ESTETIKA A UMENIE V NAŠOM ŢIVOTE prof. PhDr. Teodora Kuklinková, CSc.
1. Estetická stránka ţivota a jej význam dnes Niekedy sa zamieňajú slová estetika a etika. Je to omyl. Etika sa zaoberá vzájomným správaním ľudí, kým estetika sa vzťahuje vždy na stvárnenosť vecí a javov, ktorá vyvoláva určité zmyslovo-emociálne reakcie v nás. Na základe ľudskej skúsenosti nadobúdajú obrazovo-tvarové vlastnosti prírodných javov aj človekom vytvorených javov určité samostatné, mimopraktické významy a fixujú sa ako isté znaky. Ich prostredníctvom sa dajú komunikovať určité postoje a názory, ovplyvňovať nálady, vyvolávať isté prežívanie sveta. Ľudia začali postupne hodnotiť takéto vlastnosti pojmami ako krásne – škaredé, tragické – komické, vznešené – banálne, elegantné – triviálne, graciózne – groteskné a pod. To sú estetické hodnotiace kategórie, odlišné napríklad od mravných (dobro – zlo) alebo od politicko-právnych (spravodlivé – nespravodlivé) a i. Estetické stvárňovanie a hodnotenie zohrávalo dôležitú úlohu od vzniku ľudstva, obmedzovalo sa však zväčša na isté činnosti (obrady, remeslo, umenie), isté obdobia (dni sviatočné), isté vrstvy (chatrče, paláce). Dnes, kedy vstupujeme do tzv. postindustriálnej, komunikačnej éry, nadobúda obrazovo-tvarová stránka života nebývalý rozmer a vplyv, mení sa jeho podstata a funkcia. Rozhlas, film, televízia, reklama, časopisy, design, móda, urbanizmus, ale aj turizmus, e-mail, internet atď. rozširujú estetické normy, ašpirácie, vzniká obrovská možnosť manipulácie vkusu, vnucovania vzorov krásy, šťastia, potrieb a pod. Aby sme sa mohli v tejto spleti neustále doliehajúcich vplyvov trochu orientovať, je dobré aspoň čiastočne vniknúť do tajomstiev estetickej teórie.
2. Historické peripetie estetiky – vedy o krásne V živote sa stretávame so slovom estetika v rôznych súvislostiach, napr.:
Estetika bývania, stolovania, odievania, práce, životného prostredia a pod. Máme tu na mysli vlastne určitú kultúrnu kvalitu rôznych ľudských činností, ktorá ich robí spolu s tvarmi ich pro-duktov ľudsky príťažlivými. V súvislosti s umením sa hovorí o estetike hudby, divadla, maliarstva, architektúry atď. Označuje sa tým špecifickosť výrazových, tvárnych prostriedkov a špeciálnej odozvy jednotlivých druhov a žánrov umenia (niekedy sa hovorí aj o estetike niektorého umelca, napr. Hviezdoslava, Picassa a pod.).
V historickom výklade (napr. v múzeu) sa stretneme s výrazmi estetika gotiky, baroka, alžbetínskej doby, moderny. Je to vyjadrenie pre istý dobový umelecký sloh, vkus a spôsob života.
Okrem týchto významov je termín ESTETIKA aj názvom osobitej vednej disciplíny, ktorá sa zvykne zaraďovať medzi filozofické vedy. Prvý raz ho použil nemecký osvietenec J. G. Baumgarten v dvoch knihách (Aesthetica I.–II., 1750–1758). Názov čerpal zo starogréčtiny (zmyslové pocity) a zhr-nul tu vyše 2 000-ročné úvahy mysliteľov o tom, prečo a na základe čoho sa ľuďom niektoré veci a diela páčia, resp. nepáčia, i keď neprinášajú priamy úžitok a aká je povaha takéhoto “nezištného” pôžitku, spôsobeného formami a tvarmi vecí. Dávno pred Európanmi o tom uvažovali v Egypte, Indii a Číne. V európskej starogréckej mytológii (Homér) od 7. a 6. storočia pred n. l. sa už stretávame so slovom kalos (krásne) a neskôr sa objavuje slovo kallos (krása ako abstraktný pojem) v grécke filozofii od 5. storočia. Napriek dlhej histórii však dodnes nie sú tieto problémy jednomyseľne vyriešené, lebo sú veľmi zložité a podliehajú dobovým záujmom, názorom a vkusom. Spočiatku sa zdalo, že sa dá nájsť nejaký súbor zmyslových vlastností vecí, ktorý vyplýva zo zákonov samého vesmírneho, kozmického bytia (antika), bytia božieho (stredovek), či pozemskej prírody (renesancia) a tie sa budú dať použiť pri tvorbe umeleckých diel a krásnych vecí ako večné a nemenné zákony krásy. Za také vlastnosti sa považovali napríklad celistvosť, uzavretosť, ohrani-čenosť tvarov, symetria, primeraná veľkosť, správne rozmiestnenie v priestore, jednota rozmanitosti (Aristoteles); proporcia tzv. “zlatého rezu” a : b = b : (a + b) (renesancia). Alebo sa tvrdilo, že krásno existuje v podobe nejakého nadpozemského vzoru, ideálu, a také veci a diela, ktoré sa mu dokážu priblížiť, tie sa páčia (Platon, náboženské koncepcie, kalsicizmus). Rozvíjala sa “krásnoveda”. Po stáročných výskumoch sa však stalo zrejmým, že to, čo sa nám páči, nezávisí len od objektu, od veci nejakým spôsobom stvárnenej, ale aj od nás, od menlivého vkusu. Vznikla idea, že krása existuje len ako jav, subjektívny fenomén nášho vedomia (anglická “vkusová škola” 18. storočia), iba čiastočne súvisiaci s objektom. Postupne potom dospela veda k názoru, že ide o komplementárny jav. “Estetické”, “estetično” má dve stránky a estetika ako veda musí nájsť to, čo ich spája, teda to, čo spája páčiace sa objekty a vkus do systémového celku. Krásno sa začalo definovať ako jednota o sebadokonalom a primeranom človeku (Diderot, Kant), ktoré sa v dôsledku historického vývoja človeka objektívne mení (Hegel) a subjektívne rozlične posudzuje v závislosti od individuálnych a spoločenských podmienok a kritérií (Černyševskij, Taine), ďalšie sociologické a psychologické teórie. I. Kant teoreticky ozrejmil, že veci sa môžu páčiť svojou “čistou formou”, ak dokážu rozihrať celý súbor našich subjektívnych schopností, intelekt a fantáziu a mobilizovať tak našu ľudskú podstatu. Estetický pôžitok, ktorý túto “hru” sprevádza, si však vyžaduje osobité “naladenie”: nezištné, bez-pojmové, nezaujaté, akési účelovo bezúčelové, nezamerané na znalosť cieľa. Tieto geniálne myšlienky spolu s historickými faktmi spôsobili, že estetika prestala byť vedou o krásne a umení ako jej prejavu. Stala sa vedou o osobitom vzťahu medzi človekom a svetom, ktorý je dôsledkom jeho formotvornej aktivity a má v jeho živote dôležitú, emocionálne motivujúcu, regulujúcu a kultivujúcu funkciu. Keďže práve zmyslové vnímanie foriem hrá v nej dôležitú úlohu, zachovala si Baumgartenov názov ESTETIKA.
3. Oblasti a princípy estetického stvárnenia a tvorby estetických hodnôt Nie je teda možné nájsť trvalé zákony krásy. Dnes existuje množstvo škôl, ktoré krásu a estetické vysvetľujú rôzne. Všeobecne sa však uznáva, že tzv. zákony krásy sú vlastne zákonmi tvorivej, ozvláštňujúcej ľudskej činnosti. Sú to zákony kultivovanej, usmernenej energie, keď aj činnosť aj jej výsledok sú vizitkou uplatnenia najlepších schopností a vyvolávajú radosť nielen tvorcu, ale aj vnímateľa a užívateľa. Krásou potom nie je vlastnosť, ale efekt, hodnota, ktorá vyplýva zo zjednotenia objektívnych podmienok a subjektívnych cieľov v zážitkovom svete špeciálne pripraveného a nala-deného vnímateľa. I keď realizácia estetického efektu, teda hodnoty, v mnohom závisí aj od vnímateľa, môžeme predsa len vyčleniť určité princípy estetického stvárňovania, ktoré sa vzťahujú na všetky oblasti našej činnosti. Tvorba podľa tzv. zákonov krásy predpokladá, že pri riešení ľubovoľnej estetickej problémovej situácie, t. j. pri každom stvárňovaní (odievanie, úprava bytu, spôsob reči, správania sa, práca, ale aj umelecká tvorba) budeme brať do úvahy:
vlastnosti materiálu, ktorý pretvárame; vzťah vynájdených foriem a tvarov k funkcii, ktorú majú plniť; vzťah k tvarom nášho tela a fyziológii človeka; súlad s tvarmi prostredia; komplementárnosť so spôsobom života daného spoločenstva, určeného typom produkcie, výmeny, stykov, myslenia a cítenia ľudí.
Tieto predpoklady efektu krásna a estetického pôžitku môže človek uplatňovať aj mimovoľne alebo viac či menej premyslene, zámerne, ba aj na základe vedeckého poznania (dnešná teória designu). Preto sa nám napríklad dizajnérsky stvárnené výrobky páčia, aj lepšie slúžia (napr. japonské počítače, talianske topánky a pod.). Tvorba podľa tzv. zákonov krásy znamená umocnenie kultúry našej činnosti a jej zviditeľnenie aj pre druhých ľudí. Preto podnecuje aj vnímateľa a užívateľa, ktorý má z vecí radosť, aby sám rozvinul svoj zmysel pre formy a tvary a ich súlad, aby prirovnával svoje schopnosti s vloženými do tvorby a usiloval sa dosahovať podobné dobré výsledky vo všetkých svojich činnostiach. Keďže tento estetický rozmer je prítomný (v kladnom či zápornom zmysle) vo všetkých ľudských aktivitách, má estetika aj silný výchovný význam. Pomáha zároveň zmysluplne pracovať a žiť, dáva našim veciam a činnostiam vnútorný, duchovný zmysel.
4. Umenie – špeciálna oblasť estetického stvárňovania Osobitým problémom estetiky ako vedy bolo aj je umenie, jeho vzťah ku krásnu a estetickému, jeho funkcia v živote ľudí. Pojem umenia sa v dejinách tvorby a myslenia jednak zužoval (od antického “techné” = každá zručnosť, po výlučne tzv. “vysoké”, “duchovné” umenie v klasicizme a “elitné” umenie
dnes), jednak rozširoval s technickým pokrokom (fotografia, film, “TV-umenie” a pod.) a s rozšírením názoru naň. Dnes takmer každé “ozvláštnenie” skutočnosti, ktoré zaujme a poteší alebo aj odpudí, sa môže prehlásiť a prijímať ako umenie (S. Gabliková: Selhala moderna? Votobia 1995). Menil sa aj teoretický názor na podstatu a poslanie umenia. V minulosti sa umenie zväčša považovalo za formu, poznanie krásna, ideálu (Platón) či zákonitého a typického (Aristoteles), za formu pochopenia a vyjadrenia božej pravdy, dobra a krásy (stredovek), za formu odhalenia prírodnej krásy (renesancia), či jej logiky a mravných hodnôt (klasicizmus) alebo za prostriedok výchovy a vzdelávania (osvietenstvo). V 18. storočí Kant vyjadril názor, že umenie nie je to, čo napodobňuje prírodu (mimezis) alebo čo je urobené podľa pravidiel (tradícia, kánon), ale že je to oblasť prejavu ľudskej slobody. Po Kantovi sa stalo všeobecne prijatým, že umenie je činnosť, v ktorej sa môže človek, na rozdiel od živočíchov, prejaviť a potvrdiť ako tvorivá, kultivovaná bytosť. Skutočná hodnota umenia spočíva v tom, že dokonalé dielo má analogickú funkčnú výstavbu (štruktúru) ako sám ľudský subjekt, ľudská podstata (je “antropomorfné”). Človek sa vyznačuje štyrmi zásadnými vzťahmi s vonkajším svetom:
svet ako objekt pôsobí na ľudské vedomia, na subjekt – človek poznáva; objektívne javy majú pre človeka rôzne významy, z ktorých si volí najdôležitejšie – človek hodnotí; na základe hodnotenia a potrieb si človek veci pretvára – je prakticky činný; všetky tieto mohutnosti realizuje v styku s inými ľuďmi, vymieňa si skúsenosti a názory – človek komunikuje.
Plnohodnotné umelecké dielo má v sebe zabudované všetky tieto podstatné vzťahy človeka so svetom v ich organickej jednote (jednota obsahu a formy), a preto vie mobilizovať celého človeka, jeho poznanie, hodnotenie, prežívanie, predvídanie, predstavu o riešení, družnosť, bez toho, že by musel prakticky konať. Táto schopnosť umenia naladiť človeka “na najväčšie objavy” (Kant), bez vonkajšieho “vybitia” tejto energie, je dôvodom jeho obrovského vnútorného vplyvu na ľudí, účinku katarzie (Aristoteles). Z Kantovej tézy o umení ako sfére slobody vyplynula aj možnosť kriticky sa postaviť k slobode potláčajúcej skutočnosti (napr. kritický realizmus) a takisto aj kritiky umenia z pozícií určitého vkusu a svetonázoru. Hegel dokazoval, že umenie si vytvára vždy dobový človek podľa stupňa a spôsobu svojho poznania a ovládania sveta, teda “na svoj obraz” (dobový sloh) a keďže sa v ňom vidí ako v zrkadle, tak sa mu aj môže páčiť. Otázku, prečo sa ľuďom môže páčiť aj umenie iných dôb a etník, riešia súčasné estetické teórie napríklad v názore, že dobré umenie je výrazom dobových komunikačných schém, štruktúr (štrukturalizmus), základných vzorcov ľudského správania, archetypov (neofreudizmus), prav-dy bytia (existencionalizmus), životného sveta (fenomenológia), antropologických konštánt, ako sú hra, symbol a sviatok (hermeneutika – Gadamer) a pod. V každom z týchto prípadov sa tu skryto objavuje istá antropomorfnosť, zhoda medzi štruktúrou páčiacich sa vecí a podstatou človeka, teda ten hľadaný spojovací článok medzi dokonalým o sebe a primeraným človeku. Bez ohľadu na detaily v rôznorodých názoroch na podstatu a zmysel umenia je dnes zrejmé, že umelecká tvorba je špeciálnym prípadom estetickej stvárňujúcej činnosti a riešením estetickej problémovej situácie (nájdenie najúčinnejšej formy pre komunikovanie ľudsky významných posolstiev). Jeho odlišnosť od mimoumeleckého estetického stvárňovania spočíva najmä v tom, že kým tam ide o nájdenie vhodnej formy pre nejaký praktický, hoci aj
kultivovaný účel, cieľ, vo “voľnom” umení ide o stvárnenie duchovného obsahu, o sebauvedomenie a sebahodnotenie človeka. Jeho úlohou nie je uspokojovanie materiálnych, ale duchovných potrieb človeka, najmä prinášať ľuďom radosť.
5. Zmenená situácia estetiky a umenia dnes Práca, remeslo, priemysel doteraz vyvinuli dostatok prostriedkov a postupov na to, aby sa celé životné prostredie, výrobné nástroje a predmety každodennej potreby mohli komplexne a vedome esteticky stvárňovať. Napĺňa to (i keď nie vždy a všade) dnešná teória a prax designu v širokom zmysle slova. Moderné masovokomunikačné prostriedky vytvorili aj nebývalé technické prostriedky pre jeho šírenie, pre obsiahle obrazovo-vizuálne a zmyslovoauditívne vnemy širokých vrstiev. Napríklad cez televíznu obrazovku sa každá udalosť stáva “divadlom” (v priamom prenose), každý činiteľ “hercom”, každý vnímateľ estetickým hodnotiteľom , “kritikom”. Na druhej strane aj umenie vypracovalo veľké množstvo prostriedkov a postupov, ktorými sa dá účinne vplývať na názory, nálady, postoje ľudí. V obrovskej miere to využíva reklama na konkurenčné ciele a vyvolávanie často parazitných, prázdnych potrieb. Estetická sféra sa takto rozširuje, čo by bolo dobré, no nie vždy kultivujúce, a to je zlé. Podobne je to s umením. Vďaka technickým vymoženostiam má dnes obrovská masa ľudí prístup k divadlu, filmu, hudbe, kultúrnym pamiatkam atď. z celého sveta. To by bolo dobré. No obrovské množstvo vysielacích časov núti k výrobe konfekčných povrchných diel, čo nivelizuje vkus, vyvoláva priemerné estetické potreby, vedie k preferencii ľúbivého, sentimentálneho, šokujúceho, agresívneho, rôznych superstars, sexuálneho podráždenia a pod. Potláčajú sa hlbšie duchovné zážitky na úkor toho, čo pôsobí na najnižšiu, pudovú sféru. A to je degradácia estetického v záujme biznisu. Mnohí moderní umelci (od začiatku 20. storočia dodnes) začali odmietať estetiku krásneho ako toho, čo sa vo svete tovarov a v jeho službách sprofanovalo. Usilujú sa preto zachrániť umenie ako sféru “kantovskej slobody”. Žiaľ, niekedy sa tým odtrhnú od problémov človeka, strácajú publikum, uzatvárajú sa do nikým nepochopeného gheta. Niektorým pravda aj toto prináša zisky, ale publiku rozpaky. Vzájomné priblíženie umenia publika je však nevyhnutné na to, aby si mohlo umenie plniť svoje odveké poslanie, t. j. kultiváciu, integráciu a orientáciu ľudí. Vyžaduje to na jednej strane vedomie zodpovednosti umelcov, ale na druhej, a nie v menšej, ale väčšej miere aj prípravu publika. Oboje u nás dnes akosi “odpočíva” pod vplyvom vážnych mimoestetických problémov, ktoré na nás doliehajú.
