O K T Ó B E R 0, 7 0 ROČNÍK 68 ZALOŽENÉ V MATICI SLOVENSKEJ V ROKU 1927

OKTÓBER 0,70€

R O ČN Í K 6 8 ZALOŽENÉ V MATICI SLOVENSKEJ V ROKU 1927

Pripravuje P Pr rip ipra ravu vuje je M Marta arrtta a arta aŠ Šurinová urin urin ur inov ová v sp sspolupráci pol olup uprrá áccii s IInštitútom nššttiitú n útto om ap aplikovanej pli lik ko ova van ne ej e ek ekológie ko ollóg ógie gie ie D Daphne aphn ap hne

Deti v zelenom Vtáčie peletóny Milióny Mi iliión óny ny ro rokov oko kovv od odli odlietajú liet li etaj et ajjú vt vtáky táky ák á ky na a jjeseň e eň es ňz zo o svojho domova krajov, kde nájdu ssv vvoj ojjho d o om omov mov o a do d k ra ajo ov, v k de d en ájjdu á d vviac iac ia ac potravy. p po otrrav avy vy. y. N Niektoré i kt ie ktor o é le or lletia tia ti a v kŕ kŕdl kŕdlikoch, dllik ikoc och, h, iiné h, né v k kŕdŕdŕd dMenšie poletujú nízko zemou, ľľoch. ľo och ch.. Me M nššie ie p pol o ettuj ol ujú ú ní ízk z o na nad d ze emo mou u,, u vväčšie, vä äčš čšie ie e, ak ako ko bo bociany, ociia an ny, y d div divé ivvé hu h husi usi si ččii ka kači kačice, čiice ce, le lletia tia ti veľkých kŕdľoch oblohe. vo vve vo eľľký e kých ch k ŕ ľo ŕd och h vvysoko yssok o o na obl b ohe. Na čele vodca. če elle e jje e sk sskúsený úsen ús ený vo en odc dca ca. a. Letieť vpredu u je namáhavé. ha h havé avé vé. P Pr Preto ret ret eto o sa vvtáky tá ák kyy sstriedajú triedajú podob podobne o ne ako cyklisti na pelotónu. Niektoré vtáky cy ykl klis issti isti t n a če ččele le ep ellottón ónu. N iektorré vt táky sa naučili, na auččil i i, i, ž že e je eb bez bezpečnejšie ezpe pe ečn nej ejši šie e ajj k kratšie r tš ra tšie i p ie preletieť r le re leti tieť ti e cez vysoké hory tunelom. Stalo ce ez vy yso s ké k h o y tune or tu une nelo lo om. S talo ta lo ssa, a,, ž že e si si vvtáci tá áci c posadali strechu druhú stranu p po osa sada d li n da na a st tre ech hu au auta t an ta na a dr d ruh hú st tra ranu nu n u previezli. ssa ap re eviiez e li l.

Pozdravte vtáčiky Svet Svetový Svet e ov ovýý de deň ň zvierat sa oslavuje 4. októbra už vyše e osemdesiat spojený rokov. Tento dátum je sp pojený svätým Assisi, so svä ätým Františkom z Assis si, patrónom zvierat. Podľa legennimi dohovoriť. dy ssa a dokázal s ni imi doh o ovvoriťť. Vtáčiky vraj V Vt áčiky vr rajj počúvali jeho kázne ticho, začvirikania. tich ti ch ho, o bez zz ačvirikani n a.

Prečo je sokol myšiar dobrý lovec Sokol S So oko kol myšiar kol myši myši my šiar šiar ar jje e zn z známy á y tý ám ttým, m ž m, že e vidí ultrafi alové žiarenie. vvi idí dí u ltrafi lt rafi ra fial al a lo ovvé vé ži ž iarren e ie. UV žiarenie dobre odráža re reni en niie ie sa ad ob o brre eo dráž dr áža od moču, ktorým značkujú svoje kt k tor orýým m ssii my myši myši ši z na n ačk čkujjú sv čkuj voje nich ccestičky. ce est stič tič ičky čkyy. Len Len čo Le čo ssa a na na n i h myši ic objavia, ktorý dovtedy ob o bja javiia, a, ssokol, ok kol o , kt k orý bol do or d vtedy akoby prišpendlený ak kob by pr p riššp pe endlený nd n vo vz nd vvzduchu, duch hu, strmhlav padá dole… st trm mhl hlav av p ad a dá dole d do ole… le e…

IIlustrovala Il Ilus lusstr trov oval ala Kr Kristína ristína na aŠ Šimková i ková im á

2

Škótsko zachránil bodliak Kráľ rovín Veľký Ve V eľk ký dr d drop o ffúzatý op úz zattý je j n najväčším ajjvä a väčš čším čš ím m vvtákom táko tá kom ko m Európe. ohrozený, ale v Eu E ró ópe pe. Na ccelom elom el om ssvete ve ete jje e oh hro roze z nýý, al ze le posledných rokoch darí. u nás sa s mu v posled dných h rok okoc och h da arríí. Dr Drop op p jje e moriak, žlto-hnedasto-hrdzaväčší než mo m riak, zhora žl ž to o-h hne neda d stoda stost o hr h dz dzaakrk, silný zobák vý, zospodu biely. Má dlhý k rk, siln lnýý zobá bák a fúzy. fúzy z . Dropica je útlejšia a bez fúzov. Dropyy repky. majú rady roviny plné ďateliny alebo rep e ky. Pred Sysľovské Pr red pár rokmi sa presťahovali na Sy ysľovské kvôli polia na západnom Slovensku. Len kvô ôli nim tu zasiali repku olejnú. Je pre ne e veľmi dôležitou potravou, najmä v zime. Boj o záchranu dropa prebieha spoločnými silami na Slovensku, Rakúsku v Ra akú úsku a v Maďarsku.

V ssvojom Vo vo ojo jom ná národnom áro rodn dnom dn om mz znaku na ak ku u bankovkách majú Škóti a n aj na a ba ank nkov ovká ov kách ch hm ajjú Š Šk kótti bodliak. Podľa práve bodl bo dlia iak. k P odľa od ľa llegendy eg gen endy p r ve rá v táto pomohla poratá áto rrastlina astl as tlin na im mp om moh hla ap o a-or pri obrane ziťť nepriateľa zi ne epr p ia iate t ľa te ap rrii o bran br an ne jedje edného hradov. Nepriatelia né éh ho o z iich ch hh ra ado dov. v N epri ep riat ri atel e ia a chceli obrancov prekvapiť chce ch celi li o obr b an br anco c v pr co rek e va api piťť v spánku. Priplazili spán nku ku. Pr ripla l zi zili l ssa li a a vy vvyzuli zu z ullii topánky. si top o ánky. Jeden z ni nich ch h vvšak ša ak bodliak od bolesti šliapol na ab odliak a o d bo olle estti hradu vykríkol. Obrancovia O rancovia Ob ia ah radu ra du ssa a nepriateľa porazili. zobudili a nepriateľ ľa po pora ra razi azi z lii.

Pranostika: Keď si sedliak v októbri hľ ľadá b araniccu, hľadá baranicu, neu uvidí na jar húsenicu. neuvidí Zapíšte si túto pranostiku do zeleného kalendárika. Na jar ju v záhrade skontrolujte.

Napísala Marta Hlušíková

Pre bračeka, pre sestričku Zo sna do sna Klobúk

Zábudlivý cukor Trápi sa cukor v cukrárni: „Prečo tu trávim celé dni? Och, či mám hlavu deravú veď som sem prišiel na kávu!“

V lesnom tichu, na ihličí, sedí klobúk. Asi ničí. Skúšam si ten klobúk ničí, je v ňom prievan, až tak fičí. Tuším som sa splietol – ten klobúk tam schoval vietor.

Podvodná básnička V podvodnej škole je to tak: jednotky sú za mlčanie, šprint vyhráva rak. 6

Ilustroval Juraj Martiška

Žirafa Idú po ulici štyria námorníci. Za nimi žirafa, krk dlhý desať stôp, v ponorke robí periskop. Pardón! Bolo to tak: idú po ulici štyria bojovníci. Za nimi žirafa, hlavou rúca mrak, na rožkoch má malý prak. Pardón! Bolo to tak: idú po ulici štyria požiarnici. Za nimi nekráča vôbec nik. Žirafa je žirafa a nie kúzelník!

Perinolón Vzducholode nie sú v móde, a tak s bratom Norom máme doma perinolón. Mama to už pozná, keď lietame zo sna do sna.

Napísal Ondrej Sliacky

Desať divov Slovenska Veruže mi zahraj, terchovská muzika! „Hrajže mi, muzička, nebeský andele, radšej ťa načúvam jak kňaza v kostele… “ Všetko sa začalo tým, že som sa rozhodol napísať Div Slovenska o fujare. „Choď za Vilom Meškom,“ poradili mi priatelia, „je to výborný ľudový muzikant. Na fujare hrá ako málokto.“ A tak som sa jedného horúceho júlového popoludnia vybral do Rovinky neďaleko Bratislavy, kde rodený Terchovčan býva. „A ako vás nájdem?“ pýtam sa v telefóne. „Podľa muziky,“ odvetil mi terchovský predník. A naozaj. Keď som sa ocitol v Rovinke na začiatku Krásnej ulice, na jej konci som zazrel skupinku vyhrávajúcich ľudových muzikantov. Hrali, akoby im išlo o život.

8

Čakal som všetko, ale takéto veľkolepé privítanie?! O chvíľu som však len mrkal očami. Predo mnou na plote neboli živí, ale vymaľovaní muzikanti. Ale ako to, že som ich počul? „Vítam vás,“ hovorí vtom územčistý muž s heligónkou v rukách, „som Vilo Meško.“ Vzápätí vykročil z domu chlap na nerozpoznanie od prvého. V jednej ruke mal rezbársky nôž, v druhej rozrobenú sošku baču. „Vítam vás,“ vraví, „som Vilo Meško.“ Nestačil som od prekvapenia zavrieť ústa, keď z domu vyšiel tretí chlap, tým dvom akoby z oka vypadol. V ruke držal štetec a obrázok dedinskej ženičky. „Vítam vás,“ vraví, „som Vilo Meško.“ „Bože,“ zľakol som sa, „mám trojité videnie?“

„Keby len trojité,“ vraví ten, čo ma privítal ako prvý. A odrazu predo mnou stoja štyria Meškovci. Dvaja držia v ruke husle, tretí basičku a štvrtý harmoniku-heligónku. A to ste len mali počuť, keď zahrali a zaspievali tú svoju: Veruže mi zahraj, terchovská muzika, žeby neodpadla ľuďom od jazyka. V tej chvíli som nebol na Žitnom ostrove, rovnom ako dlaň, ale v Terchovej, medzi vršiskami, vo voňavej smrečinovej hore… Čo v hore, priamo v nebi medzi vyhrávajúcimi anjelmi…

Terchová je rázovitá obec na severe stredného Slovenska, v blízkosti Žiliny. Známa je svojou prekrásnou prírodou, Jánošíkom a chýrnou muzikou. Podľa starodávnej legendy sa kedysi dávno zatúlala nad Terchovú nebeská hviezda. Tým, čo na nej prileteli, samým hudobníkom, sa terchovský kraj tak zapáčil, že sa v ňom rozhodli zostať. Dodnes sa terchovskej muzike hovorí „nebeská“. Pritom nejestvuje jedna-jediná terchovská muzika. Skoro každá terchovská osada, a tých je tu neuveriteľných vyše osemdesiat, mala svoju vlastnú muziku. Ľudia, ktorí cez deň ťažko robili v lesoch, na stráňach pásli ovce, si po večeroch posadali pred svoje dreveničky a skrášľovali si život hudbou. Z nástrojov, ktoré si sami zhotovili, vyludzovali radosť i žiaľ, nádej i bolesť, celé svoje srdce. Pritom to robili takým spôsobom, akým sa nehralo a nespievalo nikde na Slovensku.

„Pôvodne,“ hovorí mi Vilo Meško, „terchovskú muziku tvorili traja muzikanti: dvaja hrali na husliach, predník a kontráš, a tretí bol…“ „Basista,“ urobil som sa múdrym. „Nie,“ usmial sa terchovský predník. „V terchovských kapelách nehral žiaden kriminálnik. Všetko to boli poriadni, robotní chlapi. Ten, koho máte na mysli, sa volal „basiar“. No dobre, keď basiar, tak basiar. „Ale povedzte mi, pán Meško, aký trik ste použili, že som vás pred chvíľou videl štyroch?“ Zasmial sa. „Nič nové,“ vraví, „len som odkukal, čo raz urobilo jedno nahrávacie štúdio. Najprv som hral na prvých husliach, potom tú istú pieseň na druhých, nato na basičke a nakoniec

10

na harmonike-heligónke. V štúdiu to potom zmiešali všetko dokopy a bolo. Na obale je názov Terchovská muzika Vila Meška. Tak som sa dozvedel, že Vilo Meško je virtuózny, univerzálny muzikant. Hrá na všetkých nástrojoch terchovskej muziky. Dokonca pravou i ľavou rukou. Hrá a spieva. Jedinečne, nenapodobiteľne. Mohol som sa o tom presvedčiť na vlastné uši. Keď dohral, dospieval, spomenul som si, prečo som vlastne za ním prišiel.

„A čo fujara?“ „Fujara nie je terchovský, ale detviansky hudobný nástroj,“ vraví Viliam Meško, „čo pravda neznamená, že by na nej Terchovčania nevedeli hrať.“

A aby ma presvedčil o pravdivosti svojich slov, odložil heligónku a vzal do rúk fujaru. Dokonca vlastnú, ktorú si vyrobil nie z bazového, ale z lipového dreva. Neviem, nie som znalec, len milovník ľudovej hudby, čo od jari do jesene vymetá každý folklórny festival na Slovensku, ba i na Morave. Ale Vilo Meško na tej fujare hral tak, že by mu bol v tej chvíli závidel aj náš pán prezident. „Mimochodom,“ vraví môj hostiteľ, „keď som bol pred rokmi v Amerike, v meste Cedar Rapids v štáte Iowa na otvorení Českého a Slovenského múzea, pristavil sa pri mne americký prezident Bill Clinton a so záujmom si prezeral moju fujaru. No len čo som ju ako periskop vysunul nad hlavu a priložil k ústam, aby som do nej fúkol, skočil ku mne jeho ochrankár.“ „Asi sa zľakol,“ hovorím, „že z nej ako nejaký pygmej vyfúknete otrávený šíp.“ „Asi,“ smeje sa Vilo Meško. „Ale aj tak som vtedy do fujary fúkol. Americký prezident zastal, obrátil sa ku mne a veselo mi zamával.“ Pri tej príležitosti som sa dozvedel, že kým Česi vyslali na stretnutie troch prezidentov – amerického, českého a slovenského – plné lietadlo umelcov, spevákov, výtvarníkov, tanečníkov, zo Slovenska šiel len Vilo Meško. Ako vždy neboli peniaze. No niekto na ministerstve kultúry dostal spásonosný nápad: „Pošlime tam Vila Meška, on je sám osebe celý súbor.“

A tak Meško v Amerike hral, spieval, tancoval, rozprával, vystavoval drevorezby i obrazy. Americkí Slováci, medzi ktorými boli i potomkovia terchovských vysťahovalcov, čo v čase biedy húfne odchádzali do Kanady a USA, ho nosili na rukách.

Cyril a Metod v Terchovej V tej chvíli je už pri nás maliar Vilo Meško a vraví muzikantovi Vilovi Meškovi: „Mohol by som povedať niečo aj ja? Stále hovoríš len ty.“ „No prosím,“ takmer sa urazil môj prvý hostiteľ. Ale maliar Vilo Meško toho veľa nenahovoril. Zato podchvíľou z kútov svojho priestranného domu, ba aj z pivnice a garáže, vyťahoval jeden obraz za druhým. Medzi nimi aj obraz Cyrila a Metoda s terchovskou muzikou. Muzika hrá a solúnski bratia sa jej viditeľne tešia. Sv. Cyril dokonca pravú ruku zdvihol vozvysok a spieva ako rodený Terchovčan. „Chcete povedať, že Cyril a Metod boli v Terchovej?“ „Pravdaže boli. Len čo sa na Morave dozvedeli, že v Terchovej je nebeská muzika, už sa aj brali do našich končín. Najmä Cyril, o ktorom je známe, že hudbu študoval na carihradskej vysokej škole, bol zvedavý, čo sme zač.“ Vtom som si všimol, že obaja bratia držia v rukách fľaštičky.

11

„Tak to hádam nie!“ hovorím maliarovi. „Svätí bratia s borovičkou a slivovicou?!“ „A čo? Vari to neboli ľudia? A náhodou im chutilo. Aj syr, aj žinčica.“ „Ako to viete?“ pýtam sa. „Viem,“ vraví, „bol som pri tom.“ „Ach tak,“ s údivom pritakávam. A Vilo Meško pokračuje: „Všetko sa im tu páčilo … aj vršiská, aj stráne. Najradšej by sme tu zostali medzi vami navždy, povedali, keď odchádzali.“ A zostali. V Terchovej je krásny kostol zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi. Postavený bol v rokoch 1942 – 1949. Na jeho priečelí i vo vnútri, po stranách oltára, sú drevené a kamenné plastiky solúnskych bratov. Škoda, že medzi nimi nevisí aj obraz Vila Meška. To je ten najľudskejší obraz solúnskych bratov, aký som kedy videl.

Keď som dopozeral obrazy, žmurkol na mňa Vilo Meško rezbár. „A teraz vám niečo ukážem ja.“ A opäť som tam stál bez dychu. Prekvapene som sa díval na množstvo malých, stredných, ale i nadživotných drevených plastík Ukrižovaného. Každá bola iná, a pritom všetky mali spoločné jedno – hlboké, bolesťou poznamenané oči človeka, ktorý umrel, aby nás spasil. Neuveriteľne živé sú aj sošky hôrnych chlapcov, zbojníkov. Tie v dome Vila Meška sú malé, ale vo Východnej,

12

v amfiteátri, kde sa už roky a roky koná folklórny festival, je jeho šesť veľkých drevených sôch. A Meškove sochy sú nielen vo Východnej. Veľká socha zbojníka je v Paríži, iná na radnici v Aténach … V sedemdesiatich troch krajinách sveta ľudia obdivovali Meškove drevené sochy a plastiky. Medzi nimi aj Jánošíka.

Ako Terchovčania hrali Jánošíkovi Bolo to pred niekoľkými rokmi v Liptovskom Mikuláši. Terchovská muzika Vila Meška mala tam vystúpenie pod holým nebom. Bol prekrásny letný večer, od Váhu pofukoval príjemný vetrík.

Na na pódium vyšli Meškovci a spustili jednu pesničku za druhou … V hľadisku bolo najprv ticho, no potom sa bujará nálada muzikantov preniesla na divákov. Roztlieskali sa, dupali, poniektorí sa pridali k spevákom. A keď to už vrelo ako v kotle, Vilo Meško s heligónkou v ruke pokročil pred muzikantov a zakričal do hľadiska: „A ja vám hrať nebudem!“ A nehral. Hľadisko najprv zmeravelo, no potom ktosi vzadu nabral odvahu a zvolal: „A prečo, pán Meško?“ „Pretože ste nám obesili Jánošíka.“ Znova ticho ako v hrobe. Nato vstal iný divák a volá: „Ja som ho neobesil.“ „Ani ja,“ pridal sa druhý.

No Vilo Meško si vraví len svoje: „Nie, nehrám!“ A vtedy z prítmia vyskočil na pódium chlap ako hora - v zelenej košeli, v červenom dolománe, s dvoma pištoľami zastrčenými za širokým opaskom, v krpcoch a s valaškou v ruke. Stal si pred Vila Meška a rozkázal: „Len hraj, predník! Či nevidíš, že som živý ako pstruh vo Váhu!“ Terchovčania teda spustili. Chlap začal najprv len tak, z kroka na krok, no ako muzikanti ťahali sláky po bravčových strunách rýchlejšie a rýchlejšie, rezkejší bol aj jeho odzemok. A valaška? Vždy keď vyskočil, tak ňou zakrútil popod nohy, že sa ohli osiky, čo tam nablízku rástli. V hľadisku nik ani nedýchal. Niečo také tu ešte nebolo.

13

Odrazu chlap vyskočil takmer siahu vozvysok a vzápätí ho nebolo. Ako sa zjavil, tak bol preč. Ľudia najprv sedeli ako nemí, no vzápätí sa strhla búrka potlesku. Takúto atrakciu nečakal nikto. A začali vyvolávať Jánošíka na pódium. Ale darmo tlieskali, márne kričali, po tanečníkovi akoby zľahla zem. Až vtedy ľudia pochopili, čo sa udialo. Terchovská muzika ten večer hrala tak, že jej v hrobe neodolal ani sám Jánošík. A čo ak to tancoval predník najstaršej terchovskej muziky? Zabudol som vám totiž povedať, že Vilo Meško bol v mladosti vynikajúcim tanečníkom. Ako inak by bol mohol tancovať v SĽUK-u, v našom najvýznamnejšom profesionálnom folklórnom súbore, v Prešovskom umeleckom ľudovom súbore, ba dokonca aj v opere SND v Bratislave? A že je pomenší a ten chlap, čo v Mikuláši vyskakoval do nebies, bol ako terchovská jedľa? Možné je všetko. Vilo Meško už postváral inakšie kúsky. Len si spomeňte … Plný úžasu zo všetkého, čo som videl, počul, lúčim sa s Meškom či s Meškovcami a tou istou Krásnou ulicou, ktorou som sem popoludní prišiel, večer odchádzam. Som asi v polovici cesty, keď začujem terchovskú muziku. Obzrieť sa, neobzrieť sa? „Nie,“ vravím si, „raz som sa už dostal.“ No predsa som zastal a obzrel som sa. Vtom babka, čo sedela na lavičke pred domom, vraví: „Ale pekne hrajú, všakže?“

14

Súťaž ako prekvapenie Veríte primášovi najstaršej terchovskej muziky, že sa stretol s Cyrilom a Metodom? Na túto otázku môžu odpovedať len celé triedy, nie jednotliví súťažiaci. A to preto, že do školy, ktorej trieda na našu otázku správne odpovie a bude mať šťastie aj v žrebovaní, pán Vilo Meško zavíta osobne. A bude hrať, spievať, ukáže svoje slávne drevorezby i obrázky.

Odpoveď nám pošlite do 20. októbra na adresu: P.O.BOX 307, 810 00 Bratislava alebo na mailovú adresu: [email protected].

Krížovka Slniečka Pán Viliam Meško, o ktorom je náš Div Slovenska, nie je len ľudový muzikant, rezbár, maliar, tanečník. Je to aj človek, ktorému záleží na tom, aby ľudová kultúra bola medzi nami neustále. Preto v Rovinke založil detský folklórny súbor, ktorý pod vedením bývalej tanečníčky SĽUK-u Tatiany Mincovej dosiahol už veľké úspechy. Keď vylúštite našu krížovku, dozviete sa názov tohto súboru.

Odpoveď nám pošlite do 20. októbra na adresu: Slniečko, P.O.BOX 307, 810 00 Bratislava alebo na e-mail: [email protected]. Troch z vás odmeníme peknými knihami.

VODOROVNE: A. Kúzlo – nie tvoja. B. Meno dostala pod vianočný stromček – autoznačka okresu Zlaté Moravce – ovocná záhrada. C. Druhá solmizačná slabika – oblej horúcou vodou – autoznačka bratislavského kraja. D. Cesta po taliansky (via) – pán po maďarsky (úr) – hlúpy, nešikovný človek. E. Krstné meno slovenského maliara Púčeka (Ever) – domáce pomenovanie Ireny na východnom Slovensku. F. Hudobná značka – palivo získané z uhlia. G. Epocha cudzím slovom (éra)– šiesta solmizačná slabika – veľhad americký (boa).

ZVISLE: 1. Prvá časť tajničky. 2. Starorímsky pozdrav (ave)– mužské meno severského pôvodu. 3. V staroegyptskom bájosloví boh slnka – samohlásky slova doma – skrátene Etela. 4. Chemická značka kyslíka – zrútil. 5. Písmeno označujúce rímsku číslicu 1000 – Mária po maďarsky. 6. Veľká oska – spoluhlásky mena Rita - pracuj. 7. Druhá časť tajničky. 8. Skrátene Adela – pokladnica. Pomôcka: Menej známe výrazy sú uvedené v zátvorkách.

15

Preložila Ada Kuzmányová-Brothová

Rikki–tikki–tavi 2

Čítanie na pokračovanie V minulom čísle sme začali uverejňovať slávnu poviedku anglického

Hneď zrána prišiel Rikki-tikki na verandu, kde rodina raňajkovala. Dal sa kŕmiť Teddym, sediac mu na pleci. Dostal banán a kúsok natvrdo uvareného vajca. Po raňajkách vyšiel do záhrady, aby si ju poprezeral. Bola to veľká záhrada s citrónovníkmi, pomarančovníkmi, bambusmi a hustou vysokou trávou. Rikki-tikki sa oblizol.

spisovateľa Rudyarda Kiplinga Rikki–tikki–tavi. Jej hrdinom je mungo, malé zvieratko podobné lasici. Zvieratko letný lejak temer pripravil o život. Našťastie ho našla jedna rodina, otec, mama a ich syn Teddy, a ponechala si ho u seba. Či urobila dobre, alebo nie, dozvieme sa z nasledujúcej časti.

16

pomyslel si a chvost sa mu pri tom pomyslení našuchoril ako kefka na fľaše. Presliedil celú záhradu. Oňuchával všetko, čo mu prišlo do cesty, až zrazu v tŕňovom kríčku začul žalostné pišťanie. Uvidel tam vtáčika Darzího a jeho ženu. Urobili si parádne hniezdo tak, že dali dokopy dva veľké listy, na okrajoch ich zošili a vnútro vystlali bavlnou a páperím. Hniezdo sa kolísalo sem a ta a oni sedeli na jeho okraji a bedákali.

Ilustrovala Katarína Slaninková

Darzí a jeho žena sa učupili v hniezde a neodpovedali, lebo z hustej trávy sa ozvalo tiché zasyčanie, príšerný mrazivý zvuk, na ktorý Rikkitikki odskočil hodný kus dozadu. Potom sa z trávy začala pomaly dvíhať široká hlava Nága, veľkého čierneho okuliarnika. Tretinu tela vztýčil do výšky a knísal sa ako púpava vo vetre. Zahľadel sa na Rikki-tikkiho zlými hadími očami. „Pýtaš sa, kto je Nág?“ zasipel. „Ja som Nág. Veľký boh Brahma poznačil celý náš národ, keď prvý okuliarnik rozprestrel nad ním svoju širokú kapucňu, aby ho v spánku chránila pred slnkom. Pozri na mňa a tras sa.“ Rikki sa preľakol, ale mungo sa nemôže dlho báť. Hoci živého okuliarnika ešte nikdy nevidel, spomenul si, že ho matka kŕmila zabitými okuliarnikmi a poučila ho, že životným poslaním všetkých mungov je bojovať s hadmi. To však vedel aj Nág a v hĺbke svojho studeného srdca sa bál. „No dobre,“ povedal Rikki a chvost sa mu zasa našuchoril, „či si už poznačený, alebo nie, nazdávaš sa, že sa patrí zožrať mláďatá, čo vypadnú z hniezda?“

17

Nág sa zamyslel a pozoroval sotva badateľný pohyb v tráve za Rikkim. Vedel, že mungo v záhrade znamená skôr či neskôr smrť pre neho a jeho rodinu. Chcel odviesť Rikkiho pozornosť, aby zabudol na ostražitosť. Spustil teda trochu hlavu a nahol ju nabok. „Porozprávajme sa,“ povedal. „Ty ješ vajcia, prečo by som ja nemohol jesť vtáčence?“

Lenže Rikki-tikki bol pohotový. Nestrácal čas obzeraním. Vyskočil do vzduchu, ako len najvyššie vládal. Vtom pod ním zasvišťala hlava Náginy, Nágovej ženy. Priplazila sa mu za chrbát, kým sa zhováral s Nágom, a chcela ho zabiť. Mungo počul, ako zlostne zasyčala, keď ho nezasiahla. Dopadol jej takmer na chrbát, a keby bol býval skúseným mungom, bol by vedel, že je to skvelá príležitosť rozdrúzgať jej chrbtovú kosť. Rikki sa však zľakol spätného trhnutia hadieho tela. Zahryzol sa doň, ale potom rýchlo odskočil, aby ho rozzúrená a poranená Nágina nešvacla chvostom. „Protivný Darzí!“ zasipel had a vyšvihol sa k hniezdu. No vtáčik si ho vybudoval vysoko, aby ho hady nedočiahli, nuž sa len kolísalo na konári sem i ta. Medzitým Nág a Nágina zmizli v tráve. Keď had nezasiahne cieľ, nepovie ani nenaznačí, čo zamýšľa v nasledujúcej chvíli. Rikkitikkimu sa nechcelo ísť za nimi, lebo si nebol istý, či by si vedel poradiť s dvoma hadmi odrazu. Odbehol teda na cestičku pred domom, sadol si a zamyslel sa. Bola to pre neho veľmi vážna udalosť. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)

18

Napísal Daniel Hevier

Ilustroval Martin Kellenberger

Pištoľník Pišta Pišta doniesol do školy pištoľ. Našťastie bola iba striekacia, ale aj tak sa cítil náramne dôležitý. Namieril na dievčatá a zahlásil: „Hore ruky, baby!“ „Čo ti šibe, Pišta?“ smiali sa dievčatá. „Nie som nijaký Pišta, ale Pištoľník!“ nafukoval sa Pišta. „A ručičky pekne hore, lebo vás moje guľky prevŕtajú ako sito!“ A stlačil spúšť. Dievčatá zapišťali a rozutekali sa na všetky strany. Práve vtedy vchádzala do triedy pani učiteľka a spŕška vody ju zasiahla rovno do tváre. Fí! Iná učiteľka by na jej mieste bola Pištu poslala do kúta alebo mu napísala poznámku, alebo naňho nakričala. Lenže toto bola múdra učiteľka. „Ale, ale, Pišta,“ povedala, keď si utrela mokrú tvár. „Vari je dnes Veľkonočný pondelok?“ Pištoľník by sa bol najradšej prepadol pod zem. Už videl, aký výprask ho čaká od tatka, keď sa to dozvie. Ale pani učiteľka povedala: „Keď si taký polievač, budeš polievať kvety v triede!“ Pištoľník si vydýchol. Nijaké zaucho, obišiel nasucho. Zato kvety v triede obišli namokro. Pišta ich vzorne polieval každý deň. Čím? Uhádli ste: striekacou pištoľou. Ale prezývka Pištoľník mu už ostala.

19

Napísala Angela Nanettiová

Etická výchova Známu taliansku spisovateľku Angelu Nanettiovú vďaka vydavateľstvu Matica slovenská poznajú aj slovenskí čitatelia. Jej príbehy o porozumení medzi deťmi a starkými, o láske a priateľstve medzi ľuďmi, ale aj zvieratami hovorí i jej ďalšia knižka Priatelia dažďa. Je to príbeh o strastiplnom putovaní žabiek za životodarnou vodou. Vytúžený cieľ dosiahli len vďaka súdržnosti a nezlomnej sile skutočného priateľstva.

20

Cesta na farmu trvala žabkám jeden deň a jednu noc. Keď už nevládali, zbadali pred sebou veľký balvan a rozhodli sa, že si oddýchnu. A práve to miesto sa im stalo takmer osudným. Hlboká, nenápadná jama bola ako pasca schovaná v suchej tráve. Hraboš Ermete si ju nevšimol a už padal. Rýchlo sa však spamätal, vyštveral sa von a volal na ostatných: „Pozor! Pozor!“ Žabky ju preskočili v poslednej chvíli. Posledný sa k jame blížil unavený Golia s Muschiom na chrbte. Prikrčil sa a …skok! Márna snaha, žabky sa skotúľali do jamy. Muschio zahrabal nôžkami a už bol von! Horšie dopadol Golia. Zakliesnený dolu hlavou uviazol na dne jamy. Muschio bol zúfalý, chcel skočiť za priateľom a pomôcť mu, ale ostatní mu to nedovolili. Bol to predsa len malý žabiak. „Pôjdem ja,“ povedal Veľký Gra. „Aj ja,“ ponúkol sa Mezzomiglio a jedným skokom boli v jame. Ale aj ich sily boli zbytočné. Museli to vzdať a vyjsť von. „Čo budeme robiť?“ „Nepochopili ste? Je to zbytočné!“ ozval sa Ermete. „Odtiaľto sa v tej páľave nedostanete. …Nemôžeme strácať čas, musíme ísť ďalej.“ Všetci sa zachveli pri predstave, čo čaká chudáka Goliu. Veľký Gra povedal: „Ermete má pravdu, bude lepšie, keď budete pokračovať v ceste. Ja zostanem tu, nemôžem opustiť Goliu. Dobehnem vás…“

Ilustrovala Alena Wagnerová

„Keď je tak, zostanem aj ja,“ odpovedala Pellediluna. „ Aj ja,“ pridal sa Muschio. „Ja tiež,“ ozval sa Mezzomiglio. „Vy ste blázni! V tej horúčave, bez kvapky vody… to bude pre vás istá smrť!“ Ermete kričal a zúril. „Je to náš priateľ,“ povedal Veľký Gra. „Nemôžeme ho tu nechať.“ „Priateľ?“ Ermete, ktorý žil sám, nemohol pochopiť tieto slová, ale nedokázal ani odísť. Ešte chvíľu pobehoval a hneval sa, nakoniec sa schoval do tieňa veľkého balvana. Tri žabky strážili jamu, ktorá uväznila ich priateľa. Zdalo sa, že vo veľkej horúčave zaspali. Prebudil ich ohlušujúci zvuk a hneď nato zaznel výkrik. „Búrka! Hurá, je tu búrka!“ kričal Ermete. „Golia, dážď, je tu dážď! Počuješ? Prší!“ kričali žabky do jamy. O polhodinu bola jama plná vody a vyzerala ako malá studnička. Golia ležal v strede, obrátený hore bruchom, a nehýbal sa. „Je mŕtvy!“ zhíkol Muschio. V tej chvíli Golia zo seba vydal hlboký vzdych a obrátil sa. Pomaly-pomaličky sa snažil dostať na zem. Ani slovami sa nedá opísať radosť, akú prežívali žabky. Tešili sa a skákali okolo svojho priateľa, od šťastia začali spievať žabie piesne. Dokonca aj Ermete opustil svoju skrýšu pod balvanom a pridal sa k nim.

Motivačné otázky 1. Aký kolektív máte vo vašej triede? Držíte spolu alebo ste rozhádaní? 2. Ako si pomáhate v rodine?

21

Napísala Ľubica Kepštová

O bohaté obecenstvo nebola núdza.

Slovensko českým deťom V tomto roku bolo Slovensko čestným hosťom medzinárodného knižného veľtrhu Svět knihy v Prahe. Literárne informačné centrum v spolupráci s autormi, ilustrátormi a vydavateľmi pripravilo českým deťom zaujímavý štvordňový program, v ktorom nechýbali výtvarné a literárne dielne, divadielka a hry. BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti, pripravila výstavu českých a slovenských ilustrátorov BIB.

Číta celá rodina.

22

↑ Najaktívnejšia účastníčka našich podujatí Emka Vlková s obrázkovou mapou Chrochtíka a Kvikalky na ceste za blýskavým prasiatkom vytvorenej na motívy knižky českej autorky Ester Starej a slovenskej ilustrátorky Martiny Matlovičovej z vydavateľstva Políčko.

↓ Neobyčajnú mačku vytvorila Kristína Ehlová z Prahy na výtvarnej dielni s ilustrátorom Petrom Čisárikom.

Básničky finalistov literárnej súťaže Škultétyho rečňovanky, ktorú organizuje Hontiansko-novohradská knižnica A. H. Škultétyho vo Veľkom Krtíši.w

Pero Sára Šmelková zo ZUŠ v Rožňave

V peračníku leží veľa vecí. Jednou z nich je pero. Pero píše ostošesť a vždy koná koná smelo. a smelo. Keď sa pero hnevá, urobí machuľku a žiačik si z nej vyrobí a kravičkinu papuľku.

↑ Takto utekala medzi kvapkami dažďa Laura Mikóczy z Tomášova, žiačka ZUŠ v Ivanke pri Dunaji.

→ Disko nakreslil Alex Guláš, žiak ZŠ Františka Hanáka, na výtvarnej dielni s ilustrátorkou Danou Zacharovou na Dňoch detskej knihy v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi.

umelecký mesačník pre žiakov 1. – 5. rocníka ZŠ. Vydáva Literárne informačné centrum, Nám. SNP 12, 812 24 Bratislava IČO 31 752 812 24, Evidenčné číslo: EV 3197/09 Adresa redakcie: P.O. BOX 307, 810 00 Bratislava, Tel. 02/ 20 47 35 13, email: [email protected]

Šéfredaktor Ondrej Sliacky Zástupkyňa šefredaktora Ľubica Kepštová Grafická a výtvarná úprava Jakub Dušička

Tlač Dolis s.r.o. Bratislava Rozširuje Ares, spol. s.r.o., Banšellova 4, 821 04 Bratislava, Tel. 02/43 41 46 65, Mediaprint - Kappa Pressegrosso a.s., Bratislava

Obálku nakreslila Kristína Šimková Nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia. Toto číslo vyšlo 17. 9. 2013

Vychádza každý mesiac okrem júla a augusta. Cena jedného výtlačku je 0,70,– €, ročné predplatné 7,– €.

23

49 602

Slniečko o peknej knižke Karel Jaromír Erben pre Čechov znamená to, čo pre nás Pavol Dobšinský. Jeho rozprávky čítajú generácie českých detí a teraz si ich vďaka vydavateľstvu Buvik môžete prečítať aj vy. A neobanujete, pretože v knihe Panna z jabĺčka sú tie najkrajšie erbenovské rozprávky. V jednej z nich mladý kráľ natrafil na jabloň s tromi zrelými jabĺčkami. Keďže bol hladný i smädný, hneď jedno jabĺčko odtrhol. Keď ho však rozpolil, vyskočila z neho panna a kráľ pri pohľade na ňu onemel. Tá panna bola totiž taká krásna, akú ešte jakživ nevidel. A čudoval sa ďalej, lebo panna zvolala …

Čo? To sa dozviete, keď vylúštite doplňovačku.

1 2 3 4 5 6

Kráľ zvierat Vzácnejšia než zlato Premohol Goliáša Veľký dom Opak noci Orgán sluchu

ISSN 0139-911X

9 770139 911003

10

Odpoveď nám pošlite do 20. októbra na adresu: Slniečko, P.O.BOX 307, 810 00 Bratislava alebo na e-mail: [email protected]. Troch z vás odmeníme peknými knihami.