Dubovský Peter: Príbeh Ferdo Čajda 1. miesto O dúhovú lampu v krajine zázračno, kategória poézia a próza s ľubovoľnou tematikou
V hosťovskej izbe, rovnako ako v celom ostatnom dome, visí priam ťaživé ticho. Deti nedávno zosnulej Anny Ederovej mlčia. Neopovážia sa ani nepatrným hlukom dráždiť svojho otca, čerstvého vdovca, ktorý sa ešte len učí zmieriť sa so smrťou svojej milovanej Anny. Veď odvtedy, čo naposledy vydýchla, uplynul sotva týždeň. A to je kruto krátka doba na to, aby sa zrelý, zdravý chlap zmieril so smrťou svojej ženy. Tej, s ktorou sa zoznámil ako s mladou, trochu nesmelou, ale šarmantnou Viedenčankou v prostredí pánov bratov (zemanov). Až teraz si začína postupne uvedomovať, koho stratil. Bola to skutočná dáma, ktorá tak, ako sa patrilo, dopĺňala jeho spoločenské postavenie a viedla jeho zemiansku domácnosť s prehľadom a s eleganciou dámy, ktorá vyrástla vo veľkej Viedni. Ale to už je minulosť. Anna už sníva svoj večný sen na dlhopoľskom cintoríne. A novopečený vdovec až teraz začína chápať, čo to znamená stratiť milovanú ženu a prebúdzať sa i zaspávať bez nej. I tie dni, hoci ich ešte neuplynulo veľa, skôr máličko, sú také ťaživé, pusté a prázdne. Ešte že má v domácnosti šikovnú slúžku, Agnešu, ktorú mu odporúčal ktorýsi z jeho dobrých známych ako šikovnú gazdinú. Agneša je už zrelá žena, ale ešte pomerne mladá. A tak ani po Anninej smrti aspoň bežný chod Ferdovej domácnosti sa našťastie vôbec nezastavil a pokračuje svojím ustáleným rytmom ďalej... Uplynul už bezmála rok a svojská samota Ferda Čajdu, dlhopoľského notára a zemana v jednej osobe, sa nie a nie bezbolestne vytratiť. Nie a nie zabudnúť na šarmantnú Annu, ktorá mu tak čarovne spríjemňovala chvíle jeho života, keď neúradoval vo svojej izbe - kancelárii notára Dlhého Poľa. Tu šálka rozvoniavajúcej kávy, poslanej až z Viedne široko-ďaleko známou firmou Július Meinl, na čo si náš Ferdo osobne potrpel. Tam misa či tanier neodolateľne voňajúcich koláčov - jablčníkov, ktoré dokázal, rovnako ako Meinlovu kávu, priam labužnícky vychutnávať. Darmo, šikovná žena, najmä ak ešte človeka úprimne miluje, je poklad. Nuž čo, platilo to a bude to platiť asi až do konca tohto sveta. Ale bola tu ešte gazdiná Agneša. Taká zdravá baba, krv a mlieko, ako vraveli dlhopoľky. Ešte pomerne mladá, ale už zrelá. I rozum mala bystrý. Či to uveríte, či nie, ale vedela ona čítať, písať i rátať. A nečítala hocičo, voľajaké módne taľafatky pre dámy z vyšších kruhov, ktoré snívali o emancipácii žien a súčasne o najnovšej viedenskej, ba dokonca parížskej móde. Ej, nie veru. Agneša, hoci bola gazdinou čiže hlavnou slúžkou a pôvodom sedliačkou, čítala rôzne slovenské národné časopisy a ľudové kalendáre, v ktorých zaručene nechýbala pod každým mesiacom životom overená múdrosť: „Kto počtuje, ten gazduje". Čítala i knihy, opäť také slovenské, národné, ktoré vydával Spolok sv. Vojtecha v Trnave. V súčasnosti by nás ich obsah možno neveľmi priťahoval, ba občas by sme sa nad ním aj pousmiali. Tak či tak, Agneša bola na svoju dobu pomerne rozumná a sčítaná žena. Povedané vtedajšou rečou, bola v podstate národne uvedomelou Slovenkou čiže Panslávkou. Okrem toho bola nábožná. Nie tak, reku, aby neprišla do rečí. Ona bola naozaj úprimne nábožná, aspoň sa o to snažila celý svoj život. Ako čas vo Ferdovej kúrii plynul, Ferdo, keď neúradoval, stále častejšie sa pristihol, že myslí na svoju gazdinú Agnešu. Bola to celkom vzhľadná, rúča, zrelá baba. Neuplynul ani jeden deň, keď nemyslel na Agnešu ako na príťažlivú a sympatickú ženu. Navyše, hoci rok po smrti
jeho Anny, pociťoval samotu a vôbec život bez partnerky ako stále smutný až ubíjajúci. Napokon sa jedného večera odhodlal k činu. Keď už bolo po večeri a Agneša odpratávala taniere a príbory zo stola, pristúpil k nej Ferdo, položil svoju jemnú panská ruku na Agnesinu už upracovanú ruku a prihovoril sa jej: „Ďakujem ti, Agneš, ďakujem ti za všetko. Nebyť teba, veru, neviem, neviem, ako by to tu všetko vyzeralo". „Ale, pán notár, veď si ja len robím svoju prácu," ohradila sa nesmelo Agneša. „Ej, nie tak, Agneš, som ti vďačný za veľa. Za to, ako sa staráš o moju domácnosť, o mňa samotného..., neviem, veru, kde by som našiel lepšiu ženu do môjho domu". Agneša sa jemne zapýrila, ale Ferdo pokračoval ďalej. „Vieš, Agneš, od smrti mojej Anny sa cítim hrozne sám. Zaspávam i prebúdzam sa sám a moja vlastná posteľ mi pripadá hrozne studená a prázdna," dostal zo seba konečne Ferdo. Agneša sa po týchto slovách ešte väčšmi zapýrila. Mala už dvadsaťšesť rokov, bola teda už zrelá žena, no jednako ju takáto reč, či skôr nepriamy návrh, zaskočil. Ale, povedzme si priamo a úprimne – raz k tomu muselo dôjsť. Skôr či neskôr, ale raz sa to muselo stať. Chuderka Agneša, mala teraz o čom premýšľať. Veď také spolužitie by ju v tej dobe mohlo priviesť, ako sa vraví, do rečí. Dedinská verejná mienka ju mohla tak oprať jazykmi, že jediné suché miestečko na nej nemuselo zostať. A čo ešte by bolo s prípadným deckom či viacerými deckami, ktoré by sa narodili ako nelegitímne čiže ako takzvaní „pankharti" z takéhoto vzťahu ? Nuž, dôvodov na zamyslenie sa mala Agneša dosť. Uplynul nejaký čas a Agneša, hoci rozvážna, zbožná a statočná duša, neodolala neprestajnému Ferdovmu dvoreniu. Raz darmo. Krv nie je voda a tak sa jedného večera presťahovala do Ferdovej manželskej postele. Čo sa potom dialo, iste si domyslíme veľmi ľahko. Pravda, všetko sa začalo javiť celkom ináč, keď sa Agnešino bruško začalo zväčšovať, zaokrúhľovať určitým charakteristickým smerom. Skrátka, keď Agneša prišla do požehnaného stavu, ako sa vtedy hovorievalo tehotenstvu. Ale najväčším prekvapením pre Agnešu bola dedina. Presnejšie rečeno, reakcia jej verejnej mienky. Verejná mienka dediny, v iných podobných prípadoch nemilosrdná a netolerantná, prosto prísne odsudzujúca, bola voči Agneši a jej požehnanému stavu prekvapivo tolerantná a chápavá. Veď je to prirodzené, keď žijú pod jednou strechou mladá žena a nie príliš starý, no zdravý chlap. A nakoniec – krv nie je voda. Nuž čo jej, Agneši, zostalo ? Veď on, Ferdo, je v dedine veľký pán – notár čiže najvyšší štátny úradník. A navyše je to šľachtic – zeman. Dedinčania akosi so „znalosťou" problematiky zabúdali, že zeman bol síce šľachtic, ale toho najnižšieho stupňa. Nuž ale čo, šľachtic taký alebo onaký, ale predsa len bol to šľachtic. A basta! Tak čo ešte chcete? A keď sa takému veľkému pánovi narodilo dieťa, hoci nemanželské, alebo ako sa vtedy tiež vravelo, nelegitímne, nezákonné, Ferdova novorodená Amálka predstavovala vzácnu výnimku. Ani pán farár nerobil pri žiadosti o krst žiadne ťažkosti. A veru, bývalo v tej dobe zvykom, že keď pán farár na Nový rok slúžil sv. omšu a hlásil celej zhromaždenej dedine údaje z farskej štatistiky, pravidelne vykričal z kazateľnice všetky „prespanky" uplynulého roka. Jaj, taká bola vtedy doba... Na druhej strane, kvôli objektivite treba povedať, že malá Amálka mala šťastie nielen na strane dlhopoľskej verejnej mienky. Ferdo Čajda mal brata Imricha a ten bol
kňazom, presnejšie povedané, bol dolnohričovským farárom. A treba povedať, že bol zásadovým farárom. Skutočnosť, že jeho brat Ferdo žil „na divoko", bez sobáša so svojou gazdinou, ho skutočne znepokojovala a trápila. Z času na čas navštívil farár Imrich svojho brata Ferda v jeho kúrii v Dlhom Poli a po predebatovaní všeličoho možného reč skĺzla na „chúlostivé" spolužitie Ferda s Agnešou. Bolo to v zásade vytrvalé bratské dohováranie a presviedčanie, aby Ferdo dal svoje spolužitie s Agnešou do poriadku ako sa na kresťana patrí. Obvykle to končilo slovami: „Ferdo, nože, dajme to do poriadku..." A čuduj sa svet, to vytrvalé bratské dohováranie a presviedčanie raz predsa len zabralo. Síce až po štyroch rokoch, ale predsa... Ferdo, hoci dovtedy žil vytrvalo „na divoko", dal sa presvedčiť a rozhodol sa, že sa so svojou Agnešou pekne - krásne zosobáši, pochopiteľne, pred oltárom dlhopoľského kostola. Tak sa stalo, že jedného dňa zažilo Dlhé Pole senzáciu. Notár a zeman Ferdo Čajda priviedol svoju gazdinú Agnešu k oltáru a pán farár veru zosobášil dvojicu, o ktorej nikto v Dlhom Poli neveril, že raz predstúpi pred oltár. Ale stalo sa... Bola to taká tichá svadba, bez mimoriadnych okázalostí, ale bola. Tak sa začala ďalšia kapitola v živote Ferda a Agneši. Z pohľadu dolnohričovského farára Imricha bol na spomenutú svadbu najvyšší čas - veď prvorodená Amálka mala už štyri roky. A nezostalo len pri Amálke. Neskôr, po svadbe, prišli na svet ešte tri ďalšie deti - Mária, Štefánia a Ferdo. Keď bol teda vzťah Ferda a Agneši spečatený sobášom v dlhopoľskom kostole, začali v ich živote plynúť všedné dni ako v každej rodine. Ráno, po raňajkách, pobral sa Ferdo do izby, ktorá bola jeho notárskou kanceláriou, aby úradoval ako dlhopoľský notár. Jeho žena Agneša s paholkom a so slúžkou ešte pred raňajkami obriadili (dobytok – tri krásne urastené kravičky – dojnice, ktoré dávali obdivuhodne veľa mlieka. A bolo ho veru neúrekom – od jednej kravičky za celý Boží deň až dvadsaťštyri litrov prvotriedneho mlieka, bohatého na lahodnú smotanu. Samozrejme, keď ho Agneša alebo slúžka zmútili, dostali z neho poriadnu hrudu nesmierne chutného masla. Pravdaže, prác na gazdovstve bolo oveľa viac, ako to už vtedy chodievalo. Neraz sa stalo, že prekvapený až uveličený Ferdo povedal Agneši: „Ágneš, máš to dobré..." Kto ho lepšie poznal, vedel, že to boli z jeho strany slová vysokého uznania. Bodaj by nie, veď gazdovstvo, ktoré po smrti jeho prvej ženy Anny začalo na nejaký čas upadať, začalo po prekonaní určitých ťažkostí, vďaka svedomitej a skúsenej Agneši, opäť prekvitať. Už nestačila jedna slúžka a jeden paholok. Bolo treba najať ďalšiu slúžku. No a pochopiteľne, všetko to chcelo skúsenú, svedomitú gazdinú, ktorá na všetko dohliadala, Čo bolo treba, prikazovala, usmerňovala a taktiež sama sa púšťala do domácich prác. Takto plynul život v kúrii a na gazdovstve Ferda a jeho rodiny. Ale občas ho niečo narušilo. Bol to obvykle list z Viedne. Ferdovi príbuzní ním oznamovali, že sa chystajú na návštevu jeho dlhopoľskej kúrie ako k svojmu pánovi bratovi. Znamenalo to chystať celú kúriu na návštevu vzácnych hostí. A keby len to. Začalo sa usilovne upratovať, variť, piecť, dusiť, ba ešte aj poštou objednávať všakovaké lahôdky, napríklad ryby, nakladané v rôsole a v špeciálnej lahodnej omáčke, posielané do Dlhého Poľa na dobierku až z Viedne. Výpočet všetkých lahôdok by bol veľmi dlhý,
podobne ako výpočet všetkých drahých vín, páleniek a koňakov. Nuž ale také boli dobré zvyky, pestované v tej dobe medzi pánmi bratmi – zemanmi. Malo to len jednujedinú chybičku krásy – takéto rodinné stretnutia pánov bratov bývali obvykle veľmi drahé. Spravidla na financovanie každého takéhoto stretnutia bolo treba predať kus Ferdovej hory. A tak sa Ferdov majetok, mohutný nielen finančne, ale aj hmotne, pomaly ale isto zmenšoval. Na tejto skutočnosti nezmenila prakticky nič ani Agneša, hoci tej sklon k šporovlivosti nemožno uprieť. Nakoniec nadišiel jeden z tých avizovaných a očakávaných dní. Na dvore kúrie začali sa hromadiť koče s pánmi bratmi z Viedne. Friedrich Eder, veselý, srdečný štyridsiatnik s krátkymi hustými fúzikmi pod nosom, s lícami vyštípanými do červená od tuhého mrazu, syn Karia Edera, Ferdovho švagra. So svojím strýkom sa srdečne zvítal, ako to už býva u ľudí, medzi ktorými dobré rodinné vzťahy ešte nevychladli a ktorí sa stretli po dlhom čase. Vedľa Friedricha stál jeho otec Karí. Dôstojný a súčasne rázny sedemdesiatnik, ktorému pribudnuté roky náležité postriebrili vlasy na sluchách, fúzy i sympatickú mužnú briadku. „Vitaj, Karí, už je to dávno, čo sme sa takto stretli" - srdečne vyhŕklo z Ferda - „a kde si nechal ženu a nevestu?" „Ďakujem za privítanie, Ferdo, ale radšej sme ich nechali so synom vo Viedni, doma. Veď vieš, poľovačka je chlapská záležitosť. A navyše, doma som nechal aj moju vnučku Annu-Máriu, ktorú by som rád dostal pod čepiec. V súčasnosti je vo Viedni plesová sezóna a moja Karolína bude pre ňu to najvhodnejšie garde na všetkých plesoch, ktoré navštívia. „Chápem ťa, Karí, úplne ťa chápem. Všetko musí mať svoj poriadok" - odvetil s plným pochopením Ferdo - „veď Anna-Mária má už ten akurátny vek, aby ju niekto odviedol k oltáru, ako sa sluší a patrí". Vzápätí bolo treba privítať ďalších hostí, lebo z dvoch ďalších kočov na dvore vystúpilo opäť panstvo z Viedne - Franz Tschaida s manželkou a so synom, za nimi Wilhelm Tschaida, vzdialený príbuzný Franza Tschaidu, taktiež s manželkou a so synom. Netreba iste veľmi pripomínať, Že po privítaní na dvore kúrie zasadlo panstvo z Viedne so svojím hostiteľom za honosne prestretý stôl, ktorý sa priam prehýbal pod mnohými lahôdkami, akými sa patrilo pohostiť vzácnych hostí. Keď sa panstvo dosýta najedlo, ženy sa zhŕkli okolo jednej časti stola a muži prešli do vedľajšej izby, v ktorej vytiahli fajky a cigary, podľa toho, na čo bol každý z nich naučený a čoskoro vypúšťali naši muži voňavé modré obláčiky dymu zo svojich cigár či fajok. Že sa pritom preberali rôzne rodinné i ostatné, najmä hospodárske a politické udalosti, netreba pochybovať. Takí už boli vtedajší páni bratia. Nakoniec sa všetci pobrali v mene Božom spať. Ráno sa už dohovoria, kde sa vyberú na poľovačku a kedy. Ako sa páni dohovorili, tak aj urobili. Keď sa ráno prebudili do ružova vyspaní v príjemne vykúrených izbách, urobili si, ako sa sluší, svoju rannú toaletu a poďho na raňajky. Príjemne voňajúce klobásky, opražená anglická slanina s cibuľkou, voňavý, skutočne domáci chlieb a ďalšie dobroty, od ktorých sa prítomným čoskoro začali slinky zbiehať, nenechali nikoho na pochybách, že prišli na návštevu k tomu správnemu hostiteľovi. Naši poľovníci si navyše uvedomili, že sa treba skutočne
výdatne naraňajkovať, lebo deň bude náročný. Ani prítomné dámy nebolo treba dva razy ponúkať, lebo sa rovnako ako muži s chuťou pustili do lákavých, neodolateľne voňajúcich raňajok, aké nemávali ani vo Viedni. Po raňajkách panstvo ešte chvíľu trkotalo a nakoniec sa páni bratia rozhodli, že prvú poľovačku podniknú na svahu Ľadonhory. O pol hodiny boli páni oblečení a vystrojení i vyzbrojení, až bola krása na nich hľadieť. Miestny hájnik Matej povedal Ferdovi, že na južnom svahu Ľadonhory videl stredne veľkú čriedu divých svíň - diviakov. Páni sa teda po poslednej, pomerne krátkej porade rozhodli, že pôjdu na južný svah Ľadonhory a skúsia tam skoliť aspoň jedného diviaka. Okrem toho padol návrh, vyvarovať sa za každú cenu streľby do mláďat. S týmto návrhom všetci bez výhrad súhlasili. Vedeli totiž veľmi dobre, ako zranenie alebo smrť diviačieho mláďaťa dokáže rozzúriť starú diviačicu. Domáci pán Ferdo mal dvoch poľovníckych psov - Orecha a Zahraja. Bola to významná pomoc spolu so sprievodcovskými službami hájnika Mateja a jeho honcov. Tak teda páni, poručeno Pánu Bohu, vyrazili smerom na južný svah Ľadonhory. Trasa, ktorou kráčali, postupne ubiehala našim poľovníkom v družnom rozhovore o čomsi inom, než o poľovačkách, ktoré zúčastnení páni zažili. No či mali naši poľovníci „počarené", žiadneho diviaka zatiaľ nespozorovali. A ako sa začala, tak sa aj skončila napokon celá ich poľovačka. S prichádzajúcim súmrakom - bez úlovku. Nuž čo, aj to sa poľovníkom niekedy stáva. Len návrat do Ferdovej kúrie nebol slávny, skôr skromný a namrzený. Nepríjemne dotknuté ego každého z poľovníkov sa len veľmi neochotne zmierovalo s neúspechom poľovačky. Preto po večeri, keď páni ako zvyčajne prešli do fajčiarskeho salónu, začali hneď rozoberať dnešnú mrzutú poľovačku. Napokon prešli na spomínanie na tie úspešné poľovačky, ktoré zažili. I fajok a cigár vtedy vyfajčili o niečo viac, než inokedy. Raz darmo, neúspešná poľovačka je pre riadnych chlapov hotové nešťastie. Pravdaže, nie vždy skončila poľovačka takto biedne. To bolo vtedy, keď naši páni poľovníci priniesli do Ferdovej kúrie s pomocou hájnika Mateja a jeho honcov uloveného statného diviaka. Vtedy dobrej nálade a „hrdinským" rečiam všetkých poľovníkov nebolo konca-kraja. I pálenka na prípitok i víno počas večere príjemnejšie a rýchlejšie tieklo dolu hrdlom. No a hlavný aktér dobrej nálady, úspešný strelec, cítil sa ako čerstvo pasovaný rytier. A ktože by sa nechcel aspoň občas cítiť ako čerstvo pasovaný rytier? Takto a podobne plynuli dni Ferdových hostí, až nadišiel čas rozlúčky. Odznievali kvetnaté a zdĺhavé reči, ktoré napokon skončili, podobne ako skončili objatia a bozky lúčiacich sa. Život v kúrii a na jej gazdovstve sa znova vrátil do obvyklých koľají. Deti sa opäť hrávali ako pred návštevou, Agneša so služobníctvom sa starali o tri kravičky, hydinu a o polia „Na Čajdovom"... Skrátka, život Ferdovej rodiny ubiehal v obvyklých koľajach. Ale niečo sa predsa postupne menilo. Deťom, počnúc Amálkou a končiac Ferdom, postupne pribúdali roky až nakoniec nadišiel čas, aby prvá Amálka a po nej ďalší súrodenci začali chodiť do dlhopoľskej jednotriedky. Bola to zmes zvedavosti, napätia i detskej pýchy, že oni už chodia do školy. Taška a v nej tabuľka, grifeľ (krieda), handrička, neskôr zošity, rúčka na pero s pierkom. A samozrejme, prísny pán učiteľ so svojou neodmysliteľnou trstenicou, ktorou veru neraz švihol po ruke i po zadku nešikovných školákov alebo tých, ktorí vyrušovali. Lenže na bitku od pána
učiteľa stačilo, aby žiačik nevedel odrecitovať, pravdaže po maďarsky, napríklad všetky prítoky Váhu, Dunaja alebo Tisy. Pravda, nešlo len o prítoky riek - celé učivo sa žiaci museli nabifľovať po maďarsky - v jedinom štátnom jazyku Uhorska. A preto platilo pravidlo - ty, žiačik nešťastný, len sa pekne bifľuj a mondokuj po maďarsky, lebo ináč trstenica v ruke pána učiteľa bude lietať po rukách, po zadku či po chrbte. Ej, ale raz sa stalo, čo sa nemalo stať. Pán učiteľ vyvolal Štefku Čajdovú a tá nevedela správne, navyše po maďarsky, odrecitovať tú jedine správnu odpoveď. Jaj, pán učiteľ zobral do ruky svoju trstenicu a nešťastnú Štefku zbil ako žito. A to nemal urobiť. Dozvedel sa to jej otec Ferdo, ktorý v dedine niečo už len znamenal. Prišiel do školy za učiteľom a tak rúče ho vyfliaskal, že onen učiteľ na to asi do smrti nezabudol. Ferdo mal neskôr kvôli tomuto incidentu určité nepríjemnosti, ale bol predsa len významnejším štátnym úradníkom než učiteľ, a tak vyšiel z celej záležitosti pomerne „nasucho". Čas nezadržateľne plynul a deti z Ferdovho manželstva s Agnešou postupne absolvovali dlhopoľskú jednotriedku a začali sa pripravovať na praktický život. Najstaršie z detí - Amálka, odišla do jedného bratislavského kláštora, aby sa tam pripravovala na povolanie rehoľnej sestry. Stalo sa však, že jedna Ferdova príbuzná ťažko ochorela a rodinná rada rozhodla sa vyžiadať Amálku z kláštora domov, aby tam opatrovala onú chorú príbuznú. Bolo to zrejme, povedané súčasnou rečou, osudové rozhodnutie. Ani po smrti spomenutej Amálkinej tety sa Amálka do kláštora nevrátila. So súhlasom svojej rodiny si otvorila v Dlhom Poli obchod s rozličným tovarom a začala ho viesť. Jej povaha, sformovaná naviac pobytom v kláštore, sa však vôbec nehodila na také povolanie. Osobitne v takej biednej dedine, akou bolo vtedajšie Dlhé Pole. Keď prišli na nákup chudobné ženy, ktorých muži pracovali v Amerike, ale peniaze domov neposielali, Amálka sa nad takými ženami zľutovala a požadované potraviny im predala na úver. Vtedy sa takému predaju vravelo predaj „na borg". Lenže práve to Amálka nemala robiť. Ženy, ktoré v Amálkinom obchode kupovali na úver, neboli totiž ani po dlhšej dobe schopné splatiť svoje dlžoby. Z druhej strany začali na Amálku tlačiť viacerí obchodní agenti obchodní zástupcovia jej dodávateľov. Keď už bol tlak obchodných agentov príliš silný, Amálka jedného dňa stratila hlavu. Podpísala zmenku jednému takému agentovi, ale podpísala ju menom svojej matky Agneši. Inými slovami povedané, sfalšovala na onej osudnej zmenke podpis svojej matky. A to veru nemala robiť. To už totiž zaváňalo kriminálom a to poriadne ťažkým. Za také niečo hrozilo vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku až pätnásť rokov žalára. Pravda, bola tu ešte druhá možnosť - že by Agneša uznala podpis na Amálkou vystavenej zmenke za svoj. Lenže v takom prípade by z rodinného majetku ubudlo poriadne veľa a Amálkini súrodenci by prišli o svoje veno. Čo teda ostávalo Amálke aj Agneši? Ani Amálkin strýko, starý, skúsený fiškál Mičura nedával Amálke dobrú vyhliadku v prípade uskutočnenia súdneho procesu vo veci sfalšovania Agnešinho podpisu na spomenutej zmenke. Ten po zvážení celého prípadu poradil starej Agneši jediné - pošlite Amálku chytro „za vodu"! Do Ameriky! Bola to podľa neho jediná možnosť, ako zachrániť Amálku pred dlhoročným kriminálom a majetok rodiny pre Amálkiných súrodencov. Išlo teda o útek do
Ameriky, najlepšie v sprievode skúseného cestovateľa, ktorý už mal skúsenosti s cestou z Rakúsko-Uhorska do Spojených štátov. Takým človekom sa ukázal byť sedliak Krištof Veščičík, ktorý pravidelne cestoval z Dlhého Poľa do New Yorku a späť kvôli svojím obchodom so slovenskými drotármi. Tí totiž dokázali vyrábať oveľa viac, než len drôtovať prasknuté hrnce. Prelom 19. a 20. storočia bol vrcholným obdobím ich rozvoja. Keď teda bolo všetko pripravené na Amálkinu cestu a či skôr na útek do Ameriky, rozlúčila sa Amálka so svojou rodinou a vydala sa na svoju dobrodružnú cestu „za vodu". V starej vlasti nechala okrem rodičov a súrodencov aj svojho manžela Milana Bachronika z Veľkého Rovného, za ktorého sa vydala ešte počas „spravovania" svojho obchodu v Dlhom Poli. Milan Bachronik musel byť veľmi dobrý muž, lebo onedlho po Amálkinom odchode či úteku do Ameriky začal robiť rázne prípravy na cestu za svojou Amálkou. Predal v Brne svoj prosperujúci obchod so železiarskym tovarom a vycestoval cez Nemecko do Ameriky, aby sa tam konečne stretol so svojou ženou. Tam ho však čakal oveľa ťažší život než v starej vlasti - práca v oceliarni v Chicagu, v ktorej nechal svoje zdravie. Amálka v Amerike nenastúpila do práce v žiadnej firme stala sa domácou paňou. Ale to všetko je už ďalší príbeh - Príbeh Amálka.
