2 POHYBOVÁ AKTIVITA A TELOVÝCHOVNÝ PROCES 2. 1 Pohybová aktivita a súčasnosť Hoci mnohé výskumy potvrdzujú blahodárny vplyv primeraného a pravidelného telesného cvičenia na zdravotný stav človeka a predsa „ani najprognostickejšie tvrdenia o tom, aká je významná pohybová telovýchovná a športová činnosť pre človeka, nie sú zárukou jeho aktivácie“ (Macák, 1991). Človek má toľko iných možností sebarealizácie, že zákonite mnohé z nich vynecháva a venuje sa len nevyhnutným, prípadne lákavým a prístupným. Vyučovací predmet telesná a športová výchova je významnou a integrálnou súčasťou výchovy a vzdelávania žiakov. V systéme výchovy patrí k vedúcim a integrujúcim faktorom motivácie, stimulácie záujmu, ale i adekvátnej pohybovej, funkčnej a rozumovej prípravy na aktívnu účasť v ďalších formách. Ide v nej o proces telesnej a duševnej kultivácie pri vykonávaní konkrétnych pohybových činností. Paštiková (In Hogenová, 1998) uvádza, že prostredníctvom pohybu je naplnená aj výchova - výchova prostredníctvom vlastného poznania teda taká, ku ktorej hodnotám dôjde každý svojou špecifickou cestou, ktorá je zhodná s vnútorným presvedčením žiaka. Telovýchovného proces sa realizuje v špecifických podmienkach, v ktorých sa môžu významne uplatňovať humanistické tendencie. Ako uvádza (Semiginovský, 2009) prostredie ihriska alebo telocvične, na rozdiel od vyučovania v triede, umožňuje, aby sa žiak mohol prejaviť vo väčšej miere, aby sa správal prirodzene a spontánne. Zreteľnejšie sú jeho emočné prejavy, vrátane prípadných známok emočnej lability. Skôr sa ukážu poruchy afektívnosti, pozitívne i negatívne charakterové vlastnosti žiaka. Vývoj spoločnosti v posledných rokoch priniesol rad závažných zmien a problémov, ktoré sa premietli do úrovne a kvality realizácie telovýchovného procesu. Badať to v nedostatočnom postavení pohybových aktivít v hodnotových kritériách rodičov s priamym dopadom na postoje a životný štýl detí. Konštatuje sa malá informovanosť o nových netradičných formách telesnej výchovy, o viacúčelovom a finančne nenáročnom náčiní a náradí, teda o ďalších možnostiach pohybovej výchovy. U učiteľov sa prejavujú zastaralé spôsoby didaktickej komunikácie, stereotyp vo využívaní foriem a metód výučby, málo variabilný a emotívny obsah pohybových činností, čo je často podmienené nedostatočnými materiálnymi možnosťami škôl a nedôstojným spoločenským a finančným oceňovaním učiteľov. Časový potenciál hodín telesnej a športovej výchovy sa nevyužíva dostatočne a hodiny majú nízku fyziologickú účinnosť. Výsledkom je nedostatočné plnenie zdravotno 13
preventívnych cieľov telovýchovného procesu. Úbytok aktívneho pohybu prináša „hypokinézu“, ktorú Thurzová, Kasa (In Sýkora a kol., 1995) charakterizujú ako pohybovú nedostatočnosť, obmedzenie prirodzenej pohyblivosti, podmienené sedavým spôsobom života a práce, čo je charakteristické pre človeka dnešnej civilizovanej spoločnosti. Hypokinéza negatívne ovplyvňuje zdravotný stav a funkčnú zdatnosť človeka, u mladých jednotlivcov obmedzuje ďalší rozvoj organizmu. Hypokinetický spôsob života vyvoláva zdravotné rizikové faktory ako nedostatočnú pohybovú aktivitu s nadmernou statickou záťažou, nesprávny režim dňa, nedostatočný spánok a čas na regeneráciu, iracionálnu výživu a nesprávny stravovací režim, stres, znížený záujem o zdravotný stav a telesnú kondíciu (Janušová a kol. 2003, Sergienko, Šulc, 2001, Šulc, 2002). Na negatívny dopad nedostatku pohybovej aktivity na organizmus človeka poukazujú viacerí autori. Svačina (2011, In Bebčáková, 2011) konštatuje, že nedostatok pohybovej aktivity je faktorom, ktorý sa vyskytuje zároveň s obezitou a jej dôsledkami ako sú: vyšší tlak krvi, cukrovka, ateroskleróza a nádorové ochorenia. Pre vznik obezity je podľa uvedeného autora nedostatok pohybovej aktivity rovnako nebezpečný ako prejedanie sa. Zo štúdií Svetovej zdravotníckej organizácie o rizikových faktoroch je zrejmé, že fyzická nečinnosť alebo sedavý spôsob života patria k desiatim hlavným príčinám úmrtí a poškodení zdravia. Asi 60% - 85% svetovej populácie nemá dostatočný pohyb, ktorý je nevyhnutný pre zdravie. Sedavý spôsob života zdvojnásobuje riziko vzniku kardiovaskulárnych ochorení, diabetu, obezity, zvyšuje riziko vzniku rakoviny hrubého čreva, vysokého krvného tlaku, riziko osteoporózy, depresie alebo úzkosti (Ištoňová, 2008). Ištoňová a kol. (2010) uvádzajú tiež súvislosť medzi ischemickou chorobou srdca a nedostatočnou telesnou aktivitou, čo je jeden z rizikových faktorov. Podľa Uhera a kol. (2010) sa pozitívny postoj k pravidelnej pohybovej aktivite musí vštepovať už v útlej mladosti. Zdôrazňovať správny životný štýl, pravidelné a zdravé stravovanie, dodržiavanie režimu dňa a pravidelnú pohybovú aktivitu. Narušenie správneho životného štýlu môže mať za následok deformitu chrbtice, sploštenie hrudníka, stláčanie vnútorných orgánov, valgozitu dolných končatín, katar dýchacích ciest, kardiovaskulárne choroby, svalovú disbalanciu a iné. Uher, Brtková (2004) odporúčajú integrovať pohybové aktivity do každodenného učiva, nevenovať sa im iba na hodinách telesnej a športovej výchovy, do vyučovacieho procesu zaraďovať naťahovacie cvičenia - strečing a dbať na to, aby pohybová aktivita mala rovnakú
14
vážnosť ako práca s knihou. Ako konštatujú Šulc, Valanský (2002, s. 367) „pohyb prevyšuje v účinnosti mnohé lieky a bez nežiaducich účinkov “. Mikuľáková a kol. (2011, s. 17) na základe výsledkov výskumu konštatujú, že „v súbore športujúcej mládeže sa štatisticky významne preukázala lepšia kvalita držania tela, nižší výskyt oslabených a skrátených svalov ako u nešportujúcich“. Liba (2002, s. 42) zdôrazňuje, „že primeraná pohybová aktivita spredmetnená v pohybovom režime patrí, vedľa vplyvov životného prostredia, výživy, duševnej hygieny a celého spôsobu života, k tým intervenujúcim činiteľom zdravia, ktorý sa nedá ničím kompenzovať. Osobitný je význam pohybovej stimulácie mladej generácie, keďže súčasná podoba života je vo vzťahu k pohybovým podnetom podstatne chudobnejšia a jednostrannejšia“. Čechovská, Dobrý (2008) si myslia, že deti by mali dostávať príležitosť, ako si osvojovať správanie vedúce k celoživotnej pohybovej aktivite. Vyšší kalorický výdaj v detstve, daný vyššou intenzitou pohybových aktivít sa považuje za akúsi záruku vyššej pohybovej aktivity v dospelosti. Cavill, Biddle, Sallis (In Novotná a kol., 2009, Pittnerová, 2012) odporúčajú optimálnu pohybovú aktivitu pre deti a mládež nasledovne: -
všetci mladí ľudia by mali vykonávať pohybovú aktivitu aspoň strednej intenzity jednu hodinu denne,
-
mladí ľudia, ktorí v súčasnosti pravidelne vykonávajú nejakú rekreačnú športovú aktivitu, by mali vykonávať pohybovú aktivitu strednej intenzity najmenej pol hodiny denne,
-
aspoň 2x do týždňa by sa mala posiľňovať a udržiavať svalová sila, svalová flexibilita a odolnosť kostí.
Šimonek (In Novotná a kol., 2009, Pittnerová, 2012) odporúča pre vekovú kategóriu 10 až 17 ročných žiakov denný objem pohybovej aktivity tri hodiny. Na význam pohybovej aktivity poukazujú Skladaný, Feč, Zusková (2002), podľa ktorých sa pri intenzívnom pohybovom zaťažení sa vylučujú hypofýzové hormóny endorfíny, ktoré sú podobné morfiu. Zmierňujú pocit bolesti a vytvárajú pocit pohody, ktorý môže trvať 30 minút až hodinu, niekedy aj dlhšie. Medzi faktory, ktoré ovplyvňujú pohybovú aktivitu jedinca a jeho vzťah k nej môžeme zaradiť: -
biologickú podmienenosť - dedičnosť,
-
sociálne prostredie, ktoré tvoria rodina, škola, kamaráti, médiá, 15
-
psychické prostredie jedinca. Každý z týchto faktorov môže vplývať na mládež v pozitívnom, ale aj negatívnom zmysle (Kotyra, 2011).
Pohybová aktivita plní nasledujúce funkcie: -
zdravotnú: zvyšovanie telesnej zdatnosti a pohybovej výkonnosti, pozitívna adaptácia organizmu človeka na meniace sa podmienky vonkajšieho a vnútorného prostredia, pocit osobnej spokojnosti,
-
formatívno-výchovnú: formovanie a rozvoj osobnosti, pozitívnych hodnotových orientácií, sebarealizácia, sebapoznanie, sebahodnotenie, sebaakceptácia,
-
socializačnú: vytváranie možností pre sociálne kontakty a vzťahy, osvojovanie si vzorov správania, spoločenských noriem, získanie sociálnych skúseností,
-
sebarealizačnú: uspokojovanie a rozvoj potrieb, záujmov, sklonov, individuálnych predpokladov, schopností v príťažlivej činnosti podľa vlastného výberu, voľby,
-
stimulačnú: vplyv na správnu funkciu a vzájomnú koordináciu všetkých orgánov a orgánových sústav,
-
kompenzačnú: stabilizácia vnútorného prostredia prostredníctvom vyrovnávania jednostrannej záťaže,
-
preventívnu: získavanie zážitkov fungujúcich ako primárna prevencia napr. sociálno-patologických javov, uplatňovanie pozitívnych ašpirácií a túžob,
-
regeneračnú a rehabilitačnú: vplyv urýchľujúci regeneračné a rehabilitačné procesy po únave, preťažení, chorobe, úraze, jednostrannom zaťažení,
-
poznávaciu a zábavnú: vplyv na získavanie vedomostí a zručností v príťažlivých podmienkach a činnostiach s predpokladaným a dlhodobým vplyvom na pozitívne hodnotové orientácie a postoje (Liba, 2010).
Ako uvádza Daley (2002, In Bebčáková a kol., 2011) okrem vnútorného uspokojenia a zážitku z vykonávanej pohybovej činnosti je jedným z činiteľov podieľajúcich sa na vytváraní vzťahu k pohybovej aktivite aj schopnosť racionálneho zdôvodnenia tejto činnosti. Medzinárodná spoločnosť športovej psychológie (ISSP) a Americký národný inštitút mentálneho zdravia dospeli k nasledujúcim záverom: -
cvičenie súvisí s redukciou stavu anxiózy (úzkosti),
-
cvičenie súvisí s redukciou stavu miernej až strednej depresie,
-
dlhotrvajúce cvičenie súvisí s redukciou v črtách ako sú neurotickosť a anxiozita,
-
cvičenie spôsobuje redukciu rôznych ukazovateľov stresu,
-
cvičenie má účinný emocionálny vplyv v každom veku u oboch pohlaví (Biddle, 1995, In Skladaný, Feč, Zusková, 2002). 16
Potreba informovanosti o dôsledkoch pravidelne realizovanej pohybovej aktivity na zdravie človeka vytvára u dospievajúcej mládeže základ jej budúceho pohybovo aktívneho životného štýlu (Bebčáková a kol., 2011). 2. 2 Aktuálny stav a problémy telovýchovného procesu
Význam telesnej výchovy bol zdôraznený už v aténskom ideály výchovy - kalokagatie, ktorý sa opieral o jednotu telesnej a duševnej výchovy človeka. Pod telesnou a športovou výchovou rozumie Sýkora (In Antala a kol., 2001, s. 8) „cieľavedomú výchovnú a vzdelávaciu činnosť pôsobiacu predovšetkým na telesný a pohybový vývin človeka, upevňovanie jeho zdravia, zvyšovanie telesnej zdatnosti a pohybovej výkonnosti, získanie základného teoretického a praktického telovýchovného vzdelania a kladných citových zážitkov z tejto činnosti“. Základnými úlohami telesnej a športovej výchovy sú osvojovanie, zdokonaľovanie a upevňovanie pohybových návykov a zručností, rozvíjanie kondičných a koordinačných pohybových schopností, nadobúdanie vedomostí z telesnej výchovy a športu a utváranie trvalého vzťahu ľudí k pohybovej aktivite, telesnej výchove a športu. Školská telesná výchova a šport súbežne rozvíja telesnú, motorickú, emotívnu, kognitívnu, sociálnu, kreatívnu a zdravotnú stránku osobnosti žiaka (Belej, 2003). Telesná a športová výchova je cieľavedomý, systematický a špecificky formatívny proces. Telesná výchova a šport by mali byť považované za nezastupiteľný prostriedok zabezpečenia harmonického a zdravého vývinu osobnosti človeka (Šulc, 2012). Povinná školská telesná výchova a šport zabezpečuje základný objem pohybovej aktivity detí a mládeže v prípade, že sa dodržujú učebné plány (týždenná hodinová dotácia), učebné osnovy a smernice o počte žiakov na hodinách telesnej a športovej výchovy. Pohybovú činnosť školskej mládeže však nemožno považovať za dostatočnú. Deficit sa môže kompenzovať záujmovou telesnou a športovou výchovou. Možnosti na to poskytuje nepovinný predmet pohybová a športová výchova, športové krúžky v školách a školské športové kluby. Pohybovú aktivitu doplňujú aj ďalšie organizačné formy záujmovej telesnej a športovej výchovy - športové súťaže, akcie a kurzy (Melicher, 2006). Vývoj a aktuálny stav telovýchovného procesu odráža celospoločenský kontext. Počet vyučovacích hodín telesnej a športovej výchovy sa menil. V roku 1990 sa zaviedli na základných a stredných školách 3 hodiny týždenne, no neskôr v roku 1994 dochádza k redukcii tohto počtu, a to na druhom stupni ZŠ a na niektorých SŠ na 2 hodiny týždenne.
17
Uher, Brtková (2004) poukazujú na fakt, že význam telesnej a športovej výchovy je často podceňovaný a pri potrebe redukcie hodín v školách sú eliminované najčastejšie tieto hodiny. Podľa pôvodného školského zákona bola týždenná dotácia hodín telesnej a športovej výchovy na štvorročnom gymnáziu v rozsahu troch vyučovacích hodín, zatiaľ čo školský zákon č. 245/2008 znížil dotáciu na tomto type školy na dve vyučovacie hodiny týždenne. Ako príklad by mohlo poslúžiť Francúzsko, kde je týždenná dotácia hodín telesnej a športovej výchovy 5 vyučovacích hodín týždenne (Bendíková, 2009). Ako uvádza Bendíková (2011a) štatistické úrady pre verejné zdravotníctvo vykazujú vzostupné hodnoty chorých žiakov, zatiaľ čo prax a skutková realita vyučovacích hodín telesnej a športovej výchovy ostávajú často nepovšimnuté a nepochopené, o čom svedčí aj reforma a súčasné zníženie počtu vyučovacích hodín menovaného predmetu na základných a stredných školách. Hoci sú v súčasnosti na viacerých školách už vhodné materiálne podmienky na vyučovanie telesnej a športovej výchovy predsa sa z roka na rok stráca jej kredit, atraktívnosť a tiež aj záujem o pohybové aktivity. Jedným z dôvodov môže byť neúmerný počet žiakov na vyučovacej hodine, čo môže byť demotivujúce nielen pre žiakov, ale aj samotných učiteľov. Ďalším dôvodom môže byť tiež to, že aj keď učiteľ môže v rámci osnov až 30-40% objemu učiva prispôsobiť záujmom žiakov, nevyužíva vždy túto možnosť správne (Bendíková, 2009). Podľa zistení Melichera (2006, s.7) z roku 1995 „nepriaznivé ekonomické podmienky“ najviac postihli oblasť záujmovej telesnej výchovy a športu a taktiež kurzové formy vyučovania. V súčasnosti sa málo využívajú možnosti nepovinného predmetu pohybová a športová výchova. Povinný letný kurz z učiva o ochrane človeka a prírody sa však v súčasnom období organizuje v každej škole. Zimné lyžiarske výchovno - výcvikové kurzy sa podľa finančných možností škôl a najmä rodičov žiakov tiež organizujú pravidelne (82,5%). Antala (2006, s. 3-4) uvádza najaktuálnejšie problémy, ktoré bude potrebné čo najskôr riešiť. Za najzávažnejšie považuje: -
znižujúci sa počet hodín povinnej telesnej a športovej výchovy (na 2. stupni ZŠ klesol ich počet z 3 na 2 hodiny týždenne), veľa hodín sa neodučí alebo odpadá,
-
klesajúca kvalita vyučovania (často nízka úroveň a rekreačný charakter),
-
časté zľahčovanie práce učiteľov (ich nedostatočné ohodnotenie, čím učitelia strácajú entuziazmus a profesionálne zapálenie pre prácu),
-
slabé spoločenské a finančné ocenenie práce učiteľov (slovenskí učitelia sú v odmeňovaní na poslednom mieste v krajinách EÚ), 18
-
slabá organizovanosť učiteľov telesnej a športovej výchovy,
-
absencia kontroly vyučovania telesnej a športovej výchovy (inšpektori, riaditelia),
-
čoraz ťažšia práca so žiakmi (časté riešenie výchovných problémov),
-
stagnujúca telesná zdatnosť a pohybová výkonnosť mládeže,
-
neuspokojivý stav telovýchovných zariadení, nedostatok vybavenia,
-
vysoký počet necvičiacich alebo oslobodených žiakov (často 30-50%),
-
nedostatočná starostlivosť o žiakov s oslabeným zdravím,
-
rezervy v pregraduálnej príprave učiteľov (vysoké školy zotrvávajú často na tradičných postupoch, pomaly implementujú nové smery a poznatky do prípravy učiteľov),
-
nízky záujem absolventov o prácu v profesii (iba 25-35% má záujem pracovať v profesii učiteľa telesnej a športovej výchovy),
-
nedopracovaný systém celoživotného vzdelávania učiteľov telesnej a športovej výchovy,
-
málo zdrojov na financovanie vedy v oblasti telesnej výchovy a športu
Problémy týkajúce sa povolania a vzdelávania budúcich učiteľov telesnej a športovej výchovy, samotného vyučovania uvedeného predmetu, prístupu niektorých učiteľov z praxe k výučbe, ktorí nie sú dostatočne zainteresovaní na zvyšovaní kvality uvedeného predmetu, nedostatočný kredit vyučovacieho predmetu telesná a športová výchova sú žiaľ aktuálne aj v dnešnej dobe Už Crum (1994) odporúčal budovať program tzv. „didaktických praktík“, ktorých cieľom by malo byť organizovať vyučovací proces tak, aby zahŕňal neustály kontakt medzi teóriou a praxou. Vhodnými témami na tieto praktiká by mali byť analýza, pozorovanie, usporiadanie a hodnotenie vyučovacieho procesu.. Starší (1997) konštatuje, že väčšina respondentov z radov učiteľov prejavila nespokojnosť s poklesom úrovne školskej telesnej výchovy a športu (neuspokojivé finančné odmeňovanie práce učiteľov, zlé podmienky v materiálnom vybavení školských telovýchovných objektov a nedostatok potrieb k vyučovaniu telesnej a športovej výchovy). Bebčáková (2000) zhrnula trendy vo vyučovaní telesnej a športovej výchovy do týchto oblastí: 1. Zmeny východiskových teoretických a filozofických prístupov k riešeniu základných problémov vyučovania telesnej a športovej výchovy - v doterajších prístupoch sa vychádzalo z esencialistickej „filozofie“ kurikula, podľa ktorej sa indivíduum môže rozvíjať iba v kolektíve. V školskej telesnej a športovej výchove sa to prejavovalo jednotne stanovenými 19
požiadavkami, pričom potreby a predpoklady jednotlivca boli v pozadí. V súčasnosti sa do telesnej a športovej výchovy integrujú názory, podľa ktorých je v centre pozornosti žiak so svojimi potrebami a predpokladmi a s požiadavkou, ktorej cieľom je umožniť mu radosť a zážitok z vykonávanej činnosti. Dôležitú úlohu má pritom zámerné pôsobenie na rozvoj kreativity a samostatnosti žiaka. V telesnej a športovej výchove by sa mal uplatňovať individuálny prístup k žiakovi so zohľadnením jeho špecifických motorických predpokladov. 2. Inovácia cieľov telesnej a športovej výchovy - dôraz by sa mal klásť na preferovanie aktívneho zdravia pomocou telovýchovnej aktivity. Do popredia by mali vystúpiť s tým súvisiace úlohy, a to: vytváranie kladného a trvalého vzťahu žiakov k pohybovej aktivite, zlepšovanie telesného, funkčného a pohybového vývinu žiakov, osvojovanie si techniky vybraných pohybových činností a získavanie teoretických vedomostí. Stanovené ciele by mali vychádzať zo zdravotného a preventívneho chápania telesnej a športovej výchovy. Nastoľuje sa požiadavka osobnej zodpovednosti každého jedinca za svoje zdravie. Nastal posun od preferencie informatívnej funkcie telovýchovného procesu k zdôrazňovaniu formatívnej funkcie. 3. Riešenie rozporov medzi záujmami žiakov a predpokladmi učiteľov na strane jednej a obsahom a podmienkami vyučovania na strane druhej - čoraz viac sa ukazuje potreba rešpektovať záujmy žiakov a ich inklinovanie k určitému obsahovému zameraniu telesnej a športovej výchovy. Priestor na to dáva výberové učivo. Postupne sa stráca záujem o niektoré tematické celky a naopak narastá záujem o nové. Vzrastá požiadavka po tzv. otvorených učebných osnovách, kde by bolo možné v praxi uplatniť viac ako 20 športov. Do obsahu telesnej a športovej výchovy patria aj teoretické poznatky, ktoré majú byť racionálnym predpokladom pre pochopenie potreby a podstaty telovýchovnej činnosti žiaka v jeho živote a tiež návodom ako racionálne využiť voľný čas. Význam teoretických poznatkov pre žiakov ešte nie je docenený a chýba aj vhodná literatúra pre učiteľov i žiakov. 4. Zameranie interakcie učiteľ - žiak na rozvoj aktivity, samostatnosti žiaka a humanizáciu telovýchovného procesu - čoraz viac je potrebné sústrediť sa na zvyšovanie aktivity žiaka, na rozvíjanie jeho samostatnosti a zodpovednosti. Mala by sa rešpektovať jedinečnosť každého žiaka, podporovanie jeho sebadôvery prostredníctvom pozitívneho hodnotenia a povzbudenia pri prípadnom neúspechu. Pri vytváraní vzťahu učiteľ - žiak sa zvýrazňuje podiel nonkognitívnych faktorov - motivácie, citového rozvoja, hodnotovej orientácie, socializácie. 5. Riadenie telovýchovného procesu - zmeny sa vyžadujú aj v systéme riadenia telesnej a športovej výchovy. Znižuje sa počet žiakov zapojených do záujmovej telovýchovnej činnosti, venuje sa malá pozornosť menej pohybovo nadaným žiakom a žiakom s oslabeným 20
zdravím napriek tomu, že ich počet pribúda. Problémy sa ukazujú aj pri zavádzaní výsledkov z vedeckých konferencií do praxe a ich následnom vyhodnocovaní, keďže chýbajú pracovníci zodpovední za oblasť povinnej a záujmovej telesnej a športovej výchovy. Belej (2003) prezentuje opatrenia prijaté v Národnom programe rozvoja športu v SR na roky 2001 - 2010, ktoré sú zacielené na riešenie nosných problémov v telesnej a športovej výchove. Ďalšie možnosti ponúka uplatnenie rozvojového projektu „Vráťme šport do škôl“ na roky 2002 - 2010 s cieľom nadviazať a uplatňovať pozitíva zo systému pred rokom 1989. Na základe vyjadrení učiteľov (Melicher, 2006, s. 8) by sa mala zlepšiť propagácia telesnej a športovej výchovy, zjednotiť kritériá na hodnotenie menovaného predmetu, inovovať smernice na zabezpečenie kurzov a potrebné je tiež vydať metodickú príručku na vyučovanie telesnej a športovej výchovy. Dobrý (2006) poukazuje na to, že vo vzdelávacích programoch na všetkých stupňoch škôl chýba medzi kľúčovými kompetenciami jedna z najdôležitejších, a to kompetencia využívať pohybové aktivity k celoživotnej starostlivosti o zdravie. Na 4. Európskom kongrese FIEP, ktorý sa uskutočnil r. 2007 v Bratislave sa vytvoril priestor na diskusiu, kde pohybová kompetencia bola priradená ku 8 kľúčovým kompetenciám a ktorej výsledkom bolo sformulovanie argumentov, zdôrazňujúcich dôležitosť pohybu a pohybovej gramotnosti: -
pohyb je nástrojom pre život a zdravie,
-
pohybová aktivita (telesná výchova, šport) je významným a nezastupiteľným fenoménom pre telesný, funkčný, pohybový rozvoj detí a mládeže,
-
pohybová gramotnosť je schopnosť využiť účelný, cielený pohyb pri nastolení, riešení rôznych pracovných, osobných, rodinných problémov života,
-
pohyb je mobilita každodenného bežného života, je súčasťou manuálnych zručností, celoživotného štýlu a prevenciou pred ochorením,
-
človek používa pohyb a zaoberá sa pohybom spôsobmi, ktoré zodpovedajú potrebám jeho života,
-
pohyb je základom špecifickej športovej činnosti, prejavom talentu, pohyb je liečbou pri mnohých poruchách zdravia,
-
žiadna iná kompetencia neprispieva k hodnote zdravia, zdatnosti, výkonnosti človeka tak, ako pohybová kompetencia: „je to spôsobilosť vykonávať dané pohyby v adekvátnej podobe podľa vzťahu k aktuálnym alebo perspektívnym ukazovateľom v celoživotnom vývoji jednotlivca. Je jedným z významných ukazovateľov vývoja a rozvoja osobnosti, so širokým sociálnym a zdravotným rozmerom" (Labudová, 2007). 21
Rozhodnutie učiteľa o poňatí a výbere učiva vo vyučovacom predmete telesná a športová výchova by malo vychádzať z cieľov školskej telesnej výchovy z podmienok a materiálneho vybavenia, ktoré je príslušná škola schopná poskytnúť. Učiteľ by mal pri tomto rozhodovaní brať do úvahy aj ontogenetický vývoj a záujmy samotných žiakov. Podľa Dvořákovej (2007) existuje mnoho činiteľov, ktoré ovplyvňujú priebeh didaktického procesu a jeho efektívnosť. Sú to napríklad spôsob verbálnej aj neverbálnej komunikácie učiteľa so žiakmi, prenos kompetencií, spôsob diagnostiky, hodnotenia atď. Mužík a Dobrý (2008) sa zamýšľajú nad tým, aké parametre by mala spĺňať kvalitná telesná a športová výchova. -
kladie dôraz na znalosti a zručnosti vzťahujúce sa k celoživotnej pohybovej aktivite,
-
definuje čo by mal žiak vedieť a robiť,
-
udržiava žiakov aktívnych počas celej vyučovacej hodiny,
-
ponúka výber z rôznych pohybových aktivít,
-
vychádza v ústrety potrebám všetkých žiakov, obzvlášť tým, ktorí nie sú pohybovo nadaní,
-
využíva kooperačné pohybové aktivity,
-
rozvíja sebadôveru žiaka, nepripúšťa ponižovanie,
-
hodnotí žiakov podľa toho, ako sa približujú k svojim cieľom, nie podľa toho, či dosahujú absolútne štandardy,
-
podporuje pohybovú aktivitu mimo školy,
-
vedie žiakov k sebaovládaniu, k formulovaniu krátkodobých realizovateľných cieľov, sebapozorovaniu,
-
sústreďuje pozornosť stredoškolákov na prechod k pohybovo aktívnemu životnému štýlu dospelých,
-
zameriava sa na spoluprácu, fair play a účasť na pohybových aktivitách,
-
poskytuje žiakom radostnú skúsenosť.
V súčasnosti je telesná a športová výchova na Slovensku rozdelená do štyroch hlavných modulov: 1. Zdravie a jeho poruchy 2. Zdravý životný štýl 3. Telesná zdatnosť a pohybová výkonnosť 4. Športové činnosti pohybového režimu. Každý modul má svoje zameranie a ponúkaný pohybový obsah (Argaj, 2011). 22
Čo sa týka zahraničia, Dobrý (2011) uvádza niektoré myšlienky, ktoré hlása a požaduje americká organizácia NASPE (National Association of Sport and Physical Education): -
na ZŠ by mala byť výuka v trvaní 150 minút na SŠ 225 min.,
-
maximálny počet žiakov na hodine by mal byť na ZŠ 25 a na SŠ 30 žiakov,
-
všetci žiaci by mali byť do vyučovania začlenení, a to bez ohľadu na ich zručnosti, telesnú zdatnosť, pohlavie atď.,
-
každý učiteľ by sa mal pri pohybových aktivitách usilovať o maximálne zapojenie všetkých žiakov,
-
materiálne vybavenie by malo umožňovať, aby všetci žiaci mohli byť súčasne pohybovo aktívni,
-
hodnotenie výsledkov učenia by malo žiakov pozitívne motivovať k ďalšiemu zvyšovaniu pohybovej aktívnosti,
-
každá škola by mala disponovať plnohodnotným zariadením, ktoré by žiaci mohli využívať v rámci záujmových športových a rekreačných programov,
-
pohybové aktivity by sa nikdy nemali používať ako trest.
Podľa Bebčákovej a kol. (2011, s.13) „materiálne podmienky, vybavenosť školskej telocvične a ostatných cvičebných priestorov pôsobia jednoznačne motivujúco na mladú generáciu. Ak sa k tomu pridá erudovanosť, odbornosť a empatický prístup učiteľa telesnej a športovej výchovy, je možné ovplyvniť a formovať vzťah žiakov k celoživotnej pohybovej aktívnosti“.
23
