OBYVATELIA TRENČIANSKYCH TEPLÍC A ICH ODBOJOVÁ ČINNOSŤ POČAS SNP Trenčianske Teplice zohrali v období 2. svetovej vojny a najmä počas Slovenského národného povstania nezanedbateľnú úlohu. V ilegalite tu ešte pred vypuknutím povstania pracovala odbojová skupina občanov. Dobrou koordináciou činností sa podarilo získať na stranu povstalcov dočasne presunutých vojakov z Bratislavy, ako aj nákladné automobily a značné množstvo bojovej výzbroje a výstroje. Začal sa tu boj deviateho práporu partizánskej brigády Jána Žižku. Do odbojových činností boli zapojení viacerí občania tohto mesta. Bojové akcie v meste a v okolí neprestali ani po potlačení povstania a trvali až do jeho oslobodenia sovietskou a rumunskou armádou. Mnohí občania mesta prežívali veľké útrapy, obzvlášť občania židovského pôvodu.
Udalosti pred SNP v Trenčianskych Tepliciach V období Slovenského štátu sa vlastenecky zmýšľajúci obyvatelia Trenčianskych Teplíc nemohli zmieriť s tým, že sa Slovensko stalo spojencom fašistického Nemecka. Preto vznikla v meste ilegálna skupina hnutia odporu, ktorá sa spočiatku zaoberala pomocou politicky prenasledovaným a väzneným spoluobčanom a ich rodinám, ako aj možnosťami sabotáží vo výrobe pre nemeckú vojenskú mašinériu. Neskôr začala s prípravami na povstanie. Do tejto skupiny patrili Ondrej Rebro, Peter Guričan, František Hornok, Hugo Modranský, Ondrej Fiala, MUDr. Ferdinand Démant, Alojz Šipoš, Ján Kvasnica, Rudolf Meravý, Anton Trokan, Ján Krepšo, Pavol Malina, Otto Pittner, Rudolf Klobučník, Pavol Glamoš s manželkou Máriou, Juraj Staňák a ďalší. Na čele skupiny bol Marcel Gogola, vedúci predajne patriacej firme Baťa. V skupine boli aj niektorí členovia českej národnosti ako Vladimír Sedlář s manželkou Ludmilou, Ferdinand Faltis a František Bayerling, ktorí bývali v Trenčianskych Tepliciach a pracovali v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom vo výrobe pre Nemcov.
Gogola Marcel
Rebro Ondrej
Guričan Peter
Hornok František
Modranský Hugo
Fiala Ondrej
Kvasnica Ján
Meravý Rudolf
Trokan Anton
Pittner Otto
Glamoš Pavol
Glamošová Mária
MUDr. Démant Ferdinand
Sedlář Vladimír
Šipoš Alojz
Bayerling František
Organizátori práce skupiny sa tajne schádzali u Františka Hornoka, v predajni Baťa a tiež u mäsiara Štefana Červeného. Ten mal spolu s manželkou Helenou v centre Trenčianskych Teplíc prenajatú predajňu mäsa. Schôdzky sa uskutočňovali v malej nenápadnej izbičke vedľa kuchyne. Dom bol priechodný, a tak, keď hrozilo nebezpečenstvo zo strany gardistov, mohli účastníci schôdzky ujsť zadným východom na Hurbanovu ulicu. Nebezpeční boli najmä horlivý veliteľ gardistov Jozef Komlóš a gardista Pavol Lovás Škerle. Niektorí členovia skupiny boli pod policajným dohľadom ako nespoľahliví a niektorí boli aj väznení. Ferdinanda Faltisa a Františka Bayerlinga zatkli a odvliekli do koncentračného tábora v Mathausene, kde v roku 1945 zahynuli.
Dianie v Trenčianskych Tepliciach počas SNP Na územie tohto mesta bola v dôsledku nebezpečenstva bombardovania Bratislavy evakuovaná Vojenská správa Ministerstva národnej obrany so štábnou rotou, s veľkým množstvom pištolí, pušiek, samopalov, ľahkých guľometov, streliva a ručných granátov. Veliteľstvo Vojenskej správy bolo umiestnené v dolnom vojenskom ústave (dnešný Saratov) a štábna rota s jej veliteľstvom a veliteľom, poručíkom letectva Štefanom Mlynským, ako aj celá výstroj a výzbroj, boli umiestnené v hornom vojenskom ústave (dnešný Partizán). Medzi vojakmi bol aj trenčianskoteplický rodák, desiatnik Erich Strebinger, s ktorým sa skontaktoval Juraj Staňák, aby získal informácie o možnosti zapojenia sa vojakov a dôstojníkov do povstania.
Dolný vojenský ústav – veliteľstvo Vojenskej správy
Horný vojenský ústav – štábna rota
Najdôležitejšími poznatkami boli informácie, že veliteľ štábnej roty, Štefan Mlynský, je u roty obľúbený a je naklonený k zapojeniu sa do povstania. Obsadenie Slovenska nemeckou armádou na žiadosť slovenských orgánov dňa 29. augusta 1944, a tým aj faktická okupácia Slovenska, bolo spúšťacím počinom k iniciácii Slovenského národného povstania, ktoré vyhlásil podplukovník Ján Golián. Po vypuknutí povstania sa podplukovník generálneho štábu armády, Ladislav Šišovský, rozhodol presunúť Vojenskú správu so štábnou rotou aj s výzbrojou a výstrojov do budovy divízneho veliteľstva v Trenčíne. Na tento účel dňa 2. septembra 1944 poslali z Trenčína do Trenčianskych Teplíc desať vojenských nákladných áut. Keďže velenie štábnej roty bolo už dlhší čas v spojení s partizánmi, povstalci využili príležitosť, naložili na autá všetku výzbroj a výstroj. Hlásateľkou obecného rozhlasu bola Anna Reháková, vtedy ešte Veselá. Do miestnosti Obecného úradu vošli piati ozbrojení muži. Boli to Juraj Staňák, Ondrej Rebro, Anton Trokan, Štefan Mlýnský a Július Šulc. Požiadali Annu, aby vyhlásila rozhlasom túto správu: „Žiadame všetkých, starších i mladších obyvateľov mesta, ktorí sa chcú dobrovoľne pripojiť k povstaniu proti Nemcom, aby ihneď nastúpili do pripravených nákladných áut, ktoré stoja pred budovou Obecného úradu“. Anna Reháková-Veselá
Autá potom namiesto do Trenčína odišli do Bánoviec nad Bebravou, kde sa presunulo asi 120 mužov, z toho asi 40 civilných obyvateľov Trenčianskych Teplíc. Nemeckí vojaci, privolaní z Trenčianskeho letiska, obsadili krátko po obede Trenčianske Teplice. Jeden z obyvateľov, pán Sobol, sadol na bicykel a ponáhľal sa do Bánoviec nad Bebravou, aby informoval povstalcov o obsadení kúpeľného mesta. Na to sa povstalci z Bánoviec nad Bebravou vrátili na autách späť a Trenčianske Teplice zažili prvé bojové stretnutie povstalcov s nemeckými okupantmi. Po ťažkom boji, pri ktorom padlo veľa nemeckých vojakov, sa v nočných hodinách dali Nemci na ústup a presunuli sa do Trenčína. 3. septembra však silná nemecká posádka opätovne obsadila Trenčianske Teplice. Vyhnali z domov mužov, postavili ich do radov a boli rozhodnutí zastreliť na výstrahu každého desiateho za pomoc povstalcom. Partizáni sledovali dianie od vodojemu pod Klepáčom a boli pripravení zaútočiť v prípade, ak by sa Nemci chystali svoj zámer uskutočniť. Nakoniec Nemci na základe príhovoru zubára Kostúrika, ktorý ich ubezpečoval, že to neboli partizáni z Trenčianskych Teplíc, zmenili svoje rozhodnutie, vybrali mužov židovského pôvodu a odtransportovali ich do koncentračných táborov. Nemci zabrali všetky liečebné domy a v pivniciach budovy Vlára (vtedy Pannonia) zriadili väznicu. Veliteľstvo a nemecká posádka SS boli v Domove speváckeho zboru slovenských učiteľov (DSZSU).
Vlára (vtedy Pannonia) – tesne nad zemou malé okná pivníc
Domov speváckeho zboru slovenských učiteľov (v pozadí horný vojenský ústav)
Tu bola umiestnená aj špeciálna protipartizánska jednotka SS „Jozef“. Členovia tejto jednotky boli z pohraničia a vedeli hovoriť po slovensky a česky. Pod horou vrchu Klepáč sa prezliekali do ukoristených šiat, s čiapkami s červenou hviezdou a chodili po okolitých obciach vyzývať obyvateľov, aby sa k nim pridali. A ak sa niekto prihlásil... Partizáni denne organizovali útoky na nemeckú posádku, pričom pri prestrelkách využívali výhodu streľby z okolitých kopcov. Vykonávali aj diverzné činnosti. Napríklad medzi Trenčianskymi Teplicami a Trenčianskou Teplou podmínovali trať električky a náložou poškodili časť trate a dva vagóny. Za Machnáčom vyhodili most v mieste prudkej „S“ zákruty. Nemci uskutočnili niekoľko výprav proti partizánom. Pri výprave na vrchu Machnáč padlo asi 60 nemeckých vojakov a na strane partizánov boli štyri obete. Nemci uskutočnili aj prepad partizánov pri Letnom majeri, avšak nepodarilo sa im partizánov poraziť. Naopak, pri tejto akcii mali veľké straty. Padlo tu asi 100 okupantov. Štyria partizáni zahynuli a traja boli ranení. Po každej vydarenej akcii partizánov sa sprísňovali kontroly obyvateľov a vykonávali sa aj domové prehliadky. Za pomoc partizánom hrozilo väzenie, mučenie a v niektorých prípadoch i strata toho najcennejšieho.
OBYVATELIA TRENČIANSKYCH TEPLIC ZAPOJENÍ DO ODBOJOVÝCH ČINNOSTÍ Príslušníci partizánskej brigády Jána Žižku
Ančina Jozef
Bednárik Viliam
Benda Slavomír
Goldman Beňo
Guričan Peter
Híreš Bernard
Meravý Rudolf ml.
Meravý Štefan
Rebro Jozef
Cabala František
Červený Jozef
Dr. Druker-Uj Max
Gogola Marcel
Kolek Jozef
Kolos Vasil
Makiš Rudolf
Meravý Rudolf st.
Sedlářová Ludmila
Skalník Jozef
Rebro Ondrej
Sedlář Vladimír
Stanko Vasil a Stanková Anna
Škubník František
Šulc Július
Bednárik Viliam – preukaz partizána
Šulek Eduard
Staňák Juraj
Trokan Anton
Kvasnica Ján a Šipoš Alojz
Trokan Eduard
Makiš Rudof – preukaz partizána
Trokan Jozef
Dr. Weis Richard
Guričan Peter veliteľ partizánskeho oddielu
Príslušníci rôznych partizánskych zoskupení pôsobiacich v období SNP
Bagar Andrej Povstalecké divadlo
Náther František Skupina Za oslobodenie Slovanov
Šťastný Štefan Brigáda Brumovský
Dostál Adolf Hornonitrianská brigáda kapitána Trojana
Piknová Zuzana Poľná nemocnica, ošetrovateľka
Weiss Vojtech Skupina generála Šukajeva
Ďurec Ján Brigáda M. R. Štefánika
Dr. Papp Juraj Poľná nemocnica, hlavný chirurg
HomolaOndrej Brigáda M. R. Štefánika
Chlumecký Rudolf Skupina Hanácko
Janík Pavel Brigáda Stalin-Jegorov
Schneider Eduard Brigáda M. R. Štefánika
Stebila Michal Čapájevský zväzok
Ing. Strebinger Richard Zliechovská skupina poručíka Slováka
MUDr. Gross Vojtech -Skupina majora Vladimírova – šéflekár poľnej nemocnice
Kozic Ján – Skupina Miloša Uhra a Brigáda Stalin-Jegorov
Vojaci bojujúci v Slovenskej povstaleckej armáde počas SNP
Antoška Peter
Argaláš Anton
Bednárik Filip
Komňaťan Štefan
Kopčan Ján
Malečka Štefan
Pavlovič Pavol
Petričko Ján
Pikna Anton
Beznák Matej
Manák Jarolím
Rybár Július
Bežák Gašpar
Bohu nický Michal
Mazán Ján
Meravý Ján
Strebinger Erich
Svitač František
Jurnečka Otto
Kiac Mikuláš
Mesiar Ján
Miklovič Štefan
Paulišin Teodor
Vakoš Jozef
Václav Michal
Volkner Otmar
Cingel Jozef
Letci v Slovenskej povstaleckej armáde počas SNP Matej Beznák slúžil v čase Slovenského národného povstania na letisku Tri duby (dnešný Sliač). Lietal na dvojmiestnom dvojplošníku Letov Š-328 ako pozorovateľ a obsluha guľometu. Tieto lietadlá, potiahnuté plátnom, boli oproti nemeckým stíhačkám Focke-Wulf a Messerschmit pomalé a používali sa len na pozorovanie nepriateľských vojsk a na bombardovanie. Dňa 7. septembra 1944 na jeho lietadlo, vykonávajúce prieskumný let, zaútočila nemecká stíhačka Focke-Wulf Fw 189. Vynikajúcim manévrovaním pilota sa podarilo vyhnúť nepriateľskej streľbe. Následne Matej Beznák guľometom zasiahol nemecké lietadlo.
Matej Beznák v čase SNP
Vojaci bojujúci proti fašistickému Nemecku v zahraničných armádach
Blaho Miroslav Zahynul pri vyloďovaní amerických vojsk vo Francúzsku
Pšenčík Jozef Letec vo Francúzsku
Blaho Štefan Britské letectvo.
Drapač Silvester 1. čsl. armádny zbor v ZSSR
Seman Vincent Teplan František 101. taliansky pluk 1. čsl. armádny zbor v ZSSR
Katreniak Ján 1 . čsl. divízia v Taliansku
Tichý Alojz 1. pluk légie v Rusku
Markovič Hugo O dbojové hnutie vo Francúzsku
Čáslavková Eliška zahraničný odboj neupresnené
Novans ký Jozef 2. peší pluk vo Francúzsku a britská tanková brigáda
Pavlovič Viliam 1. čsl. armádny zbor v ZSSR
Pšenčík František Preukaz príslušníka britského letectva
Významní obyvatelia Trenčianskych Teplíc zapojení do SNP MUDr. Vavro Šrobár, významný lekár, publicista, spisovateľ a politik, bol v rokoch 1921 až 1922 ministrom školstva a národnej osvety. V rokoch 1935 až 1937 prerušil politickú činnosť a vedecky a pedagogicky pôsobil v Bratislave na Lekárskej fakulte UK. Bol vymenovaný za bezplatného riadneho profesora sociálneho lekárstva a o rok na to za riadneho profesora (1936–1937). V rokoch 1937-1944 býval v kaštieli v Trenčianskych Tepliciach, kde pôsobil vo funkcii vedúceho kúpeľov. Po vzniku vojnového slovenského štátu sa zapojil do riadenia činností odbojových skupín. Stal sa tiež spolupredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady spolu s Karolom Šmidkem, a bol aj členom delegácie Slovenskej národnej rady, ktorá odletela do Moskvy na rokovania o budúcej vláde. Pamätná doska na budove kaštieľa
MUDr. Vavro Šrobár
Andrej Bagar sa narodil 29. októbra 1900 v Trenčianskych Tepliciach. Učil sa vo Viedni za čalúnnika a súčasne študoval dekoratérstvo na umelecko-priemyselnej škole. Divadlo začal hrať s ochotníkmi vo Viedni. Pracoval ako robotník, hotelový sluha, kurič. Od roku 1922 študoval herectvo na dramatickom konzervatóriu v Prahe. Členom činohry SND bol v rokoch 1923 až 1925 a v r. 1939. Medzitým hral v Košiciach a Pardubiciach. V rokoch 1939 - 1940 bol pre svoju protifašistickú činnosť väznený. Po prepustení pôsobil ako režisér bratislavského rozhlasu. V roku 1944 sa stal spoluzakladateľom Slovenského komorného divadla v Martine. Zapojil sa do SNP, kde s divadelným súborom pôsobil medzi partizánmi. Spočiatku ako komisár, neskôr založil a viedol frontové, povstalecké divadlo. Bagarov rodný dom
Andrej Bagar
Prof. Ing. Dr. Techn. Jozef Trokan sa zúčastnil povstania ako partizán spolu so svojim otcom Antonom Trokanom a bratom Eduardom Trokanom. Jeho matka, Anna Trokanová, bola pomocníčkou partizánov. Žiaľ, jeho otec Anton, aj brat Eduard boli zajatí a odvlečení do koncentračného tábora v v Mauthausene, kde obaja zahynuli. Na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave pôsobil ako pedagóg. Spočiatku ako asistent, potom docent a nakoniec ako profesor. Na škole bol prodekanom, potom dekanom stavebnej fakulty, neskôr prorektorom i rektorom. Špecializoval sa na betónové konštrukcie a mostné konštrukcie z betónu. V apríli 1968 získal vládny post ministra stavebníctva. Jozef Trokan v r.1944
Rektor SVŠT Bratislava
Väznení vo väzniciach a v koncentračných táboroch za protifašistickú činnosť
Blahovec Ján
Bagar Andrej
Lokaj Adam
Makiš Rudolf
Singerová Hilda
Tomeček Ján
Fiala Ondrej
Greguš Vendelín
Margečiak Štefan
Trokanová Anna
Gregušová Alojzia
Prisender Sidor
Ujházyová Ružena
Hečko Fedor
Hlocká Božena
Kotouč Antonín
Prajzner Ferdinand
Rebrová Mária
Singer Ľudevít
Weiszner Samuel
Weissová Božena
Zelienková Leopoldína
Poskytovatelia pomoci a podpory pre partizánov a ich rodiny Činnosť partizánov by nebola možná bez významnej podpory obyvateľov Trenčianskych Teplíc a okolitých obcí, ktorí poskytovali partizánom materiálnu aj morálnu pomoc a tiež informácie o pohybe a chystaných akciách Nemcov a gardistov. Medzi najvýznamnejších pomocníkov teplických partizánov patrili manželia Helena Červená a Štefan Červený, lesník Ján Krepšo, ktorý mal možnosť chodiť do lesa a pritom sa kontaktovať s partizánmi, Rudolf Klobučník, manželia Mária Glamošová a Pavol Glamoš, Božena Kolosová, Ludmila Kolesářová, Otto Pittner, Oľga Pavezová a Anežka Gogolová. Ošetrovateľkami ranených a chorých partizánov boli Anna Betáková a Božena Hlocká. Pomocníkov však bolo oveľa viac. Pomoc spočívala vo finančných zbierkach, neskôr sa rozšírila na potravinové balíky pre rodiny partizánov a na zásobovanie ošatením, obuvou, potravinami, liekmi, ale i zbraňami a strelivom pre samotných partizánov. Keď bolo treba, tak pani Červená s manželom privážali partizánom malým nákladným autom najmä mäsiarske výrobky. Prevážané veci mala uložené pod doskou, ktorá bola namiesto sedačky vedľa manžela Štefana. Manžel mal priepustku, aby mohol zabezpečiť zásobovanie predajne. V pamäti jej zostala spomienka na pani Trokanovú, ktorá ju prišla poprosiť, aby jej manželovi, ktorý odišiel do hôr, odviezli potrebné veci. Keď tieto veci odvážali, zastavila ich nemecká hliadka. Auto poprezerali, ale na úkryt uložených vecí neprišli. Manželia toho poskytli partizánom veľa. Raz to bola celá ošípaná, inokedy teľa, a keď bolo treba, dali aj peniaze. Pani Červená sa nebála vystrojiť so zásobami k partizánom do hôr tovarišov ako aj učňov, ktorí sa u nich učili za mäsiarov.
Bendová Júlia
Glamošová Mária
Beták Pavel
Glamoš Pavol
Betáková Anna
Gogolová Anežka
Blaho Štefan
Červená Helena
Ďurecová Mária
Hlocká Božena
Hulín Anton
Kališ Štefan
Mária Glamošová mala spojenie s partizánmi prostredníctvom Júlie a Vincenty Ševčíkových z Petrovej Lehoty. Tieto ženičky prenášali cez Machnáč v batohoch materiálnu pomoc z rodinného domu Glamošových na Petrovu Lehotu, kde si veci prevzali partizáni. Pavol Glamoš ako obuvník opravoval partizánom obuv. Na povale schovávali zbrane, ktoré dodával Peter Guričan. Často ich bolo potrebné ukryť na židovskom cintoríne pri ohlásených domových prehliadkach, vykonávaných gardistami. Nakoniec sa ich podarilo úspešne previesť na voze pána Lukschnejdera naloženom senom až do Petrovej Lehoty.
Kolosová Božena
Kozicová Alžbeta
Miklánková Anna
Modranská Anna
Pavezová 0ľga
Pavlacká Želmíra
Pavlacký Jozef
Petričková Anna
Pšenčík Rudolf
Smatanová Mária
Šipošová Štefánia
Špaček Ján
Modranský Hugo
Obrcian Želislav
Pittner Otto
Pšenčík Jaroslav
Špačková Emília
Zemániová Zoe
Partizáni a vojaci a pomocníci, ktorí zahynuli a sú uvedení na pamätnej tabuli Pamätníka padlých v SNP
Ančina Jozef
Rebro Ondrej
Blaho Miroslav
Ing. Strebinger Richard
Červený Jozef
Dr. Druke- Uj Max
Gogola Marcel
Meravý Rudolf ml.
Škubník František
Šulek Eduard
Trokan Anton
Trokan Eduard
Ďalší, ktorí zahynuli v súvislosti s odbojovou činnosťou
Bayerling František
Goldman Beňo
Pavlacký Eduard
Skalník Jozef
Stalmach František
Faltis Ferdinand
Weiss Vojtech
Útrapy židovských občanov v Trenčianskych Tepliciach počas vojny V Trenčianskych Tepliciach žilo pred 2. svetovou vojnou asi 1 500 obyvateľov, z toho 260 občanov židovského vyznania. Nerobili sa rozdiely medzi občanmi židovského, či iného vyznania. Židovskí občania boli súčasťou Trenčianskych Teplíc. Boli bohatí aj chudobní, niektorí vlastnili reštaurácie, hotely, iní boli lekármi. V Trenčianskych Tepliciach sa nachádzala aj židovská synagóga. V priebehu krátkeho obdobia sa všetkým zmenili životy.
Židovská synagóga, ktorá stála za potokom Teplička
Interiér synagógy
Aj pani Anna Reháková mala židovské spolužiačky. Okrem hlásenia oznamov miestnym rozhlasom mala na starosti vydávanie povolenia na vycestovanie z mesta a tiež vydávanie občianskych preukazov. Keď došlo k príprave transportu židovských občanov do koncentračných táborov, pani Rehákovú neraz zobudili skoro ráno. Niekoľko hodín pred svitaním jej silno zabúchali na dvere pracovníci z nemeckého vojenského veliteľstva. Rozospatá s nimi musela okamžite odísť na Obecný úrad. Tam jej nadiktovali nemecký text, ktorý na príkaz preložila do slovenčiny a ráno ho odvysielala v mestskom rozhlase. Keď sa začal transport, gestapáci dovolili Židom vziať so sebou len malý batôžtek osobných vecí. Počas práce na Obecnom úrade sa pani Reháková snažila pomôcť svojim židovským spoluobčanom. Občas sa jej podarilo nenápadne poslať nejakú správu manželom Diamantovým, ktorí vlastnili v Trenčianskych Tepliciach obchod s delikatesami. Pani Reháková pomohla mnohých ľuďom, okrem iných aj známemu spisovateľovi Vojtechovi Zamarovskému. Raz ju Dr. Ján Ondreička požiadal, či by nemohla zaobstarať dva občianske preukazy. Mali byť pre manželku spisovateľa Vojtecha Zamarovského a jej otca. Vydala ich ako „bianco“, aby si do nich doplnili mená. Pani Reháková poznala aj Karola Piknu, ktorý tiež pracoval ako úradník na Obecnom úrade v Trenčianskych Tepliciach a ktorý napriek nebezpečenstvu zachránil troch členov židovskej rodiny Pappových. Zuzka Pappová bola Rehákovej spolužiačka a jej otec, Dr. Vojtech Papp, bol váženým občanom mesta, zubným lekárom. Jej brat Juraj Papp študoval medicínu v Prahe. Chýbal mu už len posledný semester do promócií, no po vydaní protižidovského kódexu musel štúdium prerušiť a vrátiť sa domov. Pánovi Karolovi Piknovi sa podarilo zaradiť Juraja do pracovnej skupiny, ktorá vykonávala melioračné výkopy v okolí Nitry. Takto ho zachránil pred transportom do koncentračného tábora. Zachránil aj Zuzku Pappovú tým, že sa s ňou tajne zosobášil v Trenčianskej Teplej.
Zabezpečil jej falošné doklady na meno svojej mladšej sestry Margity. Pomohol aj Zuzkinej mame, ktorú stihla skryť rodina Piknových. Žiaľ, k otcovi vtrhli gestapáci v septembri 1944 do zubnej ambulancie a odtiaľ ho odvliekli spolu s ďalšou skupinou Židov do vojenských kasární v Trenčíne. Tam ich istú dobu držali, no potom ich odtransportovali do Svatoňovíc na Morave a odtiaľ do Osvienčimu. Neskôr sa Dr. Pappovi podarilo dostať do skupiny väzňov vybraných na prácu do koncentračného tábora v Buchenwalde. V apríli 1945 ich oslobodili Američania. Pani Pappová sa prihlásila do povstania a ako zdravotnú sestru ju poslali do poľnej nemocnice v Hronci. Tu sa stretla s bratom Jurajom, ktorý bol zaradený v poľnej nemocnici ako hlavný chirurg.
Služobný list, ktorým diplomovanú ošetrovateľku Elenu (Zuzku) Piknovú (Pappovú) pridelili do poľnej nemocnice
Pappová Zuzka
MUDr. Papp Juraj
Anna Reháková – Veselá
Karol Pikna dostal diplom a medailu „in memoriam“ za to, že počas holokaustu v Európe riskoval svoj život za záchranu Židov. Na diplome je dátum 3. 7. 1996, Jeruzalem, Izrael. Medzinárodná komisia sa rozhodla vyznamenať Karola Piknu medailou pre RIGHTEOUS. Jeho meno je vyryté na pamätnej tabuli v záhrade pre RIGHTEOUS, v Yad Vashem, v Jeruzaleme. Yad Vashem je plný pamätníkov venovaných ľuďom, ktorí z dobročinných úmyslov riskovali svoje životy v snahe zachrániť Židov. Medaily a certifikáty za svoju odvahu a obetavosť, preukázanú počas 2. svetovej vojny, dostalo viac než 4 500 mužov a žien z celej Európy.
Zoznam židovských rodín žijúcich v Trenčianskych Tepliciach krátko pred 2. svetovou vojnou Beckova Biermannova Buchlerova Diamantova Druckerova Durbinova Ehrenfeldova Erdélyiova Feldmannova
Fischerova Friedova Frommerova Frýdecka Galiova Gyémantova Hellerova Hermannova Herzova
Kirschenbaumova Lowyova Pappova Poláčekova Reissova Rosenfeldova Schlesingerova Singerova Stiglitzova
Strebingerova Streicherova Szépházyova Weilova Weisova Weissova Weiszova Wertheimova
Pamätná doska na Starom židovskom cintoríne s nápisom: „Na večnú pamiatku našim židovským spoluobčanom, obetiam rasovej a náboženskej nenávisti, vyvraždených v rokoch 1942-1945“
Mnoho ľudí z uvedených rodín bolo odvlečených do koncentračných táborov a väčšina z nich sa už nevrátila.
Oslobodenie Trenčianskych Teplíc červenou a rumunskou armádou Každoročne si dňa 10. apríla obyvatelia Trenčianskych Teplíc pripomínajú významnú udalosť z roku 1945, kedy vojaci 40. sovietskej armády spolu s vojakmi 4. rumunskej armády oslobodili mesto Trenčianske Teplice. Nemci ešte boli v Trenčianskych Tepliciach, keď 6. apríla prišiel sovietsky rozviedčík k pekárovi Zuštinovi, ktorý býval na Machnáčskej ulici a informoval sa o situácii v meste. Potom sa naše mesto ocitlo priamo v ohnisku bojov. Pri prechode frontu sa obyvatelia Trenčianskych Teplíc skrývali v rôznych úkrytoch, pivniciach, kde boli chránení pred účinkami ťažkých bojov s použitím kanónov, raketometov a mínometov. Mnohé budovy a mosty boli v Trenčianskych Tepliciach zničené alebo poškodené. Celkove bolo v meste poškodených 73 budov.
Nemcami zničený most cez Tepličku
Zničený most pri vile Dea
Súčasnosť
Súčasnosť
Nádražná ulica
Zdemolovaná vila Štefánia (na mieste dnešnej Flóry)
Dom Glamošových stál osamotene při židovskom cintoríne na svahu oproti DSZSU. Keď sa blížil front, 7. apríla nemeckí vojaci opustili DSZSU a štyria vojaci obsadili dom Glamošových s tým, že si tam umiestnia telefón a vedľa domu postavili guľomety. Na druhý deň ráno Nemci odišli. Pavol Glamoš s manželkou a s dvomi deťmi a s ďalšími susedmi sa schovali do malej pivnice rodinného domu Glamošových, kde zotrvali počas výbuchov delostreleckých a mínometných striel. Spolu tam bolo ukrytých 19 ľudí. Keď ostalo dlhší čas ticho, ráno 9. apríla, vyšiel Pavol Glamoš z pivnice a počul cudziu reč, ale už to nebola nemčina. Na židovskom cintoríne sa rozložili rumunskí vojaci a pri dome mali kanóny a mínomety. S neopísateľnou radosťou, že už je koniec útrapám, ľudia pomáhali raneným vojakom, obväzovali im odreté nohy a poskytovali im lieky proti horúčkam. Zháňali suroviny a pripravovali pre vojakov jedlo, aj keď sami ho nemali dostatok. V Domove speváckeho zboru slovenských učiteľov bola vytvorená pohotovostná nemocnica, kde vozili ranených, aj keď bola budova čiastočne poškodená zásahmi delostreleckých zbraní a následným požiarom.
Rumunskí delostrelci v palebnom postavení na dnešných Červených kopaniciach.
Víťazný pochod vojakov oslobodzovacích armád kúpeľným parkom
Zvlášť dojímavý je osud mladej ošetrovateľky sovietskej armády Rukie Saljachovej z Kazane. Front sa tu na niekoľko dní zastavil, pretože mosty cez Váh boli Nemcami zničené a na pravom brehu Váhu vybudovali fašisti silné opevnenia, ktoré im umožnili zadržať front na pomerne dlhý čas. Vtedy, už na oslobodenom území nášho mesta, ju pred Grandhotelom postrelil jeden z Nemcov, ktorí sa skrývali v okolitých horách. Zraneniu podľahla. Pochovali ju pri kostole. Neskôr jej pozostatky previezli do Bratislavy na Slavín. Po mnohých rokoch, v roku 1972, navštívila hrob jej staručká matka a sestra.
Rukia Saljachovna Saljachova
Pohreb Rukie Saljachovej pri kostole
Spolubojovníci nad hrobom Rukie – pohľad od kostola
Hrob pri kostole
Matka a sestra Rukie v Tepliciach s učiteľom ruštiny Pavlom Janíkom
Terajší hrob Rukie na bratislavskom cintoríne Slavin
Pri oslobodzovaní Trenčianskych Teplíc zahynulo 111 vojakov 4. rumunskej armády a 5 vojakov 40. sovietskej armády. Na Slovensku, ďaleko od svojho bydliska, položili svoje životy za našu slobodu a za porážku fašistického Nemecka. Mnohí občania Trenčianskych Teplíc boli za svoju protifašistickú činnosť väznení a týraní a viacerí v týchto časoch zahynuli, či už na bojiskách, popraviskách alebo vo väzniciach a v koncentračných táboroch. Ich obete však neboli márne. Mali významný podiel na urýchlení konca najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva, ako aj zásluhu na terajšom slobodnom živote v našej vlasti. Dnešní mladí ľudia by si mali uvedomiť, že podstatnú časť tých, ktorí sa dobrovoľne postavili proti fašistickému Nemecku a bojovali proti dobre vycvičenej a vyzbrojenej i početne niekoľkonásobne silnejšej nemeckej armáde, tvorili vtedy mladí ľudia. K tomu bola potrebná odvaha, pretože skutočne išlo o život, ale aj túžba po slobodnom živote v slobodnej krajine. Uvedené skutočnosti sú získané z rôznych písomných a fotografických materiálov, uložených v Základnej organizácii Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Trenčianskych Tepliciach, ako aj od žijúcich pamätníkov tohto obdobia. Nie sú to zďaleka úplné informácie, ale snahou autora bolo poskytnúť súhrnný obraz o vojnových udalostiach v Trenčianskych Tepliciach od začiatku príprav SNP až po oslobodenie mesta. Autor: Ing. Karol Glamoš
