WWW.MODERNE-DEJINY.SK
_CUDZINCOM VO VLASTNEJ KRAJINE?
MIROSLAV MICHELA Národné menšiny ako rukojemníci národných politík. O česko-slovensko-maďarskom potýkaní sa v 20. storočí. Cieľom textu je na vybraných príkladoch z oblasti česko-slovensko-maďarských vzťahov upozorniť na fungovanie nacionalistických štátnych politík, ktoré sa stali zásadným rámcom vo vnímaní spoločenskej a kultúrnej reality v strednej Európe 20. storočia. MODERNIZÁCIA A KONŠTITUOVANIE NÁRODNÝCH SPOLOČENSTIEV V UHORSKU Podobne ako v iných európskych krajinách, aj v habsburskej monarchii sme od konca 18. storočia svedkami kvalitatívne nových spoločensko-kultúrnych preskupovaní, medzi iným ovplyvnených ideou budovania národných spoločenstiev. Historik Miroslav Hroch definoval tri fázy vývoja k moderným národným spoločenstvám. Prvé obdobie tzv. učeneckého záujmu súvisí s dielom osvieteneckých intelektuálov, ktorí sa v túžbe po poznaní, ale neraz aj na štátnu/panovnícku zákazku, venovali štúdiu a písaniu národných dejín. Zároveň tak vytvorili predstavu dejín ako kontinuálnej línie, so svojím „zlatým vekom“, „panteónom hrdinov“, ale aj „odvekých nepriateľov“. Tieto myšlienky ďalej rozvinuli národní aktivisti – agitátori, ktorí si kládli za cieľ presvedčiť („obrodiť“) príslušníkov určitej etnickej skupiny, že sú príslušníkmi jedného národa, ktorý kontinuálne žije na určitom území a hovorí jedným jazykom a má nárok na rovnaké práva ako ich vládcovia. Vytvorili program budovania novej identity postavený predo1)
všetkým na jazykových, kultúrnych, sociálnych, ekonomických a niekedy aj politických požiadavkách, ktorý presadzovali. Významným prejavom takejto národnej a sociálnej revolty bola revolúcia 1848 – 1849. V Uhorsku sa tak proti sebe postavili prívrženci rozličných národných ideológií. Miroslav Hroch upozorňuje, že menšinové národné hnutia pri formulovaní svojich požiadaviek vychádzali z porovnania vlastnej situácie s atribútmi štátnych národov, na základe čoho potom žiadali nápravu existujúceho stavu. Snažili sa predovšetkým o prekonanie stavu v ktorom sa cítili byť kultúrne hendikepovaní a žiadali aliquotný podiel na politickom rozhodovaní. Tento konflikt sa prejavoval napríklad v jazykovej otázke. Následne sa politici, ako napríklad Lajos Kossuth a Ľudovít Štúr, stali emblematickými symbolmi tohto súťaživého nacionalistického kvasenia, boja ktorý viedli predstavitelia rôznych národných hnutí s cieľom presadiť svoju pravdu. Práve v tomto období sa v rámci slovenského národného hnutia začína presadzovať idea, že spoločné slovensko-maďarské dejiny sú príbehom (tisícročnej) „národnej poroby“.
Porážka kossuthovej revolúcie v Uhorsku a nastolenie absolutizmu nezvrátili nastúpený trend postavený na idei maďarskej/uhorskej1 národnej emancipácie. Rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867, následkom ktorého došlo k zavedeniu dualistickej monarchie, tento smer výrazne posilnilo. Zároveň, aj v uhorskej časti mocnárstva došlo k výrazným hospodárskym a sociálnym posunom – k ekonomickému rozkvetu, ktorý sa v období 1867 – 1914 prejavil vo vyše štvornásobnom zvýšení hrubého domáceho produktu. S prebudovaním zaostalej agrárnej krajiny na rozvíjajúcu sa agrárno-priemyselnú krajinu išli ruka v ruke aj zmeny v kultúrnej a sociálnej sfére. Na úrovni štátu došlo k presadzovaniu novej štátnej ideológie postavenej na maďarskom nacionalizme. Symptomatickými znakmi dobovej atmosféry bolo potláčanie kultúrnych práv menšín, ale aj dobrovoľné pomaďarčovanie priezvisk. Na konci 19. a začiatku 20. storočia možno hovoriť v prípade maďarského národného hnutia o Hrochovej tretej fáze, t.j. existencii masovej základne takých kvalít, v rámci ktorej sú nacionalistickí aktivisti
Zvolil som túto verziu, keďže maďarský jazyk na rozdiel od slovenčiny nerozlišuje medzi Uhor a Maďar, t. j. aj v prípade odkazov na historické dedičstvo aj v prípade etnických väzieb používa výrazy Magyar (Maďar) a Magyarország (Maďarsko), poprípade Magyar királyság (Maďarské kráľovstvo). Ide o pomerne zložitý a neustále diskutovaný kultúrno-politický problém. Projekt „DEJINY SUSEDOV – Višehradské krajiny vo vzájomných pohľadoch a perspektívach“ bol podporený z prostriedkov International Visegrad Fund (no. 31210032).
1
DEJINY SUSEDOV
a existujúce inštitúcie schopné mobilizovať desaťtisíce ľudí. Národné hnutie dosiahlo úplnú sociálnu skladbu, takže už môžeme hovoriť o sformovanom modernom národnom spoločenstve. V tom čase nie príliš početní predstavitelia slovenského národného hnutia sa voči tejto situácii vymedzovali, kritizovali a snažili sa zvrátiť naštartovanú asimiláciu. Prejavilo sa to napríklad aj vo vzťahu k svätoštefanskému kultu, ktorý sa postupne stal súčasťou štátnej ideológie, ktorá si za cieľ kládla vybudovanie jednotného uhorského/maďarského národa. Dochádzalo k výraznej asimilácii, predovšetkým medzi vzdelanými a spoločensky aktívnymi vrstvami obyvateľstva. Predstavitelia slovenského národného hnutia sa voči tomuto trendu vymedzovali a poukazovali na neustále porušovanie zásad etnickej tolerancie. Napríklad Štefan Moyzes vo svojom liste panovníkovi v roku 1861 píše: „Pri prvých počiatkoch tohto kráľovstva historia nič nezná o žiadnom zvláštnom uprednostňovaní maďarského národu. Pri vlastnom založení kráľovstva pod Štefanom mali cudzinci, Italiani, Nemci, Slovania, prevahujúci vplyv, ktorý domáci dejepis výlučným nazýva. Kráľ Štefan sa zjavne za rovnoprávnosť všetkých v krajine užívaných rečí vyslovuje. ... Maďari ale tieto spravodlivé a neodcudziteľné nároky do ohľadu vziať nechcú, ale všetky prostriedky násilia upotrebujú, aby menovite slovenskému ľudu každú cestu k vzdelanosti zamedzili....“ Napriek výrazným úspechom pri budovaní Uhorska, ktoré zosobňovala aj rozsiahla prestavba hlavného mesta – Budapešti, dochádzalo v krajine k masovej ekonomickej migrácii obyvateľstva do Ameriky. Išlo o ľudí pochádzajúcich z chudobných vrstiev, vo veľmi veľkom predovšetkým z oblastí súčasného východného Slovenska. Rôzne štatistické zistenia uvádzajú, za obdobie 1899 – 1910 od 377 000 až skoro pol milióna vycestovaných Slovákov. Viacerí autori pritom upozorňujú, že práve počas pobytu za morom sa poväčšine nevzdelaní migranti začali angažovať v slovenskom národnom 2)
2
hnutí, v čom zohrávali dôležitú rolu rôzne podporné a náboženské spolky. Udalosti veľkej vojny (1914 – 1918) predstavujú významný katalyzátor vo vývoji sociálnych a politických hnutí v monarchii. Slovenské národné hnutie v Uhorsku deklarovalo lojalitu monarchii. Tento fakt kritizovali napríklad americkí Slováci. Noviny Slovenský Sokol v Spojených štátoch amerických uverejnili v roku 1914 Memorandum Slovákov, v ktorom sa píše: „... vyslovujeme žiadosť o samosprávu Slovenska aspon takú, ktorá by nám skýtala možnosť života ako národa, ktorá samospráva nech by sme patrili či ku takému, alebo onakému štátnemu ceľku, zabezpečovala by úplnú slobodu v tvorení si svojho vlastného osúdu a poskytovala možnosť slobodného vývoja.“ Počas vojny sa začala aj diplomatická misia Tomáša Garrique Masaryka, Milana Rastislava Štefánika, Edvarda Beneša a spol. s cieľom presvedčiť mocnosti Dohody o potrebe založenia československého národného štátu. Tieto požiadavky nakoniec padli na úrodnú pôdu aj v Uhorsku. Často je citovaný výrok významného slovenského kňaza a politika Andreja Hlinku, ktorý predniesol počas tajnej porady Slovenskej národnej strany v máji 1918: „Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ MAĎARSKÉ O NÁS BEZ NÁS Po ukončení prvej svetovej vojny došlo k rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie. Vplyvom oslabenia Nemecka a revolúcie v Rusku došlo k výraznému narušeniu bývalej mocenskej rovnováhy v regióne. V medzinárodnej politike sa presadila koncepcia tzv. ochranného valu (cordon sanitaire), ktorý mali zabezpečiť novovzniknuté, resp. územne posilnené menšie a stredne veľké „národné štáty“. Tieto zmeny znamenali pre bývalé uhorské elity, ale aj Maďarov, ktorí sa vplyvom rozhodnutí mierovej konferencie v Paríži stali obyvateľmi Československa, nutnosť vyrovnať sa so vzniknutou situáciou. Dostali sa do menšinovej pozície.
Zároveň boli vystavení politickému a kultúrnemu tlaku a očakávaniam zo strany československého národného štátu, ale aj susedného maďarského národného štátu, ktorého predstavitelia sa snažili o revíziu statu quo. Obe tieto nacionalistické politiky, viac či menej otvorene, vstupovali do ich života, a preto boli nútení budovať vlastné stratégie prežitia. Tie okrem každodenných potrieb a skúseností determinovala aj ich rôznorodá ideologická a konfesionálna orientácia. Tá sa prejavila v rôznorodých voličských preferenciách, pričom popri silnej podpore marxisticky a pravicovo-tradicionalistických strán, objavujeme napríklad aj voličstvo vládnych agrárnikov. V Československu bolo Uhorsko vykresľované ako prekonaný stupeň vývoja a zánik monarchie ako prirodzená a nutná vec. V tejto dikcii znamenal rok 1918 ukončenie „národnej poroby Nemaďarov“. V procese poslovenčovania súčasného Slovenska2 zohrala dôležitú úlohu inteligencia, úradníctvo a učitelia, ktorí často prichádzali z českých krajín a nahradili dovtedajšie štátne zložky, s cieľom budovať nový štát. Odvolávajúc sa na predchádzajúci asimilačný tlak, sa vládnuce elity snažili zmeniť pomery na juhu krajiny. Vnímali ich aj ako produkt maďarizácie, pričom etnické preferencie regiónu v tomto období ovplyvnila napríklad kolonizácia resp. fakt, že židovské obyvateľstvo dostalo pri sčítaní ľudu možnosť prihlásiť sa ako samostatná národnosť. Maďari zdedili rolu kontinuálneho nástupcu bývalého uhorského režimu a „dedičného nepriateľa“ a „utláčateľa Slovákov“. Tú okrem neustálych reminiscencií na minulosť podporovali aj správy o ohrození republiky maďarským revizionizmom a o neutešenom osude Slovákov v Maďarsku. Významnou súčasťou československo-maďarských vzťahov bol diskurz ohrozenia, živený na oboch stranách hranice. Výrazne sa to prejavovalo pri rôznych spomienkových slávnostiach, napríklad pri už spomínanom svätoštefanskom kulte, ktorý sa stal v ČSR nežiaducim. Národný „maďarský“ rozmer spomienkových udalostí v tom čase posilňovali
Do obdobia rokov 1918 – 1919 nebola vyprofilovaná jasná predstava, čo vlastne Slovensko je, resp. dovtedajšie návrhy sa nekryli s povojnovými hranicami Slovenska. V maďarčine sa používal predovšetkým termín Felvidék (Horná zem). Až vznikom ČSR došlo ku kanonizácii predstáv o území tiahnucom sa „od Tatier k Dunaju“ ako o Slovensku, ktoré malo predstavovať prirodzený životný priestor slovenského národa.
WWW.MODERNE-DEJINY.SK farby trikolóry červená-biela-zelená „vpašované“ na slávnosti, či už v slávnostnej kvetovej výzdobe, alebo ako súčasť oblečenia zúčastnených, ale tiež spievanie starých uhorských/maďarských piesní. Neraz sa stalo, že odznela aj maďarská hymna, čo bolo úradmi považované za vážnu provokáciu, po ktorej nasledovalo policajné vyšetrovanie a poprípade aj trest. Opozičná maďarská tlač o tom písala: „Je toto obrazom nášho osudu, v ktorom nebudú ďalej sviatky? Naším poslaním v tomto štáte je len každodenná práca a zhon, dane, vojenčenie, odovzdanie majetku, sledovanie tankov obrátených proti Pešti, za cenu našich majetkov obohacovanie Prahy, samé občianske záťaže a povinnosti – ale náš pokoj, radosť a právo nemá byť? ... Prečo nedovolia ani jeden šťastný deň tomu koho nešťastie už dlho trhá?“. Už pomerne skoro po vzniku republiky práve „civilizačná/demokratizačná misia“, prichádzajúca z najvyspelejšej časti bývalej monarchie do predovšetkým rurálneho a konzervatívneho prostredia Slovenska, vedená pod heslom boja proti pretrvávajúcim „maďarským reziduám“ – v tomto kontexte sa používali označenia ako napr. slovenská bastardná kultúra, maďaróni, pomaďarčení Slováci, zaostalé Slovensko, vyústila do konfliktu zjednodušene definovaného aj ako čechoslovakisti versus autonomisti. Čechoslovakistami boli nazývaní sympatizanti a predstavitelia vládnych strán a autonomizmus bol charakteristický pre predstaviteľov Hlinkovej a národnej strany. K autonomizmu sa hlásili aj niektoré nemecké a maďarské politické strany. Požiadavky autonomistov, boli vládnymi kruhmi označované za vlastizradné, s odôvodnením, že podkopávajú stabilitu štátu, napr. v prospech Maďarov. Spájali ich napríklad s činnosťou slovenských emigrantov na čele s bývalým významným predstaviteľom strany Františkom Jehličkom, ktorí kritizovali pomery v republike a viac či menej otvorene sa snažili o opätovné pričlenenie Slovenska k Maďarsku. Reálne sa však už prouhorský koncept v republike nepodarilo slovenskom prostredí výraznejšie presadiť. Podobne ale skončili aj pokusy s maďarským aktivizmom v ČSR. Tieto skupiny aktivistov, úzko naviazané na československé vládne
strany, predstavovali predovšetkým propagandistické platformy a v konečnom dôsledku nezískali zásadnejšiu podporu cieľových skupín, o dôveru ktorých usilovali. Centralisticko-autonomistická roztržka pretrvala až do konca prvej republiky a predstavovala jeden z najvýznamnejších elementov jej politického života. Obe platformy sa pritom zásadne vymedzovali voči uhorskej minulosti a maďarskej politike. Vždy, keď sa na túto tému rozpútali verejné diskusie, slovenské elity vyjadrovali lojalitu československému štátu a kritizovali revizionistické snahy Maďarska. O miere úspešnosti československého republikánskeho projektu sa vedú doposiaľ siahodlhé diskusie, neraz so silne emocionálnym podtónom. Výrazný vplyv má na to aj fakt, že v roku 1938 došlo k vnútroštátnej kríze, ktorá za výrazného angažovania nacistického Nemecka vyústila do rozdelenia republiky. Práve od 30. rokov, vplyvom nástupu novej generácie, sme svedkami posilňovania slovenského nacionalizmu vo verejnom priestore. V priebehu necelých 30 rokov po zániku monarchie, došlo na Slovensku, vplyvom novej kultúrnej aj hospodárskej politiky, k naplneniu podmienok Hrochovej tretej fázy a sformovaniu modernej národnej pospolitosti. AKO SÚČASŤ HITLEROVEJ NOVEJ EURÓPY Následkom rozhodnutia predstaviteľov veľmocí na konferencii v Mníchove, bola aj prvá Viedenská arbitráž, keď 2. novembra 1938 rozhodli predstavitelia Nemecka a Talianska o pripojení území južného Slovenska a časti Podkarpatskej Rusi k Maďarsku. Na základe štatistických údajov z decembra 1938 sa jednalo o územie 11 927 km² s 1 041 401 obyvateľmi. Z nich sa k maďarskej národnosti prihlásilo 879 007 a k slovenskej 123 864. Podobne ako po prvej svetovej vojne, aj v tomto období došlo k významným migračným pohybom predovšetkým z prostredia administratívy a kolonistov. Došlo k evakuácii, resp. neskôr k vyhosteniu alebo vyháňaniu. V hrubom odhade išlo o 60 – 80 000 osôb. Jednotlivé štatistiky sa však výrazne rôznia. Hneď po prevzatí moci začala na tomto území maďarská správa robiť „preventívne opatrenia proti
nepriateľom štátu“, za ktorých boli považovaní: „presvedčený komunista, národný agitátor, škodlivú činnosť vyvíjajúci Žid, sionista, šíriteľ poplašných správ, sektár, osoba podozrivá zo špionážnej činnosti, každý kto agituje voči maďarskému štátu“. Pripojenie k Maďarsku prijala veľká časť obyvateľstva (prevažne maďarskej národnosti) s neskrývaným nadšením. Tešili sa návratu do „tisícročnej vlasti“. Mnohí dúfali, že sa im podarí zaujať hospodárske aj spoločenské pozície, ktoré patrili dovtedy protežantom prvej republiky. Tento scenár sa však nie vždy naplnil. Následné pocity sklamania sa teda nešírili len medzi slovenským obyvateľstvom, ktoré vnímalo situáciu – podobne ako Maďari po prvej svetovej vojne – ako národnú krivdu, ale aj medzi obyvateľmi maďarskej národnosti. Nepáčilo sa im, že budapeštianska vláda zaviedla rôzne diskriminačné opatrenia a na úkor miestnych protežovala tzv. anyásov, t. j. ľudí ktorí prišli na arbitrážne územie z „materskej krajiny“. Znechutenie vzbudila nekorektná výmena meny, keď koruny sa za pengő vymieňali v pomere 7:1 pričom reálny kurz bol 5:1, ale aj fakt, že bývalá potravinová zásobáreň ČSR sa odrazu stala odbytišťom poľnohospodársky orientovanej „materskej krajiny“. Pre obyvateľstvo predstavovalo zásadnú zmenu aj to, že sa muselo prispôsobiť novým „panským“ spôsobom, tak rozdielnym od zaužívanej praxe v ČSR a museli sa zriecť niektorých práv a vymožeností. V Maďarsku prevládal názor, že pripojené územie má jednoznačne maďarský etnický charakter a na rozšírenie Slovákov v regióne reflektovali ako na dôsledok reslovakizácie za československej éry. K postupnej homogenizácii pripojeného územia smerovali rôzne inštitucionálne kroky, napr. odstraňovanie slovenského jazyka a československej administratívy. Motivačne orientované stratégie zosobňovali ponuky bezplatných jazykových kurzov, či navádzanie na zmeny priezvisk. Dochádzalo však aj k prejavom etnickej neznášanlivosti, krádežiam, k inštitucionálnemu znevýhodňovaniu a šikane. Vzniknutý stav ešte ovplyvnili marcové udalosti v roku 1939, keď došlo k vyhláseniu Slovenského štátu a pripojeniu zbytku Podkarpatskej 3
DEJINY SUSEDOV
Rusi k Maďarskému kráľovstvu (išlo o 12 147 km² so 674 923 obyvateľmi). V marci došlo dokonca k ozbrojenému konfliktu, následkom ktorého boli hranice posunuté v prospech Maďarska o 1697 km², na ktorých žilo 69 639 obyvateľov. Vznikla teda zvláštna situácia, keď sa obe krajiny hlásili k rovnakej medzinárodno-politickej orientácii, ich vzájomné vzťahy však boli plné nedôvery a nepriateľstva. Na územiach Maďarska obývaných Slovákmi rástlo etnické napätie a zároveň sa prejavovali antipatie voči Maďarom žijúcim v Slovenskom štáte. Dôsledkom toho bol veľmi skoro do slovensko-maďarských bilaterálnych vzťahov zavedený princíp reciprocity. Túto situáciu dokázalo nacistické Nemecko úspešne využívať v prospech vlastných plánov. Napriek spomínaným vážnym konfliktom, v maďarskom verejnom diskurze naďalej pretrval obraz Slovákov ako „mladších bratov“, ktorí sú súčasťou tisícročného osudového spoločenstva. Už od konca prvej svetovej vojny bolo jasné, že bez dohody so Slovákmi nebude možné obnoviť bývalé Uhorsko v jeho predchádzajúcich hraniciach. Typický Slovák (Tót) bol vykresľovaný: ako nábožný, jednoduchý a pracovitý člen uhorského spoločenstva, ktorého ambíciou je spokojne žiť na území vlastných predkov. Naproti tomu bol reprodukovaný negatívny obraz Čechov: ako cudzích dobyvateľov, ktorí po dvadsať rokov nivočili uhorskú Hornú zem (Slovensko), kde utláčali a vykorisťovali pôvodné obyvateľstvo. Väčšina nedostatkov a problémov, paradoxne aj v hospodárskej a sociálnej oblasti, sa interpretovala ako dôsledok „českej poroby“. Dôsledkom vyhlásenia štátu 14. marca 1939 bolo aj to, že na Slovensku došlo k rekonštrukcii téz o „národnej porobe“. Už ju nezosobňoval len „maďarský útlak“, ale aj „čechoslovakizmus“. Na obdobie 1918 – 1939 odkazovali ako na český útlak“. K „národnému vyslobodeniu“ došlo podľa ľudáckej interpretácie „po dlhoročných snahách“, až vyhlásením samostatnosti. Dobový historický kánon zhrnul v učebnici dejepisu dvorný historik režimu František Hrušovský takto: „Slovenská republika nevznikla len z búrlivých udalostí, ktoré v posledných časoch otriasali základmi strednej Európy, rodila sa 4
v stáročiach práce, bojov, utrpenia, obetí a túžob všetkých slovenských pokolení, ktoré od úsvitu slovenských dejín žili a umierali na tejto posvätnej pôde pod Tatrami.“ Vyhlásenie samostatnosti nebolo opisované len ako prirodzený historický proces, ale aj ako dôsledok existenčného zápasu, v ktorom sa za pomoci Nemecka podarilo uchrániť „národné spoločenstvo“ pred skazou. Na menej mýtizujúcu, ale o to smutnejšiu realitu tohto „zápasu“, odkazujú práce historikov venované retorziám počas nového režimu, napríklad potláčaniu demokratických práv, vyháňaniu Čechov zo Slovenska, resp. protižidovským opatreniam, na ktorých sa mnohí Slováci aktívne a dobrovoľne podieľali. Práve pre židovskú komunitu nastalo smutné obdobie postupnej ostrakizácie z verejného priestoru, majetkovej ujmy a nakoniec aj deportácie do pracovných a vyhladzovacích táborov, čo vo väčšine prípadoch znamenalo aj ich fyzickú likvidáciu. Židia, ktorí sa od 19. storočia stále viac sekularizovali, boli v medzivojnovom Maďarsku aj ČSR pravidelne kritizovaní za nedostatočnú nelojálnosť. V nacionalistických diskurzoch boli prezentovaní ako cudzí a škodlivý element. Viacerí preživší spomínajú na dilemu, v rámci ktorej vítali nové republikánske pomery a dochádzalo k ich národnej a spoločenskej emancipácii, zároveň sa však nevzdávali minulých kultúrnych väzieb na potláčané uhorské/maďarské prostredie, ktoré sa prejavovali napríklad pri častom používaní maďarského jazyka a podporovali pocity odcudzenia a osudového spoločenstva. V tridsiatych rokoch a hlavne na ich konci došlo k posilneniu antisemitizmu v strednej Európe. O horthyovskom Maďarsku bolo známe, že k židovskému obyvateľstvu sa nesprávali špeciálne ústretovo. V pomníchovskej republike to nebolo o nič lepšie, na Slovensku v novembri 1938 dokonca vyhlasovali, že za Viedenskú arbitráž sú zodpovední Židia, keďže v Bratislave demonštrovali za pripojenie k Maďarsku. Neskôr sa ukázalo, že až do jari roku 1944, keď Maďarsko obsadili nacisti, bol život pod Horthym bezpečnejšou opciou, keďže predstavitelia Slovenskej republiky vystupovali voči židovskému obyvateľstvu
veľmi aktívne a tento štát ako prvý dobrovoľne vydal svojich židovských obyvateľov ríši, za čo ešte boli ochotní aj zaplať. MENŠINY A NÁRODNÁ OČISTA V POVOJNOVOM ČESKOSLOVENSKU Celosvetový konflikt rozpútaný Adolfom Hitlerom sa postupne pretransformoval na vojnu totálnu. Bojujúce strany sústredili všetky sily v prospech vojnového úspechu a zničenia nepriateľa. Dôsledkom toho došlo k obrovským škodám a dá sa povedať, že vojnu do veľkej miery zakúšali civilisti. Predstavovalo preto veľkú otázku do budúcnosti ako ďalej, ako sa vyrovnať so škodami na ľudskom aj hmotnom potenciáli, akú „novú“ spoločnosť budovať. Na konci druhej svetovej vojny bolo už pomerne jasné, že v strednej a východnej Európe dôjde k výrazným politickým zmenám, ale aj etnicky podmieneným migráciám, ktoré mali mať odvetný aj preventívny rozmer. Región sa dostal pod výrazný vplyv Moskvy. Z pohľadu hraníc, došlo až na niektoré výnimky, k obnoveniu predvojnového status quo, ktoré v kontexte československo-maďarských vzťahov potvrdila Parížska mierová zmluva podpísaná vo februári 1947. Predovšetkým išlo o nemecké menšiny, o osude ktorých predstavitelia veľmocí rokovali vo februári 1945 na Jalte a definitívne rozhodli v lete v Postupime. Popri nemeckej otázke bola v obnovenej republike aktuálna aj otázka odsunu Maďarov. Je známe, že československí exiloví politici dlhodobo plánovali riešenie menšinovej otázky. Možnosť transferu formuloval Beneš už v roku 1941 v memorande Mírové cíle československé, pričom aj jeho nasledovné kroky smerovali k vytvoreniu homogénneho národného štátu. Toto smerovanie potvrdil aj Košický vládny program vyhlásený 5. apríla 1945, v ktorom bola deklarovaná potreba odsunu Nemcov a Maďarov. Následné dekréty prezidenta republiky, ako aj rozhodnutia Slovenskej národnej rady, tento trend len napĺňali. Išlo najmä o dekréty o národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov, o neplatnosti niektorých majetkoprávnych konaní z doby okupácie, o konfiškácii a rozdelení po-
WWW.MODERNE-DEJINY.SK zemkového majetku a o úprave česko-slovenského občianstva, dôsledkom ktorého bolo Maďarom a Nemcom odňaté štátne občianstvo. Na Slovensku bola aktuálna predovšetkým maďarská otázka, keďže väčšina Nemcov už toto územie opustila v čase evakuácie súvisiacej s približovaním sa frontu. Maďarom boli teda odňaté základné občianske práva – štátne občianstvo, právo pracovať v štátnych inštitúciách, právo na dôchodok, skonfiškovali im nehnuteľnosti, zrušili školy a zakázali osvetové zariadenia. Z hľadiska oficiálnej štátnej politiky, zohrali najvýznamnejšiu rolu v snahe o zmenu etnických pomerov povojnového Slovenska tri masové akcie: výmena obyvateľstva, vysťahovanie do českého pohraničia a reslovakizácia. Napríklad v Bratislave zapríčinili, že z počtu 19 195 obyvateľov maďarskej národnosti, ktoré uvádza oficiálna štatistika z roku 1930, ich v máji 1949 odhadli na 4 131 (2,2%). Vieme pritom, že asi 3100 ľudí opustilo Bratislavu vplyvom výmeny obyvateľstva a 11 946 reslovakizovalo. Prevedenie výmeny obyvateľstva vyplynulo z diplomatickej akcie, ktorej výsledkom bola bilaterálna zmluva medzi ČSR a Maďarskom o výmene obyvateľstva z 27. februára 1946. V období 1945 – 1948 bol z republiky vysídlených 89 660 Maďarov, z toho asi 34 000 nie na základe bilaterálnej dohody. Do Československa sa po mohutnej propagandistickej kampani,
v duchu hesla svoj k svojmu – mimochodom niekoľko rokov predtým rozširovaného aj maďarskými orgánmi na arbitrážnom území – „navrátilo“ z Maďarska 73 273 Slovákov, z čoho bolo asi 12 000 mimo rámec výmeny obyvateľstva. Druhým už spomenutým inštitucionálnym zásahom bola tzv. reslovakizácia, naštartovaná vyhláškou Povereníctva vnútra 17. júna 1946. Následkom výraznej kampane sa k slovenskej národnosti prihlásilo 326 679 obyvateľov hlásiacich sa predtým za Maďarov. Po tom ako v roku 1948 nastala zmena v československej štátnej politike voči menšinám sa väčšina z nich začala postupne hlásiť za Maďarov. Poslednou veľkou akciou vlády bol pokus vysídliť maďarské rodiny z južného Slovenska do pohraničných oblastí v Čechách, kde bol po odsune Nemcov nedostatok pracovných síl. Na nútenú prácu, ktorú zaviedol prezidentský dekrét už v septembri 1945, tam bolo vysťahovaných vyše jedenásťtisíc rodín (44 155 ľudí). V druhej polovici roku 1948 došlo k zásadnej zmene vládnej politiky voči maďarskej menšine. V tomto duchu oznámil Viliam Široký plánu ÚV KSS, že: „Niet sporu o tom, že dnešné ľudovodemokratické Maďarsko patrí do tábora demokracie, mieru a socializmu. Preto hlavná línia našej politiky voči nemu musí byť, upraviť pomery medzi oboma našimi štátmi tak, aby mierový a socialistický front bol posilnený. ... niet sporu o tom, že Maďarsko
definitívne a rozhodne nastúpilo cestu k socializmu, že bývalé vládnuce kruhy maďarské, buržoázia a feudálni páni, ako nositelia protičeskoslovenského revizionizmu a iredentizmu, ako aj reakčnej ideológie svätoštefanskej koruny, patria dnes do prepadliska dejín. Tým tiež celá koncepcia permanentnej vojny proti slovenskému národu a Československej republike patrí nenávratne minulosti, lebo vedúcou silou maďarského spoločenského zriadenia je robotnícka trieda, ktorá svoju národnú a štátnu ideológiu buduje na princípoch marxizmu-leninizmu, teda na zásadách úprimnej spolupráce pokrokových, demokratických a socialistických síl. ... Vyriešenie maďarskej otázky podľa zásad našej ľudovodemokratickej ústavy umožní nám nielen rozšíriť a prehĺbiť všestrannú spoluprácu s ľudovodemokratickou republikou maďarskou.“ Následne došlo k zrušeniu konfiškačných opatrení voči malým a stredným roľníkom. Maďari odsunutí do českého pohraničia sa mohli vrátiť na Slovensko. Došlo k obnoveniu štátneho občianstva a začali sa otvárať školy s vyučovacím jazykom maďarským. Postupne sa vytvárali podmienky na vytváranie nového spoločenského, hospodárskeho aj kultúrneho rámca pôsobenia maďarskej komunity v Československu. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov vošla do popredia koncepcia menšiny, ktorá mala dva susedné štáty s rovnakou ideologickou orientáciou spájať ako „most“.
LITERATÚRA BÁRDI, Nándor – FEDINEC, Csilla – SZARKA, László (eds.) Minority Hungarian Communities in the Twentieth Century. Boulder : Social Science Monographs, 2011. POPÉLY, Árpád. Iratok a csehszlovákiai magyarság 1948-1956 közötti történetéhez I. Šamorín : Fórum Kisebbségkutató Intézet, 2008. ŠUTAJ, Štefan. Maďarská menšina na Slovensku v 20. storočí. Bratislava : Kalligram, 2012. TÓTH, Andrej – NOVOTNÝ, Lukáš – STEHLÍK, Michal. Národnostní menšiny v Československu 1918-1938. Praha : Togga, 2012.
5
