Sloboda Rudolf Autorka textu: Marta Balážová Charakteristika jednou vetou: Slovenský spisovateľ, tvorca moderného slovenského románu a poviedok; v druhej polovici 20. storočia vytvoril rozsiahle a obsahom mimoriadne hodnotné dielo; každou svojou knihou spochybňoval a vyvracal v slovenských kultúrnych podmienkach tradične pestovanú predstavu o esteticky a obsahovo správnom - disciplinovanom literárnom texte, vrátil literárnu tvorbu k činnosti nanajvýš úprimnej a intímnej. Životopisné údaje: Rudolf Sloboda sa narodil 16. apríla 1938 a detstvo prežil v Devínskej Novej Vsi pri Bratislave. Pochádzal z rodiny chorvátskeho starousadlíka a úradníka, nie práve v dokonalej rodine, rodičia sa rozviedli a Rudolf bol citovo viazaný najmä na otca. Po maturite začal študovať na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po roku štúdia však odišiel pracovať do Vítkovických železiarní v Ostrave. Po návrate bol redaktorom vo vydavateľstve Smena, potom dramaturgom štátneho filmu a odborným pracovníkom v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Od roku 1988 bol umelcom v slobodnom povolaní a venoval sa výlučne literárnej tvorbe. Ako autor filmových scenárov, poviedok, hier, básní, ale najmä experimentálnych próz výrazne ovplyvnil súčasnú slovenskú literatúru. Stal sa symbolom moderného intelektuálneho románu. 6. októbra 1995 v Devínskej Novej Vsi dobrovoľne ukončil svoj život. Diela: Ako dvadsaťročný debutoval Rudolfa Slobodu poviedkou Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou v časopise Mladá tvorba. Do literatúry vstúpil románom Narcis, ktorý vydal v roku 1965. Na základe vlastnej životnej skúsenosti v ňom stvárnil osudy hrdinu, ktorý preruší štúdium a odchádza pracovať do bane. Je to prejav revolty mladého človeka, ktorý hľadá osobnú nezávislosť. Pokračovaním tohto diela je román Britva (1967) o živote mladej dvojice, Daniela a Cecílie, do ktorého rušivo zasahujú spoločenské problémy a najmä žiarlivosť hlavného hrdinu Daniela. Sloboda začal písať romány v čase nástupu progresívnej skupiny autorov (Johanides, Jaroš, Šikula, Vilikovský), ktorí sa rozhodli vniesť do prózy štylistickú a tvarovú obnovu a v témach zo súčasnosti upozorňovať na zložité súvislosti života mladých ľudí. V tomto duchu sa nesú Slobodove, dnes už kultové diela, kde sa v portrétoch mužov a žien Slobodovho veku obnažujú typické príznaky generačných neistôt, pochybovačnosť, dezilúzia, problematické ľúbostné vzťahy, egocentrizmus i vnútorná rezignácia - Šedé ruže (1969), Romaneto Don Juan (1971), Hudba (1977), Vernosť (1979), Druhý človek (1981), Rozum (1982), Stratený raj (1983), Uršuľa (1987), Rubato (1990), Krv (1991), Jeseň (1994), posmrtne vyšli romány Pamäti a Láska. Sloboda napísal knihy poviedok: Uhorský rok, Hlboký mier, Dni radosti, Pánsky flám, Útek z rodnej obce, Herečky. V roku 2003 mu posmrtne vyšli zobrané poviedky v troch zväzkoch: Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou, Rodné mestečko a Jesenná (zato) silná láska. Ďalej vydal knihu esejí Pokus o autoportrét, zbierku básní Večerná otázka vtákovi, knihy pre deti Ako som sa stal mudrcom a Hraničný kameň. Sloboda písal tiež scenáre: Milosrdný čas, Prerušená hra, Karline manželstvá a Dušička a divadelné hry: Vojna s malým Holandskom, Pašie, Armagedon na Grbe a Macocha. V roku 2002 vyšiel výber z jeho divadelných hier, scenárov, esejí, básní, kníh pre deti a denníkov pod názvom Z tvorby. Spolu napísal Rudolf Sloboda dvadsaťdva prozaických kníh, jednu básnickú zbierku, tri knihy pre deti, dve divadelné hry a štyri scenáre k filmom. Takmer všetky diela sú postavené na vlastných zážitkoch autora a na jeho životných skúsenostiach. Výraznou črtou jeho prozaickej tvorby je rozprávačský štýl. Vo viacerých dielach stavia základný motív na láske, kráse, žiarlivosti, erotike, sexuálnych vzťahoch, ale i osamelosti, hľadaní zmyslu
života, ale aj o umieraní a o smrti. Rudolf Sloboda patrí k najuznávanejším a zároveň k najrozpornejším slovenským prozaikom. Podrobnejšie o dielach: Narcis - je Slobodov knižný debut, ktorého témou je vedomie, pozorovanie, cítenie mladého muža - Urbana Chromého na rozhraní dospievania a zrelosti. Román vznikal v dlhšom časovom období a je to dielo, ktoré prerastá hranice tradičného a konvenčného chápania umeleckej literatúry. Jeho prvá časť súvisí s autorovým dvojročným pobytom v ostravských železiarňach. Urban dobrovoľne ukončil školu, predal knihy, priatelia mu vrátili dlhy a nikomu ani nepovedal, že odchádza pracovať do železiarní. To, čo prežíva, možno nazvať len hľadaním samého seba. Realita sa v príbehu strieda s úvahami a snami Urbana Chromého intelektuála, ktorý po ťažkej práci číta Knihu proroka Izaiáša, hrá s chlapmi karty a potom hľadá ženu, ktorá by ho pochopila. Prostredie, do ktorého sám seba uvrhol ho deprimuje, rozmýšľa o samovražde. Napokon sa vracia do Bratislavy. Už touto knihou sa Sloboda prejavil ako spisovateľ, ktorý cíti naliehavú potrebu spoluúčasti na živote iných ľudí, svojich hrdinov a ktorým tlmočil správy o stave vlastnej duše. Hudba - hlavnými hrdinami takmer všetkých Slobodových dlhších próz je mladý človek, ktorý hľadá sám seba a svoje miesto v živote. Tak je to aj v Hudbe, v románe zo študentského prostredia. Mirko Novák je prostý dedinský chlapec, ktorého očarila hudba a preto sa po skončení základnej školy rozhodne študovať na konzervatóriu v Bratislave. Tu sa stretáva v novým prostredím a s láskou - tanečnicou Emikou Moravcovou. Prekonáva útrapy začínajúceho hudobníka i sklamanie v láske. Stratený raj - román má autobiografické črty, jeho príbeh sa odohráva v prostredí protialkoholickej liečebne. Rozum - patrí k najčítanejším a najkontroverznejším dielam slovenskej prózy. Odkrýva viditeľné i skryté dilemy hlavného hrdinu - intelektuála, ktorý hľadá východisko z bludného kruhu problémov spoločnosti, prostredie tvorby filmu, v ktorom pracuje sa ho dotýka chaosom, agresivitou a absurdnosťou; nemenej absurdný sa mu však javí aj vlastný život v kruhu zvláštne fungujúcich vzťahov. Hrdina románu o sebe hovorí v závere ako o „zabitom človeku“. V takej pozícii sa často ocital aj sám autor, ustavične musel zápasiť s pochybnosťami a filozoficky si odôvodňovať zmysel existencie. Listy a eseje - výber z tvorby Rudolfa Slobodu vyšiel v roku 2004 a zostavil ho Otto Havrila. Sú v ňom zaradené eseje, články, recenzie a „literárne“ listy tohto autora, ktoré väčšinou neboli predtým nikde publikované. Ťažiskovými textami sú odoslané i neodoslané listy, ktoré si Sloboda vlepoval do svojich denníkov a súvisia s literárnym či spoločenským životom. Adresované sú viacerým slovenským spisovateľom, priateľom, redaktorom z vydavateľstiev, výber obsahuje i reakcie na literárne diela, ktoré v tom období života čítal, jeho názory na kritiku, názory na poviedku ako literárny žáner, na dobrý román, na sentimentalitu a kultivovanosť, recenziu vlastnej knihy Uršuľa, atď. Úvodným listom vo výbere je List otcovi, v ktorom sa ospravedlňuje, že odišiel z vysokej školy a vysvetľuje pohnútky, ktoré ho k tomu viedli. Ukážky: Narcis - úryvok z románu Moje priateľstvo s Vierou netrvalo ani tipovaný mesiac. Správne som si povedal, že zatínam vysoko. Ak predtým na mňa hádam aj spomínala, ak som jej aj nebol nesympatický, nepripustila ani len náznakom, že by som si mohol dovoliť zamilovať sa do nej. Spočiatku som ju upútal neobyčajnými postrehmi, no čoskoro som sa vyčerpal, lebo okruh mojich
znalostí nie je príliš široký. A o zmyslovom vyžívaní nemohlo byť ani reči. Videl som od začiatku, že si nepraje nijaké bozkávanie, no bol som odvážny a presvedčiť som sa musel experimentom. Možno bol prudký. Povedala, že na také veci má č a s. Alebo bola prejedená, alebo som sa jej ošklivil. No ak znášala moje hlúpe reči, mohla zniesť i ten bozk, ktorý by som jej neublížil. Vari sa domnievala, že pritom nezostanem? Ak áno, mohla mi svoj odpor dať najavo neskôr. Nechce sa mi o nej príliš rozmýšľať, najmä preto nie, lebo viem, prečo tak konala. Bola verná, a to nie hocikomu... Armagedon na Grbe - úvodný monológ Žena: Vôbec nie som hladná, ale nikomu to nepoviem. Boli by radi, keby som už konečne začala umierať. Takú radosť im neurobím! Ale smrť hladom je hrozná. Videla som to v kine. Idem sa najesť! Studené všetko. Čaj silný, chlieb tvrdý! Komu by to chutilo. Takto som varila ja vám? Takto som ja vás kŕmila v detstve? Koľko roboty bolo s varením. Ráno - raňajky. Potom obed. Večer - večera. Idem po ulici s desiatimi korunami, idem do obchodu a neviem, čo budem variť. Stretnem tú strigu ušatú z Grby, a tá sa, akoby som aj čakala, pýta: „Čo budeš variť, Klára?“ Poviem: „Nedá sa nič robiť, dnes už musím tú roštenku udusiť. Už je v páce tri dni. Obalím prézlami, dobre okorením. Polievka bude iba ľahká, kyslá.“ Ušatá striga z Grby sa usmieva. Vie, že roštenku dnes nebude mať ani minister propagandy. Ale musí prikývnuť, musí, lebo nejde o jej obed, ale môj. A hneď povie ona svoj obed. Popíše recepty. Zdochlina. Už keď to hovorí, je mi z jej obeda na vracanie. - A tak nakoniec zoženiem iba zemiaky od Turanky, na dlh, a bežím domov, aby som ich uvarila. To sa zje za päť minút a ja už myslím na večeru. Bože, aká je tam zima. A čo, vyštím sa tu... Jesenná (zato) silná láska - úryvok z poviedky Muž, očakávajúci päťdesiatku, jedného dňa zbadal na chodbe akejsi inštitúcie mladé dievča, ktoré sa trocha podobalo na jeho dcéru. Svoju dcéru mal vždy rád. Teraz mu bleslo mysľou, že toto dievča na chodbe inštitúcie by ho azda tiež mohlo mať rado. Vysvitlo, že dievča nie je nijaká neznáma: raz sa už kdesi videli. Muž, očakávajúci päťdesiatku, bol pomerne slávny skladateľ a jeho fotografie, umelecky vyretušované, sme mohli vidieť vo výkladoch s hudobninami alebo priamo na jeho platniach. Muž povedal dievčaťu: „Ako si vyrástla. Si celá žena.“ Slovo celá nepovažoval za výstižné, preto doložil: „Ba, ba. Celkom žena.“ Dievčaťu to hádam lichotilo, usmialo sa a podalo skladateľovi ruku. Bola to mladá začínajúca spisovateľka. Písala básne a trápili ju rýmy a asonancie, aj spolužiaci, ktorí v kaviarni prekričali jej jemný hlas, takže svoje názory zatiaľ nemala komu povedať. Ukladala ich do krátkych moderných veršov - a boli to odvážne verše, i slovo ejakulácia sa tam vyskytlo. Muž o tom nevedel, v literatúre bol analfabet. Povedal: „Kde sme sa videli? Poďte na kávu.“ Vyšli na ulicu. Išli vedľa seba, skladateľ po chvíli objal dievča okolo pliec, a tak ju zaviedol do kaviarne. Očakával, že to v nej vzbudí náležitý rešpekt. Bol si istý, že ešte dnes sa bude s ňou (aspoň) bozkávať... Láska - báseň zo zbierky Večerná otázka vtákovi Niektoré slovo sa narodí v mysli, a je si isté, že nás rozhnevá. Nebojí sa nás, vie, kam utiecť. Skryje sa do nevedomia. Po rokoch to slovo niekto vypovie. Keď ho začujeme, namiesto roztrpčenia a hnevu prináša radosť. To naše slovo medzitým vyrástlo a keď sa začulo u cudzích úst,
ako keby sa oženilo s tým počutým. Stáva sa nadpisom básne. Z denníkov - úryvok 2. 2. 1980, sobota Už som mal 2 strany. Popisoval som nemocnicu, interné, ako hrdina pozerá na zapadajúce slnko. Vedľa spia tí starci. Dnes som to zahodil. Ten začiatok, obsahovo, by mohol zostať, ale nezdá sa mi 3. osoba. Koniec koncov tá 3. os. Je ešte nepríjemnejšia ako 1. os. Ten ostych z 1. osoby vyplýva z mojej poctivosti. Najprv si myslíš, že treba písať hlboké prozaické texty, a to môžu byť záznamy o vlastnom živote. Ale potom prídeš na to, že to vyzerá vtieravo, že divák, ak pochopí, že to je životopis autora, tak to nebude čítať. Preto sa zdá 1. osoba málo skromná. Ale aj tretia osoba môže vyzerať hlúpo. Vznikne onen nepríjemný štýl, aký vznikne, keď sa hovorí o Rusoch, Nemcoch, Američanoch, ale nehovorí sa všeobecne. Povie sa: Ivan má tri deti, býva na predmestí v Moskve. Hans býva v Berlíne. Skrátka tie mená vôbec nie sú menami konkrétnych ľudí. (Podobný štýl je v knihe o duševných chorobách - kde sa motá určitý Jan, ktorý dostane depresiu.) Takýmto dojmom pôsobil aj môj včerajší text - hrdina sa menoval Filip Kráľ. Krstné meno Filip je stále ešte pošpinené roháčovským úzom, je to tzv. smiešne meno, dnešní mladí rodičia by ho nedali decku ani za svet. Pochybujem, že ten včerajší text vyjadroval náladu, ktorú som zažil počas zapadajúceho slnka, keď som pozeral na Kobylu (z Kramárov)... Myšlienky: „Mojim cieľom je napísať vždy živú, sviežu prózu, kde hrdinovia za mňa riešia nejaký môj problém. I keď nemám rád tzv. poviedku-model, taký model vždy predo mnou pri písaní visí, kdesi v nadvedomí, v predstave. Každá moja poviedka je určitou ponáškou na nejakú slávnu poviedku slávneho autora. Pravda, čitateľ by márne hľadal tých autorov v konkrétnej poviedke, ktorú ide teraz čítať. Sám na ten vzor zabudnem. Poviedky píšem s určitým predsudkom: predpokladám, že ľudia sú veľmi zložití. Zistil som, že ľudia nemajú radi, keď sa o nich hovorí jednoducho - ako keby ich spisovateľ okrádal. Moji hrdinovia sa dostávajú od jedného pocitu, ktorý by som nazval napätie, k iným, príjemnejším pocitom, k akejsi všednej, no významnej katarzii, k vyrovnaniu, k poznaniu svojich pocitových hĺbok. Nechcem potešiť poviedkami iba čitateľa, ale i svoje živé postavy, ako keby som cítil, že keď som si hrdinu vymyslel, už aj materiálne existuje a musím mu pomáhať láskavým slovom.“ (Rudolf Sloboda) „Slobodove poviedky sú zážehy, záblesky, ktoré naraz, v jednom okamihu nasvietia celého Slobodu.“ (Peter Zajac) „Texty Rudolfa Slobodu sú do takej miery poznačené osobnosťou svojho tvorcu, že si vlastne ani neuvedomujeme ich žánrové rozdelenie. Súvisí to aj s faktom, že sa tu jednotlivé druhové znaky prelínajú a navzájom zastupujú: vzniká pocit, akoby Slobodovej poviedke, eseji či básni niečo chýbalo, hoci jeho útvary vždy niečím presahujú akékoľvek obmedzenia. Táto skutočnosť spolu s nedostatkom tradičnej „vážnosti“ spôsobuje niektoré nedorozumenia v prijímaní autorovej tvorby. Sloboda akoby naozaj celý život písal jeden dlhý text a akoby tento text bol o jednom a tom istom, ale fakt, že napokon nevieme jednoznačne stanoviť, „o čom“ Sloboda píše, už v čomsi základnom charakterizuje jeho prózu.“ (Štefan Strážay) „Jeho hrdina je ľudský predovšetkým svojimi slabosťami, očisťuje sa od nich tak, že nám o nich rozpráva. Má naše sympatie, lebo nič nezamlčuje a napriek všetkému horí v ňom túžba po čistejšom, krajšom živote, po porozumení s ostatnými ľuďmi, po priateľských vzťahoch, po láske; do sveta konzumu a zištnosti vnáša hodnoty humánne a mravné. Je jedným z nás uprostred nás.“ (Rudolf Chmel)
„Rudo Sloboda pre mňa predstavuje najväčšieho slovenského spisovateľa. Myslím si, že v podstatnej miere ovplyvnil prozaikov najmä mojej generačnej platformy. Nenaučil nás písať, ale dal nám metódu: upútal našu pozornosť istým smerom. Možno nikoho neurazím, keď poviem, že nebyť Slobodu s jeho videním sveta, nebolo by ani Tarageľa, Otčenáša, Pišťanka... Prinajmenšom by sme boli iní, ako sme dnes. Rudo Sloboda je Miles Davis slovenskej literatúry.“ (Peter Pišťanek) „Diskusie o Slobodovej autobiografickosti sú omylom. Hľadanie identity medzi postavami Slobodových próz a reálnymi postavami je založené na referenčnej ilúzii. Viktor Šklovský to kedysi pomenoval celkom lapidárne: „Život autora je rovnaký literárny materiál ako ktorýkoľvek iný.“ Slobodova autobiografickosť neznamená teda nič iné ako pohyb od osoby Rudolfa Slobodu (alebo ktorejkoľvek inej) k postave gazdu, či Rudolfa Slobodu. Napokon tu platí: literárna postava ožíva, až keď umiera osoba. (Peter Zajac) „A kto zostal naboku?... Pravý ateista, živel nepatriaci ani do cirkvi, ani do strany, ani nikde inde. Hodený napospas svetu, človek bez pevnej idey a pevných záujmov, človek bez logického myslenia, a možno so zvrátenými citmi, chaotický hermafrodit, možno alkoholik a možno homosexuál... Dovoľte, aby som svoj súcit upriamil na týchto bezpartajných... Pre týchto píšem...“ (Kacírske sebapozorovania, 1992) Zaujímavosti: V marci 1993 mala premiéru Slobodova divadelná hra Armagedon na Grbe, ktorá vznikla podľa jeho námetu v režijnej úprave J. Nvotu. V januári 1996 (3 mesiaci po smrti autora) mala v divadle Astorka premiéru druhá Slobodova divadelná hra Macocha. Rudolf Sloboda sa dva razy v epizodických úlohách objavil vo filmoch, najskôr v Šulíkovom filme Všetko, čo mám rád, potom v Rihákovej snímke Albert, Albert. V roku 1973 vyšlo pre deti a mládež Slobodovo prerozprávanie Homérovho eposu Ílias. Slobodove dielo Uršuľa sa po vydavateľských zásahoch v roku 1987 z objemného románu zmenilo na útlu novelu. V pôvodnej verzii nikdy nevyšla. Rudolf Sloboda býval v jednoduchom záhradnom domčeku v Devínskej Novej Vsi. To vplývalo aj na jeho spisovateľskú prácu počas roka. Sám o tom napísal: „V lete, je neviem, či to viete, v lete vlastne najviac napíšem. V zime tu býva dosť zima, takých mínus sedem osem a ja často zabudnem priložiť do pece, do kachlí, a keď ešte v noci nekúrim, tak sa vlastne musím zaoberať takýmito vecami celú zimu. Až v lete, keď sa o to nemusím starať, sa mi dobre píše. Okrem toho, ja som taký človek, ktorý má rád leto, lebo aj deň je dlhý. Ja som si to teraz nedávno uvedomil, že všetky knihy som začal písať v marci, pomaličky som sa rozbiehal, potom hlavné tempo som nasadil v júli, v auguste. A v septembri som už bol unavený. V septembri som prestal.“
