VARIANTNOSŤ A SYNONYMICKOSŤ PRI USTÁLENÝCH PRIROVNANIACH

SLOVENSKÁ REČ ROČNÍK 44-1979 ČÍSLO 1

Jozef Mlacek VARIANTNOSŤ A SYNONYMICKOSŤ PRI USTÁLENÝCH PRIROVNANIACH U s t á l e n é prirovnania ako j e d n a z najtypickejších, ale zároveň aj n a j ­ problematickejších skupín frazeologizmov n e p r e s t a j n e p ú t a j ú pozornosť bádateľov. Ich v ý s k u m sa sústreďuje n a j m ä n a tieto o k r u h y otázok: 1. roz­ lišovanie u s t á l e n ý c h , frazeologizovaných a v o l n ý c h alebo a k t u á l n y c h pri­ rovnaní (čiže u r č o v a n i e hranice ustálenosti pri prirovnaniach); 2. rozsah a zloženie u s t á l e n é h o prirovnania; 3. lexikografické spracovanie u s t á l e n ý c h prirovnaní. V prvom,- n a j v ä č š o m okruhu otázok sa doterajšie bádanie upriamilo najmä n a s t a n o v e n i e kritérií, k t o r ý m i ^nožno odlíšiť u s t á l e n é prirovnanie od v o l n é h o , aktuálneho. V n a š e j literatúre sa o tejto otázke p r v ý v y s l o v i l F. Kočiš (1961), k t o r ý pokladá za frazeologizmy iba obrazné u s t á l e n é p r i ­ rovnania. A n a l o g i c k y sa určuje frazeologickosť prirovnaní aj v ú v o d e Fra­ zeologického slovníka bulharského jazyka, k d e sa v y d e ľ u j ú štyri p o d s k u ­ p i n y u s t á l e n ý c h prirovnaní, pričom sa do frazeológie zahrnujú l e n tri t y p y ; p r v ý t y p , z a l o ž e n ý n a v n ú t o r n e j , stálej vlastnosti p r i r o v n á v a n é h o javu (v K o č i š o v o m chápaní teda neobrazný), sa do frazeológie nezaraďuje (Nič e v a a kol., 1974, s. 14—15). Iní autori v a r u j ú pred z u ž o v a n í m u s t á l e n ý c h prirovnaní (Smiešková, 1970; Mlacek, 1970). Opierajú sa pritom n a j m ä o fakt, že t a k é prirovnania, ako j e s p o r n ý t y p biely ako sneh, čierny ako sadza a pod., sa zreteľne od­ lišujú ôd v o ľ n ý c h prirovnaní jednak s v o j o u ustálenosťou, jednak s v o j o u v ý z n a m o v o u platnosťou. A k totiž p o r o v n á m e prirovnania t y p u biely ako sneh, čierny ako sadza s prirovnaniami biely ako tento papier, čierny ako táto topánka, ba aj s k o n k r e t i z o v a n ý m i prirovnaniami biely ako tento sneh, čierny ako táto sadza, zisťujeme pri n i c h n i e l e n zreteľnú ustálenosť, ale aj rozdielnu v ý z n a m o v ú hodnotu. N a c h á d z a m e pri n i c h t ú vlastnosť, ktorú c i t o v a n ý b u l h a r s k ý frazeologický slovník pokladá za j e d n u zo š t r u k t ú r n y c h čŕt frazeologizmu, totiž tzv. s é m a n t i c k ú transformáciu (toto označenie pre

v ý z n a m o v é p o s u n y v s l o v n o m spojení pri j e h o frazeologizácii je širšie, a preto aj opodstatnenejšie ako p o j e m obraznosť, ktorý sa tradične u v á d z a n i e l e n v našej, ale napr. i v sovietskej a p o l s k e j frazeologickej teórii). Pri t o m t o p o s t u p e n e j d e o popieranie napr. Kočišovej tézy, skôr o p r e h ĺ b e n i e j e h o prístupu. S obraznosťou (alebo so s é m a n t i c k o u transformáciou) teda počítajú aj n o v š i e práce, iba ju trochu širšie interpretujú. P r e ú v a h u o t é m e z nadpisu tohto p r í s p e v k u je potrebné pristaviť sa stručne e š t e pri druhej naznačenej otázke. Ide o u r č o v a n i e rozsahu a z l o ­ ž e n i a u s t á l e n é h o prirovnania. A k sa e š t e n e d á v n o v y s k y t o v a l i aj názory, že do u s t á l e n é h o prirovnania patrí iba časť „od ako" (prirovnávajúca zlož­ k a ; upozornili s m e n a to v citovanej štúdii), n o v š i e rozbory (Smiešková, 1970; Mlacek, 1970) p r e s v e d č i v o ukazujú, že u s t á l e n é zloženie prirovnania zahrnuje v ž d y aspoň d v e zložky (zriedkavo aj v š e t k y tri zložky) prirovnávacej konštrukcie. Preto L. I. R o j z e n z o n (1971) hovorí o dvojdielnosti u s t á ­ l e n é h o prirovnania. P o d l á toho, ktoré d v e zložky z~ konštrukcie s ú ustálené, v y c h o d i a viaceré t y p y u s t á l e n ý c h prirovnaní. Predchádzajúce k o n š t a t o ­ v a n i e o ustálenosti aspoň d v o c h zložiek v prirovnaní zásadne n e v y v r a c a j ú ani tie osihotené prípady, pri k t o r ý c h E. S m i e š k o v á pripúšťa ustálenosť „od ako": ako na pokušenie a pod. (Smiešková, 1970). A j v t o m t o d r u h u j e totiž aspoň r á m c o v o ohraničená spájateľnosť s i n ý m i zložkami p r i r o v n á v a c e j konštrukcie, teda popri ú p l n e j ustálenosti prirovnávacej zložky j e tu z á r o v e ň n e j a k o l i m i t o v a n á (konštrukčne alebo s é m a n t i c k y ohraničená) aj niektorá ďalšia zložka prirovnávacej konštrukcie. ~ T i e t o p o z n á m k y boli p o t r e b n é n a to, a b y sa už n a začiatku ukázalo, z a k ý c h stanovísk p r i s t u p u j e m e k r i e š e n i u v y m e d z e n e j čiastkovej otázky z okruhu u s t á l e n ý c h prirovnaní. V ý c h o d i s k o m v l a s t n é h o v ý k l a d u je konštatovanie, že s t ý m i s t ý m s l o v o m a k o p r i r o v n á v a n o u zložkou, resp. ako p o r o v n á v a c í m základom e x i s t u j e viacero u s t á l e n ý c h prirovnaní. Napr. v Malom frazeologickom s l o v n í k u ( S m i e š k o v á , 1974) n a c h á d z a m e takéto u s t á l e n é prirovnania: sprostý (hlúpy) ako tik (ako basa, ako trúba, ako poleno, ako peň, ako teľa, ako baran, ako baraní roh); čierny ako uhoľ (ako noc, ako čert, ako smola, ako kolomaž, ako sadza, ako havran) a pod. E x i s t e n c i a t a k ý c h t o radov u s t á l e n ý c h prirovnaní s t ý m i s t ý m k ľ ú č o v ý m s l o v o m a s r o v n a k ý m alebo p r í b u z n ý m v ý z n a m o m s a m a n a v o d z u j e otázku, či s ú to rozličné f o r m y (varianty) t o h o istého u s t á l e n é h o prirovnania, alebo ide o osobitné v ý z n a m o v o príbuzné alebo r o v n o c e n n é (teda s y n o n y m n é ) u s t á l e n é prirovnania. P r e d r i e š e n í m tejto otázky treba e š t e aspoň stručne uviesť, ako v i d í m e vzťah m e d z i variantnosťou a s y n o n y m i t o u v celej fra­ zeológii. P r e d o v š e t k ý m t r e b a konštatovať, že t u ide o u r č e n i e hranice m e d z i s y -

n o n y m n ý m i frazeologizmami a l e x i k á l n y m i v a r i a n t m i frazeologizmu (os­ tatné d r u h y frazeologickej variantnosti tento p r o b l é m neprinášajú), pravda, pokiaľ sa tieto d v e kategórie t e o r e t i c k y rozlišujú. E x i s t u j ú totiž jednak koncepcie, ktoré l e x i k á l n e v a r i a n t y aj s y n o n y m á v t o m t o o k r u h u p o k l a ­ dajú za osobitné frazeologizmy ( K o p y l e n k o — P o p o v o v á , 1972), jednak teórie, podľa k t o r ý c h sa l e x i k á l n e varianty osobitne n e v y č l e ň u j ú , ale v š e t k y frazeologizmy s r o v n a k ý m v ý z n a m o m , n o r o z d i e l n y m l e x i k á l n y m z l o ž e n í m sa pokladajú za frazeologické s y n o n y m á (Fiodorov, 1973). V ä č ­ šina teórií v š a k obidve kategórie zreteľne rozlišuje. Napr. A. I. M o l o t k o v (1967) v ú v o d e Frazeologického slovníka r u s k é h o jazyka konštatuje, že za s y n o n y m n é frazeologizmy treba pokladať jednotky, ktoré 1. m a j ú r o v n a k ý v ý z n a m , 2. n e m a j ú r o v n a k é k o m p o n e n t y ( p l n o v ý z n a m o v é slová). J. J. A v a lianiová a L. I. Rojzenzon (1968) v y z d v i h u j ú ako kritériá n a rozlíšenie u v e d e n ý c h p o j m o v tieto z n a k y : 1. rozličná štruktúra obraznosti pri s y n o n y m á c h — totožnosť obrazovej štruktúry pri v a r i a n t o c h ; 2. e x p r e s í v n o štylistické [!] rozdiely m e d z i s y n o n y m a m i — zhoda e x p r e s í v n e j a v ô b e c štylistickej charakteristiky pri variantoch. L. I. R o j z e n z o n a Z. A. Š u g u r o v o v á (1968) k t o m u e š t e pridávajú rozmanitosť v y u ž i t i a s y n o n y m n ý c h u s t á ­ l e n ý c h prirovnaní. Keď c h c e m e aplikovať tieto v š e o b e c n é kritériá rozlišovania frazeologic­ k ý c h v a r i a n t o v a s y n o n y m n a u s t á l e n é prirovnania, narážame n a n o v é problémy. Keď s m e v ú v o d n ý c h p o z n á m k a c h prišli k záveru, že do u s t á ­ l e n é h o prirovnania patrí n i e l e n prirovnávajúca zložka, ale aj prirovnávaná časť, resp. porovnávací základ, n e m o ž n o pri u s t á l e n ý c h prirovnaniach ú s p e š n e uplatniť kritérium s p o l o č n ý c h zložiek d v o c h prirovnaní. A k slovo, ktoré j e v prirovnaní kľúčové, p o k l a d á m e za zložku frazeologizmu, n e ­ m o ž n o z t o h t o hľadiska rozlíšiť o b i d v e s l e d o v a n é kategórie. Podľa t o h t o znaku (jedna zložka spoločná) a podľa približne r o v n a k é h o v ý z n a m u b y t u v ž d y išlo iba o v a r i a n t y frazeologizmu, n i e o s y n o n y m n é frazeologické j e d ­ notky. A k c h c e m e o b i d v e kategórie rozlišovať aj m e d z i u s t á l e n ý m i prirov­ naniami, treba postupovať podľa i n ý c h kritérií. D o ú v a h y prichádzajú ďal­ šie s p o m í n a n é znaky, p r e d o v š e t k ý m rovnaká s é m a n t i c k á transformácia pri variantoch — rozdielna s é m a n t i c k á transformácia (obraznosť) pri s y n o n y m ­ n ý c h prirovnaniach, v o v ä č š i n e prípadov štylistická rovnocennosť v a r i a n ­ tov — b e ž n é štylistické rozdiely m e d z i s y n o n y m n ý m i prirovnaniami. R o j z e n z o n o m a S u g u r o v o v o u s p o m í n a n á rozmanitosť v y u ž i t i a pri frazeologic­ k ý c h s y n o n y m á c h platí taktiež l e n o b m e d z e n e , lebo r o z d i e l n y m i k o n t e x t o ­ v ý m i u p l a t n e n i a m i m o ž n o charakterizovať n i e l e n s y n o n y m á , ale aj v ý z n a ­ m o v o n a v z á j o m o d l í š e n é frazeologické j e d n o t k y s r o v n a k ý m k ľ ú č o v ý m slovom. Prihliadajúc n a v š e o b e c n ú alebo aspoň čiastočnú relevantnosť u v e d e n ý c h

znakov, aj v oblasti u s t á l e n ý c h prirovnaní m o ž n o v rámci tohto j e d i n é h o t y p u frazeologizmov vydeliť viacej p o d t y p o v , v y z n a č u j ú c i c h sa p r í t o m ­ nosťou r o v n a k ý c h k o m p o n e n t o v (rovnakého komponenta). Ide o takéto podtypy: 1. spať ako zajac v kapustnisku — s p a t ako zarezaný; íst ako hodinky — íst ako v lete na saniach; hlúpy ako peň — hluchý ako p e ň; hlúpy ako poleno — spať ako poleno — uvedené členy dvo­ jíc u s t á l e n ý c h prirovnaní m a j ú r o v n a k ý j e d e n k o m p o n e n t . V ý z n a m fra­ z e o l o g i z m u je v š a k v k a ž d o m prípade iný, a tak n e m ô ž e ísť ani o s y n o ­ n y m n é frazeologizmy, ani o l e x i k á l n e v a r i a n t y j e d n e j frazeologickej j e d ­ notky. T e n t o t y p spätne potvrdzuje, že zhoda v j e d n o m k o m p o n e n t e n e z a ­ ručuje zhodu celého prirovnania. T ý m sa z inej strany zároveň dokazuje, že za u s t á l e n é prirovnanie n e m o ž n o pokladať iba prirovnávajúcu zložku. 2. biely ako (čerstvo napadnutý) sneh — biela ako ľalia — biely ako mlieko — biely ako papier — tieto u s t á l e n é prirovnania m a j ú r o v n a k ý n i e l e n j e d e n člen, ale m a j ú v podstate aj r o v n a k ý v ý z n a m . Rozdiely n a c h á d z a m e v motivácii, v spôsobe ich obraznosti, v tzv. v n ú ­ tornej forme t ý c h t o frazeologizmov. T e n t o znak napovedá, že n e m ô ž e ísť o varianty j e d n é h o prirovnania, ale iba o s y n o n y m n é prirovnania. Zisťu­ j e m e v š a k e š t e j e d e n rozdiel, na ktorý veľmi presne u k a z u j e aj ich spra­ c o v a n i e v M a l o m frazeologickom slovníku, keď sa u v e d e n é prirovnania z a c h y t á v a j ú takto: biely ako (čerstvo napadnutý) sneh (ako srieň) (obyč. o č i s t ý c h b i e l y c h veciach); biela ako ľalia (ako alabaster, ako hus) (obyč. o žene, dievčati); biely ako mlieko (ako jabloň) (obyč. o š e d i v o m človeku); biely ako papier (obyč. o bledom, z b l e d n u t o m človeku) expr. c e l k o m b i e l y (Smiešková, 1974, s. 17). J e to rozdiel v k o n t e x t o v o m uplatnení. S y n o n y m i t a m e d z i u v e d e n ý m i u s t á l e n ý m i prirovnaniami platí l e n v o v y m e d z e ­ n ý c h k o n t e x t o v ý c h oblastiach. V z h o d e s paralelnými j a v m i s y n o n y m i e v slovnej zásobe m o ž n o t u hovoriť o distribučných frazeologických s y n o nymách. 3. čierny ako uhoľ — čierny ako noc — čierny ako čert — čierny ako Cigán — pri r o v n a k o m v ý z n a m e t u n a c h á d z a m e aj pri­ bližne r o v n a k é k o n t e x t o v é možnosti uplatnenia. Obraznosť každého z t ý c h ­ to prirovnaní sa však zakladá na inej v n ú t o r n e j forme. U v e d e n é príklady m o ž n o pokladať za s y n o n y m n é frazeologizmy. 4. červený ako oheň — červený ako plameň; červený ako ruža — červený ako pivónia; zdravý ako orech — zdravý ako buk —zdravý ako dub —zdravý ako lipa — na rozdiel od predchádzajúcich t y p o v n a c h á d z a m e v t ý c h t o prirovnaniach n i e l e n r o v n a k é v ý z n a m y a r o v n a k é možnosti uplatnenia, ale aj r o v n a k ú štruktúru ich obraznosti. V ý z n a m y p r í s l u š n ý c h prirovnaní sa zakladajú n a paralelných

s é m a n t i c k ý c h z m e n á c h , ktoré nastali pri ich frazeologizácii. T a k é t o prí­ k l a d y m o ž n o pokladať za l e x i k á l n e v a r i a n t y tej istej frazeologickej j e d ­ notky. Pri t a k o m t o riešení s k ú m a n e j otázky, keď sa p o v a h a obraznosti u s t á l e ­ n ý c h prirovnaní v y z d v i h u j e nad ostatné u v e d e n é kritériá rozlišovania s l e ­ d o v a n ý c h d v o c h kategórií, m ô ž e vzniknúť otázka o oprávnenosti t a k é h o t o postupu. N a jeho obranu treba uviesť, že v o frazeológii sú naozaj n a j p o d ­ statnejšie p r á v e s é m a n t i c k é m o m e n t y , že v nej aj formálne činitele f u n ­ g u j ú potiaľ, pokiaľ s ú indikátorom aj s é m a n t i c k ý c h vlastností spojenia. Aj v o v ý s k u m e tejto čiastkovej o t á z k y platí dokázaná S k o r u p k o v a f o r m u ­ lácia: ,,. . . w p o r z a d k o w a n i u frazeológii p r y m a t d a j e m y s e m a n t y c e nad skladnia.. . ." (Skorupka, 1958, s. 109). Táto téza platí n i e l e n pre vzťah m e d z i frazeológiou a skladbou, ale aj medzi s é m a n t i c k ý m i a i n ý m i (for­ m á l n y m i ) p r v k a m i v s a m e j frazeológii. Vráťme sa k p r e d c h á d z a j ú c e m u v ý p o č t u t y p o v u s t á l e n ý c h prirovnaní. Ak o d h l i a d n e m e od prvej s k u p i n y a b u d e m e brať do ú v a h y l e n u s t á l e n é prirovnania s r o v n a k ý m alebo p o d o b n ý m v ý z n a m o m , zisťujeme, že pri i s t ý c h slovách b ý v a b o h a t ý a rozlične š t r u k t ú r o v a n ý repertoár u s t á l e n ý c h prirovnaní. Naznačil to už príklad prirovnaní so s l o v o m biely, ale a b y sa ukázali aj odlišné prípady, u v e d i e m e e š t e niekoľko b e ž n ý c h príkladov. Aj tu b u d e m e vychádzať zo spracovania príslušných prirovnaní v Malom fra­ zeologickom slovníku, iba charakteristiky a č l e n e n i e d o p l n í m e o pohľad zo strany nášho prístupu: a) červený ako krv t u h o č e r v e n ý (o č l o v e k u i o veciach), b) červený ako ruža, ako pivónia p e k n e č e r v e n ý (o ľudskej tvári), c) červený ako paprika, ako moriak, ako (varený) rak (o ľudskej tvári v h n e v e , rozčúlení a pod.), d) červený ako cvikla (o nose), e) červený ako oheň, ako plameň (o tvári, vlasoch). T y p y a) a e) p r e d s t a v u j ú n a v z á j o m prípady distribučnej s y n o n y m i e , prípady v t y p e b) sú variantmi j e d n é h o u s t á l e n é h o prirovnania, príklady t y p u c) tvoria m e d z i sebou s y n o n y m i c k ý rod u s t á l e n ý c h prirovnaní a prí­ klady t y p u e) s m e už hodnotili ako l e x i k á l n e v a r i a n t y toho i s t é h o p r i r o v ­ nania. Iný príklad: sprostý (hlúpy) ako tik (ako basa, ako trúba, ako poleno, ako peň, ako teľa, ako baran, ako baraní roh) (Smiešková, 1974). — T u zisťu­ j e m e iba p o s l e d n é dva druhy, a to s y n o n y m n é frazeologizmy a varianty. S c h e m a t i c k y ich m o ž n o takto rozčleniť: sprostý ako basa ako tik ako teľa ako trúba ako baran ako poleno ako baraní roh ako peň

J e d n o t l i v é štipce p r e d s t a v u j ú m e d z i s e b o u frazeologickú s y n o n y m i t u , prí­ p a d y v j e d n o m stĺpci patria m e d z i l e x i k á l n e v a r i a n t y t e j istej jednotky. P o d o b n e m o ž n o rozčleniť do p o s l e d n ý c h d v o c h skupín aj prirovnania so s l o v o m zdravý: zdravý ako ryba (ako rybička); ako orech (ako buk, ako dub, ako lipa, ako jablko); akú kremeň. A n i p o t ý c h t o ukážkach, v k t o r ý c h s m e sa usilovali dosť j e d n o z n a č n e z a ­ radiť isté prirovnania m e d z i l e x i k á l n e v a r i a n t y alebo m e d z i frazeologické s y n o n y m á , n e c h c e m e obidve s k ú m a n é kategórie u s t á l e n ý c h prirovnaní chápať ako niečo n a v z á j o m v z d i a l e n é a n e p r i e p u s t n é uzavreté. P r á v e n a ­ opak. Zreteľné v y č l e ň o v a n i e j a v o v m á pomôcť p r e s n e j š i e charakterizovať aj rozličné p o s u n y v o v ý z n a m e u s t á l e n ý c h prirovnaní aj v ich zaraďovaní do j e d n e j z t ý c h t o kategórií. Napríklad p r á v e p r i h l i a d a m e na závažnosť j e d n o t l i v ý c h kritérií pri rozlišovaní s k ú m a n ý c h p o j m o v dovolilo zaradiť prirovnanie sprostý (hlúpy) ako baraní roh k v a r i a n t o m sprostý ako baran, ako teľa, alebo prirovnanie zdravý ako jablko do v a r i a n t n é h o radu zdravý ako orech, ako buk, ako dub, ako lipa a nevydeľovať ich ako osobitné pri­ rovnania so vzťahom s y n o n y m i e k o s t a t n ý m u v e d e n ý m prípadom. M e t o n y m i c k é p o s u n y hlúpy ako baran — ako baraní roh, zdravý ako orech. . . (tu treba predpokladať aj e x i s t e n c i u prirovnania ako jabloň) — ako jablko ukazujú n a paralelnú v n ú t o r n ú motivovanosť ich obraznosti, a tak d o v o ­ ľujú zaradiť o b i d v e u s t á l e n é prirovnania do p r í s l u š n ý c h radov l e x i k á l n y c h v a r i a n t o v t ý c h t o u s t á l e n ý c h prirovnaní. S k ú m a n á otázka hranice m e d z i l e x i k á l n o u variantnosťou a s y n o n y m i t o u u s t á l e n ý c h prirovnaní nepatrí m e d z i v š e o b e c n é p r o b l é m y frazeológie, veď už s v o j í m v ý s k y t o m je ohraničená iba n a u s t á l e n é prirovnania s väčšou v n ú t o r n o u diferenciáciou, na v ý r a z y , s k t o r ý m i . s a spája e x i s t e n c i a v i a ­ c e r ý c h p r í b u z n ý c h prirovnaní. N a druhej strane však aj táto parciálna otázka m á istý t e o r e t i c k ý i praktický dosah pre ďalší v ý s k u m frazeológie. Z hľadiska teórie j e to riešenie hranice frazeologickej j e d n o t k y v j e d n o m jej k o n k r é t n o m a f r e k v e n t o v a n o m t y p e , z praktického hľadiska zasa mieri na precíznejšie s l o v n í k o v é spracovanie u s t á l e n ý c h prirovnaní. Literatúra AVALIANI, J. J. — ROJZENZON, L. I.: O rozgraničenii sinonimiki i variantnosti v oblasti frazeologičeskich jedinic. In: Voprosy frazeológii i sostavlenija frazeologiCeskich slovarej. Baku, Izdatelstvo Akadémii Náuk Azerbajdžanskoj SSR 1988, s. 70— 77. FIODOROV, A. I.: Razvitije russkoj frazeológii v konce 18 — načale 19 v. Novosibírsk 1973. 171 s. KOCIŠ, F.: Poznámky k spracovaniu frazeológie v Slovníku slovenského jazyka. Slovenská reč, 26, 1961, s. 269-280. KOPYLENKO, M. M. - POPOVA, Z. D.: Očerki po obščej frazeológii. Voronež 1972. 124 s. MLACEK, J.: Základné typy ustáleného prirovnania. Jazykovedný časopis, 21, 1970, s. 172-188.

F

MOLOTKOV, A. I. a kol.: Frazeologičeskij slovar russkogo jazyka. Moskva 1967. NIČEVA, K. a kol.: Frazeologičen rečnik na balgarskija ezik. Tom 1. A—N. Sofia, Izdatelstvo na Balgarskata akademija na naukite 1974. 759 s. ROJZENZON, L. I.: Zametki po russkoj komparativnoj frazeológii. In: Voprosy frazeológii. 4. Samarkand 1971, s. 12—21. ROJZENZON, L. I. - ŠUGUROVA, Z. A.: Teoretičeskije problémy komparativnoj frazeológii i lexikografii. In: Voprosy frazeológii i sostavleniia frazeologičeskich slovarej. Baku, Izdatelstvo Akadémii Náuk Azerbajdžanskoj SSR, s. 12—21. SKORUPKA, S.: Frazeológia a skladnia. BPTJ, 17, 1958, s. 97-114. SMIEŠKOVÁ, E.: Malý frazeologický slovník. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedago­ gické nakladateľstvo 1974. 296 s. SMIEŠKOVÁ, E.: Ustálené prirovnania vo frazeológii (so zretelom na lexikogra­ fické spracovanie). Jazykovedný časopis, 21, 1970, s. 189—201.

Zora Líšková O ÚČINNOSTI NIEKTORÝCH JAZYKOVÝCH PRVKOV V DENNEJ TLAČI P r o b l e m a t i k a účinnosti t e x t u sa neoddeliteľne spája so s l e d o v a n í m j a z y ­ k o v ý c h p r v k o v v prejave. N e v y h n u t n o u súčasťou a n a l ý z y obsahu j e s l e ­ d o v a n i e spôsobu j e h o stvárnenia, j e h o j a z y k o v é h o vyjadrenia, ktoré sa bezprostredne odráža v pôsobení n a adresáta. N a účinnosť ako na j e d e n z najdôležitejších atribútov n o v i n á r s k e h o p r e j a v u m o ž n o usudzovať n a základe d ô s l e d n é h o j a z y k o v é h o rozboru, pričom v ý s l e d k y signalizujúce potenciálne ú č i n k y si treba overiť priamo v teréne. Z v ý š e n é n á r o k y n a j a z y k o v é s t v á r n e n i e p r e j a v u v tlači podčiarkujú dôležitosť p r a g m a t i c k é h o aspektu, ktorý m o ž n o nazvať aj účinnosťou. P r a g ­ m a t i c k ý aspekt sa zameriava teda na z v ý š e n i e ú č i n k o v n o v i n á r s k y c h t e x ­ tov, pričom sa špecializuje na s k ú m a n i e vzťahu m e d z i t e x t o m a k o n z u ­ m e n t o m , t. j . m e d z i j a z y k o v ý m z n a k o m a adresátom. A k autor zaráta o b ­ j e k t í v n e pôsobiaci p r a g m a t i c k ý aspekt do t v o r i v é h o procesu, z v ý š i t ý m účinnosť prejavu, k t o r ý m sleduje istý ú m y s e l , i s t ý p e v n ý cieľ. K d o s i a h ­ nutiu d a n é h o cieľa do značnej m i e r y prispieva presná formulácia prejavu. Adresát však m u s í prejav n i e l e n porozumieť, p r e j a v h o musí aj zaujať, musí n a ň pôsobiť. A toto pôsobenie, táto účinnosť p r e j a v u j e atribútom pragmatického aspektu. P r a g m a t i k a objasňuje teda vzťahy m e d z i t e x t o m , v n a š o m prípade m e d z i n o v i n á r s k y m t e x t o m a čitateľom a dopracúva sa k poznatkom, ktoré m ô ž u novinára usmerniť a pomôcť m u pri štylizovaní článkov. Istá n e d ô v e r a k pragmatike p r a m e n i l a s v o j h o času z n e d o s t a t o č n e v y m e d z e n é h o problému, keď pragmatika spĺňala l e n p o ž i a d a v k y u ž i t o č ­ nosti a nebrala do ú v a h y pravdivosť. Ú č i n n ý n o v i n á r s k y prejav sa však m u s í opierať o obidva faktory. Slovenská reč, 44, 1979, č. 1

9

Účinnosť prejavu j e s ú h r n o m m n o h ý c h aj n e j a z y k o v ý c h k o m p o n e n t o v , hoci sa v k o n e č n o m dôsledku javí ako u c e l e n á vlastnosť. J e do istej m i e r y totožná s k o m u n i k a č n ý m efektom, pod k t o r ý m m o ž n o rozumieť c i e l d o ­ s i a h n u t ý p o m o c o u j a z y k o v é h o vyjadrenia. Závisí od s p r á v n e h o v ý b e r u j a z y k o v ý c h prostriedkov a od v z á j o m n é h o vzťahu autora a "adresáta. Je t e d a potrebné skúmať, ako m á byť s t a v a n ý t e x t , aby v y v o l a l u adresáta isté účinky, aké s ú o b s a h o v é a f o r m á l n e z n a k y t e x t u , ďalej v a k ý c h s p o j e ­ niach sa tieto z n a k y v y s k y t u j ú a ako m u s i a byť usporiadané, aby sa d o ­ siahol predpokladaný k o m u n i k a č n ý efekt. Čiastkovú odpoveď n a tieto otázky dal e x p e r i m e n t á l n y v ý s k u m objasňujúci v ý z n a m a f u n g o v a n i e v ý ­ r a z o v ý c h kategórií vzhľadom n a účinnosť n o v i n á r s k e h o prejavu. O čiast­ k o v e j odpovedi treba hovoriť preto, l e b o účinnosť t e x t u sa posudzovala len z pozície v ý r a z o v ý c h kategórií a nebrali sa d o ú v a h y ďalšie činitele (Líš­ ková, 1976). Z článkov u v e r e j ň o v a n ý c h počas j e d n é h o štvrťroka v troch s l o v e n s k ý c h d e n n í k o c h (Pravda, Práca, Smena) s m e n á h o d n e vybrali p o desať rozšíre­ n ý c h správ, zahraničnopolitických a e k o n o m i c k ý c h analýz a beletristických textov z každých novín. T e x t y sa rozložili na štandardizované v e t y a tie p o t o m na základné t e x ­ t o v é jednotky, t. j . na funktory a a r g u m e n t y . V y c h á d z a l i s m e z p r e d p o ­ kladu, že základom každého' v y j a d r e n i a je sloveso a že h o dopĺňajú akt a n t y či a r g u m e n t y , ako j e ' a g e n s , objekt, adresát a nástroj (Horecký, 1973). Ďalšie a r g u m e n t y už ako určenia sa sledovali oddelene, podobne ako k o n ­ š t r u k č n é a štylisticko-pragmatické prvky. T e x t takto stratil s v o j e zvlášt­ nosti, k t o r ý m i bolo potrebné sa osobitne zaoberať, aby si bolo m o ž n é utvoriť k o m p l e x n ú predstavu o ň o m . Z j e d n o d u š e n ý text, zodpovedajúci e l e m e n t á r n y m m y š l i e n k a m , v y t v o r i l prehľadný základ n a h o d n o t e n i e p o ­ m o c o u v ý r a z o v ý c h kategórií (Miko, 1972). Ich frekvencia dokazuje celkom jasne, ktoré z n i c h v t e x t e prevládajú a u r č u j ú jeho charakter. K a ž d é slovo, výraz, každé p o m e n o v a n i e m á o p e r a t í v n u a ikonickú h o d ­ notu. P o d ikonickosťou r o z u m i e m e zobrazovaciu funkciu jazyka, opera­ tívnosť signalizuje praktický cieľ prejavu z a m e r a n ý na prijímateľa. Medzi o p e r a t í v n e kategórie s m e zaradili: o z n a m (1), h o d n o t e n i e (2), naliehavosť (3), v ý z v u (4), subjektívnosť (5), e x p r e s í v n u emocionálnosť (6), pátos (7). Ikonické kategórie: textovosť (1), autosémickosť (2), pojmovosť (3), odbor­ nosť (4), zážitkovosť (5), markantnosť (6), kolorit (7). P r v é štyri kategórie s ú o b j e k t í v n e hodnotiace, ostatné hodnotia slová (text) v i a c - m e n e j zo s u b ­ j e k t í v n e h o hľadiska. V ý r a z y spadajúce do o z n a m o v e j a t e x t o v e j kategórie tvoria základ textu, v y t v á r a j ú bázu p o t r e b n ú pre ostatný text. Bolo b y m o ž n é označovať ich aj za neutrálne, lebo ani nehodnotia, nie sú markantné, nepatria medzi

a u t o s é m i c k é ani odborné v ý r a z y . Bez takýchto v ý r a z o v b y však t e x t n e ­ m o h o l existovať, lebo l e n ich p r o s t r e d n í c t v o m v n i k a j ú doň cez základné h o d n o t y aj v ý r a z o v é h o d n o t y ďalšie, v y h r a n e n e j š i e . A k teda h o v o r í m e o kategórii o z n a m o v o - t e x t o v e j , o z n a č u j e m e tak t e x t o v ú jednotku, ktorá nezaujato, c e l k o m neutrálne označuje osoby, veci, okolnosti a deje. H o d n o ­ tenie sa vyjadruje zväčša p o m o c o u adjektív, ale napr. aj n i e k t o r é p o d ­ statné m e n á ako úprimnost, dôvera, náklonnosť a pod. m a j ú v sebe h o d ­ notiace prvky, ktoré m ô ž e k o n t e x t e š t e zvýrazniť. Aj naliehavosť či výzva m ô ž e spočívať priamo v slove (inherentná hodnota) či v morfologickej k a ­ tegórii, ale m ô ž e v y p l ý v a ť aj z k o n t e x t u (adherentná hodnota). Označenie v ý r a z u za s u b j e k t í v n y úzko súvisí s p o v a h o v ý m i vlastnosťami adresáta, ako v y c í t i v t e x t e prejav autorovej osobnosti, jeho osobnú zaangažovanosť, ktorá m ô ž e byť zrejmá z c e l k o v é h o k o n t e x t u , n i e iba z p o s u d z o v a n e j t e x ­ tovej jednotky. Expresívnosť či emocionálnosť sa prejavuje najčastejšie priamo v použitej lexike, pričom tu e x i s t u j e istá hierarchia, ktorá v š a k n i e je p e v n e v y m e d z e n á . T i e t o vlastnosti m o ž n o p o m e r n e bez ťažkostí stanoviť podobne ako pátos, ktorý sa v y m y k á b e ž n é m u spôsobu vyjadrovania. P r e s n é p o m e n o v a n i e podporujúce jednoznačnosť prejavu o z n a č u j e m e ako autosémickosť. Táto vlastnosť prechádza cez pojmovosť až k odbor­ nosti v ý r a z u ; t e n d e n c i a p o odbornom v y j a d r o v a n í j e z r e j m á najmä v p o p u l á r n o v e d e c k ý c h materiáloch u v e r e j ň o v a n ý c h v tlači. Pojmovosť sa v n o ­ v i n á r s k y c h t e x t o c h viaže p r e d o v š e t k ý m na faktografickosť výrazu, spája sa teda s m e n n ý m i a č í s e l n ý m i faktografickými údajmi. Zážitkovosť súvisí v o väčšine prípadov so subjektívnosťou v ý r a z u v rámci o p e r a t í v n y c h k a t e ­ górií, ak sa autor snaží p o m o c o u osobnej zaangažovanosti navodiť u adre­ sáta pocit zážitku, spôsobiť, a b y t e x t n i e l e n vnímal, ale aby pociťoval pri jeho v n í m a n í aj isté citové vzrušenie. Markantnosť spočíva v o v ý r a z e s a ­ m o m a poznačuje h o pádnosťou. Kolorit sa v y s k y t u j e často spolu s pátosom, ale m ô ž e sa spájať aj s i n ý m i v ý r a z o v ý m i kategóriami; v prípade koloritu ide o voľbu t a k ý c h výrazov, ktoré dodávajú t e x t u patričný rámec. Na základe f r e k v e n c i e v ý r a z o v ý c h kategórií utvoril sa istý s y s t é m , c h a ­ rakteristický v prvom rade pre publicistický štýl a ďalej aj pre žáner či istú t e m a t i c k ú oblasť. Z o s t a v e n é s c h é m y dokázali c e l k o m zreteľne jednotnosť š t ý l u z hľadiska sily výrazu, ktorej s ú kategórie nositeľom, a súčasne n a ­ značili, ktoré v ý r a z o v é p r v k y pôsobia v s l e d o v a n ý c h t e x t o c h na racionálnu stránku a ktoré n a c i t o v ú stránku čitateľovej osobnosti, pričom bolo m o ž n é posúdiť potenciálnu účinnosť s l e d o v a n ý c h materiálov. V ý r a z o v é kategórie m o ž n o teda v ý h o d n e použiť pri posudzovaní t e x t u a j e h o p o t e n c i á l n y c h účinkov, n o k a ž d é k o m p l e x n é h o d n o t e n i e t e x t u m u s í v sebe zahŕňať aj stanovisko adresáta. Treba azda podotknúť hneď na z a ­ čiatku, že v prípade v ý s k u m u účinnosti p o m o c o u v ý r a z o v ý c h kategórií

n e j d e o p r a g m a t i c k ý v ý s k u m v širšom z m y s l e slova, i d e skôr o p o r o v n a n i e účinkov, aké v y v o l a l i k o n k r é t n e t e x t y u r ô z n y c h p s y c h o l o g i c k ý c h t y p o v či s e m i o t i c k ý c h skupín. Možno ich porovnávať n a v z á j o m a súčasne aj s hodnotením, ktoré s m e nazvali z á k l a d n ý m a ktoré v z n i k l o o h o d n o t e n í m t e x t o v ý c h jednotiek e x p e r i m e n t á l n e h o súboru j e d n ý m p r a c o v n í k o m v y ­ h r a n e n e racionálneho t y p u . P ô v o d n ý súbor sa ďalším v ý b e r o m e š t e zúžil a t e x t y rozložené na základné t e x t o v é j e d n o t k y hodnotili respondenti p o ­ m o c o u v ý r a z o v ý c h kategórií. Boli rozdelení podľa p s y c h i c k ý c h vlastností, na t y p y e m o t í v n e a racionálne, uprostred medzi k r a j n ý m i t y p m i bola e š t e tzv. norma, t. j . t y p y ľudí, u k t o r ý c h ani j e d n a z u v e d e n ý c h vlastností n e ­ d o m i n u j e . U v e d o m o v a l i s m e si, že t a k é t o rozdelenie r e s p o n d e n t o v je iba p r v ý m krokom k ich bližšej špecifikácii, ale p r e d b e ž n e s m e prihliadali len na tieto d v e vlastnosti, podľa n á s rozhodujúce pre v n í m a n i e t e x t u . V ý ­ s l e d k y e x p e r i m e n t u p o v a ž u j e m e l e n za orientačné. A b y boli p l a t n é bez v ý h r a d y , m u s e l i b y sa overiť e š t e z ďalších hľadísk pri istom odstupňovaní v rámci s é m a n t i c k é h o kontinua. U v e d e n ý m e t o d i c k ý postup, ktorý s m e v h r u b ý c h črtách naznačili, v e d i e v š a k k záverom, ktoré p o m e r n e v ý r a z n e signalizujú ú č i n k y n o v i n á r s k y c h t e x t o v , a je t e d a i s t ý m prínosom pri s k ú ­ m a n í vzťahu j a z y k o v ý znak — adresát. P r e zahraničnopolitické č l á n k y v tlači bola v ý s l e d n i c o u porovnaní v r á m ­ ci v ý r a z o v ý c h kategórií táto s c h é m a : o p e r a t í v n e kategórie: 1 — 2 (5), i k o ­ n i c k é kategórie: 1 — 2 — 3 — 6 (5—7), pričom kategórie u v e d e n é v zátvor­ kách m ô ž u r o z l i č n ý m spôsobom alternovať. U v e d i e m e niekoľko príkladov, ako hodnotili r e s p o n d e n t i t e x t o v é j e d n o t k y v rámci zahraničnopolitických analýz v P r a v d e (Líšková, 1977). S l o v e s o o z n a m o v o - t e x t o v é pôsobilo v zahraničnopolitických analýzach v m a x i m á l n o m p o č t e prípadov z h o d n e n a r e s p o n d e n t o v troch skupín, hoci v s k u p i n e r a c i o n á l n y c h t y p o v uvádzali r e s p o n d e n t i aj h o d n o t e n i e o z n a m o v o - s u b j e k t í v n e . Išlo o v ý r a z stalo sa (toho dosť). N e m o ž n o nesúhlasiť s t a k ý m t o o h o d n o t e n í m , l e b o v z h ľ a d o m n a ďalšiu t e x t o v ú j e d n o t k u j e v o v ý r a z e n e s p o r n ý postoj autora, hoci v y ň a t é z k o n t e x t u m o ž n o považovať toto s l o v e s o za o z n a m o v o - t e x t o v é . V rámci s l o v e s n e j s k u p i n y v y s t i h l i r e s ­ p o n d e n t i m n o h é hodnotiace prvky, napr. v o v ý r a z o c h mohli sa konzultovať, nemajú záujem meniť, rastie neustále a pod., ale n i e k t o r é i m c e l k o m unikli alebo ich v y s t i h l a l e n m e n š i a časť respondentov. Napríklad v ý r a z mohli po­ premýšľať bol z á k l a d n ý m h o d n o t e n í m vzhľadom n a hovorovosť p l n o v ý ­ z n a m o v é h o slovesa, k t o r é m u m o d á l n e sloveso pridáva hodnotiace znaky, o z n a č e n ý za hodnotiaci a zážitkový. Takto h o označila m e n š i n a r e s p o n d e n ­ tov racionálneho t y p u , hoci zážitkovosť v y s t i h l i v rámci oznamovosti (1/5). V s k u p i n e n o r m o v ý c h r e s p o n d e n t o v bola situácia obdobná, zatiaľ čo r e s ­ p o n d e n t i e m o c i o n á l n e h o t y p u zážitkovosť n e u v á d z a l i vôbec. Uvádzali iba

hodnotiacu textovosť (2/1), alebo hodnotiacu pojmovosť (2/3), s čím, ako sa d o m n i e v a m e , n e m o ž n o súhlasiť. R e s p o n d e n t i e m o t í v n e h o t y p u nepostihli t a k m e r v ô b e c markantnosť v ý ­ razu, v s k u p i n e n o r m o v ý c h a r a c i o n á l n y c h t y p o v respondenti t ú t o v l a s t ­ nosť pociťovali častejšie, n i e k e d y aj v prípadoch, ktoré sa nezhodovali so z á k l a d n ý m h o d n o t e n í m . Napr.: zhoršuje sa, nemajú záujem, viac sa kladie dôraz a pod. U v e d i e m e ďalší príklad: Na budúci týždeň sa má finišovať. Vzhľadom n a prítomnosť m o d á l n e h o slovesa a n a istú schopnosť p l n o ­ v ý z n a m o v é h o s l o v e s a navodiť príslušnú a t m o s f é r u označilo základné h o d ­ n o t e n i e t e n t o v ý r a z za hodnotiaci a z á ž i t k o v ý (2/5). S t ý m t o h o d n o t e n í m s m e sa nestretli ani v j e d n o m prípade. E m o t í v n e t y p y zaznačili v o v ý r a z e naliehavostné p r v k y až v ý z v u , hoci z hľadiska ikonickosti v ý r a z u uvádzali zážitkovosť (3/5, resp. 4/5). Racionálne t y p y hodnotili t e n t o v ý r a z ako naliehavosť až v ý z v u s p o j e n ú s markantnosťou alebo zážitkovosťou (3/6, 4/5). Pri posudzovaní s k u p i n y slovesa sa h o d n o t e n i a r e s p o n d e n t o v najčastejšie stretávali v kategórii o z n a m o v e j t e x t o v o s t i . U ž ťažšie v y s t i h l i hodnotiace prvky, ktoré boli v t e x t o c h z r e j m e m á l o v ý r a z n é . V rámci s u b j e k t í v n e h o d ­ notiacich kategórií uvádzali j e d n o t l i v é s k u p i n y zážitkovosť, kolorit aj markantnosť výrazu, aj keď nie v ž d y v zhode so z á k l a d n ý m h o d n o t e n í m ani z h o d n e s h o d n o t e n í m j e d n o t l i v ý c h skupín r e s p o n d e n t o v p o r o v n á v a n ý c h navzájom. D o m n i e v a m e sa, ž e zjednotiť názory j e d n o t l i v c o v n a t e x t n i e j e možné, l e b o r o z d i e l n y prístup k p r e j a v u m á svoj p ô v o d v individualite každého jednotlivca, v ovládaní jazyka, v o v p l y v n e n í okolnosťami, v o v l á ­ daní p r o b l e m a t i k y a v m n o h ý c h ďalších faktoroch. O k r e m toho treba z d ô ­ razniť, že v ý r a z o v é kategórie n i e s ú p r e s n e ohraničené, a hoci respondenti mali ich p o d r o b n ý v ý k l a d k dispozícii, m o h o l si ich predsa každý h o d n o ­ tiaci vykladať p o s v o j o m . J e preto dôležité, že r e s p o n d e n t i zaregistrovali rozličnú intenzitu v ý r a z u bez ohľadu n a to, v a k o m počte. Lebo práve táto variabilita v ý r a z u , ktorá sa odrazila v h o d n o t e n i a c h adresátov, j e charakteristikum zahraničnopolitických materiálov. M e n n ý tvar pôsobí zrejme j e d n o z n a č n e j š i e ako sloveso, lebo v prípade agensa, objektu a j e h o š p e c i f i k o v a n ý c h častí sa h o d n o t e n i e troch s k u p í n r e s p o n d e n t o v n a v z á j o m zhodovalo a bolo m o ž n é zaznačiť zhodu aj so z á ­ k l a d n ý m h o d n o t e n í m . V prípade a g e n s a bola zhoda v o viac ako troch š t v r ­ tinách, v prípade objektu bola zhoda o n i e č o menšia. Pri agense bolo r o v ­ naké o h o d n o t e n i e v kategórii o z n a m o v o - t e x t o v e j a v prípadoch, keď išlo o v ý r a z y a u t o s é m i c k é až p o j m o v é . A j hodnotiace v ý r a z y boli v prípade diska s u b j e k t í v n e hodnotiacich kategórií boli aj pri a g e n s e väčšie rozdiely, a g e n s o v zreteľnejšie a p r e u k a z n e j š i e n e ž v rámci s k u p i n y slovesa. Z hľaRespondenti uvádzali koloritové p r v k y , zážitkovosť, ale aj pateticKosť či Slovenská reč, 44, 1979, č. 1

13

e x p r e s í v n u markantnosť. Výraz európsky diplomatický kalendár považo­ vali e m o t í v n e t y p y za autosémický, p o j m o v ý až odborný. Takto k n e m u pristupovali m n o h í respondenti n o r m o v é h o t y p u , hoci najčastejšie bol ozna­ č o v a n ý za koloritový. Racionálne t y p y h o charakterizovali ako a u t o s é ­ mický, ďalej koloritový až pateticko-koloritový (1/2, 1/7, 7/7). Pri hodnotení objektu sa e m o t í v n e t y p y v o v ä č š i n e prípadov pridŕžali o b j e k t í v n e hodnotiacich kategórií, hoci mali pri j e h o posudzovaní ťažkosti práve s v y s t i h n u t í m hodnotiacich p r v k o v v o v ý r a z o c h : dohovorená dohoda, ekonomické problémy, pasívne saldo a pod. Zhodovali sa s o s t a t n ý m i s k u ­ p i n a m i vo v ä č š i n e prípadov pri hodnotení a u t o s é m i c k ý c h , p o j m o v ý c h až o d b o r n ý c h slov, pričom veľmi zriedkavo označovali v ý r a z y napríklad za m a r k a n t n é či koloritové. L e n o j e d i n e l é boli schopní vystihnúť prejav o s o b ­ n e j zaangažovanosti autora, či j e h o s n a h u navodiť atmosféru ž i v o t n ý c h situácií. R e s p o n d e n t i n o r m o v é h o a racionálneho t y p u sa oveľa častejšie zhodovali pri hodnotení základných t e x t o v ý c h jednotiek, pričom p o m e r n e zriedkavo označovali základné t e x t o v é j e d n o t k y za zážitkové či m a r k a n t n é a v e ľ m i ojedinelé za e x p r e s í v n e či emocionálne., U v e d e n í m t ý c h t o niekoľkých príkladov n e c h c e m e budiť dojem, že pri hodnotení t e x t o v ý c h jednotiek dochádzalo častejšie k n e z h o d e ako k zhode m e d z i j e d n o t l i v ý m i skupinami. Vybrali s m e p r á v e tie príklady, k d e bola zhoda problematická, aby bolo m o ž n o poukázať na n e r o v n a k ý prístup adre­ sáta k článkom u v e r e j ň o v a n ý m v tlači a súčasne upozorniť na zodpovednosť práce autorov. V ý s k u m v t e r é n e v zásade potvrdil prítomnosť v ý r a z o v ý c h kategórií charakterizujúcich štýl aj príslušnú t e m a t i c k ú oblasť. K i s t ý m v ý k y v o m dochádzalo najčastejšie u r e s p o n d e n t o v e m o t í v n e h o t y p u , ktorí ťažšie vycítili hodnotiace p r v k y v t e x t e a veľmi opatrne klasifikovali v rámci s u b j e k t í v n e l a d e n ý c h kategórií. M e n e j p o d s t a t n é je azda zistenie, že pri posudzovaní v ý r a z o v spadajúcich d o kategórií s u b j e k t í v n e h o d n o t i a ­ cich sa v y s k y t l i pri zatrieďovaní z á k l a d n ý c h t e x t o v ý c h jednotiek p o m e r n e rozdielne prístupy. Za dôležitejší m o ž n o pokladať fakt, že príslušníci v š e t ­ k ý c h troch skupín r e s p o n d e n t o v t i e t o kategórie uvádzali. T o značí, že t e x t y sa dotýkali citov adresára, ako bolo v intenciách autora prejavu. Intenzita c i t o v ý c h zásahov sa v š a k transformovala cez p o v a h o v é vlastnosti rozdielne u k a ž d é h o jednotlivca. Rozdelenie n a t y p y e m o t í v n e a racionálne v strede s n o r m o v ý m i t y p m i r e s p o n d e n t o v n i e je zďaleka ešte s c h o p n é dokonale charakterizovať osobnosť adresáta, je len akousi p r v o t n o u orientáciou a pod t ý m t o z o r n ý m u h l o m bolo p o t r e b n é posudzovať aj v ý s l e d k y . Za dôležité m o ž n o považovať zistenie, že v ý r a z o v ý m i kategóriami o h o d n o t e n ý ú r y v o k m ô ž e byť v o d i d l o m pri posudzovaní v ý r a z o v e j sily, a t e d a aj účinnosti t e x t u . V ý s l e d k y e x p e r i m e n t á l n e h o v ý s k u m u sa pritom obracajú priamo na

prax, nabádajú autorov k citlivej, starostlivej a cieľavedomej voľbe v ý r a ­ zov, ako v y p l y n u l o z niekoľkých u v e d e n ý c h príkladov. P ô s o b e n i e v ý r a z o v ý c h kategórií sa n e o b m e d z u j e len n a j a z y k o v ý s y s ­ tém, m o ž n o ich využiť aj na h o d n o t e n i e ďalších s y s t é m o v , napr. s y s t é m o v obrazového vyjadrenia, k d e m ô ž u poslúžiť ako s p o l o č n ý menovateľ pri p o ­ sudzovaní ú č i n k o v slova a obrazu. Literatúra HORECKÝ, J.: Poznámky k metóde analýzy textu. Slovo a slovesnost, 34, 1973, s. 34-38. LÍŠKOVÁ, Z.: Novinársky prejav z hľadiska sémantických ukazovateľov. Bra­ tislava, Inštitút pre výskum masových > komunikačných prostriedkov pri VÚKVM 1976, s. 188. LÍŠKOVÁ, Z.: Výrazové kategórie — signály účinnosti v novinárskom prejave. Bra­ tislava, Novinársky študijný ústav 1977, s. 86. MIKO, F.: Malý výkladový slovník výrazovej sústavy. Nitra, Kabinet literárnej komunikácie a experimentálnych metodík 1972, s. 20.

Ferdinand Buffa ODVODENÉ SLOVÁ A ICH VIACSLOVNÉ PARALELY V SLOVENSKÝCH NÁREČIACH 0. N a j č a s t e j š í m t y p o m p o m e n o v a c í c h jednotiek v s l o v e n č i n e s ú popri p r v o t n ý c h n á z v o c h o d v o d e n é slová a s l o v n é spojenia. K t ý m t o p o m e n o ­ v a n i a m v hojnej m i e r e pribudli p r e v z a t é n á z v y , zriedkavejšie aj z l o ž e n é slová, s l o v á použité v n o v ý c h v ý z n a m o c h a pod. Zhruba takúto štruktúru m á s l o v n á zásoba s p i s o v n é h o jazyka. 1. N á r e č o v ú s l o v n ú zásobu n e m á m e e š t e natoľko p r e s k ú m a n ú , ba ani l e n z a c h y t e n ú v t a k o m rozsahu, žeby s m e ju m o h l i podrobnejšie charakterizo­ vať. N o už aj z doterajších č i a s t k o v ý c h v ý s l e d k o v m o ž n o zistiť, že i v n á ­ rečovej l e x i k e sa popri p r i m á r n y c h n á z v o c h v y s k y t u j ú v h o j n e j m i e r e aj o d v o d e n é p o m e n o v a n i a , ale o v i a c s l o v n ý c h n á r e č o v ý c h n á z v o c h doteraz ešte nebola reč. P r e t o s m e sa rozhodli v rámci v ý s k u m u nárečovej derivácie všimnúť si také o d v o d e n é slová v našich nárečiach, k u k t o r ý m sú — v i n ý c h nárečiach — paralelné v i a c s l o v n é p o m e n o v a n i a . P o d p a r a l e l n ý m i j e d n o ­ s l o v n ý m i a v i a c s l o v n ý m i p o m e n o v a n i a m i t u teda r o z u m i e m e také p o m e n o ­ vania, ktoré m a j ú z h o d n ý v ý z n a m (pri v i a c v ý z n a m o v ý c h je z h o d n ý a s p o ň jeden v ý z n a m ) a o k r e m toho m a j ú aj s p o l o č n ú k o r e ň o v ú m o r f é m u (t. j . s l o v o t v o r n ý základ derivátu sa v y s k y t u j e aj v o v i a c s l o v n o m p o m e n o v a n í ) .

Najčastejšie s ú to dvojice t y p u : drevenica — drevená chalupa, z r i e d k a v e j ­ šie aj dvojice t y p u lekvárnik — koláč s lekvárom, sviniar — pastier sviň. V ý s k y t paralelných derivátov popri t a k ý c h t o v i a c s l o v n ý c h n á z v o c h svedči o tom, že ide o l e x i k á l n e jednotky, n i e o voľné s y n t a k t i c k é spojenia. U v e d e n é paralelné p o m e n o v a n i a j e s t v u j ú aj v s p i s o v n o m jazyku, n o ako d u b l e t n é n á z v y , t. j . v t o m istom s y s t é m e , pričom ich vzťah m ô ž e byť aj taký, ž e n i e k t o r é d e r i v á t y sa v y v i n u l i z p a r a l e l n ý c h v i a c s l o v n ý c h n á z v o v (tzv. univerbizáciou). V nárečiach takúto u n i v e r b i z á c i u ako ž i v ý v ý v i n o v ý proces nepredpokladáme, pretože u v e d e n é paralelné p o m e n o v a n i a spra­ v i d l a patria n i e do j e d n é h o , ale do rozličných (nárečových) s y s t é m o v a o k r e m toho n e m á m e vedomosť o tom, že b y sa v n i e k t o r o m nárečí z v i a c s l o v n é h o p o m e n o v a n i a v y v i n u l j e d n o s l o v n ý derivát (hoci pri v z n i k u n i e ­ k t o r ý c h derivátov m o h o l byť p r í t o m n ý aj v i a c s l o v n ý názov, ktorý však m o h o l v nárečí zostať ako s e k u n d á r n e p o m e n o v a n i e ; pórov, dvojice t y p u chrbtica — chrbtová kosť, svadobník — svadobný hosť a pod.). P r e t o n á m prichodí uvažovať o p o m e r n e s a m o s t a t n o m v z n i k u t a k ý c h t o paralelných n á z v o v v j e d n o t l i v ý c h nárečiach; ich v z n i k je pozoruhodná vec, l e b o vzhľa­ d o m n a značnú š t r u k t ú r n u blízkosť i s é m a n t i c k ú zhodnosť t a k ý c h t o para­ lel n e m o ž n o hovoriť o ich ú p l n e j nezávislosti. P r i t o m v y c h á d z a m e z p r e d ­ pokladu, že v s l o v e n č i n e n a j b e ž n e j š í m s p ô s o b o m tvorenia n o v ý c h p o m e n o ­ vaní j e derivácia, preto v s k ú m a n ý c h paralelných (j e d n o s l o v n o - d v o j slov­ n ý c h ) p o m e n o v a n i a c h pozornosť v e n u j e m e p r e d o v š e t k ý m v i a c s l o v n ý m n á ­ z v o m . (Materiál č e r p á m e z archívu n á r e č o v é h o oddelenia J Ú Ľ S S A V , z í s k a n ý n a j m ä pre A t l a s s l o v e n s k é h o j a z y k a III. a IV.) Keďže obidva d r u h y p o m e n o v a n í — t. j . o d v o d e n é s l o v á i v i a c s l o v n é n á ­ z v y — s ú z n á m e v o v š e t k ý c h nárečiach, j e na m i e s t e otázka, prečo sa tu j e d n o t l i v é nárečia dosť často odlišujú. O v n ú t o r n ý c h , j a z y k o v ý c h p o d ­ m i e n k a c h v z n i k u t o h o alebo o n o h o d r u h u n á z v u v i s t o m nárečí ťažko u v a ­ žovať, lebo v o v š e t k ý c h n a š i c h nárečiach s ú z n á m e obidva d r u h y p o m e n o ­ vaní, hoci — ako n a to p o u k á ž e m e neskôr — n i e k t o r é nárečia m a j ú akoby väčší sklon tvoriť o d v o d e n é n á z v y , k ý m i n é skôr „sa uspokoja" aj s v i a c ­ s l o v n ý m p o m e n o v a n í m . P r i t o m tu, pravda, m o h l i zohrať istú ú l o h u aj n i e ­ ktoré vonkajšie, m i m o j a z y k o v é činitele. N a z d á v a m e sa napr., že v i a c s l o v n é p o m e n o v a n i e m o h o l dostať p r e d m e t pre svoju neužitočnosť, takže človek m u n e v e n o v a l až t a k ú pozornosť. Tak to m o h l o byť, p o v e d z m e , pri d i v o rastúcom m a k u , k t o r ý m á v n a š i c h nárečiach iba dvoj s l o v n é n á z v y t y p u slefiý (divý, vlčí a pod.) mak. I n o k e d y p r e d m e t m o h o l dostať d v o j s l o v n ý n á z o v pre s v o j u zriedkavosť, pre z r i e d k a v ý kontakt s človekom, ako to azda dokladá n á z o v pre d i v o žijúceho zajaca, ktorý m á v nárečiach n á z o v poľný zajac (okrem sporadického s e v e r o z á h o r s k é h o poľniak). P o d o b n e m á p r e ­ v a ž n e dvoj s l o v n é p o m e n o v a n i e r e l a t í v n e novšia reália hasičský sklad (ha-

sičská búda a pod.) asi preto, l e b o sa veľmi zriedka používala. {Iba od T r e bišova m á m e doklad n a derivát hasičoveň.) Pomerne zriedkavý výskyt p o m e n o v a n e j (novšej) reálie m o h o l mať za následok, že v s l o v e n s k ý c h n á ­ rečiach prevláda d v o j s l o v n ý n á z o v červený smrek. (Iba m i e s t a m i je v západoslov. a stredoslov. nárečiach aj derivát smrekovec.) V i n ý c h , prípadoch v i a c s l o v n ý n á z o v m o h o l byť m o t i v o v a n ý aj cudzou p r e d l o h o u ; takéto k a l k o v é p o m e n o v a n i a s ú napr. stredoslov. n á z v y starý otec a stará matka. 2. Podľa, n á š h o doterajšieho (zaiste n i e úplného) materiálu najčastejším t y p o m v i a c s l o v n ý c h n á z v o v popri paralelných derivátoch s ú v nárečiach s l o v n é spojenia podľa m o d e l u : a d j e k t í v u m + s u b s t a n t í v u m (typ dažďová voda). Ide teda o paralelné d v o j i c e n á z v o v t y p u : spodnica — spodná sukňa, ovsenisko — ovsené strnisko, tretina — tretia čiastka, svadobník — svadobný host a pod. V u v e d e n ý c h dvojiciach paralelných p o m e n o v a n í s p o l o č n ý m prvkom j e určujúci k o m p o n e n t , k t o r ý v z d r u ž e n o m p o m e n o v a n í j e z h o d ­ n ý m prívlastkom a v paralelnom d e r i v á t e j e s l o v o t v o r n ý m základom (napr. svadobný host — s v adobn -ík). D r u h ý m u r č o v a c í m p r v k o m j e v z d r u ž e n o m p o m e n o v a n í s u b s t a n t í v u m a v p a r a l e l n o m deriváte je to sufix (napr. svadobný hosť — svadobn - í k). J e d n o t l i v é k o m p o n e n t y t ý c h t o s l o v ­ n ý c h spojení s ú spravidla použité v o s v o j o m p r i a m o m v ý z n a m e (pórov, napr. sušené hrušky, ovsená slama, kŕmna sviňa, trávna plachta atď.). Iba ojedinelé majú takého s l o v n é spojenia aj m e t a f o r i c k ý charakter, ako je to v prípadoch t y p u kozia brada, božie drievko, bruchatá píla a pod. V o j e d i n e l ý c h prípadoch s l o v o t v o r n ý základ derivátu súvisí n i e s u r č u ­ j ú c i m č l e n o m p a r a l e l n é h o d v o j s l o v n é h o p o m e n o v a n i a (ako t o b o l o v p r e d ­ chádzajúcich prípadoch), ale s u r č e n ý m č l e n o m ; ide teda o dvojice t y p u : nevlastný otec — otčim, červený smrek — smrekovec, vlčie (kozie, sučie, žabie . ..) mlieko — mliečnik a pod. V t a k ý c h t o paralelných p o m e n o v a n i a c h s p o l o č n ý m p r v k o m j e teda d e t e r m i n o v a n ý k o m p o n e n t , k t o r ý m j e v zdru­ ž e n o m p o m e n o v a n í s u b s t a n t í v u m a v paralelnom deriváte je s l o v o t v o r n ý m základom (pórov, červený smr e k — smr e k-ovec). D r u h ý m , d e t e r m i n u ­ j ú c i m p r v k o m j e v z d r u ž e n o m p o m e n o v a n í a d j e k t í v n y prívlastok a v deri­ v á t e s u f i x .napr. červený smrek — smrek-o v e c). Takéto d e r i v á t y m a j ú n a pozadí paralelných v i a c s l o v n ý c h p o m e n o v a n í charakter n á z v o v , ktoré charakterizujú p o m e n o v a n ý p r e d m e t v porovnaní s i n ý m p r e d m e ­ tom, napr. smrekovec = „predmet majúci niečo spoločné so s m r e k o m (istý druh stromu p o d o b n ý smreku)", k ý m o d v o d e n é n á z v y predchádzajúcej s k u p i n y priamo p o m e n ú v a l i p r e d m e t podľa j e h o istej vlastnosti, napr. černica = „čierny p r e d m e t (istý druh rastliny s č i e r n y m i plodmi)". A b s o ­ lútna p r e v a h a dvojíc tohto t y p u (černica — čierna malina) v n a š o m m a teriáli svedčí o produktívnosti t a k ý c h t o d e r i v á t o v (založených n a u r č u ­ j ú c o m člene paralelného d v o j s l o v n é h o názvu) v s l o v e n s k ý c h nárečiach.

Z a u j í m a v ý je aj z e m e p i s n ý v ý s k y t u v e d e n ý c h paralelných dvojíc n á z v o v v s l o v e n s k ý c h nárečiach. T a k é t o paralelné n á z v y sa zväčša v y s k y t u j ú iba na m a l e j oblasti, často l e n v nárečí n i e k o ľ k ý c h dedín, čo svedčí o t o m , že jednotlivé m e n š i e n á r e č o v é j e d n o t k y (mikrodialekty) postupovali pri v ý ­ bere j e d n é h o z u v e d e n ý c h p o m e n o v a c í c h s p ô s o b o v samostatne, i keď n i e úplne nezávisle, lebo takéto paralely sa spravidla v y s k y t u j ú blízko seba. Vidieť t o n a j m ä n a t a k ý c h prípadoch, keď sa u v e d e n é dvojice v y s k y t u j ú iba n a istom m a l o m území, k ý m i n d e prevládajú ú p l n e iné n á z v y ; napr. iba v sev. G e m e r i je m i e s t a m i n á z o v tahací kvet alebo ťahačka, resp. ťaha­ nica, k ý m inde prevláda p o m e n o v a n i e povoja, povojník a pod. Iba n a Z á ­ horí j e z n á m e p o m e n o v a n i e turecké žito (sev.) a turečtina (juž.), k ý m inde je kukurica. Iba ojedinelé sa j e d n o t l i v é n á z v y u v e d e n ý c h dvojíc n e v y s k y ­ tujú vedľa seba, t. j . v s u s e d n ý c h nárečiach, ale aj ďalej od seba. Tak napr. názov prominclová zelina sa v y s k y t u j e m i e s t a m i v západoslov. nárečiach, k ý m paralelný derivát prominclovka je z n á m y m i e s t a m i v stredoslov. n á ­ rečiach. A l e b o n á z o v slamená plachta m á m e z a c h y t e n ý od Modrého K a ­ meňa, k ý m paralelný derivát slamiačka je až od V e ľ k ý c h Kapušian. P o m e r n e časté s ú prípady, keď proti sporadicky sa v y s k y t u j ú c i m v i a c s l o v n ý m n á z v o m stoja také. paralelné deriváty, ktoré v s l o v e n s k ý c h n á ­ rečiach prevažujú. Tak napr. proti stredoslov. a západoslov. n á z v u ovsenisko a v ý c h o d o s l o v . ovsisko sa sporadicky v y s k y t u j e aj ovsené strnisko. proti celoslov. kosisko je m i e s t a m i n a juž. S l o v e n s k u aj kosné porisko. proti rebriniak, resp. drabiniak j e v stredoslov. nárečiach m i e s t a m i aj rebrinový voz, proti n á z v u sečkáreň, resp. sečkovica j e v západoslov. n á ­ rečiach m i e s t a m i aj sečková mašina, proti kapustnica je miestami kapustná polievka a pod. U v e d e n é prípady svedčia o tom, čo s m e už spomínali, že v s l o v e n s k ý c h nárečiach sa dáva prednosť o d v o d e n ý m s l o v á m pred viacslovn ý m i názvami. Máme-síce aj opačné doklady, keď v i a c s l o v n é n á z v y p r e v a ­ žujú, pretože paralelné deriváty sa v y s k y t u j ú len sporadicky, ale s ú to p o m e r n e zriedkavé prípady. Tak napr. v š e o b e c n ý j e n á z o v poľný zajac, k ý m n á z o v poľniak j e d o l o ž e n ý iba zo Záhoria. P o d o b n e prevažuje názov t y p u plužné kolieska, k ý m p o m e n o v a n i a plužence, resp. plužňatá sa v y ­ s k y t u j ú iba sporadicky. V š e o b e c n e s ú roz.šírené aj n á z v y ako očný zub. črenový zub, k ý m o d v o d e n i n y ako očník, očiak, črenák sú sporadické. Je e š t e jedna m e n š i a skupina paralelných dvojíc n á z v o v , k t o r ý c h j e d ­ n o t l i v é č l e n y sa v y s k y t u j ú na v ä č š í c h n á r e č o v ý c h oblastiach, čiže tvoria areálové protiklady. V i a c e r é z t ý c h t o dvojíc utvárajú t a k é protiklady, že proti stredoslov.-západoslov. o d v o d e n é m u n á z v u stojí v ý c h o d o s l o v . v i a c ­ s l o v n é p o m e n o v a n i e (pričom dvoj s l o v n ý n á z o v m ô ž e byť z n á m y m i e s t a m i aj v stredoslov. a západoslov. nárečiach). Ide o d v o j i c e t y p u : diviak — divá sviňa, slepúch al. slepýš — slepý jašter, malík al. malíček — malý palec,

chrbtica al. chrbtina — chrbtová kosť, drevenica — drevený dom, doštenák — doštený voz, vývrat — vyvrátený strom, suchár &. sušiča, resp. sušina — suchý strom a pod. Z toho b y v y c h o d i l o , že v západoslov. a stredoslov n á ­ rečiach je silnejšia t e n d e n c i a využívať pri n o v ý c h p o m e n o v a n i a c h o d v o ­ d e n é n á z v y ako v o - v ý c h o d o s l o v . nárečiach, v k t o r ý c h sa zdá byť väčšia záľuba v o v i a c s l o v n ý c h p o m e n o v a n i a c h . V n a š o m materiáli m á m e s í c e doložené aj prípady i n é h o druhu, keď napr. proti v ý c h o d o s l o v . a stredoslov. o d v o d e n é m u n á z v u sušienky stoja západoslov. v i a c s l o v n é p o m e n o v a n i a t y p u sušené, resp. suché hrušky a p o d o b n e ' v ý c h o d o s l o v . - s t r e d o s l o v . čer­ nica — západoslov. čierna malina; západoslov.-stredoslov. spodná doska — v ý c h o d o s l o v . spodniarka, resp. spodnica; západoslov. dážďovica, východo­ slov. dážďovka — stredoslov. dažďová voda a pod., ale tieto prípady p r e s v o j u sporadickosť veľa nezavážia. Prirodzene, až ďalší, podrobnejší v ý ­ s k u m m ô ž e potvrdiť správnosť n á š h o dohadu. V s l o v e n s k ý c h nárečiach s ú z n á m e ešte aj t a k é prípady, že oproti o d v o ­ d e n ý m s l o v á m sa v i n ý c h nárečiach v y s k y t u j ú ako paralelné v i a c s l o v n é p o m e n o v a n i a s u r č u j ú c i m č l e n o m v p r e d l o ž k o v o m páde. V zásade t u i d e o p o m e n o v a c í t y p analogický k z d r u ž e n ý m p o m e n o v a n i a m so z h o d n ý m prívlastkom, ibaže tu prívlastok je v p r e d l o ž k o v o m páde (pórov. napr. lekvárový koláč — koláč s lekvárom). V n a š o m materiáli m á m e takéto v i a c ­ s l o v n é p o m e n o v a n i a z a c h y t e n é p o m e r n e s k r o m n e ; charakteristické pre n e j e to, že sa v y s k y t u j ú spravidla roztratene n a i s t o m území. Ide o prípady t y p u : v ý c h o d o s l o v . koláč s lekvárom — lekvárovník (resp. lekvárový koláč), západoslov. plechovica na kolomaž — kolomaznica, kolomažiarka, západo­ slov. varecha na vyberanie — vyberačka, stredoslov. kefa na rajbanie — rajbačka a pod. Hoci t e n t o druh p o m e n o v a n i a n i e je v nárečiach z v l á š t ­ nosťou, predsa je l e n zriedkavejší ako združené p o m e n o v a n i a so z h o d n ý m prívlastkom. Iný t y p v i a c s l o v n ý c h p o m e n o v a n í s n e z h o d n ý m m e n n ý m ( g e n i t í v n y m ) prívlastkom sa v nárečiach v y s k y t u j e l e n veľmi zriedka. A k o sporadické m á m e z a c h y t e n é zo západoslov. a stredoslov. nárečí p o m e n o v a n i a papier sviň — sviniar (resp. svinský pastier) a pastier husí — husiar. (Zo z á p a d o ­ slov. a stredoslov. nárečí je z n á m e spojenie prietrž mračien, ktoré však n e m á paralelný derivát. Proti s p o j e n i u hlávka kapusty b ý v a časté pomeno~ v a n i e kapustná hlávka.) 3. V n a š o m p r í s p e v k u s m e sa zaoberali t a k ý m i n á r e č o v ý m i o d v o d e ­ n ý m i slovami, k u k t o r ý m s ú (v i n ý c h nárečiach) v i a c s l o v n é paralely. N á š doterajší materiál p o u k a z u j e na to, že v nárečiach s ú najbežnejšie ako paralely k o d v o d e n ý m s l o v á m v i a c s l o v n é n á z v y so z h o d n ý m prívlastkom t y p u černica — čierna malina a s prívlastkom v p r e d l o ž k o v o m p á d e t y p u zimník — kabát na zimu (resp. zimný kabát). V zásade s ú v o v š e t k ý c h n á -

rečiach z n á m e o b i d v a t y p y p o m e n o v a n í , n o zdá sa, že v o v ý c h o d o s l o v e n ­ s k ý c h nárečiach sa p r e j a v u j e t e n d e n c i a v t a k ý c h t o prípadoch dávať p r e d ­ nosť v i a c s l o v n ý m p o m e n o v a n i a m , pretože proti m n o h ý m s t r e d o s l o v e n s k ý m i z á p a d o s l o v e n s k ý m o d v o d e n ý m n á z v o m stoja v o v ý c h o d o s l o v e n s k ý c h n á ­ rečiach ako paralely z d r u ž e n é p o m e n o v a n i a . Treba v š a k priznať, že aj v stredoslov. a západoslov. nárečiach s ú z n á m e takéto paralelné v i a c s l o v n é p o m e n o v a n i a (napr. popri n á z v e diviak j e t a m z n á m e aj spojenie divá svi­ ňa), čo p o u k a z u j e na t e s n ú súvislosť t ý c h t o paralel. P r a v d e p o d o b n e veľmi často t a k ý t o o d v o d e n ý n á z o v v z n i k o l na pozadí paralelného d v o j s l o v n é h o p o m e n o v a n i a . Vidieť t o aj z toho, že keď sa t a k é t o dvojice paralelných n á z v o v v y s k y t u j ú n a m e n š e j oblasti, a t a k ý c h j e v n a š o m materiáli v ä č ­ šina, spravidla s ú blízko seba (v s u s e d n ý c h nárečiach). M n o h é o d v o d e n é n á z v y m a j ú ako paralelné z d r u ž e n é p o m e n o v a n i e d o ­ l o ž e n é iba sporadicky; t a k é sú napr. ovsenisko, resp. ovsisko — m i e s t a m i ako ovsené strnisko; sečkáreň, resp. sečkovica — m i e s t a m i sečková mašina; popolník — m i e s t a m i popolná diera a pod. N i e k t o r é d v o j i c e t o h t o d r u h u m o ž n o pokladať aj za dubletné, t. j . v y s k y t u j ú c e sa v t o m i s t o m nárečí; s ú to napr. svadobník — svadobný host, chrbtica — chrbtová kost, spodnička, spodník — spodná sukňa, bravčovina — bravčové mäso a pod. A j t a k é t o dvojice d o k a z u j ú v z á j o m n ú súvislosť t ý c h t o p o m e n o v a n í . Prichodí n á m e š t e pripomenúť, že aj v nárečiach s ú prípady, keď k n i e ­ k t o r ý m o d v o d e n ý m s l o v á m n e j e s t v u j ú paralelné v i a c s l o v n é p o m e n o v a n i a . T a k é s ú napr. n á z v y osôb t y p u mlatec, kosec, kováč, spachtoš, babrák, tanečník, školák, ale aj n á z v y v e c í t y p u . j e d l o , bradavica, rúbanisko, pasie­ nok a abstraktné n á z v y t y p u poľovačka, koštovka? chôdza, bolest, horkost, sladkost, pdtahčenie a pod. A k o vidieť, často s ú t o n á z v y p o m e n ú v a j ú c e deje. (Zväčša' i d e o d e v e r b a t í v n e názvy.) A p o d o b n e s ú prípady, keď na p o m e n o v a n i e i s t ý c h (spravidla novších) skutočností j e s t v u j ú v n a š i c h n á ­ rečiach iba v i a c s l o v n é p o m e n o v a n i a . L e n sporadicky sa k n i e k t o r ý m z n i c h v y s k y t u j ú áj paralelné o d v o d e n é n á z v y ; tak napr. oproti p o m e n o v a n i u vlaský orech v y s k y t u j e sa s l o v o vlaštiák, oproti umelé hnojivo — umelec, oproti ručná mašina — rukovica, rukačka, oproti brázdny kôň — brázdnik a pod. Z našich p o z n á m o k vidieť, že aj v s l o v e n s k ý c h nárečiach je podobná situácia ako v s p i s o v n o m jazyku, pokiaľ ide o v ý s k y t u v e d e n ý c h p o m e n o vacích spôsobov; m e n š i e rozdiely s ú tu v o v y u ž í v a n í t ý c h t o spSsobov, a to n i e l e n m e d z i s p i s o v n ý m j a z y k o m a nárečiami, ale aj m e d z i j e d n o t l i v ý m i nárečiami. A tak proti v i a c e r ý m o d v o d e n ý m s l o v á m v j e d n ý c h nárečiach m á m e v i n ý c h nárečiach paralelné v i a c s l o v n é p o m e n o v a n i a .

Oľga Sabolová JAZYKOVO-KOMPOZIČNÉ OSOBITOSTI URBANOVEJ NOVELY ZA VYŠNÝM MLYNOM R o m á n o v á tvorba M. Urbana zaujala v i a c e r ý c h j a z y k o v e d c o v i literár­ n y c h v e d c o v (Šalingová, 1958; Mináč, 1958; Stevček, 1966; Miko, 1969). M e n e j pozornosti sa v e n o v a l o j e h o novelistickej a p o v i e d k o v e j t v o r b e (Mistrík, 1967; Kopina, 1975). P o p r e d n é m i e s t o m e d z i k r á t k y m i prozaic­ k ý m i ú t v a r m i M. Urbana m á n o v e l a Za V y š n ý m m l y n o m (1965). V t o m t o p r í s p e v k u si v š i m n e m e niektoré osobitosti j a z y k o v o - k o m p o z i č n e j štruk­ túry, vchádzajúcej do s u j e t o v o - k o m p o z i č n e j s t a v b y t o h t o t e x t u (sujetovo« k o m p o z i č n ú v ý s t a v b u n o v e l y b u d e m e demonštrovať n a j m ä na vzťahoch postáv). K o m p o z i č n é spracovanie vzťahov p o s t á v v a n a l y z o v a n e j n o v e l e m á nie­ koľko v r c h o l o v ý c h b o d o v : 1. stretnutie P e t r a S t e l i n u s Katrenou, pri k t o ­ rom j u P e t e r obviní z podielu n a J a n o v e j smrti; 2. sobáš K a t r e n y a O n ­ dreja (vyúsťujúci neskôr do d i s h a r m o n i c k é h o spolunažívania); 3. n a p ä t i e m e d z i Ondrejom Z i m o ň o m a P e t r o m Š t e l i n o m ; 4. narastanie v n ú t o r n é h o nepokoja u Ondreja, ktoré sa p r e j a v u j e n a č a s t ý c h z m e n á c h v o vzťahu kt» Katrene; 5. p o z v a n i e starého S t e l i n u za k r s t n é h o otca; 6. k u l m i n á c i a v n ú ­ tornej k r í z y u Ondreja; 7. priznanie sa Ondreja k vražde. Za v ý r a z n é k o m p o z i č n é d o m i n a n t y n o v e l y m o ž n o pokladať n a p ä t i e m e d z i Ondrejom a P e t r o m Š t e l i n o m , k u l m i n á c i u v n ú t o r n e j k r í z y u O n ­ dreja a z á v e r e č n ý (detenzívny) prvok — priznanie sa k vražde. K o m p o z i č n é s t v á r n e n i e deja j e v n o v e l e d y n a m i c k é ; striedajú sa v n e j opisné partie s r o z p r á v a n ý m i časťami. Autor f u n k č n e pracuje s n á h l y m i zvratmi, ktoré však n i e s ú „nelogické" a dajú sa predvídať. A k o príklad m ô ž e m e uviesť t e n t o sled m o t í v o v : P e t e r Štelina c h c e urobiť n i e k o h o z o d ­ p o v e d n ý m za J a n o v u smrť. To, že v i n u zvalí na K a t r e n u , v y p l ý v a z faktu, že ona bola posledná — ako sa d o v t e d y v e d e l o — v k o n t a k t e s J a n o m . K a t rena si v š a k získa S t e l i n u s v o j í m ú p r i m n ý m v y z n a n í m zo vzťahu k J a n o v i ; Stelina zmení svoj postoj k n e j aj z nedostatku dôkazov o j e j v i n e . J e d n o t l i v é kapitoly n o v e l y m a j ú s v o j e k u l m i n a č n é b o d y a n á h l e zvraty, ktoré autor v y u ž í v a n i e l e n ako dekoratívne a e m o t í v n e prvky, ale n a j m ä ako prostriedky n a s t u p ň o v a n i e d y n a m i k y t e x t u a na z a c h y t e n i e p s y c h i c ­ kej rozorvanosti h l a v n é h o hrdinu. Tlak samotnej skutočnosti (fakt vraždy) signalizuje, že sa p r í b e h n e m ô ž e h a r m o n i c k y uzavrieť. D y n a m i k u t e x t u autor dosahuje p r í z n a k o v ý m v y u ž í v a n í m slovies (pórov, aj Mistrík, 1967, s. 56); ide o primárnu d y n a m i k u deja v y v i e r a j ú c u z prí­ s l u š n ý c h s l o v e s n ý c h kategórií. Tak napr. hneď v ú v o d e n o v e l y s ú t e s n e

pri sebe s l o v e s n é t v a r y išli, našli, mal, bál sa hľadiet, zvieral, bola, zazreli, vychodili, dobýjali, zarazili sa, zbadal, prežehnal sa, zabožekal, obrátil sa, zabehol, mal, lial sa, stačil vbehnúť, sadnút, vyjachtať (s. 7—8). S l o v e s n é forrhy takto zhusťujú a gradujú d e j o v ú líniu. Autor p o u ž í v a n a j m ä č i n ­ n o s t n é s l o v e s á realizujúce sa prostredníctvom u r č i t ý c h foriem, ale ani p r e c h o d n í k y a príčastia n i e s ú v j e h o t e x t e zvláštnosťou. V p r v ý c h štyroch kapitolách, v k t o r ý c h prevláda opis p o s t á v a prostredia, j e 20 p r e c h o d n í k o v ; v o s t a t n ý c h ô s m i c h kapitolách, v k t o r ý c h sa s t u p ň u j e d e j o v é „na­ pätie" a z m a k r o k o m p o z i č n ý c h ú t v a r o v prevláda rozprávanie, frekvencia prechodníkov sa príznakovo z v y š u j e (81 prípadov). N a j v ý r a z n e j š i e v y u ž í ­ v a n i e t o h t o s l o v e s n é h o tvaru m o ž n o zaznamenať v t ý c h kapitolách, v k t o ­ r ý c h sa „rieši" n o v ý k v a l i t a t í v n y vzťah Ondreja k s v e t u (VI., VIII. a XII. kapitola). Z v ý š e n ý p o č e t p r e c h o d n í k o v v t ý c h t o ú s e k o c h t e x t u súvisí s p o ­ trebou plastickejšie zachytiť plynulosť z m i e n a „vlastnosť vecí" (Mistrík, 1967, s. 58). Autor od začiatku pracuje s retrospektívou (pravda, v pozadí); ň o u je v l a s t n e vracanie sa k u skutočnosti (vražda Jana Stelinu), hoci sa dej o d o ­ h r á v a v O n d r e j o v o m vnútri a je u m o c n e n ý l y r i z a č n ý m i p o s t u p m i pri opise prírody. N a ilustráciu u v e d i e m e pasáž, keď u Ondreja vrcholí kríza (spoJtnienka na vraždu): Bol v lese. Odbočil vľavo — strom, odbočil vpravo — tiež strom. Hoci sa nebál, ani ne­ veril v strašidlá, prebehli ním zimomriavky od hlavy až po päty. Vpravo i vľavo neprívetivý les číhal v tme a v ňom si žili nepreniknuteľné tajomstvá noci, ktoré ešte nik nevidel. Vietor, zadretý v korunách, išiel ťažko vpred, stenal pri­ tom ako starec a dva stromy obďaleč, opreté o seba, úzkostlivo vŕzgali. A nikde rozhľadu. Les, zomknutý tmou, tvoril osobitný začarovaný svet, v ktorom páchlo ihličie, vodou nabrznuté drevo a zhnité pne. A v tomto lese pred pol druha r o k o m . . . Pomyslel na čosi také strašné, že až zmeravel. A hoci neveril, že mŕtvi vstávajú, úzkostlivo sa obzrel na všetky strany. Ale les — nemý a dôstojný — mlčal. To iba vietor časom zašumel, striasol dážď, padajúca voda zapukala na zemi a opäť bolo ticho. Jemu sa však v tomto tichu pozdávalo, že stromy ožívajú, menia sa na ľudské postavy, ktoré — ani keby sa hrali na slepú babu — nepočuteľnými krokmi prechádzajú z miesta na miesto a — mlčia. Darmo sa posmeľoval. Nedotýkali sa ho, a predsa vzbudzovali strach, takže mu chvíľami až vlasy na hlave tvrdli. Aby im unikol, chytro odbočil-, ale stratiac pod nohami zem, ocitol sa v jarku. VystreL.ruku a . . . Zmeravel. . Bol za ním ohnutý bôr . . . To ho dorazilo. Zmraštil tvár, ako keď niekto potláča bolesť alebo nepríjemnú predstavu, a zároveň sa valila naňho úzkosť. Nebol to už strach, lebo veď v le-

soch sa pohyboval od detstva, ale hrozné vedomie, čudný záchvat, bytostný od­ por. Nemohol ich potlačiť. Preto vstal a rozbehol sa ako blázon. Vrážal do stro­ mov, ale nedbal. Pudovo uhýbajúc vývratom a konárom, bežal s krkom na­ tiahnutým dopredu. Klobúk mu spadol. Nezdvihol ho, len sa hnal, boriac sa do machu a ihličia. Srdce mu bilo ako zvon a dych sa úžil, ale to ho už nemýlilo. S jedinou túžbou — vybehnúť z prekliateho lesa — preskakoval, čo mu prišlo do cesty, a bežal, bežal ď a l e j . . . Rozvídňalo sa. Odporné, špinavé šero sa lialo z oblakov, keď dobehol k Vyšnému mlynu. Tam ostatnými silami zabúchal na dvere. Otvorili, ale ako vošiel dnu, to mu načisto vypadlo z pamäti, (s. 73—74, 76) V u v e d e n o m ú r y v k u sa rozvíja l y r i c k ý prúd n a j m ä j a z y k o v ý m i p r o ­ striedkami personifikujúcimi prírodný svet. S lyrickosťou ú z k o spolupra­ cuje posilnenie e m o t í v n o s t i t e x t u . Takto sa v y u ž í v a napr. t y p i c k á u r b a n o v s k á elipsa so z n a č n ý m e x p r e s í v n y m v y z n e n í m . V službe lyrizácie a e x ­ presívnosti pracujú aj metafory, ktoré z a v š e prekvapia s v o j o u originál­ nosťou a nezvyčajnosťou (vietor, zadretý v korunách), ďalej j e m n á e x p r e ­ sivita slovesa, p r i č l e n e n ý v ý r a z a apoziopéza. N a z v ý š e n i e e m o t í v n o s t i je z a u j í m a v o v y u ž i t á retrospektíva. V p r v ý c h štyroch kapitolách autor z a c h y t á v a udalosti okolo K a t r e n y á jej vzťahu k Janovi Štelinovi, P e t r o v i Stelinovi a Ondrejovi Zimoňovi, pričom p r v ý vzťah je dominujúci. V štvrtej kapitole sa zároveň začína odhaľovať d u ­ š e v n ý svet Ondreja, ktorý sa n a p l n o rozvinie až v ďalších pasážach; t ý m sa p o s ú v a p o s t a v a Ondreja do centra textu. Katrena sa tak stáva iba k u ­ lisou, ktorá n e p r i a m o podnecuje, rozvíja, ale často aj u s m e r ň u j e v n ú t o r n é rozpory h l a v n e j p o s t a v y — j e d n o d u c h é h o d e d i n s k é h o človeka, b o j u j ú c e h o za svoje m r a v n é očistenie. Dalo b y sa povedať, že postava K a t r e n y m á f u n k c i u dotvárať p r e s v e d ­ čenie Petra S t e l i n u o účasti Ondreja na J a n o v e j vražde a p o m á h a m u (ne­ v e d o m k y , v l a s t n ý m ž i v o t o m s Ondrejom) odhaliť, ba vlastne prinútiť vraha priznať sa. U k á ž k a : Cestou z kostola Štelina sa pridal ku Katrene, ktorá si v náhlivosti nešla ani jarmok obzrieť. — Čo sa tolme náhliš? — oslovil ju. — Dieťa som doma nechala. — Aha . . . A zdravé je? Stelina chcel povedať dačo veselé, dobré, ale Katrena tak úzkostlivo hľadela naňho, že mu odišla chuť a zmocnila sa ho zlosť. — Trápi ťa ten zbojník, čo? — vyhŕkol. — Neviem, ale v poslednom čase akoby sa polepšil. I veselší je, — odvetila Katrena, mysliac na jeho najnovšie správanie sa.

To Stelinu, ktorý si Ondrejovu nápravu neželal, veľmi prekvapilo. Zamlčal sa. Mlčky došli až ku krčme. (s. 86—87) V n o v e l e m á v ä č š i e z a s t ú p e n i e n a r a č n ý n e ž fabulárny čas. S ú v i s í to aj s v l a s t n o u v ý s t a v b o u t e x t u a s d r u h o m n o v e l y ( d e t e k t í v n y príbeh), v ktorej z á v a ž n ý m m o m e n t o m , s m e r u j ú c i m k riešeniu z á k l a d n é h o p r v k u napätia (vražda a odhalenie vraha), v e n u j e autor veľkú pozornosť, ba ich až detailizuje, zatiaľ čo sekundárne, „epizodické" udalosti v y k r e s ľ u j e iba k o n t ú r o v i t e á n a m e n š e j ploche. Tak napr. d e j u o d o h r á v a j ú c e m u sa v jednej noci v rozpätí niekoľkých h o d í n (X. kapitola) v e n u j e štyri a pol strany, zatiaľ čo udalosti dlhšieho č a s o v é h o ú s e k u — n i e k o ľ k ý c h m e s i a c o v (III. kapitola) s ú v k o m p o z i č n o m p l á n e z a c h y t e n é iba n a 7 stranách. T a k ako c e l ý s v e t h l a v n é h o hrdinu sa konštruuje n a kontraste, rozpore, aj v k o n k r é t n e j realizácii z á k l a d n ý c h m o t í v o v prevládajú kontrastné p r v ­ ky. U v e d i e m e príklad n a h r o m a d e n i e k o n t r a s t n ý c h e l e m e n t o v : Keď sa zvečerievalo, zašiel do Zalčíkov. Vošiel do izby, sadol si k peci, sedel tam dlho bez slova, a len keď mal odchodiť, ozval sa: - T y , Katrena! — Co, sváku? Zakašlal a jej sa zdalo, že ostarel aspoň o desať rokov. — O d p u s ť . . . — povedal pomaly a tak ticho, že ho sotva počula. Prisadla si k nemu. Pri svetle vychodiaceho mesiaca, vo vôni sena, hovorili potom o Janovi. Hovorili tlmene, pomaly; zbožne vyslovené slová sa lepili k sebe i vznikal z nich nový človek bez tela, ktorý sedel v kúte a uprene ich pozoroval. Mal dobré, zamyslené oči a také pokorné ústa, že sa človeku pri pohľade naňho chcelo plakať. Oni toho zamysleného dobrého človeka hladili spomienkami a spoločne ľúbili. Keby sa zrazu pridružil k nim, vôbec bv sa ne­ čudovali. Posadili b y ho medzi seba a rozprávali by mu, čo sa za tie tri dni stalo, akoby to bolo čosi celkom prirodzené. Ale nik neprišiel. Zaby ďaleko v barinách už kŕkali, keď starý Stelina vstal a odišiel. Chodieval chytro, ale tej noci akoby ho boli nalomili v kolenách: vlie­ kol sa pomaly po záhumní, páchnucom rosou a rozpáleným drevom, ktoré v prítmí striech pukalo. Bolo hodne po polnoci, keď došiel k domu. Bledý mesiac nehybne visel na oblohe; zem, zaliata jeho svetlom, sa leskla ostrým, strieborným vidnom, čo sa ako lad primklo k nej. Vyrastal z neho biely, nemý chlad. Prenikal všetko, takže všetko v ňom stuhlo v akúsi nadzemskú, nepodvrátiteľnú určitosť. Peter Stelina, stojac uprostred tohto veľkého, jasného priestoru, popierajú­ ceho všetko, čo sa snažilo vzkriesiť iskru nádeje, znezrady zmeravel, zmrzol. Opretý o plot, s rukami poklesnutými a s naklonenou hlavou, videl pred sebou staviská, zdedené po otcoch: strechy pobité šindľom, uhly a kláty s bielymi koncami. A tu naplno pochopil smrť syna i svoj vlastný zánik. (s. 15—17) Základný m o t i v i c k ý kontrast v t o m t o ú r y v k u v y v i e r a z napätia s k u t o č n o s t n é h o a fantazijného s v e t a (predstava „vzkrieseného" Jana). T e n t o

kontrast dokresľujú ďalšie s e g m e n t y t e x t u , v z n i k a j ú c e n a j a z y k o v o m p o d ­ loží; ide t u n a j m ä o opozíciu d y n a m i k a — statika (vošiel — sedel tam dlho bez slova, keby sa zrazu pridružil k nim — ale nik neprišiel, chodieval chytro — vliekol sa pomaly po záhumní). Ď a l š i e protiklady v y r a s t a j ú n a pozadí základnej opozície s k u t o č n o s t n é h o a fantazijného (preludového) sveta, ktorý sa v š a k m ô ž e obrátiť proti s k ú s e n o s t n ý m zákonitostiam: fik­ t í v n y človek „sedel v k ú t e a u p r e n e ich pozoroval" — b l e d ý m e s i a c n e ­ h y b n e v i s e l n a oblohe atď. V ý r a z n ý j e v n ú t o r n ý kontrast starého S t e l i n u : jeho pocity v e č e r (opreté o t e p l o chyže, d u š e v n é s p l y n u t i e s Katrenou) a chlad (navonok — aspoň v predstave S t e l i n u — a vnútri) p o polnoci. V ý ­ vin v n ú t o r n é h o p o c i t o v é h o s v e t a S t e l i n u v protiklade s okolím sa o d o ­ hráva v troch k o m p o z i č n ý c h p á s m a c h : 1. s y m b i ó z a S t e l i n o v h o v n ú t r a a v o n k a j š i e h o prostredia (pozitívne v y ­ znenie) ; 2. rozpor m e d z i S t e h n o v ý m p s y c h i c k ý m s t a v o m a v o n k a j š í m p r o s t r e ­ dím; 3. s y m b i ó z a S t e l i n o v h o v n ú t r a a v o n k a j š i e h o s v e t a ( n e g a t í v n e v y z n e n i e ) . K 1.: Prisadla si k nemu. Pri svetle vychodiaceho mesiaca, vo vôni sena, hovorili potom o Janovi... Oni toho zamysleného dobrého človeka hladili spomienkami a spoločne ľúbili; K 2.: Ale nik neprišiel. Zaby ďaleko v barinách kŕkali... maly po záhumní, páchnucom sviežou rosou a rozpáleným

vliekol drevom

sa po­ ...;

K 3 . : Bledý mesiac nehybne visel na oblohe . . . čo sa ako ľad primklo k nej. Vyrastal z neho biely, nemý chlad. Prenikal všetko, takže všetko v ňom stuhlo . . . Peter Stelina . . . znezrady zmeravel, zmrzol... A tu na­ plno pochopil smrt syna i svoj vlastný zánik. Keďže si autor na v y r o z p r á v a n i e s v e t a reality a fikcie z á m e r n e zvolil kontrasty, n e v y h n u t n e s t ý m spojil aj použitie d v o c h z á k l a d n ý c h k o n t r a s t ­ n ý c h farieb — čiernej a bielej. Preto j e n o c r o z h o d u j ú c i m č a s o v ý m o b d o ­ bím, v ktorom k u l m i n u j e dej a v k t o r o m n a s t á v a zlom. V noci p o s t a v y žijú svoj d r u h ý život, rozmýšľajú, konajú. N o c r e p r e z e n t u j e i m a g i n á r n y svet, stvárňuje pocity a nálady, ktoré sa začínajú objavovať cez deň, v o s v e t e reality. P r e t o sa v š e t k y kľúčové udalosti odohrávajú v noci. V noci j e z a ­ v r a ž d e n ý J a n o Stelina, P e t e r prežíva m u k y zo zrady Katreny, odohráva sa č u d n é napätie m e d z i K a t r e n o u a O n d r e j o m (telesné o d c u d z e n i e — t e l e s n é zblíženie); v noci sa obnažuje aj p o c h o p e n i e K a t r e n i n ý c h snáh po v z á j o m ­ n o m zblížení a h r u b é zaobchádzanie Ondreja s K a t r e n o u ; za noci — o p o j e n ý pálenkou — sa Ondrej dostáva n a m i e s t o , k d e vraždil. D e ň j e „iba" k o n š t a ­ t o v a n í m situácií, udalostí, ktoré sa odohrali alebo dozreli v noci, j e „iba" holou skutočnosťou. V ý n i m k u tvoria X I . a XII., z á v e r e č n á kapitola. V X I .

kapitole sa popri u v e d e n ý c h farbách objavuje ďalšia — č e r v e n á farba a jej odtieň — ružová farba: „Raz, keď sa rozvídňalo a nemohol [Ondrej] už zaspať, vstal, obliekol sa a šiel po robote. Obloha na východe plávala v krvi. Na zemi ležal ružový svit." (s. 82) T ý m sa n a z n a č u j e dozrievanie času, v ý c h o d i s k o zo situácie, náznak tragična, ale aj „echo" základného m o t í v u (vražda a odhalenie vraha). V XII. kapitole sa zasa Ondrej prizná k vražde n i e v noci, ale pri z v e ­ č e r i e v a m . Večer je iba i s t ý m „odtieňom" noci, t m a v e j , čiernej farby; zdá sa, že tu ide o náznak n a s t u p u j ú c e j neslobody, o d p y k á v a n i a trestu za spá­ c h a n ý zločin. O b i d v e „ v ý n i m o č n é " farby, č e r v e n á (brieždenie) a š e d i v á (zvečerievanie), sa v y u ž í v a j ú s y m b o l i c k y ; do k o m p o z i č n e j štruktúry s ú v l o ž e n é z á m e r n e . Zaujímavá j e hra autora s číslami. V š i m n i m e si ú r y v o k : Nad ránom, keď kohúty zaspievali po tretí raz a z podolského hája vyleteli prvé vrany, pobral sa domov s novou ranou v rozbolenej duši. (s. 25) Číslo tri v t a k o m t o k o n t e x t e m á charakter biblického s y m b o l u . S y m b o ­ l i c k y sa t u n a z n a č u j e aj fakt Katreninej zrady. Trojka a jej variácie sú najčastejším č í s e l n ý m obrazom v n o v e l e : Tretieho dňa ho vyprevadili na malý, opustený cintorín, (š. 14) — Boli žandári až z tretej dediny: upachtení prišli a hľadali tri dni. (s. 18) — No Katrena pla­ kala ešte aj na tretí deň, kým Ondrej — mlčal. (s. 30) — Na tretiu nedeľu si Zimoň umienil, že nepôjde do kostola, (s. 36—37) — Vyzliekli ho, uložili do postele, ale na tretí deň sa znovu vychytil a spil sa ešte väčšmi, (s. 54—55). Magické číslo 77 v y u ž í v a autor pri v e k u Ondrejovej starej m a t k y , ktorá j e d i n á mala n a ň h o v p l y v . Zatiaľ čo v L—V. kapitole sa číselné údaje o b j a v u j ú dosť pravidelne, v ďalších kapitolách (VI.—XII.) j e ich v y u ž i t i e zriedkavé. M o ž n o t o vari dať do súvislosti aj s c e l k o v o u k o m p o z i č n o u v ý s t a v b o u t e x t u a s rozlože­ n í m k o n t r a s t n ý c h prvkov. V p r v ý c h piatich kapitolách sa udalosti radia často podľa v o n k a j š í c h protikladných prvkov, naznačujúcich neurčitosť, rozpor­ nosť, nevyjasnenosť (vo vzťahoch m e d z i p o s t a v a m i aj v o vzťahoch postáv k h l a v n é m u motívu). T u použitie k o n k r é t n e h o čísla v y z n i e v a ako jasnejší, zreteľnejší, istejší bod, naznačujúci k o n e č n é riešenie (hoci aj k o n k r é t n e číslo sa m ô ž e n i e k e d y p a r a d o x n e využiť viac s y m b o l i c k y n e ž reálne). V VI. až XII. kapitole sa autor v i a c sústreďuje na h l a v n é h o hrdinu, ktorého silný v n ú t o r n ý zápas sa v o vzťahu k v o n k a j š i e m u s v e t u n e z d á t a k ý neurčitý,

„chaotický". V t ý c h t o častiach n o v e l y sa teda n e u k a z u j e ani „potreba" navonok vyvažovať neurčitosť k o n k r é t n y m č í s e l n ý m ú d a j o m („neurčitosť" prebieha vnútri postáv). Autor pri v ý s t a v b e deja pracuje s inverziami a vedľajšími p o s t a v a m i . V š e t k y o p i s y prírody sú vzhľadom n a h l a v n ú t é m u (v p r v o m p l á n e — ži­ v o t n é osudy p s y c h i c k y trpiaceho d e d i n s k é h o človeka; v d r u h o m pláne — odhalenie vraha) inverziami. H r o m a d e n i e i n v e r z n ý c h p r v k o v a vedľajších postáv je t y p i c k é pre VI. kapitolu. V š e t k y vedľajšie p o s t a v y spája spoločný prvok — účasť n a k r s t i nách m a l é h o Ondreja. Tieto p o s t a v y t u však n e k o n a j ú v o vzťahu k O n d r e ­ jovi, ale riešia s v o j e špecifické p r o b l é m y , dávajú zazvučať s v o j i m m y š l i e n ­ kam a pocitom. Z k o m p o z í c i e celej n o v e l y však v y p l ý v a , že ich správanie n e m ô ž e byť ani pri takejto príležitosti ú p l n e u v o l n e n é a spontánne. V p o ­ zadí ich n e p r i r o d z e n ý c h p r e j a v o v preráža atmosféra napätia a strachu. Ukážky: ,

Hovorilo sa o všeličom: o budúcich úrodách aj o Pavlovi Tarabovi, ktorý umierajúc poručil bory nie synovcovi, ako ca všeobecne očakávalo, ale vzdiale­ nej tetke, ktorú v Malkove nik nepoznal. Kydoň sa nad tým veľmi rozčúlil, lebo _i nemal rád neprirodzené obraty; pral päsťou po stole a len čo prítomní trochu stíchli, ohromným hlasom vykrikoval: > — Kto to kedy videl? Naše majetky! y. Lenže tu o majetky sa nik nestaral.

Iba krstný otec im chýbal. Z kostola ešte prišiel, ale už na prahu povedal ^zbohom", budiac dojem, že sa mu niečo stalo, o čom nechce a ani nemôže tovoriť. Skutočne, odišiel bledý na smrť a oni banovali, mysliac si, že s ním y im bolo veselšie. Zároveň sa ich zmocnilo aj zarazenie, z ktorého sa postupne dil nepokoj.

-• Hlasy im nevdojak striezveli. Spievali dlhú, smutnú pieseň, ktorá sa pod vylutým nebom prelievala ako prúd pálčivého živlu. Bol v nej smútok i sýtosť tnej noci, duša sa jej bolestne poddávala, preto aj Ondrej Zimoň, opretý •itvore o veraje a započúvaný do nej, mimovoľne sa zahľadel do diaľky. Co videl, ani sám nevedel, (s. 44; 46; 47—48) V n o v e l e sa línia rozprávača v i n i e v 3. osobe. Medzi autorskou rečou rečou postáv s ú viaceré s t y č n é b o d y v l e x i k e ; ide n a j m ä o e x p r e s í v n e "vky nasiaknuté ľudovou obraznosťou (naprázdno zažviakal a zohol '•> u Zimoňov jej očividne nežírilo, Stelinu akoby uderili, dup-

I* o m

sa obrátil

atď.).

vSlovenská reč, 44, 1979, č. 1

Markantnej šie rozdiely m e d z i autorskou rečou a rečou postáv m o ž n o p o ­ zorovať pri s y n t a k t i c k ý c h javoch. V dialógoch sa p o u ž í v a j ú p r e d o v š e t k ý m j e d n o d u c h é v e t y , často iba j e d n o č l e n n é v e t y a apoziopézy. U v e d i e m e prí­ klady:

-Co? — Váš syn . . . — Jano? -Hej. — A čo? — Zabitý, — mrvil Oleň medzi zubami, (s. 8) — Na cti? — No hej. — Vari môj Jano .. . — Liezol za ňou. -Liezol...? — A nie? (s. 22) A u t o r s k á reč j e zložitejšia, v y s k y t u j ú sa v n e j súvetia, zložené súvetia, p o l o v é t n é konštrukcie, ale aj n e u k o n č e n é v ý p o v e d e (ide o znak z h o d n ý s dialógom ako k o m u n i k a č n ý m ú t v a r o m t y p i c k ý m pre h o v o r o v ý štýl). Treba poznamenať, že pri takto k o n š t r u o v a n ý c h v e t á c h sa príznakovo v y u ž í v a j ú aj i n t o n a č n é prostriedky v e t y , n a j m ä e x p r e s í v n a melódia, pauza a dôraz. V t e x t e n o v e l y sa v y s k y t u j e aj n e v l a s t n á priama, polopriama a z m i e š a n á reč. Príklady: Peter Stelina, zasiahnutý ním, sa striasol a kdesi na dne jeho duše sa zrodil výkrik: — Jano m ô j ! (s. 17) Ondrej Zimoň trochu vytriezvel. „Poblúdil som," pomyslel si, ale nebolo mu to jedno: chrbtom mu prešla podivná vlna strachu, (s. 72) Vyzvedali po domoch, dávali otázky, na ktoré ľudia alebo len hmkali, alebo odpovedali dlhými vetami, plnými pomlčiek, „reku" a pohadzovania rúk. (s. 18) Z a u j í m a v ý m k o m p o z i č n ý m p r v k o m U r b a n o v e j n o v e l y je u v á d z a c i a reč, ktorú autor v y u ž í v a v o chvíľach pokojného, p l y n u l é h o dialógu. O vonkajšej v ý s t a v b e a členení diela m ô ž e m e konštatovať, že n o v e l a je rozdelená do 12 kapitol, z k t o r ý c h každá j e m y š l i e n k o v o uzavretá a riadi sa p r e d o v š e t k ý m č a s o v ý m s l e d o m udalostí. O kapitolách sa dá povedať, že s ú p o l y t e m a t i c k é — obsahujú viaceré m o t í v y , hoci j e d e n je v ž d y d o m i n u ­ júci. Pri k o m p o n o v a n í kapitol — o k r e m V. a X., k t o r é s ú p r e v a ž n e a n a l y ­ tické — prevláda s y n t e t i c k á metóda. N a U r b a n o v e j n o v e l e Za V y š n ý m m l y n o m s m e demonštrovali l e n n i e ­ ktoré p o s t u p y a možnosti pri a n a l ý z e j a z y k o v o - k o m p o z i č n ý c h a s u j e t o v o -

k o m p o z i č n ý c h osobitostí u m e l e c k é h o t e x t u . N á š rozbor ukázal, že M. Urban pracuje s b o h a t ý m i j a z y k o v ý m i prostriedkami, p o m o c o u k t o r ý c h dáva p o ­ s t a v á m možnosť prejaviť sa; n i m i z á r o v e ň o d k r ý v a v n ú t o r n ý život postáv, základných nositeľov u m e l e c k é h o stvárnenia skutočnosti a u m e l c o v h o v i ­ denia sveta. Literatúra KOPINA, J.: Využitie neurčitých zámen v Urbanovej zbierke noviel Výkriky bez ozveny. Slovenská reč, 40, 1975, s. 20—26. MIKO, F.: Estetika výrazu. Teória výrazu a štýl. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1969. 293 s. MINÁČ, V.: Urbanova próza z čias zatemnenia. Mladá tvorba, 3, 1958, č. 2, s. 13—14. MISTRlK, J.: Milo Urban, Za Vyšným mlynom. In: Rozbory umeleckej prózy. Red. J. Mistrík, J. Ružička. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1967, s. 53— 62. šALINGOVÁ, M.: K výstavbe kontextu v próze M. Urbana. Jazykovedný časopis, 9, 1958, s. 22-58. STEVČEK, J.: Štruktúra kapitoly v modernom slovenskom románe. In: O literárnej avantgarde. Litteraria. 9. Red. O. Čepan. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966, s. 136— 164. URBAN, M.: Za Vyšným mlynom. 1. vyd. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krás­ nej literatúry 1965, s. 7—94.

DISKUSIE

Ladislav Dvonč Z PROBLÉMOV SLOVENSKEJ ORTOEPIE V časopise Kultúra slova vychádzal v r. 1974—1976 seriál príspevkov Á. Krála o otázkach slovenskej ortoepie. V rade príspevkov autor rozviedol niektoré už takmer tradičné, ale stále aktuálne problémy zo slovenskej ortoepie a podal ná­ vrhy na kodifikáciu. Diskusia o otázkach slovenskej ortoepie sa rozprúdila na stránkach Slovenskej reči po úvodnom príspevku E. Paulinyho. V tomto prí­ spevku chcem zaujať stanovisko k niektorým ortoepickým problémom, ktoré v spomínaných článkoch rieši Á. Krá! a ktorých sa dotýka aj ďalšia diskusia. Jednotlivé problémy budem preberať v tom poradí, v akom o nich hovorí Ä Kráľ. 1. S a m o h l á s k a ä. — Otázke kodifikácie s a m o h l á s k y ä v spisovnej s l o v e n č i n e v e n u j e Á. Kráľ pozornosť v osobitnom článku (Kráľ, 1974b). Hodnotiac j e d n o t l i v é n á h l a d y n a ä, autor hovorí o d v o c h k r a j n ý c h stano­ viskách. Za krajné stanovisko pokladá náhľad, podľa ktorého b y sa ä malo zo spisovnej s l o v e n č i n y odstrániť. D r u h ý m k r a j n ý m stanoviskom j e podľa n e h o náhľad, že treba zachovať terajšiu kodifikáciu ä v spisovnej s l o v e n ­ čine. Tretie stanovisko m u v y c h o d í z formulácie E. P a u l i n y h o , ktorý k o n ­ štatuje, že m n o h í používatelia spisovnej s l o v e n č i n y pociťujú ä ako š t y l i s ­ t i c k y p r í z n a k o v ý spôsob v ý s l o v n o s t i . K v ý v o d o m Á. Kráľa m á m e n i e ­ koľko pripomienok. Náhľad, že treba zachovať terajšiu kodifikáciu ä v spi­ sovnej slovenčine, sotva m o ž n o hodnotiť ako „krajné" stanovisko. Terajšia kodifikácia v t o m t o bode j e a k ý m s i k o m p r o m i s o m m e d z i stanoviskom, že v spisovnej s l o v e n č i n e sa m á dôsledne vyslovovať samohláska ä v š a d e tam, j k d e sa p í š e p í s m e n o ä, a m e d z i stanoviskom, že sa ä v spisovnej s l o v e n č i n e j n e m á v ô b e c používať. V š i m n i m e si v š a k bližšie „tretie" stanovisko. K r á ­ ľova interpretácia postoja E. P a u l i n y h o sa n á m n e z d á adekvátna. E. P a u l í n y i hovorí, že sa ä pociťuje ako súčasť staršej n o r m y . Výslovnosť s ä sa t e d a ) nepociťuje ako súčasť n o r m y súčasnej spisovnej slovenčiny. A k sa n e j a k ý ] prvok pociťuje ako súčasť staršej n o r m y , j e p o t o m prirodzené, že v súčas-j n o m s p i s o v n o m j a z y k u m á n i e b e ž n é alebo bezpríznakové, ale v ý n i m o č n é , ! príznakové postavenie. Výslovnosť širokého ä sa pociťuje v súčasnej spi-J s o v n e j s l o v e n č i n e ako archaický prostriedok. Podľa m ô j h o názoru abso-j lutna väčšina používateľov n o r m y spisovnej s l o v e n č i n y nepociťuje v ý s l o v -

nosť ä ako z á v ä z n ý prostriedok n i e l e n v b e ž n ý c h s p i s o v n ý c h prejavoch, ale ani ako prostriedok vzornej v ý s l o v n o s t i v u m e l e c k ý c h prejavoch, s c é ­ nickej v ý s l o v n o s t i a pod. Pri riešení otázky m i e s t a s a m o h l á s k y ä v súčasnej spisovnej s l o v e n č i n e treba podľa Á. Kráľa brať do ú v a h y , že (1) s a m o h l á s k a ä j e s t v u j e v s l o ­ v e n č i n e v o v i a c e r ý c h nárečiach a že viacerí používatelia spisovnej s l o ­ v e n č i n y sa ju naučili vyslovovať v r o d n o m nárečí, pričom v ä č š i n a h o v o ­ riacich, ktorí v e d i a vysloviť ä, p o u ž í v a h o o b y č a j n e iba príležitostne, a t o najskôr v t e d y , keď i m m i m o r i a d n e záleží na k u l t i v o v a n o s t i ich r e č o v é h o prejavu, a že (2) hláska ä je pozične o b m e d z e n á na v ý s k y t p o p e r n ý c h s p o ­ luhláskach a j e to n e p r o d u k t í v n y j a z y k o v ý e l e m e n t , takže sa n e v y u ž í v a ani pri preberaní a zdomácňovaní cudzích slov. S o zreteľom n a tieto f a k t y autor usudzuje, že ä n e m o ž n o r a d i k á l n y m s p ô s o b o m odstrániť zo s p i ­ sovnej s l o v e n č i n y . D o m n i e v a sa, že mnohí, a to azda p r á v e n a j k u l t i v o vanejší nositelia spisovnej v ý s l o v n o s t i b y t a k ý t o zásah odmietli. Podľa Á. Kráľa v y l ú č e n í m ä zo s p i s o v n é h o j a z y k a b y s m e s l o v e n č i n u ochudobnili o z v u k o v ý prvok, ktorý v nej j e s t v u j e a cieľavedome s a v y u ž í v a od za­ čiatku jej f u n g o v a n i a ako s p i s o v n é h o jazyka S l o v á k o v . K t ý m t o f o r m u l á ­ ciám m á m tiež niekoľko pripomienok. N e p o k l a d á m za v h o d n é hovoriť o v ý ­ skyte ä v o v i a c e r ý c h nárečiach, lebo to v z b u d z u j e dojem, že ä je v s l o v e n ­ s k ý c h nárečiach z n a č n e rozšírené, čo v š a k n e z o d p o v e d á skutočnosti. O s .tatne v ä č š i e alebo m e n š i e rozšírenie n e j a k é h o j a v u v nárečiach n i e je pré ;>spisovný j a z y k r o z h o d u j ú c i m kritériom. P o č e t osôb, ktoré sa naučili v y ­ slovovať ä, j e v p o m e r e k o s t a t n ý m používateľom s p i s o v n é h o j a z y k a veľmi malý. N e j d e teda o „viacerých" používateľov. Ďalej Á. Kráľ správne k o n tatuje, že hláska ä j e v spisovnej s l o v e n č i n e pozične o b m e d z e n á a že je to e p r o d u k t í v n y j a z y k o v ý e l e m e n t . A l e formuláciu o pozičnej o b m e d z e n o s t i lásky ä, resp. o m a l o m f u n k č n o m zaťažení tejto h l á s k y z hľadiska d y n a , iky v ý v i n u v o fonologickom s y s t é m e spisovnej s l o v e n č i n y treba ešte resniť. Hláska ä sa n i e l e n m á l o v y u ž í v a , ale i jej v y u ž í v a n i e sa stále o b edzuje z a n i k a n í m n i e k t o r ý c h slov a tvarov, v k t o r ý c h sa p r e d t ý m b e ž n e p o ívala (Dvonč, 1965). A k o v y p l ý v a z predchádzajúcich formulácií, n e m y s i, že v p o s l e d n ý c h desaťročiach sa prirodzená výslovnosť ä pociťuje ako / r a ž n ý znak klasickej s l o v e n s k e j v ý s l o v n o s t i . Ťažko hovoriť o cieľavedoom v y u ž í v a n í z v u k u ä od začiatku spisovnej s l o v e n č i n y . O istej u m e l o s t i foto p r v k u v s p i s o v n e j s l o v e n č i n e svedčí skutočnosť, že dlhoročné úsilie .kodifikovanie v ý s l o v n o s t i ä aspoň v istej v y m e d z e n e j oblasti používania i s o v n é h o jazyka n e n a c h á d z a u absolútnej v ä č š i n y používateľov spisovnej o v e n č i n y p o z i t í v n y ohlas. P r o b l e m a t i c k é j e stanovisko, ktoré používateľov i s o v n é h o j a z y k a s výslovnosťou ä k v a l i f i k u j e ako k u l t i v o v a n ý c h alebo ]kultivovanejších, k ý m o s t a t n ý c h používateľov nášho s p i s o v n é h o ja-

z y k a nepriamo — aj keď sa o tom v ý s l o v n e nehovorí — ako m e n e j k u l t i v o ­ v a n ý c h alebo n i e n a j k u l t i v o v a n e j š í c h . D o s k u p i n y k u l t i v o v a n ý c h alebo naj k u l t i v o v a n e j š í c h používateľov s p i s o v n é h o j a z y k a patria d n e s m n o h í p o u ž í v a t e l i a s p i s o v n é h o jazyka, ktorí n i k d y n e v y s l o v u j ú hlásku ä. D ô ­ s l e d n á výslovnosť s a m o h l á s k y ä n i e j e preto podľa m o j e j m i e n k y príznačná p r e k u l t i v o v a n ý alebo n a j k u l t i v o v a n e j š í j a z y k o v ý prejav a či pre v y s o k ý š t ý l s l o v e n s k e j s p i s o v n e j v ý s l o v n o s t i , o k t o r o m hovorí Ä. Kráľ (1974a). Á. Kráľ ďalej hovorí, že b y bolo nerealistické pokladať výslovnosť s ä za r o v n o c e n n ú s výslovnosťou s e. Kráľ kvalifikuje h l á s k u ä ako prvok v y š ­ š i e h o (vysokého) š t ý l u slovenskej spisovnej v ý s l o v n o s t i . V z h o d e s d o t e ­ rajšou ortoepickou kodifikáciou n a v r h u j e slová s t r e d n é h o rodu na ä t y p u žriebä vyslovovať s a.-Podľa m ô j h o názoru n i e je v h o d n é kvalifikovať h l á s k u ä ako prvok v y š š i e h o alebo v y s o k é h o š t ý l u s l o v e n s k e j spisovnej v ý s l o v n o s t i . V ä č š i n a používateľov s p i s o v n é h o jazyka hodnotí h l á s k u ä ako p r v o k patriaci do staršej spisovnej n o r m y alebo ako prvok n á r e č o v ý . Ako, archaický alebo n á r e č o v ý prvok m ô ž e sa ä využívať so š t y l i s t i c k ý m z á ­ m e r o m v i s t ý c h j a z y k o v ý c h prejavoch, ale j e h o p o u ž í v a n i e n e m ô ž e byť z á v ä z n é v o v š e t k ý c h u m e l e c k ý c h prejavoch, v scénickej v ý s l o v n o s t i , v o v z o r n e j alebo k u l t i v o v a n e j v ý s l o v n o s t i , v o v y š š o m a či v y s o k o m š t ý l e v ý ­ slovnosti. P r e ostatné š t ý l y spisovnej v ý s l o v n o s t i (okrem v y š š i e h o alebo v y s o k é h o štýlu) m o ž n o podľa Á. Kráľa pripustiť aj výslovnosť e. P o u ž i t i e slovesa pripustiť ukazuje, že výslovnosť s e sa pokladá l e n za akúsi „trpenú". T o podľa m ň a obracia n a r u b y v z á j o m n ý p o m e r a hierarchiu hlások ä a e v p o ­ zíciách, k d e sa d n e s p í š e ä. T a k ý t o náhľad n a výslovnosť ä, resp. e je z a ­ pažený historicky. N o z hľadiska súčasného s p i s o v n é h o jazyka je t u si­ tuácia iná. Základná j e podľa m o j e j m i e n k y výslovnosť p í s a n é h o ä ako e, zriedkavo sa u p l a t ň u j e výslovnosť s hláskou ä (vo v š e t k ý c h prípadoch, k d e sa ä píše, alebo čiastočne, napr. s i s t ý m š t y l i s t i c k ý m z á m e r o m v n i e ­ k t o r ý c h j a z y k o v ý c h prejavoch). A d e k v á t n e j š i e b y t e d a bolo hovoriť, že pí­ s a n é ä sa z v y č a j n e v y s l o v u j e ako e, zriedkavejšie ako ä. Iba s ohľadom na doterajšiu tradíciu a na skutočnosť, že v p í s m e j e t u o s o b i t n ý znak (graf é m a ä), m o ž n o v kodifikácii hovoriť o tom, že p í s a n é ä sa v y s l o v u j e ako ä alebo e, pričom z tohto poradia n e m o ž n o robiť záver, že výslovnosť s e sa iba pripúšťa popri v ý s l o v n o s t i s ä. V n o v e j kodifikácii b y n e m a l a byť ani formulácia, ktorá j e v P r a v i d l á c h s l o v e n s k é h o pravopisu, že totiž z a s p i s o v n ú „sa u z n á v a aj výslovnosť s o b y č a j n ý m e". Aj v tejto formulácii s a výslovnosť s e v i a c - m e n e j iba pripúšťa. Z n á š h o v ý k l a d u v y p l ý v a záver, ž e s m e za u z n a n i e v ý s l o v n o s t i p í s a n é h o ä ako ä alebo e ako r o v n o c e n n e j . J e v e c o u používateľov s p i s o v n é h o jazyka, pre ktorú výslovnosť sa v s v o ­ j o m j a z y k o v o m p r e j a v e rozhodnú. P r i t o m s o m z á r o v e ň p r e s v e d č e n ý , že

absolútna v ä č š i n a používateľov s p i s o v n é h o j a z y k a v y s l o v u j e p í s a n é ä ako e a že počet t ý c h t o používateľov stále rastie a naopak počet používateľov s p i s o v n é h o jazyka, ktorí v y s l o v u j ú ä, j e veľmi m a l ý a stále klesá. 2. D v o j h 1 á s k y ia, ie, iu, ô. — V o s o b i t n o m p r í s p e v k u Á. Kráľ (1974c) v e n u j e pozornosť fonetickej a ortoepickej problematike s l o v e n s k ý c h d v c j hlások. V skutočnosti autor v e n u j e pozornosť p r e d o v š e t k ý m f o n e t i c k e j problematike, čo s á m v ý s l o v n e aj k o n š t a t u j e (s. 205). Podľa autora slo­ v e n s k é dvoj h l á s k y n i e s ú artikulačné zoskupenia d v o c h s a m o s t a t n ý c h sa­ mohlások v rámci jednej slabiky, lež osobitné a samostatné h l á s k y k o m ­ p l e x n e j p o v a h y , n e m o ž n o ich p r e t o stotožňovať s p r í s l u š n ý m i k r á t k y m i samohláskami. N a rozdiel od Ä. Kráľa E. P a u l í n y (1977) zdôrazňuje, ž e pre fonologické h o d n o t e n i e dvoj hlások n i e sú s m e r o d a j n é údaje prístrojov. E. P a u l í n y uzatvára, že s l o v e n s k é s p i s o v n é d v o j h l á s k y sa v n í m a j ú ako tautosylabické spojenia d v o c h samohlások. P r v á samohláska je i alebo u. Ich t v o r e n i e n e z o d p o v e d á p r e s n e spojeniu d v o c h samohlások, napr. ia n i e je presne i + a. Pri artikulácii dvojhlások ide o k l z a v ý p o h y b , t o u t o k l z a v o u výslovnosťou sa dosahuje, že ich v n í m a m e ako j e d e n nerozdeliteľný celok, n o s ú č a s n e ich v n í m a m e ako zložené z d v o c h samohlások. Inej mien^k y je J. H o r e c k ý (1977), podľa ktorého h o d n o t e n i e dvojhlások ako jednotiek z l o ž e n ý c h z d v o c h f o n é m (bifonematické h o d n o t e n i e ) n i e je celkom j e d n o ­ značné. Zdá sa m u , že toto h o d n o t e n i e n i e j e u používateľov jazyka také jednotné, lebo pri ň o m sa u p l a t ň u j e rozdielne n á r e č o v é podložie. J. H o ­ recký je p r e s v e d č e n ý , že sa dosiaľ n e d o s p e l o k j e d n o t n é m u názoru na m o n o f o n e m a t i c k ý alebo b i f o n e m a t i c k ý ráz s l o v e n s k ý c h s p i s o v n ý c h d v o j ­ hlások. Podľa n á š h o názoru v o fonologjckom s y s t é m e spisovnej s l o v e n č i n y e x i s ­ tuje m o m e n t , k t o r ý podporuje v e d o m i e , že pri dvojhláskach ide skutočne H o spojenie d v o c h samohlások, a n i e o hlásky, ktoré sa ďalej nečlenia. Pred 5*. dvojhláskami ia, ie, iu sa často v y s l o v u j ú spoluhlásky ď, ť, ň, ľ, napr. s l o v á M dievča, tiahnuť, niekto, liek sa v y s l o v u j ú s ď, ť, ň, ľ. S p o l u h l á s k y ď, t, ň, ľ sa v spisovnej s l o v e n č i n e v y s l o v u j ú aj pred s a m o h l á s k o u i. P r v ý s e g m e n t dvojhlások ia, ie, iu sa takto ľahko stotožňuje so s a m o h l á s k o u i, aj keď z prísne f o n e t i c k é h o hľadiska p r v ý s e g m e n t dvojhlások ia, ie, iu a s a m o ­ hláska i nie s ú totožné. S t o t o ž ň o v a n i e p r v é h o s e g m e n t u dvojhlások ia, ie, iu so s a m o h l á s k o u i sa p r e j a v u j e aj v s l o v e n s k o m pravopise p í s a n í m v dvojhláskach ia, ie, iu. Pravda, v s l o v e n s k o m pravopise sa uplatnil aj . spôsob písania s j , napr. u Štúra ja, je n a m i e s t o ia, ie (dvojhláska iu nebola v Štúrovej kodifikácii spisovnej slovenčiny), takže b y m o h l a vzniknúť otázka, či sa p r v ý s e g m e n t dvojhlások ia, ie, iu n e m ô ž e stotožňovať aj s j , j pričom aj v t o m t o prípade b y šlo o b i f o n e m a t i c k é spojenie, n i e v š a k o s p o ^ j e n i e d v o c h s a m o h l á s o k (napr. i + a), ale spoluhlásky a s a m o h l á s k y (napr. 1

j + a). Proti stotožňovaniu p r v é h o s e g m e n t u dvojhlások ia, ie, iu so s p o l u ­ hláskou j , ktorá je hláske i veľmi blízka, pôsobí akiste t e n m o m e n t v štruk­ túre spisovnej s l o v e n č i n y , že spoluhláska j b ý v a p o predchádzajúcej s p o l u ­ hláske v t e d y , ak o b i d v e spoluhlásky patria do rozdielnych m o r f é m , čiže sú rozdelené m o r f e m a t i c k ý m š v í k o m , napr. vjazd, zjesť, zjazd, zjaviť sa, ob­ javiť sa a pod. V dvojhláskach ia, ie, iu (ale aj ô) p r v ý s e g m e n t n e m ô ž e byť o d d e l e n ý m o r f e m a t i c k ý m š v í k o m od d r u h é h o s e g m e n t u , obidva s e g ­ m e n t y patria do tej istej m o r f é m y , napr. ulic-iam, žiak, otc-ovia. Pri d v o j hláske ô sa tiež u p l a t ň u j e b i f o n e m a t i c k é hodnotenie, lebo ô v y s t u p u j e zas napr. v morfologickom, resp. m o r f o n o l o g i c k o m s y s t é m e spisovnej s l o v e n ­ č i n y rovnako ako d v o j h l á s k y ia, ie, pórov, deva — diev, čata — čiat, doba — dôb atď. V pravopise sa neraz p o d v e d o m e odráža fonologické chápanie z v u k o v ý c h jednotiek. A k o u k a z u j e v ý v i n s l o v e n s k ý c h dvojhlások (Zigo, 1938/39. 1942/43), d v o j h l á s k y sa b e ž n e písali ako spojenia d v o c h grafických znakov (grafém). Zapisovanie d v o j h l á s k y p o m o c o u j e d n é h o grafického znaku, ako je to pri ô, je c e l k o m v ý n i m o č n é a j e to v l a s t n e v s l o v e n č i n e cudzí prvok (bolo p r e v z a t é z cudzích grafických s y s t é m o v ) . A j to ukazuje, že d v o j ­ h l á s k y sa v ž d y chápali ako spojenia d v o c h s a m o s t a t n ý c h hlások. D v o j ­ hlásky ia, ie, iu sa pritom najčastejšie zapisovali s i, čo znamená, že t i e t o b i f o n e m a t i c k é spojenia sa o b v y k l e chápali ako s p o j e n i e d v o c h samohlások. Stúr síce písal d v o j h l á s k y ia, ie s p í s m e n o m j (ja, je), n i e v š a k preto, že b y tu predpokladal h l á s k u j , ale preto, aby sa p í s a n é ia, ie n e v y s l o v o v a l i n e ­ správne (dvojslabičné). S v e d e c t v á pravopisu treba brať, pravda, s rezervou, n o n a druhej strane n e m o ž n o vzťah pravopisu a v ý s l o v n o s t i ignorovať. V súvislosti s „ n á r e č o v ý m podložím",*ktoré pri d v o j h l á s k a c h spomína J. Horecký, b y s m e chceli pripomenúť z n á m u sociolingvistickú skutočnosť, že d n e s už e x i s t u j e p o č e t n á v r s t v a používateľov s p i s o v n é h o jazyka, u k t o ­ rých sa v ô b e c n e u p l a t ň u j e alebo l e n veľmi slabo sa u p l a t ň u j e n e j a k é n á ­ r e č o v é podložie. M á m t u na m y s l i p r e d o v š e t k ý m m l a d š i u generáciu použí­ vateľov s p i s o v n é h o jazyka v m e s t á c h a v m e s t s k ý c h aglomeráciách, ktorí si už s p i s o v n ý j a z y k o s v o j u j ú priamo b e z t o h o , ž e b y poznali najprv n e ­ jaké k o n k r é t n e nárečie. U n i c h sa u ž m o m e n t , ktorý s p o m í n a J. Horecký, neuplatňuje, čo m á dosah aj pre fonologické h o d n o t e n i e dvojhlások ia, ie, iu, ô v spisovnej slovenčine. 3. S a m o h l á s k o v é s k u p i n y v c u d z í c h s l o v á c h . — P r o b ­ lematika fonologického hodnotenia s a m o h l á s k o v ý c h s k u p í n v cudzích s l o ­ v á c h bola ž i v á v s l o v e n s k e j j a z y k o v e d e k o n c o m š t y r i d s i a t y c h rokov. Išlo t u n a j m ä o otázku, či spojenia g r a f é m ia, ie, iu v cudzích s l o v á c h p r e d ­ s t a v u j ú r o v n a k é fonologické spojenia, aké s ú v s l o v e n s k ý c h dvojhláskach ia, ie, iu, alebo či t u ide o i n é fonologické h o d n o t e n i e . Inak to m ô ž e m e p o -

vedaf aj tak, že tu išlo o problém, či ia, ie, iu v cudzích s l o v á c h p r e d s t a v u j ú tautosylabické spojenia alebo spojenia heterosylabické. Diskusia došla v t e d y k záveru, že v o v ä č š i n e prípadov p í s a n é ia, ie, iu v cudzích slovách sa v y s l o v u j ú dvojslabičné, čiže n e s t o t o ž ň u j ú sa so s l o v e n s k ý m i d v o j h l á s kami ia, ie, iu. Iba n i e k t o r é j e d n o t l i v é prípady s ú diskutabilné. Podľa Á. Kráľa (1974e) sa v s l o v e n s k e j s p i s o v n e j v ý s l o v n o s t i v y s l o v u j ú k o m b i n á c i e ia, ie jednoslabičné v s l o v á c h matriarchát, pieta, koeficient, šiesta. V ý s l o v ­ nosť s dvojhláskou b y s o m pripustil v slove matriarchát, rovnako aj v s l o v e patriarchát. P r o b l e m a t i c k á je výslovnosť slova pieta. Podľa H. Bartka (1944, s. 281) sa slovo pieta v y s l o v u j e trojslabičné (pi-e-ta). Tak isto aj podľa J. J a c k u (1968) v koreni slova pietny, ktoré j e o d v o d e n é od slova pie­ ta, n e j d e o s l o v e n s k ú dvojhlásku. Otázku v ý s l o v n o s t i ie v s l o v e p i e t a a v derivátoch treba posúdiť aj z hľadiska r y t m i c k é h o zákona. A k b y sa tu totiž s k u t o č n e v y s l o v o v a l a dvoj hláska ie, p o t o m b y písaná podoba pietny, b e ž n e u v á d z a n á v n a š i c h g r a m a t i c k ý c h a s l o v n í k o v ý c h príručkách, p r e d ­ stavovala so s v o j o u dlhou príponou -ný o s i h o t e n ú v ý n i m k u z . r y t m i c k é h o zákona v rámci príd. m i e n vzoru p e k n ý . S p o r n á je aj výslovnosť koeficient, šiesta. Podľa m ô j h o pozorovania j e t u v š a d e dvojslabičná výslovnosť ie.

/

V o s v o j o m p r í s p e v k u o s a m o h l á s k o v ý c h s k u p i n á c h Á. Kráľ obšírne rozoberá aj otázku, či sa v s k u p i n á c h ia, ie, iu a io v cudzích a p r e v z a t ý c h slovách v y s l o v u j e alebo n e v y s l o v u j e h i á t o v é j . U v á d z a , že viacerí slovenskí j a z y k o v e d c i výslovnosť so spájacím ; pokladajú za s p i s o v n ú . V ý s l o v n o s ť s j , hovorí ďalej Á. Kráľ, p o d p o r u j e v ý s k y t tzv. i n t e r f i g o v a n é h o j pri o d ­ vodzovaní slov, napr. Kórea — kórejský, kórejčina, Ázia — Ázijčan, ázijský a pod. V spisovnej s l o v e n č i n e pôsobí v š a k podľa n e h o aj i n ý činiteľ. O d v o ­ láva sa n a konštatáciu H. Bartka, že v s l o v e n č i n e b e z ťažkostí a b e z p o ­ mocnej s p o l u h l á s k y sa v y s l o v u j ú d v e s a m o h l á s k y i d ú c e za sebou. V z á v e r e navrhuje, a b y sa výslovnosť s h i á t o v ý m j hodnotila ako prvok n i ž š i e h o š t ý ­ lu s l o v e n s k e j spisovnej v ý s l o v n o s t i . V n e u t r á l n o m a v o v y š š o m š t ý l e s l o v e n s k e j s p i s o v n e j v ý s l o v n o s t i sa tieto s l o v á v y s l o v u j ú podľa Á. Kráľa b e z rázu a b e z v s u v n é h o j alebo b e z inej v s u v n e j spoluhlásky. N a z d á v a m sa, že v u v e d e n ý c h s k u p i n á c h ia, ie, iu, io a aj v z o s k u p e n i a c h i s n a s l e d u j ú c o u dlhou samohláskou, napr. iá, ié, iú, ió sa b e ž n e v y s l o v u j e v s u v n é j , o čom svedčí napr. aj čisté p o u ž í v a n i e pravopisnej p o d o b y pošije n a m i e s t o k o d i ­ fikovanej pašie. N e m y s l í m , že b y výslovnosť s j v t ý c h t o s k u p i n á c h p a t ­ rila do nižšieho š t ý l u s l o v e n s k e j s p i s o v n e j v ý s l o v n o s t i . B e z v s u v n é h o j sa vsak n e p o c h y b n e v y s l o v u j ú slová t y p u antiamerický, miliampér, miniareál a pod., teda slová, v k t o r ý c h j e s l o v o t v o r n ý švík. V c i t o v a n o m p r í s p e v k u Á. Kráľ hovorí aj o v ý s l o v n o s t i slov anjel, evan­ jeliár, evanjelický, evanjelik, evanjelium. Podľa n e h o sa v š e t k y tieto s l o v á v y s l o v u j ú s d v o j h l á s k o u ie a so spoluhláskou ň: aňiel, evaňieliár, evaňie-

ľickí, evaňieľik, evaňielium. Myslí, že v ý s l o v n o s t i s ie b y sa m o h o l p r i s p ô ­ sobiť aj pravopis (aniel, evanielický písal v m i n u l o s t i V. Paulíny). T e n t o náhľad nie je n o v ý . Š. Peciar (1947/48) hovorí o v ý s l o v n o s t i aňiel, evaňie­ lium, evaňielik (Š. Peciar so spoluhláskou l, Ä. Kráľ so s p o l u h l á s k o u ľ). O d v o j h l á s k e ie v slove anjel hovorí aj J. Zigo (1942/43, s. 25). N i e s o m p r e s v e d č e n ý , že b y sa v š e t k y u v e d e n é slová v y s l o v o v a l i v spisovnej s l o ­ v e n č i n e v ž d y s dvojhláskou a s predchádzajúcim ň. Takáto výslovnosť j e n e z v y č a j n á n a j m ä pri slovách evanjelium a evanjeliár, k t o r ý c h cudzí charakter podčiarkujú spojenia iu a iá. S l o v á evanjelik a evanjelický za­ pisuje pritom Á. Kráľ s ľ (evaňieľik, evaňieľickí), ale s l o v á evanjelium a evanjeliár s l (evaňielium, evaňieliár), čo ukazuje, že ich n e m o ž n o brať rovnako. N e z v y č a j n é je, že v . s l o v á c h evanjeliár a evanjelium sa m á v y s l o ­ vovať dvoj hláska ie s predchádzajúcim ň, ale pritom sa m á vyslovovať í, nie T pred i. N e m o ž n o predpokladať, že b y v j e d n e j slabike sa prejavilo ú p l n é z d o m á c n e n i e , ale v ďalšej slabike b y sa zachoval cudzí charakter slova. Podľa H. Bartka (1943, s. 23) sa slovo anjel v y s l o v u j e ako aňiel, slovo anjelik ako aňieľik, s l o v o anjelský ako aňielskí, s l o v á evanjelik a evanje­ lium ako evaňielik, evaňielium. A k o vidieť, pri určovaní správnej s p i s o v n e j v ý s l o v n o s t i u v e d e n ý c h slov je veľká nejednotnosť. Pri slove anjel n e v z n i k á nijaká ťažkosť. V slove anjelik je podľa platnej kodifikácie krátka prípona -ik. A k p r i j í m a m e v ý k l a d , že je t u dvojhláska ie, p o t o m v s l o v e anjelik j e krátke -ik na základe r y t m i c k é h o zákona. Takto sa v e c p o d á v a v d r o b n o m p r í s p e v k u o s l o v e anjelik v 5. ročníku S l o v e n s k e j reči (1936/37). R o v n a k ú príčinu vidí autor aj v písaní slova evanjelik s k r á t k y m i. N o v príd. m e n e anjelský sa p o u ž í v a d l h á prípona a t o t o . s l o v o sa m á podľa H. Bartka vysloviť ako aňielskí, čo znamená, že je t u dĺžka p o predchádzajúcej dĺžke, takže sa t u porušuje r y t m i c k ý zákon. V doterajších n o r m a t í v n y c h príručkách sa p o r u š o v a n i e r y t m i c k é h o zákona pri slovách n a -ik n e s p o m í n a (Dvonč, 1955). V s p o m e n u t o m 5. ročníku S l o v e n s k e j reči sa v p r í s p e v k u o slove anjelský v e n o v a l a pozornosť otázke, prečo je v s l o v e anjelský dlhá prípona. K o n š t a t u j e sa tu, že podľa Pravidiel s l o v e n s k é h o pravopisu sa m á písať anjelský s d l h ý m ý, hoci v d e m i n u t í v e anjelik je podľa r y t m i c k é h o zákona krátke i. V pravopise s l o v a anjelik a anjelský je teda nedôslednosť. Žiadalo b y sa jednotne písať alebo anjelik, anjelsky alebo anjelik anjelský. Autor vidí príčinu rozdielneho písania t ý c h t o slov y t o m , že s l o v o anjelik j e ľudové, k ý m príd. m e n o anjelský j e odborný t e r m í n z Biblie. Z českej a b e r n o l á k o v s k e j b o h o s l u ž o b n e j reči ujal sa t e n t o n e s t r e d o s l o v e n s k ý tvar i v nárečiach, k d e platí r y t m i c k ý zákon. T e n t o v ý ­ klad j e podľa m o j e j m i e n k y v y k o n š t r u o v a n ý a n e z o d p o v e d á skutočnosti. Príd. m e n o anjelský n e m o ž n o pokladať za odborný t e r m í n , ktorý pochádza z b i b l i c k ý c h t e x t o v . T o t o príd. m e n o sa b e ž n e p o u ž í v a n i e l e n v odbornom

štýle, ale aj v h o v o r o v e j reči, o čom svedčia spojenia so s l o v o m anjelský, ba aj isté u s t á l e n é spojenia, napr. anjelský človek, hlas, úsmev, anjelská dobrota, krása, nevinnosť, hudba, anjelské vlasy, mať anjelskú trpezlivosť (Slovník s l o v e n s k é h o jazyka I). T a k ý m t o p o u ž í v a n í m sa slovo anjelský m u s e l o priblížiť k s l o v u anjelik. A j e d n a k o v s l o v e anjelský j e dlhá prí­ pona, k ý m v s l o v e anjelik je krátkosť. Stretli s m e sa však aj s písaním anjelik, napr. lan Smith premenený na anjelika (Expres, 8, 1976, č. 44, s. 2); to z n a m e n á , že sa t e n t o tvar prispôsobuje slovu anjelský, n i e naopak slovo anjelský s u b s t a n t í v u anjelik. N a z d á v a m sa, že b u d e potrebné n a v ä č ­ š o m materiáli preskúmať výslovnosť slov anjel, anjelský, anjelik, evanjelik, evanjelium atď. a zistiť, či výslovnosť s d v o j h l á s k o u j e s k u t o č n e taká bežná, ako o n e j h o v o r i a spomínaní jazykovedci. N i e j e v y l ú č e n é , že na základe pravopisnej p o d o b y sa u p l a t ň u j e aj výslovnosť b e z d v o j h l á s k y ie s p r e d ­ chádzajúcim n. Inak pôvod podôb anjel, evanjelik atď. j e z n á m y . S l o v o angelus, z ktorého vznikla naša podoba anjel, sa v stredovekej latinskej v ý ­ slovnosti používalo s j , teda anjelus (Machek, 1968). R o v n a k o sa z m e n i l o g n a j aj v s l o v á c h evanjelik, evanjelium, evanjeliár. N i e je n á h o d n é , že krátkosť sa u p l a t ň u j e v slovách anjelik, evanjelik, pri k t o r ý c h sa m ô ž e p r e ­ javovať súvislosť s lat. formami n a -ictis, k ý m pri príd. m e n e anjelský, kde sa súvislosť s n e j a k o u lat. f o r m o u n e m ô ž e uplatňovať, je už prípona dlhá. N e c h sa už v e c m á akokoľvek, ak b y sa mala výslovnosť slov anjel, anjelik, anjelský, evanjelik atď. s dvojhláskou ie pokladať za ortoepicky záväznú, musí sa riešiť aj otázka príd. m e n a anjelský z hľadiska r y t m i c k é h o zákona. Podľa Á. Kráľa je spisovná výslovnosť n e u s t á l e n á aj v t ý c h cudzích a p r e v z a t ý c h slovách, v k t o r ý c h po s a m o h l á s k o v e j s k u p i n e ai, au (v p r a v o ­ pise) nasleduje spoluhláska l. Pri zdomácňovaní t a k ý c h t o slov istú ťažkosť spôsobuje podľa n e h o okolnosť, že sa bezprostredne vedľa seba (v j e d n e j slabike) stretajú d v e sonórne r o v n o c e n n é h l á s k y i a Z. Myslí, že to narúša b e ž n ú s c h é m u slabiky (v z m y s l e n e r o v n a k e j z v u č n o s t i jej e l e m e n t o v ) , čo pôsobí ako protitlak v procese z d o m á c ň o v a n i a t a k ý c h t o slov. P r e t o sa podľa n e h o v spisovnej s l o v e n č i n e udržiava výslovnosť detajil, emajil, koktejil, ale v y s k y t u j e sa aj výslovnosť detail, email, kokteil. Á. Kráľ predpokladá, že t a k ý t o stav b u d e aj pri o b d o b n ý c h s k u p i n á c h pred spoluhláskou r. P o ­ d o b n ú situáciu predpokladá aj pri z d o m á c ň o v a n í cudzích a p r e v z a t ý c h slov so spoluhláskou v. Podľa m ô j h o pozorovania sa v u v e d e n ý c h s k u p i n á c h pred spoluhláskou l j e d n o z n a č n e u p l a t ň u j e jednoslabičná výslovnosť, t e d a výslovnosť t y p u email, kokteil, ktorú Á. Kráľ u v á d z a na d r u h o m m i e s t e . R o v n a k á situácia j e aj v t e d y , keď n a s l e d u j e spoluhláska r, napr. v n á z v e Bejrút, k t o r ý v s p i s o v n e j s l o v e n č i n e p í š e m e so s p o l u h l á s k o u j . J e d n o s l a ­ bičná výslovnosť sa u p l a t ň u j e aj v derivátoch, napr. emailový, detailný a pod. Á. Kráľ sa nazdáva, že t o p r a v d e p o d o b n e súvisí s u m i e s t n e n í m s l a -

bičnej hranice m e d z i i a í (v t o m t o prípade však už nepredpokladá d v o j ­ slabičnú výslovnosť pred í). P r i p o m e ň m e ešte, že p ô v o d o m a n g l i c k é slovo koktejl sa dnes p í š e s j a spojenie ej sa j e d n o z n a č n e v y s l o v u j e j e d n o s l a ­ b i č n é (toto písanie z d o m á c n e n e j podoby s j je už v l a s t n e p r e j a v o m takejto jednoslabičnej v ý s l o v n o s t i ) . V osobitnom príspevku zaujmeme stanovisko k niektorým problémom s l o v e n s k e j ortoepie z oblasti s l o v e n s k é h o k o n s o n a n t i z m u . Literatúra Anjelik. Slovenská reč, 5, 1936/37, s. 302. Anjelský. Slovenská reč, 5, 1936/37, s. 303. BARTEK, H.: Správna výslovnosť slovenská. 1. vyd. Bratislava — Turčiansky Svätý Martin, J. Horáček 1944. 320 s. DVONČ, L.: Rytmický zákon v spisovnej slovenčine. 1. vyd. Bratislava, Vydava­ teľstvo SAV 1955. 256 s. DVONC, L.: K otázke ä v spisovnej slovenčine. Jazykovedný časopis, 16 1965, s. 136-141. HORECKÝ, J.: K metodologickým otázkam ortoepickej kodifikácie. Slovenská reč, 42, 1977, s. 350. JACKO, J.: Siamský, nie siamsky. Kultúra slova, 2, 1968, s. 189. KRÁĽ, Á. (1974a): Štýly výslovnosti. Kultúra slova, 8, 1974, s. 69. KRÁĽ, Ä. (1974b): Samohláska ä. Kultúra slova, 8, 1974, s. 139-144. KRÁĽ, Á. (1974c): Z fonetickej a ortoepickej problematiky slovenských dvojhlá­ sok. Kultúra slova, 8, 1974, s. 189-206. KRÁĽ, Á. (1974d): Výslovnosť samohláskových skupín. Kultúra slova, 8, 1974, s. 245-250. KRÁĽ, Á. (1974e): Samohláskové skupiny, dvojhlásky a tzv. nepravé dvojhlásky. Spoluhláska j. Kultúra slova, 8, 1974, s. 257—263. MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého. 2. vyd. Praha, Academia 1968, s. 36. PAULÍNY, E.: Otázky slovenskej ortoepie. Slovenská reč, 42, 1977, s. 216-219. PECIAR, S.: O fonologickom hodnotení samohláskových skupín v cudzích slovách. Slovenská reč, 13, 1947/48, s. 78. Slovník slovenského jazyka. 1. diel. Red. S. Peciar. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959, s. 34-35. ZIGO, J.: Dejiny dvojhlások v spisovnej slovenčine. Slovenská reč, 7, 1938/39, s. 168-189, 252-281; roč. 10, 1942/43, s. 17-25, 49-60, 119-124. 146-150.

Konštantín Palkovič ROD PODSTATNÝCH MIEN V SLOVENČINE 1. Pri začleňovaní slov do r o d o v é h o s y s t é m u s l o v e n č i n y ( v y c h á d z a m e z tradičného delenia n a tri rody, k ý m napr. J. H o r e c k ý [1966] u v á d z a až 5 rodov) sa u p l a t ň u j ú formálne a v ý z n a m o v é činitele. V doterajšej g r a m a ­ tickej literatúre sa príslušnosť k rodu v y m e d z o v a l a rozlične.

A. Bernolák (Gramatické dielo A. Bernoláka, 1964) sa pokúsil vymedziť gra­ matický rod najmä podlá formálnych kritérií (pola zakončenia slova, ojedinelé podľa dĺžky slova, napr. pri slovách na -v). Významové kritérium (napr. pri muž. a žen. rode si všíma zamestnanie, stav a funkciu) a slovotvorné hľadisko (napr. to, že zdrobneniny na -átko a -isko sú neutrá) je u Bernoláka akosi dru­ horadé. M. Hattala (1864) sa usiluje postihnúť rodový rozdiel substantív podľa v ý ­ znamu a zakončenia slova. Rozlišuje mená mužských osôb a samcov (maskulína), mená ženských osôb a samíc (feminína) a mená ľudských a zvieracích mláďat (neutrá). Ve^kú pozornosť venuje rozlíšeniu rodu podľa zakončenia substantíva. Správne postihol, že väčšina slov zakončených na ď, f, ž je ženského rodu a že slová na -ň majú v ženskom rode viac abstraktný význam. Najpodrobnejšie sa rodom podstatných mien zaoberá F. Miko (1962) a Mor­ fológia slovenského jazyka (1966). Podlá F. Miku konštituujúcim činiteľom gra­ matického rodu je zhoda. Prejavuje sa tak, že adjektívum alebo adjektívne slovo vyjadruje navonok rod nadradeného substantíva. Druhým konštituujúcim činiteľom gramatického rodu je prirodzený rod. Uplatňuje sa tak, že slová ozna­ čujúce živé bytosti mužského pohlavia sú maskulína, slová označujúce živé bytosti ženského pohlavia sú feminína a slová pomenúvajúce mláďatá (pohlavne nedospelé indivíduá) sú neutrá. Ako sa v Morfológii slovenského jazyka (1966, s. 131 n.) uvádza, na samom substantíve sa rod prejavuje prostredníctvom tzv. rodovo silných prípon. V muž. rode je to nulová prípona, v ženskom rode prípona -a a stred, rode prípony -e, -ie, -o. Prípona -a a -o v mužskom rode (vzor hrdina a typ dedo) a nulová prí­ pona v ženskom rode (vzor dlaň a kosť) sú rodovo slabé. Vplyv rodovo silných prípon sa uplatňuje pri tvorení slov, lebo každý rod má svoje odvodzovacie prípony s typickými pádovými koncovkami (napr. -nik, -ak, -ár, -teľ; -ica, -ina, -ňa; -dlo, -isko, -iste, -ce). U F. Miku (s. 38 n.) i v Morfológii (s. 135 n.) sa uvádzajú rozličné spôsoby Vyjadrenia rozdielov v prirodzenom rode. Vyskytujú sa heteronymné rodové idvojice syn — dcéra, mačka — kocúr, rodové rozdiely vyjadrené pomocou prelýľovacej prípony: orol — orlica, ako aj prípady, že jestvuje len jedna rodová "orma, napr. u ľudí baník, chyžná, lakomec, tlčhuba, u zvierat myš, ryba a pod. F. Kočiš (1966, s. 306) sa zaoberá rodom augmentatív na -isko a zisťuje, že veličené názvy utvorené od osobných maskulín sú dvojrodové, napr. substan*vum chlapčisko je stredného i mužského rodu. 2. N á s t u zaujíma p r e d o v š e t k ý m to, a k é s ú u k a z o v a t e l e rodu substantív ^ z á k l a d n o m tvare, t. j . ako m o ž n o určiť g r a m a t i c k ý rod pred použitím 'ova v k o n t e x t e . Ide n á m o substantíva z a k o n č e n é na spoluhlásku, pri k t o ch j e otázka rodovej príslušnosti najzložitejšia. Otázka t e d a je, ako ožno určiť, ktoré zo substantív z a k o n č e n ý c h n a spoluhlásku s ú m a s k u ia, ktoré f e m i n í n a a ktoré neutrá. Zo slov z a k o n č e n ý c h n a spoluhlásku jm n a j m e n e j p o d s t a t n ý c h m i e n tredného rodu. S ú to s l o v á latinského a g r é c k e h o pôvduu (pôv. neutrá) na - u m (typ gymnázium) a -on (typ epiteton), pri k t o r ý c h toto -um a - o n pri ohýbaní odpadá (ide t u v l a s t n e o n o m i n a t í v n u p á d o v ú príponu). Slová, •

ktoré si pri skloňovaní z a k o n č e n i e -um a -on p o n e c h á v a j ú , s ú m u ž s k é h o rodu. Ide o m a l ý p o č e t slov, napr. dátum, album, lexikón, ypsilon. N a j v i a c slov z a k o n č e n ý c h n a spoluhlásku je m u ž s k é h o rodu. S ú to v š e t k y s l o v á n a t v r d é spoluhlásky d, t, n, l (napr. hrad, plot, sen, diel) a g, h, ch, k (napr. glg, beh, hrach, rok) a p r e v a ž n á časť slov n a obojaké spoluhlásky. Retrográdny slovník s l o v e n č i n y J. Mistríka (1976) sústreďuje s l o v á podľa zakončenia a u m o ž ň u j e n á m sledovať rod substantív podľa jed­ n o t l i v ý c h k o n c o v ý c h spoluhlások. M ô ž e m e zistiť, že v š e t k y slová z a k o n ­ č e n é spoluhláskami b a f s ú m u ž s k é h o rodu (napr. dub, graf), k ý m slová z a k o n č e n é na ostatné obojaké spoluhlásky s ú tiež p r e v a ž n e m a s k u l í n a (ženského rodu iba v ý n i m o č n e ) . V š i m n i m e si tieto f e m i n í n a podľa j e d ­ n o t l i v ý c h spoluhlások. Napríklad n a - p : otep, -i, step, -i; na -m: zem, -e (a z l o ž e n i n y t y p u hnedozem); na -v: krv, -i, reďkev, -kvi, cirkev, -kvi, obuv, -i; na js (typ kost): zmes, os, hus (a príslušné, o d v o d e n é a zložené, ako je prímes, polos); n a -x (foneticky ks): prax, -e, syntax, -e; na -z: reťaz. -e. haluz, -e; na -r: tvár, -ej-], jar, -i, neter, -e, mater, -e, zver, -i (ako kolekt í v u m , ale zver, -a ako j e d n o t l i v é zviera je m u ž s k é h o rodu). Pri slovách n a m ä k k é spoluhlásky je situácia zložitejšia. Pri niektorom zakončení p r e v a ž u j ú m a s k u l í n a (napr. na -c, -Š), pri i n o m zakončení sú v p r e v a h e f e m i n í n a (napr. na -ď, -t, -ž) a napokon pri zakončení n a -č, -j, -ň, -ľ s ú p o č e t n e z a s t ú p e n é obidva rody. P o s t u p n e si v š i m n e m e podstatné m e n á s j e d n o t l i v ý m i spoluhláskami na konci slova podľa ich rodovej príslušnosti, pričom b u d e m e v ä č š i u pozornosť venovať p o č e t n e m e n e j z a s t ú p e n é m u rodu. Pri s u b s t a n t í v a c h z a k o n č e n ý c h n a j e d n o t l i v é m ä k k é spoluhlásky sa javí takéto rodové zastúpenie. S u b s t a n t í v a z a k o n č e n é n a spoluhlásku - c s ú p r e v a ž n e m u ž s k é h o rodu. Veľmi p o č e t n á je n a j m ä skupina o d v o d e n ý c h s l o v na -ec (stolec, slepec, kupec), m e n e j j e slov n a -iec (koniec, hrniec, veniec, čepiec, nebožiec). Zen~ s k é h o rodu s ú slová t y p u kosí: vec, noc, moc, nemoc, pomoc (a iné od­ v o d e n é a zložené, ako napr. polnoc, výpomoc, právomoc, veľmoc) a d v e s l o v á t y p u dlaň: obec, pec. Aj pri zakončení na -š p r e v a ž u j ú maskulína. Patria s e m slová n a -áš: lampáš, rubáš, sobáš, guláš, n a -oš: choroš, tátoš, strakoš, hraboš; na -iš: bakšiš, fetiš, finiš a iné, n a j m ä p r e v z a t é : kôš, tuš, groš, verš, preš. Ženský rod m a j ú slová t y p u dlaň bez. prípony, resp. u t v o r e n é b e z prípony alebo tzv. n u l o v o u p r í p o n o u : výš, tíš, súš („pevnina", ale súš, -a, m. „plást medu"), rozkoš, pleš, retuš, préVzaté faZoš, spraš, potaš, p e j o r a t í v n e peZeš „pelech" a m e n á zvierat t y p u kosí: myš a voš. S l o v á n a spoluhlásku -ď sú najčastejšie ž e n s k é h o rodu. V ý n i m k u tvoria slová sZeď, medveď, žaluď a dážď, ktoré rú maskulína. V ž e n s k o m rode sú N.

slová t y p u dlaň u t v o r e n é bez p r í p o n y (nulovou príponou) ako slaď, tvrd, bied, ale mlaď, -i, slová, n a -aď: čeľaď, mokraď, chamraď; n a -eď; háveď, spoveď, odpoveď (a i. na -veď), krátke slová loď, žrď, hruď, piaď a slová meď, -i, hneď, -ej-i, šeď, -e/i. N a s p o l u h l á s k y -dz a -dž sú z a k o n č e n é iba o j e d i n e l é slová: f e m i n í n a mosadz, -e a k n i ž n é tvrdzjtvŕdz, -e (i tvrdzajtvŕdza) a m a s k u l í n u m bridž. Medzi slovami so z a k o n č e n í m n a -ž j e viac f e m i n í n . M u ž s k é h o rodu s ú okrem n á z v o v osôb (muž, veľmož) n á z v y zvierat: jež, ostriež, mrož, slíž (ryba aj cestovina) a n á z v y v e c í : nôž, kríž, rúž. Ž e n s k é h o rodu s ú slová t y p u dlaň o d v o d e n é príponou -ež, a to h r o m a d n é : mládež, stárež, d e j o v é : lúpež, krádež, mätež, s l o v á u t v o r e n é b e z p r í p o n y : tiaž, striž, níž, oranž, prípraž, zátaž, súťaž, nálož, odnož, výstuž, slová p r e v z a t é z francúzštiny (početná skupina) n a -áž, -éž, -ež, -íž: garáž, pláž, plantáž, reportáž, manéž, fermež, prestíž a pod.; i n é kaluž, rohož, stráž, kolomaž, raž, -i. S p o l u h l á s k a ť n a konci slova j e t y p i c k á pre ž e n s k ý rod. M u ž s k ý rod m a j ú okrem n á z v o v osôb (zať, tesť, host) n á z v y zvierat: kliešť, svišť, slová na -et: kýpet, vechet, lakeť a slovo plášť. V ž e n s k o m rode s ú s l o v á t y p u kosť veľmi početne z a s t ú p e n é abstraktami s p r í p o n o u -ost a -et: radosť, vďačnosť, smelosť, svojet, s l o v a m i na -esí česť, zvesť, povesť, bolesť, ratolesť, i n ý m i s l o v a m i n a -st: vlasť, časť, masť, korisť, srsť, hrst a n a -ť: chuť, pamäť, ruko­ väť, smrť, zášť (bás.), ako aj s l o v a m i t y p u d l a ň : obeť, sihoť, čeľusť, pút, púšť, húší, labuť, sieť, niť, pažiť, hať, pečať, vňať, trať, mať (matere), smršť, spúšť. )

V s k u p i n e s l o v n a -č s ú p o č e t n e z a s t ú p e n é obidva rody, ale viac j e maskulín. Patria s e m n a j m ä o d v o d e n é slová s príponami -č, -áč ako m e n á osôb a v e c í : rodič, nosič, hrbáč, vysávač, cengáč, n o aj jednoslabičné s l o v á plač, meč, skeč, terč, moč, lúč, bič, kľúč a i. Z f e m i n í n s ú z a s t ú p e n é k o l e k ­ tíva t y p u dlaň n a -ač: bedač, bodľač, sprostač, junač, chrobač, žobrač, zriedka n a -oč, -ič: svoloč, zbojnič, s l o v á u t v o r e n é b e z p r í p o n y : úseč, tlač (aj z l o ž e n i n y t y p u modrotlač ...), úboč, náruč, obruč a i n é : žič, tyč, pavlač, chatrč a slová t y p u kosť: reč, seč. A j pri zakončení na -j p r e v a ž u j ú maskulína. S ú to s l o v á na - a j : čaj, kraj, lapaj; na -ej: trochej, hokej, olej, dej; n a -oj: roj, loj, boj, zdroj, kroj, vý­ stroj, vývoj, iné slová: papagáj, kyj. S l o v á ž e n s k é h o rodu t y p u dlaň s ú tiež z a k o n č e n é n a -aj, a to. o d v o d e n é šľapaj, kročaj, koľaj, kropaj, obyčaj, " ako aj p r e v z a t é linaj, partaj, tramvaj; slová na -ej: nádej, trofej, esej, livrej, pere j (geol.) a i n é slová: báj, zbroj (kniž.), výzbroj. Z a k o n č e n i e n a -ň j e časté pri o b i d v o c h rodoch. Medzi m a s k u l í n a patria slová n a -eň u t v o r e n é od s l o v i e s : učeň, mučeň, väzeň, rezeň, stupeň, tažeň, mäkčeň, dĺžeň, ako aj od s u b s t a n t í v : listeň, prsteň, bocheň, pupeň, lupeň, osteň, n e o d v o d e n é s l o v á (alebo také, pri k t o r ý c h sa nepociťuje odvodenosť):

deň, peň, kmeň, tieň, drieň, srieň, oheň, jaseň (strom), hrebeň, remeň, kre­ meň, strmeň, kameň, jačmeň, prameň, plameň, druhotné s l o v á týždeň, zímozeleň; slová n a -áň: mrváň, vokáň, cigáň, skupáň a i n é n á z v y osôb; slová na -oň, povetroň, nátoň, mladoň, strigôň a iné n á z v y o s ô b ; slová na - ú ň . grúň, plavúň, tahúň, behúň (vec i osoba), chrapúň a i n é n á z v y osôb; n á z v y zvierat: kôň, jeleň, sršeň, tuleň, vorvaň a slovo tŕň. Ž e n s k é h o rodu s ú jednoslabičné s l o v á daň, laň, dlaň, stráň, pláň, báň (bás.), zbraň, sieň, srieň, lieň („lenivosť", m u ž s k ý rod označuje r y b u ) ; od adjektív a slovies u t v o r e n é b e z p r í p o n o v é d e r i v á t y : zeleň, rumeň, červeň, čerň, broň; náplň, slová na -eň u t v o r e n é od slovies poživeň, dôživeň, lia­ heň, pri niektorých, n a j m ä s abstraktnejším v ý z n a m o m , sa nepociťuje o d vodenosť: pieseň, tieseň, báseň, priazeň, trýzeň. Patria s e m aj i n é s l o v á na -eň: jeseň, pieseň, šibeň, lebeň, pečeň, holeň, vášeň, hlaveň, pochodeň, po­ vodeň, úroveň, priehlbeň; m e n á m i e s t a na -áreň od s l o v i e s : čakáreň, čitá­ reň, ako aj od s u b s t a n t í v : obrazáreň, dreváreň, továreň, mliekáreň, horá­ reň, kaviareň; slová n a -izeň: bielizeň, ustanovizeň, dedovizeň a i n é slová: jabloň, mandloň, kampaň. Aj slová z a k o n č e n é na -F s ú tak m u ž s k é h o , ako aj ž e n s k é h o rodu. Oveľa viac j e však maskulín. Patria k n i m okrem veľmi p o č e t n e j s k u p i n y n á z v o v osôb (zriedka vecí a a b s t r a k t n ý c h pojmov) s príponou -teľ (priateľ, deli­ teľ) a n á z v o v osôb n a -áľ (okáľ, zubáľ) a na -eľ (pochábeľ, vyvrheľ) najmä n á z v y zvierat: ďateľ, syseľ, motýľ, hýľ, moľ (i moľa), n á z v y rastlín: podbeľ, chmeľ, kúkoľ, topoľ, n á z v y v e c í na -eľ: kašeľ, chrcheľ, opucheľ, cumeľ, kvapeľ, hriadeľ, n a -oľ: uhoľ, hrvoľ, hrboľ, mozoľ, na -úľ: cencúľ, behúľ a inak z a k o n č e n é : rýľ, pahýľ, koštiaľ. M u ž s k é h o rodu s ú aj n i e k t o r é a b straktá: bôľ, zreteľ, žiaľ, ošiaľ a n i e k t o r é p r e v z a t é slová: cieľ, kaštieľ, fígeľ, krištáľ, rubeľ, štebeľ, korheľ. Ž e n s k ý rod je z a s t ú p e n ý slovami t y p u dlaň: posteľ, oceľ, čepeľ, kúdeľ, siheľ, meteľ, myseľ, meľ, byľ, didľ, maštaľ. D u b l e t y s ú pri f e m i n í n a c h dúčeľ/dúčeľa a pištoľ jpištoľa. 3. P o u v e d e n o m prehľade m o ž n o urobiť tieto z o v š e o b e c ň u j ú c e z á v e r y : Pri slovách z a k o n č e n ý c h n a s a m o h l á s k y j e u k a z o v a t e ľ o m rodu druh s a m o ­ hlásky, v ý z n a m slova a pri o d v o d e n ý c h slovách prípona. S l o v á z a k o n č e n é na spoluhlásku s ú zväčša m u ž s k é h o rodu, a to v š e t k y s u b s t a n t í v a n a t v r d ú spoluhlásku, v ä č š i n a substantív n a obojakú spoluhlásku a väčšia časť slov z a k o n č e n ý c h n a n i e k t o r é m ä k k é spoluhlásky, a to n a c, š, j (prevažná časť), č, ľ, ň (väčšia časť) a značná časť aj n a ť. Väčšia časť p o d s t a t n ý c h m i e n za­ k o n č e n ý c h na ď, ť a ž a istá (menšia) časť slov na č, F, j a ň s ú ž e n s k é h o rodu. S l o v á z a k o n č e n é na o b o j a k é spoluhlásky s ú žen. rodu iba v ý n i m o č n e . S t r e d n ý rod j e o b m e d z e n ý n a s l o v á c u d z i e h o p ô v o d u so z a k o n č e n í m na -um, -on, ktoré pri ohýbaní odpadá.

T o j e l e n v š e o b e c n é v y m e d z e n i e . V rámci j e d n o t l i v é h o s p o l u h l á s k o v é h o zakončenia f o r m á l n e k r i t é r i u m pri určovaní rodovej príslušnosti n e p o s t a ­ čuje. A j t u treba pribrať na p o m o t s é m a n t i c k é a s l o v o t v o r n é kritérium, p r i t o m m o ž n o postihnúť aspoň n i e k t o r é v š e o b e c n é t e n d e n c i e . Ž e n s k é h o rodu s ú k o l e k t í v a s príponou -ač, -ež a bez prípony (chrobač, stárež, mlaď, zver), slová u t v o r e n é bez prípony, n a j m ä s a b s t r a k t n ý m v ý z n a m o m (nálož, výš, šeď, zeleň, perlef), abstraktné s príponou -osí, zo slov na -eň d e v e r b a tíva (liaheň), m e n á m i e s t a n a -áreň, slová francúzskeho p ô v o d u n a -ž a v ô b e c slová abstraktného v ý z n a m u . Z n á z v o v osôb ž e n s k é h o pohlavia s ú to l e n slová maí, mater, neter a z n á z v o v zvierat slová voš, myš, laň, labuí, hus. Naproti t o m u s l o v á m u ž s k é h o rodu s ú n á z v a m i osôb, zvierat, vecí, najmä k o n k r é t n y c h . V y s k y t u j ú sa aj abstraktá, ale netvoria také v y h r a ­ nené, s l o v o t v o r n é v y m e d z e n é s k u p i n y ako pri ž e n s k o m rode. Otázka určenia rodovej príslušnosti z e m e p i s n ý c h názvov, p o m n o ž n ý c h podstatných m i e n a n e o h y b n ý c h substantív cudzieho p ô v o d u si v y ž a d u j e osobitnú pozornosť. T ý m i t o s k u p i n a m i slov s m e sa t u nezaoberali. R o d o m z e m e p i s n ý c h n á z v o v , n a j m ä p o m n o ž n ý c h , sa zaoberal E. P a u l í n y (1954), L. D v o n č (1972/73, 1974) a i. Otázka rodovej príslušnosti slov spolu s otázkou v i d u a z v r a t n ý c h slovies patrí z hľadiska c u d z i e h o používateľa n á š h o jazyka k najťažším partiám slovenskej morfológie. A l e e x i s t e n c i a slov s o s l a b e n ý m p o v e d o m í m rodu pri slovách so s p o l u h l á s k o v ý m z a k o n č e n í m (napr. výzbroj, ž., výstroj, m., piaď, ž., moč, m., pórov. F. Miko, 1962, s. 27), rodová h o m o n y m i a (súš m. i ž., zver m. i ž., pórov. Morfológia, 1966, s. 133), rodové d u b l e t y (náruč, ž. — náručie, s., moľ, m. — moľa, ž., Miko, 1962, s. 33), dvojrodovosť (obyčaj, ž., — obyčaj, m., chlapčisko, s. — chlapčisko, m., Kočiš, 1966, s. 306), to s ú javy, ktoré p o u k a z u j ú na to, že ani pre s l o v e n s k é h o používateľa n i e je otáz­ ka rodovej príslušnosti slov v ž d y t a k á s a m o z r e j m á a jednoznačná. Literatúra Gramatické dielo Antona Bernoláka. Red. J. Pavelek. 1. vyd. Bratislava, Vydava­ teľstvo SAV 1964. DVONC, L.: Rod pomnožných miestnych názvov v spisovnej slovenčine. Slovenský jazyk a literatúra v škole, 19, 1972/73, s. 198-202. DVONČ, L.: Rod pomnožných miestnych názvov na -y a -e v spisovnej slovenčine. In: Jazykovedné štúdie. 12. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1974, s. 76-87. HATTALA, M.: Mluvnica jazyka slovenského. 1. vyd. Pešf, nákladom V. Lauffera 1864. HORECKÝ, J.: Model gramatického rodu v západoslovanských jazykoch. Jazyko­ vedný časopis, 17, 1966, s. 3-12. KOCIS, F.: Gramatický rod augmentatív na -isko/sko. Slovenská reč, 33, 1966, s. 300-307. MIKO, F.: Rod, číslo a pád podstatných mien. 1 vyd. Bratislava, Vydavateľstvo AV 1962, s. 18-57. MlSTRlK, J.: Retrográdny slovník slovenčiny. 1 vyd. Bratislava, Univerzita Ko­ menského 1976. S

Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. 1 . vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1986, s. 129-137. PAULÍNY, E.: Rod pomnožných mien v spisovnej slovenčine. In: Studie a práce linguistické. 1. Red. J. Bélič et al. Praha, Nakladatelství ČSAV 1954, s. 154-161.

Július Rybák O S L O V Á C H TYPU PÄŤDENNÝ A PÄŤDŇOVÝ, A PÄŤTÝŽDŇOVÝ

PÄTTÝŽDENNÝ

Pri čítaní článku F. Kočiša Sémantická diferenciácia prídavných mien typu pätdenný a pätdňový (Slovenská reč, 43, 1978, s. 178—181) s m e mali ako e š t e n i k d y pocit, že n á m autor „ v y f ú k o l t é m u spred nosa". Zostáva; n á m preto l e n podporiť z á v e r y K o č i š o v h o rozboru, prípadne doplniť ich o niektoré pozorovania. 1. F u n g o v a n i e slov t y p u pätdenný a pätdňový jednoznačne naznačuje, že je m e d z i n i m i rozdiel s é m a n t i c k ý , že teda n e j d e o dublety. Pri čítaní článku L. D v o n č a (1978) sa n á m a u t o m a t i c k y v y b a v i l o spojenie JedoZ som dvojdňový chlieb, v k t o r o m n á m r e č o v ý cit bráni použiť slovo dvoj­ denný. P o d o b n e : Čítal som týždňové noviny ( n o v i n y z 5. apríla s o m čítal 12. apríla); tu sa síce dá použiť aj p r í d a v n é m e n o týždenné, ale jedine v o v ý z n a m e „ v y c h á d z a j ú c e k a ž d ý týždeň". 2. P o s t u p našich ú v a h pri k o m e n t o v a n í D v o n č o v h o článku sa zhodoval s F. K o č i š o m aj v tom, že s m e za ich v ý c h o d i s k o zvolili t v a r o v ú „ano­ máliu". Ak L. D v o n č dokázal, že o d v o d e n i n y s časťou -dňový a -denný tvoria ú p l n ú p a r a d i g m u p á r o v ý c h t v a r o v (a doplnil tak „biele miesta", ktoré s ú v S l o v n í k u s l o v e n s k é h o jazyka) a ak j e d i n o u v ý n i m k o u z tejto paradigmy s ú s l o v á celodenný a každodenný, nemajúce svoje náprotivky *celodňový, *každodňový, p o t o m treba hľadať príčinu tejto anomálie. A b ­ sencia foriem celodňový, každodňový na pozadí úplnej pravidelnosti o b i ­ d v o c h r a d o v t y p u pätdenný — pätdňový (najmä ak o b i d v e f o r m y e x i s t u j ú na naj abstraktnej še j úrovni — v s y s t é m e opytovacích z á m e n : koTkodenný? koľkodňový?) m u s í byť v n ú t o r n e m o t i v o v a n á . K o č i š o v rozbor m ô ž e v l a s t n e poslúžiť ako v ý s t i ž n ý a n á z o r n ý školský príklad j e d n é h o z p o s t u p o v l i n g ­ vistickej analýzy, keď a s y m e t r i a t v a r o v signalizuje v ý z n a m o v ú (akokoľvek na p r v ý pohľad nezbadateľnú) motiváciu. 3. V ý s t i ž n á je Kočišova definícia sémantickej diferenciácie o b i d v o c h ra­ dov s k ú m a n ý c h slov, „ktorá sa prejavuje v protiklade duratívnosti čiže trvania n i e č o h o istý čas (istý počet dní) a existenciálnosti čiže ( e x i s t e n č -

r neho) s t a v u n i e k o h o alebo n i e č o h o z H a d i s k a v e k u (vyjadreného i s t ý m počtom dní)" (Kočiš, 1978, s. 181). P r a c o v n e s m e si túto opozíciu definovali výrazmi „ X dní trvajúci" *• „ X dní starý". 4. Z h o d n e s K o č i š o m s m e zaradili do súboru s k ú m a n ý c h slov aj spojenia s p r í d a v n ý m m e n o m týždňový — týždenný — s p r e s v e d č e n í m , že t u platí tá istá s é m a n t i c k á diferenciácia ako pri slovách pätdňový — pätdenný. Dúfali s m e , že S l o v n í k s l o v e n s k é h o jazyka potvrdí náš predpoklad a z a ­ fixuje rozdielne v ý z n a m y slov týždňový — týždenný. Z toho sme potom chceli prejsť (ako zo základu) aj k rozboru opozícií t y p u pätdňový — pät­ denný, ale materiál S S J je n e ú p l n ý . Istý náznak v ý z n a m o v é h o rozlíšenia týchto slov m ô ž e m e v š a k vyčítať aj z ich n e d o k o n a l é h o opisu v S S J : s l o v o I týždňový sa totiž pri sémantizácii slova týždenný vyskytuje len v prvom [ v ý z n a m e („trvajúci týždeň"); v o v ý z n a m e „každých s e d e m dní o p a k o v a n ý " >'• sa neuvádza. 5. K t o m u s m e si pri p ô v o d n o m koncipovaní článku p o z n a m e n a l i : T o v zodpovedá aj n á š m u r e č o v é m u c í t e n i u : dovolenka m ô ž e byť t ý ž d e n n á i t ý ž * dňová, m z d a t ý ž d e n n á i t ý ž d ň o v á a pod. A k v š a k k o n t e x t dovoľuje reali| záciu v ý z n a m o v „ t ý ž d e ň trvajúci" a „ t ý ž d e ň starý" rovnako, a u t o m a t i c k y f s a n á m táto dvojica slov rozlíši: týždenný = „ t ý ž d e ň trvajúci"; týždňový . = „ t ý ž d e ň starý". V t a k ý c h t o prípadoch treba dať prednosť spojeniu týž­ denný lístok na cestovanie (týždňový je t e n , ktorý s m e si kúpili pred t ý ž ;. dňom), týždenné chýry (týždňové s ú c h ý r y spred týždňa). Odcitovali s m e túto pasáž preto, lebo sa v n e j n a z n a č u j ú isté rozdiely v pdnímaní opozície slov pätdenný — pätdňový v Kočišovom a v našom roz­ bore. Podľa F. Kočiša t u ide o e k v i p o l e n t n ú opozíciu (ak správne u s u d z u ­ j e m e na základe c e l k o v é h o ladenia príspevku), čo prakticky znamená, že sa v ý z n a m y t ý c h t o slov nekrížia (a n e m ô ž u byť teda v n i j a k o m t e x t e n a v z á ­ j o m zameniteľné); podľa n á š h o názoru j e ich vzťah zložitejší, časťou svojej | , v ý z n a m o v e j štruktúry sa tieto slová p r e k r ý v a j ú . L e n t ý m t o p r e k r ý v a n í m | a z toho v y p l ý v a j ú c o u v z á j o m n o u zameniteľnosťou si m o ž n o vysvetliť, že -autori, ktorí doteraz o t ý c h t o slovách písali (včítane p r í s l u š n ý c h autorov | S S J ) , dostatočne nepostrehli v ý z n a m o v ý rozdiel m e d z i nimi. m 6. Pri u v a ž o v a n í o t y p e opozície slov pätdenný — pätdňový sme v y | i «hádzali z toho, že e x i s t u j ú situácie, keď je nepoužiteľnosť slov s časťou Í ; -denný jasná: tam, k d e ide o v ý z n a m „ X dní starý", napr.:

[ 1

Dospelý vyvoláva prvý úsmev asi u 5—6týždňového dieťaťa. (L. Klindová — r,];'E. Rybárová) — Osemtýždňové a štrnásCtýždňové jatočné kurčatá s jemným mä^,;Som, vykŕmené do váhy 1—2 kg, sa nazývajú brojlery — . . . pričom sa na 1 m L dlážky umiestňuje najviac 13 jednodňových kurčiat ľahkého plemena a 10—12 jednodňových kurčiat výkrmových plemien. — Brojlerová morka je morka na .'Pečenie... mladšia ako štrnásttýždňová. — Mladá morka je staršia ako šestnástr

týždňová a mladšia ako osemmesačná. — Káčatá staršie ako osemtýždňové. Husi staršie ako pättýždňové.

—

(Všetky príklady sú z k n i h y V. P e t e r a a O. Pristaša V ý ž i v a a k ŕ m e n i e h y d i n y . N a naše p r e k v a p e n i e s m e t u však našli aj príklad: Týždenné kurčatá spotrebujú za deň 28 g vody.) P o v a ž u j e m e teda za dokázané, že v s é m a n t i c k e j štruktúre dvojice s l o v pätdenný — pätdňový s ú slová s časťou -dňový b o h a t š i e o príznak „veku". B u d e taká jasná aj nepoužiteľnosť slov t y p u pätdňový tam, k d e i d e o v ý z n a m „ X dní trvajúci" (ktorý b e ž n e v y j a d r u j e s l o v o pätdenný)! Podľa F. Kočiša (ak s p r á v n e d e d u k u j e m e ) áno, podľa nášho názoru nie. S. Michalus (1976, s. 319) v svojej p o z n á m k e odporúčal p r a c o v n í k o m o d ­ boru školstva O k r e s n é h o n á r o d n é h o v ý b o r u v P o v a ž s k e j Bystrici i v š e t k ý m používateľom s p i s o v n é h o j a z y k a používať p o d o b u šestdňový aj v p o m e n o ­ v a n í m e d z i n á r o d n ý c h m o t o c y k l o v ý c h pretekov, t e d a Medzinárodná šesť­ dňová motocyklová sútaž. S. Michalus teda radí uprednostňovať tvar šestdňový (uprednostňovať n e z n a m e n á vylúčiť náprotivok) tam, k d e b y m a l o byť j e d i n e m o ž n é šestdenný, pretože ide j a s n e o v ý z n a m „6 dní t r v a ­ júci". Ze b y sa t a k m ý l i l ? 7. K M i c h a l u s o v m u odporúčaniu s m e si pri koncipovaní článku p o z n a ­ m e n a l i : „ A k j e pravda, čo M. tvrdí (a ja to cítim tak isto), že v o v ý z n a m e trvania z d v o c h m o ž n ý c h t v a r o v (šestdňový — šestdenný) v súčasnom spi­ s o v n o m j a z y k u sa u p r e d n o s t ň u j e n o v š i a p o d o b a : šestdňový kurz, pätdňový pracovný týždeň, štvordňový zájazd, desaťdňová choroba — tak t u n e j d e o nič i n é ako o z n á m u t e n d e n c i u (pórov, opozíciu kam — kde) používať v neutralizačnej p o l o h e n e p r í z n a k o v ý člen n a m i e s t o príznakového." S l o v o m , zatiaľ v š e t k o hovorí za to, a b y s m e opozíciu pätdenný — pät­ dňový považovali za p r i v a t í v n u opozíciu s p r í z n a k o v ý m č l e n o m pätdenný, k t o r ý sa v p r i a z n i v o m k o n t e x t e m ô ž e nahrádzať n e p r í z n a k o v ý m č l e n o m pätdňový. (Ponúka sa t u paralela s p r i e s t o r o v ý m s y s t é m o m v spisovnej slovenčine, k d e s ú s m e r o v é s l o v á príznakové a i m z o d p o v e d a j ú c e s l o v á označujúce m i e s t o n e p r í z n a k o v é — pórov. Rybák, 1974, s. 130; čo je v p r i e ­ store s m e r o v a n í m a m i e s t o m , to je v čase t r v a n í m a „vekom".) M ô ž e m e zhrnúť. Z a s t á v a m e stanovisko, že s l o v á t y p u pätdenný a pät­ dňový n i e s ú v ý z n a m o v é d u b l e t y a zároveň n i e s ú ani v o vzťahu e k v i p o l e n t n e j opozície; ich vzťah d e f i n u j e m e ako p r i v a t í v n u opozíciu s p r í z n a ­ k o v ý m č l e n o m pätdenný, ktorý v ž d y v y j a d r u j e príznak č a s o v é h o trvania. Čo platí o vzťahu slov t y p u pätdenný — päťdňový, platí aj o slovách týž­ denný — týždňový a naopak.

»

Literatúra DVONČ, L.: Prídavné mená s častou -denný a -dňový. Slovenská reč, 43, 1978, s. 127-128. KOCIŠ, F.: Sémantická diferenciácia prídavných mien typu pätdenný a pätdňový. Slovenská reč, 43, 1978, s. 178-181. MJ.CHALUS, S.: Šestdňový, alebo šestdenný? Kultúra slova, 10, 1976, s. 319. RYBÁK, J.: Poznámky o systéme priestorových predložiek v slovenčine. Jazyko­ vedný časopis, 25, 1974, s. 128—141.

p

SPRÁVY

A POSU D KY

K významnému životnému jubileu Eugena Jónu ' V druhej polovici februára 1979 (nar. 20. 2. 1909) sa na zaslúženom odpočinku dožíva sedemdesiatich rokov prof. PhDr. Eugen J ó n a, C S c , býv. pracovník Matice slovenskej a neskôr vedecký pracovník Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, dlhoročný hlavný redaktor a dosial člen redakčnej rady časopisu Sloven­ ská reč. Zásluhy Eugena Jónu o prehĺbené poznanie slovenského jazyka, jeho vývoja v minulosti i jeho súčasných vývojových tendencií, o organizáciu jazyko­ vedného výskumu v slovakistike i o výchovu mladých adeptov lingvistiky a stoviek stredoškolských učiteľov slovenčiny zhodnotili viacerí slovenskí jazyko­ vedci pri jeho predchádzajúcich životných jubileách. Životné osudy E. Jónu a jeho mnohostrannú výskumnú, pedagogickú i organizačnú činnosť výstižne charakterizoval najmä V. Blanár pri jubilantovej šesťdesiatke v dodatku k Jónovmu zborníku (Jazykovedné štúdie 11, 1971, s. 1—5). Po svojej šesťdesiatke pokračoval E. Jóna vo vedeckovýskumnej práci v od­ delení dejín slovenčiny Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV až do konca r. 1976. Zúčastňoval sa na diskusiách o koncepcii Slovenského historického slovníka a na vypracúvaní ukážkových hesiel, detailne študoval slovníkový materiál zo štúrovského obdobia, skúmal archívne dokumenty k dejinám slovenčiny, najmä zo štúrovského a martinského obdobia ä pokračoval v práci na príprave komen­ tovaného vydania Štúrovej Náuky reči slovenskej. Slovenská jazykoveda od neho očakáva, že túto závažnú editorskú prácu v najbližšom čase dokončí. Z publikačnej činnosti Eugena Jónu v ostatných desiatich rokoch treba oso­ bitne spomenúť jeho spoluautorstvo na dvoch vysokoškolských učebniciach. Učebnica Čeština (Bratislava, SPN 1972) je paralelou obdobnej učebnice Slovenština (Praha, SPN 1964), na vypracovaní ktorej sa E. Jóna tiež zúčastnil. Oveľa väčší význam má učebnica Dejiny spisovnej slovenčiny II (Bratislava, SPN 1974). Eugen Jóna do nej spracoval obsiahlu kapitolu o tzv. martinskom období (roky 1875—1918). Je to prvý podrobnejší náčrt vonkajších i vnútorných dejín slovenského spisovného jazyka v uvedenom časovom úseku. Autor tu výstižne zhodnotil aktívny podiel viacerých spisovateľov a kultúrnych čini­ teľov na utváraní spisovnej slovenčiny v poslednom štvrťstoročí minulého a v pr­ vých dvoch desaťročiach nášho storočia. Je to výsledok autorovho viacročného pramenného výskumu, v ktorom aj v súčasnosti pokračuje. Patrí dnes medzi najlepších znalcov vonkajších dejín spisovnej slovenčiny. Okrem kapitol v uvedených dvoch učebniciach publikoval E. Jóna niekoľko zasvätených štúdií o zástoji jednotlivých významných osobností pri formovaní spisovnej slovenčiny (o Jurajovi Palkovičovi a jeho slovníku, o M. M. Hodžovi, Jozefovi Skultétym, Martinovi Hattalovi, Jaroslavovi Vlčkovi, o Viktorinovej gramatike, o Samuelovi Czamblovi a i.). Podnetné sú jeho recenzie slovakistických publikácií, ako aj jeho príležitostné príspevky. Aktívne sa zúčastňuje na vedeckých konferenciách a na diskusiách v Slovenskej jazykovednej spoločnosti.

U dr. Eugena Jónu si vážime okrem jeho pracovitosti aj vzácne osobné vlast­ nosti: skromnosť, altruizmus, porozumenie pre prácu a názory kolegov a spolu­ pracovníkov, ochotu pomôcť, kde a komu treba. Pri jeho významnom životnom jubileu mu želáme dobré zdravie, životnú pohodu a úspešné zavŕšenie rozpraco­ vaných prác s tvorivým zúžitkovaním jeho rozsiahlych vedomostí z dejín slo­ venčiny. Š. Peciar

Súpis prác prof. Eugena Jónu za roky 1969-1977 Táto bibliografia nadväzuje na Súpis práe prof. Eugena Jónu za roky 1934—1968 od L. Dvonča, ktorý vyšiel v Slovenskej reči, 34, 1969, s. 5—13. K predchádzajúcemu súpisu uvádzame doplnky. a) Doplnky k bibliografii za roky 1934—1968 1940 Štylistika a slovník pri vyučovaní slovenčiny. — Sborník profesorov Slovákov, 20, 1940/41, s. 3 6 - 3 8 , nem. res. s. 38. 1946 Slovník sDisovného jazyka slovenského. Zoš. 1—3. Zost. A. Jánošík — E. Jóna, 1. vyd. Turčiansky Svätý Martin, Matica slovenská 1946. — Slovenská reč, 12, 1946, s. 129131 (ref.). J. J°*°nský. Proti noci. Básne. Liptovský Svätý Mikuláš 1945. — Slovenská reč, 12, 1946, s. 128-129 (recenzia). 1943

Prechodníky. — Slobodný rozhlas, 4, 1948, s. 378. 1966 O gramatike v teórii a v školskej praxi. — In: K teórii vyučovania slovenského jazvka a literatúry. Red. K. Palkovič. Bratislava, Slovenské pedagogické na­ kladateľstvo 1966, s. 165-166. O význame príslovky vše. — In: Jazyková poradňa. 4. Red. G. Horák — J. R'ižička. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1966, s. 191—192. — Tamže: Radšej bežkom, ako ,bežky' (s. 261). — Pozor na výslovnosť zámen tí —tie! (s. 449—450). 1967 Diskusný príspevok na seminári o jazyku a štýle slovenskej publicistiky. — In: O ja­ zyku a štýle slovenskej publicistiky. Bratislava, Zväz slovenských novinárov 1967, s. 161-162, (rozmn.). K názorom Svetozára Hurbana-Vajanského na spisovnú slovenčinu. — Slovenská literatúra, 14, 1967, s. 175-177. Poznámky k základným prejavom. — In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ru­ žička. Bratislava,.Vydavateľstvo SAV 1967, s. 78—79 (diskusný príspevok na kon­ ferencii o kultúre spisovnej slovenčiny, konanej v dňoch 5.-7. 12. 1966 v Smoleniciach).

\

1968

,

Päťdesiate výročie vzniku ČSR a päťdesiat rokov slovenčiny na našich školách. — Slovenský jazyk a literatúra v škole, 15, 1968/69, s. 42 (odpoveď na otázky v an­ kete). K článku J. Matejčíka Identita pojmu ako základ synonymických vzťahov. — Slo­ venská reč, 33, 1968, s. 328. Mládza a otava. — In: Jazyková poradňa. 5. Red. G. Horák — J. Ružička. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1968, s. 44—45. b) Bibliografia za roky 1969-1977 1969 Prídavné mená k miestnym názvom. — Kultúra slova, 3, 1969, s. 12—16. O nových úlohách slovenskej jazykovedy. — Slovenská reč, 34, 1969, s. 321—326. Učebné texty slovenského jazyka pre 1. ročník gymnázií. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1969. 8°. 154, [1] s. (spoluautor). J. Oravec, Slovenské predložky v praxi, Bratislava 1968. — Slovenská reč, 34, 1969, s. 187—189 (recenzia). Životné jubileum Štefana Tóbika. — Slovenská reč, 34, 1969, s. 104-106 (k 60. nar.). Za Zelmírou Gašparíkovou. — Slovenská reč, 34, 1969, s. 176—177. 1970 Profesor Juraj Palkovič a jeho slovník. — Slovenská reč, 35, 1970, s. 321—331. Účasť M. M. Hodžu pri formovaní spisovnej slovenčiny. — Slovenská reč, 35, 1970, s. 6 5 - 6 8 , 134-141, 199-205. Jozef Škultéty ako jazykovedec. - In: Jozef Skultéty (1853-1948). Zborník z vedeckej konferencie Ústavu slovenskej literatúry SAV a Literárneho ar­ chívu Matice slovenskej v dňoch 23. a 24. mája 1968 v Turč. Tepliciach. Red. M. Kocák. Martin, Matica slovenská 1970, s. 141—148. Spisovný a miestny úzus vlastných mien. — In: Zborník materiálov zo sympózia o teoretických a metodologických otázkach onomastiky a II. slovenskej onomastickej konferencie v Nitre 22.-24. mája 1969. Red. S. Krištof. Bratislava. Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1970, s. 139—142. Diskusný príspevok na VI. medzinárodnom zjazde slavistov, konanom v dňoch L—13. 8. 1968 v Prahe. — In: Akta sjezdu. 1. Red. B. Havránek. Praha, Academia 1970. s. 209-210. Ján Mihal (1891-1969). - Slovenská reč, 35, 1970, s. 50-51 (nekrológ). Za profesorom Štefanom Tóbikom (1909-1969). - Slovenská reč, 35, 1970, s. 57-58. Jozef Koreň (1888-1969). - Slovenská reč, 35, 1970, s.«58 (nekrológ). Michal Miloslav Hodža (1811-1870). - Pravda na víkend, 3, 1970, č. 13, s. 7. - Tamže: Peter Tvrdý (1850-1935) (č. 27, s. 4). 1971 Život a dielo Martina Hattalu. - In: Martin Hattala. 1821-1903. Materiál z kon­ ferencie konanej v Trstenej dňa 21. a 22. októbra 1970. Red. J. Ružička. Trs­ tená, Prípravný výbor osláv 600 rokov mesta Trstenej a 100 rokov gymnázia v Trstenej 1971, s. 1 2 - 2 4 . Otázky spisovnej slovenčiny u mladého Jaroslava Vĺčka. — Slovenská reč, 36, 1971, s. 337-348.

Je pravda, že . . . — In: 1000 poučení zo spisovnej slovenčiny. Red. G. Horák. Bra­ tislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1971, s. 98. — Tamže: Mládza a otava (s. 149-150). - Okrem iného (s. 183-184). - Priať, želať, žičiť (s. 232). - Ten, tí, tie (výslovnosť) (s. 296). - Vše (s. 326). Bibliografia Martina Hattalu. — In: Martin Hattala. 1821—1903. Materiál z konferencie konanej v Trstenej dňa 21. a 22. októbra 1970. Red. J. Ružička. Trstená, Prípravný výbor osláv 600 rokov mesta Trstenej a 100 rokov gymnázia v Trstenej 1971, s. 25— 28. Za Jozefom Vavrom. — Slovenská reč, 36, 1971, s. 46 (nekrológ). Za A. Jánošíkom a Belom Letzom. — Nedelná Pravda, 4, 1971, č. 50, s. 6 (nekrológ). Slovenský jazykovedec Martin Hattala. — Matičné čítanie, 4, 1971, č. 24, s. 4. 1972 Martin Hattala. — In: M. Kudélka a Z. Simeček s kolektívom, Československá práce o jazyce, dejinách a kultúre slovanských národu od r. 1760. Biograf icko-bibliografický slovník. 1. vyd. Praha, Statní pedagogické nakladatelství 1972, s. 144-146. Čeština. Vysokoškolská učebnica. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakla­ dateľstvo 1972. 8°. 241, 1 + 15, 1 s. obr. príl. (spoluautor). Diskusné príspevky. — In: Hovorená podoba spisovnej slovenčiny. Referáty a dis­ kusné príspevky z konferencie dňa 6.-9. októbra 1965. Red. J. Horecký. Bratislava, Združenie slovenských jazykovedcov pri SAV 1972 (rozmn.), s. 282—283. A. Popovič, Štrukturalizmus v slovenskej vede (1931—1949). Dejiny — texty — biblio­ grafia, Martin 1970. — Slovenská reč, 37, 1972, s. 122—123 (ref.). J. K. Viktorin (1822-1874). - Nedeľná Pravda, 5, 1972, č. 19, s. 6. Anton Jánošík (1904-1971). - Slovenská reč, 37, 1972, s. 169-172 (nekrológ). 1973 Slovenský historický slovník z predspisovného obdobia. Ukážkový zošit. Red. S. Peciar, 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1973. 8°. 354, [1] s. (spolu­ autor). M. M. Hodža a reforma slovenského spisovného jazyka. — In: K problematike slovenského romantizmu. Zborník z vedeckého seminára o M. M. Hodžovi a S. B. Hroboňovi, ktorý usporiadala Matica slovenská a Ústav slovenskej literatúry SAV 7. a 8. júna 1971 v Demänovskej doline. Red. E. Kostolná. Martin, Matica slovenská 1973, s. 6 3 - 7 5 . Viktorinova gramatika a jeho názory na spisovný jazyk. — Slovenská reč, 38, 1973, s. 6 9 - 7 6 . Výsledky formovania spisovnej slovenčiny vo Viktorinovej gramatike. — Slo­ venská reč, 38, 1973, s. 278-284. Teória slovenského spisovného jazyka a jeho kodifikácia na rozhraní 19. a 20. storočia (1875—1918). — In: Universitas Comeniana. Facultas Paedagogica Tyrnaviensis. Spoločenské vedy. Philologia. 3. Slovenčina na rozhraní 19. a 20. storočia. (Materiály z vedeckej konferencie o Samuelovi Czambelovi.) Red. V. Betáková a i. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1973, s. 15— 45. 1974 Dejiny spisovnej slovenčiny. 2. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľ­ stvo 1974. 8°. 254, [3] s. (spoluautor).

Utváranie spisovného jazyka slovenského a Josef Jungmann. — In: Slovanské spisovné jazyky V dobe obrození. Sborník venovaný Universitou Karlovou k 200. výročí narození Josefa Jungmanna. Red. A. Jedlička et al. Praha, Universita Karlova 1974, s. 139-146. Zjav slovanskej [!] jazykovedy a slavistiky. K sedemdesiatke profesora Jána Stani­ slava. - Pravda, 12. 12. 1974, s. 5. 1975 Jozef Gregor-Tajovský a jeho reč. — Slovenská reč, 40*, 1975, s. 71—80. Jozef Ružička. 12. 1. 1916. — In: Kultúrnopolitický kalendár 1976. Bratislava, Obzor 1975, s. 33-34. 1976 Spisovná slovenčina a Matica slovenská. — In: Studia Academica Slovaca. 5. Prednášky XII. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mis­ trík. Bratislava, Alfa 1976, s. 139-159. Štúrovo Nárečia slovenskuo. — Nedeľná Pravda, 9, 1976, č. 5, s. 6. — Tamže: Štúrovo tažké rozhodovanie (č. 4, s. 6). — Ľudovít Štúr (1815—1856). Štúrova Náuka reči slo­ venskej (č. 13, s. 6). 1977 N. A. Kondrašov, Vznik a začiatky spisovnej slovenčiny, Bratislava 1974. — Slovenská reč, 42, 1977, s. 50—54 (recenzia). Historická schôdzka Tatrína v Cachticiach r. 1847. — Nedelná Pravda, 10, 1977, č. 34, s. 6. Redakčná činnosť Redakčná činnosť v časooisoch: Slovenská reč, 34, 1969— 35, 1970 (člen red. rady. hlavný redaktor), 36, 1971-42, 1977 (člen red- rady). Zostavil

L. Dvonč

KRÁĽ, Á.: Slovenská výslovnosť. Hovorí autor a V. Záhorský. Réžia V. Rusko. Bratislava, Opus 1978. 8 gramoplatní, 16 s., č. 91 18 054552. Vydanie učebnej pomôcky slovenskej výslovnosti na platniach je v dejinách slovenskej jazykovedy historický čin. Prvý raz vo väčšom rozsahu sa siahlo po súčasnej modernej technike, jazykoveda — najmä v náuke o zvukovej stavbe a výslovnosti — sa odpútala od písaného záznamu. Pre náuku o výslovnosti je takéto odpútanie prirodzené.

Autor tejto pomôcky Á. Král sa môže opierať do veľkej miery o výsledky vlastného výskumu, uložené najmä v Atlase slovenských hlások, ktorého je hlav­ ným spoluautorom. Pravda, využíva aj ďalšie zistenia o slovenských hláskach, ku ktorým dospel pri ďalšom výskume. Slovenská výslovnosť, o ktorej píšeme, má pomerne jednoduchú osnovu.- Po výklade o základných ortoepických (a fonetických) pojmoch, ako je norma a k o ­ difikácia, ortoepia a ortofónia, ale aj sám pojem hlásky, upozorňuje na jed­ notlivé fakty z ortofónie a ortoepie samohlások, potom skúma problematiku spoluhlások. To znamená, že popri výkladoch o jednotlivých samohláskach a spoluhláskach (a ukážkach ich správnej výslovnosti, ortofónie) venuje oso­ bitnú pozornosť rytmickému kráteniu, výslovnosti dvojhlások. Pozoruhodné sú výklady o výskyte a výslovnosti rázu, ktorý autor právom označuje za výrazný ortoepický prvok, pravda, v zápornom zmysle, ako vlastne neslovenský element. Pri spoluhláskach takto skúma jednak izolované spoluhlásky a ich artikuláciu, ale zase venuje patričnú pozornosť rozličným javom pri spájaní spoluhlások v prúde reči: výslovnosť zdvojených spoluhlások, výslovnosť rozličných skupín spoluhlások. Podrobne poukazuje na asimiláciu spoluhlások a na ortoepické chyby vznikajúce jej nedodržiavaním. Záver Slovenskej výslovnosti je venovaný rozboru prozodických vlastností. Tu autor správne zdôrazňuje úlohu prízvuku, s osobitným poukazom na proble­ matiku prízvukovania jednoslabičných predložiek, ako aj melódie vety a fungo­ vania pauzy. Možno povedať, že Slovenská výslovnosť sa dotýka všetkých otázok slovenskej výslovnosti a podáva príklady — vo vzornej výslovnosti V. Záborského — na všetky výslovnostné javy. V mnohých prípadoch odhaľuje aj také vlastnosti hlások, ktoré si mnohí používatelia slovenčiny ani neuvedomujú, resp. na ktoré prídu až po vypočutí Slovenskej výslovnosti. Týka sa to napr. štvorakého konsonantu v: autor tu na základe fonetických výskumov zisťuie, že v slovenčine jestvuje pernozubné v (slovo), pernoperné n (dau), pernozubné úžinové šumové v označované ako w (wrana) a ešte ai f (fčera). Rozlišuje sa dvoiaké j , ktoté Ä. Kráľ označuje ako trenú šumovú palatálnu spoluhlásku (v type dvaja) a polo­ samohlásku (v type máj). O vhodnosti vyžadovať tieto jemné odtiene v kodifikovanej výslovnosti sa už dlhšie diskutuje v Ortoepickej komisii Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra a novšie aj v Slovenskej reči (pórov, záporné stanovisko E. Paulinvho). Ako hlavná ná­ mietka sa uvádza fakt, že hovoriaci si tieto odtienky málokedy uvedomuiú a že preto ani nerobia chyby. Podľa našej mienky nemožno pochybovať o správnosti fonetických zistení o jestvovaní a fungovaní týchto hlások, resp. ich variantov. Ale naozaj je na mieste otázka, či je nevyhnutné* ich kodifikovať, keď ide o prí­ pady, ktoré nie sú príznačné (ani v kladnom, ani v zápornom zmysle) pre ty­ pickú slovenskú výslovnosť. Zdá sa totiž, že v každej ortoepickej kodifikácii sa predpisujú predovšetkým javy, ktoré sú pre ortoepiu daného spisovného jazyka najcharakteristickejšie, a pri tých javoch, ktoré za také nemožno označiť, pripúšťa sa značná voľnosť. Podľa našej mienky by takéto riešenie bolo primerané aj v súčasnej slovenskej spisovnej výslovnosti. Je tu však aj druhé riešenie, ktoré nastoluje i Á. Kráľ v súvislosti s výslovnosťou mäkkého ľ v skupinách le, U, lia, liu. Ak sa totiž tu prikláňa k možnosti kodifikovať dvojakú výslovnosť — mäkké a polomäkké

t — mala by sa podobná zásada aplikovať aj pri kodifikovaní výslovnosti va­ riantov v a j . Tieto problémy, ktoré ostro vystupujú práve v súvislosti s Kráľovým kurzom správnej výslovnosti, nastolujú aj ďalšiu otázku: Na základe čoho, akých po­ znatkov treba kodifikovať spisovnú výslovnosť. Je tu istá tradícia, opierajúca sa v pomerne malej miere o fonetické zistenia. Ale ak sa A. Kráľ práve naopak pridržiava fonetických (prístrojových) zistení, treba v tom vidieť reakciu na prvý smer. Ako sme už naznačili, o správnosti zistení nemožno pochybovať. Je tu však otázka, ktorá by sa pri kodifikácii výslovnosti nemala obchádzať, totiž otázka, čia výslovnosť sa berie za základ fonetických rozborov. V Atlase slo­ venských hlások, o ktorý sa Á. Kráľ prirodzene opiera, skúmala sa výslovnosť piatich osôb (o ich kvalitách, profesii a krajovom pôvode sa nič nehovorí); A. Kráľ neuvádza nijaké údaje o svojich objektoch. V každom prípade však pri ortoepickej kodifikácii treba vziať do úvahy väčší a reprezentatívny počet ob­ jektov, ak má byť dosah kodifikácie v spoločnosti skutočne taký ďalekosiahly, ako sa predpokladá pri každej kodifikácii. Tieto poznámky sa týkajú vlastne všeobecnej problematiky ortoepickej kodi­ fikácie, nie Slovenskej výslovnosti Ä. Kráľa. Nemožno ich však obchádzať. Pokiaľ ide o vlastný gramofónový kurz, treba znova konštatovať, že je to his­ torický počin a že aj svojou metodickou stránkou znamená pokrok v úsilí o skvalitnenie vyučovania slovenského jazyka. Zdá sa však, že platne sú ur­ čené temer výhradne pre školy, lebo vyšli ako účelový náklad pre učebné po­ môcky v Banskej Bystrici a na trh sa ani nedostali. To je iste škoda. J.

Horecký

SLAVÍČKOVÁ, E.; Retrográdní morfematický slovník češtiny. 1. vyd. Praha, Academia 1975. 648 s. Retrográdny morfematický slovník češtiny (RMSC) — výsledok viac ako desaťročnej samostatnej a nezvyčajne intenzívnej práce E. S l a v í č k o v e j — patrí do toho prúdu v aplikovanej lingvistike, najmä však v slavistike, ktorý sa začal formovať začiatkom šesťdesiatych rokov a ktorý v súvislosti s komplex­ ným prístupom k skúmaniu dynamiky jazykového systému a k odhaľovaniu hĺbkových mechanizmov jeho fungovania analyzuje všetky jazykové jednotky vybranej roviny (spravidla na úrovni celých slovníkov). Tak aj v RMSC je morfémová stavba češtiny opísaná formou inventára koreňových, sufixálnych a profixálnych morfém. V čom má však tento slovník — na rozdiel od tých retrográdnych slovníkov, kde sa v podstate mechanicky (najnovšie s využitím po­ čítačov) spätne radia slová ako celky a na rozdiel od derivačných alebo hniezdových slovotvorných slovníkov, kde sú slová zoskupené podľa identických kore­ ňových morfém — aj svetové prvenstvo, je retrográdne usporiadanie morfém. Rozsah analyzovaného materiálu v RMSC je zhruba 64 000 slov (Cesko-némecký slovník J. Volného, doplnený z dvojdielneho Česko-némeckého slovníka H. Siebenscheina). Z Holubovho a Kopečného Stručného etymologického slov­ níka boli vybrané cudzie slová tak, aby pokryli základnú odbornú terminológiu

z dôležitých odborov a zároveň slovnú zásobu z dennej tlače a spoločenskej praxe. Takto zostavený heslár autorka konfrontovala so Slovníkom spisovného jazyka českého, z ktorého doplnila novšie výrazy a vynechala niektoré štylis­ ticky príznakové slová (slangové, nárečové, silne expresívne, úzke odborné ter­ míny a i.). Morfematický rozčlenený materiál bol potom spracovaný na počítači ZPA-600 a predstavuje niekoľko hrubých zväzkov. Z tohto rozsiahleho materiálu sa v RMSC publikuje: retrográdny slovník morfematický členených slov (s. 113— 506), inventárny slovník koreňových morfém vyčlenených zo súčasnej štylis­ ticky neutrálnej slovnej zásoby češtiny so všetkými hláskovými variantmi, zoznam najfrekventovanejších koreňových morfém (s. 515—554), ďalej celkový zoznam jadrových sufixálnych morfém so všetkými variantmi, osobitne zoznam substantívnych, verbálnych, adjektívnych a adverbiálnych jadrových sufixál­ nych morfém a osobitne zoznam sufixov ostatných slovných druhov, frekvenčné poradie najčastejších jadrových sufixálnych morfém podľa slovných druhov (s. 557—603), ďalej zoznam cudzích, domácich a expresívnych prefixálnych mor­ fém, frekvenčné poradie najčastejších domácich prefixálnych morfém, zoznam dvojíc a trojíc domácich prefixálnych morfém (s. 607—621) a.na konci je zoznam homografických koreňových morfém domácich i cudzích (s. 625—645). Prvú časť slovníka tvorí úvod, komentáre o štruktúre slovníka a o autorkinej teoretickej koncepcii morfematickej analýzy, všetko publikované aj v ruštine, angličtine a francúzštine (s. 11—109). Slová v RMSC sú usporiadané na každej strane do troch stĺpcov a každé je označené aspoň jedným z deviatich indexov: 0 — autosémantické slová domá­ ceho pôvodu, 1 — synsémantické slová, 2 — slová zložené z viacerých morfém, 3 — autosémantické slová cudzieho pôvodu, 4 — vlastné mená, 5 — slová expre­ sívnej povahy, 6 — homonymné koreňové morfémy a slová, 7 — eponymá, 8 — archaické slová, 9 — slová nejasného pôvodu, resp, slová s nejasnou morfémovou štruktúrou. Centrálne postavenie má index 0, ktorý označuje súčasnú slovnú zásobu autosémantickýth slov domáceho pôvodu, štylisticky neutrálnych, ne­ zložených, všeobecných. Naopak, osobitné postavenie v sústave číselných in­ dexov má index 6, slúžiaci na označenie rozličných prípadov homonymie. Vý­ znamný je aj index 3, ktorý označuje prevzaté slová v slovnej zásobe češtiny, no zároveň signalizuje aj špecifickosť segmentácie cudzích slov. Autorka si ne­ kládla za cieľ opísať morfémovú štruktúru alebo repertoár morfém cudzích slov, zisťovala iba ich podiel na slovnej zásobe češtiny a najmä problematiku kombi­ novania a pripájania domácich morfém s prevzatými (s. 15). Indexy vlastne označujú isté podmnožiny z celkového inventára skúmaných prvkov, v ktorých sa musia segmentačné procedúry modifikovať a adoptovať v závislosti od špecifiky vydelenej podmnožiny (štylistická platnosť slova, osobitosť vnútornej stavby, produktívnosť modelu atď.) tak. aby sa nenarušila teoreticky požado­ vaná jednoznačnosť a neprotirečivosť segmentácie. Výber analyzovaného ma­ teriálu a sústava indexov sú teda dôležitou metodologickou charakteristikou autorkinho prístupu. Zo skúmaného materiálu by sme vynechali iba vlastné mená, ktoré sa prakticky vo väčšine prípadov nečlenia. Koncepcia morfémovej analýzy, vypracovaná autorkou v r. 1962—1968 a po­ užitá pri vydelovaní morfém v RMSC, je založená na súčasnom rešpektovaní významového a výrazového hľadiska, metodologicky sa opiera o princíp opakovateľnosti ako východiskové kritérium analýzy a usiluje sa do istej miery o ne­ závislosť od postupov slovotvornej analýzy.

Dostačujúcou podmienkou na vydelenie koreňovej morfémy je podľa E. Slavĺčkovej existencia aspoň iedného slova, kde sa vydelený segment vyskvtnje s rovnakou významovou platnosťou a rovnakou hláskovou podobou, pričom hlásková podoba sa môže aj líšiť (knih-a, kniž-n-í a pod.)- Okrem týchto jedno­ značných prípadov autorka vydeľuje koreňovú morfému aj vtedy, keď sa nedá oprieť o fakt opakovatelnosti istého útvaru, a to najmä vtedy, keď ostatné časti slova možno z významového a výrazového hľadiska identifikovať ako afixálne morfémy. Ide tu o známy prípad členenia slova mál-in-a, v ktorom sa koreň mal- vydeľuje ako reziduálny (zvyškový) na základe analógie so slovami ostruž-in-a, jefab-in-a a i., tvoriacimi ten istý model. « Jednoznačnú segmentáciu sťažuje aj strata „povedomia" členiteľnosti slova (tzv. deetymologizácia), ako aj druhotné rozdelenie morfémového materiálu vnútri slova, čo má za následok zmenu členenia (tzv. perintegrácial Napr. v slove do-vol-e-n-á možno podľa autorky vyčleniť prefix do-, pretože v sú­ časnej slovnej zásobe existuje minimálne jedno slovo s významovo rovnakou koreňovou morfémou (vy-vol-i-t, vol-b-a a i.). Takto sa vyčleňujú pr*fixálne morfémy aj v tých prípadoch — a tých je väčšina! —, keď po oddelení prefixálnej morfémy zvyšujúca koreňová morféma je istým spôsobom ďHhktná. viazaná, reziduálna, identifikovateľná len etymologicky. Napr. člení sa (zá)sob-a, pretože existuje (o)sob-a, (pú)-sob-i-t atď.; podobne aj pri hláskových alterná­ ciách: na-dš-e-n-í, pretože existuje pro-dch-nu-t, vý-dech atď. Prefixálne mor­ fémy autorka vydeľuje aj v tých prípadoch, keď vydelený segment možno zara­ diť do množiny analogicky štruktúrovaných slov s rovnakou preťixálnou mor­ fémou, ktorej koreňová morféma má zreteľnú významovú platnosť: po-šet-i-l-ý, pretože existuje po-bloud-i-l-ý, po-blázn-é-n-ý atď. Nový je autorkin pojem tzv. jadrovej morfémy a tzv. rozširujúcich prvkov. Koreňová morféma -véd- je jadrovou koreňovou morfémou v radoch véd-a, véd-é-t, do-véd-é-t se atď.; vo významových radoch (s)véd(č)-i-t sa k nei pridá­ vajú rozširujúce prvky (s) zľava a (č) sprava. S touto svfstavou autorka zoširoka pracuje pri členení zložených sufixálnych morfém; tzv. rozširujúce prvky ešte ďalej špecifikuje na funkčné (s istým vzťahom k významu) a na prázdne (vzťah k významu chýba). Napr. existuje adjektívum piv-n-í, preto -n- v slove piv-n-ic-e je funkčný rozširujúci prvok; v slove ves-n-ic-e je však,-n- prázdny rozširujúci prvok, lebo neexistuje *ves-n-í a pod. Niektoré sufixálne morfémy (najmä adjektívne -n-, -l—ov-) strácaiú v urči­ tom morfémovom okolí svoju platnosť a stávajú sa rozširujúcimi prvkami inej jadrovej morfémy. V slove vepf-ov-ý je sufix -ov- samostatná adjekťvna mor­ féma, no v slove vepr-ov-ic-e sa stáva funkčným rozširuiúcim prvkom iadrovej morfémy -ic- a pod. Ako funkčné rozširujúce Drvkv často w s t u n u m t«-nitické vokály pri slovesách. Na základe dôsledného vydeľovania tematických vokálov sú v RMSC zoskupené osobitne denominatíva a deverbatíva (boh-at-ec, vlas-at-ec, chlup-áč a pod. proti za-j-a-t-ec, čes-á-č, resp. drž-á-tk-o proti kuf-át-k-o a pod.). Ako vidieť azda aj z tohto malého počtu príkladov, autorka segmentuie slová „až k nejzazší hranici" (s. 37), pričom sa neopiera iba o vnútornú štruktúru slova (dokonca ani o príslušnú slovnú čeľaď), ale predovšetkým o vzťahy k iným slovám — vydelené segmenty porovnáva s ostatnými funkčne zhodnými útvarmi v jazyku; sama charakterizuje svoj prístup ako transcendentný (s. 36). Pórov. napr. členenie slov po-d-a-u-a-č-fc-a, ná-dob-a, pri-lb-a, mi-nou-ti, o-h-nu-tel-n-ý, za-č-a-t-ý, z-otav-e-n-á a pod., resp. v prevzatých slovách aut-or,

brig-ád-a, leg-end-a, dia-lekt-ik-a, kar-i-ér-ist-k-a, in-valid-it-a, ana-lýz-a, As-ij-k-a atď. E. Slavíčková si vytýčila náročný ciel: 1. oproti všeobecným a teoretickým prístupom k vymedzeniu morfémy (zväčša iba ilustratívnym) postavila pre­ myslenú metodiku na vydefovanie k o n k r é t n y c h morfém v reprezenta­ tívnej slovnej zásobe češtiny; 2. proti zamieňaniu morfematickej analýzy slovo­ tvornou analýzou — bežnému prv aj v našej lingvistike — zdôrazňuje samostat­ nosť morfematickej analýzy. Tento metodologicky vyhranený postup vychádza z pravidelnosti a systémovosti v organizácii a výbere jazykových prvkov, ktorá jestvuje bez ohľadu na to, či sú vydelované segmenty samostatné morfémy alebo nie (strata bezprostrednej spojitosti istých segmentov vo výrazovom pláne so zodpovedajúcim korelátom v obsahovom pláne). Hoci v autorkinej teoretickej koncepcii sa berie stály ohľad aj na významovú zložku, aj na výrazovú zložku, nazdávame sa, že v mnohých pripadoch jej členenia (najmä pri prevzatých slo­ vách a potom v slovách, kde koreňovú morfému zastupuje iba jedna hláska) je tento vzťah výrazne potenciálny. Autorka vlastne vydeľuje minimálne š t r u k ­ t ú r n e relevantné segmenty, teoreticky oprávnené pre jej typ analýzy. Z iného metodologického pohľadu by sa dalo namietať predovšetkým proti chápaniu bilaterálnosti vydeľovanýeh segmentov. Po odôvodnenom oddeľovaní morfémovej a.slovotvornej analýzy chápu sa totiž najnovšie obidva postupy komple­ mentárne, pričom táto komplementárnosť je postavená na dôslednom zachová­ vaní špecifickosti obidvoch analýz a vzájomnom využívaní ich výsledkov. Dô­ sledne sa pracuje so slovnodruhovou charakteristikou všetkých morfém a skú­ majú sa ich rekategorizácie, modifikácie a transpozície, moŕfonologické zmeny slovného tvaru pri prechode z hĺbkovej štruktúry do povrchovej štruktúry sa chápu ako významný štruktúrno-sémantický indikátor generatívnych procesov, popri morfémach sa vydeľujú aj ich formálne ekvivalenty (tzv. submorfy u nie­ ktorých bádateľov) atď. • Špeciálne slovníky — morfematické, derivačné, hniezdové — okrem svojho praktického využitia v strojovej lingvistike a informatike sú vlastne kvalita­ tívne novým rozvíjaním teórie jazyka. Stanovenie jednoznačných a neprotirečivých procedúr (segmentačných, identifikačných, klasifikačných, motivačných atď.) na členenie stotisícových súborov prvkov s odchodnou štylistickou plat­ nosťou, produktívnosťou, pôvodom, stavbou atď. si vyžaduje pristupovať k skú­ maniu synchrónnej štruktúry jednotiek komplexne, posudzovať javy vo viace­ rých rovinách, adekvátne interpretovať ich vzájomné prechody. Z tohto hľadiska je aj Slavíčkovej Retrográdny morfematický slovník češtiny pozoruhodným prí­ spevkom do teórie i praxe modernej jazykovedy. J.

Bosák

Podnetná a užitočná publikácia V súčasnosti priťahuje pozornosť jazykovedcov socialistických krajín vypra­ covanie marxistickej teórie spisovného jazyka. V socialistickom spoločenstve ide, pravdaže, prevažne o vypracovanie teórie slovanských spisovných jazykov. Z toho vychodí, že pri koncipovaní základných metodologických postulátov mar­ xistickej jazykovedy je potrebná širšia medzinárodná spolupráca. Cieľom ta-

kej to spolupráce je vypracovať teóriu spisovných jazykov (a v širšom zábere i národných jazykov a jazykovej kultúry), ktorá by presvedčivo dokumentovala schopnosť spisovného jazyka pružne reagovať na požiadavky spoločenskej praxe, na narastajúce potreby rozličných komunikačných kontaktov v oblasti ekono­ mickej, sociálnej, kultúrnej a pod. Mnoho organizačnej a vedeckovýskumnej práce venujú vzťahu medzi spisov­ ným jazykom a jeho nositeľmi, opierajúc sa o marxisticko-leninskú podstatu tohto vzťahu, sovietski jazykovedci. Preto s uznaním treba konštatovať, že v mi­ nulom roku vyšiel v slovenskom preklade zborník prác sovietskych lingvistov (niektoré štúdie boli uverejnené aj v časopise Kultúra slova) pod názvom Spisovný jazyk a jazyková kultúra (Red. J. Horecký. Bratislava, Veda 1978. 112 s.). O aktuálnej potrebe štúdií sovietskych jazykovedcov pre dnešok sa hovorí v úvode slovenského vydania, ktorý napísal J. H o r e c k ý . Okrem iného autor konštatuje: „Zdá sa, že nadišiel čas pre typologické skúmanie teórií spisovného jazyka, ale nadišla aj potreba vyabstrahovať z jestvujúcich teórií to všeobecné, čo by mohlo byť základom pre budovanie všeobecnejšie platnej teórie spisov­ ného jazyka" (s. 5). Stručne načrtneme základnú problematiku jednotlivých štúdií. F. P. F i 1 i n v štúdii O štruktúre súčasnej spisovnej ruštiny poukazuje na variantnosť jej prvkov (lexikálna a štylistická dynamickosť) ako na dôležitý predpoklad rozvoja jazyka (s. 15) a popri inom na príznačnú prísnu normatívnosť, ktorá je v regulovanom (spoločnosťou kontrolovanom) pohybe. Autor sa skepticky stavia k pomenovaniu štandardný jazyk (najmä v oblasti ruského spisovného jazyka), z čoho nepriamo vyplýva Filinov „tlak" na kategorické uplatňovanie spisovnej normy v každej oblasti spoločenského života. Štúdia Spisovný jazyk a štandardnost I. K. B i l o d i d a sa v úvode zaoberá pojmami spisovnosť, národný jazyk a štandardný jazyk. I. K. Bilodid pojmy národný jazyk a štandardný jazyk nekladie na jednu rovinu, nestotožňuje ich (touto problematikou sa v pomeroch slovenského jazyka najviac zapodieval J. Horecký). Rozoberá situáciu v ukrajinskom spisovnom jazyku (dotýka sa všetkých jazykových rovín) a naznačuje vzťah ukrajinčiny k ruštine. V úzkom súvise so základnými zákonmi marxistickej dialektiky sleduje vývin jazyka V. M. B r a c h n o v. Na pozadí filozofických kategórií predkladá zá­ kladné postuláty rozvoja jazyka a reči, ktoré treba skúmať z vnútro jazykových a mimojazykových hľadísk. Ukazuje sa, že mimojazykové činitele „vnášajú" do vývinu jazykovej štruktúry (cez myslenie) mnohé dôležité momenty, a tak pod­ porujú vnútro jazykové zákonitosti. Tým autor dáva najavo, že vnútrojazykové a mimojazykové činitele sú v dialektickej spätosti. Cenné sú jeho poznámky o bilingvizme z hľadiska diachrónie a synchrónie. Rečový akt neobsahuje iba jazykové (slovné) prostriedky, hoci ich chápeme ako prvotné prejavy myšlienkového procesu človeka. Slovnú informáciu (jazy­ kový kód) sprevádzajú aj párajazykové (nejazykové) činitele, napr. gesto, mi­ mika, pohyb tela. Tieto úvahy nájdeme v podnetnej štúdii G. V. K o l š a n s k é h o Funkcie parajazykových prostriedkov v jazykovej komunikácii. Roz­ diel medzi parajazykovými, presnejšie paralingvistickými a extralingvistickými prostriedkami G. V. Kolšanskij vidí predovšetkým v „zásahu" ich funkcií do konkrétneho rečového aktu (výpovede) — využívajú sa v ňom paralingvistické prostriedky, a do celkového jazykového systému (pôsobia naň viac extralingvistické, teda mimojazykové činitele v plnom zmysle slova).

v

L. P. K r y s i n sa zaoberá otázkami sociálnych predpokladov jedinca (územ­ nej, vekovej, profesionálnej, vzdelanostnej povahy), ktoré vplývajú na výber jazykových prostriedkov a ich variantov v rečovom akte (najmä v oblasti štylistickej diferenciácie). Výskum uskutočnil pomocou zaujímavo zostaveného dotazníka. L. B. N i k o l s k i j v štúdii O predmete sociolingvistiky chápe jazykovedu ako integrálnu disciplínu, zahrnujúcu intralingvistiku (je to doteraz najviac skúmaná oblasť vnútorných teoretických základov, zákonitostí, vzťahov a sys­ tému jazyka), filozofiu jazyka, psycholingvistiku a sociolingvistiku. Pozastavuje sa pri termíne sociolingvistika a konštatuje, že podaktorí bádatelia ho redukujú iba na výskumnú oblasť, iní ho zase pokladajú za jazykovedu v plnom zmysle slova, a tak zveličujú význam sociolingvistickej disciplíny. Podľa L. B. Nikolského sociolingvistika je osobitná disciplína jazykovedy s vlastným predmetom skúmania, ktorej metodologickým základom je historický materializmus. Druhá časť zborníka je venovaná otázkam z oblasti jazykovej kultúry. Ich autormi sú L. I. S k v o r c o v : Práce o kultúre ruského jazyka; M. P y l y n s ' k y j : O kultúre reči na Ukrajine a A. E. M i c h n e v i č : Problémy ja­ zykovej kultúry v Bielorusku. Uvedené práce svedčia o veľkej starostlivosti a preventívno-výchovnej práci sovietskych jazykovedcov v oblasti jazykovej kultúry. Na záver treba dodať, že za každou štúdiou autori uvádzajú veľmi užitočný bibliografický prehľad sovietskej a zahraničnej literatúry, ktorá sa dotýka sle­ dovanej problematiky. F. Ruščák

ROZLIČNOSTI

Ratvaj — do Ratvaja. — V Prešovskom okrese je obec Ratvaj. Podlá Slovníka slovenského jazyka VI, s. 221 (SSJ), je miestny názov Ratvaj ženského rodu: Ratvaj, -e ž. V miestnom úze a v blízkom okolí sa tento názov skloňuje ako podstatné meno mužského rodu: do Ratvaja, k Ratvaju, cez Ratvaj, v Ratvaji, za Ratvajom. Na prešovskej autobusovej stanici hlásia, že autobus do Ratvaja je už p r i s t a v e n ý . . . Ukazuje sa teda, že miestny názov Ratvaj bude treba aj v spisovnej slovenčine pokladať za podstatné meno mužského rodu a skloňovať ho pravidelne podlá vzoru stroj. V súčasnej spis. slovenčine sa takto zaraďujú aj iné miestne a zemepisné názvy s takýmto zakončením; napr.: Cabaj — do Cabaja, Čataj — z Čataja, Harhaj — od Harhaja, Havaj (obec na východnom Slovensku i spolkový štát USA) — z Havaja, Bombaj — do Bombaja, Bachčisaraj — z Bachčisaraja, Altaj — od Altaja, Tokaj — z Tokaja, Sinaj — od Sinaja, Paraguaj — z Paraguaja, Uruguaj — od Uruguaja, Changaj — z Changaja, Dunaj — do Dunaja a pod. Nazdávame sa, že zaradenie názvu Ratvaj medzi substantíva ženského rodu vyplynulo z doteraz nejednotnej kodifikácie rodu podstatných mien zakonče­ ných na -aj. Uvedieme o tom krátky prehľad. V príručkách súčasnej spisovnej slovenčiny je rozkolísanost v gramatickom rode aj pri všeobecnom podstatnom mene zvyčaj. Podľa SSJ V (1965, s. 779) je podstatné meno zvyčaj mužského i ženského rodu: zvyčaj, -a m. i zvyčaj, -c ž. V Pravidlách slovenského pravopisu (11. vyd.) sa podstatné meno zvyčaj hod­ notí ako substantívum mužského rodu. J. Mistrík v Retrográdnom slovníku slovenčinv (s. 290) hodnotí podstatné meno zvyčaj ako substantívum mužského i ženského rodu (zaraďuje ho do vzoru stroj i dlaň). Niektoré všeobecné pod­ statné mená s týmto formálnym zakončením sa v minulosti hodnotili ako sub­ stantíva mužského rodu, postupom času sa začali kodifikovať ako substantíva ženského rodu. Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1931 kodifikovali napr. podstatné meno kročaj (s. 162) ako substantívum mužského rodu: kročaj, -a, m. Ako substantívum mužského rodu kodifikovali podstatné meno kročaj aj Pra­ vidlá z r. 1940 (s. 234): kročaj, -a, m. SSJ I (1959, s. 776) hodnotí substantívum kročaj ako knižné slovo, ale ženského rodu:'kročaj, -e ž. Aj podľa Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1971, s. 205, je podstatné meno kročaj ženského rodu: kročaj, -e, ž. Pri podstatnom mene obyčaj kodifikovali Pravidlá z r. 1931, s. 201, dvojaký gramatický rod — ženský i mužský: obyčaj, -e, ž. i -a, m. Pravidlá z r. 1940, s. 283, pri podstatnom mene obyčaj kodifikovali už iba ženský gra­ matický rod: obyčaj, -e, ž. SSJ II (1960, s. 463) pri hesle obyčaj uvádza pádové prípony G. sg. i pl. -e, -í ž., ale v zátvorke sa uvádza, že zriedkavo sa používa i obyčaj, -a, -ov m. Pravidlá z r. 1971, s. 251, pokladajú podstatné meno obyčaj za substantívum ženského rodu. Ženský rod podstatného mena obyčaj zdôraz­ ňuje A. Zauner v Praktickej príručke slovenského pravopisu (2. vyd., s. 294). J. Oravec — V. Laca v Praktickej príručke slovenského pravopisu pre školy 4

r ,r

{1. vyd., 1973, s. 361) hodnotia substantívum obyčaj ako podstatné meno žen­ ského rodu. Z krátkeho prehľadu vidíme, že pri niektorých všeobecných podstatných m e ­ nách zakončených na -aj sa menila kodifikácia gramatického rodu. Aj pri miestnom názve Ratvaj v SSJ VI navrhujeme zmeniť kodifikáciu gramatického rodu. Miestny názov Ratvaj treba v súčasnej spisovnej slovenčine pokladať za ,í. substantívum mužského rodu a skloňovať ho podľa vzoru stroj: Ratvaj — do £ Ratvaja — k Ratvaju, cez Ratvaj — v Ratvaji — za Ratvajom. i

J. Jacko

í Anglia — líndyš — fajlindyš. — Pri interpretácii historických textov sa často L stretáme s názvami dávno zaniknutých reálií, ktorých výklad robí ťažkosti. |Medzi také, dnes už vlastne neznáme slová, patria aj názvy niekdaiších texp tílií ako anglia, lindyš, fajlindyš, ktorými sa v minulosti označovali drahšie f druhy vlnenej tkaniny, súkna. Podomácky vyrobené súkno bolo hrubá a uspokojovalo potreby najširších ;. vrstiev obyvateľstva. Bohatší ľudia siahali po jemnejších, ale drahých cudzoi zemských súknach, ktoré sa na Slovensko dovážali z ďalekých kraiov. Zhotovo, vali sa z nich nákladnejšie súčasti dobového oblečenia, najmä dolomány a mentieky. Dolomán bol plášť so šnôrami, mentiekou (v staršej slovenčine bolo čas-, tejšie slovo mentiek ako podst. meno mužského rodu) sa rozumel zväčša súknom ' pošitý zemiansky kožuch alebo aj ozdobný plášť. V slovenských historických textoch sa napr. spomína mentiek z holanskeho sukňa — 1696 Krupina, klobúk z engliczkeho sukňa — 1697 Zvolen, hollandske a englicke súkno — 1723 B. Bystrica. í Z cudzích súkien bolo v stredoveku najchýrnejšie anglické súkno, ktoré sa u nás skrátene nazývalo anglia, englia. V pamiatkach z predspisovného obdobia sa sponťna napr. doloman angliowy — 1692 Krupina, doloman engliowy — 1697 : Zvolen. Slovo anglia sa používalo donedávna. V Slovníku slovenského jazyka hodnotí ako zastarané, ako historizmus. V slovenčine jé známe najmä z jáííkovskej legendy o tom, že Jánošík meral „červenú angliu od buka do buka". Dsobitne dobré meno malo tzv. londýnske súkno, po nemecky lúndisch. Z t o ­ to nemeckého obchodmckeho výrazu sa v slovanských jazykoch rozšírili rôzne smácnené názvy, ako napr. v ruštine lundiš, v poľštine lundysz, lunskie suk, v hornej lužickej srbčine lindyr, v češtine lindyš. Slovo lindyš sa vvskytoLo aj v staršej slovenčine: lyndiš —. 1573 Liptov, lindiš — 1597 Partizánska pča, lindyš — 1610 Vŕbové. Podľa týchto dokladov žilo na Slovensku slovo dyš v 16. storočí a na začiatku 17. storočia. V neskoršie datovaných pamiatch sa nevyskytuje a nezaznamenáva ho ani obsiahly Kamaldulský slovník oku 1763, ani Bernolákov Slowár z roku 1825. v" 17. storočí sa začal používať výraz fajlindyš, adaptovaný z nemeckého fein idisch, t. j . jemné londýnske (súkno). V slovenských iazykových pamiatkach doložený vo viacerých obmenách: faylendyš — 1610 Vŕbové, failendiš — 1692 olen, faylyndyš — 1613 Radvaň, fajlindiš — 1646 Trenčín, faylindiš — 1633 olen, falindiš — 1645 Prešov, fálendiš — 1690 Krupina, fajlondiš — 1722 Zvo1, fajlendisk — 1770. Z dokladov vidno, že v 18. storočí slovo fajlindyš zo slovj zásoby vtedajšej slovenčiny ustupuje. Príznačné je, že ho nezaznamenáva i Kamaldulský slovník, ani A. Bernolák. )venská reč, 44, 1979, č. 1 61 f

Í

Všetky tieto dnes už neznáme slová anglia, lindyš, fajlindyš sa v slovenčine predspisovného obdobia bežne používali. V umeleckej literatúre ich možno v y ­ užiť ako jazykové historizmy na zdôraznenie dobového koloritu. M.

Majtánová

Bagó - Bagóová, nie „Bagóvá". - V preklade románu ZX-7 od maďarského autora J. Mattyasovszkého (prel. M. Zuffa, Bratislava 1976) sme sa stretli s tva­ rom nom. sg. prechýleného ženského priezviska Bagóvá a s tvarom akuz. sg. toho istého priezviska: Rozália Bagóvá mu ukradla viacero svietnikov (s. 104), - Viac ráz videl Rozáliu Bagóvú (s. 105). V obidvoch tvaroch sú za sebou dve dlhé slabiky. Ide tu o tvorenie ženského priezviska (prechýlenej podoby ženského rodu) slovotvornou príponou -ová od mužského priezviska Bagó, ktoré sa končí na dlhé -ó, pričom začiatočná samohláska o zo slovotvor­ nej prípony -ová splýva s koncovým -ó priezviska Bagó. Pravidlá slovenského pravopisu (11. vyd. s. 49) uvádzajú poučku, že od polatinčených alebo cudzích priezvisk na -y, -i a od cudzích mužských priezvisk, ktoré sa končia na samohlásku -e, -u (aj na -ä, -o, -ú a pod.), tvoríme ženské priezviská obyčajne pridaním prípony -ová, napr. Krčméry — Krčméryová, Skladányi — Skladányiová, Fekete — Feketeová, Lassú — Lassúová, Szabó — Szabóová. Priezvisko Bagó je rovnako zakončené ako priezvisko Szabó. V zhode s poučkou, ktorú uvádzajú Pravidlá slovenského pravopisu, k priezvisku Bagó tvoríme prechýlenú formu ženského rodu Bagóová, nie „Bagóvá", ktorú nachá­ dzame v citovanom preklade. V akuz. sg. je forma Bagóovú, nie „Bagóvú". Pripomíname, že k celej podobe priezviska na -ó pripájame aj iné slovotvorné prípony, napr. Szabó — Szábóovci, nie „Szabóvci", Bagó — Bagóovci, nie ,,Bagóvci", podobne Szabóov, nie „Szabóv", Bagóov, nie „Bagóv", szabóovský, nie „szabóvsky", bagóovský, nie „bagóvsky", ani nie „szabóvský", „bagóvský" atď. Uvedené „skrátené" alebo „stiahnuté" formy typu Bagóvá, Bagóvci, bagóvsky/ bagóvský atď. sa v spisovnej slovenčine neprijímajú preto, lebo sa v nich za­ stiera zreteľná hranica medzi slovotvorným základom a slovotvornou príponou, resp. sa tu uplatňujú akési „useknuté" slovotvorné prípony (napr. pri „Bagóvá" namiesto prípony -ová je tu ,,-vá", podobne by to bolo aj v iných prípadoch, ak by sa uplatňovalo takéto tvorenie). Formy „Bagóvá", „Bagóvú" ako deriváty vlastného mena Bagó nemožno v spisovnej slovenčine akceptovať, lebo odporujú spôsobu tvorenia ženských foriem od cudzích priezvisk na -y, -i, -e, -u atď., ktorý sa dnes uplatňuje v spi­ sovnej slovenčine. Tieto prípady nemožno pokladať za výnimky z rytmického zákona. L. Dvonč Skloňovanie podstatného mena mlaď. — V štúdii Poznámky k vzorom dlaň a kosť (Slovenská reč, 39, 1974, s. 40—46) sme upozornili, že v dnešnej spisovnej slovenčine sa pri substantívach ženského rodu prejavuje interferencia vzorov kosť a dlaň. Miestne názvy Seč, Dolná Seč, Horná Seč, Rimavská Seč, Sereď, Chrást nad Hornádom, Milhost, Piest a pod. prechádzajú k vzoru dlaň. Táto tendencia je aj pri všeobecných substantívach typu seč, chrást, raž a pod. Na základe vyexcerpovaného materiálu z dennej tlače sme zistili, že v sú­ časnej spisovnej slovenčine sa prejavuje interferencia vzorov kosť a dlaň aj pri

hromadnom podstatnom mene mlaď; napr.: Na olympijskom Tade triumf mla­ de (Práca, 19. 2. 1976, s. 8). — K hattricku hokejovej mlade Slovana (Práca, 9. 3. 1976, s. 8). — Triumf našej mlade (Práca, 9. 8. 1976, s. 8). — . . . a stali sa vzorom futbalovej mlade (Pravda, 29. 12. 1976, s. 8). — Úspechy hokejovej mlade (Prešovské noviny, 7. 1. 1977, s. 6). — ...sa hovorilo, samozrejme, aj 0 telovýchove športovej mlade (Smena, 16. 6. 1977, s. 8). — Očarujúci opti­ mizmus učňovskej mlade (Práca, 5. 7. 1977, s. 8). — Na výchovu socialistickej mlade (Smena, 27. 8. 1977, s. 6) V moŕfalógii slovenského jazyka (1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966, s. 108) sa konštatuje, že „podľa vzoru dlaň sa skloňujú podstatné mená ženského rodu zakončené v N. sg. na spoluhlásky ň, č (okrem slov reč, seč), ž (okrem lož), 1 (okrem beľ, soľ), ď (okrem mlaď, meď), j , š (okrem myš, voš), m, z, dz, na spoluhláskovú skupinu ši (len všeobecné podstatné mená) a cudzie slová na -x". V Slovmku slovenského jazyka (SSJ) II, s. 156, sa pri hesle mlaď uvádzajú tri významy: 1. hromád, bás. mládež: nezbedná mlaď; Mlaď z dediny zbehla sa k stavu poumývať sa (Taj.); 2. hromád, mláďatá: včelia, rybia mlaď; 3. bás. (v niektorých spojeniach) mladosť: od mladi — od mlada, od mladosti; za mladi — za mlada, za mladosti. V Pravidlách slovenského pravopisu (11. vyd., s. 177) sa pri hesle mlaď, mladi uvádzajú spojenia od mladi; za mladi. A. Zauner v Praktickej príručke slovenského pravopisu (4. vyd. Martin, Osveta 1973, s. 284) pri hesle mlaď, mladi (v slovníkovej časti) uvádza taktiež spojenia od mladi, za mladi a v zátvorke poznamenáva, že podstatné meno mlaď sa skloňuje podľa vzoru kosť. Aj J. Oravec — V. Laca v Príručke slovenského pravopisu pre školy (1973, s. 327) pri hesle mlaď, mladi uvádzajú spojenia od mladi, za mladi. Z prehľadu vidíme, že v základných príručkách súčasnej spisovnej slovenčiny sa pri hesle mZaď uvádzajú príklady na ustálené spojenia od mladi, za mladi (vo význame „od mlada, za mlada, od mladosti, za mladosti"), kde je v súčasnej f spisovnej slovenčine pádová prípona -i už ustálená. Pri skloňovaní hromadného podstatného mena mlaď („mládež") sa v súčasnej spisovnej slovenčine prejavuje interferencia vzorov kosť a dlaň. Podstatné meno mlaď má v takomto prípade v G. sg. pádovú príponu - e : triumf mlad-e. Prejavuje sa tu tendencia po rov­ nakej pádovej prípone v G. sg. -e, ako napr. pri podstatných menách piaď, hlad, slad, čeľaď, podčeľaď, Debraď, mokraď, chamraď, papraď a i., pri ktorých tak­ isto nastala interferencia vzorov kosť a dlaň. Na základe dokladov z tlače sme zistili, že aj pri podstatnom mene chuť sa iV tvaroch množného čísla prejavuje interferencia vzorov kosť a dlaň, napr.: Ľahšie je objaviť chute... (Život, 15. 4. 1976, s. 53). — . . . ovláda dokonale ich reč, mentalitu, zvyky, chute (Práca, 13. 5. 1978, s. 16). Aj v Príručke slo­ venského pravopisu pre školy od J. Oravca — V. Lacu sa pri hesle chut osobitne Uvádzajú tvary množného čísla, medzi nimi aj tvar 1. p. chute (chute, chutí, Chutiam, chutiach, chuťami). V Slovníku slovenského jazyka I (s. 578—579) sa Pri hesle chuť uvádzajú tri významy a veľa dokladov a spojení na tvary podst. Biena chut, ale takmer všetky sú v jedn. čísle. Iba vo frazeologických spojeniach J*a konci hesla sa uvádza spojenie má chute (vo význame „rozličné želania"), . toré obsahuje tvar množ. čísla. A. Zauner v Praktickej príručke slovenského pravopisu (s. 242) uvádza príklady iba na tvary jedn. čísla podstatného mena .hut: zajedol si do chuti, vyspal sa do chuti, dodáva si chuti, z chuti sa zasmial. Na záver opakujeme ešte raz, že pri hromadnom podstatnom mene mlaď sa súčasnej spisovnej slovenčine prejavuje interferencia vzorov kosť a dlaň. Na r

základe dokladov sme zistili, že v G. sg. je pri podstatnom mene mlaď pádová prípona - e : triumf mlade, sviatok mlade, výchova mlade atď. Iba v ustálených spojeniach od mladi, za mladi je v G. sg. pádová prípona i. Rov­ nako aj v skloňovaní podstatného mena chut sa v tvaroch mn. č. prejavuje interferencia vzorov kosť a dlaň: orgány chuti, byt bez chuti, ale: objaviť chute, mat chute. Z podstatných mien ženského rodu zakončených na -ď sa teda pravidelne podlá vzoru kosť skloňuje iba podstatné meno meď. J. Jacko Euboia, Euboja, či Eubója? — V 6. diele Slovníka slovenského jazyka (s. 286) sa uvádza názov Euboia (názov územia) s výslovnosťou eubója. K tomuto názvu pripája slovm'k deriváty Eubojčan, Eubojčanka (mužské a ženské obyvatelské meno) a eubojský (príd. meno). Ako vidieť, pri názve Euboia sa zachováva pô­ vodný pravopis (ide pritom o prepis z gréckeho písma do latinského), naproti tomu pri derivátoch sa už uplatňuje písanie' podlá slovenského pravopisu, čiže deriváty sú z pravopisného hľadiska poslovenčené, zdomácnené. Používanie poslovenčenej podoby slovotvorného základu v uvedených odvo­ dených slovách (Euboj-, euboj-) pokladáme za plne odôvodnené. Podoby deri­ vátov, v ktorých by sa zachovávala pôvodná podoba slovotvorného základu (Euboičan, Euboičanka, euboiský), by boli z hľadiska pravopisného veľmi ne­ zvyčajné (písanie i pred slovotvornými príponami by pôsobilo neobvyklým dojmom). Nazdávame sa však, že ak sa tu používajú zdomácnené podoby od­ vodených slov, je odôvodnené používať aj zdomácnenú formu názvu, ku ktorému tieto deriváty patria. Pravopisný rozdiel medzi základným názvom Euboia a derivátmi Eubojčan, Eubojčanka, eubojský je totiž minimálny. Podľa derivátov Eubojčan, Eubojčanka a eubojský by sme spätne vyvodili zdomácnenú pravopisnú podobu Euboja. Túto pravopisnú podobu máme aj kon­ krétne doloženú v tomto doklade: Opanovál Kyklady a Euboju (K. Varnalis, Tiene rímskeho impéria, prel. F. Stuŕík, Bratislava 1964, s. 21). Možno sa však pýtať, či v prepade používania zdomácnenej podoby prichádza do úvahy iba podoba Euboja (a deriváty Eubojčan, Eubojčanka, eubojský). Vyššie sme konštatovali, že podľa Slovm'ka slovenského jazyka sa názov Euboia vyslovuje ako eubója, teda s dĺžkou v predposlednej slabike slova. Ak sa má používať zdomácnená podoba názvu, mala by to byť taká podoba, ktorá by sa zhodovala s výslovnosťou tohto názvu. Mala by to teda byť podoba Eubója, v ktorej sa v zhode s výslovnosťou označuje dlžka samohlásky ó. Táto dĺžka patrí potom aj do príslušných derivátov. Namiesto derivátov Eubojčan, Euboj­ čanka, eubojský, ktoré uvádza Slovník slovenského jazyka, používali by sme deriváty Eubojčan, Eubojčanka a eubójsky. Pravopisná podoba Euboia by sa používala ako pôvodná alebo oficiálna forma názvu. Mali by sme teda v tomto prípade dvojicu pôvodnej a zdomácnenej formy zemepisného názvu. S tým sa pri zemepisných názvoch často stretávame (pórov. napr. Viedeň — Wien). Pritom názvy cudzích území sú skôr známe v poslovenčenej (zdomácnenej) podobe; cudzie, pôvodné podoby nebývajú nie­ kedy ani známe, pórov. napr. názvy Kastília, Ligúria, Astúria atď. Popri pôvodnej podobe Euboia odporúčame teda používať aj pravopisnú a výslovnostnú podobu Eubója s derivátmi Eubojčan, Eubojčanka a eubójsky. L. Dvonč