OBSAH 1. Zo života školy Po stopách 2. svetovej vojny /V.Muth/................... 2 Deň Zeme /A.Bibzová/..................................... 3 Deň Zeme /M.Hajdu/....................................... 4 Prečo ju ničíme /V.Muth/................................... 5 Prečo ju ničíme /N.Štefániková/........................... 5 Škola v prírode Tesáre ..................................... 6 Škola v prírode Podhájska ................................. 7 2. Z vlastnej tvorby Odkiaľ sa vzal názov nášho mesta /A.M.Tuková/......... 8 Odkiaľ sa vzal názov nášho mesta /J.Michálik/........... 9 Zelená voda /D.Ščepková/................................. 10 Zelená voda /T.Zmeková/................................. 11 Obyčajne neobyčajný príbeh o včele /M.Raab/.......... 11 Včela /J.Švacho/...........................................13 Včelár /L.Košťálová/....................................... 13 Včelia dovolenka /M.Košťál/...............................14 Včielka /A.Valová /........................................ 14 Hyde park /A.Valová/..................................... 15 Tematín /F.Kubík/..........................................15 Krtko v záhrade /F.Kubík/.................................15 Môj obľúbený kraj /M.Brezula/........................... 16 Stará vrana /S.Sedláková/............................... 16 Páv a bažantnica /M.Brezula/............................ 17 O psíkovi /M.Košťál/...................................... 17 Macko Uško /K.Klimová/................................... 17 Požičaný psík /P.Veselá/.................................. 18 Milý darček /L.Košťálová/............................... 21 Nadišla chvíľa lúčenia /kolektív 9.B/..................... 22 Vážený pedagogický zbor, milí žiaci...................... 23
Ročník XV. Číslo 2 Jún 2015
Školské noviny pri ZŠ Tematínska http://zstematinskanmnv.edupage.org/
Redakčná rada: Editori: Mgr. Uhrinová, Mgr. Bartalová Technická úprava a tlač: Mgr. Anna Tomková, žiaci 7.c
Sabína Krivánková, 5.A 24
Budúcnosť patrí pripraveným
Po stopách 2. svetovej vojny
Deň Zeme
V dejinách ľudstva sa často stretávame s omylmi. Za chyby sa platí, povieme si. Mnohé chyby sa však nedajú napraviť ospravedlnením, pretože zostali po nich trvalé krvavé stopy. Aj my sme chceli spoznať jedno takéto obdobie ľudstva. Hovorí sa, že lepšie raz vidieť, ako dvakrát počuť. Preto sme sa prihlásili na exkurziu do Osvienčimu. Veľa sme sa rozprávali o vojnovom období, o osude Židov a iných. Nevedeli sme sa dočkať 23. apríla, aby sme všetko videli na vlastné oči. Štartovali sme ráno o 5:40. Cesta trvala 3 a pol hodiny. Dorazili sme o 10:15. Čakala na nás slovenská sprievodkyňa. Ako sme začali prehliadku, dostali sme slúchadlá na počúvanie sprievodkyne. Bolo tam asi 30 domov s 3 poschodiami a v každom bývalo 1500 väzňov. V tom dome bolo iba 25 záchodov, na potrebu mali iba 30 minút ráno a večer. Domy boli zrekonštruované, lebo po oslobodení boli zničené. Zničili aj múr, pri ktorom denne umieralo mnoho väzňov. Celý tábor bol oplotený elektrickým drôtom a veľkým plotom, aby nikto nevidel, čo sa v tábore deje. Ich denný režim a strava boli hrozné. Životné podmienky vôbec. Ľudské telo slúžilo na lekárske pokusy. Vlasy na zatepľovanie oblečenia. Z kože sa vyrábali tienidlá na lampy. Tábor bol rozdelený na 2 časti na Auschwitz a Birkenau. Auschwitz patril skôr Židom a Rómom a Birkenau poľským, slovenským, českým ľudom. Videli sme aj originálnu plynovú komoru, lebo všetky ostatné boli zničené. Po vyčerpávajúcej, ale veľmi emotívnej prehliadke sme vyšli von. Zhlboka sme sa nadýchli a tešili sme sa zo slobodnej súčasnosti. A tak je to dodnes. David Muth, 7.C
Ako každý rok, aj tentokrát na Deň Zeme robíme niečo pre svoje mesto. Vždy chodíme zbierať odpadky. Ku každej triede sa pridelí časť, ktorú treba upratať. Tento rok naša trieda dostala okolie štadióna. Na štadión sme išli ešte aj s troma triedami. Od pani riaditeľky sme dostali veľké vrece, do ktorého sme mali odpadky dávať. Každý dostal jednu rukavicu a pre celú triedu aj dve veľké fľaše vody. Tento rok náš deň mal takýto program : Najskôr sme sa prvé dve hodiny učili. Cez prestávku sme sa nadesiatovali a po desiatej sme išli von. Pomaly sme sa presunuli na štadión. Bol tam príšerný neporiadok. Našli sme naozaj všetko možné. Podušky, paplóny, porozbíjané fľašky a mnoho ďalších vecí, ktoré sme nemohli ani odniesť. Potom sme sa vrátili ku škole, kde sme pomohli pozametať okolie. Skončili sme o 12:30 a išli sme na obed. Vtedy sa skončila naša akcia ku Dňu Zeme – Urob niečo pre svoje mesto. Do tejto akcie sa zapojili všetky novomestské školy. No nie každá škola zbierala odpadky. Napríklad gymnázium išlo zametať. Každá trieda dostala jednu ulicu. Keby bolo takýchto akcií viac, naše mesto by bolo oveľa čistejšie. Ale ešte lepšie by bolo, keby neboli vôbec potrebné. Keby každý človek dával odpadky tam, kam patria. Nuž treba len dúfať, že výsledok našej práce vydrží čo najdlhšie. A možno už o rok miesto zbierania odpadkov pôjdeme na vychádzku.
2
Alexandra Bibzová 7.C
3
Deň Zeme
Prečo ju ničíme?
Deň Zeme je užitočný, pretože zbierame odpadky, aby sme vyčistili svoje okolie. Aj keď to nie je veľmi užitočné, lebo tie odpadky sa tam zase nazhromaždia. V špinavom prostredí sa množia choroby a baktérie, ktoré môžu byť aj smrteľné. Znečisťovaním sa aj infikuje pôda. Rastliny, ktoré na nej rastú, sú infikované tiež. A keď sa tam nachádza podzemný zdroj vody, tak ľudia, ktorí pijú tú vodu sa môžu nakaziť nejakými chorobami. Odpadky, ktoré vyhadzujeme na skládku, spôsobujú aj globálne otepľovanie. Potom sme nahnevaní, keď v zime je jarné počasie a na jar vonku sneží. Skládky sa stále zväčšujú a pribúdajú, aj keď väčšina odpadu sa dá recyklovať. Takže Deň Zeme je trochu užitočný, ale najprv musíme prestať rozhadzovať odpadky všade, kam vkročíme. Separáciou odpadu sa ušetrí na peniazoch aj na prírode. Nie je to také ťažké. Stačí, keď si zoberiete dve vrecia - jedno na plasty a druhé na papier. Keď pôjdete vyhodiť fľašu, tak ju dajte do vreca a to isté urobte s papierom. Keď toho budete mať veľa, tak to odnesiete do školy a zbavíte sa nákladu. Pomôžete prírode a možno aj sebe, keď vyhráte nejakú cenu za zber plastov a papiera. Tak do zberu a triedenia, priatelia!
No prečo? A ako? Túto otázku si kladie mnoho ľudí. Prečo? Lebo nevieme, čo robiť s odpadkami. Sú pohádzané na zemi, a preto existuje deň, ktorý sa nazýva Deň Zeme. V tento deň chodíme po našom meste a zbierame odpadky. Ako ju ničíme? Existujú atómové elektrárne, kde sa vyrába vplyvom kameňov teplo a tým elektrina. Tieto kamene sú rádioaktívne a sú veľmi nebezpečné. Žiaria až 100 rokov po ich využití. Preto sa musia zabetónovať a vložiť pod zem. Keď som začal o tej zemi. Sú aj skládky, ktoré sa zakopávajú pod zem a tým ničíme pôdu. Mali by sme preto recyklovať odpad, aby toľko ich nemuselo ísť do pôdy. Zo separovaných plastových fliaš vytvoríme zase nové, nielen fľaše ale aj tašky, rohože a podobne. Niektorí ľudia kašľú na to. Neuvedomujú si, že ničením prírody si pília konár, na ktorom sedia. Zbadajú sa až keď budú na zemi.
Matej Hajdu, 7.C
David Muth ,7.C
Prečo ju ničíme? Naša Zem je znečistená hlavne preto, lebo ľudia hádžu odpadky všade navôkol, len nie do koša. Preto sa každý rok školy zúčastňujú akcie „Urob niečo pre svoje mesto.“ V ten deň žiaci zbierajú odpadky a upratujú v okolí školy. Každej triede sa pridelí nejaká časť, ktorú budú čistiť, ako napríklad školský dvor, futbalový štadión... Zem nie je znečistená len kvôli odpadu. Znečisťujú ju aj výfukové plyny, dym z elektrární a mnoho ďalších plynov. Mohli by sme tomu zabrániť tak, že by sme odpadky hádzali do koša, nejazdili by sme zbytočne autom. Radšej by sme sa prešli pešo po čerstvom vzduchu a tým by sme spravili niečo nielen pre našu Zem, ale aj pre seba, pre svoje zdravie. Nina Štefániková, 7.C
4
5
Škola v prírode Tesáre V pondelok 25.5. žiaci 1.A, 2.C a 3.C odcestovali do školy v prírode. V prekrásnom areáli v Tesároch pri Duchonke sme mali pekné ubytovanie a chutnú stravu. Pani kuchárka bola veľmi milá, vždy nám dala aj prídavok, keď sme poprosili. Len počasie nám veľmi neprialo. Ale nakoniec to ani nevadilo, lebo sme mali výborných animátorov a skvelý program. Všetci sme boli zadelení do piatich družstiev, ktoré po celý čas medzi sebou súťažili. Najviac nás bavili večerné diskotéky, kde sme sa naučili tancovať belgický národný tanec. Bola to super zábava! Posledný deň sme išli na turistickú vychádzku do Bojnej, kde sme si pozreli zvieratká v neveľkej ZOO. Prežili sme tu veľa krásnych zážitkov a všetci sa už tešíme do ŠvP na budúci školský rok.
Škola v prírode Podhájska Prvý júnový týždeň žiaci 2.A, 3.A a 3.B triedy prežili v krásnom prostredí južného Slovenska, v Podhájskej - časť Radava. Po celý čas bolo horúce letné počasie, a preto sme čo najviac času trávili vonku pri hrách, súťažiach, workshopoch a iných aktivitách. Občas sme sa schladili v bazéne, ktorý bol priamo v areáli penziónu Lagaň, kde sme boli ubytovaní. Po 5 dňoch sme odchádzali domov plní zážitkov a nových skúseností. Zároveň sme sa veľmi tešili na objatia rodičov, ktorí nás netrpezlivo očakávali. Žiaci 2.A, 3.A a 3.B triedy
Nina Bíliková, Sofia Rihová, 3.C
6
7
Odkiaľ sa vzal názov nášho mesta Bol raz jeden mladík menom Juraj. Bohužiaľ, bol to chudobný chlapec. Mal len 16 rokov, no nemohol to vydržať. Povedal raz svojej mame: „Mami, viem že je to priskoro, ale rozhodol som sa, že začnem cestovať a zarábať.“ Mama najskôr nesúhlasila, no napokon ju prehovoril. Zbalil sa, rozlúčil sa a odišiel. Ako cestoval, začali byť horúčavy. Stále pil vodu, stále sa zvyšovali horúčavy. Keď sa po 14-krát napil, všimol si, že už nemá vodu, ale nemohol s tým nič urobiť. Chcel sa dostať aspoň do mesta aby sa mohol napiť. Prešiel pár metrov, no od únavy odpadol. Všimla si ho princezná v kočiari. Zobrala ho do svojho zámku v Trenčíne. Keď sa Juraj zobudil, princezná sa ho spýtala: „Čo sa ti prihodilo mládenec?“ Juraj jej porozprával o sebe, čo sa mu stalo. Princezná mu dovolila, že môže zostať na zámku. Prešlo niekoľko mesiacov a Juraj povedal: „Dosť!“. Už ho nebavilo princeznú obťažovať, lebo bol do nej zamilovaný a chcel jej dať pokoj. Veď, nikdy by sa nemohlo stať, že sa princezná zamiluje do takého sedliaka. Rozhodol sa postaviť mesto. Princezná mu pomohla. Potreboval peniaze a miesto, kde ho postaví. Juraj sa rozhodol ho postaviť nad riekou Váh. Keď ho dostavali, bolo také nové, nepoškodené. Juraj zvolal: „Toto mesto je pre každého, pre chudobných i pre bohatých, tu každý pobozká toho, koho má rád, tu budú vznikať NOVÉ lásky, NOVÉ MESTO nad VÁHOM!“ Vzal princeznú a pobozkal ju. A tak po mnohých rokoch sa názov Nové Mesto nad Váhom zachoval až dodnes. Andrea Miroslava Tuková , 6.A
Odkiaľ sa vzal názov nášho mesta Bol raz jeden chudobný chlapec, ktorý sa volal Rastislav. Rád pracoval na poli, upratoval chalupu a podobne. Mal len matku a brata Michala. Matka bola taká istá ako Rastislav. Tiež rada pracovala. Ale Michal ako keby ani nebol z ich rodiny. Nepáčilo sa mu, ako žijú. Tak sa rozhodol, že s tým začne niečo robiť. Ako ubiehal rok po roku, navštívil ich jeden kráľ, ktorý si všimol, že sú veľmi pracovití. Tak sa rozhodol, že zoberie Rastislava so sebou do jeho hradu, aby sa mu staral o záhradu a o všetko ostatné. Rastislav najprv nechcel, ale nakoniec nad tým všetkým porozmýšľal. Povedal to matke, tá ani neváhala a povolila mu to. Kráľ konečne zobral Rastislava na hrad. Bol veľmi prekvapený, aký je nádherný. Usilovne sa vrhol do práce. Ubehli dva roky a kráľ rozmýšľal, že dá Rastislavovi postaviť mesto. Povedal si: „Bol by to dobrý kráľ“. Oznámil to Rastislavovi a ten tomu nechcel ani uveriť. Pomyslenie na to, že bude mať svoje mesto, bolo nepredstaviteľné. Ale predsa nemohol odmietnuť. Mesto sa začalo stavať a Rastislav začal rozmýšľať, ako ho pomenuje. Ako prvé ho napadlo Nové Mesto. Povedal si: „To bude dobrý názov, začnem rozmýšľať ďalej. “Mesto sa postavilo nad riekou Váh. Tak vykríkol: „NOVÉ MESTO NAD VÁHOM!“ A už bol názov vymyslený! Mesto sa dostavalo, prišli noví ľudia. Rastislav povedal, že zavolá aj svoju matku s Michalom. Prišiel za nimi domov a spýtal sa ich na to. Matka nesúhlasila. Páčilo sa jej tam, kde je. Ale ani Michal nechcel ísť, lebo nechcel nechať matku samotnú. Rastislav so smútkom v očiach odišiel do svojho mesta. Jakub Michálik, 6.A
Juraj Hložka,7.C 8 9
Zelená voda
Zelená voda
Bolo to dávno, keď pánovi Beckovského hradu patrili okolité jazerá, rieka Váh, polia, lúky, ba i ľudia. Jeho najväčšou záľubou boli poľovačky. Raz na poľovačke naháňali starého prievozníka. Chcel sa dozvedieť, či vyhrá človek alebo psy. Svorka už starca dobehla a začala trhať jeho biedny odev. Odrazu sa nad krovinami zjavila žiara a pán zočil krásnu dievčinu, starcovu dcéru Katarínu. Prikázal jej, aby na druhý deň prišla na hrad. No dievčina sa už sľúbila inému, ktorý bol ďaleko vo vojne. Zbalila svoj uzlíček a vybrala sa do močarísk, kde sa ukrývala, živila korienkami, lesnými plodmi a rybami. Pán Beckovského hradu vyslal špehov, pátral po krásnej Kataríne, no márne. Až raz zablúdil k močariskám, kde zbadal žiaru na mieste, kde Katarína vychádzala z kúpeľa. Rozbehol sa za ňou ako zmyslov zbavený, s nožom pod hrdlom si ju chcel odviesť zo sebou. Ako sa tak vzpierala, nôž sa pošmykol a Kataríne prebodol srdce. Srdce, ktoré dovtedy rozdávalo radosť všetkým ľuďom. Nik nevie ako, no ľudia sa to dozvedeli a starý prievozník beckovského pána preklial. Odvtedy sa rytier sám túlal krajom, ľudia pred ním brány zatvárali. Rok a deň po nešťastnej udalosti pán šiel znovu loviť do močarísk. Nikto z jeho družiny sa neodvážil ísť s ním. Sám šiel v šere medzi bublajúcim bahnom, lákaný vidinou úlovku ďalej a ďalej do močarísk. Kôň sa pošmykol z chodníka a rytier sa začal do bahna prepadávať. Iba pár volaviek videlo jeho smutný koniec. Jeho zelený poľovnícky klobúk vietor odniesol na hladinu jazera. A kadiaľ ho vietor preháňal, zostávala po ňom zelená farba. Až sa dozelena zafarbilo celé jazero. Odvtedy ho ľudia nazývali Zelená voda.
V jednej dedine sa raz narodilo dievčatko. Volalo sa Zuzka. Keď mala šestnásť rokov, tak si obľúbila zelenú farbu a aj si začala obliekať iba zelené oblečenie. Všetci v dedinke ju každodenne pozorovali, či si neoblečie žiadnu inú farbu. O dva roky, keď mala osemnásť, do dedinky prišiel chlapec menom Dušan. On mal tiež rád zelenú farbu a nosil zelené oblečenie. Keď sa stretli po prvý raz, tak sa do seba hneď zamilovali. Celý jeden rok sa stretávali, až si povedali, že sa spolu vyberú do sveta hľadať si domov. Tak sa teda pobrali. Cestovali dva týždne, až raz v diaľke Dušan uvidel domček pri vode. Tak išli k nemu a povedali si, že by tam chceli bývať. Keď prišli na miesto, Zuzka sa opýtala Dušana: „Ako sa tá voda volá?” A Dušan odpovedal: „Ja neviem, ale môžeme ju pomenovať sami.“ Vymýšľali a nakoniec Zuzka povedala: ,,Môžeme ju nazývať Zelená voda.“ A tak sa aj stalo.
Diana Ščepková, 6.A
10
Terézia Zmeková , 6.A
Obyčajne neobyčajný príbeh o včele Každý z nás pozná včely. Každý ju videl niekde lietať. A rovnako si každý myslí, že včely majú stále rovnaký a nudný kolobeh života: narodia sa, pracujú, zbierajú nektár a opeľujú kvety, robia med, vyženú trúdy, a potom odletia na druhý včelí svet. Lenže..... Jedného dňa si poletovala včela Mariola po lúke a hľadala nejaký pekný kvet. ,,Ten má odtrhnutý lístok, to je zase púpava, tie som už videla milióny.“ A stále nevedela nájsť nejaký pekný kvietok. Ako tak letela, narazila do niečoho veľkého. ,,AU!“ zvýskla včela Mariola. ,,Ó, prepáčte, že som si vás nevšimol,“ ospravedlňoval sa obrovský trúdisko. Mal obrovské čierne oči, nádherné čierne sako, kožený kufor, lesklý cylinder. ,,No, veď ešte to tak!“ rozčuľovala sa včela Mariola. ,,Áno, vy si tu poletujete, kašlete na svet, no vy hotový businesmen!“ ,,Mysleli ste biznismen, však?“ 11
spýtal sa Marioly veľký trúd. ,,Tak diznismen, mne je to jedno!“ vyhlásila Mariola. ,,A čo tu robíte? Nemali by ste byť v úli, oplodňovať samičku a počkať, kým vás vyhodíme s úľa?“ ,,No vlastne, ja som zo susedného úľa, bývam na ulici Medom vystlané číslo plástu 77854284656,221. ,,A volám sa Róbert.“ ,,Neteší ma,“ odvrkla Mariola. ,,Prečo ste tu, Róbert?“ ,,No, naša továreň Kvetinkovo, akosi vybuchla a našu krajinu postihla medopotopa! A pokiaľ ju nezastavíme, zaplaví celé mesto!“ ,,Páni, musíme niečo robiť!“ povedala Mariola. ,,Ale čo?“ spýtal sa Róbert. ,,Mám nápad!“ zvýskla Mariola. ,,Ale musíme sa ponáhľať, vysvetlím ti to po ceste.“ V meste, kde býval Róbert vládla panika. Čmelí hasiči museli rýchlo pumpovať, situácia bola veľmi vážna. Keď dorazili Mariola s Róbertom, mesto bolo skoro celé zaplavené. Mariola rýchlo chytila Róberta, Róbert si zo svojho kufra zobral pumpu: bola to tá najväčšia pumpa na včeľom svete. Róbert na ňu skočil, a prevrhla sa! Nikto nevedel, čo majú robiť. A zrazu sa rozpršalo. Voda zmyla med a zachránila mesto. ,,No, síce sme mesto nezachránili, ale aspoň sme skúsili,“ skonštatoval Róbert. ,,Sláva, sláva, sláva...“ skandovalo mesto. Pretože čo sa stalo naozaj, to Róbert nevedel. Keď skočil na pumpu, zatriasla sa celá zem aj nebo, mračná sa vzbúrili a rozpršali sa. Mesto bolo zachránené. Mariola a Róbert sa stali hrdinami. A toto bol obyčajne neobyčajný príbeh o dvoch včelách, Mariole a Róbertovi. Možno ten príbeh bol aj neobyčajne obyčajný. Ale to nevie nikto, okrem mňa a včiel.
Včela
Včelár
Letela včela lesom, Nad tatranským plesom. Opeľuje kvety, tešia sa jej deti. Malá včielka hľadá med, nevynechá žiaden kvet. Preletela celú lúku, kvety zbiera do klobúku. Opelila kvetov pár, bude medu za pohár. Ak máš chuť na sladký med, neodtrhni žiaden kvet!
Môj dedo je včelár veľký, v úli ráta všetky včielky. V zime ich cukrovou vodou kŕmi a v lete sleduje ich let v tŕní. Každá včielka je vzácna dnes, preletí kus sveta i les. Peľ z kvietkov pozberá, do úľa ho odovzdá, a nakoniec pomocou včelára, sa sladký medík vyrába. Včelí vosk, propolis, med i medovina, sú vzácne ako včelárova domovina. Lívia Košťálová, 5.B
Jakub Švacho, 5. A
Matej Raab, 6.B
,
12
13
Včelia dovolenka
Včielka
Dve malé včely taký plán si vymysleli , že uprostred leta pôjdu von do sveta.
Čo to tuná v kvietkoch bzučí, že mi z toho v ušiach hučí? Letí, letí včielka, asi taká veľká.
Nech si kto chce opeľuje záhradu, nech si za ne nájdu v úli náhradu!
Lieta, krúži sem a tam, od snežienky k fialkám.
Vraj si berú dovolenku a budú sa opaľovať pri mori. Príroda je zhrozená. To sú ale potvory!
Zaplakala včelička, že je veľmi maličká.
Úroda chradne , k tomu dni chladné. Videli ste toľkú biedu? Nemáme tu kvapky medu. Marek Košťál, 5.A
Všade zbiera sladký med, pre celučký, celý svet.
Že nevládze toľko medu, nosiť v súdkoch, takže veru. Neboj sa ty včelička, veď si naša sestrička. Priletíme na pomoc, nazbierame medu moc a moc. Alexandra Valová, 5.B
HYDE PARK Môj nevšedný zážitok je spojený s návštevou Londýna. Boli sme tam minulý víkend na výlete a bývali sme v hoteli blízko Hyde parku. Je to obrovský, krásny park, kde je veľa vysokých stromov, sôch, fontán, chodníčkov. Na tráve ležali ľudia, hrali sa rôzne hry, behali psi. Mňa najviac zaujali veveričky. Bolo ich tam veľmi veľa a vôbec sa nebáli ľudí. Mnoho z nich prišlo až ku mne. Jednu veveričku som aj pohladkala. Bolo mi ľúto, že nemám pre ne dáke jedlo. Hyde park sa mi veľmi páčil a bola by som rada, keby bol taký park aj v našom meste. Alexandra Valová, 5.B
Tematín Na túre v hrádockej doline prídeme k starej zrúcanine. Tematín sa volá hrad, je z neho nádherný výhľad. Stojí na kopci vysoko, vidí svet široko – ďaleko. Sleduje pestrú prírodu, závidí vtáčkom slobodu.
Krtko v záhrade Na záhrade v každom rožku, robí krtko diery trošku. Záhradník sa naňho hnevá, trpezlivosť s krtkom nemá. Záhradník sa jeduje, ostro krtka sleduje. Filip Kubík, 5.B
Počúva včeliu pesničku, na strome vidí veveričku. S prírodou je kamarát, tento starý, krásny hrad. Filip Kubík, 5.B
14
Miriam Ochodnická, 7.C
15
Páv a bažantnica
Môj obľúbený kraj Môj obľúbený kraj, ktorý je ten naj.... Liptov sa volá, veľa krás on má. Mám tam starkú, starkého, psov Astu i Daxyho, mačku Micu aj obrovskú zajačicu. Po výletoch chodíme, pizzu, zmrzku trovíme... Dubáky aj iné huby, vyzbierame aj pol hory. Na motorke raz, dva, tri, frndžíme si cez doly. Bylinky si nazbierame, vysušíme, dobrý čajík uvaríme. Poľovačka, tá je naj , ber nohy na plecia a utekaj. Spať my skoro nemusíme, do rána si debatíme. Môj obľúbený kraj, ktorý je ten naj.... Liptov sa volá, veľa krás on má. Majú ma tam všetci radi, veď ja som ich vnúčik zlatý. Michal Brezula,5.B 16
Stará vrana Vysoko, až pod oblakom, starý hrad na javore takom. Tajomná v ňom býva Vrana, tá, čo zobák z ocele máva. K tej ide Červík nesmele. Ide, ide odhodlane do hlbokej hory k Vrane. Bojí sa jej, že až strach, ale vopred sa už vzdal. Z rána je vždy strapatá vo dverách stojí Stará Vrana. V očiach zlosť a čiernota z diaľky naňho zazerá. Mrzutá to stará pani, smutná je veľmi. Poskočil si Červík v hloží, rád je, že je v svojej koži. Že ho Stará Vrana, pri živote nechala. Sabína Sedláková, 6.B
Páv a bažantnica žili spolu na jednej lúke. Páv bol veľmi pyšný a rád sa vychvaľoval, aký je on krásny a vznešený. Bažantnica nebola taká pekná, ale bola skromná a múdra. Jedného dňa ako sa tak spolu prechádzali po lúke a páv sa, ako zvyčajne vystatoval svojím pôsobivým chvostom, zbadali krásnu zlatú klietku s tými najvyberanejšími, najchutnejšími zrnkami. Páv sa hneď predbehol, aby tú krásu videl ako prvý a mohol si pochutnať na skvelej pochúťke. Bažantnica stála obďaleč a pávovi dohovárala, aby rýchlo vyšiel z klietky, že je to pasca, ale páv bol nádherou tak užasnutý, že bažantnicu nepočúval. Stále si len opakoval, on taký krásny, má právo bývať v tejto nádhernej klietke a nedbá v nej zostať navždy. No len čo to vyriekol, dvierka na zlatej klietke sa zavreli a už sa nikdy neotvorili. Nikdy viac sa namyslený páv, nemohol prechádzať slobodne po lúke. Michal Brezula, 5.B
O psíkovi
Macko Uško
Chcel by som psíka malého, čo keď sa pozriem na neho, bol by som veľmi rád, že sa s ním môžem hrať.
Malý macko Uško, bolelo ho bruško. Lebo zjedol koláče, v ktorých boli zapichnuté pichliače.
Volal by sa Benny, bol by to divoch pobláznený. Za obeť padli by hračka aj papuča, v nedeľu pečené kuriatko z pekáča. Aj tak by som ho mal nadovšetko rád, bol by to môj naj-naj, naj-naj kamarát! Marek Košťál, 5.A.
Pichalo ho v brušku, dokonca aj v ušku. Vypil sirup zázračný, a problémov bol zbavený. Choroba mu zmizla, a prezývka Uško prischla. Katarína Klimová, 5.B 17
Požičaný psík Už dlho som túžila po psíkovi. Lenže bývame v byte a mamu som nepresvedčila, aj keď som jej povedala, že psov ľudia chovajú aj tam. Nemohla som mať ani psa, ani hocijaké iné zvieratko. Všetko sa to dalo vydržať, kým bývala moja najlepšia kamarátka v byte. Lenže keď sa presťahovala do rodinného domu, k narodeninám dostala psa. Myslela som, že to bude hrozné, lenže nakoniec to bolo super. Lucia ma totiž brávala na takmer všetky prechádzky s jej dalmatínom Alim... „Ali, chytaj!“ skríkla som a hodila paličku čo najďalej. Ali sa rozbehol a zmizol za stromami. „Síce si Aliho dostala už pred troma mesiacmi, stále ti závidím,“ vzdychla som. „Vieš čo!? Mám nápad! Zajtra cestujeme na týždennú dovolenku a Ali nejde s nami. Chceli sme ho nechať u susedky, ale ak by si chcela, môžeš sa oňho starať ty!“ povedala Lucia a hodila konárik Alimu. „Myslíš, že mi to mama dovolí?“ zapochybovala som. „Najlepšie bude, keď sa opýtaš hneď!“ poradila mi a ja som v taške začala hľadať telefón. Po pár minútach telefonovania, presviedčania a sľubovania som už veselo skákala vedľa Lucie a predstavovala si, aký bude týždeň s Alim zábavný. Ani sme si neuvedomili, ako sme prišli pred Luciin dom. Hneď sme sa aj dohodli s jej mamou - večer si mám po Aliho prísť. Celá šťastná som utekala domov. Mame som sa samozrejme poďakovala a večer sme spolu šli po Aliho. Lucia nás už čakala a keď sme prišli, podala nám Aliho vôdzku a tašku. „Sú v nej Aliho veci a jedlo,“ vysvetľovala. Mňa Ali už poznal, ale mamu videl po prvý raz. Najprv si ju oňuchal, a potom jej olízal ruku. Všetci sa zasmiali. Potom sme si Aliho odviedli domov. Uložili sme ho do starého veľkého koša, o ktorom som ani nevedela, že ho máme. Ihneď zaspal, ale ja som od vzrušenia nemohla. Bola som táká šťastná, že sa mi spánok vyhýbal. No po chvíli som predsa len zaspala a izbou sa ozýval môj chrapot. Teda, aspoň si myslím, lebo mama sa stále sťažuje, že chrápem. Ráno som vstala o pol hodinu skôr. Moje telo akoby sa prispôsobilo tomu, že musím vstať skôr a ísť von. A to hneď v prvý deň! Rýchlo som vstala, umyla sa, najedla, prezliekla a pozrela sa na hodiny. Ukazovali 7:15. 18
Vbehla som do izby a pripla Alimu, ktorý už na mňa čakal, vôdzku. Asi pol hodinu sme spolu behali po vonku. Potom sme sa vrátili domov. Dala som Alimu jesť, a potom som sa pobrala do školy. Po obede, keď som sa vrátila, som k nemu hneď bežala. Bol našťastie v poriadku a aj všetko naokolo. Začala som si robiť úlohy, a potom som sa chystala von. Nie kvôli Alimu, ale jednoducho preto, že skoro vždy, keď bolo pekne, som bola vonku s kamoškami. Vedela som však, že Ali má rád spoločnosť, preto som ho vzala so sebou. A mala som úspech! Všetky baby hladkali chudáka Aliho. Ale nie, nebol chudák! Jemu sa to páčilo! Spokojná som sa vrátila domov a opäť Alimu dala jesť. Večer sme sa spolu išli ešte na pätnásť minút prebehnúť. Ubehli 4 dni a prišiel piatok. Večer som mala Aliho vrátiť. Bolo mi z toho veľmi smutno, lebo som si naňho zvykla, akoby u nás býval odjakživa. Svoje povinnosti ohľadom neho som si plnila sama, ako som sľúbila, preto mama ani nevedela, že u nás je. V to ráno som bola vonku ako vždy. Potom som išla do školy. Keď som sa vrátila domov, nechala som úlohy úlohami a išla s Alim von. Mala to byť predsa moja posledná vychádzka! Vonku ešte nebolo nikoho, lebo všetky baby si ešte robili úlohy. Zrazu ma niečo napadlo. Chytila som Aliho vôdzku a vrátili sme sa domov. Tam som si rýchlo nahádzala do batoha úlohy a znovu sme vybehli von. Pustila som Aliho, nech sa vybehá a ja som sa oprela o strom a začala si robiť úlohy. O chvíľu som mala všetko hotové a ktosi ma poklepal po pleci. „Ahoj, dnes nemáš Aliho?“ spýtala sa Mária. „Mám. Len kamsi odbehol!“ povedala som, „Ali!“ No on neprišiel. „ALI!“ skríkla som, no bez úspechu. O chvíľu sa ku mne pridala aj Mária a postupne aj všetky dievčatá, čo prišli. No zbytočne. Po Alim akoby sa zľahla zem. S plačom som sa vrátila domov. „Čo sa stalo?“ privinula si ma mama, „a kde je A... ?“ „Utiekol mi!“ vyhŕkla som a s plačom som vybehla do izby. Plakala som asi desať minút. Keď som sa utíšila, išla som hľadať mobil. Lucia sa už určite vrátila a pýta sa, kde som! Vytočila som číslo a čakala, kým zdvihne. „Ahoj!“ pozdravila ma veselo. „Vieš, Ali sa stratil!“ rozplakala som sa odznova. „Čože? Veď je tu a práve mi líže ruku!“ zasmiala sa, „choď preč, nespratník!“ „Ale... Ako? Veď som s ním bola vonku a utiekol!“ nechápala 19
som. „No, musel prísť domov, lebo keď sme sa vrátili, čakal pred bráničkou,“ povedala. „Och!“ vykríkla som od šťastia, že sa Alimu nič nestalo. „Ahoj!“ povedali sme obe naraz. Potom sme sa rozosmiali. Celá šťastná som zložila a utekala ku mame. Objala som ju a potom som celá šťastná povedala: „Ali sa našiel!“ Ráno som zacítila, že mi ktosi lozí po posteli. Otvorila som oči a zbadala som pred sebou dalmatína. „Ali? Čo tu robíš!?“ posadila som sa. Vtom som si ale všimla, že to je fenka. „Všetko najlepšie!“ vošla do izby mama. „Ja mám dnes narodeniny!“ spomenula som si. „Hej. A dúfam, že si s darčekom spokojná,“ usmiala sa mama. „Mami! Pravdaže som!“ skríkla som, vyrútila sa z postele a objala ju. „Dlho som nevedela či áno, či nie. Ale keď som videla, ako sa staráš o Aliho, rozhodla som sa,“ priznala mama. „Ale ako ju nazvem?“ rozmýšľala som, „už viem! Lena! To je pekné meno.“ Mama prikývla. A usmiala sa. Bola rada, že mi dala skvelý darček. A ja ešte radšej! Hneď ráno som zavolala Lucii a nezabudla som sa pochváliť aj v škole. Doma som sa ale venovala Lene. Veď bola mojím psíkom. Nie požičaný-ale MÔJ!
Milý darček V jeden narodeninový deň som od mamy dostala darček ako sen. potom ho labka bolela. Zajačika celkom živého, Ňufáčik mal celkom maličký veru nie plyšového. a vypil vždy veľa vodičky. Žiarili mu očičká Mala som ho veľmi rada, a ja som sa tešila ako maličká. avšak jedného dňa prišla zrada. Radovala som sa veľmi V byte robil veľkú nezbedu, a za dvermi nášho bytu, tak musel ísť preč z domu. som sa pýtala túto vetu: Nastalo veľké sklamanie, „Akéže meno mu dám?“ jedného dňa prišlo lúčenie. Zrazu na neho MUCKO zavolám Darovala som ho chlapcovi malému a už ma za mamu mal. do peknej záhrady k ich domu. Keďže bol veľmi maličký, On preveľkú radosť mal kúpila som mu vrece mrkvičky. a môjho zajka v zajačníku ubytoval. Každý zajko ju rád chrumká Chodím za ním každú sobotu, a pritom milo žmurká. keď nemám inú robotu. Mucko býval so mnou v izbičke Navštevujem ho veľmi rada a z okna sledoval čiernu mačku na lavičke. a on na mňa stále čaká. Keď som ho von zobrala, Aj zajko aj chlapček malý, každá kamarátka sa s ním zahrala, zahráme sa dohromady. vystískali ho až priveľa, Teším sa na každý víkend, pretože mi radosť robí aj tým, že neutiekol do blízkych polí. Lívia Košťálová, 5.B
Paulína Veselá, 6.B
Nina Prokopová, 8.B 20
21
Nadišla chvíľa lúčenia
Vážený pedagogický zbor, milí žiaci!
Už len niekoľko dní nás delí od chvíle, keď prvé prázdninové zvonenie ukončí pre nás nielen školský rok, ale i prvú významnú etapu v našom živote. Pred deviatimi rokmi sme ako nesmelí prváci prvýkrát spolu s našimi rodičmi prekročili prah našej školy. Boli sme plní očakávania ,ako bude vyzerať naša prvá pani učiteľka i vychovávateľka, kde budeme mať triedu, s kým budeme sedieť i kedy vložíme do svojej novučičkej tašky šlabikár a písanky. Už o pár dní sme hravo zvládali prvé písmenká, číslice. Postupne sme s pomocou svojich učiteľov prenikali viac a viac do základov prírodovedných i humanitných predmetov, zdokonaľovali svoje športové i umelecké majstrovstvo, absolvovali veľa výletov, kultúrnych podujatí, zdokonalili sa v cudzích jazykoch a našli si prvých skutočných kamarátov. Všetky svoje schopnosti, zručnosti, vedomosti sme zúročili nielen vo svoj prospech pri úspešnom absolvovaní prijímacích pohovorov na stredné školy, ale i pre úspešnú reprezentáciu našej školy v mnohých súťažiach a predmetových olympiádach. Dnes sa môžeme pýšiť mnohými titulmi majstrov okresu, kraja, ba aj úspešnými umiestneniami v celoslovenských súťažiach. Roky rýchle plynuli jeden za druhým a my sme dychtivo vpíjali do seba vedomosti zo všetkých oblastí. Mali sme svoj obľúbený predmet, triedna pani učiteľka sa stala pre nás druhou mamou, láskavou, chápajúcou a odpúšťajúcou drobné prehrešky. Bola prísna, ale spravodlivá, a to sme si na nej najviac vážili. Ale aj ostatní vyučujúci, ktorí sa o nás počas celej školskej dochádzky starali, si zasluhujú našu veľkú úctu a vďaku. Nezabudneme ani na naše pani upratovačky, pani kuchárky či pána školníka. Teraz nadišla chvíľa lúčenia. Ťažko sa skladajú slová do viet. V každej rozlúčke je veľa smútku i nostalgie. Krásne žiacke roky, ktorých váhu oceníme iste až po rokoch, sa už nevrátia. Ale nikdy nezabudneme na svoju školu, učiteľov, ostatných zamestnancov i svojich spolužiakov. A krásne slovko dovidenia nás nerozdelí, ale navždy spojí! Kolektív 9.B 22
Život je neustála zmena, je to nielen čas stretnutí ale aj čas rozchodov. Preto chvíľa lúčenia nadišla aj pre niektorých z nás z pedagogického zboru. Trvalou spomienkou budú pre nás roky strávené na tejto škole, kolegovia, s ktorými sme tvorili výborný kolektív i žiaci, ktorí nám veľakrát pripravili chvíle radostné, veselé i úsmevné. Sme radi, že sme boli súčasťou tejto školy, kolektívu, že sme boli vašimi učiteľmi. Preto nám dovoľte, aby sme vám všetkým zaželali príjemné prežitie letných prázdnin, veľa slnečných dní a do budúcich školských rokov veľa pohody, porozumenia, trpezlivosti a vzájomnej úcty. Riaditeľka školy PaedDr. Oľga Lobíková, zástupkyňa RŠ Mgr. Alžbeta Horáková a pán učiteľ Marián Pavlík.
Krisstína Vajová, 7.C 23
