ETIKA Poznámky sú robené z poznámok diktovaných PhDr. Vargovov, písaných poznámok PhDr. Onrduškovou a Z Úvodu do Etiky od J. Vajdu vydané r. 2004. BA: Enigma.
Etika ako veda označuje filozofickú disciplínu ktorej predmetom skúmania je morálka. Etika – teória, mravouka; Morálka – stránka ľudského konania a rozhodovania; ETIMOLÓGIA : etos – mrav, zvyk, obyčaj, životný štýl, životný spôsob; morálka – mrav, zvyk, zákon, obyčaj. Etika skúma povahu, cieľ a zmysel ľudského správania so zreteľom na uskutočňovanie dobra. Humanistická etika » jej cieľom sú problémy človeka, prístup k riešeniu problému je v spoločnosti.
Etiku chápeme ako teoretickú reflexiu morálky, ako vedu o morálnom vedomí, morálnych vzťahov a morálnej činnosti. Je to vlastne veda o morálke. Etika sa zaoberá konaním ľudí, vzťahmi medzi nimi, morálnym vedomím, t. j. hodnotovými štruktúrami morálneho vedomia a v tom zmysle sa jednoznačne radí medzi spoločenské vedy. Je to veda nielen o určitom súbore mravných skutkov, ale aj o ich interpretácii ( konanie ľudí, ale aj názory na toto konanie). Etika skúma i činy, i vzťahy i názory ľudí.
Znaky vedy: -
má svoj predmet skúmania,
-
má mechanizmus, overiteľnosť poznatkov (empirické či racionálne),
-
systematizácia dosiahnutého poznania,
-
špecifický jazyk.
Etici sa pokúšajú nájsť najvyššiu hodnotu morálneho systému.
Etická hodnota - delíme ich z dvoch hľadísk:
1. z hľadiska podľa stupňa vývoja (hodnoty prvotnopospolnej, otrokárskej, feudálnej či kapitalistickej spoločnosti) 2. podľa mravných javov vrstiev morálky: a) Hodnoty mravného vedomia (pojmy, idey, pravidlá, princípy) b) Hodnoty povahových vlastností človeka (pracovitosť, svedomitosť, pravdovravnosť, rozvážnosť) c) Hodnoty medziľudských vzťahov (láska, nenávisť, priateľstvo, kolegialita, solidarita) d) Hodnoty ľudského konania (dobrý skutok, zlý skutok, dobromyseľnosť, zlomyseľnosť, zákernosť.......) Závažnou otázkou mravných hodnôt je otázka platnosti. V platnosti nachádzame všeľudské morálne hodnoty v časovej a priestorovej dimenzii, morálne hodnoty platné pre určité úseky ľudskej histórie a isté spoločenstvá i morálne hodnoty viažúce sa len k jednej situácii či udalosti. Niektoré hodnoty majú neobmedzenú platnosť, tzv. že ich rešpektuje celá spoločnosť vo svojej časovej a priestorovej dimenzii. Iné hodnoty takúto platnosť nemajú, dokonca niektoré sú len hodnotami určitej skupiny alebo iba jednotlivca. Inou otázkou, ktorá súvisí s morálkou a jej hodnotami je otázka morálneho pokroku, pričom jedni túto myšlienku zamietajú, vychádzajúc z uznávania večnosti a nemennosti mravných hodnôt, iní s touto myšlienkou pracujú.
Morálka- duchovná sféra života spoločnosti. Vedou o morálke je etika. Slovo morálka pochádza z gréckeho „Ethos“ (obyčaj, mrav, charakter, spôsob myslenia). Cicero od tohto pojmu odvodil slovo MORALISS = mravný, morálny. Morálka a etika úzko súvisia s filozofiou, nakoľko ide o človeka a jeho vzťah k svetu, spoločnosti, iným ľuďom, aj sebe samému.
Základné funkcie morálky: 1. Regulatívna funkcia- usmerňuje správanie jedinca v skupine, obstaráva morálnu integráciu človeka do spoločnosti 2. Hodnotiaco-normatívna (imperatívna) funkcia
3. Poznávacia funkcia- smeruje k orientácii v ríši hodnôt. Poznávacej funkcii nejde o pravdu, nejde jej o poznanie objektu, ide jej o nájdenie adekvátneho správneho konania 4. Prognostická funkcia- pomocou ideálov umožňuje odhaliť želateľnú líniu správania sa 5. Motivačná funkcia- niektorí etici posudzovali správnosť správania človeka z motívov a nie činov 6. Informatívna, komunikatívna funkcia- mravný kontakt ľudí navzájom, kontakt generácií, minulosti s prítomnosťou i perspektívou obohacuje život človeka 7. Výchovná funkcia- formuje človeka, učí človeka mravnému konaniu, morálka sa stáva podstatným výchovným momentom pri formovaní človeka
Štruktúra morálky Základné elementy tvoria: Morálne vedomie, morálne vzťahy, morálna činnosť
TYPY MORÁLOK: Hedonistická (slasť, rozkoš) Asketická (odopieranie, odriekanie) Eudaimonistická (blaženosť, šťastie) Altruistická (ja druhoradé, obetovanie sa) Utilitaristická (prospešnosť, užitočnosť) Typy morálok (Eudaimonistická, hedonistická, asketická, altruistická, utilitaristická morálka, morálny pragmatizmus, perfekcionistická morálka, morálka povinností
Eudaimonistická morálka- (eudaimonia – šťastie)- hovorí o šťastí ako o najvyššej mravnej hodnote. Človek by sa mal podľa nej usilovať o blaženosť. Prvý vedecký systém etiky- Aristoteles a jeho Etika Nikomachova. Najvyšším cieľom každého ľudského konania je podľa Aristotela dosiahnutie blaženosti- eudaimónia. Blaženosť je to čo „vždy žiadame pre ňu samú a nikdy nie pre čosi iné: blaženosť ako forma žiadúca
sama
o sebe“.
Aristoteles
rozlišuje medzi
úsilím
o blaženosť
a jednoduchým užívaním rozkoše, ako hlása kyrénska škola. Jej hlavný predstaviteľ Aristippos pokladá rozkoš (hedoné) za najvyšší princíp. Eudai. môžeme podľa Aristotela dosiahnuť: teoretickou činnosťou (rozumová činnosť, kontemplácia- sústredené
premýšľanie, ponorenie sa do seba) alebo cnostným životom v súlade so spravodlivosťou, veľkorysosťou, udatnosťou.
Hedonistická morálka- slasť a rozkoš sa považuje za najvyššie blaho života Každá empiristická etika je principiálne orientovaná hedonisticky. Empirizmus ako etická pozícia nepozná iné pohnútky (motívy) jednania ako uspokojovanie empirickoprírodných, zmyslových afektov, v najširšom zmysle. Etika sa stáva umením žiť. Jej úlohou je podať pravidlá, ktoré v zmysle pozitívneho kalkulu slasti a strasti umožňujú čo najslastnejší život. Napr. Epikuros pokladá za motívy ľ. jednania slasť a strasť. V jeho etickom umení nejde však o čo najviac konkrétnych prežitkov slasti ( ako u Aristippa), ale o trvajúcu slasť v kľude- v ataraxii.
Asketická morálka- je odriekavá, pustovnícka, striedma, zdržanlivá
Altruistická morálka- činnosť orientovaná na prospech druhých, nezištná, starostlivá o blaho iných, ľudomilstvo
Utilitaristická morálka- je to taká morálka, ktorá za najvyšší princíp pokladá úžitok. Správne jednanie je také jednanie, ktoré prináša spoločnosti úžitok Utilitarizmus ako normatívna etika chce podať relatívne jednoduché, empiricky uchopiteľné kritérium mravného posudzovania (jednania). Charakteristická 4 princípmi: 1. princíp následkov, dôsledkov, konsekvencií- jednanie je nutné posudzovať podľa jeho následkov. Tento princíp sa nazýva aj teleologický- teleos= cieľ 2. princíp užitočnosti- merítkom následkov je ich úžitok jednania, čo je dobré o sebe 3. princíp hedonizmu- dobro o sebe je naplnenie ľ. potrieb a záujmov, teda slasti a šťastia. Pre dobro tu nie je rozhodujúci kvalitatívny obsah šťastia ale kvantita pocitu šťastia. 4. sociálny princíp- odmieta egoistický hedonizmus, ide o šťastie všetkých, ktorých sa jednanie dotýka.
Morálny pragmatizmus- za najvyšší princíp pokladá praktickosť, užitočnosť, účelovosť
Perfekcionistická morálka- nedosiahnuteľná
Morálka povinností- zakladá sa na ľudských záväzkoch, povinnostiach
Základné otázky (oblasti) etiky: -
Čo je podstata etiky?
-
Aký je pôvod morálky?
-
Aká je podstata dobra a zla?
-
Vzťah medzi požadovaním konaním a skutočným konaním?
-
Podľa akých morálnych kritérií sa má človek riadiť?
-
V čom spočíva podstata významu mravného ideálu?
-
Existuje nejaký univerzálny mravný princíp?
Etika individuálna: kladenie morálnych nárokov na seba Morálne nároky v niekoľkých rovinách: ku svojej telesnosti, k svojim duchovným darom, danostiam i k sebe ako sociálnej bytosti. Človek je najvyššou hodnotou pre človeka- všeobecná norma potom je: ochrana vlastného zdravia. (alkoholizmus, drogy, vegetariánstvo, samovražda, eutanázia...) ochrana nielen telesného zdravia, ale aj duševného- vzdelávania a sebavzdelávanie Človek žije vo svete, v určitom prírodno- spoločenskom prostredí. To znamená, že je na ňom do značnej miery závislý. Závislosť
Etika sociálna: Človek je začlenený do spoločenskej štruktúry: 1. Mikroštruktúry Človek v rodinných vzťahoch- mravné normy rodiny (dnes ohrozenie rodiny, voľná láska ako morálny pokrok, rozvod), morálny problém vzťahu rodičov s deťmi. Morálne normy sú v podstate tie isté ako pre každé iné morálne vzťahy Človek medzi známymi a priateľmi- morálne vzťahy: priateľstvo, kolegialita (medzi spolupracovníkmi), stavovská solidarita („jeden za všetkých, všetci za jedného“)
2. Makroštruktúry Národ- mravné vlastenectvo, upieranie národných práv je nemorálne Štát- prirodzené morálne práva- právo na zabezpečenie zdravia, spoločenskú bezpečnosť, slobodu presvedčenia, právo na reč... Politické strany- morálka by mala byť východiskom Cirkvi a náboženské denominácie- vzájomná tolerancia náboženstva
Etika aplikovaná: Enviromentálna etika- Podnikateľská etika- Etika profesijná:-učiteľská
Etické teórie: 1. Podľa kritéria hľadania odpovede ne otázku o podstate morálky: a, empiristická etika: podstata morálky v bytí človeka, v jeho záujmoch, potrebách. Pôvod morálneho konania sa nachádza na hranici ľudskej skúsenosti (praktickej činnosti) – Hobbes, Sokrates, Lock b, trancendentálna etika: mimo empirických skúseností. Niečo vonkajšie vo vzťahu k človeku. Podstata v nadzmyslových skúseností – Platón, Aristoteles, Hegel, Akvinský
2. Podľa typu teoretických problémov: a, teoretická etika: vedecký prístup prostredníctvom kritickej analýzy jazykových morálnych výpovedí Vymedzila 3 základné METAETIKY: -
Kognitivizmus: je poznateľná etika. V podobe naturalizmu. Výroky a morálne súdy sú založené na poznaní, záležitosť empirických vied.
-
Nonkognitivizmus: popiera objektívne pravdy: A, emotivizmus: morálne súdy subjektívne B, intiuitizmus: morálne súdy prístupné iba intuitívnemu priznaniu
-
Etický logizmus: formulovaním argumentačných metód pri posudzovaní morálnych problémov, otázok. b, normatívna etika: rieši praktické problémy dáva odpoveď na otázku
ako by sa mali ľudia správať. Skúma normy. (pri nedodržiavaní nasledujú sankcie) - teologická pozícia » slúži božej vôli - utilitaristická pozícia » dodržiavať normy, pravidla z pohľadu prospechu, blaha všetkých. - egoistická pozícia » individuálny záujem - deontologická pozícia » konanie je správne vtedy, keď sa dodržiavajú normy. c, deskriptívna etika: sústreďuje sa na opis, dáva interpretáciu. d, aplikovaná etika: uplatňuje sa v praktickom živote
DEIZMUS: Boh stvoril, nezasahuje. TEIZMUS: Boh stvoril, zasahuje. PANTEIZMUS: Boh stotožnený s prírodou.
ASPEKTY (ROVINY) ETIKY: Deskriptívna: morálnu skúsenosť opisuje Normatívna: rozpracovanie úsudkov akoby sa mravný (človek) subjekt mal rozhodnúť, aké hodnoty by mal voliť, ako by sa mal správať Kritická: (metaetická) oblasť teórie a zameranie sa na teóriu významu Podľa Hellerovej aj: Interptretatívný: pokus dať odpoveď na otázku čo obsahuje morálka; Normatívny: zameriava sa na to čo majú ľudia robiť; Terapeutický: morálna filozofia sa má pokúsiť iniciovať schopnosti človeka, aby človek žil v súlade s očakávaniami.
Morálka je systém mravných vzťahov. Štruktúra morálky: Morálne vedomie a morálna prax
TYPY MORÁLKY (teórie): - Teória heteronomnej morálky – zdroj mimo morálnych faktorov - patria sem aj náboženské smery
- Naturalistické etické smery – dôraz pri výbere určovateľa morálky, faktory morálneho bisociálneho života ľudí - teleologické (teleo – účel): všetko čo existuje na základe účelu - utilitaristické: vidí zdroj morálky v prirodzenosti človeka, vidí človeka takého aký je, človek vyhľadávajúci šťastie; princíp užitočnosti - axiologické: náuka o hodnotách, podriaďuje myšlienky vyšším hodnotám: blaho, princíp vyššej lásky, hodnoty » niečo vyššie stojace nad človekom -
Teórie autonómnej morálky – vyvodzujú morálku z jej vnútorných, vlastných zákonov - patria sem deontologická teória morálky (idea povinnosti) - teórie normatívnej požiadavky; teórie aktuálnej požiadavky (Kant) - evolucionistická etika
Normatívne systémy: Chamurapiho zákonník; Desať Božích prikázaní; Zásady asertívneho človeka (1, právo posudzovať svoje správanie, myšlienky a emócie, ale byť za ne a ich dôsledky zodpovedný; 2, mame právo neponúknuť výhovorky, či dlhé ospravedlnenia (nemusíme vysvetľovať dôvody); 3, právo posúdiť, či sme a nakoľko sme zodpovedný za riešenie problémov iných ľudí; 4, máme práve zmeniť názor; 5, máme právo robiť chyby, no niesť za ne aj zodpovednosť; 6, právo povedať, ja neviem; 7, byť nezávislý na zlej, či dobrej vôli iných; 8, právo robiť nelogické rozhodnutia; 9, právo povedať, ja ti nerozumiem; 10, právo povedať, je mi to jedno; 11, máme právo rozhodnúť sa, či budeme konať asertívne alebo nie), morálny kódex, ideál absolutizácie toho, čo má byť. ETICKÉ KATEGÓRIE: -
kľúčové pojmy, ktoré vyjadrujú stupeň zdokonalenia teoreticko-poznávacích, ale aj prakticko-činných schopností človeka. Sú jadrom celého pojmového aparátu etiky.
-
TRADIČNÉ: dobro, zlo, povinnosť, zodpovednosť, svedomie, česť, zmysel života, šťastie.
-
tradičné kategórie predstavujú premostenie pojmového kategorického aparátu s pojmovým aparátom každodenného morálneho jazyka.
-
Ich počet sa u rôznych autorov líši
1. Substančné kategórie (tvoria základ): dobro, zlo, blaho, spravodlivosť, povinnosť, česť, dôstojnosť, šťastie, zmysel života.
2. Štrukturálne
kategórie:
morálne
normy,
princípy,
ideály,
hodnotenie,
sebahodnotenie, názory, presvedčenie, city, zvyky, vzťahy, činy = skutky. 3. Funkčné kategórie: otázky morálnej pravdy, ciele a prostriedky, mravná sloboda, mravné kvality osobnosti.
Dobro a zlo Kategórie dobra a zla predstavujú v morálke
najvšeobecnejšie kladné a záporné
hodnotenie. Keď hovoríme o kategóriách dobra a zla ako o etických, máme na mysli ich použitie v oblasti ľudskej orientácie v medziľudských vzťahoch alebo v mravnom styku človeka s vecným svetom, prípadne myslí sa tým, použitie v regulácii ľudského vzájomného správania sa a v regulácii vzťahu človeka k vecnému, obklopujúcemu svetu. Empirický prístup redukuje dobro a zlo na zmyslové cítenie uspokojenia, alebo neuspokojenia. Racionalizmus - nachádza morálne dobro v rozumnom prispôsobení sa človeka vyšším hodnotám (boh, príroda a pod.) Dobro-základná a najvšeobecnejšia hodnota morálky-všetko čo svojimi úžitkovými vlastnosťami uspokojuje ľudské potreby a podieľa sa na reprodukcií a rozvoji života. Zlo je jeho protiklad. Konať morálne = dobro, konať nemorálne = zlo Morálne dobro - prospieva indivíduu a spoločnosti súčasne z hľadiska perspektívy ich rozvoja - najvyššie ľudské hľadisko Morálne zlo - vedomé porušovanie miery individuálneho dobra
MOTÍV je vedomá morálna pohnútka správania sa. Motivácia je systém hierarchicky usporiadaných hodnôt a cieľov jednotlivca. Je to uvedomelé určovanie konania, správania sa. Mechanizmy
sebakontroly:
svedomie
»
spojenie
racionálneho
uvedomenia
a zmyslového prežívania v psychike človeka. Morálny súd nad sebou samým. Cez najvyššiu hodnotu dobra. Výčitky svedomia spojené s pocitom viny. Vedomie povinností » spoločenské požiadavky.
Morálna norma: Vo všeobecnosti je to predpis, ktorý musí byť splnený, ak sa má dosiahnuť nejaký cieľ. Mravná norma je predpisom, ktorý sleduje zachovanie resp. dosahovanie určitých
mravných vzťahov. V podstate sa tu prelieva axiologická stránka morálky do normatívnej a norma sa stáva kritériom dosahovania hodnoty. Mravné hodnoty a normy a človek zjavne stanovuje v zhode s potrebami spoločenského života. Mravné normy na rozdiel od právnych nie sú kodifikované.
Klasifikácia morálnych noriem: a) individuálne morálne normy- vzťah k sebe b) sociálne morálne normy- vzťah medzi pohlaviami, v rodine, medzi priateľmi, začlenenie človeka v spoločnosti
Svedomie a vedomie povinnosti Svedomie- mechanizmus morálneho hodnotenia seba samého. Je to konfrontácia našej morálnej činnosti s hodnotovou orientáciou. Svedomie je špecifickým spojením racionálneho a emocionálneho v tomto vedomí. Vedomie povinnosti- povinnosť je vlastne mravný záväzok, ktorý sa stal vnútorným zdrojom dobrovoľného podriadenia vlastnej vôle určitým hodnotám Existencialisti tvrdia, že v každom okamihu života sme v situácii voľby, v situácii slobody Indeterministi- ľudská vôľa je slobodná, človek vo svojom konaní nepodlieha vonkajším vplyvom Deterministi- človek a jeho vedomie sú súčasťou prírodnej a spoločenskej zákonitosti, človek je vo svojom konaní od aspektov týchto zákonitostí závislý,
Sloboda má mnoho aspektov: a) ontologický aspekt determinizmu a indeterminizmu: Mnohí filozofi sa usilovali nájsť pre slobodu priestor objavením nejakej trhlinky v determinizme (Epikurosúchylka atómu, Kant- vec o sebe), pretože prísny determinizmus vedie k odmietnutiu možnosti slobody. b) biologický, fyziologický a psychologický aspekt: sloboda závislá na fyziologickopsychologických procesoch c) spoločenský aspekt- závislosť slobody od spoločenských javov d) subjektívny aspekt- sloboda je výsledkom vedomia mravného subjektu Náboženstvo vykladá slobodu človeku ako boží dar.
Iný argumentujú, že mravná sloboda je kritériom mravnosti. Ak by neexistovala slobodná vôľa, mravnosť by sa stala zbytočnou. Sloboda je predpokladom mravnosti.
Sloboda jednotlivca =
vôľa jednotlivca spol. determinácia
Voľba = Sloboda - ak je človek slobodný a v situácii, ktorá poskytuje viac možností, je v situácii voľby, t. j. výberu svojho správania.
Voľba- vyžaduje zodpovednosť, samostatné rozhodovanie a konanie, v ktorom sa realizuje mravný výber dobra, mravnej povinnosti, v ktorom sa realizuje mravné presvedčenie. Sloboda jednotlivca spočíva vo výbere a realizácii najoptimálnejších ľudských ciest z danej situácie.
Zodpovednosť- je zavŕšením slobody a voľby Voľba so sebou vždy nesie zodpovednosť. Strach pred zodpovednosťou často vedie k vyhýbaniu sa voľbe. Problém zodpovednosti za morálnu voľbu sa v dejinách etiky sformovalo tzv. Fatalistické chápanie zodpovednosti: vychádza z popierania slobody osobnosti (nemôžem byť zodpovedný, ak som len plnil rozkazy). Treba však povedať, že aj človek ktorému hrozí smrť ak neposlúchne rozkaz, má možnosť morálnej voľby. Oproti fatalizmu, ktorý hlása nezodpovednosť poddajného človeka za svoje skutky stojí téza, že človek zodpovedá za všetko. J.P.Sartre napr. vkladá zodpovednosť za vojnu aj na plecia prostých ľudí, keď tvrdí, že neexistuje cudzie zlo, pretože všetci sú rovnako vinní za jeho existenciu. Takáto zodpovednosť za všetko sa vlastne stáva nezodpovednosťou. Otázka zodpovednosti vzniká preto, že človek musí voliť so znalosťou veci. Je potom zodpovedný voči svojmu svedomiu aj voči spoločnosti. Miera zodpovednosti závisí od miery voľby. MORÁLNE VZŤAHY:
SUBJEKTÍVNE – vyplývajú z príkazov a povinností svedomia (od spol. k vnútorným) 1. medzi jednotlivcom a spoločnosťou 2. medzi jednotlivcom a triednou spoločnosťou 3. medzi osobnosťou a kolektívom 4. medzi osobnosťou a osobnosťou 5. medzi osobnosťou a ľudstvom OBJEKTÍVNE – materiálne konanie nezávislé od vôle ľudí (od mat. k duchovným) 1. sociálne vzťahy 2. diadické vzťahy 3. profesijné vzťahy 4. politické vzťahy 5. kultúrne vzťahy 6. právne vzťahy
Štandartnov formou činu sú mravy Štruktúra činu » motív » medzi motívom a cieľom sú prostriedky Úmysel – duchovná stránka, súhrn morálneho rozhodnutia s cieľom realizácie motívu. Morálna voľba – objektívne a subjektívne faktory – obmedzenia volíme subjektívne.
Morálny konflikt » keď máme riešiť problém; predstavuje situáciu v ktorej je jedinec nútený vybrať si
z vylučujúcich foriem správania; pred voľbou z dvoch
morálnych hodnôt.
Druhy morálnych konfliktov: -
Medziľudské (riešiť vonkajším zásahom)
-
Vnútro osobnostné (vonkajší konflikt na vnútorný)
Typy morálnych konfliktov: -
konflikt medzi morálnym a nemorálnym
-
konflikt medzi dvoma morálnymi požiadavkami
Morálny fatalizmus – podmienenosť voľby vonkajšími podmienkami. Osud rozhoduje
Miera zodpovednosti za morálnu voľbu » Dva prístupy: 1. Don Quijotovská (ignoruje objektívne skutočnosti) 2. Hamletovská (racionálny prístup)
Problém zodpovednosti má dve alternatívy: 1. Fatalistické chápanie zodpovednosti – popiera slobodu osobnosti (norimberský proces) 2. Volutaristické chápanie zodpovednosti – v rámci ktorého človek zodpovedá za všetko (existencializmus) – akcentuje na slobodnú vôľu človeka. Alternatívnosť ► minimálne voľba dvoch možností, východiskom je zrieknutie sa jedného dobra pre druhé alebo prijatie menšieho zla. Je dôležitá naša individuálna hodnotová hierarchia. Kritériom morálneho či nemorálneho konania je človek.
DEMOKRITOS
-
V etike hlásateľom blaženosti, t. j. hedonistom
-
Dobrom, o ktoré máme usilovať, je to, čo nám poskytuje rozkoš a čo nás zbavuje utrpenia
-
Pod blaženosťou si predstavoval stav trvale dobrej mysle – ataraxiu
-
odporca otrokárskej aristokracie (pred blahobytom v otroctve uprednostňuje chudobu v demokracii, slobode)
-
priekopník Kultúrnej filozofie (súvisiacej s prírodnou filozofiou),
-
najväčšie umenie POLITIKA
SOFISTI -
začínajú rozvíjať etiku vo vlastnom zmysle.
-
Začali odvrat filozofie od kozmu k človeku (vystúpili proti determinácii človeka.
-
Nastoľujú problém kladnej a zápornej hodnoty (dobra a zla) a v súvislosti s tým problém relatívnosti.,
-
prvé morálne normy
-
človek sa mení tak, ako sa mení spoločnosť
-
Významný sofisti: PROTAGORAS, GORIAS, KRYTIAS, LYKOFRON, SOFOKLES, EURIPIDES.
Sokrates: -
rozumovú výchovu staval do služieb mravnej výchovy,
-
v oblasti etiky považoval nadovšetko poznať dobro a stotožňovať sa s ním,
-
POZNAJ SÁM SEBA (odtiaľ pramení aj
jeho heuristicko-sokratovská
a induktívna metóda, ktorou viedol svojich žiakov k tomu, aby sami – vlastným rozumom – hľadali riešenia problémov).
PLATÓN -
hedonistické dobro úplne odmieta,
-
usudzuje, že aj slasť najvyšším dobrom, nepotrebujeme už rozum.
-
Idea dobra je nahradená bohom
-
Morálne zlo vyplýva z nepoznania dobra,
-
Proti demokracii, propagoval idealistický svetonázor (tak ako Sokrates).
-
387 založil AKADÉMIU- filozofická škola.
-
Spisy: ÚSTAVA, ZÁKONY a MENON.
-
Najvyššia idea dobra (podriadené idea pravdy, krásy a spravodlivosti)
-
Svet ako odraz dokonalého sveta ideí.
-
Spojenie tela a nesmrteľnej duše - stránka rozumová, vôľová a citová.
-
Najvyššia etická hodnota je dobro.
-
Prvé rozdelenie ľudských cností: múdrosť, statočnosť a striedmosť (Vajda uvádza obetavosť) (zodpovedajú trom stránkam duše; podľa Vajdu sa každá viaže na inú sociálnu vrstvu).
-
Štát: najvyššie filozofovia – radia – duša – rozum, Bojovníci, remeselníci – bránia – citová časť duše, Poľnohospodári a otroci – produkujú materiálne statky - vôľová časť duše
ARISTOTELES -
domáci lekár Alexandra Veľkého,
-
roku 355 založil v Aténach LYKEION (lýceum) v Aténach,
-
vychádzal z Platónovej filozofie, ktorú kriticky prehodnotil,
-
zlý človek sa dá skrotiť iba bolesťou,
-
telo a duša ako látka a forma jednotného celku (predmet tvorený látkou a formou, forma je potom mateializovaná),
- základ poznania ZMYSLOVÉ VNÍMANIE, - diela: O DUŠI (v duši najvyššia činnosť tela), PARVA NATURALIA, POLITIKA a NIKOMACHOVA ETIKA
- Rozoznáva 3 duše: ROZUM (schopnosť myslieť), ANIMÁLNA DUŠA (cítenie, vôľa), VEGETATÍVNA DUŠA (reflexy a pudy) -
zakladateľ európskej vedeckej tradície,
-
zostavil „rebríček prírody –živé organizmy zoradil podľa zložitosti,- tak vznikol základ TAXONÓMIE- náuka o klasifikácii.
-
SYLOGIZMUS – forma logického úsudku – z hlavnej a vedľajšej premisy vyvodíme záver dedukciou.
-
Sebazdokonaľovanie pre prospech obci
-
oddelil etiku ako vedu, dal jej predmet: blaho jednotlivca závisí od blaha štátu. Blaho cieľom činov. Rozum riadi činnosť človeka.
-
Cnosťou rozumie strednú cestu medzi dvoma krajnosťami.
HELENIZMUS -
predmetom záujmu filozofie – indivíduum.
-
Človek sa má zdržať spoločenských zápasov
-
Úsilie filozofov k dosiahnutiu vnútornej harmónie
Epikurejci -
výrazne individualistická etika,
-
hľadajú blaho jednotlivca
-
Každý sa má starať o svoje dobro
Stoici -
stoicizmus prechádzal tromi etapami: stará, stredná a nová stoa.
-
Žiť v zhode s vlastnou prirodzenosťou znamená žiť v zhode s rozumom, t. j. vesmírnou zákonitosťou.
-
Pojem cnosti podriaďujú pojmu blaženosti (nesúvisí s ľudskými zmyslami)
-
Zakladateľ školy Zenón
-
Človek má žiť v zhode s múdrosťou, a teda v zhode s prírodou, t.j. žiť v zhode so sebou samým.
-
Mudrc – vrchol ľudstva stojí nad okolnosťami, vzpiera sa osudu, keď je situácia neudržateľná, odporúčajú samovraždu.
-
Ľudí členili na filozofov a bláznov, neskôr pripustili skupinu snažiacich sa.
-
Cieľom človeka má byť cnosť, ktorá sa stáva blaženosťou.
-
Sloboda je odolávanie okolnostiam.
-
Prvý hlásatelia všeobecnej rovnosti medzi ľuďmi.
-
Cieľom zbaviť sa vášní a dosiahnuť stav apatie.
-
Stredná stoa vedľa cností reflektovala aj povinnosť (Cicero)
-
Neskorá stoa predstavuje úpadok školy.
-
Únik človeka do svojho vnútra, v myšlienkach o dôstojnej smrti.
-
Propaguje sa apatia, rezignácia na svet a život.
TAYLOR -
Cieľom nájsť racio. Základy na podporu morálnych súdov, noriem, pravidiel a špecifikovať ich.
-
Domnieval sa, že keby každý v konflikte povinnosti a vlastných záujmov nadradil vlastné záujmy, došlo by ku kolapsu sociálneho zriadenia. Každý by mal strach z každého, že presadí svoje záujmy na jeho úkor a spôsobí mu škodu. Nakoniec by nebolo možné presadiť vlastné záujmy normálnym spôsobom. To je paradox univerzálneho sebectva.
-
Každý z nás musí hľadať odpoveď na otázku: Kto som?
SCHLIKE -
etika je cieľom poznania a jej cieľom je hľadanie pravdy
VAJDA -
etika definovaná ako veda o morálke, o morálnej činnosti, o morálnych vzťahoch a o morálnom vedomí.
GLUCHMAN -
etika je humanistická veda zaoberajúca sa skúmaním mravných aspektov konania
-
etika » sociálna a individuálna
E. KOHAK - Morálna filozofia sa zaoberá zákl. otázkou. Čo je dobro? Čo je cieľom alebo zmyslom života? Čo je to o čo sa treba usilovať? Prečo stojí za to žiť?
ORIGENES -
Odkiaľ sa vzalo dobro?
-
Dvaja Bohovia: Stvoriteľ a vykupiteľ
SV. AUGUSTÍN -
zlo je len nedostatok dobra
Anglické osvietenectvo
HOBBES -
človek podriadenie konania rozumu,
-
človeka charakterizuje násilie a ľstivosť;
-
Právo a spravodlivosť existujú len spoločnosti pre osamelých jedincov;
-
Právo a mravnosť zrodila bieda a utrpenie, ktoré priniesla vojna všetkých proti všetkým;
-
Jadrom mravnosti – potreba podriadenia ľudského konania príkazom rozumu;
-
Konať mravne ak by tak nerobili aj druhí, by bolo nerozumné;
-
Spoločenskou dohodou vzniká štát;
-
potrebná vôľa všetkých a moc, ktorá by prinútila jedinca podriadiť sa.
-
Človek je od prírody egoista
-
Asketický charakter
-
Panovník vie čo je najlepšie pre spoločnosť
-
Človek človeku vlkom.
J. LOCK - utilitaristický hedonizmus; - mravnosť z pudu egoizmu; - strážcom morálky je náboženstvo; - odmieta vrodené schopnosti; - človek má vrodenú len schopnosť pociťovať slasť a bolesť, vrodenú má aj túžbu po šťastí a odpor k biede; - Dobro totožné s rozkošou a zlo s bolesťou. - mravnosť je vecou jedinca, plynie z jeho pocitov. - regulátormi mravného konania je úcta a pohŕdanie;
D. HUME - utilitarista; - naše konanie je prirodzené, pretože je podmieňované našimi sklonmi; - Mravným kritériom našich činov je pocit páčenia (príjemnosti), či nepáčenia (nepríjemnosti); - cieľom mravného konania je spoločenský prospech; - kritériom mravného konania je pocit príjemnosti alebo nepríjemnosti; - jeho etika nepozná mravný konflikt
J. BENTHAM - hlavná je prospešnosť; - mravné dobro je to čo dáva najväčšie blaho najväčšiemu počtu ľudí.
Predrevolučné teórie SPINOZA -
byť slobodný, poznaná nevyhnutnosť.
-
Poznanie pravidiel,
-
Dielo ETIKA (otázka autonómie a slobody človeka);
-
Rozlíšil prírodu tvoriacu (natura naturans) a prírodu stvorenú (natura naturata) – umožnilo vidieť človeka ako prejav nekonečnej substancie a zároveň ako tvora s vlastnou existenciou, ktorá ho včleňuje do nekonečného kauzálneho radu konečných vecí, ktoré ho brzdia, a ktoré mu vnucujú konečnosť a tá vyvoláva v ňom snahu zachovať vlastnú existenciu (pud sebazáchovy).
-
Pudom sebazáchovy sa človek vymyká prírode trpnej.
-
Psychologická kategória pudu sebazáchovy sa stáva mostíkom od jeho ontológie k psychológii a etike.
-
Neporušiť slobodu iných
-
Poznať hranice slobody
-
Človek časť prírody
-
Človek sa riadi pudom sebazáchovy a osobného prospechu
Francúzske osvietenectvo HELVÉTIUS -
má skôr normatívny charakter odporúčajúci riešenie problému;
-
odmieta vrodený mravný zmysel (ľudia sa nerodia zlí či dobrí)
-
sebaláska ako zdroj ľudskej aktivity;
-
inštitucionalizovanými zásadami či výchovou možno doviesť človeka k tomu, aby vlastný záujem hľadal vo všeobecnom záujme – tak vzniká mravnosť.
-
Motívom mravného konania je odmena a človek sa riadi najsilnejším záujmom.
-
Nemravnosť pramení zo zlého zákonodarstva.
-
osobné blaho – konflikt – v spoločnosti jednotlivec zosúladiť svoj osobný prospech s prospechom spoločnosti;
-
hybnou silou konania, egoizmus;
-
teória rozumného egoizmu
-
ľudia sa nerodia ani dobrý, ani zlý. Veľkú úlohu má výchova.
Nemecké osvietenectvo Imannuel KANT -
etika v kritickom období svojej tvorby;
-
Kategorický imperatív je veta, ktorá má formu bezpodmienečného príkazu.
-
je to základný etický zákon, mravná zásada, ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo zisk vyplývajúci z tohto činu.
-
Tento zákon vyžaduje, aby každý konal tak, aby sa pravidlo jeho osobného konania mohlo stať pravidlom konania pre všetkých. Skutok, čin bude morálny len vtedy, ak vychádza z rešpektovania mravného zákona.
-
kategorický
imperatív
»
konanie
človeka
vzorom
pre
spoločnosť
(bezpodmienečne) -
Hypotetický imperatív nadraďuje príkazu nejaký účel, prinajmenšom ako možný alebo žiadúci: premieňa tak príkaz na číry prostriedok, závislý trebárs od spôsobilosti alebo opatrnosti (Ak chceš mier, chystaj vojnu.).
-
hypotetický imperatív » zákon platný s podmienkami, pojem povinnosti (mravný príkaz)
-
deontologická etika povinnosti (ústredný pojem jeho etiky je mravnosť);
-
konaj tak, aby maxima tvojho konania sa mohla stať všeobecným zákonom.
J. G. FICHTE - osobná vôľa a osobné presvedčenie sú podmienkami mravnosti; - posledným cieľom indivídua je zhoda so sebou samým - sloboda národa je predpokladom slobody indivídua.
HEGEL -
morálka sa mení, rozlišuje mravnosť doby a mravnosť jednotlivca;
-
mravne možno žiť len v spoločnosti;
-
Morálka – svet utvorený človekom,
-
Zlo potrebné k uskutočneniu dobra;
-
Morálka sa mení so zmenami v spoločnosti;
-
rozdiel slobodná vôľa a ľubovôľa;
-
Mravná sloboda znamená, že človek nevytyčuje za cieľ svojho konania sebecký záujem, ale všeobecný, ktorý možno chcieť len prostredníctvom vôle spojenej s myslením.
-
Vysoké ocenenie práce.
-
Práca je rodovou vlastnosťou človeka a nástrojom jeho sebavytvárania.
FEUBERBACH -
eudaimonistická a altruistická;
-
základ morálky pud blaženosti – vrodený;
-
spoločenský vývoj vyvodzuje z ľudského pudu po šťastí a z citu lásky;
-
Ak nerešpektujeme pud blaženosti u iných, títo sa bránia a prekážajú nášmu pudu blaženosti.
-
Základné piliere jeho etiky: rozumné sebaobmedzovanie a láska k iným.
-
antropologický ateizmus.
Koncepcie
formulované
z aspektov
najslabších vrstiev spoločnosti
záujmov
sociálne
MARX -
dve morálky (triedne) zmenou spoločnosti, zmena morálky, cestou revolúcie – zmenou spoločenských pomerov.
-
Mravná situácia doby je výrazom mocenského zápasu.
-
Etické teórie vyjadrujú potreby jednotlivých tried v rôznych etapách ich vývoja.
Pozitivizmus COMTE -
empirický charakter;
-
etika deskriptívny charakter;
-
dôraz na náboženstvo a rodinu;
-
etika súčasť sociológie;
-
odmieta normatívny charakter;
-
základom pre pochopenie morálky je cit altruizmu, ktorý vyvažuje egoistické záujmy, ku ktorým má človek sklon od prírody;
-
morálka výsledok konsensu (dohody) rôznych sociálnych javov.
Anglický pozitivizmus J. S. MILL -
dielo O SLOBODE;
-
kvantitatívny utilitarizmus;
-
problém sociálnych rozporov nestačí riešiť zákonodarnými úpravami, treba k tomu pripojiť aj snahu o mravnú premenu človeka;
-
väčšina by mala pracovať a zabezpečovať tých, ktorí sa venujú rozvoju vzdelanosti a kultúry;
-
Čím je nižšia duchovná úroveň jedinca, tým je ľahšie uspokojiť ho; čím rozmanitejšie má človek potreby, tým ťažšie je dosiahnuť šťastie.
-
čím nižšia úroveň človeka tým ľahšie dosiahne šťastie a naopak
-
Rovnoprávnosť žien
H. SPENCER - opieral sa o biológiu;
- uznáva len postupný pokrok, - V perspektíve spoločnosti ubúda zlo. - Z dejín plynie, že postup ľudského vývoja nesie so sebou stále menšie zasahovanie spoločnosti či štátu do osobnej slobody a preto narastá pocit blaha a príjemnosti v jedincovi. - odporca sociálnych reforiem; - Vytvoril naturalistickú etiku.
Racionalistický idealizmus J. F. HERBART - v etike bojuje proti eudaimonizmu (nesúhlasí s kategorickým imperatívom – KANT); - zdôrazňuje statickosť, harmóniu (opozícia HEGELOVÉMU boju protikladov); - Základom etiky sú súhlasné či odmietavé výroky o aktoch našej vôle; - dobro nie je predmetom etiky.
Iracionalizmus –antropologický prúd zaoberajúca sa existenčnými otázkami A. SCHOPENHAUER –
volutarista, filozofia života, pesimista;
–
svet ako vôľa a predstava;
–
vôľa je iracionálna zložka
–
dva základné pudy: 1, zachovanie jedinca (pitie) 2, zachovanie druhu (plodenie)
–
človek zmietaný túžbami;
–
nenávidel ženy;
–
etika súcitu: pasívny a aktívny (etiku zakladá na súcite);
–
cesty vyslobodenia: estetická a etická
–
ostro napáda optimizmus;
–
vina za zlo je mimo človeka;
–
naše správanie je motivované blahom alebo bolesťou – takto je egoistické;
–
utrpenie základný duševný stav človeka;
–
prevládnutie morálky súcitu vedie k prevládnutiu túžby po nebytí, po nirváne.
–
Pohlavná láska je len ľsťou slepej vôle k životu, ktorá ohlúpením človeka vedie k rozmnoženiu ( tým k rozmnoženie bied).
F. NIETZSCHE - optimizmus, volutaristický iracionalista; - vôľa k životu, vôľa k moci; - požadoval prekonať kresťanstvo; - filozofia kladivom - morálka výtvorom slabých - hlásateľ nadčloveka; - hlásateľ individualizmu; - Odsudzuje zmäkčilosť, zhovievavosť, stádnosť, ducha rovnosti a demopkratickosti. - Zmeniť kresťansko-sociálne hodnoty. - Vnáša do etiky vitalitu, inštinkty a rasu.
Iracionalizmus
a existencializmus
(východiskom
existenciálnej
filozofie sa stalo vlastné vnútro človeka, pretože len tam je človek nezávislý a slobodný, len tam môže byť tvorivý a autentický. Ideovými zdrojmi existencializmu je S. Kierkegaard, ale aj fenomenológia)
H. BERGSON - spája náboženstvo s cestou ľudstva dopredu; - V etických názoroch vychádza z protikladnosti života, dynamickosti a tvorivosti na jednej strane a z mŕtvej schémy, mechanickosti, návykov uzavretej spoločnosti a jej tlaku na jedinca na strane druhej. - etický dualista - na jednej strane uzavretá morálka nátlaku a záväznosti (morálka spoločenskej obligácie), - na druhej strane otvorená morálka tkvejúca hlboko v ľudskej emocionalite, morálka ašpirácie, ktorá nezaväzuje, ale povznáša, priťahuje k sebe. - etické predstavy sú zmesou sociologických a biologických poznatkov -
pohľad na morálku ahistorický.
S. KIERKEGAARD - kategória paradoxu - voľba buď alebo - voľba je len na človeku - Sebarealizácia: estetický postoj, etický postoj, náboženský postoj; - Tri kategórie ľudí: estetický ( vychutnáva možnosti existencie a upína sa na veci okolo seba a na zážitky z nich); etický (život ako úloha, ktorú je nutné svedomito plniť); náboženský (reprezentujúci celoživotné vášnivé hľadanie). - dôraz na individualitu, - dôraz na existenciu, vášeň a emocionalitu; - bytostne prežitý okamžik; - vyzdvihovanie subjektivity, odmietanie davu.
Nemecký existencializmus M. HEIDEGGER - ústredným bodom tu-bytie (Dasein), prebiehajúce v čase; - Smrť je daná potencialita tu-bytia, ale i naplnenie zmyslu života; - Spenie k smrti (zum Tode sein) dáva štruktúru tu-bytia » starosť; - Človek speje k ničote.
K. JASPERS - elitárska filozofia; - dejiny idú po zostupnej línii; - Druhy viny: kriminálna vina; politická vina; morálna vina; metafyzická vina; - Psychológia svetonázoru (prvé existeniálne dielo 20. stor.); - kladenie otázok je viac ako hotové odpovede. - na osvetľovanie existencie dva pojmy: hraničná situácia a komunikácia;
Francúzsky existencializmus J. P. SARTRE -
centrálne miesto autentickosť existencie;
-
jediný morálny imperatív – príkaz byť autentickým
-
zmysel skutočného žitia pochopíme len v hraničnej situácii stojac zoči-voči smrti.
-
zodpovednosť jedinca pred sebou samým a nikým iným.
A. CAMUS -
kategória absurdného a kategória cudzosti človeka vo svete.
-
Nezmyselnosť a beznádejnosť existencie sa nedá pochopiť racionálnymi prostriedkami, je nutné vziať ich na vedomie.
-
V tomto vzatí na vedomie absurdity života na svete spočíva hodnotnosť človeka.
Poznámka: jednotlivý filozofi sú viac priblížený (aj jednotlivé smery) v poznámkach z dejín filozofie, tu je len hľadisko z poľa etiky a ich zásahy do etiky (takže len jedna časť ich tvorby).....
V.Weberová
