Hus Ján Autorka textu: Marta Balážová Charakteristika jednou vetou: Český cirkevný reformátor - ľudový kazateľ, ktorý vystúpil s kritikou cirkvi na začiatku 15. storočia - v dobe keď upadalo České kráľovstvo a cirkev strácala autoritu; oslovil masy chudobných ľudí a doplatil na to životom. Životopisné údaje: Narodil sa asi v roku 1371 južných Čechách, v Husinci pri Prachaticiach, v chudobnej rodine. Bol však mimoriadne talentovaný a cieľavedomý, študoval na artistickej fakulte pražskej univerzity, kde získal titul bakalára a zároveň vyštudoval aj teológiu. Po skončení štúdia ako majster slobodných umení prednášal na univerzite, na dva roky sa tu stal dekanom, medzitým ho v roku 1400 vysvätili za kňaza. Na univerzite pôsobil aj neskôr – v rokoch 1409–10 bol rektorom celej univerzity, vtedy mal podporu kráľa Václava IV., ktorému niektoré Husove názory (aby svetská moc mohla cirkvi zobrať majetok) vyhovovali. Cirkev mala v tom období troch pápežov, biskupi a kráľ podporovali raz jedného, potom druhého. Kríza autority sa prejavovala nielen u biskupov, ale aj medzi kňazmi. Začali sa objavovať ľudoví kazatelia, ktorí rečnili v kostoloch a kritizovali neporiadky v cirkvi. Patril medzi nich aj Ján Hus, ktorý už v roku 1402 začal kázať v Betlehemskej kaplnke v pražskom Starom Meste. Táto kaplnka (vtedy jeden z najväčších cirkevných priestorov v Európe) sa stala strediskom národne cítiacich nadšencov, ktorí horlili za nápravu pomerov v cirkvi. Ján Hus žiadal očistu cirkvi, bol proti hromadeniu cirkevného majetku, proti „svätokupectvu“ (obchodu s odpustkami) aj proti rastúcemu vplyvu cirkvi na svetskú politiku. Bol výrazne ovplyvnený názormi oxfordského profesora Johna Wyclifa. V Anglicku jeho filozofii nevenovali príliš veľkú pozornosť, až Ján Hus ju svojimi horlivými kázňami spopularizoval. Nasledujúce obdobie Husovej kariéry bolo spojené s pražskou univerzitou, kde bol rektorom. Mal však stále spory s pražským arcibiskupom a s pápežom Jánom XXIII a po roku 1412 stratil aj kráľovskú ochranu Václava IV., lebo sústavne otvorene vystupoval proti predávaniu odpustkov, z ktorých mohol mať zisk aj kráľ. Pápež uvalil na Husa kliatbu, v mestách, kde sa Hus zdržiaval sa nemohli konať bohoslužby. Preto odišiel na vidiek – na Kozí Hrádok a na hrad Krakovec. V roku 1414 ho pozvali na cirkevný koncil do Kostnice. Napriek tomu, že cisár Žigmund Luxemburský sľúbil Husovi ochranným listom zaručiť bezpečnosť, bol uväznený. Predložili mu niekoľko viet z jeho spisov, ktoré koncil označil za bludné. Hus uznal 30 viet za pravé, ostatné označil za podvrhy. Predstavitelia koncilu trvali na tom, aby Hus svoje učenie odvolal, on však (podporovaný priateľmi) bránil svoju pravdu. Napokon bol koncilom označený za kacíra a odovzdaný svetskej moci na potrestanie. Tá ho podľa dobových zvyklostí nechala upáliť. Stalo sa to 6. júla 1415 na brehu Rýna, pred mestskými hradbami Kostnice. Popol rozptýlili do rieky. Husova smrť pobúrila veriacich v Čechách a stala sa podnetom k husitskej revolúcii. Ján Hus stal sa vzorom človeka, ktorý sa nebojí hovoriť pravdu a brániť ju až do smrti. Diela: Hus písal traktáty, ale aj rozsiahlejšie diela – pre cirkev v latinčine, pre jednoduchý ľud v češtine. Používal zrozumiteľný jazyk a jasnú kompozíciu. Jeho najvýznamnejšie diela vznikli počas pobytu na Kozom Hrádku a na hrade Krakovec. V češtine to boli teologické spisy Knížky o svatokupectví, v tom istom roku vznikla Postila a Výklad víry, Desatera a Páteře. Najvýznamnejšie v latinčine napísané diela sú O šesti bludech a traktát O církvi (De ecclesia), ktoré sa považuje za jeho hlavné dielo. Polemizoval v ňom s oficiálnymi cirkevnými kruhmi, keď za pravú kresťanskú cirkev označil nie cirkev ako inštitúciu, ale spoločenstvo veriacich, ktoré sa riadi Božím zákonom. Ján Hus sa významnou mierou zaslúžil aj o vývoj českého jazyka. Uvedomoval si, že český materinský jazyk je potrebné viac priblížiť
jednoduchým ľuďom, preto zjednodušil pravopis a zaviedol interpunkčné znamienka. Husovi sa často pripisuje autorstvo spisu O pravopise českém. Listy, ktoré písal pred smrťou počas koncilu v Kostnici neskôr vyšli ako Listy z Kostnice. Podrobnejšie o dielach: Knižky o svätokupectve – dielo je napísané v češtine, autor v ňom odsudzuje najmä obchod s odpustkami. Je kritikou dobovej cirkvi a Hus ho napísal po zákaze pôsobenia v Betlehemskej kaplnke. Za svätokupectvo považoval, ak niekto vyberal poplatky za cirkevné obrady (krsty, pohreby, omše, modlitby a pod.) a nehľadí pritom na chudobu veriacich. Žiadal odobratie majetku cirkevným hodnostárom, nehovoril však, komu by mal patriť. Postila je posledným a najvýznamnejším po česky napísaným Husovým dielom, napísal ju počas pobytu na Kozom Hrádku a je ukážkou podstaty jeho kazateľského umenia. Postila je súborom 59 kázní na jednotlivé nedele a ostro v nich kritizuje neresti v cirkvi. Každú kázeň uviedol citátom z evanjelia. Výklad Viery, Desatora a Páteře (Výklad Verím v Boha, Desatora a Otčenáša) – vyšiel tiež v češtine, Páteř znamená modlitbu Otče náš (z latinského Pater noster). V spise ide o výklad viery, desiatich božích prikázaní a otčenáša. Hus odlišuje pojmy „veriť v Boha“ a „veriť Bohu“. Veriť v existenciu Boha ešte neznamená, že je človek kresťanom. Byť pravým kresťanom znamená veriť Bohu, t.j. Božiemu slovu a správať sa podľa toho. Veriť Bohu znamená dôverovať mu a milovať ho. O cirkvi – v latinskom spise s názvom De ecclesia Ján Hus za pravú kresťanskú cirkev označil nie cirkev ako inštitúciu, ale spoločenstvo veriacich, ktoré sa riadi Božím zákonom. Za príslušníka cirkvi považuje toho, kto žije podľa Kristových prikázaní a tým dokazuje svoju lásku k Bohu. Kto svojimi skutkami odporuje Písmu, nie je pravým kresťanom. Hlavou cirkvi nie je pápež, ale Kristus, ktorý ju zvrchovane riadi. Ak pápež žije v hriechu, v rozpore s Božím slovom, nemá oprávnenie nazývať sa Kristovým zástupcom na zemi a veriaci nie sú povinní ho uznávať, lebo kresťan nemá poslúchať príkazy, ktoré sú v rozpore s bibliou. Každý kresťan má právo kontroly náboženského učenia, meradlom pravosti učenia je biblia. Ide o najdôležitejšie Husovo dielo, v ktorom nielenže analyzoval svoje názory na nevyhnutnosť zmeny života kňazov a laikov, ale navrhol aj usporiadanie cirkevných inštitúcií v reformačnom duchu. Proti bule pápežskej – v spise napísanom po latinsky Ján Hus vystúpil proti predávaniu odpustkov a priamo napadol pápeža. Práve tento spis spôsobil, že Hus bol vyhostený z Prahy a musel odísť na vidiek. O šiestich bludoch – autor sa v spise zamýšľa nad vzťahom cirkvi a svetských predstaviteľov. Napísal ho v dvoch verziách, latinská verzia bola objavená v roku 1945 na stenách Betlehemskej kaplnky. Reč o mieri – v knihe Hus rozvádza myšlienky o troch podobách mieru: ak má nastať mier s blížnymi, predtým musí človek uzavrieť mier s Bohom a mier so sebou samým. Dcérka – Hus v diele nadväzuje na názory T. Štítneho a vysvetľuje dievčatám ako majú žiť v súlade s božím slovom – ide o náboženskú výchovu dievčat. Listy z Kostnice – najznámejšia a najosobnejšia časť Husovho literárneho a duchovného odkazu. V asi sto listoch – od súkromných až po také, v ktorých sa obracia k širokému okruhu priaznivcov je ukrytý kus Husovho života, jeho mravná sila a presvedčenie. Úryvky:
O cirkvi - úryvok Proto abychom opravdu něčemu věřili, je k víře nevyhnutelně třeba dvou věcí: především pravdy, která osvěcuje mysl, a za druhé autority, která utvrzuje duši. Z toho vyplývá první vlastnost víry, že se obírá pouze pravdou s vyloučením nepravdy, a tuto pravdu má věřící bránit až do smrti. Druhou vlastností víry je, že bez důkazu a bez poznání, které je přístupné smyslovému vnímaní, zůstává věřícím temná, protože tomu, co vidíme vlastníma očima neříkáme věřit. Třetí vlastností víry je, že je pro křesťana základem, z něhož dosahujeme klidného spočinutí v těch věcech, jež jsou předmětem víry. Proto říká apoštol, že „víra je podstata nadějných věcí a důkaz neviditelných“, rozuměj neviditelných smyslovému vnímání. Neboť doufáme a věříme ve svou blaženost, avšak tělesnýma očima ji nevidíme. A poněvadž věřit je čin víry, to jest důvěřovat, věz, že věřit, což je člověku nezbytné k blaženosti, znamená bez pochybování přilnout pevně k pravdě, jako od Boha vyslovené. A tímto způsobem je povinen každý křesťan věřit výslovně nebo zahrnutě všechnu pravdu, kterou Duch svatý uložil v Písmu. Ale tímto způsobem není člověk povinen věřit mimo Písmo výrokům svatých nebo papežským bulám, leda že by vypovídaly něco z Písma nebo se zakládaly zahrnutě na Písmu. Avšak člověk může věřit bulám podle vlastních odhadů, protože jak papež, tak i jeho kurie může se klamat pro neznalost pravdy. Je totiž o ní dokázáno, že klame i že může klamat, klame pro zisk a klame se pro svou neznalost. Avšak zkušenost, učitelka dějin, nás učí, jak máme věřit listům knížat, listinám notářů a lidským zprávám. Poučuje nás totiž, že všechny tři často klamou. O míru – úryvok (Ján Hus na adresu cirkevných hodnostárov) O této ctižádosti, pokrytectví a rozvracení míru takto mluví svatý Bernard: „To zajisté,“ rozuměj pokrytectví, „pochází ze ctižádosti a jeho příbytek je v temnotách. Nadto zakrýva to, čím je; a to, čím není, lživě předstírá. Bez přestání totiž usiluje o to, skrýt se pod rouškou zbožnosti; přisvojuje si její ctnost a kupuje si její pocty... Den ze dne se rozlézá hnilobný sliz po celém těle církve a čím více se rozmáhá, tím je beznadějnější, a čím hlouběji proniká, tím je nebezpečnější. Neboť kdyby se vzbouřil zjevný kacíř, byl by vyvržen ven a zahynul by. Kdyby však vyvstal násilný nepŕítel, snad by se před ním církev skryla. Koho však dnes má vyvrhnout anebo před kým se skrýt? Všichni přátelé, a přece všichni nepřátelé, všichni blízcí, a přece všichni odpůrci, všichni domácí, a přece žádní tvůrcové pokoje, všichni jsou bližní, a přece všichni hledají svůj prospěch, všichni jsou služebníci Kristovi, a přece všichni slouží Antikristu.Vykračují si v poctách a statků Pána užívají, ale poctu mu upírají. Odtud se bere ta nevěstčí nádhera, kterou na každý den vídáš, ten kejklířský převlek a královská okázalost. Odtud uzdy, sedla, ostruhy – samé zlato. Spíše se lesknou polštáře než oltáře. Odtud skvěle prostřené stoly plné pokrmů a pohárů. Odtud tolik obžerství a opilství, tolik hluku na loutny, lyry a píšťaly. Odtud lisy přetékající vínem a plné spíže – a říhavost z přejedení i z přepití. Odtud celé bečky koření. Odtud nacpané žoky peněz. Tohle jsou důvody, proč chtějí být a také jsou v církvi probošty, dékany, arcijáhny, biskupy a arcibiskupy. A to vše zajisté nezískali odměnou za ctnost, ale oním podnikáním, které se štítí světla. Kdysi bylo předpověděno, co se právě za našich časů splňuje: Aj, uprostřed míru potkala mne hořkost nejhořčejší. Zprvu byla hořká pro popravy mučednílů, později byla hořčejší pro nápor kacířů, avšak nejhořčejší je nyní pro zpustlost vlastních lidí. Text listu – glejtu, ktorý dal kráľ Žigmund na cestu Husovi do Kostnice. Velební, osvietení, vznešení a milí verní, zverujeme Vám všetkým a komukoľvek z Vás do ochrany ctihodného magistra Jána Husa, bakalára svätej teológie a magistra umení, ktorý sa preukáže týmto listom a ktorý čoskoro pôjde z Českého kráľovstva na generálny koncil, ktorý sa má konať v Kostnici, a ktorého sme prijali do ochrany našej a Svätej rímskej ríše. Očakávame a žiadame, keď k Vám príde, aby ste ho vďačne prijali, vľúdne s ním zaobchádzali a v tom, čo môže poslúžiť pri rýchlejšej a bezpečnejšej ceste, či po zemi alebo
po vode, mu prejavili dobrú vôľu. Aby ste mu umožnili so služobníkmi, koňmi a inými vecami prejsť cez akékoľvek priechody, prístavy, mosty, zeme, panstvá pod Vašou právomocou, mestá, mestečká, hrady, dediny a iné miesta bez akéhokoľvek platenia mýta, cla alebo poplatkov a bez akejkoľvek prekážky mu dovolili prechádzať, stáť, zdržiavať sa a vrátiť sa. Aby ste jemu a jeho sprievodu, keď bude treba, poskytli bezpečný a slobodný sprievod na česť a vážnosť nášho Veličenstva. Dané v Speyeri roku Pána 1414, 18. októbra, panovania nášho uhorského 28. roku, rímskeho roku 5. Na rozkaz pána kráľa Michal z Prziestu, vratislavský kanonik.“ (List dokazuje, že išlo o bežný ochranný list, skorý umožňoval držiteľovi len slobodný pohyb na ceste. Pre Husa neznamenal beztrestnosť v prípade odsúdenia koncilom a ani mu v Kostnici nepomohol) List J. Husa po príchode do Kostnice – úryvok „Přišli jsme do Kostnice v sobotu po svátku Všech svatých beze vší úhony, projíždějíce městy, vylepujíce vyhlášky latinské a německé. A bydlíme v Kostnici v ulici blízko bytu papežova. A přišli jsme bez ochranného průvodního listu. (Pozn.: ten priniesol Václav z Dubé až neskôr) A na druhý den Michal de Causis vylepil na kostele soudní nálezy proti mně a nahoru položil úvod s velikým textem, že to jsou nálezy proti vyobcovanému a zatvrzelému Janovi Husovi a podezřelému z kacířství, a mnoho jiného. Já však si toho s pomocí boží nevšímám, věda, že ho Bůh poslal proti mně, aby mi zlorečil, pro mé hříchy, ke zkoušce, zda umím a chci něco vytrpěti...“ „Papež nechce dáti odstraniti soudní nálezy a řekl: „Cožpak já mohu? To přece dělají vaši.“ Traktát Slovo traktát bolo známe už v antike, spája sa však najmä s kresťanskou učenosťou. V stredoveku bol rozšíreným literárnym žánrom, učeným spisom, v ktorom autor podal odborný výklad konkrétneho problému vo všetkých jemu známych súvislostiach (najčastejšie v latinskom jazyku). V užšom význame to bolo učené pojednanie s náboženským obsahom. Podľa Danteho vysvetlenia bolo cieľom traktátu ako náučného diela presvedčiť adresáta o správnosti riešenia určitého problému. Tento výraz sa v súčasnosti používa v prenesenom zmysle na akékoľvek rozvláčne pojednanie. V staršej diplomatickej terminológii znamenalo aj medzinárodnú zmluvu. Kompozícia traktátu sa začína vyslovením určitej otázky (niekedy v podobe citátu), pokračuje výkladom rôznych názorov a stanovísk k téme, nasledujú dôkazy, ktoré smerujú k zdôvodneniu navrhnutého riešenia a záver. V období neskorého stredoveku (v 14. storočí) sa traktátová tvorba často sústreďovala na problém skutočnej zbožnosti, na hľadanie nového vzťahu medzi pápežskou a cisárskou mocou a pod. Spektrum tradičných tém traktátov obohatila koncom 14. storočia často diskutovaná otázka nápravy kresťanskej cirkvi a spoločnosti. Teoreticky ju riešil napr. anglický filozof J. Wyclif a jeho stúpenci, medzi ktorých patril aj český reformátor cirkvi Ján Hus. Neskôr tento žáner prerástol do podoby vedeckých rozpráv a napokon esejí. Zaujímavosti: O Husovi je známe, že spočiatku bol klasickým študentom, rád sa zabával, hrával šachy a pod. Až neskôr sa stal veľmi pobožným a zapáleným svojou vierou v Boha, čo ho priviedlo aj k otázkam cirkevnej reformy. John Wyclif (Ján Viklef) žil v rokoch 1330 – 1384, bol to anglický filozof a teológ. Najprv písal filozofické traktáty, potom sa sústredil na štúdium Biblie a kriticky skúmal vzťah cirkvi a svetskej moci. Polemizoval s cirkevnou doktrínou a v roku 1382 odsúdila arcibiskupská komisia v Londýne jeho 29 článkov ako kacírske. Do Čiech sa dostali jeho filozofické diela koncom 14. storočia, niektoré teologické diela priniesol do Prahy Hieronym Pražský, ktorý
študoval v Oxforde a potom ho prijali na pražskú univerzitu. Viklefovo učenie sa stretlo so súhlasom viacerých magistrov na pražskej univerzite, obhajoval ho aj Ján Hus. Jeden z blízkych spolupracovníkov Jána Husa Hieronym Pražský v roku 1410 prišiel na dvor kráľa Žigmunda do Budína a verejne – v kázni kritizoval cirkevné pomery. Kráľ ho dal uväzniť, Hieronym však ušiel do Viedne, potom na Moravu a do Poľska. Tajne prišiel v roku 1415 do Kostnice na koncil, kde ho odhalili a rok po Husovi v roku 1416 tiež upálili. Významným Husovým spolupracovníkom bol aj Jakoubek ze Stříbra, práve on je autorom významnej „novinky“, ktorá je pre husitské hnutie typická – laického kalicha a tým aj prijímania sviatosti pod obidvoma spôsobmi. Mesto Kostnica, kde bol Ján Hus odsúdený na smrť leží na brehu Bodamského jazera na hraniciach Nemecka a Švajčiarska. Po Husovi sa zachovala bohatá a zaujímavá korešpondencia, je v nej niekoľko listov cisárovi Žigmundovi Luxemburskému, kniežatám, ale aj priateľom a cirkevným hodnostárom napríklad pražskému arcibiskupovi, s ktorým prerokovával rôzne otázky. Na Slovensku – na území Uhorska si nezískali Husove myšlienky živnú pôdu. Neujali sa aj preto, že husitské výpravy na tomto území boli pomerne násilné a tak husitstvo nemalo veľké sympatie obyvateľstva. Protestantizmus sa tu ujal až v súvislosti s nemeckou Lutherovou reformáciou. Po reformácii v roku 1520 si Husovu knihu O cirkvi prečítal Martin Luther. Vyhlásil ju za ušľachtilú kresťanskú knihu a oznámil, že on už dlho hlásal Husove myšlienky bez toho, aby o tom vedel. Odvtedy si protestanti osvojili Husovo učenie a husitský symbol kalich začali používať ako symbol reformácie. Hus sa však vždy cítil byť katolíkom, nešlo mu o založenie novej – reformovanej cirkvi, len o opravu – reformu katolíckej cirkvi. Myšlienky: „Ján Hus nebol revolucionár, otázkou je ako by sa k rozličným javom, ktoré s husitskou revolúciou súviseli, postavil. Asi by mal najbližšie k pražskému umiernenému krídlu, respektíve k neskorším tzv. husitským konzervatívcom. Je pravdepodobné, že Tábor by mu veľmi sympatický nebol...“ (M. Lysý)
