SEKCIA HISTÓRIE
157
PETRONELA SOPKOVÁ APOLÓN V HISTÓRII, UMENÍ A V ARCHITEKTONICKÝCH PAMIATKACH
Do sveta gréckych bohov vošiel pomere neskoro. Na ostrove Déle, kde vznikol jeho kult. Bol synom Dia a Léty Ázijskej, ktorá porodila aj jeho sestru Artemidu. Nedá sa presne určiť pôvod, pravdepodobne nešlo o toho istého Apolóna na rozličných miestach. Jeho kultu bolo zasvätených viacero svätýň. Hlavnou bola svätyňa v Delfách, v ktorej si získal miesto vďaka tomu, že zbavil mesto Pytóna, ktorý tam dovtedy vládol a veštil. Za Apolónom chodievali tisíce prosebníkov o veštbu budúcnosti. Ako veštec pôsobil napr. v Klare v Malej Ázii. Apolón sa vyznačoval pýchou, krutosťou, často aj tvrdosťou svojich činov. Svojimi šípmi ničil všetkých, čo ho urážajú, pobil Niobiných synov, aby pomstil svoju matku, zoslal mor na kmene, ktoré si neúctili jeho kňazov. Bol vzorom atletickej krásy, jeho telo dostávalo zoženštené črty. Bližšie porov. S. Holla (1977). 1 Svätyňa v Delfách (hlavná veštiareň) Delfy – stredisko kult Apolóna s veštiarňou, v ktorej boh prehováral ústami kňažky Pýthie1. Tá sedela na trojnožke nad parami a z úst jej vychádzali rôzne výroky. Delfská veštiareň začína prehliadkou múzea, ležiace medzi dedinou a Apolónovým okreskom. Delfské múzeum vyniká hlavne bohatou expozíciou gréckej archaickej skulptúry. Hneď na schodišti je vystavený kamenný omfalos (pupek), zasvätený Apolónovi a pokladaný v staroveku za stred sveta, pri ňom sa stretli Diove orly, vypustené z opačných svetových strán. V jednotlivých sálach je možné vidieť diela sochárskej výzdoby Delf. Taktiež sa tam nachádzajú aj tri delfské ,,pokladnice“, athénska, sikyónska (výzdoba na metopach2) a z ostrova Sifnu. Známa je aj sfinx3, ktorú v Delfách postavili občania z ostrova Naxu okolo roku 560 pr. n. l. Nájdeme tam aj niekoľko dokladov archaického stvárnenia ľudských postáv z obdobia začiatkov gréckeho sochárstva4. V múzeu sú uložené i nápisy vyryté v kameni, ako napríklad text dvoch hymnou na Apolóna z 2. storočia pr. n. l. i s notami, nájdenými na stenách pokladnice Athénťanov. Z hlavnej komunikácie z múzea sa vraciame do Apolónovho okrsku, po ,,svätej ceste“, kde po oboch stranách boli pamiatky. Dnes z nich ostali už len nápisy, ale potvrdzujú charakter delfského okrsku. Hneď na začiatku cesty je rada pamiatok. Pred aténskou pokladnicou na začiatku 5. storočia pr. n l., ktorá bola reštaurovaná. Cesta mení smer a tak sa prechádza troskami ďalších stavieb. Nachádza sa tam podstavec bronzového ,,hadieho stĺpu“, ktorý tvorili tri hadie telá nesúce trojnožku a popísaná menami gréckych miest. Blízko sa nachádza Apolónov chrám. Výskumy hovoria o troch chrámoch, ktoré tu boli vybudované, dozvedáme sa o účtoch, ktoré sú na nápisoch. V základoch chrámu sa nepodarilo nájsť miesto, z ktorého vychádzali výpary, ktorými mala byť uvedená Pýthia do tranzu. Z geologického hľadiska je ich existencia nepravdepodobná, a tým sa prehlbuje podozrenie, že vôbec celá procedúra bola podvod. Od chrámovej terasy na opačnej strane sa zachovalo divadlo zo 4. storočia pr. n. l. Tu končí okrsok a nachádzajú sa tu pláne. Severozápadne sa nachádza štadión z 5. storočia pr. n. l. kde sa konali hry na počesť Apolónovho víťazstva nad Pýthónom. Od 6. storočia pr. n. l. hry boli rozšírené, športové a múzické. Súčasťou areálu je aj Marmaria, ktorá sa nachádza kilometer od okrsku. Cestou môžeme 1
Pýthia nepochybne súvisí so staršou mytologickou tradíciou, podľa toho tu bola svätyňa a veštiareň dračieho boha Pýthóna, zrodeného z bohyne Zeme Gaie, toho premohol Apolón a vytvoril tam vlastný kult. 2 Súčasť vlysu v antickej dórskej architektúre, štvorcová doska, zdobená reliéfom, striedajúca sa s tryglyfmy. 3 V preklade ,,sfinga“ , v gréckej mytológii príšera s hlavou ženy a okrídleným telom leva, ktorá sa podľa báje vrhla do priepasti, keď Oidipus rozlúštil jej hádanku. 4 Sústreďovalo sa na dokonalejšie poznanie a typizovanie foriem ľudskej figúry, jej anatómie. Svoj vrchol dosialo v majstrovskom vyjadrení duševného diania ľudského vnútra. Z množstva sochárskych diel sa zachovalo len mál originálov, väčšinou poznáme len ich kópie.
158
9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA
vidieť Kastálsky prameň, ďalej je možné vidieť gymnázium zo 4. storočia pr. n. l., pri ktorom začína Aténin okrsok (bližšie porov. Bartoňek, 1977). 1.1 Svätyňa Klaros Klaros, na ceste z Didymi do Smyrny. Je to sídlo kolofónkej posvätnej veštiarne. Dnes je rovnako významná ako Delfy, či Didyma. Pamätné nápisy sa našli v Dalmácii a ďalekej Británii. Táto svätyňa bola zasvätená Apolónovi. Archeologické výskumy tu uskutočňoval lipský docent Karl Buresch. Pozostatky upútali jeho pozornosť. Bola tu kopa mramoru. Nenašiel tu však žiadne nápisy. Po dlhom hľadaní našiel grécke nápisy na mramorovom bloku AISAREI. Sled písmen bol súčasťou názvu Kaisereia. Vedec hľadal ďalej, pomohol mu akýsi starec, ktorý ho odviedol ďalej. Tam ho priviedol len k nejakému domu. Starec si však spomenul aj na iné miesto, tak ho odviedol do mestečka. J. Hall (1991, s. 202 – 203) uvádza Tam bol blok veľký 52 x 41 centimetrov a na ňom text veštby Apolón z Klaru, to viedlo k objaveniu veštiarne. Svätyňa bola staršia ako veštiareň. Najstaršia dochovaná veštba je zo 4. storočia pred n. l. a je spätá s Alexandrom Veľkým. Jej pôvod je nejasný, preto neprekvapuje, že sa ho zaujala mytológia a pripísala založenie klárskej Apolónovej svätyne kňazovi Mopsovi, synovi Kréťana Rhakia a dcéry tébskeho veštca Teiresia, Manto. Podľa mincí sa dá určiť existenciu svätyne v 5 . storočí pred n. l., no veštiareň až o sto rokov neskôr. Nezachovala sa žiadna veštba. Damaia, spísal veštby, ktoré odzneli ako kolofónske klebety. Klaros má skromný význam. Vzostup Klaru sa začal katastrofou, pustošením, ktorému padla v 1. storočí pred n. l. za obeť aj Didyma. Malú klarskú veštiareň obnovili rýchlejšie. Začiatkom letopočtu mal Klaros významne postavene v Malej Ázii. Bližšie porov. P. Vandenbrg (1983). Klarska veštiareň má mnoho tajomstiev, a to svedčí aj pri jej odhaľovaní, ktoré bolo obtiažne. Svätyňu, ktorá stála v úzkej doline uzavretej z troch strán a otvorenej iba k moru s výhľadom na hrebene Samu, zasypali potoky. Všetky zvyšky múrov boli zaplavené vo výške 40 až 80 centimetrov. Sondy, ktoré použil pri odkrývaní im ukázali, že neide chrám ani o veštiareň, alebo múry propylejí. 130 metrov severne od propylejí objavili časť stĺpu. Bol z bieleho mramoru. Jednotlivé kamene s priemerom 160 centimetrov a vysoké 80 až 90 centimetrov ležali v rade, medzi nimi boli hlavice a zvyšky architrávu. Bolo jasné, že stĺpy sa zrútili pri zemetrasení. Svätyňa je z 3. storočia pred n. l. Stála na päťstupňovom základe, šesť dórskych stĺpov tvorilo front výšky 26 metrov a chrám bo obrátený na východ. Problémom ostávala veštiareň. Archeológovia sa museli sústrediť na adytón. Podľa viacerých údajov prišli k zisteniu, že v tejto veštiarni sa veští za pomoci vody. Adytón, cela veštiarne, musel byť v podzemnej jaskyni. 13 metrov pred frontom chrámu sa nachádzali dva úzke schodištia, vedúce k dvom úzkym chodbám. Po uvoľnení stien chodieb sa našla chodba. Chodba z modrého mramoru, široká 70 centimetrov a vysoká 210 centimetrov. Pôsobila temne a stiesnene. Po niekoľkých metroch prechádzala do klenby vysokej približne tri metre – do adytónu, v ktorom veštec veštil. Ťažko sa dalo určiť ako sa dozvedeli veštbu, ale uprostred sa našli monumentálne ľudské údy, ruku dlhé 3,40 metra, nohu 1,40 metra, zahnuté koleno chlapa – nepochybne to bol plastika zakladateľa veštiarne Apolóna. Socha sediaceho boha mohla mať päť až šesť metrov. Bližšie porov. P. Vandenbeg (1983). Venovala som sa vo svojom príspevku týmto dvom svätyniam. Okrem nich sú známe aj iné, ako Didyma, Pompeje, a mnohé iné, ktorým by som sa v budúcnosti rada venovala. 1.2 Apolónove sochy Pre starovekých umelcov predstavoval Apolón veľmi vďačný námet zobrazovania. Vo viacerých smeroch bol dokonca pokladaný za najčastejšie zobrazované grécke božstvo vôbec. Dôvodom prečo je to tak, existuje hneď niekoľko. Spomedzi tých do najdôležitejších možno spomenúť aspoň dva. V prvom bo božstvom, ktoré malo veľmi široké spektrum pôsobnosti a ku ktorému sa obracali všetky zložky gréckej i helenistickej spoločnosti. Ďalším dôvodom bolo priestorové rozšírenie kultu Apolóna, ktorý okrem samotného Grécka a maloázijských gréckych miest nachádzame aj oblasti Čiernomoria, Egypte či západnom Stredomorí. O jeho uctievaní poskytujú dostatok dokladov nielen náhodne
SEKCIA HISTÓRIE
159
či rámci archeologických výskumov nájdeme artefakty spájané s jeho kultom, ale aj samotné názvy starogréckych miest a osád nesúce meno Apolóna v rôznych podobách.5 S. Hollá a V. Štetinová (1977, s. 37) uvádzajú: ,,Z rozšírenia uctievania Apolóna v jeho obľube medzi všetkými vrstvami obyvateľstva, vyplýva aj množstvo podôb jeho zobrazovania. V najstarších oblastiach je Apolón uctievaný aj zobrazovaný v podobe jednoduchého ihlanu, ktorý sa neskôr transformoval do podoby jednoduchého stĺpika. O tom, že sa takéto jednoduché zobrazovane udržalo pomere dlho svedčia napríklad mince vydávané v Ambrake.” J. Otto (1889, s. 523) uvádza: ,,Už vyšší vývinový stupeň zobrazovania, v podobe štylizovanej ľudskej postavy predstavuje v tomto smere tzv. kovový kolos Amyklai, stojací na tróne zhotovenom Bathykleom. Telo boha Apolóna má v tomto prípade podobu jednoduchého piliera, do ktorého bol zasadené hlava pokrytá prilbou, ruky držiace oštep a luk a nohy.” V rámci klasického gréckeho umenia a neskôr aj umenia helenistického a rímskeho, sa stretávame predovšetkým s dvoma spôsobom zobrazovania boha Apolóna, pričom druhý mladší sa vyvinul z prvého typu. Starší typ v tomto prípade predstavuje boha s rukami spustenými, splývajúcimi s telom. Často sú ruky zobrazené dokonca tesne pri tele. V druhom type sú ruky boha viac či menej zahnuté v lakťoch a smerujú dopredu. V rukách postava Apolón drží, resp. držia niektorý zo svojich typických atribútov. V odbornej literatúre sa spomína celý rad príkladov k prvému i druhému typu. K tomu prvému boli priradené napr. sochy Apolóna z Orchomenu, či Thery, napriek tomu, že vzhľadom na neznáme nálezové okolnosti, absenciu nápisov i jednoduchosť zobrazenia, niektorí bádatelia ich príslušnosť k Apolónovi spochybňujú, považujú ich väčšinou za náhrobky. Druhý typ prezentujú tzv. Tektaiova a Angeliónova socha z Délu, zobrazujúca Apolóna s lukom v ľavej ruke, pričom v pravej drží tri charídky, prípadne Kanachova socha vytvorená pre Dydimaion pri Miléte, jej replika sa nachádza na minciach mesto Milétos. V tomto prípade Apolón drží v pravej ruke luk a v pravej laň. Bližšie porov. (1991). V oboch týchto typoch zobrazení však Apolón vystupuje ako ideál mladosti a mužskej krásy, bez brady s bohatými kučerami, ktoré voľne splývajú na plecia, často už na chrbát, alebo vytvárajú zložitý účes, je to olympský elegán. J. Paranddowski (1980, s.72) uváda: ,,Zvyčajne býva nahý, len občas má cez plece prehodenú chlamidu – krátky pláštik. Na chrbte nosí tulec plný zvonivých strieborných šípov, v ruke drží luk. V sprievode múz ho zasa vidíme (ako Kitharoda) v dlhom splývavom šate, vysoko prepásanom, s vavrínovým vencom na hlave a s lýrou v ruke. Vavrínový veniec býval odmenou básnikov a tento zvyk prežil antiku. Vidíme ho aj na hlave Petrarcu, aj poľského Janicia, pripomína ho aj označenie laureát.” Apolón mal rôzne zobrazenia. Práve to ponúkalo širokú škálu umenia. Každé obdobie so sebou nieslo určité prvky, na základe ktorých vieme rozlíšiť štýl, umelca, obdobie, druhy materiálu, či dokonca nájsť hlbšiu myšlienku. V. Zamarovský (1980, s. 488) uvádza: ,,Z Apolónových antických sôch vyniká predovšetkým Apollón Belverderský, ,,vzor mužskej krásy“, rímska kópia gréckeho diela z druhej polovice 4. storočia pred n. l. pripisovaného Leócharovi, ďalej Apollón Múságetés (,,Apollón vedúci múzy“), rímska kópia originálu asi z polovice 4. storočia pred n. l. pripisovaného Skopovi. Apollón Sauroktonos (,,Apollón zabíjajúci jaštericu“), kópia Práxitelovho diela z druhej polovice 4. Storočia pred n. l., a Apollón Kitharódos (,,Apollón s kitharou“), rímska kópia gréckeho originálu asi z polovice 3. storočia pred n. l. Všetky tieto sochy sú dnes vo Vatikánskom múzeu.” Ďalšie sú v neapolskom Národnom múzeu. Medzi najlepšie vyobrazenia patrí Apollón zo západného štítu Diovho chrámu v Olympii a mramorový Apollón vyhotovený v 2. storočí n. l. podľa Kalamidovej sochy z čias okolo roku 450 pred n. l., nájdený v roku 1862 v Dionýzovom divadle po Akropolou. Približne rovnako staré sú aj etruské sochy Apollóna, známy je Apollón Vejský z konca 6. storočia pred n. l. Apollónovým menom sa označovali donedávna aj rozličné archaické sochy mladých mužov ,,kúros“6.
5
Z mnohých možno spomenúť napr. Apolóniu, dnešný Sozopol v Bulharsku. Ďalším napr. Apolónia na severnom pobreží Kréty, prípadne Apolónia v Ilýriku. 6 V archaickom gréckom sochárstve socha stojaceho nahého mladíka, predstavujúca neportrétne zobrazenie víťazov v atletických olympijských zápasech.
160
9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA
Na porovnanie je potrebné všímať si jednotlivé umelecké detaily. Každá krivka tela, spôsob prepracovania ponúka rozdielnosť. Umelci ich znázorňovali na základe determinantov doby, v ktorej žili, ktoré určovalo umelecké obdobie. Apolón je bohom krásy, tak aj sochy nesú tento prívlastok. Každá socha však je odlišná, najjednoduchšie to je odlíšiť samotným názvom, aký bol pripisovaný dielu. No už aj človek bez umeleckého nadania si všimne rozdiely a nechá sa uniesť skvostným sochárstvom. Väčšinou sa používal ako materiál mramor, či bronz, no socha môže byť doplnená aj slonovinou a kosťami. Na väčšine sú vytesané aj samotné atribúty tohto boha, ktoré ho sprevádzali, a ktoré sa objavujú vo väčšine jeho príbehov. Najčastejšie išlo o lýru, ako znak jeho hudobných zdatností. Bojové a lovecké schopnosti sú zobrazené pomocou luka a šípov. A tak, ako muž nemôže žiť bez ženy, aj sám Apolón ako boh krásy si vyslúžil postavenie muža v spoločnosti krásnych múz. Z hľadiska podobnejšej analýzy sa pokúsime opísať jednotlivé vybrané plastiky, ktoré sú istým spôsobom typické pre celé sochárske školy. Jednou nich je Apolón Belvedérsky. Predstavuje najvýraznejšieho predstaviteľa typu zobrazovania Apolóna ak boha slnka. Tento spôsob zobrazovania je známy predovšetkým z početných nálezov mincí. Socha Apolóna belvedérskeho je pomerne zriedkavým a o to cennejším príkladom tohto typu v rámci sochárstva. Ide vlastne o repliku staršej helenistickej verzie, ktorá bola objavená na konci 15. Storočia pri Antiu (Capo d´ANzo). Kúpil ju pápež Július I, vďaka ktorému je súčasťou antických zbierok. Pre bližšie analyzovanie sa pokúsime opísať jednotlivé plastiky. Apolón Belvedérsky je bronzová, či mramorová plastika, ktorá zobrazuje vzor muža s dokonalými atribútmi. Typické je dokonale proporčné telo, vavrínový veniec ako koruna antických bohov, luk, šípy a had, ktorého porazil pri záchrane matky. Z Praxitelovej tvorby pochádza aj nový typ zobrazovania boha Apolóna, zachovaný v podobe Apolóna Sauroktóna. V tomto prípad bolo božstvo zobrazené v chlapčenskom veku, ktorí s detskou naivitou pozoruje jaštericu plaziacu sa po kmeni stromu, pričom skúma či by ju mohol zasiahnuť šípom. Ľavou rukou sa pritom opiera o kmeň stromu, takže celá hmotnosť spočíva na pravej ruke. V tomto prípad, ktorý poznáme z veľkého množstva mladších replík ide o ďalšie rozvedenie motívov Praxitelovho Herma. V antickom múzeu sa zachovala najslávnejšia mramorová verzia tejto sochy, výtvarnou replikou je aj bronzová socha vo ville Albani. Zvyčajne býva nahý, len občas má cez plece prehodenú chlamidu – krátky pláštik. Výnimkou v tomto smere tvorí jeho zobrazenie s lýrou, často v sprievode múz. Nie je pritom podstatné či na lýru sám hrá, alebo je iba jeho atribútov. V takýchto prípadoch je zobrazený v chitóne a dlhom splývavom plášti, vysoko prepásanom s vavrínovým vencom. Ak by sme chceli uviesť Apolóna v sprievode žien, môžeme uviesť plastiku Apolóna Múságetés. V mramore vytesaný boh v sprievode nýmf, ktoré okúzľuje svojou hrou na nástroj. V tomto prípade je zahalený, čo môže skôr znázorňovať na hlbšiu myšlienku zvýraznenia jeho hry a nemôže chýbať vavrínový veniec. Príkladom zobrazenia ženskej spoločnosti okolo boha je aj socha Apolóna s nymfami, ktorá je mramorová. Jedným z príbehov bolo aj zakliatie Dafné, do ktorej bol zamilovaný. Nemôže chýbať takého zobrazenie, ako Dafné uteká pred bohom a premieňa sa na vavrínový strom. Opäť v tom môžeme nájsť symboliku. Z vavrínu boli ,,koruny“ bohov. Nájdeme ho ako mramorovú plastiku, ktorej je tvorcom známi Gian Lorenzo Bernini, ktorý je barokovým umelcom, takže aj jeho tvorba nesie barokové prvky. Ako napr. oblé tvary tela, ktorý je výrazným prvkom tohto obdobia. Pre nežnejšie vyobrazenie môžeme uviesť Apolóna s amorkom. Tu je špeciálne využitý kararský mramor, ktorý je dokonalej kvality. Výška je cca 130 cm. Apolón sa opiera pravou rukou o lýru, na ktorej sedí amorko, v ľavej ruke drží pláštik a na hlave ma ,,korunu“ z vavrínu. V Alpatov (1981, s. 120) uvádza: ,,Jednoznačne zaujímavou je aj bronzová socha Apolóna Piombina: zrejme dielo dórskeho štýlu, ktoré však vzniklo v južnej Itálii, charakterizuje mladistvý pôvab, hoci zachováva tradične prísny postoj. Mäkkou modeláciou tela kontrastuje plocho rytý účes.“ Socha nadmernej veľkostí zaujímavého vzhľadu. Plastike chýbajú oči, ktoré boli pôvodne z kostí alebo slonoviny. Všetky sochy upútavajú pozornosť divákov. Bližšie porov. J. Pijoan (1970). Apolón je zobrazovaný rôznymi spôsobmi, preto venovať sa téme zo starovekých dejín je pre mňa stále zaujímavé. Keďže je mnoho svätýň a sôch, ktoré zobrazujú tohto boha, je možné sa venovať tejto téme aj pri ďalších prácach.
SEKCIA HISTÓRIE
161
Literatúra: ALPATOV, V. M.: Dejiny umenia 1. Bratislava: Tatran, 1981. 235 s. BAHNÍK, V.: Slovník antické kultúry. Praha: Svoboda, 1974. 452 s. BARTONĚK, A.: Světem starých Řeků. Praha: Orbis, 1977. 287 s. BOHNEROVÁ, A.: Mytológia. Bratislava: Fortuna Print, 2006. 528 s. BOUZEK, J. – ONDŘEJOVÁ, I. -– MUSIL, J.: Úvod do klasické archeologie. Praha: Karolinum, 2006. 112 s. BROCKS, M. a kol. 1993. Monumenty. Bratislava: Fortuna Print, 1993. 456 s. HALL, J.: Slovník námětu a symbolu ve výtvarném umění. Praha: Mladá fronta, 1991. 517 s. HOLLÁ, S.: Lexikón Gréckej civilizácie. Bratislava: Tatran, 1977. 475 s. HOMÉR. 1986. Iliás. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1986. 475 s. HOŠEK, P.: Země bohu a lidí. Praha: Rudé právo, 1972. 290 s. HOŠEK, R.: Náboženství antického Řecka. Praha: Vyšehrad, 2004. 239 s. NEŠKUDLA, B.: Encyklopedie řeckých bohu a mýtu. Praha: Libri, 2003. 228 s. OLIVA, P.: Zrození řecké civilizace. Praha: Academia, 1976. 176 s. PARANDOWKI, J.: Mytológia. Bratislava: Tatran, 1980. 358 s. PIJOAN. J.: Dejiny umenia 2. Bratislava: Tatran, 1970. 336 s. SVOBODA, L.: Encyklopédie antiky. Praha: Academia. 1973. 744 s. TROJAN, R.: Malý slovník výtvarného umění. Praha: Fortuna. 1990. 236 s. VANDENBERG, P.: Tajomstvo veštiarní. Bratislava: Obzor, 1983. 321 s. WALDAPFEL, I.: Mytológia. Bratislava: Pravda, 1968. 374 s. ZAMAROVSKÝ, V.: Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava: Mladé letá, 1980. 488 s.
