Ožiarte ma, prosím, radšej svetlami reflektorov
Miroslava Florková, 21 rokov, Veličná
*
Rakovina. Lekársky sa definuje ako choroba spôsobená nadmerným bujnením buniek. Slovo, ktoré všetci dobre poznáme. Ja ešte lepšie, mám s ňou osobnú skúsenosť. Nechcem však rozprávať o liečbe. Ožarovanie som nezvládala dobre – podstúpila som iba polovicu liečby. Bolo to náročné obdobie. Slzy si na mojich lícach vybudovali cesty, natoľko dôverne sa spoznali s pokožkou a zlosť často vrela v žilách spolu s krvou. Plány mi padali ako hrušky na jeseň - deň sa nikdy neskončil tak, ako sa začal.
Pred určením diagnózy som si žila obyčajným životom, trápili ma bežné choroby, problémy. Nikdy predtým som v nemocnici neležala a ihly som sa bála ako čert svätenej vody.
Nepamätám si, kedy presne sa to začalo. Ľudia naokolo si všimli, že je so mnou zle. Správala som sa flegmaticky, všetko som mala na „háku“, riad som umývala bez jari, neučila som sa, nestresovala som. Dokázala som presedieť na jednom mieste celé hodiny a „jukat“ na „měsíček“. A samozrejme, vracala som a bolievala ma hlava. Kamarátky zmenu postrehli Bea deň pred mojim prvým epileptickým záchvatom plakala a Simama bombardovala správami, či som v poriadku. Rodina ma zase považovala za tehotnú, anorektičku (viditeľne som schudla) alebo pacientku vhodnú na psychiatriu. Stalo sa to častou príčinnou hádok, až kým mi nediagnostikovali rast. Aký? Tumorózneho tkaniva na mozgu. Ako druhým oznámite, že trpíte nevyliečiteľnou chorobou? Nuž, narovinu. Nedávala som si
servítku pred ústa. Nasledoval šok, slzy, strach, ľútosť. Iritovalo ma to.Čo čakajú, že ma treba voziť na vozíčku?!
Nestihla som ani zaregistrovať, ako sa zo mňa stal onkologický pacient, udalosti sa zbehli prirýchlo. V areáli nemocnice v Ružomberku stojí tehlový komín, pod ním budova s nápisom „Ožarovanie.“ Humor-tumor. Smiali sme sa a selfie, prirodzene, nesmela chýbať. Hospitalizovali ma takmer ihneď. V nemocnici som mala najpočetnejšie návštevy, udržiavali ma pri zdravom rozume. Plakala som a smiala som sa. Občas to bol smiech cez slzy.
Mobil položený na stolíku sa rozozvučal známym zvonením. Sima. Netrpezlivo a nadšene zároveň som palcom potiahla zelené „tlačidlo“. „Počuj, kde presne nájdem to onkologické centrum?“ Simona stratená vo veľkom svete. Snažila som sa ju čo najlepšie navigovať ulicami Martina. „Tak čo, ako sa cítiš?“ opýtala sa, keď konečne dorazila na miesto a vyobjímali sme sa. Uprela na mňa svoje veľké sivé oči. Povzdychla som si. Jednak pre otázku ako takú, jednak pre odpoveď. „Ako sa cítiš?“ som počúvala z každej strany. Otázka mi spočiatku neprekážala, ale neskôr ma začala rozčuľovať. Akú odpoveď všetci čakajú? Z fyzického alebo psychického hľadiska? Čo ak neviem, ako sa cítim? Alebo sa nijako cítiť ani nechcem?
„Neviem. Necítim sa dobre vo vlastnej koži. Som strašne sebecká a zlá a ja-neviem-aká...“ „To sme všetci...“ „Lenže... ja viem, že všetci sa snažia a robia, čo môžu, ale ja už chcem žiť normálne. Nechcem tu byť zatvorená a čakať, odkázaná na návštevy...“ Sima sa tvárila naoko urazene. „No ale pche...“
Mlčala som. Sama som nevedela, ako to myslím. Laura pokračovala: „Chápem, ale musíš to vydržať. Už si takmer v polovici!“ „Lenže tri týždne je príliš dlhá doba...“ Veľa som sa sťažovala a málo som ďakovala. Sima ma chytila za ruku a hladkala po nej. Dotyk osoby, ktorej na mne záleží, ma povzbudil naduchu. Následne som sa usmiala, hrejivý pocit sa mi šíril telom. Simona je jedným z mála ľudí, ktorým sa môžem zdôveriť.
Postupne som sa liečila. Jazvy sa hojili, vlasy rástli. Celá rodina rodina hľadala všemožné spôsoby uzdravenia. Pila som jačmeň, jedla ľan, chlorelu, na hlavu si prikladala lopúchy. Kupovali mi samé dobroty a rozmaznávali ma ako princeznú.
Niekedy som si však priťažila sama. Ušla som z izby, aby som si objednala pizzu, ktorú mi zakazovali. Potrebovala som si presadiť svoju vôľu, aspoň raz. Následkom prechádzky po slnku, ktoré som mala zakázané, boli ďalšie záchvaty. Prestávala som vidieť a chcela som zomrieť. Podľa lekárov som sa stala psychicky labilnou. Tvrdili, že taký prípad ešte nevideli. „Nuž, všetko je raz poprvý raz.“ Z nemocníc si ma podávali hore-dole. Banská Bystrica, Martin, Dolný Kubín. Dobré a zlé sestričky. Od jednej som dostala plyšáka, s ďalšou som sa rozprávala o cestovaní. Iné celú noc nechali pustené rádio alebo sa rozprávali. Na upozornenia nerereagovali. Milé.
Návštevy mi rozjasňovali pochmúrne, nemocničné dni. Rodičia pri mojej posteli sedeli minimálne tri razy do týždňa. Bola som za to vďačná. Lenže po prepustení „na slobodu“ návštevy pokračovali aj doma, čo vyvolávalo hádky. Vraj ma kamaráti rozrušujú. Lenže čas plynul tak veľmi pomaly. Niekedy som si uvedomovala každú minútu, akoby niekto tlačil
hodinovú ručičku v protismere, ale nebol dostatočne silný.
Silu bojovať a nevzdávať sa som nachádzala v modlitbe, ale do vety sa vtrelo ale... Občas som sa nedokázala modliť. Nenávidela som Boha. Nie preto, že na mňa zoslal chorobu, to mi neprekážalo. Neznášala som tie básničky a prístup a všetko. Jasné, Božie slovo mi dodávalo veľa sily, ale niekedy... neposerte sa všetci. No a čo, že trpel na kríži. Ja som trpela rovnako...
Z okna som sledovala, ako sa mení počasie. Von ma nepúšťali, po úteku a záchvate som sa o nič podobné už ani nepokúšala. Nálady sa mi menili spolu s počasím. Na podobločnicu dopadali kvapky dažďa. Pršalo aj v mojom živote.Rukávom som si zotrela slzy z tváre a potichu potiahla nosom. Snažila som sa narobiť čo najmenej hluku, aby ma nik nepočul. Vzlyky som len ťažko prehĺtala spolu s trpkosťou a sebaľútosťou. Ako veľmi som sa za to nenávidela!Nenávisť ma vyburcovala, premenila ľútosť na hnev. Na pyžamo mi dopadla posledná slaná kvapka. Upokojila som sa.
Z chodby zneli stíšené hlasy. Šepkali, aby som ich nepočula alebo aby ma nezobudili, ale na dôvode nezáležalo. Rozoznala som mamin hlas. Rozprávala sa s mojou krstnou mamou. „Musíme urobiť všetko, čo sa len bude dať. Vyskúšame aj alternatívnu liečbu. Už neverím chemoterapii ani ožiarom. Nepáči sa mi to.“ „Má iba dvadsaťjeden rokov, prepánakráľa! Taký mladý život nesmieme nechať vyhasnúť.“ Mimovoľne som pokrútila hlavou - veď ľudia na rakovinu zomierajú bežne. Infarkt, rakovina a havárie, to sú tri najčastejšie príčiny smrti. Navyše, aj tak sme premnožení. Sedem miliárd ľudí, zem nás už predsa nevládze uživiť. Bola by som len ďalším číslom, na cintoríne by pribudol ďalší náhrobný kameň. Žiadna
tragédia, aspoň nie pre mňa. Mimochodom, rada by som mala na kare medové rezy. Áno, som mladá a život mám pred sebou. Vraj. Ale kto vie, kedy, na rovinu povedané, otrčí kopytá? Nemusím mať ani nádor na mozgu, zajtra ma môže na ulici zraziť auto a nik ani nič mi už nepomôže. Vraj by to bol premrhaný život. Ale človek asi veci vníma inak, keď ide oňho samého. Vtedy nie je podstatné, kedy sa váš čas naplní. Aspoň ja som to tak vnímala.
Inokedy som znervóznela, len tak, z ničoho nič. Nebavilo ma stále len na niečo čakať. Na výsledky rozboru krvi, na užitie liekov, na návštevy... na posun ručičky na hodinách. Predtým som stále niekde utekala. Vysoká škola, brigáda, frajer, kamarátky... Nezastaviteľný kolobeh, aspoň vtedy sa takým javil. Na nič mimo plánov som nemala čas, keď sa mi odrazu život obrátil hore nohami. Náhle som sa ocitla mimo, stala sa zo mňa šachová figúra na okraji šachovnice. Nuž, niektoré musia zrejme stáť aj tam...
Bezmocnosť ma celú naplnila. Chuť žiť mi prúdila v žilách spolu s roztokom z infúzie. Túžila som vytrhnúť si kanylu z ruky a ujsť, ale chýbala mi odvaha a odhodlanie. V prvom rade však dôvod, samotná túžba nestačí. Kde by som šla? A čo je podstatenejšie, čo by som urobila? Podmieňovací spôsob podčiarkoval bezvýznamnosť podobných úvah. Zostala som ležať, pripútaná na lôžko, fyzicky aj duševne. Paradoxne mi v hrudi, niekde hlboko, ukrytá za hrudným košom, tlela nádej. Ohník sa rozhorel, netušila som, kto alebo čo ho zapálilo. V hlave mi znel čísi hlas -raz sa znovu postavíš na nohy, budeš kráčať životom a skrátka, budeš opäť plnohodnotne žiť. Možno inak, možno lepšie alebo dokonca horšie, ale budeš žiť. Druhá osoba sa menila na prvú. Áno,
budem žiť! Prisľúbila som si to, keď som sa otočila na druhý bok a podvolila sa únave.
*
Dnes už som doma, žijem ďalej. Študujem aj pracujem. Netvrdím, že som dobrý človek... ale verím, že bolesť nás formuje. Choroba utužila priateľstvá, rodinné vzťahy, posilnila vieru. Posunula ma vpred, hoci som v mnohom zaostala za rovesníkmi. Navonok. Vnútri sa veľa zmenilo a to tvorí podstatu. Preto ďakujem, Bohu, rodičom a blízkym. Každý deň máme za čo ďakovať, už len za deň samotný, že prišiel a my sme sa ho dožili.
