(Pražský majáles k článku na str. 6) foto: Peter Ambro

"Jakmile člověk přesáhne 40 let věku, ubývá akomodační schopnosti oka a jejíž výsledkem je zhoršené vidění na blízko (presbyopie). Presbyopii se není možné vyhnout, přesto by bylo ideální, aby člověk viděl stejně ostře na dálku i na blízko, a to bez brýlí," říká MUDr. Lešták.

Laserová léčba presbyopie a katarakty

„Odmítám invazivní chirurgické zákroky na rohovce, při kterých je nutné uříznout její část a upálit nebo vyrobit požadovaný geometrický nebo prostorový útvar. Po takovém zákroku nastávají rizika vzniku zákalů rohovky a komplikací při hojení. Já se prostě držím zásady - nejlepší je do oka nezasahovat, ve smyslu porušení kontinuity povrchu rohovky. Aby se předešlo pooperačním problémům, je nutné dlouhodobě aplikovat kortikoidy, které ale brání vstupu glukózy do buněk, vyvolávají otok mezibuněčné tkáně atd. Výsledkem může být smrt některých buněk, vznik zeleného zákalu a podobně,“ dodává MUDr. Lešták. Nejmodernější oční laser

(Pražský majáles k článku na str. 6) foto: Peter Ambro

Klinika JL disponuje nejmodernějším očním laserem využitelným pro operace rohovky při presbyopii, na odstraňování mírného astigmatizmu a pomáhá operatérovi při odstraňování šedého zákalu. Speciální femtosekundový laser s modulem Intracor pracuje bez jakéhokoliv narušení povrchu rohovky a riziko infekce je minimální nebo téměř žádné. Uvnitř rohovky laser vytváří několik koncentrických kruhů o průměru od 1,8 až do 3,5 mm, které jsou vystředěny okolo zornice. Těmito jemnými kroužky se v jejich středu před pupilou vytvoří malé vyklenutí rohovky srovnatelné s čočkou na čtení. Femtosekundový laser pracuje s laserovým paprskem, který je přesně zaměřený do určené hloubky rohovky a tam působí. Zákrok je tak bezpečný nejen z toho důvodu, že maximálně omezí jakékoliv komplikace, ale i pooperační období a rehabilitace zraku se zkrátí. Femtosekundový laser je v zásadě nevhodný pouze pro pacienty s chronickým onemocněním rohovky, např. s keratokonem, rohovkovými dystrofiemi či degenerace-

mi, pacienty po ošetření metodou Lasik nebo jiných operacích rohovky, jako např. transplantaci rohovky, jakož i pro krátkozraké pacienty, pacienty se silnou dalekozrakostí nebo vysokým astigmatizmem. Co laser dokáže Při operaci šedého zákalu laser provádí řezy rohovky, předního obalu čočky. Tzv. přední kapsulotomii, která se stává absolutně přesnou co do jejího rozměru a centrace. Výsledkem je výborná stabilizace implantované nitrooční čočky v pouzdru původní zkalené čočky. Díky laseru je pozorován i nižší počet druhotných šedých zákalů (tzv. sekundární katarakta). Laser je schopen „rozmělnit“ zkalenou čočku, což následně usnadní její odsátí. Tato laserová asistence přináší do chirurgie katarakty velmi přesné a bezpečné vlastnosti. Dosavadní užití ultrazvuku k rozmělnění zkalené čočky a jejího následného odstranění může mít negativní vliv na okolní struktury, zejména rohovku, která se může přechodně zkalit. Vzácně je pak zá-

kal rohovky trvalý s výrazným poklesem vidění. Během ultrazvukového odstranění čočky může dojít i k poškození duhovky, roztržení zadního pouzdra čočky a dalším komplikacím. Laserovou asistencí se operace katarakty stává významně bezpečnějším výkonem, efektivnějším a šetrnějším, což může mít pozitivní vliv na pooperační hojení. Náklady na léčení však dosud nejsou hrazeny ze žádného zdravotního pojištění. prim. MUDr. J. Lešták, CSc, FEBO, MBA - vedoucí Oční kliniky JL, po absolvování Vojenské lékařské akademie v Hradci Králové, pracoval na očním oddělení Ústřední vojenské nemocnice. Od 1995 odešel do privátní zdravotnické sféry. Oční klinika JL nabízí nemocným celé spektrum výkonů včetně chirurgických. Oční klinika JL V Hůrkách 1296/10, 158 00 Praha 5 Tel.: 251614230-2, 721724744 www.eyecentrum.cz

obsah STALO SA......................................................................................str. 2 AKTUALITY Návštevy v Prahe..............................................................................str. 3–4 Českí historici o Slovensku a Slovákoch...............................................str. 5 REGIÓNY

22

Majáles v Prahe a potulky po nej.........................................................str. 6 Haluškiáda v Hradci.............................................................................str. 7 Prezentácia Košíc a Slovenska..........................................................str. 7–8

3

TRADÍCIA Púť na Devín........................................................................................str. 9 VYSŤAHOVALECTVO Vyhnala ich bieda..............................................................................str. 10 HOKEJ 7-8

Hokejová vášeň potrebuje satisfakciu................................................str. 11 BALET

7

Mladý súbor z Bratislavy....................................................................str. 12 NÁZORY List od Dunaja...................................................................................str. 13 ROZHOVOR Anna Polomová...........................................................................str. 14–16 14-16

PELE - MELE Centy, mosty a poľovačka..................................................................str. 17 DIVADLO SETKÁNÍ / STRETNUTIE v Zlíne...........................................................str. 18 VEĽTRH Slovensko na Svete knihy...................................................................str. 19

9 28-29

KINEMATOGRAFIA Slnko v sieti.................................................................................str. 20–21 KULTÚRA Jubilanti a medailóniky................................................................str. 22–24 MAGAZÍN PRE VOĽNÝ ČAS LITERATÚRA FAKTU Česi a Slováci v 20. storočí...........................................................str. 25–27 ŠPORT

20-21

Mesiac pred olympiádou.............................................................str. 28–29 KRÍŽOVKA....................................................................................str. 30 POŠTOU, MAILOM, TELEFÓNOM.......................................str. 31 12

PRÍLOHY DETSKÝ KÚTIK Poznávame Európu: Holandsko......................................................str. I.–IV. SLOVÁCI DOMA A VO SVETE

11

Láska v Austrálii

slovenské korene

1

stalo sa…

... v Slovenskej republike JEDNOTKA Krajiny Vyšehradskej štvorky (V4) vybudujú do roku 2016 spoločnú bojovú jednotku o sile 3000 vojakov, ktorá bude schopná zasahovať v rámci misií Európskej únie. Dohodli sa na tom ministri obrany Česka, Slovenska, Poľska a Maďarska na schôdzke v Litoměřiciach. Toto bojové zoskupenie má byť zostavené v prvej polovici roku 2016 a už rok pred dosiahnutím plných operačných schopností by jednotka pod velením Poľska mala prejsť spoločným cvičením. Vybudovanie takýchto síl je považované za dôležitý signál, že štyri krajiny v strednej Európe sú schopné chopiť sa takýchto úloh bez toho, aby za nimi stála nejaká európska veľmoc. NERESTI Vo svetovom rebríčku podľa tzv. indexu nerestí zahŕňajúcom spotrebu alkoholu, cigariet, drog, a gamblerstvo obsadilo Slovensko 18. miesto. Nelichotivé prvenstvo spomedzi 57 sledovaných krajín získala Česká republika. Česko dosiahlo najvyšší index - 68,94 bodu, druhé je Slovinsko (62,50) a tretia Austrália (57,84). Slovensko na osemnástom mieste s indexom 47,15, je o jedno miesto pred Maďarskom (46,86). V týchto štyroch nerestných oblastiach sú v spotrebe alkoholu na prvom mieste Česi s 16,45 litra na osobu a vo fajčení Gréci s 3017 cigaretami na jednotlivca. V hazarde dominujú Filipínci a v užívaní drog sú prví Američania nasledovaní druhými Čechmi. HORALKY Najobľúbenejšou pochutinou Slovákov a Sloveniek nie sú bryndzové halušky, parenica, ani mastný chlieb s cibuľou, ale horalky. Pre „národ horaliek“ vyrobia pečivárne v Seredi ročne až 160 miliónov kusov, ktoré sa od iných príbuzných oplátok líšia nielen v spôsobe máčania ale aj tým, že v ich náplni sú arašidy, zatiaľ čo v tatrankách lieskové oriešky. MOTORIZMUS Mopedy Babetta musia mať na Slovensku od roku 2013 osvetlenú poznávaciu značku a overenú technickú a emisnú kontrolu. Pokiaľ ich majitelia nesplnia tieto nové predpisy, hrozí ich legendárnym mopedom, že zostanú v garážach, alebo pôjdu priamo na vrakovisko. Požadované osvedčenia vyjdú na 200 až 300 eur (až 7 500 korún), zatiaľ čo hodnota týchto starších mopedov sa teraz odhaduje na 2 000 až 2 500 Kč. Majitelia mopedov sa obávajú, že kedysi obľúbený dopravný prostriedok vyženie z ciest zbytočná úradnícka byrokracia. Babetty sa začali vyrábať v roku 1971 a ich výroba bola ukončená v roku 1999.

... v Českej republike PENIAZE Česko zbohatne každoročne o desiatky miliárd korún, ktoré posielajú domov "gastarbeitri" z cudziny. Zaujímavé je, že tok stotisícových čiastok ( takmer 25 miliárd korún) zasielaných Čechmi z cudziny neustal ani v priebehu hospodárskej a finančnej krízy, ktorá zasiahla svet v roku 2010. Najväčšie čiastky putujú do Česka z Nemecka, nasledujú Veľká Británia, Írsko, Rakúsko a Spojené štáty. EURO Česká republika podľa premiéra P. Nečasa nezavedie zrejme euro skôr ako o osem až desať rokov. Predseda českej vlády informoval o tom Poslaneckú snemovňu Parlamentu ČR pri schvaľovaní nového záchranného fondu eurozóny. VZDELANIE Napriek tomu, že ľudí s vysokoškolským vzdelaním v posledných rokoch v Česku pribúda, krajina zostáva pod priemerom štátov Európskej únie. Vo vekovej skupine 30 až 34 ročných má v Česku vysokoškolské vzdelanie 24,7 percent mužov a žien, ale v Luxembursku má však rovnaké vzdelanie takmer polovica (49,6 percent) mladých ľudí. V tejto vekovej skupine nedosahuje Česko ani priemer EÚ, ktorý je 35 percent. Ešte horšie ako Česká republika je na tom Slovensko. Avšak napríklad v Španielsku, kde je podiel mladých vysokoškolákov až štyridsať percent, je zároveň aj najvyššia nezamestnanosť mladých ľudí, a to aj s vysokoškolským vzdelaním. VIERA Katolickí aktivisti v poľskej Vratislavi, kde sa na Majstrovstve Európy vo futbale predstaví aj český národný tím, by chceli obracať fanúšikov z najateistickejšej krajiny na kontinente na vieru. Ide im o to, aby dodali futbalovému sviatku aj duchovný rozmer. Podľa miestnych veriacich je šampionát skvelou príležitosťou k stretnutiam, výmenám názorov a posilneniu väzieb nielen medzi zúčastnenými reprezentáciami, ale aj ich priaznivcami. V Poľsku sa ku katolickej církvi hlási takmer 90 percent ľudí a zostáva samozrejmosťou , že Poliaci dávajú svoju zbožnosť otvorene najavo. Veriaci priaznivci futbalu majú dokonca aj svoju zvláštnu modlitbu.

... vo svete JAZYKY Vedci predpokladajú, že až 70 percent jazykov sveta je sústredených v oblastiach s najväčšou prírodnou rôznorodosťou. Zistili tiež, že z približne 6 900 jazykov, ktorými sa na svete hovorí, sa vyše 4 800 používa v oblastiach s vysokou biodiverzitou. Tieto oblasti sú pre ľudstvo veľmi významné, avšak pomaly upadajú po hospodárskej, kultúrnej a tým aj jazykovej stránke. Lingvisti dokonca predpovedajú, že na konci tohto storočia zmizne z planéty 50 až 90 percent zo súčasných jazykov. -mž-

2

slovenské korene

aktuality

ného zasadania obidvoch kabinetov. Podľa Roberta Fica by slovenská vláda mohla na jeseň zasadnúť spoločne s českým vládnym kabinetom.

Stretli sa aj šéfovia diplomacií

Týždeň po premiérovi sa uskutočnila v  Prahe tiež prvá bilaterálna zahraničná návšteva nového ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky Miroslava Lajčáka. Hlavnou témou rozhovorov okrem stavu česko-slovenských vzťahov bol súčasný vývoj v stredoeurópskom priestore s  dôrazom na slovensko-maďarské vzťahy, regionálnu spoluprácu a otázky visegrádskej spolupráce, kde zoskupeniu V4 predsedá teraz Česká republika. 

Nový premiér a šéf diplomacie na prvej ceste v Prahe

Nový premiér a šéf slovenskej diplomacie na prvej ceste v Prahe R. Fico: „Veľmi si vážim vzťahy medzi našimi krajinami.“ P. Nečas: „Slovensko nadále představuje klíčového spojence a partnera, skutečně bratrskou zemi pro Českou republiku.“ Predseda vlády SR Robert Fico dodržal tradíciu a jeho prvá zahraničná cesta vo funkcii premiéra viedla do Českej republiky. Počas oficiálnej návštevy sa v Prahe stretol s predsedom vlády Petrom Nečasom a prezidentom Václavom Klausom. „Veľmi si vážim vzťahy medzi našimi krajinami,“ vyhlásil na spoločnej tlačovej konferencii po skončení rokovania s českým partnerom. Ďalej dodal, že bez ohľadu na to, z akého politického tábora premiéri pochádzajú, aj v minulosti dokázali mať medzi sebou dobré osobné vzťahy a tak verí, že „budeme mať k sebe rovnako blízko“. Predsedovia vlád potvrdili vynikajúcu úroveň vzájomných vzťahov vo všetkých oblastiach. Rokovalo sa o významných ekonomických projektoch, ku ktorým patrí aj prípadný vstup českého investora do Slovenského plynárenského priemyslu. Spoločným záujmom je tiež rozšírenie spolupráce v oblasti energetiky. Fico v  tejto súvislosti podotkol, že Slovensko nedokáže prežiť bez jadrovej energetiky a má preto veľký záujem vybudovať nový jadrový blok v elektrárni v Jaslovských Bohuniciach. Premiéri sa dotkli aj probleP. Nečas: Máme vynikající úroveň vztahů se Slovenskem a nezávisí to na tom, jaké politické zabarvení máme ve vládě v Praze nebo Bratislavě. matiky rozpočtu Európskej únie. V niektorých oblastiach sú postoje ČR a SR absolútne zhodné,

Novou slovenskou vládu čeká boj s vysokou nezaměstnaností a potřeba přijetí úsporných opatření k ozdravení státních financí. Na rozdíl od roku 2006, kdy první Ficův kabinet nastupoval v době silného hospodářského růstu, bude muset Smer-SD nyní přistoupit k nepopulárním opatřením. Před volbami sociální demokraté slibovali zejména vyšší zdanění bank, nejziskovějších firem nebo lidí s nadprůměrnými příjmy. (ČT 24)    no existujú záležitosti, kde sa názory rozchádzajú, čo však logicky vyplýva z toho, že Česká republika nie je členom eurozóny a Slovensko áno.

Spoločné výročie

Slovenský premiér pripomenul blížiace sa 20. výročie vzniku samostatných štátov a vzniesol návrh na uskutočnenie spoloč-

M. Lajčák označil svoju cestu za „symbolickú“ a  nadštandardnosť vzťahov považuje za „niečo, čo nám dáva do budúcnosti veľké prednosti, a preto nám na tom veľmi záleží. Dôležité bolo tiež ukázať Českej republike aj Slovensku, že tieto dve krajiny sú najbližšími priateľmi a premiéri obidvoch krajín to budú vždy rešpektovať.“ Šéf českej diplomacie Karel Schwarzenberg si aj pri tejto príležitosti zopakoval svoj známy bonmot, že Česko a Slovensko sú najšťastnejším rozvedeným párom v Európe. A pridal aj to, že na poznámky o bratstve veľa nedá, pretože zatiaľ čo bratia medzi sebou často bojujú, medzi oboma krajinami vládnu priateľské vzťahy.

Ocenil okrem iného, že ministerstvá zahraničných vecí Českej a Slovenskej republiky pracujú už na pláne spoločných zastupiteľských úradov v zahraničí. Upozornil na celkový trend

slovenské korene

3

AKTUALITY

združovania financií a podieľania sa na nákladoch, ktorým by bolo najprirodzenejšie česko-slovenské riešenie a s uspokojením konštatoval, že ČR si už teraz užíva slovenské pohostinstvo napríklad v Nairobi.

Šport a politika V rozhovoroch ministrov zahraničia nemohlo pochopiteľne chýbať ani hodnotenie situácie na Ukrajine, ktorá uväznením bývalej premiérky Julie Tymošenkovej vyvoláva celý rad prekážok, ktoré proces jej približovania sa k európskemu priestoru zastavujú alebo spomaľujú. Napriek závažnosti problému volili obaja politici športový prístup. „Keby som to mal vyjadriť futbalovou terminológiou, Ukrajina vykazuje veľké umenie dávať si vlastné góly," konštatoval Lajčák pred novinármi. V súvislosti s možnosťou prípadného bojkotu nadchádzajúceho európskeho futbalového šampionátu, organizovaného spoločne Ukrajinou a  Poľskom, pobavil novinárov, keď k tomu dodal, že „naša futbalová reprezentácia vyhlásila už pred rokom bojkot, keď sme doma prehrali s Arménskom 4:0“. O dianí na šampionáte boli aktuálne informovaní aj prezidenti v Tatrách, kde prebiehal práve summit Visegrádskej štvorky. Prezident Klaus ťažko znášal prehru českého tímu so Švédskom a uviedol, že počas majstrovstiev sa už nikdy nezúčastní žiadneho summitu, pretože už pred tromi rokmi hral český tím so Švédmi počas iného summitu, na ktorom bol prítomný a kde Česi vtedy tiež prehrali. Na slová V. Klausa „už nikdy žiaden summit a hokej so Švédskom“ reagoval slovenský prezident, ktorý, ako tvrdil, sa chystal na Ukrajinu, aj preto, že keď slovenskí hokejisti získali zlaté medaily, bol práve na summite v New Yorku. Nezabudol k tomu dodať, že v čase summitu na Jalte by mali podľa Gašparoviča hrať slovenskí hokejisti vo finále. P.S.: Prezident by mohol byť aj dobrý veštec, pretože v predpokladanom termíne 20. mája bola v  helsinskej Hartwall aréne finálovým súperom suverénneho Ruska v boji o zlato skutočne slovenská reprezentácia...

4

slovenské korene

PREZIDENTI V TATRÁCH Stretnutie Visegrádskej štvorky Po štyroch rokoch sa prezidenti Visegrádskej štvorky stretli opäť na Slovensku. Zatiaľ čo summit V4 na úrovni hláv štátov sa na Slovensku naposledy uskutočnil v Piešťanoch v septembri 2008, teraz sa konal

na Štrbskom Plese. Dvojdňové rokovanie prebiehalo cez prvý májový víkend, avšak bez účasti novozvoleného prezidenta Maďarskej republiky Jánosa Ádera. Pozvanie slovenského prezidenta prijali okrem neho prezidenti Českej republiky Václav Klaus a Poľskej republiky Bronislaw Komorowski. Najvyšší predstavitelia uvedených štátov sa venovali hlavne posilneniu regionálnej identity vyšehradského priestoru formou rozvoja spolupráce v oblasti cestovného ruchu a prezentácie regiónu navonok. Hovorili aj o pozíciách svojich štátov, s ktorými pôjdu na májový summit Severoatlantickej aliancie do Chicaga. V pestrej agende nechýbala ani politika Európskej únie voči východným partnerom. Prezidentský summit V4 vo Vysokých Tatrách bol tiež príležitosťou na bilaterálne rokovania, ktorým dominovala prípadná neúčasť na summite prezidentov strednej a východnej Európy na ukrajinskej Jalte. Zúčastnení prezidenti prišli totiž do Tatier s rozdielnymi pohľadmi na stretnutie hláv štátov, ktoré sa tam malo konať, ale vzhľadom na stále väčší počet prezidentov odmietajúcich účasť bol tento summit napokon odvolaný. Jednotný názor na túto udalosť nemali ani prezidenti Visegrádskej štvorky. Kým slovenský a poľský prezident sa na Jaltu chystali, český prezident opäť zopakoval, že na Ukrajinu nepocestuje. V tejto otázke nedošlo k žiadnemu spoločnému stanovisku hláv štátov, pretože na rozdiel od V. Klausa, pre ktorého Česká republika nie je susedom Ukrajiny, a preto má trochu iný postoj a iný záujem, Ukrajina a Rusko sú podľa Gašparoviča pre Európu zaujímavé krajiny vo všetkých oblastiach. Slovenský prezident bol totiž pripravený odcestovať do Jalty a zastával názor, že Slovensko sa ako bezprostredný sused Ukrajiny nemôže vyhýbať otvorenému dialógu s Kyjevom, povedal na tlačovej konferencii po ukončení summitu Gašparovič. Juraj Rácz, foto: archív red.

AKTUALITY

Magdaléna Rychlíková o Slovákoch v Prahe Jan Rychlík o spolupráci a konfliktoch

V  priebehu apríla sa uskutočnili v  Prahe dve zaujímavé podujatia vo forme prezentácie kníh českých autorov – historikov, týkajúcich sa Slovenska, Slovákov a  česko-slovenských vzťahov. V  tomto „rodinnom podniku“ manželia Jan a Magdaléna Rychlíkovci predkladajú ako znalci slovenských realít čitateľom jednotlivé etapy vývoja vzájomných vzťahov od vzniku Československa cez dlhoročné spolunažívanie až po rozchod, ktorého 20. výročie sme si začali pripomínať už teraz, v súvislosti so zásadným prejavom prezidenta Václava Havla, ktorý 12. mája 1992 pripustil, že možno bude lepšie rozdeliť spoločnú republiku na dva štáty. Zatiaľ čo Magdaléna predstavila svoju knihu Slováci v Praze ako stručný spoločenský – kultúrny a  politický prehľad o  vplyve veľkomesta na ich integráciu do českého prostredia, manžel Jan vo svojom diele Češi a Slováci ve 20. století / Spolupráce a konflikty 19141992, z ktorého publikujeme na literárnych stránkach 25-27 redakčne skrátené úryvky, približuje predovšetkým českému čitateľovi opomínanú „druhú stranu“, slovenskú politiku a  jej špecifiká v  celom období spoločného štátu. Beseda v Labuti... Významný súčasný historik Jan Rychlík ako špecialista na moderné české a slovenské dejiny a na dejiny juhovýchodnej Európy vo svojej publikácii, ktorá vychádza na základe dvoch ďalších prác vydaných v deväťdesiatych rokoch si po prvý raz v súbornom vydaní kladie za cieľ zasvätene a  podrobne vylíčiť spoločnú púť začínajúcu už za  Rakúsko-Uhorska a  za  prvej svetovej vojny. Okrem toho, že zachycuje celé obdobie existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov od roku 1914 do roku 1992, hlavnou témou knihy sú politické vzťahy oboch národov a ich vzájomné pohľady. Ako vidia Česi Slovákov a Slováci Čechov? Prof. Rychlík odhaľuje základný rys ich spolunažívania v  jednom štáte – vždy žili skôr popri sebe ako spolu. Rozdelenie spoločného štátu po roku 1992 sa preto javí ako logické zavŕšenie

predchádzajúceho vývoja. Nové vydanie knihy prináša niektoré nové akcenty, ktoré sa v priebehu sedemnástich rokov od prvého vydania objavili, a samozrejme so zmenou odstupu prináša aj kritickejší pohľad. Hlavný dôraz kladie autor na kľúčové momenty v histórii spolunažívania - prvú republiku, vojnový Slovenský štát, obdobie normalizácie a obdobie rozpadu Československa. Sleduje vývoj česko-slovenských vzťahov predovšetkým v politickej oblasti a upozorňuje na postupné zosilňovanie autonomistických tendencií v slovenskej politike vrcholiacej rozbitím ČSR po Mníchove a vytvorením samostatného slovenského štátu. Autor venuje dostatočný priestor najznámejším aktérom slovenskej politiky tohto obdobia – Andrejovi Hlinkovi, Milanovi Hodžovi alebo Jozefovi Tisovi. Druhá polovica knihy sa venuje slovenskej politike v ľudovodemokratickom Československu, na ceste od centralizácie k federácii a obdobiu husákovskej normalizácie.

Záverečná kapitola sa zaoberá peripetiami rozpadu Československa a vzniku dvoch nových samostatných štátov na mape Európy. Práca Jana Rychlíka, založená na  veľkom množstve archívnych materiálov, je ojedinelým príspevkom k našej, ešte stále nedávnej a doteraz živej minulosti. Prezentácia spojená s besedou s autorom v pražskej literárnej kaviarni Černá labuť vyvolala živú diskusiu, ktorá sa dotkla mnohých ďalších zaujímavých otázok: Aký je význam religiozity v dejinách nášho spolunažívania, akú úlohu hrá skutočnosť, že politické strany, ktoré zastávali kľúčové postavenie pri rozdelení štátu, boli na slovenskej politickej scéne úplne marginalizované, aký je vzťah Slovákov a Maďarov v problematike mnohonárodnostného charakteru dnešné-

ho Slovenska, aké boli vzťahy oboch štátov v čase rozpadu a veľa ďalších. Diskutovalo sa tiež o peripetiách rozpadu a vzniku dvoch nových samostatných štátov na mape zjednocujúcej sa Európy.

...a v Inštitúte Prezentácia tejto publikácie, ktorú vydal Etnologický ústav Akademie věd České republiky, sa Začátek formuláře uskutočnila v Modrej sále Slovenského inštitútu. Popri historickom vývoji Slovákov v Prahe do roku 1992 autorka podrobne popisuje okolnosti rozdelenia Československa a vznik slovenskej menšiny. V  kapitole Postavenie Slovákov v českých zemiach po vzniku samostatnej Českej republiky si kladie autorka zásadné otázky ďalšieho spolunažívania. Týkajú sa takých závažných oblastí ďalšieho života ako je štátne občianstvo, problémy trvalého a dlhodobého pobytu, problematiky zamestnania, podnikania a zdravotníckej starostlivosti, dôchodkov, alebo návštevy škôl. Vo všeobecnom prehľade demografického vývoja nájde čitateľ zaujímavé informácie o Slovákoch ako súčasti federálnej byrokracie a o ich asimilácii a  migrácii po roku 1993. Zaujímavá a (nielen) pre slovenskú komunitu v hlavnom meste potrebná knižka podrobne mapuje aj slovenské spolky a organizácie v Prahe a všíma si aj aktivity jednotlivých slovenských cirkví. M. Rychlíková vo svojom diele tiež potvrdila, že otázka postavenia Slovákov v Českej republike si získala výraznejšiu pozornosť bádateľov až po rozpade Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a po vzniknutí samostatnej Českej republiky. Je to pochopiteľné, pretože so zánikom Československa sa postavenie Slovákov v ČR výrazne zmenilo minimálne po právnej stránke. Tento fakt si česká majoritná spoločnosť nie vždy uvedomuje. Juraj Rácz, foto: SI

Pro Čechy nenastala 1. ledna 1993 žádná významná zMěna, protože nově vzniklou Českou republiku považovali a považuji prostě za pokračování Československa ve zmenšené podobě, či spíše opačně: Někdejší Československo považovali již od roku 1918 za svůj, tedy český stát. U Slováků, minimálně u těch, kteří žili v České republice, tomu tak ovšem nebylo...

slovenské korene

5

REGIÓNY

OS V PRAHE: PRECHÁDZKA A ZÁBAVA Potulky po Prahe Poslednú aprílovú sobotu sa za krásneho slnečného počasia konala ďalšia akcia pražskej Obce Slovákov, a to „Prechádzky Prahou“. Profesionálna sprievodkyňa pani Olga sprevádza po Prahe už 15 rokov turistov predovšetkým zo španielsky hovoriacich krajín. História Prahy, jej zaujímavosti, architektúra sú zároveň i jej koníčkom. Takže našej početnej skupine takmer tridsiatky záujemcov, ktorí sa na tejto akcii na zastávke Pohořelec na Hradčanoch zišli, mala o čom rozprávať. Začali sme hneď miestom stretnutia, ktoré dostalo tento názov po ničivom požiari v stredoveku. Pokračovali sme prehliadkou Strahovského kláštora, prešli sme starobylými uličkami Nového světa na Hradčany, dozvedeli sme sa o histórii Pražského hradu, jeho budov a osobností, ktoré v nich žili. Do chrámu sv. Víta sme radšej nešli, lebo tam bolo veľmi veľa turistov.

Tancovalo sa bez bodyčekov Byl pozdní večer – první máj – večerní máj – byl lásky čas. Agáty, gaštany i  orgován sú v plnom rozpuku, vzduch je naplnený sviežosťou a  vôňou rozkvitnutých stromov, slnečné lúče sú ešte ostré, ale už príjemne hrejivé, večery dlhé.... je tu opäť máj – lásky čas. Príchod tohto nádherného ročného obdobia sa ruka v  ruke spája s  jeho oslavou, ktorá každoročne prebieha v podobe tradičnej ľudovej zábavy Majáles, ktorú zorganizovala pražská obec Slovákov. Tohtoročný máj bol pre nás Slovákov oveľa zaujímavejší ako po iné roky. Hokejové dianie, ktoré vyvrcholilo v predposledný májový víkend, obrovské zápolenie a túžba po medaile z  majstrovstiev sveta nenechali žiadnych slovenských fanúšikov chladnými. Zhodou okolností pripadol termín Majálesu na finálový víkend veľkého zápolenia, takže hokejová atmosféra nás sprevádzala počas celého víkendu i počas Majálesu.

Tri krojované grácie (zľava):E. Kostrišáková, M. Lungová, V. Čápová

6

slovenské korene

Možno aj preto, že v tomto roku to bol jeden z prvých teplých víkendov, takže popri cudzincoch si urobili výlet do Prahy aj domáci návštevníci. Našej skupinke dalo zabrať, aby sme sa navzájom nestratili. Pani Olga často vytiahla svoj zelený sprievodcovský dáždnik, ktorý sme sledovali v tom húfe turistov. Výklad pokračoval vonku pred chrámom, ktorý má niekoľko zaujímavostí na fasádach, ako napríklad fresky znázorňujúce ľudí idúcich do neba a do očistca, sochu Karla IV., videli sme miesto, kde sú uložené korunovačné klenoty, ku ktorým je možné sa dostať iba pomocou siedmich kľúčov…

Väčšina  účastníkov mala veľmi dobré znalosti z  histórie Prahy a prejavovali živý záujem dozvedieť sa viac a tak otázok pani Olge bolo dosť. Pokračovali sme Nerudovou ulicou až do Valdštejnského paláca a jeho záhrady. Takmer štvorhodinová prechádzka v krásnom počasí bola vyčerpávajúca nielen po vedomostnej, ale aj po fyzickej stránke, takže únavu a hlad zahnal dobrý obed. Vo Valdštejnskej záhrade sa naša skupinka rozlúčila s pani Olgou s poďakovaním a zároveň s pozvánkou na jesennú prechádzku po malebných zákutiach starej Prahy. Radi vás opäť uvidíme! Eva Kostrišáková, foto: autor

Potulky v krásnom počasí vytiahli z domovov mnohých záujemcov

Ten sa uskutočnil v novoobjavených, ale už overených priestoroch sály benediktínskeho kláštora Emauzy na Karlovom námestí. K dispozícii boli i priľahlé priestory areálu s nádherným výhľadom na kvitnúce gaštany a na nábrežie Vltavy. Večerom nás sprevádzala ľudová hudba Alexandra Vrábeľa. Jej členovia sú síce rodáci z Moravy, ale v ich repertoári sa nachádza množstvo piesní z rôznych kútov Slovenska. V  duchu hokejovej terminológie by bolo možné rozdeliť na tri tretiny aj náš ďalší z vydarených večerov. V tej prvej, pomerne komornej zostave privítala predsedníčka účastníkov stretnutia a úvodom sme si spoločne pri speve piesne „Sadíme my máje...“ ozdobili mladú briezku. Tanec nebol výnimkou už na začiatku, keď sa stredobodom nášho parketu stala mašľami vyčačkaná „májka“. Predstaviteľky Obce Slovákov v  Prahe ukázali svoje nádherné zdedené kroje pochádzajúce zo Šariša, Podkoníc a Polomky. Po hokejovom víťazstve nad českou reprezentáciou sa našiel dôvod patrične osláviť víťazstvo a druhá tretina nášho majálesu pokračovala príchodom víťazstvom opojených, väčšinou mladých ľudí, ktorí sa priamo vrhli na plochu tanečného parketu. Všetci sa výborne bavili, tancovalo sa a spievalo odušu. Na parkete sa striedali čardáše, karičky, polky, valčíky i krútené. Hudba so spevom a rezkým tancom nadšených tanečníkov vytvorila fantastickú atmosféru. A  keď si muzikanti dopriavali zaslúžené prestávky, presúvala sa väčšina hostí na nádvorie občerstviť sa príjemným májovým vánkom. Atmosféra postupne vygradovala okolo pol-

Ide to aj bez mládencov

noci do tretej tretiny, kedy sa medzi účastníkmi zábavy objavili členovia z folklórneho súboru Limbora, ktorí plnými hlasmi a živým tancom vylepšili náladu celej komunity. Poslednou streľbou na bránu bolo kolo rezkých ľudových tancov, ktoré zábavu dovŕšili. V  súvislosti s  organizáciou nemožno ešte nespomenúť prítomnosť celého tímu ľudí, ktorí sa podieľali na úspechu tohto večera. Treba poďakovať hlavným organizátorom podujatia, dievčatám za výborné napečené dobroty, koláče a ďalšie „mňamky“, ako aj ďalším ochotným dievčatám, ktoré v našom malom bare umožnili ostatným občerstviť sa výborným vínkom, pivom, pálenkou či maškrtami. Účastníci majálesu si zábavu pochvaľovali, čomu sme sa úprimne potešili vo viere, že na jeseň sa pri poháriku burčiaku alebo mladého svätomartinského vínka stretneme opäť v  silnejšej zostave a  spolu budeme lámať ľady zimných štadiónov, čo v našej terminológii znamená tanečných parketov. Monika Lungová, foto: Peter Ambro

REGIÓNY kým spektrom ukážok slovenskej ľudovej hudobnej a tanečnej tvorivosti, ale návštevníkov zaujal tiež svojou vitalitou a láskou k folklóru. Mimoriadne si ceníme i účasti delegácie z družobnej Obce Slovákov v Prahe, ktorá sa zúPoslednú májovú sobotu sa skalní členovia častnila i súťaže vo varení bryndzových halušiek. pražskej Obce Slovákov zúčastnili 7. ročníka Vzájomná účasť členov našich regionálnych obcí celoštátnej súťaže vo varení bryndzových haluna spoločných akciách a stretnutiach sa už stala šiek na Šrámkovom statku v Pileticiach, neďaletradíciou. ko  Hradca Králové v  poslednú májovú sobotu. Predsedníčka OS v Prahe k tomu dodala: Každoročne táto akcia priláka veľké množstvo „Naše trojčlenné družstvo sme pomenovali návštevníkov milujúcich nielen slovenský folklór, „Haluškový lopárik". Hlavnou kuchárkou bola ale hlavne bryndzové halušky, lokše, pagáče, Vierka Čápová a dve členky Magda Kubíčková slovenskú kapustnicu, spišskú borovičku a ďalšie a Eva Kostrišáková pomáhali so škrabaním slovenské špeciality. Tak tomu bolo aj v tomto a strúhaním zemiakov. Organizátori pripravili roku, keď už tradične členovia Regionálnej Obce všetky ingrediencie, nástroje a nádoby. Všetko Slovákov v Hradci Králové s úsmevom, radosťou šlo ako po masle až na varič, ktorý nestíhal zoa typickou slovenskou srdečnosťou pripravili pre vrieť vodu. Naše „lopárikové" družstvo nakonávštevníkov nielen kultúrny program, ale aj niec obsadilo 2. miesto, ale podľa členky poroty ukážky a ochutnávky slovenských halušiek. naše halušky jej chutili najviac. Výhra bola naozaj Program príjemne spestril Folklórny súbor v znamení varenia - 6 kg kvalitnej múky od miestLIPTOV z  Ružomberka, ktorý zaujal nielen široneho mlynára. Jednodenný výlet do Piletíc sa veľmi vydaril - stretli sme sa s krajanmi, trochu adrenalínu zažili pri súťaži, ochutnali slovenské dobroty a  vďaka počasiu sme sledovali tance a spevy folklórneho súboru Liptov. Organizátorom vyslovujeme veľké uznanie a budeme sa tešiť na Dožinky!" Vl. Burčík, Odpočinok a odmena - 6 kg múky, ktorú si po dobre vykonanej práci privezú do Prahy naše „lopárničky.“ foto: autor, a – ek –

Víťazmi sa stali M. Franc a jeho synovia

Haluškiáda bola odštartovaná

Druhé miesto obsadilo družstvo z družobnej Prahy

KOŠICE 2013 EURÓPSKE HLAVNÉ MESTO KULTÚRY Zahraničné zastúpenie Slovenskej agentúry pre cestovný ruch (SACR) v Českej republike pripravilo prezentáciu novej destinácie Košice, ktoré vo veľkej konkurencii ôsmich významných európskych miest získali prestížny titul Európske hlavné mesto kultúry 2013. Súčasne s predstavovaním východoslovenskej metropoly prebiehali v pražskom Parkhoteli aj slovensko-české rokovania, na ktoré pricestovala zo Slovenska vyše dvadsiatka predstaviteľov hotelov, kúpeľov a ďalších rôznych stredísk a zariadení cestovného ruchu v jednotlivých regiónoch, ponúkajúcich svoje dovolenkové produkty pre českých návštevníkov.

V meste kultúry Pozrime sa najprv do Košíc, ktoré nabádajú návštevníkov, aby vkročili do druhého najväčšieho slovenského mesta s cieľom odhaliť jeho príbehy, kreatívnu atmosféru a vychutnať si nezabudnuteľné zážitky na miestach naj-

Súčasťou prezentácie bol aj odborný workshop kde ponúkalo svoje produkty vyše 20 slovenských subjektov cestovného ruchu

Na „Dni Európy“, ktorý sa konal na druhý deň na pražskej Kampe sa prezentovali viaceré krajiny Európskej Únie vrátane Slovenska.

staršieho maratónu v Európe, mesta s najväčším historickým centrom na Slovensku a štýlovými terasami kaviarní a reštaurácii na najdlhšej promenáde v republike. Košice sú zároveň bránou do Tokaja a lokalít UNESCO východného Slovenska, krajiny hradov, zámkov, národných parkov a jaskýň. Ak má návštevník rád aj umenie, určite navštívi medzinárodne uznávané miestne divadlo, balet, operu či filharmóniu. Múzeá i  galérie zasa bližšie predstavujú osobnosti, ktoré sú známe aj v zahraničí. Veď kto by nepoznal také mená ako Sándor Márai na poli európskej literatúry, či Andy Warhol, ktorých príbehy a nevypovedané tajomstvá možno spoznať počas tematických prehliadok.

slovenské korene

7

REGIÓNY Počas celého roka je každý víkend v meste spojený s nejakým podu-jatím. Zatiaľ čo začiatok mája sa niesol v  duchu Dní mesta Košice, ku ktorým patrí aj Noc múzeí a galérií, júnovým podujatím s dlhou tradíciou nie je len festival výnimočných chutí Košice Gurmán Fest, ale aj päťdňový vzducholodný „maratón“ Balónová fiesta. August sa ponesie v znamení veľkolepej oslavy narodenín Andyho Warhola, september je vyhradený Košickým slávnostiam vína, žánrovo pestrému Festivalu divadiel strednej Európy a podujatiu Stredoveké Košice, kedy sa historická časť mesta vráti symbolicky do vzdialenej minulosti. Prvá októbrová nedeľa je dňom už spomínaného Medzinárodného maratónu mieru a  v  predvečer tejto udalosti sa Košice vďaka získanému titulu Európske hlavné mesto kultúry 2013 stanú už po tretí raz súčasťou renomovaného európskeho projektu Biele noci (Nuit blanche), ktorý vznikol v Paríži a vlani prilákal do ulíc mesta Košice 50 000 návštevníkov.

Mestský erb patrí medzi najstaršie v Európe

Malá krajina veľkých zážitkov

Košice Hlavné námestie s Dómom

Riaditeľka SACR v Prahe Ing. K.Badinková oznamuje víťaza hlavnej ceny v bohatej tombole.

8

slovenské korene

Tak znie text pozvánky k návšteve Slovenska pre českých záujemcov, ktorí sa držia naďalej na špičke príjazdového cestovného ruchu pred druhým Poľskom a tretím Nemeckom. Počet návštevníkov Slovenska spoza Moravy dosiahol vlani takmer pol milióna, čo znamená, že v zásade každý tretí návštevník Slovenska je českej národnosti a príjazdový cestovný ruch z  Českej republiky vytvára jednu tretinu z  celkového počtu zahraničných hostí SR. Predstavitelia slovenského cestovného ruchu nezakrývajú svoju spokojnosť nad tým, že česká klientela zostáva Slovensku verná. Podľa nich sa českí turisti začali na Slovensko vracať, pretože zistili, že tamojšie ceny sa v závislosti od zavedenia eura rapídne nezvýšili a že úroveň služieb sa naopak neustále zvyšuje. Riaditeľka zahraničného zastúpenia SACR v Prahe ing. Klára Badinková potvrdzuje, že medzi českými návštevníkmi je stále najväčší dopyt po aktívnej dovolenke na Slovensku - pobyte na horách v lete a zime, relaxačnej dovolenke v termálnych vodách a u seniorov je to pobyt v slovenských kúpeľoch. Záujem je tiež o kultúrne pamiatky a mestský cestovný ruch. Českí návštevníci radi navštevujú na Slovensku aj kultúrne podujatia, hlavne koncerty a letné festivaly a športové akcie. A aké novinky ich v nadchádzajúcom lete očakávajú? Vo vyhľadávaných kúpeľoch Podhájska bolo na jar otvorené nové wellness centrum, v ktorom má návštevník k dispozícii vnútorný a vonkajší bazénový svet s tureckým kúpeľom, oddychovými priestormi, botanickou záhradou a kaviarňou. Vnútorný bazénový komplex pozostáva z  mnohých vodných atrakcií ako napríklad divoká rieka, vírivé bazény, masážne trysky alebo vodopád. Spiš bude lákať turistov na jedinečnú expozíciu tradičných ľudových remesiel a liehovarníctva regiónu severného Spiša, ktorá sa bude otvárať v bývalom najmenšom meste Uhorska, v obci Hniezdne koncom tohto mesiaca. Vo Vysokých Tatrách budú môcť návštevníci cestovať na električke a zubačke zadarmo s podmienkou ubytovania sa minimálne na dva dni v zmluvnom ubytovacom zariadení. Okrem bezplatného cestovania bude môcť návštevník veľhôr využiť aj ďalšie služby, atrakcie či návštevy kultúrnych inštitúcií. K  ďalším novinkám patrí ešte napríklad aj sprístupnenie pivovaru v  priestoroch zrekonštruovaného renesančného paláca na hrade Stará Ľubovňa, „Tropický raj“ v aquaparku Tatralandia pri Liptovskom Mikuláši s  originálnou karibskou tropickou flórou v  podobe živých paliem, ako aj vyhliadková plavba po Dunaji nielen pod hrad Devín, do Gabčíkova, ale aj do susedných krajín. Juraj Rácz, foto: SACR Podrobnejšie informácie nájdete na www.slovakia.travel

TRADÍCIA

Devín: symbol identity Národná púť a nová tradícia Od polovice 17. storočia sa začala v  našej kultúre intenzívne presadzovať cyrilo-metodská tradícia. V tejto súvislosti sa vyzdvihovala aj historická úloha Devína v našich dejinách, najmä vo veľkomoravskej dobe. Preto od 18. až do prvej polovice 20. storočia sa Devín stal symbolom slovenskej identity a zohrával významné postavenie v kultúrnom a spoločenskom živote národa. Koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa pod hradom začali organizovane schádzať členovia Združenia slovenskej inteligencie KORENE a Slovakia Plus, ktorá si pripomínala slávny výstup štúrovcov na jeho vrchol. V poslednú tohtoročnú aprílovú nedeľu sa  začala písať nová história Národnej slávnosti na Devíne organizovanej Maticou slovenskou ako príležitosť uctenia si pamiatky vierozvestcov sv. Cyrila a sv. Metoda, ako aj spomínaného výstupu Ľudovíta Štúra a jeho druhov na Devín. Slávnosť sa začala v  kostole sv. Kríža a  na námestí gréckokatolíckou archijerejskou sv. liturgiou. Hlavným celebrantom bol Mons. Ján Babjak, gréckokatolícky arcibiskup a metropolita. Vo svojom kázaní pripomenul, že touto liturgiou začína gréckokatolícka cirkev oslavy 1 150. výročia príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda na územie Veľkej Moravy. Gréckokatolícka liturgia na Slovensku sa dodnes koná v jazyku cirkevnej slovenčiny. Prvým spracovaním našich národných dejín sa v 18. storočí zaoberal slovenský rímskokatolícky kňaz a historik Juraj Papánek. Vo svojom latinsky písanom diele DEJINY SLOVENSKÉHO NÁRODA – O kráľovstve a kráľoch Slovákov pokladal územie Slovenska za pravlasť Slovanov

a slovenčinu za pramatku slovanských jazykov. Prvý, kto označil Devín za sídlo Svätopluka, „najslávnejšieho kráľa našich Slovákov“, bol Štefan Salagius, uhorský cirkevný historik z druhej polovice 18. stor. K veľkému oživeniu cyrilometodskej tradície u nás dochádza začiatkom 19. stor., pričom historickú úlohu Devína v časoch Rastislava a Svätopluka vyzdvihli najmä bernolákovci.

Pre súčasných pútnikov bolo pred kultúrnym domom pripravené bohaté občerstvenie, po ktorom sa pobrali na devínske bralo. Na tritisíc účastníkov - matičiarov, vlastencov, kresťanov z  celého Slovenska reagovalo na výzvu Matice slovenskej, aby sa táto púť stala tradíciou k nadchádzajúcemu výročiu príchodu vierozvestcov, patrónov Európy na naše územie. Predstaviteľ občianskeho združenia Dedičstvo otcov vyzval na znovupostavenie baziliky, do ktorej sa navráti život na Devínskom hrade. Urobil tak na mieste pôvodných základov chrámu, ktorý tam stál v čase pôsobenia oboch svätcov. K symbolickým aktom patrilo aj odovzdanie prste macedónskej zeme z miest, kde po vyhnaní z  nášho územia pôsobili žiaci a obaja učenci. Macedónsky veľvyslanec prof. Gjorgi Filipov vyjadril radosť z toho, že ponad stáročia sa podáva odkaz všesloZačali sa oslavy 1 150. výročia príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda na územie vanských svätých, ktorí Veľkej Moravy pôsobili na území oboch dnešných štátov. „Toto je prsť svätej zeme, Ochrid je sväté miesto slovanstva, svätí Konštantín a Metod tu mali svojich žiakov sv. Klimenta a sv. Nauma." Podľa slov predsedu MS Mariána Tkáča, ktorý tento vzácny dar prevzal, bude zem z Ochridu uložená do súsošia svätých Cyrila a Metoda a ich Štúrovci vystúpili na Devín v roku 1836. učeníka sv. Gorazda,

Socha sediaceho kráľa Rastislava

ktoré bude stáť v strede hlavného mesta Slovenska. Účastníci národnej púte si pripomenuli aj výstup štúrovcov na Devín v roku 1836. To všetko prebiehalo v radostnej atmosfére, v ktorej národná púť na Devin mala byť začiatkom novej tradície. Prítomní putovali po hradnom vrchu s pôsobivým sprievodom na čele s kráľom Rastislavom. Slnkom zaliate návršie Devínskeho hradu sa stalo miestom, kde pri základoch baziliky z čias kráľa Rastislava z tisícov hrdiel znela spoločná modlitba, moleben... Vedeli ste, že... ... Ústava Slovenskej republiky sa v preambule odvoláva na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy? ...Podľa tradície sv. Cyril a Metod prišli na Devín 5.júla 863 a tento deň sa stal štátnym sviatkom Slovenskej republiky? ...V roku 867 zavítali do Ríma a po ich príchode v  Bazilike Santa Maria Maggiore schválil pápež Hadrián II. zavedenie staroslovienčiny do bohoslužieb a tu sa aj prvý raz slúžila svätá omša v jazyku našich predkov? ...Sv. Cyril bol pochovaný v Chráme sv. Klimenta v Ríme? ...Žiaci Cyrila a  Metoda, Kliment, Naum, Sáva, Angelár, ba aj Konštantín Preslavský (tvorca cyriliky), ktorí boli absolventmi Devínskej školy, založili po roku 886 v Bulharsku nové školy? ...Bronzové súsošie sv. Cyrila, Metoda a Gorazda v  nadživotnej veľkosti bude odhalené 5. júla 2013 v Bratislave na Hurbanovom námestí pred Kostolom Sv. Trojice? Ján Kubáň, foto: autor

slovenské korene

9

vysťahovalectvo

Ozvú sa potomkovia prvých prisťahovalcov zo Slovenska? Uličská dolina Dostala sa mi do rúk vyše šesťdesiatročná fotografia. Šesť mladých mužov vo sviatočných oblekoch. Sú to Uličania, jedni z prvých prisťahovalcov do Čiech krátko po skončení druhej svetovej vojny. Vysťahovali sa do českého pohraničia s vidinou lepšieho života. Ich príbeh je príbehom desaťtisícov slovenských rodín. Poďte so mnou tam, odkiaľ títo muži aj so svojimi rodinami odišli... Pricestoval som do Novej Sedlice, čo je najvýchodnejšia slovenská obec, od Bratislavy po trase Humenné – Snina – Uličská dolina takmer 700 km.

Ľudia mali pri sebe iba vlastnícky preukaz na dobytok alebo akýkoľvek úradný doklad s pečiatkou a kolkom Priznám sa, že som takmer dušu vypustil počas náročnej túry na vrch Kremenec do výšky 1 221 metrov nad morom, k obelisku, ktorý symbolizuje hraničný bod, kde sa stretávajú územia troch štátov – Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Ocitol som sa v srdci Národného parku Poloniny, ktorý sa rozprestiera na vyše 29 000 hektároch. Už je to druhý rok, čo sa hrdíme skutočnosťou, že Organizácia spojených národov (OSN) schválila zápis slovenských a ukrajinských bukových pralesov vo Východných Karpatoch do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Postupne som sa vnáral do Uličskej doliny, do doliny štátoprávne slovenskej, ale národnostne rusínsko-slovenskej, ktorú pred časom tragicky poznačili dve svetové vojny. Najmä roky sociálnej biedy ešte za Rakúsko-Uhorska, ako aj obdobie predmníchovskej Československej republiky. Potom niekoľkoročný pobyt pod maďarskou vojenskou čižmou v rokoch druhej svetovej vojny. Kraj, ktorému v rokoch šesťdesiatych vracala život akcia Ulič-Ubľa, teda roky povojnovej obnovy, kedy

sa zablyslo na lepšie časy v rokoch – nebojím sa to povedať – socialistickej výstavby. História však akoby sa opakovala – súčasnosť je poznamenaná opäť nezamestnanosťou a putovaním za prácou, najmä však do Česka a do iných krajín západnej Európy. Ktovie, čo by o Uličskej doline dnes napísal novinársky búrlivák, spisovateľ Ladislav Mňačko, autor knihy reportáží Kde končia prašné cesty? Prašných ciest tu dnes už nieto. Objavil som až prekvapujúco dobré a pekne vystavané obce. Prekvapil ma moderný Svidník a viaceré obce, ďalej úcta k cirkevným pamiatkam a zachovávanie drevených kostolíkov a aj keď trochu po rusínsky zaťahujúci, ale moderne mysliaci, vzdelaní ľudia.

Po stopách troch vojen Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa vysťahovalectvo do zámoria stalo záchranou pred biedou a hladom. Na cestu však bolo potrebných 80 až 100 korún. Najčastejšie si ľudia požičiavali od farárov. Na hranici s Poľskom (vtedy patrilo Rakúsku), ako aj v Nemecku po maďarsky písaným dokumentom nik nerozumel. Väčšinou mali ľudia pri sebe iba vlastnícky preukaz na dobytok alebo akýkoľvek úradný doklad s pečiatkou a kolkom. Cez poľskú hranicu ich prevádzali tzv. „provadimeri“, ktorí dobre poznali terén. Za úspešné prevedenie dostali od každého desať korún. Z Uliča prevádzali Janči Ružanič a Vasiľ Labanc, z Runiny Poliak – Andrej. Časť vysťahovalcov zamierila odtiaľ smerom na sever k hamburskému prístavu, kde vyčkávali na lode smerujúce za Atlantik. Po strastiplnej ceste sa naši ľudia v Amerike najčastejšie zamestnávali v baniach a železiarňach. V prvých rokoch 20. storočia takmer nebolo v doline rodiny, z ktorej by nebol niekto v Amerike. Veľmi negatívny dopad na celkové pomery v doline malo vypuknutie prvej svetovej vojny.

Tento domček obišli dve svetové vojny. Je posledný z tých, čo stáli v Novej Sedlici.

10

slovenské korene

Uličania, ktorí sa presťahovali do Čiech na konci štyridsiatych rokov minulého storočia.

V súvislosti s bojmi o strategické priesmyky Karpát a prekvapivým útokom cárskej 48. divízie generála Kornilova na Humenné sa Uličská dolina ocitla v tesnej blízkosti frontu. V snahe nenechať nič pre nepriateľa praktizovala Rakúsko-uhorská armáda taktiku „spálenej zeme“. V Novej Sedlici po nej ostala iba drevená cerkev a drevenica Juraja Batromija. Zajatí ruskí vojaci boli sústredení v dvoch táboroch. V podstate v každej obci sú vojenské cintoríny, kde pochovali 751 vojakov oboch bojujúcich armád. V Uliči je aj hrob ruského generála M. M. Murbucha. Po rozpade Československa a vyhlásení Slovenského štátu anektovalo túto dolinu ako aj ďalšie časti východného Slovenska a zvyšok Zakarpatskej Ukrajiny Maďarsko. Maďarské vojsko sa v Uličskej doline objavilo hneď 15. marca 1939. Práve v Uliči sa odohrala jedna z epizód tzv. Malej vojny. Skupina troch slovenských stíhačiek B-534 tu 23. marca 1939 napriek silnej pozemnej paľbe napadla kolónu ľahkých maďarských tankov. Lietadlá vyštartovali zo Spišskej Novej Vsi pod velením poručíka Mergota. Vo vzduchu začalo jedno z lietadiel horieť. Pri pokuse núdzovo pristáť lietadlo podporučíka Světlíka havarovalo v lokalite „Podkrušina“. Pilota pochovali na miestnom cintoríne, neskoršie jeho pozostatky odviezla jeho rodina. Maďarský prísny policajný režim bol povestný brutalitou maďarských žandárov. Mnohí muži boli nasadení pri budovaní „Arpádovej línie“, ďalší tvrdo pracovali pri drancovaní našich lesov pre potreby armády. V jeseni 1944 sa celá dolina zmenila na frontové územie. Napriek úpornému odporu nemeckých vojsk, jednotky I. gardovej armády a 8. leteckej armády IV. ukrajinského frontu pod velením generála J. V. Petrova do konca októbra 1944 oslobodili všetky obce Uličskej doliny. Situácia po prechode frontu bola v doline zúfalá. V Zboji, Topoli a Novej Sedlici bolo postihnutých 90 percent domácností. Desiatky civilistov zahynuli priamo počas bojov, ďalšie desiatky prišli o život na zamínovaných poliach. Niekoľko rodín, najmä židovských, vyvraždili bandy Benderovcov. Veľmi zlá hospodárska, sociálna a zdravotná situácia opäť vyhnala obyvateľov Uličskej doliny do Čiech. Takmer z každej rodiny odišli dvaja-traja i viacerí mladí ľudia. Milan Stehlík, snímky autor

Šport Mužstvo podržali brankári Hamerlík a Laco

Hokejová vášeň potrebuje satisfakciu Aj s  odstupom času, keď už mediálny priestor po hokejovej vášni presúva pozvoľna svoju pozornosť na preddovolenkové témy, vibruje v duši Slovákov májová eufória. Pravdu povediac, nostalgickými spomienkami v  roku 10. výročia zisku zlata na MS 2002 v Göteborgu sme si ju vyvzdorovali. Ani len netušiac, že naoko pozliepaná, v  konečnom dôsledku však ľudsky vzťahovo a  hokejovo-typologicky i takticko-koncepčne moravským trénerskym stratégom Vladimírom Vůjtkom argumentmi vyskladaná reprezentačná partia postaví Slovákov, horlivo ľúbiacich hokej, na nohy.

v príprave pred MS následne v Helsinkách jasných favoritov?! Veď výbery z USA a Kanady, zložené výlučne z  hráčov NHL, ako aj tím Aloisa Hadamczika z Českej republiky, naberajúci na MS od zápasu k zápasu stále kvalitnejšiu hernú fazónu, ani len nepripúšťali, že ich Slováci, nastupujúci do MS s predobrazom priemerného outsidera, môžu zdolať na ceste do finále, ktoré by nevysníval ani ten najhorlivejší a najvlasteneckejší slovenský fantasta.

Pozitívne vzory I – stalo sa. Najmä denníky, vari po každom zápase od famózneho štvrťfinále s  Kanadou, ktorej sťaby favorizovanej veľmoci a  sebavedomými ambíciami odmietajúcej v Helsinkách všetko okrem zlata, doslova ovisli gamby, sa predháňali vo vyratúvaní receptúr a príčin, prečo je tomu tak. Ako je vôbec možné, že mužstvo s ôsmimi nováčikmi, opierajúce sa iba o skúsenosti niekoľkých ťahúňov (so skúsenosťami z NHL a KHL Zdeno Chára, Miro Šatan, Michal Handzuš, Dominik Graňák, Branko Radivojevič, Tomáš Surový...), pričom v bráne s dvojicou gólmanov – Ján Laco, Peter Hamerlík), dokáže zdolať na ceste k triumfu po siedmich zbabraných a nepresvedčivých výkonoch

Radivojevič: takto chutí striebro...

Lenže, bolo by čo akokoľvek túžobne vymodlené dielko dokonané, nebyť odvahy, vôle, odhodlanosti, viery a najmä zvonovo búšiacich hokejových sŕdc strojcov neopakovateľného zážitku? A  tak sme utkávali v  závere šampionátu vznešené myšlienky o  tímovej chémii, o  tom, že mančaft, ktorý s  prozreteľnosťou mága vystužil v  generačnej harmónii človek pokory a  pozitívnej mysle Vladimír Vůjtek, si zaslúži uznanie, ovácie a obdiv. Vo vedomí, že tak ako málokedy predtým v rozbúrenom svete krízy potrebuje najmä mladé Slovensko vzory hodné nasledovania, sme sa dokonca unisono spojili v myšlienke, že napriek striebru vdýchli našim námestiam potrebný oduševnený elixír „zlatí chlapci“.

Druhý pokus Znovu – ako je na Slovensku zvykom – sa po úspechu v superlatívoch hovorilo, písalo, analyzovalo. Keď som s  odstupom piatich rokov s  vtedajším trénerom Jánom Filcom hodnotil v  debatách mieru zužitkovania zlata z MS 2002 a vlastne všetkých troch medailových triumfov, s istou dávkou diplomatického znechutenia okrem iného iba mávol rukou: „Šancu sme si doslova prehajdákali!“ Nedostalo sa najmä tým, od ktorých sa celá hokejová pyramída začína: talentovaným chlapcom v kluboch či kedysi v kvalitne fungujúcich hokejových triedach. Nie div, že legenda Jozef Golonka tlmil aj eufóriu po zlatom návrate v Göteborgu. Vtedy si raz pri káve veľavravne povzdychol: „Ktovie, či sa ešte dožijeme nejakého finále, čo už zlato... Odíde silná generácia, ktorú sme vypiplali vďaka systému športovej postupnosti, ktorý fungoval. Vzdali sme sa dobrej veci, a to sa vypomstí, ťažko znovu vybuduje...“ Našťastie, aj taký prorok, akým Golonka je, sa zvykne mýliť. Desať rokov „po“ sme zajasali. A tak aj štát má druhý pokus na to, aby skrátil dlhý čas čakania na finále MS s  motívom slovenského dvojkríža aspoň na polovicu. Hokejový národ, ktorý je schopný aspoň v čase hokejovej vášne prebudiť svoje vlastenecké city a vzájomnú žičlivosť, si to zaslúži. Ľudo Pomichal, foto: Ján Súkup, Štartfoto

Olympijské spomienky Boxer J. Zachara Sú medzi nami ľudia, ktorých zmysel pre konanie dobra vyvoláva v nás túžbu ak sa im už nevyrovnať, aspoň sa k nim priblížiť. V húževnatosti, zodpovednosti, kumšte. Nech to znie akokoľvek paradoxne - umenie sa v prípade najstaršieho žijúceho slovenského olympijského víťaza, dnes 83ročného Janka Zacharu snúbilo v športe medzi povrazmi v ringu a tvrdými, nekompromisnými päsťami. Zlatými v Helsinkách

1952, keď mu „osud“ nedožičil účasť už v Londýne 1948. Svoju účasť pod kruhmi zavŕšil v roku 1956 v austrálskom Melbourne.

Keď Torma platil za boha Športovú kariéru Janka Zacharu zahájila chlapčenská zvedavosť. Na trenčianskej Sihoti sa v časoch jeho mladosti udiala veľká vec. Dvaja jeho rovesníci sa dostali do programu boxerskej exhibície. Ako by tam on mohol chýbať! Pravda-

že, vtedajší školák nemal päť korún na vstupné. Bol však neobyčajne bystrý, a tak „cerberusovi“ prekĺzol popod ruky. Ako sa ukázalo, aj sám osud to tak chcel. „Mal som hádam štrnásť rokov. Bol som pomenší, ak si dobre spomínam, chýbali mi štyri kilá do päťdesiatky. Tréner Podhradský ale prikývol, (Pokračovanie na strane 28)

slovenské korene

11

Balet

B a l e t Bratislava

čerstvá krev na taneční scéně Teprve necelou sezónu má za sebou mladý soubor Balet Bratislava, který založil tanečník a choreograf Mário Radačovský. Tři premiéry a příznivý ohlas diváků a kritiky svědčí o životaschopnosti tělesa, které žije a tvoří v bezmála polních podmínkách. Bývalý šéf baletu Slovenského národního divadla, který byl nevybíravě zbaven po čtyřech letech funkce ze dne na den v květnu 2010, si za svou novou skupinou stojí, ačkoli soubor nemá na růžích ustláno.

Komorní soubor zaplňuje mezeru Nápad vytvořit komorní těleso zaměřené na neoklasický a moderní balet realizoval spolu s  dramaturgyní Miroslavou Kovářovou, která je výkonnou ředitelkou, a Balet Bratislava spatřil světlo světa o rok později, v květnu 2011. Sám Radačovský se po zemětřesení v SND rozhodoval, zda neodejít raději znovu do zahraničí, ale povzbuzen podporou veřejnosti a přátel zůstal. Soubor vytvořili z  poloviny bývalí členové SND (např. Katarína Košíková, Katarína Kaanová, Klaudia Bittererová, Natália Némethová či Andrej Szabo), z poloviny noví tanečníci. Ideou Baletu Bratislava bylo od počátku vytvořit diváckou alternativu mezi velkým baletem kamenného divadla a malými nezávislými skupinami věnujícími se jednorázovým projektům. Stylově se vymezuje především v rámci tzv. neoklasického tance, ale jak ukázal, není mu cizí ani tanec moderní, a chce diváky seznamovat s  tvorbou slovenských i zahraničních tvůrců. To naplnil v  komponovaných programech 3Balet a nedávno premiérovaném Czech In. Mário Radačovský prezentuje vlastní tvorbu, nezdá se ale, že by chtěl svá díla prosazovat sebestředným způsobem. V minulosti byl dlouholetým členem prestižního Nederlands Dans Theater, tančil jako první sólista v baletu v Montrealu, ale sláva mu do hlavy nestoupla. Jeho kontakty se zahraničními tvůrci mu dovolují pokračovat skromněji v tom, co započal při práci v SND, tedy uvádění některých moderních choreografů na slovenskou scénu (připomeňme, že za jeho éry se poprvé objevily choreografie Jiřího Kyliána). V  první sezóně se úspěšně uskutečnily tři premiéry, mezitím soubor hostoval také v menších městech po Slovensku. Přes obrovský optimismus, který čiší z  Mária Radačovského, není budoucnost tělesa jistá. Zprvu byla plánována spolupráce s Městským divadlem P. O. Hviezdoslava, ze které ale sešlo a tanečníci našli zřejmě natrvalo prostor pro vystupování v divadle Nová scéna. Zatím nachází sponzory, ale zřejmě nepřežije bez dalších forem podpory.

12

slovenské korene

Na úvod shakespearovská tragédie Nová scéna nejprve hostila mírně upravenou verzi celovečerního baletu Romeo a Julie, který Radačovský inscenoval v  Kanadě a ve slovenské premiéře uvedl 11. listopadu 2011. V  jeho choreografii nenajdeme žádné pózy, které by bylo potřeba vystavět a pak v  nich „zamrznout“ jako na fotografii, naopak vše je v  neustálém pohybu, a tak divák žasne nad bohatostí vazeb, pamětí tanečníků a jejich vzájemnou spoluprací. Tímto kusem se Balet Bratislava uvedl do povědomí veřejnosti. A Romea a Julii už mělo možnost vidět i české publikum v  Janáčkově divadle v  Brně, na největší scéně, která je v České republice k dispozici pro balet, a soudě podle reakcí diváky velmi oslovil. A to i přesto, že jak v Bratislavě, tak na zájezdech se musí Balet Bratislava obejít bez živé hudby.

Česko-slovenská moderna Mário Radačovský neplánuje z Baletu Bratislava udělat výkladní skříň svých vlastních choreografií, ačkoli je právě v plodném období. Dalšími premiérami byly komponované večery, tvořené jednou slovenskými, podruhé českými autory. Inscenace 3Balet měla za úkol předvést především síly současného slovenského tance. Příležitost dostaly významné slovenské choreografky Šárka Ondrišová, působící v bratislavském studiu ElleDanse, a Stanislava Vlčeková, členka Debris Company. V  premiéře koncem ledna představila Ondrišová choreografii Frost s námětem zimy a odcizení v mezilidských vztazích a Vlčeková Růži, taneční divadlo o pomíjivosti krásy, vzpomínce na ni a na divokost okamžiku. Pro tanečníky Baletu Bratislava to byl krok na pole tzv. současného tance se všemi jeho atributy. Czech In: Kylián – Vaculík jako další titul už názvem proklamuje spolupráci s českými choreografy. Jiří Kylián, Radačovského bývalý šéf i učitel a dodnes také přítel a rádce, světový choreograf, dovolil souboru nastudování komických Six Dances a ve slovenské premiéře bylo uvedeno náročné abstraktní číslo Falling Angels. Kylián sám nedávno řekl, že se necítí jako Čech, ale jako Čechoslovák, jeho choreografie jsou ovšem oblíbené univerzálně. Libor Vaculík byl druhým hostem a nabídl ve slovenské premiéře Slovanské dvojzpěvy, které jsou inspirovány lidovým prostředím a hudbou Antonína Dvořáka (Slovanské tance, Moravské dvojzpěvy). Premiérový večer na jaře tohoto roku doplnil Petr Zuska, šéf baletu Národního divadla v Praze, který tančil ve vlastním duetu, Lyrické, vytvořené na východoslovenské a rusínské balady. Můžeme snad doufat, že nezůstane u jednostranné návštěvy a že v dohledné době přivítáme Balet Bratislava oplátkou v Praze. A také že tento výjimečný soubor bude dále podporován, protože přináší kvalitní rozšíření nabídky tanečních inscenací a jeho práci lze chápat nejen jako uměleckou, ale i osvětovou. Lucie Kocourková, foto:BABR

glosa

List od Dunaja alebo

Nad čím uvažuje predseda MS Sme svedkami vecí vídaných i nevídaných, ale aj vecí nepredvídateľných a naopak, predvídateľných. Prevolili sme si parlament, prišla jar, kríza skutočná či mediálna je všade, kam len ľudské oko dovidí. Zažili sme veci skutočne nevídané: prišla správa, že slovenskí vedci našli recept na neviditeľnosť, čím sme sa prepracovali medzi svetovú elitu. Prestížny vedecký časopis Science uverejnil informáciu, že Slováci spoločne s  Barcelončanmi vyvinuli „plášť neviditeľnosti“. Keďže ide o  pozitívnu informáciu, je nevídané, že o tom písali iné „naše“ mienkotvorné noviny. A, pravdaže, nevídané je aj to, že výskum trval len tri mesiace. Len ešte tak nájsť sponzora, aby mohli vedci vo výskume magnetickej neviditeľnosti pokračovať! Keby sa im to podarilo, bolo by to v  našich podmienkach tiež – nevídané. Nepredvídateľné veci sú súčasťou našej každodennej súčasnosti – starkého či starkú okradnú špekulanti, vydávajúci sa za poisťovateľov. Prídete do lekárne a ceny liekov pre vás nepredvídateľne poskočili smerom hore. O nepredvídateľných veciach nás však poučuje aj história. 23. marca pred sedemdesiatimi troma rokmi nás vojensky napadol náš južný sused tesne po tom, ako uznal našu vtedajšiu samostatnosť. Hovorí sa tomu Malá vojna a naše noviny o tom zaťato mlčia. Na druhej strane sa veľkoryso venujú iným témam a z času načas celkom hanebne zaútočia na všetko, čo súvisí s národom a vlastenectvom. Ale, okrem toho a našťastie: Slovensku zase raz vládol hokej, šampionát v Helsinkách a Štokholme potvrdil, že našu vlasteneckú ustanovizeň Maticu slovenskú v dňoch šampionátu naozaj nepotrebujeme. Úspech v hokeji je veľká vec aj u nás: prebúdza u mladých vlastenecké city. A čo v ostatných mesiacoch? Asi sa budeme musieť naučiť spájať „národné“ so „štátnym“, pretože u nás sa to ešte stále nenosí. Pripomínanie si základných pilierov našej národnej histórie len málokedy absolvujeme za účasti najvyšších štátnych predstaviteľov. Moja mama mi raz na podobnú poznámku odvetila, že žiaľbohu nie je ich až tak veľa, aby stíhali všetko. No zdá sa, že svitá na lepšie časy. Sú prísľuby z najvyšších kruhov, že oslavy jubileí na konci letopočtu s trojkou, teda na budúci rok, kde sa spojí dvadsaťročie nášho štátu s  1150. výročím príchodu solúnskych bratov a so stopäťdesiatročnicou Matice slovenskej, budú konečne

aj národné a aj štátne, a tým pádom zároveň aj veľkolepé. Také, aké by mali byť. Lebo na cestách po Slovensku mám pocit, že slová z hymnickej piesne „márne vaše proti nám sú vzteky“ platia stopercentne. Uprostred apríla sme sa opovážili odhaliť bustu Karola Duchoňa na hlavnej ulici v Galante. V  poslednú aprílovú nedeľu založiť tradíciu Národných slávností na Devíne. O cyrilo-metodskej misii veľa vieme, ale sú okolo nej aj tajomstvá. Napríklad miesto posledného odpočinku sv. Metoda. Nemožno vylúčiť, že ním nie je chrám sv. Kríža v Devíne. V roku 1982 boli v krypte pod hlavným oltárom toho chrámu najmenej dvaja muži, ktorí videli sedem mŕtvych tiel a na jednom biskupské atribúty, a zachovali o tom svedectvo. Takmer všetko vieme o prvom výlete štúrovcov na ruiny hradu 24. apríla 1836. Menej sa vie o tom, že na fare v Devíne trávil letné prázdniny v roku 1785, teda dva roky pred vznikom jeho prvých jazykovedných diel, Anton Bernolák. A tento rok je v kalendári UNESCO práve rokom Antona Bernoláka, ktorý sa narodil v Slanici na Orave pred 250 rokmi (3. októbra 1762). Podarilo sa nám zorganizovať veľkú udalosť, macedónsky veľvyslanec prišiel s  prsťou zeme z Ochridu, z miest, kde pokračovala misia solúnskych bratov. Dokázali sme, že aj v  roku 2012 zhromaždí Matica tisíce ľudí, a to nie je málo. Pre niekoho však – zdá sa – až priveľa! O slovo sa prihlásili nežičlivci, ktorým ide akékoľvek vlastenectvo hore krkom, dvíha sa im z neho žalúdok. Už nestačí Maticu len „verejnoprávne“ ignorovať, otvorili už dokonca besedu, či Maticu ešte vôbec treba! Nedáme sa, odteraz už každoročne – v  spolupráci s  gréckokatolíckym prešovským arcibiskupom – metropolitom Mons. Jánom Babjakom, ale aj za pomoci bratislavského župana Pavla Freša – oslávime v poslednú aprílovú nedeľu na mieste, kde treba zastať, lebo je posvätné, na staroslávnom Devíne, súčasne dielo Konštantína (Cyrila) a Metoda, Ľudovíta Štúra aj Antona Bernoláka. Našich jazykovedcov, velikánov, ktorí všetci majú niečo spoločné s perlou našej histórie, s  Devínom. A  pokiaľ budú priaznivé vetry, obnovíme na devínskom brale aj Rastislavovu baziliku, pred ktorou – možno – vítal solúnskych bratov v lete roku 863. Teší nás aj záujem vplyvnej verejnosti o postavenie sochy Rastislava na Devíne.

Každé pripomínanie a spomínanie má cenu len vtedy, ak nás posúva k novým horizontom. Ak nás vedie k „inováciám“, k šíreniu vlastenectva na úrovni „o  poschodie vyššej“, ako v  storočí dvadsiatom: ako pocit súdržnosti všetkých občanov Slovenska a  našich krajanov žijúcich v zahraničí. Našimi prioritami sú mladí, zmiešané územia, Slováci vo svete a médiá: nové médiá formou a obsahom nezaťažené bulvárom. A to, čo od nás očakáva verejnosť – ústami ministra kultúry je „myšlienkový thin-tank v mnohých oblastiach hospodárskeho a spoločenského života“. Ale veď naozaj: bolí nás, že sa na Slovensku neobrába pôda, že namiesto toho, aby sme našich rómskych bratov a sestry naučili dorábať obilie či starať sa o kravy a ovce, poskytujeme im peniaze na drevo. A nestačí nariekať, že bývalý režim nás odučil obrábať pôdu, a  že v  móde je len a  len hojný tok peňazí. Trápi nás aj nerovnomerné rozdeľovanie bohatstva, pri tvorbe ktorého sme boli všetci: rovnosť sa rodí zo spravodlivosti a solidarity a nie z rovnej dane. Nechápeme, prečo máme naše ťažko zarobené peniaze posielať súkromným dôchodkovým či zdravotným poisťovniam. Aby z nich bohatli, a aby zároveň chýbali peniaze nemocniciam či sociálnej poisťovni? Prečo vôbec pripúšťame možnosť nešetrnej povrchovej ťažby zlata v Kremnici, Detve a inde? Prečo sme ľahostajní k  tomu, že mladí, dvadsaťroční slovenskí občania zo Šamorína nedokážu bez tlmočenia mám či otcov povedať lekárovi po slovensky, čo ich bolí? Prečo ich uzatvárame do jazykových get? „Naše“ médiá nám dennodenne v štrbavej slovenčine podsúvajú neslovenský život. Živia nás príbehmi, ktoré nie sú naše a sú aj v absolútnom rozpore s našimi tradíciami. Čítal som o relatívne ľahkom umiestňovaní našich cenných papierov na finančných trhoch v USA, lebo – obdivujú náš, slovenský príbeh. Tak ten príbeh nezatajujme, nedajme si ukradnúť jeho piliere! Zdá sa, že na Slovensku je najvyšší čas na zmenu vo verejnoprávnych médiách: ako je vôbec možné, že týždeň čo týždeň naši dobrovoľníci organizujú akcie najrozličnejšieho charakteru, a naša televízia to ignoruje? Prečo nemá celé Slovensko vedieť a vidieť, ako matičiari udržujú naše tradície, piliere nášho príbehu? Lebo koniec koncov v  každom národe ide o hľadanie spôsobov a prostriedkov, ako predlžovať úspešný príbeh. Marián Tkáč

slovenské korene

13

rozhovor

V KRÁĽOVSTVE SKLA

Život musí mať cveng... Mgr. Anna Polomová: „Sklo a jeho tvar je pre mňa niečo ako duša človeka“.

Pochádza z malého mestečka Nemšová, kde vychodila základnú školu, v štúdiu pokračovala potom na gymnáziu v Trenčíne a ukončila ho na Vysokej škole pedagogickej v Nitre. Po absolvovaní pôsobila dlhých dvadsaťdva rokov ako učiteľka, najprv na základných školách vo svojej rodnej obci, v neďalekom Hornom Srní a na Strednej poľnohospodárskej škole v Záblatí. Vyučovala hlavne slovenský jazyk a literatúru, ale vďaka ďalším aprobáciám aj doplňujúce predmety ako zemepis, francúzštinu a telocvik. Okrem vyučovania vyvíjala aj ďalšie aktivity v školských odboroch, vydávala školský časopis, zúčastňovala sa recitačných pretekov a súťaží v prednese prózy a poézie. Z rodinných dôvodov zanechala nielen milovanú pedagogiku, ale opustila aj svoj kraj a pred 12 rokmi na prelome tisícročí sa odsťahovala do Prahy. Stala sa z  nej podnikateľka v oblasti skla a postupom času aj úspešná Slovenka, ktorá propaguje svoju vlasť aj v zahraničí. O svojom životnom zvrate a o nových aktivitách sa rada podelila s našimi čitateľmi vo svojej exkluzívnej predajni výrobkov tradičnej slovenskej sklárskej firmy RONA-LR Crystal v samom srdci historickej Prahy na Spálenej ulici. Čo vás vlastne priviedlo do českej metropoly a  ako sa z  nadšenej pedagogičky stane úspešná podnikateľka? Hoci prácu v školstve som mala naozaj veľmi rada, môj osobný život a  s  tým súvisiace okolnosti ma viedli k tomuto zásadnému zvratu. Rozpadlo sa mi manželstvo a musela som sa postarať o svoje dve dcéry. Po rokoch sa objavil v mojom živote ďalší muž žijúci síce v  Prahe, ale so slovenskými koreňmi, keďže jeho otec pochádzal z  neďalekého Horného Srnia. Budúceho partnera som poznala celý svoj život, stretávali sme sa, ale „dokopy“ nás dali až spomínané osobné udalosti. V roku 2000, keď už staršia dcéra bola na vysokej škole a mladšia maturovala, oslovil ma manžel, ktorý zostal žiť v Prahe, kde podnikal so sklom, aby som prišla za ním a pracovala v jeho obchode. Opustila som teda školstvo, išla za ním a rovnými nohami som hupla do podnikateľského prostredia. Táto zmena vyvolala u mňa

14

slovenské korene

potrebu obrovského sebavzdelávania v úplne inej oblasti. Získala som nové poznatky, začala som sa v tom pomaly orientovať, až som napokon dospela k  názoru, že človek by mal aspoň raz za svoj život zmeniť svoje zamestnanie. Viedlo ma to k  tomu, že som všetko o  skle naštudovala z  vlastnej iniciatívy a  začala navštevovať rôzne výstavy – či už na Slovensku alebo v Prahe. Zároveň, vzhľadom na zahraničnú klientelu, som si musela prevetrať všetky jazyky, ktorými hovorím, to znamená francúzštinu, angličtinu a  ruštinu, aby som mohla so zákazníkmi komunikovať. Zahraničným zákazníkom rozprávam rada nielen o skle, ale aj o krásach môjho kraja a o zaujímavostiach na Slovensku. Všimol som si však, že s českými zákazníkmi, ktorí medzitým prichádzali do predajne, ste sa rozprávali svojou skutočne nádhernou, ľubozvučnou slovenčinou.

V obchode sa rozprávam s nimi iba po slovensky a verte mi, že väčšina z nich – a to nielen zo staršej generácie – je tým úprimne nadšená. Nostalgicky pritom spomínajú na dnes už kultové slovenské televízne pondelky aj na slovenské kúpele, kam chodievali za zdravím, na odborárske rekreácie v  Tatrách alebo na školské výlety po Slovensku. Pritom nestačím zdôrazňovať, že neexistuje jediná prekážka vrátane hraníc a  jazyka, ktorá by im bránila poznávať ďalej krásy mojej domoviny. Úprimne povedané dostávam sa do rozpakov, keď k nám vkročí mladá mamička, ktorá sa so mnou chce rozprávať pred svojimi malými deťmi po slovensky, a to preto, že sa znova a  znova presviedčam, že české deti tomuto jazyku „nerozumejú“, zatiaľ čo moje rovnako staré vnúčatá len čo pricestujú do Prahy, okamžite prepnú a čeština im nerobí žiadny problém. Na druhej strane zabezpečujem ubytovanie a programy v Prahe svojim bývalým kolegyniam

rozhovor zo slovenských škôl a  robím im aj sprievodcu. Niekedy to býva celý autobus aj s ich rodinnými príslušníkmi, a  pretože česká metropola sa mi stala srdečnou záležitosťou, rada ich vodím do jej najrôznejších kútov a zákutí. Z vášho rozprávania vyplýva, akoby ste vo svojom sklenom kráľovstve neboli iba obchodníčka, ale tiež informátorka zahraničných návštevníkov a propagátorka Slovenska. Mnohí zákazníci, ktorí si prišli pôvodne kúpiť sklo a počujú moju slovenčinu, prosia ma o radu a o odporúčania dovoleniek na Slovensku, chcú informácie o turisticky obľúbených, populárnych a po všetkých stránkach vyhovujúcich destináciách. Zaujímam sa o dianie na Slovensku, sledujem spravodajstvo, a  tak im viem poradiť aj v mnohých praktických veciach. Asi mám s tým úspech, lebo sa väčšinou ku mne vracajú, porozprávajú svoje zážitky a poznatky a poďakujú. Čerstvé informácie z  domova získavam pre nich predovšetkým prostredníctvom internetu, ale odoberám už roky aj časopis Slovenka. V tomto médiu sa dozviem všetko o Slovensku, čo sa týka nielen kultúry alebo spoločenského diania, ale tiež prírody a ďalších, pre ženy dôležitých a zaujímavých tém.

Skláreň RONA nadobudla kvalitou svojich výrobkov medzinárodný význam

Za ten čas, čo sme spolu hovorili, ste si vybavili niekoľko služobných hovorov, zorganizovali večerné stretnutie s  priateľmi, venovali ste čas svojmu mexickému známemu, ktorý vás prišiel navštíviť a navigovali zmäteného Angličana do Palladia. Kedy vlastne a komu predávate? Máme stálych klientov, ale chodia k nám aj pasanti z blízkych hotelov. Neďaleko odtiaľto je Francúzsky inštitút, odkiaľ k nám posielajú svojich hostí, a moju adresu ponúkajúcu zľavu som videla aj v niektorých bedekroch. Výhodou pre mňa je moja francúzština, ktorou im môžem v ich rodnej reči porozprávať aj o našich výrobkoch. Čo vás v  tejto, od pedagogiky na siahy vzdialenej činnosti uspokojuje a čo pre vás to sklo znamená? Predovšetkým je to práca s  ľuďmi, ktorá je pre mňa každý deň iná a nádherná, takže som sa do nej zaľúbila. Krása čistého skla a tvarov je pre mňa slovami ťažko vysvetliteľná. Je to niečo ako duša človeka. V novom povolaní som sa začala najskôr zaujímať, čo to sklo vlastne je, ako sa vyrába, čo je ručná a čo strojová výroba a čím sa líšia rôzne dizajnové prvky. Zohnala som si k tomu slušný počet kníh a odborných publikácií. Ako ich predavačka (nie podávačka) som musela byť pred zákazníkmi pripravená odpovedať na všetky ich otázky. Keď máte svoj vlastný obchod, musíte byť zároveň aj manažér, marketingový pracovník a  trpezlivý poslucháč, než sa kupujúci rozhodne, čo si vlastne z tejto nádhery odnesie. Majstrovstvo našich sklárov s neuveriteľne precíznou a nádhernou ručnou prácou dokážu oceniť predovšetkým cudzinci.

Očarená krásou čistého skla a tvarov

slovenské korene

15

rozhovor stihneme prebrať život aj po praktickej stránke s jeho každodennými starosťami a problémami. Vraciam sa vždy dobre naladená pozitívnou energiou a s treskou, bryndzou a korbáčikmi.

Pri rozhovore prejavila svoje sympatie aj k médiám

Záujem je iba o ručnú výrobu? Nie, ale tvorí zhruba dve tretiny ponuky a znalci vedia, že naša skláreň vyrába pre všetky okolité štáty renomované značky, ktoré nechcem menovať, a oni si k tomu pridávajú len svoje etikety a reprezentačné obaly. Všetko ostatné pochádza z našej sklárne a tí, ktorí o tom vedia, si chodia nakupovať k nám. Predpokladám, že hovoríte o sklárni v Lednických Rovniach a  o  jej značke RONA-LR Crystal, ktorú zastupujete. Názov firmy má priamu súvislosť s názvom obce. Za monarchie v úradnom jazyku maďarčine bol názov Lednicróna. Nie sme však ich reprezentačný predajca, i  keď podstatnú časť výrobkov berieme odtiaľ. V miestnom kaštieli sa nachádza tiež obdivuhodná zbierka štýlov, vzorov a módnych trendov v priereze jedného storočia. Tam som bola zasvätená do najrôznejších tvarov, poučili ma, aké sklo a na čo sa používa a  samozrejme ma zoznámili aj s  technológiou výroby. Potom už len záležalo na mne, aký výrobok užívateľovi odporučím, pretože niekto má rád modernu, iný štýlové umenie a ďalší starožitné. To všetko som sa musela naučiť, aby som vedela poradiť každému zákazníkovi. Napadlo vám niekedy, čo by ste teraz robili, keby ste pred tými 12 rokmi neboli odišli zo Slovenska? Som presvedčená, že by som zostala v školstve, ale spolu s Edith Piaf tiež „ničoho neľutujem“. Práca, ktorá ma napĺňa, je vlastne aj o  umení, ktoré je mi blízke a  vo voľnom čase sa mu v Prahe aj venujem. Spolu so slovenskými priateľkami sme sa pred pár rokmi rozhodli založiť Medzinárodný klub Slovenka. Inšpirovala nás k  tomu skutočnosť, že sme hľadali nejaký priestor, kde sa budeme schádzať pri najrôznejších príležitostiach. Najskôr sme sa vzájomne informovali a rozoberali situáciu v Čechách a na Slovensku, potom to boli praktické záležitosti a pomoc napríklad pri hľadaní bytov a rôznych služieb potrebných pre každodenný život. Stále viac sme sa začali neskôr zameriavať na tu žijú-

16

slovenské korene

cich slovenských umelcov, spisovateľov, maliarov, skrátka na ľudí, ktorých mená doma niečo znamenajú, ale v Čechách neboli veľmi známi. Začali k nám chodiť na zaujímavé besedy, ktoré moderujem dodnes veľmi rada. Je to pre mňa ďalšia príležitosť opätovne zužitkovať svoje skúsenosti so slovenským jazykom. Klubové večery bývajú plné zaujímavých tém z oblasti umenia, zdravotníctva, ale tiež módy alebo napríklad aj hvezdárstva. Veľký priestor venujeme i podpore talentovaných detí a mládeže. Pre nás sú inšpiratívne aj v tom, že prítomné dievčatá a ženy sršia nápadmi a navrhujú nám ďalšie témy. Patrí k  nim tiež spoločná návšteva divadla rovnako ako prechádzky Prahou a výlety do jej okolia. Žiaľ, rastúcemu záujmu účastníčok nemôžeme plne vyhovieť vzhľadom na ťažkosti súvisiace s prenajímaním vhodných priestorov. Slovenský duch vám zostal zachovaný aj v  Prahe, ale predpokladám, že kontakty s domovinou nie sú len virtuálne. Rodinu na Slovensku navštevujem minimálne raz za mesiac a aj počas krátkeho pobytu

Aktivistky z Medzinárodného klubu Slovenka

Ja si zasa vozím čerstvú zeleninu z  bratislavského Centrálneho trhoviska, kapustu zo Stupavy a špargľu z Levárov... Nezabudli ste náhodou na vašu vychýrenú slivovičku? V Medzinárodnom klube vás poznajú nielen ako brilantnú moderátorku, ale tiež ako priateľku, ktorá si pri dobrom vínku aj rada zaspieva, dokáže zabaviť spoločnosť a nikdy sa na nič nesťažuje a nenarieka nad osudom. Áno, máte pravdu. Priatelia doma na Slovensku i v Prahe mi veľakrát pomohli pri prekonávaní rôznych prekážok, vážim si ich, som rada s nimi a verím, že tak ako moja rodina ani oni ma nikdy nesklamú a budem mať u nich oporu ako doposiaľ. V  úvode ste spomínali svoje dve dcéry. Čo teraz robia a aký je váš rodinný život? Mám báječnú rodinu a  som šťastná. Staršia Hanka pracuje ako inžinierka na vojenskej správe v  Trenčíne a  zať je úspešný podnikateľ. Mám dvoch úžasných vnukov, 12-ročný Oliver je nádejný slovenský hokejový brankár a 5-ročný Jurko zasa naše slniečko. Druhá dcéra Janka žije v Atlante a hoci je to ďaleko za oceánom, vďaka skypu a  ďalším komunikačným vymoženostiam sme v neustálom každodennom kontakte. Prezradíte nám aj vašu životnú povrávku? Ako učiteľka som rada a často chodievala so svojimi žiakmi a študentmi na výlety a exkurzie na miesta, kde žili a tvorili naši najznámejší spisovatelia, básnici a ďalší národní dejatelia. Všimli sme si pritom aj jedno menej známe motto ich obľúbeného Martina Kukučína, ktoré znie: „Život musí mať cveng...“ Juraj Rácz, foto Jiří Mevald

PROGRAMY Program Slovenského inštitútu v Prahe na mesiac jún 2012 Do 11. 6 Galéria SI

8. 6. 19:00 Modrá sála SI

27. 6. 10:00 Modrá sála SI

XXL pohľadov na slovenské výtvarné umenie

SLOVENSKÍ PESNIČKÁRI TROJKA ZUZANY HOMOLOVEJ

SLOVENSKÁ POÉZIA A PRÓZA

MILAN DOBEŠ POHĽADOM TOMÁŠA ŠTRAUSA Výstava nestora slovenského (vlastne československého) konštruktivizmu prezentovaná pohľadom jedného z najvýznamnejších slovenských historikov a kritikov výtvarného umenia. 2. a 4. 6. Divadlo bez zábradlí, Jungmannova 31, Praha 1 SLOVENSKÉ DIVADLO V PRAHE 17. ročník divadelného festivalu. 2. 6. 19:00 Radošinské naivné divadlo, Bratislava Stanislav Štepka: Šťastné konce – česká premiéra Melancholická komédia o  najdôležitejších miestach v  srdci, v  ktorej sa prelínajú životné cesty a pestré ľudské osudy veľmi svojráznych hľadačov prvých a možno aj posledných lások. Réžia : Juraj Nvota Hrajú: Stanislav Štepka, Zuzana Krónerová... a ďalší. 4. 6. 19:00 Štúdio L+S, Bratislava György Spiró: Prach Zamysleli ste sa už nad tým, čo by vás mohlo vytrhnúť z každodennosti? Z letargie zaužívaného kolobehu všedných dní? Hlavná výhra v lote! Áno! Čo všetko sa môže stať, keď do fádnosti všedných dní naozaj udrie blesk z jasného neba vo forme miliónov? Réžia: Juraj Nvota Hrajú: Szidi Tobias, Attila Mokos 7. – 10.6. Kolín KMOCHOV KOLÍN 49. ročník festivalu dychových hudieb.

Koncert najvýznamnejšej slovenskej pesničkárky, bývalej členky pražského pesničkárskeho združenia ŠAFRÁN. Spolu s ňou vystúpia huslista Samo Smetana a gitarista Miloš Železňák. 9. 6. 13:00 ČRo Leonardo ČRO LEONARDO Rozprávanie po slovensky o Slovensku a o Slovákoch.

Projekt s podporou MŠMT ČR 20. 6. 18:00 Modrá sála SI FOTOSALÓN SK JANA ČAVOJSKÁ: TISÍC ŽIVOTOV

14. 6. 18:00 Galéria SI XXL pohľadov na slovenské výtvarné umenie

Výstava potrvá do 31. júla 2012.

ŠTEFAN PAPČO POHĽADOM RICHARDA GREGORA

21. – 23. 6. Praha

Príroda, hory a človek, ktorý nie je konkurent ale partner tohto sveta. Horolezec ako výtvarník či výtvarník ako horolezec? Mladý slovenský umelec Štefan Papčo pohľadom mladého slovenského historika umenia Richarda Gregora.

UNITED ISLANS OF PRAGUE

KDYBY TISÍ KLARINETŮ Projekcia filmu pri príležitosti nedožitého životného jubilea slovenského režiséra Jána Roháča (1932 – 1980). Hosť večera: Jiří Suchý

14. – 16. 6. Telč ARTS & FILM TELČ

Slovensko na festivale zastupujú: 9. 6. o 14:00 – Rozprávky sú pohádky. Workshop pre deti.

26. 6. 10:00 Modrá sála SI

9. 6. o 17:00 - Dychový orchester Sobotienka Rimavská Sobota

ROZPRÁVAJME SI ROZPRÁVKU

9. 6. o 20:50 - Umelecký súbor Lúčnica

Výchovno-dramatický program pre deti o slovenčine a jednej rozprávkovej krajine.

10. 6. o 12:00 - Hudba Ministerstva vnútra SR

Účinkujú: Viera Kučerová a Martin Matejka

Na stránkach svetového portálu Slovákov nebudú chýbať v sekcii OSOBNOSTÍ ani príbehy, úspechy a ľudské posolstvá slovenských športovcov, ktorých životné aj športové osudy sú popísané neraz príbehmi na hranici fantastiky. Boli a sú medzi nimi takí, ktorých za hranice vlasti vyslala nežičlivosť času či bezperspektívnosť hospodárskeho stavu krajiny, iní zasa, predchnutí slobodomyseľnosťou a túžbou usporiadať si svoj

Účinkujú: Viera Kučerová a Martin Matejka

Výstava prináša príbehy pacientov nemocníc v Južnom Sudáne, v ktorých pracujú aj slovenskí lekári, vysídlencov v Gruzínsku, rumunských Slovákov, indických cirkusantov, gruzínskych zápasníkov, čínskych lodníkov, egyptských svadobčanov a ešte mnohých ďalších. Šesťdesiatpäť farebných fotografií na plátne zachytáva pestrosť súčasného sveta a jeho veselé aj vážne momenty. Jana Čavojská (1980) sa vo svojej reportážnej fotografickej tvorbe zameriava na každodenný život bežných ľudí, ich problémy a radosti, dopady rozhodnutí vo sfére „veľkej politiky“ na mikrosvet v rôznych častiach sveta.

11. 6. 18:00 Modrá sála SI

8. ročník filmového festivalu o  európskom umení.

PORTÁL OSOBNOSTÍ

Komponovaný literárny program pre SŠ.

život bez ideologických príkazov, volili strastiplnú púť športových vyhnancov – emigrantov. Ani v časoch hviezdnej kariéry však nezabúdali, kde a v akom jazyku sa naučili svoje prvé „ďakujem“, ani na to, na akom štadióne, antuke či ľade sa ich kolená sfarbili prvými modrinami.   Mnohí zo slovenských športových legiend, ktoré počas a najmä po skončení kariéry splynuli či už v Nemecku, Francúzsku, Švédsku, Švajčiarsku, Kanade či Spojených štátoch s ich novou vlasťou sa po skončení kariéry venujú biznisu, ďalší pokračujú v aktivitách na poli trénerskom či funkcionárskom. žurnalistická objavnosť.

Slovensko na festivale zastupujú skupiny: 21. 6. Klub Vagon - Got Blue Balls 23. 6. Garage Stage - ZVA 12-28 Band 23. 6. Euro Jazz Stage - Dirty Disco Rockers www.unitedislands.cz 25. 6. 18:00 Modrá sála SI LITERÁRNY CIRKUS Mila Haugová V rámci pravidelného predstaví vydavateľ K. K. Bagala významnú slovenskú poetku, ktorá oslavuje 70. narodeniny vydaním zbierky memoárových poviedok Tvrdé drevo detstva. Zmena programu a termínov vyhradená!

Výnimoční športovci si pozornosť zasluhujú na rovnakej úrovni ako poprední predstavitelia politiky, vedy, duchovného života, kultúry, literatúry či umenia. Tobôž, ak práve vďaka ich športovým úspechom mimoriadnej svetovej úrovne, sa v rôznom čase i priestore začalo Slovensko skloňovať v  médiách či v  spoločenských kruhoch s  väčšou frekvenciou uznania. Prejavy talentu i ľudských čŕt slovenských športovcov žijúcich v cudzine dotvárajú hodnoverný obraz o vysokej morálnej úrovni a kultivovanosti našich ľudí, schopných v mnohorakých podobách obohatiť vnemy spoločností krajín, do ktorých sa včlenili. -ľp-

slovenské korene

17

DIVADLO

Zlín:

Festival Setkání 2012 Stretnutie Zájem diváků trvá Česko-slovenský divadelní maraton Setkání 2012 Stretnutie, který ve dnech 20. až 26. května pořádalo již posedmnácté Městské divadlo Zlín, se vydařil. Divadlo disponovalo nižším rozpočtem, než v  předchozích ročnících, počet návštěvníků se však oproti minulým letům mírně zvýšil.

často dojemných či komicko groteskních. Gazdova krv využívá prolínání časových i dějových pásem. Příběh se odehrává po listopadu 1989, jeho součástí jsou i retrospektivy do 70. let, kdy se Gazda dostal do kontaktu s STB. Neopakovatelná je situace s neteří z Ameriky (Zuzana Konečná), které má Gazda představit krásy Slovenska, nebo interview s Redaktorem (Marián

Prach s A. Mokosom

pár ve složení Szidi Tobias a Attila Mokos? Hra se odehrává v jedné kuchyni za jediného dopoledne a točí se nejen kolem výhry. Řeší také široké společenské problémy: rodičů, dospívajících dětí, přátel, rodiny, kolegů, práce, nezaměstnanosti a dokonce i mafii.

Gazdova krv s M. Nogom

Na dramaturgicky vyhraněnou přehlídku novinek z českých a slovenských divadel zavítali populární slovenští herci Miroslav Noga a Juraj Kukura, zpěvačka a herečka Szidi Tobias. Mezi největší divácké hity patřila Gazdova krv Divadla Astorka Korzo ´90 Bratislava, která po slavnostním zahájení festivalu vyprodala Velký sál. V inscenaci se v jedné z hlavních rolí představila charismatická šansoniérka a patronka festivalu Szidi Tobias, se kterou se pak mohli návštěvníci „setkat – stretnúť“ ještě dvakrát a to v inscenaci Prach Štúdia L + S Bratislava a na koncertě kde zazpívala svým sametovým chraplavým hlasem písně z nové desky Ať se dobré děje. Slovensko bylo zastoupeno nejen v  úvodu ale i na závěr festivalu, který ukončil Činoherní klub Praha s inscenací Kukura, se kterou do festivalového Zlína zavítal uhrančivý Juraj Kukura (letos v nejužší nominaci na Cenu Thálie za mimořádný mužský jevištní výkon) a věčně usměvavá Veronika Žilková. Gazdova krv režiséra Juraje Nvoty je příběh Gazdy (Miroslav Noga), spisovatele, který žije v Devínskej Novej Vsi se svou Ženou (Szidi Tobias). V jeho životě hraje velkou roli matka Klára (Zita Furková), Dcera (Rebeka Poláková) a tajná láska Číňanka (Petra Vajdová). Vztah Gazdy k jeho nejbližším prochází různymi fázemi náklonnosti a Gazda prožívá množství emotivních situací,

18

slovenské korene

Labuda ml.) pro prestižní slovenský porevoluční deník. Součastí děje jsou Gazdovy názory - unikátní záznam zvláštního myšlení a originálních filozofických úvah slovenského spisovatele a autora předlohy Rudolfa Slobody. Prach Štúdia L+S Bratislava je komedií o tom, co všechno se může stát, když do fádnosti všedních dnů z čista jasna udeří blesk ve formě milionů. Jak si s výhrou snů v lotě poradí manželský

Z  finančních důvodů se mnohaletá zlínská mezinárodní divadelní přehlídka letos zúžila na česko – slovenské Setkání 2012 Stretnutie. Navzdory výrazně omezenému rozpočtu v hlavním programu účinkovaly dva soubory z Bratislavy, ostatní hosté byli z  Česka. Do „města obuvi“ krom běžného publika i letos zavítalo i několik desítek studentů nejrůznějších divadelních oborů,divadelní kritici a novináři z  Česka i Slovenska. Mgr. Veronika Jurčová, foto:MDZ

Charizmatická Szidi Tobias sa predstavila nielen ako speváčka, ale aj herečka

Vydavateľstvá

V centre záujmu kniha V polovici mája sa na pražskom Výstavisku v Holešoviciach konal už po 18. raz knižný veľtrh Svět knihy. Za štyri dni sem prišli tisícky ľudí, aby si pozreli, prelistovali či kúpili niektoré z kníh, ktoré pre nich pripravili vystavovatelia. Čestným hosťom bolo Rumunsko, a pripravilo sa veľkolepo. Okrem toho, že sme na akciách mohli počúvať tento pre nás trochu nezvyklý jazyk - i keď románsky - mohli sme diskutovať s rumunskými spisovateľmi, ale si aj vyskúšať rumunské remeslá, zažiť rumunské tance a ochutnať rumunské vína. Tance zo župy Alba, podmanivá rumunská ľudová hudba s balkánskymi tónmi, kroje z oblasti Maramurešu so zelenou, červenou a modrou farbou či čiernobiele z oblasti Sibiu a zanietenosť mladých tanečníkov na pódiu nenechali nikoho stáť opodiaľ. Aká bola slovenská účasť? Slovensko malo na veľtrhu už tradične spoločný stánok vydavateľov pod egidou Literárneho informačného centra (LIC). V čom sú výhody spoločného stánku a čo všetko bolo možné tentoraz obsiahnuť – na to som sa opýtala riaditeľky LIC Miroslavy Vallovej. „Literárne informačné centrum má za úlohu umožniť vydavateľom, a  to aj tým najmenším, aby sa mohli zúčastniť na medzinárodných veľtrhoch, čo by so samostatným stánkom nebolo možné. Každý vydavateľ má možnosť predstaviť na tomto stánku svoju produkciu. Môže tu rokovať, má tu zázemie aj servis. Tento rok je silná účasť vydavateľov, prezentujú obrazové publikácie, náučnú literatúru aj beletriu. V súčasnosti máme na Slovensku veľmi silnú ženskú literatúru, a to na dvoch úrovniach: aj na úrovni takej tej konzumnej, ale aj na úrovni najvyššej. Máme vynikajúce autorky, ktoré prezentujú svoje knihy v hojnom počte.“ LIC okrem iného podporuje aj vydávanie kníh slovenských autorov v zahraničí. Vo vitríne boli vystavené tituly, ktoré v poslednom čase vyšli v češtine, a nebolo ich málo. Pavol Rankov, Dušan Šimko, Michal Hvorecký, Balla, Jana Beňová, Juraj Šebesta, Márius Kopcsay a iní. Akú odozvu zaznamenávajú títo autori a čo sa chystá vydať v Čechách? „Veľký úspech, aj obchodný, zaznamenala kniha Juraja Šebestu Keď sa pes smeje alebo kniha Emire Khidaer – je to popularizujúca kniha o arabskom svete, ktorá mala úspech aj na Slovensku a v Čechách vyšli už dve dotlače. Ale sú aj knihy, ktoré sa veľmi dobre nepredávajú.

Blíži sa Svet knihy 2013, kde by Slovensko malo byť čestným hosťom. Takže sme absolvovali celú sériu stretnutí s  českými vydavateľmi a  prerokúvali sme možnosti vydania slovenských autorov k budúcoročnému veľtrhu. Záujem je veľký. Pripravujú sa diela jednak z detskej literatúry, ale aj z oblasti beletristickej ako aj poézie.“ Na Slovensku sa plánuje vypracovanie rozsiahlej databázy autorov a titulov. Čo všetko v nej bude? „Existuje veľký európsky projekt Book in Print (Knihy v tlači), ku ktorému sa chystá pripojiť aj Slovensko. Malo by sa to dať do pohybu od začiatku budúceho roku. Bude mať za úlohu rozhýbať proces absolútne presnej informovanosti o všetkých tituloch. Vydavatelia budú musieť dodávať presné údaje všetkého možného druhu spolu s anotáciou titulu, aby sa verejnosť okamžite v reálnom čase mohla dozvedať o tituloch, ktoré sa pripravujú.“ Miroslava ValLová: „Ľudia, ktorí čítajú, vnímajú svet naplno.“ Marián Geišberg: „Obdivujem, s akým záujmom sem ľudia prišli a akú moc má literatúra.“ Pozornosť návštevníkov veľtrhu priťahovali aj tentoraz sprievodné podujatia. Nebolo v silách jednotlivca obsiahnuť čo len ich zlomok, a  tak bolo nutné vyberať. Stretnutie s legendou poľskej reportáže Hannou Krall, s nemeckým autorom Michaelom Kumpfmüllerom nad jeho knihou o poslednom

roku života Franza Kafku či vyhlasovanie cien Klubu autorov literatúry faktu, kde sa laureátom zvláštnej ceny Miroslava Ivanova za trvalý autorský prínos pre českú a slovenskú literatúru faktu stal Slavo Kalný – to bol môj výber. No a napokon takpovediac ústredná tohtoročná slovenská akcia – prezentácia knihy Genius loci. Najstarší slovenský kontinuálne vychádzajúci časopis, Krásy Slovenska, oslávil vlani deväťdesiatku. Redakcia, spätá s vydavateľstvom Dajama, si kládla otázku: ako si pripomenúť jubileum čímsi, čo by malo nadčasové trvanie. Rozhodli sa vydať knihu. Genius loci (roz)hovory o Slovensku. Nájdeme v nej rozhovory s 20 osobnosťami Slovenska zo sféry umenia a vedy, ktoré vyšli časopisecky v rokoch 2005 až 2011. A nie sú to hocaké osobnosti! Nielenže prerazili vo svojom odbore a stali sa uznávanými a známymi, ale tiež sa verejne angažujú a neľutujú námahu pre Slovensko aj niečo urobiť. Vzniklo aj polygraficky nádherné dielko, ktoré slávilo úspech na jesennom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave. Teraz ho prišli predstaviť do Prahy. V programe vystúpili okrem editorov Daniela Kollára, inak aj šéfredaktora vydavateľstva Dajama, aj editor Mikuláš Huba, riaditeľka LIC Miroslava Vallová a hudobný sprievod obstaral jeden z respondentov knihy, herec Marián Geišberg spolu so synom Martinom. Ukážky z  tejto jedinečnej knihy prinesieme v letnom magazíne Slovenských Koreňov. Jarmila Wankeová, foto:DAJ

Šikovný sprievodca do ruky

Vydavateľstvo Akcent Třebíč ponúka v českom preklade sprievodcov po slovenských pohoriach z  dielne vydavateľstva Dajama z  edície S batohem po Slovensku. Vyšli už Vysoké Tatry, Západné Tatry, Slovenský ráj, Malá Fatra, Velká Fatra a  ďalšie. Knižky formátom tak akurát do ruky obsahujú všetky potrebné informácie pre turistu, ktorý do horstva vyráža a hodlá sa v ňom pohybovať najmä peši. Ilustrujme to na príklade Vysokých Tatier: Turista (alebo skupina turistov) príde napríklad do Starého Smokovca a zvažuje, kam sa vydať. V knižke si nájde možný výber túr z východiska Starý Smokovec podľa náročnosti. Nájde tam časový rozvrh túry, prevýšenie, popis túry s možnými variantmi (odbočeniami), mapu v mierke 1 : 50 000, stručný popis objektov po ceste (napr. Zamkovského chaty, Skalnatého plesa a pod.). V úvode knižky nechýba desať základných zásad bezpečného pohybu v horách, desať základných pokynov pri pohybe po turistických chodníkoch apod. Na konci nájdeme ešte mapu v mierke 1 : 25 000, na ktorej sa možno zorientovať v celkovom masíve Tatier. Je tu aj register a  slovensko-maďarsko-nemecko-anglicko-poľský slovník. Veľmi šikovné najmä pre turistov, ktorí sa v Tatrách ešte nepohybujú ako doma, nehodlajú vyliezť napríklad Hokejku a  nechcú v batohu nosiť siahodlhé popisy túr. J. W.

slovenské korene

19

KINEMATOGRAFIA Miroslava Krobota, vedľajšia rola vyniesla ocenenie českej herečke Taťjane Medveckej, ktorá v ďakovnej reči predviedla aj svoju bezchybnú slovenčinu, a v rovnakej mužskej kategórii akademici ocenili Mareka Geišberga. Rovnako šesť národných filmových cien získal Cigán Martina Šulíka, ktorý zvíťazil v kategóriách Najlepšia filmová réžia, Najlepšia filmová kamera (Martin Šec), Najlepší filmový strih (Jiří Brožek), Najlepší filmový zvuk (Peter Mojžiš), Najlepšia pôvodná filmová hudba (Vladimír Godár) a Najlepšie návrhy kostýmov (Katarína Hollá).

Filmové ceny Slnko v sieti 2012 Slávnostné udeľovanie národných filmových cien Slnko v sieti 2012 ovládli snímky Dom a Cigán, ktoré kraľovali aj zoznamu kandidátov, keď mali v hre zhodne po 12 nominácií. V novej budove Slovenského národného divadla v Bratislave vyhlásili za najlepší film snímku Dom, ktorá získala spolu šesť ocenení, vrátane trofeje za scenár pre Zuzanu Liovú, a absolútne ovládla aj herecké kategórie. Scenáristka a režisérka vyjadrila zo zisku cien nadšenie. „Ako matka som hrdá na svoje dieťa. Ceny nás tešia všetkých, máme z toho radosť. Ale myslím si, že aj Cigán aj Marhuľový ostrov sú veľmi dobré filmy a som rada, že sa slovenská tvorba začala prebúdzať,“ uviedla. Hoci za réžiu cenu nezískala (predbehol ju Martin Šulík), herci Liovú za režisérsky prístup chválili. Ona sama prezradila, že sa snaží čo najzrozumiteľnejšie odkomunikovať, čo by od svojich spolupracovníkov chcela. „Či sa mi to darilo alebo nedarilo, už musia posúdiť oni. Ale vždy som dostala od nich to, čo som chcela," skonštatovala Liová. Jej režisérske vedenie prinieslo svoje ovocie aj v prípade hereckých kategórií. Slnko v sieti za ženský herecký výkon v hlavnej úlohe získala Judit Bárdos, za mužský herecký výkon v hlavnej úlohe ocenili českého herca

Katarína Kerekesová

20

slovenské korene

Miroslav Krobot a Zuzana Liová

Režisér Martin Šulík si prevzal aj cenu za najlepší dokumentárny film, ktorým sa stala jeho snímka 25 zo šesťdesiatych alebo Československá nová vlna I. a II. „Neberiem to ako cenu pre mňa, ale cenu pre všetkých tých, ktorí v šesťdesiatych rokoch točili filmy," povedal pri preberaní ocenenia filmár, ktorý bol podľa vlastných slov prekvapený, pretože si myslel, že jeho snímka vyhrať nemôže, lebo je "atypická". Prvú cenu večera si za animovaný film Kamene prevzala režisérka Katarína Kerekesová. Slnko v sieti za najlepší výtvarný počin si prevzali Jan Švankmajer a Veronika Hrubá za výtvarné riešenie animácií a architektonické riešenie filmu Prežiť svoj život. Cenu za krátky hraný film Ľahký vánok dostala afganská filmárka Sahraa Karimi. Za najlepší zahraničný film v slovenskej distribúcii vyhlásili Melanchóliu Larsa von Triera. Počas galavečera si mohli diváci postupne pozrieť aj zostrihy najlepších slovenských filmov z päťdesiatych, šesťdesiatych, sedemdesiatych, osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia. V úlohách významných hostí sa predstavili herci a herečky zastupujúci jednotlivé obdobia, ako Mária Kráľovičová, Eva Krížiková, Ladislav Chudík, Stano Dančiak, Marián Labuda, Leopold Haverl, Emil Horváth, Ľubomír Paulovič, Milka

KINEMATOGRAFIA

Martin Šulík

Zimková, Zdena Studenková, Andy Hryc a Maroš Kramár. Nechýbala ani prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Emília Vášáryová, ktorá odovzdala ceny za Výnimočný prínos slovenskej kinematografii. Tie získali kameraman Tibor Biath a režisér a scenárista Eduard Grečner. O ocenenia sa v aktuálnom ročníku uchádzali slovenské filmy a s nimi spojené tvorivé výkony, ktoré mali premiéru v rokoch 2010 a 2011. Národné filmové ceny Slnko v sieti predstavujú slovenskú podobu národných filmových cien, akými sú vo Francúzsku Cézar, v Taliansku David, v Českej republike Český lev a v Spojených štátoch amerických Oscar. Organizátorom a garantom je Slovenská filmová a televízna akadémia. Názov ceny odkazuje na prelomový film československej kinematografie šesťdesiatych rokov, film režiséra Štefana Uhra Slnko v sieti. Ivan Bor, foto:autor

Prehľad víťazov a víťaziek národných filmových cien Slnko v sieti 2012 Najlepší celovečerný film: Dom (Zuzana Liová) Najlepší dokumentárny film: 25 zo šesťdesiatych alebo Československá nová vlna I. a II. (Martin Šulík) Najlepší animovaný film: Kamene (Katarína Kerekesová) Najlepší krátky hraný film: Ľahký vánok (Sahraa Karimi) Najlepšia filmová réžia: Martin Šulík (Cigán) Najlepší filmový scenár: Zuzana Liová (Dom) Najlepšia filmová kamera: Martin Šec (Cigán) Najlepší filmový strih: Jiří Brožek (Cigán) Najlepší filmový zvuk: Peter Mojžiš (Cigán) Najlepšia pôvodná filmová hudba: Vladimír Godár (Cigán)

Taťjana Medvecká

Najlepší výtvarný počin: Jan Švankmajer, Veronika Hrubá (Prežiť svoj život - architektonické riešenie filmu a výtvarné riešenie animácií) Najlepšie návrhy kostýmov: Katarína Hollá (Cigán) Najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe: Taťjana Medvecká (Dom) Najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe: Marek Geišberg (Dom) Najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe: Judit Bárdos (Dom) Najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe: Miroslav Krobot (Dom) Najlepší zahraničný film v slovenskej distribúcii: Melanchólia (Lars von Trier)

Judit Bárdos

slovenské korene

21

JUBILANTI

PREKLADATEĽKA, KERAMIK A SOCHÁR R. ŽIARANOVÁ-DVOŘÁKOVÁ: Sedem parížskych večerov Prechádzala som sa po Paríži bez dokladov aj otravnej batožiny, nechýbal mi kabát ani dáždnik, hoci bola neskorá jeseň. Potmolila som sa po bohémskom námestí du Tertre, nakúkala ponad plece maľujúcim umelcom na Montmartri, prezrela som si Picassovu výstavu i ďalšie vzácne diela v galériách a múzeách. S obrátenou hlavou dohora som vzhliadala na Víťazný oblúk, vyviezla sa na najvyššiu plošinku Eiffelovej veže, vo veľkolepej katedrále Notre-Dame som si zaspomínala na Esmeraldu a  zaľúbeného hrbáča z  románu Chrám Matky Božej v Paríži, ktorého časť Victor Hugo situoval práve do týchto priestorov. Loďkou som sa previezla po Seine a nakukla do chýrnych parížskych vydavateľstiev. A keby len to! Stretla som sa s  autorom svetového bestselleru Motýľ - Henrim Charriérom, ba aj s bezrukou a beznohou autorkou knihy Taká som sa narodila Denis Legrixovou, ktorú sme si mohli prečítať aj u nás. Do tohto, dovtedy mne neznámeho sveta, ma pozvoľna, nonšalantne, pritom veľmi pútavo voviedla autorka novej, presnejšie obnovenej a  doplnenej knižky Sedem parížskych večerov. Ruženu Žiaranovú-Dvořákovú, ktorá si v  týchto dňoch pripomína svoje 82. narodeniny, pozná literárna verejnosť ako erudovanú prekladateľku až 114 kníh. Vari najznámejším je román L. N. Tolstého Vojna a mier. Za preklad tohto vzácneho diela dostala nielen Cenu Jána Hollého, ale jej zaň udelili aj medailu na svetovom kongrese v Moskve. Preložila tiež román Henriho Charriéra Motýľ, ktorý u nás vyšiel až v piatich vydaniach. Okrem množstva francúzskych prekladov sprístupnila našim čitateľom aj diela významných ruských spisovateľov, akými boli Konstantin Paustovskij, Iľja Erenburg, Valentin Rasputin i ďalší. Svoje dojmy z týždenného pobytu, na ktorý v časoch socializmu čakala celých desať rokov a  podarilo sa jej ho uskutočniť len vďaka opa-

22

slovenské korene

kovaným pozvaniam svojej bývalej profesorky francúzštiny, podáva prirodzene a mimoriadne jemným, kultivovaným spôsobom, navyše s nádychom skromnosti. Morálka, ktorá je pre pisateľku zákonom, jej neumožnila nechať rozhorieť svoje city k  novej známosti. Zámerne neopisuje vzhľad maliara, s ktorým sa spozná v kaviarni, kam sa uchýli pred prudkým lejakom, neuvádza vek tohto muža, vyzdvihuje iba jeho znalosti a intelekt, no s veľkou pravdepodobnosťou nebude na zahodenie, keďže v  nej napriek sebazapreniu otvára ventil potlačovaného ženstva. Novela autorky Ruženy Žiaranovej-Dvořákovej má v sebe nielen dramatické napätie, veď pomaličky, takmer detektívnym postupom odhaľuje čitateľovi utajovaný svet súkromia jednotlivých postáv, najmä obetavej a láskavej učiteľky Sul, vďaka ktorej po rokoch znova navštívila Paríž, miesto svojho niekdajšieho študijného pobytu. Dokáže takmer plasticky priblížiť túto svetovú metropolu a veľmi inteligentne nazrieť do jej dominantných kultúrnych a umeleckých objektov. Obsah knihy umocní aj obálka, vystihujúca atmosféru príťažlivého parížskeho prostredia. Autorka vybrala tento motív spomedzi kolekcie reprodukcií obrazov vyhľadávaného majstra Chardona. Maliara, žijúceho v Paríži, kam emigroval krátko po okupácii Československa. Tento Slovák Jozef Chromý pochádza z Piešťan a v tamojšej Mekke výtvarníkov si svojím talentom získal medzinárodné uznanie. Pred 15-stimi rokmi vyšla táto kniha vo vydavateľstve Ikar. Nečudo, že sa verejnosť dožadovala opätovného vydania novely Sedem parížskych večerov, ktorú autorka doplnila o ďalšie zaujímavé informácie z posledného obdobia svojej prekladateľskej činnosti.

I. BIZMAYER: Skvosty z hliny Prozaická hlina sa pod jeho šikovnými rukami mení na poetické umelecké predmety. Jeho keramické práce obdivujú návštevníci výstav a múzeí nielen u nás, kde mal už viacero prezentácií v galérii v Trenčíne, Martine, v Mirbachovom paláci v Bratislave či v tamojšom Slovenskom národnom múzeu. Stálu expozíciu má už osemnásť rokov v priestoroch renesančnej bašty patriacej Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre.

Upútal už svojou prvou autorskou výstavou, usporiadanou v Prahe v roku 1950, na ktorej mohla verejnosť vidieť nádhernú Čatajskú nevestu z roku 1943, plastiku Dievča z Maríkovej, vytvorenú v roku 1944, ale aj figúrky dievčat a žien z moravského Vlčnova a Luhačovíc, ba aj sedliaka z rodnej obce Košolná pri Trnave. Spomínaná výstava mala taký úspech, že o päť rokov sa do Prahy so svojimi figúrkami vrátil znova. Obrovský ohlas na jeho pôvabné keramické plastiky sa rozleteli aj do zahraničia, a tak vystavoval v Budapešti, Moskve, Sofii, Berlíne, Káhire i Montreale. Samozrejme aj v neďalekej Viedni, kam sa s pribúdajúcimi plastikami v podobe figúr i tanierových reliéfov rokmi vracal. Vo viedenskom národopisnom múzeu opakovane vystavoval ženské i  mužské postavičky v  slovenských národných krojoch, no vo svojej figurálnej tvorbe priblížil aj niekdajší svet vidieckych ľudí. Zachytil ich jednak pri mnohorakých prácach - vinohradníckych, remeselníckych - ako medovnikárov, džbánkarov, včelárov, výrobcov metiel, vareškárov, pernikárov, ba aj v úlohe predavačov rozličných výrobkov. Dokázal však ukázať pôvab prostého slovenského človeka pri zábave alebo spoločenských udalostiach. Citlivo zachytáva jedinečnú atmosféru našich zvykov, drevené betlehemy, rozličné biblické motívy a impozantný je jeho cyklus jánošíkovskej tradície. Kdekoľvek sa Bizmayerove sugestívne figurálne plastiky objavili, všade zožali úspech. Dokonca aj v  geograficky vzdialenom kanadskom Montreale v rámci svetovej výstavy Expo´67 tieto pôvabné diela oslovili návštevníkov z celého sveta. Ani niet divu, že do jeho ateliéru v Harmónii stále prichádzajú záujemcovia o tieto pozoruhodné práce. Ešte dobre, že aj teraz, keď majster Ignác Bizmayer slávi úctyhodnú deväťdesiatku, je stále v dobrej forme. Vládze modelovať a tak uchovávať pre budúce generácie odchádzajúce zvyklosti a tradície pracovných aj sviatočných dní slovenských ľudí. Želáme mu dobré zdravie, nech ešte dlho vtláča svojimi vzácnymi rukami pečať osobitosti do ďalších keramických píšťalkárov, záhradníkov, vinohradníkov či roztancovanej chasy mládencov a diev, odetých do nádherných pestrofarebných krojov z rôznych lokalít vari celého Slovenska.

JUBILANTI

T. BARTFAY:

Rozprávam sa s kameňom

Obyčajnému kusu kameňa dokáže dať nádherné tvary a vdýchnuť dušu. Bez jeho tvorby by Bratislava i mnohé ďalšie mestá stratili kus zo svojho čara. Jeho sochy pôsobia pohodovo, potešia vo chvíľach oddychu, napĺňajú pokojom. Doteraz vytvoril vyše 2 tisíc plastík. Od komorných až po veľké pamätníkové dokumenty. Najznámejšími jeho dielami je pôvabná socha poézie pri fontáne na Šafárikovom námestí v  Bratislave - Marína, Fontána mieru pred Prezidentským palácom, pomník vojaka na Slavíne, súsošie Štúrovcov pri Dunaji, socha Pribinu a socha Hansa Christiana Andersena na Hviezdoslavovom námestí. Poznajú ho aj v zahraničí v Japonsku, Indii, Fínsku, Nemecku, Rusku i Amerike, kde vystavoval. Človek šibalských očí, ktorý nadovšetko miluje slobodu, akademický sochár a monumentalista, predstaviteľ sochárskej moderny 20.storočia, tvorca koláží, národný umelec TIBOR BARTFAY (l922) sa v  týchto dňoch dožil deväťdesiatky. Vaše priezvisko neznie veľmi slovensky. Odkiaľ pochádzajú vaši predkovia? Nesondoval som minulosť našej rodiny. Viem iba toľko, že moja babka sa volala Bakó. A  bakó v  maďarčine znamená kat. Tak som radšej nepokračoval v pátraní po svojich predkoch. Ale je to ozaj ojedinelé meno a okrem nášho príbuzenstva som sa s ním nikdy nestretol.

z najlepších českých sochárov. Štúdiá som potom dokončil v Prahe. Bolo dostatok možností uplatniť sa po skončení štúdií? Možnosti boli, ale nikto mi ich neponúkal. Sám som si ich musel hľadať a získavať. Ale boli sme výborná partia mladých sochárov pražskej školy a zúčastňovali sme sa všetkých možných súťaží, aké len boli vyhlásené. Po 2. svetovej vojne nastal značný rozmach kultúry a my sme sa vrhali na všetky príležitosti. Z piatich súťaží sme štyri buď vyhrali, v horšom prípade sme boli druhí. Vďačím za to aj vynikajúcemu prof. Pokornému, ktorý ma naučil perfektne zvládať abecedu sochárstva, zásluhou ktorej som sa dostal aj k veľkým monumentom - súsošie na Slavíne, pomník Umučených v Mauthausene, pomník Oslobodenia v Nitre a ďalšie. Ešte v roku 1972 prejavili o vás záujem aj v Amerike. Zaradili vás do svetovej publikácie Who is who (Kto je kto). Aké boli vaše reakcie?

Fontána mieru pred Prezidentským palácom v Bratislave

Narodili ste sa krátko po prvej svetovej vojne v Nitre pod Zoborom. Mali rodičia pochopenie pre vaše tvorivé záujmy? Samozrejme. Veď som sa narodil v rodine najznámejšieho sochára tých čias, možno povedať nestora slovenského sochárstva Júliusa Bartfaya. Môj otec študoval u E. A. Bourdella v Paríži, ktorý bol po Augustovi Rodinovi najväčším svetovým sochárom. Otec žil dvanásť rokov v Paríži a my s matkou i sestrou sme sa presťahovali k nemu. Tak som vlastne spoznal diela najväčších svetových majstrov tohto kumštu. Sochárstvo ste študovali v Budapešti a v Prahe. U nás sa takýto smer ešte nevyučoval? V tých rokoch na Slovensku ešte nebola Vysoká škola výtvarných umení. Otec chcel, aby som študoval v Prahe. Lenže prišiel rok 1938 a s ním vyhlásenie Protektorátu Čechy a Morava. Zo Slovenska sa do Čiech ísť nedalo. Tak som zložil skúšky v Budapešti a začal som študovať tam. Žiaľ, iba tri roky, lebo vojna mi to prekazila. Musel som na front. Po návrate z vojny som nastúpil k profesorovi Karlovi Pokornému, jednému

Bol som veľmi prekvapený. Samozrejme príjemne a milo. Chápal som to ako veľké uznanie, že som sa dostal medzi 20 tisíc najznámejších ľudí na svete. Vyšli aj dve publikácie o mne a mojich prácach. Radosť mi trochu zakalili reakcie vyšších mocností u nás, ktoré všemožne zisťovali, akými kanálmi sa dostal chýr o mne až za more. Ale to časom utíchlo. Veď čo aj mohli robiť. Nič na mňa nemali. V Spojených štátoch ste vystavovali po odstupe času dvakrát. Znova sa potvrdilo, že dobré umenie je nadnárodné a jeho jazyk medzinárodný. O ktoré z vašich prác javili Američania najväčší záujem? Počas polročného pobytu sa nemožno púšťať do veľkých projektov, keďže socha sa zhotovuje rok, aj dlhšie. Vystavoval som koláže, kolority a obrazy. Takže sa dá povedať, že ste aj maliar? Ako l6 až l8-ročný som veľa maľoval. K nám do Nitry chodievali významní umelci. Medzi nimi aj vynikajúci maliar Max Schurmann, ktorý vte-

dy pôsobil v Nitre. Priučil ma mnohému z tohto kumštu. Na začiatku vysokoškolských štúdií v Budapešti som bol na vážkach, či sa dať na maľbu alebo sochy. Vybral som si sochy. Dostali ste aj veľkú zákazku z Indie... Indická vláda vyhlásila celosvetovú súťaž na zhotovenie sochy Indiry Gándhiovej, do ktorej sa mohli zapojiť sochári z celého sveta. Naši vládni predstavitelia ma vyzvali, aby som sa zapojil do súťaže. Námet sa mi páčil. Indovia mali predstavu, že veľkosť sochy musí byť taká ako je Socha slobody pri New Yorku, teda výšku by mala mať asi 90 metrov. Keď mi to povedali, nechcel som sa do toho pustiť, no presviedčali ma, pokým som nesúhlasil. U nás sme však neboli na taký obrovský monument zvyknutí. Indovia trvali na tom, že musí byť z  toho istého materiálu ako Socha slobody, teda z bronzu. Mali sme pod ňu vytvoriť umelý ostrov, čo bol z hľadiska architektúry veľký problém. Za sedem mesiacov som vytvoril malý model, ktorý bol mimochodom veľmi prácny, pretože do Indirinho sárí som zapracoval 70 malých reliéfov, výjavov z indických dejín. Nakoniec z  celého projektu zišlo, čomu som bol rád, pretože práca na takom kolose by mi trvala aj desať- dvadsať rokov, a za ten čas som mohol vytvoriť množstvo iných sôch. Istý čas ste učili na Fakulte architektúry v Bratislave. Dokonca vám ponúkli, že sa môžete stať docentom. Neprijali ste. Prečo? Mal som pre to vážny dôvod. Vždy som patril a dodnes patrím medzi slobodných ľudí, pre ktorých je fenomén slobody a vlastného slobodného rozhodovania veľmi dôležitý. Len čo bola moja docentúra na škole schválená, predsedníčka strany mávala za mnou lajstrami a vykrikovala: „Súdruh Bartfay, musíte vstúpiť do strany, lebo budete docentom“. Nič som jej nepovedal, išiel som na katedru, za hodinu som napísal výpoveď, o dve hodiny ju mal rektor na stole. Povedal som mu, že zo školy odchádzam z vlastnej vôle. Nikomu som nevysvetľoval dôvody. Tí, ktorí ma poznali, ich pochopili aj bez slov. Máte široký výtvarnícky záber - od farebných koláží cez olejomaľby, medailérstvo až po sochárstvo. Figurálne plastiky sú však pre vás najcharakteristickejšie. Čím vás fascinuje ľudské telo? Svojou krásou. Nič nie je krajšie ako ľudské telo. Zaujalo ma už v začiatkoch mojej tvorivosti a všetky svoje myšlienky som po celé roky vyjadroval práve cez ľudskú postavu. Figurálna tvorba však zahŕňa nielen stvárnenie ľudskej postavy, ale aj zvierat. Čo vás momentálne nadchýna?

slovenské korene

23

JUBILANTI alebo modelovať do hliny je to najmenej. Ale čo do toho kameňa tesať a do hliny modelovať i do bronzu odlievať, v tom je tá námaha. Ja to robievam tak: Keď mám pred sebou blok kameňa, najprv sa s ním rozprávam. Vediem s ním asi takýto dialóg: „Ty ma zvládneš? Si silný? Alebo zvládnem ja teba“. Až keď sa spolu pozhovárame a zblížime, začnem s ním robiť. Napokon ho premôžem a dostanem tam, kde ho chcem mať. Ale vždy začínam tým, že najskôr sa kameňa dotýkam srdcom, až potom rukami.

V posledné roky ma zaujal hmyz. Je to nádhera. Vybral som si taký druh hmyzu, ktorý sa dá stvárniť sochársky. Urobil som škorpióna. Keď bol hotový, všetci, čo ho videli, boli z neho hotoví, ako som ho spravil. Neskôr som urobil modlivku nábožnú. Aj keď je táto predátorka riadna potvora, spravil som z nej dámu. Je vznešená, štíhla, má krásne veľké oči. A na elegantnú dámu som ju povýšil aj tým, že som na jednu jej dlhú, štíhlu nôžku nasadil nádhernú zlatú črievičku. No skrátka - je z nej dáma. Kým sa pustíte do nejakého projektu, zrejme o ňom dlhšie premýšľate, ako na to. Kreslíte si dopredu jednotlivé fázy? Francúzski sochári zvykli tak robiť. Kým sa do niečoho pustili, 50 krát si objekt nakreslili z každej strany. Ja to robím inak. 50 krát si premyslím, čo idem robiť, a keďže mám dobrú vizuálnu pamäť a predstavivosť, vidím dopredu, ako by malo finálne dielo vyzerať. Urobím si niekoľko štúdií, čiže fáz modelu, a hneď sa pustím do materiálu. Ako viete, že prišla tá pravá chvíľa, kedy sa do toho dať? Dať sa do toho, to ešte ide. Zvolím si také témy, ktoré ma nadchnú svojou krásou i svojím významom. Takže začať nie je problém. Oveľa ťažšie je dielo dokončiť. Pretože taká socha nie je nikdy hotová. Vždy je čo na nej vylepšovať. Treba ale vedieť, kedy prestať. Kedy zložiť dláto a kladivo. Takže nie je ťažké dielo začať. Ťažké je skončiť. Nestalo sa vám, že na konci vášho úsilia, trebárs pri posledných úderoch kladiva sa vám celé dielo rozbilo? S výnimkou prvého môjho nešťastného zblíženia sa s kameňom vo svojom detstve, keď sa mi podarilo zdemolovať otcovo dielo, nikdy sa mi to viac nestalo. Otec ma totiž tak naučil sekať do kameňa, dostával som od neho také profesionálne rady, že som vedel, ako nasadiť dláto, ako a kam udrieť kladivom, že som sa vlastne uchránil od toho, aby som si zničil nejaký detail, ktorý je nosný a teda veľmi dôležitý. Výsledkom vášho umeleckého snaženia je nielen nápad a predstavivosť, ale aj stvárnenie, ktoré si vyžaduje fyzickú námahu. Vládzete vo svojich 90 rokoch ešte tesať do kameňa? To nie je žiaden problém. Tesať do kameňa

24

slovenské korene

Počas svojho plodného tvorivého života ste získali mnoho ocenení a vyznamenaní. Dostali ste významné spoločenské uznanie Krištáľové krídlo, laureáta Grand Prix Slovak Gold, pri 80-ročnom jubileu vám prezident republiky udelil svoje najvyššie ocenenie Kríž prezidenta SR I. stupňa. Čo pre vás znamenajú takéto ocenenia? Je to dobrý pocit, veď koho by nepotešilo, keď dostane dobrú známku, vysoké uznanie. Nemám ich však rozvešané po stenách, ani vystavené vo vitrínach. Pekne ich mám odložené, a raz začas sa na ne pozriem. Samozrejme, pohľad na ne ma vždy poteší. Rovnako si vážim ocenenie mojej práce spred rokov ako aj tie najnovšie. V 91. roku, po veľkom úspechu mojej výstavy v Amerike ma zaradili Američania do najvyššej rady pre umenie a ponúkli mi tam miesto pedagóga. Nebol som však jazykovo až tak disponovaný, odmietol som. Stačilo mi, keď o mne napísali veľký článok v New York Times i v ďalších novinách a dnes moje práce poznajú v celej Amerike. Som rád, že aj niektoré moje sochy sa dostali do zahraničia. Napríklad taká typická slovenská Marína v nadživotnej veľkosti, odliata v bronze, našla svoj trvalý domov v Kórei. Takto ja chápem zviditeľňovanie Slovenska a umenie bez hraníc. Zdôrazňujete, že milujete slobodu. Dalo sa žiť slobodne, i keď ste boli živiteľom rodiny, manželom a otcom dvoch detí? Bol som veľmi odvážny muž. A tou svojou odvahou som prekonal všetky prekážky, ktoré

sa mi stavali do cesty a dokázal som uživiť rodinu. Priznávam, že to mnohokrát nebolo vonkoncom jednoduché a ľahké. V 50. rokoch ma oslovil profesor Vladimír Karfík, náš významný architekt, ktorý projektoval katolícky kostol v Partizánskom, aby som urobil celý interiér tohto kostola. Bola to sizyfovská robota, ale za dva a pol roka som to zvládol. Trojmetrovú sochu Krista na oltári, štrnásť krížových ciest v životnej veľkosti a významný trojmetrový reliéf Snímanie z kríža na bočnom oltári i ďalšie sochy. Sám žasnem, že som to dokázal a ešte k tomu v takých ťažkých časoch, kedy som u vrchnosti nenachádzal nijaké pochopenie ani podporu, skôr naopak. Ženy zohrávali vo vašom živote dôležitú rolu. Čo pre vás to magické slovo „žena“ znamená? Veľmi veľa. Ako pre muža, tak aj pre sochára. Nie som prvý z umelcov, ktorého ženské tvary okúzľujú a inšpirujú. Od antických až po súčasných sochárov, maliarov či básnikov žena bola a vždy bude silným motivačným impulzom pre tvorivosť. Podnecuje zmysel pre krásu a dokonalosť tvaru. Rád modelujem ženské telo. Zopár som ich vytvoril do kameňa i do bronzu. Tieto nevyspytateľné stvorenia ma hádam neprestanú fascinovať do konca môjho života. Ale tak ako kameňa, z ktorého chcem vytesať nejakú podobu, aj ženy sa najskôr dotýkam srdcom. Až potom rukami. Čím sa najnovšie zaoberá vaša tvorivá duša a na čo sa priaznivci kvalitného výtvarného umenia môžu tešiť? Chystám kompozíciu postáv na chodúľoch. Videl som takýchto ľudí v uliciach  Paríža, sem-tam sa už objavujú aj u nás. Fascinujú ma harlekýni-artisti, prečnievajúci ostatných svojou šikovnosťou , takže by som rád urobil súbor sôch s tou tematikou. Zatiaľ mám len skice, žiaľ, mal som ťažký úraz, ktorý mi skomplikoval moje plány. Verím, že sa mi to podarí urobiť presne tak, ako to mám nakreslené v hlave, a že poteším ďalších priaznivcov figurálnej tvorby. Anna Sláviková, foto: Miro Košírer

literatúra

Jan Rychlík:

Češi a Slováci ve 20. století / Spolupráce a konflikty 1914–1992

(Historie československého státu z pera významného současného historika, specialisty na moderní české a slovenské dějiny a dějiny jihovýchodní Evropy)

OBECNÁ CHARAKTERISTIKA VÝVOJE PO R. 1948 Období komunistické diktatury v Československu, zahrnující roky 1948 –1989, je z hlediska lidského života poměrně dlouhé. Charakterizovat postoj českého a slo­venského obyvatelstva ke komunistickému režimu v uvedeném období zřejmě jedno­značně vůbec nelze a každý podobný pokus musí mít nutně charakter určitého stupně ideologizace. Odmítnout je především nutno dnes často propagovaný názor, že český a slovenský národ jako celek hned od počátku komunismus zavrhoval, případně na Slovensku dost rozšířený názor, že komunismus měl oporu jen v českých zemích, zatímco Slováci jej vždy odmítali. Podobná tvrzení jsou jen zbožným přáním někte­rých dnešních publicistů a politických činitelů. Mizivá podpora, které se ze strany obyvatel dostalo ilegálním skupinám jak v českých zemích, tak na Slovensku, není vysvětlitelná jen zesíleným policejním terorem, ale souvisí nepochybně i s postoji obyvatelstva. Dnes se již nedá říci, jaká část českého a slovenského obyvatelstva na počátku režim podporovala: jisté je jen tolik, že i když to nikdy nebyla většina, v r. 1948 to rozhodně nebyla ani zanedbatelná část... ...Pokud jde o odpůrce režimu, je nutno říci, že zde existoval rozdíl mezi situací v českých zemích a na Slovensku, stejně jako i mezi českou a slovenskou emigrací na Západě. Jestliže v českých zemích antikomunisté zcela akceptovali existenci Česko­slovenska a z hlediska státoprávního stáli tedy na stejných pozicích jako vládnoucí komunistické elity, pak na Slovensku tomu tak nebylo, antikomunisté společný stát odmítaly... Obecně tedy možno říci, že zatímco českou společnost rozděloval jen vztah ke komunismu, nikoliv však vztah k československému státu, resp. k jeho podobě, pak slovenskou společnost rozdělovalo obojí...

ÚSTAVA 9. KVĚTNA Už před únorem vypracovali komunističtí experti dvě varianty postavení Slovenska v ČSR – užší a širší. V poúnorových podmínkách širší varianta ztratila smysl, protože KSČ potřebovala moc maximálně centralizovat ve svých rukou. Gottwaldovo vedení KSČ se rozhodlo prosadit do ústavy variantu užší. Hned po únoru došlo ke vzniku dalších celostátních organizací, jako byl „Československý rozhlas“, „Českosloven-

ský státní film“ či „Československé lázně“, a k rušení zvláštních organizací pro české země a Slovensko, což jasně ukazovalo, jakým směrem půjde další vývoj... ...Je pravděpodobné, že slovenští národně orientovaní komunisté v čele s Gustávem Husákem s uvedeným postupem nesouhlasili, nicméně oficiálně neprotestovali. KSS se disciplinovaně podřídila KSČ také tím, že „rovnopráv­ nosť slovenského a českého národa otvára cestu najužšej priateľskej spolupráci oboch národov v našom spoločnom štáte“. Dále se v usnesení v rozporu se skutečností praví toto: „Nová ústava splňuje tiež sľub Košického vládneho programu a zaisťuje nám národné orgány, Slovenskú národnú radu a Zbor povereníkov, ktoré spolu s vládou majú napomáhať k vyrovnaniu životnej úrovne a veľkej výstavbe Slovenska.“ Sbor pověřenců vyjádřil návrhu ústavy plnou podporu a „uložil všetkým svojim členom, aby venovali v rámci svojej pôsobnosti zvýšenú pozornosť výchove slovenského oby­vateľstva k československej štátnosti a likvidácii ideologických pozostatkov minu­lých režimov“... ...Schvalování ústavy 9. května 1948 (ústavní zákon č. 150/1948 Sb.) proběhlo mani­ festačně, v slavnostní atmosféře. Podobně jako při jednání o přípravě ústavy v před­sednictvu ÚV KSČ, byly i nyní pro komunisty hlavními body ty paragrafy, které omezovaly soukromé vlastnictví a protežovaly vlastnictví státní. Ústava garantovala soukromé vlastnictví podniků do 50 zaměstnanců (§ 158) a výměru půdy do 50 ha (§ 159), avšak v praxi se tato ustanovení nedodržovala a soukromé vlastnictví výrob­ních prostředků bylo postupně likvidováno jako celek. Postavení Slovenska bylo pro komunisty (včetně slovenských) momentálně věcí druhořadou. Tuto otázku řešil pátý oddíl ústavy (§§ 93 –112). Byl zvolen opačný přístup, než jaký předpokládal Košický vládní program: SNR mohla jednat jen o okruhu otázek, které jí byly taxa­tivně vymezeny nebo na ni přeneseny (§ 96)... ...Celostátní zákonodárná moc příslušela jednokomorovému Národnímu shromáždění o třech stech poslancích volených na šest let, přičemž způsob jejich volby měl určit zvláštní volební zákon. Národní shromáždění volilo na dobu sedmi let prezidenta republiky. Ústava sice výslovně nedělila moc tradičním způsobem na zákonodárnou, výkonnou a soudní, ve skutečnosti však v podobě členění ústavy bylo toto dělení zachováno. V tomto smyslu výkonná moc náležela vládě.

Protože Národní shromáždění bylo jednokomorové a neplatil v něm zákaz majori­zace, již i čistě teoreticky bylo vyloučeno, aby slovenští poslanci mohli sami prosadit jakékoliv své požadavky proti názoru české většiny...

UPEVNĚNÍ CENTRALISTICKÉHO REŽIMU Ústavu 9. května odmítl prezident Beneš podepsat a na protest proti její faktické nede­ mokratičnosti 2. června 1948 abdikoval, což 7. června vzala vláda na vědomí. Na jeho místo byl 14. června Národním shromážděním zvolen Klement Gottwald, který o den později jmenoval novou vládu, jejímž předsedou se stal Antonín Zápotocký a jež přes veškeré personální změny a čistky (včetně nahrazení jejího předsedy Antonína Zápo­tockého Viliamem Širokým 21. března 1953) zůstala teoreticky ve funkci až do 12. pro­since 1954. Tato vláda pak podle ustanovení květnové ústavy jmenovala 18. června nový Sbor pověřenců, v jehož čele stál opět Gustáv Husák. Z hlediska personálního složení byli Slováci, resp. konkrétněji slovenští komunisté v ústřední vládě poměrně výrazně zastoupeni. Protože 10. března 1948 zemřel náhle za nevyjasněných okolností ministr zahraničí Jan Masaryk, stal se 18. března jeho nástupcem dosavadní státní tajemník MZV Vladimír Clementis, který si toto křeslo podržel i v nové vládě. Svou funkci si ponechal i dosavadní náměstek předsedy vlády za KSS Viliam Široký, který se po odstranění Vladimíra Clementise stal 14. března 1950 i ministrem zahraničí a po smrti Klementa Gottwalda a „zvolení“ Antonína Zápotockého prezidentem postoupil 21. března 1953 na místo premiéra... ...Centrum moci však již v té době bylo zcela jinde: veškerá moc se po únorovém převratu přenesla na vedení KSČ, tedy fakticky na předsednictvo ÚV, přičemž i zde postupně docházelo ještě k další koncentraci moci prostřednictvím jeho sekretari­átu... ... Marxističtí historikové příštích desetiletí většinou pokládali Ústavu 9. května za významný krok v emancipaci slovenského národa, neboť – na rozdíl od ústavy z února 1920 – výslovně uznávala slovenský národ. I v této věci existoval ovšem během čty­řiceti let několikerý posun. Hodnotila-li se po r. 1948 ústava jednoznačně pozitivně, pak v r. 1968 naopak Jaroslav Barto napsal, že „Ústava 9. mája bola prejavom

slovenské korene

25

literatúra nedôvery voči Slovensku“ a „objektívne bola vyjadrením vedúceho postavenia českého národa v republike. O dvacet let později v období tzv. normalizace v 6. svazku „Dějin Slo­venska“ vydaných Slovenskou akademií věd se naopak už opět píše, že ústava „skon­covala s buržoáznou teóriou čechoslovakizmu a ústavnou formou zakotvila samo­bytnosť slovenského národa a slovenské národné orgány ako reprezentantov tejto samobytnosti. Neriešila však do dôsledkov slovenskú otázku v štátoprávnej oblasti. Uzákonila tzv. asymetrický systém štátoprávneho usporiadania voči Slovensku“ a „objektívne bola vyjadrením vedúceho postavenia českého národa v republike.“

KOMPETENČNÍ SPORY Specifickou podobou česko-slovenského vztahu na počátku padesátých let byly spory o kompetence mezi českými a slovenskými národně orientovanými komunisty. Got­twaldovo vedení v Praze pokládalo Slovensko za „slabý článek řetězu“, za oblast, kde „revoluční vědomí dělnické třídy“ není dostatečně na výši a kde navíc i komu­nisté podléhají „nacionalistickým náladám“. Řešení vidělo vedení KSČ v posilování vlivu ústředních orgánů, na což slovenští komunisté reagovali v letech 1948 –1949 pokusy o udržení nebo i znovuzískání ztracených kompetencí. V zásadě šlo o dvě oblasti řízení: první se týkala bezpečnostní agendy, a to jak v oblasti policie (krimi­nální i politické), tak v oblasti správní. Druhá se týkala otázky řízení hospodářství na Slovensku. Protože otázka kompetenčních sporů v hospodářství souvisí s problé­mem industrializace Slovenska, rozebíráme ji společně s ní na jiném místě.

NĚKTERÉ PROBLÉMY ČESKO-SLOVENSKÝCH VZTAHŮ 1945–1960 1. INDUSTRIALIZACE SLOVENSKA V období 1948 –1960 došlo k obrovským změnám v hospodářské struktuře Slovenska. Předmětem sporů historiků i politizujících ekonomů je však nicméně již od šedesátých let otázka, do jaké míry byl hospodářský vzestup Slovenska financován z vlastních zdrojů a do jaké ze zdrojů celostátních, a jak se tedy na něm podílely i české země. Práce napsané v padesátých a později v sedmdesátých letech měly jednak tendenci pomoc českých zemí přeceňovat, jednak se upínaly příliš na kvantitativní růst prů­myslové výroby a zaměstnanosti.4 Práce napsané v r. 1968 a práce, které vznikly na Slovensku po r. 1989, mají pak spíše tendenci zdůrazňovat vlastní slovenské zdroje industrializace... ...Již na počátku je nutno říci, že je těžké najít skutečnou pravdu mezi oběma výše uve­

26

slovenské korene

denými názory. Z hlediska zkoumání česko-slovenských vztahů je mnohem podstatnější otázka: jak samotná industrializace Slovenska přispěla k vývoji česko-slovenských vztahů? Ekonomický rozvoj Slovenska navazoval na přesun závodů na Slovensko uskuteč­ňovaný již před únorem. Kořeny celé akce byly spojeny s již zmíněným sjednocením protektorátní a slovenské měny v roce 1945. Slovensko bylo mnohem více poškozeno válečnými operacemi v závěru války než české země:.. ...Samotná myšlenka industrializace Slovenska, jak ji propagoval šéf slovenských komunistů Viliam Široký, byla vnitřně značně rozporná. Objektivně pomohla Slo­vensku, protože za zhruba patnáct let se stalo z agrární země zemí průmyslovou, byť třeba říci, že jako danajský dar dostalo Slovensko zároveň zcela deformovanou průmyslovou strukturu, která vyplývala z toho, že průmyslová základna měla pře­devším sloužit pro potřeby obrany. Je nesporné, že i životní úroveň širokých vrstev slovenského obyvatelstva se zvýšila. Představa, že tímto způsobem bude možno řešit definitivně slovenský problém, byla ovšem zcela mylná. Naopak, industrializace měla právě opačný efekt. Samotná industrializace centralizaci kromě toho, jak už řečeno, ještě dále posilovala, protože v konečné instanci vždy rozhodoval nějaký pražský rezortní ministr. Tato skutečnost byla v rozporu se zájmy slovenského obyvatelstva, které hospodářsky získalo, a začal mu vadit centralismus, což platilo i o stranických špičkách, které se snažily získat větší nezávislost na Praze...

době zdánlivě na vrcholu moci. Clemen­tis byl ministrem zahraničních věcí, Husák byl předsedou Sboru pověřenců, měl na

ČE Š I A S LOV VE 20.

STOLE

2. PROBLÉM TZV. SLOVENSKÉHO BURŽOAZNÍHO NACIONALISMU První etapa komunistického režimu v Československu je charakterizována vysokou mírou represí proti skutečným nebo domnělým odpůrcům režimu. V českých zemích ovšem nikdo nebyl pronásledován za „český nacionalismus“. Právě naopak: český nacionalismus, především pak oživování protiněVYŠ E meckých stereotypů, se stal H RAD ÚSTA V PRO přímo součástí komunistické STUD IUM oficiální politiky. Na SlovenTOTA LI T sku tomu bylo jinak. Jakákoliv pro­pagace slovenských zvláštností a především myšlenky větší autonomie byla okamžitě považována za projev „slostarosti rolnickou politiku venského buržoazního nacionalismu“ a tvrdě a kolektivizaci a rovněž církevní záležitosti, trestána... zejména pak tzv. akci P., tj. nucené převedení řeckých katolíků na pravoslaví, Novomeský byl ...Pozdější buržoazní nacionalisté byli v té pově­řencem školství, Okáli pověřencem vnitra

literatúra a Šmidke předsedou SNR a vedoucím kád­rového odboru KSS. Teprve na zasedání předsednictva ÚV KSČ 13. března 1950 byl Vlado Clementis obviněn z buržoazního nacionalismu. Jeho hlavním „zločinem“ byl jeho postoj v r. 1939, kdy vyjádřil své výhrady

I Jan Rychlík VÁC I

E T Í Sp olu

práce a kon f l i kt y 1914 –199 2

NÍCH REŽI MŮ

mi Spojenci jako oboustranně imperialis­tické, za což byl tehdy vyloučen z KSČ.2 Clementis ovšem po r. 1945 napsal obsáhlou sebekritiku a členství ve straně mu bylo vráceno. Nyní mu byl opět připomenut jeho postoj z r. 1939. Předsednictvo ÚV KSČ se usneslo přijmout návrh Ladislava Kopřivy: odvolat Clementise z funkce ministra zahraničních věcí „a dát mu možnost pracovat na úseku jiném, aby svou prací mohl dokázat, že se stranou smýšlí dobře a poctivě“. Kromě toho měl napsat obsáhlou sebekritiku. Řízením ministerstva zahraničí byl pověřen Viliam Široký. Indicie postupného pádu ostatních se projevily na předsednictvu ÚV KSS 31. března: Holdoš (později rovněž „buržoazní nacionalista“) převzal od Husáka vedení Slovenského úradu pre veci cirkevné a Šmidke se vzdal funkce vedoucího kádrového oddělení na ÚV a byl nahrazen tajemníkem Kolomanem Moškovičem (Moškem), jenž byl později rovněž obviněn z buržoazního nacionalismu. 3. dubna 1950 se v Bratislavě konalo zasedání předsednictva ÚV KSS, které bylo věnováno přípravě pléna, naplánovaného na 6. a 7. duben. Široký předložil předsednictvu svůj referát pro ústřední výbor a nechal si jej formálně schválit. V zachovaných materiá­lech z tohoto předsednictva Širokého referát není, zachoval se pouze text přednesený na plénu ÚV KSS 6. a 7. dubna a dnes již není možné zjistit, zda oba referáty byly skutečně úplně totožné. Co Široký skutečně řekl na předsednictvu, je nicméně možné vydedukovat srovnáním referátu z dubnového pléna a z Husákovy a Novomeského odpovědi, resp. z vystoupení ostatních přítomných na předsednictvu: referát obsaho­val ostrou kritiku buržoazního nacionalismu Husáka a Novomeského. V dokumentu jsou obsažena ve zhuštěné formě prakticky všechna obvinění, která byla později proti tzv. buržoazním nacionalistům vznesena. Široký se zaměřil především na Husáka, kritika Novomeského byla spíše doplňkem, podobně jako naznačená kritika dalších. Husák byl obviněn, že za slovenského státu ilegálně nepracoval mezi mládeží, jak mu bylo nařízeno, a že při přípravě povstání svým postupem pomáhal slovenské buržo­azii. Místo aby již za války rozvíjel revoluční partyzánský boj, přistoupil na politiku koalice s Lettrichem a Ursínym (s DS) a dokonce jim ponechal polovinu míst v SNR, Sboru pověřenců a národních výborech. Po válce místo aby se opřel o pokročilejší a vyspělejší českou dělnickou třídu a tím zabezpečil vítězství socialismu, vydal, pod záminkou hájení pravomocí slovenských orgánů, pozice Demokratické straně...

na zasedání ÚV KSS. Toto Širokého vystoupení bylo vlastně veřejné, a proto právě toto datum (a nikoliv již zasedání předsednictva 3. dubna) bývá zpravidla mylně udáváno za Širokého první vystoupení proti buržoazním nacionalistům. Široký se nejprve zabýval Clementisem a pak přešel k Husákovi a Novomeskému, které obvinil z přeceňování vlastních úspěchů, podceňování významu české dělnické třídy, otevření strany maloburžoazním živlům, separování od českého lidu a koncentrování na petenční otázky místo na prohlubování kom­ socialistické revoluce... ...Zasedání ÚV KSS, a zejména dopis pléna, odstartovaly velmi nebezpečnou kam­paň, která nemohla skončit jinak než masovou čistkou proti „buržoazním naciona­listům“ na nižších úrovních. Za stávající situace se vůbec nedalo předpokládat, že při „zaujímaní stanoviska“ by se někdo z nižších funkcionářů opovážil vzít Husáka a spol. v ochranu... ...Široký obvinil Clementise, Husáka a Novomeského z toho, že „sa zmocnili vedenia strany, aby zachránili pozície slovenského štátu“. Oba prý sabotovali přípravu SNP, a když se jim nepodařilo povstání zmařit, připojili se k němu jen proto, aby v něm mohli realizovat linii slovenské buržoazie. K hlavnímu obvinění pak patřilo, že tuto činnost Husák a Novomeský vyvíjeli podle pokynu ministra vnitra slovenského státu Alexandra Macha, a to ve snaze obnovit na Slovensku kapitalismus, což je prý zřejmé i z toho, že se snažili zachovat nedotčený buržoazní aparát. ...V souvislosti s utužením režimu po nástupu Antonína Novotného do funkce prezidenta republiky v roce 1957 došlo i k určité recidivě boje proti buržoaznímu nacionalismu. Na svobodu se většina odsouzených včetně Husáka dostala teprve v souvislosti s velkou amnestií v roce 1960. Propuštěni byli i Zaťko a Karvaš, avšak oficiální postoj režimu se nezměnil. V témže roce o Husákovi a spol. napsal oficiální stranický ideo­log Václav Kopecký: „Husák, Novomeský a (jejich) společníci se z komunistů vyví­jeli v buržoazní nacionalisty. A jako buržoazní nacionalisté představovali komunisty zvláštního zbarvení, komunisty barvy rudo-zeleno-černé, až ta rudá barva vybledla a až se do vlivů buržoazního nacionalismu dostali tak hluboko, že to s nimi pak tak dopadlo.“ K oficiální rehabilitaci Husáka a jeho společníků došlo teprve po dlouhých politických bojích na zasedání ÚV KSČ 18.– 19. prosince 1963. Husákův boj za reha­bilitaci v šedesátých letech pak v politické rovině znamenal i boj o rehabilitaci myš­lenky federativního uspořádání a tak ovlivnil další vývoj česko-slovenských vztahů. (Redakčne krátené)

k sovětsko-německému paktu a k cha­ rakteristice války mezi Německem a západní-

...S referátem schváleným předsednictvem vystoupil Široký ve dnech 6. a 7. dubna 1950

slovenské korene

27

ŠPORT

Olympijské spomienky Boxer J. Zachara (Pokračovanie zo strany 11)

a tak sa začala napĺňať moja veľká túžba. Často som naháňal futbalovú loptu, lenže box zvíťazil. Napokon, bol aj do istej miery športom chudobných. Podobne ako zápasenie. Veď čože ste už potrebovali - jedny trenírky. A boxovať sa dalo aj naboso. Na ostatné boli potrebné peniaze, ktoré sa veru mnohým nedostávali ani na iné, k životu potrebnejšie veci,“ zaspomínal si náš slávny olympijský víťaz, dnes člen Klubu slovenských olympionikov a Klubu fair play Slovenského olympijského výboru. To všetko sa udialo pár rokov predtým, ako v roku 1947 prišla z povojnovej Budapešti na Slovensko dvojica vynikajúcich, priam bohémskych boxerov. László Papp a Július Torma. Dvaja šampióni, ktorí dokonale ovplyvnili ďalší športový vývoj Jána Zacharu. „Boli to páni ringu. Julka som videl osobne. Ten rozdával údery! Technické, ale neobyčajne silné. Torma bol pojem široko-ďaleko, platil za boxerského boha a stal sa mojím veľkým idolom. A jeho heslo „dať a  nedostať“ som si v ringu neustále pripomínal, v kritických chvíľach súbojov ma motivovalo. Pamätám si, ako Julko často zdôrazňoval, že „hlavu má človek na to, aby myslela, a nie na to, aby si ju nechal otĺkať...“

28

lympijský turnaj v Brne. Namiesto mňa však letel na olympiádu dáky funkcionársky súdruh z Prahy... V tomto roku si pripomenie Ján Zachara veľké jubileum: 60 rokov od chvíle, keď si londýnske olympijské sklamanie dokonale vynahradil v Helsinkách na XV. Olympiáde v roku 1952. Tie sa pre športové Československo so siedmimi zlatými medailami zapísali spoločne s Mexikom 1968 ako najúspešnejšie hry v spoločnom štáte. Zachara získal pre čs. trikolóru práve tú poslednú, šťastnú, siedmu zlatú... A či sa Ján Zachara ešte pamätá na odmenu za toto vzácne olympijské prvenstvo? Najmä v súvislostiach, že dnes sa odmeny rátajú rádovo na státisíce, ba milióny? „Od telovýchovy som nedostal nič. Od armády hodnosť poručíka a od ministra hodinky. Nejaké nemecké. Ale spoľahlivé, dodnes presne tikajú. Iba jediný raz som ich niesol k hodinárovi do opravy!“

Dramatický návrat Ján Zachara sa po Helsinkách nominoval aj do Melbourne, ktoré bolo okorenené povestným návratom čs. výpravy spoločne so sovietmi na lodi Gruzia. Prv než nazrieme do podpalubia cesty „morských vlkov“, vráťme sa do Helsínk. Čo Jankovi Zacharovi najviac utkvelo v pamäti zo zlatej olympiády?

Čakanie na závin „Až vo Vladivostoku a potom v Moskve, kam sme sa trmácali vlakom dlhých desať dní, nám naše telovýchovné vedenie oznámilo, že museli prikročiť k  zmene odchodu z dôvodu, že nás, športovcov, chceli uniesť a politicky zneužiť západní imperialisti! A to nám - živo si na to spomínam, povedali na našom veľvyslanectve, kde sme na dvore v mraze v predvianočnom čase čakali naľahko odetí v teplákových súpravách a poltopánkach. Pozvali nás aspoň na malý spoločenský večer, kde sme si po tridsiatich dňoch strastiplnej cesty prvý raz vydýchli pred odletom do Prahy!“ Ján Zachara si dodnes spomína na detaily. Na to, ako sa olympionici počas trojtýždňovej plavby tisli šiesti v jednej kajute dolu v podpalubí. Ako ich deň čo deň kŕmili najlacnejšou baraninou... Z mäsa, ktoré nevidelo chladničku. Ako Vilda Mandlík, náš výborný atlét, prvý chytil už na druhý deň morskú chorobu. Či na to, že keď sa nestihli do ôsmej rána umyť, už sa mohli iba ak v morskej vode opláchnuť... „Nášmu kuchárovi Bidermanovi, ktorý kedysi varil v Paríži v chýrnych reštauráciách, nedovolili vôbec chystať pre nás jedlá – až na Vianoce

„Veľmi som túžil vidieť naživo Leva Jašina, sovietsku brankársku futbalovú legendu, fandil som našim basketbalistom a pochopiteľne Emilovi Zátopkovi. Patril som k jeho  veľkým obdivovateľom a fascinoval ma. Bol to ohromný športovec. Postupne som aj cez prizmu pre mnohých neuveriteľných príbehov viac chápal, že všetko to, čo Emil v športe dokázal, sa môže zrodiť iba v neuveriteľne silnej osobnosti.“

Hodinky za zlato

Kamarátsky rozmer spolupatričnosti preukázal Zátopek aj počas neslávnej plavby s politickým pozadím na sovietskej lodi Gruzia z OH v Melbourne. On, jeden z najslávnejších na svete, spal spoločne s ostatnými na pričniach v podpalubí dvadsať dlhých dní a nocí. Hoci si váhou osobnosti a zlatých triumfov mohol presadiť aj lepší flek...

Písal sa rok 1948. Radikálne zmeny v Československu, ovplyvnili aj vzťahy v športe. Rok 1948 bol aj rokom Hier letnej olympiády v Londýne. Pre Jána Zacharu, ktorému sa črtala účasť už na tejto olympiáde, však zostala dodnes zahmlená. Čo sa udialo? „Dodnes som sa to oficiálne nedozvedel. V štyridsiatom siedmom som vyhral duel na Všeslovanských majstrovstvách, aj posledný predo-

„My sme mali mať 10. decembra 1956 z Melbourne podľa plánu odlet. Batožinu v olympijskej dedine sme mali pobalenú. V noci o jednej nás z ničoho nič zobudili, naládovali do olympijských autobusov a hybaj! V polovici cesty na letisko sa ale autobusy zastavili. Vraj, lietadlá sú pokazené, nikam sa neletí - a ide sa späť do olympijskej dediny. Až tu nám ráno o deviatej

slovenské korene

povedali, že nepoletíme, ale že nás Sovieti prijmú na loď Gruzia a s ich výpravou aj spoločne poplávame. Podľa našich úvah - ktovie, či sa naši šéfovia nezľakli, že pod dojmom situácie v Maďarsku si nás v Austrálii „nerozoberú“ naši krajania... Pretože lietadlá francúzskej spoločnosti pokazené neboli, tie čakali na letisku...

sa zľutovali a mohol nám pripraviť jablčný závin... Rovných dvadsať dní sme sa takto plavili, až Silvestra sme po vylodení oslávili vo Vladivostoku v Sibírskom exprese,“ oživuje spomienky boxerská legenda.

Z majstra športu majster šrotu V časoch veľkej éry zlatého olympionika Jána Zacharu si nik zo športovcov neužíval po

ŠPORT skončení kariéry výhod za svoje zásluhy. Muž, ktorý v ringu vybojoval z vyše 450 duelov takmer štyri stovky víťazných, odišiel po pätnástich rokoch v drese Svitu v roku 1958 rovno do fabriky. „Nik sa ma nepýtal, či som olympijský víťaz. Už v päťdesiatom šiestom som nastúpil do dubnických strojární. Tu som robil za 1480 korún základu na najťažšom úseku - odlievaní ocele.

A tak trochu som si robil vtipy, dobrá nálada ma neopúšťala, hoci keď som chcel s rodinou ako-tak vyžiť, chodil som počas sobôt a nedieľ na nadčasy. Začínal som teda ako majster na šrotovisku, a tak pre veselosť mysle som si veru aj sem-tam pošpásoval, že najskôr som dostal majstra športu a potom majstra šrotu...“ Dodnes, keď si to ešte stále zamieri medzi boxerskú dubnickú mlaď, zostal rovnako pozor-

ným, skromným a spravodlivým človekom. Prirodzeným, jednoduchým. Tak ho už raz naučil život, ktorý mu neraz kládol pod nohy polienka. Svojou vôľou a životným prístupom sa stal pozitívnym vzorom pre mnohých z nás. A vďaka životnému postoju k rodine, najbližším a priateľom by mohol byť profesorom ľudskosti či pokory. A to je oveľa viac ako byť „iba“ vzorom... Ľ. Pomichal, foto: archív

Mesiac pred londýnskou olympiádou XXX. LETNÉ OLYMPIJSKÉ HRY 2012 SA BUDÚ KONAŤ V LONDÝNE V DŇOCH 27. JÚLA AŽ 12. AUGUSTA 2012. MÁ SA NA NICH ROZDAŤ NA 300 SÁD MEDAILÍ V 26 ŠPORTOCH. LONDÝN SA TAK STANE PRVÝM MESTOM, V KTOROM SA USKUTOČNIA OLYMPIJSKÉ HRY V NOVODOBEJ HISTÓRII TRI RAZY. PREDTÝM SA TAM KONALI V ROKU 1908 A 1948.

Slováci na LOH Na obálke najnovšieho čísla časopisu Slovensko, ktoré vydáva Matica slovenská, je vidieť v plnej športovej akcii slovenská rodáčka z Piešťan Martina Moravcová (1976), svetoznáma plavkyňa, ktorá roku 1995 začala študovať v USA, kde sa usadila a žije so svojou rodinou.  Nestor slovenskej žurnalistiky, dlhoročný športový novinár a autor viacerých kníh literatúry faktu Igor Mráz si v nadchádzajúcom článku kladie rečnícku otázku: Prepláva sa Moravcová aj na OH do Londýna? A konštatuje: „Spoľahlivé ohnivko z minulosti, päťnásobná olympionička Martina Moravcová sa ešte nevzdáva, ale ak by splnila limit, bola by to hotová senzácia.“ Medzi slovenskými športovcami, ktorí v čase uzávierky časopisu už splnili limit a majú zabezpečenú účasť na londýnskej olympiáde, sú:   STREĽBA (siedmi): Erik Varga, Zuzana Štefečková, Jozef Gönci, Zuzana Pešková, Pavol Kopp, Juraj Tužinský, Dana Barteková.  RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA (ôsmi): Erik Vlček, Peter Gelle, Richard Riszdorfer, brat Michal, Erik Vlček, Juraj Tarr na K4, Ivana Kmeťová, Martina Kohlová. CYKLISTIKA (jeden): Peter Sagan, ktorý by mohol štartovať na ceste vo všetkých disciplínach, dokonca aj v horskej cyklistike. Bratia Velitsovci majú ešte šancu.

ATLETIKA (desať): Lucia Klocová, Dana Velďáková, Matej Tóth, Marcel Lomnický, Martina Hrašnová, Anton Kučmín, Mária Czaková, Miloš Bátovský, Jana Velďáková, Peter Horák.  PLÁVANIE (štyria): Tomáš Klubučník, Katarína Listopadová, Katarína Filová, Denisa Smolenová. VODNÝ SLALOM je naša hlavná palebná sila. Rozohrané sú ešte kvalifikácie, pretože v tomto športe vládne diskriminácia v tom zmysle, že v každej disciplíne môže štartovať na OH len jedna loď. SOV v atletike a v plávaní rozhodol, že bude akceptovať okrem medzinárodných limitov aj tzv. B-limity. Sú uvedené v atletike za pomlčkou, v plávaní máme len B-limity. Je pravdepodobné, že zoznam kandidátov na účasť sa ešte rozšíri, lebo jednotlivé federácie dajú  možnosť vybojovať si miestenky na veľkých pretekoch aj v tomto roku. GYMNASTIKA (dvaja): Samuel Piasecký, Mária Homolová. DŽUDO: Michal Randl. M. Žihla, foto: I.Fuhl 

Slovenský dom Dobrou tradíciou olympijských výprav Slovenska v čase jeho štátnej samostatnosti v dejiskách letných či zimných olympiád sa od roku 1996 stal Slovenský dom. Premiéra sa konala v Atlante, ale už predtým sa Slovensko po prvý raz prezentovalo na zimnej olympiáde v roku 1994 v Lillehammeri. Ide o kúsok domova, kde si naši športovci, členovia výpravy, novinári, ale aj hostia vrátane vrcholných predstaviteľov Medzinárodného olympijského výboru, slovenských politikov – hostí hier, ako aj umelcov, protagonistov šoubiznisu a  iné známe osobnosti nájdu pohodu, pookriatie, ako aj kúštik súčasného kumštu, tradičného folklóru, o kulinárskych pochúťkach ani nevraviac. Dom sa stáva počas letných olympiád  baštou Slovenska a slovenských športovcov a  funguje tiež ako nezanedbateľné posolstvo krajiny, ktorú reprezentujú. V  meste na Temži sa jeho reprezentatívna, oficiálna, alebo protokolárna časť nachádza v samom centre Londýna, v budove Inštitútu riaditeľov na jednej z najprestížnejších adries anglickej metropoly, iba na skok od Buckingham-

ského paláca, na ulici Pall Mall, kúsok od Piccadilly či Trafalgarského námestia. V tomto honosnom Inštitúte bude mať naša olympijská výprava tri miestnosti na prízemí – veľkú reštauráciu s barom s kapacitou pre 700 ľudí a dve priľahlé menšie miestnosti, vyhradené pre VIP hostí a prezidentský salónik. Bude tam i samostatná slovenská kuchyňa a časť priestorov je určená pre

Dom sa stáva počas hier letných olympiád  baštou Slovenska a slovenských športovcov a funguje tiež ako nezanedbateľné posolstvo krajiny, ktorú reprezentujú. obchodné a spoločenské stretnutia popredných predstaviteľov športu, diplomacie a obchodu. Vo VIP priestoroch Slovenského domu bude už tradične prezentovaná slovenská gastronómia, slovenské vinárstvo či samotná krajina vo forme fotografií. V  koncepcii programu sú aj módne prehliadky s  kombináciou moderného oblečenia na tradičných folkloristických motívoch, pestrý kultúrny vklad umelcov, súborov a spevákov V Londýne by mala počas OH vystúpiť Lúčnica, magnetom bude akiste aj koncert v Sadlers Wells Theatre, kde vystúpi Miro Žbirka. Pre širokú športovú verejnosť bude k dispozícii v dostupnej vzdialenosti aj druhá časť v štýle typickej slovenskej krčmy s pivom i jedlom . Nazvali ju Slovenský pub, ktorý môžu navštevovať aj naši spoluobčania, ktorých len v Británii žije údajne viac ako sto tisíc. Môžu sa tam stretávať tiež fanúšikovia a návštevníci zo Slovenska. Známy pub má kapacitu až 1200 ľudí, hostia si tam budú môcť kúpiť upomienkové predmety, vychutnať si slovenské pivo a slovenské špeciality. -ľp-

slovenské korene

29

krížovka Krížovka Mrkvička ustarostene stojí na pobreží, hlboko vzdychá a díva sa na more. - Prečo tu smútite na tomto krásnom mieste? – pýta sa ho známy. - Ani sa nepýtajte! Moja prvá manželka sa tu, na tomto mieste utopila.



prvenstvo

...ava, prítok Slanej

1

meno Žanety

Aláni, po česky

národné divadlo

- Ale veď to bolo dávno, máte novú manželku a je to milá žena. - To áno, ale… (Pokračovanie v tajničke.)



talianské mužské meno (Rainold)

tohto roku otrok (bás.) (skr.)

Azovské more

alebo (poeticky) kvalitná káva

úpadok obidve ....vitý, zaťatý izolant, po česky

predložka so 6. pádom

domáce zvieratko ...nácia, súzvuk

...va, horský potok

rímska päťka (5) pár predložky od ....dróm, letisko časť kozmu!

len zovnútra poznal!

zlomok umeleckého diela

začiatok augusta! chyba miešane: EDO

túz správny celok

zaručene

okrasou akým spôsobom nie tvoji voz, miešane

maličká Alina ozdoba, opačne mierne (hud.)

gram (zn.) malá Ivana ....mák, severan necelá aviatika!

miestny národný výbor

súostrovie USA hrbaté zviera elektrónvolt

výr lalotanie začiatok zvedavosti ozdobené tepaním

podradnejšie hrozno ohľaduplnosť tesárska sekera

apriórny umelý jazyk

ženské m. 30.1. miešane: lipa

náuka o telesných znetvoreninách Vylúštenie: ANI ZA TRI SVETY NECHCE VOJSŤ DO VODY

slovenské korene

....ška, meno Viktórie

opak zimy, opačne nahý model

otec, opačne rímskych 498 rímskych 499

otupenosť (gréc.)

prúdenie vody

hliník (zn.) jednotka jasu (nt) talianská Ivona majstrovstvá Eur...

etánový radikál

30

2

v tomto momente ŠPZ Rumunska

meno Imrišky

rímskych 500

mládza

proti (lat.) americký súhlas

obyvateľ Prahy



draslík (zn.)

vnútro slaniny! kyslík (zn.)

prázdny bod!

ypsilon české mesto Pomôcky:

obyvateľka vody aj (kratšie)

ALEUTY KONTRA APATIA

nemá duša!

AUTOR: Gregor Papuček

poštou, mailom,telefónom

POŠTOU, MAILOM, TELEFÓNOM V prvom tohtoročnom dvojčísle Slovenských Koreňov ( č.1/2, str.18-19) ma zaujala reportáž o tokajskom víne pod názvom Niet mieru pod viničmi. Rád by som ju preložil do ruštiny pre tunajších milovníkov vína a zároveň pripájam príspevok o slovenskom vinárovi, ktorý sa sem prisťahoval. Vladimír Pukiš, Anapa, Rusko

V KOLÍSKE VINIČA

Ruské víno so slovenskou dušou Známa slovenská vinárska spoločnosť ELESKO a.s. vlastní vinohrady nielen na svahu Malých Karpát a v Tokajskej oblasti Slovenska, ale aj v historickej vinohradníckej oblasti, v ruskej Anape. Patrí do mierneho klimatického pásma, kde je podnebie ovplyvňované blízkosťou mora. Veľmi úspešne sa tam pestujú také odrody ako Cabernet Sauvignon, Cabernet Frank, Merlot, Chardonnay, Sauvignon či Rizling rýnsky. Z  našich pozemkov je nádherný výhľad na predhorie

Tu žijúci mladý slovenský agronóm Peter Stručka sa tvári spokojne...

Kaukazu, ktorý je kolískou viniča. Tu neďaleko, na hore Ararat, zasadil praotec Noe prvý vínny ker. Priaznivým znakom tejto oblasti, najmä na modré muštové odrody je dlhá a  suchá jeseň a  množstvo slnečných dní. Vďaka priaznivým pôdam (od úrodných černozemí až po piesočnato-hlinité a kamenisté pôdy) máme jedinečný priestor na výrobu obrovskej palety rôznych druhov vín. Slováci patria medzi prvých medzinárodných investorov v Anapskej vinohradníckej oblasti a stali sa lídrom v pestovaní viniča a zavádzaní nových technológií. Pracuje tu aj 30-ročný slovenský agronóm Peter Stručka. A nielen pracuje – oženil sa s miestnou dievčinou a už majú aj syna. Pre Slovenské Korene bol ochotný povedať pár slov aj o sebe. „Narodil som sa v Topoľčanoch v rodine železničiarov ako posledný zo štyroch synov. Od môjho narodenia sme bývali v dome na dedine (Malé Ripňany), obklopenej poľnohospodár-

stvom. Chcel som byť ekonómom, no nakoniec som začal študovať na strednej záhradníckej škole v Piešťanoch. Tam som dostal ucelený obraz nielen o prírodných vedách, ktoré mi veľmi uľahčili ďalšie štúdium na Zemědělskej a lesnickej univerzite v Brne. Získal som tam okrem iného tiež doplnkové pedagogické vzdelanie – učiteľstvo odborných predmetov.“ Po prvý raz sa išiel Peter Stručka pozrieť do Ruska na miesto ponúkanej práce, aby potom po výberovom konaní prijal ponuku práce vo vinohradníckej výrobe. Bola to pre mladého agronóma výzva, ktorá pretrváva. Vyštudovaný vinohradník pokračuje: „Myslím, že vinohradníctvo v Rusku má veľký potenciál i schopných ľudí, ktorí by sa ale mali veľa učiť, aby dobehli zameškané. Mladá generácia by mala trochu pootočiť svoj rebríček hodnôt vo vinohradníckom a vinárskom sektore. Najdôležitejšie vo vinohradníckom odbore je podľa mňa skúsenosť zviazaná s  miestom, rovnako ako aj ovládanie technológie, jej porozumenie a správne uplatňovanie. A ako ma prijali? Nepociťujem absolútne žiadne negatívum, aj keď na začiatku nechýbal pri rozhovoroch často opakovaný výraz - veď je to ten cudzinec. Teší ma, akí sú tu ľudia – ľuďmi.“ V  Rusku slovenského mladíka najviac prekvapilo, v  akom stave je krajina, ktorá má taký obrovský potenciál a nikto s tým nič nerobí. „Rusko zostáva podľa mňa krajinou extrémov, a to platí v každej oblasti. Najväčší zážitok som mal z Moskvy, ale aj z čiernomorského pobrežia – z miest Anapy, Soči a krajského hlavného miesta Krasnodaru.“ Dojem o  živote na Kubáni (je to prezývka kozáckeho Krasnodarského kraja) pre Petra Stručku je nasledovný: „Život v  Krasnodarskom kraji sa regionálne veľmi líši. Asi tak, ako na Slovensku, čiže porovnať sa dá veľmi ťažko. Je tu more, a tým vzniká aj sezónnosť, no Kubáň podľa mňa nie je typická dovolenková destinácia. Je to tu iné. Čo sa týka krasnodarských krajších polovičiek nášho bytia, príďte si urobiť mienku sami, najlepšie obdobie na to je od konca mája do konca augusta.“

V okolí Kaukazu sa pestujú také odrody ako Cabernet Sauvignon, Cabernet Frank, Merlot, Chardonnay, Sauvignon či Rizling rýnsky.

A čo naši krajania v Rusku? „Slováka nenájdeš všade a v poslednom čase sa mi zdá, že ak sa neprihovorím ja, tak len veľmi málokedy sa prihovorí niekto iný... Keď som prišiel do Ruska, tak som sa vždy usiloval o kontakty podľa svojich možností, asi som potom trochu vychladol. Slovákov stretávam v Rusku stále menej. Kontakty sa snažím udržiavať so všetkými známymi, aj keď teraz je svet trochu iný. Ľudia ho robia iný.“ Na sviatky sa Stručkovci snažia byť vždy doma s rodičmi. Potešiteľné pre Petra je aj to, že manželka už veľmi dobre rozumie a čiastočne hovorí po slovensky. Veľmi sa jej páčili napríklad tradičné slovenské dedinské veľkonočné zvyky. „Kubáň je ruským turistickým regiónom, ale pre Slovákov je to naozaj nielen neznámy, ale aj finančne nákladný kraj. Za týždenný pobyt v Anape zaplatí návštevník približne toľko ako za dvojtýždennú dovolenku napríklad v Grécku, Turecku alebo v Tunisku. Bohužiaľ, kvalitou služieb je ruské pobrežie Čierneho mora ešte stále len v plienkach, hoci disponuje veľkým turistickým potenciálom.“ Úlohu hrá pravda aj nezáujem, o  čom sa osobne presvedčil aj Peter Stručka, ktorý ponúkol všetkým svojim známym zadarmo ubytovanie a stravu na pobyt v Rusku, ale za tri roky sa nikto neozval. „Asi ľuďom chýba odvaha alebo majú naďalej predsudky. Oprávnene? Skúste to, ja tu žijem s malou prestávkou pokojne už štvrtý rok.“ Vladimír Pukiš, foto: autor, Anapa, Rusko

Kolískou vína je neďaleký Ararat, kde prvý ker zasadil praotec Noe

slovenské korene

31

predplatné

K K orene orene S lL o Ov V eE n N sSkKéÉ s

Máj Jún 2012

5 – 6

9-10

September Ok tóber 2010 ročník I cena 30 Kč / 1 €

Spoločenský, kultúrny a rodinný dvojmesačník Obce Slovákov v Prahe s celoštátnou pôsobnosťou pre všetkých Slovákov.

PREDPLAŤTE SI SLOVENSKÉ KORENE! Ďakujeme všetkým, ktorým sa páčil aj druhý ročník časopisu SLOVENSKÉ KORENE, a tak okrem pochvalných a podnetných listov, ktoré sme od nich dostali, si ho aj predplatili. Pre redakciu je to popri skromnej inzercii a  sponzorskom príspevku ďalší dôležitý zdroj financií. Predplatné nám totiž popri štátnych dotáciách a  spomínaných príjmoch pomôže vydávať časopis so zachovaním všetkých jeho pozitívnych prívlastkov na doterajšej úrovni. Okrem obsahu patrí k nim tiež kvalitný papier, laminovaná titulná strana, azda najviac oceňovaná grafika, ako aj perfektná tlačiarenská práca a následná spoľahlivá distribúcia. Mnohí z vás dostávali aj tento ročník bez toho, že by sme vyžadovali predplatné a o našich čitateľov nechceme prísť ani na budúci rok. Radi zaregistrujeme každého predplatiteľa a jeho finančný príspevok vyvážime ešte kvalitnejšími a zaujímavejšími textovými a obrázkovými príspevkami aj v nasledujúcom ročníku. Napriek zvyšovaniu cien papiera, energií a  dopravy zostáva čiastka 150 Kč, resp. 5 eur nezmenená. Platiť môžete poštou na danú adresu redakcie, alebo bankovým príkazom na náš účet číslo: 235846350/0300 pri ČSOB, Jeruzalemská 962/3, 110 OO Praha 1. Môžete nás potešiť aj osobnou návštevou redakcie, ale pre istotu predtým zavolajte, pretože tam nemáme stálu službu.

Vydavateľ Obec Slovákov v Prahe, Dům národnostních menšin SLOVÁCI Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2 V HRADCI IČO: 47608811 info@obecslovakovpraha FILMOVANIE MUDr. JÁN LEŠTÁK V ROKU 1921www.obecslovakovpraha.cz MUFUZA

Vydavateľstvo Blesková tiskárna, spol. s r. o. Na Poříčí 9, 110 00 Praha 1 JESENNÝ MAGAZÍN Mužstvo futbalových zázrakov

Adresa redakcie Dům národnostních menšin, Vocelova 602/3 120 00 Praha 2 tel./fax: +420 221 419 823 mobil: +420 607 859 092 e-mail: [email protected] Šéfredaktor PhDr. Juraj Rácz Detský kútik Mgr. Mária Urbanová Korektúry Mgr. Jarmila Wankeová Grafická úprava InstudioDB, www.instudiodb.cz Redakčná rada F. Cinger, D. Macháček, Z. Mináčová M. Passianová, J. Rácz, K. Ulík Cena za jeden výtlačok: 30 Kč /1 eur ročné predplatné 150 Kč/ 5 eur prijíma redakcia Vydávanie povolené MK ČR pod registračným číslom E 19250 ISSN: 1804-2872 Podávanie novinových zásielok povolila Česká pošta dňa 22. 2. 2010 Časopis rozširuje Obec Slovákov v Prahe, Česká pošta a Top Trans Praha Nevyžiadané príspevky a fotografie nevraciame.

K orene K orene K orene s l SLOVENSKÉ o v eKORENE! n s DARUJTE

k é

Kto si predplatí dve čísla, môže uviesť aj tretiu adresu, na ktorú budú zasielané SLOVENSKÉ KORENE zadarmo! Vyplňte tento objednávací kupón a pošlite na adresu: SLOVENSKÉ KORENE, Dům národnostních menšin, Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2, alebo pošlite požadované údaje na mail: [email protected] Druhé predplatné a darované číslo vyplňte rovnakým spôsobom.

s l o v e n s k é



Počet kusov: ........................................................................................................................

Adresa: .................................................................................................................................

Meno a priezvisko: .............................................................................................................

Ulica a číslo: ........................................................................................................................

s l o v e n s k é

Mesto a PSČ: ........................................................................................................................ Podpis: .................................................................................................................................

32

slovenské korene

Príspevky dopisovateľov a spolupracovníkov nemusia vždy vyjadrovať stanovisko redakcie.

Vychádza s finančnou podporou Ministerstva kultúry Českej republiky a tiež:

Časopis si môžete prečítať aj v elektronickej podobe na webových stránkach. www.slovkor.cz Na titulnej fotografii: Anna Polomová foto: Jiří Mevald Vyšlo v Prahe 15. júna 2012, uzávierka č. 7-8: 25. júla 2012 Spolupracovníci redakcie: M. Blažková, J. Mevald, B. Šoporová, K. Ulík, A. Vaverková, V. Vichr, M. Žihla Zahraniční prispievatelia: Slovensko: I. Bor, M. Lelovský, A. Sláviková, M. Stehlík, M. Tkáč, F. Vico, Maďarsko: G. Papuček Rumunsko: A. Rau-Lehotská Rusko: V. Pukiš

K K orene orene s prílohou S lL o Ov V eE n N sSkKéÉ s

9-10

O SLOVÁKOCH DOMA A VO SVETE

September Ok tóber 2010 ročník I cena 30 Kč / 1 €

ÚSŽZ: Nový predseda

SLOVÁCI V HRADCI FILMOVANIE

MUDr. JÁN LEŠTÁK

V ROKU 1921 MUFUZA Mužstvo futbalových zázrakov

Podpredseda vlády a  minister zahraničných vecí SR (MZV SR) Miroslav Lajčák uviedol začiatkom mája v  Bratislave do funkcie novovymenovaného predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Igora Furdíka. Šéf slovenskej diplomacie uviedol pri tejto príležitosti, že vymenovanie nového predsedu úradu je krokom k užšiemu prepojeniu MZV SR s ÚSŽZ, pričom od nového vedenia očakáva konsolidáciu krajanskej problematiky a väčšiu podporu krajanom bez rozdielu. Nový predseda ÚSŽZ Igor Furdík vníma vymenovanie do funkcie ako  vyslovenie dôvery a zároveň výzvu. Podľa jeho slov je potrebné prednostne sa venovať Slovákom žijúcim v  zahraničí a  rozvíjať kontakty so slovenskými komunitami vo svete. JESENNÝ MAGAZÍN

Predseda úradu: RNDr. Igor Furdík Dátum narodenia:10.10.1947 Národnosť: slovenská Ženatý, traja synovia Vzdelanie a pôsobenie: 1965-1970 Prírodovedecká fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave 1970-1976 Fyzikálny ústav (SAV) 1976-1981 Federálne ministerstvo zahraničných vecí Československa, Praha 1981-1988 Veľvyslanectvo Československa v Moskve 1988- 1991 Federálne ministerstvo zahraničných vecí Československa, Praha, kancelária ministra, zástupca riaditeľky kancelárie ministra V diplomatických službách v  rokoch 19912010: Generálny konzulát Československa v Záhrebe- generálny konzul, Veľvyslanectvo Československa v Záhrebe- chargé d´affaires, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v  Záhrebe - chargé d´affaires, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v  Prahe, radca-vyslanec, Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Bratislava, riaditeľ odboru bezpečnostnej politiky, Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v  Moskve, Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Bratislava, riaditeľ Osobného úradu, Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Belehrade 2010- 2012 Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, odbor obchodu, investícií a inovácií, referent

Na vrchole mrakodrapu Kto by nepoznal fotografiu, ktorá obletela celý svet? Obed na vrchole mrakodrapu je jedna z najznámejších fotografií 20. storočia, ktorej autorom je Charles C. Ebbets. Jedenásť robotníkov odpočíva počas obedňajšej prestávky pri stavbe RCA building na Rockefeller Center na 69. poschodí 70-poschodovej stavby. Fotografia bola uverejnená pred osemdesiatimi rokmi v nedeľnej prílohe denníka New York Herald Tribune. Medzi robotníkmi úplne vpravo s fľaškou v ruke sedí Slovák, rodák zo Spiša - Gusti Popovič. Jeho meno nepoznajú mnohí, avšak jeho pohľad   uprený do objektívu fotografa poznajú milióny. Gusti bol pôvodne drevorubač a tesár. V Amerike bol za robotou dohromady trikrát. Počas jedného z jeho pobytov v New Yorku v roku 1932 poslal svojej manželke Mariške pohľadnicu s touto známou fotografiou, na ktorú napísal: „Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti,“ Stavbu, ktorú pomáhal postaviť aj tento „írečitý“ Slovák, je desiatou najvyššou budovou v New Yorku, ktorý môžete z jej vysoko položenej reštaurácie zhliadnuť tak, ako ho kedysi videl Gusti Popovič.

miestnych Slovákov.  O Slovákoch v Rumunsku sa vie veľmi málo priamo v ich pôvodnej vlasti na Slovensku. Sú často zabudnutí a nepoznaní. Pritom naši krajania tam žijú už tretie storočie. Ich cesta sem nebola ľahká, taktiež životné podmienky, ktoré ich čakali, boli veľmi drsné. Dejinný príbeh a osud Slovákov v Rumunsku je jeden veľký a dlhý román, a neustále píše nové kapitoly. Zaslúžia si spoznávať bližšie ich kultúru, život.  Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 2002 sa k slovenskej národnosti v Rumunsku hlásilo 17 226 osôb, čo z celkového počtu tvorí len 0,07 % v 22-miliónovom Rumunsku.

Lokality so slovenským obyvateľstvom V Rumunsku sú v súčasnosti dve väčšie lokality, kde sa nachádzajú obce obývané vo väčšej či menšej miere Slovákmi. Známe sú však až štyri historické lokality.  Najznámejšia je aradsko-banátska oblasť, kde je obcí menej, no na druhej strane sa v nej nachádza najväčšie mesto v Rumunsku, kde sú Slováci – Nadlak (rum. Nadlăc).  Druhou významnou lokalitou je bihorsko-salajská oblasť, ktorá je počtom obyvateľov väčšia a je v nej oveľa väčší počet roztrúsených obcí.   V satmársko-marmarošskej oblasti sa pôvodné slovenské obyvateľstvo už zväčša asimilovalo s majoritným obyvateľstvom. A pôvodné slovenské obyvateľstvo v oblasti Bukovina na severovýchode Rumunska prešlo kolonizačným odnárodňovacím procesom.

Aradsko-banátska oblasť 

SLOVÁCI V RUMUNSKU „Najzvláštnejšie vyzerali Slováci so svojimi veľkými pastierskymi klobúkmi, vrecovými, špinavo bielymi nohavicami, bielymi plátennými košeľami a obrovskými obíjanými koženými opaskami, širokými takmer jednu stopu a husto posadenými mosadznými cvokmi. Boli obutí do ponožiek, do ktorých mali napchané nohavice, mali dlhé čierne vlasy a husté fúzy.“ (Bram Stoker: Dracula)   Slováci v Rumunsku určite nevyzerajú tak zvláštne, ako sa opisuje v uvedenom citáte zo svetoznámeho románu Brama Stokera Dracula, ktorý sa odohráva v Rumunsku a autor v ňom opisuje aj

Začala sa osídľovať Slovákmi migráciou v rámci dolnozemského priestoru, kam prichádzali do obce Mokrá v roku 1747 z Békešskej Čaby a zo Sarvaša. Do Nadlaku prichádzali prví Slováci v roku 1803 najmä zo Slovenského Komlóša, z Békešskej Čaby a Sarvaša, neskôr i z Oravy a Nitrianska. V roku 1827 prichádzajú Slováci z Veľkého Krtíša do Vukovej a roku 1828 z okolia Trenčína, Novohradu a Nitrianska do Brestovca. Začiatkom 19. storočia sú osídľované obce Teją, Skajua Berzovia. Veľký Pereg je osídlený v roku 1853 Slovákmi zo Saraša a do Cipára prichádzajú roku 1883 z Békešskej Čaby aj z Oravy a Nitrianska. Väčšina z nich je evanjelického vierovyznania.    Slováci sem prichádzali kvôli úrodným poliam a výborným poľnohospodárskym podmienkam, ktoré poskytovala málo zaľudnená rovina. Miestni zemepáni im poskytovali viaceré výhody, mohli byť istý čas oslobodení od práce, poskytovali im materiál na stavbu kostolov a škôl, mali právo vlastniť suché a vodné mlyny a pod. Najlepšie predpoklady malo okolie Nadlaku, z ktorého sa stalo jedno z najľudnatejších slovenských miest v rámci Uhorska začiatkom 20. storočia

K K orene orene s prílohou S lL o Ov V eE n N sSkKéÉ s

9-10

O SLOVÁKOCH DOMA A VO SVETE

September Ok tóber 2010 ročník I cena 30 Kč / 1 €

Príbeh

Láska za ním prišla na opačný koniec sveta SLOVÁCI V HRADCI

MUDr. ktorá JÁN LEŠTÁK V Austrálii, láka prisťahovalcov z celého sveta, žije dvesto národnostných menšín. Tej slovenskej, ku ktorej sa hlási asi dvadsaťtisíc našich krajanov, sa v národnostnom vysielaní rádia SBS už niekoľko rokov prihovára ANDREJ BUČKO. Mnohí športoví fanúšikovia si ho pamätajú ako slovenského športového novinára, ale zrejme netušia, že už takmer dvadsať rokov žije na opačnej strane zemegule príbeh hodný románového spracovania...

FILMOVANIE

V ROKU 1921 MUFUZA

Mužstvo futbalových zázrakov

JESENNÝ MAGAZÍN

Keď sa v júli 2001 v Malackách po druhý raz ženil, Andrejovi Bučkovi a  jeho neveste Daniele v telefóne zablahoželal sám Karel Gott. Nemohol prijať pozvanie na svadbu, lebo práve oslavoval vlastné narodeniny, ale svojim priateľom zaželal veľa šťastia aspoň takto na diaľku. Slovenský novinár a  jeho nastávajúca manželka sa s  českou speváckou hviezdou spoznali v ďalekej Austrálii... Andrej Bučko tam v  marci 2001 spoluorganizoval turné Karla Gotta a  jeho koncert v Melbourne dokonca aj sám moderoval. Spriatelili sa, a tak padlo aj pozvanie na blížiacu sa svadbu. Andrej a Daniela žili v Melbourne, ale zosobášiť sa chceli doma. Svadba bola dôvodom, pre ktorý sa Andrej Bučko prvý raz po piatich rokoch vrátil na Slovensko. Za tých krátkych päť rokov v Austrálii prežil toho toľko, že raz o tom možno sám napíše knihu.

Prečo Austrália? Patrí ku generácii, pred ktorou sa po skončení školy už začal otvárať svet. Ako športový novinár začínal v roku 1986 a po osemdesiatom deviatom mu nič nebránilo cestovať zo Slovenska do zahraničia na športové podujatia. Prekážkou mohli byť nanajvýš peniaze, lebo redakcie si vždy nemohli dovoliť platiť všetky náklady. Ale tu sa prejavil ďalší Andrejov talent – ako schopný manažér a organizátor si dokázal nájsť kontakty a sponzorov, ktorí mu prispeli na cestu, a tak mohol prinášať repor-

že všetku tú krásu nemôžu spolu so mnou zažiť aj moje deti a manželka.“ Na atraktívny tenisový turnaj potom cestoval Andrej Bučko každý rok. Pri práci nadväzoval kontakty s ľuďmi zo športových kruhov a čoraz viac sa pohrával s  myšlienkou vysťahovať sa do tejto krajiny. Jeho rozhodnutiu nahrávala aj narastajúca nespokojnosť so situáciou a vzťahmi na Slovensku, bol rozčarovaný zo zrušenia Košického gymnastického pohára, ktorého bol manažérom, nesúhlasil s pomermi v redakcii, kde pôsobil. „Pohár pretiekol v  roku 1996. Aj moja manželka, ktorá pracovala v Slovenskej televízii, bola smutná z pomerov v tejto inštitúcii. Vybrali sme sa s deťmi na dvojtýždňovú ,oťukávaciu´ dovolenku, počas ktorej nás u  seba v  Sydney prichýlila naša krajanka – maliarka Nataša Floreanová.“ Rodina bola nadšená a rozhodnutie vysťahovať sa vyzeralo ako sľubné riešenie. Navyše, prezident austrálskej gymnastickej federácie sľúbil Andrejovi platené miesto viceprezidenta.

Ťažká kríza

Andrej Bučko robil všetko, ale nikdy neprestal byť športovým novinárom

táže aj z vrcholných športových podujatí. Zameriaval sa na hokej a gymnastiku, ale najmä na tenis, a  cestoval po svete na špičkové turnaje. Vďaka pomoci Slovákov z  krajanských spolkov sa ako vôbec prvý československý novinár v  roku 1992 zúčastnil na Australian Open. „Bolo to v januári a v Austrálii vtedy vrcholilo leto. Okamžite som sa do nej zamiloval,“ spomína. „Len mi bolo ľúto,

K starším synom Ondrovi a Maťkovi pribudli mladší súrodenci

Kým sa vybavili všetky formality a rodina pricestovala do Austrálie, tamojšia vláda radikálne znížila dotácie do športu a na plat pre viceprezidenta asociácie gymnastiky peniaze nevyšli. „Bola to situácia, s ktorou sme nerátali. Mali sme úspory, nejaké peniaze za predaj bytu na Slovensku, ale tie sa míňali... Príležitostne som robil čašníka a pomohla mi aj moja znalosť jazykov – s pomocou známych som občas dostal možnosť zarobiť si ako tlmočník a sprievodca na rôznych mnohonárodnostných festivaloch. Nemal som však stabilný príjem a  manželka to znášala veľmi zle. Ja som stále veril, že napokon sa všetko obráti k lepšiemu a počiatočnú krízu som nebral tragicky – z rozprávania iných vysťahovalcov som

Tri najmladšie deti a ich rodičia sa v Melbourne stretli aj s Ivanom Táslerom

K K orene orene s prílohou S lL o Ov V eE n N sSkKéÉ s

9-10

O SLOVÁKOCH DOMA A VO SVETE

September Ok tóber 2010 ročník I cena 30 Kč / 1 €

Z podnájomníčky manželka

SLOVÁCI V HRADCI FILMOVANIE

MUDr. JÁN LEŠTÁK

Pri rozhovore s Marekom Hamšíkom, kapitánom slovenskej reprezentácie V ROKU 1921 MUFUZA

Mužstvo futbalových zázrakov

vedel, že ju mnohí prežili. Veď je celkom prirodzené, že nie je ľahké začať nový život v krajine, kde nemáte príbuzných, priateľov, neviete poriadne reč a vaša budúcnosť je neistá. Navyše – my sme nikdy predtým nezažili v Austrálii zimu, ktorá nie je veľmi príjemná... No manželka bola z našej situácie nešťastná. Po piatich mesiacoch som si na konkurz konečne našiel stále zamestnanie, robil som hostiteľa v novootvorenom Crown Casine. Pracoval som však po nociach a manželka zostávala s  našimi chlapcami doma sama. Stále sme nežili tak, ako sme si vysnívali. Upadla do depresií a po desiatich mesiacoch si vzala život.“ JESENNÝ MAGAZÍN

Nechcel sa vrátiť ako stroskotanec Synovia mali vtedy osem a desať rokov. Andrejovi veľmi pomohli príbuzní, ktorí za ním prišli zo Slovenska, ale bola to dočasná pomoc. Sám sa musel naučiť nakupovať, variť a prať, starať sa o chlapcov a voziť ich do školy... Úprimne priznáva: „Uvažoval som aj o návrate domov, ale uvedomoval som si, že ako vdovec s dvomi deťmi by som nemohol cestovať a naplno robiť športovú žurnalistiku. A nechcel som ani zažiť reakcie známych, ktorí by ma vítali ako stroskotanca.“ A tak mladý vdovec každý podvečer zamkol dom a v ňom svojich dvoch synov a odišiel do práce. Keď sa o tretej nadránom vrátil, ešte im pripravil raňajky a desiate, potom si chvíľu pospal a ráno ich odviezol do školy. Cez deň robil domáce práce a  nahrádzal deťom oboch rodičov... Takto žili – s prestávkami, keď mu prišiel niekto z príbuzných či priateľov aj na pár mesiacov pomôcť – tri roky. „A potom sa stal zázrak,“ komentuje to Andrej.

Po celý čas svojho pobytu v Austrálii prispieval do viacerých slovenských médií – jeho reportážne vstupy z tenisových turnajov či pretekov Formuly 1 počuť z rozhlasu, prispieval do televízie, denníkov, pravidelne píše blogy. Absolventke Fakulty telesnej výchovy a  športu Daniele, ktorá sa rozhodla zdokonaliť sa v Austrálii v angličtine, nerobilo veľký problém získať kontakt na tohto slovenského novinára. Mailom ho požiadala o pomoc pri získaní lacného ubytovania. „Navrhol som jej, že ak je ochotná variť a postarať sa v noci o chlapcov, môže u nás bývať zadarmo. Ponuku prijala – a zostala u nás.“ Ako vyštudovaná telocvikárka mala Daniela blízko k športu a ochotne chodila s chlapcami na futbal aj plávanie. Prišla v roku 2000, práve v čase olympiády v Sydney, takže tém na spoločné rozhovory s deťmi aj ich otcom bolo veľa... Po desiatich mesiacoch odcestovali na Slovensko a v Malackách, odkiaľ Daniela pochádza, sa zosobášili. K Andrejovým starším synom, ktorí už majú dvadsaťpäť a  dvadsaťtri rokov, odvtedy pribudli

ďalšie tri deti. Všetci bývajú stále spolu, Daniela učí v materskej škole, do ktorej chodí aj ich najmladší synček Erik.

Krajania môžu viac pomôcť Od roku 2001 má Andrej Bučko stálu novinársku prácu – je vedúcim slovenského vysielania štátom financovaného rádia Special Broadcasting Service, ktoré raz týždenne informuje našich krajanov o krajanskom živote v Austrálii, o chystaných podujatiach, aj o dianí na Slovensku. Vďaka tejto práci má kontakty so slovenskou, ale i českou komunitou v krajine. Sám organizuje

S manželkou Danielou, deťmi Dominikou a Eliaškom medzi austrálskymi domorodcami

S legendárnou tenistkou Martinou Navrátilovou

viaceré podujatia, festivaly, manažuje vystúpenia umelcov zo Slovenska i  Česka. Pomáhal zabezpečiť koncerty Petra Nagya aj Ivana Táslera a  je pyšný na to, že so svojou manželkou Danielou v roku 2010 sami zvládli organizáciu dvojtýždňového úspešného turné Lúčnice. Majú dobrý pocit nielen z toho, že potešili našich krajanov. Plné sály, aplauz a ohlas v médiách boli ďalším krokom k tomu, aby sa Austrálčania dozvedeli trochu viac o Slovensku. Podľa Andreja Bučka sa totiž v tomto smere za dvadsať rokov veľa nezmenilo a možno práve krajania by mohli viac pomôcť. V tom vidí jednu zo svojich úloh ako člen Zboru poradcov predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Úspešní krajania vo svete, ktorí sa hlásia k svojmu slovenskému pôvodu, môžu pre našu krajinu veľa urobiť. No aby sa ich väzby na Slovensko nestrácali, aby si uchovali zvyky, kultúru, reč, potrebujú aj pomoc z materskej krajiny. Ako člen zboru poradcov tlmočí Andrej Bučko požiadavky – na učiteľov slovenčiny, na kňazov, na slovenské knihy... Snahou zboru poradcov je aj zmena zákona z roku 2010, ktorý neumožňuje dvojité občanstvo, a tak sa mnohí naši krajania, najmä pre získanie zamestnania, toho slovenského s ťažkým srdcom zriekajú. Tak, ako nikdy nespálil za sebou mosty a hlási sa k Slovensku, tak sa nikdy neprestal cítiť predovšetkým športovým novinárom. Je hrdý na to, že konkurzom získal ako jediný austrálsky novinár možnosť reportovať v rozhlase z nedávnych majstrovstiev sveta vo futbale. A je, prirodzene, rád, keď sa môže poslucháčom rozhlasu prihlásiť po slovensky. ĽUDMILA GRODOVSKÁ Foto: Dušan Kittler a archív A. B.

Pri organizovaní tlačovky so Steffi Grafovou

K K orene orene s prílohou S lL o Ov V eE n N sSkKéÉ s

9-10

O SLOVÁKOCH DOMA A VO SVETE

September Ok tóber 2010 ročník I cena 30 Kč / 1 €

OSOBNOSTI Súčasnosť: Cyril MUDr. JÁN LEŠTÁK Andrew Hromník

SLOVÁCI

V HRADCI

FILMOVANIE

V ROKU 1921 MUFUZA

Mužstvo futbalových zázrakov JESENNÝ MAGAZÍN

Je popredný archeológ slovenského pôvodu žijúci v Južnej Afrike. Narodil sa 19. februára 1942 v obci Hrabušice. Jeho slovami: V „Zemi Blaženosti“, zvanej Spiš, na pokraji „Ochranného lesa“ Slovenského raja, v posvätnom mieste „Velebenia svetla“ zvanom Karabusaice v dobe bronzovej, v rímskej dobe pravdepodobne Oppidum Harabusice, Kapsdorf  v dobe spišských Sasov, Káposztafalu v dobe maďarskej, a dnes Hrabušice. Po maturite na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi študoval africkú históriu na Katedre orientalistiky a portugalčinu a iberijskú históriu na Filologickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Počas štúdií pracoval v brazílskom a swahilskom vysielaní Radia Praha. Roku 1968 odišiel do Spojených štátov amerických, kde pokračoval v štúdiu histórie Afriky, Južnej Ázie a Latinskej Ameriky na univerzite v Syracuse, kde aj príležitostne prednášal. Po získaní vedeckej hodnosti na University of Cape Town v Južnej Afrike skúmal historické pozadie a migráciu bantuských jazykov a pôvod Khoinov (Hotentotov). V súčasnosti sa zaoberá výskumom ranej histórie Afriky a jej kontaktov s Indiou, Indonéziou a Arábiou, podniká terénny výskum dávnych pamiatok vo východnej, strednej a južnej Afrike a organizuje ich ochranu. Skúma pôvod a účel megalitov a ich rano-historických kamenných štruktúr v Afrike, Indii a Európe.   Z  výskumu Cyrila A. Hromníka vyšli objavy mnohých kamenných kozmologických chrámov v južnej Afrike, ale aj na Slovensku. Vydal štyri monografie a množstvo vedeckých a populárnych článkov. Jeho znalosť zámorského aj transkontinentálneho obchodu v najstarších dobách a s tým súvisiacich kultúrnych aj jazykových vplyvov mu otvorila úplne nový a nikým predtým nepredvídaný pohľad aj na históriu Slovenov a Slovenska v dobe rímskej, pred-rímskej a bronzovej. Je autorom originálnej historickej rekonštrukcie stredoeurópskeho, ale indickým obchodom ovplyvneného pôvodu Slovenov/Slovákov. K samotnému písaniu ich histórie ho podnietili debaty s členmi Slovenskej spoločnosti v Južnej Afrike na pravidelných obedoch v jedálni juhoafrického Parlamentu, ktoré organizoval redaktor časopisu Juhoafrické

Slovenské zvesti Ing. Milan Sabol. Tento Šarišan, hovoriaci druhým najstarším dialektom slovenčiny, podnietil Dr. Hromníka k napísaniu prvého článku o Slovenoch v slovenčine. To viedlo k dlhodobej a veľmi plodnej spolupráci. Debaty v jeho dome a na výročných výstupoch na Stolovú horu na počesť nezávislosti Slovenska prispeli k rozhodnutiu písať profesionálne o nových objavoch v dobe raných obchodných, kovorobeckých a pútnických kontaktov Dravidskej Indie so starodávnym Slovenskom. So svojou africkou ženou žije a tvorí v Kapskom Meste v Južnej Afrike. 

Minulosť: Andy Warhol

Bolo to pred 23 rokmi, keď najmä zásluhou mladého pražského výtvarníka Michala Cihlářa sa slávne knieža svetového pop-artu Andy Warhol mohol po prvý raz prezentovať na pôde vtedajšieho Československa. Žiaľ, už „iba“ posmrtne, veď od jeho skonu uplynulo už jedno štvrťstoročie avšak premiérová výstava v Dome slovenskej kultúry v Prahe bola akoby predĺženou pákou nožníc, ktoré o pár mesiacov prestrihávali pomyselný ostnatý drôt vo sfére kultúry a umenia.   Odvtedy sa mnohé zmenilo, Slovensko postupne objavovalo fenomén významného amerického umelca rusínskeho pôvodu Andyho Warhola, pribúdali výstavy, pod ktoré sa významne okrem iných podpísala Galéria mesta Bratislavy, po nej aj Slovenská národná galéria, ktorá v roku 2006 získala do svojej zbierky kompletnú sériu Warholových Campbellových polievok, ktoré sú spoločne s portrétom Marilyn Monroe umelcovým ikonickým dielom a esenciou pop-artu. Povestnou čerešňou na „Warholovej torte“ však bolo otvorenie Múzea moderného umenia Andyho Warhola 1. septembra 1991 v Medzilaborciach. Ale prvé zostane navždy prvým. Výstava diel Andyho Warhola v  Prahe, rok 1989.  Evokujúce, vzrušujúce. A jedinečné. Na čelnej stene pri vstupe sa usmievala vo svetle reflektora rozkošná Marilyn vo farbách a škvrnách. Akoby kontrast vyvolávali na druhej strane ostré reklamné farby Campbellovej polievky.  Aby ste ju podvedome nebodaj neprevrhli, čochvíľa ste zakopli do prázdnych fliaš od coca-coly. Dvadsiate piate  výročie smrti jednej z najfarbistejších postáv americkej avantgardy, výtvarníka, spisovateľa, vydavateľa a filmového tvor-

cu, ktoré sme si pripomenuli 22. februára tohto roku, je dozaista vhodnou príležitosťou na reflexie z jeho neopakovateľne pestrého života. Keď si v roku 1913 čerstvý ženích Andrij Varhola kúpil „šífkartu“, sotva tušil, akého potomka raz splodí. Bol jedným zo státisícov hľadačov šťastia z Európy, ktorí utekali k brehom Zeme zasľúbenej. V pittsburských baniach však nemyslel iba na mozoľnaté doláre, ale aj na svoju mladú manželku Júliu, ktorú nechal v rodnej Mikovej. O osem rokov prišla za manželom, v priebehu ďalších šiestich sa im narodili traja synovia. Najmladší dostal meno po otcovi, „po americky“, Andrew.  Chlapec mal štrnásť, keď mu otec zomrel, a tak možno aj kvôli údelu najmladšieho zdieľal svoje životné cesty, úspechy i peripetie spoločne s matkou s dlhšími či kratšími odlúčeniami až do jej skonu v roku 1972.   Pani Júlia veľmi pekne kreslila, ľudové motívy z Mikovej vo vnímavej dedinskej žienke s typickou šatkou z rodného kraja na hlave nezdeformoval ani nový, konzumný svet. A tak podobný vzťah veľmi rýchlo narastal aj u Andyho. Ako chlapec bol chorľavý, precitlivený, nuž práve podobná kratochvíľa bola pre neho ako uliata. Kreslil, vystrihoval si známe filmové hviezdy, ich autogramy, modelky. A stále častejšie listoval vo filmových a módnych časopisoch. Našťastie mal v škole učiteľa, ktorý vycítil, čo v chlapcovi drieme, a tak ako desaťročný začal navštevovať kurzy výtvarnej výchovy. Osud bol spečatený...?    Keď mal Warhol tridsaťpäť rokov, v New Yorku sa doslova vrhol svojimi umeleckými zmyslami a intuíciou na schátralú, starú opustenú továreň. Interiér potiahol striebristou fóliou, priniesol starý diván a ateliér, ktorý vošiel do dejín undergroundu ako Factory, bol na svete. A udivoval, šokoval ďalej, a to nielen v maliarstve, ale aj vo filme, v rozhovoroch a reportážach, zachytených na magnetofónovej páske, ako aj v hudbe. • • • • •

Bolo to dávno, pred 99 rokmi, keď Andrij Varhola sfáral z Mikovej do pittsburských baní za hrsť svojich prvých dolárov. Pred 22 rokmi, 4. mája 1990, v aukčnej sieni Christie´s v New Yorku vydražili portrét Marilyn Monroe, ktorý namaľoval jeho najmladší syn Andrew, za 4 070 000 dolárov. Bola to v tom čase najvyššia suma, aká kedy bola zaplatená za vydražené umelecké dielo amerického maliara... Ľudo Pomichal, foto: archív

Ahoj, dievčatá a chlapci, máj, po česky ,,květen“ je piatym mesiacom gregoriánskeho kalendára v roku. Má 31 dní a jún, po česky ,,červen“ je šiestym mesiacom a má 30 dní. V starom rímskom kalendári bol mesiac máj zasvätený bohyni Máji (lat. Flos – kvet). Svoje meno dostal podľa rozkvitnutej prírody. Už od 13. storočia sa mesiac máj spája s ľudovými oslavami, napr. stavaním májov alebo pálením čarodejníc a je považovaný za mesiac lásky. 1.máj je tiež medzinárodný sviatok pracujúcich a druhú májovú nedeľu sa oslavuje sviatok matiek. Jún v pôvodnom rímskom kalendári bol zasvätený bohyni Junone, podľa inej interpretácie mladým ľuďom a mladosti vôbec (lat. iuniores – mladší, mládež). Meno ,,červen“ sa vysvetľuje rôzne, napríklad podľa červenajúceho sa ovocia, čerešní a jahôd v tomto mesiaci, alebo iné odôvodnenie názvu je od červov, ktorí v tomto období robia veľké škody, obzvlášť na štepoch a ovocí. Okolo 21. júna začína na severnej pologuli leto a školáci sa už tešia na prázdniny. 1.júna je ,,Medzinárodný deň detí“(MDD). Verím, že ste ho patrične oslávili! S pozdravom Vaša Mája

1.Maličká som, húsky pasiem, [:tancovala by som, až sa trasiem.:] 2.Aj keď som ja ešte malá, [:ale moja mamka má ma rada.:] 3.Aj keď som ja len maličká, [:oteckova som ja holubička.:] VLAK Miroslav Válek Píska vlak, iskrí vlak, zrátaj, koľko hviezd tu je! Dnes večer si píska každý, kto v ňom cestuje: Deti, ktoré čaká more, aj tie, čo sa vezú iba na prázdniny k babke, strapaté aj učesané, bez čiapky, aj v čiapke. Aj výpravca na stanici

na vlak píska, celkom zblízka, lebo ľúto mu je. Aj kuriatko, čo spí v koši si pí, pí, pí, píska, píska, len tak popiskuje. Za oknami cesta beží do diaľky. Telegrafné stĺpy, ako píšťalky. Že sa bojíš tmy? Pískaj si aj ty! Večer škrtá koľajnice ako zápalky.

CESTUJEME EURÓPOU Naše putovanie po krajinách Európskej únie ešte nekončí, ale veľa ste sa už dozvedeli a naučili, mnohí z vás sa cez prázdniny vydajú na ozajstné cestovanie, na väčšinu z vás to ešte len čaká. Na tejto stránke si môžete overiť, čo ste si z predchádzajúcich čísel zapamätali. Zoberte si ceruzku, vyhľadajte, zakrúžkujte a spojte čiarou vždy názov krajiny, obrázok, ktorý ju charakterizuje a jej štátnu vlajku. Nájdi vlajku každej krajiny. (Čítaj názvy jednotlivých štátov a priraď k nim vlajku. Postupuj v tvare U) Grécko, Španielsko, Rakúsko, Česká republika, Cyprus, Lotyšsko, Malta, Slovinsko, Rumunsko,

Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Nemecko, Luxembursko, Dánsko, Írsko, Anglicko, Portugalsko, Fínsko, Švédsko, Estónsko, Litva, Maďarsko, Poľsko, Slovensko, Bulharsko

Zoberte si ceruzku a spojte čiarou názov krajiny s jej štátnou vlajkou a pohľadnicu s názvom mesta, ku ktorému patrí.

HOLANDSKO Holandské kráľovstvo

Štátne zriadenie: konštitučná monarchia Hlavné mesto: Amsterdam Jazyk: holandčina, na severe tiež frízština Hlava štátu: kráľovná Mena: euro Rozloha: 41 526 km2 Počet obyvateľov: 15,5 mil.- 374/km2 Susedia: Belgicko a Nemecko Patrí k zakladateľom európskej integrácie (od r. 1952)

Amsterdam

Holandsko je krajinou veterných mlynov, polderov (trávnatých plôch), vodných kanálov, tulipánov, drevákov, syra a kráv, ale aj elektroniky firmy Philips a fantastických vodných stavieb. Okrem čistoty, pracovitosti, praktickosti tu nájdeme aj nezvyčajnú toleranciu. Veľká časť Holandska sa nachádza pod úrovňou morskej hladiny, sú to väčšinou odvodnené a vysušené plochy. Najvyšším bodom je vrch Vaalserberg (322m), nachádza sa v najjužnejšom cípe krajiny, kde sa stretávajú hranice Holandska, Nemecka a Belgicka. Zo všetkých Európskych krajín má Holandsko najhustejšie osídlenie a najvyššie percento kultivovanej alebo zastavanej pôdy. Na východe hraničí s Nemeckom a na juhu s Belgickom. Zo severozápadu obmýva krajinu Severné more. Súčasťou Holandska sú aj ostrovné územia v Karibiku, Holandské Antily a Aruba. Holandsko spolu s Belgickom a Luxemburskom vytvárajú voľné spoločenstvo nazývané Benelux. Hlavným a najväčším mestom Holandska je Amsterdam. Sídlom holandského parlamentu, vlády i monarchu je však Haag. Oficiálny holandský názov krajiny je „Nederland“, čo možno preložiť ako „nízko ležiacu zem“. Od toho je odvodené pomenovanie krajiny v iných jazykoch: napr.„Nizozemsko“ v češtine, „Netherlands“ v angličtine atď. V niektorých jazykoch má štát názov odvodený od regiónu Holland, ktorý bol jedným z historických grófstiev. Ekonomická sila a dôležitosť tohto regiónu viedli k tomu, že mnohé z krajín sveta nazývajú krajinu práve Holandskom. Medzi najväčšie holandské rieky patrí Rýn, ktorý tečie z Nemecka a jeho ďalšie prítoky, vrátane riek Waal a Lek; a riek Mása a Šelda, ktoré pritekajú z Belgicka. Tieto rieky a ich prítoky tečú v smere z východu na západ cez centrálnu časť krajiny. Na pobreží vytvárajú riečnu deltu s mnohými ostrovmi. Rieky sú prepojené početnými kanálmi, ktoré zabezpečujú lodnú dopravu. V západnej a severnej časti Holandska sa nachádza niekoľko menších jazier. Väčšina veľkých prírodných jazier bola vysušená v snahe získať ďalšiu pôdu. Budova súdneho dvora v Haagu V rámci obnovy riečnej delty a vysušením Zuiderského mora vznikli početné nové sladkovodné jazerá, pričom najväčšie z nich je Ijselské jazero. V Holandsku prevláda prímorské podnebie, ktoré je príznačné pre krajiny západnej a severnej Európy. Ovplyvňuje ho teplý morský prúd v Atlantickom oceáne. Ten spôsobuje, že zimy sú relatívne teplé, ale naopak letá veľmi teplé nie sú. Vo vnútrozemí sa často objavujú hmly a vanie silný vietor. Na pobreží sa často vyskytujú búrky, ktoré môžu spôsobiť záplavy. Iba šesť dní v roku je v Holandsku bezvetrie. Vďaka absencii prírodných bariér, akými sú napr. pohoria, sa klíma v jednotlivých častiach Holandska líši iba nepatrne. Vychýrené je aj holandské maliarstvo – starí majstri, ako bol Rembrandt –, alebo moderný Vincent van Gogh.

Hádanky Sám do jamy vlezie, a keby prišlo i tisíc koní, nevytiahnú ho. Mladá je veľká, stará je malá. Skoro zrána drahokam. Kde je? Bol tam, nie je tam. Maličký domček a v ňom sto očiek. Stojí babka pri vode, strapatá je veľmi. Keď prídu časy, zelené má vlasy, keď telo chradne, do vody padne.

Vtipy

Ústa nemá, len tri zuby, pri jedle slúži, po ňom však netúži. (akčildiv) (ňeit)

(akčeivs)

(asor)

(kotsrpán)

V jednom rožku trošku, v druhom rožku trošku, v treťom rožku trošku, v prostriedku najviac.

Čuchá, čuchá, hoc bez nosa i bez brucha, čo jej príde pod zuby, zomelie na otruby. (alip) Z dreva je, aj zo slamy a predsa ho oheň nestrávi. Maličký, však pevný domček, skrýva stromček.

(abrv)

Čierna hlavička, biela nožička, keď hlavička sčervená, koniec nôžky znamená. (aklapáz)

(anirep)

Kto moje meno vysloví, hneď ma zničí.

(lopop)

(aktsôvk)

(ochit)

Železná búdôčka, má malé dvieročka, často ich otvára zúbkovaná hlavička. (komáz)

Učiteľ hovorí žiakovi: „Ty sa venuj behu na dlhé trate.” „Prečo myslíte, že by som mal?” „Hovorí sa, že čo nie je v hlave, musí byť v nohách.” Na hodine telocviku ležia žiaci na chrbte a napodobňujú bicyklovanie. „Jožko, prečo necvičíš s ostatnými?” „Pretože práve idem z kopca.” „Janko, máte lyžicu na topánky?” „Nie, my topánky nejeme.” Kto sú to stredoškoláci? To sú tí, čo chodili do školy len v stredu. „Koľko máš rokov ?” pýta sa malého Ferka mamina kamarátka. „Neviem presne, stále sa to mení.” Príde Miško za mamkou. „Mami, kúpiš mi bicykel?” Mama mu odpovie: „Nie.” Po chvíľke príde Miško opäť k mame: „Mami, budeme sa hrať na mamku a ocka?” Mamka mu odpovie: „Samozrejme.” Miško: „Tak poď mamka, ideme kúpiť synovi bicykel.” Hovorí mama synovi: „Ďurko, už si dosť veľký, musíš sa naučiť jesť príborom!” Ďurko na to: „A do ktorej ruky si dám rezeň?” Prečo odlietajú vtáci do teplých krajín? Preto, že to je veľmi ďaleko na to, aby chodili peši.

1. Čerešničky, čerešničky, čerešne,     vy ste sa mi rozsypali po ceste.     [:Kto vás nájde, ten vás pozbiera,     ja som mala včera večer frajera.:] 2. Bol to šuhaj maľovaný jak ruža,     toho som si vyvolila za muža,     [:ani by mu robiť nedala,     len by ťa pre krásu doma chovala.:]

Vonku je krásne a teplo, vytiahnite kolobežky, bicykle, kolieskové korčule a skejty a poriadne sa do toho obujte! A viete, že prvé skejty boli vlastne drevené krabice na kolieskach? Bolo to v prvej polovici minulého storočia a vynašli ich surferi v Kalifornii, ktorí sa nudili, keď nemohli kvôli zlému počasiu na more. V súčasnosti je skejtovanie medzi mladými veľmi obľúbené. Typickou vlastnosťou dnešných detí a mládeže je pohoda, o ktorej práve skateboarding je. Nejde o to naučiť sa čo najviac trikov, aby sa človek vytiahol pred ostatnými, ale jazdiť si pre seba a svoj dobrý pocit. Tak hurááá do toho!