Kostol sv. Heleny v Demandiciach-Hýbeci
Martin Bóna Henrieta Žažová
Kedysi bol Hýbec dedinou. Ešte aj v súčasnosti obyvatelia odkrývajú počas orby základy domov a nezriedka objavujú i staré mince, pričom zmienky o dedine Hýbec sa nachádzajú aj v listinách uchovávaných vo viacerých rodových archívoch. Ba aj podľa ľudovej povesti bola osada pôvodne samostatnou dedinou. Mnohí sú toho názoru, že v časoch Bela IV., počas nešťastného tatárskeho vpádu, keď zaniklo mnoho rozkvitajúcich osád, zhasla aj hviezda Hýbeca. Z kostola i dediny ostalo rumovisko a chotár bol pripojený k majetkom rodu Deméndiovcov. Odvtedy patrí Hýbec k Demandiciam. István Majer (1858)1
Demandice-Hýbec, Kostol sv. Heleny, juhovýchodný pohľad na kostol po obnove Demandice-Hýbec, Church of St. Helena, south-eastern view of the church after renovation Foto: M. Bóna, 2008
Kostol sv. Heleny na kresbe I. Majera publikovanej v roku 1858 Church of St. Helena drawn by I. Majer from 1858
2
4 2010
Tatársky vpád v rokoch 1241 – 1242 je jednou z možných príčin vyľudnenia pôvodne samostatnej obce Hýbec v Hontianskej župe, ktorá sa po prvýkrát spomína v listine z roku 1276 ako hraničný bod pri metácii majetku Malinovec (dnes miestna časť Santovky, do roku 1948 sa používal názov Maďarovce).2 Pôvodne patrila miestnemu šľachtickému rodu Hébeciovcov, ktorá vlastnila aj časť Malinovca a neďalekých Súdoviec. Pravdepodobne počas panovania Ľudovíta I. (1342 – 1382) získali Hýbec majitelia susednej obce Demandice – Deméndiovci (Deméndy, Démandi). V novoveku sa lokalita v písomnostiach uvádza ako majer patriaci k Demandiciam.
V 20. rokoch 20. storočia po prvej pozemkovej reforme sa do Hýbeca prisťahovali rodiny zo stredného Slovenska, ale v súčasnej dobe opäť klesá počet jeho osadníkov migráciou obyvateľstva do miest. Hýbec dnes tvorí jednu z troch osád miestnej časti obce Demandice s názvom Osady. Nad osadou Hýbec sa nachádza rímskokatolícky Kostol sv. Heleny, solitérna jednoloďová stavba s polygonálnym presbytériom ukrytá na zalesnenom pahorku pri funkčnom cintoríne (139 m n. m.). Je to najstaršia zachovaná architektonická pamiatka v obci Demandice v okrese Levice na juhozápadnom Slovensku, ktorá je situovaná na jednej z vyvýšenín Ipeľskej pahorkatiny. V súčasnosti je rímskokatolíckou cirkvou klasifikovaná ako kaplnka v hýbeckej filiálke demandickej farnosti. Dosiaľ sa nepodarilo nájsť písomné pramene z obdobia stredoveku, v ktorých by sa kostol spomínal, či dokonca správy o priebehu jeho výstavby alebo obnovách. Ako rok výstavby kostola sa interpretuje letopočet 1023 vyrytý na neskorogotickom pastofóriu. Dáva sa do súvislosti s nariadením Štefana I. (997 – 1038), podľa ktorého si desať dedín malo spoločne postaviť kostol a majetkovo ho zabezpečiť. Jedným z takýchto kosto-
lov z roku 1023 mal byť aj hýbecký. Autentickosť nápisu ANNO D İ 1023 už v polovici 19. storočia spochybnil právnik a župný archivár Lajos Hőke. Podľa neho boli zreteľné len písmená ANNO DI,3 ďalšia časť nápisu bola nečitateľná, podobne ako v roku 1905.4 V pápežských desiatkoch z rokov 1332 – 1337 sa spomína kňaz Konsolinus pri Kostole blahoslavenej Panny Márie – Consolinus sacerdos ecclesie Beate Virginis de Chievek.5 István Bakács6 a Ján Hudák7 lokalitu Chiebek (!) stotožňujú s Hýbecom. Pápežské registre považujú za prvý písomný záznam o hýbeckom kostole zasvätenom Panne Márii. György Györffy sídlisko Chievek identifikuje ako Ipeľské Predmostie (maď. Hidvég).8 Rovnakého názoru je aj András Mező9 a Vincent Sedlák.10 Na základe záverov posledne menovaných významných medievalistov sme dospeli k názoru, že Hýbec sa v záznamoch pápežských dikátorov nevyskytuje a nie je možné ho stotožniť s lokalitou Chievek. Najstaršia známa hodnoverná správa o kostole tak pochádza až zo sklonku stredoveku, z 9. februára 1526. Oboznamuje nás o tom, že František z Kolárov do svojho testamentu zahrnul aj cirkev v Hýbeci, ktorej odkázal jeden zlatý (Item ecclesie de Hebecz lego fl. 1).11 Po bitke pri Moháči a obsadení Budína i Ostrihomu Turkami v 40. rokoch 16. storočia sa južné Slovensko ocitlo v bezprostrednom susedstve Osmanskej ríše. V období tureckých vojen a stavovských povstaní Kostol sv. Heleny spustol, ale v 20. rokoch 18. storočia ho opravili. Sumu 100 zlatých vynaloženú na renováciu kostola v Hýbeci uhradil jeden z miestnych zemepánov, Samuel Blaškovič (Blaskovich; okolo 1680 – 1737). V tomto období nadobudol majetky v Demandiciach od brata svojej manželky Judity Grasalkovičovej (Grassalkovich; okolo 1680 – 1748) Antona (I.), vysokopostaveného cisárskeho úradníka v službách Márie Terézie a zriadil si tu rezidenciu.12 Rodinná hrobka Blaškovičovcov, v ktorej boli uložené aj ostatky Judity Grasalkovičovej, sa podľa Istvána Majera13 nachádza pred krížom pri hýbeckom kostole.14 O existencii murovaného hrobu mimo hýbeckého kostola na južnej strane pri zvonici, ktorý možno stotožniť so spomínanou rodinnou hrobkou Blaškovičovcov, sa vo svojej správe z roku 1957 zmieňuje aj Mária Izakovičová-Komlóšová.15 Predpokladá sa, že v tejto hýbeckej krypte môžu byť uložené aj ostatky rodičov Antona a Judity Grasalkovičovcov, ktorých miesto posledného odpočinku nie je dosiaľ známe. V novoveku sa z Hýbeca stal majer a kostol bol označený už len za kaplnku, v ktorej sa procesie uskutočňovali iba na veľkonočný pondelok a sviatok sv. Heleny. Podľa opisu z roku 1761 bola v Hýbeci pre eremitu vybudovaná pustovňa asi pol hodiny chôdze od Demandíc, pri lese na vŕšku mimo obývanej časti, pri Kaplnke sv. Hele-
ny... (Kaplnka) bola postavená z pevného materiálu s trámovým stropom a jedným oltárom.16 Svätyňa bola zaklenutá,17 hoci v roku 1779 bol objekt opäť všeobecne popísaný ako murovaná kaplnka s trámovým stropom a drevenou emporou bez organu. Vo svätyni sa nachádzal oltár sv. Heleny – starobylé dielo, socha vľavo bola poškodená, ďalšia výzdoba chýbala. Zariadenie tvorilo ešte osem lavíc z mäkkého dreva.18 Na mape prvého vojenského mapovania z rokov 1782 – 1784 je hýbecký kostol už vyznačený ako ruina starého kostola (Rudera einen alten Kirche).19 Na začiatku 19. storočia bol Kostol sv. Heleny renovovaný opäť z iniciatívy miestneho zemepána, člena cisárskej a kráľovskej komory, Františka Šimoniho (Simonyi de Simony et Varsany; 1761 – 1833) a jeho manželky Márie Belušiovej Barošovej (Bellusi Baross). Dal postaviť aj dom pre strážcu kostolíka so záhradou.20 František Šimoni založil základinu, aby hýbecký kostol zasvätený sv. Helene, ktorý za nemalé prostriedky vďaka Božej milosti zachránil pred úplným zničením, a (podľa možností) vyzdobil na Božiu slávu, časom opäť nespustol.21 Proti potomkom demandického zemana Akáča (Akács), ktorý mu nevrátil dlžobu, viedol súdny spor. V treťom bode svojho testamentu nariadil použiť tieto prostriedky z dlhu v prvom rade ako kapitál pre základiny hýbeckého kostola v prípade, ak by umrel pred ukončením konfliktu.22 V bode 11 vyjadril želanie: Vopred dávam na vedomie (želanie), aby aj mňa uložili vedľa manželky do hýbeckej krypty, mnou vybudovanej už po druhýkrát; aby ju po uložení môjho tela murári zamurovali, súčasný zlomený kameň zakrývajúci vstup do krypty zasypali zemou a uzavreli kvádrami, aby vôbec nebolo možné nájsť vchod do hrobky.23 Po prvej obnove kostola Šimoniovcami do neho zakrátko udrel blesk a boli nútení uskutočniť druhú rekonštrukciu objektu.24 František Šimoni umrel 27. februára 1833 a zo základiny 600 zlatých pre demandického farára a správcu kostola v Hýbeci mali byť financie použité na slávenie 12 svätých omší ročne v hýbeckom kostole za spásu jeho duše, jeho manželky Márie a ich rodičov,25 počnúc od 20. decembra 1833.26 Pochovaní boli
Celkový pohľad od juhozápadu na fotografii O. Sztehla z roku 1905 Overall view from south-west on the photograph by O. Sztehlo from 1905
Interiér presbytéria na fotografii O. Sztehla z roku 1905 Presbytery interior on the photograph by O. Sztehlo from 1905 Foto: KÖH Fotótár Budapest
4 2010
3
Románske murivo severnej fasády prekryté mladšou plentou Romanesque masonry of the northern façade covered with a newer layer Foto: M. Bóna, 2006
v krypte pod kostolom.27 Počas zisťovacieho terénneho výskumu v roku 1957 boli pod dlažbou lode hýbeckého kostola nájdené dve staré hrobky, v jednej z nich sú azda uložené aj ostatky Šimoniovcov.28 Pápež Gregor XVI. udelil 11. augusta 1836 hýbeckému kostolu privilégium o odpustkoch, ktoré bolo možné každých sedem rokov obnovovať.29 Časom sa zaradil medzi obľúbené pútnické miesta. Na púťach v nedeľu po sviatku sv. Heleny (18. august) a na sviatok Narodenia Panny Márie (8. september) sa zúčastňovalo viac ako 3 000 veriacich.30 Kostol sv. Heleny mal podľa opisu z roku 1858 päť vysokých, na dĺžku dlane úzkych okien na južnej fasáde, na ktorej boli aj jedny staré dvere podobného štýlu a (vo vnútri) malý oltár zasvätený Panne Márii.31 Alex Pacolai (Paczolay) sa v roku 1865 o kostole vyjadril, že bol vo výbornom stave rovnako ako pustovňa. Na rovinatejšej strane kopca, na ktorom stojí Kostol sv. Heleny, podľa A. Pacolaia obyvatelia pri orbe často nachádzali stopy po základoch budov,32 podobne ako sa o tom zmienil aj I. Majer, ktorý v roku 1858 spomína i nálezy starých mincí.33 Dodnes sa napriek týmto objavom v lokalite Hýbec neuskutočnil žiadny archeologický výskum alebo prieskum.34 K obnove celého exteriéru kaplnky došlo v roku 1882. Na murárske a tesárske práce, hasenie vápna, nákup a prepravu materiálu bolo vynaložených 40 zlatých.35
Pôdorys kostola s vývojovou analýzou Ground plan of the church with developmental analysis Kresba: M. Bóna s využitím zamerania OGD PÚ SR v Bratislave
4
4 2010
Na začiatku 20. storočia bol kostol opäť ohrozený a v neutešenom stave. V roku 1904 demandický farár Ľudovít Pokorný, kostolník Jozef Záturecký, richtár Ján Gergely a rechtor Ľudovít Polcsák žiadali o podporu pri záchrane hýbeckého kostola zemanov Hontianskej župy.36 V roku 1905 sa farár s prosbou o pomoc pri rekonštrukcii obrátil aj na Uhorskú pamiatkovú komisiu. Tá na prieskum vyslala svojho spolupracovníka, staviteľa Otta Sztehla.37 Stav kostola popísal a zhodnotil nasledovne: K pozdĺžnej lodi s rovným trámovým stropom je pripojená svätyňa s nepravidelným polygonálnym záverom tiež s rovným trámovým stropom. Polkruhový víťazný oblúk sa nenachádza v osi kostola a pravdepodobne je neskorší. Vo svätyni sa nachádza renesančné z kameňa vytesané pastofórium zo 16. storočia, na ktorom je vyznačený letopočet, ktorý je ale nečitateľný kvôli silnej vrstve vápna. Podobne sú viackrát zabielené aj ďalšie prvky v kostole ako južný vchod a jednoduché, prosté okná. Kvôli slabým základom sú múry na mnohých miestach poškodené trhlinami. Kostol je nízky, preto nie sú nebezpečné. Navrhujem vymeniť klenák prasknutého západného portálu, na celom kostole opraviť omietku, strop vyčistiť a premaľovať. Po výmene názorov na zasadnutí komisie napokon členovia odmietli prispieť zo štátneho rozpočtu na opravu kostola.38 Od roku 1950 boli púte zakázané a kostol sa využíval len sporadicky. Púte sa opäť organizujú od roku 1988 každoročne v nedeľu po sviatku sv. Heleny. V rokoch 2000 – 2007 sa uskutočnila obnova kostola v Hýbeci, barokový oltárny obraz patrónky neznámeho autora bol prenesený do farského kostola v Demandiciach, kde zdobí svätyňu. Bol vytvorený nový oltár podľa ideového návrhu miestneho kňaza Dušana Dúbravického so sochami sv. Heleny a jej syna, rímskeho cisára Konštantína (pôvodne z kalvárie z farnosti Hosťovce, filiálky Lovce, reštaurované Dušanom Štefancom z Preselian nad Ipľom), konsekrovaný 8. októbra 2008 banskobystrickým biskupom Rudolfom Balážom.
Počas poslednej obnovy bol v rokoch 2002 – 2006 uskutočnený aj architektonicko-historický a reštaurátorský výskum fasád, ktorý priniesol nové poznatky o vývoji stavby.39 Dovtedajšie názory sa opierali len o obhliadkové prieskumy M. Izakovičovej-Komlóšovej (1956) a F. Fackenberga (1957), ktorí na základe charakteru úzkych a polkruhovo zaklenutých okien a ríms víťazného oblúka určili románsky pôvod kostola a jeho mladšiu neskorogotickú prestavbu zaradili podľa tvaroslovia južného portálu na koniec 15. storočia.40 Tieto údaje neskôr prevzali aj autori Súpisu pamiatok (1967), ktorí zachované okná zaradili do obdobia ranej gotiky.41 V roku 2002 sa výskum fasád zameral na celkové overenie rozsahu zachovania stredovekých konštrukcií a ich neskorších prestavieb, ako aj na dokumentáciu odkrytých nálezov.42 Ukázalo sa, že takmer celý stojaci objekt je postavený zo zmiešaného kamenno-tehlového muriva a má neskorogotický pôvod, pričom s ním súvisí nielen južný portál, ale aj všetky okná lode a presbytéria, ktoré sa dovtedy pokladali za románske, resp. ranogotické. Jedinou indíciou pre tunajšiu existenciu staršej stavby boli tehly s prímesou pliev, použité spolu so zvyškami staršej malty ako druhotný stavebný materiál. V strednej časti severnej fasády kostola spočiatku nebolo možné sledovať štruktúru neskorogotického muriva, pretože fasádu prekrýva novoveká plenta. Až hĺbková sondáž doložila prítomnosť staršieho než neskorogotického muriva, ktoré sa opätovne preukázalo v roku 2006. Vtedy sa pri znižovaní priľahlého terénu odkryli pod dolnou časťou plenty súvislé zvyšky muriva z opracovaných kamenných kvádrov a plevových tehál, ktoré patria najstaršej zistenej románskej stavbe. Najstaršia sakrálna stavba sa teda identifikovala v podobe nadzemného muriva severnej steny pôvodnej kostolnej lode, a to v dĺžke minimálne 5 m. V rámci tohto rozsahu bol v dolnej časti
steny pod plentou odkrytý súvislý riadok z kamenných kvádrov, na ktorý vyššie nadväzovalo súvislé murivo z plevových tehál.43 Vo východnom konci odkrytého múru bol riadok kvádrov zakončený masívnejším kvádrom tvoriacim severovýchodné nárožie kostolnej lode. Zisteniu západného ohraničenia románskeho muriva bránil okrem plenty aj predstupujúci neskorogotický sokel, a tak iba podľa čiastkovej sondáže možno predpokladať celkovú dĺžku najstaršieho múru okolo 8 m. Tento predpoklad ako aj celkovú pôdorysnú podobu identifikovanej najstaršej stavby môže v budúcnosti overiť archeologický výskum a sondáž v interiéri. Pri pokuse o časové zaradenie zvyšku múru najstaršej sakrálnej stavby sa môžeme zatiaľ opierať len o charakter muriva obsahujúceho sokel z opracovaných kamenných kvádrov a vyššie pokračujúce kompaktné tehlové murivo z plevových tehál. Na tehlovom murive sa lokálne zachovali aj zvyšky primárnej povrchovej úpravy pozostávajúcej z plošného prekrytia tehál tenkou vrstvou omietkoviny vizuálne zhodnej s ložnou maltou. Tieto čiastkové zistenia pripúšťajú zaradiť zachovaný múr do románskeho obdobia, resp. najneskôr do 13. storočia, čím sa podarilo potvrdiť dávnejší predpoklad existencie tunajšieho románskeho kostola. Jeho bližšie časové zaradenie ako aj spoznanie jeho dispozície možno očakávať od výsledkov budúceho archeologického výskumu. Nasledujúca neskorogotická stavebná etapa súvisela s vytvorením priestrannejšieho sakrálneho objektu, ktorému ustúpili murivá románskeho kostola. Nová sakrálna stavba dosiahla pôdorysný rozsah dnešnej jednoloďovej stavby s polygonálnym presbytériom a vznikla predĺžením staršej lode smerom na východ a čiastočne aj na západ. Celková dĺžka tak bola okolo 18 m a šírka 6 m. Napriek tomu, že sa v južnom priečelí novej lode nezistili zvyšky staršieho románskeho muriva, nie je vzhľadom na šírku lode vylúčené, že južná stena využila aspoň časť starších románskych základov. To by mohlo byť aj možnou príčinou neskorších statických porúch spôsobených vplyvom nerovnakého založenia. Jedna s najvýraznejších statických trhlín južnej fasády vznikla totiž práve v polohe, kde by sa vzhľadom na zistené severovýchodné nárožie románskej lode mohol očakávať základ juhovýchodného nárožia. Pomerne malá šírka novej lode bola dodržaná aj v časti presbytéria. Obe časti kostola mali tiež rovnaké okná, takže sa fasády lode a presby-
Zameranie neskorogotického portálu a okna južnej fasády Survey of the late-gothic portal and southern façade window Kresba: Archív PÚ SR
Neskorogotický portál južnej fasády po reštaurovaní Late-gothic portal of the southern façade after restoration Foto: M. Bóna, 2008
Neskorogotické okno južnej fasády počas výskumu Late-gothic window of the southern façade during research Foto: M. Bóna, 2006
4 2010
5
Kostol sv. Heleny, detail okna Church of St. Helena, window detail Foto: webová stránka obce Demanandice
6
4 2010
téria scelili a vnútorné členenie stavby sa v exteriéri neprejavilo. Vstup do objektu viedol dodnes zachovaným neskorogotickým portálom v strede južnej steny lode. Profilácia kamenného ostenia pozostáva z oblého prútu vymedzeného odsadenými polkruhovými výžľabkami. V ukončení pravouhlej soklovej časti ostenia prút vychádza z tordovanej pätky a plynulo lemuje zvislé ostenie i záklenok portálu v tvare oslieho chrbta, v ktorého vrchole sa prúty pretínajú. Reštaurátorským výskumom sa na ostení zistil primárny monochrómny okrovočervený náter, ktorý tvoril aj pôvodný náter na všetkých piatich oknách.44 Dve z okien po stranách portálu presvetľovali loď a ďalšie tri boli na južnej a juhovýchodnej strane presbytéria. Všetky tvarovo zhodné okná s obojstranne roztváranými špaletami a stlačenými polkruhovými záklenkami mali kamenné ostenia. Profilácia stredového ostenia pozostávala z obojstranného plytkého výžľabku doplneného na vonkajšej strane pravouhlou drážkou. Okrem opracovaného a lomového kameňa boli v špaletách okien použité staršie románske plevové tehly. Celý obvod stavby v spodnej časti lemoval predstúpený sokel zakončený šikmou kamennou rímsou, schodovito uskakujúcou v smere klesania okolitého terénu. V miestach lokálneho prerušenia kamennej rímsy v presbytériu sa identifikovali zamurované jazvy po piatich odstránených oporných pilieroch. Štyri z nich stáli na nárožiach presbytéria a piaty v strede jeho južnej steny. Interiér lode bol od presbytéria odčlenený polkruhovým víťazným oblúkom s nábežnými rímsami, avšak pôvod oblúka teraz nebolo možné preskúmať. Jeho dnešný asymetrický tvar je pravdepodobne výsledkom niektorej novodobej statickej úpravy. Na základe nálezu neskorogotických klenbových rebier v sekundárnych polohách vieme, že minimálne presbytérium bolo pôvodne zaklenuté. Rebrá mali klinovú profiláciu s dvojnásobným obojstranným vyžľabením a po odstránení klenby ich použili pri neskorších prestavbách. Pravdepodobne s opísanou neskorogotickou stavebnou etapou súvisí aj kamenné pastofórium v severnej stene presbytéria, ktoré má ústupkovú profiláciu lemujúcu obdĺžnikovú niku, nábežnú i vrcholovú rímsu. Podľa historickej fotodokumentácie zo začiatku 20. storočia vieme, že bočné steny pastofória boli pôvodne lemované aj prepletanými prútmi. Nápis na čelnej stene pastofória ANNO D I 1023, ktorý sa v minulosti pokladal za doklad starobylého pôvodu kostola, nebolo možné preskúmať. Predpokladáme však, že ide o mylný prepis pôvodného letopočtu „1523“, ktorý by mohol korešpondovať nielen s tvaroslovím pastofória, ale aj samotného vstupného portálu a mohol by
tak datovať ukončenie opísanej neskorogotickej prestavby. Nasledujúca tretia stavebná etapa bola identifikovaná v podobe viacfázového zabezpečenia staticky narušenej sakrálnej stavby. Okrem rozsiahlych trhlín sa statické poruchy prejavili dodnes viditeľným vyklonením bočných stien lode smerom na juh a ich priestorovou deformáciou. Z uvedeného dôvodu bola asi najviac poškodená západná fasáda, ktorú po rozobratí nanovo vymurovali a doplnili jednoduchým pravouhlým portálom a malým kruhovým okienkom presvetľujúcim novú drevenú emporu. Nárožia fasády ešte dodatočne zabezpečili opornými piliermi zo strany západného svahovitého terénu. Múr severnej fasády bol najviac vyklonený v strednej časti, obsahujúcej pôvodné románske murivo. V snahe o vyrovnanie tejto časti bol múr zvonka vybavený po celej výške vyrovnávacou plentou, murovanou z drobného lomového kameňa a kotvenou do staršieho múru hustou sieťou dubových kolíkov. Týmto spôsobom boli kotvené aj viaceré domurovky v hlbších statických trhlinách a následne bola celá stavba nanovo omietnutá. Z prítomnosti zvyškov neskorogotických klenbových rebier v murivách opísaných statických úprav možno usúdiť, že v tomto období bola tiež rozobratá narušená klenba presbytéria a nahradil ju trámový strop. To umožnilo odstrániť aj niektoré oporné piliere presbytéria, pričom zvyšné piliere stavbu podopierali až do 60. rokov 20. storočia. Podľa vyššie uvedených archívnych prameňov možno predpokladať, že opísané statické zabezpečenia sa uskutočnili v rozmedzí sklonku 18. a začiatku 19. storočia, keď sa spomína nákladná renovácia poškodenej stavby. Na kresbe kostola od I. Majera publikovanej v roku 1858 už vidno obnovený kostol ako cieľ procesií spolu s menším domom strážcu v popredí, z ktorého sa dodnes zachovali len ruiny. Počas poslednej obnovy exteriéru v roku 2006 boli fasády pod dozorom reštaurátora plošne prekryté novou omietkou s mierne zvlneným povrchom, pričom na osteniach okien a portálu sa zrekonštruoval okrovočervený monochrómny náter. Pozície odstránených oporných pilierov sa len náznakovo vyznačili štrkovým lôžkom v úrovni terénu.45 Týmto sa vzhľad pamiatky priblížil neskorogotickému a umožnilo sa jej ďalšie dôstojné využitie pre veriacich. Poznámky 1/ MAJER, I.: Hébecz. In: A regélő István bácsi. Mulatva oktató család-könyv a nép számára. Pest, 1858, s. 240. 2/ LÁSZLÓOVÁ, H.: Prvá písomná zmienka a názov obce. Hýbec. In: LÁSZLÓOVÁ, H. a kol.: Demandice. Nové Zámky: Crocus, 2002, s. 16 – 19. 3/ HŐKE, L.: Adatok Hontvármegye egyházi archaeológiájához. In: Magyar Sion. Roč. 7, 1866, s. 840. 4/ Archív Pamiatkového úradu SR Bratislava (ďalej Archív PÚ SR Bratislava), Uhorská pamiatková komisia, zv.
32, s. 761, č. spisu 325/1905. 5/ SEDLÁK, V. (ed.): Monumenta Vaticana Slovaciae. I. Trnava – Romae: Institutum historicum Slovacum, MMVIII, s. 23, č. 17. 6/ BAKÁCS, I.: Hont vármegye Mohács előtt. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1971, s. 123. 7/ HUDÁK, J.: Patrocíniá na Slovensku (súpis a historický vývin). Bratislava: Interná tlač Umenovedného ústavu Slovenskej akadémie vied, 1984, s. 122. 8/ GYÖRFFY, Gy.: Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza. III. zv. Budapest: Akadémiai Kiadó, 1987, s. 200. 9/ MEZŐ, A.: Patrocíniumok a középkori Magyarországon. Budapest: METEM, 2003, s. 117, 427. 10/ V. Sedlák interpretuje Chievek ako dedinu Devičie, ale s najväčšou pravdepodobnosťou ide o tlačovú chybu a v skutočnosti pod lokalitou Chievek myslel Ipeľské Predmostie. V edícii sú záznamy o kňazoch z oboch lokalít zaradené za sebou (č. 16 Gressu = Ipeľské Predmostie a č. 17 Chievek = Devičie), pričom pod každým záznamom je poznámka o súčasnom názve lokality a zaradení do okresu. V tomto prípade boli poznámky o slovenskom názve lokality pravdepodobne nedopatrením vymenené, pretože latinské Gressu stotožnené s Ipeľským Predmostím (č. 16) je editorom v úvode, v odseku vysvetľujúcom prepis zemepisných názvov, identifikované ako Devičie. SEDLÁK, Monumenta Vaticana Slovaciae I, ref. 5, s. 23, č. 16, 17 a s. 16. 11/ Magyar Országos Levéltár Budapest (ďalej citované ako MOL), Diplomatikai levéltár 69 598. 12/ GÓCSÁNÉ MÓRÓ, C.: Egy magyar köznemesi család lakóviszonyai, életkörülményei a 18. század közepétől a 20. század közepéig. In: Blaskovichok emlékezete. Tápiószele: Blaskovich múzeum baráti köre, 2003, s. 13, 16. 13/ István Majer (1813 Močenok – 1893 Ostrihom) bol kňaz, pedagóg a grafik, ktorý sa zaoberal popularizáciou vedy v Uhorsku v druhej polovici 19. storočia. Vydával obľúbené kalendáre a ďalšiu osvetovú literatúru. Majer István uverejnené na http://franka-egom. ofm.hu/irattar/irasok_gondolatok/konyvismertetesek/ konyvek_9/vasarnapi_ujsag/majer_istvan.htm (30. 7. 2010). 14/ MAJER, Hébecz, ref. 1, s. 242. 15/ KOMLÓŠOVÁ, M.: Hýbec. Správa z terénu. Bojnice, 1957, s. 1. Archív PÚ SR Bratislava, Zbierka základných výskumov, sign. Z-447. 16/ Primási Levéltár Esztergom, Liber visitationis 93, fol. 116, 119 – 120 (1761). 17/ Primási Levéltár Esztergom, Liber visitationis 109, fol. 15 (1766). 18/ Rímskokatolícka cirkev, Farnosť sv. Michala Archanjela Demandice, Visitatio Canonica Ecclesiae Parochialis Deméndiensis Anno Domini 1779 (odpis), fol. 40. 19/ Hadtörténeti Intézet és Múzeum Budapest, Térképtár. 20/ HÁLA, J.: Adalékok az Ipoly és Garam menti gyógyforrások és szent kutak ismeretéhez. In: Néprajzi Látóhatár, roč. IX, 2000, č. 3 – 4 uverejnené na http://www. bucsujaras.hu/tanulmany/hala/gyogyforr.htm (10. 3. 2009). 21/ MOL, Baross család P-1782, 1. csomó, 7. tétel, fol. 30v. 22/ MOL, Baross család P-1782, 1. csomó, 7. tétel, fol. 24. 23/ MOL, Baross család P-1782, 1. csomó, 7. tétel, fol. 25. 24/ MAJER, Hébecz, ref. 1, s. 240. 25/ MOL, Baross család P-1782, 1. csomó, 7. tétel, fol. 30v.
26/ Rímskokatolícka cirkev, Farnosť sv. Michala Archanjela Demandice, Protocollum fundationum ab anno 1854, Rationes de piis fundationibus... pro anno 1865. 27/ MAJER, Hébecz, ref. 1, s. 242. 28/ KOMLÓŠOVÁ, Hýbec, ref. 15, s. 1. 29/ Rímskokatolícka cirkev, Farnosť sv. Michala Archanjela Demandice, Visitatio Archi-Diaconalis ecclesie Deménd 1842 (odpis), fol. 2. 30/ PESTY, F.: Hont vármegye és kiegészítések. Szentendre, 1984, (Deménd, szerkeztette Paczolay Elek, 1865), s. 85. 31/ MAJER, Hébecz, ref. 1, s. 241. 32/ PESTY, Hont vármegye és kiegészítések, ref. 30, s. 85. 33/ MAJER, Hébecz, ref. 1, s. 240. 34/ BIALEKOVÁ, D.: Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. I/1. Nitra: Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied, 1989, s. 146. 35/ Rímskokatolícka cirkev, Farnosť sv. Michala Archanjela Demandice, Protocollum Rationum Ecclesiae parochialis Deménd, eidemque canonicae unitarum filialium ab anno 1863... pro anno 1882. 36/ CSÁKY, K.: Isten házai és szolgái. Dunaszerdahely: Lilium Aurum, 1993, s. 60. 37/ Archív PÚ SR Bratislava, Uhorská pamiatková komisia, zv. 31, s. 724 – 725, č. spisu 302/1905. 38/ Archív PÚ SR Bratislava, Uhorská pamiatková komisia, zv. 32, s. 760 – 761, č. spisu 325/1905. 39/ Architektonicko-historický výskum uskutočnil Ing. arch. Martin Bóna s Ing. arch. Vladimírou Kotruszovou a reštaurátorský výskum prof. Vladimír Úradníček, akad. mal. Autorkou archívneho výskumu je PhDr. Henrieta Žažová, PhD. Obsiahlejšie informácie z výsledkov výskumov sú publikované v štúdii: BÓNA, Martin, KOTRUSZOVÁ, Vladimíra, ÚRADNÍČEK, Vladimír, ŽAŽOVÁ, Henrieta: Kostol sv. Heleny v Demandiciach-Hýbeci. In: Dějiny staveb. Sborník příspěvků z konference Dějiny staveb 2009. Plzeň: Klub Augusta Sedláčka, 2010, s. 87 – 96. 40/ Archív PÚ SR Bratislava, Zbierka základných výskumov, sign. Z-443. 41/ Súpis pamiatok na Slovensku. I. zv. Bratislava: Obzor, 1967, s. 288. 42/ Výskum a usmerňovanie pamiatkovej obnovy sa mohli uskutočniť až v čase po obnove strechy s nehistorickým sklonom a po osekaní vonkajších omietok, čím sa stratila možnosť skúmania historických povrchových úprav. Geodetické zameranie pamiatky zrealizovalo Oddelenie grafickej dokumentácie PÚ SR v Bratislave. Uložené v Archíve PÚ SR Bratislava, Zbierka plánov a projektov, sign. A-8643. 43/ Rozmery tehál: 28 x 15 x 4,5 – 5 cm. 44/ ÚRADNÍČEK, V.: Demandice-Hýbec, Kostol sv. Heleny. Návrh na reštaurovanie kamenných ostení okien. 2006. Uložené v archíve Rímskokatolíckeho farského úradu v Demandiciach. 45/ Práce na obnove fasád a reštaurovaní kamenných článkov viedol prof. Vladimír Úradníček, akad. mal., ktorého pamiatke je venovaná aj táto štúdia.
Neskorogotické pastofórium v presbytériu Late-gothic pastoforion in the presbytery Foto: Archív PÚ SR
Štúdia vznikla s podporou Agentúry na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-0269-07.
4 2010
7
