Peter Balko 1. miesto Literárne Šurany 2008 – próza SLNEČNICE A PAPIEROVÉ DRAKY Na bicykli do neba Stará žena s modrými vlasmi pomaly zosadla z charizmatického bicykla a stratila sa v prítmí obchodu. Kúpila čerstvý chlieb, maslo, veľké semiačka slnečníc a vysmiata pokračovala v ceste ulicou plnou jesennej jari a poletujúcich novín. Dlhé modré vlasy pohodené v nekonečnom tichu slnečných granátov a zvláštny pocit uspokojenia. Ponáhľala sa, ako ešte nikdy, možno raz, pred pár rokmi v utorok, ale vtedy bolo ešte priskoro. Príliš skoro na nový koniec a príliš neskoro na starý začiatok. Cítila to, dotyky, nehu, plné pery, spomienky, dúhovú zmrzlinu, silu a dlane, cítila všetko. A nič. Ponáhľala sa, chcela to predsa stihnúť. Tváre. Známe. Aj neznáme. Miesta. Tiene. Farby farebnejšie ako včera či predvčerom. Hlasy. Mláky a v nich obloha. Obloha a v nej mláky. Obloha, zeleninový šalát, tatárska omáčka a pečené zemiaky. Listy padajúce z neba na ľudí. Listy padajúce z ľudí na nebo. Pohľady. Fontána pre Nikoho. Vôbec jej to tu nebude chýbať, pomyslela si a usmiala sa do slnka. Necítila strach, iba zvláštne chvenie prechádzajúce do vzrušenia. Okolo pláva stará popraskaná zmrzlináreň, kde si stará žena s modrými vlasmi zakaždým dala veľkú malinovú a vždy jej to pripomenulo leto pod príliš nahou oblohou, horké maliny v popraskaných ústach cudzinca a kúsok nehy, ktorý vždy trhala zo svojho tela. Ale dnes si nedala. Nemala čas. Sedemdesiatosem rokov bola riekou a za chvíľu sa stane oceánom. Dub a vedľa nemý tieň. A za ním žltá bytovka a zopár osudov. Stará žena vkročila dovnútra a výťah, gumené tlačidlá, štvrté poschodie, prvé, druhé, tretie a konečne, kroky a kroky na prahu, kľúč a je dnu, kroky v byte a na podlahe, svetlo vypľuté hlúpou roletou a treba vyvetrať. Otvorila okno a oprela bicykel o stenu. Milovala svoj bicykel, odkedy jej nohy zaliala staroba, bol jej najlepší priateľ. A jej vnuk, pochopiteľne. Nákup položila na pult a nervózne pozrela na sekundy, minúty a hodiny. Akoby ju to zmiatlo a mierne vystrašilo. Rýchlo si uvarila kávu, mlieko, ešte kúsok, dočerta, kvapky na podlahe, osem cukrov a nevadí, veď žijeme iba raz. Šálka v dlani. Vyšla na balkón a zapálila si cigaretu. Poslednú. Čaro poslednej cigarety je v tom, že si zakaždým môže dať ešte jednu, pomyslela si a zhltla šľachovitú postavu upletenú z dymu. Sladko vydýchla. Nad ňou modro, nebo a aha, ten oblak vyzerá ako magnólia, či nie, to je jedno a pod ňou iba desiatky metrov a bodky topiace sa v každodennej žumpe. Mala chuť sa od šťastia prudko smiať a dym, utekajúci ďaleko do neba, sa smial s ňou. Vrátila sa dovnútra, nakrájala chlieb, zopár kúskov poctila maslom a šunkou a uložila ich na tanier. K tanieru ešte priložila príbor, farebnú servítku, kúsok papiera a semiačka slnečníc. Potom horkou handrou umyla svoj charizmatický bicykel a kúpeľňa, sprcha, kokosové mlieko, prečo nie, zopár minút a voda pomaly odteká. Jej chodidlá sa ponárajú do malého koberca a zrkadlo, zrkadlo, kto je najkrajší na svete? Zrkadlo mlčí. Žena s modrými vlasmi sa usmiala a rýchlo sa utrela. O minútu a osem sekúnd sa obliekla do svojich bielych šiat s veľkými modrými bodkami, ktoré mala na sebe v deň, keď to bolo prvýkrát. Aj druhýkrát. Aj poslednýkrát. O pár dní nato ho pochovala. A zakaždým mala na sebe biele šaty s veľkými modrými bodkami, päťdesiatdva rokov lásky a nehy, a šesť rokov spomienok, čakania a neprichádzania. Vždy ich mala na sebe, nech sa dialo čokoľvek, nech snežilo či pršalo, nech sa rodilo či umieralo. Síce z nich mierne vyrástla a posledné dva mesiace sa musela uskromniť na ovocie a kávu bez cukru, no ako kedy, ale stále sa v nich cítila úžasne a o to viac, keď teraz stála pred zrkadlom a hovorila si, že to všetko stálo za to. Učesala si vlasy, pomaličky, vychutnala si to, ako malé dievča v matkinej kúpeľni. Nalíčila si tvár, ceruzkou jemne prešla po obočí, oči, na tie nemôže zabudnúť. Pery si počmárala
čerešňovým rúžom, tmavým a vyzývavým, ale pritom myslela aj na štipku decentnosti. Ešte si upravila vlasy. Ešte kúsok. Ešte. A stačí. Celá sa chvela a pár minút sa neveriacky pozerala na krásku za sklom. Mala chuť sa smiať, vrieskať, lietať, spomínať, plakať, skákať...Počkať! Plakať nesmie, rozmazala by si oči...Vedela, že je krásna a chcela, by si ju takto pamätali. Všetci. Krásnu a modrú. Bosé nohy vykročili po podlahe a dlane položili bicykel na pravú polku postele. Stará žena s modrými vlasmi pomaly obišla posteľ a ľahla si na jej ľavú polovicu. Bicykel si pritiahla bližšie a silno ho objala zvráskavenými rukami. Pomaličky zatvárala oči a to miesto, farby, on, slnečnice, prvýkrát, vtedy a nikdy, vnuk, nekonečno, láska a tma. Zavrela oči a čakala. Naposledy. Nevedela, ako umrie, ale vedela, ako sa znova narodí. Kóma jedného obyčajného života Dnes som nalepil asi tritisíc dní. Áno, je to veľa, dokonca aj pre niekoho, kto vyrába kalendáre už pekných pätnásť rokov. Väčšinou sa už dnes vyrábajú v počítačoch, ale existujú aj také, ktoré sa robia ručne. Hlavne lepenie dní do kalendárov je údajne omnoho osobnejšie. Tak neviem. Nikdy som nebol z tých, ktorí by vrieskali a ťahali za sebou dav vzbúrencov. Aj keby mi to prekážalo, aj keby som to miesto nenávidel, aj kebyže ho chcem zapáliť a v jeho popole umyť svoju tvár, tak by som to neurobil. Niekedy, keď je toho na mňa priveľa, keď chcem niečo povedať a pretrhnúť kúsok svojho flegmatického tela, keď sú všetci okolo iba škrípajúce naprogramované svine, premýšľam o tom, ako niekoho zabijem. Vlastnými rukami, dlaňami a hánkami, ktoré pomaľujem cudzou krvou a neprestanem udierať, až pokým sa nezmení na nechutné steblo ničoho. Nikdy som nikoho neudrel, nikdy, ale môže sa celoživotne potláčaný tridsaťosemročný hnev prevteliť do dlaní, ktoré zabijú človeka? Dúfam, že môže. Kráčam po ulici a nesmelo pozorujem mihajúce sa tváre. Tohto by som mohol zabiť, určite podvádza svoju ženu a nazýva to dlhými pracovnými poradami, šialene by kričal a prosil by o odpustenie ako malé a bezmocné decko. A tento? Nie, nie, tento bude dobrák, v ruke drží igelitku a ľudia s igelitkou sú väčšinou dobráci. A táto? Predsa má malú dcérku, to bude predsa dobrá matka... Kráčam po ulici, presne ako v predchádzajúcom odseku a premýšľam o tom, čo vlastne mám. Čo všetko som dokázal, koho som miloval, kto miloval mňa, s kým som sa vyspal, kto po mne túži, kto si spomenie a kto nezabudne? A výsledok? Nič. Žiadne sny, city, vzrušenie, očakávanie, nič. Iba ticho. Už ma tu nič nebaví, nikto, nikdy, nikde. Zaspal som svoj život a prebudil som sa v kóme. Kráčam, pretože nemám auto a nejako musím chodiť do práce. A z práce. Sem a tam. Spím, pretože potrebujem silu na kráčanie. Jem, pretože jedia všetci ostatní. Pozerám telku, pretože to robia všetci ostatní v bytovkách. Iba tma a svetlá prerezávajúce nočnú agóniu. Žijem, pretože nemám silu na tom niečo zmeniť. Jediné, čo mám, je moja babička, draky a fantázia. Predstava, že niekde za týmto všetkým, za popolom a nudou, za nekonečnými rokmi praskajúcimi na dni a minúty, za mojou živou smrťou, sú farby jasnejšie ako včerajšia dúha a striekajúce radosť na každého, kto má až príliš veľa lásky na rozdávanie. Dá sa umrieť bez smrti? Ak áno, tak poprosím... Otváram dvere a vchádzam do bytu. Zdravím babičku a cesta do kuchyne, aha, nezabudla na mňa, chlieb, maslo a šunka, to si dám, ham a ešte jeden, kde je vlastne babička? Babi? Izba vypľula iba ticho. Moje oči spozorovali niečo na stole, zaostrovanie a obraz: slnečnicové semená, odkaz a slovo – NEZABUDNI. Nechápem. Čo to...Zastal som, telo mi stuhlo a dlane sa začali chorobne triasť. Ale, to určite nie. Jasné, že nie, veď...Rýchlo som vstal a rozbehol som sa do jej izby. Dvere a šok! Ostal som stáť. Nemo. Padám. Dolu. Cítim, ako v mojom vnútri vyrastá obrovská jabloň, trhá moju kožu a škrtí ma. Chce moje slzy, chce, aby som plakal, tak ako všetci, keď niekto umiera. Ale nie. Neplakal som. Možno som aj
chcel, ale nie, nemohol som, nemal som prečo, naopak, usmial som sa. Prijal som to a úplne som sa s tým zmieril v priebehu ôsmych sekúnd. To stačí. To stačí... Umrela s úsmevom na perách a s bicyklom v náručí. Dedko a jeho cesta Môj dedko umrel pred šiestimi rokmi. Bol botanik. Ľudia hovorili, že sa vyparil. Nenašli totiž jeho telo a tak sa konal dedkov pohreb bez dedka. Ľudia toho veľa nahovoria, jedno malé dievčatko mi raz povedalo, že ho videlo v ten deň, keď umrel. Sedel v plechovej vani plnej peny na záhrade, pozeral sa na nebo a nahlas si spieval. Pršalo a on nemal dáždnik. Dievčatko ho pozorovalo cez okno susedného domu. Iba tam tak sedel a spieval si. Potom vstal a po dažďových kvapkách sa vyšplhal hore do neba. Aj s plechovou vaňou. Ale, ja viem svoje. Botanická smrť Pozerám sa na babičkine telo, ktoré pokrývajú jej dlhé modré vlasy a viem, čo mám urobiť. Je to zvláštne, bizarné a šialené, ale čo už s človekom, keď umiera iba raz. Viem, že nikto iný by to neurobil, nemohol by, sťahovali by ho dolu morálne zásady a podobné cudzokrajné rastliny. Som jej jediná nádej. Iba ja. Nikto iný už neostal. Šesť miliárd ľudí a človek má nakoniec aj tak iba jeden druhého. Urobím to dnes večer. Bude tma a obalí ma celého do svojho igelitu. Žiadne zvedavé oči z okien na malú rodinnú záhradku. Musím to urobiť. Kvôli nej. Kvôli obom. Dali mi toho viac, ako som im schopní splatiť a nechcem ich sklamať. Je pol šiestej a nejaké drobné. Mám kopu času. Viem, čo urobím. Jasné, vyzliekanie, skriňa, modré či čierne, čierne, dal som si čierne tričko, rifle a bundu, ešte ostal jeden chlieb, ham a je to, počkať a čo babička? Prehodil som cez ňu deku, zobral som papierového draka a vyšiel som z bytu. Kilometer za 16 minút a 8 sekúnd. Lúka za mestom je najtichšie miesto na svete. Po cintoríne. Iba ticho a drak. Tesne pred zotmením je nebo najčervenšie. Silné červené vlákna zalejú úplne všetko, čo sa neukryje v tme. Ľudia vyzerajú v tom svetle ako diabli a moja sestra hovorievala, že pod trápnymi účesmi ukrývajú svoje kostnaté rohy, vyvierajúce na ich čelách. Bola poetka a prostitútka. Ale tento príbeh nie je o mojej sestre. Jemný vietor a to je dobre. Papierového draka som pohodil do vzduchu a pomaly som začal uvoľňovať silón omotaný okolo drievka. Rozhodne stúpa k nebu a po chvíli som sa stal tým drakom. Plávam otočeným oceánom a hltám koralové oblaky. Voľný a nespútaný. Papierový. Neohraničený a nekonečný. Som nahý. Stratil som svoje telo a vyletel som ďaleko do oblohy. Už ma nič neprinúti vrátiť sa späť medzi prízemné a ohraničené bytosti, do Krajiny ručne vyrábaných kalendárov a podobných sračiek. Tu hore, na druhom poschodí neba, nikto nepotrebuje kalendáre. Veď kto už potrebuje počítať večnosť? Ešte pár minút som bol papierovým drakom a potom sa vrátil do svojho tela. Cesta naspäť je vždy najdlhšia. Najradšej by som tu ostal celý život a iba si tak lietal, sem a možno aj tam, ale zotmelo sa, takže smola. A hrušky. V hlave mi vyrastá babičkina tvár a jej želanie. Nemôžem ju sklamať. Nie, ju nie. Nie. Po tom, ako dedko umrel, umrela aj ona. Už to bolo iba telo a slepá duša, čítajúca si svoj príbeh niekde inde. Vedel som, že už nemá žiadny dôvod topiť sa v tejto hnijúcej rieke a bol som to jedine ja, kvôli komu sa opäť nadýchla. Z finančných dôvodov sme sa museli presťahovať do bytovky s malou záhradkou, ktorú sme odkúpili. Bola príliš čarovná nato, aby ju mučila zelenina nájomníkov. Potom začala babička študovať dedkove botanické knihy a zamilovala sa do kvetov. Hlavne do vlčích makov a slnečníc. Rozhodla sa, že vlčími makmi pokryje polovicu záhrady. Druhú si nechala pre seba. Prišiel pohreb a na ňom ľudia, ktorí toho až príliš veľa nahovoria. Byt a prezliekanie. Hlad a lenivosť. Rozhodovanie, lenivosť. O pár minút som to vzdal a nakrájal som si chlieb. Čakanie. Sekundy skákajúce na minúty a minúty zhlukujúce sa do
hodín. Noc za oknom je ešte nocovejšia a vyžmýkaný citrón tesne pod oblohou pomaly skapína. Bude polnoc a bude ešte pekne dlho. Navliekol som si rukavice a zobral som lopatu. Šesť rokov spala a dnes opäť zasype jednu ľudskú žiarovku, ktorá už dosvietila. Na záhradu za bytovkou pozerá iba zopár okien a všetky sú tmavé. Ľudia už spia. Aj televízory. Som tu sám. V noci. Je. Každý. Sám. Pohľadom som preletel po polovici záhrady pokrytej červenými makmi a usmial som sa. Za chvíľu už nebudeš sám. Na jeseň a zimu sme záhradu zakaždým zakryli igelitovým skleníkom, aby vlčie maky prežili. A na jar ich opäť zalialo slnko. Dedko ho má veľmi rád. Na nepokrytej polovici záhrady som začal vykopávať jamu, pričom som nervózne rezal očami okná bytov, či niekto nesleduje priamy prenos. Jama nesmie byť príliš hlboká, ale pritom dostatočne široká, aby sa tam zmestilo telo, prípadne aj nejaký predmet. Dedko nám poriadne zamotal hlavu s tou svojou plechovou vaňou, ale nakoniec sme to vyriešili. Všetko sa dá, len treba chcieť. A umrieť. Ešte kúsok, ešte a bude to. Konečne. Odložil som lopatu a opäť som skontroloval stav svojej intimity. V poriadku, som sám. Rýchlo som vybehol hore do bytu a babičku som zabalil do deky. Žltej. Schody? Nie, rozhodne výťah, gumené tlačidlo a klesanie. Čakanie a pristávanie. Tichými krokmi som prešiel na záhradu a zložil som ju do jamy. Ešte som vybehol naspäť po bicykel a slnečnicové semiačka. A mám všetko, môže začať oslava, konfety, torta a zasypávanie tela. Do jamy som ešte priložil bicykel, aj tak má babička boľavé kĺby a na bicykli sa jej pôjde ľahšie. Dokonca aj do neba. Usmial som sa a o hodinku a štyridsať osem minút bola jama zahádzaná. Teraz to najdôležitejšie. Na čerstvú a vlhkú pôdu som začal sypať semená slnečníc. Pekne rovnomerne, musí to byť predsa nádherné, aby sa babička pri dedkovi nehanbila. Korene slnečníc vrastú do jej tela, zapustia do nej svoje zlaté lúče a splynú s ňou. Stanú sa jedným telom a jednou rastlinou. Dokonalá symbióza. A babička sa narodí znova. Ako slnečnica. Prešlo pár dní... Navždy je pre nás prikrátko Pozerá okolo seba a usmieva sa. Ešte nikdy nebola taká šťastná a zvedavá. Nebo je modrejšie ako hocikde inde a ten vietor, ten určite vonia vanilkou, pomyslela si a pridala. Ešteže si zobrala ten bicykel, nohy jej už vypovedajú službu. Steblá trávy sa rozostupujú pred jej kolesom a cíti, akoby lietala. Krásna a v bielych šatách, ako prvýkrát a naposledy. Ale dnes je niekým iným a chce vstúpiť do iného života. Cíti, že je leto pod príliš nahou oblohou a v diaľke cíti maliny v ústach cudzinca. Usmiala sa. Niečo počuje, niečo známe a krásne, pridala a steblá trávy sa začali uhýnať hlavami oveľa rýchlejšie. Na prašnej ceste tiahnucej sa vedľa zeleného poľa ležala plechová vaňa plná peny a v nej dedko, ktorý si nahlas spieval. Bol to on, presne ako prvýkrát, keď ho uvidela. Bol to najznámejší cudzinec na svete. Od radosti začala plakať. Je to už šesť rokov samoty a iba tajné stretnutia v snoch, nič viac. Ale teraz sú opäť spolu. Dedkove lepkavé oči sa rozšírili a pomaly vstal z vane. Nerozvážne sa po ňom plazí pena a odkrýva červené maky, ktoré vyrastajú z jeho tela a celého ho zahaľujú. Pomaly podišiel k nej a pomohol jej zosadnúť z bicykla. Za všetko jej poďakoval, síce nič nepovedal, vedela to, natoľko dobre ho poznala. Zrazu pocítila kdesi pri pravej kľúčnej kosti zvláštne pálenie, akoby niečo z jej tela naťahovalo ruku do tohto sveta. Rýchlo si zložila ramienko a sledovala pokožku na pálivom mieste, ako sa pomaly vlní. Po pár sekundách na tom mieste, priamo z jej kože a z jej tela vyklíčila zlatá slnečnica. Vzápätí pocítila pálenie po celom svojom tele a s nekonečnou úľavou sa pozrela na dedka, ktorý šťastne rozpúšťal maliny na jazyku. Môj vnúčik na mňa nezabudol, pomyslela si a chytila dedka za ruku. Konce a začiatky Nie je prekvapením, že Záhradník Z., ktorý pracuje v susednej bytovke, šokujúco, ako záhradník, si veľmi vďačne vypije. V ten utorok vypil namiesto svojej dennej dávky o pár
pohárikov viac. Prestal to počítať, keď sa prvýkrát pomočil. Za následok to malo fakt, že kompletne a zodpovedne pokosil celú záhradu, avšak, tú nepravú, zarastenú červenými makmi a slnečnicami. Príchod z práce a cesta na záhradu, že polejem babičku a dedka. To nie... Keď som to uvidel, spadol som na kolená a rozplakal som sa. Potom si už pamätám iba neumierajúcu nenávisť, zlosť a kroky po ulici plnej ľudí. Chcel som niekoho zabiť, hocikoho! Ubiť! Tento! Vyzerá ako riadny sráč, hnusák, trochu vysoký, ale ak budem rýchly...Zrazu som schmatol cudzieho chlapíka kráčajúceho oproti mne po ulici a začal som ho škrtiť, zatiaľ čo druhou rukou som sa napriahol, že jeho krvou vymaľujem popoludňajšiu oblohu. Chlapík však nebol trochu vysoký, bol obrovský, čo som v návale hnevu a nenávisti, pochopiteľne, prehliadol. To bol hlavný fakt, prečo vykryl môj úder a pravačkou mi zlomil nos. Spadol som na chodník, šedý, a začal poriadny lejak. Úderov. Druhý, tretí, štvrtý...Pri siedmom som omdlel. Keď som sa prebudil, bola už tma. Žiadna záchranka. Vysrali sa na mňa. Všetci. Pomaly som odkríval domov. Asi som mal zlomený nos a ľavú ruku. Ľahol som si na posteľ, silne som objal papierového draka a zavrel som oči. Čakal som. Naposledy. Nevedel som, ako umriem, ale vedel som, ako sa znova narodím.
