NÁBOŽENSKÁ VÝCHOVA DETÍ S ĽAHKÝM MENTÁLNYM POSTIHNUTÍM Mgr. Katarína Krušková
Špecifickú skupinu medzi zdravotne postihnutými ľuďmi tvoria deti, mládež a dospelí
s mentálnym
postihnutím.
Medzi
postihnutými
tvoria
jednu
z najpočetnejších skupín, aj napriek tomu sa o nich vie pomerne málo.1 Postoj spoločnosti je voči nim často sprevádzaný rozpačitosťou, obavami až negativizmom. Ešte stále existujú názory, že postihnutí by mali byť na okraji spoločnosti, tak aby neboli na očiach zdravým, normálnym ľuďom. Zdravá spoločnosť je však
humanistická a tým aj veľmi blízka kresťanskej
spoločnosti, ktorá v každom človeku vidí obraz Boha.2 Humanistická spoločnosť považuje jedincov s postihnutím za rovnoprávnych členov spoločnosti. Garantuje im slobodu, ľudskú dôstojnosť a základné práva.3 Zároveň
im
vytvára
vhodné
podmienky,
aby
viedli
dôstojný
a čo
najsamostatnejší život. Humanistická spoločnosť nezabúda, že ľudia s ľahkým mentálnym postihnutím sú toho schopní. Dokážu nielen získať základné vzdelanie, ale aj vyučiť sa remeslu, zamestnať sa a založiť si rodinu. Sú schopní integrovať sa do spoločnosti, ak ich v tom zdravá spoločnosť podporí. Integračný proces je ovplyvňovaný hlavne procesom výchovy a vzdelávania mentálne postihnutých. Edukáciou sme schopní u niektorých výrazne zlepšiť ich rozumové schopnosti, pričom nezabúdame, že kvalita života človeka nezávisí vždy iba od výšky jeho inteligencie. Je ovplyvňovaná aj jeho emocionálnou
a sociálnou
stabilitou,
samostatnosťou,
schopnosťou
komunikovať, manuálne pracovať a iné.
1
Pozri ŠVARCOVÁ, I.: Mentální retardace. Praha 2006, s. 13. Pozri Mt 25, 40. 3 Pozri Listina základných práv a slobôd; Deklarácia práv mentálne postihnutých a iné.. 2
84
Aby sa však dieťa dokázalo rozvíjať, musí mu byť včas venovaná odborná starostlivosť. O tom, že s výchovou a vzdelávaním sa má začať v čo najnižšom veku, hovorí aj kresťanské učenie. Potvrdzujú to aj názory svätých otcov: „Útly vek si skoro osvojuje to, čo mu hovoria, a ako pečať na vosku, tak v duši detí zanecháva odtlačok to, čo počujú.“4 Podľa nich sa prvými a hlavnými vychovávateľmi stávajú rodičia. „Nie iba narodenie robí muža otcom, ale dobré vzdelanie detí, a nie nosenie v útrobách robí ženu matkou, ale dobrá výchova“, hovorí sv. Ján Zlatoústy.5 Aj Švarcová uvádza, že pod edukáciou nerozumieme iba výchovu a vzdelávanie v školách, ale „každé zámerné pôsobenie na človeka“6. Čiže edukáciu nevykonávajú iba odborní pedagógovia, ale každý z nás, kto výchovne pôsobí na druhého človeka. Veľa pedagógov sa zhoduje, že rodinná výchova je veľmi významná pre dobrý vývin dieťaťa, najmä v jeho raných štádiách. Členovia rodiny na dlhý čas predstavujú hlavné sociálne vplyvy, ich postoje, citový a racionálny vzťah, výchovné postupy formujú správanie dieťaťa.7 Ak ide o dieťa s postihnutím, môžeme povedať, že rodina je na takúto špeciálnu výchovu nepripravená. Vtedy môže dôjsť k dvom výchovným extrémom: prehnaná starostlivosť alebo predčasná rezignácia. Obidva postupy sú však pre dieťa s postihnutím škodlivé. Výsledkom rezignácie môže byť aj umiestnenie dieťaťa do sociálneho zariadenia. Väčšinou sa to stáva, ak ide o dieťa so stredným alebo ťažkým mentálnym postihnutím, ktorému je potrebné poskytnúť kvalifikovanú starostlivosť.
4
MIROLJUBOV, N.: Systematický výklad pedagogických názorov svätých otcov a učiteľov Cirkvi In Pravoslávny teologický zborník. UPJŠ v Košiciach, PBF 1995, roč. XVIII (3), s. 134. 5 Tamže, s. 128. 6 ŠVARCOVÁ, I., citovaé dielo, s. 26. 7 Pozri JAKABČIC, I. – POŽÁR, L.: Všeobecná patopsychológia. Patopsychológia mentálne postihnutých. Bratislava 1996, s. 181-182. 85
Ďalšia edukácia dieťaťa s ľahkým mentálnym postihnutím pokračuje buď v špeciálnej základnej škole, alebo v obyčajnej základnej škole, kde je integrované.
Charakteristika dieťaťa s ľahkým mentálnym postihnutím „Mentálnym postihnutím alebo mentálnou retardáciou nazývame trvalé zníženie rozumových schopností, ktoré vzniklo v dôsledku poškodenia mozgu.“8
Draganová
zastaveného,
charakterizuje
oneskoreného
alebo
mentálne neúplného
postihnutie vývinu
ako
„stav
intelektu,
ktorý
charakterizuje predovšetkým podpriemerná inteligencia.“9 Tento stav vzniká najmä na základe štrukturálneho (organického) poškodenia mozgových buniek alebo abnormálneho vývoja mozgu. Podľa vývinového obdobia, v ktorom mentálne postihnutie vzniklo, rozlišujeme oligofrénie a demencie.10 Oligofrénia je stav zapríčinený difúznym poškodením mozgu. Vzťahuje sa na tie deti s mentálnym postihnutím, u ktorých vzniklo poškodenie pred pôrodom, pri pôrode alebo po pôrode, ale len pred rozvojom reči, tzn. do jedného alebo dvoch rokov.11 Demencia môže vzniknúť po druhom roku života v dôsledku rôznych chorôb, nádorov a iných degeneratívnych zmien centrálnej nervovej sústavy.12 Jedinec s mentálnym postihnutím zaostáva vo vývoji rozumových schopností, vo vývoji niektorých psychických vlastností a tiež dochádza u neho k poruchám adaptačného chovania. Hĺbka a miera postihnutia jednotlivých funkcií je individuálna. Aj napriek tomu sa u väčšiny z nich prejavujú spoločné znaky.
8
ŠVARCOVÁ, I., cit. dielo, s.29. DRAGANOVÁ, H., citovaé dielo, s. 95. 10 Pozri DRAGANOVÁ, H.: Sociálna starostlivosť. Martin 2006, s. 96. 11 Pozri KONČEKOVÁ, Ľ., citovaé dielo, s. 47. 12 Pozri DRAGANOVÁ, H.: Sociálna starostlivosť. Martin 2006, s. 96. 9
86
Jedným zo znakov mentálneho postihnutia je trvalosť, ide tu, ako sme hovorili, o trvalý stav, nie o dočasný. Preto je mentálne postihnutie trvalé zníženie rozumových schopností (inteligencie), ktoré vzniklo v dôsledku poškodenia mozgu. Ak nedošlo k poškodeniu mozgu a dieťa aj napriek tomu zaostáva vo vývoji rozumových schopností, ide o takzvanú pseudooligofréniu. Tá môže vzniknúť u detí so zanedbanou výchovou. Preto je veľmi dôležitá správna a komplexná diagnostika detí.13 Mentálnu retardáciu podľa Š. Vaška ako aj iných psychológov môžeme klasifikovať podľa inteligenčných škál na: a) ľahkú duševnú zaostalosť (IQ 50 70); b) strednú duševnú zaostalosť (IQ 35 – 49); c) ťažkú duševnú zaostalosť (IQ 20 – 34); d) hlbokú duševnú zaostalosť (IQ pod 20) a iné. Toto delenie prebrala
aj
Svetová
zdravotnícka
organizácia.14
Všetky
stupne
sú
vychovávateľné a vzdelávateľné a vyžadujú si celoživotné úsilie. Ľahké mentálne postihnutie sa u človeka prejavuje oneskoreným myslením. Má
zníženú
chápavosť,
ťažkopádnosť,
oneskorené
a ťažké
zvládanie
abstraktných pojmov, prevaha konkrétneho myslenia, slabá schopnosť zovšeobecnia,
prerušené logické myslenie, stereotypnosť, nesamostatnosť,
nekritickosť a znížená kapacita učenia. Pamäť jedincov s ľahkým mentálnym postihnutím je mechanická. Ťažko si zapamätávajú, ľahko zabúdajú a nepresne vybavujú. Majú poruchy vnímania. Zrakové vnímanie je spomalené a má zúžený rozsah. Tieto deti sú aj motoricky neobratné a ich manuálna zručnosť nedosahuje potrebnú presnosť. Preto majú problémy s písaním. Objavujú sa u nich aj poruchy reči a to v oblasti porozumenia, slovnej zásoby, gramatickej stavby a vo výslovnosti. Vývin reči je oneskorený. Deti s ľahkou mentálnou retardáciou sú citovo nevyspelé a vzrušivé. Ich city sú nedostatočne diferencované, sú jednoduchšie, protikladné a neadekvátne na podnety z vonkajšieho sveta. To, čo je dieťaťu príjemné, hodnotí ako dobré. 13 14
Pozri ŠVARCOVÁ I., citované dielo, s.29. Pozri VAŠEK Š.: Základy špeciálnej pedagogiky. Bratislava 2006, s. 176 – 177. 87
City sú slabo riadené intelektom. Preto sa ťažko vytvára svedomie, pocit zodpovednosti, povinnosti, vyššie city.15 Charakteristický je oneskorený psychosexuálny vývin. Tiež trpia poruchami komunikácie a interpersonálych vzťahov. Vyžadujú si pocit bezpečia a uspokojenia. Ťažšie sa prispôsobujú sociálnym požiadavkám.16
Náboženská výchova v základnej škole alebo špeciálnej základnej škole Cieľ edukácie dieťaťa s ľahkým mentálnym postihnutím v základných alebo špeciálnych základných školách je pozitívne definovaný. Snaží sa o rozvoj schopností, zručností dieťaťa, ako aj jeho postojov a hodnôt. Využíva vlastný potenciál žiaka a uprednostňuje jeho osobnostný rast. Jeho hlavným cieľom je, ako sme už vyššie spomínali, pripraviť žiaka s mentálnym postihnutím na praktický život, a tak ho, prirodzene, integrovať do spoločnosti.17 V zostave vyučovacích predmetov nachádzame predmety povinné a nepovinné – voliteľné predmety. Učebné plány platné pre základné školy od 1. 9. 2003 a pre špeciálne základné školy od 1. 9. 2006 odporúčajú v kategórii voliteľné predmety aj náboženskú výchovu. Podľa dohody, ktorá vznikla medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami18, a pokynu Ministerstva školstva SR19 z 20. mája 2004, sa predmet náboženská výchova vyučuje ako jeden z povinne voliteľných predmetov v základných školách začínajúc 1. ročníkom a v stredných školách v súlade s podmienkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky. 15
Pozri KONČEKOVÁ Ľ., citované dielo, s. 50 - 51. Pozri ŠVARCOVÁ I., citované dielo, s. 41. 17 Pozri Učebné plány a učebné osnovy pre špeciálnu základnú školu pre žiakov s mentálnym postihnutím, s. 3. 18 Pozri Dohoda medzi SR a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami č. 395/2004 Zb. 19 Pozri Pokyn MŠ SR č. 2004-8005/15678-E. 16
88
Riaditelia škôl umožnia rodičom alebo zákonným zástupcom pri zápise žiaka do školy zapísať ho aj na náboženskú výchovu takým spôsobom, aby ich rozhodnutie nespôsobilo žiadnu diskrimináciu žiaka v oblasti školských činností. Registrované cirkvi alebo náboženské spoločnosti môžu po vzájomnej dohode na predmet náboženstvo a náboženskú výchovu v spoločnej triede prihlásiť aj žiakov rôznych ročníkov a vierovyznaní. Riaditeľ školy v prípade, ak počet žiakov je menší ako stanovuje norma, povolí vyučovanie náboženstva ako povinne voliteľného predmetu na základe žiadosti cirkvi alebo náboženskej spoločnosti v čase vyučovania náboženstva inej cirkvi, etickej výchovy alebo v čase po ukončení vyučovania ostatných predmetov. Náboženstvo a náboženská výchova sa vyučuje podľa učebných plánov a učebných osnov, ktoré schvaľuje registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť po vyjadrení MŠ Slovenskej republiky. Predmety náboženská a etická výchova sa na školách neklasifikujú, na vysvedčení a v príslušných dokumentoch sa uvedie absolvoval(a). Hospitáciu na vyučovaní predmetu náboženstvo a predmetu náboženská výchova vykonávajú osoby poverené príslušnou registrovanou cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou. Riaditelia škôl im umožnia túto činnosť vykonávať. Predmety náboženstvo a náboženská výchova vyučujú učitelia s odbornou a pedagogickou spôsobilosťou podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, ktorí majú aj cirkevné poverenie, čiže kánonickú misiu vydanú príslušnou registrovanou cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou.
Cieľ náboženskej výchovy Pri definovaní cieľa náboženskej výchovy musíme vychádzať zo všeobecného cieľa kresťanského života človeka. Od prvej chvíle svojho života na Zemi bol človek povolaný k tomu, aby počúval svojho Stvoriteľa. Aby 89
zveľaďoval stvorenie a spolupracoval na vlastnom zdokonaľovaní. Cieľom toho je zbožštenie človeka a jeho účasť na Božom živote. Dokonalosť však človek nemôže dosiahnuť bez napomenutí a rád od Boha, bez dokonalej výchovy a vzdelávania. Pomocou náboženskej výchovy sa žiaci učia o Božom zjavení, ktorého zavŕšením je jednota človeka s Bohom. Deti sú vedené do spoločenstva so Svätou Trojicou, ktoré je možné len v Cirkvi. Snaží sa „aby si vychovávaný zamiloval
Christa,
aby
sa
s
Ním
zžil
a zjednotil
v eucharistickom
spoločenstve.“20 Oboznamuje deti so všetkým, čo tvorí život Cirkvi, ako sú bohoslužba, bohoslužobné predmety, tradícia, chrámy, sviatky, svätí Cirkvi atď. No zároveň vedie k aktívnej účasti na praktickom, liturgickom živote. Aj v minulosti sa katechéza nesústreďovala len na poznávanie právd viery, ale zameriavala sa hlavne na ich praktické prežívanie v Cirkvi. Eucharistia je centrom cirkevného života, ktorá zjednocuje veriacich v Christovi. Preto aj katechéza sa nemôže uskutočňovať mimo liturgického života. Predmet náboženská výchova je súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu a umožňuje žiakovi osvojiť si také vedomosti, ktoré mu pomôžu zvládať všetky životné situácie a nájsť zmysel života. Žiaka rozvíja a vedie ho ku svätému, dokonalému životu. „Obsah katechézy sa spája s Trojjediným Bohom, stvorením sveta, objavením sa hriechu a celým spasiteľským dielom Pána. Zároveň bohatý obsah katechetickej práce vyviera z nevyčerpateľného bohatstva života a činnosti pravoslávnej Cirkvi vo všetkých oblastiach.“21 Všetko, čo učíme a hovoríme, sa musí stotožňovať s vedomím celej Cirkvi. Pri katechetickej práci vychádzame z Božieho Zjavenia, ktoré je inšpiráciou Svätého Ducha zapísané vo Svätom Písme a podchytené vo Svätej Tradícii. V Božom Zjavení sú obsiahnuté pravdy
20
PRUŽINSKÝ, Š.: Problém cirkevnej výchovy a vzdelávania. In: Pravoslávny teologický zborník. PU v Prešove, PBF 1997, roč. XX (5), s. 45. 21 Tamže, s. 29. 90
o Bohu a človeku. Boh zjavil ľudstvu tieto pravdy, aby každý človek mohol lepšie spoznávať zmysel a cieľ svojho života. Správne chápanie Božieho Zjavenia je možné v pravoslávnej Cirkvi, pretože je vedená Svätým Duchom. Boh svoju pravdu a vôľu zjavoval ľuďom postupne. Najprv v raji Adamovi a Eve, tak ich potomkom Noemovi, Abrahámovi, Izákovi, Jakubovi, Mojžišovi, postupne cez prorokov, aby ju mohli ľudia prijať a správne pochopiť. Božie Zjavenie udržuje a rozširuje medzi ľuďmi Svätá Cirkev. Biblia je najvyšším vyjadrením Božieho Zjavenia človeku. Je zápisom Božieho slova z úst svätých mužov - apoštolov. Podľa času, v ktorom bola napísaná, ju delíme na knihy Starého a Nového Zákona. Starozákonné knihy boli napísané do narodenia Isusa Christa. V nich Boh sľuboval ľuďom Mesiáša sveta a pripravoval ich na Jeho príchod. Novozákonné knihy boli napísané po narodení Christa. V nich je opísané celé spasiteľské dielo, služba apoštolov a život prvých kresťanov. Božie Zjavenie má nadčasovú a nadpriestorovú povahu. Je pre kresťana vždy aktuálne. Pravoslávna Cirkev je biblickou Cirkvou. To vidíme aj na tom, že na bohoslužbách sa zo Svätého Písma číta neustále. Malo by to platiť aj v živote kresťana. Všetku pozornosť musíme sústrediť vo Svätom Písme na osobu Isusa Christa, ktorý daroval spásu ľudskému rodu. Popri Svätom Písme čerpáme aj zo Svätej Tradície. „Písmo je počiatkom toho, čo je potom rozvíjané v Tradícii.“22 Podľa svätého Ireneja Lyonského je hovoreným slovom. Tradícia je prejavom Svätého Ducha. Svojou hodnotou je rovnocenná so Svätým Písmom a preto je pre kresťana aj rovnako záväzná. Sprítomňuje minulosť v Cirkvi. Vracia Cirkev stále k Christovi a aktualizuje Jeho učenie pre súčasnosť. Tradícia je podávaná rôznymi formami: písomnou, ústnou a monumentálnou (v artefaktoch). Písomnú predstavujú napríklad bohoslužobné texty, ktoré v Svätom Písme nenájdeme. Majú výchovnovzdelávací charakter. Hovoria o Bohu, o každej z Osôb Svätej Trojice, o dogmatických pravdách, ktoré tvorila Cirkev na všeobecných snemoch. Ale aj 22
BELEJKANIČ, I.: Pravoslávne dogmatické bohoslovie I. Prešov 1995, s.29. 91
o bojoch za dogmy. Z textov sa dozvedáme o živote a skutkoch svätých, ale aj ich utrpeniach za Christa, za Cirkev a za pravdu. Biblia zostáva hlavným prameňom viery. Má absolútne prvenstvo a autoritu. Prevyšuje každú inú podstatu a kritérium pravdy. Každá Tradícia má povinnosť byť v zhode so Svätým Písmom. Špecifiká náboženskej výchovy detí s ľahkým mentálnym postihnutím Edukačný proces detí s ľahkým mentálnym postihnutím sa vyznačuje svojimi osobitosťami. Dieťa má jednoduché, elementárne myslenie a preto ťažšie chápe abstrakčné pojmy, akým je napríklad Boh. Na náboženskej výchove sa deti často stretávajú s pojmami, ktoré sa v bežnej komunikácií nepoužívajú. Je nevyhnutné im neznáme pojmy objasňovať, inak stratíme ich pozornosť, ktorá je oproti norme slabšia. Pozornosť môžeme zlepšiť, ak budeme vyučovací proces systematizovať. Nesmieme sa venovať súčasne dvom alebo viacerým činnostiam. Úlohy na hodinách by mali byť zaujímavé a atraktívne. Pozornosť detí s ľahkým mentálnym postihnutím môžeme zvýšiť aj správnou motiváciou. Neexistuje u nich prirodzená zvedavosť, ctižiadostivosť alebo chcenie naučiť sa. Na strane druhej, deti s mentálnym postihnutím sú ľahko ovplyvniteľné. Tak môžeme pozitívne ovplyvniť ich záujem o Cirkev. Pri motivácií je dôležité vytýčiť im reálny, dosiahnuteľný cieľ. Vzdialený cieľ je pre nich málo atraktívny a preto sa ho rýchlo vzdávajú. Ako pri zdravých deťoch, aj pri deťoch s mentálnym postihnutím využívame pri edukačnom procese vnímanie. Pri zrakovom vnímaní používame rôzne pomôcky, ako sú ikony, filmy a iné predmety. Na vnímanie musíme postihnutým nechať viac času. Vhodné je nepoužívať príliš podnetné a zložité predmety. Nie sú schopné dostatočnej diferenciácie podobných predmetov. Vnímanie u detí mladšieho školského veku je viac náhodné ako výberové. Spolu s vekom sa vnímanie zlepšuje. Výkon učenia detí s ľahkým mentálnym postihnutím je podstatne nižší ako u zdravých jedincov. Deti si ťažko zapamätávajú a vybavujú nové informácie. 92
Dôležité je časté opakovanie a zdôrazňovanie hlavnej myšlienky hodiny. Pri riešení úloh na hodinách musíme deti usmerňovať, pretože často strácajú orientáciu v úlohe, alebo volia nesprávnu stratégiu riešenia. Výchova a vzdelávanie detí s ľahkým mentálnym postihnutím si preto vyžaduje ešte väčšiu trpezlivosť, oddanosť a lásku.
Význam
náboženskej
výchovy
pre
deti
s ľahkým
mentálnym
postihnutím Je dôležité zdôrazniť, že pre harmonický rozvoj postihnutého dieťaťa je náboženská výchova v porovnaní s ostatnými predmetmi vo výchovnovzdelávacom procese rovnako dôležitá. Z nášho pohľadu až nevyhnutná. Aj Jakabčic sa domnieva, že postihnutie „nie je prekážkou primeraného morálneho vývinu porovnateľného s normou“23. Postihnutý má dokonca ešte bližšie k morálnemu konaniu ako zdravý človek.24 Mohli by sme dokonca povedať, že v niektorých situáciách sa žiak svojím mravným konaním stáva vzorom. Náboženská výchova tým, že poskytuje žiakovi vedomosti o Bohu a Jeho Cirkvi a vedie ho k aktívnemu životu v nej, napĺňa život dieťaťa s postihnutím. Pomáha mu v sebapoznávaní, v reálnom nazeraní na seba. Postihnutý človek sa predsa líši od spoločensky uznávaného ideálu a to niekedy už svojím vzhľadom, svojimi schopnosťami, výkonmi a tiež v niektorých osobnostných črtách alebo osobitostiach.25 Je na mieste opýtať sa, čo je ideál a čo je dokonalosť. Na túto otázku nám dáva odpoveď Sväté Písmo, ktoré hovorí, že dokonalý je jedine Otec nebeský.26 My všetci sa o túto dokonalosť iba snažíme. Preto hľadať ideál v spoločnosti z pohľadu kresťana nemá význam.
23
JAKABČIC, I. – POŽÁR, L., citované dielo, s. 87. Predpokladá sa, že nejde o zvnútornenie morálnej normy, ale skôr o súvislosť s postojmi ostatných ľudí k postihnutým. 25 Tamže, s. 91. 26 Pozri Mt 5, 48. 24
93
Je správne povedať, že náboženskou výchovou dieťaťu s postihnutím nepomáhame vyrovnať sa odlišnosťou, ale, naopak, pomáhame mu nachádzať svoju jedinečnosť na základe Božej lásky a ľudskej dôstojnosti. Pomáhame mu tiež nadobúdať sebaúctu, ktorú strácajú podceňovaním a opovrhovaním spoločnosťou. Veď práve nešťastnou charakteristikou mentálneho postihnutia, ako zníženia inteligencie u človeka, evokujeme v spoločnosti negatívne postoje voči nim. Vari hodnota IQ, ktorú stanoví inteligenčný test, nám dokáže povedať, aký ten človek v skutočnosti je? Aj jedinci s postihnutím sú ľuďmi výnimočnými, ktorí túžia po rešpekte, uznaní a sebarealizácii. Chcú byť vypočutými a rovnocennými partnermi. Práve náboženská výchova môže byť v tomto procese nápomocná. Aj napriek tomu, že myslenie detí s mentálnym postihnutím je jednoduché, je abstrakcia existencie Boha aj pre nich pochopiteľná a to hlavne na základe živej skúsenosti jednoty s Bohom.
Zoznam bibliografických odkazov: BELEJKANIČ, I.: Pravoslávne dogmatické bohoslovie I. 1.vydanie. Prešov PBF UPJŠ 1995. ISBN 80-7097-314-5. Biblická konkordácia. J. Potúček. Banská Bystrica 1997 . ISBN 80-8548621-0. Dohoda
medzi
SR
a registrovanými
cirkvami
a náboženskými
spoločnosťami č. 395/2004 Zb. (online). [cit. 2009-04-27]. Dostupné na internete:
DRAGANOVÁ, H. a kol.: Sociálna starostlivosť. 1. vydanie. Martin 2006. ISBN 978-80-8063-240-3. JAKABČIC, I. – POŽÁR, L.: Všeobecná patopsychológia. Patopsychológia mentálne postihnutých. Bratislava 1996. ISBN 80-88778-11-5. KONČEKOVÁ, Ľ.: Poruchy psychického vývinu. 4. vydanie. Prešov 2000. ISBN 80-88885-99-X. 94
Listina základných práv a slobôd. Ústavný zákon s komentárom. Bratislava 1992. ISBN 80-08-01831-3. MIROLJUBOV, N.: Systematický výklad pedagogických názorov svätých otcov a učiteľov Cirkvi (preklad Senič, B.). In Pravoslávny teologický zborník. UPJŠ v Košiciach, PBF 1995, roč. XVIII (3), s. 134 ISBN 80-7097-330-7. Pokyn MŠ SR č. 2004-8005/15678-E (online). [cit. 2009-04-27]. Dostupné na internete: PRUŽNSKÝ, Š.: Problém cirkevnej výchovy a vzdelávania. In Pravoslávny teologický zborník. PU v Prešove, PBF 1997, roč. XX (5), s. 45 ISBN 8088888-40-X. ŠVARCOVÁ, I.: Mentální retardace. 3. vydanie. Praha, Portál 2006. ISBN 80-7367-060-7. Učebné plány a učebné osnovy pre špeciálnu základnú školu pre žiakov s mentálnym postihnutím, MŠ SR. (online). [cit. 2009-05-01]. Dostupné na internete: VAŠEK, Š.: Základy špeciálnej pedagogiky. 2. vydanie. Bratislava 2006. ISBN 80-89229-02-6.
95
