Procesy a českými kapucínmi v rokoch 1949-1961. (Tomáš Konc, kapucín) Súdne konania s politickými a náboženskými osobnosťami v rokoch 1949-89 boli zinscenované o čom svedčia viaceré autentické dokumenty.1 Obšírnejšie o tomto fakte pojednáva napríklad publikovaný zápis z porady na ministerstve spravodlivosti o politickej koncepcii, réžii a propagačnom využití procesu s predstaviteľmi cirkevných rádov z 25.3.1950 v Prahe.2 Predzvesťou, súčasťou a časovo súbežnou zinscenovanou akciou s procesmi zo začiatku 50-tych rokov bola aj akcia kláštory. Akcia K s kapucínmi v Čechách prebehla o niekoľko dní skôr ako s kapucínmi na Slovensku. Už koncom apríla 1950 spomína P. Juvenál Valíček vo svojich súkromných spomienkach obsadenie kláštora na Lorete štátnou bezpečnosťou, ktorá v tom čase v Bratislave akciu len pripravovala. Na jej zdôvodnenie sa použila aj nasledujúca udalosť, o ktorej hovorí archív v Plaveckom Podhradí. Dňa 14. 12.1949 bol Štátnym súdom v Prahe odsúdený bývalý väzeň z Buchenwaldu a gvardián z kláštora v Sokolove a predtým Pezinku Ondrej Karel Frgal. Avšak ŠtB o tejto udalosti píše svojim jazykom:„Predstavený kláštora kapucínov v Sokolove K.F. rozsudkom štátneho súdu dňa 14.XII. 1949 bol odsúdený k 12 rokov ťažkého žalára, lebo začiatkom septembra 1949 ukrýval v kláštore 2 študentov, z ktorých jeden bol hľadaný bezpečnostnými orgánmi pre ilegálnu činnosť, opatril im osobu, ktorá ich mala previesť za hranice, predtým ukrýval ešte jednu osobu, ktorá chcela odísť do zahraničia a bola hľadaná bezpečnostnými orgánmi. Rozmnožoval letáky ktoré poštou obdržal s výzvou k rozmnoženiu a ktoré boli vtedy určené veľvyslanectvu USA.“3 P.Juvenál Valíček si na P. Ondreja Frgala spomína týmito slovami: Narodil sa 24.10.1908 v obci Bítkov v Poľsku, ale neskôr žila jeho rodina v blízkosti Přerova. Jeho najstaršiu fotografiu máme zo serafínskej školy v Olomouci asi z roku 1925. Do noviciátu v Prahe vstúpil 14.8.1926 spolu s O. Petrom Kulískom, ktorý zomrel v r. 1994 v decembri. Po jednoduchých sľuboch odišiel na štúdium do holandského Breust - Eijsedenu ako jeden z našich prvých klerikov, ktorí tam cestovali až do r. 1938. Brat Ondrej po 3 rokoch odišiel do Tours vo Francúzsku a potom do Nantes. Študoval tam teológiu a 15.7.1933 bol v Nantes vysvätený na kňaza. Vrátil sa domov v roku 1934. Pravdepodobne bol hneď poslaný do Pezinka na Slovensko a v roku 1939 v októbri bol gvardiánom v Prahe. Na lístku z r. 1969 píše: „27.6. tomu bude 30 rokov, čo po mňa prišli v Pezinku po prvýkrát, 25.8.1943 druhýkrát Nemci a 8.9.1949 tretíkrát naši.“ Trikrát bol teda „nežiaducou osobou.“ Ani po návrate z tretieho väzenia však nestratil humor. Z Mariánskych Lázní, kde po návrate z väzenia pobýval, pravdepodobne na fare v Dol. Ždanově, kde bol administrátorom náš O. Josafát Konečný, píše br. Pavlínovi Žáčkovi k sviatku: Vše nejlepší k Vašemu svátku, přeje štěstí, zdraví, dlouhý život, jak husí krk, a po smrti do nebe – frk! Žehná a vzpomíná P.O. (protiletecká obrana). Ja som sa prvýkrát stretol (pokračuje P. Juvenál) s P. Ondrejom v Prahe 16. októbra 1939, kedy nás, navrátilcov z Breustu, vítal neskoro večer na vrátnici hradčanského kláštora. Bol tam gvardiánom a rýchlo zháňal večeru. Bola len riedka zabíjačková polievka a kúsok chleba... P. Ondrej bol vášnivým fotoamatérom, zostalo po ňom mnoho snímkov a negatívov, väčšinou neoznačených takže často nemôžeme určiť odkiaľ sú zábery a kto sú osoby na nich
1
Porov. Postup pri predkladaní trestných oznámení na kňazov. , Štátny archív v Bratislave, Krajský národný výbor v Bratislave, Cirkevný obor, (1896), 1949-1950, kartón č.6. , 31 292/14 2 Církevní komise ÚVKsč 1949-1951, Praha –Brno 1994 Nakladatelství Doplněk Brno 1994, ss.419-423. 3 Realizačný plán akcie K v bratislavskom kraji ss.8-9, Štátny archív v Bratislave, Krajský národný výbor v Bratislave, Cirkevný obor, (1896), 1949-1950, kartón č.5, 291.4/1 s.211-213.
zachytené. Jeden album bol plný obrázkov z pôsobenia v Pezinku a odovzdal som ho O. Šebastiánovi, provinciálovi slovenskej provincie. Existujú tiež tri fotografie O. Ondreja v spoločnosti opáta J. Heřmana Tyla O. Paem. z Paríža , z roku 1945. Ako sa O. Ondrej dostal po vojne z koncentračného tábora v Nemecku do Paríža, nám objasňuje kniha Psancem, ktorá vyšla v r. 1995 a kde spomína na svoje väzenie za vojny aj za totality bývalý opát z kláštora Teplá u Mariánských Lázní.4 Opisuje tu cestu z lazaretu v Eisenachu, kde ho O. Ondrej našiel a ďalej cestu do Paríža 7.5.1945, kde po vystúpení z kamiónu upadol do bezvedomia. Počas liečby ho napriek ťažkostiam P.Ondrej nielen navštívil, ale mu vybavil aj letenku do Prahy 17.7.1945, kde spoločne pristáli za slnečného počasia.5 Bývalý väzeň pán L. Hruška spomína na stretnutie s p. Ondrejom takto: Moje prvé stretnutie s Kristom bolo prekrásne. Prišiel som na tranzitnú celu s malou dušičkou rovno od súdu, ktorý má práve odsúdil na 18 rokov ťažkého žalára. Bachár otvoril celu a odtiaľ zo skupiny už odsúdených vycupital človiečik v hnedom habite s bielym cingulom. „No tak poď chlapče medzi nás“ a s takou nádhernou radosťou ma privítal. Bol to šéf (gvardián) sokolovského kláštora kapucínov páter Ondrej, vlastným menom Karel Sagal (Frgal), odsúdený predo mnou na 15 rokov ťažkého žalára. Ten večer som sa prvýkrát modlil Otče náš aj keď som ho nevedel. Bolo nás na cele štrnásť a modlili sme sa všetci, aj dvaja vrahovia, ktorí boli medzi nami. Pátra Ondreja sme si jednoducho museli zamilovať od prvého stretnutia.6 P. Juvenál pokračuje, že pánovi Hruškovi z Plzne Doudlevce napísal a dostal v r. 1993 takúto odpoveď: „Bol som s P. Ondrejom skutočne len niekoľko dní na eskortnej cele, prv než nás odviezli na Bory, ale toto stretnutie je pre mňa nezabudnuteľné. Mal som 22 rokov do toho času som o Kristovi nepočul a stretli sme s bezprostredne po mojom odsúdení (z navrhnutého povrazu mi dali 18 rokov ťažkého žalára.) Bol to nádherný lúč Kristovho svetla v hrobke, tak mi zostane nadosmrti P. Ondrej v pamäti.“7 V 50.-tych rokoch boli v Čechách odsúdení viacerí kapucíni považovaní ŠtB za reakčných (P.P.Hajtmar, P.Kindermann, P. Pouchlý, P.Petěrka, P.Sovadina) ako aj napr. P.Eliáš Svátek za organizovanie úteku z internačného tábora v Želive.a ďalší. Aj proces s P. Sovadinom a jeho spolubratom Rajmundom Albínom Zrebeným použila ŠtB na zdôvodnenie akcie K. Spomínaní kapucíni ukryli vo včelíne kláštora miestneho učiteľa Aloisa Šlésara a s ním utekajúcu Vieru Hnilovú, ktorí predstierali pred nimi útek kvôli údajnej odbojovej činnosti. Skutočnosť bola taká, že sa Šlésar dostal do manželských problémov a v škole sa dopustil menších finančných podvodov. Do správy na zdôvodnenie akcie K však táto udalosť vošla prispôsobená účelu diskreditácie: „Rehoľný kňaz kapucínov vo Fulneku poskytol úkryt kláštore vo včelíne učiteľovi Š., ktorý bol hľadaný pre spreneveru bezpečnostnými orgánmi a jeho milenke H., a čokoľvek vedel, že on je ženatý a H. vydatá. Požičal im mapu, aby im dopomohol k ilegálnemu prechodu cez hranice a zamlčal bezpečnostným orgánom ich prítomnosť v kláštore.“8 Menej známych českých kapucínov, z hľadiska nášho aspektu na Slovensku opisuje Vojtěch Vlček, ktorý zmapoval osudy českých rehoľníkov komplexne v dvoch publikáciách. Ako prvých uvádza pátra Optáta Jindřicha Baslera a brata Prokopa Stanislava Kvíčalu. Podozreniu komunistickej bezpečnosti neunikli vtedy, keď jej agenti považovali za podozrivé viaceré osoby navštevujúce kláštor v Mariánské pri Chebe a jeho okolie, zvlášť 4
Tyl, P.J.H.: Psancem, 1995, ss.58-61 Tamtiež ss. 58-61. 6 Hruška Lubomír, Katolický týdeník 15. ročník 1993 s.3 7 Hruška Lubomír, list P. Juvenálovi Valíčkovi, v osobných spomienkach P. Juvenála Valíčka na P. Odřena Frgala, s.1. 8 Realizačný plán akcie K v bratislavskom kraji ss.8-9, Štátny archív v Bratislave, Krajský národný výbor v Bratislave, Cirkevný obor, (1896), 1949-1950, kartón č.5, 291.4/1 s.211. 5
cirkevných hodnostárov z cudziny. V kláštore sa mali nájsť údajne zbrane, pôvod ktorých však súd nepreukázal a k súdu kapucínov našťastie nedošlo. Asi natrafili na jedného z posledných čestných sudcov v čase nástupu komunizmu. Osud kláštora však bol už spečatený: V r. 1949-51 sa v kláštore v Mariánské na Chebsku usadila ŠtB a zriadila tu vyšetrovačku. Neďaleko sa nachádzali jáchymovské bane, ktoré dostali kapucínsky kostol a kláštor do správy v 50-tych rokoch a budovu zdevastovali. Vzhľadom na zlý stav týchto sakrálnych stavieb bol kláštor a kostol v rokoch 1964-65 zrovnaný zo zemou.9 Potom Vlček opisuje prípad nám už dobre známeho pátra Frgala. Po ňom nasledovalo odsúdenie pátra Oldřicha Antonína Hajmara z kláštora v juhočeskej Sušici, ktoré spočívalo v čítaní pastierskych listov v júni 1949 a v kritizovaní štátnej Katolíckej akcie. Kritizoval aj náboženské pomery v rozhovoroch s farníkmi. Z väzenia na Mírove sa vrátil v r. 1952.10 P.Ezechiel Emanuel Kindermann z kláštora v Mostě bol odsúdený za poburovanie, ktoré malo spočívať v čítaní pastierského listu biskupov v júni 1949, kritikou KA a podpisom pod prehlásenie mosteckého katolíckeho vikariátu proti spomínanej prorežimnej organizácii. Prepustený na slobodu v r. 1951 na Vianoce. Za údajné vyzvedačstvo bol na 18 rokov väzenia odsúdený P. Basil František Pouchlý. V skutočnosti sa jednalo o rozhovor s dvoma ženami, ktoré spoznal ako vojenský duchovný počas pobytu v Anglicku. Hovoril s nimi o pomeroch a personálnych zmenách po februári 1948, ako aj o svojom povolaní a situácii v armáde. Za tento naoko nevinný rozhovor hrozil pátrovi dokonca trest smrti. Krátko po prepustení z väzenia na Mírove Pouchlý opustil kapucínsky rád. Klétus František Petěrka z kláštora v Brne, bol v Prahe 22. septembra 1950 odsúdený na trestné činy prípravy úkladov republike a prečin rušenie všeobecného pokoja na 3 roky. Páter Petěrka podľa tvrdenia súdu kritizoval vo svojej kázni v kapucínskom kostole v Brne v januári 1948 pomery v Československu a Klementa Gottwalda. Na túto kázeň reagoval kriticky jeden z jeho poslucháčov v časopise „Rovnost“ a označil ho za štvanie. Ten istý „farník“ pán Burda sa mu paradoxne ospravedlňoval za uverejnenie článku a zároveň ho žiadal o sprostredkovanie odchodu za hranice. Burdovi mal odporučiť istého slovenského kňaza. P. Klétus sa bránil, že sa chcel rozhovoru s Burdom skôr vyhnúť z obavy pred ním. V odvolaní na Najvyšší súd do Prahy páter popiera, že by dával Burdovi nejaký kontakt na sprostredkovanie odchodu za hranice, ale súd jeho odvolanie zamietol a potvrdil pôvodný rozsudok štátneho súdu. Je zaujímavé, že nebol súdený pán Burda, čo napovedá jeho vzťah k štátnej bezpečnosti. Po už spomínanom procese s pátrom Sovadinom, ktorý poslúžil neskôr na zdôvodnenie akcie K, nasleduje vo Vlčekovej knihe proces s pátrom Anicetom Františkom Petruželom., gvardiánom v Zákupech, okres Česká Lípa. Štátny súd v Prahe ho odsúdil na 2 roky za poburovanie kvôli spomínanému pastierskemu listu biskupov a kritike štátnej KA. Po prepustení z väzenia na Mírove bol prevezený do TNP Všebořice pri Ústí nad Labem a tam ho držali až do augusta 1955. Neskôr vystúpil z kapucínskeho rádu. Páter Eliáš Václav Svátek z kláštora na Hradčanoch bol zatknutý v apríli 1952 v internačnom tábore v Želive. Bol odsúdený na 18 rokov za velezradu a vyzvedačstvo. Velezrada mal spočívať v ukrývaní P. Mareka, kňaza z Litomyšle v pražskom kláštore Loreta a ako vyzvedačstvo bolo kvalifikované zaslanie správy na generalát do Ríma, hoci páter zastával úrad provinčného sekretára, ktorého bežnou agendou podobné správy sú. Hovorilo sa aj o plánovanom úteku z internačného tábora v Želive, ktoré sa však neuskutočnilo pre riziká
9
por. Vlček V., Perzekuce mužských řádů a kongregací komunistickým režimem, ss.237-239. Tamtiež ss. 239, 240
10
s tým spojené. Toto písomne vyjadril ešte v Želivskom tábore, ale tento list na súde nebol zobratý do úvahy. Páter Svátek bol väznený na Mírove a prepustili ho až v máji r. 1960.11 Pátra Sváteka som osobne stretal v rokoch 1988-93 v kostole sv. Jozefa na Námestí RepublikyvPrahe, kde slúžil až do svojej smrti v r. 1996. Mal evidentné zdravotné problémy s nohami, ktoré musel mať pri sedení na vyvýšenom mieste. Osobne si pamätám, ako páter spomínal prácu pri ťažbe uránovej rudy, do ktorej bol pri ťažbe hlboko zaborený. Okrem iného si osobne pamätám, že v dôsledku väzenia spomínal aj halucinácie pavúkov a iné zdravotné a psychické problémy. Napriek tomu slúžil ako sedemdesiat ročný starec denne sv. omšu a spovedal v spovednej chodbe kostola. Na ďalšie podrobnosti o osude pátra Eliáša odkazujem na texty P. Pacifika Matějku uverejnené v knihe V. Vlčeka.12 Smutný osud čakal v PTP na Slovensku ďalšieho pátra Bernarda Josefa Bartoňa. Za účasť na niekoľkých schôdzkach rehoľníkov rôznych rádov v rokoch 1952-1953 počas PTP služby v Banskej Bystrici bol odsúdený za trestný čin združovania proti republike na 2 roky vojenským súdom v Trenčíne. Prepustený bol až v r. 1955. Podstatne tvrdší trest čakal v Plzni pátra Aleša Josefa Cihlářa, gvardiána v Sušici odsúdeného v Plzni na 12 rokov za velezradu. Tá mala spočívať v tom, že v sušickom kláštore ukryl a potom pomohol k úteku do emigrácie 6 osobám. Medzi nimi bol aj generál Liška, páter Vykoukal a dvaja bohoslovci utekajúci z TNP. Tieto osoby posielal za pátrom Maroušom do Hartmanic, kde sa hlásili heslom: Nech žije Kristus. Aj páter Marouš bol odsúdený a to na 18 rokov. To sú osudy českých pátrov väznených v 50-tych rokoch. Na začiatku 60-tych rokov však čakala na kapucínov v Čechách a potom i na Slovensku druhá vlna zatýkania a dlhoročného väzenia. Proces v r. 1961 s kapucínmi v Čechách prebiehal v predstihu niekoľko mesiacov. P. Vícha bol zatknutý už začiatkom roka 1961. Popri civilnej práci ako účtovník sa staral aj o rehoľný dorast. Krajský súd v Ostrave hodnotil túto jeho činnosť ako velezradu a odsúdil ho na 14 rokov väzenia v rámci 12 člennej skupiny Spoločenstvo. Páter Vícha bol súdený za to, že po roku 1950 pokračoval v tzv. „zakázanej protištátnej“ rádovej činnosti až do roku 1960 a viedol kapucínskych bohoslovcov ďalej k štúdiu teológie, prednášal im a že po svojom prepustení z PTP inicioval spolu s provinciálom P. Valeriánom Filipom vytvorenie miestnych skupiniek klerikov v Čechách, na Morave a na Slovensku a ustanovil ich vedúcich (Vojtecha Petra, Stanislava Sršně a Pavla Sasínka), ktorí ich mali formovať a viesť v rádovom duchu. Vo väznici vo Valdiciach pracoval ako brusič.13 V osobných spomienkach utkvel aj slovenskému kardinálovi, vtedy väznenému tajnému biskupovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi. Často si k nemu vo väzení chodil pýtať jeho biskupské požehnanie. V roku 1967 bol páter Vícha prepustený z väzenia a začal pracovať v nemocnici v Ostrave. Mal byť menovaný kaplánom v Olomouci v čase tzv. dubčekovskej pražskej jari v r. 1968. Nasledujúci rok v júli začal pôsobiť ako kaplán vo Fulneku. Tu vytvoril spolu s kapucínmi pátrom Segeťom, Bartoňom a Valíčkom kapucínsku komunitu. Po smrti pátra Valeriána Filipa sa stal tajným provinciálom kapucínov v Čechách a na Morave. Spravoval dokonca dve farnosti keď umrel P. Segeť v r. 1984. Ročne usporiadal až 20 exercícií a pritom pracoval aj ako katechéta. Na jeho duchovné cvičenia spomíname aj my, kapucíni na Slovensku, keď sme v 80 -tych rokoch cestovali do Kelče a Fulneku na Morave. Tento maratón odsúdených pátrov z Moravy a Čiech uzatvoríme prípadom P. Metoděja Sládeka, Kajetána Metoděja Sasínka a br. Maximiliána Vojtecha Petra odsúdených v Ostrave 2.9. 1960 za tzv. podvracanie republiky a združovanie proti republike. Vydávali časopis Provinční správy a v skutočnosti si plnili len povinnosti rehoľníkov. 11
porov. Tamtiež ss.241-244. Porov. tamtiež s.243. 13 porov. Tamtiež 246-247 12
P. Agathangelus František Sovadina, kňaz, kapucín (Stano Kučák, kapucín) (10.02.1912 – 13.05.1975) Tohto roku 8. septembra 1993 by P. Agathangelus oslávil svoje šesťdesiate výročie slávnostných rehoľných sľubov (v roku 2005 by to bolo 72 výročie – pozn. prekladateľa). Pán si ho však k sebe povolal takmer pred 20 – timi rokmi (v roku 2005 je to 32 rokov – pozn. prekladateľa) po veľmi bolestivej chorobe. Sestričky kongregácie 3. rádu sv. Františka v Nové Horce, kde pôsobil ako duchovný správca v ústave pre duševne choré ženy si nesmierne vážili jeho zbožnosť a dobrotu. V Boršicích u Buchlovic sa na neho obracali deväťdňovými pobožnosťami o pomoc. V mysliach tých, ktorí s nim žili zomrel skutočne v povesti svätosti. Pripomeňme si ale najskôr priebeh jeho života. Narodil sa 10. februára 1912 v Přílepech u Holešova. Po ukončení gymnázia v Olomouci vstúpil 1.8.1929 do rehole kapucínov v Prane na Hradčanoch. Po prvých sľuboch 12.8.1930 odchádza do BreustEijsdenu v južnom Holandsku, kde až do roku 1933 študuje filozofiu na učilišti kapucínov parížskej provincie. Odtiaľ neskôr odchádza do Tours vo Francúzsku na štúdium teológie, no keď sa otvorilo naše štúdium teológie v Olomouci, vracia sa v roku 1935 späť do vlasti a dňa 5.7.1936 je vysvätený na kňaza. Po vysviacke ešte rok študuje v Olomouci a v roku 1937 odchádza pravdepodobne do Pezinka na Slovensku. Tam pôsobil spolu s P. Ondrejom Fragalom. Po vzniku Slovenského štátu musel P.Ondrej Slovensko opustiť, ale P. Agathangelus tam naďalej zostáva. V roku 1944 je v katalógu provincie evidovaný ako: žijúci mimo provincie. Roku 1948 sa nachádza v kláštore vo Fulneku, kde sa zdržiava až do roku 1950. Mimo službu je až do roku 1954, kedy nastupuje ako duchovný správca sestier v Nové Horce u Studénky. Na jeseň roku 1974 objavil na jazyku malý vred, ktorý mu vyoperovali 7.10.1974. Pritom však zistili nádorové ochorenie. Po ožarovaní, sa na Vianoce 1974 vrátil do ústavu v Nové Horce. Dúfal, že všetko bude dobré a pevne veril, že sa uzdraví. Jeho zdravotný stav sa však zhoršoval. Rana na jazyku sa síce po operácii zahojila, no jazyk bol veľmi opuchnutý. Nemohol dobre hovoriť ani jesť. Na Veľkú noc 30.marca hovoril sestrám: „ Pán Ježiš je už z kríža dole, ale ja na ňom ešte visím“. Utrpenie znášal hrdinsky a napriek krutej bolesti nenariekal a nesťažoval si. Na otázky, ako sa mu darí, odpovedal: „Ako na kríži“. Všetko prijímal ako Božiu vôľu. Keď mu sestry chceli v bolesti uľaviť injekciou, odmietal to s tým, že by bol omámený a nemohol by slúžiť sv. omšu. Naposledy slúžil, vlastne bol prítomný pri oltári ako koncelebrant s P. Jánom Víchom z Fulneku na sviatok Nanebovstúpenia Pána dňa 8. mája. Chvíľami sa úplne strácal a jeho posledný spev bola modlitba Otče náš a po sv. prijímaní : „Smrť Tvoju zvestujeme..“ Nastalo pobozkanie oltára, na záver a už ho sestry odnášali na stoličke do izby úplne vyčerpaného. Teraz si vypočujme svedectvá sestier, ktoré ho opatrovali. Opisujú posledné dni jeho života: Päť dní pred smrťou, keď mu naznačili, že jeho stav je veľmi vážny, povedal: „Rád by som ešte pre Pána Ježiša pracoval, rád preňho aj zomriem, len aby bolo viac oslávené Pánovo srdce.“ V piatok po Nanebovstúpení Pána 9. mája prežíval náš otec utrpenie takmer s Kristom Pánom na kríži a silno krvácal z rán na tvári. Svoje veľké a stále trvajúce bolesti znášal po celý čas choroby, ktorá trvala 7 mesiacov s hrdinskou trpezlivosťou, nenáročnosťou a v spojení s Pánom. Často hovorieval, keď sa ho niekto spýtal, ako sa mu darí: „Ako na kríži“. Toho istého dňa sa pred polnocou náhle posadil na lôžku a povedal sestre, ktorá ho ošetrovala: „Nech prídu sestričky, ktoré môžu. Ja už pôjdem“. Sestra sa ho spýtala: „A kam pôjdete?“. Odpovedal: „Vy to ešte neviete? Ja
už to viem. Pôjdem k Pánu Bohu. O chvíľu budem mŕtvy, ale nebojte sa. Raz budeme všetci spolu.“ „Neplakať!“ „Nastala chvíľa, kedy sa budeme lúčiť. Aké je krásne ísť za Ježišom... Aké je krásne ísť za Ježišom“ „Moje deti... Moje deti...“ „Teraz nastáva čas...“ S každou sestrou sa srdečne rozlúčil a požehnal ju. Všetky sestry stáli okolo lôžka. Bola to dojemná a nikdy nezabudnuteľná chvíľa. Nebolo v nej smútku, pretože pri pohľade na jeho rozradostenú tvár, oči a pri počúvaní jeho slov sme zabudli na bolestné lúčenie s ním. Pri poslednom sv. prijímaní, v nedeľu 11. mája sa modlil: „Príď Pane Ježišu, bez teba nemôžem žiť, bez teba nemôžem žiť... bez teba nemôžem žiť!“ Z ďalších jeho posledných slov: „Buďte milosrdné, prineste Pánu Bohu toľko obetí, koľko len môžete... Je zaujímavé, že cítim ako duša odchádza, ale nebojím sa...“ Sestra ho prosila, aby nám vyprosil kňaza, aby nebol náš svätostánok opustený. Na to jej povedal: „Sestrička, raz bude.“ Deň pred smrťou povedal prítomnej sestre: „Zajtra nebudete mať radosť, zajtra príde...“ ale nedopovedal kto. Stále vstával z lôžka a rozprával, že už musí ísť. A keď mu sestra povedala, že stále chce odchádzať a nepovie kam, odpovedal: „Pretože mi je vás ľúto“. V modlitbe prosil: „Pane Ježišu, daj nám všetkým na príhovor Panny Márie veľkú dôveru k tvojmu Božskému Srdcu.“ Posledné dni sa stále usmieval a žehnal všetkých, ktorí boli odrazom jeho predchádzajúceho života. Ešte v nedeľu pred smrťou neustále začínal na lôžku slúžiť sv. omšu a keď mu sestra utierala papierovým servítkom spenené ústa, zobral jej ho z ruky, rozprestrel si ho ako korporál, no nebol schopný hovoriť. Len naznačoval modlitby pohybmi perí. Bolo to veľmi dojemné. V posledných okamžikoch jeho života sme boli zhromaždení pri jeho lôžku a P. Ján Vícha nahlas rozjímal o sestre smrti. Vydýchol práve v čase, kedy denne chodieval na sv. omšu. Pri jeho bezduchom tele sme zaspievali pieseň: Aleluja, buď pozdravený víťaz nad smrťou a hymnus Teba Bože chválime z nášho ofícia. Bolo to dňa 13. mája 1975. Potom sme sa všetci odobrali do kaplnky, kde sa hneď slúžila sv. omša. Bola obetovaná za pátra a začala presne v čase, kedy on začínal slúžiť sv. omšu. V ten deň boli tieto čítania: Sk 20,17-27 (Pavol sa lúči s obcou v Efeze) a Jn 17,1-11a (Veľkňazská modlitba). Je to zvláštne a príhodné, vidíte? P. Agathangelus bol kňaz, človek – ľudomil. Účasť na pohrebe, ktorý sa konal v pondelok 19.mája bola prejavom skutočnej lásky a vďačnosti všetkých, ktorí P. Agathangelusa poznali. Vedel búrať prekážky a stavať mosty. Hlavne bol plný dobroty a lásky ku každému, kto k nemu prišiel. Pohrebných obradov, ktoré sa konali v Nových Horcoch sa zúčastnilo veľa kňazov, rehoľných osôb a veriacich. Potom sme P. Agathangelusa odprevadili do Holešova, kde je pochovaný v hrobe svojich rodičov. Išli tam od nás 4 autobusy a veľa osobných áut. V Holešove boli autobusy i z jeho rodiska a prišli aj kňazi a sestry, ktoré nemohli prísť do Nové Horky. Z pohrebu sme sa vrátili ako siroty a úpenlivo prosili P. Agathangelusa, aby nám vyprosil kňaza podľa svojho vzoru.“ Takto si na svojho duchovného otca spomínajú krížové sestry, ktoré viedol s láskou a trpezlivosťou a ktoré naňho nemôžu zabudnúť. Ja som sa s P. Agathangelusom stretával vlastne len behom jedného roka, ktorý som prežil vo fulneckej komunite v rokoch 1969 – 1970. Prichádzal medzi nás a pomáhal pri rekonštrukcii fary, hlavne ako elektrikár – údržbár. Spomínam si na jeho milý úsmev a láskyplné jednanie. Raz v nedeľu som ho zastupoval v Novej Horce. Asi odcestoval na dovolenku do Hodruše na Slovensko, kde žil náš bývalý brat Albín Zrebený. Ten žil s P. Agathangelusom vo fulneckom kláštore ako záhradník a kostolník. Pretože som brata Albína taktiež poznal, navštívil som ho raz v nedeľu po omši s miništrantmi zo Starej Kremničky, farnosť Žiar nad Hronom v jeho dome v Dolných Hámroch. Mladší brat P. Agathangelusa, Alojz Sovadina vstúpil do nášho rádu v roku 1934 a prijal meno Bernardin. Bol, vysvätený v roku 1941 a po vojne bol predstaveným v pražskom
kláštore na Hradčanoch. Potom odišiel do Zákup, kde bol gvardián bývalý P.Anicet Petružela. Žila tam tiež jeho mladšia sestra. S ňou P.Bernardin neskôr odišiel a dodnes žije v Krnove. Svätá duša P. Agathangelusa tým iste trpela a aj keď o tom nikdy nehovoril, obetoval svoje bolesti za svojho brata a jeho rodinu. P. Bernardin bol vysoký, výborný volejbalista a vášnivý debatér vo filozofických otázkach. Boli sme spolu 2 roky v Holandsku, 3 roky v Olomouci a istý čas ešte v Prahe. Neviem presne kedy odišiel, no roku 1948 už nie je v našom katalógu napísal P. Juvenál Antonín Valíček, Boršice 1993
Spomienky na tajnú vysviacku vo Varšave (Štefan Macura, kapucín) S pátrom Víchom som sa prvýkrát stretol na duchovných cvičeniach, ktoré nám dával v Kelči a Fulneku. Privítal nás s veľkým úsmevom Zároveň nás však z dôvodu bezpečnosti vystríhal pred svojvoľným počínaním. Komunisti boli v strehu, ktorí boli všade, pri farách, kostoloch a bývalých kláštoroch nastrčených. Okná v priestoroch fary vo Fulneku, kde sa konali spomenuté duchovné cvičenia, museli byť v určitej hodine, aj za svitania, zastreté špeciálnymi okenicami, ktoré naprepušťali svetlo žiaroviek.. Až sa rozvidnelo, mohli sme otvoriť okenice. Na mňa osobne pôsobil, ako muž modlitby, muž prezieravý. Cítil som aj prísnosť, najmä voči sebe. Ale aj voči tým, ktorých viedol. K penitentom bol veľmi dobrosrdečný a milosrdný. Nie vždy sme zachovávali – silentium, boli sme vtedy veľmi mladí. Mal však pre tieto naše nedostatky veľké porozumenie. Z týchto duchovných cvičení som urobil aj zvukový záznam, ktorý sa dodnes používa pri formácií bratov. Absolvov. Tretíkrát sme mali duchovné cvičenia s pátrom Metodějom. Najviac som Ho spoznal pri mojej tajnej vysviacke vo Varšave. Vtedy z Bratislavy so mnou cestoval aj páter MariánRiecky. S pátrom Víchom sme sa stretli až vo Varšave v pondelok ráno. V Zakrocime sa vtedy stretli predstavení kapucínov zo strednej a východnej Európy. Ja som si tam v tom čase vykonával duchovné cvičenia pred vysviackou. Bol vtedy mariánsky rok. Pýtal som sa ho aj na rady, čo by som ako kňaz nemal v povolaní zanedbať. Dal mi veľmi cenné rady a najviac mi utkvela v pamäti príprava pred svätou omšou. Je dôležité, čo práve robíš a čo sa bude diať. Stíš sa pred okamihom stretnutia sa s Bohom. Uvedom si to prípravnou modlitbou z misála. Tam sme pobudli do stredy večer, kým predstavení absolvovali svoje rozhovory a stretnutia. V stredu večer páter Riecky kvôli povinnostiam vo svojej farnosti odcestoval na Slovensko,. My sme v ten istý deň s pátrom Jánom Víchom, s pátrom Pacifikom vtedy generálnym definítorom a z varšavským provinciálom Maximilánom cestovali do Varšavy. Nasledujúci deň bol štvrtok 29. októbra 1987. Provinciáli z Poľska a z Čiech spolu s pátrom Pacifikom a so mnou -sme už ráno brázdili autom Varšavskými ulicami a následne kráčali do súkromnej kaplnky arcibiskupa Bronislava Dąbrovskeho. O siedmej ráno začala vysviacka. Najprv diakonská a hneď po nej kňazská. Pri mojej vysviacke bol medzi koncelebrujúcimi kňazmi aj páter Ján Vícha. V momente vkladania rúk biskupa, som vnímal aj ruky otca Jána. Veľmi som sa tešil, že tu bol aj zástupca z vtedajšieho Československa, lebo medzi prítomnými boli len Poliaci a niekoľko sestričiek. Celá vysviacka diakonská i kňazská skončila o pol deviatej ráno. Po raňajkách s varšavským arcibiskupom, sme šli spolu s definítorom do Nového Miasta nad Pilicou. Tam sme si urobili niekoľko pamätných záberov. Otec Ján Vícha sa po vysviacke ponáhľal do svojej farnosti. Ja som ostal v Poľsku ešte dva týždne a potom som sa vrátil domov.
