, rýchlo ich strieda a skutočné city len predstiera. Symbol kameňolomu – autor prirovnáva odhaľovanie vnútra zeme k Petrovmu pohľadu do vlastného vnútra. Nepriznané vrany Téma tejto novely je ekologická, ale autor zároveň zobrazuje aj morálku ľudí. Dej sa odohráva v továrni Duslo Šaľa, z ktorej pri výrobe hnojív unikajú škodliviny ohrozujúce všetko živé, ale vedúci aj napriek tomu zvyšuje výrobu (len kvôli prémiám a plánu). Reportér prichádzajúci do podniku sa musí rozhodnúť, čomu uverí: správam kontrolórov alebo tomu, čo sám vidí (otrávené vrany, astmatické deti). Má morálny problém – nevie, či má písať pravdu a pritom riskovať, že sa znepáči mocným, alebo sa zaradiť a všetko kamuflovať. Novela je varovaním pred ľudskou ľahostajnosťou a strachom povedať pravdu.

Dušan Mitana vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte a filmovú a televíznu dramaturgiu na VŠMU. Pracoval ako redaktor v Mladej tvorbe a v Romboide, neskôr sa stal profesionálnym literátom. Debutoval zbierkou próz Psie dni, ktorá však vyvolala veľmi zlý ohlas kritiky; podobne ladená je aj zbierka poviedok a noviel Nočné správy. Ďalej napísal román Koniec hry (dielo s kriminálnym podtextom – novinár Peter Slávik v afekte zabije svoju manželku; dôležitý je však aj morálny aspekt – jeho matka prevezme vinu na seba), román Hľadanie strateného autora a zbierku poviedok Slovenský poker (kritický postoj k súčasnosti).

Psie dni Experimentoval tu s formou, využil provokatívne a škandalózne námety. Poviedky sú tajomné až mysteriózne; objavujú sa v nich prvky nereálnosti, pocity úzkosti, odcudzenia a dezilúzie. Hrdinovia si nevedia nájsť miesto v živote, sú nespokojní a majú konflikty s okolím – ich dni sú „psie“ (prvky existencializmu). Nočné správy Dielo s vplyvom magického realizmu – sú v ňom zobrazené nevysvetliteľné záhady, autor sa prikláňa k nereálnym momentom v živote človeka. Jedna z poviedok – Nočné správy: Hlavný hrdina a rozprávač, novinár Štefan Kráľ, je typom zmäteného človeka, články do redakcie vždy odovzdáva neskoro, starostlivosť o domácnosť necháva na manželku. Autor v diele zobrazuje Štefanovu návštevu kina – bol na surrealistickom filme Anjel skazy, v ktorom postavy nemôžu odísť z párty. Dielo je plné záhadných scén; zámerom autora bolo poukázať na iracionalitu života. Hľadanie strateného autora Ide o umelecký experiment ovplyvnený postmodernou; vyznieva ako hľadanie autorovej vlastnej identity a dôvodu jeho existencie. Dejový rámec je rozsiahly, sústreďuje sa okolo zmiznutia spisovateľa Tomáša Eliáša, ktorý píše pod pseudonymom Mitana. Ten raz donesie vydavateľovi rukopis, vezme zálohu, ale takisto aj rukopis; vydavateľ sa ho potom medzi všetkými materiálmi snaží nájsť. Autor strieda rôzne žánre – dialógy s Luciferom, filozofické úvahy o viere a náboženstve; text dopĺňa o citáty, parafrázy, ale aj falzifikáty. Strieda časové pásma a reálne s nereálnym; zložitou kompozíciou naznačuje chápanie vlastnej tvorby ako hry.

Pavel Vilikovský študoval na Univerzite Komenského; pôsobil ako redaktor v Slovenských pohľadoch a Tatrane. Momentálne je prekladateľom z angličtiny a pracuje v literárnom mesačníku Romboid. Debutoval súborom próz Citová výchova v marci (1965). Po roku 1969 mal problémy s publikovaním – nasledujúce dielo vydal až v roku 1989, a to novelu Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. Ďalšia novela –Večne je zelený... . Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch Autor tu využíva náznakovosť; rozvíja rôzne motívy, ktoré postupne vysvetľuje. Základným motívom je matkovražda – syn v zrelom veku sa nedokáže postarať o psychicky chorú matku. Nechce ju dať do ústavu, pretože niečo také považuje za dehonestáciu človeka. Od lekára sa dozvie, že nádej na uzdravenie už jeho matka nemá, a tak ju zadusí (hoci ju má rád) – týmto autor predkladá otázku eutanázie (no neprezradí svoje stanovisko). Využíva aj ďalšie príbehy, v ktorých vyjadruje svoj názor na človeka, medziľudské vzťahy, život, smrť, atď.; taktiež citáty z náučnej prózy, reklamy a parafrázy biblických textov. Celý text buduje na asociáciách. Večne je zelený... Je to typická postmoderná próza, objavuje sa v nej paródia, groteska a sebairónia. Rozprávač je vyzvedačom vo výslužbe; spomína na obdobie medzi 1. a 2. svetovou vojnou. V tomto diele je využitý hypertext – prúd vedomia a asociácii o špiónoch, tajnej polícii, vzťahu k plukovníkovi (homosexualita) a spolužití Slovákov, Maďarov a Rumunov. Sú tu aj narážky na súčasné pomery (napr. získavanie pracovníkov ŠTB na vysokých školách); autor strieda štýly, žánre a časové pásma; využíva citáty z náučnej literatúry a turistických príručiek.

Peter Pišťanek (1960) debutoval románom Rivers of Babylon, ktorým si získal veľký ohlas u kritiky. Jeho pokračovaním sú knihy Rivers of Babylon 2 alebo drevená dedina (1994) a Rivers of Babylon 3 alebo Fredyho koniec (1999). Ďalšie prózy: zbierka troch noviel Mladý Dônč, zbierka poviedok Sekerou a nožom; Skazky o Vladkovi, Recepty z rodinného albumu a Traktoristi a buzeranti.

Rivers of Babylon Témou je opis slovenskej spoločnosti; prostredím bratislavské podsvetie. Okrem Rácza (hlavnej postavy) tu vystupujú aj rôzni podvodníci a prostitúky, ktorých cieľom je urobiť všetko pre vlastný zisk – klamať, podvádzať a využívať ostatných ľudí. Dej je chronologický, je zasadený do obdobia prelomu rokov 1989-90. Dielo sa začína opisom kotolne. Pracuje v nej starý kurič, ktorý chce ísť do dôchodku, no potrebuje si za seba nájsť náhradu. Napokon nájde Rácza, ktorý by si rád zobral dcéru mäsiara Kissa, ale najskôr musí zarobiť peniaze. Rácz reguluje prívod tepla do hotela a obchodov – stane sa tak dôležitým a postupne spoznáva fungovanie šmelinárov, vekslákov a prostitútok. Po čase z kotolne odíde, ubytuje sa v hoteli Ambasádor a odtiaľ riadi svoj „podnik“. Je drsný, nemilosrdný a jeho moc stále rastie; zamestnáva šikovných ľudí (na administratívu a jednania). Stáva sa majiteľom hotela, neďalekého obchodného domu a niekoľkých menších prevádzok; za ženu si zoberie inteligentnú vysokoškoláčku Lenku (tej učarujú práve jeho peniaze a moc). Kompozícia je priamočiara a lineárna; dej má rýchly spád. Autor zobrazuje vonkajší stav postáv, no nie ich psychiku: „Moje postavy nemajú vnútorné monológy už len preto, že nemajú žiaden vnútorný svet.“ Vonkajšie prejavy vrátane sexuálnych motívov sú vyobrazené zámerne naturalisticky: „Slúži mi to na to, aby som otupené vnímanie čitateľov rozhýbal silnejšími dráždidlami.“ Využíva drsný humor, hyperbolizáciu a lakonické konštatovanie skutkového stavu; v rozprávaní uprednostňuje čudné a groteskné situácie.

Dušan Dušek študoval na Prírodovedeckej fakulte UK; bol redaktorom a v súčasnosti pôsobí ako profesionálny spisovateľ. Píše najmä krátke prózy, v ktorých zobrazuje svoj domov a príbehy ľudí z vlastného detstva. V dielach zobrazuje vnútorný svet postáv a ich vzťahy, pričom využíva fantáziu, imagináciu, fikciu a tajomno; jazyk zámerne poetizuje, používa humor, jemnú erotiku, slang a nárečie. Debutoval dielom Strecha domu. Ďalšie diela: Oči a zrak, zbierka poviedok Poloha pri srdci (poviedky Tma v ohni, Kalendár a Teplomer), Kufor na sny, Náprstok, Milosrdný čas. Diela pre deti a mládež: Najstarší zo všetkých vrabcov, Pištáčik; filmové scenáre: Ja milujem, ty miluješ a Sojky v hlave.

Ivan Hudec vyštudoval Lekársku fakultu UK; pôsobil ako lekár, výskumný pracovník, poslanec NR SR a minister kultúry. Jeho prvotinou bola novela Hriešne lásky osamotených mužov (príbehy troch manželských párov, ktorých vzťahy sú v troskách – manželia sa venujú namiesto svojich manželiek radšej záľubám, čím trpí ich rodinný život). Ďalej napísal román z lekárskeho prostredia Ako chutí zakázané ovocie, zbierku poviedok Bozk uličníka, historický román Pangharty, románovú novelu Čierne diery (hrdinom je tu človek, ktorého ovláda túžba získať bohatstvo), zbierku poviedok Záhadný úsmev štrbavého anjela (hrdinovia sa ocitajú v pesimistických až depresívnych situáciách), historickú grotesku Praotec Samo, bizarné historické povesti o slovenských hradoch Biela pani, mŕtvy pán (toto dielo napísal spolu s Jarošom) a knihu mýtov Báje a mýty starých Slovanov.

Slovenská dráma po roku 1945 Rozdelenie na obdobia Po roku 1945: nadväzuje na predvojnovú drámu (predstaviteľ – Július Barč-Ivan); hlavný hrdina sa dostáva do vyhrotených situácií a musí sa v nich rozhodovať (existencializmus) 50. roky: písali sa hlavne komédie a veselohry (umelecky slabšie, bez konfliktov, podliehali schematizmu) 60. roky: nastalo uvoľnenie, kritika kultu osobnosti

70. roky: socialistická literárna kritika – myšlienka tzv. bezpečného zakotvenia v realite; predstavitelia: Záhradník, Feldek, Lasica, Satinský, Radošinské naivné divadlo (Štepka) 80. roky: nastupuje satira (Feldek, Štepka), autorské divadlá (GunaGu, Stoka), malé javiskové formy

Štefan Králik bol lekár – neurológ. V začiatkoch svojej tvorby písal divadelné hry z dedinského prostredia (Mozoľovci, Trasovisko). Ďalšie hry: Posledná prekážka a Margaret zo zámku. Trasovisko Toto dielo je poznačené existencializmom; hlavná predstaviteľka Hana sa v ňom prizná k dávnemu poklesku. Je vydatá za Ondreja Javorníka a hoci spolu žijú spokojne a v dostatku, nemôžu mať deti. Dej sa odohráva počas dvanástich hodín od večera do úsvitu. Raz v búrke Ondrej s Hanou začujú výkrik. Ondrej sa preto vyberie k rieke, kde nájde malé dieťa. Hana ho opatrí; začnú rozmýšľať o tom, že ak nemá rodičov, nechajú si ho. Neskôr prichádza Ondrejov brat Peter, ktorého sa Hana zľakne (pripomenie jej ich vzťah spred ôsmich rokov – čakala s ním dieťa, ale musela ísť k babe na potrat, kvôli čomu už nemohla mať deti). Peter ich začne vydierať – od Ondreja žiada 7000 korún z dedičstva, pretože Ondrej zdedil chalupu (ale nezaujíma ho, že ju za vlastné peniaze opravil). Sľubuje, že potom na všetko zabudne a pôjde do Ameriky. Ondrej teda odíde do banky, ale cestou ho zastavia žandári, s ktorými sa vyberie hľadať rodičov dieťaťa. Vtedy sa Peter prizná, čo sa stalo v noci – pohádal sa s matkou dieťaťa, ale hneď nato sa skryl do šopy, takže nevie, čo sa dialo potom. Hana ho pošle preč z domu a Ondrejovi všetko povie. Hoci sa najskôr nahnevá, odpustí jej (práve vtedy sa rozplače dieťa). Posledná prekážka Je to hra s črtami existencializmu; konflikt je založený na rozpore medzi osobnými túžbami a nadosobnými cieľmi. Hlavnou postavou je neurochirurg Lorenc, ktorý mal najskôr vzťah so svojou osobnou asistentkou – doktorkou Helenou, ale aby mohol vedecky pracovať, oženil sa s Klárou, dcérou majiteľa kliniky. Žije len pre prácu; jeho vzťah s Klárou je len formálny, hoci ona ho ľúbi. Lorenc chce s Helenou odísť do poľnej nemocnice, no prichádza Michal, ktorý je jej skutočnou láskou. Je chorý a Lorenc ho najskôr nechce operovať, lebo sa bojí, že stratí Helenu. Preto si od nej vynúti sľub, že po operácii s ním odíde. Vtedy si však Lorenc uvedomí, že Helenu vlastne neľúbi; tiež príde na to, že o mozgu ešte všetko nevie a musí viac študovať. Rozhodnutie urobí aj v osobných vzťahoch – Helene dá voľnosť. Podobne sa rozhodne aj Klára a od Lorenca odíde, ale Helene pripomenie, že ak sa Lorenc bude chcieť vrátiť, má u nej dvere stále otvorené. Margaret zo zámku Je to ekologická tragédia. Hlavnou hrdinkou je Margherita, dcéra chudobného rybára, ktorá je úspešnou mladou herečkou. Zaľúbi sa do nej Bobby, syn miliardára Crowna; po svadbe žijú vo vile na pobreží neďaleko jej rodného mesta. Pobrežie však Crown znečisťuje odpadom z jeho lodí (čistia tu lodné nádrže, kvôli čomu hynú ryby a celé územie smrdí naftou). Margherita a Bobby sa zapoja do demonštrácie proti Crownovi. Ten k nim dokonca aj osobne príde, aby ich prehovoril a donútil žiť tak, ako žije on. Margherita to však odmietne, pretože jej otec kvôli nemu zomrel na mori (musel chodiť ďaleko za rybami, lebo na pobreží už žiadne neboli). Margherita ujde, ale Crown unesie jej syna (a neskôr aj manžela Bobbyho) na loď Euridika. Vietnamský veterán Jack nakoniec Margheritu zabije. Dielo kritizuje neobmedzenú moc peňazí a manipuláciu s ľuďmi, verejnou mienkou a oficiálnymi orgánmi moci.

Peter Karvaš vyštudoval filozofiu na Univerzite Komenského; pracoval ako šéfredaktor Kultúrneho života. Nesúhlasil s príchodom vojsk v roku 1968, preto dostal o dva roky neskôr zákaz publikovať. Na začiatku svojej

kariéry písal prózu, no preslávil sa hlavne ako dramatik. Napísal napr. existenciálnu drámu Polnočná omša a v 2. polovici 60. rokov drámu Veľká parochňa (alegorický obraz súčasnosti). Vojnové udalosti zobrazil v dielach Súkromná oslava (zmasakrovanie obyvateľov dediny Iliaš pri Banskej Bystrici, pričom vrahovia zostali nepotrestaní a niektorí žijú dodnes) a Nultá hodina (partizáni majú oslobodiť politických väzňov, ale stoja pred problémom, či majú oslobodiť všetkých väzňov, alebo len tých piatich politických). Dielo Zadný vchod je satirou na súčasné pomery; autor v ňom zobrazil pokryteckú morálku ľudí (vysoko postavení muži chodia do nevestincov zadným vchodom, aby ich nikto nevidel). Polnočná omša Autor tu podáva obraz jednej slovenskej rodiny v povstaní. Postavy: Vilma a Valentín Kubišovci, ich syn Marián (veliteľ gardy), dcéra Angela s manželom Paľom (živnostník, arizátor), najmladší syn Ďurko (študent, partizán) a major Brecher. V meste sú Nemci, ktorí spolu s partizánmi strieľajú zajatcov; niekoľkým z nich sa však podarí ujsť. Je medzi nimi aj Ďurko, ktorý je ranený. Keď príde domov, rodina ho ukryje na povale, hoci to môže byť nebezpečné – napriek tomu, že sú Vianoce, Nemci prehľadávajú mesto. Navyše, veliteľ nemeckých vojsk sa ubytuje práve u Kubišovcov. Na Štedrý večer spolu večerajú a spievajú koledy, zatiaľ čo lekár na povale ošetruje Ďurka – Kubišovci sú preto nervózni a ich správanie je podozrivé. Keď sa veliteľ začne vypytovať na syna, prichádza hliadka prehľadávajúca domy a on ich pošle preč. Potom odchádzajú na polnočnú omšu, pred ktorou kňaz vyhlási, že sa bude konať, až keď sa nájdu všetci utečenci. V tomto čase nájdu Ďurka a odvedú ho na nemecké veliteľstvo. Keď neskôr privedú celú rodinu, nikto z nich sa k Ďurkovi neprizná. Veľká parochňa Ide o grotesku s viditeľným vplyvom absurdnej drámy. Autor v nej kritizuje rozdeľovanie ľudí podľa akýchkoľvek kritérií, rasizmus, neznášanlivosť, krutosť a tyraniu mocných, ale aj zbabelosť a manipulovateľnosť más. Hlavnou postavou je Generál – cudzinec, ktorý absolútne vládne v cudzom štáte, manipuluje masy a vždy im predhodí nejakého nepriateľa, vďaka čomu sú ľahšie ovládateľní. Zastupuje záujmy vlastného štátu, ktoré sú podľa neho dôležitejšie, ako záujmy miestnych obyvateľov. V podriadenej pozícii sú dokonca aj premiér s ministrom. Jedného dňa začne v štáte platiť nariadenie o holohlavých (internujú ich, po deviatej večer nesmú vychádzať na ulicu, atď.). Divadelný vlásenkár pozná liek proti plešivosti (Vlasolín), ktorý sa čoskoro rozšíri medzi ľudí a všetci ho začnú používať aj napriek tomu, že nepoznajú jeho účinky. Generál po použití Vlasolínu úplne oplešivie, preto začne nosiť parochňu. Keď sa k nemu dostane vlásenkár, prezradí pravdu o Vlasolíne (vraj do troch týždňov všetci oplešivejú), za čo ho postavia pred súd. Obvinia ho z pokusu o atentát na Generála a z prípravy sprisahania. Všetci svedčia proti nemu; zastane sa ho len prostitútka, ktorú zavreli kvôli tomu, že spala s holohlavým. Vlásenkár však na súde povie pravdu – vie, že všetci sú už dávno plešatí a používajú parochne (ktoré tiež vyrábal). Dôsledkom sú nepokoje; holohlaví zvrhnú vládu a keď zistia, že vlásenkár má vlasy, odsúdia ho na smrť. V epilógu sa odohráva rovnaká scéna ako na začiatku – Generál sa zlostí, pretože nevie, čo si ľudia skutočne myslia. Nechá si zavolať vynálezcu prístroja na čítanie myšlienok, ale vzápätí ho dá zavrieť (nechce, aby ľudia mysleli, pretože bez myšlienok je všade blažené ticho).

Ivan Bukovčan vyštudoval právo; pracoval ako publicista, scenárista a dramatik. V jeho tvorbe môžeme nájsť rôzne postupy: socialistický realizmus (Surovô drevo), existencializmus (Kým kohút nezaspieva), absurdnú drámu (Pštrosí večierok) a sci-fi hru (Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom). Ďalšie hry: Diablova nevesta, Hľadanie v oblakoch, Zažeň vlka, Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica, Takmer božský omyl, Prvý deň karnevalu a Sneh nad limbou. Scenáre k filmom: Rodná zem, Diablova nevesta, Medená veža, Orlie pierko a Stratená dolina.

Pštrosí večierok Je tu zobrazené stretnutie maturantov oktávy po 25 rokoch (1941 – 1966). Najskôr navštívia cintorín, potom sa stretnú na chate. Tam spomínajú na ich študentské mená, na vtedajší, ale aj súčasný život a na svoje vyčíňanie (napr. keď dupotali pod lavicami, profesor chodiaci po triede sa k nim po chvíli pridal, čo ich prekvapilo). Hovoria aj o triednom profesorovi Mrázikovi, ktorého prezývali Sumec. Je zobrazený ako humanista, kantor starého typu, formát a kapacita; bol proti vojne. Spomínajú, ako za nich trpel a vždy sa ich zastal – napr. keď jeden zo žiakov ukázal v tuneli Nemcom holý zadok, profesor odišiel do väzenia, kde bol od povstania až do konca vojny. Po vojne ho zase zavreli Slováci, pretože si s talianskym profesorom vymieňal listy, v ktorých boli preklady antických diel, čo oni považovali za špionáž a plánovanie úteku do Talianska. Bývalí študenti ho však na stretávku nepozvali, pretože nepoznali jeho adresu. Niektorí vedeli iba to, že istý čas po prepustení z väzenia robil skladníka a neskôr v svadobnej kancelárii štylizoval oznámenia a robil štatistiky. Navzájom sa na stretávke obviňujú, že preňho nič neurobili – napr. keď jedného žiaka (futbalistu) poprosil, aby mu zobral balík s prácou o Senecovi do zahraničia, cestou ho zo strachu spálil. Niektorí žiaci zvaľujú vinu na druhých, iní naopak zaujmú indiferentný postoj. Potom sa dozvedia, že učiteľ bol nedávno u chatára, kde celý týždeň pil a nakoniec si podrezal žily. Preto je teraz v nemocnici, ale neželá si žiadne návštevy. Nato dej prechádza do súčasnosti – fotograf Marek rozpráva o svojom učiteľovi, ktorý je teraz znova vo väzení kvôli pokusu o nelegálny prechod hraníc a opäť píše knihu o Senecovi („Zdrôtovali sme si republiku, tak na zdravie, drotári moji!“). Žiaci mu chcú pomôcť; niektorí zase nabádajú k opatrnosti. Jedným z takých je napr. funkcionár Šerif, ktorý pred tromi rokmi žiadal profesora o pas a odporučil, aby sa na neho spýtali žiakov. Keď sa však opýtali Filipa, povedal, že profesor by sa už asi zo zahraničia nevrátil (Šerif jeho stanovisko schvaľuje). Autor tak kritizoval „pštrosiu republiku“ – každý akoby strčí hlavu do piesku a nikoho sa nič netýka. Kým kohút nezaspieva Je to existenciálna dráma z obdobia potlačenia SNP (november 1944); jej názov je parafrázou na Petrovu zradu. Má 2 dejstvá; celý dej sa odohráva na jednom mieste (v pivnici domu po deportovanej židovskej rodine) a len počas niekoľkých hodín. Vystupuje tu 10 postáv, ktoré nedodržali stanné právo (zákaz vychádzania po určitej hodine), kvôli čomu ich Nemci chytili a zavreli do pivnice. Toto však nebol pravý dôvod ich zajatia – v skutočnosti Nemci potrebovali zastreliť 10 Slovákov za vraždu jedného ich vojaka (tak to nariadil veliteľ Von Lucas). 1. dejstvo: V pivnici je starý pán Terezčák (chytili ho pri hrobe svojho syna), ku ktorému neskôr privádzajú dvoch zaľúbencov – študenta Ondreja a gymnazistku Fanku. K nim sa ešte postupne pridajú ďalší ľudia – babica Babjaková (tvrdí, že v tom čase bola pri pôrode, hoci išlo o interrupciu), zverolekár Šustek (po návšteve brata zmeškal vlak), neznámy mladý muž prezývaný Tulák (utiekol z transportu), holič Samko Uhrík (známy v celom meste), pani lekárniková (pyšná malomeštiačka), učiteľ Tomko (láskavý človek, všetkých týchto ľudí učil; tuší, čo ich čaká a snaží sa aspoň zmierniť konflikty). a nakoniec aj prostitútka Marika – prostoreká, jednoduchá a dobrá žena. O vražde nemeckého vojaka strážiaceho veliteľov dom sa všetci dozvedia až od Mariky. Hneď nato chce každý dokázať, že je nevinný. Vtom však do pivnice vojde pán Fischl, ktorý potvrdzuje, že sú rukojemníkmi, ale ak sa do rána nájde vinník, prepustia ich. Všetci okrem Tuláka prosia Fischla, aby sa za nich prihovoril. V tejto hraničnej situácii, keď im hrozí smrť, reagujú rôzne (krik, plač, zúrivosť, ticho, modlitba...). 2. dejstvo: Odohráva sa asi hodinu po polnoci; medzi ľuďmi v pivnici nastáva nervozita. Tulák si odkrojí z chleba, ktorý im poslal Fischl, ale keď Uhrík uvidí, že Tulák má nôž, začne z vraždy obviňovať práve jeho. Opäť prichádza Fischl, tentoraz nesie správu, že nemecký vojak bol v službe opitý, kvôli čomu

major zmiernil podmienky – stačí, keď spomedzi seba vyberú jedného. Uhrík sa hneď pokúsi udať Tuláka, no Fischl ho sklame – nôž vraj zostal zabodnutý v tele mŕtveho. Všetci si vyžiadajú hodinu na rozmyslenie, počas ktorej sa navzájom obviňujú a prejavujú najhoršie ľudské vlastnosti, každý uvádza dôvody, prečo má zostať žiť práve on. Niektorí si však aj teraz zachovajú ľudskú tvár – napr. Ondrej sa chce obetovať za Fanku; učiteľ pochopí, o čo ide: „Zrádzame jeden druhého. Sami seba...“ Ľudia strácajú človečenskú podobu (podobenstvo s Petrom a Ježišom – Peter trikrát zaprel Ježiša – oni v sebe zase zapierajú ľudskosť). Tulák hovorí: „Človek nikdy nemá veľa možností, no vždy má aspoň jednu. Ostať človekom.“ Je za to, aby nevybrali nikoho – nemeckého veliteľa vraj nemusia poslúchať. Toto Uhrík berie ako provokáciu a podreže Tulákovi hrdlo. Vtedy je už ráno (počujú, ako kikiríka kohút) a Terezčák hovorí Uhríkovi: „Prvej, než kohút zaspieval, si zaprel... Zaprel si v sebe človeka.“ Keď príde Fischl s kľúčmi, oznámi, že major chce, aby už niekto z pivnice vyšiel. Nebude vraj žiadny súd – ten človek bude len utekať a Nemci ho zastrelia v behu. Všetci pozrú na Uhríka. Terezčák mu chce podať kľúče, ale učiteľ ho zastaví (aby Terezčák nemal na svedomí Uhríkovu smrť). Uhrík si však kľúče vezme aj sám, vyjde z pivnice a ostatní začujú už len dávku zo samopalu. Hra je zameraná na odhalenie ľudskej psychiky a motívov konania. Autor dokazuje, že v hraničnej situácii človek ukáže svoju pravú tvár, zabudne na ľudskosť a ohľady, je sebecký a snaží sa zachrániť za každú cenu. Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom Táto hra je napísaná pod vplyvom sci-fi; je založená na satirickom zveličovaní. Hlavnou postavou je dvojnásobný vrah Luigi Lombardi, ktorý je odsúdený na smrť na elektrickom kresle. Jeho advokát sa preňho pokúša získať čas a pre seba slávu – ponúkne nemocnici Luigiho srdce na transplantáciu (preto nemôže zomrieť na elektrickom kresle, ale musia ho popraviť tupým mečom). O Luigiho srdce má záujem armáda (na experimenty – koľko jeho srdce vydrží), Doňa Dolores (chce ho pre starnúceho manžela, ponúka zaň svoju dcéru), Jesabel (Luigiho žena, srdce chce pre svojho milenca). Všetci títo sa menia na ľudské hyeny; nakoniec Luigiho zabijú a srdce tak nedostane nikto z nich. Autor v tomto diele vygradoval negatívne vlastnosti človeka až do absurdity.

Osvald Zahradník študoval na Filozofickej fakulte v Prahe; pracoval v Československom rozhlase, neskôr pôsobil ako šéf činohry SND a tajomník Zväzu slovenských dramatických umelcov. Najskôr sa venoval rozhlasovej hre. Debutoval divadelnou hrou Sólo pre bicie (hodiny); ďalšími dielami boli napr. Sonatína pre páva, Prelúdium v mol, Meno pre Michala, Omyl chirurga Moresiniho, Zurabája alebo Epitaf pre živého a Prekroč svoj tieň (posledné dve boli inšpirované vojnou a SNP). Sólo pre bicie (hodiny) Zobrazil tu krehkosť ľudských vzťahov a hľadanie zmyslu života. Hra je založená na generačnom rozpore (životné názory a potreby mladých / osamelí ľudia v dôchodkovom veku). Má 3 dejstvá. 1. dejstvo: Hlavnou postavou je tu Pavel Jesenský, ktorý žije so svojím starým otcom Františkom Ábelom (ten ho ako úplnú sirotu podporuje). Pavel pri jednej debate naráža na Františkove zamestnanie (robil tzv. liftboya; musel sa poklonkovať bohatým ľuďom, aby od nich dostal sprepitné). Ich debatu pretrhne pani Contiová a pán Chmelík (títo dvaja pripadajú Pavlovi smiešni – napr. Contiová chodí všade s veľkým kufrom). Varia si čaj; ona pritom spomína na hotely jej otca a na čaj, ktorý tam varili. Prichádza inšpektor, ktorý privádza pána Reinera – opravára hodín a zlatníka. Ten chce vyliezť na vežu a opraviť hodiny, kvôli čomu ho inšpektor považuje za blázna.

2. dejstvo: Pavel sa s priateľkou Dášou rozpráva o budúcnosti; plánujú sa vziať, ale nemajú kde bývať. Po chvíli sa začnú hádať, kto čo dostane do manželstva – Pavel tvrdí, že dostane byt. Keď to však začuje starý otec, odmietne im prepustiť izbu, pretože v kuchyni by mu vraj bolo chladno. Vtedy mu Pavel navrhne, aby pouvažoval o domove dôchodcov. Starý otec vytiahne 2 vkladné knižky s úsporami na pohreb, ale Dáša peniaze odmietne a odíde. Pavel starému otcovi vyčíta jeho piatkové stretnutia s priateľmi, ktorých on považuje za bláznivých klamárov. 3. dejstvo: Je piatok a Ábel sa stretáva s priateľmi. Chmelík prináša kyticu pre pani Contiovú, ktorá má narodeniny; Reiner jej zase donesie staré hodiny a Ábel pravý Cejlónsky čaj. Chmelík ju chce potešiť, a tak nahovorí Pavla, aby jej cez telefón zagratuloval v mene jej syna. Po oslave teda Pavel zavolá a predstaví sa ako Conty, načo však ona dostane srdcový záchvat. Až pri prehľadávaní jej dokladov všetci zistia, že nikdy nebola vydatá a v kufri nosí svadobný závoj a venček. Sonatína pre páva Autor tu zachytáva vzťahy medzi ľuďmi na okraji spoločenského záujmu; je to tiež sonda do ich psychiky. Titus Gara zbiera, opravuje a ponúka starožitnosti len preto, aby sa mohol stretnúť s ľuďmi. Prežíva traumu, pretože mu zbúrali dom kvôli novému sídlisku. Marián Belan je šofér kamiónu, ktorý v žiarlivosti zbil svoju ženu a teraz sa vracia z väzenia. Po tom, ako si prečíta inzerát na starožitný svietnik, navštívi Garu a zblíži sa s ním; Gara mu navrhne, aby u neho zostal bývať. Pani Kristeková je Garova panovačná suseda, ktorá rada rozkazuje. Je nepríjemná dokonca aj na svoju pomocníčku – pani Javorskú. Tá je vykreslená ako ochotná, obetavá, starostlivá, zahriaknutá a bojazlivá žena. Keď sa postará o Kristekovú, občas príde aj ku Garovi, ktorý jej dvíha sebavedomie. Neskôr sa zapáči Belanovi, ktorý jej kúpi topánky. Kontrastom ku Kristekovej je Milica – mladé postihnuté dievča, ktoré je plné života aj napriek tomu, že nemôže chodiť. Keď raz príde ku Garovi kvôli inzerátu na starožitný invalidný vozík, rozhodne sa jej ho darovať.

Ján Solovič vyštudoval VŠMU v Bratislave; pôsobil v Československom rozhlase a neskôr ako tajomník a predseda Zväzu slovenských spisovateľov. Začínal rozhlasovými hrami. Napísal dielo Občianska trilógia poznačené schematizmom, ale aj cennejšie historické hry, ako napr. Zvon bez veže. Občianska trilógia 1. časť – Meridián: Hlavnou postavou je tu zidealizovaný robotník – železničiar, bývalý partizán a čestný komunista Tomáš Benedik. Je tu nastolený aj mravný problém – Tomáš odmieta využiť známosti na to, aby sa jeho mladší syn Miky dostal na medicínu. Má aj syna Iľju (dostal meno po ruskom partizánovi, ktorý Tomášovi zomrel v náručí). Ten je lajdákom a hrozí mu vyhodenie z vysokej školy, preto žiada otca, aby sa zaňho prihovoril. Lekár Hajnoš zase od Tomáša žiada, aby mu podpísal dosvedčenie o svojej účasti v SNP. On však napriek všetkému zostane čestný a nevyužije známosti. Zomiera na infarkt. 2. časť – Strieborný jaguár: Hlavná postava – Iľja, predseda stavebného družstva, ktorý prideľuje byty za úplatky. 3. časť – Zlatý dážď: Hlavná postava – Miky, ktorý tiež čiastočne podľahne a z vlastných peňazí dá úplatok jednej firme, aby v obci dokončila vodovod. Zvon bez veže Hlavnou postavou je Matej Bel, ktorý tu rieši morálny problém – Daniel Krman je uväznený, ale Bel mu nedokáže ako priateľ pomôcť, pretože nemá dosť morálnych síl (bojí sa o svoje dobré miesto na cisárskom dvore).

Autorské divadlá Znaky autorských divadiel: vlastné texty, improvizácia, účinkovanie hercov aj nehercov, využívanie hudby, piesní a prvkov absurdného divadla. Uplatňujú hlavne malé javiskové formy – kabarety, pásma, scénky, skeče (krátke dramatické výstupy so satirickým obsahom).

Radošinské naivné divadlo bolo založené v roku 1963 v Radošine (pri Trnave) ako ochotnícke divadlo. Ústrednou postavou bol od začiatku Stanislav Štepka (zakladateľ, autor a herec). Prístup k realite je naivný (hry sú akoby neprofesionálne), autor vedome udržiava dojem ochotníckeho divadla. V divadle účinkujú aj neherci (napr. Katarína Kolníková). Štepka v hrách paroduje slovenskú literatúru, ľudovú slovesnosť, populárne šlágre, reklamné slogany a politické heslá; využíva aj niektoré postupy absurdnej hry (hromadenie slov, skupiny slov na základe asociácii). Hry parodujú náš reálny život (politický, ekonomický) a ľudské vlastnosti dnešného človeka. Hry: Jááánošííík (podtitul – Správa o hrdinovi alebo hra na hrdinu), Človečina, Pavilón B, Alžbeta Hrozná alebo Krw Story, Lás-ka-nie (podtitul – Druhá správa o človečine), Čierna ovca, Kino Pokrok, Slovenské tango, Ženské oddelenie a Hostinec Grand. Jááánošííík Je to jedna z najúspešnejších hier tohto divadla. Parodicky spracúva jánošíkovskú tematiku; dramatický text dopĺňajú komentáre; je využitá hudba, piesne, netypické kostýmy a scéna. V úvodnej scéne sú na javisku dve postavy oblečené v pyžamových kabátikoch: Herec a Vedúci (ktorý sa chystá opustiť divadlo). V dedine Ťarchavá sa matke Dagmar Jánošíkovej, rodenej Trautenbergovej, narodí syn Juraj. Otcom je Jonathan Jánošík (vlastným menom Wiesmann), ktorý už má s Dagmar staršiu dcéru Helenu. Po tom, ako prichádzajú drábi, musí ísť matka s dcérou do kaštieľa, pretože si ich dal zavolať veľkomožný pán Révay, kandidát milostných vied. Helena píše bratovi Jurkovi trojrohý lístoček o tom, aký majú ťažký život. Keď otec umrie a pochovajú ho, prichádza Jurko. Odmieta byť hrdinom a nechce sa dostať do čítaniek; túži iba žiť s Aničkou. Preto sa rozhodne, že odíde. Spolu s Uhorčíkom lúpia, raz prepadnú aj urodzenú matku s dcérou. Posledná scéna (Koniec legendy) – po Jánošíka (Herca) a Uhorčíka (Vedúceho) si príde ošetrovateľ z psychiatrie; opäť dostanú nemocničné kabátiky.

Divadlo Lasicu a Satinského je intelektuálne autorské divadlo, ktorého počiatky siahajú do roku 1959, kedy sa odohralo ich prvé spoločné verejné vystúpenie. V roku 1961 v divadle vystupoval ešte aj Miroslav Horníček. V rokoch 1968-70 pôsobili v Divadle na Korze; v rokoch 1971-72 museli pôsobiť v Prahe, pretože na Slovensku mali účinkovanie zakázané. Od roku 1978 sú členmi Činohry Novej scény; od roku 1992 je Lasica umeleckým šéfom Štúdia S. Texty si písali sami; sú asociatívne a využívajú slovné hračky; humor je založený na improvizácii a parodovaní. Majú formu dialógu, je v nich využitý spisovný jazyk a cudzie slová, menej nárečie. Texty sú doplnené hudbou a piesňami (ich texty písal hlavne Tomáš Janovic). Ich prvou hrou je dramatický dialóg Soirée (1968). Ďalšie hry: Deň radosti, Nečakanie na Godota a Náš priateľ René. Kabarety: Nikto nie je za dverami a Ktosi je za dverami. Soirée V knižnej verzii má 3 časti: 1. časť, 2. časť a Hamlet; na CD má 4 časti: Pretvárka, Životopisy, Piková dáma a Hamlet. Cieľom je analýza ľudského vnútra a jeho vzťahov, ale aj satira na politickú situáciu v čase socializmu.

Slovenská poézia po roku 1945 Roky 1945-48 Postupne bola potlačená každá snaha o slobodný rozvoj poézie. Najskôr vychádzala tzv. priečinková literatúra, teda diela napísané cez vojnu, ktoré nemohli byť vydané kvôli svojmu obsahu (odpor voči vojne a fašizmu) – napr. diela Studňa (Smrek), Pašovanou ceruzkou (Novomeský) a Ohne na horách (Plávka); títo autori boli aj účastníkmi SNP. Patrí sem aj tvorba nadrealistickej skupiny (1945-47; v tomto období už opúšťala nadrealistickú poetiku, nový umelecký rozmach u nej nastal až v 2. polovici 50. rokov) a katolíckej moderny (Dilong, Strmeň, Šprinc a Zvonický emigrovali, Silan a Haranta sa odmlčali; ďalší rozvoj ich literatúry nastal až v emigrácii). 50. roky Uplatnila sa jednotná tvorivá metóda a poézia v službách ideológie. V roku 1956 sa začala nová vývinová etapa – zbierky Až dozrieme (Rúfus) a Dotyky (Válek), ktoré sú charakteristické obraznosťou a sústredenou ideou básne. Od roku 1958 sa na stránkach časopisu Mladá tvorba začala objavovať tzv. Trnavská skupina (konkretisti a expresívni senzualisti, ktorí odmietali tradície, konvenčnosť a staré tvorivé postupy; žiadali zmyslovú konkrétnosť a právo na experiment, vyzdvihovali metaforu, obraznosť, asociácie a sugestívny básnický obraz; hlásili sa k európskym avantgardným smerom). Predstavitelia: Ján Stacho, Ľubomír Feldek, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič a Ján Šimonovič. Polovica 60. rokov S 1. číslom Mladej tvorby z roku 1964 nastupuje skupina Osamelých bežcov (predstavitelia: Ivan Laučík, Ivan Štrpka a Peter Repka). Ďalší básnici tohto obdobia: Mikuláš Kováč, Ján Bazáczi, Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Kamil Peteraj, Marián Kováčik, Vojtech Kondrót, Štefan Strážay a Štefan Moravčík. Osamelí bežci vydali manifest Prednosti trojnohých slávikov, v ktorom odmietli tradičné a oficiálne hodnoty (hlavne Andreja Plávku, ale čiastočne aj celú predošlú generáciu; uznávali len Válka a konkretistov). Odmietali zasahovanie ideológie do literatúry, protestovali proti spoločenskému pokrytectvu a snažili sa ničím nehatiť svoje sebavyjadrenie. Ich poézia bola originálnou poetikou; básne boli polyfonické a viacvýznamové. Koniec 60. / začiatok 70. rokov Roky normalizácie – mnohí nesmeli publikovať, iní sa odmlčali (napr. aj Osamelí bežci). 70. roky Začala vychádzať príloha Nového slova – Nové slovo mladých. Hlavným predstaviteľom bol Vojtech Mihálik. Vznikla tzv. „básnická škola“, ktorej autori písali ideologizovanú poéziu, ale v rámci nej sa objavili aj samostatné talenty s kvalitnou poéziou (Ján Švantner, Daniel Hevier). 80. roky Nastalo ďalšie uvoľnenie; nástup mladých autorov (Jozef Urban, Ivan Kolenič) a návrat odmlčaných autorov (Ivan Laučík, Ivan Kupec, Zlata Solivajsová, Peter Repka). Aj v období po roku 1945 bola stále aktuálna téma, ktorú mnohí spisovatelia spracúvali už pred vojnou (Kostra, Horov, Plávka – rozoberali tému rodného kraja, mali pocit ohrozenia a straty životných hodnôt kvôli nastupujúcej 2. svetovej vojne).

Ján Kostra sa narodil v Turčianskej Štiavničke; vo svojej tvorbe preto opisoval hlavne Turiec. Maturoval na gymnáziu v Žiline, štúdium architektúry v Prahe nedokončil. Pracoval ako bankový úradník v Bratislave a ako redaktor v Slovenskom rozhlase, rôznych denníkoch a časopisoch (napr. v Kultúrnom živote). Na jeho poéziu mal vplyv Walker, poetizmus (Nezval), Novomeský a Smrek. Patril k mladším DAVistom, ktorých označovali aj ako R-10 (pretože všetci sa narodili v roku 1910). Debutoval zbierkou Hniezda, v ktorej využil zrakové a sluchové dojmy (vplyv symbolizmu a poetizmu). Ďalšie zbierky: Moja rodná; zbierky z obdobia 2. svetovej vojny – Ozubený čas, Puknutá váza, Všetko je dobre tak a Ave Eva. Po roku 1948 začal písať schematickú poéziu (Na Stalina, Za ten máj, Javorový list), ale v 60. rokoch opäť nadviazal na poéziu spred roku 1948 (Šípky a slnečnice, Báseň, dielo tvoje). Posledné diela: Každý deň a Len raz. Moja rodná (zbierka) Má 2 časti: Moja rodná a Súmrak básne. Hlavné motívy: domov, rozpor medzi mestom a dedinou, svetom a domovom; ohrozenie domova, spomienky na matku, roky šťastia a štúdia. Zobrazuje tu aj vojnové ohrozenie – napr. v básni Demobilizácia reaguje na demobilizáciu československých vojakov, ktorí dostali rozkaz bez boja opustiť hranice (Mníchov). Najznámejšou básňou je Moja rodná. Moja rodná (báseň) Je to lyrická báseň; kompozíciou pripomína Kraskovu Otcovu roľu. Lyrický subjekt sa stotožňuje s rovesníkmi („my“ – „zablúdili“). Tí všetci študovali a pracovali ďaleko od rodného kraja, ktorý ich čakal, pokiaľ oni obdivovali cudzie krajiny. Autor tu rodný kraj (Slovensko) označuje ako „krtisko“; využíva synekdochu pars pro toto (zámena časti za celok – „verná rodná hruda kamenistá, pás poľa zemiakového, pokorný ovsík chudoby, trnka na medzi, šíp“), krásne epitetá (epiteton ornans), zdrobneniny a metafory. V 4. strofe básnik zosobňuje rodný kraj – oslovuje ho ako svoju milú; v 5. strofe parafrázuje niektoré verše zo Šalamúnovej Piesne piesní („bosá kráľovná, pastierka jahniat najbelších“). Opisuje tiež prostý život slovenského ľudu. V závere sa rozhodne vrátiť domov (symbolom návratu je žobrácka mošna). Každý deň Vyslovuje tu potrebu každý deň stretnúť blízkeho človeka, ktorý nepodľahne ťažkostiam („ktorý bremä vláči; | klesá | a z prachu vzletí“). Ak sa tak nestane, „deň stratený je“. Záver: „Každý deň stretnúť človeka. | Človeka stretnúť každodenne.“ Len raz V tejto básnickej zbierke autor zhŕňa vlastné zážitky, skúsenosti a spomienky; hodnotí seba ako človeka a básnika.

Pavol Horov (vlastným menom Pavol Horovčák) bol rodákom z Bánoviec nad Bebravou, ale žil a pôsobil na východnom Slovensku, neskôr v Bratislave. V jeho 1. zbierke Zradné vody spodné vyjadruje postoj k človeku, ktorý trpí vo vojne. Ďalšie zbierky: Nioba matka naša, Návraty (má 2 časti: Návraty – akoby umelecká autobiografia autora; Zemplínske variácie – vyznáva sa z lásky k Zemplínu), Moje poludnie, Slnce nad nami (v posledných dvoch opísal rodný kraj v období po vojne a budovanie – autor ho víta so spevom, radostne a nadšene). Napísal ešte básnickú skladbu Vysoké letné nebe a básnické zbierky Koráby z Janova (reakcia na krátky pobyt v Taliansku; konfrontácia domova a cudziny, prítomnosti a budúcnosti) a Ponorná rieka (venovaná Novomeskému; obsahuje hodnotenie seba ako človeka a básnika; ľudské, mravné a citové hodnoty človeka).

Nioba matka naša Zbierka je čiastočne inšpirovaná osudmi autora samého a jeho matky. Má 3 časti. 1. časť – Nioba matka naša: Je baladická a tragická; zobrazuje utrpenie ľudstva vo vojne. Vyskytuje sa v nej motív Nioby – antickej matky, ktorá sa rúhala bohyni Léthé. Tá sa preto pomstila – usmrtila 7 Niobinych synov a 7 dcér. Nioba potom od žiaľu skamenela. 2. časť – Nápisy na hroby: Obsahuje 17 sonetov, v ktorých vyjadril svoje vlastné pocty z vojny a spomienky z detstva (napr. ako jeho otec zahynul v 1. svetovej vojne). 3. časť – Trhlinou krvi: Vyhodnotenie vlastných zlých skúseností a ich zovšeobecnenie pre celé ľudstvo. Vysoké letné nebe Časti: Domov, Vysoké letné nebe, Namiesto rozlúčky a Stretnutie. Je tu zobrazený ďalší z návratov do rodného Zemplína, ktorý už nie je len istotou, ale odrážajú sa na ňom aj zmeny. Autor porovnáva jeho starú podobu s novou, opisuje všedný deň, ale aj nedeľu. V závere sľubuje svoj návrat. Celá skladba sa končí básňou Spomienka (kaligram – využíva voľný verš a stroficky nepravidelné členenie; každý verš sa začína veľkým písmenom).

Andrej Plávka sa narodil v Liptovskej Sielnici, preto sa vo svojej tvorbe venoval predovšetkým Liptovu. Štúdium práva v Prahe nedokončil; vykonával rôzne funkcie v štátnych, vydavateľských a spisovateľských inštitúciách. Zbierky Tri prúty Liptova (1942) a Po rokoch (1957) boli spoločne vydané pod názvom Liptovská píšťala. Po nich sa autor začal zaoberať tematikou SNP – v zbierke Ohne na horách a básnickej skladbe Tri vody. Ďalšie diela: básnická zbierka Neumrel na koni; diela z 50. rokov Zelená ratolesť, Domovina moja, Sláva života a Kosodrevie (ich témou je oslava socialistických premien – poézia v službách ideológie; porovnáva minulosť s prítomnosťou) a diela zo 60. rokov Korene, Postscriptum a Zámlky nad jazerom (tieto sa zaraďujú k návratovej poézii). Liptovská píšťala Toto dielo má 3 časti: Návrat (prírodné krásy Liptova), Pri kozube (ľud Liptova v histórii) a Tieseň krásy (ľud a jeho zrastenosť s prírodou a tvrdým životom). Oslavuje tu rodný kraj, ľudí, ktorí v ňom žijú a svojich najbližších. „Prúty tri, šibajte do žitia môjho kýpľov, zase som po silu k tebe prišiel, Liptov.“ Ohne na horách Jedna z básní – Na troskách: Zamýšľa sa tu nad vojnou tesne po jej skončení, hľadá ľudí, ktorí chcú obnoviť vojnou zničenú krajinu. „Podaj mi ruku človek, chcem cítiť tvoje teplo. A teraz sa mi priznaj: stavať chceš raj či peklo?“ Tri vody Je to lyricko-epická skladba, ktorá kompozične pripomína Hájnikovu ženu – na začiatku je Pieseň o hore, nasleduje 8 spevov a Pozdrav. Hlavným hrdinom je Jano Dúbravec (čestný a odvážny vrchár; v SNP bojuje za oslobodenie). Neumrel na koni Táto zbierka bola vydaná pri príležitosti 30. výročia SNP. Básne majú spomienkový charakter; udalosti SNP autor podáva ako snahu oslobodiť sa a zrealizovať túžbu človeka po slobode.

Zámlky nad jazerom Spomienkové básne na autorove detstvo (prežil ho v dedine, ktorá bola neskôr zaliata Liptovskou Marou); reflexie o blízkych a o dome (napr. v básni Tri staré jablone).

Vojtech Mihálik vyštudoval Filozofickú fakultu UK (slovenský jazyk a filozofiu); neskôr bol redaktorom, funkcionárom a verejným činiteľom. V rokoch 1977-85 bol riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Debutoval básnickou zbierkou Anjeli (poézia blízka mladšej vlne modernej katolíckej tvorby; náboženské a meditatívne básne – napr. báseň 20-ročný Jób vyjadruje vnútorný nepokoj). Zbierke Plebejská košeľa (poézia socialistického realizmu) sú podobné aj zbierky Spievajúce srdce, Spievajúca láska, Neumriem na slame, Archimedove kruhy a Vzbúrený Jób. Ďalšie zbierky: Tŕpky, Appassionata (v preklade „vášnivo, náruživo“) a Sonety pre tvoju samotu (obsahuje 100 sonetov o láske). Tŕpky Obsahujú 23 básní, ktorými chce autor poukázať na smutný osud žien (hoci sú podľa zákona rovné mužom). Sú tu napr. básne Krájanie (osud ženy, ktorú po rokoch opustil manžel) a Starenky učiteľky. Appassionata Významná básnická skladba, ktorá nesie názov po Bethovenovej skladbe. Hlavnou myšlienkou je láska medzi mužom a ženou (láska je podľa autora výsostným prejavom človeka). 1. časť – Allegro disordinato 2. časť – Andante brutale ostinato 3. časť – Moderato malincolico 1. a 3. časť sú lyrické a reflexívne, písané rispektom; zobrazujú kvalitu vzťahov medzi mužom a ženou, podoby lásky, rezignáciu a opätovné hľadanie lásky. 2. časť je epická, písaná voľným veršom; vykresľuje príbeh tajnej lásky ruského básnika Gercena v Paríži.

Milan Rúfus, jeden z najvýznamnejších súčasných básnikov, je rodákom z Liptovského Mikuláša. Vyštudoval slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte UK; pôsobil ako vysokoškolský profesor. Žije v Bratislave. Debutoval zbierkou Až dozrieme; po nej vyšla zbierka Zvony (1968). V roku 1974 vyšla v kompletnom vydaní poézia napísaná ešte pred debutovou zbierkou pod názvom Chlapec maľuje dúhu. Ďalšie zbierky: Stôl chudobných, Prísny chlieb, Óda na radosť, Neskorý autoportrét, Čítanie z údelu, Žalmy o nevinnej, Vážka a Jednoduchá až po korienky vlasov. Tvorba pre deti: Kniha rozprávok (zbásnené Dobšinského rozprávky), Modlitbičky a Nové modlitbičky. Eseje: Človek, čas a tvorba, O literatúre, Rozhovory so sebou a s tebou (1. a 2. diel). Až dozrieme Zbierka je tematicky rôznorodá. Vyjadruje lásku k domovu, matke a otcovi, ale je tu rozvinutá aj téma 2. svetovej, kórejskej a francúzsko-kórejskej vojny. Nachádzajú sa v nej aj zovšeobecnené posolstvá ľudstvu. V úvodnej básni Ľudstvo využíva paralelu medzi prírodou pred žatvou a ľudským dozrievaním. Ďalšie básne: Verše: Je to reakcia na to, že koncom 50. rokov socializmus neprijal jeho poéziu. „Už nám tvojej slzookej lutne v šťastí našom synak netreba“ (slzooká = smutná; lutna = poézia, verše).

Na chotári malá jeseň sedí: Spomienková báseň; pripomína Kraskovu báseň Vesper Dominicae. Úvod má 2 strofy, v ktorých nám podáva lyrický opis jesene (symboly – ospalé nebesá, lastovičky na drôtoch). Ďalšie strofy sú už reflexívne – spomienky na matku (ako ho balí na cestu a po odchode naňho stále myslí, na stole dokonca prestiera aj pre neho). Rakvy z Vietnamu: Hovorí o tom, že namiesto živých chlapcov sa z Vietnamu otcom vracajú len rakvy. Monológ v lazarete: Generálovi sa v lazarete (nemocnici) prihovára slepý vojak a prosí ho, aby jeho milej (predavačke kvetov v Marseille) odovzdal odkaz, že má naňho zabudnúť; zároveň mu vyčíta: „Vy ste nás pane veľmi klamali, pre hriešnu vábnosť cudzích plodov, [lákal ich na cudzie kraje a dobyvateľské ciele] o vlasti piesňou odratou, miesili lúpež so slobodou, [na jednej strane chcú oslobodiť vlasť, ale zároveň akoby išli lúpiť] štít muža s nožom piráta.“ Zvony Základnými motívmi sú zem, detstvo a ľudský údel. Zachytáva tu ľudskú bolesť, šťastie v láske, odcudzenie ľudí a ľahostajnosť. V niekoľkých básňach podáva obraz tradičného roľníckeho života a ťažkej práce ako základu existencie, kde žatva znamená chlieb. Taktiež sú tu aj úvahy o dospievaní. Báseň Zvony detstva: Využíva tu motív kľúča, ktorý zjedia deti, čím prekročia prah detstva a vojdú do dospelosti. Stôl chudobných Hodnotí tu súčasnosť z pozície morálnych princípov jednoduchého človeka, ktorý rozumie prírode. Príroda sa sama stáva etickým princípom, oslavuje človeka (roľníka) a jeho prácu. Prísny chlieb Reaguje tu na ubiehajúci čas ľudského života (zomrela mu matka aj otec) – napr. v básňach Mamine jarné cesty a Myška. Citát: „Po koľký raz, už odvtedy, čo prišla s bodkou (= smrťou) po živote. Smrť do nás prišla spievať koledy a nanosiala toľko ticha.“

Miroslav Válek (1927 – 1991) študoval na Vysokej škole obchodnej v Bratislave (nedokončil ju); pôsobil ako redaktor a šéfredaktor v Mladej tvorbe a Romboide. Bol aj politicky aktívny (v rokoch 1969 a 1988 bol ministrom kultúry). Debutoval zbierkou Dotyky. Ďalšie zbierky: Príťažlivosť, Nepokoj, Milovanie v husej koži a Slovo (táto zbierka obsahuje angažovanú poéziu, ale aj pekné myšlienky; je venovaná „Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom.“). Dotyky Táto zbierka zaznamenala kladný ohlas kritiky; Válek si tu všíma človeka a dramatickosť jeho života. 1. časť – obsahuje básne reflexívne (napr. Nepochopiteľné veci), lyrické (Večer, Dážď) a ľúbostné (S hlavou v ohni, Jablko). 2. časť – cyklus Rovina, ktorý pozostáva z troch básní: Dotyky, Zem pod nohami a Krídla. Dotyky – báseň Jablko Je to rámcovaná, dramatická a kompozične uzavretá báseň – dramatický príbeh ukončenej lásky medzi básnikom a jeho priateľkou. Presne sledujeme, čo sa medzi nimi odohráva a čo si povedia. Jablko tu symbolizuje lásku, ale aj nejasnosť a svár; zelené jablko zase krátky vzťah a nezrelosť citu.

Básnik je rozhodnutý ukončiť vzťah, ale priateľka ho prosí, aby zmenil názor. Keď uňho nenachádza pochopenie, odchádza – vtedy ju naopak básnik začne prehovárať, aby ostala (ale ona aj tak odíde). „Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.“ – je to akoby predpoveď nastávajúceho problému (ich rozchodu); je zaprášené, čo znamená, že nezhody trvajú už dlho. Básnik ho zdvihne – znamená to, že chce, aby sa problémy skončili. Položí ho na stôl – dáva najavo, že problémy stále pretrvávajú. Jeho priateľka ho začne utierať – má snahu tieto problémy riešiť. Ale keď otvorí dvere a rozhodne sa odísť, jablko opäť spadne na zem – problémy sa pre básnika neskončili. Dotyky – báseň Estetika Autor tu píše melancholickú poéziu; mnohí mu radia mlčať, no on sa nepoddáva: „To som ja, | zúfalý, večný učeň múz, | zavesil som sa na krk životu, | napil som sa jeho horkej krvi. | ...nesiem slovo ešte žeravé... | usínať budete s mojím slovom v srdci | a zobúdzať vás bude k životu.“ Príťažlivosť 1. časť – Oslnenie: Reaguje v nej na 2. svetovú vojnu; patrí sem napr. báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. 2. časť – Robinson: Najznámejšou básňou je Robinson. Príťažlivosť – báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať Ide o asociatívnu a polytematickú báseň, ktorá obsahuje bohaté metafory (aj genitívne), symboly a prívlastky. Celá báseň je kombináciou verša a prózy. Citát: „Každý deň si uväzujem kravatu. | Každý deň myslím na to isté.“ – spomína tu na učiteľa dejepisu, ktorý sa obesil, na rok 1936 (Mníchovský diktát), na osud svojej spolužiačky Heleny Daňkovej z 3.B a tiež na atentát na Heydricha. Príťažlivosť – báseň Robinson Sú tu zobrazené pocity moderného človeka – konkrétne strach (muž si siahne na život – skočí z mosta, no mesto si ho vôbec nevšíma). Básnik si uvedomuje potrebu blízkeho človeka: „Chcel by som letieť na juh tvojho srdca.“ – takéhoto človeka hľadá už od detstva. Človek si podľa neho sám ničí svet: „Obrovský čierny vták si sadol na palmu, zakryl slnko napalmu.“ – je tu využitý kalambúr (na palmu – napalmu). V závere vyjadruje vieru, že človek sa spamätá a začne odznova. Nepokoj Báseň Zabíjanie králikov: Základnou udalosťou je zabitie králika v nedeľu na obed. Autor dáva do kontrastu to, že nedeľa je pre ľudí sviatkom, ale pre králika je dňom smrti. Postupne sú opísané a vymenované činnosti, ktoré predchádzajú zabíjaniu, potom aj samotné zabíjanie a celý ďalší týždeň človeka, ktorý opäť skončí nedeľným zabíjaním. Slovesá sú v neurčitkoch, kvôli čomu báseň pôsobí ako diár („zabiť... odrať...“). Milovanie v husej koži Báseň Skaza Titaniku je inšpirovaná smrťou J. F. Kennedyho. Využíva asociácie o rýchlych zmenách vo svete, o vojnách a náhlení. V básni Len tak vyjadruje túžbu lyrického subjektu po láske a dialóg básnika a ženy.

Daniel Hevier (1955) vyštudoval slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte UK. Pôsobil ako rozhlasový a literárny redaktor a šéfredaktor v Mladých letách; v súčasnosti je majiteľom vydavateľstva Hevi. Tvorí poéziu pre deti a dospelých, ale aj texty a prózu.

Debutoval zbierkou Motýlí kolotoč (využíva tu ľúbostné, prírodné a rodinné motívy; ide o hranú poéziu, vyjadruje v nej radosť zo života, ale aj nežnosť a krehkosť života). Ďalšie zbierky: S otcom v záhrade (obsahuje spomienkové básne – napr. Báseň na Prievidzu – podáva nám spomienkové asociácie na mesto, jeho dejiny, tradície, súčasnosť, prírodu, okolie a známe osobnosti) a Vták pije z koľaje (pribúdajú tu už aj vážnejšie témy, uvažuje o našich dejinách – napr. v básni Z holého). Prvé 3 zbierky sú typické svojimi harmonickými tónmi a zobrazením intímneho vnútra lyrického subjektu. V ďalších zbierkach už nastala zmena témy a poetiky – hovorí hlavne o človeku v modernej dobe, jeho uponáhľanom živote, napätí a duševných krízach. Odklonil sa od prírodného a vidieckeho prostredia, naopak, priklonil sa k mestu. Jazyk je civilný; využíva slang, odborné výrazy, vulgárnejšie slová a anglicizmy. Tieto znaky majú zbierky: Nonstop!, Elektrónkový klaun (lyrickým hrdinom je človek na gombíky riadený počítačom), Pohyblivý breh a V každých dverách. V posledných dvoch vyjadruje rozpory modernej doby, ich odraz v človeku, rýchle plynutie života, ale aj veľkú zodpovednosť za blízkych a potrebu opäť nájsť pôvodnú harmóniu človeka s prírodou. Oslovuje mladých, píše o nich a využíva aj ich jazyk – napr. v básni syntezátorová generácia. O Bratislave píše v básni oznamy, čiže mesto, čiže Bratislava. V ďalších básňach je humorný až sarkastický voči veciam okolo seba, ale aj sám voči sebe (napr. ironický dodatok k autoportrétu: „Neviem, aká budúcnosť ma čaká. | Na druhej strane ma však teší, | že ani budúcnosť nevie, | akého sa ma dočká.“). Ďalšia zbierka: Psí tridsiatok; bohatá tvorba pre deti: Nevyplazuj jazyk na leva, Kam chodia na zimu zmrzlinári a Aprílový Hugo. syntezátorová generácia Vyjadruje tu ľútosť nad generačným rozdielom (básnik „je taký staromódny“ a mladí „sú módne starí“). Báseň je písaná voľným veršom, nepoužíva rým, interpunkciu ani veľké písmená; strofa je nepravidelná. Sú v nej využité cudzie a slangové slová, zvláštne epitetá, metafory, slovné hračky a zvukomaľba (napr. „za distingvovaným dizajnom displejov“). oznamy, čiže mesto, čiže Bratislava Podáva nám tu odpatetizovaný pohľad na mesto – akoby pohľad ochrancu prírody: „...stromy v betóne sa | pomaly stávajú betónom | a urazená tráva | sa vysťahovala na perifériu | ale mesto... trocha páchne | bolo by ho treba trochu vyvetrať“. Psí tridsiatok Táto zbierka obsahuje satirickú poéziu – napr. báseň Pravidlá slovenského dravopisu (tvoria ju hlavne slová v 2. osobe j.č. rozkazovacieho spôsobu; naráža v nej na dravosť a sebeckosť mladého človeka). Ďalšia báseň – Obcovanie v rodnej obci (využíva v nej narážky; akoby sa jednalo o privítanie slávnych rodákov v rodnom meste – „samorodák alkohol, vraj máš múdru gebuľu, budeš tu mať tabuľu“).

Ondrej Čiliak je naším regionálnym básnikom; napísal zbierku Čistá po dotyku (napr. báseň Bojnice v bielom).