Kto bol Cyril Minárik

Kto bol Cyril Minárik (PhDr. Tomáš Černák)

Svetové a ani slovenské dejiny nikdy nepísali len verejne známe osobnosti stojace pri dôležitých historických medzníkoch, ktorých mená sa dostali do učebníc dejepisu a sú každoročne pripomínané či štátnymi predstaviteľmi oslavované. Naša minulosť je taktiež dielom zdanlivo obyčajných ľudí, ktorí na prvý pohľad ničím nevybočovali z radu svojich spoluobčanov. Napriek tomu zanechali po sebe nezmazateľnú stopu a výsledky ich skromnej a často nenápadnej práce sú badateľné dodnes, pričom oni samotní bohužiaľ pomaly upadli do zabudnutia. Počas života ocenil tieto osobnosti, ich prínos a činy len málokto. Také sú i životné osudy pátra Cyrila Minárika, rodáka z obce Hul v okrese Nové Zámky a člena Spoločnosti Božieho slova (Societas Verbi Divini - SVD). Rehoľa verbistov vychovala za deväť desaťročí pôsobenia na Slovensku viacero významných osobností, ktoré neraz dlhé roky trpeli pre vieru. Svojou silou, vytrvalosťou i nezlomnosťou však dávali ostatným ľuďom vzor, ako prekonať všetky nepriazne na tŕnistej ceste životom. Páter Cyril Minárik bol toho jasným príkladom. Je preto poľutovania hodné, že najmä mladší obyvatelia jeho rodnej obce Hul nevedia, kým bol a čo na svojej životnej púti vykonal. Tento nenápadný kňaz – rehoľník a tiež organista, regionálny historik i etnograf, si preto zaslúži našu pozornosť. Predkladaná práca si tak dáva za cieľ aspoň v hrubých rysoch a základných údajoch priblížiť život významného hulskeho rodáka a verbistu Cyrila Minárika, pôsobiaceho 25 rokov na fare vo Svätoplukove. Cyril Minárik sa narodil 17. júla 1927 v obci Hul ako štvrté dieťa Cyrila Minárika a Márie, rodenej Navrátilovej. Otec rodiny, ktorý bojoval na frontoch prvej svetovej vojny, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím, zomrel dva mesiace pred jeho narodením vo veku 30 rokov. Postihla ho vtedy veľmi ťažko liečiteľná tuberkulóza. Cyril tak vyrastal s matkou i tromi staršími súrodencami, sestrami Margitou, Agnešou a bratom Františkom. Rodina žila príkladným kresťanským životom, pričom matka dbala na riadnu náboženskú výchovu svojich štyroch detí, ktoré viedla v katolíckom duchu. Toto smerovanie bolo v ich domácnosti hlboko zakorenené. Cyrilova babka, Sabina Navrátilová, sa napríklad ako prvá obyvateľka Hulu (spolu s Katarínou Lahovou) zúčastnila národnej púte do Ríma, navštívila i pútnické miesto Mariazell a živo sa zaujímala o cirkevné dianie.1

1

Pozri KRAJMER, Ján : Pamätná kniha obce Hul. Autor knihu dokončil 30. októbra 1934 a dnes je dostupná v elektronickej podobe na webovej stránke http://www.hul.sk/pamatnica-obce-.phtml?id3=35692.

1

V tom období sa v Cyrilovom živote odohrala udalosť, ktorá prispela k jeho ďalšiemu duchovnému smerovaniu. Keď mal totiž Cyril deväť rokov, nešťastnou náhodou spadol pod kolesá voza a utrpel rozsiahle zranenia ohrozujúce život. Podarilo sa ho pomerne rýchlo zaviesť k lekárovi, avšak Cyrilov stav bol naďalej veľmi vážny. Vystrašená matka sa v modlitbách obrátila na Pána Boha s prosbou, že ak sa Cyril uzdraví, zasvätí mu ho. Tak sa aj stalo, čo v kázni na Cyrilových primíciách pripomenul páter Jozef Škoda : ,,Keď ho prešiel voz a bol smrteľne chorý, to je tiež zaujímavá vec, bolo to práve pred touto 15 nedeľou – na vzkriesenie naimského mládenca a vtedy matka spravila toto : ,,Pane, ak mi ho dáš zdravého, obetujem ti ho !“ A Ježiš to zobral smrteľne vážne ! Ježišu, ďakujeme, že si neodvolal a že si prijal obetu matky plačúcej. Lebo vtedy mal Cyrilko dokonať.“2 V čase Cyrilovho detstva naplno prepukla svetová hospodárska kríza, ktorá zákonite doľahla aj na obyvateľov Hulu živiacich sa z veľkej väčšiny poľnohospodárstvom. Podobne tomu bolo i v rodine Minárikovcov. Cyrilova matka si tak bola po smrti manžela nútená z posledných úspor zakúpiť trafiku (pôdu dala do prenájmu), aby mohla sama uživiť štyri deti. Možno preto konštatovať, že Cyril vyrastal v jednoduchých a skromných pomeroch typických pre medzivojnový vidiek južného Slovenska. Ľudovú školu v Huli, kde vychodil sedem tried, začal navštevovať v roku 1933 a už vtedy veľa čítal i poctivo študoval. Keďže patril medzi mimoriadne nadaných žiakov, od roku 1940 pokračoval na slovenskom gymnáziu v Šuranoch, pričom väčšinu štúdia absolvoval v čase maďarskej okupácie. Práve z tohto obdobia pochádza práca šestnásťročného Cyrila Minárika o dejinách obce Hul, ktorá je pravdepodobne jeho prvým textom k danej tematike a svedčí o výnimočných schopnostiach i vedomostiach mladého študenta.3 Na tomto mieste treba tiež poznamenať, že v rokoch 191838 navštevovalo gymnázium iba desať študentov z Hulu a štúdiá dokončili len štyria.4 Šurianske gymnázium si držalo výbornú úroveň aj v rámci horthyovského Maďarska a preto sa ho vládnuci režim napriek mnohým útokom a byrokraticko-administratívnemu šikanovaniu nikdy neodvážil zrušiť. Jeho oficiálny názov znel Kráľovské uhorské štátne gymnázium so slovenskou vyučovacou rečou – Nagysurány a maďarským úradom bolo počas celých siedmych rokov existencie tŕňom v oku. Ústav tak postupne doplňovali

maďarskými 5

pedagógmi, ktorí buď slovenčinu neovládali vôbec alebo na veľmi slabej úrovni. Riaditeľovi Jozefovi Hudecovi sa ale vždy s pomocou slovenských úradov podarilo spomenuté útoky 2

Kázeň pátra Jozefa Škodu prednesená dňa 7.9.1969 na primičnej sv. omši Cyrila Minárika. In : Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre. 3 Práca má sedem strán a je písaná úhľadným ručným písmom. 4 MINÁRIK, Cyril : Kronika obce Hul. Všetky zachované písomnosti Cyrila Minárika dotýkajúce sa dejín obce sú uložené na obecnom úrade v Huli vo zvláštnom archívnom fonde. 5 Pamätnica šurianskeho gymnázia 1938-1973. Šurany , 1973 , s. 7.

2

odraziť.6 Najhorším obdobím pre študentov i pedagógov bol školský rok 1944/45, kedy pohyb nemeckých vojsk a letecké nálety znemožňovali riadne vyučovanie a dochádzku. Študenti museli neraz prejsť pešo aj desať kilometrov, aby sa dostali do svojej školy a to sa týkalo i Cyrila Minárika. Po skončení vojny bola samostatnosť šurianskeho gymnázia výnosom Povereníctva školstva zrušená a ústav pričlenili k Štátnemu gymnáziu v Nových Zámkoch. Práve tam Cyril Minárik dňa 9. júna 1948 zmaturoval s vyznamenaním, čo znamenalo pri vtedajšej náročnosti štúdia nepochybne úspech. Okrem neho navštevovalo gymnázium osem študentov z Hulu a medzi ďalších Cyrilových spolužiakov patril napríklad aj neskorší arcibiskup Dominik Hrušovský či biskup Dominik Tóth. Z toho vidieť, že gymnázium pozitívne vplývalo na svojich študentov i po duchovnej stránke a pedagógovia dbali na výučbu náboženstva, ktoré patrilo k povinným predmetom. Rovnako si študenti z gymnázia priviedli silné národné povedomie a ako napísal riaditeľ ústavu Jozef Hudec ,,pestovali sme matičného ducha doby moyzesovsko – kuzmányovskej a to úspešne.“7 Cyril Minárik sa tak vydal na ďalšiu životnú etapu z kresťansko-národného prostredia šurianskeho gymnázia. Cyril už od útlej mladosti túžil po duchovnom povolaní a preto v sexte - dva roky pred maturitou – navštívil bratov verbistov na nitrianskom Zobore, aby sa informoval o možnom prijatí do noviciátu. Novicmajster Alojz Pohl však tomuto vynikajúcemu študentovi odporučil najprv dokončiť gymnázium a až potom nastúpiť noviciát. Cyril sa podľa jeho rád zariadil a do Nitry sa vrátil až po maturitných skúškach. Páter Pohl ako vysoko teologicky vzdelaný človek so širokým prehľadom v spoločenských i prírodných vedách usmernil mladého Cyrila nepochybne správne. Skúsený novicmajster vychovával budúcich kňazov a misionárov od roku 1936 až do násilnej likvidácie rehole a do noviciátu prijímal aj Cyrila Minárika. Jeho prvé kontakty so Spoločnosťou Božieho slova ale siahali k pátrovi Albertovi Floriánovi, ktorý v 30. rokoch chodieval na Hul pri rôznych cirkevných sviatkoch vypomáhať i zastupovať miestneho kňaza a tiež tu viedol viacero kurzov duchovných cvičení. Otec Florián pôsobil pred príchodom na Slovensko 11 rokov ako misionár v africkom Togu a neskôr odišiel do USA. Ešte predtým zbieral v Amerike milodary na stavbu ústredného Misijného domu Matky Božej na Kalvárii v Nitre a popri tom navštevoval slovenských krajanov. Svoje bohaté skúsenosti zo sveta potom na Slovensku odovzdával mladým nasledovníkom. Práve páter Florián zaopatril pred smrťou Cyrilovho otca a sám Cyril naňho spomínal takto : ,,Ja si 6

Štátne úrady Slovenskej republiky sa podľa možností usilovali pomáhať slovenskému obyvateľstvu na okupovanom území a v tomto smere vyvíjali tlak na maďarskú vládu. 7 Pamätnica šurianskeho gymnázia 1938-1973, s. 15.

3

pamätám na neho, keď som bol asi 7 ročný a mám aj dve milé fotografie, na ktorých som s ním odfotografovaný.“8 Mladého chlapca zaujali verbisti najmä preto, že vykonávali misijné povolania na takmer všetkých kontinentoch sveta a po misiách v ďalekých krajinách tak zatúžil aj Cyril. Jeho stará matka Sabina tiež od prvého ročníka odoberala časopis Hlasy z katolíckych misií9, vydávaný Verbistami od roku 1915, prostredníctvom ktorého prišiel Cyril do bližšieho kontaktu s rehoľou. Časopis od mladých rokov starostlivo študoval a jednotlivé čísla odkladal. V čase jeho dospievania sídlili Verbisti, ktorých oficiálne pôsobenie na Slovensku sa datuje od roku 1925, v Nitre, v Spišskom Štiavniku a v obci Vidiná neďaleko Lučenca. V zoborskom kláštore sv. Svorada začal po dokončení rekonštrukcie v roku 1936 pôsobiť noviciát a to najmä vďaka podpore nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka. Cyril Minárik nastúpil na kanonický noviciát 28. augusta 1948, po roku zložil prvé rehoľné sľuby a keďže túžil po kňazskom povolaní, nastúpil v Nitre štúdium filozofie. V tomto čase zostril vládnuci komunistický režim svoj boj proti Katolíckej cirkvi, ktorú sa pokúsil rozložiť prostredníctvom tzv. Katolíckej akcie. Išlo o štátom organizované hnutie vlasteneckých a pokrokových kňazov i laikov, ktorí na zjazde v júni 1949 prijali Ohlas Katolíckej akcie (cirkevná vrchnosť ho odmietla). Komunisti následne rozpútali masovú kampaň na získanie podpisov pre Ohlas spojenú s nátlakom a zastrašovaním. Biskupi reagovali vydaním pastierskeho listu, ktorý sa mal čítať v kostoloch, avšak orgány komunistického režimu pristúpili na mnohých miestach k zabavovaniu kópií listu i zaisťovaniu kňazov. Veriaci sa však tomuto postupu postavili na odpor, čoho výsledkom bolo niekoľko vzbúr proti štátnej moci, ktoré sa Slovenskom prehnali počas leta 1949.10 Išlo o najväčšie vystúpenie proti vládnucemu režimu od februára 1948, kedy komunisti prebrali moc v krajine. Jednotný národný výbor v Nitre si v tejto súvislosti preveroval všetkých rehoľníkov pôsobiacich na území mesta a teda i Cyrila Minárika. V Osobnom dotazníku rehoľníkov a osôb bývajúcich v kláštoroch sa v 26 bodoch uvádza okrem dátumu a miesta narodenia, sociálneho pôvodu, vzdelania či národnosti aj údaj, či dotyčný podpísal Ohlas Katolíckej akcie alebo jeho postoj k ľudovodemokratickému zriadeniu. V dotazníku Cyrila Minárika je 8

Životopis Cyrila Minárika. In : Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre. Časopis Hlasy začali vychádzať 15. mája 1915 v Mödlingu pri Viedni a predplatné pre Rakúsko-Uhorskú monarchiu predstavovalo 2 koruny. Medzi prvých prispievateľov patrili aj neskorší biskupi Ján Vojtaššák a Jozef Čársky. Pozri : 75 rokov SVD na Slovensku. Nitra : SVD , 2000 , s. 63. 9

10

Viac k tejto problematike pozri : VNUK, František : Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949-1950. Bratislava : Ústav dejín kresťanstva na Slovensku , 1996 a HAĽKO, Jozef : Rozbiť Cirkev : Rozkolnícka Katolícka akcia, Bratislava : Lúč , 2004.

4

spomenuté, že Ohlas nepodpísal, mal k nemu a taktiež ku štátnemu zriadeniu záporný postoj, pričom po štátno-občianskej stránke bol hodnotený ako nespoľahlivý.11 Celý dotazník a súpis rehoľníkov vôbec uskutočnili štátne orgány s najväčšou pravdepodobnosťou kvôli pripravovanej likvidácii rehoľných rádov v ČSR. Tú komunisti plánovali zrealizovať na jar 1950, no práve vtedy Cyril vážne ochorel na tuberkulózu a tesne pred Veľkou nocou musel byť hospitalizovaný v nitrianskej nemocnici. Ťažká choroba ho paradoxne zachránila pred internáciou, ktorá bola súčasťou likvidácie kláštorov. Komunistický režim sa totiž po prevzatí moci snažil eliminovať svojho jediného potencionálneho nepriateľa, ktorý ho mohol ohroziť – Katolícku cirkev a počiatočnú snahu o akúsi dohodu vystriedal plán zasadiť cirkvi rozhodujúci úder, k čomu mala napomôcť likvidácia rádov. Rehoľníci nachádzajúci sa v kláštoroch boli naložení na nákladné autá, prevezení do internačných táborov a mnohí sa dostali aj do väzenia. Samotná Akcia K, ako komunisti svoj plán nazvali, prebehla v noci z 13./14. apríla 1950 a verbistov zasiahla v misijnom dome v Spišskom Štiavniku. Pátrov, bratov a novicov sústredili pred ich domom, naložili na pripravené nákladné autá i autobusy a odviedli do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Misijný dom a kláštor v Nitre štátna moc zlikvidovala z 3. / 4. mája. Z Kalvárie bolo odvezených 120 ľudí a zo Zobora 73, dokopy teda takmer 200 Verbistov.12 Podobne ako ich spolubratov zo Spišského Štiavnika aj ich odviezli do Podolínca, ale zvlášť ,,nebezpečných a reakčných rehoľníkov“ internovali v Báči, neďaleko Šamorína. Mladých novicov po nejakom čase presunuli na stavbu Priehrady mládeže pri Púchove, aby ich tam prevychovali v socialistickom duchu. Po prepustení domov koncom augusta 1950 boli novici povolávaní na základnú vojenskú službu do smutne známych Pomocných technických práporov (PTP), rozmiestnených na území celej ČSR. Keďže Cyril Minárik sa nachádzal v nemocnici, osudu svojich spolubratov i sústreďovaciemu kláštoru v Podolínci a následnej vojenskej službe sa vyhol. Po šiestich týždňoch ho lekári prepustili do domáceho liečenia, avšak na Zobor sa už logicky vrátiť nemohol. Rozhodol sa preto odísť k matke do Hulu, kde sa ďalšie dva roky zotavoval z choroby. Cyril sa ešte počas pobytu v noviciáte zblížil s rodinou Mikloškovcov, ktorá ako hlboko veriaca mala veľmi vrúcne vzťahy s verbistami. Rodina žila pod nitrianskou Kalváriou a bratia zo Spoločnosti Božieho slova boli u nich takpovediac ako doma. Najmä matka, pani Marta Miklošková, sa výraznou mierou zapájala do života cirkvi, podľa možností pomáhala 11 12

Archiv bespečnostních zložek Praha, fond Studijní ústav MV, sign. č. 215-94-62/79. 75 rokov SVD na Slovensku, s. 151.

5

kňazom, rehoľníkom i laikom a publikovala články v rôznych časopisoch. Za svoje náboženské presvedčenie rodinu počas komunistického režimu perzekvovali a výnimočné u nich doma neboli ani návštevy orgánov ŠtB či predvolávanie na výsluchy. Cyril už od študentských čias udržiaval s rodinou priateľské styky a práve u pani Marty sa aj naučil hrať na organe. Do života Mikloškovcov však Cyril Minárik hlboko zasiahol na začiatku roka 1951, kedy 39 ročnej Marte Mikloškovej lekári diagnostikovali rakovinu. Podľa spomienok jej syna Jozefa ,,koncom zimy 1951 mame objavili rakovinu prsníka. František mal vtedy štyri roky, Helena osem. Pred operáciou bola mama veľmi zničená. Študent teológie Cyril Minárik jej vtedy na deň operácie 8. februára 1951 našiel v omšovom Misáli zaujímavé evanjelium a lekciu. Bol to štvrtok po popolcovej strede, evanjelium bolo o uzdravení stotníkovho sluhu, a lekcia, dvadsiaty verš z druhej knihy Kráľov, znela : ,,V tých dňoch ochorel Ezechiáš na smrť. Prorok Izaiáš mu povedal : ,,Takto vraví Pán : ,,Usporiadaj si dom, pretože zomrieš a nebudeš žiť. Ezechiáš sa takto modlil k Pánovi : ,,Ach, Pane. Spomeňže si, ako som putoval pred tvojou tvárou, verne s celým srdcom a robil som, čo je v tvojich očiach dobré.“ A Ezechiáš plakal hlasitým plačom. I prehovoril Pán k Izaiášovi : ,,Choď a povedz Ezechiášovi. Počul som tvoju modlitbu, videl som tvoje slzy, pridám k tvojim dňom 15 rokov.“ 13

Keď Cyril prečítal pani Marte tieto slová, povedala : ,,15 rokov – to by aj stačilo. Najmladší už vtedy pôjde do dvadsiatky.“14 Odvtedy bola presvedčená, že sa z rakoviny vylieči, resp. že jej bude dožičené prežiť aspoň tých spomenutých 15 rokov. S Cyrilom i jeho rodinou v Hule sa aj po tejto udalosti navštevovali a neustále udržiavali vzájomné kontakty. Často sa stávalo, že Cyril, vracajúci sa z nitrianskej nemocnice, vyčerpaný po injekciách i náročných vyšetreniach si oddýchol v dome u Mikloškovcov. Vtedy už pôsobil ako organista vo farnosti Dolný Ohaj, kam patrila i filiálka Hul a býval v rodičovskom dome spolu s matkou, sestrou Agnešou, jej manželom a dcérou Jolankou.15 S Martou Mikloškovou si dlhé roky písali listy, vzájomne sa duchovne podporovali, avšak na jeseň 1965 mu pani Marta adresovala tieto slová : ,,Som vážne chorá, zdá sa mi, že Pán Boh si svojich 15 rokov už pýta.“16 U pani Mikloškovej prepukla opäť rakovina, tentoraz pľúc. Nález bol už v pokročilom štádiu, choroba postupovala veľmi rýchlo a lekári jej nedávali žiadnu šancu. Cyril ju napriek tomu 13

MIKLOŠKO, Jozef - MIKLOŠKOVÁ, Marta : Lúčenie. Bratislava : Daco , 1996 , s. 40. Tamže, s. 41. 15 Cyril Minárik pracoval ako organista u Rímsko-katolíckeho farského úradu Dolný Ohaj od 10.9.1952 do 14. 3. 1962. 14

16

MIKLOŠKO, Jozef - MIKLOŠKOVÁ, Marta : Lúčenie, s. 41.

6

ubezpečoval, že všetko bude v poriadku, ale bohužiaľ sa šíriacu sa rakovinu nebolo možné nijakým spôsobom zastaviť. Posledný list adresovala pani Marta Cyrilovi 16. februára 1966, mesiac pred svojou smrťou v očakávaní blízkeho konca : ,,Mám sa mizerne, nemôžem nič jesť. Včera ma dal aj pán biskup Nécsey pozdravovať s odkazom, že sa za mňa modlí...Sem tam robím aj poriadky vážnejšieho i žartovnejšieho rázu. Medzi inými, že chcem mať pekné Circumdederunt – nášho organistu Š. uraziť netreba, ale keď budem zle, to si s ním vyjednám, že hlavný spevák budeš Ty a ostatní musia tercovať. Teda si to zapamätaj, aj Blíž k Tebe Bože treba !“17 Marta Miklošková zomrela dňa 27. marca 1966, deň po svadbe svojej dcéry Heleny, presne po 15 rokoch od chvíle, keď jej Cyril Minárik našiel a prečítal text z knihy Kráľov. Ako som už spomenul, Cyril prežil 50. a 60. roky v rodnej obci. Pracoval ako organista, popri tom zorganizoval v Hule a na Dolnom Ohaji dva štvorhlasné miešané spevokoly, ktoré vystupovali pri sv. omšiach zväčša na Vianoce a na Veľkú noc. Napriek tomu, že žil u matky a do politiky sa nestaral, dostal sa do zorného uhla vyšetrovateľov ŠtB, ktorí mu vykonali dve domové prehliadky a niekoľkokrát predvolali na výsluchy (niekedy išlo aj o viacdňové výsluchy). V jednom prípade Cyrila odviedli v putách a okrem toho mu zhabali písací stroj, knihy a rôzny listinný materiál : Boli to nerváky, ale vždy som to prijímal ako kríže, o ktorých Pán Boh vie.“18 Šikanovanie súviselo so začatým trestným stíhaním proti členom Spoločnosti Božieho slova, ktorých postavili pred súd v roku 1961. Celý prípad dostal názov Vojtech Bošanský a spol. a obvinených bolo až dvanásť verbistov, pričom všetci dostali nepodmienečné tresty odňatia slobody.19 Príslušníci ŠtB sa snažili u Cyrila Minárika nájsť a zaistiť ,,usvedčujúci“ materiál alebo aspoň nejaké prepojenie na skupinu Vojtech Bošanský a spol. čo sa im ale neporadilo. Cyrilovi však dôrazne odporučili, aby si našiel stále zamestnanie a tak od 15. marca 1962 pracoval ako účtovník na miestnom JRD, kde pracovný pomer ukončil až 30. septembra 1969.20 Isté je, že tieto zásahy príslušníkov ŠtB znášal Cyril, ktorého jeho príbuzní a rodáci volali Cylko alebo Ujko, veľmi ťažko. Život v neustálej neistote, s možnosťou zaistenia a väzby ho 17

18

MIKLOŠKO, Jozef - MIKLOŠKOVÁ, Marta : Lúčenie, s. 41.

Životopis Cyrila Minárika. In : Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre.

19

Viac k tomuto prípadu pozri : LETZ, Róbert : Prenasledovanie kresťanov na Slovensku 1948-1989. In : Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989 I. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška , 2001 , s. 228. 20 Životopis Cyrila Minárika. In : Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre.

7

psychicky ťažil. Navyše, domové prehliadky sa týkali aj rodiny, s ktorou žil v spoločnej domácnosti. Príslušníci ŠtB zašli dokonca tak ďaleko, že na výsluch vzali Cyrilovu štrnásťročnú neter Jolanku. Nebola to však iba neistota fyzická, ale taktiež duchovná, pretože cieľ v podobe rehoľného povolania i kňazstva sa zdal byť v nedohľadne. Po likvidácii rehole ale neprestal byť v kontakte so svojimi spolubratmi a vo vnútri tajne dúfal, že sa mu podarí dokončiť kňazské štúdiá a zložiť večné sľuby. Tajne študoval teológiu u pátra Aladára Janegu, ku ktorému chodieval na konzultácie i na skúšky a práve uňho si v roku 1956 vykonal aj záverečnú skúšku z filozofie. Páter Janega však bol zatknutý, vyšetrujúcimi orgánmi zaradený do skupiny Vojtech Bošanský a spol. a Krajským súdom v Košiciach odsúdený na 11 rokov odňatia slobody, z ktorých si odsedel 4 a pol roka.21 Cyril mal v tom čase dokončené štúdium morálnej teológie a polovicu dogmatiky, ďalšie skúšky ale kvôli uväzneniu pátrov zložiť nemohol.22 Možnosť kňazskej vysviacky sa tak znovu na čas oddialila. V takomto citovom rozpoložení napísal Cyril krátke zamyslenie pod názvom V bezvýhľadnej situácii, ktoré podľa dátumu a miesta vzniklo na sviatok Troch kráľov v hulskom kostole roku 1965. V texte opísal svoje trápenie veľmi jasne : ,,Predstavení sú ešte stále vo väzení a ostatní sme roztrúsení po civilných zamestnaniach. Pripadám si ako zabudnutý vagón na slepej koľaji. Moji známi s poľutovaním a nechápavo sa ma občas pýtajú, na čo ešte čakám, prečo si robím život ťažším, než je nutné. Bože, dobre som rozumel hlasu tvojho volania ?Čo si žiadaš teraz odo mňa ? Aká je tvoja vôľa ? Kde je moja hviezda ?Pane, odpusť mi moju bezradnosť, ale tá bezvýhľadnosť ma ubíja a chytá sa ma únava. Už 15 rokov som mimo kláštora a neviem, ako ďalej...23 Ďalej Cyril priznáva, že tieto zlé roky sú vlastne rokmi veľkej skúšky viery a rozhodne sa nejedná o stratený čas, čo dosvedčil v závere textu : ,,Pane, chcem sa znovu obnoviť v svojej dôvere v teba, aby som vytrval i vtedy, keď ľudské úvahy radia ináč. Veď viem, že ty sa nemeníš a keď budem v teba dúfať, nebudem zahanbený naveky.“24 Prvé rehoľné sľuby zložil Cyril ešte verejne, koncom augusta 1949. Ďalšie už musel tajne a v tichosti, o čom sám napísal : ,,Sľuby som chodieval skladať k naším pátrom. Druhé sľuby som skladal u pátra Jána Fajkusa (prvý regionál a provinciál slovenskej provincie SVD), ktorý zostal u sestričiek v Bytčici ako duchovný. Vtedy sme skladali spolu s p. Imrichom Samekom. Keď boli naši pátri vo väzení, robili sme viacerí spolubratia (p. Géze, p. Prokop 21

75 rokov SVD na Slovensku, s. 178. Podľa všetkého bol na súd do Košíc predvolaný aj Cyril Minárik.

22

Životopis Cyrila Minárika. In : Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre.

23

Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre.

24

Tamže.

8

a ďalší) sv. sľuby pred mojím pánom farárom v Dolnom Ohaji – Štefanom Kollárom. Keď sa vrátil p. Janega z väzenia, tak znovu pred ním.“

25

Až v roku 1966 mohol páter Janega

oznámiť Cyrilovi Minárikovi, aby sa pripravil na zloženie večných sľubov a na kňazské svätenia. Večné sľuby tak zložil 28. júla 1967 a za kňaza bol vysvätený o mesiac neskôr. Skôr než sa dostanem k popisu Cyrilovej kňazskej vysviacky, rád by som ešte pár riadkami spomenul jeho vedecko - výskumnú činnosť k dejinám rodnej obce, ktorú vykonal počas 50. a 60. rokov. Cyril Minárik je totiž autorom zatiaľ najkomplexnejšej práce o obci Hul. Celý strojom písaný text má geograficko- historicko- etnologický charakter a popisuje tak polohu obce, jej prírodné pomery, faunu i flóru, ako aj dejiny od praveku až po rok 1945 i ľudové zvyky a tradície. Zvlášť etnologická časť práce je veľmi hodnotná a pri jej koncipovaní uskutočnil Cyril Minárik výskum medzi obyvateľmi rodnej obce. Zmapoval vianočné, veľkonočné či pôstne zvyky, detské i mládenecké hry, spísal tamojšie piesne, najrôznejšie obyčaje alebo zvyky pri sobáši a pohrebe. Rovnako skúmal počiatky hulského a ohajského kostola a čo je mimoriadne zaujímavé, tiež pôvod tamojších zvonov. Pri kapitolách týkajúcich sa dejín Hulu je zrejmé, že Cyril Minárik pracoval s najrôznejšou literatúrou a primárnymi archívnymi prameňmi, zvlášť s listinami dokladujúcimi zmeny majetkových pomerov v Hule. Veľkú pozornosť venoval obdobiu tureckej nadvlády a novoveku vôbec. Okrem samotných politických dejín popísal aj ekonomický vývoj obce, hospodárenie i demografiu jej obyvateľov a neobišiel ani kultúrny život spoločne so školstvom. Pomerne detailne priblížil históriu Hulu v prvej polovici 20. storočia a to najmä prvú svetovú vojnu, boľševický vpád na Slovensko v roku 1919 a vznik ČSR. Následne osvetlil politickú, hospodársku a kultúrnu stránku vývoja v obci počas medzivojnového obdobia so všetkými jej špecifikami, pričom sa dostal až k udalostiam, ktoré sám zažil. V tomto prípade išlo o maďarskú okupáciu južného Slovenska, druhú svetovú vojnu, prebiehajúce boje na okolí Hulu, príchod sovietskej armády a zároveň pomerne presne popísal počty padlých, ranených a zajatých občanov. Práca Cyrila Minárika jasne dokumentuje jeho vzdelanie, vedomosti a najmä rozsiahly všeobecný prehľad.26 Ako som už vyššie napísal, uvoľnenie spoločensko-politických pomerov v druhej polovici 60. rokov dovolilo, aby Cyril Minárik mohol zavŕšiť dlhoročnú túžbu po kňazstve. Väčšina pátrov sa už v tej dobe vrátila z väzenia, čo výraznou mierou uľahčilo situáciu. Cyrilova vysviacka bola v štádiu príprav, ale na Slovensku sa stále vykonať nemohla. Doma aspoň 25

26

Životopis Cyrila Minárika. In : Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre. Celý strojom písaný text je uložený na obecnom úrade v Hule vo zvláštnom archívnom fonde Cyrila Minárika.

9

zložil večné sľuby, ktoré sa uskutočnili dňa 28. júla 1967 v Nitre pred pátrom Alojzom Dúbravickým a potom sa už všetko pripravovalo na cestu a svätenie. Cyril ako súkromná osoba vycestoval v auguste 1967 spolu s Eduardom Gézem do Magdeburgu v Nemeckej demokratickej republike, kde ich pomocný biskup paderbornského arcibiskupstva mons. Fridrich Maria von Rintelen vysvätil dňa 23. augusta za kňazov. Páter Géze si na udalosť spomenul takto : ,,K tajnej vysviacke nám pripravil cestu p. Slavkovský a p. Dúbravický na pokyn generalátu priamo u biskupa dr. Fridricha von Rintelena v Magdeburgu v NDR. Tam sme sa vybrali spolu s pátrom Cyrilom Minárikom. Vyhľadali sme rezidenciu biskupa a keďže sme si chceli po dlhej ceste odpočinúť, sadli sme si v neďalekom parku na lavičku, kde bolo niekoľko ľudí. Naraz sme si všimli, že sa na nás podozrivo a uprene díva stále akýsi pán zo susednej lavičky. Boli sme presvedčení, že je to nejaký špehúň, ktorý prišiel až sem za nami z ČSSR. Veľmi sme sa zľakli a hneď sme sa i vrátili na železničnú stanicu. Ja som sa potom bez tašky vybral sám k pánu biskupovi a tam som mu rozpovedal, čoho sme sa zľakli. Ale on ma upokojil a poslal zavolať i Cyrila. Vrátili sme sa k nemu obaja.“27 Kňazské svätenie prijali dňa 23. augusta 1967 skoro ráno v súkromnej kaplnke biskupa von Rintelena. Pri vysviacke mu asistoval páter Hauptmann, jezuita, ktorý tam bol v tom čase prítomný. Na druhý deň si Cyril Minárik i Eduard Géze, taktiež v biskupskej kaplnke, vykonali po sebe primičné sv. omše. Ako napísal Cyril ,,domáca pána biskupa nám zastupovala naše matky a ostatných blízkych. Pri vysviacke a pri tejto primičnej sv. omši sme boli veľmi dojatí a na vzájomné novokňazské požehnanie nikdy nezabudneme.“28 Po primíciách sa podávali slávnostné raňajky, po ktorých obaja ,,turisti“ odcestovali domov. Keďže išlo o prísne tajné svätenie, nesmeli o ňom vedieť ani Cyrilovi najbližší a o jeho kňazskej vysviacke vedela iba matka. Po návrate na Hul Cyril stále pracoval na družstve ako účtovník vedľa nič netušiacich spolupracovníkov. Tento stav trval necelý rok. V jeho priebehu sa vybavovalo všetko potrebné na vycestovanie do Ríma, kde si chcel Cyril doplniť teologické štúdiá. Spolu s ním mali do hlavného mesta Talianska ísť tiež pátri Dúbravický, Géze a Prokop. Celá záležitosť sa napokon podarila najmä vďaka vtedajšiemu generálnemu radcovi SVD Jánovi Bukovskému, neskoršiemu arcibiskupovi a vatikánskemu nunciovi v Moskve, ktorý zabezpečil všetko potrebné na pobyt v Colegio del Verbo Divino. Cyril Minárik tak v júli 1968 dostal od hulského JRD neplatenú dovolenku a s riadnym povolením čs. úradov vycestoval do Talianska. Individuálny plán

27

75 rokov SVD na Slovensku, s. 227.

28

Životopis Cyrila Minárika. In : Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre.

10

štúdia vypracoval slovenským verbistom práve Ján Bukovský. Cyril mal od čs. úradov povolenie vycestovať iba na 90 dní (do 29. novembra 1968) a po uplynutí lehoty by sa tak musel vrátiť. V Taliansku preto požiadal o predĺženie pobytu, čo mu veľvyslanectvo ČSSR v Ríme umožnilo, avšak pravdepodobne o tom neupovedomilo čs. úrady, kvôli čomu neskôr prebehlo vyšetrovanie.29 K tomuto bodu sa ale dostanem na inom mieste. Pre Cyrila Minárika znamenal ročný pobyt v Ríme - Nemi jedno z najkrajších období v živote. Okrem štúdia teológie mal možnosť stretnúť sa s mnohými spolubratmi, spoznať krásy večného mesta a vôbec slobodne žiť. Spolu s niektorými spolubratmi uvažovali nad odchodom do misií, konkrétne do Indonézie, avšak predstavení rehole usúdili, že vo veku 40 rokov by to kvôli možným ťažkostiam nebolo vhodné. Cyril by sa musel naučiť viacero cudzích rečí a podstúpiť riziká tropických chorôb, ktoré sa v strednom veku už problematicky liečia. Do Talianska prišli Cyrila navštíviť i jeho príbuzní z Hulu a to dokonca dvakrát.30 Páter Bukovský Cyrilovi a ďalším spolubratom taktiež zariadil dvojmesačný intenzívny kurz nemčiny v meste Walchensee neďaleko Mníchova, ktorý organizovalo Kolégium sv. Pavla. Na vysvedčení z kurzu bol Cyril hodnotený vo všetkých častiach (gramatika, konverzácia, diktát) ako dobrý a v kolónke fleiss (usilovnosť) mal uvedené hodnotenie veľmi dobrý.31 Kurz ukončil 26. augusta 1969 a následne sa cez Švajčiarsko a nemecký Ludwigsburg , kde navštívil verbistu pátra Barana, vrátil domov. Presne týždeň po príchode oficiálne odslúžil vo svojom rodisku primície, teraz už oficiálne a verejné. Cyrilove primície sa zapísali do dejín obce Hul ako najväčšie ľudové zhromaždenie miestneho obyvateľstva. Pred jeho rodným domom, slávnostne ozdobeným rozsiahlou kvetinovou výzdobou, sa zhromaždili stovky veriacich občanov. Nad bránou bol vztýčený nápis Ty si kňaz naveky a všade naokolo viali stužky a zástavky. Rovnako bola bielo-žltými stužkami vyzdobená i ulica vedúca ku kostolu, ktorú ľudia takmer úplne zaplnili. Výzdobu obce pripravovali príbuzní, miestni obyvatelia i rehoľné sestry z kongregácie Služobníc Ducha svätého. Prítomní kňazi, rehoľníčky, miništranti a deti so zástavkami nasledovaní veriacimi a vytvárajúc dlhý sprievod najprv smerovali k rodnému domu, kde Cyril dostal od svojej matky požehnanie. Následne sa ľudia pohli k hulskému kostolu, pred ktorým pre túto

29

Archív ÚPN, fond KS ZNB S ŠtB Bratislava, inv. č. V – 9162. Najprv ho v Ríme na Kvetnú nedeľu 1969 navštívila sestra Margita Babínová a neter Jolana Mokrášová. O niečo neskôr pricestovala za Cyrilom ďalšia sestra Agneša Mančušková spoločne s manželom a neterou Máriou Babínovou. 31 Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre. 30

11

príležitosť nainštalovali tribúnu spolu s kvetinovým nápisom Vitaj pastier, vitaj kňaz. Práve tu sa konala primičná sv. omša. Do Hulu mali dokonca pricestovať aj generálny predstavený SVD páter Ján Mušinský (občan USA) a páter Ján Bukovský, avšak úrady ČSSR im odopreli udeliť víza na vstup do krajiny. Išlo o pomerne zvláštne rozhodnutie, keďže v tej dobe sa páter Bukovský zúčastňoval rokovaní medzi Svätou stolicou a zástupcami ČSSR. Je pravdepodobné, že sa tak stalo kvôli prvému výročiu okupácie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy, keďže režim sa obával možných nepokojov v republike. Na slávnosti tak boli prítomní pátri Jozef Škoda, Alojz Dúbravický, Dominik Bako, provinciál rehole Anton Mihálik, Imrich Samek, brat Gencián a vtedajší správca farnosti Dolný Ohaj Jaroslav Rusnák, ktorý za dodnes nevyjasnených okolností zomrel v noci z 28. februára / 1. marca 1977.32 Prišiel aj pán Andrej Mikloško, manžel nebohej Marty Mikloškovej. Páter Škoda predniesol pred veriacimi pomerne dlhú a emotívnu kázeň, v ktorej Cyrila Minárika oslovoval Benjamínko. V prvom rade priblížil Cyrilov život od čias, kedy ako 21 ročný vstúpil do rehole a následné 21 ročné čakanie na verejné primície. Potom sa obrátil na jeho rodákov : ,,Húlania a vy z okolia. Koľká to radosť!...Nech vám je vďaka za to, že ste boli trpezliví a toľko sa modlili, že ste toľko obetovali. Dnešná vyzdobená obec je toho finále. Čo všetko ste urobili za tých 21 rokov pre vášho pátra Cyrila. Áno, aj toto chceme dnes osláviť. Tú silu, tú kresťanskú lásku k vášmu kňazovi. V roku 1933 ste posielali posledného pred oltár. Sú to už dlhé roky a teraz tu máte zase jedného.“ V kázni spomenul i Cyrilov neľahký život po rozpustení reholí, občasné nepochopenie okolia ako aj neistotu, v ktorej žil a pracoval. Zdôraznil však, že išlo o Boží plán a práve Boh si Cyrila vyvolil, aby pohol ľudskými srdcami. Ďalšie slová už patrili priamo jemu : ,,Drahý môj Benjamínko ! Vyšiel si z tohto ľudu, ako hovorí apoštol a si daný pre tento ľud, to si pamätaj ! Tento ľud bude obkolesovať tvoj oltár, bude sa tlačiť k tvojej spovednici, zapamätaj si, že si z neho vyšiel. Áno, a preto budeš pre tento ľud viac ako sv. Cyril a Metod, ktorí prišli pred 1100 rokmi k nám. Zaujímavá vec je tá, že sv. Cyril zomrel 42 ročný. A náš Benjamínko má 42 rokov, keď nastupuje na jeho šľapaje. A tiež sa volá Cyril. On tiež nevedel, prečo tak dlho musel čakať, až na cyrilometodejský rok. Ani my sme to nevedeli. A dožili sme sa toho !“ Záverom páter vyslovil slová vďaky a uznania všetkým, ktorý mali svoj podiel na Cyrilovej výchove a osobnostnom raste : ,,A potom vďaka vám všetkým jeho vychovávateľom.

32

Jaroslav Rusnák bol evidovaný ako agent ŠtB pod krycím menom Verianus. Jeho spis však v roku 1983 skartovali a tak dodnes nie je úplne objasnená Rusnákova činnosť a vzťah ku ŠtB, ako aj smrť. Jaroslava Rusnáka našli mŕtveho v jeho vtedajšom pôsobisku Bratislava – Trnávka.

12

Najdôstojnejšiemu pánovi dekanovi, ktorý prvý zazrel, že chlapec je volaný, vďaka všetkým zo Spoločnosti Božieho slova, ktorí sa chlapca ujali a viedli ho a videli v ňom toto povolanie. Áno, vďaka vám maminka, príbuzní, otecko v hrobe, vo večnosti. Dnes ti ďakujeme od oltára skrz ruky tvojho živého syna, vieme, že si neumrel, vieme, že žiješ. Vďaka vám ostatní príbuzní, bratia a sestry, že ste spravili rozprávku z tohto domu...A nakoniec, vďaka vám všetkým, vy ostatní rodáci, ktorí ste ho takto sprevádzali.“33 Krátko po primíciách dostal Cyril Minárik dňa 17. septembra 1969 z Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty absolutórium zo štúdia teológie a bol provinciálom rehole Antonom Mihálikom zadelený na Kalváriu do Nitry, kde prevzal funkciu katechétu na nitrianskych školách.

Páter Cyril vyučoval okolo 500 detí, hrával na organe v kostole

Nanebovzatia Panny Márie a mal na starosti duchovnú službu v nitrianskej nemocnici. Tento stav však netrval dlho. Cirkevný tajomník dal totiž provinciálovi SVD na známosť, že Cyril Minárik nesmie ďalej učiť deti náboženstvo, chodiť do miestnej nemocnice a musí z Nitry odísť preč. Tlaku štátnej moci sa nijakým spôsobom nedalo vyhnúť a Cyril sa tak zhodou okolností dostal do obce Svätoplukovo (predtým Šalgov) neďaleko Nitry, kde nakoniec zostal pôsobiť 25 rokov. Na fare vo Svätoplukove nahradil od 1. augusta 1970 kapucína Angelusa Sénášiho, ktorý bol menovaný špirituálom v bratislavskom seminári. Okrem farnosti Svätoplukovo spravoval Cyril Minárik vyše päť rokov aj Poľný Kesov, filiálku obce Rastislavice, keďže tamojší pán farár mal zákaz pôsobenia v okrese Nové Zámky, kam Rastislavice patrili. Taktiež chodieval spovedať sestry vincentky i sestry Služobnice Ducha svätého do Ivanky pri Nitre a za tie roky vykonal aj 14 exercícií pre kňazov a rehoľníčky. Podobne každú stredu prednášal mladým postulantom liturgiku a cirkevné dejiny. Veľmi často sa Cyril stretával s pátrom Alojzom Dúbravickým vykonávajúcim pastoráciu v neďalekom Močenku (predtým Sládečkovce), s ktorým si navzájom vypomáhali. Na tomto mieste treba poznamenať, že tak obyvatelia Hulu ako aj Svätoplukova si na Cyrila Minárika spomínajú iba v dobrom a pamätajú si ho ako milého a usmievavého človeka ochotného vždy pomôcť. Cyril udržiaval veľmi pekné vzťahy i s evanjelickými farármi pôsobiacimi v Svätoplukove, keďže v obci dodnes žijú občania katolíckeho i evanjelického vierovyznania. Cyril bol názorným príkladom praktického fungovania ekumenizmu. So začiatkom pôsobenia Cyrila Minárika vo Svätoplukove sa viaže ďalšia jeho nepríjemnosť s ŠtB. Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti (KS ZNB) v Bratislave – Správa ŠtB,

33

Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre.

13

odbor vyšetrovania, totiž naňho v decembri 1969 vypracovala hlásenie, v ktorom Cyrila obvinila z nezákonného pobytu v cudzine. Podľa

informácií vyšetrovateľov sa mal bez

povolenia čs. úradov zdržiavať v Ríme od 30. novembra 1969. Je nanajvýš zaujímavé, že ŠtB nemala vedomosť o skutočnosti, že si Cyril Minárik taliansky pobyt zákonne predĺžil u čs. úradov v Ríme a to dokonca dvakrát. Nevedno prečo tiež Cyrila predvolali na výsluch a podanie vysvetlenia až po dva a pol roku od prvého hlásenia, dňa 31. júla 1972. Cyril pred vyšetrovateľmi ŠtB vypovedal takto : ,,Do Talianska som vycestoval na povolenie čs. úradov dňa 29. augusta 1968 ako je uvedené na strane 11 môjho cestovného pasu. Vycestoval som súkromne do Ríma na dobu 90 dní, kde ma pozval prof. teológie Ján Bukovský za účelom môjho študijného pobytu v oblasti teológie. Zdržiaval som sa v Ríme a na jeho okolí. V zahraničí som nebol vypočúvaný žiadnymi orgánmi polície. Ináč som sa venoval iba štúdiu. Pred uplynutím doby môjho návratu do ČSSR som požiadal čs. veľvyslanectvo v Ríme o predĺženie môjho pobytu v Taliansku. Tento môj pobyt mi bol predĺžený najprv do 30. júla 1969 a na moju opätovnú žiadosť mi bol znovu predĺžený do 5. septembra 1969, ako je uvedené na strane 11 môjho cestovného pasu.“34 Odbor vyšetrovania ŠtB v Bratislave tak bol nútený dňa 13. septembra 1972 odložiť trestné stíhanie Cyrila Minárika, keďže ,,vypočutím bolo zistené, že menovaný sa zdržiaval v Taliansku za účelom študijného pobytu v oblasti teológie a pobyt v zahraničí mu bol predĺžený do 5. septembra 1969. Na potvrdenie svojej výpovedi predložil svoj cestovný pas, v ktorom na strane 11 má urobený záznam zahraničným úradom ČSSR v Ríme o predĺžení pobytu do 5. septembra 1969. Podľa hraničnej prechodovej pečiatky Devínska Nová Ves zaznamenaného na uvedenej strane cestovného pasu do ČSSR sa vrátil pred uplynutím predĺženej lehoty dňa 1. septembra 1969. V dôsledku uvedeného v danom prípade u Cyrila Minárika nejde o trestný čin opustenia republiky podľa § 109/2 trestného zákona a preto bolo rozhodnuté tak, ako je to vo výrokovej časti tohto uznesenia uvedené.“ 35 Hore uvedený prípad bol s najväčšou pravdepodobnosťou posledným kontaktom Cyrila Minárika s orgánmi ŠtB, ktoré mu toľké roky spôsobovali v živote nepríjemnosti. Napriek tomu sa mu postupom času začalo zhoršovať zdravie. Okrem starostí s pľúcami, ktoré sa ťahali už od roku 1950, sa pridala aj cukrovka a problémy so srdcom. Cyril si musel trikrát denne pichať inzulín, pribral na váhe a trápil ho i vysoký krvný tlak. Tieto štyri faktory spôsobili prvý srdcový infarkt, ktorý Cyrila postihol 16. mája 1981. Pozorný čitateľ si isto všimne, že sa tak stalo tri dni po atentáte na Jána Pavla II. a ako napísal v liste adresovanom 34 35

Archív ÚPN, fond KS ZNB S ŠtB Bratislava, inv. č. V – 9162. Tamže.

14

pátrovi Arnoštovi Bindáčovi, jeho infarkt mal súvis aj s udalosťami na Námestí sv. Petra v Ríme. Päťdesiatštyri ročný Cyril mal v májových dňoch roku 1981 veľmi veľa povinností, ktoré ho spolu s chorobami mimoriadne vyčerpávali. V stredu ráno 13. mája dostal smutnú správu o smrti pátra Antona Marka, ktorá ho prekvapila, keďže nevedel o jeho vážnej chorobe. Ako sa Cyril zdôveril nitrianskemu biskupovi Jánovi Pásztorovi ,,Večer o pol siedmej som si chcel napraviť presný čas a zapol som rádio. Hneď ako prvú správu z Bratislavy hlásili atentát na sv. Otca. To ma veľmi rozrušilo, čo na mne pozorovali aj veriaci počas večernej sv. omše. Večer som sa modlil za sv. Otca a ponúkol som Pánu Bohu svoj život za jeho.“36 V takomto stave sa Cyril zúčastnil pohrebu pátra Marka v obci Halič pri Lučenci, odkiaľ sa opäť vrátil unavený. Odslúžil ešte večernú sv. omšu, pomodlil sa chodiac po izbe (aby nezaspal) breviár a až po štvorhodinovom modlení sa uložil do postele. Ráno išiel zaopatriť jednu starú pani a po návrate na faru mu prišlo zle. Začal ťažko dýchať, dostal silné bolesti do hrudníka i ruky a z tela mu tiekol studený pot. Nemohol poriadne stáť ani sedieť. Cyril preto zavolal pátrovi Alojzovi Kolníkovi, ktorému ako vyštudovanému lekárovi popísal svoje ťažkosti a ten ihneď konštatoval, že ide o infarkt. Následne povedal Cyrilovi, aby si zavolal sanitku, čo však ten odmietol. Na druhý deň, v sobotu 16. mája ho nevoľnosti neprešli a tak predsa len sanitku zavolal. Lekár v nemocnici potvrdil diagnózu pátra Kolníka a dodal, že ide o mimoriadne vážny stav. Cyril sa v nemocnici náhodne stretol s pátrom Dúbravickým, ktorého požiadal, aby počas jeho neprítomnosti vybavil všetky potrebné veci na fare vo Svätoplukove, pretože s návratom už nepočítal. Potom už Cyrila previezli na jednotku intenzívnej starostlivosti, kde mu vykonali potrebné zákroky na záchranu života. Ako Cyril Minárik neskôr napísal, ,,keď som si uvedomil nebezpečenstvo smrti, zrazu som pochopil, že Pán Boh moju ponuku prijal a vtedy som pocítil úžasnú radosť veľkej intenzity. Porovnať ju môžem len so zážitkom prvých sľubov, kňazskej vysviacky alebo prvého stretnutia so sv. Otcom. Len s tým rozdielom, že to prišlo tak odrazu a tak silno, že mi to vlialo do duše taký pokoj a radosť, že to neviem nazvať ináč, ako svätodušným výrazom perenne gaudium.“37 Cyril Minárik našťastie infarkt prežil a po troch týždňoch ho lekári z nemocnice prepustili. Okrem liekov mu naordinovali aj veľa pohybu na čerstvom vzduchu a kúpeľnú liečbu. Na svoju faru tiež pozval považskobystrického dekana Eduarda Mokráša, ktorý bol zhruba

36

List Cyrila Minárika Jánovi Pásztorovi zo dňa 11.6.1981. In : Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre. 37 List Cyrila Minárika Arnoštovi Bindáčovi zo dňa 19.6.1981. In : Tamže.

15

v rovnakom čase postihnutý infarktom a tak sa v Svätoplukove spoločne doliečovali. Cyril sa ihneď po príchode pustil do práce a popri slúžení sv. omší, spovedaní, pohreboch a pod. veľa študoval, pripravoval si prednášky a exercície38, ktoré napriek zdravotnému stavu odmietol odrieknuť. Exercície držal napríklad v novembri 1981, ďalej v marci a apríli 1983 v Charitnom dome Piešťany, v októbri 1983 v Dolnom Smokovci a v marci 1991 vo Vidinej.39 V tomto roku sa stal hlavným ekonómom Spoločnosti Božieho slova na Slovensku To už mal za sebou aj druhý infarkt, ktorý ho postihol vo februári 1989 a o ďalších päť rokov dostal tretí. Dňa 4. decembra 1994 začala Cyrilovi zlyhávať ľavá srdcová komora spojená so zavodňovaním pľúc a tak ,,z týchto zdravotných dôvodov som 24. mája 1995 oznámil na arcibiskupský úrad v Trnave, že nevládzem konať pastoračnú prácu a požiadal som o uvoľnenie od 1. augusta 1995. V tento deň bude presne 25 rokov môjho kňazského účinkovania v Svätoplukove.“40 V týchto mesiacoch sa už blížil záver životnej púte Cyrila Minárika. Prenasledovaný ťažkým chorobami sa koncom roka 1995 najprv utiahol do Misijného domu Matky Božej na nitrianskej Kalvárii, odkiaľ sa však po pár mesiacoch vrátil do Hulu k príbuzným. Žil u svojej netere Jolanky a tam aj, pokiaľ mohol, slúžil sv. omše. Cyrila ale zakrátko postihla mozgová príhoda, následkom čoho stratil na istý čas reč a zostal pripútaný na lôžko. Po príchode z nemocnice ho v posledných týždňoch života opatrovala sestra Margita, u ktorej dňa 24. novembra 1996 vo veku 69 rokov vydýchol naposledy. Na pohrebe Cyrila Minárika sa zišli desiatky kňazov, spolubratov verbistov i rehoľných sestier a veriacich. Pohrebné obrady odslúžil vtedajší pomocný biskup bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Vladimír Filo, ktorého si želal sám Cyril. Zádušnej sv. omše sa tiež zúčastnil evanjelický a. v. farár zo Svätoplukova a tamojší občania naposledy sa mu poďakujúc za 25 - ročnú pastoráciu. Truhla s telesnými pozostatkami bola uložená do hrobu na hulskom cintoríne hneď vedľa miesta posledného odpočinku jeho rodičov. Meno Cyrila Minárika dnes nesie hlavné námestie v rodnej obci Hul a miestny spevokol.

(Napísané pri príležitosti nedožitých 85. narodenín Cyrila Minárika a pri 45. výročí jeho kňazskej vysviacky)

38

Pod pojmom exercície rozumieme duchovné cvičenia. V 80. rokoch potreboval Cyril Minárik na vedenie exercícií štátny súhlas. 40 Životopis Cyrila Minárika. In : Archív rehole Spoločnosti Božieho slova v Nitre. 39

16

17