SEKCIA HISTÓRIE
103
MARTIN HOĽKO ŠTÁTNA MOC V ČESKOSLOVENSKU VERZUS VÄZNENÍ KŇAZI KOŠICKEJ ARCIDIECÉZY PO ROKU 1948
Po februári 1948 dochádza v Československu k oficiálnej zmene vládneho režimu, k výrazným a ráznym zmenám v živote celej spoločnosti. Tieto zmeny výrazne postihli i katolícku cirkev, ktorá hneď po zmene musela odolávať frontálnym útokom štátnej moci. Vzťah cirkev verzus štát sa dostal do úplne inej polohy. Keďže katolícka cirkev mala na Slovensku najsilnejší vplyv a najväčší počet veriacich, ale jej najvyšší predstaviteľ – pápež sídlil mimo mocenského dosahu štátnej moci, venovali komunisti najväčšiu pozornosť práve jej (Fiamová – Speváková, 2012, s. 121). Nový politický režim žiadal od začiatku predstaviteľov cirkvi vyjadrenie úplnej lojality voči štátu. Pri Ústrednom akčnom výbore Národného frontu začala 18. marca 1948 pôsobiť komisia pre náboženské a cirkevné otázky1, v ktorej sa rozhodovalo o postupoch štátnej moci voči cirkvám. Onedlho po jej zriadení 10. mája dochádza k začatiu rokovaní medzi komunistami a cirkvou. Cirkev mala sprvoti o rokovania vážny záujem, keďže jej primárnou snahou bolo slobodne pôsobiť na území štátu. Tieto rokovania trvali rok. Ukončili sa počas konferencie biskupov v Dolnom Smokovci 22. a 23. marca 1949, kde boli nájdené odpočúvacie zariadenia. Podľa štátnych predstaviteľov republika ponúkla cirkvi na týchto rokovaniach „veľkorysú dohodu. Žiadala len to, čo je samozrejmou povinnosťou všetkých občanov tohto štátu: kladný postoj k práci nás všetkých a odmietnutie rozvratníkov platených zahraničím. Vysokí cirkevní hodnostári odmietli, hoci veriaci a duchovenstvo vo svojej väčšine vyjadrili úprimnú túžbu po dohode.“2 Nastáva otvorený boj štátu proti cirkvi, reprezentovaný viacerými veľkými akciami. Vznikla nová komisia pre cirkevné veci, takzvaná „Cirkevná šestka.“3 Prvou z väčších akcií bola Katolícka akcia4. Jej cieľom bolo vytvoriť akúsi národnú cirkev zloženú z kňazov podriadených štátu. Malo ísť o rozloženie cirkvi zvnútra. Prvé zasadnutie sa uskutočnilo 10. júna 1949 v Prahe. Reakcia cirkvi prišla okamžite. Už 15. júna vydali biskupi pastiersky list odsudzujúci túto akciu.5 Hneď na to Vatikán 20. júna vydal vyhlásenie, ktorým exkomunikoval všetkých – laikov i kňazov, ktorí podpísali Ohlas Katolíckej akcie. Kňazi, ktorí sa pridali k akcii mali materiálne, a iné svetské výhody6. Medzi kňazov, ktorí presviedčali veriacich, že vláda nie je proti nim patrili v Košickej diecéze i Vojtech Borbély a Ján Krémer7. O úspešnosti respektíve neúspešnosti akcie boli podávané z okresov pravidelné správy. Obyčajní ľudia reagovali na túto akciu viacerými vzburami, ktorými si bránili svojich kňazov. Na území Košickej diecézy bola najväčšia v Dlhom nad Cirochou8. Výrazným posunom v boji proti cirkvi bolo schválenie takzvaných cirkevných zákonov 14. októbra 1949. Išlo o zákon č. 217/1949Zb., ktorým sa zriadil Štátny úrad pre veci cirkevné a zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností. Pre pôsobnosť na Slovensku bol vytvorený Slovenský úrad pre veci cirkevné9. Do činnosti týchto úradov cirkev zasahovať 1
Jej členmi popri predstaviteľoch cirkví boli Alexej Čepička, Jan Felcman a František Hub. Archív UPN f. KS MV PO, B 10 – 7, arch. č. 32, šk. 2, str. 15. 3 Názov získala podľa pôvodných šiestich členov ktorými boli Alexej Čepička , Vladimír Clementis, Zdeněk Fierlinger, Jiří Hendrych, Václav Kopecký a Viliam Široký. 4 Rovnaký názov ako malo katolícke hnutie laikov pôsobiace v Cirkvi od konca roka 1922 5 Hlas biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúške. List sa mal čítať v nedeľu 19. Júna 1949 na sviatok Božieho tela. 6 K tomuto sa štát zaviazal zákonom č. 218/1949 Zb., platným od 1. novembra 1949. 7 Archív UPN f. KS MV PO, B 10 – 7, arch. č. 32, šk. 2. 8 Veriaci bránili svojho kňaza Jána Tomka. Výsledkom bolo 38 obvinených na podmienečne respektíve nepodmienečné tresty odňatia slobody, z čoho 8 bolo neplnoletých. 9 Kompetencie oboch úradov určovalo nariadenie vlády z 25 októbra 1949 č. 228/1949. 2
9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA
104
nemohla. Ich zriadením sa stala cirkev výrazne závislá od štátu. Bola už aj oficiálne podrobená intenzívnej kontrole. Najväčšou ťarchou bolo vymenovávanie kňazov do pastorácie, ktoré bolo možné len zo súhlasom okresných respektíve krajských cirkevných tajomníkov. A tak mnohí z kňazov, ktorí boli vo väzení či v pomocných technických práporoch museli pracovať vo výrobe, kým dostali povolenie na pastoračnú činnosť. Rok 1950 bol rokom sústredenia sa štátnej moci na kláštory a rehoľníkov v nich, keďže podľa správy štátnych orgánov: „Kláštory uzavreté pred vonkajším svetom boli priamo hniezdom podvratnej činnosti, špionáže, plánovania protištátnych akcií a prechovávania podvratných elementov. Ich hlavnou úlohou bolo vo všetkých kútoch Slovenska budovať spravodajskú sieť, zbierať poznatky, tie posielať ďalej nepriateľskej mocnosti Vatikánu, prenášať príkazy Vatikánu a reakčného vysokého duchovenstva medzi masy veriacich, budovať spojenie a udržiavať stále napätie v masách veriaceho ľudu“10. Prológom k protirehoľným akciám bol vykonštruovaný proces s predstaviteľmi cirkevných rádov, odohrávajúci sa v dňoch 31. marca až 4. apríla 1950 v Prahe. Obvinených bolo deväť českých a jeden slovenský rehoľník – redemptorista otec Mastiliak. Tento proces bol prvým politickým procesom vedeným „vo veľkom štýle“. Bol zdrojom skúseností ako postupovať pri podobných procesoch s cirkevnými hodnostármi v budúcnosti (Letz). Ešte predtým 20. marca opustil na žiadosť vlády apoštolský nuncius Msgr. Ottavio de Livio územie nášho štátu. Prvou mohutnou akciou bola akcia „K“. O polnoci z 13. na 14. apríla 1950 sa začalo obsadzovanie kláštorov po celom Slovensku a následná internácia rehoľníkov. Sústredení boli v Šaštíne, Jasove, Podolínci, Hronskom Beňadiku, najakčnejší bol v Pezinku. Akcie sa zúčastnili príslušníci Štátnej bezpečnosti, Ľudových milícií i Verejnej bezpečnosti. V osudnú noc bolo do záchytných táborov odvezených 728 rehoľníkov. Za najväčšie nebezpečenstvo považovala štátna moc Jezuitov, keďže tí mali podľa komunistov hlavnú úlohu v špionáži. Aktéri akcie počítali s nepokojmi zo strany obyvateľov, a tak vytvorili pri sťahovaní kláštorov dva kruhy, ktoré by zabránili pred útekmi ľuďom z inej obce dostať sa ku kláštorom. Účelom tejto akcie nebolo zničiť rehole, ale preukázať ďalšiu protištátnu činnosť rehoľníkov a vplyvom ústavnej výchovy ich získať pre režim, pre prácu v prospech pracujúceho ľudu. 11 Túto akciu sprevádzala konfiškácia majetku nájdeného u rehoľníkov. Dokončením intervencie proti reholiam bola akcia „R“. Táto akcia trvala od 29. do 31 augusta 1950. Sférou záujmu boli tentokrát rehoľné sestry. Tie boli podobne ako rehoľníci deportované do záchytných a pracovných táborov. Keďže kňazi a rehoľníci boli označovaní ako politicky nespoľahlivé osoby, mnohí sa nevyhli „službe“ v pomocných technických práporoch. Vyvinuli sa z útvarov Československej armády. Boli do nich umiestňované osoby označené vo vojenskej klasifikácii písmenom „E“ . V podstate šlo o lacnú pracovnú silu. PTP-áci nazývaní podľa čiernych výšiviek aj ako čierny baróni vykonávali rôzne druhy prác. Od tých najťažších v baniach až po tie relatívne ľahšie na stavbách. Ako politické a kárne jednotky boli zrušené k 1. máju 1954 (Juza, 1996, s. 45). Na prelome rokov 1950 a 1951 boli vedené dva monster procesy proti vrcholným predstaviteľom cirkvi. V Čechách to bol proces s kňazmi okolo olomouckého biskupa Stanislava Zelu, konaný v dňoch 27. novembra – 2. decembra 1950 v Prahe12 a na Slovensku proces konaný v dňoch 10. – 15. januára 1951 s tromi biskupmi – rímskokatolíckymi Jánom Vojtašákom a Michalom Buzalkom a gréckokatolíckym Petrom Gojdičom.13 Cirkevní predstavitelia si uvedomovali, že ak chcú, aby cirkev plnila svoju funkciu musia vytvoriť aparát, na ktorý nebude mať vládna moc svoj dosah. Výsledkom bol vznik tajnej cirkvi. Keď sa povie tajná cirkev, mohlo by sa zdať, že sa tým myslí niečo tajuplné. Treba ale zdôrazniť, že tento pojem sa používa na pomenovanie aktivít cirkvi, ktoré museli byť počas socializmu neverejné. Tajná cirkev to neboli iba tajní biskupi či kňazi, ale aj laici. Cieľom tajnej cirkvi bolo dopĺňať službu verejnej cirkvi (Šimulčík, 2000, s 54). Po tom čo bolo 14. júla 1950 prijaté vládne nariadenie č. 112/1950, ktorým 10
Archív UPN f. MV SR, B 9 III., arch. č. 333, šk. 33 s. 3. Archív UPN f. MV SR, B 9 III., arch. č. 333, šk. 33. 12 Výsledkom procesu bolo doživotie opáta Břevnovského kláštora a ďalších 8 trestov odňatia slobody v celkovej výške 150 rokov. 13 Vojtašák dostal trest odňatia slobody na 24 rokov. Gojdič s Buzalkom dostali doživotie. 11
SEKCIA HISTÓRIE
105
boli zrušené takmer všetky semináre14 bola jednou z dôležitých činností tajnej cirkvi tajná vysviacka kňazov, či biskupov. Každý nepokrokoví kňaz bol sledovaní tajnou službou. Príslušníci ŠtB robili nátlak na všetkých kňazov. Tí, ktorí podľahli boli združení v Mierovom hnutí katolíckeho duchovenstva a neskôr v hnutí Pacem in terris15. Tí, ktorí nepodľahli, neminuli pravidelné výsluchy či dokonca väzba. V Košickej arcidiecéze16 bolo spolu 8717 kňazov, ktorí strávili čas v PTP, vo väzení, či boli postavení na čas mimo pastorácie. Nasledujúce riadky prinesú pohľad na ich boj s vládnou mocou. Jozef Štofej18 Jozef Štofej sa narodil 13. marca 1923 v Brekove, okres Humenné. Po stredoškolskom štúdiu na gymnáziu v Michalovciach odišiel študovať teológiu do Košického seminára. Za kňaza bol vysvätený 19. júna 1949. Krátko po preložení na kaplánsku misiu do Humenného, bol 1. decembra 1951 povolaný do Pomocného technického práporu v obci Mimoň. Už na štedrý deň boli členovia tohto práporu presídlení do Karlových Varov. Tu mali ruskí vojaci 21. decembra oslavu, pri príležitosti Stalinových narodenín, ktorá skončila požiarom hotela a pri jeho rekonštrukcii pomáhal aj Jozef Štofej spolu s ostatnými. Sám si na to spomína takto: „Ešte sa dymilo. Prvý deň, na Vianoce nám vraveli, aby sme išli pracovať. Tam sme pracovali na 3 zmeny po 8 hodín. Takže aj v noci. To bolo v decembri a 15. mája už bol v poriadku ten hotel. Robili sme všelijaké roboty: elektrifikácie, tesárčina, murárčina i iné.“ Členovia Pomocného technického práporu odišli pracovať po dokončení rekonštrukčných prác hotela na pristávacie dráhy letiska Kbely pri Prahe, neskôr do Milovíc. Kým sa Jozef Štofej v roku 1954 konečne dostal na slobodu, prešiel postupne Košicami, Ružomberkom, Banskou Bystricou a Komárnom. Po prepustení z PTP odišiel opäť do Humenného na kaplánsku misiu. Tu nerušene vykonával svoju prácu až do roku 1948, kedy začali jeho ďalšie problémy zo štátnymi orgánmi. „V piatok 13. novembra 1958 na moje dvere kaplánky zaklopal pán, vstúpil, predstavil sa ako príslušník bezpečnosti a poslal ma na okresnú žandársku stanicu bezpečnosti19. Povedal, že ide o moju motorku. Bolo také trošku daždivé počasie. Bol som v reverende a zobral som na seba plášť. Po príchode mi povedali o čo ide. V Humennom jestvovala mariánska kongregácia – spolok. Ja som túto kongregáciu viedol a udržiaval v činnosti, tak ako i môj predchodca. V kostole sme sa stretávali každú prvú nedeľu v mesiaci. Mohol tam prísť každý, nielen členovia mariánskej kongregácie. Vyšetrovanie začalo okolo pol dvanástej. Avšak držali ma tam asi tak do deviatej hodiny večer. Chceli odo mňa mená ľudí i všeličo iné, keďže zo mňa nič nedostali, premiestnili ma do väzenia v Prešove. Zobrali mi kľúče od kaplánky. Tú prehľadali a rozhádzali všetky knihy. Hľadali u mňa protištátny materiál. Nenašli nič, len knihy o komunizme. Toto všetko zhabali. V Prešove ma dali na samotku, iba v nasledujúcu sobotu 14
Činnosť mal na Slovensku povolenú len seminár a Cyrilometodská bohoslovecká fakulta v Bratislave Názov podľa encykliky Jána XXIII. 16 Košická diecézy bol zriadená na podnet cisára Františka I. pápežom Piom VII. 9. augusta 1804. Apoštolskou konštitúciou „Pastorali Quidem“ zo dňa 31 marca 1995 bola povýšená na Arcidiecézu 17 Ide o týchto kňazov: Július Bednár, Roman Blačšík, Ján Bolda, Matej Borovský, Ján Buban, František Cicholes, Stanislav Danišovič, Ján František Demeter, Štefan Dolobáč, František Dospiva, Štefan Dráb, Andrej Dranga, Andrej Galdun, Alojz Gavlák, Jozef Gič, Štefan Grich, Andrej Grivalský, Rudolf Halmay, Anton Harčar, Ján Harčár ml., Štefan Hlaváč, Emil Hoczman, Jozef Hreško, Ján Hudák, Jozef Ilavský, Juraj Inozinger, Ján Jacko, Michal Jacko, Ján Janok, Vojtech Jenčík, Juraj Jendželovský, Jozef Juhás, Vincent Kačmár, Juraj Kapec, Ján Kertész ml., Kišiday Juraj, Klasovský Štefan, Peter Konkoľ, Florián Kofrit, Andrej Kováč, Zoltán Kravjanský, Ján Krémer, Karol Kuchár, Andrej Labanc, Juraj Macák, Ján Macko-Družbacký, František Majancsík, Anton Majcher, Anton Manczos, Ladislav Mécs, Jozef Mikloš, Jozef Mríz, Michal Novický, Ján Onderúv, Martin Ondriáš, Andrej Oros, František Paňák, Jozef Pastír, Ladislav Pásztor, Jozef Pavlík, Ján Petruš, Andrej Piškanín, Michal Rovňák, Michal Rozum, Ľudovít Rydarowsky, Dezider Schmidt, Andrej Sijarto, Andrej Slaninka, Juraj Soľar, Michal Szilvasi, Juraj Szittya, Juraj Šafčák, František Šarocky, Jakub Šefčík, Jozef Šesták, Štefan Šišler, Jozef Štofej, Ján Tarasovič, Juraj Tkáč, Jozef Tokár, František Tuleja, Tibor Umstädter, Ernest Vanyo, Štefan Varga, Ladislav Vrábeľ, Ján Rozár Záles, Anton Žarnay. 18 Rozhovor s Jozefom Štofejom uskutočnený dňa 9.novembra 2012. 19 Žandárska stanica sa nachádzala v budove vtedajšieho okresného úradu, cez cestu, oproti kostolu. 15
9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA
106
a nedeľu ma dali na izbu k inému kňazovi zo Spišskej diecézy. Takmer každý deň ma vyšetrovali: dopoludnia zhruba od deviatej do jedenástej, často prichádzali poobede i večer. Chceli zo mňa vytiahnuť, že som špión Vatikánu, pýtali sa na Svätého Otca. Mnoho veci som nemohol povedať, lebo komunisti by z toho mohli urobiť nejakú aféru“ „Cela bola veľmi jednoducho zariadená. Bol tam malý stolík, stroflak zo slamy a na ňom dve staré ľahké deky bez podhlavníka či prestieradla. Svetlo bolo zažaté aj v noci a zamrežované okno bolo otvorené. Bola mi zima, a tak som deky zložil napoly.“ Z vyšetrovacej väzby bol Jozef Štofej prepustený presne na Štedrý deň. Až do marca čakal vo svojom rodisku na predvolanie na súd. Nakoniec bol podľa § 123 za zneužitie duchovnej funkcie odsúdený na 10 mesiacov. Do väzenia nastúpil 1. augusta ako väzeň číslo 4242 do Mírova. Mírov bol povestný ako väznica pre politických väzňov. V čase nástupu Štofeja tam bolo zhruba 2000 väzňov, z čoho asi 200 kňazov. Cely boli vybavené veľmi skromne. Bolo tam 15 postelí, po tri postele nad sebou, stôl a pri ňom jedna lavica. V kúte bol splachovací záchod pripomínajúci drevenú skrinku a vedľa neho umývadlo“. Spoluväzni vedeli, že bol kňaz a tak sa k nemu správali úctivo. Čas vo väzení venovali práci. Najprv pracovali v blízkych Mohelniciach, kde „pod dozorom so samopalom vykonávali pozemné práce“. Po úteku dvoch väzňov boli preložení do vápencového kameňolomu Vitošov. Hrozil mu aj pobyt v korekcii20, kvôli odmietnutiu pracovať v nedeľu. Za prácu dostávali väzni peniaze, ktoré dávali do jednej kasy a za ne si potom spríjemnili Vianoce kúpou cukru, cigariet, masti či iných vecí. Jozef Štofej bol na Veľkú noc prepustený z väzenia, avšak biskup Čársky nemal štátne povolenie na jeho zaradenie do pastorácie, a tak pracoval v kameňolome pre Chemko Strážske na hati Laborca. Časom mu ponúkli prácu vedúceho skladu, s prijatím ktorej dlho otáľal: „Som sa bál, že dačo zložia na mňa“. Šlo o účtovnícku prácu. Do pastorácie nastúpil 1. júna1962 v Michalovciach, kde sa zdržal rok. Celú zvyšnú kňazskú činnosť vykonával v Úbreži21. Počas pastorácie už nemal priame spory so štátnymi orgánmi, i keď „mali ľudí, ktorí nás sledovali, aj či nehovoríme niečo protištátne.“ Jozef Ilavský22 Jozef Ilavský sa narodil 18. decembra 1922 v Kendiciach. Za kňaza bol vysvätený 19. júna 1949. Problémy so štátnou mocou začali 19. marca 1950 počas pôsobenia v Snine, kedy bol prvýkrát zavolaný na okresnú stanicu. Príslušníci ŠtB mu vyčítali jeho kázne, v ktorých využíval vo väčšej miere citáty zo Svätého písma, a ktoré boli podľa štátnych orgánov protištátne. Na základe nich bol označený ako „vatikánsky špión“. V jeden deň odišli z fary ďalší dvaja kňazi, ktorí s ním pôsobili. Starý farár odišiel pozrieť svojho otca do Skrabského a kaplán odišiel domov do Hrehova. V noci prišlo do Sniny asi 50 príslušníkov Verejnej bezpečnosti. Predsedom okresného úradu bol Hoffman23, ktorý mal informáciu, že Ilavský má byť odstránený. Keď v tú noc došli žandári, všetci si mysleli, že si prišli po vyššie zmieneného kňaza. Samotný aktér tejto udalosti si na daný deň spomína takto: „Prišiel za mnou Gabi , že nemôžem doma spať, lebo som na rade, preto treba ísť z fary preč. Tak som šiel preč s tým, že idem do žida. Otvoril okno do ambulancie, aby videli že som chorý, že beriem injekcie a nemôžem dôjsť domov, že som spal u neho. Spal som dole v predsieni. V noci nastal buchot do dverí. No reku, sú tu. Čo už teraz. Utekať sa nedá, lebo ma chytia. Tak teda, čo bude, to bude. Búchal však starý bači z jednej dediny, žena nemohla porodiť. Prišiel v noci za lekárom, že treba lekára. Bolo nadránom okolo pol štvrtej, preto som i ja šiel na faru. Bolo cítiť veľké napätie. Dal som sa prehovoriť, a tak som odišiel spať do jedného domu v Belej nad Cirochou. Nespal som celú noc. Ráno som šiel veľmi skoro vlakom na faru. Prišiel som do Sniny a povedal si, že sa viac z fary nehnem. Veď oni keď chcú, tak ma zoberú a ja len narobím problémy ľuďom, u ktorých by som prespával.“ Na čas musel prestať učiť náboženstvo v škole. 20
Korekcia – samotka kde stravou bol len chlieb a voda. Farská obec, ktorá mala vtedy 11 filiálok. 22 Rozhovor s Jozefom Ilavským uskutočnený dňa 9.novembra 2012. 23 Počas 2. svetovej vojny bratov Hoffmanovcov zachránili rímskokatolícky kňaz, zrejme Martin Ondriáš, pokrstil ich. V prípade, že mali nejaké informácie ohľadom kňazov, tak ich o tom stále upovedomovali. 21
SEKCIA HISTÓRIE
107
Zo Sniny odišiel do Kamenice nad Cirochou kde po piatich mesiacoch dostal povolanie do PTP. Odišiel do Hvízdova, kde bývali v drevených domoch. V decembri 1951 boli povolaní na rekonštrukciu vyhoreného hotela v Karlových Varoch.24 Pre všetkých v PTP to bola výhoda, keďže na začiatku mali vychádzky do mesta, kde mohli mať kňazi sväté omše. Lenže po tom ako sa to dozvedeli ich „nadriadení“ dostali prísny zákaz vychádzok. Po troch mesiacoch bol preložený do Střešovice, kde najprv pracoval na pristávacích dráhach na letisku, neskôr pomáhal na stavbe hotela v Deviciach i nemocnice v Střešoviciach. Tu tiež mal možnosť nedeľných vychádzok v prípade, že mal plán splnený na dvesto percent. Túto výhodu aj využíval: doobeda omša v kostole svätého Salvádora, na poludnie obed v hoteli Európa, poobede opera, futbal alebo hokej. Avšak po tom ako odmietol spievať pieseň „Nech žije Stalin“ ho poslali učňom do Mladej Boleslavy, kde podával slabé výkony a tak ho vrátil späť do Střešovíc. Život v táboroch si spríjemňoval debatami s ostatnými PTP-ákmi či spevom: „prišli tajní, ja som si akurát ukladal veci a som si spieval. Ako vám je veselo? Vám dobre. To vám poviem. Nikdy mi tak dobre nebolo. Prečo? Ja keď som bol doma, každý deň ma vyšetrovali. Keď dajaké auto buchlo pred farou, už som stále utekal z fary. Aj v nedeľu som povedal: „To sa vydržať nedá, idem domov.“ A tu spím ako zabitý. Jesť dajú, najem sa. Šaty dajaké také mám. Dobre mi je. Tak vám závidíme. Nuž tak sa vymeňme...“ 4. mája 1945 definitívne odišiel z PTP a pôsobil ako kaplán vo Vranove neskôr v Michalovciach, kde pôsobil ako farár Ján Tokár, člen združenia Pacem in terris. Opäť začali problémy zo štátnymi orgánmi a pravidelné prehliadky. Pribúdalo absurdných prípadov, kvôli ktorým bol vzatý do vyšetrovacej väzby. „Na dedine nám dali kohúta. Tak sme ho dali jednej pani, nech ho pripraví. Ona robila kuchárku v materskej škole ihneď vedľa fary, v budove kde mali pred jej zoštátnením rehoľné sestry detský domov. Už pripraveného kohúta nám vrátila cez plot. Pán dekan to videl. Hneď na druhý deň nás volali na okres. Chceli poštvať proti dekanovi. Toho nemali ani ľudia radi. Veď keď prišiel najprv do Vranova, tak ho nepustili do kostola ani mu nedali omšové šaty“. V Michalovciach s ním pôsobil ako kaplán aj Andrej Piškanin25. Toho Jozef Ilavský poslednýkrát videl pri umývaní motoriek v roku 1958. „Prišiel z okresu tajný a povedal: „Pán Piškanin poďte na pohovor.“ To nebol okres, to bolo tajné oddelenie. Teda išiel a už sa nevrátil. Vtedy totiž vyšiel zákon dovoľujúci potraty. A on ten zákon prečítal v kostole na kázni a mal k tomu svoju poznámku. Nevedel sa vykrútiť a ostal vo vyšetrovacej väzbe“. V tom istom roku bol preložený do Jenkoviec, kde pôsobil ako farár. V Jenkovciach bol neustále pod drobnohľadom tajných a mal viacero potýčiek. Mal zakázané spovedať. Najväčším problémom bolo stýkanie sa s mladou generáciou a prítomnosť mnohých gréckokatolíckych veriacich na rímskokatolíckych omšiach. Ako sám spomína vie o piatich ľuďoch, ktorí ho sledovali a následne hlásili. Niektorí sa k tomu aj sami priznali. Keď zomrela stará žena, mala päť detí a bola vydatá za katolíka. Jozef Ilavský ju došiel zaopatriť, čo nebolo po vôli štátnym orgánom. „Prišiel až krajský zmocnenec Onufer: „Nuž pán farár, ako sa vyhovoríte. Ako?“ Dám vám to vyriešiť. Stará žena s piatimi deťmi, ktorá naozaj čestne pracovala celý život, robila na poliach, ostarela a zomierala. Zavolali ma k smrteľnej posteli a chceli ju zaopatriť sviatosťami. „Išli by ste, keby ste boli kňaz ak by vás volali? No viete, ale pochovať? V poslednej vôli mala pohreb. Ja toľko viem, že zomierajú lotri a im splnia poslednú vôľu a ona žena – matka, toto bola jej posledná vôľa. Tak ja som ju mal nechať opustenú na smrteľnej posteli a nesplniť jej poslednú vôľu? Ako kňaz? Keď si žena len duchovné žiadala, nič také svetské. Avšak bolo sa treba dohodnúť s nimi. No s nimi sa ani sv. Peter nedohodne.“ Tajní chodievali zbierať informácie zhruba raz týždenne ku kalvínskemu farárovi, ktorého sa im podarilo nahovoriť na spoluprácu. Z jeho fary bolo vidieť priamo na rímskokatolícku faru. Ich návštevy boli ľahko čitateľné, keďže chodník, ktorým sa dostali ku kalvínom viedol popri záhradke rímskokatolíckej fary. Po takmer sedemnástich rokoch bol Ilavský preložený na faru v Tibave. Svoju kňazskú činnosť zakončil v Toryse. 24 25
Vtedajší grand hotel Moskva, teraz opäť Grand hotel Pupp. Zhruba rok vo väzení.
9. ŠTUDENTSKÁ VEDECKÁ KONFERENCIA
108
Pavol Bazár26 Pavol Bazár sa narodil 27. apríla 1930 v Ohradzanoch. Za kňaza bol vysvätený dňa 12. júna 1955 v Bratislave. Po rôznych kaplánskych zastávkach bol v roku 1963 už ako správca farnosti poslaný do Senného. Jednou z jeho úloh bolo obnoviť kostol zvonku i zvnútra. Zaslúžil sa tiež o výstavbu farského úradu, ktorý bol zamokrený do výšky dvoch metrov.27 V roku 1965 chodieval k nemu agent ŠtB Brendza.28 Zaujímalo ho spolunažívanie s ostatnými konfesiami vo farnosti. Neustálym presadzovaním výučby náboženstva na škole, ktoré sa vo farnosti nevyučovalo desať rokov častokrát pútal pozornosť ŠtB. V septembri spomenutého roku ho navštívil vyšší predstavený s naliehaním, aby podpísal spoluprácu avšak „bol som zle naladený, som ich jemne vyhodil. To bola hlavná príčina, že mi potom hrozila basa“ spomína Pavol Bazár. V roku 1967 dostal od vikára súhlas na výstavbu kostola a tak bol preložený do Sobraniec. Po dlhých peripetiách sa mu podarilo v roku 1968 vybaviť povolenie na výstavbu kostola a 8. mája začali stavať základy. Najprv dostavali faru, neskôr kostol. Po nástupe Husáka do čela KSČ opäť začal kolotoč vyšetrovaní aj na základe zozbieraných kázní. Celé to trvalo približne rok a pol. Nasledoval súd. Súdili ho v Michalovciach. „Súdna miestnosť bola prepojená s chodbou a z chodby sa šlo do vedľajšej miestnosti.“ Súdny proces prebiehal bez svedka. Obžalovaný prišiel na pojednávanie pokojný. „Čítal som tam noviny a časopisy čo tam boli. Mal som mať o ôsmej súdne pojednávanie, začalo sa pred desiatou. Jeden z členov súdu mi povedal, že ešte také niečo nemali. Každý je nervózny, chodí po chodbe keď ma súdne pojednávanie a ten si pokojne sedel a čítal. Pretože ja som iste bol nevinný, cítil som sa nevinný. To oni si narobili delikty proti mne“. Odsúdený bol na osemnásť mesiacov za okrádanie štátu. Následné odvolania na výške trestu nič nezmenili. A ako to teda bolo s tým okrádaním štátu? „Havaroval som svojím autom. Išiel som s tým hneď na úrad, keďže som platil za auto poistenie. Škoda bola len 319 korún. Tak poslali peniaze, hore bolo napísané 19 korún a slovom devätnásť tisíc. Keď som to dostal pomyslel som si, že neexistuje, aby také niečo cez poštu prešlo. Veď ta úradníčka, alebo ten úradník vidí, že tam čosi nesedí. Ja som tie peniaze neprijal, lebo som vedel, že to je pasca. Šek som vrátil no asi o dva týždne ho znovu poslali, ale už k tej devätnástke napísali tri nuly. A to bolo devätnásť tisíc. Šiel som znovu na poštu, lebo som to na pošte preberal s otázkou čo to robia, veď to je bláznovstvo. Úradníčka, ktorú som poznal z kostola hovorí mi: lem zoberte, lebo riaditeľ prikázal, aby som vám tie peniaze dala. Všetko bolo na mňa narafinované. Ja som tie peniaze prevzal, no zruba o týždeň som išiel do Košíc k pánovi vikárovi“. S Onderkom29 sa dohodli, že peniaze vezme a poplatí nimi faktúry. Avšak v prípade vyzvania na ich vrátenie tak urobí, čo aj splnil. Do výkonu trestu po neho prišli dvaja príslušníci ŠtB. Jedného z nich volali Hitler. Nastúpil do väzenia v Košiciach, odkiaľ bol prevezený do Ilavy. Tam mu vzali všetky osobné veci vrátane kníh. Po zhruba dvoch týždňoch pobytu ho vymenovali za vedúceho hlavného skladu čomu sa sám čudoval: „Pán veliteľ, tak na mňa dali paragraf rozkrádanie socialistického majetku a vy ste ma tu vymenovali za vedúceho hlavného skladu? Bazarku, Bazarku, my vieme, prečo ste tu“. Zrejme i tým, že bol kňaz sa k nemu správali s úctou30.
26
Rozhovor s Pavlom Bazárom uskutočnený dňa 25. januára 2013. V Sennom mali často problémy z vylievajúcim sa Laborcom. O Seňanoch sa hovorilo, že chytali ryby v peci. Totižto pece na pečenie chleba mali viacerí na dvore. Keď prišla veľká voda zaliala pec a priniesla i ryby. Tak sa z nich smiali, že chytajú ryby v peci. 28 Z menovaným príslušníkom kvôli jeho funkcii nekomunikovali niektorí jeho najbližší príbuzní. Nakoniec podľahol nádorovému ochoreniu. Bazár naňho ale nakoniec spomína v dobrom, keďže na sklonku života sa duchovne obrátil a prijal sviatosti. 29 Štefan Onderko bol od 15.1.1954 generálnym vikárom Po smrti biskupa Jozefa Čárskeho stal ako kapitulárny vikár od 15 marca 1962 na čele diecézy až do 14.2.1990 keď bol vymenovaný nový biskup Alojz Tkáč. 30 O tomto fakte svedči aj fakt, že ihneď po prepustení z väzenia bol jedným z väzenských strážcov pozvaný k nemu na návštevu, kde ho pohostili a až potom odišiel do Košíc. 27
SEKCIA HISTÓRIE
109
Izby, v ktorých spali boli veľkokapacitné. „Bolo nás 50 na izbe. Jeden záchod. Moja posteľ bola blízko záchoda. Postele boli vojenské poschodové.“ Po prepustení z väzenia hneď z vlaku, ktorým došiel do Košíc šiel navštíviť vikára. Nastalo čakanie na súhlas pokračovať v činnosti. Zakrátko prišiel list z Rožňavského biskupstva, v ktorom mu oznámili, že by mohol ísť pôsobiť do Jasova k rehoľným sestrám, avšak štátny súhlas nedostal. V roku 1974 začal pracovať ako ekonóm na Jednotnom roľníckom družstve v Baškovciach, keďže dovtedajšia ekonómka šla na materskú dovolenku. Odtiaľ odišiel pracovať do Českej Lípy. Až v roku 1977 dostal súhlas na vykonávanie kňazskej činnosti. Jeho prvou zastávkou po návrate z väzenia bol Papín. Záver Vyše štyridsaťročná snaha o ovládnutie cirkvi štátom nebola vo svojej podstate úspešná. Vládnej moci sa však podarilo zasiahnuť do osobného i pastoračného života mnohých kňazov. Z 87 postihnutých kňazov Košickej diecézy žijú už len dvaja vyššie uvedení. Príčinu tejto štatistiky možno nájsť i v slovách Jozefa Ilavského: „Väčšina mojich kamarátov medzi šesťdesiatkou a sedemdesiatkou pošli. A všetko na zlyhanie srdca. Robota nebola, lebo sme nemali veľa roboty. Lebo ten tlak a psychóza pôsobila na mnohých. Začali byť smutní. A keď bol smutný, znamenalo, že do roka odišiel, keď sa zamyslel a nemyslel na život. Každý musí prežiť svoje trápenie...“
Literatúra: FIAMOVÁ, M. – SPEVÁKOVÁ, J.: Sila svedectva. Bratislava: ÚPN, 2012. 307 s. GUMENICKÝ, Jozef: Ľudová vzbura v Dlhom nad Cirochou. Dlhé nad Cirochou: Vyšlo vlastným nákladom, 2008. 56 s. HANUŠ, J. – BALÍK, S.: Katolícka cirkev v Československu 1945 – 1989. Brno: Centrum pro studium demokrace a kultury, 2007. 400 s. HIŠEM, C.: Košické presbytérium. Prešov: vydavateľstvo Michala Vaška, 2006. 351 s. JUZA, J.: Svědectví o PTP Okresu Rychnov nad Kněžnou. Praha: Státní okresní archív Rychnov nad Kněžnou, 1996. s. 45. KAPLAN, K.: Kronika komunistického Československa. Brno: Společnost pro odbornou literatúru – Barrister & Principal, 2008. 828 s. KOREC, J. Ch.: Od barbarskej noci. Bratislava: LÚČ, 1990. 400 s. MIKLOŠKO, F.: Nebudete ich môcť rozvrátiť. Bratislava: Vydavateľstvo ARCHA, 1991. 283 s. ŠIMULČÍK, J.: Z kroniky tajných kňazov 1969 – 1989. Prešov: vydavateľstvo Michala Vaška, 2000. 212 s. Internetový zdroj: LETZ, Róbert: Cirkevná politika štátu na Slovensku v rokoch 1948 – 1989 s. 131 – 147: http://www.mtatk.hu/interreg/kotet2/07_sz_letz.pdf Sbírka zákonů republiky Československé: http://www.ustrcr.cz/data/pdf/projekty/tridni-justice/ zakon86-87-1950.pdf Archívne zdroje: Archív UPN: f. MV SR, B 9 III., arch. č. 333 šk.33 Archív UPN f. KS MV PO, B 10 – 7, arch. č. 32, šk. 2
