Rok 2008 Kultúrne výročia UNESCO - storočnice
Krútňava – duet Ondreja a Katreny
100. výročie narodenia Eugen Suchoň (1908 – 1993) Hudobný skladateľ, pedagóg a organizátor hudobného života. Pochádzal z kantorskej rodiny, teda z prostredia, v ktorom s formovala väčšina hudobníkov. Narodil sa v Pezinku. V blízkej Bratislave získal kvalitnú odbornú prípravu ako klavirista a skladateľ na Hudobnej a dramatickej akadémii, pričom najväčší vplyv na neho mal Frico Kafenda. Po absolutóriu pokračoval v štúdiu skladby na majstrovskej škole pražského Konzervatória u Vítězslava Nováka. V 30. rokoch vzbudil záujem domácej a neskôr aj zahraničnej verejnosti popri komorných skladbách (Sonatína pre husle a klavír) najmä závažným kantátovým dielom Žalm zeme podkarpatskej a orchestrálnou baladickou suitou. Obe diela napriek náročnému hudobnému jazyku vychádzali zreteľne z domácich hudobných koreňov a stali sa významným príspevkom k formovaniu slovenskej moderny. Počas 2. svetovej vojny začal písať svoju prvú operu Krútňava, ktorej premiéra v roku 1949 potvrdila, že ide o základ modernej slovenskej opery, schopnej zaujať aj zahraničného diváka. V roku 1960 predstavil verejnosti svoju druhú operu Svätopluk, monumentálnu fresku z počiatkov národných dejín. Suchoňovo dielo sa vyznačuje veľkou náročnosťou k sebe, každá skladba má výrazný profil a neopakuje už povedané. To platí o symfonických Metamorfózach (1953), koncertantných skladbách (Fantázia pre husle a orchester, Rapsodická suita pre klavír a orchester, Symfonická fantázia na B-A-C-H pre organ a orchester), komorných skladbách, piesňových i zborových cykloch. Suchoň sa intenzívne venoval aj teoretickým problémom súčasného hudobného jazyka a predovšetkým sa po dlhé desaťročia venoval výchove budúcich hudobných pedagógov ako profesor Vysokej školy pedagogickej a FF UK v Bratislave. Za svoje záslužné dielo dostal 1
vysoké štátne vyznamenania a čestný doktorát UK, ale aj Herderovu cenu viedenskej univerzity. V roku 1991 dostal in memoriam Národnú cenu Slovenskej republiky za celoživotné umelecké dielo. Spolu s Alexandrom Moyzesom a Jánom Cikkerom položil základy modernej slovenskej hudby a je tvorcom slovenskej národnej opery. Patril medzi prvých slovenských skladateľov, ktorých tvorba prenikla na zahraničné operné scény a koncertné pódiá nielen v Európe, ale aj v USA, Japonsku, Austrálii a na Blízkom Východe. V rokoch 1927 – 1931 študoval na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave – kompozíciu a klavír u Frica Kafendu, dirigovanie u Jozefa Vincourka, v rokoch 1931 – 1933 na majstrovskej škole pražského Konzervatória u Vítězslava Nováka. Od 1933 pôsobil ako profesor teoretických predmetov na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. V roku 1941 bola škola poštátnená a premenovaná na Štátne konzervatórium v Bratislave, kde v rokoch 1941 – 1948 bol profesorom kompozície. V rokoch 1950 – 1960 bol profesorom a vedúcim Katedry hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave a 1963 – 1974 prednášal hudobnú vedu a výchovu na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V tvorbe sa inšpiroval slovenskou ľudovou melodikou. Z tvorby obsahujúcej okolo 100 diel sú najznámejšie opery Krútňava a Svätopluk; z ďalšej tvorby spomeňme: Metamorfózy, Baladickú suitu, Nox et solitudo, Aká si mi krásna. V rokoch 1963 – 1970 bol predsedom festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností, 1972 – 1982 bol predsedom Zväzu slovenských skladateľov a koncertných umelcov. Bol držiteľom mnohých ocenení: Ceny Jána Levoslava Bellu (1936), Ceny Mikuláša Schneidera-Trnavského (1964, 1967), Herderovej ceny (1981), Národnej ceny Slovenskej republiky za celoživotné umelecké dielo (1991). (Slovenská republika)
100. výročie narodenia Atahualpa Yupanqui (1908 – 1992) vl. menom Héctor Roberto Chavero Hudobný skladateľ, spevák, gitarista, básnik a humanista, obhajca biednych a amerických Indiánov, autor viac než 12 000 hudobných kompozícií. (Argentína)
2
Ambarcumjan a Biukanské obbservatórium na bankovke 100 arménskych dramov
100. výročie narodenia Viktor Amazaspovič Ambarcumjan (1908 – 1996) aj Hambardzumjan Astronóm a astrofyzik, priekopník teoretickej astrofyziky, akademik (AV ZSSR a Arménska AV). V rokoch 1931 – 1943 prednášal na univerzite v Leningrade, bol vedúcim katedry atrofyziky a 1941 – 1943 prorektorom univerzity. Od roku 1943 prednášal na jerevanskej univerzite. V roku 1946 založil Biurakanské astronomické observatórium a až do roku 1988 bol jeho riaditeľom. V roku 1947 objavil hviezdne asociácie (nový typ hviezdnych sústav). Venoval sa fyzike plynných hmlovín a štatistike hviezdnych systémov, kozmogónii hviezd a galaxií, hviezdnej dynamike, štúdiu aktivity jadier galaxií. Napísal učebnicu Teoretická astrofyzika (1958), ktorá mala mnoho vydaní a bola preložená do iných jazykov. K významným dielam patria: Problémy súčasnej kozmológie (1969), Filozofické otázky skúmania vesmíru (1973). V rokoch 1948 – 1956 bol viceprezidentom a 1961 – 1964 bol prezidentom Medzinárodnej astronomickej únie a 1968 – 1972 prezidentom Medzinárodnej rady vedeckých únií (ICSU). (Arménsko, podporované Ruskou federáciou)
100. výročie narodenia William Saroyan (1908 – 1981) Americký spisovateľ, románopisec a dramatik arménskeho pôvodu. Pozornosť vzbudil hneď prvotinou Odvážny mladý muž na lietajúcej hrazde (1934), ktorá je dnes jeho asi najviac uznávaným dielom. Prvou hrou bola Moje srdce na vysočine (1939); za hru Čas tvojho žitia (1939) získal Pulitzerovu cenu, ktorú odmietol prevziať. Bestsellerom sa stala zbierka poviedok Volajú ma Aram (1940), preložená do mnohých jazykov, i román Ľudská komédia (1947) o radostiach a strastiach ľudí počas druhej svetovej vojny. V Dobrodružstvách Weslyho Jacksona (1947) opísal vlastné vojnové zážitky. Popri románoch, poviedkach a hrách písal aj memoárové a autobiografické prózy (O neumieraní, Nekrológy). Dôverne poznal prostredie menšín, ktoré kreslil veľmi plasticky a vierohodne. Vo svojej tvorbe ukázal Arménov ako energických ľudí, ktorí vrodenou veselosťou, pojašenosťou, i múdrosťou
3
vzdorujú nepriaznivému osudu, a stále zápasia s finančnými problémami. Rovnako verne vystihol i život Grékov, Talianov, Írov, Mexičanov, Indiánov aj Afroameričanov. „Som rozprávač a mám len jeden príbeh – o človeku. A tento prostý príbeh chcem vyrozprávať svojím vlastným spôsobom, neprihliadať na kompozičné triky.“ William Saroyan (Arménsko)
4
100. výročie prvej opery na Východe Leyli a Majnun (1908) Lejli a Medžnun, prvá opera na moslimskom Východe, mala premiéru 12. 1. 1908 v Baku Obsah je podobný Rómeovi a Júlii, hoci legenda o Leyli a Majnunovi predbehla Shakespeara o 1 000 rokov. Operu skomponoval azerbajdžanský skladateľ Uzeir Hadžibejov (1885 – 1948), spolu s bratom Jeyhunom (1891 – 1962) napísal libreto na základe poémy Muhammeda Fizuli. (Azerbajdžan)
100. výročie narodenia Musa Mirza oglu Aliyev (1908 – 1985) Geológ, paleontológ a biochemik. V rokoch 1950 – 1958 bol predsedom Azerbajdžanskej AV. Viedol oddelenie paleontológie a stratigrafie v inštitúte geológie. Špecializoval sa na kriedovú faunu, taxonómiu a biostratigrafiu. Viedol stratigrafické výskumy ropných a plynných ložísk na Kaukaze, v Strednej Ázii a západnej Sibíri. Bol zapojený aj do výskumu regionálnej geológie a ropného ložiskového potenciálu v alžírskej Sahare, pohorí Atlas a na Strednom Východe. Jeho práce boli publikované v Azerbajdžane, ale aj Mexiku, Egypte a Libanone. (Azerbajdžan)
5
100. výročie narodenia Mir Džalal Pašajev (Mir Jalal Pashayev) (1908 – 1978) Spisovateľ a literárny kritik. Bol profesorom literatúry na Štátnej univerzite v Baku. Je autorom satirických poviedok na sovietsku byrokraciu. Publikoval 70 kníh, niektoré z nich boli preložené do francúzštiny, češtiny, perzštiny, nemčiny a angličtiny. Bol spoluautorom trojdielnych Dejín azerbajdžanskej literatúry (1957 – 1960). K najznámejším dielam patria: Manifest mladosti (1938), Kam ideme (1957). (Azerbajdžan)
100. výročie narodenia Ibrahim al-Arrayed (1908 – 2002) Ibrahim Abdul Hussain Al Arrayed Básnik, polyglot. Považuje sa za najvýznamnejšieho a najvplyvnejšieho bahrajnského básnika. Po štúdiách v Indii sa vrátil do Bahrajnu. Jeho prvé básne boli publikované v Bagdade (1931). Prekladal básne z perzštiny, hindčiny, urdu, angličtiny a arabčiny. Zasadil sa o osamostatnenie krajiny od Británie. (Bahrajn)
6
Kráľ Toffa (1874-1908) a jeho dvor, Dahomey, 1892 (rytina), Francúzska škola (19. storočie) Bibliothèque des Arts décoratifs, Paríž
100. výročie úmrtia Toffa I. (1874 – 1908) kráľ V roku 1874 prevzal vládu v Porto-Novo a obnovil francúzsky protektorát. Toffa I. sa prikláňal k politike otvorenosti a spolupráce so Západom, presadzoval toleranciu a kultúrnu rozmanitosť. Jeho politika viedla k preberaniu európskych hodnôt a technického rozvoja pri zachovaní národnej kultúrnej identity. Podporoval mierové spolužitie a dialóg medzi náboženstvami (voodoo, islam a kresťanstvo). (Benin)
100. výročie narodenia Ljubomir Krastanov (1908 – 1977) Meteorológ, fyzikálny chemik a geofyzik, profesor, prezident Bulharskej akadémie vied. Významný úspech dosiahol v riešení otázky vytvárania ľadových častíc v atmosfére, ktoré spôsobujú vytváranie zrážkových produktov. Vedecký a praktický význam týchto výskumov je vo vývoji metód pre umelé zrážky a disperziu hmly. (Bulharsko)
7
100. výročie narodenia Rostislav Atanasov Kaišev (1908 – 2002) Fyzikálny chemik, jeden zo zakladateľov teórie nukleácie a rastu kryštálov. V roku 1958 založil Inštitút fyzikálnej chémie pri Bulharskej akadémii vied a zaslúžil sa o vytvorenie dvoch akademických inštitúcií v oblasti fyzikálnej chémie v Bulharsku. Bol členom bulharských a medzinárodných vedeckých organizácií vrátane viacerých akadémií vied, bol viceprezidentom Medzinárodnej únie čistej a aplikovanej fyziky (IUPAP). (Bulharsko)
100. výročie narodenia Marin Goleminov (1908 – 2000) Hudobný pedagóg, huslista, skladateľ a dirigent. Je autorom početných diel inšpirovaných bulharskou ľudovou hudbou. Jeho dielo iniciovalo hnutie v bulharskej kultúre, založené na využívaní bulharských tradičných hudobných prvkov v spojení s originálnym štýlom a videním. Skomponoval operu Ivajlo, balet Nestinarka, operetu Zlatý vták, orchestrálne diela, komorné, vokálne a iné skladby. Od roku 1943 viac než 4 desaťročia pôsobil na Štátnej hudobnej akadémii v Sofii, v rokoch 1954 – 1956 bol rektorom a 1965 – 1967 riaditeľom Opery v Sofii. Od roku 1989 bol akademikom Bulharskej akadémie vied. Bol držiteľom Herderovej ceny (1976). (Bulharsko)
8
100. výročie narodenia Lev Davidovič Landau (1908 – 1968) Fyzik, patrí medzi najväčších fyzikov 20. storočia. V roku 1927 bol na stáži v Európe, spolupracoval s Maxom Bornom v Göttingene, Wernerom Heisenbergom v Lipsku, Paulom Diracom v Cambridgei, Wolfgangom Paulim v Zürichu a Nielsom Bohrom v Kodani, ktorého považoval za svojho učiteľa. Od roku 1932 pôsobil v Charkove v Ukrajinskom fyzikálnotechnickom ústave (vtedajšie centrum teoretickej fyziky v Sovietskom zväze) a od roku 1937 vo Fyzikálnom ústave Akadémie vied v Moskve (až do smrti). Významne prispel do mnohých oblastí teoretickej fyziky, predovšetkým kvantovej mechaniky, kvantovej elektrodynamiky, supratekutosti, supravodivosti, fázových prechodov, diamagnetizmu, fyziky plazmy a teórie neutrín. Jeho meno nesie vo fyzike rad javov (Landauov útlm, Landauov pól). V roku 1962 dostal Nobelovu cenu za fyziku za svoju matematickú teóriu supratekutosti. Po 2. svetovej vojne pracoval aj v sovietskom vojenskom jadrovom programe. Spolu s J. Lifšicom je uvedený ako hlavný autor 8 dielov Kurzu teoretickej fyziky (10 dielov), preloženého do mnohých jazykov a doteraz používaného. (Ruská federácia a Ukrajina)
100. výročie úmrtia Antoine Henri Becquerel (1852 – 1908) Fyzik, objaviteľ prirodzenej rádioaktivity. Zaoberal sa optikou (polarizácia svetla, infračervené svetlo, absorpcia svetla v kryštáloch). V roku 1895 sa stal profesorom na Polytechnike v Paríži. Tam v roku 1896 pri skúmaní fluorescencie uránových solí objavil prirodzenú rádioaktivitu. Pozoroval zmeny na fotografickej doske, ktorá sa dostala do styku s uránovými soľami bez prístupu svetla, a usúdil, že z týchto solí vychádza neviditeľné žiarenie. Za objav prirodzenej rádioaktivity dostal Rumfordovu medailu (1900) a v roku 1903 spolu s manželmi P. a M. Curieovcami Nobelovu cenu za fyziku. Od roku 1889 bol členom a od roku 1908 predsedom francúzskej Akadémie vied, bol členom mnohých zahraničných akadémií (Reale Accademia dei Lincei, Königlische Preusssische Akademie der Wissenschaften, Royal Society of London). V roku 1900 sa stal dôstojníkom Čestnej légie. (Francúzsko)
9
100. výročie narodenia Olivier Messiaen (1908 – 1992) Hudobný skladateľ, organista, pedagóg a ornitológ, považuje sa za druhého najvýznamnejšieho francúzskeho skladateľa 20. storočia a jedného z najvplyvnejších skladateľov storočia vôbec. V rokoch 1941 – 1978 pedagogicky pôsobil na konzervatóriu v Paríži (od roku 1941 bol profesorom harmónie, v roku 1966 získal titul profesora skladby, k jeho žiakom patrili hudby Pierre Boulez, Karlheinz Stockhausen, Iannis Xenakis a i.). V kompozícii vyvinul originálny a jedinečný štýl, ktorý zahŕňal inovácie v harmónii a melodike, v rytme, farbe a orchestrácii. Inšpiráciu hľadal v indických rytmoch, gréckej metrike, gregoriánskom choráli, teológii i exotickom folklóre. Ako jeden z prvých skladateľov začal tvoriť pre elektronické nástroje (Martenotove vlny). Jeho tvorba je známa adherenciou ku katolíckym teologickým témam a transkripciami vtáčích piesní. Komponoval vo všetkých veľkých žánroch, so špeciálnym príspevkom do organového repertoáru a klavírneho repertoáru. K najznámejším dielam patria Kvarteto na koniec času pre husle, klarinet, violončelo a klavír (1940 – 1941), veľkolepé orchestrálne dielo TurangalîlaSymphonie (1948), Katalóg vtákov pre klavír (1956 – 1958), Chronochromie pre veľký orchester (1960), opera Svätý František z Assisi (1975 – 1983), ku ktorej napísal aj libreto. V knihe Techniky môjho hudobného jazyka (1944) zhrnul svoje hudobné názory. (Francúzsko)
100. výročie úmrtia Josef Hlávka (1831 – 1908) Architekt, stavebný podnikateľ a mecenáš umenia. Mal veľký vplyv na architektonickú fyziognómiu viacerých miest v strednej Európe. Historické centrá troch z nich – Prahy, Kutnej Hory a Viedne – boli zapísané do zoznamu svetového dedičstva. Za postavenie Dvornej opery vo Viedni (1861 – 1869) dostal od cisára titul c. k. stavebného radcu a za vlastný architektonický projekt bukovinskej biskupskej rezidencie v roku 1867 dostal cenu za architektúru na Svetovej výstave v Paríži. V rokoch 1860 – 1869 postavila jeho stavebná kancelária úctyhodných 142 stavieb, napríklad: Zemskú pôrodnicu a desiatky ďalších domov v Prahe, vo Viedni a ďalších mestách. Podieľal sa na stavbe chrámu sv. Víta na Pražskom hrade, renovácii Vlašského dvora a chrámu sv. Barbory v Kutnej Hore i na obnove pražského 10
Karlovho mosta, poškodeného tzv. storočnou vodou v roku 1890. Od roku 1866 bol členom Akadémie výtvarných umení vo Viedni. Bol držiteľom rakúskej štátnej medaily pre umenie a vedu. (Česká republika, podporované Rakúskom)
100. výročie narodenia Cesare Pavese (1908 – 1950) Spisovateľ, básnik, románopisec, literárny kritik a prekladateľ ľavicovej orientácie. Považuje sa za najväčšiu literárnu postavu v povojnovom Taliansku. Po 2. svetovej vojne vstúpil do komunistickej strany a pracoval v straníckom časopise l'Unità. Frustrácia z nenaplnenej lásky a politická dezilúzia ho dohnali k samovražde – 27. augusta 1950 sa predávkoval barbiturátmi. Opakujúcou sa témou jeho románov je túžba mestského človeka, ktorý sa ocitáva v permanentne sa meniacich situáciách, po nemennosti a stabilite, no končí opustený a sklamaný, bez priateľov a trvalejších ľúbostných vzťahov, jeho ideály sa boria. K najznámejším dielam patria: Tvoje krajiny, Pláž, Súdruh, Rozhovory s Leukoteou, Dom na kopci, Krásne leto, Mesiac a vatry. V roku 1950 dostal prestížnu literárnu cenu Strega. Bol tiež významným prekladateľom z angličtiny, preložil Melvillovu Bielu veľrybu, Joyceov Portrét mladého umelca i Dickensovho Davida Copperfielda a v angličtine sám napísal niekoľko básní. Jeho denníky Umenie žiť sú plné filozofických úvah a aforizmov. (Taliansko)
Logo osláv storočnice univerzity
100. výročie vytvorenia Filipínskej univerzity (1908) Univerzita zastrešuje rôzne fakulty a disciplíny (právo, medicína, technika, spoločenské vedy, zdravotníctvo, prírodné vedy, poľnohospodárstvo a humanitné odbory), ktoré
11
napĺňajú mandát UNESCO na podporu vzdelávania, ako aj iných oblastí ako kultúra, veda a komunikácia, a prispieva k budovaniu znalostnej spoločnosti, ktorá zabezpečuje ciele UNESCO. Rôzne vzdelávacie aktivity boli plánované na posilnenie cieľa UNESCO na zabezpečenie kvalitného vzdelávania v regióne aj v medzinárodnom meradle. (Filipíny)
Hrob na cintoríne v Montparnasse
100. výročie narodenia Eugène Ionesco (1908 – 1994) Francúzsky dramatik, básnik, esejista rumunského pôvodu, spolu s Beckettom najvýraznejší reprezentant absurdného divadla. Jeden z mála autorov, ktorí už počas svojho života patrili ku „klasikom“. Po vypuknutí násilností fašistických Železných gárd opustil v roku 1938 Rumunsko a natrvalo sa usadil vo Francúzsku. Za komunizmu Ceausescu zakázal jeho hry, keď Ionesco verejne kritizoval jeho režim. V roku 1968 vyjadril verejne protest proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy sériou článkov vo Figare, ktoré neskôr vyšli v knihe Protijedy (1977), zbierke politických, literárnych a kultúrnych polemík. Bol ovplyvnený patafyzikou Affreda Jarryho, dadaizmom i surrealizmom. K najznámejším hrám patria: Plešivá speváčka (1948), Lekcia (1951), Stoličky (1952), Amédée alebo Ako sa ho zbaviť (1954), Nenajatý vrah (1959), Nosorožec (1960) a Kráľ umiera (1962). Cez výsmech najbanálnejších situácií jeho hry zobrazujú veľmi názorne osamelosť a bezvýznamnosť ľudskej existencie. V roku 1962 vyšla jeho jediná zbierka poviedok Fotografia plukovníka, ako aj Poznámky a protipoznámky, ktoré obsahujú články o literatúre a divadle i hodnotenia vlastnej dramatickej tvorby. Autobiografické Čriepky denníka vydal v roku 1967 a v roku 1968 eseje Prítomná minulosť. Minulá prítomnosť. V roku 1973 vyšiel jeho jediný román Samotár. Dosiahol ohromné medzinárodné uznanie, najmä vo Veľkej Británii a Francúzsku, kde sa jeho hry tešia neutíchajúcej popularite a úspechu. Tento verejný úspech bol napokon dotvrdený aj inštitucionálnym uznaním, stal sa členom Francúzskej akadémie (1970) a nositeľom mnohých medzinárodných cien (filmová cena festivalu v Tours, 1959, Society of Authors Theatre Prize, 1966, Grand Prix National du théâtre, 1969, monacká Veľká cena, 1969, rakúska štátna cena za európsku literatúru, 1970, jeruzalemská cena, 1973, Cena Thomasa S. Eliota, 1985). „Sme smiešne deti, opustené v tomto svete, v tomto ohromnom dome, ktorý sa rúca. Hráme sa s bábikami vedľa priepastí.“ (Rumunsko) 12
100. výročie narodenia Şerban łiŃeica (1908 – 1986) Fyzik a pedagóg, zakladateľ rumunskej školy teoretickej fyziky. V rokoch 1949 – 1977 bol profesorom teoretickej fyziky na univerzite v Bukurešti a 1951 – 1955 bol prvým vedeckým riaditeľom Inštitútu fyziky pri Rumunskej akadémii, dnešného Národného inštitútu fyziky a jadrového inžinierstva v Bukurešti. Venoval sa rôznym oblastiam fyziky: termodynamike, štatistickej fyzike, kvantovej mechanike, atómovej fyzike a fyzike elementárnych častíc. (Rumunsko) Zdroje: http://erc.unesco.org/anniversaries/EN-ERC_anniv0809.DOC http://www.britannica.com http://www.wikipedia.org, http://www.wikipedia.sk http://commons.wikimedia.org http://encyklopedie.seznam.cz http://www.images.google.com http://www.answers.com http://www.greatbuildings.com http://digitalgallery.nypl.org http://www.kasp.cz/uzbekistan_02/Uzbekistan_02.html a ďalšie špecifické zdroje podľa jednotlivých výročí
13
