1
Dlh a investície v globálnej ekonomike a tvorivosť užitočností. h. prof .Dr. Ing. Ivan Haluška, DrSc.
Verme, že poslednou, sebazničujúcou deformáciou, ktorú priniesla neoliberálna kapitalistická ekonomika ( veď už aj najväčší jej zástanca , prezident davoských fór, Klaus Schwab, na jeho ostatnom 35. zasadnutí sa vyjadril v takom zmysle že kapitalizmus zrejme končí a v auditóriu našiel aj súhlasnú odozvu), do systému fungovania trhového mechanizmu v globálnych meritkach je to, že stimuluje, ba tvrdo preferuje investovanie do špekulácií s peniazmi kombinované opakovaným „kvantitatívnym uvoľňovaním“ teda tlačením nových a nových desiatok miliárd nekrytých svetových peňazí - US - dolárov, ale aj ďalších mien a tvrdo preferuje tzv. finančno - špekulačnú kreativitu ( aj udelením Nobelovej ceny) a aj jej pomocou prehlbuje nerovnoprávnosť subjektov na globálnom trhu a neustále zväčšuje priepastné rozdiely v príjmoch a bohatstve stále užšej skupiny majiteľov a top manažérov globálnych superkorporácií, predovšetkým globálnych finančných superskupín, voči ostatným obyvateľom planéty. Preto je prirodzené, že rastie tlak na jej odchod zo scény dejín. Na jej nahradenie novou alternatívou novou etapou trhovej ekonomiky, ktorú som signifikantne nazval humanistická ekonomika ( podrobnejšie viď (1) ), ktorá bude m.i. stimulovať a preferovať užitočnosť investovania, teda investovanie do hmotných, ale najmä nehmotných produkčných prostriedkov, ktorými sú produkcie schopné poznatky, teda tvorivosť užitočností, ktorá bude podporovať rast ceny ľudskej tvorivosti voči cenám tovarov a tým aj voči meradlu ich hodnoty, voči peniazom. Dôležitým atribútom tejto novej, humanistickej ekonomiky je obmedzovanie a znevýhodňovanie financializácie ekonomiky, ( podrobnejšie viď (2) ), t. j. neustáleho zvyšovania veľkého objemu prostriedkov cirkulujúcich na neužitočnom - z pohľadu tvorby úžitkových hodnôt a rastu produktivity tvorivosti - v rozbujnelom, v podstate špekulačnom a bublinovom finančnom trhu. Špekulatívnosť a bublinovosť sú podstatou jeho nespravodlivých a netrhovo vysokých výnosov ( ale aj strát), ktoré dosahujú ( a spôsobujú ) práve špekulačné subjekty finančného trhu. Sľubované vysoké výnosy lákajú stále nových a nových spravidla nedostatočne informovaných, najmä drobných investorov, aby vkladali svoje úspory, svoje rezervy do rôznych fondov, do rôznych investičných nástrojov, alebo investovali do takto investujúcich bánk, čím priamo, alebo nepriamo ochudobňujú možnosti a objemy prostriedkov, ktoré by mohli fungovať ako reálne investície. Ako investície do hmotných, ale najmä nehmotných produkčných prostriedkov, ktoré sú kľúčom k rastu produkcie úžitkových hodnôt v ich najširšom slova zmysle. Úžitkových hodnôt nielen hmotných, ale predovšetkým tých, ktoré vytvárajú nehmotné podmienky vyššej kvality života ľudí na tejto planéte.
2
Z tohto pohľadu treba hodnotiť ako pozitívny, správnym smerom postupujúci zámer Európskej komisie, ktorá chce zaviesť daň z finančných (bolo by účelné aby najvyššou úrovňou postihla špekulačné transakcie). Zavedenie takejto dane má šancu dosiahnuť minimálne tri dôležité parciálne, ale vzájomne zviazané výsledky. • Po prvé obmedziť množstvo špekulatívnych peňazí, neproduktívne, neužitočne
fungujúcich na finančnom, spravidla špekulačnom, bublinovom trhu, •
po druhé tieto financie presmerovať do investícií do reálnej ekonomiky, teda do investovania do hmotných, ale najmä nehmotných produkčných prostriedkov
• a po tretie predovšetkým v súčasnej etape, keď objem špekulačných
finančných transakcií na finančných trhoch má veľké rozmery, na finančných trhoch cirkuluje odhadom 10 až dokonca dvadsaťnásobok HDP, ktorý vytvorí celá globálna ekonomika za rok, čiže cirkuluje tam objem prostriedkov dosahujúcich tisíc biliónov USD, takto zvýšiť daňové príjmy štátnych i únijných rozpočtov.
Tu treba pripomenúť, že takýto krok je len prvý, smerom k novej kvalite fungovania trhovej ekonomiky, k humanistickej ekonomike. Je síce prínosom k postupu na tejto ceste, ale sám o sebe neznamená zásadnú zmenu deformácií, ktoré priniesla neoliberálna kapitalistická ekonomika do súčasnej globálnej trhovej ekonomiky. Logicky musia sa postupne prirodzeným spôsobom presadiť ďalšie zmeny, • predovšetkým partnerstvo vlastníkov produkčných prostriedkov (teda zhmotnelej –
„ztovarovenej“ - minulej ľudskej tvorivosti) a vlastníkov aktuálnej ľudskej tvorivosti, ľudských zdrojov a aj tým dosiahnúť spravodlivú deľbu vytvorenej a realizovanej pridanej hodnoty medzi jej spolutvorcami • postupne sa musí presadiť reálna rovnoprávnosť subjektov na trhu, ktorú síce
nominálne rôzne zákony v rozvinutých krajinách sa snažia zabezpečovať, ale ako je vidieť, totálne neúspešne. Pretože, aby trh fungoval efektívne a v prospech človeka, v prospech rastu kvality života ľudí na tejto planéte, musí zabezpečiť rovnoprávnosť subjektov na trhu bez ohľadu na ich bohatstvo .( i to, že reálna ekonomika, i celé štáty sa prestanú „klaňať“ jeho všemocnému „veličenstvu“ - finančným trhom) . • a čo je rozhodujúce, nastúpiť cestu postupného odstraňovania nespravodlivých
rozdielov v príjmoch a bohatstve • a s tým postúpiť aj v odstraňovania obludnej miery ekonomickej i politickej korupcie,
ktorá v celej globálnej ekonomike i politike funguje. Z tohto pohľadu sa skúsme pozrieť, čo je podstatou investície, čo to je investícia a aké formy má investícia. Podstatou investície je, že subjekt, ktorý svoje príjmy celé nespotrebuje, vytvára väčšiu, či menšiu časť úspor a sumu úspor, ak nechce, aby ostala ležať kdesi, ako sa hovorí, „v matraci“, chce dať do obehu v systéme trhovej ekonomiky, aby mu prinášala
3
primerané výnosy. Čiže investícia je odložená spotreba, z ktorej chce ten, ktorý úsporu urobil a investuje, mať v budúcnosti vyššiu „odloženú“ spotrebu, ktorej výška sa rovná: odložená spotreba plus výnosy, ktoré vlastníkovi priniesla. Teda investícia je priamym či finančnou inštitúciou sprostredkovaným dlhom prijímateľa investície voči pôvodnému sporiteľovi, majiteľovi naakumulovaných minulých príjmov – investorovi. Sú to finančné prostriedky kryté už reálnymi výsledkami minulej i súčasne produkujúcej produkcie. Od doby mezopotámskych obchodníkov a egyptských faraónov v trhovej ekonomike funguje ešte aj druhý zdroj investícií. Dlh voči budúcemu producentovi užitočných hodnôt Sú to finančné prostriedky kryté predpokladanými budúcimi výsledkami budúceho producenta.. Teraz si môžeme vydeliť dva základné spôsoby investovania: Priame investovanie, čiže vloženie sumy prostriedkov do produkčných prostriedkov, teda do hmotných strojov, zariadení, budov a pod., teda často hovoríme, do technológií, ktorých ale veľmi dôležitou súčasťou sú nehmotné produkčné prostriedky, patenty, vynálezy, knowhow, dobré nápady i samotná tvorivosť pracovníkov, ktorí s týmito produkčnými prostriedkami pracujú. Čo znamená takáto forma investovania? •
Po prvé, vytvára podmienky pre novú, spravidla modernejšiu, inovatívnejšiu produkciu úžitkových hodnôt, ktoré ľudia pre rast kvality svojho života potrebujú.
•
Ďalej súčasne sa vytvárajú pracovné miesta v samotnej výrobe prostriedkov.
produkčných
Čo prinášajú investície investované do produkčných prostriedkov? Podmienkou, aby táto investícia bola návratná, teda aby prinášali pre investujúceho žiadané výnosy je to, že investícia musí produkovať to, čo má reálne v globálnej ekonomike spotrebu. Čiže investovanie do produkčných prostriedkov je náročnejšie práve hľadaním a zabezpečením (zčasti aj novovatvorením) reálnej potreby a spotreby, znamená rozvoj objemu i úrovne tvorivosti ľudí, teda ich zamestnanosti Čo ma strategický význam najmä v stave súčasnej vysokej miere globálnej nezamestnanosti, ktorá predstavuje v celej globálnej ekonomike zhruba 40 % zo všetkých práceschopných obyvateľov. Teda investovanie do reálnej ekonomiky znamená rozvoj a bohatnutie investujúcej i prijímajúcej firmy . Každý štát, ktorého objem produkujúcich hmotných i nehmotných prostriedkov narastá, bude bohatnúť. Teda každý štát bude tvoriť viac pridanej hodnoty a ako vieme, suma pridaných hodnôt všetkých produkčných subjektov v štáte je hrubým domácim produktom. Čo bude v takom štáte, alebo v takejto firme predstavovať vytvorená PH? To, že sa vytvoria: 1. prostriedky na splátky za investíciu, čiže na odpisy a príslušný výnos majiteľom
produkčných prostriedkov, ktorí takto investovali 2. budú to mzdy zamestnancov i top manažmentu
4 3. budú to peniaze ako rentné platby za pôdu, ale aj ostatné súčasti životného prostredia. 4. A budú to dane pre štát.
Aby krajina, do ktorej sa investovalo, mohla splatiť splátky za investíciu, musí mať aspoň taký výnos, ktorý je na úrovni sumy splátok za prijaté investície. Pritom si treba uvedomiť, čo je podstatou splátky. Je to v podstate postupne splácaná minulá, odložená spotreba v štáte investora. Odložená spotreba buď sa bude realizovať, teda stúpne spotreba v štáte, alebo sa bude ďalej reinvestovať, čiže stúpne objem odloženej spotreby a tým stúpnu aj výnosy, ktoré príslušný štát, jeho investujúci občania, za investíciu získavajú. Teda môžeme zhrnúť, že zvýši sa trhová sila prijímateľa investície. Zoberme si príklad Číny, do ktorej mnohé rozvinuté krajiny, predovšetkým USA, Nemecko, Francúzsko, Taliansko i rad ďalších krajín mohutne investoval, z čoho mali mimoriadne vysoké a zaujímavé výnosy, ale súčasne prijímateľ investícií, Čína, veľmi výrazne zbohatla. Stačí si spočítať, čo to znamená, ak štát počas, takmer 33 rokov, každý rok zvyšoval svoj HDP zhruba o 10 %, koľko násobne sa zvýšilo bohatstvo prijímajúceho štátu. Teda investovaním do reálnej ekonomiky zbohatli občania investorského štátu ( škoda, že najviac len úzka skupina občanov, investorov z krajín, ktoré investovali) a súčasne zbohatol štát a štáty, do ktorých investície prúdili. Teda môžeme konštatovať, že investovaním do produkčných prostriedkov hmotných i nehmotných bohatne celá globálna ekonomika. Čiže zabezpečuje podmienky pre rast kvality života, priemernej kvality života v celej globálnej ekonomike. Druhou formou investovania je investovanie úspor do špekulácii s finančnými prostriedkami, teda do virtuálneho finančného trhu, v ktorom, ako sme si ukázali, už veľké objemy peňazí, spravidla neproduktívne cirkulujú - teda žiadne užitočnosti neprodukujú. Je zrejme, že ak neprodukujeme, ale len spotrebovávame, nevytvárame PH, klesá HDP celého štátu, ale súčasne klesajú príjmy rodín, firiem i verejných rozpočtov a teda i príjmy rozpočtu štátu. Aby si zachoval svoje funkcie, či chce, či nechce, musí sa zadlžovať. Ako je známe, ešte nikto nevymyslel, ako v rámci uzavretej ekonomiky by sa dala zvýšiť produkcia bez rastu spotreby a investícií, ak nechce pripustiť zvyšovanie zadlžovania. A globálna ekonomika, ako celok, je uzavretá ekonomika a bude uzavretou ekonomikou dovtedy, pokiaľ nebudeme obchodovať v medziplanetárnych rozmeroch. Z tohto pohľadu musíme hodnotiť aj vývoz z jednej krajiny do druhej. Je jasné, že ak jedna krajina vyváža a predáva tovary inej krajine, ktorá má negatívnu bilanciu svojho medzištátneho obchodu, teda viac dováža ako vyváža, je logické, že rast produkcie v krajine, vyvážajúcej, znamená u dovážajúcej krajiny pokles jej vlastnej produkcie a ak chce udržať úroveň svojej spotreby musí sa zadlžovať. Iné je, ak krajina svoj dovoz vyrovnáva exportom investícií. Teda tí, ktorí pracujú na tvorbe produkčných prostriedkov, získavajú produkty na svoju spotrebu z krajiny, do ktorej vyviezli svoje produkčné prostriedky. A keďže za produkčné prostriedky nedostávajú len ich cenu, ale dostávajú aj výnosy z ich produkčnej tvorivosti, ich príjmy sú vyššie, ako náklady na výrobu produkčných prostriedkov. Teda krajina prirodzeným spôsobom bohatne a ako sme dokázali, bohatne aj krajina, do ktorej sa produkčné prostriedky vyvážajú. Ak ale krajina vyváža finančné investície a tvorba finančných investícií si nevyžaduje rast zamestnanosti, vzniká situácia, že krajina, ktorá vyváža finančné investície, má stále rastúci počet nezamestnaných
5
a logicky sa zadlžuje u krajiny, z ktorej dováža produkty, ktoré v tejto krajine chýbajú. Môžeme to demonštrovať na príklade USA, ktoré sú veľkým exportérom finančných investícií a preto sa stali veľkým importérom tovarov bežnej spotreby. Výsledok je, že sa u producentov tovarov bežnej spotreby, predovšetkým Číny,sa v ohromnej, veľmi vysokej miere, zadlžili. Pritom ale USA neklesal HDP, pretože prudko rástli príjmy za finančné investície, teda úzka skupina investorských finančných skupín prudko zvyšovala svoje zisky, čím vyrovnala faktor poklesu HDP spôsobený poklesom zamestnanosti a to čo je typické pre USA od sedemdesiatych rokov, i stagnáciu platov stredných a nižších kategórií pracovníkov. Ako to vyzerá, keď sa investuje do „výroby peňazí“? Investorovi stačí, aby mu platili úroky či „výnosy“, a to za akúkoľvek cenu, teda dlžník mu musí platiť aj za cenu, že: 1. predáva svoj majetok, čiže schudobnieva 2. zníži svoju spotrebu o dlžné úroky, čiže má chudobnejšiu spotrebu, stáva sa
chudobnejším 3. ak sa jedná o celý štát, že devalvuje svoju menu. A čo znamená devalvácia meny? Že
voči ostatným štátom všetok majetok v štáte, každej firmy, jednotlivca, či štátu stáva sa lacnejším a že každý príjem v tomto štáte, aj keď zachováva si rovnakú nominálnu výšku, je v prepočte kurzom voči ostatným štátom mierou devalvácie znížený. Skoková devalvácie je skokovým schudobnením všetkých občanov devalvujúceho štátu (v porovnaní s občanmi štátov ktorá nedevalvovali) z výnimkou tých ktorí majú svoje investície v zahraničí. 4. ak príjemca úveru dostane také vysoké úroky, že nebude vedieť ich splácať, bude si aj
na splácanie úrokov požičiavať, čiže bude neustále chudobnieť, alebo 5. skrachuje. A čo znamená, že skrachuje? Musí spravidla nevýhodne rozpredať svoj
majetku. a ak je tým dlžníkom štát, musí tiež rozpredať časť svojho - štátneho majetok, ale predovšetkým musí devalvovať. A devalvácia meny štátu je to, čo sme si ukázali v bode 3. Pritom štát, ktorý príjíma finančné investície, často tie investície využíva na nákupy tovarov u štátov investora, viď príklad Grécka, ktoré za požičané peniaze nakúpil a prezbrojil svoju armádu, rakety, ponorky, teda pre producenta všetko vysoko ziskové produkty a pre príjímateľa - neprodukujúce tovary). Veriteľ zarobil dvakrát : na vysokých úrokoch ale aj na vyských ziskoch z vysoko ziskových tovarov.. Aký je výsledok investovania peňazí do špekulácii s peniazmi? To, že naďalej stúpa mocenská trhová pozícia investora a poklesáva trhová a teda aj mocenská pozícia prijímateľa. Čo je ale podstatné? Ako sme si ukázali, aj u investora rastie zadlženosť, stagnujú. ba dokonca klesajú nominálne, alebo často aj reálne mzdy a prijímateľ peňazí tiež chudobnie. Teda celkový výsledok je, že investovaním peňazí do špekulácii s peniazmi prudko bohatne úzka skupina úspešných finančných špekulantov ale globálna ekonomika ako celok chudobnie. Že to nie je len teoretická úvaha, dokazuje skutočnosť, že globálna kríza, ktorá bola spôsobená práve špekuláciami na finančných trhoch, vytváraním finančných bublín
6
ktoré vždy raz musia prasknúť, dokazuje, že celá globálna ekonomika za posledné roky schudobnela a ak si spočítame reálny vplyv inflácie, schudobnela výrazne viac, ako dokážu o tom svedčiť dostupné štatistiky, ale špekulanti, finančné suprskupiny, výrazne zbohatli, predovšetkým na úkor občanov drobných ale i stredných ba aj väčších investorov i veriteľov ale o aj na úkor svojich bývalých konkurentov. Teda môžeme zhrnúť, že investovanie do špekulačného globálneho finančného trhu vedie spravidla k stagnácii, ba aj k schudobneniu zainteresovaných štátov a vo svojom dôsledku, vo vzťahu k potenciálu globálnej ekonomiky, k jej celkovému relatívnemu schudobneniu. Ak ale na úkor investícií do špekulačného finančného trhu budú stúpať reálne existujúcim úsporám a správnemu zadlženiu budúcich producentov adekvátne investície do produkčných hmotných, ale najmä nehmotných prostriedkov, bude to znamenať rast HDP v investorských krajinách, rast HDP v krajinách, ktoré prijímajú investície a teda bude to znamenať rast HDP, rast bohatstva, ale predovšetkým rast kvality života v celej globálnej ekonomike, čiže na celej planéte. Z toho zrejme vyplývajú aj myšlienky a verejne vyslovované názory od najvýznamnejších predstaviteľov finančných, či podnikateľských i vedeckých kruhov, že je zrejmé že neoliberálna kapitalistická ekonomika končí práve preto, že za posledné desaťročia výrazne zaostala vo využívaní potenciálu, ktorý reálna globálna ekonomika k dispozícii má. Sú to predovšetkým jej tri ohromné šance: • Plné využitie práceschopného potenciálne tvorivého obyvateľstva. Ako sme už
ukázali, v súčasnej situácii 40 % tohto obyvateľstva nepracuje, netvorí, ale musí si zabezpečovať, aj keď neraz takmer hladový, ale predsa život, teda spotrebováva, ale netvorí, čiže prispieva k ochudobňovaniu globálnej ekonomiky. • A druhé, zastaviť neefektívne plytvanie prírodnými zdrojmi pre slabú podporu vedy ,
výskumu a jeho zhmotnenia v ich efektívnejšom využití a to najmä tam kde hrozí ich vyčerpanie . Chýba masívna podpora vedy na realizáciu ich včasných substitúcii novými zdrojmi, najmä energíí a novými napr. na genetike a nanotechnológiach založenými formami využitia existujúcich prírodných zdrojov, •
Výrazne zvýšiť stále nedostatočné investície do ochrany tej časti prírodných zdrojov, ktoré tvoria komplexné životné prostredie.
Stačí si uvedomiť, čo by znamenalo, ak by o 40 % viac ľudí tvorivo pracovalo. Znamená to, že minimálne o 40 % by sa vytváral väčší objem PH. Prečo viac, ako 40 %? Pretože by sa „ušetrila“ tá časť prostriedkov, ktorá udržiava túto veľkú časť obyvateľstva planéty pri skromnom , či horšom živote. Ak si predstavíme, že globálny HDP predstavuje 70 biliónov USD, že ak by sa HDP planéty zvýšil o 30 biliónov USD, koľko by sa za túto ohromnú sumu dalo postaviť moderných, inovovaných produkčných „fabrík“, koľko by sa dalo vybudovať moderných „fabrík“ na vzdelanie, na tvorbu nových vedeckých poznatkov. Koľko by sa dalo urobiť nových ciest, koľko vody by sa dalo získať a transportovať tam, kde chýba, ale čo je najdôležitejšie, veda už dávno mohla vyriešiť problematiku energetických zdrojov, predovšetkým výroby tzv. rýchlych reaktorov. Pri takom množstve prostriedkov je veľká
7
pravdepodobnosť, že by sa doriešilo priemyselné využitie jadrovej syntézy. Ako by ďalej pokročila genetika, nanotechnológie i ďalšie oblasti vedy, ktoré stále pociťujú veľký nedostatok prostriedkov. A tie nedostatky prostriedkov sa spravidla počítajú v stovkách miliónov. A bilión, to je milión miliónov, čiže svet by mal k dispozícii 30 milión miliónov USD! A to každoročne. Teda obidve formy investícií sú de facto i de jure zadlžovaním prijímateľa investície voči investorovi, s tým rozdielom, že prvá forma umožňuje chudobnému, aby sa naučil, ale predovšetkým mohol chytať ryby, pretože dostane do ruky udicu, prípadne aj návod, ako chytať- bude chytať stále viac rýb (čiže v ekonomike pribudne počet rýb, zvýši sa objem potrebných užitočností), bude ich aj predávať a bude potrebovať ďalšie udice – teda prijímateľ investície bude bohatnúť podobne aj jej poskytovateľ. Špekulatívne investovanie znamená, že špekulant bude chudobnému špekulatívne predávať ryby, na ktoré si zvykne, ale stále si bude musieť viac na ďalšie ryby požičiavať( v ekonomike nepribudne viac rýb, teda nevytvoria sa nové užitočnosti), až príde do stavu, že aby zaplatil dlhy, musí špekulantovi predať svoju roľu a možno aj svoju chalupu. Prijímateľ špekulatívnej investície spravidla zbankrotuje ale poskytovateľ výrazne zbohatne. Rast tvorby HDP na základe využitia tvorivého potenciálu obyvateľstva planéty a efektívnejšieho využitia prírodných zdrojov je najdôležitejší každoročne sa opakujúci prínos pre jeho lepší život. Ale je tu ešte ďalší, aj keď vyčerpateľný, zdroj Skúsme si predstaviť, ak by väčšia časť financií, cirkulujúcich na špekulačnom finančnom trhu, čo predstavuje zhruba 500 biliónov USD, sa pretransformovala na produkčné prostriedky, infraštruktúru, rozvoj vedy, rozvoj vzdelávania i rozvoj zdravotníctva. To by v relatívne krátkom čase znamenalo doslova skok vpred, ba realisticky uvažujúci ekonóm musí povedať, že kapacita globálnej ekonomiky, globálnej vedy, globálneho systému vzdelávania, by to ani naraz nedokázala absorbovať. Muselo by ísť o postupné zvyšovanie keď rastom objemu hmotných produkčných ale predovšetkým nehmotných produkčných prostriedkov by mohla táto absorpčná schopnosť exponenciálne rásť(čo si človek uvažujúci v dnešných tempách rastu, ktoré sa pohybujú v tzv. civilizovaných krajinách v rozsahu 1 – 3 %, vie ťažko aj predstaviť ). Dosiahli by sa tempá aké mala nemecká ekonomika v rokoch po vojne, keď tempo rastu HDP v Nemecku sa pohybovalo okolo 50 % za rok. Tempá, ktoré dosahovala japonská ekonomika i ekonomiky ázijských tigrog v časoch ich boomu – 10% ročne - a rovnaké tempá, ktoré dosahuje a absorbuje od reformy koncom 70-tych rokov prakticky neustále. mohutná, dnes druhá najsilnejšia ekonomika sveta, čínska ekonomika (ktorá ešte pred 30 rokmi sa svojou úrovňou pohybovala na výrazne nižších miestach svetového rebríčka). Čo je ale dôležité? Obidva zdroje ukazujú že, aké prudké tempá rastu kvality života by to znamenalo a aký objem prostriedkov na ochranu a zlepšovanie životného prostredia by sa takto vytvoril.. A na to stačí, a nie je to už dnes nereálne, len jedno - nenásilne, pravdepodobne bez znárodňovania , „zamatovo“, zmeniť neoliberálnu kapitalistickú ekonomiku za nový typ síce ešte trhovej, ale humanistickej ekonomiky, medzi ktorej znaky patrí aj zmena chápania podstaty i spôsobu realizácie systému investovania , ktorú sme naznačili. Ide o systém investovania ktorý „nepomáha“ len úzkej skupine „samovyvolených“ ( v podstate globálnych špekulantov), ale rozumne a racionálne pomáha miliardám ľudí tak,
8
že podporuje a rozvíja človeka - vlastníka ľudskej tvorivosti, poctivej podnikavosti i poctivého partnerstva a vzťahy v jeho societach, chráni a pomáha prírode, a tým všetkým: - zvyšuje kvalitu života ľudí na tejto našej planéte.
(1) Ivan Haluška . Budúcnosť globálnej ekonomiky. Teória a prax humanistickej ekonomiky , Bratislava,2011 (2) John Bellamy Foster – Fred Magdoff, Veľká finanční kríze. Příčiny a následky, Praha. 2009, Copyright by Monthly Review Press 2009
