Literárne informačné centrum FOTO: PETER PROCHÁZKA

Spravodajca Literárne informačné centrum

2/2005

Alexander Halvoník

Integrácia literatúry Slovákov

Na 13. ročníku medzinárodného knižného veľtrhu Biblioéka (10. – 13. novembra 2005) sme prezentovali dve knižné novinky Literárneho informačného centra: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež a Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest od Rudolfa Krajčoviča. Obe prezentácie sa niesli v príjemnej atmosfére rozprávania autorov. Slovníkové heslá sprítomnili aj viacerí literáti, študenti a návštevníci veľtrhu. A tak ako R. Krajčovič vo svojej publikácii oživuje miestopisné názvy, aj prezentátori jeho knihy a zároveň študenti profesora Krajčoviča – jazykovedec Pavol Žigo a historik Pavel Dvořák – oživili dávne a úsmevné spomienky na svojho pedagóga. Rudolf Krajčovič sa zdôveril aj so svojimi básnickými pokusmi z mladosti. Na snímke (zľava) Anton Baláž, vedúci Literárneho oddelenia LIC, Eva Tkáčiková z Pedagogickej fakulty UK, Ondrej Sliacky, vedecký redaktor slovníka, a Ľubica Suballyová, hovorkyňa LIC. FOTO: PETER PROCHÁZKA

Poučenie i povzbudenie z Frankfurtu Do Frankfurtu som v tomto roku cestoval dva týždne pred konaním knižného veľtrhu. V rámci Kultúrnych dní Slovenska 2005, ktoré sa konali v Hessensku (Frankfurt je hlavným mestom tejto spolkovej krajiny) v Nemeckom filmovom múzeu prebiehala aj prehliadka slovenských filmov. Organizátori podujatia v spolupráci s naším Filmovým ústavom zaradili do prehliadky filmy Martina Šulíka Všetko, čo mám rád a Krajinka, Dušana Hanáka Papierové hlavy a Ja milujem, ty miluješ, film Juraja Jakubiska Post coitum, Laca Halamu Tábor padlých žien a celovečerný dokument Pétera Kerekesa 66 sezón. Ako scenárista a autor románovej predlohy Tábora padlých žien som sa zúčastnil na jeho projekcii spolu s režisérom Lacom Halamom. Pred nami bol vo Frankfurte Martin Šulík a podľa referencií organizátorov prehliadky publikum, ktoré počas oboch premietaní celkom zaplnilo sálu, viac zaujala Krajinka – jej príbehovou predlohou boli motívy z viacerých poviedkových kníh Dušana Dušeka. Z dlhej diskusie po skončení premietania Krajinky vyplynulo, že okrem originality filmového videnia, ktorá je typická pre Šulíkove filmy a stretáva sa s ocenením najmä filmových odborníkov, publikum zvlášť zaujala aj „krajinka“ Slovensko, história i historky z jednotlivých dejinných období, niečo, čo by som nazval originál krajiny, ktorá má jedinečné historické črty – a práve tie sa stali predmetom zvýšeného diváckeho záujmu. Podobne vnímalo publikum aj Tábor padlých žien. A nepovažujem za náhodu, že odborníci z Nemeckého filmového

múzea si do prehliadky vybrali aj Hanákov film Ja milujem, ty miluješ (rovnako vznikol podľa literárnej predlohy Dušana Dušeka a jeho príbehovo výrazne tragikomické črty z obdobia „reálsocializmu“ odsúdili film na dlhý trezorový život, z ktorého film vyslobodil až november 1989). Napojenie na osud krajiny či krajinky tvorí aj základ dokumentárneho filmu Pétera Kerekesa 66 sezón, svojská história starej košickej plavárne a osudov ľudí, ktorí s ňou boli spojení; rečou filmového dokumentu tak vystihuje stredoeurópske dejiny v rokoch 1936 až 2002. Dodám ešte, že menší ohlas, ktorý malo uvedenie Jakubiskovho filmu Post coitum, príbehovo kotviaceho v realite súčasnej Prahy, súvisel hlavne s tým, že od Jakubiska publikum čakalo skôr príbeh na spôsob Tisícročnej včely, kde práve realita krajiny, aj keď povýšená do magickej polohy, tvorí základ filmového rozprávania. Rozprávanie ako fenomén, jeho historická zakotvenosť, výrazová rozmanitosť, originalita ľudských typov, hĺbka individualizovaných osudov s ním spojených – to všetko je doménou literatúry. Preto aj film od svojho vzniku ťaží práve z literatúry, z jej príbehov, jej jedinečných portrétov krajín i krajiniek. Potvrdila to aj prehliadka bohatej a historicky cennej expozície Nemeckého filmového múzea, ktorá zaznamenáva, akú silnú inšpiráciu pre film predstavuje literatúra – koľko ráz v histórii filmu boli sfilmované romány Tolstého, Dostojevského, Remarqua, Hemingwaya, Kafku, ba aj dodnes populárne klasické horory, všetky tie dnešné drakuloviny majú pôvod v literárnych predlohách.

A platí to aj o slovenskom filme, kde medzi najhodnotnejšie a najzapamätateľnejšie diela (filmové i televízne) patria tie, ktoré vznikli podľa literárnych diel M. Kukučína, B. S. Timravy, M. Urbana, F. Švantnera, D. Chrobáka, R. Jašíka, F. Hečka, J. Blažkovej, V. Šikulu, P. Jaroša, L. Balleka, spomenutého D. Dušeka a mnohých detských autorov. Do programu minuloročného frankfurtského knižného veľtrhu jeho organizátori zaradili aj projekcie filmov, ktoré vznikli podľa literárnych predlôh, či boli nimi inšpirované. Predstavenia sa stretli s veľkým záujmom publika. LIC v rámci tohto bloku premietlo film Zity Furkovej Jesenná, zato silná láska, ktorý vznikol na motívy poviedok Ruda Slobodu a stretol sa takisto s veľkým záujmom. Klipová realita súčasnosti, „hlučnosť“, ktorú dennodenne produkujú masové médiá, nemôžu nahradiť zmysluplný, v histórii krajiny či krajinky zakotvený príbeh. A ten i dnes môže priniesť len literatúra. Preto po nej siaha – stále bude siahať – aj film, ktorého ambície siahajú aj za dátum premiéry. Potvrdila to i malá prehliadka slovenských filmov vo Frankfurte. Bola pre mňa poučná. A myslím, že nielen pre mňa. Môže byť aj povzbudením pre všetkých, pre ktorých literatúra stále predstavuje pevný základ národnej kultúry. Anton Baláž O prezentácii súčasnej slovenskej literatúry a jej autorov (M. Hvoreckého, M. Hatalu a P. Karpinského) na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Frankfurt 2005 píšeme vo vnútri čísla.

www.litcentrum.sk

Vo vzťahu k literatúre Slovákov vznikajúcej za hranicami materskej krajiny existuje na Slovensku viacero predsudkov. Vyplývajú predovšetkým z rozdielnosti kvality literárnej produkcie, z nedostatku skutočnej komunikácie, ale i z ťažkostí súvisiacich s možnosťami sústavného vzájomného informovania. Všetky tieto problémy reálne existujú, no reálne existuje aj potreba prekonať tieto predsudky a pozerať sa na literatúru vznikajúcu za geografickými hranicami Slovenska predovšetkým ako na kultúrnu hodnotu, ktorej špecifickosť spočíva v tom, že jej jazykom je slovenčina, resp. v tom, že jej autorom je subjekt, ktorý si priznáva slovenský pôvod. Obe tieto skutočnosti sú dosť dobrým dôvodom, aby sa materská literatúra správala oveľa vnímavejšie nielen k príbuznostiam, ktoré literatúra zahraničných Slovákov, či už ide o literatúru krajanských starousadlíkov alebo literatúru politických či ekonomických exulantov, nepochybne v sebe obsahuje, ale i k odlišnostiam, ku ktorým musela zákonite v procese svojho vývinu dospieť. V čase, keď sa normálna komunikácia medzi kultúrami pokladá za samozrejmú súčasť fungovania sveta, ak nie rovno za podmienku prežitia jeho civilizačných výdobytkov, je pre slovenskú literatúru rovnako dôležité lepšie poznávať nielen blízkosť realizujúcu sa v odlišných geografických, kultúrnych a sociálnych kontextoch, ale aj posuny, ku ktorým vďaka týmto kontextom dospelo slovenské slovo. Je to totiž otázka nielen sebaidentifikácie samej slovenskej literatúry, ale zaiste i otázka lepšieho spoznávania svojich možností a vývojových perspektív. Dnes už sotva možno bez rizika hovoriť, že literatúra zahraničných Slovákov je to isté, čo slovenská literatúra vznikajúca a realizujúca sa v podmienkach slovenskej suverenity. Slovo písané Slovákmi mimo územia Slovenska už dávno prekonalo paternalistické archetypy a s oveľa väčším sebavedomím si hľadá svoj špecifický modus vivendi. Tradičnú nostalgiu po domove a starej vlasti vystriedali oveľa náročnejšie koncepty, do sentimentu prenikla racionalita a politiku nahrádzajú celostnejšie a menej podenkové afinity. Národovecké osvetárstvo a politickú vervu prekryli zložitejšie vízie človeka, starorealistické prístupy sa pretransformovali do modernistických, posmodernistických, ba i modernejších metód písania. Zmenil sa i jazyk, ktorý nemohol len konzervovať, ale zákonite musel do seba priberať nielen novú lexiku, ale i ducha nového prostredia. Nie je zriedkavosťou, že aj v tých najsilnejších slovenských diaspórach vznikli dvojjazyční autori, ba sú aj autori, ktorí prestali písať po slovensky a svoju tvorbu realizujú v jazyku krajiny, ktorú si zvolili za novú vlasť. Všetky tieto zmeny sa podpísali pod nový štatút zahraničnej slovenskej literatúry a bolo by prostoduché paternalisticky ju pokladať ešte stále za jednoliatu a závislú súčasť slovenskej litera-

túry a jej kritickej reflexie, ktorá navyše ostro prežíva svoje problémy a svoju ontológiu. A čím väčšmi sa budú tieto tieto nové prvky zdokonaľovať a čím budú špecifickejšie, tým bude spojenie s domácimi koreňmi relatívnejšie. Pokroky, ktoré dosiahli v tomto smere Slováci v Rumunsku, v bývalej Juhoslávii i v Maďarsku, sú neprehliadnuteľné. Napriek tomu tu však existujú prinajmenej dve konštanty, ktoré budú vždy dôvodom pre integritu zahraničnej a domácej slovenskej literatúry: jazyk s jeho normami a kultúrnou podstatou, a autor s jeho koreňmi, ktoré sa podľa skúsenosti v tretej generácii revitalizujú. O akú integritu by však malo ísť predovšetkým? O integritu, pre ktorú nie je od materskej literatúry láskavosťou, že literatúru zahraničných slovenských autorov vezme pod svoju ochranu, ale potrebou komunikovať plnohodnotné obsahy. O integritu, v ktorej sa zahraničná literatúra nebude ponúkať materskej ako subsidiarita, ale ako výzva na zmysluplný dialóg. O integritu zakladajúcu sa na princípe, že rôznosť je predpokladom plnosti i kvality, že literatúra zahraničných Slovákov je svojprávny a svojbytný umelecký fenomén a že všetky jej politické, ideologické a spoločenské aspekty sú len jeho prirodzenou súčasťou a nesmú sa nadeň nadraďovať. Prvým krokom k realizácii takejto koncepcie vzťahu literatúry zahraničných Slovákov a materskej slovenskej literatúry sú Dejiny slovenskej literatúry III Viliama Marčoka. Nazdávam sa, že práve tu vyústili tendencie, ktoré boli v slovenskej literárnej vede oddávna latentne prítomné, ale aj dosť nezreteľné: literatúra zahraničných Slovákov sa pokladá za autarknú súčasť slovenského literárneho génia s vlastnými vývinovými peripetiami, s vlastnými špecifikami a vlastnými cieľmi. Nazdávam sa, že sa tu prekonali národovecké, osvetárske a romantizujúce obmedzenia chápania literatúry a že sa to stalo preto, aby slovenská literatúra vznikajúca v zahraničí mohla rovnocenne koexistovať s literatúrou vznikajúcou na Slovensku a byť jej plnohodnotou a plnovýznamovou zložkou. Pravda, takýto jednorazový akt sotva stačí na prekrytie všetkých deformácií, sentimentalít a anomálií, ktoré za storočia či desaťročia vzťahy slovenskej zahraničnej a slovenskej domácej literatúry znečistili. Bude potrebné ďalej rozvíjať sľubne rozbehnuté osobné kontakty spisovateľov, bude treba zabezpečiť plynulú výmenu pramenných informácií, teda predovšetkým kníh, a bude treba nájsť na to prostriedky. A, pravdaže, bude treba oveľa viac perspektívneho porozumenia štátnej politiky zo strany Slovenskej republiky. Veď integrácia slovenského priestoru v oblasti literatúry by mala byť predovšetkým záujmom štátu, ktorý sa hlási k myšlienkam európskej integrácie i k myšlienkam zachovania svetového kultúrneho dedičstva.

Spravodajca

II

O využitých a premárnených príležitostiach Literárne informačné centrum už tri roky rozvíja podnetnú spoluprácu so svojím homológom, s gréckym Národným literárnym centrom EKEMEL, ktoré začiatkom júna organizovalo Knižný veľtrh v Solúne.

Miroslava Vallová, Takis Varvitsiotis, Ján Zambor.

Foto: MARIÁN SEMANÍK

Veľtrh sa síce konal tretí raz, ale po prvý raz s ambíciou otvoriť sa svetu, pritiahnuť zahraničných vystavovateľov, začleniť sa do siete najväčších európskych knižných podujatí. Viacerí vystavovatelia z „veľkých“ krajín sa ku gréckej iniciatíve postavili vyčkávavo a opatrne, mnohí do Solúna poslali len pozorovateľov, čím uvoľnili priestor iniciatívam „malých“. Slovensko využilo jedinečnú príležitosť, prijalo ponúkanú možnosť získať výstavné priestory bezplatne a okrem kolekcie 150 titulov od 22 našich vydavateľov priviezlo do Solúna aj sprievodné podujatie. Básnika Jána Zambora v priestoroch veľtrhu predstavil gréckemu publiku jeden z najväčších žijúcich gréckych básnikov, kandidát na Nobelovu cenu Takis Varvitsiotis. S veľkým úspechom a vďakou usporiadateľov sa stretla performance výtvarníčky a ilustrátorky Ingrid Zámečníkovej v oddelení pre deti a mládež a publikum zaujalo aj premietanie animovaných filmov Ivana Popoviča. Zo série stretnutí, rozhovorov a návštev na veľtrhu v Solúne sa zrodil záujem prekladateľa o vydanie výberu poézie Milana Rúfusa, vydavateľa, ktorý hľadá slovenského partnera na vydanie reprezentačného diela o vierozvestoch Cyrilovi a Metodovi, tri vydavateľstvá prejavili záujem o vydanie diel Vojtecha Zamarovského. Utvoril sa priestor obťažkaný zárodkami možnej spolupráce. V nadväznosti na solúnsky knižný veľtrh zorganizoval EKEMEL v rámci veľkého projektu financovaného Európskou úniou Európsku konferenciu na podporu knižnej kultúry a čítania, ktorá sa konala

v Chalkidiki. Rámec účastníkov a v dôsledku toho aj rámec jednotlivých konferenčných príspevkov bol veľmi pestrý. Podujatie ukázalo, v koľkých európskych krajinách fungujú inštitúcie s predmetom činnosti podobným alebo totožným, ako má LIC, viaceré krajiny podobné organizácie práve zriaďujú (Poľsko, Lotyšsko). Z vystúpení účastníkov sme sa s údivom dozvedeli, že vo Francúzsku práve uzrel svetlo sveta skvelý objav na podporu čítania: povinné školské čítanie. V polhodinovom príspevku prednášajúci vychvaľoval jeho prednosti so zle skrývaným triumfom a nadšením. Podobných projektov, ktorých životnosť sa u nás práve končí (často bohužiaľ), zaznelo na konferencii ešte niekoľko. Bolo nesmierne zaujímavé nahliadnuť do myšlienkovej dielne školských, knižničných či iných inštitúcií, občianskych združení či štátnych organizácií celej Európy, spoznať kolegov a nadviazať kontakty. Zámer organizátorov vytvoriť jednotnú lobistickú líniu smerom na Európsku komisiu s konkrétnym cieľom – dosiahnuť v istom časovom horizonte vytvorenie špeciálneho oddelenia či podkomisie knižnej kultúry v rámci EK – zostal nenaplnený. Potrebná synergia nevznikla. Zástupcovia Literárneho informačného centra preto v rozhovoroch deklarovali potrebu zorganizovať stretnutie menšej skupiny predstaviteľov literárnych centier, na ktorom by prerokovali rozloženie a využitie síl na ďalšiu zmysluplnú spoluprácu aj na vytváranie partnerstiev pri podávaní žiadostí o európske granty. Miroslava Vallová

2/2005

Cestovný pas pre slovenskú literatúru Desať rokov Slovak Literary Review / Revue der slowakischen Literatur December zvyčajne vedie k zamysleniu, aký bol uplynulý rok. Pre časopis Slovak Literary Review / Revue der slowakischen Literatur to bol už desiaty rok existencie. Pri okrúhlych výročiach nás to väčšinou núti obzrieť sa späť a rekapitulovať... Za túto dekádu sme predstavili záujemcom v zahraničí stovky slovenských autorov. Na stránkach časopisu sa mohli stretnúť s literárnymi dielami najrozličnejších žánrov a názory na ne vyslovili fundovaní literárni vedci a kritici. Priebežne hodnotili vývin jednotlivých žánrov v slovenskej literatúre, charakterizovali rôzne obdobia, diela a ich predstaviteľov. Rozhovory s autormi priniesli autentické svedectvá o procesoch literárnej tvorby. Recenzie prezradili, ktoré diela sa stretávajú s najväčším záujmom. Zahraniční prekladatelia našej literatúry do cudzích jazykov sa nie raz posťažovali, s akými problémami zápasia a ako ťažko presadzujú slovenské diela u vydavateľov. Časopis po piatich rokoch zmenil aj formát a grafickú úpravu. A keďže mnohí autori nám láskavo dali svoj súhlas publikovať ukážky z diel na našej stránke LIC, nič nebráni vrátiť sa k publikovaným textom aj po čase, napríklad prostredníctvom internetovej verzie. Pri bilancovaní a spomínaní sa, pochopiteľne, chceme čo najúprimnejšie poďakovať predovšetkým našim autorom zaujímavých literárnych diel, mnohým skvelým prekladateľom doma aj v zahraničí, ako aj všetkým spolupracovníkom a priaznivcom. Desiaty uzavretý ročník vnímame najmä ako výzvu na rozmýšľanie: o budúcej podobe časopisu, aj o reálnych možnostiach. Rozkrúti sa kolotoč debát, čo by sa dalo zlepšiť, či sa podarí SLR rozšíriť a ako spestriť obsahovú skladbu, ktoré zaujímavé diela v najbližšom čase vyjdú, či nájdeme dosť porozumenia u autorov, no najmä dosť ochotných a kompetentných prekladateľov a spolupracovníkov. Privítame všetky konštruktívne rady a pripomienky, ako na stránkach SLR lepšie propagovať slovenskú literatúru v zahraničí. S tónmi vianočných melódií, ktoré na konci roka znejú odvšadiaľ, nám budú v hlave víriť aj nové predstavy a nápady. Veríme, že niektoré z nich sa nám už v budúcom roku podarí realizovať. Daniela Humajová Rád čítam Slovak Literary Review / Revue der slowakischen Literatur. Je to vždy pestrý zborník literatúry, prezentujúci tvorbu spisovateľov rôznych generácií, filozofií, štýlov a nálad. Našiel som tam veľa zaujímavého. Odzrkadľuje krízy jednotlivca, izolovanej duše, aj pokračujúci bytostný pokus malého národa, na žitie trochu nebezpečne

situovaného, zviditeľniť sa. Poézia v časopise je, myslím, rozmanitá; takisto fikcia. Neviem, či to platí aj pre kritiku. Kritika, ktorá vždy chce obsiahnuť všetko, dôsledne zachytiť obrysy, je seriózna a má svoju hodnotu. Ale môže byť aj iná kritika, ktorá sa snaží osvetľovať menšie časti poľa intenzívnym svetlom, alebo explorovať pole dovnútra voľnejšou špekuláciou. V staršej slovenskej kritike, najmä v kritických prácach básnikov, tieto druhy nechýbali. Možno ich obnoviť? John Minahane, básnik a prekladateľ Profil revue sa v priebehu času ustálil. Informuje o knižných novinkách zo všetkých literárnych oblastí vrátane kritiky a historiografie, zároveň však sprostredkuje aj vývinové trendy, žánrové, smerové a generačné súvislosti. Prezentácia súčasnej tvorby a literárnohistorická reflexia, výber jednotlivých autorov a ponuka umeleckých textov, portrétovanie spisovateľov a ich sebaartikulácia zodpovedajú vyšším kritériám. Údaje o recepcii slovenských literárnych diel vo svete znázorňujú mnohoraké iniciatívy, ale aj podstatné rozdiely vzhľadom na ich prijímanie v rôznych kultúrnych regiónoch. Pre avizovaného zahraničného adresáta je zvlášť významná kvalita prekladov; v tomto smere je badateľné úsilie o sémantickú a štylistickú adekvátnosť, i keď nemecké verzie — len tieto môžem kompetentne posudzovať — vždy nedosiahnu taký náročný cieľ. Revue je vítaným informačným prameňom pre tých, ktorí majú v inojazykovom priestore záujem o slovenskú literatúru. Platí to nielen pre tých, čo neovládajú slovenčinu, ale aj pre tých, ktorí majú patričné jazykové znalosti a vo svojich krajinách angažovane propagujú slovenskú literárnu tvorbu. Ešte úspešnejšia by bola, keby v nej vyšli všetky príspevky v angličtine i v nemčine, či už v jednom spoločnom zošite, alebo v dvoch samostatných, prípadne aj v ďalších jazykových mutáciách. Úprimne gratulujem k jubileu a želám redakcii a všetkým spolupracovníkom revue i naďalej veľa úspechov. Ludwig Richter, profesor slavistiky, literárny vedec a prekladateľ Vážim si tvrdú prácu a otvorenosť redakčného tímu SLR. Časopis sa neobmedzuje na nepohyblivý koncept, naopak – siaha po tradičnej literatúre (slovenská klasika), siaha po najnovšej literatúre, i najmladších, ešte málo známych literátoch, siaha po umení a integruje kultúru ako celok. SLR sa stále mení, je živá. Andrea Koch, prekladateľka Kto ma rád slovenskú literatúru, s obľubou si prečíta aj SLR. No ešte pôsobivejšia je skutočnosť, že komukoľvek, kto siahne

po tomto časopise, sa núka príležitosť obľúbiť si našu literatúru. Za to vám, tvorcovia revue, patrí vďaka. Na potulky svetom ste pre slovenskú literatúru zvolili výborný cestovný pas. Nevymieňajte ho, predĺžte iba jeho platnosť na ďalších desať rokov. Peter Ilčík, riaditeľ Slovenského inštitútu, Berlín Slovak Literary Review / Revue der slowakischen Literatur je čitateľsky príťažlivý časopis, plný aktuálnych aj historických ukážok zo slovenskej literatúry, vždy doplnených obsažnými informáciami o predstavovaných autoroch. Zvláštnu pozornosť si zasluhujú recenzie slovenských kníh, ktoré vyšli v cudzích jazykoch – umožňujú orientovať sa, čo v tej-ktorej krajine v akom preklade vyšlo. Možno obálka by mohla byť voľnejšia a fotografie autorov by sa nemuseli scvrkávať na „známkový“ formát, a mali by byť ostré, vo výbornej kvalite. Články k jubileám a portréty spisovateľov, ktoré píšu domáci autori, vyznievajú niekedy v preklade trochu „domácky“. Človek má pri čítaní chuť vziať ceruzku a texty pre nemecké oči a uši uhladiť. Celkový dojem je, že menej by bolo viac, teda sústrediť sa na obsah, jasnejšie štruktúrovanie a vzdušnejšiu prezentáciu. Renáta SakoHoess, prekladateľka Myslím, že SLR dobre propaguje slovenskú literatúru vo svete. Vaša dvojjazyčná mutácia v angličtine a v nemčine vhodne osloví záujemcov, aj Stredoeurópanov, aj ostatných. Internetová verzia by mala byť lepšie propagovaná na www. Keď napríklad dám do googla „fabrizio iurlano“ a „vilikovsky“, nič sa tam neukáže. Aj keď dám „slovak literary review“, ukáže sa množstvo súborov, nie však www.litcentrum.sk Fabrizio Iurlano, slavista a prekladateľ

Podpora vydávania slovenskej literatúry v zahraničí

Ingrid Zámečníková uprostred solúnskych detí.

Foto: MARIÁN SEMANÍK

Slovenské centrum pre umelecký preklad udelilo v druhom polroku 2005 dva štipendijné pobyty: V dňoch 31. 7. – 14. 8. 2005 absolvoval štipendijný pobyt profesor Michal Harpáň, literárny kritik a prekladateľ zo Srbska a Čiernej Hory. Venoval sa prekladu knihy poviedok Pavla Vilikovského Čarovný papagáj a iné gýče do srbčiny a výberu jedného mladého slovenského prozaika. V dňoch 22. 10. – 1. 11. 2005 bola na štipendijnom pobyte v Bratislave Marie-Christine Huberová, prekladateľka a knihovníčka z Francúzska. So Slovenským centrom pre umelecký preklad spolupracuje už niekoľko rokov. Tentoraz sa rozhodla preložiť román od Vincenta Šikulu Ornament. (dz)

Za obdobie posledného polroka (máj 2005 – október 2005) sa v zahraničných vydavateľstvách realizovalo s podporou Komisie SLOLIA ďalších sedem knižných a jeden časopisecký projekt. Súhrne za obdobie existencie dotačného systému Komisie SLOLIA od roku 1996 Literárne informačné centrum podporilo 206 a ku koncu októbra bolo zrealizovaných 156 titulov. Finančná podpora vydavateľom na ostatných osem vydaní predstavuje spolu 308.000,- Sk. Do „zoznamu jazykov“ pribudli dva menej rozšírené jazyky, a to fínčina (poézia Milana Rúfusa) a hebrejčina (poézia Milana Richtera). V spomínanom období vyšli tieto diela: Štefan Strážay: Zimná scéna (Výber z poézie) Vydavateľstvo HAINI, Sofia, Bulharsko; preklad Dimitar Stefanov Pavel Vilikovský: Večne je zelený... — Wiecznie zielony... Vydavateľstvo Spolok Slovákov v Poľsku, Krakov, Poľsko; preklad Jozef Waczkow Osvald Zahradník: Sólo pre bicie (hodiny) – Solo dľa časov s bojem (8 hier) Vydavateľstvo Baltijskije sezony, S. Petrohrad, Rusko; preklad: Viktorija Kamenskaja, Jurij Ajchenvald, Viktor Mičurin Milan Rúfus: Modlitbičky (Výber z poézie) Vydavateľstvo Kampus Kustannus, Jyväskylä, Fínsko; preklad Jarmo Vanhanen

www.litcentrum.sk

Dušan Šimko: Esterházyho lokaj — Esterházys Lakai Vydavateľstvo Arco GmbH, Wuppertal, Nemecko; preklad Ute Rassloff Milan Richter: Roots in the Air (Výber z poézie)) Vydavateľstvo Tzivonim Publishing Ltd, Merchavia, Izrael; preklad Tuvia Ruebner Mila Haugová, Nóra Ružičková, Jana Beňová-Parkrová, Jozef Kollár, Ivan Kolenič: Neue texte aus der Slowakei (časopis Ostragehege č. 39) Vydavateľstvo Literarische Arena, vyd. čas. Ostragehege, Drážďany, SRN; preklad Slavomíra Porubská, Angela Repka, Andrea Koch, Marion Milo, Gerlinde Tesche Gustav Murín: Svet je malý – Le monde est petit (dvojjazyčne) Vydavateľstvo Langues & Mondes – L´Asiathe`que, Paríž; preklad Diana Lemay a kol. V nadchádzajúcom období sa pripravuje vydanie románu Petra Jaroša po arabsky, dvojjazyčné vydanie poézie Mariána Hatalu v nemčine, antológia slovenskej poézie po poľsky, výber z tvorby Dušana Mitanu po rumunsky, ale aj viaceré projekty po česky (Rudolf Sloboda, Michal Hvorecký, Rúth Lichnerová), po bulharsky (Anton Baláž, Klára Jarunková, Ladislav Ťažký), ako aj časopisecký výber z poézie po španielsky. (jp)

2/2005

Spravodajca

Vo Frankfurte minulosť, prítomnosť i vklad pre čitateľskú budúcnosť Tento rok po prvý raz zorganizovalo Literárne informačné centrum sprievodné podujatia na medzinárodnom knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom (19. 10. – 23. 10. 2005) v spolupráci s programovou sekciou veľtrhu. Výhody takéhoto usporiadania vecí sú nesporné. Jednotlivé „fóra“, ktorých súčasťou boli aj tri slovenské sprievodné podujatia, sa tradične tešia záujmu odbornej i laickej verejnosti aj vďaka privilegovanému umiestneniu na strategicky výhodných miestach, aj vďaka skvelému technickému vybaveniu a ozvučeniu a v neposlednom rade vďaka skvelej propagácii a medializácii. Zvýhodnené podmienky sa výrazne prejavili na priebehu a organizácii troch sprievodných podujatí, ktoré si získali aj ocenenie programového organizačného štábu. Ku všetkým podujatiam LIC pripravilo aj propagačný materiál. FÓRUM BELETRIE Prvým vydareným podujatím bolo autorské čítanie Dušana Šimka, ktorý sa na Fóre beletrie predstavil 21. októbra s ukážkami zo svojho historického románu Esterházyho lokaj. Dielo práve tesne pred veľtrhom vyšlo v nemeckom preklade: približuje nemeckým čitateľom magické miesto v panónskych močiaroch, zámok v Esterháze, kedysi maďarské Versailles, kde primadony rovnako úspešne očarúvali gavalierov a z javiska presláveného divadla znela hudba nesmrteľného Josepha Haydna. Mladý Izák Abeles zaklopal jedného dňa ako prosebník na dvere zámku a dostal lokajské miesto. Netušil však, ako sa mu v kniežacom sídle zmení život a kam ho napokon osud zaveje... Autor Dušan Šimko predniesol mozaiku pútavých textov vnímavému a pozornému publiku, ktoré napoludnie zaplnilo na Fóre beletrie všetky miesta. Román presiaknutý hudbou, divadelnou atmosférou, napísaný uhladeným, kultivovaným štýlom, je zároveň vzácnym dokumentom a svedectvom z predosvietenských čias. Mnohé načrtnuté, dokonale vykreslené scény či historické súvislosti sa naozaj zhodujú so skutočnosťou. Ako sme sa od autora dozvedeli, aj hlavný slúžny Rahier, pôvodom z Talianska, vystupuje v diele pod svojím pravým menom. Čitateľ si môže z jednotlivých kapitol poskladať skutočne veľkolepý obraz Esterházy, ktorý sa mu po prečítaní tejto knihy navždy nezabudnuteľne vtlačí do pamäti. Spolu s Dušanom Šimkom sa predstavil aj Michael Okroy, autor zaujímavej a vzácnej dvojjazyčnej publikácie „Košice boli európskym mestom“. (Do slovenčiny dielo vynikajúco preložil Adam Bžoch.) Stručne porozprával o tom, ako kniha vznikla. Zdôraznil, že tento kultúrno-historický sprievodca nielenže mapuje židovskú kultúru a históriu v Košiciach a Prešove, ale zároveň citlivo ponúka pohľad do jednotlivých, aj tragických osudov. „Košice boli európskym mestom“... takto si spomína maďarský spisovateľ Šándor Márai na svoje rodisko. Vo východoslovenskej metropole žila zmes viacerých národností; a Michael Okroy ide po stopách tejto pestrej minulosti. Na príklade oboch miest vykresľuje aj katastrofu stredoeurópskych židov. Literárna príloha Košická čítanka s ukážkami z diel napr. Šándora Máraia, Dušana Šimka, Stanislava Rakúsa, Eduarda Goldstückera a ďalších ponúka rozmanité nahliadnutia do neopakovateľnej atmosféry mesta na okraji strednej Európy. Pasáže z literárnych ukážok predniesol publiku Christoph Haacker, riaditeľ vydavateľstva ARCO, v ktorom obidve predstavované publikácie v roku 2005 vyšli. FÓRUM DIALÓG V rámci podujatí na Fóre dialóg vystúpili 21. októbra spisovatelia Michal Hvorecký a Marián Hatala. Michalovi Hvoreckému práve vyšiel vo vydavateľstve PT Albert Marenčin román Plyš. Ukážky z neho publikum veľmi zaujali, a nielen vďaka téme: osudy mladého fotografa, posadnutého internetovou pornografiou, spracoval autor pútavým spôsobom, s patričnou dávkou potrebného vzrušujúceho napätia. Nemecký preklad (Mirko Kraetsch) dobre vystihuje rytmus textu a celkové vyznenie románu. Marián Hatala, ktorý sa v týchto dňoch teší z dvojjazyčného vydania svojich básní (v nemčine a v slovenčine, vydavateľstvo 4/4 Verlag), sa predstavil výberom z poézie. Hvorecký aj Hatala patria k autorom, ktorých literárna tvorba je vďaka svojej osobitosti významnou súčasťou slovenskej literatúry. Navyše dokážu nadviazať kontakt s publikom a vedia sa skvele prezentovať v nemčine. Tak to bolo aj v rámci následnej diskusie, ktorá sa tentoraz niesla na tému Literatúra v ére superstars. Obaja spisovatelia, zastupujúci mladú a strednú generáciu, reflektovali možnosti literatúry v čase vrcholenia reality šou na Slovensku a diváci mali možnosť aspoň nakrátko sa zamyslieť napríklad aj nad postavením spisovateľa a možnosťami jeho uplatnenia v čase prekvitajúceho šoubiznisu. FÓRUM DETÍ Na Fóre literatúry pre deti a mládež sa 22. októbra predstavili aj diela slovenských autorov. V prvej časti podujatia prečítal Peter Karpinský ukážku zo svojej úspešnej detskej knižky Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali. Kto nevidel,

ťažko uverí, ale bol tam aj Ťuk-ťuk osobne: pletený prstový panáčik sa deťom prihováral prostredníctvom autora a získal si ich najmä svojou logikou a komikou. A tak malí diváci, aj ich rodičia, dostali inšpiratívny návod, ako sa dá v izbe poupratovať. Ukážku z nápaditej knihy Jozefa Urbana Dobrodružstvá Vranky Danky o tom, čo je najcennejšie na svete, sledovali deti s neskrývaným záujmom. Príhody reportéra Joža a jeho pomocníčky, rozhlasovej reportérky Vranky Danky, si aj po niekoľkých rokoch od vy-

III

Trojpocitovka Pocit prvý – úžas „Vidím město, jehož sláva hvězd se dotýká...“ mal som chuť pararfrázovať kňažnú Libušu, keď som po prvýkrát uzrel mrakodrapy Frankfurtu nad Mohanom. Druhýkrát sa mi veta o hviezdnej sláve tlačila na jazyk, len čo som vstúpil do nekonečného výstavného areálu Medzinárodného knižného veľtrhu. Pocit druhý – zúfalstvo Ako správneho „knihofila“ počas celého pobytu ma na veľtrhu striedavo zachvacovalo manické nadšenie z množstva potlačeného papiera, ktorý sa okolo mňa nachádzal, ale aj hlboké depresie z toho, že všetky výstavné pavilóny sa mi ani s vypätím posledných síl nepodarí prejsť. Musel som sa teda rozhodnúť. Zvíťazili domáci Nemci (tak, ako si to želajú na futbalovom šampionáte v roku 2006, ktorému, mimochodom, bola venovaná samostatná hala Fußball – Welt). Nedokázal som odolať ani mne blízkej literatúre pre deti a mládež (tu mi srdce pukalo nad tým, čo by som chcel, ale mať nemôžem). A, samozrejme, ako lokálpatriot, prešiel som si aj strednú a východnú Európu. Pocit tretí – nádej Celé výstavisko počas štyroch dní praskalo vo švíkoch. Medzi stánkami sa dalo pohybovať len polkrokmi. A tak, pokým som sa dal unášať davom návštevníkov, uvažoval som, koľko pravdy je na všeobecnom tvrdení o vzrastajúcom nezáujme o knihy a knižnú kultúru. Kdesi vo vnútri vo mne začal pomaly tlieť plamienok nádeje, že také zlé to asi nebude. Peter Karpinský

Mozaika zo zahraničných prezentácií
V

Berlíne sa v dňoch 18. až 26. júna 2005 uskutočnil festival poézie (Berlin Poetry Festival). Na seminári sa nadviazala spolupráca LIC s internetovým serverom lyrikline.org, ktorý si vytýčil cieľ uverejňovať predovšetkým poéziu autorov z členských štátov Európskej únie. Diskutovalo sa o autorských právach v súvislosti s internetovým publikovaním, o možných problémoch s nimi v tej-ktorej krajine a o ich riešení.

Dušan Šimko (vľavo) a Michael Okroy na Fóre beletrie.


V

Modrej sále Slovenského inštitútu v Prahe sa 6. októbra 2005 uskutočnila prezentácia antológie slovenskej protivojnovej poézie Mor ho! v českom preklade Martina Kučeru. Stretnutie so slovenskou literatúrou bolo komponované ako umelecké pásmo – verše v slovenčine prednášala Gabriela Vránová, v češtine Bořivoj Navrátil. Sprievodných slov a moderovania programu sa ujal prekladateľ, historik a zanietený propagátor slovenskej poézie Martin Kučera. Partnerom v pútavých dialogických pasážach mu bol slovenský predstaviteľ surrealizmu Albert Marenčin, spolupútnik a pamätník viacerých básnikov zastúpených v antológii.


V

októbri 2005 sa publiku v Sasku predstavil spisovateľ Michal Hvorecký. Dňa 12. októbra v Chemnitzi čítal zo svojej tvorby a na druhý deň predniesol ukážku z nového románu Plyš v priestoroch Dresdner Literaturbüro. Na organizácii týchto autorských čítaní sa spolu s Nadáciou Roberta Boscha podieľalo aj LIC.

Marián Hatala (vľavo) sa s Michalom Hvoreckým predstavili na Fóre dialóg. Moderovala Daniela Humajová (vpravo).


V

rámci podujatia Dni slovenskej kultúry v Maďarskej republike pripravilo Literárne informačné centrum v dňoch 4. – 6. októbra 2005 prezentáciu umelecko-biografického pásma o živote a diele L. Novomeského pri príležitosti storočnice narodenia (narodil sa v roku 1904 v Budapešti). Pásmo interpretovali herci Jozef Šimonovič a Vanda Tureková, pre lepšiu adresnosť autor pásma Radoslav Matejov vložil do programu aj Novomeského básne v maďarčine, ktoré čítali tamojší recitátori. Vystúpenia boli v Slovenskom gymnáziu v Budapešti, v Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe, v Slovenskom regionálnom stredisku v Slovenskom Komlóši a v priestoroch Spolku Ivana Krasku v Nadlaku (Rumunsko).


Básnik

tzv. barbarskej generácie Ján Litvák sa v dňoch 3. – 6. novembra zúčastnil vo Vallette na Malte na literárnom sympóziu Inizjamed. Propagoval na ňom literárne aktivity LIC a čítal zo svojej poézie. V diskusnom príspevku oboznámil medzinárodné odborné auditórium so slovenskými literárnymi skupinami, literárnymi časopismi a situáciou v súčasnej literatúre.

Spoločný stánok Slovenskej republiky vo Frankfurte 2005. FOTO: ARCHÍV

dania knižky podmania srdcia čitateľov. Text predniesol Mirko Kraetsch (preložil ukážky z obidvoch detských kníh) a na stole vedľa neho sedela a spolu s deťmi i dospelými prítomnými počúvala aj Vranka Danka – krásny plyšový maskot. Súčasťou podujatia bolo na záver čítania skladanie maxi-puzzle. Túto hru pre deti vymyslel, pripravil a spolu s nimi si ju aj zahral Ľubomír Guman. Tak sa všetci, keď napokon poskladali na pódiu obrovskú skladačku, aj z obrázka dozvedeli, že najcennejšie zo všetkého je slniečko. Na svoju veľkú radosť si jednotlivé kusy skladačky deti mohli dať podpísať autorom a hrdo si ich odnášali so sebou domov. Vraj si ich zavesia v izbe ako obraz – jedna mamička dokonca vyhlásila, že časť skladačky budú mať na stene v novej obývačke. Daniela Humajová

www.litcentrum.sk


Dňa

30. novembra 2005 sa v Stuttgarte konalo literárne podujatie Priepasti života, na ktorom sa nemeckému publiku predstavili významní predstavitelia súčasnej slovenskej prózy Etela Farkašová a Jozef Puškáš. Podujatie zorganizovalo LIC v spolupráci s Mestskou knižnicou v Stuttgarte a Honorárnym konzulátom SR v Stuttgarte. Autori predniesli ukážky zo svojej tvorby: v podaní Etely Farkašovej si prítomní diváci vypočuli poviedku Niekoľko viet (v preklade Gerlinde Tesche) a Jozef Puškáš zaujal poviedkou Chodím po dne (preklad Mirko Kraetsch). Súčasťou večera bola diskusia o najnovších tendenciách vývinu slovenskej literatúry.


LIC

už tradične spolupracuje na príprave literárnych podujatí aj so Slovenským inštitútom v Berlíne. Dňa 14. decembra sa konalo aj úspešné autorské čítanie Dialógy, počas ktorého sa s ukážkami zo svojej tvorby predstavili Uršula Kovalyk, Jana Beňová-Parkrová a Pavol Rankov. Pozorné publikum tvorili vydavatelia, slavisti, prekladatelia a ďalší záujemcovia o slovenskú literatúru. V priebehu večera ešte dlho debatovali s autormi – pútavé literárne ukážky v predvianočnej atmosfére decembrového Berlína všetkých zaujali. (suba, dh, rm)

Spravodajca

IV

Čítanie 2005

2/2005 Štruktúra záujmu o TV programy

Kultúrny profil detského čitateľa Literárne informačné centrum s podporou Ministerstva kultúry SR a v spolupráci s Kultúrnym observatóriom Národného osvetového centra už tretí rok pripravuje databázy zamerané na kultúru čítania a jej vzťah k ostatným komunikačným médiám – Výskum súčasného stavu a úrovne čítania v SR. Výskum sa uskutočňuje v trojročných cykloch, ktoré sa budú systematicky opakovať, aby sme postupne získali možnosť kvalitne sledovať vývinové trendy: 1. čítanie dospelej populácie, 2. vplyv elektronických médií na čítanie dospelej populácie, 3. kultúrny profil detského čitateľa. V tomto roku sme vyhodnotili terénny výskum v tretej uvedenej kategórii. Výskum sme uskutočnili na reprezentatívne zostavenej vzorke 1 500 žiakov štvrtých tried na celom území Slovenskej republiky s úspešnosťou 96,33% (1 445 správne vyplnených dotazníkov). V tradičnom demografickom delení na Západné, Stredné a Východné Slovensko podľa počtu a zodpovedajúcich veľkostí obcí reprezentovalo západ 40,3%, stred 25,2% a východ 34,5% respondentov. Chlapcov bolo vo vzorke 51,7%, dievčat 48,3%. V meste žije 50,7% respondentov, na dedine 49,3%. Školu v meste navštevuje 58,6% žiakov, na dedine chodí do školy 41,4% – to znamená, že za vyučovaním z vidieka do miest dochádza 7,9% detí. Vo vzorke bolo 91,3% slovenských detí a 9,7% detí maďarskej národnosti,* čo primerane zodpovedá celkovej populácii. Slovenčinu ako jazyk, ktorý sa naučili prvý, deklarovalo 89,5% respondentov, maďarčinu 13,4%, rómčinu 6,1%. Po slovensky doma s dospelými hovorí vždy 69,8%, niekedy 22,1%, nikdy 8,1% opýtaných. KNIŽNICE Len 1,9% detí uviedlo, že nemajú možnosť navštevovať knižnicu. Takmer 24% detí navštevuje knižnicu najmenej raz za týždeň, takmer 30% aspoň raz za mesiac, 16% zájde do knižnice najviac raz za dva mesiace, 28% detí nikdy nechodí do knižnice, hoci je pre ne dostupná. TELEVÍZIA Cez školský rok, po návrate zo školy len 10,4% detí pozerá televíziu alebo video viac ako päť hodín (čo je zo psychologického hľadiska nezdravý stav závislosti od televízie), 57,4% detí strávi po návrate zo školy pri televízii dve až štyri hodiny, 22,1% jednu až dve hodiny – 10,4% po návrate zo školy vôbec nepozerá televíziu. Cez prázdniny, keď deti voľnejšie disponujú časom, strávi pri televízii päť hodín a viac 22,1% detí, dve až štyri hodiny 39,4%, jednu až dve hodiny 34% – vôbec nepozerá televíziu len 4,6% z nich. Údaj o kvantite sledovania televízie je v špecifických typologických skupinách desaťročných čitateľov zaujímavým ukazovateľom. Pre lepšie porovnanie preto uvádzame graf priemerných výsledkov celého súboru: V televízii sleduje dobrodružné filmy

*

Túto vzorku sme skonštruovali podľa demografického kľúča, a to tak, že sme dali dotazník vyplniť zodpovedajúcej vzorke detí, ktoré navštevujú školy s maďarským vyučovacím jazykom. Ide teda z hľadiska etnicity, i jazykovej kultúry širšie, o objektívny údaj.

Foto: PETER PROCHÁZKA

53,3% detí (úplný nezáujem vyjadrilo necelých 6%), 50,2% má najradšej televízne rozprávky (úplný nezáujem o rozprávky vyjadrilo takmer 8%). Filmy o ďalekých krajinách obľubuje v televízii 32,8% – naopak, 10% takéto filmy neoslovujú vôbec. Programy s pesničkami pre deti má vo veľkej obľube 21,4% – takéto programy sú ľahostajné 27,2%. Programy s modernou hudbou však s nadšením sleduje 53,9% detí – nezáujem o takéto programy vyjadrilo 7,8%. Súťaže s veľkou obľubou sleduje 47,7% – len 7% takéto programy nezaujímajú. Programy o krásach a pamiatkach Slovenska rado vyhľadáva 35,5% – nezáujem vyjadrilo 9,5% (občasný záujem vyjadrilo 38,8%, skôr nezáujem 16,1%). Programy o náboženstve s veľkým záujmom vyhľadáva 15,2% detí – vôbec o ne nemá záujem 32,4% (občasný záujem vyjadrilo 30,4%, skôr nezáujem 22,1%). Šport v televízii so zaujatím sleduje 49,6%, nezáujem o športové vysielanie vyjadrilo 14,1%. Filmy, kde sa bojuje, má v intenzívnej obľube 43,8% detí – takéto filmy nemá rado 18,1%. Vášnivými divákmi televíznych reklám je 7,8% detí a 53% považuje reklamy za nepríjemné rušenie bežného programu. Ako vidieť, v motivácii sledovania televízie prevláda zábava nad záujmom o poznávanie, aj keď takmer 36%-ný záujem o programy, ktoré mapujú krásy a pamiatky Slovenska, je veľmi pozitívny.

Z porovnania oboch posledných položiek vyplýva, že len z povinnosti čítajú všetky deti, ktoré viac či menej čítanie nudí (t. j. 13,1%), ale aj niektoré z detí uznávajúcich názor, že čítanie je zábavné (t. j. 12% vzorky) – jav zrejme súvisí s čitateľskou vyspelosťou desaťročných žiakov (čítanie je pre nich činnosť, ktorú sa treba učiť, a ešte nie zauto-

matizovanou samozrejmosťou ako u starších detí a dospelých). Objavovanie zaujímavostí od čítania očakáva až 93,3% detí (64,1% jednoznačne, 29,2%, váhavo), poznávanie, zís-

kavanie nových informácií o neznámych veciach 92,3% (69,2% jednoznačne, 23,1% váhavo). Opačne sa v oboch prípadoch vyjadrili len okolo 2% respondentov. Výhodou čítania voči televízii je teda jeho voliteľný noetický potenciál – v tomto zmysle si obe médiá konkurujú len v časovom kontinuu (t. j. nemožno solídne odrazu robiť oboje), nie však pragmaticky: televízia pôsobí skôr rekreačne, čítanie si vo veľkej miere zachováva svoju klasickú poznávaciu atraktivitu. KNIHY V DOMÁCNOSTI Málo alebo žiadne knihy v domácnosti deklarovalo 9,7% detí. Najviac, takmer 37% detí uviedlo, že v ich domácnosti je asi 100 kníh (23,3% najviac 25 kníh, 18,7% do 200 kníh, 11,4% do 300 kníh) – to je pomerne priaznivé zistenie. Súčasťou dotazníka boli realistické obrázky knižníc s reálnym počtom kníh, aby odhad respondentov bol čo najbližší skutočnosti, preto uvedené údaje možno považovať za spoľahlivé. Tézu Veľmi rád dostávam knihy potvrdilo jednoznačne 45,5% respondentov, 33,1% s váhavým súhlasom – len necelých desať percent detí sa vyjadrilo záporne. ŽIACKA VYBAVENOSŤ Vlastný pracovný stôl má 69%, svoje vlastné knihy v domácnosti má 87,8% detí. 33,7% má svoju vlastnú izbu; 61,4% býva a učí sa v detskej izbe spolu so súrodencom či súrodencami – teda len 4,9% detí nemá vlastný obytný priestor a býva v jednej miestnosti s ostatnými rodinnými príslušníkmi. 21% má svoj vlastný počítač, 34,7% má spoločný počítač so súrodencom či súrodencami – no len 4,3% denne mailuje (7,8% raz dva razy týždenne, 9,5% príležitostne), 78,4% nevyužíva mail vôbec. Svoj vlastný mobilný telefón má 64,6%, no obľúbené sms-správy si s priateľmi denne vymieňa len 12,6% (25,7% raz či dva razy týždenne, 18,2% len príležitostne, najviac dva razy mesačne), iba 43,6% nevyužíva sms-správy vôbec (až 45,4% respondentov však vôbec nemá mobilný telefón, to znamená, že občas esemeskuje aj približne 5% z nich). Peter Valček

ČÍTANIE VERZUS TELEVÍZIA Avšak 42,5% detí za zábavné jedno-

značne považuje aj čítanie, 44,4% súhlasilo nejednoznačne (spolu 86,9%) – jednoznačne opačný názor malo len 5,3% detí. Napriek tomu 25,1% detí sa vyslovilo, že doma čítajú len vtedy, ak je to domáca úloha zo školy – 44,4% však takýto názor jednoznačne odmietlo.

www.litcentrum.sk

V Spravodajca O Slovníku slovenských spisovateľov pre deti a mládež Živé kroniky slovenských dejín 2/2005

(ale aj o inom) Akosi mi nedá začať celkom osobne. Žiada sa mi spomenúť úsmevnú príhodu z čias, keď Ondrej Sliacky v roku 1997 redigoval manželove Medardove rozprávky. Vinco bol veľmi netrpezlivý (napokon, nikdy sa nevedel dočkať, kedy jeho knižka vyjde; posledný rok sa nevedel dočkať vydania Vincúrka – bál sa, že sa toho nedožije; a Vincúrko vyšiel až po jeho smrti...). Stále mi kázal, aby som Sliackemu zavolala a pourgovala ho, nech už konečne rozprávky dorediguje. Vydanie sa však neodkladalo preto, že by Sliacky rukopis pomaly čítal, ale ako agilný redaktor medzitým ešte zháňal peniaze na vydanie knižky... Po mojom treťom urgovaní, kedy už knižka bude konečne v tlači, sa ma O. Sliacky naľakal a vravel mu: „Vinco, ty máš takú zlú ženu, ja sa jej až bojím.“ „No vidíš, a ja musím s ňou žiť,“ odpovedal mu môj muž. A to boli jeho slová na obranu. Aj Ondrej Sliacky takto, nejako podobne, žije so slovenskou detskou literatúrou. Žije s ňou nie roky, ale desaťročia. A nie preto, lebo musí, ale preto, lebo chce,

to vždy ľahké, boli roky ťažšie i ľahšie, boli aj spory a pre, stále sa bolo treba o niečo prieť, stále bolo treba na niečo čakať... Nazdávam sa, že pri takomto obsiahlom, doslova celoživotnom diele, treba aj trochu bilancovať. Ondrej Sliacky stál pri vzniku mnohých diel slovenskej detskej literatúry – ako lektor, redaktor, upravovateľ, zostavovateľ antológií, ale aj ako redaktor časopisu Zlatý máj, dnes ako šéfredaktor Slniečka či Bibiany, aj ako pedagóg – sprostredkovateľ svojich poznatkov, no aj ako ten, ktorý urguje iných. Človek, ktorý stojí aj pri vzniku rukopisov, má k autorom i ku knižkám iný vzťah ako človek, ktorý ich vydávanie sleduje len zboku. Jeho pohľad je potom pohľadom znútra. A Sliacky stojí priamo v detskej literatúre a díva sa odtiaľ na ňu i na nás a vecne nám o nej hovorí. Takýto pocit má človek už pri bežnom listovaní v jeho slovníku. A hovorí nám o nej vždy s úctou. S úctou k tvorcom minulým, ba i budúcim – lebo s jeho slovníkom sa pracuje, autori doň pribúdajú, pribúdajú heslá, pribúdajú

Vincent Šikula a Ondrej Sliacky na besede medzi študentmi.

hoci niekedy sa mu to samému vidí, že musí, no je to jednoducho preto, lebo sa tak rozhodol: bola to jeho voľba. A keď sa rozhodol, už naozaj musí... A nebolo

FOTO: ARCHÍV

položky pri jednotlivých heslách. Tak ako naša detská literatúra, aj jeho slovník má svoje dejiny: predchádzali mu tri autorove knižné bibliografie slovenskej literatú-

skryté v názvoch obcí a miest ry pre mládež; prvé vydanie slovníka, ktorého bol zostavovateľom, vyšlo v roku 1970, druhé, rozšírené v roku 1978, potom vyšiel v dvoch zväzkoch časopisu Bibiana; Sliacky je aj autorom Dejín slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1945. Ako zostavovateľ pristupuje s rešpektom aj k tvorcom starších hesiel. Takto v slovníku dodnes fungujú aj heslá nestora slovenskej detskej spisby, teoretika Jána Poliaka, autora prvých rozhovorov s tvorcami tejto literatúry, ku ktorému sa vďačne vracia, a rovnako ako pri iných aj pri ňom si váži jeho prácu bez ohľadu na obdobie, v ktorom autori žili, lebo dobu si nik nevyberá. Cez jeho pohľad znútra sa nám teda dostávajú do rúk dejiny tvorcov, dejiny tvorcov hesiel, svojské dejiny slovenskej detskej literatúry, ale aj dejiny účinkovania, pôsobenia hlavného zostavovateľa slovníka v tejto oblasti. Oblasti, v ktorej to nikdy nebolo ľahké, no s ktorou bolo treba žiť. A takéto „dejiny“ sa čítajú príjemne, lebo aj forma hesla autora drží – zdanlivo akoby nepripúšťala osobný vzťah, heslá sú vecné a vzťah sa prejaví nanajvýš v tom, že to-ktoré heslo sa ocitne v slovníku, či v tom, koľko priestoru sa mu venuje. Treba len privítať, že je v ňom bibliograficky zahrnutá aj ostatná tvorba autorov, ktorí sa v detskej tvorbe len mihli a ich hlavné pole pôsobenia je v literatúre pre dospelých. Tu supluje aj bibliograficky dôsledný všeobecný slovník spisovateľov, ba i slovník prekladateľov, pretože pri tvorcoch detskej literatúry sa uvádzajú aj ich preklady, i keď len bibliograficky, predsa len máme prehľad aj o ich aktivite v tejto oblasti. Sliacky nám takto pripomenul, ako veľmi nám chýba aj slovník prekladateľov. Vieme, ako ťažko slovníky vznikajú a ako ľahko sa po vyjdení kritizujú. Pri vyjdení tohto slovníka sa teda treba predovšetkým poďakovať za systematické celoživotné skúmanie zvolenej oblasti a zostavovateľovi a vedeckému redaktorovi zaželať, nech ešte dlho musí žiť s detskou literatúrou. Anna Šikulová

Na tohtoročnej Bibliotéke prezentovalo Literárne informačné centrum Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Ich autorom je popredný slovenský jazykovedec a slavista, univerzitný profesor Rudolf Krajčovič. Na základe dlhoročného výskumu dejín slovenského jazyka, hľadania nadväznosti významov slovnej zásoby slovenského jazyka na praslovanské obdobie a ich kontinuitu až do súčasnosti sa tu predstavujú názvy slovenských miest a dedín v historickej retrospektíve. Autorovi nejde len o jazykovednú charakteristiku miestnych názvov, ale snaží sa priblížiť čitateľovi motivačné činitele a historické okolnosti, v ktorých konkrétny názov vznikol. V knihe sa pútavou formou približujú miestne názvy nielen vzhľadom na ich pomenovaciu, identifikačnú, resp. orientačnú funkciu, ale odráža sa v nich množstvo znakov, ktoré si zo súčasného pohľadu čitateľ často neuvedomuje. Jednotlivé názvy sú v práci zoradené tematicky, chronologicky aj areálovo, a to od najstarších čias – od pobytu Rimanov a Kvádov, cez veľkomoravské obdobie, Nitrianske kniežatstvo až po súčasnosť. Z areálových kritérií treba spomenúť Podunajskú nížinu a ďalšie, najmä spoločenské a mocenské kritériá. A tak osobitný tematický okruh tvoria názvy motivované najstaršími slovanskými osobnými menami (Mojmírovce, Sebedražie, Majcichov), osobitne sa predstavuje skupina názvov, v ktorých sa odráža hierarchizácia spoločnosti v čase vzniku názvu (názvy motivované slovami kráľ, kňahyňa, špán, kňaz, t. j. náčelník, správca väčšej obce, oblasti: Kráľová, Kráľovce, Kraľovany, Špania Dolina, Kňažia, Kňažice), činnosť, resp. zamestnanie či poslanie obyvateľstva odrážajú služobnícke názvy (Hrnčiarovce, Štitáre, Tesáre, Obsolovce, Sokol, Sokolče, Sokolovce, Zlatníky). V samostatných celkoch sa predstavujú názvy motivované slovnou zásobou, ktorá sa nám do súčasnosti nezachovala a o jej prítomnosti v starej slovenčine svedčia práve miestne názvy (názov Veča od slova veča,

namiesto poradného zhromaždenia ľudu, názov Leles od slova lel, lietajúci bôžik lásky). Kniha Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest je napísaná

na vysokej odbornej úrovni, fakty sú podávané štýlom zrozumiteľným každému čitateľovi, ktorý prejaví záujem o hľadanie pôvodu konkrétneho miestneho názvu. Poznávaciu hodnotu má aj z hľadiska skúmania staršej slovenskej slovnej zásoby a jej porovnávania s ostatnými slovanskými jazykmi, a stáva sa tak hodnotným zdrojom poznatkov rovnako pre fundovaných odborníkov, ako aj pre bežného čitateľa. Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest sú v pravom zmysle kronikou slovnej zásoby, ktorá motivovala vznik našich miestnych názvov. A práve nimi autor odhaľuje významnú národnoidentifikačnú povahu slov, ktoré naši predkovia používali a zachovala sa nám v podobe miestnych názvov v domácich, často aj v inojazyčných pamiatkach. Pavol Žigo

Šútovcovo P. S.

Príbeh s klasickou precíznosťou a zároveň moderný vo výraze

Nových pôvodných literárnovedných publikácií je dnes ako šafranu. A o tých, čo vyšli dávnejšie, ani nechyrovať. A tak staronovú Šútovcovu knihu môžeme len privítať.

V týchto dňoch vychádza v Literárnom informačnom centre monografia literárneho vedca, kritika, vysokoškolského pedagóga, básnika, prekladateľa Igora Hochela. Práca je venovaná dielu Ladislava Balleka.

Ako vieme a ako píše aj autor v krátkej bibliografickej poznámke, prvá časť tejto práce – Romány a mýty – vznikala v prvej polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia a pod týmto názvom vyšla knižne vo vydavateľstve Tatran (1982). Pôvabnú zelenomodrú knižočku z niekdajšej tatranskej edície Interpretácie dnes už nedostať nieže v obchodoch, ale ani v knižniciach. Približne v podobnej farebnosti, doplnená o nové texty v druhej časti nazvanej Post scriptum (s podtitulom Texty a dejiny) vychádza teraz nanovo, a teda aj s novým názvom Mýtus a dejiny v próze naturizmu. M. Šútovec sa ako vedec hlási predovšetkým k O. Čepanovi, no spravodlivo priznáva rolu obhajovateľa lyrizovanej

prózy, predovšetkým diela F. Švantnera, aj J. Števčekovi. Fragment z rukopisu Života bez konca na obálke, s autorovými škrtmi a opravami, pôsobí ako umelecké dielo – symbolicky predznamenáva osudy Švantnerovho rukopisu vo vtedajšej dobovej praxi... Aj názov druhej časti, obsahujúcej medailóny o základných dielach prózy naturizmu, možno rovnako vnímať obrazne – vzhľadom na osudy lyrizovanej prózy aj vzhľadom na osudy Švantnerovho románu. Nejde len o dodatok, ale i o dôkaz, že Šútovcova práca o próze naturizmu nestála v jeho literárnovedných záujmoch na okraji, ale tejto téme i ďalej venoval hlbšiu a sústredenú pozornosť. Anna Šikulová

OBJEDNÁVKA ..... ks Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež ..... ks R. Krajčovič: Živé kroniky slovenských dejín ..... ks M. Šútovec: Mýtus a dejiny v próze naturizmu ..... ks I. Hochel: Ladislav Ballek. Príbeh ako princíp ..... ks Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII /1. časť Meno a priezvisko (názov): ................................................................................... Adresa: ............................................................................PSČ:......................... Tel.: .......................... IČO: .................................... DIČ: ................................. Dátum: ...................... Zodp. prac.: .......................... Vlast. podpis: ....................... Objednávku pošlite na adresu:

Literárne informačné centrum Nám. SNP 12 812 24 Bratislava e-mail: [email protected] fax: 02/52 96 45 67, tel.: 02/52 92 02 71, 0918716075

Čím vás zo silnej prozaickej generácie nastupujúcej v 60. rokoch, no plodnej najmä v 80. rokoch minulého storočia, zaujal práve Ladislav Ballek? Prirodzene, Ladislav Ballek nie je jediný autor z uvedenej generácie, ktorý ma zaujal. Ide naozaj o veľmi silné prozaické pokolenie, ktorého najlepšie diela zohrali dôležitú úlohu vo vývine našej národnej literatúry. Títo spisovatelia svojím spontánnym i cieľavedomým odmietnutím metódy socialistického realizmu nasmerovali slovenskú prózu k novej modernosti, poskytujúc impulzy i postmoderne. Ladislav Ballek ma zaujal predovšetkým veľmi vyvinutou schopnosťou fabulovať, šírkou epického myslenia. Páči sa mi, že v jeho dielach sa snúbi autorská precíznosť, akú poznáme z klasických kníh svetového i slovenského realizmu, s moderným spôsobom písania a s moderným uvažovaním o podstate ľudského bytia, pričom tvorca sa nevyhýba ani existenciálnym otázkam. Ktoré Ballekovo dielo je aj súkromne vaším najobľúbenejším čítaním? Alebo aspoň ktorý motív či segment vám zíde na um podobne ako obľúbená pesnička? Prvá Ballekova kniha, ktorú som čítal, bola Južná pošta. Kúpil som si ju ako študent asi rok po jej vydaní v roku 1974. Mal som zopár korún a v kníhkupectve som si hľadal niečo z novej tvorby slovenských autorov. Bola pre mňa veľkým čitateľským zážitkom, pôsobila na mňa nesmierne sugestívne. Zapáčila sa mi v takej miere, že som sa rozhodol o Ladislavovi Ballekovi napísať diplomovú prácu, hoci

www.litcentrum.sk

Vozárom kontrolujú na Šumave neporušenosť štátnej hranice. Natrafia na nemeckú dievčinu, ktorá sa hneď za „čiarou“ nahá opaľuje v sade. Vie o ich prítomnosti, ale nenamáha sa svoju nahotu zakryť, lebo si je vedomá, že „čiara“ ich nepustí... Nuž, toto naozaj veľa hovorí o tom, kto bol slobodný a kto nie.

Igor Hochel

FOTO: PETER PROCHÁZKA

som ešte nemal prečítané jeho tri predchádzajúce diela. Viaže sa na to malá epizóda. S myšlienkou písať o Ballekovi som zašiel za profesorom Jánom Števčekom, ktorý bol vtedy na FF UK vedúcim Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy. Na chvíľu sa zamyslel a vzápätí mi povedal, že autor ešte nie je dostatočne etablovaný a aby som si radšej vybral iného tvorcu. Avšak asi o desať dní sme sa stretli na chodbe fakulty, kde mi oznámil, že si to rozmyslel a nech o Ballekovi píšem. Zakrátko som sa do toho pustil a začal som Južnou poštou. Ona je mojou najobľúbenejšou Ballekovou knihou – možno preto, lebo bola prvá. No a čo sa týka segmentov, v pamäti mám zaznamenané mnohé. Nezabudnuteľná je napríklad pasáž z románu Lesné divadlo, v ktorej Ján Jurkovič s desiatnikom

Ako chápete slovenskú prózu s odstupom desaťročí? Lebo naozaj už celé desaťročia sa jej venujete... Čo v nej absentuje a čoho je nazvyš? Na túto otázku by sa dalo odpovedať celkom jednoducho, že nám chýbajú dobré knihy, lebo tých nikdy nie je nazvyš. Ale vážne. Slovenská próza od 60. rokov 20. storočia po súčasnosť ponúkla čitateľom množstvo vynikajúcich diel. Tie skutočne špičkové by podľa mňa obstáli aj v európskej či svetovej konkurencii. Prirodzene, istým hendikepom pri prieniku najlepších diel do širšieho medzinárodného povedomia je skutočnosť, že sme malým, v politickom zmysle nedôležitým a málo známym národom. Možno integrácia v rámci Európskej únie prispeje k prekonávaniu istých (aj jazykových) bariér. Najviac nám, domnievam sa, stále chýba väčší počet kvalitných románov. Takých, ktoré by problematiku človeka postmodernej éry reflektovali v istých univerzálnych dimenziách a potenciálny zahraničný čitateľ by ich mohol plnohodnotne vnímať aj bez znalosti špecifických podmienok nášho spoločenského vývinu v posledných desaťročiach. Anna Šikulová

Spravodajca

VI

Znela živá poézia dneška, nasleduje knižné vydanie

Festival Cap a` l’Est po francúzsky

2/2005

Ústretovosť a živý jazyk sú devízou pre prekladateľov

V Banskej Štiavnici sa v dňoch 19. – 24. augusta uskutočnil už 3. ročník európskeho fes- Medzi slovakistami, ktorí sa zúčastnili na tvorivom pobyte na Slotivalu poézie, divadla a hudby Cap `a l’Est (Cesta na Východ), ktorého spoluorganizáto- vensku, sme urobili anketu o prínosoch tvorby v krajine jazyka, z ktorého prekladajú. Odpovedali na štyri otázky: rom je aj Literárne informačné centrum. Zúčastnili sa na ňom básnici z Rumunska Alexandru Matei a Sorin Ghergut, Bulharsko reprezentovali Aksinnia Mihailova zo Sofie a Dostena Lavergne-Anguelova žijúca v súčasnosti vo Francúzsku. Z Grécka prišli Stratis Paschalis, Dimitris Chouliarakis, Panos Stathoyanis, Yannis Zervas a Vassilis Rouvalis, poľskú poéziu sprítomnila Krystyna Rodowska, maďarskú básnickú tvorbu zastupovali Krisztina Toth z Budapešti a predstaviteľ maďarskej menšiny v Rumunsku András Visky z Kluža. Litovskú poéziu priblížili Vladas Braziunas a Dainius Gintalas, Lotyšsko zastupovala poetka, textárka a prekladateľka Dagnija Dreika. Francúzskymi vyslancami poézie boli prezident festivalu Bernard Noël, ktorý prišiel do Banskej Štiavnice prvýkrát, Pierre Oster a Guy Goffette. České verše zneli vďaka Petrovi Skarlantovi a domácu slovenskú tvorbu zastupovali slovenský prezident festivalu Albert Marenčin, básnik a prekladateľ Ján Švantner, poetka Viera Prokešová, básnik a prozaik Jaroslav Klus, básnik Michal Habaj a básnik, vydavateľ a organizátor literárneho života Peter Šulej. Divadelnú časť festivalu vyplnili predstavenia Divadla z Pasáže z Banskej Bystrice, Divadla Romathan z Prešova a Moli` erovho divadla z Paríža. Hendikepovaní herci z Divadla z Pasáže pod vedením režisérky Viery Dubačovej uviedli predstavenie Diagnóza: Túžba. Prešovské rómske divadlo sa predstavilo inscenáciou o putovaní Rómov a o ich hľadaní miesta na zemi Miesto pre Rómov. Dramatická kompozícia Hugových Bedárov, ktorú inscenačne pripravilo parížske Moli` erovo divadlo pod názvom Hlas ľudu, zaujala banskoštiavnických divákov nielen hereckými výkonmi Sabeline Amaury, Pétronilly de Saint Rapt a Adely Gáborovej, ale aj využitím interiérov a exteriérov Starého zámku. K vysokej úrovni hudobnej časti festivalu prispela francúzska speváčka Sapho celovečerným recitálom. Atmosféru Banskej Štiavnice ozvláštnili hrou na lesných rohoch najlepší trubači z takmer všetkých oblastí Francúzska, grécku ľudovú hudbu s textami gréckych básní uviedla skupina Nicolasa Syrosa. Už tradične zaznela baroková hudba v podaní francúzskeho Tria Non Troppo. Atmosféru parížskeho kabaretu Lapin Agile priblížila svojimi vystúpeniami šansoniérka Anne Marie Belime. (báb)

Grécky básnik Vassilis Rouvalis (vľavo) s litovským básnikom Dainiusom Gintalasom, ktorý sa okrem poézie venuje aj fotografovaniu. FOTO: MARTA BÁBIKOVÁ

1. Ako spomínate na štipendijný pobyt na Slovensku? 2. Máte prístup k novinkám zo slovenskej literatúry? 3. Čo ste naposledy čítali zo slovenskej literatúry? 4. Čo v súčasnosti prekladáte, čo sa chystáte prekladať?

Poľská poetka a prekladateľka Krystyna Rodowska s prekladateľom svojej poézie Bernardom Noëlom, francúzskym básnikom a riaditeľom festivalu Cap a` l’Est. K. Rodowska preložila do poľštiny okrem básní Bernarda Noëla aj poéziu ďalších významných francúzskych a latinskoamerických autorov. FOTO: MARTA BÁBIKOVÁ

Bilancujeme... Tri uzavreté ročníky festivalu frankofónnej poézie Cap `a l’Est v Banskej Štiavnici už môžu predstavovať dôvod na hlbšiu bilanciu. Pre zaujímavosť najprv niekoľko tohtoročných čísel: Počet predstavení a koncertov: 15 Počet poetických stretnutí – autorských čítaní: 8 Celkový počet divákov: 4 776 Počet účinkujúcich: 68 Počet básnikov: 22 Počet akreditovaných pozorovateľov: 8 Počet členov štábu a technického tímu: 29 Počet zúčastnených krajín: 15 Počet hracích priestorov: 12 Počet využitých ubytovacích priestorov: 13 Počet verejných diskusií: 2 Počet diskutérov: 16 A niekoľko faktov: Cap `a l’est sa stal integrálnou súčasťou kultúrneho života obyvateľov mesta Banská Štiavnica. Po troch rokoch mestské samosprávne a štátne štruktúry zaradili festival do svojich dlhodobých výhľadových plánov. Festival vo svojom treťom ročníku úspešne expandoval do dedín a mestečiek štiavnického regiónu. Mohli by sme pokračovať v tomto duchu. Venujme však chvíľu pozornosť číslu, ktoré nás zaujíma najväčšmi, a najmä tomu, čo sa za ním skrýva, a to poetickým stretnutiam a autorským čítaniam. Z nášho pohľadu sú práve tieto podujatia zlatým jadrom a motorom celého festivalu a najdôležitejším dôvodom jeho existencie. Pri pohľade späť k nám dolieha ozvena niektorých otázok, ktoré na festivale zazneli. Odpovede na dve z nich sú mimoriadne dôležité pre ďalšie smerovanie podujatia. Prvá z nich zaváňa takmer svätokrádežou. Keď na záverečnom hodnotení básnických stretnutí za prítomnosti novinárov zaznelo z úst jedného z nich: ,,A musí byť jazykom festivalu francúzština? Nemôže to byť angličtina?“, prítomní frankofónni básnici prepukli po okamihu ťaživého ticha do hurónskeho smiechu pri pohľade na riaditeľa festivalu Michela de Maulne. „Môže, ale potom to bude nejaký iný festival,“ odsekol. Vzápätí v presvedčivom plaidoyer vysvetlil prítomným význam zachovania diverzity jazykov a kultúr v Európe. Druhú otázku, na ktorú je dôležitá odpoveď, sme si kládli my sami: Ako ďalej? Aký bude scenár literárnej časti festivalu pre najbližšie ročníky? Po troch rokoch nadišiel čas posunúť sa dopredu, nadišiel čas na zmenu. Po sérii bilaterálnych rokovaní a vášnivých diskusiách v kuloároch jeden z prezidentov Cap `a l’Est, francúzsky básnik Bernard Noël, navrhol doplniť prezentačné podujatia prekladateľskými workshopmi. Čítať a prezentovať sa budú tie texty, nad ktorými predtým spoločne pracovali jednotliví básnici so svojimi prekladateľmi do rozličných jazykov. A, samozrejme, konečným cieľom bude publikácia pripravených textov v rozličných jazykoch a krajinách. Literárne informačné centrum tiež pripravuje dvojjazyčnú edíciu z diel „capalestovských“ básnikov. (mv)

Spravodajca LIC. Vydáva Literárne informačné centrum. • Vychádza ako príloha Knižnej revue a zároveň ako interný spravodajca. Ročník 3. Číslo 2. • Zodpovedná redaktorka: Ľubica Suballyová • Jazyková redaktorka: Anna Šikulová • Tlač: RYAL PRINT, s. r. o., Nová Dedinka • Samostatne nepredajné. • Adresa: Literárne informačné centrum, Námestie SNP 12, 812 24 Bratislava, tel.: 02/529 64 475, 529 20 271, fax: 529 64 563, e-mail: [email protected], [email protected] • Do tlače zadané 14. novembra 2005.

www.litcentrum.sk

Oleg Malevič, Rusko 1. Štipendijné pobyty na Slovensku boli pre mňa veľmi užitočné – nielen pre oboznámenie sa s novou literatúrou, ale aj vďaka osobným stretnutiam s osobnosťami z literárneho a vedeckého sveta. Myslím, že bez priamych kontaktov by som nebol schopný pripraviť publikácie zo slovenskej literatúry (M. Rúfus, P. Karvaš, O. Zahradník). Na pobyte mi nič nechýbalo, hádam len by bolo dobré, keby bol pre štipendistov zabezpečený prístup do divadiel. 2. Prístup k novinkám slovenskej literatúry nemám. Do petrohradských knižníc sa slovenská literatúra, s výnimkou pár kníh z Matice slovenskej, vôbec nedostáva. Čítam len to, čo si sám priveziem zo Slovenska, alebo čo dostanem ako dar od autorov. 3. Hry asi dvadsiatich slovenských dramatikov a zvlášť hry O. Zahradníka, z ktorých som pripravil výber v ruskom vydaní. 4. Budem prekladať básne do antológie súčasnej slovenskej poézie: V. Turčányho, M. Rúfusa, F. Štrausa, J. Stacha, Ľ. Feldeka, J. Šimonoviča, Š. Strážaya, M. Kováčika, V. Kondróta, K. Peteraja, M. Chudu, J. Zambora a D. Heviera. Jeanon Anouk, Francúzsko 1. So svojím štipendijným pobytom vo Vysokých Tatrách som bola veľmi spokojná. Mohla som v pokoji prekladať, mala som všetko potrebné k dispozícii — notebook, slovníky... a prírodu. 2. Často chodievam na Slovensko, takže mám dobrý prístup k novinkám. 3. Rozprávky a rozprávania V. Šikulu, Triezvenie J. Šebestu. 4. Pripravujem preklad troch slovenských drám. Sinisa Habijanec, Chorvátsko 1. Spomínam si veľmi dobre! Keď porovnávam štipendijný pobyt s inými podobnými pobytmi, hodnotím ho len pozitívne. Dal mi veľmi potrebné a v zahraničí ničím nenahraditeľné prostredie, ktoré podnecuje prekladanie. Okrem toho pri niektorých novších, najmä hovorových výrazoch bývam bezradný, takže pri prekladateľskej práci sa nezaobídem bez živého hovoriaceho, spolubesedníkov. 2. V podstate nie, ale skôr ide o snahu. Dnes predsa existuje množstvo médií, predovšetkým internet, takže stačí len hľadať, čo sa ponúka. Primárne som jazykovedec, problémom je skôr čas... Odoberám Romboid a Rak, pri každej návšteve Slovenska si prezriem kníhkupectvá. Zdá sa mi, že čoraz menej vidím na pultoch slovenskú literatúru. A problém je aj v cenách, ktoré robia literatúru menej prístupnou. Bratislava má však obrovskú výhodu – napríklad oproti Záhrebu – stále máte pomerne lacné antikvariáty, takže sa možno dostať aj k starším (a niekedy sa mi zdá, že aj posledným dobrým) titulom. 3. Blažkovej Nylonový mesiac. Kopu kníh mám rozčítaných, dočítavam Hevierovo Biele horí najdlhšie, ale takéto knihy sa nedajú čítať rýchlejšie ako tri básničky pred spaním. 4. Chystám sa prekladať Polnočný denník Maxima E. Matkina, veľmi ma

baví, ale zatiaľ si ešte počká. Len sa obávam, či dovtedy nebude „ranný“. Andrea Koch-Reynolds, Veľká Británia 1. Oceňujem veľkú podporu Literárneho informačného centra. Všetko prebiehalo nekomplikovane a bez zbytočnej byrokracie. Všade som vnímala otvorené dvere a skutočný záujem o každý, i ten najmenší projekt. 2. Momentálne, žiaľ, len cez internet a v malej miere cez Radio Slovakia International. 3. Tichohrad od Andreja Habláka. 4. Hablák láka, je to obrovská výzva z hľadiska tvorenia slov a súhry „nových“ slov. Michal Harpáň, Juhoslávia 1. Svoje štipendijné pobyty na Slovensku som si vždy vopred prichystal, vedel som, čo chcem robiť, takže mi nič nechýbalo. Pracovníci LIC boli ústretoví v poskytovaní pomoci a informácií. 2. Prístup k novinkám zo slovenskej literatúry je uspokojivý – čo premeškám, to si na ďalšom pobyte na Slovensku nahradím. A odkedy prednášam na Filologickej fakulte v Banskej Bystrici, som na tom ešte lepšie. Možno by bolo dobré, keby Knižná revue pravidelne chodila do seminárnej knižnice na Filozofickej fakulte v Novom Sade. 3. Naposledy to boli predovšetkým prózy od autorov – Vilikovský, Samko Tále, Hvorecký. 4. Chystám sa preložiť poviedky Pavla Vilikovského z knihy Čarovný papagáj a iné gýče. Lucyna Spyrka, Poľsko 1. So všetkými štipendijnými pobytmi na Slovensku som bola spokojná. Vždy sa mi podarilo realizovať to, čo som si predsavzala. A v čase, keď bola zatvorená Univerzitná knižnica v Bratislave, musela som cestovať do Slovenskej národnej knižnice v Martine a našla som si priateľov aj tam. 2. Vďaka internetu sa viac-menej orientujem v aktuálnom kultúrnom živote na Slovensku, ale ku knihám prístup nemám, sem-tam ich prinesie niekto z priateľov, alebo si ich zadovážim sama. Do Sliezskej knižnice žiadne slovenské knihy nechodia – univerzita nemá na nákup peniaze, vlani sme museli obmedziť aj nákup časopisov (zostali nám len Slovenské pohľady a Romboid, ťažko som bojovala za Dotyky a Slovenské divadlo). 3. Naposledy som čítala Rakúsov Nenapísaný román a Klimáčkovu hru Hypermarket. 4. So študentmi pripravujem antológiu súčasnej slovenskej drámy. Ešte by som rada dodala, že na rozdiel od slovakistov zo vzdialejších štátov som na tom celkom dobre. Z Katovíc je bližšie do Bratislavy ako do Varšavy a ja osobne mám na Slovensku veľa priateľov. Môžem počítať s lektormi, ktorí prinášajú alebo požičiavajú knihy mne aj študentom. V Katoviciach by sme navyše privítali, keby sa hostia, ktorí cestujú cez náš región na podujatia vo Varšave, zastavili aj u nás. Pomohli by sme pri prezentácii programov. Anketu pripravila Dagmar Zúbková