Zničenie Babylona časť 1/2 - Izrael a osud Iraku Opis prednášky Rogera Liebe z 18. 10. 2003 Milí bratia a sestry, milí priatelia, pod názvom „Zničenie Babylona“ sa dnes chceme zaoberať témou Izrael a osud Iraku. Budeme sledovať štyri kapitoly Starého zákona, ktoré túto udalosť podrobne opisujú. Sú to 13. a 14. kap. u Izaiáša, napísané v roku 740 pr. Kr. a Jeremiáš 50 – 51 kap., ktoré pochádzajú z r. 582 pr. Kristom. Na úvod chcem zhrnúť, o čo v dnešnej prednáške pôjde. Iz.13 – 14 a Jer. 50 – 51 popisujú úplný zánik babylonskej krajiny, tak že už nikdy nebude môcť byť obývaná. Toto sa má stať v období, keď sa židovský národ navracia späť do krajiny otcov po tom, ako bol rozptýlený po celom svete. Tento proces sledujeme v dejinách od roku 1882. Vtedy sa začala prvá prisťahovalecká vlna Židov, ktorá pokračuje dodnes. Židia v Babylone budú vyzvaní, aby pred touto udalosťou, ktorou je zničenie Babylona, opustili krajinu, buď prostredníctvom úteku, alebo prostredníctvom vysťahovania sa. Spoločenstvo mnohých národov bude odteraz viesť proti Babylónii vojnu. Spustošenie Babylona sa má udiať v mnohých fázach. Pri definitívnom spustošení budú hrať veľmi významnú úlohu Médovia, ako ďalej uvidíme aj Kurdovia a ďalší národ zo severu. Súd nad Babylonom je varovanie pre celý svet, ktorý si rovnako zaslúži Boží súd. Udalosti v Babylone nabádajú celý zvyšok ľudstva, aby sa obrátil k Bohu. Proroctvo o Babylone ukazuje na hodnovernosť Biblie. Ona je Božím Slovom určeným pre ľudstvo. Musím ešte objasniť jednu vec. Zoberte si do ruky biblické komentáre o Izaiášovi a Jeremiášovi a pozrite sa, čo sa tam o týchto kapitolách hovorí. Často sa tvrdí, že proroctvá v týchto kapitolách sa naplnili pri dobytí Babylona Peržanmi v r. 538 pr. Kr. Takéto vysvetlenie však rozhodne nesúhlasí. Peržania vtedy mesto Babylon nezničili. Bol to iba prevrat. Nezničili ani krajinu. Vtedy sa odohralo iba niekoľko krátkych bojov. Peržania prevzali úradný aparát Babylona a preto je tiež pochopiteľné to, že Daniel, mal naďalej vysoké postavenie v ríši babylonskej (Daniel 1-5), aj potom v ríši Perzskej (Daniel 6). Územie okolo niekdajšieho mesta Babylon je dodnes obývané. Mesto Al Hillah, ktoré sa nachádza niekoľko kilometrov od niekdajších ruín má dnes, odhadom 215 000 obyvateľov. Toto mesto bolo počas stredoveku postavené práve z kameňov ruín. Krajina babylonská je obývaná dodnes. Židia vtedy nemuseli z krajiny utekať. Mohli sa vysťahovať postupne a vrátiť sa do zeme svojich otcov. Vysťahovanie Židov sa teda nezačalo pred dobytím Babylona, ako píše Jeremiáš, ale po ňom. U Izaiáša 13 - 14 a Jeremiáša 50 - 51 nie je o Peržanoch, ktorí hrali pri dobytí Babylona významnú úlohu, ani jedna zmienka, ale v tejto kapitole ide výslovne o Médov, ktorí boli predkovia dnešných Kurdov. Teraz niekoľko poznámok k Iraku v 20. a 21. storočí. Táto krajina ohrozovala bezpečnosť celého sveta, predovšetkým však Izraela. Keď hovoríme o Iraku, musím objasniť, aké má súvislosti Biblický pojem Babylonia. Babylonská svetová ríša sa postupom času náramne rozšírila. Stred územia Babylona bol od južného Iraku až po Bagdad na severe. To bol vždy, v staroveku, stred územia Babylona. Keď teda skúmame proroctvo o Babylone, musíme mať na zreteli predovšetkým toto územie. Biblia totiž hovorí na mnohých miestach, o Asýrii, o Asure, ktorého jadro sa nachádza v dnešnom severnom Iraku, severne od Bagdadu, na území starovekého mesta Ninive, Kalach, Asur. Na základe Biblie teda rozumieme, že budúcnosť severného Iraku sa mala odlišovať od budúcnosti južného Iraku. Ešte pristúpme k vysvetleniu niekoľkých výrazov. Vo svojich Bibliách nájdete slová Bábel, Babylon, Babylónia. Ako máme týmto slovám presne rozumieť? Bábel, hebrejská výslovnosť - Bawel je slovo, ktoré označuje buď mesto v južnom Iraku, kde bola postavená babylonská veža, alebo okolitú krajinu, teda južnú časť dnešného Iraku až po mesto Bagdad. Slovo Babylon je jednoducho grécka forma hebrejského Bawel a označovala buď mesto, alebo krajinu. V nemčine napr. máme výraz Babylónia, ktorý predstavuje vždy len krajinu. V hebrejskom texte Starého zákona nájdeme iba výraz Bábel, čo chápeme ako Bábel, Babylon alebo Babylónia. Teda v jednotlivých prípadoch musíme rozhodnúť, či sa jedná o mesto, alebo krajinu, čo síce z hebrejského textu nie je jasné, ale vyplýva to z kontextu. Po tomto vysvetlení, ktoré by mohlo nejakým spôsobom objasniť zmätenie jazykov v Babylone, sa pýtame na význam Babylónie. Babylónia je kolíska civilizácie. Pravdepodobne ste sa v škole učili o tom, že najstaršou mimoriadne vyspelou kultúrou bola kultúra Sumerov, ktorí obývali územie južného Iraku, môžeme teda povedať, že toto územie je kolískou civilizácie celého sveta. Je známe, že Abrahám, praotec Izraelitov, pochádza práve z Babylónie, z mesta Úr v Chaldejsku. Môžeme teda povedať, že toto územie je i pôvodným územím Izraela. Spájame to s vyššie uvedenou poznámkou, že v našej dobe sa Irak prezentoval ako nebezpečenstvo, všeobecne pre celý svet, no predovšetkým pre Izrael. Je to veľmi zaujímavé vzhľadom na to, že táto oblasť je kolískou celého sveta i pôvodom Izraela. Po potope prežili Noach, Sem, Cham, Jafet so svojimi rodinami. Ich potomkovia sa nechceli podľa príkazu Božieho rozptýliť po celom svete, ale rozhodli sa usadiť na juhu Iraku a vybudovať tam akési kultúrne centrum. Tak došlo k vybudovaniu
1
mesta Babylon a babylonskej veže. Bola to akási revolta, vzbura proti Bohu. Boh na to odpovedal tým, že zmiatol jazyky, v dôsledku čoho sa títo prapôvodní obyvatelia rozdrobili do rôznych kmeňov, ktoré sa usadili na rozličných miestach v závislosti od jazyka, ktorým hovorili. Tak vznikla skupina jafetitov, ktorí sa vysťahovali do Európy, chamiti, ktorí odišli do Afriky, atď, až došlo k osídleniu celého sveta. Možno sa spýtate, keď sa tieto udalosti stali zhruba povedané pred 5000 rokmi, ako je možné vysvetliť, že dnes je na svete približne 6 miliárd ľudí. Teda v časovom úseku niekoľko tisíc rokov počet obyvateľov zeme narástol z 8. ľudí, teda Noacha, jeho synov a ich manželiek iba na 6 miliárd. To nepredstavuje žiaden problém. Keď vychádzame z približne rovnakého nárastu počtu obyvateľstva ako dnes a berieme na vedomie, že boli vždy vojny, hrozné epidémie atď, potom je možné, že za 5000 rokov narástol počet obyvateľov z 8 ľudí na 6 miliárd. V matematike existuje vzorec, ako sa to dá vypočítať. Oveľa väčší problém majú ľudia, ktorí veria, že ľudstvo je tu niekoľko stotisíc, alebo miliónov rokov. Tí by nám museli nejakým spôsobom vysvetliť, prečo je na svete iba 6 miliárd ľudí. Keď budú argumentovať tým, že boli ustavične decimovaní, potom by nám museli vysvetliť, kde sa nachádzajú všetky tie prehistorické pohrebiská. Žiadne sa totiž nenašli. Máme tu teda Babylon, prvopočiatok sveta. Poďme ďalej do dejín. Okolo r. 2000 pr. Kr. žil Abrahám, praotec Izraela, v Babylonii, v chaldejskom meste Ur, ktorého obyvatelia uctievali modly. V tomto meste bola vykopaná napodobenina schodovitej babylonskej veže (tu vidíte niečo z jej pozostatkov) a bol tu uctievaný boh mesiaca. Obyvatelia Uru teda uctievali stvorené veci, alebo prírodu. Náhle sa zjavil Abrahámovi Boh, Boh všetkej tej nádhery, všetkého stvorenstva. (1. Moj. 11, 31 – 1. Moj. 12, 3). Povolal Abraháma, aby opustil túto kultúru, ktorá slúžila iným bohom a aby odišiel do krajiny nazvanej zasľúbená zem. Abrahám poslúchol Božie volanie, obrátil sa k modlám chrbtom a rozhodol sa nasledovať pravého Boha. Jeho potomkovia vytvorili národ, vyvolený národ Izrael. V roku 1004 pred Kr. dobyl kráľ Dávid mesto Jeruzalem a vytvoril z neho hlavné mesto Židov. Jeho syn Šalamún vybudoval na vrchole hory prvý chrám, Šalamúnov chrám. Podľa zákona Mojžišovho, 5. Moj. 12: 13-14 smel mať židovský národ len jednu svätyňu, a tento jediný svätostánok bol vybudovaný na základe Bohom zjavených proroctiev na hore Sion. Teraz sa chceme pozrieť na osud Jeruzalema, mesta Božieho, vo vzťahu k mestu Babylon, mesta cudzích bohov. Šalamúnov svätostánok mal byť chrámom, ktorý svedčí, že existuje len jeden pravý Boh. Pohania mali veľa bohov a veľa chrámov. Izrael mal mať len jeden chrám ako dôkaz existencie jediného pravého Boha, ktorý nie je súčasťou prírody, ale večný, nemenný Boh. Ako možno viete, na konci svojho života Šalamún opustil jediného Boha a začal uctievať modly okolitých národov. Národ izraelský ho nasledoval po tejto ceste. To bola podľa náboženských kritikov modloslužba. Uctievanie stvorených vecí namiesto Stvoriteľa je modloslužba. Už proroci oznamovali: Ak sa neobrátite k jedinému pravému Bohu, budete niesť ťažké následky. Budete sa musieť vrátiť späť do Babylona, do krajiny bohov, odkiaľ vyšiel váš praotec Abrahám. Už Mojžiš, asi v roku 1520 pred Kr. vo svojej záverečnej reči na konci putovania po púšti oznamoval, že dôjde k vyhnanstvu a bude to trest Boží. 5. Moj. 28:36: „Hospodin zavedie teba i tvojho kráľa, ktorého ustanovíš nad sebou, k národu, ktorý si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, a tam budeš slúžiť iným bohom z dreva a kameňa.“ To je vyhnanstvo, exil v cudzej krajine. Modloslužba židovského národa dosiahla vrchol v r. 600 pred Kr. a tým naplnili mieru. Presne v tomto čase získal svetovládu babylonský kráľ Nabuchodonozor. Pritiahol so svojou armádou a zničil židovský štát v Izraeli, zničil mesto Jeruzalem. Zo Šalamúnovho chrámu zostal prach a popol. Babylon kontra Jeruzalem. Presne v čase od 608 – 538 pred Kr. trvala svetová babylonská ríša. V r. 608 bola asýrska svetovláda definitívne donútená padnúť na kolená, kedy sa svetovou veľmocou stali nepriatelia Asýrie, Babylončania. Presne v tomto čase 70 ročnej svetovlády sa odohralo zajatie Židov v Babylone, 605 – 538. Jeremiáš, prorok z tohoto obdobia napísal nasledovné: Jeremiáš 25:11: „Celá táto krajina bude zboreniskom a pustatinou a tieto národy budú sedemdesiat rokov slúžiť babylonskému kráľovi. Po uplynutí sedemdesiatich rokov potrestám za ich vinu babylonského kráľa i ten národ.“ Biblia nikde nehovorí, že židovské zajatie potrvá 70 rokov, no hovorí, že obdobie Babylona a babylonskej ríše bude trvať 70 rokov a to sa v dejinách doslovne naplnilo. V tomto čase sa udiali štyri deportácie Židov zo zasľúbenej zeme do Babylona. V r. 605 boli Židia prvýkrát odvlečení do zajatia, pričom sa dostal do zajatia i Daniel. (Daniel 1:1 a nasledovne.) V r. 597 bolo druhé zajatie, bol zajatý prorok Ezechiel. (Ezechiel 1:1 a nasledovne.) Rok 586 pr. Kr. bol najhorší rok, v ktorom bol zničený Jeruzalem a Šalamúnov chrám. Bol to rok najmohutnejšej deportácie Židov. Udialo sa ešte štvrté, v r. 582 pr. Kr. O tom je zmienka iba u Jeremiáša 52. kap. To bolo ešte jedno z menších zajatí. Kruh v dejinách sa teda uzatvára. Videli sme Abraháma, praotca Izraela, ktorý žil medzi modloslužobníkmi v Babylone. Zjavil sa mu Boh a tak vyšiel z tejto krajiny a odišiel do zasľúbenej zeme, aby sa tam stal svedkom živého Boha. Abrahámovi potomkovia nasledovali tohto jediného Boha a slúžili mu. No napokon sa i oni od Neho odvrátili a začali uctievať stvorenie, teda nepravých bohov, ktorých predstavujú v prírode nejaké kozmické sily. Keďže sa ako celok nechceli
2
od nich odvrátiť, museli sa navrátiť späť do Babylona, do zeme, ktorá uctievala modly. Je pozoruhodné, ako môžeme v dejinách vypozorovať Boží plán. Táto babylonská vojna ktorú viedol Nabuchodonozor proti Jeruzalemu nie je rozprávka, alebo mýtus. Po skončení šesťdňovej vojny sa mohli robiť vykopávky v židovskej štvrti východného Jeruzalema, a tu boli objavené tiež archeologické nálezy z obdobia asi 600 pred Kristom (tu vidíte ukážku. Táto veža nemohla už viacej odolávať babylonskej armáde. Našiel sa tiež popol ako pozostatok vtedajšieho vypálenia Jeruzalema a tu napravo dokonca hroty šípov, ktoré sa používali pri boji v Jeruzaleme). Teda existujú aj takéto hmatateľné historické dôkazy. Nedokážeme si ani predstaviť, čo predstavovalo babylonské zajatie. Babylon, mesto modiel, na vrchole a Jeruzalem, mesto živého Boha v prachu zeme. V tomto období, keď sa Židia nachádzali v zajatí medzi Tigrisom a Eufratom, bol napísaný Žalm 137:1: „Pri riekach babylonských, tam sme sedávali a plakávali, keď sme sa rozpomínali na Sion.“ Sion je chrámový vrch v Jeruzaleme. Ale stalo sa tak, ako prorokoval Jeremiáš. V r. 538 pred Kr. sa vyhnanstvo skončilo a bola ukončená aj svetovláda Babylonskej ríše. Babylon bol dobytý Médmi a Peržanmi, ktorí následne vybudovali ríšu siahajúcu od Afriky až po Indiu. K dobytiu Babylona stačilo len niekoľko malých bojov. Je známe, že mesto Babylon bolo dobyté prostredníctvom prevratu. Kráľ Balsazár bol zabitý na svojej poslednej hostine. Perzský kráľ Kýros bol Židom naklonený. Dal im povolenie odísť späť do vlasti, ako je to napísané u Ezdráša 1. Odteraz mala byť vlasť Židov iba perzskou provinciou, ale predsa len poloautonómnou. Vtedy sa vracali desaťtisíce Židov, vrátane žien a detí, späť do svojej vlasti, ako o tom čítame v Ezdrášovi 2. Prvé čo začali budovať, keď prišli do Jeruzalema, na Sion, nebolo me sto. Na pozostatkoch starého chrámu začali budovať nový chrám. Tí, ktorí sa navracali späť domov, si uvedomovali: ideme do zeme Izraela, aby sme sa stretli s prichádzajúcim Mesiášom. Proroci príchod zasľúbeného Vykupiteľa podrobne oznamovali. Daniel v zajatí dokonca uvádza čas príchodu zasľúbeného Mesiáša. Keď prepočítame 69 prorockých týždňov, dostaneme sa do 1. storočia po Kristovi. A práve vtedy sa mal zjaviť Mesiáš. Nemal sa však narodiť v Babylone, ale v Betleheme, v krajine Izraela. Micheáš 5:1. Je prirodzené, že mnohí majetní Židia zostali v Babylone. Mali vystavené honosné obydlia a cítili sa tam dobre. Nechceli začínať od nuly, ako mnohí z tých, ktorí odchádzali z Babylona, ale chceli byť tými, ktorí budú finančne a inak podporovať poloautonómny štát Izrael, podobne ako to robia v súčasnosti mnohí americkí Židia. V určený čas napokon prišiel Ježiš zvaný Mesiáš. Narodil sa v Betleheme a svojím narodením naplnil viac ako 300 prorockých predpovedí zo Starého zákona. Vidíme to veľmi zreteľne. Spomínam si, keď som ako dospievajúci chlapec čítal v jednej knihe ktorú napísal americký Žid John Meldau, že existuje viac ako 300 proroctiev. Vo svojej knihe však nepojednáva o všetkých, ale len o časti z nich a doteraz som neobjavil žiadnu knihu, ktorá by písala o všetkých. Začal som si teda robiť zoznam, označoval som si jednotlivé proroctvá 1. 2. 3..., prečítal som systematicky celý Starý zákon a vždy keď som natrafil na takýto verš, zapísal som si ho do svojho zoznamu. Dostal som sa k číslam 299, 300, 301, 302. To ma ako 16 ročného naplnilo úžasom, keď som sa presvedčil, že Biblia je taká dôveryhodná. Tento argument som vždy používal v diskusiách s učiteľmi a spolužiakmi na gymnáziu, kde som študoval a nikto proti tomu nedokázali nič namietať. To moju mladú vieru veľmi kladne ovplyvnilo a upevnilo. V r. 32 po Kr. bol pán Ježiš Kristus ukrižovaný Rimanmi po tom, čo ho najvyšší súdny dvor Izraela, sanhedrín, odsúdil. A tak zomrel Mesiáš na vrchu Golgata pred bránami Jeruzalema. Ale i to proroci predpovedali, ako aj dôsledky odmietnutia Mesiáša. Jedným z nich malo byť zničenie Jeruzalema, chrámu a zánik židovského štátu. Už Mojžiš napísal okolo r. 1560 pred Kr., v 3. Moj. 26:31, slová, ktoré povedal Boh: „Vaše mestá zmením na rumovisko a spustoším vaše svätyne; nechcem voňať vaše obete príjemnej vône.“ Toto sa naplnilo asi v r. 70 po Kr. Ďalším dôsledkom malo byť roztrúsenie Židov po celom svete a Mojžiš o tom napísal v 5. Mojž.28:64. Tu najprv vidíme proroctvo o babylonskom zajatí, verš 36. Ďalej, ale verš 64 oznamoval druhé vyhnanstvo, ktoré malo mať celosvetový rozmer. „Hospodin ťa rozptýli medzi všetky národy od jedného konca po druhý koniec zeme a budeš tam slúžiť iným bohom, z dreva a kameňa, ktorých si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia.“ To nie je exil v Babylone. Rozptýlim ťa medzi všetky národy. Skutočne v priebehu jedného storočia boli Židia rozptýlení na všetkých päť kontinentov. Ale všimnime si. V druhej vojne Rimanov proti Židom obzvlášť utekali vo veľkom počte do krajiny Babylona. V r. 70 a 135 po Kristovi si uvedomili, že musia čo najrýchlejšie opustiť územie Rímskej ríše. Babylon ležal v bezprostrednej blízkosti a mimo dosahu Rímskej ríše. Keby boli prišli na územie dnešného Švajčiarska, nebolo by to nič platné, pretože takisto aj toto územie bolo súčasťou Rímskej ríše. Toto viedlo k tomu, že vtedy viac ako milión Židov utieklo do Babylona. A tak sa Babylon stal centrom židovskej učenosti a to až do stredoveku, do 10. – 11. storočia. Teraz rozumiete, prečo sa Talmud, najdôležitejšie teologické dielo po biblického židovstva nazýva babylonský Talmud. Jeho najväčšia časť bola totiž napísaná v Babylone, čo je terajší Irak. (práve vidíte jednu stranu z babylonského Talmudu.)
3
Niekoľko poznámok o osude Židov v Babylone. V r. 581 došlo k prenasledovaniu Židov v Babylone a Perzsku. V r. 634 len niekoľko rokov po Mohamedovej smrti si islamské náboženstvo podmanilo Babylon. V r. 800, 850 došlo k ťažkému daňovému zaťaženiu Židov, obmedzeniu slobody bývania, boli prinútení nosiť na oblečení žltú hviezdu. V r. 1000 bolo zas ťažké utláčanie Židov. V r.1333 zničenie synagógy v Bagdade, pričom bolo Židom odcudzené veľké množstvo majetku. Obzvlášť kruté obdobie bolo v r. 1750-1830 pod islamskou, tureckou vládou. Boli prijaté rozsiahle protižidovské opatrenia. V tomto čase mnohí Židia utiekli do Perzie a Indie, i ešte ďalej do diaspory, došlo k veľkému rozptýleniu. Všimnime si Babylon v 21. storočí. V 1. svetovej vojne spojenci rozbili osmanskú ríšu. Osmanská ríša bola turecká ríša, ktorá ovládala celý Blízky východ. Pretože Turci sa vtedy postavili na stranu Nemecka, spojenci bojovali proti Osmánom a zničili ich ríšu. Na území Babylona bol Angličanmi dosadený kráľ Feisal I. 1923-1933. V tomto čase žilo v Iraku ešte približne 150 000 Židov. Niektorí z nich boli potomkovia Židov, ktorí boli do Babylona dovlečení Nabuchodonozorom pred 2500 rokmi, no nevrátili sa späť do Zasľúbenej zeme. Teda babylonské zajatie od čias Nabuchodonozora, až do súčasnosti. V r. 1932 bol založený Irak. Irak sa mal stať autonómiou. V tomto roku totiž toto územie obdŕžalo nezávislosť od Anglicka. Ale práve v rokoch 1933 – 1939, keď sa stál kráľom Ghazi I., Feisalov syn, bol v Iraku veľmi populárny Hitler. Nemecký vyslanec v Iraku, Fritz Grobba, bol veľmi obľúbený v akademických kruhoch. Bola tu teda „os zla“ nacistickej Európy v islamskom svete a obzvlášť v Iraku. Dôsledkom bol: 1.jún 1941: Prenasledovanie a masové vraždenie Židov v Bagdade. Táto udalosť hlboko otriasla židovstvom v Babylone. Viedlo to k tomu, že Židia založili sionistickú tajnú organizáciu, ktorá mala umožniť Židom utiecť z Bagdadu. Pozrime sa na súvislosť Stredného východu s Európou. Strašné obdobie pre Židov v Iraku spolu s obdobím nacistickej Európy, kedy bolo v Európe zničených 6,5 milióna Židov. Jedna tretina Židov z celého sveta bola vyvraždená. Tieto šokujúce udalosti pôsobili negatívne na pôrodnosť. Potom ako priamy dôsledok tohto strašného obdobia nacizmu prišlo 14.mája 1948 k založeniu štátu Izrael. Civilizované národy sa vyjadrili: „Teraz je potrebné absolútne a bezprostredné riešenie židovskej otázky.“ A tak došlo k tomu, čo by inak nebolo možné, k založeniu štátu. Ben Gurion vyhlásil v to piatkové popoludnie o 4.hodine:„Tu štát Izrael, uplynulo 2000 rokov. Keď nastane Bohom určený čas, nikto mu nemôže odporovať.“ Tieto slová mohol v rozhlase počuť celý svet. Boh hovorí u Ezechiela 36:24, slová, ktoré boli napísané v babylonskom zajatí: „Poberiem vás z národov, zhromaždím zo všetkých krajín a dovediem na vašu pôdu.“ Islamský svet sa s obrovským hnevom postavil proti návrhu riešenia, ktorý predložili civilizované národy. Vyhlásili: V prípade, že bude štát založený, ihneď ho vyhladíme. V noci z piatka na sobotu, 15.mája 1948, Irak napadol Izrael, jeden deň po založení štátu, v spojení s Jordánskom, Sýriou, Libanonom, Egyptom, Saudskou Arábiou a Jemenom, s cieľom vyhladiť židovský národ. Bol to zázrak, po jednom roku Izrael prežil a stal sa víťazom, získal zem. Hoci vtedy nemali riadnu armádu, sotva vlastnili nejaké ťažké zbrane, mali 4 lietadlá, z ktorých 2 stratili po jedinom dni boja. Potom im prišlo na pomoc veľké množstvo oficiálnych armád a napokon sa im podarilo zvíťaziť. To čo sme doteraz videli, chceme teda zaradiť do biblického plánu záchrany. Biblia celkom jasne prorokovala rozptýlenie Židov, ale tiež ich konečný návrat a to takto. Biblia totiž hovorí o príchode Mesiáša, v dvoch rozličných podobách. Prvý raz je to príchod trpiaceho Mesiáša a druhýkrát príchod víťazného Mesiáša. Ako môžeme tieto dva rozličné popisy zlúčiť? Celkom jednoducho. Sú to totiž dva rozličné príchody jedného a toho istého Mesiáša. V súvislosti s príchodom trpiaceho Mesiáša hovoria proroci, že v dôsledku odmietnutia trpiaceho Mesiáša budú Židia rozptýlení po celom svete. V súvislosti s opisom víťazného Mesiáša objasňujú proroci to, že v čase pred týmto príchodom, dôjde k návratu Židov rozptýlených po celom svete do vlasti otcov. Aký je teda zmysel „medziobdobia“ medzi 1. a 2. príchodom Mesiáša? To si môžete prečítať u Izaiáša 49, kde Boh hovorí Mesiášovi: „Málo mi je, že si mi služobníkom na pozdvihnutie kmeňov Jákobových a na navrátenie zachránených z Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až po koniec zeme.“ Čas medzitým mal byť veľkou príležitosťou pre nežidovské národy. Sme si vedomí, že presne v čase od prvého príchodu Krista až po dnes, kedy sa Židia vracajú späť, zasiahlo evanjelium všetkých 5 kontinentov, všetky národy sveta, no ešte nie všetky kmene a jazyky. Avšak Pán Ježiš hovorí vo svojej reči „o konci sveta“ v Matúšovi 24 a to, že skôr, ako príde koniec, evanjelium bude hlásané všetkým národom na svedectvo. Nie všetkým kmeňom, alebo všetkým jazykom, ale všetkým národom. V gréčtine slovo národy predstavuje najväčšiu národnú jednotu, alebo najvyšší stupeň spoločenskej jednoty, teda jeden národ. Ľud je menší ako národ. Rusko je jeden národ, ale pozostáva z mnohých
4
kmeňov. Všetky národy by mali počuť evanjelium a to sa aj deje, ale iba v 20. storočí, v čase, keď sa Židia vracajú späť. Keď príde Mesiáš, vybuduje svoje kráľovstvo spravodlivosti a pokoja. Žijeme vo veľmi zvláštnom období. Je to čas naplnený zmenami a Biblia ho nazýva čas konca. Všimnime si teda obzvlášť obdobie od r. 1882, prvé prisťahovanie Židov do vlasti otcov. Koniec času netrvá jeden týždeň, jeden rok, alebo jedno desaťročie, ale viac ako 120 rokov a proroci predpovedali rozličné udalosti, ktoré sa majú v tomto období odohrať, ešte pred druhým príchodom Pána Ježiša Krista, ako víťazného Mesiáša. Sem patria i tieto proroctvá o páde Babylona, ako uvidíme neskôr. Koniec času podľa Jeremiáša 50 – 51 a Izaiáša 13 - 14 vyzerá nasledovne: Je to obdobie, kedy sa Židia navracajú do zeme otcov, počnúc r. 1882. Je to čas, kedy Židia utekajú z Babylona. Mnoho ich prešlo, napríklad cez Schatt al-Arab do Perzie a odtiaľ šli ďalej. Iracká vláda vtedy nemohla hranice jednoducho hermeticky uzavrieť. Bolo to zlé, že Židia utekali a už neplatili žiadne dane. Predstavte si, keby dnes utekali z Nemecka, bolo by posledné daňové obdobie pre Nemecko stratené a to by predstavovalo veľké finančné škody. Ale Biblia hovorí u Jeremiáša 50:8 celkom zreteľne: „Ujdite z Babylonu, vyjdite z Chaldejska.“ A v Jer. 51:6: „Ujdite z Babylonu - každý nech si zachráni život - aby ste nezahynuli pre jeho neprávosť, lebo toto je čas pomsty Hospodinovej, odpláca mu jeho činy.“ Alebo Zachariáš 2:7, alebo 11 podľa rôzneho vydania Biblie, kde prorok v čase po babylonskom vyhnanstve píše: „Hej, zachráňte sa na Sion, vy, ktorí bývate pri dcére babylonskej!“ Z tohto obdobia kedy utekali vyberiem príhodu z jednej letnej noci v r. 1947. (Vidíte lietadlo, ktoré pristálo na melónovom poli v blízkosti Bagdadu bez vedomia vlády.) Nastúpilo doňho 50 Židov a lietadlo odletelo do vtedajšej Palestíny. Všetci vystúpili, lietadlo sa vrátilo späť a znova pristálo. Takto to prebiehalo počas dlhšieho obdobia. No zrazu došlo k neočakávanému zvratu. Purím, 2. marec 1950. Sviatok Purím má pôvod v knihe Ester, z obdobia, keď všetci Židia v Perzskej ríši s rolohou od Indie po Afriku, mali byť na žiadosť Hámanovu vyhladení. Ale Boh obrátil osud Židov v ich prospech a tak sa od toho času až doteraz medzi Židmi každý rok oslavuje v synagóge tento sviatok dva po sebe nasledujúce dni. Pre Židov to bol vždy veľmi radostný sviatok, ale Purím 2. marca 1950 bol pre Židov žijúcich v Iraku dvojnásobne radostný, pretože náhle sa do synagóg dostala správa: „Iracká vláda dáva oficiálne povolenie: všetci Židia, ktorí chcú, majú možnosť sa z Iraku vysťahovať.“ Tawfiq Suweidi, vtedajší panovník, povedal: „Židia sa môžu vysťahovať. Podmienkou je, že sa zrieknu irackého štátneho občianstva.“ Po dobre zvážených dôvodov ich odišlo vtedy len 7-10 000. Tí nech zaplatia dane a potom máme pokoj. Áno, máme v Jer. 50:8b tieto slová: „Vyjdite z Chaldejska.“ To nie je to isté ako útek v 8a. To je príkaz k vysťahovaniu. Takisto Izaiáš 48:20a: „Vyjdite z Bábela.“ Vysťahovať sa chcelo 95 percent, tým sa rozhodlo i pre stratu z hodnoty svojho majetku o 90 percent. Bolo to tak, pretože svoje domy a majetok mohli predať iba za 10 percent z celkovej hodnoty. (Tu vidíte Židov z bagdadskej synagógy.) Väčšina z nich sa vtedy chcela vysťahovať. Celé to však malo jeden háčik. Tawfiq Suweidi povedal: „Tento imigračný zákon je platný do 9. marca 1951.“ V tomto veľmi krátkom čase malo dôjsť k transportu 104 000 Židov. Pre štát Izrael to bolo v tom čase nemožné. Už som objasnil, že v r. 48 a 49 prechádzal mladý štát Izrael cez vojnu, ktorá mu hrozila záhubou. Nemali takmer žiadne lietadlá a na viac v r. 1951 mali prijať taký veľký počet chudobných Židov, ktorí sa chceli vysťahovať, čo bola nemožná vec. Potom došlo ku katastrofe. V Iraku došlo k prevratu. V septembri 1950 bola vláda Suweidiho, ktorý dal povolenie k vysťahovaniu, zvrhnutá známym antisemitom Saidom Nurim a dnes vieme, že existoval tajný plán na vybudovanie koncentračného tábora v irackej púšti, kde mali byť Židia zahladení. Nenávisť Saida Nuriho k Židom bola veľmi dobre známa. Medzi babylonskými Židmi vládlo napätie a strach. Väčšina Židov bývala vtedy v Bagdade a južne od Bagdadu. Preto som schválne použil výraz babylonskí Židia a nie irackí Židia. Krátko pred určeným dátumom, 9. marca 1951 boli v Iraku ešte desaťtisíce Židov. Iracké občianstvo už stratili a čakali na vysťahovanie do Izraela. Potom nadišiel 10. marec. Vysťahovanie pokračovalo. Nikto nevedel prečo. Nastala iba jedna zmena. Odteraz bol všetok majetok skonfiškovaný. Dnes vieme, aký bol úmysel Saida Nuriho. Chcel zasadiť mladému štátu Izrael tvrdý úder tým, že prostredníctvom masového prijímania úplne nemajetných ľudí malo dôjsť k úplnému rozvratu hospodárstva Izraela. Vo februári 1952 došlo k ukončeniu vysťahovania. Každý Žid, ktorý sa chcel vysťahovať, mal možnosť ísť. Celé toto obdobie poznačené útekom a vysťahovaním Židov z Babylona sa dnes nazýva operácia Babylon. V tejto operácii hral významnú úlohu Schlomo Hillel. Bol to Žid, ktorý sa narodil v r. 1923 v Bagdade. Rodina Hillel bývala v Babylone od čias Nabuchodonozora. Ako 11-ročný sa presťahoval do vtedajšej Palestíny. V rokoch 1946-52 zohrával pri záchrane irackých Židov, ako agent tajnej služby, kľúčovú úlohu. Neskôr sa angažoval ako politický činiteľ. Stal sa niekoľkokrát ministrom, v r. 1984 dokonca predsedom Knessetu - parlamentu a stretol sa s Georgom Bushom starším ešte predtým, ako sa stal americkým prezidentom, pričom mu odovzdal knihu v anglickom jazyku „Operácia Babylon“. Videl som fotografiu, na ktorej mu túto knihu odovzdáva. Pán Bush starší bol teda o osude Židov
5
v Babylone informovaný ešte pred vojnou v zálive. Kniha bola vydaná v hebrejčine až v r. 1985. Táto operácia sa držala v tajnosti a to s ohľadom na ostatných Židov, v ďalších arabsko-islamských krajinách, ktorých tiež bolo treba zachrániť a ktorých nechceli vydať napospas a ohrozovať ich tým, že by zverejnili metódy používané tajnou službou. Ale v r. 1985 už došlo k takému ďalekosiahlemu vysťahovaniu Židov z arabsko-islamských krajín, že sa o nej mohlo hovoriť, no pred r. 1985 bola táto operácia držaná v absolútnej tajnosti. V Jeremiášovi 51:45 čítame: „Takto hovorí Boh: Môj ľud, vyjdi z neho (z krajiny Babylona)! Nech každý zachráni svoj život pred pálčivým hnevom Hospodinovým! Neklesajte na mysli a nebojte sa správy, ktorú počuť v krajine. Jeden rok príde jedna správa, druhý rok zasa iná správa, násilie bude na zemi a vladár proti vladárovi.“ Tu sa jedná o vysťahovanie, ale o odchod, nie o útek. „Vyjdi z neho.“ Toto vysťahovanie sa malo udiať skôr, ako príde k súdu hnevu nad Babylonom. Ja som sa presne informoval, ako vtedy prebiehal židovský rok vzhľadom k nášmu gregoriánskemu kalendáru. To sa každý rok z roka na rok trošku mení. Teda vtedy, keď iracká vláda povedala: „Môžete odísť,“ bol židovský biblický rok 24. september 1949 – 11. september 1950. To bol rok dobrej správy. Potom, 12. september 1950 – 30. august 1951, to bol ďalší židovsko-biblický rok. To bol rok zlej správy. „Už viac vám nie je dovolené odísť.“ Potom, v septembri 1950 došlo k náhlemu prevratu, Nuri kontra Suweidi. Text hovorí: „...vladár proti vladárovi...“ Náš biblický text ďalej hovorí: „Neklesajte na mysli a nebojte sa správy, ktorú počuť v krajine.“ (Oni vtedy prežívali veľký strach.) „Jeden rok príde jedna správa (dobrá), druhý rok zasa iná správa (zlá). Všetci, ktorí chceli, mohli odísť. „Násilie bude na zemi.“ Presne v tomto čase, v r. 1951 sa skutočne podarilo irackej tajnej polícii krvavo a kruto rozbiť židovskú organizáciu na pomoc utečencom a presne v tomto čase došlo k prevratu Nuri kontra Suweidi. Text hovorí: „Vladár proti vladárovi.“ Dnes môžeme každé slovo v texte doslovne pochopiť a neexistuje žiadna iná situácia, v celých svetových dejinách, kde by sa niečo podobné odohralo, len v našom období. To je biblické proroctvo, vážení. Došlo aj k obnovene utečeneckej vlny z Babylona. Po operácii Babylon zostalo v Iraku ešte 5000 Židov. Tí jednoducho nechceli odísť. Ale v r. 1963 sa dostala k moci strana Baas, to je strana, pomocou ktorej sa mal neskôr dostať k vláde Saddám Hussein. Toto malo za dôsledok ďalšie prenasledovanie Židov v Iraku, keď v r. 1967 prehral Irak 6-dňovú vojnu proti Izraelu, tak si vyliali zlosť na irackých Židoch. Opakovalo sa prenasledovanie Židov. V r. 1968, po krátkom prerušení sa znova podarilo uchopiť moc strane Baas, čoho dôsledkom bolo opätovné prenasledovanie Židov. Toto viedlo k ďalším utečeneckým vlnám a v predvečer vojny v Perzskom zálive mohlo byť v Iraku ešte asi 150 Židov. Ale v podstate je možné povedať, že prakticky všetci Židia odišli, utiekli, alebo sa vysťahovali. To je pôsobivé. Dnes popoludní sa dostaneme k novej téme, Saddám Hussein a nový Babylon.
Zničenie Babylona časť 2/2 - Saddám Hussein a novodobý Babylon Opis prednášky Rogera Liebe z 18. 10. 2003 Na úvod sa spoločne pomodlíme: „Pane Ježišu Kriste, ďakujeme ti, že si nám dal svoje Slovo. Vieme, že tvoje Slovo je pravda. Ty si ho takým úžasným spôsobom odovzdával z pokolenia na pokolenie po stáročia a tisícročia a ono na nás mocne pôsobí. Tak ťa prosíme, aby si dnes popoludní otváral nielen stránky Písma, ale aj naše srdcia, aby sme ho mohli prijímať ako tie semienka, ktoré priniesli 30, 60 a 100 násobnú úrodu. Prosíme ťa o tvoju pomoc a tvoje požehnanie. Amen.“ Milí bratia a sestry, vážení priatelia. Dnes dopoludnia sme sa zaoberali prvou časťou prednášky „Zničenie Babylona – Izrael a osud Iraku“ a urobili sme si prehľad o dejinách Babylona a Izraela od potopy sveta až do roku 1979. Pokračujeme teda ďalej a to témou Saddám Hussein a novodobý Babylon. V r. 1979 uchopil moc v Iraku Saddám Hussein v spojení so stranou Baas. Stotožnil sa s Nabuchodonozorom, babylonským kráľom. Je dôležité, že poznáme aj minulosť a na základe toho môžeme lepšie porozumieť prítomnosti. Jeho životný cieľ bol ten istý, aký sledoval a naplnil Nabuchodonozor. Zničenie štátu Izrael (vidíte Saddáma Husseina, obrovskú napodobeninu Saddáma Husseina nad mestskou bránou mesta Babylon na juhu Iraku). Tým chcel dať zreteľne najavo: „Ja som 2. Nabuchodonozor, kráľ Babylona modernej doby.“ Ešte niekoľko biografických údajov. Keď bola Saddámova matka tehotná, v jednej veľmi ťažkej rodinnej situácii sa rozhodla spáchať samovraždu a hodila sa pod auto. Istému irackému obyvateľovi sa ju podarilo v poslednej chvíli zadržať. Zachránil teda život nielen jej, ale aj Saddámovi. Tento človek bol iracký Žid. Keď sa dieťa narodilo, dali mu meno Saddám, čo v arabčine znamená nárazník, ako pamiatku na to, že mu tento Žid zachránil život. Súvisí to s arabským Sadma – „zraziť spolu“. Vo veku 14. rokov mal na svedomí svoju prvú vraždu, o niekoľko rokov na to druhú, až napo-
6
kon bol jeho život poznačený prúdmi krvi. Saddám Hussein začal znova budovať vedľa moderného mesta al-Hillah staré mesto Babylon. (Vľavo môžete vidieť mestské múry, ktoré boli znova postavené, napravo od Nabuchodonozorovho južného paláca.) Na početných kameňoch sa nachádza nápis: Postavené za vlády Saddáma Hussaina. Tým chcel dať najavo nielen obyvateľom Iraku, ale celému svetu, že on je druhý Nabuchodonozor, kráľ Babylona. Saddám bol a je mimoriadne agresívny človek. K moci sa dostal v r. 1979. V r. 1980 začal viesť hroznú zákopovú vojnu proti Iránu, teda krajine, ktorá kedysi porazila Nabuchodonozara a jeho potomkov. Dôsledkom tejto vojny, ktorá trvala do roku1988 bolo 1,2 milióna mŕtvych a státisíce zmrzačených. Počas nej bola štátna kasa Iraku úplne vyplienená. Zadlženie Iraku v zahraničí sa pohybovalo v miliardách dolárov. No a čo urobí veľká krajina, ktorej štátna kasa je prázdna? Opýtajte sa pána Schrödera. Nuž, existuje jedna malá krajina na juhu Iraku, ktorá má malú vojenskú moc, ale je bohatá. Táto skutočnosť sa ponúkla ako riešenie; 25. júla 1990 bola na návšteve u Saddáma Husseina americká veľvyslankyňa April Glasby, ktorá povedala: (vidíme z vysielania správ na ABC, ako podáva Saddámovi ruku) „Amerika sa príliš nezaujíma o vaše spory s Kuvajtom.“ V denníku Time č. 10, 1991, na str. 60 bol na danú tému uverejnený článok. Saddám Hussein tomuto výroku porozumel trošku inak, ako bol myslený. Veľvyslankyňa chcela dať najavo, že Amerika ako svetový policajt sa, samozrejme, nemôže zaoberať všetkými problémami sveta, teda jednotlivé štáty by sa mali usilovať svoje problémy riešiť a urovnávať sami. No Saddám tomu porozumel inak a dôkazom toho je, že o týždeň neskôr, 2. augusta, Irak napadol Kuvajt. Jeho presvedčením bolo, že USA mu udelili výsadné právo: Keď napadnem Kuvajt, Amerika nič nepodnikne. V súvislosti s tým v Biblii čítame: Jeremiáš 50:24, Boh hovorí k Babylonu: „Nastavil som ti osídlo a chytil si sa, Bábel, ani si nevedel o tom. Dopadli ťa a chytili, lebo si začal boj s Hospodinom.“ Kuvajt bol ako pasca, ako osídlo. Babylon pod vedením Saddáma Husseina padol do pasce a v dôsledku toho bol Babylon polapený spoločenstvom národov. Došlo k prvej vojne v zálive a dôsledkom tvrdých opatrení OSN prišlo o život nespočetné množstvo ľudí. Ale Irak vôbec neočakával, že to takto dopadne.„Nastavil som ti osídlo a chytil si sa, Bábel, ani si nevedel o tom. Dopadli ťa a chytili.“ Dôvod: „Lebo si začal boj s Hospodinom.“ Kedy Babylonia viedla boj proti Pánovi? Musíme sa pozrieť na princíp zo Zachariáša 2: v. 8 – 12. „Kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka.“ Kto siaha po židovskom národe, ktorý je vyvoleným národom, dotýka sa tým samého Boha. To, že tento národ je povolaný Bohom je nezmeniteľná skutočnosť. Vojny Iraku proti Izraelu: 1948, 49 vojna o nezávislosť. Išlo o zničenie, vyhladenie Izraela, Irak bol tomu spolu účastný. 1967, 6-dňová vojna. Cieľ - zničenie Izraela, Irak bol spoluúčastný a bol to 3. pokus islamsko-arabského sveta. 1973 vojna Jom - Kippur s cieľom vyhladiť Izrael. Irak bol takisto spoluúčastný. Prichádzame k záveru, že Irak je jediná krajina na svete, ktorá je od r. 1948 v trvalom vojnovom stave s Izraelom a v celom tomto období do r. 2003 nebolo podpísané ani jedno prímerie, to už vôbec nehovorím o zmluve o prímerí a stálom vojnovom stave v prípade Iraku. Dňa 2. augusta 1990 napadlo Kuvajt 95 000 vojakov. Kuvajt bol ihneď pričlenený k Iraku a vyhlásený za jeho 19. provinciu. Teda úplne inak, ako u nás vo Švajčiarsku. Krajina na juhu sa teda stala provinciou Iraku. Po tom všetkom nasledovali hrozné masové vraždy a hrozné útrapy v Kuvajte. Dôsledkom toho vypochodovali armády z 28 krajín sveta. Také niečo ešte nezažili celé dejiny ľudstva, 1990 - 91, obdobie krízy v Perzskom zálive. Počas šiestich mesiacov postupovalo vpred pol milióna vojakov z celého sveta. Bola to vysoko technizovaná armáda, akú sme nemohli dovtedy vidieť v celých svetových dejinách. Celá operácia bola podporovaná podmienkami OSN. Možno, že si na tieto dramatické dni ešte spomínate. Babylon sa postavil na odpor proti celému svetovému spoločenstvu. Pýcha a arogancia, ktorá nemá roveň. Myslím ešte na rozhovor Tariq Assis v Genfe s Jamesom Bakerom. Spomínam si, ako James Baker povedal: „Ak nesplníme podmienky OSN, bude to mať pre Irak ťažké následky.“ Ale Tariq Assis ako zástupca Saddáma Husseina sa postavil na odpor ako jeho obranca. V Jeremiášovi 50:21 je Babylónia nazvaná „Merátajim“ – dvojnásobne tvrdošijná krajina. Toto meno je v hebrejčine narážkou na babylonské pomenovanie, ako krajiny s mnohými zavlažovacími a odvodňovacími kanálmi medzi dvoma veľtokmi, Eufratom a Tigrisom. V akáddčine, jazyku používanom v Babylone sa táto krajina nazývala Murati, zem lagún. Ale Jeremiáš sa pohráva vo svojej poeticky ladenej básni s výrazom krajina Merátajim, čo nie je krajina lagún, ale dvojnásobnej vzdorovitosti. Tieto udalosti viedli napokon k vojne v zálive, ktorá trvala od 17. januára do 28. februára 1991. Bola to predovšetkým letecká vojna so 100 000 leteckými náletmi. Nedokážeme si urobiť vôbec žiadnu predstavu, aké to bolo hrozné a ako veľmi bola krajina spustošená. Všetko bolo cenzurované a k nám sa z toho dostala iba malá časť informácii. Nepredstaviteľné. Po tejto 40-dňovej vzdušnej vojne nasledovala 100-dňová pozemná vojna. Cieľom bolo podľa nariadenia OSN – oslobodenie Kuvajtu, nič menej a nič viac. Bola to vojna letecká, pozemná a vojna na mori z množstvom pancierových jednotiek, obojživelných oddielov, bojových helikoptér, bojových lietadiel, s protivzdušnou obranou, boli nasadené vysoko lietajúce špionážne lietadlá, kontrolné a navigačné systémy vo vzdialenosti asi 36 km od zeme. Vojna sa skončila presne na sviatok Purím, 27.a
7
28.februára 1991. To bol podľa biblického židovského kalendára v r. 1991 sviatok Purím a vtedy utíchli aj rakety z Iraku, z Babylónie, namierené proti Kuvajtu. Izrael znova prežil a mohol si vydýchnuť, práve na sviatok Purím, sviatok známy z knihy Ester, ktorý je spomienkou na oslobodenie Židov ktorí boli v 5. storočí pr. Kr. pod nadvládou Peržanov. V Jer. 50:22-23 čítame: „Vojnová vrava je v krajine a veľká skaza! Aké rozbité a dolámané je kladivo celej zeme! Ako sa stal predmetom úžasu Babylon medzi národmi!“ Tu je popísané presne to, čo sa odohralo. Vojna v Perzskom zálive bola vlastne i vojna proti Izraelu. Už na jar r. 1990 hrozil Saddám, že ak Izrael napadne, spáli ho otravným plynom. To bolo ešte pred vojnou v Perzskom zálive. V samotnej vojne v Perzskom zálive bolo vystrelené voči Izraelu 39 rakiet Scud. Ten by sa nebol schopný obrániť, keby nebol mal podporu spojeneckých vojsk OSN. (Na obrázku vidíte rakety Hawk ktoré boli obrátené v Izraeli na východ, aby zostreľovali lietadlá) a Saddám Hussein sa skutočne prostredníctvom leteckých útokov pokúšal o biologické útoky proti Izraelu, prostredníctvom biologických zbraní. Tie boli ešte v Perzskom zálive zostrelené spojencami. (Tu je raketa Patriot, ktorá slúži na zostrelenie rakiet Scud.) Umiestnili ich tu Američania. Tak to bolo vo vojne v Perzskom zálive. V noci sme mohli vidieť, ako prichádzali rakety Scud, akoby svetelná čiara na oblohe. V rozhlasovom vysielači bolo možné počuť kódované slová nachasch zewa, nachasch zewa, (jedovatý had, jedovatý had) a vtedy muselo obyvateľstvo rýchlo utekať do protileteckých úkrytov, nasadiť si plynovú masku, lebo sa mohlo jednať aj o plynový útok. V Izraeli došlo na budovách k miliardovým škodám, ale akoby zázrakom Božím, priamym zásahom rakiet prišiel o život len jeden človek, hoci jedna raketa Scud mohla zničiť tisícky ľudských životov. No materiálne škody boli neuveriteľné. Do nákupného strediska Mifratz v Haife dopadla raketa Scud, ktorá nevybuchla. Túto potom zavesili v obchode a napísali na ňu: „...lamrot a til..“ – „napriek raketám idú naše obchody ďalej“. Či to bol múdry výrok, to je iná otázka. Tu by už bol lepší výrok „tehilim neged tilim“ – „žalmami proti raketám“, pretože slovo tehilim – žalmy znie podobne ako rakety – tilim. (Niekoľko dojmov z tohto obdobia. Matka s dieťaťom, ktoré zasiahla bomba, obidve majú nasadenú plynovú masku.) Po tom, ako sme si dnes doobeda preštudovali určité state z Jer. 50 a 51, chcem teraz obzvlášť upriamiť pozornosť na Izaiáša a to predovšetkým na prvých päť veršov 13. kapitoly. Tam nájdeme prorocký opis oslobodenia Kuvajtu a plne chápem ak si poviete, ach, a čo príde teraz? Zachádzame príliš ďaleko, nie? Pravdepodobne. Na začiatok jedno objasnenie k Izaiášovi: Kapitoly 1-12 vytvárajú jednu stať. Téma: Budúcnosť Jeruzalema a Izraela. Od kapitoly 13 je nová stať až do kapitoly 27. Proroctvo o nežidovských národoch a mestách. Táto stať začína proroctvom Izaiáša o Babylónii, kolíske národov tohto sveta a keď tu nájdeme popis konca vojny v zálive, mám na mysli 1. vojnu, tak musí nám byť jasné, to bol presne cieľ svetového spoločenstva, oslobodenie Kuvajtu, nič viac a nič menej. A v prípade, že natrafíte na nejakého liberálneho skeptika, ktorý hovorí: „Nuž, je možné, že toto proroctvo o Babylone bolo napísané pravdepodobne po vojne v zálive,“ potom ho môžete uspokojiť. V Kumráne boli objavené zachované kompletné zvitky z Izaiáša, ktoré sú dátované do 2. storočia pred Kr. a tam sú obsiahnuté aj 13.a 14. kapitola Izaiáša. Nuž, to bol iba žart, lebo tak premýšľajú liberálni teológovia. Pokračujme teda Izaiášom, verš 1.: „Výrok proti Babylonu, ktorý ako zjavenie videl Ámosov syn Izaiáš.“ Izaiášovi bolo teda proroctvo zjavené vo videní. Ďalej vo verši 2: „Na holom vrchu zdvihnite koruhvu, hlasno im privolajte! Mávajte rukami, nech vojdú bránami kniežat.“ Keď sme predtým čítali tento text, kládli sme si pár otázok. Kto má zdvihnúť zástavu, kto má hlasno volať, kto má mávať rukami a kto má vojsť a do ktorého mesta a aká brána kniežat je tu myslená? Vo 27. februári, keď spojenecké vojská vošli do mesta Kuvajt, mohli sme to vidieť. Obyvatelia mesta uvítali osloboditeľov zástavami (ako môžete vidieť na obrázku), hlasno volali a mávali rukami, trúbili na autách, a tu vošli spojenci bránou kniežat, totiž do mesta emirov, aristokratickej rodiny Kuvajtského emira Sabah as-Jabir. Vo verši 3, Boh hovorí: „Ja som rozkázal tým, čo sa mi zasvätili, na uplatnenie svojho hnevu zvolal som aj svojich hrdinov, ktorí jasajú nad mojou zvrchovanosťou.“ (Tu vidíte Američanov), Takto vošli 27.februára 1991 s jasotom do mesta kniežat. Môžeme si osvojiť každý verš. Chápem však, keď si kladiete otázku: „Áno, ale čo prichádza v ďalších veršoch?“ To je práve pointa. Pretože verš 4 hovorí: „Čuj! Hučanie na vrchoch ako hučanie mnohého ľudu! Čuj! Burácanie kráľovstiev zhromaždených národov. Hospodin mocností prezerá do boja pripravený voj.“ Bolo tam 600 000 vojakov z 28. národov a zo 4. kontinentov, Ameriky, Afriky, Európy a Ázie. Tí bojovali proti kolíske ľudstva a síce takto vojna prebiehala: - OSN najskôr zhromaždila svoje vojská v Saudskej Arábii. Vytvorili veľký počet bojových línií, ktoré prešli najskôr cez územie južného Iraku. Niekoľko frontov prešlo priamo do Kuvajtu, ale juhoiracké fronty sa obrátili na juh a vnikli napokon do Kuvajtu prípadne do mesta Kuvajt a tieto obrovské vojenské kolóny skutočne prechádzali cez pahorky južného Iraku.
8
„Čuj! Hučanie na vrchoch ako hučanie mnohého ľudu! Čuj! Burácanie kráľovstiev zhromaždených národov.“ Predstavte si všetky tieto obrnené kolóny atď, ktoré vnikajú cez tieto juhoiracké pahorky do Babylónie a do Kuvajtu. Čítajme ďalej. „Prichádzajú z ďalekej krajiny, od konca neba: Hospodin a nástroje Jeho prchkosti, aby zničili zem.“ Prichádzali z Kanady, USA, Hondurasu, Senegalu, Francúzska, Maroka, Anglicka, Nórska, Bangladéša. Ale väčšina z nich bola z USA a to je skutočne koniec neba. Pred niekoľkými dňami som bol na pláži v San Franciscu, pri Pacifiku. Keď som sa tak obzeral okolo seba, uvedomoval som si; tak, teraz som na konci zemegule, pretože keby som nasadol na loď a išiel ďalej, tak to už by som bol na ceste domov do Erlingsbachu a moje deti by sa tešili. Tak toto je koniec nebies a keď zoberieme do úvahy biblický pohľad, že Izrael je pupok sveta, Ezechiel 38, 39. Ak to posudzujeme na základe tohto, sme skutočne na konci sveta. Potom som myslel tiež na Žalm 139: „Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najvzdialenejšom mori, aj tam by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila.“ Je pozoruhodné, že prichádzajú od konca neba. „Hospodin a nástroje Jeho prchkosti.“ Tu sú obzvlášť prízvukované zbrane a to bolo absolútne výnimočné vo vojne v zálive. Ak vezmeme do úvahy 100 000 náletov, cieľom nebolo dobytie, ale zrovnanie krajiny so zemou. V nasledujúcich veršoch po tom ako je udaný tento opis, ktorý podľa OSN predstavuje koniec vojny v zálive, prichádza vsuvka. - Izaiáš 13:6-16 hovorí o dni Pánovom. Deň Pánov je deň súdu, keď Pán Ježiš Kristus ako Pán pánov a Kráľ kráľov príde, aby súdil celý svet, nielen kolísku ľudstva, ale celý svet, ktorý kedysi vyšiel z Babylona. V deň Pánov Pán Ježiš zažiari ako slnko spravodlivosti a na jeho krídlach bude uzdravenie. Tak je jeho príchod popísaný u Malachiáša 4, v poslednej kapitole Starého zákona. Ale rozumiete, skôr ako slnko zažiari priamo na horizonte, príde najskôr ranná zora a tak môžeme povedať, že aj súženie, to veľké súženie patrí ku dňu Pánovmu. Ale samotný začiatok, kde vychádza na obzore slnko spravodlivosti, to je deň Pánov, ktorý je popísaný v Starom zákone na mnohých miestach tento výraz „deň hnevu“, „deň temnoty“ atď, deň Pánov. Pre nás vykúpených ešte jedna útecha. Keď sa jedná o nanebovzatí, Biblia nehovorí o príchode Slnka spravodlivosti, ale o vychádzaní rannej hviezdy, 2. Petra 1, Zjavenie 22. Je známe, že ranná hviezda je Venuša a ranná hviezda vychádza v tmavej noci, ešte predtým, ako zažiaria ranné zore. K nanebovzatiu vykúpených dôjde teda pred východom rannej hviezdy skôr, ako nastane deň Pánov. To je pre nás útecha. Prečítam teraz text Izaiáš 13:6 : „Kvíľte, lebo blízko je deň Hospodinov, príde ako pustošenie od Všemohúceho.“ Blízke spojenie s vecami, ktoré sú popísané v prvých piatich veršoch. Je známe, že nemôžeme presne určiť, kedy nastane deň Kristovho príchodu, ani nanebovzatie, ani jeho príchod v sláve. No vieme, že je blízko a v súvislosti s 1. vojnou v Perzskom zálive môžeme povedať, že deň Pánov je blízko a teda vykúpenie verných je ešte bližšie. „Preto ochabnú všetky ruky a každé ľudské srdce zmalátnie. Zdesia sa, kŕče a bolesti ich zachvátia, zvíjať sa budú ako rodička. Zarazene pozrú jeden na druhého, ich tváre budú planúť ako oheň. Ajhľa, deň Hospodinov prichádza ukrutný s prchkosťou a pálčivým hnevom, aby obrátil zem (nielen určitú krajinu, ale slovo äretz musí byť preložené ako zem) na pustatinu a vyhubil z nej hriešnikov.“ Rozumieme tomu teda tak, že vojna v zálive je pred chuťou súdu celého sveta pred príchodom Ježiša Krista. Irak ako kolíska ľudstva je varovaním, pretože všetci sme si zaslúžili ten istý súd. Švajčiari, alebo Nemci nie sú o nič lepší, ako Iračania. Áno, toto je posledné varovanie Božie odbojnej zemi a buďme teraz celkom osobní. Keď vidíme tieto veci, tieto znamenia času konca v súvislosti s Irakom a potom s príchodom Pána Ježiša Krista ako sudcu sveta, pýtam sa celkom osobne, ako môžeme ujsť súdu? V Rim. 3:23 sa hovorí o hriešnosti celého ľudstva:„Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej.“ To je Boží rozsudok nad nami. Pred Bohom sme vinní všetci bez výnimky a k Bohu sa nemôžeme vypracovať pomocou vlastného úsilia. Ani keby sme použili akékoľvek metódy, neobsiahneme veľkoleposť Božiu. Jeden muž, ktorý bol vnútorne celkom roztrieštený, sa opýtal apoštola Pavla: „Pánovia, čo mám robiť, aby som bol spasený?“ Pavol mu odpovedal: „Uver v Pána Ježiša a budeš zachránený.“ Skutky apoštolov 16:31. V 1.liste Tesalon.1:10 Pavol posmeľuje stratených a obracia naše pohľady na Vykupiteľa: „...ktorý nás vytrhuje z budúceho hnevu.“ Existuje jedna možnosť, ako môžeme uniknúť pred prichádzajúcimi udalosťami. Je to možné cez skutočné kajúcne obrátenie sa k Bohu. 1.Ján 1:9: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“ K tomu je potrebný čestný prístup, to znamená, že všetky chyby, ktorých sme si v našom živote vedomí, čestne odkryjeme na modlitbe. A potom môžeme pozerať na Golgatu a ďakovať Bohu za obeť jeho Syna. Môžeme volať meno Pána Ježiša Krista, prosiť ho o odpustenie a on nám pripočíta svoju spravodlivosť. Tak obdržíme večný život a večne trvajúce odpustenie a nemusíme sa báť príchodu Pánovho dňa, pretože čakáme na príchod rannej zory, ktorá vyjde v tme, v morálnej temnote tohto sveta. Ideme ďalej a vidíme, že Jeremiášovo proroctvo z 50.a 51.kap. sa naplnilo po etapách. Dnes ráno sme hovorili o období, keď Židia utekali z Iraku. Od 1941 do 1950 vidíme veľmi jednoznačne naplnenie proroctva.
9
Hovorili sme o proroctve, ktoré predpovedalo vysťahovanie Židov z Iraku, ktoré sa odohralo v r. 1950-52. Potom prišlo znova obdobie úteku 1952-1991 a vtedy bolo v Iraku ešte približne 150 Židov. Napokon začala v r. 1991 vojna v Perzskom zálive. Po uplynutí 12 rokov, v r. 2003, sa odohrala 2. vojna v zálive ako ďalšia fáza naplnenia proroctva z Jer. 50-51 kap. Ale v období, ktoré príde potom, dôjde k úplnému spustošeniu Babylona, teda južného Iraku, takže toto územie už nebude obývané nikdy až na veky, to znamená počas celého tisícročného kráľovstva. Po tomto spustošení nastane príchod Krista ako sudcu celého sveta. Porovnajme teraz vojnu v zálive v r. 1991 a 2003. Vysvetlili sme si, že koniec vojny v zálive padol presne na 27. a 28. február, t. j. presne na sviatok Purím, sviatok vyslobodenia. Vtedy prestali byť vypúšťané rakety Scud. Cieľom vojny bolo oslobodenie Kuvajtu, podľa Izaiáša 13, 1-5 a malo mohutne otriasť a úplne zbombardovať Irak, tak, aby bola celá krajina zrovnaná od základov. Ubehlo 12 rokov a došlo k 2. vojne v zálive a to 18.a 19. marca, kedy bol v tomto roku práve sviatok Purím. Práve v týchto dňoch skončilo ultimátum, ktoré dal Saddámovi Husseinovi prezident Bush. Odíď a opusti Irak, pretože bude vojna. On ale neodišiel a tak v skorých ranných hodinách 20. marca začala vojna, t. j. bezprostredne po skončení sviatku Purím. Vidíme, že podľa biblicko-židovského kalendára ubehlo medzi 1.a 2. vojnou v zálive presne 12 rokov. Myslím, že to je ohromujúce. Keď zvážime to, ako si svetové spoločenstvo dobre pripravilo, či má vojna začať, kedy má začať a napokon sa postavia Američania proti celému svetu a celé to dopadne tak, že Saddám Hussein, ktorý veľmi nenávidí Židov a chcel ich zničiť, je na sviatok Purím vyzvaný aby opustil krajinu ak nie tak príde jeho pád. Teda vidíme, že tieto dve vojny boli dve fázy, ktoré patria k sebe. Ešte jedna informácia. Generál Schwarzkopf, ktorý bol generálom v 1.vojne v zálive, chcel po úspešnom oslobodení Kuvajtu podniknúť útok na Bagdád a Bush senior povedal: „To neprichádza do úvahy.“ Kvôli tomu došlo medzi nimi k roztržke. Je tu i ďalšie vysvetlenie. „Stop, povedala OSN, potiaľto a nie ďalej.“ No k realizácii Schwarzkopfovho plánu, teda k dobytiu Bagdadu, napokon došlo, v 2. vojne v zálive. Okrem toho je tiež zaujímavé, že Schwarzkopf je židovské meno. Bol to teda Žid na vrcholnom poste OSN v boji proti Babylonu, do ktorého boli zapojené aj spojenecké islamské armády. To je zvláštna irónia dejín. Teda v tejto 2. vojne v zálive došlo k dobytiu krajín podľa Jeremiáša 51:30 – 32, potom k pádu Saddáme Husseina a tak sa mohli nepriatelia Babylona na ňom obohatiť, ako to opisuje Jeremiáš v 50. a 51.kap. Čítam ešte raz Jeremiáša 50:22 – 23, pretože, znova prišli na Babyloniu desaťtisíce leteckých náletov: „Vojnová vrava je v krajine a veľká skaza! Aké rozbité a dolámané je kladivo celej zeme! Ako sa stal predmetom úžasu Babylon medzi národmi!“ A naozaj, milióny ľudí na celom svete vyšli do ulíc. Boli zdesení z toho, čo sa tu deje, že dodnes prebiehajú protestné akcie na celom svete. Babylon je na zdesenie. Vidíme tu naplnenie proroctva. Najskôr to vyzeralo tak, že celá akcia bude druhý Vietnam, ale to sa nestalo. Ako sa má podariť dobytie Bagdadu? A potom po niekoľkých týždňoch bola oznámená správa, že iracká armáda si nedovolí už žiaden skutočný odpor, alebo vôbec žiaden odpor. Jednoducho sa vytratila. Istý generál, alebo vyšší dôstojník irackej armády napísal. Istý deň bola ešte iracká armáda s ním, nasledujúci deň ich bolo už menej, ďalší deň ešte menej, až napokon zostal celkom sám, všetci zmizli. Jeremiáš 51:30: „Hrdinovia Bábelu prestali bojovať, sedia v pevnostiach, ich sila vyschla, stali sa ženami; podpálili jeho bydliská, (to sú kasárne, obydlia vojakov) zlámané sú jeho závory.“ Možno si ešte spomínate na deň, keď náhle prišla správa: „Spojenci obkľúčili celý Bagdád a dokonca sa im podarilo obsadiť centrum.“ Verš 31 hovorí: „Bežec predbieha bežca a hlásnik hlásnika, aby oznámil babylonskému kráľovi, že jeho mesto je úplne podmanené.“ Nejedná sa o krajinu Babylon, ale o mesto Babylon:„...jeho mesto je úplne podmanené, obsadené sú brody.“ Američania obsadili priechody Tigrisu v Bagdade. „Paláce boli podpálené a vojaci boli zdesení.“ (Tu je jeden z palácov Saddáma Husseina v plameňoch.) „Obsadené sú brody; paláce spálili ohňom a bojovníci sú predesení.“ Možno, že váš preklad má jazerá namiesto paláce; Hebrejské slovo agamin môžeme preložiť ako pevnosti, paláce, alebo jazerá, no zkontextu vyplýva, že nie je veľmi zmysluplné použiť slovo jazerá. To sa aj naplnilo. Na severe vznikla Kurdsko-Americká aliancia, ktorá dobyla sever Iraku. Kurdovia vedia, že sú potomkovia Médov. Kurdistan leží na území bývalého Médska. Severovýchod Iraku a severozápad Iránu, to je územie starých Médov. Čítajme Jeremiáša 51:11: „Ostrite šípy, naplňte tulce! Hospodin vzbudil ducha médskych kráľov, lebo proti Bábelu smeruje jeho zámer zničiť ho; lebo to je pomsta Hospodinova, pomsta za Jeho chrám.“ Vzbudil ducha médskych kráľov. Kurdovia sú veľmi opatrní, lebo v 20. rokoch boli podvedení. OSN, alebo významné členské krajiny OSN im sľúbili: „Aj vy dostanete novú zem pri novom usporiadaní, po rozvrátení osmanskej ríše,“ ale nič nedostali a tak sa v 20. rokoch minulého storočia pestujú hnutia odporu, ktoré trvajú až doteraz. Je samozrejmé, že výrazy ako šípy a štít pochádzajú z obdobia kedy žil prorok Jeremiáš, v základnom význame ich je však možné aplikovať aj na súčasnosť. Strelné zbrane a obrana. Zem je teda dobytá a teraz sa môže naplniť, čo je napísané u Jeremiáša 50:10: „Chaldejsko (iné meno pre Babylon) bude korisťou, nasýtia sa všetci, ktorí ho plienia - znie výrok Hospodinov.“ A Jer. 51:13:
10
„Ty, čo pri veľkých vodách bývaš, (to sú mnohé kanály) bohatý na poklady: (vieme, že Irak má obrovské zásoby ropy) Prišiel tvoj koniec, naplnila sa miera tvojej ziskuchtivosti!“ Ešte nedôjde k úplnému spustošeniu, pretože potom by bolo ťažké získať moc nad všetkými zásobami ropy. Teraz prichádza fáza, kde bohatstvo Babylona padne do rúk nepriateľa spoločne s ropou. Ešte niekoľko poznámok k panovníkovi Babylona na konci časov podľa Izaiáša 14, 3-23. Zdôrazňujem: netvrdím, že týmto panovníkom je Saddám Hussein. Pri štúdiu proroctiev musíme dávať pozor, aby sme nerobili rýchle závery, ako napr.: „Teraz sa naplnilo to, čo je tu napísané, pretože to môže byť veľmi podobné, ale nie je to to isté.“ Naplnenie môžeme len potom zhodnotiť, keď je naplnené, keď nastane stopercentná zhoda medzi proroctvom a tým, čo vidíme. Teda nielen podobné vyjadrenia, ako napr.: 2 lietadlá narazia do dvoch mrakodrapov a niekto povie, aha, Zjavenie 18, Babylon padol za jednu hodinu, len preto, že narazili v priebehu jednej hodiny. To je úplný nezmysel. Takto sa Biblia vysvetľovať nemôže. Ale teraz chcem ukázať, že sme v priebehu udalostí a to, čo sa deje, musíme porovnávať s biblickým textom. Chcem ukázať na pozoruhodnú zhodu až do dnešného časového okamihu. Od popisu posledných kráľov Babylona sa prorok zrazu obracia preč od kráľa a popisuje zlú mocnosť, ktorá ožije a pád Lucifera: „Ach, ako si spadol z neba, ty jasná hviezda, syn rannej zory. Zoťatý si na zem, ty, ktorý si premáhal národy. Povedal si si v srdci: Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón a posadím sa na vrchu zhromaždenia, na najkrajnejšom severe. Vystúpim na výšiny oblakov, podobný budem Najvyššiemu.“ Prečo už viac nepíše o kráľovi Babylona, ale o Luciferovi, čo v preklade z gréčtiny znamená jasná hviezda? Jedná sa o to, že je držaný v satanovej moci a tak prorok môže hovoriť nielen o kráľovi, ale aj o satanovi, ktorý sa chcel stať rovným Bohu. V jednom zo Saddámových palácov bol nájdený pred 2. svetovou vojnou nápis zlatými písmenami, ktorý sa nazýval chválospev na Saddáma Husseina: „Ty si ten veľkolepý.“ To je najvyššia forma rúhania. Také slová môžeme povedať len o Bohu, ale on sa nechal uctievať ako Boh: „Ty si veľkolepý.“ Izaiáš 14 popisuje že toto posledné panstvo definitívne padne v boji a potom sa dostane do ríše mŕtvych. Mŕtvi sú nepokojní a pýtajú sa, v. 16: „Či je to ten muž, ktorý vzrušoval zem a otriasal kráľovstvami?“, napr. v r. 1980-88, vojna proti Iránu, 1,2 mil. mŕtvych, svet sa chveje a otriasa. Prvá kráľovská ríša, r.1990 dobytie Kuvajtu, hrozný masaker. Otriasla sa 2. ríša a chvela sa i celá zem. 1991 - koniec vojny v zálive. Horiace ropné polia v Kuvajte spôsobili ekologickú katastrofu. Celý svet sa chvel a bol zdesený. V Izaiáš 14:20 je o poslednom panovníkovi napísané: „...lebo si zničil vlastnú krajinu...“ V r. 1988 zničil Saddám 4500 kurdských dedín, teda 90 percent vidieckej oblasti Kurdov, podstatnú základňu irackých Kurdov. V 1993-94 spustošil 90 percent južného Iraku prostredníctvom vysušenia kanálov a tým, že vypálil nádhernú vegetáciu. Na juhu Iraku žili prekrásne zvieratá. On všetko vo veľkej miere spustošil, aby Šiítom na juhu zničil ich útočisko, pretože Šiíti boli odjakživa odporcami Saddáma Husseina. V r. 1985-86 popravil okolo 1000 irackých Kurdov, dal hromadne zastreliť a do plynových komôr poslal desaťtisíce irackých Kurdov. „Vraždil si vlastný ľud.“ Izaiáš 14, 20. V r. 1991 po skončení vojny v zálive potlačil povstanie Šiítov, pričom zavraždil viac ako 100 000 z nich. Vidíte, akí odolní voči násiliu dokážu byť Šiíti. Saddám Hussein ich nemal v moci a nikto si nemôže myslieť že ich bude možné dostať pod kontrolu, demokraciou. Od r.1997 zmizlo viac ako 100 000 Iračanov. Kde boli protestujúci celého sveta? Toto je veľmi zlá situácia, nehovorím len nepríjemná, pretože to je oveľa horšie. Morálka tohto sveta má dve tváre. (Tu vidíte niekoľko typických šiítskych obydlí v krajine Murati, v krajine lagún na juhu Iraku. Saddám Hussein svoju krajinu úplne zničil.) A teraz niečo celkom výnimočné. V Izaiášovi 14:21 je napísané: „Pripravte jatku pre jeho synov pre neprávosť ich otcov, aby nevstali a nevzali do vlastníctva krajinu, aby nenaplnili svet mestami.“ Saddám mal dvoch synov, ktorí kráčali v jeho stopách, Udaia a Kussaia, ktorí boli prednedávnom zabití. Američan, Rumsfeld ukázal ich mŕtve telá Iračanom, čo sa za normálnych okolností robiť nesmie, alebo by sa robiť nemalo, a vysvetlil: „Chcem irackému ľudu ukázať, že títo ľudia už nikdy, nikdy, nikdy nepovstanú, aby vládli nad Irakom.“ Je to neuveriteľné, ako sa tieto slová zhodujú s biblickým textom na ktorý ešte stále pozeráme s opatrnosťou. Dostávame sa do záverečnej fázy. Babylon definitívne padne, Jeremiáš 51:29. „Zem sa trasie a v bolestiach sa zvíja, lebo na Babylone sa plní zámer Hospodinov obrátiť babylonskú krajinu na pustatinu bez obyvateľov.“ Tento súd sa má realizovať v určitých štádiách. Babylónia je porovnávaná s pustatinou, ktorá je najskôr ubitá a až potom prichádza žatva, kedy je mlátené zrno. Aj Jeremiáš 51:33. „Babylónia je pustatina, ktorá je pošliapaná; ešte krátky čas a potom príde pre ňu čas žatvy. Žatva je v Biblii často obrazom súdu. Teda najskôr pošliapanie a potom o nejaký čas neskôr žatva, konečný súd.“ Aj Jeremiáš 50, 9: „Lebo, hľa, vzbudzujem a privádzam proti Babylonu zbor veľkých národov zo severnej krajiny; a zoradia sa proti nemu a odtiaľ ho podmania. Ich šípy sú ako zdatný hrdina, ktorý sa naprázdno nevracia.“ Teda znova dôjde ku koalícii mnohých národov, ale tí neprídu v poslednej fáze z juhu, ale zo severu. Nejakým spôsobom dostanú prístup zo severu. Tomu by sme mohli dnes rozumieť. V súvislosti s konečným pádom popisuje proroc-
11
tvo mimoriadnu vojenskú výpravu Médov, Kurdov, zameranú na pomstu. Po tejto vsuvke, Jer. 13:6-16 sa vracia späť ku proroctvu o Babylone. Verš 17, Boh hovorí: „Ajhľa, ja vzbudím proti nim Médov, ktorí si striebro nevážia a v zlate nemajú záľubu.“ Neprichádzajú preto, aby sa obohatili, ale aby sa pomstili a môžeme tomu rozumieť, prečo majú túto chuť pomstiť sa a pritom je ešte tiež v Jer. 51, 27-28 zmienka o územiach ako Ararat, Minní a Aškenáz, čo sú územia v dnešnom Turecku ktoré sa prekrývajú s oblasťami, kde v dnešnom Turecku žijú Kurdovia. Teda dokonca odtiaľ to v poslednej fáze príde spoločne s vládou Médov. Jeremiáš 50:39: „Nikdy nebude už osídlený ani obývaný po všetky pokolenia. Ako vtedy, keď Boh vyvrátil Sodomu, Gomoru a jej susedné mestá - znie výrok Hospodinov - nebude tam nikto bývať a nebude sa tam zdržovať ľudský tvor“ Paralelné texty v Izaiášovi 13:19-20: „Tak pochodí Babylon, ozdoba kráľovstiev, pyšná nádhera Chaldejcov, ako keď Boh vyvrátil Sodomu a Gomoru. Nebude nikdy obývaný ani osídlený po všetky pokolenia. Nebude tam stanovať Arab, ani pastieri neuložia tam stáda k odpočinku.“ Izaiáš a Jeremiáš tomu rozumeli tak, že nikto nebude cez toto územie ani prechádzať. Vtedy sa ešte nič nevedelo o chemických, alebo atómových zbraniach. Jer. 51, 8: (táto posledná fáza bude veľmi prekvapujúca) „Odrazu padol Bábel, je zlomený, kvíľte nad ním, doneste balzam na jeho rany, azda sa uzdraví!“ (Teraz prichádzajú slová medzinárodnej pomoci.) „Liečili sme Babylon, ale neuzdravil sa, opusťte ho, poďme každý do svojej vlasti, lebo súd nad ním siaha po nebesá a dvíha sa až po oblaky.“ Chceli priniesť do krajiny demokraciu a poriadok. Tieto slová sa nachádzajú v našich Bibliách. Teraz preskakujem, lebo máme už len málo času. Chcem toto biblické proroctvo, ktoré sa zmieňuje o Babylone v Izaiášovi a Jeremiášovi uzavrieť slovami Pána Ježiša. V Jánovi 17:17 hovorí Otcovi: „Tvoje Slovo je pravda.“ Máme dôvod Biblii plne dôverovať. Biblia je Božie Slovo a tých z nás, ktorí ešte nenašli pokoj s Bohom skrz nášho Pána Ježiša Krista, chcem povzbudiť slovami z Ámosa 5:6: „Hľadajte Hospodina a budete žiť.“ Boh nechce, aby hriešnici zomierali, ani na tejto zemi a neželá si ani ich večné zatratenie. „Dnes, ak počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia.“ Nevieme, či zajtra budeme mať ešte príležitosť. Teraz je tá chvíľa. „Hľadajte Hospodina, a budete žiť.“ Amen.
12
