Patrícia Chnúriková, 17 rokov, Čadca
Prvé detstvo Sedí a bez zastavenia premýšľa. Možno by ani nechcela. Myslím teda premýšľať. Možno by chcela prosto vstať, pohnúť sa z miesta a... ani neviem. Ona tiež nie. Na druhej strane nechce stratiť niť myšlienok. A to by sa stalo, ak by sa postavila. Keď teda už na niečo prišla, bola by to škoda.. a že ona prišla. Je jej to až na smiech. Ako to celé tie roky nevidela, prehliadala a úmyselne predtým zatvárala oči. Sedí v tráve na kopci a premýšľa nad podobnými vecami a úplnými odlišnosťami. Jej podobnosťou a odlišnosťou. Vysoké steblá trávy ju šteklia na holých lýtkach. Nekričí, ani trošku, aj keď by teda veľmi chcela. Aj tak by ju nikto nepočul. Obloha je modrá a občas sa mihne nejaká tá ružová škvrnka. Je súmrak a ona neznáša toto obdobie prechodu. Medzi dňom a nocou, tá tenká línia ničoho, kedy nie je svetlo ani tma. Cíti sa nebezpečne, ako neriadená strela len tak vypustená do sveta. Minimálne výcvik mala na takéto prípady excelentný. Učila sa od tých najlepších umeniu pokaziť jeden vzťah a za ním ďalší. Tento raz je to však iné, výnimočne to bolí aj ju a ona nevie, čo robiť, lebo si to zapríčinila sama. Vlastnou ješitnosťou. Mierne krčí ruky položené na kolenách, zarýva si ich do vlasov a silno ťahá. Je jej jedno, že ju to bolí. Stále akosi čaká, že príde on, že sa ukáže a povie jej, že to bol len zlý sen. Vypletie jej ruky z vlasov, pohladí ju a povie jej, že sa nič nesalo. Nikto však nechodí. Pozoruje, ako sa tieň pomaly prelína cez stromy. Je čas ísť. Rozhoduje sa, či sa vrátiť späť do mesta a začať fungovať presne tak ako každé ráno. Myká sa. Teda, skoro ako žiadne ráno. Vlastne, žiadne. Netuší, čo viac by mohla urobiť. Niečo asi prehliadla a byť v koncoch je pre ňu zrazu úplne všedný pocit.
Zatvárala oči obklopená rannou hmlou, keď šedé budovy míňali okolo jej krehkého zjavu. Sedela na svojom obvyklom mieste, v autobuse. Bolo šesť hodín ráno a ona cestovala do práce. Presne na tom istom mieste ako včera. Prichádzali k ďalšej zastávke. Presne ju poznala, už z diaľky ho vyzerala. Dni ubiehali a ona sa tam každé ráno pozrela. A pozerala sa, až kým si nesadol na to isté miesto. Vedľa nej. Tak ako vždy ju pozdravil. Niekedy sa rozprávali, inokedy nie. Občas jej to pripadalo, akoby sedela sama, ale pritom nemohla skloniť hlavu, lebo by vo chvíľke nepozornosti mohla naňho padnúť. Možno by mu to ani nevadilo.
Občas sa však rozprávali. Ale nie tak normálne, klasicky, ale s tým trápnym, prerušovaným tichom. Zvyčajne jej však hovoril o varení. Akosi si vtedy rozumeli. Hovoril jej recepty a ona prikyvovala. Vôbec ju to nezaujímalo, bola príšerná kuchárka a skoro všetko, čo sa pokúsila pripraviť sa jej spálilo. To mu však neprezradila. Páčilo sa jej, že sa rozprávali. Vítala to viac, ako trápne tam sedieť v tichosti, samej.
Čas plynul ďalej, lebo tak to funguje a oni sa spoznávali viac. Rozumeli si v tichu. Často jej hovorieval o jeho rodine. Mal sestru. Volala sa Nikola. Vypočula si príbehy, kedy spolu chodievali spať aj také, kedy sa rozprávali až do nasledujúceho rána. Mal ju veľmi rád, Nikolu. Ich vzťah sa však zmenil, odkedy sa odsťahoval. Ona si spomenula, že žiadneho súrodenca nemá.Jej matka nikdy nezostala pri jednej osobe dosť dlho natoľko, aby si s ním urobila dieťa. Sama sa domnieva, že bola len jedna veľká, nie veľmi príjemná náhoda.
On má jednu mamu, presne tak ako ona, len úplne inú. Tá jeho je obyčajná, pokojná, vydatá, nepije, nefajčí, no prosto slušná žena s ledabolo neupravenými vlasmi a polámanými nechtami. Tá jej, na druhej strane, chodí každý týždeň ku kaderníčke, každé dva urobiť si nové gélové nechty, prosto udržiava sa. Potrebuje vyzerať dobre. Nič iné okrem krásy, ktorá onedlho pominie, totiž nemá. Jej matka ostane sama. Si presne ako ona, hovorievajú jej jej známi, vlastne každý, kto ich vidí pohromade. Rovnaké zelené oči, malé, pekne krojené pery, dokonca aj vlasy si nafarbila presne rovnako ako jej matka, načerveno. A ju? Vždy mykne, keď to započuje. Nenávidí podobnosti. Ale hlavne s jej matkou. On má aj otca, ktorého ona sama nemá. Myslí si o ňom, že to je dobrý človek. Nikdy ho nestretla, ale už len z jeho rozprávania nemôže naňho povedať krivého slova. Často jej tiež hovorieval o jeho práci. Robí automechanika a vždy, keď mohol, povedal jej nejaký zaujímavý príbeh spoza zadných sedačiek umastených Fiatov a Opelov. Rozprával jej o hudbe, jeho obľúbenom autorovi, o umení a literatúre, o jeho dni, ktorý bude mať, o všetkom, na čo si spomenul. A ona? Zaľúbila sa. Presne tak ako on. Každé ráno si sadol k nej bližšie, pozdravil ju srdečnejšie, usmial sa na ňu viac a ona potom každé ráno vystúpila. Skôr ako on. Pozeral sa za ňou. Nikdy si nevymenili telefónne čísla, nepovedali, kde bývajú, nikdy ju nezavolal na rande, dokonca ani jeho celé meno nevedela. Len to, že to bol Matúš, jej Matúš.
Jedného dňa sa to však zmenilo. Ako každý raz sa jej opýtal, či už vystupuje, aj keď presne vedel, že to bola jej zastávka a ona odpovedala: „No.“ „Pekný deň teda prajem, kráska,“ usmiala sa.
„Ďakujem pekne,“ zdvorilo odpovedala. Chystala sa odísť aj keď sa jej vôbec nechcelo. Toto bola jej posledná jazda autobusom. Kúpila si auto a nemusela viac cestovať mestskou dopravou. Chcela sa rozlúčiť. Matúš jej bude chýbať. Už, už chcela povedať, zbohom, viac sa asi neuvidíme, prajem ti príjemný život, keď ju chytil za ruku: „Miška, nezašla by si so mnou niekam? Vieš, sadnúť si, na večeru, do kina?“ akoby aj on cítil, že to mal byť koniec. Prekonal sa, síce celý červený, a nervózne si napravoval okuliare na svojej guľatej tvári. Ale urobil to. Konečne sa mohli posunúť ďalej, než bola táto útla limitovaná kabínka. Autobus napriek akejkoľvek ich snahe o rozhovor, zastavil, ona sa ničoho nedržala, skoro spadla, vykĺzla mu z ruky a poponáhľala sa preč. S búšiacim srdcom a bez odpovede. Skoro si sama vyhrešila, ale neurobila to. Pomyslela si, že by aj tak nemala povedať áno a súhlasiť. Čo by jej taký vzťah mohol už len dať, čo sama teraz nemala. Príležitostný sex bol a aj príležitostné kvety od neznámych dostala a na víno pokojne zašla aj sama.
Nasledujúce ráno zaparkovala na firemnom parkovisku a obzerala sa dookola. Tajne dúfala, že sa tam Matúš ukáže, romanticky ju hľadajúc a hľadajúc, aby zistil jej odpoveď na pozvanie. Nikoho nenašla. Bolo studené, veterné počasie skoro- jari a ako aj chcela postáť ešte chvíľku, popozerať sa dookola, bola jej zima, tak vošla dovnútra. Celý deň nebola sústredená, stále čakala telefonát od nikadiaľ. Dokonca aj potom večer, keď pomaly prechádzala okolo zastávky, kde každé ráno vystupovala, podvedome ho hľadala. Sklamala sa, pretože ani tam nebol. Prišla domov a utešovala sa tým, že zajtra ráno môže nastúpiť na autobus a vyhľadať ho. Celý jej osud bol v jej rukách, no nie? Napriek tomu nešla. Bola príliš hrdá na to, aby mala
potrebu niekomu sa doprosovať. Presne to by urobila jej matka. Hľadala, skúšala. Ona to nepotrebuje! Keď bude Matúš chcieť, nájde si ju. Nebude ako jej matka.
Týždeň od tohto vnútorného rozhovoru sama so sebou strácala nádej. Nikde ho nestretla. Nikde ho nehľadala, ale všade sa jej zrazu maril. Keď išla po ulici s nákupom a pred ňou bola tá istá mohutnejšia postava, dokonca s tou istou bundou, pobehla rýchlejšie. Nebol to on. Ani tie jeho hnedé oči.Zahanbene sa začervenala, mohla to očakávať. Veď takéto náhody sa stávajú len vo filmoch. Mesiac od ich posledného rozhovoru stretla ďalšieho chlapa. On jej nič nerozprával a ona vytiahla časopis a vždy mu začala čítať bulvárny plátok. Nebavilo ju to, ale predsa sa nechcela cítiť sama, a tak to naďalej robievala. Vedela o ňom veľa, kde pracuje, koľko ma rokov ako sa volá. Otravné podrobnosti. Každý raz jej zaplatil večeru a ona bola v stave medzi prežívaním a spokojnosťou. Nebola šťastná. Nevedela s ním mlčať a on sa nevedel rozprávať. Stále myslela na Matúša.
Cítila sa ako stroj. Programovo si hovorila teraz prídem, poviem presne toto, pôjdem preč a stíchnem. Doma aj v práci. Tak ako konajú chlapi, automaticky, rozumne, a i keď sú to len sekundy, nie nepremyslene. Tak konala aj ona. Mala však toho už po krk. Dvadsiateho piateho marca sa rozhodla prestať len prežívať a nájsť svoju skutočnú rozprávku. Nasadla do autobusu. Opäť. Na svoje zvyčajné miesto. Nechcela, no napriek tomu si uvedomovala, že chlapi sú dôležití v živote ženy, nech akokoľvek už chcela byť sama nezávislá a emancipovaná. Takou chcela byť hlavne preto, že jej matka sa príliš spoliehala na druhých. Obskakovanie. Vedela si obmotať okolo prstu každého hlupáka, na ktorého sa pozrela.
Matúš naozaj nastúpil na svojej zvyčajnej zastávke. Pozerala sa naňho celý čas. Jej miesto prehliadol a prechádzal ďalej bez toho, aby jej venoval čo i len najmenší pohľad. „Matúš?“ vykríkla. Odmietla si priznať stratu. Zatúžila ho mať ešte väčšmi ako predtým. Zastal a prekvapene na ňu hľadel. Opäť si teda prisadol k nej. Dlho len tak sedeli. Nevedel, čo jej povedať. Ani ona nevedela. „Šla by som.“ Povedala napokon, keď vystupovala. Ani sa len nepohol. „Nechala som ti tam moje číslo, ak by si mi chcel niekedy zavolať.“ Odišla.
On naozaj zavolal, čakala to. Nechcel ju však nikam pozvať, to nečakala. Volal len aby sa uistil, že mu dala správne číslo. Nechcel už riskovať ďalšiu stratu. Žiaden ďalší útek do neznáma bez rozlúčky. Napokon ich to však k sebe tiahlo ako dva magnety. Vydržali by viac od seba ako pri sebe, keby vedeli, že sa majú. No oni nevedeli, tak museli byť spolu. Zavolal ju na ich prvé stretnutie. Nevedela, čo čakať, no nezúfala si. Presne vedela ako na to. Matka jej to omieľala do hlavy vždy, keď sa niekam chystala. NNSZ. Nevinne, nič s veľkým výstrihom, Nežne, nič príliš čierne, Sexi, niečo priesvitné, Zvodne, vysoké topánky. Preto si obliekla botasky s vyťahaným tričkom a mikinu. Nechcela byť ako ona. Vlastne by urobila všetko, aby nemusela, tak i teraz robila presný opak.
„Ahoj, Miška,“ usmial sa na ňu. Vyzeral pekne. Obliekol si oblek a dlhý kabát. Ešte stále mu bola zima. Ona sama sa prekvapene na seba pozrela, keď zistila, že predsa len nebude vhodne oblečená.
„Pôjdem sa prezliecť, ak dovolíš,“ nechala ho stáť pred dverami. Vyzdvihol ju v peknom červenom aute. Nevenovala mu ani jeden úsmev predtým ako vošla do bytu. „Je to tvoje auto?“ opýtala sa neskôr. „Moje,“ prikývol. „Prečo... prečo potom chodíš do práce v autobuse?“ „Lebo som presýtený všetkých áut.“ Nepýtala sa viac. Užívala si jeho prítomnosť. Občas sa dokonca zasmiala. Zasmiala sa znova, potom ešte raz. Dokonca sa pristihla pri tom, ako si dáva pozor na to, aby sa nesmiala príliš. To ona totiž nerobila, radšej bola nevrlá ako by mala priznať, že jej je dobre. Omnoho viac bola uzavretá, než sa smiať a skutočne sa pokúsiť ohúriť nejakého muža. To by sa až príliš podobalo. V ten večer zaspávala pokojne. Prvý raz za dlhý čas s úsmevom na tvári. Nepotrebovala zbytočne premýšľať nad tým, či to bolo dobré, čo si o nej myslí, či ju niekam zavolá znova. Bolo to dobré, bola si istá, že sa uvidia znova. Mala pravdu. Nechcela si namyslene hovoriť, že to vedela, ale za tie roky sa naučila dosť. Vlastne to bolo vždy, až kým sa neodsťahovala, učila sa stále. Lebo stále bolo čo. Ľudské vzťahy sú predsa komplikované. Presne tak, teda, stretli sa znova. A stretávali sa aj naďalej. Ona pokračovala v chodení do práce autom, on ju vždy večer počkal, a spolu potom išli na pohár červeného vína. Už nemusela chodiť sama.
Nemali spolu žiaden sex, dokonca ju nechytil ani za ruku, no jej to nechýbalo. Nedostávala náhodné kvety, ani kvety nedostávala. No vždy jej priniesol vanilkovú zmrzlinu. Nevedela odkiaľ zistil aká bola jej obľúbená príchuť, no nikdy nezabudol.
Len raz. Mesiac od ich slávne končiaceho prvého stretnutia. Vtedy jej priniesol prívesok a opýtal sa jej, už ako poznala s červeňou na tvári a naprávajúc si okuliare, či s ním bude chodiť. Súhlasila. Neskôr, v noci, mesiac bol v splne a ona pri jeho červenkastej žiare nemohla spať, rozmýšľala. Aj tak by nespala, lebo zbožňovala také noci, to ticho, svetlo žiariviek v jej izbe, to ako periny v manželskej posteli šušťali pod jej holými nohami. Premýšľala teda o správnosti jej rozhodnutia. Uvedomovala si totiž, že to nemohlo vydržať. Nedávala tomu viac ako tri týždne. Aj tým už by prekonala každý matkin vzťah, ktorý videla za posledných päť rokov.
Z dňa sa stal týždeň a potom dva, tri, mesiac, a dva, tri, oni sa nehádali. Neverila tomu. Akosi to nevedela akceptovať. Potom už aj sama hľadala dôvody, prečo by naňho mohla nakričať. „Prečo ideš po ľavej strane cesty, keď vieš, že to je moja obľúbená?“ pustila sa raz doňho. Ako vždy. Vôbec nešlo o to kto kde kráčal. Len ju to prestávalo baviť, smiať sa. Chcela sa mračiť, potrebovala sa cítiť dobre vo svojej nevrlej otupenosti. „Prepáč?“ ospravedlnil sa. Ani nevedel, prečo, prosto musel. Nechcel sa hádať. Naozaj ju totiž ľúbil. Aj jej to často hovorieval. Myslel si, že čím častejšie jej to pripomenie, tým rýchlejšie tomu uverí. Takto však láska nefunguje. Najskôr by ona musela byť ochotná uveriť, a to nebola. Občas bol z toho zúfalý a zašiel si rukami do vlasov, keď jej povedal, že ju ľúbi a ona len odvrátila pohľad. Potom sa však pozrela, a keď videla, čo robí, vyplietla mu ich. Bol to taký ich menší rituál, vždy. „Nie, čo to nevidíš?“ „Čo mám vidieť?“
„Nerozumieme si. Ty chceš ísť v pravo, ja opačne. Ty chceš kávu a ja čaj. Ty chceš všetko hneď a zaraz, rád rozprávaš a smeješ sa, ja chcem, čas, ticho, chlad. Prosto...“ stíchla. Práve pre to, čo ju prekvapilo nevedela sama vydať slova. Uvedomila si, že to nemôže fungovať. Bola o tom presvedčená. On to videl, vedel. Nevidela perspektívu vo vzťahu, nedôverovala mu. Bola až príliš schopná a rozhodnutá starať sa o seba sama. Ani on to nemohol zmeniť, čo sa ako veľmi snažil. „Je koniec,“ povedal. Nezostávalo mu nič iné. Ak sama nechcela, nemohol ju do ničoho nútiť.
Teraz prichádza domov z lúky, unavená. Rukou hladí známe predmety, ktoré vie nájsť aj v tej tme. Vázu z porcelánu, jej hladký a chladivý povrch, kľúče od auta, ktorých ryhovanie vie naspamäť, maminu kuchársku knihu. Chcela byť tak veľmi odlišná ako len mohla, od svojej matky. Nenávidela spôsob, akým žije. Ľahko, nekontrolovateľne, zo dňa na deň. Prosto tak, akoby zajtra mala umrieť. Bez štipky dôvery v ľuďoch. Bez sebadôvery. Trošku prekvapujúce, pre niekoho, kto vyzerá a správa sa ako ona. Ale Margaréta, lebo tak sa volá jej matka, vždy vyhľadávala zlý typ mužov, pre ňu zlý. Málo zádumčivých a veľmi razantných chlapov. Ona sa tomu práve snažila vyhnúť, hľadaniu chlapov. Och, predsa koľko nádejných otcov videla. Koľkí ostali? Ani jeden. Nebolo to o zlej komunikácií, ani o tom, ako jej matka každý večer trieskala v zúrivej hádke dverami. Tí chlapi len hľadali dostupný sex, teplú večeru, pohodlný gauč. Nechceli sa usadiť, ani náhodou. Jej matka sa snažila zmeniť to nebezpečné, lákavé neznámo. Vzrušovalo ju to. Lenže každý ďalší pokus jej nevyšiel, tým viac zatrpknutou sa stávala. Strácala sebavedomie. A to učila aj svoju dcéru. Matka nemala sebavedomie, rovnako ako jej dcéra. I keď dcéra nevedela
o tejto svojej vlastnosti. O tom ako sa naučila neveriť ľuďom. Vyhľadávala len zmenu, pretože jej matka sa v hĺbke duše chcela usadiť, aj keď stále niečo menila. Obe novoty vyslovene neznášali. A tak kto teda bola? Ktokoľvek, kým jej matka nebola. Aj keď sa na ňu nesmierne podobala. Stránila sa rozhovorov, mužov. Chcela byť úplne iná, ale práve tým sa stala presne ako ona. Ako v detstve kopírujeme správanie dospelých, tak ona kopírovala to matkino, aj keď sa sama jednou dospelou stala. Akoby prežívala detstvo znova. Akoby stále bolo to jej prvé. Dnes si to konečne uvedomila. Je jej všetko nesmierne ľúto. Je odhodlaná zmeniť sa, aj svet okolo nej. Nevie, či dokáže zachrániť jej teraz už neexistujúci vzťah s Matúšom, nemyslí si to. Napriek tomu neprestane skúšať. Keď si teraz konečne priznala krutú pravdu, opäť môže spokojne dýchať. Konečne byť sama sebou.
