KTO JE BOHOM OSPRAVEDLNENÝ? FARIZEJ A MÝTNIK V CHRÁME (Lukáš 18, 9-14) Kto je pred Bohom spravodlivý? Ako sa ospravedlňuje? Podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi v chráme je vyrozprávané tým, ktorí si namýšľali, že sú spravodliví a viedlo ich to k súdeniu druhých a k pohŕdaniu druhými. Podobenstvo sa nachádza hneď za podobenstvom o neustálej modlitbe. S umením psychológa Lukáš ešte jedenkrát nádherne vstupuje do ľudského srdca, do všetkých jeho záhybov, ukazuje a hodnotí myšlienky a pocity, ktoré vychádzajú z nášho vnútra. Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo:"Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: "Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám." Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: "Bože, buď milostivý mne hriešnemu." Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený." 1. FARIZEJ A MÝTNIK Scéna sa odohráva v chráme, do ktorého vstúpili dvaja protagonisti. Naši protagonisti ostávajú ako vždy anonymní. Títo dvaja ľudia boli vybraní nie preto, aby sa súdili alebo odmeňovali kategórie, do ktorých patria, ale aby boli ukázané charaktery v podobenstve. Netreba si myslieť, že človek je pyšný len preto, že patrí medzi farizejov, ani že je pokorný iba preto, že je mýtnik. Nie je to ich pôvod, ktorý ich robí spravodlivými alebo hriešnikmi, ale je to ich spôsob ako sa správajú k Bohu a k blížnemu, ako vytvárajú vzťahy k Bohu a k blížnemu. Jeruzalemský chrám je pre Židov miestom stretnutia až do chvíle, kedy bol zbúraný v roku 70 po Kristovi. Je to jedna z pevností židovskej zbožnosti, miesto zmierenia a odpustenia hriechov. A znova aj v tomto podobenstve máme pred sebou vzťah troch osôb. Tentokrát je to farizej, mýtnik a Boh, ku ktorému sa obracajú. Tretí pól(tretia osoba) je dôležitý, keďže obidve modlitby sa začínajú rovnako: "Bože..." a na konci vidíme, že ten, ktorý je Bohom ospravedlnený je mýtnik a nie farizej. Modlitby a postoje oboch protagonistov sú protichodné. Obaja sa obracajú na toho istého Boha, ale ich obraz Boha a ich postoje sú opačné. Farizej stojí vystretý, zatiaľčo mýtnik nemá odvahu ani oči zdvihnúť a bije sa do pŕs. Ešte viac protichodné sú obsahy ich modlitby. V gréckom origináli evanjelia farizej používa 29 slov, zatiaľčo mýtnik ich vysloví iba šesť. Farizej ďakuje Bohu, že nie je ako ostatní ľudia, že nie je ako zlodeji, vydierači, cudzoložníci, a že nie je ako mýtnik, ktorý sa modlí vzadu. Veľmi jemná a nenápadná je irónia v modlitbe farizeja. Nespomína druhých preto, aby za nich prosil Pána, ale preto, že nimi opovrhuje a odsudzuje ich. Presne tak, ako tí na začiatku podobenstva, ktorým Ježiš adresuje tieto slová. Vo chvíli, keď sa cíti bezhriešny, farizej koná jeden z najväčších hriechov. Stavia sa do pozície Boha, aby súdil blížneho. Bez hanby Bohu pripomína ako výnimočne dodržiava Zákon. Zatiaľčo v knihe Leviticus je pôst prikázaný na deň zmierenia, farizej sa postí dokonca až dvakrát do týždňa. A ak
potravinová diéta dovoľuje jesť iba čisté jedlá, okrem napríklad bravčového mäsa, farizej ide ďalej a dáva desiatky zo všetkého. Je perfektný príklad toho, kto sa vyvyšuje pred Bohom. Mýtnik s kajúcim postojom dokáže povedať iba: "Bože, buď milostivý mne hriešnemu." Jeho modlitba hovorí všetko podstatné v niekoľkých slovách. Modlitba obsahuje uznanie si vlastnej viny a prosbu o odpustenie. 2. PREKLOPENIE SITUÁCIE Ak by sme mali sumarizovať, tak Ježiš sa v niekoľkých slovách obracia na poslucháčov a úplne prevracia situáciu. Ten, kto sa vracia domov ospravedlnený, nie je farizej, ale mýtnik. Pretože každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Ten, kto ponižuje povýšených a povyšuje pokorných, je Boh. Tak to spieva aj Mária vo svojom chválospeve: "Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených"(Lk 1,51-52). Toto je spôsob, akým jedná Boh. Zosadzuje z trónov pyšných, a to hlavne tých, ktorí ako farizej, majú potrebu súdiť druhých a šľapať po nich, aby sa tak mohli vyvyšovať. Postoj farizeja bol arogantný, zatiaľčo postoj mýtnika pokorný. Napriek dlhej modlitbe farizej nebol ospravedlnený, zatiaľčo mýtnikovi stačila iba kratučká modlitba nato, aby sa vrátil domov ospravedlnený. Čo determinovalo preklopenie celej situácie? V podobenstve sú dva dôležité zlomy, ktoré preklápajú celú situáciu. V prvej časti je rozhodujúci zlom v modlitbe farizeja. Nestačí mu iba vyvyšovať sa pred Bohom, ale ešte potrebuje druhých k tomu, aby nimi opovrhoval. Centrálny bod spočíva vo vyjadrení "a nie ako tento mýtnik". Jeho modlitba nie je zlá. Dokonca môžeme povedať, že je to veľmi snaživý človek, horlivý za Zákon a za židovské tradície. To, čo ho posiela domov neospravedlneného, je jeho postoj pohŕdania mýtnikom. Súdi ho bez toho, aby videl jeho kajúci postoj a dokonca sa modlí v bezpečnej vzdialenosti od neho. Aj druhá časť podobenstva nesie v sebe zlom, a to v modlitbe mýtnika: : "Bože, buď milostivý mne hriešnemu". Mýtnik nehľadá poľahčujúcu okolnosť tipu "Keďže moja práca je nečistá, snažím sa mať iba minimálny profit" alebo tipu "Mám rodinu, ktorú živím a nedá sa mi len tak zmeniť práca". Ale naozaj predstupuje pred Boha s obnaženým srcom, teda taký aký je. Vo veľmi krátkej modlitbe vyjadrí to, čo sa Bohu páči: uznanie si vlastnej viny a prosba o odpustenie spojená s dôverou. Priznať si vinu pred Bohom je nutnou podmienkou, aby sme boli ospravedlnení. Ináč v nás vyhráva arogancia tých, ktorí si o sebe myslia, že nehrešia. 3. OSPRAVEDLNENIE Z MILOSTI Bohužiaľ v našej dobe jeden z najsubjektívnejších a najnejasnejších termínov je termín "ospravedlnenie". Tento termín v spoločenskom chápaní znamená moje "prepáč", ktoré poviem a ktoré ma zbavuje viny. Myslí sa tým akákoľvek forma ospravedlnenia. Určitým kompromisom sú aj termíny ako spravodlivosť a zmierenie. Často vidíme spravodlivosť ako určitú formu odmeny: dobro je rezervované tomu, kto robí dobro a zlom tomu, kto koná zlo. A zmierenie sa zase chápe ako ovocie nanovo stanoveného pokoja medzi osobami, ktoré boli v konflikte.
Naše podobenstvo však vyjadruje inú víziu, odlišnú od spravodlivosti, od ospravedlnenia alebo od zmierenia. Tieto tri termíny sú združené milosťou, ktorú Boh udeľuje mýtnikovi a nie farizejovi. V tejto vízii sa jedná o primát milosti. Tomu, kto sa ospravedlňuje sám, stojí v protiklade ten, ktorý očakáva od Pána milosť, aby mohol byť ospravedlnený. K tomuto primátu milosti je dobré uviesť niektoré upresnenia. Ináč by mohlo byť podobenstvo nepochopené alebo pochopené podľa seba a zmanipulovateľné. Milosť nie je podmienená hriechom. Je chybné myslieť si, že najprv musím zhrešiť, aby som mohol dosiahnuť odpustenie a zmierenie sa s Bohom. Čím viac sa hreší, tým viac by sa dosahovala milosť Božia. Nachádzali by sme sa pred spôsobom myslenia, ktorý vôbec nie je odlišný od toho, aký mal farizej. Milosť závisí od hriechu a teda je podmienená mojimi zásluhami. Milosť ospravedlnenia je ale vždy zdarma a presahuje akúkoľvek ľudskú činnosť. Práve pri vysvetľovaní primátu milosti bol sv.Pavol nepochopený. Zdalo sa, že by bolo treba najprv robiť zlo alebo nedodržiavať zákon, aby sme mohli dosiahnuť milosť. Pavol proti takémuto zmanipulovaniu reaguje v liste Rímanom a podčiarkuje, že milosť prichádza a prúdi nie preto, že je podmienená hriechom, ale pretože sme ospravedlnení v Kristovi. "A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu." (Rim 5,1-2) Nepochopenie sa môže dotýkať aj spôsobu, akým sa realizuje toto ospravedlnenie. Vo všeobecnosti si myslíme, že najprv musí byť spravodlivý Boh, aby potom mohol ospravedlniť hriešnika. A tu by vstúpili do myslenia "dať každému, čo mu patrí". To by sme však nepochopili to najdôležitejšie o Božej spravodlivosti. Boh je spravodlivý práve vo chvíli, keď ospravedlňuje hriešnika. A to nám ukazuje aj podobenstvo. Ospravedlnenie dostáva mýtnik nie potom ako sa urobilo spravodlivé rozdelenie. V tomto prípade by mal farizej časť, pretože je horlivý plniteľ Zákona. Ale medzi spravodlivosťou Boha a ospravedlnením hriešnika nie je žiadna vzdialenosť. Boh je spravodlivý, keď ospravedlňuje hriešnika! Na záver ešte dôležitý dôsledok ospravedlnenia. Boh sa s nami zmieruje pre nový a nečakaný vzťah. A keďže ospravedlnenie je činnosť milosti Boha až do bodu že ospravedlnenie mýtnika prevracia a posúva každé očakávanie, potom zmierenie nie je iba nanovo ustanovenie pokoja vo vzťahu medzi osobami, ktoré sa nachádzajú na tej iste úrovni. Tu stojí celý paradox zmierenia sa v Kristovi. Zatiaľ čo vo všeobecnosti kto sa pomýli, platí a prosí o zmierenie toho, kto mal pravdu. V Kristovi Boh zmieril svet so sebou " a nepočítal ľuďom ich hriechy. A nám odovzdal slovo zmierenia" (2Kor5,19). Ak sa farizej vrátil domov neospravedlnený, tak je to preto, lebo jeho dobré skutky mu nezabránili súdiť druhých, zatiaľčo je ospravedlnený mýtnik, ktorý sa vyhýba odsudzovaniu kohokoľvek. 4. MILOSRDNÁ SPRAVODLIVOSŤ BOHA Počas mnohých storočí bolo toto podobenstvo čítané protižidovsky. Farizej bol prirovnaný k židovskému náboženstvu a mýtnik ku kresťanstvu. No keď sa dobre pozrieme na toto podobenstvo, vidíme, že Ježiš chcel postaviť proti sebe dva rozličné spôsoby vytvárania vzťahu s Bohom a s blížnym. A takéto spôsoby je možné vidieť v každom náboženstve, dokonca ja v Cirkvi. Riziko považovať sa za bezhriešnych a
potreba ničiť druhých, aby sme vyvyšovali seba, sa nachádza v každom z nás nehľadiac na náboženstvo, ktoré vyznávame. Za týmto mylným čítaním podobenstva môže stáť predsudok, ktorý považoval židovské náboženstvo za náboženstvo zásluh a kresťanstvo za náboženstvo milosti. Takto dokonca riskujeme vyprodukovať falošný obraz Starého zákona, akoby ten vyznával iného Boha, akého priniesol Ježiš Kristus a prvé kresťanské komunity. V skutočnosti je Božia spravodlivosť v Starom zákone vzťahovaná na spásu a milosrdenstvo. Tak to ospevuje aj prorok Ozeáš: "Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie" (Oz 2,21). V Žalme 145 generácie ľudí počas dôb: "Rozhlasujú chválu tvojej veľkej láskavosti a plesajú nad tvojou spravodlivosťou. Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý" (Ž 145,7-8). Regula života komunity v Qumrane zahŕňa nádhernú modlitbu o milosrdnej spravodlivosti Boha: "Čo sa mňa týka, aj keď padnem, milosrdenstvo Boha bude mojou spásou naveky. Ak aj padnem do telesnej viny, v Božej spravodlivosti, ktorá je naveky, bude môj súd." Sme na tu míle vzdialení od vízie Boha, ktorý sa obmedzuje na to, aby súdil človeka podľa jeho hriechu. Hriech je skutočný, a nemožno si ho nikdy zamieňať s dobrom. No Božia spravodlivosť je skutočná, a to vo chvíli, keď sa premieňa v milosrdenstvo a v odpustenie hriechov. Starý a Nový zákon sú popretkávané spravodlivosťou, ktorá zjavuje tvár milosrdného Boha bez toho, aby dobro miešal so zlom, ale premieňa zlo v dobro. To, čo Ježiš ukázal v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi, Pavol to, nechajúc sa zasiahnuť Kristovou láskou, vysvetlil. Škandál, ktorý Ježiš provokuje v tých, ktorí si myslia, že sú spravodliví, je zosilnený krížom: "Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou" (2Kor 5,21). Vďaka krížu sa sám Ježiš stal hriechom, aby tak Božia spravodlivosť prišla ku všetkým. A to tým, že s každým ustanovil vzťah ospravedlnenia. Podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi prináša každému nesmierny paradox: hriešnik je ospravedlnený, zatiaľčo to isté si nemôže povedať namyslený "spravodlivý". Tam, kde sa súdi druhý človek, stráca sa Božia spravodlivosť. pripravil: don Peter Figeľ, SDB
Svedectvo Niny Lučanovej Ahojte, pre tých ktorí ma nepoznajú, volám sa Nina, mám 19 rokov a štvrtý rok pôsobím ako animátorka v tomto stredisku. Neviem či si pamätáte ešte Lucku Babjakovú, ktorá na mojom mieste stála pred 2 týždňami. Keď ju Figi oslovil, bola som práve s ňou, zasmiala som sa na tom a docela som jej celú túto situáciu nezávidela. A keď týždeň na to išiel za mnou s veľkým úsmevom s tým, že či ma môže zastaviť na 3 vety, už som vedela koľká bije. Dal mi samozrejme čas na rozmyslenie - do konca omše (spýtal sa ma to tesne pred omšou). Po omši sa už na mňa s Andym škerili a ja som im nevedela povedať nie :). Prvá vec čo mi napadla, že prečo by som to chcela zobrať je to že je to pre mňa veľká výzva. Stáť tu pred vami, hovoriť veci o ktorých by som sa s vami za iných okolností nerozprávala, odkrývať niečo zo seba, v neposlednom rade rozprávať tak aby ste mi aj rozumeli. Priznám sa, že som sa dosť pasovala s týmto podobenstvom. Dlho mi nič také dobré neprišlo na um čo by som vám chcela povedať, keď už aj prišlo, netušila som sa akými myšlienkovými pochodmi som sa k tomu dostala a bola som úplne stratená. Ale keď už sa blíži dealdine a bola som pod tlakom, že už niečo musím zo seba dať, tak sa mi to nakoniec nejako podarilo dať dokopy. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Prvá vec čo ma hneď zaujala je farizej, ktorý prišiel do chrámu a postavil sa. Postavil sa. Všetci ho mohli vidieť, že je tam, že prišiel do chrámu modliť sa. A toto ja vidím niekedy na sebe, že keď sa mi niečo podarí, keď spravím niečo dobré, chcem ,,stáť”, chcem aby ma ľudia videli, túžim po pochvale, po uznaní druhých ľudí. A nerada to priznávam, ale tu vidím moju pýchu a egoizmus, že keď tak veľmi chcem aby ma ostatní videli, odcenili, robím vlastne niekedy dobro pre to. Nie preto aby som niekoho potešila, niekomu pomohla. A to je celé dosť zvrátené, tak dúfam, že teraz keď som si to konečne uvedomila a pomenovala, podarí sa mi to odstrániť. V tejto časti podobenstva mi ešte veľmi výrazne vystupuje porovnávanie sa farizeja s ostatnými. Vidím ho tu v situácií, v ktorej často vidím aj samu seba. Mám tendenciu porovnávať sa s druhými. Jasné, porovnávanie môže byť fajn v situáciach keď ma vie ten druhý motivovať a ťahať dopredu, nehovoriac o druhej strane karty keď nás môže porovnávanie s druhými demotivovať a vykašleme sa na danú vec. Ale ja tak nejako na sebe častokrát vidím, také až chorobné porovnávanie, až také skôr súdenie a nepochopenie druhých. Hlavne keď niekto prežil niečo rovnaké, má rovnaké možnosti ako ja a zobral si z daných situácií niečo iné ako ja, alebo možnosti ktoré sa nám obom ponúkajú využíva ale nič si z toho neberie. Vtedy cítim až taký hnev a zlosť, že ako je to možné že ten človek to nevyužije, že ako ho toto nemohlo posunúť dopredu a nechápem toho druhého. Naivne si myslím, že na toto mám lepší názor, v tomto som morálnejšia, v tomto je moja viera silnejšia a pritom je pravda možno úplne niekde inde, už iba s tou vierou, že aká je potom naozaj moja viera keď súdim a neviem prijať druhých.
Na druhej strane je tu mýtnik. Z podobenstva nevieme čo sa stalo, že už bol taký zúfalý, že sa bil do pŕs. Ja tak tipujem, že sa nachádza v nejakej hraničnej situácii (veď kto z nás sa bije do pŕs, keď ide všetko ako po masle?), ktorá ho doviedla k tomu, že jediná nádej, ktorá mu ostala je Božia milosť o ktorú prišiel pokorne prosiť. Toto sa mi tiež tak intenzívne spája s nami ľuďmi, so mnou. Mám tendenciu viac sa obracať na Boha vtedy keď je zle, keď nejde všetko podľa mojich predstáv. Keď ide všetko tak ako chcem, ako keby som viac na neho zabúdala. Jasné, ranná a večerná modlitba, omše, DO.. trávim čas s Bohom, len ako keby v tom čase keď sa nachádzam v hraničnej situácii ako mýtnik viac sa sústredim na Boha, častejšie si počas dňa na neho spomeniem, viac viem celú vieru tak citovo prežívať. Prichádzam k Nemu ako mýtnik. Jediná nádej, ktorú mám, je Božia milosť. Tu mi už nepomôže spoliehať sa sama na seba, na svoje schopnosti. Tak sa pýtam sama seba či musím prísť až do tej hraničnej situácie aby som Boha viac vnímala, viac mu dôverovala, aby som za ním prichádzala úplne taká aká som, s pokorou pred ním pokľakla. Ako keby som ho v tých dobrých dňoch nepotrebovala v každom okamihu, ale iba vtedy keď mám práve chvíľku vyhradenú na Neho. V tejto časti podobenstva je veľmi podstatná pokora. Pokora s ktorou prišiel mýtnik do chrámu, až s takou že sa neopovážil zdvihnúť oči k nebu. Pokora ktorá úplne prevýšila farizejovu pýchu. Pokora, ktorá prevýši to, že sa farizej postil, že dávam desiatky zo všetkého čo má. Pokora, ktorej najkrajším príkladom je panna Mária a aj sám Ježiš. Tak nám chcem všetkým popriať aby sme sa od nich učili pokore ako slúžiť druhým. Milosrdenstvo v mojom živote: Hneď ako som začala rozmýšľať nad tým, ako som ja zažila milosrdenstvo vo svojom živote, som sa vrátila asi tak 3 roky dozadu. Chodila som na strednú školu, mala som 16,17 rokov (čiže to nebolo veľmi dávno) bola som baba, ktorá si hľadala miesto, svoju vlastnú identitu. Nikdy som nemala problém robiť si srandu sama zo seba, ale aj sranda má svoje hranice. A presne takto sa stalo že z opakovaných žartov som nadobudla pomerne veľké zranenia. Nechala som druhých, ľudí ktorí ma prakticky nepoznali, aby mi povedali kto vlastne som. Vytvorili mi o mne taký pohľad, že zrazu som bola baba, ktorá si absolútne v ničom neverila, či už v škole, alebo vo vzťahoch, neverila som, že by ma mohli zobrať na vysokú školu na ktorú som chcela ísť, neverila som, že by ma niekto mohol mať rád, že by som ja niekoho mohla mať rada, že by na mňa mohli byť rodičia hrdí, dokonca som nevedela pochopiť ako ma môže moja kamarátka mať za najlepšiu kamarátku. Aj po tých vtedy 13,14 rokoch kamarátstva mi to prišlo ako niečo nepochopiteľné. Proste moje sebavedomie bolo totálne pod bodom mrazu asi v každej oblasti. Lucka Babjaková by vám vedela hovoriť, nie jedenkrát bola na mňa za to totálne naštvaná :). Zakrývala som to za to, že práveže naopak som mala také sebavedomé reči, len aby si to ľudia nevšimli. S každým jedným zranením som si okolo seba vytvárala ochranný múr, ktorí mi bránil druhým dôverovať, dávať im seba. Vedela som, že niečo je už na čase zmeniť, ale najhoršie bolo, že mne sa ani vlastne nechcelo. Už som bola v tom taká zabehnutá, už som mala utvorenú falošnú predstavu o mne, vlastne mi bolo aj dobre, zvykla som si na to. Asi pred rokom sa mi dostala možnosť niečo na tomto zmeniť. Jeden človek, z
môjho okolia mi preukázal milosrdenstvo, len jednoducho tým, že mi povedal jednu pravdu na ktorú budem dlho pamätať. Povedal mi, že nemám nechať druhých (hlavne tých ktorý ma nepoznajú) aby ma definovali, aby mi povedali kto som, ale že toto mám hľadať u Boha, dovoliť jemu aby ma definoval. Jedine on mi môže zjaviť to kto naozaj som, on je jediná istota na ktorej sa oplatí stavať. Jedna vec bolo priznať, že je to pravda, druhá vec prijať túto pravdu do môjho života. Ale tak sa ma to dotklo, že som sa rozhodla, že už musím so sebou niečo urobiť a tak som sa vydala na túto cestu. Cestu poznávania samej seba, svojich schopností, svojej identity založenej na Bohu, ale aj na nájdenie mojej hodnoty. Veľmi dôležité bolo v tomto procese odpustenie. Odpustenie tým, ktorí mi ublížili. Uvedomila som si, že to neboli iba tí ľudia, ktorí ma slovne napádali, ale zrazu som našla ľudí, ktorí mi ublížili, a viem že nechceli, a ani ja som si predtým neuvedomila, že mi spôsobili zranenia. Od najbližších ľudí po ľudí s ktorými som sa rozprávala párkrát v živote. Uvedomila som si tiež, že aj oni majú zranenia, aj im bolo ublížené a preto oni teraz nechcene ubližujú ďalej a ani o tom nemusia vedieť.. Odpustenie je rozhodnutie. Nefunguje tak, že si poviete že som mu odpustila a hneď pocítite neuveriteľnú radosť, eufóriu. Ja som sa musela rozhodnúť, že tým ľuďom odpustím a musela som sa o tom viacerokrát presvedčiať, že som im odpustila. Až som sa o tom presvedčila a naozaj sa tak stalo. A začala som si všímať, že sa na tých ľudí pozerám inak, inak sa pozerám na seba, moje vzťahy sa začali uzdravovať, ochranný múr, ktorý som mala okolo seba sa začal po malých kúskoch búrať. Ale za tým všetkým som cítila veľkú Božiu pomoc a lásku, ktorou ma obdarúval. V každom tomto uzdravujúcom kroku mojich vzťahov, mojej hodnoty, identity, sebavedomia… Nebudem tvrdiť, že už som na konci svojej cesty k uzdraveniu, k úplnej dôvery Bohu, stavaní mojich istôt len na Ňom, ale viem, že už som na tom veľmi dobre oproti tomu, kde som bola ešte pred rokom a verím, že toto je tá správna cesta. Zhrnula by som to tak, že za posledný rok som zažila veľké obrátenie vo viere v Boha ale aj viere v seba. Tak by som na záver chcela aj vám popriať aby ste poprosili Boha, aby vám ukázal to kým naozaj ste, uzdravil vás aj vaše vzťahy.
