SCHENK proti ŠVAJČIARSKU Rozsudok z 12. júla 1988 NEOFICIÁLNE ZHRNUTIE A OKOLNOSTI PRÍPADU A.
Základné skutočnosti
Pán Pierre Schenk, riaditeľ spoločnosti, narodený roku 1912, bol v rozvodovom konaní od roku 1974. Pán Pauty, ktorého poveril niekoľkými úlohami, sa v roku 1981 skontaktoval s pani Schenkovou a informoval ju, že jej manžel ho poveril, aby ju zavraždil. O tejto skutočnosti informovali potom spolu vyšetrujúceho sudcu kantónu Vaud a ten začal vyšetrovanie. Podľa listov francúzskym orgánom dožiadaných o právnu pomoc, predložil pán Pauty francúzskej polícii dôkaz v prítomnosti švajčiarskeho policajného inšpektora, ktorému odovzdal magnetofónovú kazetu obsahujúcu zvukový záznam telefonického rozhovoru s pánom Schenkom. Tento zvukový záznam sa urobil bez vedomia pána Schenka. Magnetofónová kazeta bola založená do vyšetrovacieho spisu. Po obžalovaní z trestného činu navádzania na vraždu bol sťažovateľ najskôr zbavený obžaloby, ale na základe odvolania prokurátora bol odovzdaný súdu. 13. Augusta 1982 ho Okresný trestný súd v Rolle, odvolávajúc sa inter alia na sporný zvukový záznam, odsúdil na trest odňatia slobody na 10 rokov. Pán Schenk neúspešne spochybňoval vyhotovenie a použitie zvukového záznamu pred Trestným kasačným oddelením súdu kantónu Vaud a nato pred Federálnym súdom. V decembri 1984 mu bola udelená milosť a bol prepustený na slobodu. B.
Konanie pred Európskou komisiou pre ľudské práva
Pán Schenk podal sťažnosť Európskej komisii pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) 6. marca 1984. Komisia vyhlásila sťažnosť za čiastočne prijateľnú 6. marca 1986. V svojej správe zo 14. mája 1987 zhrnula fakty a vyjadrila názor jedenástimi hlasmi k dvom, že nebol porušený článok 6 ods. 1. Komisia postúpila prípad Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) 15. júla 1987 a vláda Švajčiarskej konfederácie (ďalej len „vláda“) 28. júla 1987. VÝŇATOK Z ROZSUDKU PRÁVO I.
ÚDAJNÉ PORUŠENIE A.
ČLÁNKU 6 DOHOVORU
Článok 6 ods. 1 Dohovoru
39. Pán Schenk najskôr namietal, že záznam jeho telefonického rozhovoru s pánom Pautym a použitie záznamu tohto telefonického rozhovoru ako dôkazu je v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý hovorí: „1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. …“ 40. Podľa neho bol záznam vyhotovený na podnet švajčiarskej polície. Je pravda, že Komisia vyhlásila sťažnosť za neprijateľnú z dôvodu nevyčerpania všetkých vnútroštátnych právnych prostriedkov nápravy podľa článku 8 vzťahujúceho sa na vyhotovenie záznamu. Za účelom preskúmania spravodlivosti súdneho konania však bolo napriek tomu treba brať za základ skutočnosti tak, ako sa stali, najmä preto, že sa týkali rozhodujúcej skutočnosti. Súd poznamenáva, že Komisia vyhlásila sťažnosť za neprijateľnú iba pokiaľ ide o článok 8. Súd nemá právomoc túto skutočnosť preskúmať, toto však nebráni Súdu posudzovať sťažnosť podľa iného ustanovenia, v tomto prípade podľa článku 6 ods. 1. 41. Pán Schenk taktiež tvrdil, že použitie dôkazu, ktorý bol získaný nezákonne, je dostatočné na to, aby bolo súdne konanie nespravodlivé, a že jeho odsúdenie sa zakladalo hlavne na zvukovom zázname. Považoval dokonca za potrebné zvážiť aj konfliktné záujmy – verejný záujem na preukázaní pravdy v prípade závažného trestného činu a súkromný záujem na zachovaní mlčanlivosti o obsahu telefonického rozhovoru – konštatoval však, že táto úvaha mala prebehnúť pred vyhotovením akéhokoľvek telefonického záznamu a nie potom, ako sa tak stalo, a nikdy nie nezákonne. Na záver uviedol dve tvrdenia. Po prvé sa sťažoval, že vyšetrovateľ Messerli nebol nikdy predvolaný ako svedok. Je pravda, že obhajoba nežiadala, aby sa dostavil počas súdneho vyšetrovania alebo na súdne pojednávanie, ale opomenutie tejto skutočnosti, povedal, sa zohľadnilo v prvom prípade podľa očakávania, ktoré sa naplnilo, oslobodením spod obžaloby (pozri odsek 17), a v druhom prípade skutočnosťou, že pán Messerli bol presvedčený o vine obžalovaného (pozri odsek 15). Po druhé pán Schenk kritizoval spôsob, akým si odvolací trestný súd vypočul zvukový záznam. Tvrdil, že mali byť inštalované slúchadlá a dokonca, že mali byť urobené osobitné opatrenia z dôvodu, že bol hluchý. 42. Vláda považovala za dôležité rozlišovať medzi prípadom, keď orgány činné v trestnom konaní používajú nezákonné prostriedky na účel získania alebo prípravy dôkazu nasledovne použitého pred súdom, a prípadom protiprávneho konania jednotlivca, ktorý nasledovne odovzdá dôkaz príslušným orgánom. Dodala, že záujmy, o ktoré ide, sa musia zvážiť a že navyše, zvukový záznam nebol jediným dôkazom; a poukázala na rozhodnutia vnútroštátnych súdov v danom prípade.
43. Vláda nepopierala, že predmetný zvukový záznam bol získaný nezákonne. Švajčiarske súdy, ktoré sa prípadom zaoberali, samy uznali túto skutočnosť. Odvolací trestný súd bol napríklad toho názoru, že zvukový záznam „nepovolil ani nenariadil kompetentný orgán“ (pozri odsek 20). Trestné kasačné oddelenie súdu kantónu Vaud uviedlo: „Sťažovateľovi sa musí uznať, aj v prípade absencie trestného oznámenia, že súkromné vyhotovenie záznamu telefonického rozhovoru obžalovaného s Pautym, je samo osebe trestným činom.“ (pozri odsek 28). Nakoniec Federálny súd rozhodol, že zvukový záznam sa môže akceptovať, že skutkové znaky trestného činu podľa § 179 ter Trestného zákonníka boli naplnené, pokiaľ ide o predmetnú spornú nahrávku (pozri odsek 30). 44.
Tieto tri súdy predsa len pripustili zvukový záznam ako dôkaz.
Odvolací trestný súd rozhodol inter alia, že „v každom prípade mohol byť obsah zvukového záznamu zahrnutý do súdneho spisu jednak preto, že vyšetrujúci sudca musel dať odpočúvať Pautyho telefón, alebo jednoducho preto, že by bolo postačujúce použiť ako dôkaz Pautyho výpoveď o obsahu zvukového záznamu“ a že „prijatie argumentu obžalovaného by malo za následok vylúčenie veľkého množstva dôkazov v trestnom konaní“ (pozri odsek 20). Trestné kasačné oddelenie súdu kantónu Vaud poznamenalo, že „sporný zvukový záznam sám osebe nie je zakázaný dôkazný prostriedok“, že ak sa mala v pohľade na túto vec nájsť rovnováha medzi záujmami a právami, o ktoré tu ide, rozdiel medzi povoleným vyhotovením zvukového záznamu alebo nedovoleným nebol sám osebe postačujúci na to, aby oprávnil pripísanie väčšej dôležitosti ochrane privátnej sféry ako verejnému záujmu spočívajúcemu v odhalení osoby vinnej zo spáchania závažného trestného činu a že „prostriedky použité v tomto prípade zostali v medziach toho, čo je prijateľné na účely boja s trestnou činnosťou“ (pozri odsek 28). Federálny súd rozhodol, že „verejný záujem dozvedieť sa pravdu vo veci trestného činu týkajúceho sa vraždy, prevážil záujmy Schenka na zachovanie mlčanlivosti o telefonickom rozhovore, ktorý v žiadnom smere nezasiahol do jeho súkromia“ (pozri odsek 30). 45. Podľa článku 19 Dohovoru je povinnosťou Súdu zabezpečiť dohľad nad dodržiavaním záväzkov, ktoré prijali zmluvné štáty Dohovoru. Jeho funkciou nie je zaoberať sa jednotlivými skutkovými alebo právnymi chybami, ktorých sa údajne dopustili národné súdy, iba ak by a pokiaľ by boli tieto súdy porušili práva a slobody garantované Dohovorom.
46. Aj keď článok 6 Dohovoru garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, nestanovuje žiadne pravidlá prípustnosti dôkazu ako takého, preto je táto otázka v prvom rade vecou národnej legislatívy. Súd preto nemôže z principiálneho hľadiska a čisto teoreticky vylúčiť, že nezákonne získaný dôkaz daného druhu smie byť prípustný. Jeho úlohou je iba zistiť, či bol súdny proces s pánom Schenkom ako celok spravodlivý. 47. Predovšetkým je dôležité, tak ako to poznamenala Komisia, že práva obžalovaného neboli porušené. Sťažovateľ si bol vedomý, že zvukový záznam, ktorého sa sťažnosť týka, bol nezákonný, pretože ho nenariadil kompetentný sudca. Mal možnosť – ktorú využil – podať námietky proti jeho autentickosti a zabrániť jeho použitiu, spočiatku však súhlasil, že sa má použiť (pozri odsek 18). Skutočnosť, že jeho pokusy o nápravu boli neúspešné, tu nehrá rozdiel. Okrem toho na začiatku súdneho vyšetrovania pán Schenk žiadal a dosiahol, aby bol vyšetrovaný pán Pauty (pozri odsek 16). Navyše právny zástupca sťažovateľa mohol vypočuť pána Pautyho – ktorý bol predvolaný ako svedok – počas súdneho konania na odvolacom trestnom súde (pozri odsek 22). Nakoniec pán Schenk nevyzval inšpektora Messerliho, aby sa dostavil, aj keď bol poverený vyšetrovaním a zodpovedným za získanie dôkazu podľa listov švajčiarskych orgánov adresovaných francúzskym orgánom, ktoré boli dožiadané o právnu pomoc (pozri odsek 12). 48. Súd tiež kládol dôraz na skutočnosť, že vyhotovenie zvukového záznamu telefonického rozhovoru nebolo jediným dôkazom, na ktorom sa zakladalo usvedčenie. Odvolací trestný súd odmietol vyhlásiť zvukový záznam za neprípustný dôkaz, pretože by bolo bývalo ako dôkaz postačujúce vypočuť si pána Pautyho ako svedka, pokiaľ ide o obsah zvukového záznamu (pozri odsek 20). Boli vypočutí i niekoľkí ďalší svedkovia, ktorých súd predvolal na základe vlastného uváženia – ako pani Schenková – alebo ktorí boli predvolaní na žiadosť obhajoby (pozri odsek 22). Súd citlivo v niekoľkých častiach svojho rozsudku vyjadril, že vychádzal z iných dôkazov, ako je zvukový záznam, tieto však potvrdzovali úsudky založené na zvukovom zázname vedúce k záveru, že pán Schenk bol vinný. Osobitný význam má v tejto súvislosti táto časť: „Názor súdu sa zakladá čiastočne na zvukovom zázname telefonického rozhovoru z 26. júna 1981. ... Ale pred súdom je celý rad ďalších dôkazov: neuveriteľne podrobne prepracované opatrenia, ktoré urobil obžalovaný; skutočnosť, že už roky mal obžalovaný pravidelne platiť manželke istú finančnú sumu, aj keď mu bola neverná, čoho si bol obžalovaný vedomý, nebol však schopný túto skutočnosť dokázať, čo by bolo malo pravdepodobne za následok iné zhodnotenie situácie; skutočnosť, že zhoda v ďalších záležitostiach smerovala k potvrdeniu týchto okolností; úplná nepravdepodobnosť, že by niekto chcel poslať
najskôr na Haiti a potom do Švajčiarska muža, ktorý tvrdil, že je bývalý člen cudzineckej légie, a ktorému chýbal výcvik, vzdelanie a potrebné schopnosti, s cieľom získať relatívne neškodné informácie, ktoré mali každopádne spornú závažnosť na účely rozvodového konania; skutočnosť, že po neúspešnom splnení uložených úloh a úloh na Haiti, kde sa očakávalo, že sa pán Pauty vráti s informáciou, či pani Schenková dala alebo nedala postaviť dom – nebol dôvod posielať Pautyho do Švajčiarska, kde nemal kontakty; skutočnosť, že obžalovaný minul viac ako 10 tisíc švajčiarskych frankov, aby získal (ak prijmeme jeho verziu udalostí) veľmi neškodné informácie; a nakoniec skutočnosť, že obžalovaný nepodnikol počas celého súdneho konania žiadne kroky na podanie sťažnosti pre krivé obvinenie.“ (pozri odsek 26) Z tejto časti jasne vyplýva, že trestný súd, skôr ako dospel k svojmu názoru, bral do úvahy kombináciu podstatných prvkov dokazujúcich zavinenie obžalovaného. 49. Na záver: použitie sporného zvukového záznamu ako dôkazu „nepripravilo“ sťažovateľa o spravodlivé súdne konanie, a preto nie je v rozpore s článkom 6 ods. 1. B. 50.
Článok 6 ods. 2 Dohovoru
Pán Schenk sa tiež sťažoval, že pre to, že bol použitý nezákonne získaný zvukový záznam, nemal byť uznaný vinným „podľa zákona“. Podľa jeho výkladu tu bolo opomenuté uplatnenie zásady prezumpcie neviny garantovanej v článku 6 ods. 2, ktorý hovorí: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.“ Vláda odmietala toto tvrdenie.
Podľa názoru Komisie sťažnosť v skutočnosti zapadala do okruhu pojmu spravodlivého prejednania. Odvolanie sa na článok 6 ods. 2 bolo dôsledkom chybného výkladu. Na prejednávaní pred Súdom zástupca švajčiarskej vlády dodal, že v danom prípade bol obžalovaný považovaný za nevinného, kým nebol uznaný vinným podľa zákona, pretože švajčiarske súdy považovali súdne prejednanie veci za úplne zákonné ako celok napriek tomu, že nebol dodržaný „trestný zákon“. 51. Podľa názoru Súdu zvukový záznam zo súdnych pojednávaní z 9. – 13. augusta a rozsudok z 13. augusta 1982 (pozri odseky 19 – 23 a odsek 26) neobsahujú nič, čo by naznačovalo, že odvolací trestný súd zaobchádzal s pánom Schenkom tak, ako by bol vinným, ešte pred jeho odsúdením. Samotné zaradenie zvukového záznamu medzi dôkazy nemôže stačiť na podoprenie sťažovateľovho tvrdenia so záverom, že ani tu nedošlo k porušeniu Dohovoru. II.
ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 8 DOHOVORU
52.
Pán Schenk namietal nakoniec, že je obeťou porušenia práva na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie, práva, ktoré zahŕňa právo na dôvernosť telefonickej komunikácie. Opieral sa o článok 8 Dohovoru, ktorý hovorí:
„1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“ Argumentoval tým, že Komisia vyhlásila sťažnosť za neprijateľnú iba pokiaľ ide o vyhotovenie sporného zvukového záznamu. Z tohto dôvodu žiadal Súd, aby preskúmal použitie zvukového záznamu ako dôkazu podľa článku 8 a aby taktiež rozhodol, že sa použil v rozpore s týmto ustanovením. Poukázal na tieto skutočnosti: doručenie zvukového záznamu polícii a použitie zvukového záznamu políciou; odovzdanie zvukového záznamu vyšetrujúcemu sudcovi a jeho použitie týmto sudcom; doručenie spisu najvyššiemu verejnému žalobcovi a potom trestnému oddeleniu; odoslanie záznamu právnikom poštou; príležitosť na ľahký prístup k nemu zo strany mnohých osôb, ako aj zo strany zamestnancov spisovne; zaradenie zvukového záznamu do súdneho spisu odvolacieho trestného súdu a jeho prehranie počas súdneho konania. Vláda považovala diskusiu o sťažnosti založenú na článku 8 za uzatvorenú a odvolala sa na správu Komisie. 53.
Súd poznamenáva, že Komisia vyhlásila v svojom rozhodnutí sťažnosť za neprijateľnú na základe toho, že neboli vyčerpané všetky vnútroštátne právne prostriedky, iba pokiaľ ide o vyhotovenie sporného zvukového záznamu (pozri odsek 37). Preto by nič nemohlo brániť Súdu, aby posudzoval otázku použitia zvukového záznamu. V tomto prípade však to nie je potrebné, pretože tento sporný odsek je už zahrnutý v otázke (ktorou sme sa už zaoberali z pohľadu článku 6 Dohovoru) spôsobu, akým sa zvukový záznam počas súdneho vyšetrovania a súdneho konania použil. Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD
1.
Rozhodol trinástimi hlasmi k štyrom, že nebol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru;
2.
Rozhodol jednohlasne, že nebol porušený článok 6 ods. 2 Dohovoru;
3.
Rozhodol pätnástimi hlasmi k dvom, že nie je potrebné preskúmať prípad podľa článku 8.
Vyhotovené v anglickom a vo francúzskom jazyku a vyhlásené na verejnom pojednávaní v Budove ľudských práv v Štrasburgu 12. júla 1988. Rolv RYSSDAL Predseda Za tajomníka Jonathan L. SHARPE Vedúci oddelenia
V súlade s článkom 51 ods. 2 Dohovoru a pravidlom 52 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu sú k tomuto rozsudku pripojené tieto osobitné názory: (a)
spoločný odlišný názor sudcov Pettitiho, Spielmanna, De Meyera a Carrilla Salceda;
(b)
spoločný odlišný názor sudcov Pettitiho a De Meyera;
(c)
odlišný názor sudcu De Meyera.
J.L.S. SPOLOČNÝ ODLIŠNÝ NÁZOR SUDCOV PETTITIHO, SPIELMANNA, DE MEYERA A CARRILA SALCEDA Väčšina Súdu vyslovila názor, že článok 6 Dohovoru nestanovuje žiadne pravidlá „prípustnosti dôkazu ako takého, preto je táto otázka v prvom rade vecou národnej legislatívy“. Súd rozhodol, že nemôže „z principiálneho hľadiska a čisto teoreticky vylúčiť, že nezákonne získaný dôkaz daného druhu by smel byť prípustný“ a že „jeho úlohou je iba zistiť, či bol súdny proces ako celok spravodlivý“1. Nepochybne Súd ohraničil rozsah svojho rozhodnutia tým, že ho obmedzil iba na jednotlivé skutočnosti, ale podľa nášho názoru bolo povinnosťou posudzovať problém nezákonnosti dôkazu. Veľmi ľutujeme, ale nemôžeme sa stotožniť s názorom väčšiny, nakoľko podľa nášho názoru dodržiavanie zákona pri zabezpečovaní dôkazu nie je teoretickou ani formálnou požiadavkou. Naopak, považujeme túto skutočnosť za najdôležitejšiu pre spravodlivosť trestného konania. Žiaden súd nemôže bez ujmy na náležitom výkone spravodlivosti opierať svoj názor o dôkaz, ktorý bol nielenže získaný nečestnými prostriedkami, ale predovšetkým nezákonne. Ak tak urobil, súdne konanie podľa znenia Dohovoru nemôže byť spravodlivé. V danom prípade nie je sporné, že predmetný zvukový záznam sa získal nezákonne 2.
Aj keď súdy, ktoré rozhodli o obžalovaní sťažovateľa, tak ako je to uvedené v rozsudku, vychádzali z „iných dôkazov, ako je zvukový záznam, tieto však potvrdzovali úsudky založené na zvukovom zázname vedúce k záveru, že dotknutá osoba bola vinná“3, zostáva pravdou, že „pripustili zvukový záznam ako dôkaz“4 a že ich rozhodnutia sa „čiastočne“5 zakladali na spornom zvukovom zázname. Na základe týchto dôvodov sme dospeli k záveru, že v tomto prípade došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie tak, ako je to garantované v článku 6 Dohovoru. SPOLOČNÝ ODLIŠNÝ NÁZOR SUDCOV PETTITIHO A DE MEYERA Sme toho názoru, že Súd mal posudzovať skutočnosti tak podľa článku 8 Dohovoru, ako aj podľa článku 6 Dohovoru. To by pravdepodobne bolo viedlo nás obidvoch k vysloveniu názoru, že došlo k porušeniu obidvoch týchto článkov. ODLIŠNÝ NÁZOR SUDCU DE MEYERA Podľa môjho názoru skutočnosti uvedené v rozsudku odhaľujú pokiaľ ide o vyhotovenie sporného zvukového záznamu, ako aj pokiaľ ide o jeho použitie v súdnom konaní, porušenie práva sťažovateľa na dôvernosť jeho telefonických hovorov, ako i porušenie jeho práva na spravodlivé prejednanie veci. Je pravda, že Komisia vyhlásila sťažnosť za neprijateľnú, pokiaľ ide o vyhotovenie zvukového záznamu. Ale „prípad“6 nám bol postúpený a už z tohto dôvodu sa mali posúdiť „všetky skutkové a právne otázky“, ktoré vznikli pri jeho prerokovávaní7. Navyše vyhotovenie a použitie sporného zvukového záznamu navzájom „priamo súviseli“8: tvorili jeden celok, ktorý môžeme ťažko od seba oddeliť tak po právnej ako i faktickej stránke. Vyhotovenie zvukového záznamu bolo nevyhnutným predpokladom na jeho použitie, práve tak, ako jeho použitie bolo takisto zmyslom a „následkom“9 jeho vyhotovenia. Obidve tieto skutočnosti boli dôvodom sťažností, ktoré neboli iba prirodzene spojené10 a „dôverne prepojené“11, ale v podstate rovnaké. Preto nebol dôvod na to, aby sme neposudzovali predmetnú vec ako celok. Všetko nasvedčuje tomu, že v obidvoch týchto prípadoch došlo k porušeniu uvedených základných ľudských práv. 1
odsek 46 rozsudku odsek 43 rozsudku 3 odsek 48 rozsudku 4 odsek 44 rozsudku 2
5
odseky 26 a 48 rozsudku článok 45 Dohovoru 7 rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp z 18. júna 1971, séria A, č. 12, str. 29, odsek 49. Pozri aj rozsudok Handyside zo 7. decembra 1976, séria A, č. 24, str. 20, odsek 41, a rozsudok Klass a ostatní zo 6. septembra 1978, séria A, č. 28, str. 17, odsek 32. 8 pozri rozsudok Stögmüller z 10. novembra 1969, séria A, č. 9, str. 41, odsek 7, a rozsudok Matznetter z toho istého dňa, séria A, č. 10, str. 31, odsek 5. 9 pozri rozsudok Stögmüller, loc. cit., a rozsudok Matznetter, str. 32, odsek 5, a aj rozsudok Weeks z 2. marca 1987, séria A, č. 114, str. 21, odsek 37, a rozsudok Olsson z 24. marca 1988, séria A, č. 130, str. 28-29, odsek 56. 10 pozri nasledovné rozsudkz: Delcourt, z 17. januára 1970, séria A, č. 11, str. 20, odsek 40; Winterwerp,z 24. októbra 1979, séria A, č. 33, str. 28, odsek 72; Bönisch, zo 6. mája 1985, séria A, č. 92, str. 17, odsek 37; a James a ostatní, z 21. februára 1986, séria A, č. 98, str. 46, odsek 8. 11 pozri rozsudok Delcourt judgment , loc. cit., a rozsudok Winterwerp, loc. cit. 6
