KULTÚRNE ČRTY AMERICKÉHO KONTINENTU Peter Bacsó - Alena Dubcová Interakcie medzi priestorom a kultúrou vytvárajú zloţitý systém, existujúci vzťah medzi nimi je nepopierateľný. V tomto príspevku sa pokúsime poukázať na tieto vzťahy na príklade amerického kontinentu. Rámec pre tento príspevok predstavuje členenie územia amerického kontinentu na základe prvotného kultúrneho znaku – jazyka, na Anglosaskú a Latinskú Ameriku. Anglosaská Amerika Územie tohto regiónu je tvorené dvomi štátmi Severnej Ameriky, t.j. Kanadou (názov Kanada má pôvod v jazyku irokézov - kanata, v ktorom znamená osadu) a Spojenými štátmi americkými (USA). S rozlohu 19,6 2 2 miliónov km (z toho Kanada s rozlohou 10 mil. km predstavuje druhý 2 a USA s rozlohou 9,6 mil. km tretí najväčší štát sveta ) sa zaraďuje medzi väčšie kultúrne regióny. Môţeme ho označiť aj ako anglosaskú Ameriku (angloameriku), čiţe územie v ktorom sa pouţíva prevaţne anglický jazyk, ktorý je v USA jediným a v Kanade popri francúzštine druhým oficiálnym jazykom. Vo všeobecnosti sa v kultúre prejavuje dominancia európskych kultúrnych prvkov, pričom región sa z dôvodu existujúceho multikultúrneho, moderného a liberálneho charakteru spoločnosti vyznačuje varietou rôznorodých, od európskych odlišných kultúrnych prvkov. Historický prehľad Prvýkrát z Európanov k brehom Severnej Ameriky priplávali Vikingovia uţ v 10. a 11. storočí, ale pre Európu bol takzvaný Nový svet objavený aţ prostredníctvom výprav Krištofa Kolumba roku 1492. Pred príchodom Európanov tento región obývali menej vyspelé indiánske kmene (v porovnaní s Aztékmi či Inkami) v celkovom počte asi 1,5 – 2 mil. (napr. Irokézovia a Huróni -oblasť rieky Sv. Vavrinca a Huronského jazera, Athabaskovia - oblasť jazera Athabasca, Apači a Komančovia – juh a juhozápad USA, Siouxovia - západne od Veľkých jazier, Inuiti - severná Kanada, Aljaška atď.). Tieto kmene nedospeli k vytvoreniu sociálne diferencovanej spoločnosti a štátu. Rozsiahla kolonizačná vlna sa začala od 16 storočia. Juţné územia kolonizovali hlavne Španieli a Portugalci, východnú časť najmä Angličania (po nich nazvaná Severná Amerika anglosaskou), ale aj Holanďania (zaloţili New Amsterdam – od r. 1664 New York) a Francúzi (hlavne dnešné územie Quebecu v Kanade). Kolonizácia prebiehala postupne od východu smerom na západ, pričom pôvodné obyvateľstvo bolo vytláčané zo svojich území v tomto smere do menej úrodných suchších oblastí.
Kontrolu nad celým územím však koncom 17. storočia získali Briti. Sedemročná vojna (1756 - 1763) prebiehala medzi Francúzmi a Britmi aj v zámorí a definitívne ukončila francúzske ambície v Amerike. Významným historickým medzníkom vo vývoji angloameriky bol vznik USA (tzv. Únia, ktorá pôvodne mala 13 kolónií), ako výsledok boja tejto anglickej kolónie za nezávislosť v revolúcii v období 1775 – 1783. Jeho prvým prezidentom sa stal George Washington (obr. č 1). Kanada vznikla aţ v roku 1867 pod názvom Kanadské domínium (na základe tzv. Aktu o Britskej severnej Amerike - The British North America Act), ktorý sa pouţíval do 60. rokov 20. storočia. Po získaní nezávislosti obe štáty sa expanzívne rozširovali. Obr. č. 1: George Washington Nové územia získali odkupovaním (napr. Spojené štáty odkúpili Aljašku (anglický názov „Alaska“ je odvodený od slova Alaskax, niekedy tieţ písaného Alyeska, ktoré v pôvodnom eskimáckom jazyku aleutčine znamená „Zem, ktorá nie je ostrovom) od Ruska v roku 1867 za 7,2 mil. vtedajších dolárov) a vojnami (napr. vojny medzi USA a Španielskom o Floridu, alebo Mexikom o Kaliforniu, Texas, Nové Mexiko, Nevadu, Arizonu atď.). Od začiatku 17. storočia do polovice 19. storočia na území Severnej Ameriky existovalo otroctvo. Otroci, t.j. africkí černosi, boli násilne zavlečení zo západnej Afriky na prácu na plantáţach. Obchod s nimi začal v roku 1670. Aj v dôsledku intenzívneho vedecko – technického pokroku v severných štátoch USA (Únie) začalo otroctvo pomaly miznúť na začiatku 19. storočia. Naopak, na juhu otroctvo svoje pozície upevnilo. Severné štáty odmietali otroctvo. Reakciou bolo vystúpenie 11 juţných štátov z Únie (zaloţili tzv. Konfederáciu). Rozpory medzi severnými a juţnými štátmi však trvali uţ niekoľko desaťročí pred vojnou. Priemyselný a obchodný Sever si ţelal pevnú menu a tvrdú ochranársku colnú politiku, aby mohol konkurovať vyspelejšiemu anglickému priemyslu. Plantáţnici Juhu potrebovali skôr nízke clá a slabšiu menu, aby mohli vyváţať svoje produkty a dováţať anglický priemyselný tovar. Dlhoročné trpezlivé politické urovnávanie a kompromisy sa zasekli práve na otázke otroctva. Tento konflikt vyústil v občianskej vojne medzi Severom (Únia, ktorá bola individualistická, priemyslovo a tradične radikálne zameraná, čiţe otvorená k reformám) a Juhom (Konfederácia -
kde silný vzťah mali k vlastníctve pôdy, prísne hierarchickej spoločnosti, paternalizmu a negatívnemu postoju k černošskému obyvateľstvu). Vojna trvala 5 rokov (1861 - 1865) a skončila víťazstvom Severu, tým pádom otroctvo bolo zrušené. V 19. storočí nastal silný rozvoj hospodárstva, a to aj počas tzv. zlatej horúčky (gold rush). Zlatá horúčka resp. správy o bohatých náleziskách zlata vyvolali veľkú migračnú vlnu obyvateľstva, a to často do riedko aţ neobývaných oblastí Severnej Ameriky (napr. štát Aljaška, provincia Yukon). V dôsledku toho, ale aj správ o veľkých nevyuţitých plochách, Nový svet sa stal krajinou prisťahovalcov. V období 1820 – 1920 prišlo len do USA vyše 34 miliónov prisťahovalcov najmä zo štátov Európy (napr. Anglicko, Írsko, Taliansko, Nemecko atď.), ale aj z Ázie (Čína, Japonsko), Juţnej Ameriky a Afriky. V jednotlivých mestách vznikla mozaika etnicky vyhradených štvrtí. Rozsiahle migračné vlny charakterizujú aj obdobie po druhej svetovej vojne. Počas 20. storočia štáty regiónu sa stali najvyspelejšími na svete a USA svetovou veľmocou v zmysle ekonomickom, politickom i vojenskom. V histórii regiónu v 20. storočí môţeme vyzdvihnúť tri dôleţité udalosti, ktoré mali vplyv nielen na samotný región, ale aj na celý svet. Prvou je veľká hospodárska kríza v období 1929 – 1939, ktorá začala v roku 29. októbra 1929 pádom cien akcií na newyorkskej burze. Najtvrdší dopad mala na priemyselne najrozvinutejšie štáty, vrátane štátov regiónu Severnej Ameriky. Zasiahnuté boli mestá po celom svete, hlavne tie, ktoré boli zamerané na ťaţký priemysel. Výstavba v podstate úplne zastala v Spojených štátoch a ostatných krajinách. Farmári a vidiecke oblasti trpeli vďaka pádu cien za úrodu o 40-60 %. Ďalšou udalosť bola druhá svetová vojna a tretia tzv. studená vojna. Studená vojna je druh vojny, v ktorej znepriatelené strany nebojujú proti sebe otvorene (t.j. nie sú nasadené zbrane). Zväčša znepriatelené strany podporujú iné štáty (napr. zbrojili ich), ktoré medzi sebou bojujú v horúcej vojne. V období 1947 – 1990 takáto vojna nastala medzi USA a ZSSR (rozdelenie sveta na sféry záujmu, vzájomná špionáţ, výroba veľkého mnoţstva jadrových zbraní, podpora konfliktov v iných štátoch a pod.) Pôvodné obyvateľstvo a prisťahovalectvo – „suroviny amerického taviaceho kotla” Prví usadlíci prišli do Severnej Ameriky z Ázie asi 30 000 - 40 000 rokov pred n. l., keď ešte oba kontinenty spájal prírodný pevninský most na území dnešného Beringovho prielivu. Boli to predchodcovia amerických Indiánov. Pôvodné obyvateľstvo regiónu teda tvoria Indiáni. Antropológovia ich zvyčajne radia do mongoloidnej rasy, povaţujú ich aj za zvláštnu, výraznú rasovú skupinu. Ich ţivot sa vyvíjal v súlade s vlastným ţivotným prostredím. Väčšina indiánskych kmeňov ţila nomádsky ţivot, niektoré kmene však dali prednosť usadlému spôsobu ţivota. Pred príchodom
Európanov v 15. a16. storočí, v Severnej Amerike existovali najmenej tri významnejšie civilizačné centrá: Pueblo Indiáni, ţijúci uţ v sídlach (tzv. pueblos – obec, osada, dedina, obr. č. 2) a zavlaţujúci suché polia na juhozápade (územie štátov Nové Mexiko a Arizona), na úhoroch hospodáriaci poľnohospodári na juhovýchode a známa Irokézska konfederácia, ako významná vojenská sila na severovýchode (územie štátu New York a Ontario). Obr. č. 2: Pueblo de Taos (Taos Pueblo) v údolí rieky Rio Grande, založené Pueblo Indiánmi, od roku 1992 je súčasťou Svetového kultúrneho dedičstva.
Príchod európskych farmárov, rybárov a obchodníkov s koţušinami, postupne zmenil spôsob ţivota nielen Indiánov, ale aj ich ţivota. Európania začali pestovať miestne plodiny, ako napr. kukuricu, fazuľu, tekvicu a pod., miestne domorodé obyvateľstvo sa zoznamovalo s priemyselnými výrobkami. Výmena pušiek a kovových noţov za mäso a koţušinu viedla k vytvoreniu obchodného systému, ktorý pokrýval celý svetadiel a ktorý zmenil ţivot domorodcov. Po príchode Európanov sa rozšírili i nové choroby (v prvej polovici 80-tych rokov 18. storočia sa pribliţne tretina Indiánov z kanadských prérií stala obeťou kiahňovej epidémie, podobná epidémia postihla prériových Indiánov aj v USA v období 1835 – 1860, t.j. v čase mohutného prílevu baníkov, topografov a prvých skupín osadníkov), v konkurencii o obchodovanie s Európanmi často vznikli boje medzi kmeňmi o lovecké územia. Po tom čo získali kone na juhu od Španielov, začali Indiáni loviť aj na Veľkých pláňach, na tzv. prériách (severoamerický názov pre trávnatý bióm mierneho pásma, ktorý sa rozprestiera medzi Skalnatými vrchmi a riekou Mississippi, je tvorené sústavou plošín, na ktorých prevláda trávnatá vegetácia) na koni s puškou. Tento, novo vytvorený spôsob ţivota, v ktorom cestu razili hlavne Dakoti, sa postupne stal stereotypnou európskou predstavou o ţivote Indiánov. Na prériách ţili v prenosných stanoch (tzv. tepee) a ţivili sa hlavne tradičným lovom rôznych divoko ţijúcich zvierat, napr. bizónov (ich hlavný zdroj obţivy), ktorých vyhubenie Európanmi prispelo k tomu, ţe Indiáni sa museli vzdať
svojho kočovného spôsobu ţivota. Na začiatku Európania pristupovali k Indiánom ako k príslušníkom rôznych národov, uzavreli s nimi zmluvy a aliancie. Neskôr, keď Briti získali dostatočnú moc, vo svojom hlade po pôde sa začali k domorodcom chovať ako k necivilizovaným divochom, porazili ich v boji, zobrali im pôdu a nakoniec vytlačili ich na západ do menej priaznivých suchých oblastí, čím sa uvoľnil priestor na východnom pobreţí pre rozvoj ich sídiel. Indiáni postupne prišli pribliţne o dve tretiny pôdy a boli potláčaní do vládou zriadených rezervácií. Rezervácie predstavujú akési autonómne útvary, ktoré hospodária s vlastnými zdrojmi a obyvatelia získavajú stabilné štátne príspevky. Snáď najvýznamnejšie rezervácie zapôsobili vo vzťahu pôvodnej populácie k alkoholu, totiţ Indiáni, podobne ako ich genetickí príbuzní na severe Ázie, nemajú v tele látky odbúravajúce alkohol, a desaťtisíce prepadli alkoholizmu. Zákaz predaja alkoholu v rezerváciách od tejto „choroby” ich zachránil. Americkými občanmi sa stali iba v roku 1924, dnes tvoria pribliţne 3 % obyvateľstva regiónu (v USA 1,9 mil., v Kanade 1,1 mil.). Rezervácie často sú najchudobnejšími územiami regiónu, obyvateľstvo v nich sa vyznačuje nízkym vzdelaním, prevláda nezamestnanosť (napr. pribliţne 50 % Indiánov v USA nemá zamestnanie) a zlé sociálne podmienky. Takým príkladom sú rezervácie územia nazývaného Lakota, ktoré sa rozprestiera na území štátov Severná Dakota, Juţná Dakota, Nebraska, Montana a Wyoming. Ţijú v nich hlavne indiánske kmene Siouxov. Nespokojnosť Indiánov Lakoty viedlo k vzniku hnutia Lakota Freedom v roku 1974, ktoré bojuje za nezávislosť a lepšie podmienky pre Indiánov. Indiánske zdruţenie siouxských kmeňov Lakota koncom roka 2007 jednostranne odstúpilo od 150 rokov trvajúcich spoločných zmlúv podpísaných s vládou USA. Odlišnosti v kultúre jednotlivých indiánskych kmeňov majú pôvod v odlišných prírodných podmienkach, v rozdielnom spôsobe ţivota. Napriek všetkým odlišnostiam sa u všetkých Indiánov moţno stretnúť s príbuzným prístupom k ţivotu, ktorý sa prejavuje v náboţenstve, v mýtoch, legendách a kultových obradoch. Pre všetkých je svet, v ktorom ţijeme dielom “Veľkého Ducha” a charakteristická je aj veľká úcta k prírode. Väčšinu súčasného obyvateľstva USA tvoria potomkovia prisťahovalcov (nepôvodného obyvateľstva) najmä európskeho pôvodu. Prvými Európanmi, ktorý objavili Severnú Ameriku, boli pravdepodobne Vikingovia okolo roku 1000 n. l., avšak intenzívne osídľovanie Ameriky Európanmi sa začalo aţ od 15. a 16. storočia. Do 18. storočia sa počet obyvateľov rástol len veľmi pomaly. Prvé veľké zmeny nastali v 19. storočí, kedy došlo k nárastu z 8 - 10 miliónov na 80 miliónov. Na prelome 19. a 20. storočia kým v Kanade ţil necelých 5,4 mil. obyvateľov, tak v USA uţ viac ako 75 miliónov. V 20. storočí obyvateľstvo regiónu zaznamenal rapídny nárast, čo platí hlavne pre USA. Najväčší nárast, ktorý predstavoval necelých 60 miliónov, USA zaznamenali v období 1980 – 2000. Kanada sa vyznačovala vyrovnaným vývojom, avšak v období po druhej svetovej
vojne môţeme pozorovať dynamickejší nárast obyvateľov (graf č. 1). V roku 2007 v celom regióne ţilo pribliţne 334,5 miliónov obyvateľov, z čoho na USA pripadá aţ 301,1 miliónov, t.j. 90,1 %. Graf č. 1: Vývoj počtu obyvateľstva v štátoch KR Severnej Ameriky v období 1790 – 2007 325
40
300
počet obyvateľov v mil. v USA
250
30
225 25
200 175
20
150 125
15
100 10
75 50
počet obyvateľov v mil. v Kanade
35
275
5
25 0
0 1790
1860
1870
1880
1890
1900
1910
1920
1930
1940
1950
1960
1970
1980
1990
2000
2007
USA Kanada
roky
Zdroj: www.statcan.ca, www.census.gov Najväčšia migračná vlna v USA od 16. storočia aţ po polovicu 20. storočia sa viaţe na príchod Európanov, najmä z Anglicka, Írska, Škótska, ďalej Francúzska, Holandska, Talianska a Nemecka. Tvorili jadro prvých kolonistov. Títo kolonisti svoje kolónie, resp. prvé sídla zakladali najmä na východnom pobreţí regiónu, pričom sa rýchlo špecializovali na plantáţnictvo a farmárstvo (juţná a stredná časť pobreţia) a obchod (severná časť pobreţia). Na severe osídleného územia prevládali malé farmy, na juhu sa dováţali otroci z Afriky, aby pracovali na veľkých bavlníkových a tabakových plantáţach, ktoré patrili veľkým aristokratickým vlastníkom pôdy. Východné pobreţie sa stalo primárnym kultúrnym a hospodárskym inovačným centrom, odkiaľ prostredníctvom migrantov sa kultúra i hospodárske aktivity šírili smerom na západ, hlboko do vnútrozemia. Posun hranice na západ bol vyvolaný vyčerpávaním poľnohospodárskej pôdy a rastúcou mierou prisťahovalectva. Osobitné postavenie malo západné (Pacifické) pobreţie, ktoré boli osídlené skôr ako suché oblasti vo vnútrozemí, avšak moderné dopravné prepojenie s východným pobreţím absentovalo. Významný impulz pre rýchlejšie napredovanie migračnej vlny a inovácií smerom na západ znamenalo otvorenie transkontinentálnej ţeleznice medzi Kaliforniou a údolím rieky Mississippi v roku 1869. Na výstavbe tohto úseku pracovali najmä Číňania a Íri. V tomto období uţ existovala ţeleznica od Mississippi aţ po Baltimore, ale dokončením spomínaného chýbajúceho úseku vzniklo úplne spojenie medzi východným a západným pobreţím USA.
V šesťdesiatich rokoch 19. storočia dosiahla ekonomika USA sebestačnosť. V tejto dobe prisťahovalci prichádzali z chudobných častí štátov juţnej a východnej Európy. Vtedy sa začala rysovať hlavná línia oddeľujúca „starých Európanov”, ktorí väčšinou boli protestanti z vidieka, ďalej kvalifikovaní robotníci alebo majitelia podnikov, od „nových Európanov”, ktorí boli rímskokatolíci, z mesta a menej kvalifikovaní. Od 60tych rokov 19. storočia došlo k významným zmenám migračnej politiky USA. Do tohto obdobia táto krajina voči imigrantom mala liberálny prístup. Kaţdý imigrant mohol vstúpiť do USA bez ohľadu na národnosť, jazyk a vierovyznanie. Tento prístup sa zmenil prostredníctvom rôznych reštrikčných opatrení voči imigrantom. Na začiatku tieto opatrenia smerovali iba k tomu, aby vyselektovali, napr. nebezpečnou chorobou trpiacich, trestaných a pod. Neskôr uţ vznikli rôzne hnutia ako napr. Immigration Restriction Ligue v roku 1894 v Bostone, ktoré vo svojich propagáciách „upozorňovalo” Američanov, ţe príchod nových prisťahovalcov z juţnej a východnej časti Európy aké hospodárske a kultúrne riziká znamená pre ich ţivot. V dvadsiatich rokoch 20. storočia Kongres USA prijal najtvrdšie protiimigračné zákony. V rokoch 1921 a 1924 prijaté zákony predpísali presné kvóty počtov imigrantov na jeden rok pre jednotlivé štáty, pričom v roku 1921 to bolo 356 995 imigrantov a v roku uţ len 164 557. Tieto tvrdé opatrenie najviac postihovali prisťahovalcov z juţnej, strednej a východnej časti Európy Prísne protiimigračné opatrenia trvali do polovice šesťdesiatich rokov 20. storočia, kedy prijali dokument tzv. Immigration and Nationality Act, ktorý predstavoval revíziu prisťahovaleckých zákonov (Puskás, 1993). Z celého sveta do USA prúdili nové vlny prisťahovalcov. Ich zdrojom uţ nebol európsky kontinent, ale predovšetkým Ázia (Čína, India, Filipíny, Kórea, Vietnam atď.) a Latinská Amerika (napr. Kuba, Karibská oblasť, Portoriko atď.). Medzi nimi boli špičkoví odborníci, vedeckí pracovníci, ktorí pre USA predstavovali elitnú skupinu prisťahovalcov a prednostne boli vítaní. Rýchlejšie sa dostali k vízam, v špičkových vedeckých inštitútoch mali aj veľmi dobré platové podmienky. Tieto podmienky lákali čoraz viac odborníkov. Tento proces označujeme ako „odsávanie mozgov” (brain drain). Na rozdiel od vlny prisťahovalcov v 19. storočí, štvrtá vlna trvajúca od 60-tych rokov 20. storočia sa sústreďuje v západných a juţných štátoch, a to hlavne v mestách štátov Kalifornie, Texasu a Floridy. Prisťahovalci sa tu stretávajú s tolerantnejším prostredím, ktoré má tolerantnejší prístup k etnickej a náboţenskej inakosti. V tomto prostredí moţnosti pre udrţiavanie svojich tradičných kultúrnych zvyklostí sú veľmi dobré. Napríklad zakladajú svoje základné a stredné školy, v ktorých poskytujú dvojjazyčné vyučovanie. V mnohých veľkých mestách majú vlastné rozhlasové a televízne stanice, ktoré vysielajú v španielčine alebo v niektorom ázijskom jazyku. Rogers (1994) uvádza, ţe štvrtá vlna zapríčinila prílev veľmi lacnej, často ţenskej, pracovnej sily, ktorá výrazne
zmení i hospodárstvo daného územia. Ako príklad uvádza Los Angeles, ktorého centrum je plný malých odevných dielni, v ktorých pracujú ţeny z Mexika, Salvadoru a Vietnamu. Podobne Číňania v New Yorku obnovili odevnú výrobu, Kórejci prevzali väčšinu obchodov so zmiešaným tovarom, Indovia a Pakistanci prevádzkujú väčšinu novinových stánkov. Indovia prenikli do podnikania s motelmi v Kalifornii, Kubánci zase do stavebníctva v Miami. Spojené štáty americké sú teda domovom prisťahovalcov z celého sveta. Existenciu súčasnej ekonomickej moci USA môţú ďakovať práve imigrantom, ktorí prišli na ich územie vo viacerých veľkých vlnách od začiatku 19. storočia. V posledných rokoch USA prostredníctvom imigrantov ročne získajú aţ 800 000 aţ 1 milión nových obyvateľov. Najviac prisťahovalcov v súčasnosti prichádza z Mexika, Číny, Filipín, Indie a Vietnamu (Ekéné Zamárdi, 2008). Kanadská identita a hrozba z juhu Intenzita príchodu nového obyvateľstva a tempo následného procesu osídľovania dnešného územia Kanady sa líšilo od situácie v USA. Sila migračnej vlny výrazne zaostávala, avšak kultúrnym a hospodárskym centrom sa stalo tieţ východné pobreţie. Pred rokom 1850 osídlený bol len pás tiahnuci sa od Nového Škótska, cez rieku Sv. Vavrinca aţ po oblasť veľkých jazier Ontario, Huron a Erie. Presun obyvateľstva smerom na západ prebiehal len v druhej polovici 19. storočia, čomu napomáhala aj výstavba Kanadskej transkontinentálnej ţeleznice, ktorá bola dokončená v roku 1886. Francúzi boli prvými Európanmi, ktorí sa vydali osídľovať vnútrozemie. Postup bol pomalý, pretoţe bol obmedzovaný podnebím a premenlivou povahou domorodcov. Quebec, zaloţený v roku 1608, bol okolo 1800 najväčším vnútrozemským sídlom a centrom francúzskej Kanady. O nízkej intenzite príchodu nového obyvateľstva svedčí aj to, ţe po 300 rokov európskeho prisťahovalectva bol celkový počet európskeho obyvateľstva v siedmich kolóniách britskej Severnej Ameriky, ktoré neskoršie v 19. storočí vytvorili Kanadskú konfederáciu, menej ako 340 000, pričom 60 % tohto počtu tvorilo francúzsky hovoriace obyvateľstvo. Toto obyvateľstvo od roku 1763 ţilo na území, ktoré patrilo Veľkej Británii. Briti v Kanade (najmä Íri a Škóti, ktorí v národnostnom zloţení prevládali aţ do roku 1911) boli posielaní z USA, dokonca keď uţ boli nad Francúzmi v prevaha došlo k rozdeleniu na anglicky hovoriacu Hornú Kanadu a francúzsky hovoriacu Dolnú Kanadu. Tomuto deleniu odpovedajú dnešné štáty Ontario a Quebec, pričom touto udalosťou sa potvrdilo súbeţná existencia dvoch kultúr. Britská komunita z Británie prebrala svoje zákony, systém vlády i protestantskú kresťanskú vieru. Francúzski Kanaďania zachovali svoj jazyk, systém vlastníctva pôdy a svoja rímskokatolícke vyznanie. Ani pohyb smerom do vnútrozemia sa podstatne neprejavil na tomto kultúrnom rozdelení. V roku 1901 aţ 90 %
obyvateľstva odpovedalo pôvodnej skladbe, t.j. boli to buď francúzsky alebo anglicky hovoriaci Kanaďania, alebo domorodci. Medzi domorodcami sa vytvorila zvláštna skupina tzv. Métis (miešanci), ktorá predstavovala potomkov indiánskych a európskych predkov. Vytvorili si svoj vlastný spôsob ţivota a povaţovali sa za samostatný národ obývajúci územie okolo Hudsonského zálivu, na mieste dnešného štátu Manitoba (Rogers, 1994). Osobitné postavenie medzi indiánskymi národmi Kanady majú Eskimáci (meno, ktoré povaţujú za uráţlivé, pretoţe im ho dali neinuiti a znamená "pojedači surového mäsa") alebo Inuiti (znamená človek). Sú predstavitelia mongoloidnej rasy (obr. č. 3) a obývajú najmenej hostinné časti kultúrneho regiónu, t.j. veľmi chladné subarktické a arktické územia Kanady a USA (Aljaška). Preţitie v týchto krutých podmienkach záviselo od polokočovného spôsobu ţivota. Ich zimné osady sa na leto rozdelili do malých loveckých skupín, ktoré získali potravu (tuleň, veľryba, sob, piţmoň) na dlhé zimné mesiace. Ďalej k preţitiu vynašli kajak (pouţívali ho pri love), olejovú lampu, iglu (kupolovité obydlie zo snehu alebo ľadu) a anorak (vetrovka s kapucňou). Inuiti hovoria vlastným jazykom (inuktitutčina) a presadzujú polyandriu (mnohomuţstvo).
Obr. č. 3: Kanadská Inuitka z roku 1907 Ťaţba miestnych surovín a zníţenie dopytu po mäse a koţušine, ktoré získali lovom, vystavuje ich tlakom modernej spoločnosti. Práve preto sa vzdali pôvodného spôsobu ţivota. Boj o hmotné a kultúrne preţitie presadzujú prostredníctvom umenia – rezbárstvo a grafika, ktoré sa stalo novým zdrojom obţivy. Zvláštnosťou inuitského jazyka a kultúry je, ţe sa iba málo líšia v rôznych regiónoch. Hoci jednotlivé skupiny a rôzne dialekty oddeľujú tisíce kilometrov, Inuiti z rôznych regiónov si navzájom rozumejú a ich tradičný spôsob ţivota je veľmi podobný. Ich kultúrnu integritu od roku 1971 chráni organizácia Inuit Tapirisat (Inuit Brotherhood – Bratsvo Inuitov). Organizácia bojuje pre zachovanie kultúry, jazyka Inuitov, napr. trikrát ročne vydáva magazín Inuktitut, ďalej obhajuje ich záujmy v oblasti samosprávy a pod. Výsledkom tejto dlhodobej snahy bolo vyčlenenie územia pre Inuitov s vlastnou samosprávou, a to zo štátu Severozápadné
teritórium. Toto územia sa nazýva Nunavut, čo v inuktitutčine znamená „naša zem”. Vzniklo 1.4.1999 ako najnovšie, najväčšie teritórium Kanady 2 s najmenším počtom obyvateľov. Jeho rozloha predstavuje 2,1 mil. km (štyridsaťkrát väčšie ako územie Slovenska), zaberá 1/5 územia Kanady (obr. č. 4). Sídlom samosprávy je mesto Iqaluit (v roku 2006 malo 6 184 obyvateľov, je najväčším mestom teritória) nachádzajúce sa na juhu Baffinovho ostrova.
Obr. č. 4: Poloha najmladšieho teritória Nunavut - domova Inuitov v Kanade Ustanovenie spoločnej kultúrnej identity v Kanade vţdy predstavovalo i naďalej predstavuje ťaţko dosiahnuteľný cieľ. To je spoločný problém v podstate väčšiny bývalých kolónií, ale v Kanade situáciu komplikujú veľké vzdialenosti medzi sídlami, dvojaká kultúrna podstata spoločnosti a blízkosť hospodársky silnejšieho suseda. V určitom slova zmysle sa v Kanade vymenila jedna forma cudzej nadvlády na druhú. Hranica so Spojenými štátmi je dlhá, počet obyvateľov i výkonnosť ekonomiky je oproti USA asi desaťkrát menší. Preto jedným z hlavných problémov je udrţať svoju odlišnosť a samostatnosť. V 70-tych a začiatkom 80-toch rokov 20. storočia obavy o kultúrnu a hospodársku samostatnosť Kanady viedli k programu
„kanadizácie”, ktorý bol vyhlásený vtedajšou liberálnou vládou. Boli pokusy previesť ekonomiku na národný základ, ústava bola zbavená britskej parlamentnej kontroly tým, ţe v roku 1982 bol schválený zákon „Canada Act”. V tomto roku premenovali i najvýznamnejší národný sviatok „Dominion Day” na „Canada Day”, čím tieţ chceli vyjadriť odtrhnutie od Britov. V súčasnosti britský kultúrny vplyv prevláda na väčšine územia Kanady. Určitú výnimku vytvára provincia Québec, ktorá je frankofónnym územím a strediskom francúzskej kultúry v Kanade. V tejto provincii od roku 1977 jediným úradným jazykom je francúzština (tzv. Québecká francúzština - Québecois). Je to jazykom pracovných kontaktov i vzdelávania. Zákony v Québecu stále viac ochraňujú francúzštinu, ako iné jazyky. Na ochranu tohto jazyka bola zriadená i tzv. jazyková polícia, ktorá kontroluje napr. či existujú francúzske nadpisy na reklamných tabuliach obchodov, či sú tieto nadpisy väčšími písmenami ako ostatné a pod. Québeckí Francúzi sú v rámci Kanady najpočetnejšou „menšinou”, avšak vo svojej provincii ich podiel predstavuje aţ 80 % (v roku 2006), t.j. z 7,4 mil. aţ 5,9 mil. obyvateľov provincie francúzštinu uvádza ako materinský jazyk. V roku 2006 kanadský parlament obyvateľstvo provincie Québecu vyhlásil za národ. V histórii Québecu významnými udalosťami sa stali aj referendá o odtrhnutie Québeckej provincie od Kanady, ktoré sa konali v roku 1980 a 1995 (obr. č. 5). V prvom roku 40,4 % obyvateľov podporovalo autonómne snahy, v roku 1995 uţ 49,4 %, čiţe neboli úspešné. Na strane federálnej vlády Kanady tieto výsledky vyvolali pobúrenie a strach. Prečo? Táto provincia je najväčším producentom energie celého kultúrneho regiónu, disponuje obrovskými zásobami fosílnych palív, je najväčším platičom do federálnej kasy Kanady. Osamostatnením by sa Kanadské hospodárstvo pravdepodobne zrútilo, dokonca by predstavovalo obrovskú hospodársku konkurenciu pre Kanadu. Osamostatnenie Québecu za cieľ stanovila politická strana Québecký blok. Obr. č. 5: Takto znela otázka v referende o osamostatnení provincie Québec
Okrem frankofónnych obyvateľov, čoraz viacej sa ozývajú aj ostatné národnosti Kanady. Od vzniku Britskej nadvlády v Kanade boli záujmy a práva francúzskej komunity v Québecu chránené v ústave. To sa však
netýkalo ostatných skupín. Napríklad, keď sa na prelome 19. a 20. storočia chcel prisťahovať do Britskej Kolumbie (provincia na západe krajiny) Číňan, musel zaplatiť vstupný poplatok, ktorý v roku 1895 činil 50 dolárov, ale v roku 1905 uţ 500 dolárov. V tom období sa obyvatelia správali nielen protiorientálne (vystupovali proti imigrantom z východu), ale rovnako postupovali napríklad aj s východoeurópskymi prisťahovalcami. Pomalý rast počtu prisťahovalcov spôsobilo aj zlepšovanie ich spoločenského postavenia. Prisťahovalecké skupiny sa stále viacej cítia, ţe sú vylúčený z kanadskej spoločnosti, ktorá ako by uznávala iba dve kultúry. Výsledkom súčasnej imigračnej politiky Kanady je fakt, ţe za Spojenými štátmi predstavuje druhý najväčší prijímateľ imigrantov na svete. Kanada v súčasnosti ročne príjme pribliţne 220-250 tisíc imigrantov. Základnou filozofiou imigračnej politiky Kanady je to, ţe imigrantov povaţuje za potenciálne ľudské zdroje. V tejto súvislosti sa do veľkej sústreďuje na poţiadavky pracovného trhu, na ktoré veľmi pruţne reaguje. Výsledkom toho je, ţe imigrantov príjme najmä na základe ich zamestnania, dokonca berúc do úvahy aj poţiadavky regionálnych trhov práce v rámci štátu. Viac ako 56 % imigrantov pochádza z Ázie, a to najmä z Číny, Indie, Filipín, Pakistanu. Na druhom mieste je Európa (16 %), ktorú reprezentujú krajiny ako napr. Veľká Británia, Francúzsko a Rumunsko. Musíme podotknúť, ţe v 80-tych rokoch 20. storočia ešte 36 % imigrantov pochádzalo z Európy. Pribliţne 12 % imigrantov pochádza z Afriky, ďalších 10 % z Latinskej Ameriky. Na USA a Mexiko pripadá pribliţne len 5 % (Report on the demographic situation in Canada, 2008). Národnosť, jazyk, vierovyznanie obyvateľstva regiónu Dnešné obyvateľstvo regiónu je neobyčajne pestré, čo je výsledkom uţ spomenutých rozsiahlych migračných vĺn z Európy, Latinskej Ameriky, Ázie atď. Výrazný nárast zaznamenala v posledných desaťročiach populácia aziatov (Japonci, Čínania, Kórejci, Filipíni). Sústreďujú sa do väčších miest, kde vytvárajú vlastné, pomerne homogénne štvrte, tzv. Chinetown (čínska štvrť). Medzi najväčšie čínske štvrte patria v mestách San Francisco, New York, Chicago, v Kanade sú to Vancouver a Toronto. Černosi (Afroameričania) sú označené ako obyvateľstvo zavlečené. Ţijú hlavne v juţných štátoch USA od Delaware po Texas. Tento región sa nazýva Black belt – čierne pásmo (obr. č. 6). V tomto pásme tvoria značnú časť obyvateľstva, resp. v jeho niektorých častiach ţijú v prevahe nad ostatným obyvateľstvom (napr. v hlavnom meste Washington). Černošská populácia reprezentuje aţ 13 % obyvateľstva USA, v Kanade je to len 2,5 %.
Obr. č. 6: Poloha tzv. čierneho pásma na území USA Úradnými jazykmi v regióne sú angličtina (aj v USA a Kanade) a francúzština (len v Kanade, pouţíva sa najmä v provincii Quebéc). Aţ 80 % obyvateľstva (v USA 82 %, v Kanade 60 %) ako prvý jazyk pouţíva angličtinu. Pribliţne 1/4 Kanaďanov pouţíva francúzštinu a v USA aţ 15 % obyvateľstva hovorí po španielsky. Španielčinou hovoriaci - Hispánci v súčasnosti tvoria v USA najväčšiu menšinu. Sú to prisťahovalci najmä z Mexika (65,5 %), Portorika (8,6 %) a Kuby (3,7 %). Nazývajú ich Latinos. Pouţívajú anglický jazyk so silným španielskym prízvukom – tzv. spanglish (espanglish). Spanglish je teda kombinácia angličtiny a španielčiny. Vyznačuje sa pošpanielšťovaním alebo jednoduchým premenovaním anglických slov. Najviac sa pouţíva v pohraničnej oblasti USA s Mexikom, kde sa koncentruje najviac Hispáncov v celom kultúrnom regióne (obr. č. 7).
Obr. č. 7: Rozmiestnenie a koncentrácia Hispáncov na území USA Černošské obyvateľstvo a Hispánci sa vyznačujú určitými demografickými špecifikami, čo im dáva špecifické postavenie v rámci populácie kultúrneho regiónu. Charakteristické je pre nich progresívna veková štruktúra, napr. kým v populácii Hispáncov 65 a viac ročné obyvateľstvo tvorí len 5 % z celkového počtu obyvateľstva a priemerný vek sa pohybuje okolo 27 rokov, tak v prípade bieleho obyvateľstva je to aţ 15 % a priemerný vek je na úrovni 36-tich rokov. Hispánci a černosi v kultúrnom regióne sa vyznačujú vysokým prirodzeným prírastkom, naopak bieli prirodzeným úbytkom, resp. minimálnym prírastkom. Pestré etnické zloţenie sa odráţa aj v náboţenskej príslušnosti. V regióne prevládajú protestanti, tvoria pribliţne polovicu obyvateľstva (v USA aţ 52 % obyvateľstva, v Kanade len 23 %). Protestantské náboţenstvo sa na územie dostalo z Európskeho kultúrneho regiónu. Podobne aj rímskokatolické náboţenstvo, ktoré vyznáva asi 1/4 obyvateľstva (v Kanade ich podiel je 44 %, v USA len 24 %). Významní sú aj Moslimovia, ktorí v USA tvoria 1 % a v Kanade aţ 2 % obyvateľstva. Môţeme spomenúť ešte aj náboţenstvo Mormónov. Skutočný názov mormónskej cirkvi je Cirkev Jeţiša Krista svätých neskorších dní. Vznikla v roku 1830, kedy bola vydaná Kniha Mormon (popri Biblii je kultovou knihou mormónov, opisuje dávnu históriu amerického kontinentu), ktorú preloţil Joseph Smith. Jeho povaţujú za zakladateľa mormonizmu. Základom ich viery je, ţe všetky predošlé kresťanské cirkvi odpadli od pravej viery. Najviac mormónov ţije v štáte Utah, ale aj v ďalších susedných ako Nevada, Oregon, Idaho, a Wyoming. Z ostatných náboţenstiev značné je judaizmus ako náboţenstvo Ţidov (predstavujú asi 10 % obyvateľstva
mesta New York) a budhizmus i hinduizmus ako náboţenstvo ázijských prisťahovalcov. Ako vidíme tento región je teda typickým „taviacim kotlom” rôznych národností, ktoré tu prichádzajú do kontaktu a navzájom sa obohacujú. Dobrým príkladom je vzájomné obohatenie africkej a európskej kultúry na území juhu USA, odkiaľ pochádza blues a jazz. V týchto hudobných ţánroch sa spojila africká a európska hudba. Druhou stranou spoluţitia sú aj konflikty medzi jednotlivými rasami (belosi - černosi) a národnosťami. Afroameričania a do určitej miery aj Hispánci si do dnešnej doby udrţujú rovnaký vzor správania, ktorým sa riadia všetky prisťahovalecké skupiny – drţia sa pohromade. Výsledkom toho bol vznik rasovo oddelených zón napr. mestách, ktoré Afroameričania nazývajú ghetto, Hispánci barrio. Príkladom sú ghettá Afroameričanov v Chicagu (Southside), New Yorku (Bronx a Harlem), Los Angeles (Watts). Treba podotknúť, ţe v černošskej populácii (ale aj medzi Hispáncami) sa prejavujú také negatívne javy ako vysoká nezamestnanosť, negramotnosť, zločinnosť a iné, ktoré spôsobujú váţne sociálne problémy. Práve preto mnohokrát tieto getá predstavujú miesta chudobných štvrtí i miestnych konfliktov medzi obyvateľmi rôznej rasy a na druhej strane pre jeho obyvateľov znamená priestor na zachovanie a udrţiavanie kultúry. Urbanizácia a jej trendy Vzhľadom na rozľahlosť územia, rozmiestnenie obyvateľstva je veľmi nerovnomerné. Najhustejšie osídlené časti sa viaţu na prvé oblasti kolonizovania, t.j. východné pobreţie regiónu, oblasť Veľkých Kanadských jazier, hraničné pásmo medzi USA a Kanadou. Práve tieto územia predstavujú pôvodné kultúrne centrá tohto regiónu. Naopak, centrálne a horské oblasti USA sú riedko osídlené, severné časti (subpolárne a polárne oblasti) Kanady sú veľmi riedko obývané aţ neobývané. Kým 2 hustota obyvateľstva USA dosahuje hodnotu 32 obyv./km , tak v Kanade 2 na jeden km pripadajú pribliţne len traja obyvatelia. V 10-tich najľudnatejších štátoch USA ţije pribliţne 162,5 miliónov obyvateľov, t.j. 54 % celkovej populácie. Medzi tieto štáty zaraďujeme napr. Kaliforniu, Texas, New York, Floridu atď. V prípade Kanady v 10-tich najľudnatejších provinciách resp. teritóriách ţije asi 30,6 miliónov obyvateľov, čo predstavuje aţ 97 % celej populácie Kanady (tab. 1).
Tab. č. 1: Desať najľudnatejších štátov Kanady a USA v roku 2006 názov provincie/teritória v Kanade
Obyvateľstvo %z abs. celkového
názov štátu v USA
Obyvateľstvo %z abs. celkového
počtu
počtu
Ontario
12 160 182
38,5
Kalifornia
36 458 000
12,2
Québec
7 546 131
23,9
Texas
23 508 000
7,9
Britská Kolumbia
4 113 487
13,0
New York
19 306 000
6,4
Alberta
3 290 350
10,4
Florida
18 090 000
6,0
Manitoba
1 148 401
3,6
Illinois
12 832 000
4,3
Nové Škótsko
913 462
2,9
Pennsylvania
12 441 000
4,2
New Brunswick Newfoundland a Labrador Ostrov princa Eduarda Severozápadné teritórium
729 997
2,3
Ohio
11 478 000
3,8
505 469
1,6
Michigan
10 096 000
3,4
135 851
0,4
Georgia Severná Karolina
9 364 000
3,1
Spolu
41 464
0,1
30 584 794
96,7
Spolu
8 857 000
3,0
162 430 000
54,3
Zdroj: www.statcan.ca, www.census.gov Typickou črtou kultúrneho regiónu Severnej Ameriky je veľký podiel mestského obyvateľstva, t.j. vysoký stupeň urbanizácie. Jeho hodnota v prípade obidvoch štátov presahuje aţ 81 %. V USA a Kanade v roku 2006 evidovali aţ 301 miest, v ktorých počet obyvateľov presahoval 100 000. Z tohto počtu aţ 253 sa nachádza v USA, kde tieto mestá koncentrujú viac ako 26 % celkového obyvateľstva. Zvyšných 48 stotisícových miest sa nachádza v Kanade, kde viac ako 52 % obyvateľstva krajiny ţije práve v nich. Desať najväčších miest štátov kultúrneho regiónu zahŕňa tab. č. 2.
Tab. č. 2: Desať najväčších miest Kanady a USA v roku 2006 mesto v Kanade
počet obyvateľov
mesto v USA
počet obyvateľov
2 503 281
New York
8 143 197
Montreal
1 620 693
Los Angeles
3 844 829
Calgary
988 193
Chicago
2 842 518
Ottawa
812 129
Houston
2 016 582
Edmonton
730 372
Philadelphia
1 463 281
Mississauga
668 549
Phoenix
1 461 575
Winnipeg
633 451
San Antonio
1 256 509
Vancouver
578 041
San Diego
1 255 540
Hamilton
504 559
Dallas
1 213 825
491 142
San Jose
Toronto
Quebec City Spolu
9 530 410
Spolu
912 332 24 410 188
Zdroj: www.statcan.ca, www.census.gov Vidíme, ţe v Kanade nachádzame iba dve mestá s počtom obyvateľov viac ako 1 milión, pričom najväčším mestom je Toronto, v ktorom ţije vyše 2,5 miliónov obyvateľov, čo predstavuje pribliţne 8 % celkovej populácie Kanady. V Spojených štátoch v prvej desiatke najväčších miest sa nachádza len jedno, ktorého počet obyvateľov nedosahuje 1 milión. Najväčším mestom USA i kultúrneho regiónu je New York, koncentrujúce vyše 8,1 miliónov obyvateľov, t.j. 2,7 % obyvateľstva USA. V hlavných priemyselných oblastiach došlo k vzájomnému prepojeniu tzv. aglomerácií (je to buď zoskupenie vzájomne blízkych sídiel, kde jedno so svojou veľkosťou a funkciami a pod. dominuje nad ostatnými) a konurbácií (súmestie - skupina niekoľko rovnako veľkých miest, ktoré vytvárajú rozsiahlu a súvislú zastavanú plochu) do rozsiahlych zón, ktorých označujeme ako megalopolis (je to rozsiahla metropolitná oblasť alebo dlhá reťaz súvislých metropolitných oblastí, termín prvýkrát spomenul Jean Gottman v USA v roku 1957). V dôsledku vnútorných migrácií pokračujúcich smerom na západ a juh rastú predovšetkým mestá v tzv. slnečnom páse (Sun belt – juţné štáty USA), naopak, mestá v aglomeráciách tzv. starého (jadrového) priemyselného pásu (core manufacturing belt) na stredoatlantickom pobreţí a v oblastí Veľkých Kandských jazier (na území štátov Illinois, Indiana, Michigan, Ohio, Západná Virginia, Virginia, Pennsylvania, New York, Massachusetts, Connecticut, Rhode Island, New Jersey, Washington, Maryland a Delaware) stagnujú resp. mierne zniţujú počet obyvateľov. Najrýchlejšie rastú aglomerácie na Floride a v Texase, kde sa transformujú do nových megalopolisov, ale najmä v Kalifornii medzi mestami San Francisco a San Diego (tzv San-San). Na ich raste sa podieľa i vysoký prirodzený
a migračný prírastok Hispáncov (španielsky hovoriaci prisťahovalci). Medzi staré typické megalopolisy zaraďujeme Boswash (územie medzi mestami Boston a Washington) alebo Chipitts (územie medzi mestami Chicago a Pittsburg . Pre porovnanie uvádzame 10 najväčších metropolitných území v štátoch regiónu (tab. č. 3) Tab. č. 3: Desať najväčších metropolitných území (MSA – metropolitan statistic area) v Kanade a USA v roku 2006 MSA
počet obyvateľov
MSA
počet obyvateľov
Toronto
5 113 149
New York
21 976 224
Montreal
3 635 571
Los Angeles
17 775 984
Vancouver
2 116 581
Chicago
9 725 317
Ottawa - Gatineau
1 130 761
Washington
8 211 213
Calgary
1 079 310
Boston
7 465 634
Edmonton
1 034 945
San Jose
7 228 948
Quebec City
715 515
Philadelphia
6 382 714
Winnipeg
694 668
Dallas
6 359 758
Hamilton
692 911
Houston
5 641 077
London
457 720
Atlanta
5 478 667
Spolu
16 671 131
Spolu
96 245 536
Zdroj: www.statcan.ca, www.census.gov Desať najväčších metropolitných území Kanady a USA koncentrujú viac ako tretinu všetkého obyvateľstva kultúrneho regiónu. Kým v Spojených štátoch v desiatich najväčších metropolitných územiach ţije viac ako 96 miliónov obyvateľov, tak v Kanade iba 16,7 milióna. Najväčšie takéto územie je New York, kde ţije zhruba 22 miliónov obyvateľov, čím sa zaraďuje medzi najväčšie metropolitné regióny sveta. Veľké a silné hospodárstvo – základ ţivotného štýlu Kultúrny región Severnej Ameriky predstavuje jeden z ekonomicky najrozvinutejších regiónov sveta. Veľký prírodný a ekonomický potenciál stavia Spojené štáty americké hospodársky a politicky na 1. miesto na svete. Americkú ekonomiku charakterizuje vysoký rozvoj priemyselnej výroby, zaloţený na efektívnom vyuţívaní surovín, moderná doprava, špecializované vysoko produktívne poľnohospodárstvo, rozvinutý obchod, racionálne sluţby a bankovníctvo (Mazúrek, 1997). Na celkovej tvorbe HDP sveta sa USA podieľajú aţ 20-mi percentami (10,4 triliónov dolárov), Kanada „iba” 2-mi percentami (0,923 triliónov dolárov). Skutočnosť, ţe sa USA stali ekonomickou i politickou veľmocou sveta, má svoje historické korene. Ekonomika USA uţ v koloniálnom období (do
70. rokov 18. storočia) sa rozvíjala úplne v iných podmienkach neţ ekonomika v Európe, Rusku, alebo Číne či Japonsku, kde prevládali feudálne vzťahy. Naopak, hospodárstvo USA sa rozvíjalo kapitalistickým spôsobom. Po osamostatnení vývoj ekonomiky USA pokračovalo dvomi základnými smermi, a to industrializáciou a rýchlym tempom rozvoja trhových vzťahov v priemysle a poľnohospodárstve. Tomuto rozvoju napomáhala mechanizácia jednotlivých hospodárskych odvetví. V roku 1859 bol objavený prvý ropný prameň a o rok neskoršie uţ pracovala prvá rafinéria v Clevelande. Prudko sa zvýšila aj výroba ocele a ţeleza, čo sa následne odrazilo v rozvoji strojárenskej výroby. Pokračovalo sa aj v rýchlom raste ďalších technických objavov a postupov. V potravinárstve išlo o zavedenie chladiarenských ţelezničných vagónov (1869), v odevnom a obuvníckom priemysle o zavedenie nového šijacieho stroja (svetoznáma značka Singer), pre priemyslovú a obchodnú agendu znamenal prevrat písací stroj, ďalej vynález telefónu, ţiarovky, v chemickom priemysle vynález umelých hmôt (napr. bakelit) atď. Začiatok 20. storočia znamenal obrovský pokrok pre hospodárstvo USA. Objavili sa nové prostriedky masovej dopravy – automobily a lietadlá. Od roku 1913, kedy Henry Ford zaviedol výrobu automobilu „Model T” na beţiacom páse, USA sa stali veľmocou automobilového priemyslu. Na rozvoj priemyslu spôsobili aj svetové vojny, priniesli hospodársku konjunktúru (rozvoj strojárstva, zbrojárstva, leteckého priemyslu atď.) najmä pre USA, ale aj pre Kanadu. Obdobie po druhej svetovej vojne bolo späté silným rozvojom elektrotechniky, kozmického priemyslu, finančníctva, poisťovníctva a bankovníctva. Významnú úlohu plnia známe vedeckovýskumné strediská rozmiestnené po celom území USA. Sú to, napr. Silicon Strip v Massachusetts (silná prepojenosť s Massachusetts Institute of Technologies), Research Triangle Park v Severnej Karolíne (sídlo tu má aţ 170 firiem, ako napr. BASF, IBM, Lenovo, GlaxoSmithKline, Sony Ericson atď., ktoré tu zamestnávajú vyše 40 000 vedeckých pracovníkov), Silicon Prairie v Texase (zameranie na informačné a telekomunikačné technológie), Silicon Mountain v Colorado (zameranie na počítačové technológie) a Silicon Valley v Kalifornii (počítačové, softvérové technológie zastúpené firmami Google, Apple, Cisco, Intel, Microsoft, Hewlett-Packard) atď. Ekonomický systém USA sa výrazne odlišuje od európskych štátov i Japonska, v nich sa výrazne prejavuje spoločenská zodpovednosť za kvalifikáciu, tímovú prácu, vernosť firme a preferencia sociálne trhového hospodárstva. USA naopak podporujú individualistické hodnoty: individuálnu zodpovednosť za kvalifikáciu, silnú osobnú iniciatívu, rýchle prijímanie do práce a rýchle ukončenie pracovného pomeru, bezohľadné zlučovanie a preberanie podnikov. Celá filozofia hospodárstva USA je spätá ideálom „self made man”, teda jedinca, ktorý dokáţe vlastné záujmy presadiť (Baar, 1994).
Tento ideál, resp. jeho filozofia sa premietlo aj do kaţdodenného ţivota ľudí. Obyvatelia regiónu zvládli štýl ţivota veľkej a ekonomicky silnej krajiny. O tom svedčia rôzne ukazovatele ako napr. na svete v USA pripadá najviac áut na 1000 obyvateľov (775), čo svedčí o preferovanie individuálnej dopravy. Ďalšou typickou črtou amerického ţivotného štýlu je preferovanie bývanie v suburbánnych územiach, t.j. v prímestských zónach, vo vlastnom rodinnom dome. Dôvody treba hľadať v stave centrálnych častí miest, ktorého ukazovateľmi sú starší bytový fond, znečistené ţivotné prostredie, vandalizmus a kriminalita (Bromhead, 1990). Silné hospodárstvo znamená aj kvalitnejšiu zdravotnú a sociálnu starostlivosť, čo sa odrazí v neustálom zvyšovaní očakávanej dĺţky ţivota, t.j. v starnutí populácie. V súčasnosti v regióne odchod do dôchodku neznamená chudobu, nemoc a koniec aktívneho ţivota, ale skôr začiatok jeho novej etapy, t.j. vznik nového ţivotného štýlu penzistov. Výrazná časť mladších, majetnejších a zdravších dôchodcov sa odsťahovala od svojich rodín a začala ţiť inde. Medzi najvyhľadávanejšími štátmi sú Florida, Arizona, Nové Mexiko a Kalifornia, kde dúfajú nájsť pohodlnejší ţivot, teplejšie podnebie a lacnejšie bývanie. Vznikli tzv. dôchodcovské mestá, ktoré sú dôchodcom po kaţdej stránke prispôsobené, napr. vzdelávaním (moţnosť celoţivotného vzdelávania, resp. vzdelávania v treťom veku), dopravou, zdravotnou starostlivosťou, existenciou miest pre odpočinok (golfové ihriská, parky a pod.) a pod. Jedným z najznámejších je Sun City v Arizone (obr. 8), ktoré začali stavať v roku 1960. V súčasnosti má pribliţne 65 000 obyvateľov, z čoho viac ako 80 % má viac ako 65 rokov a 99 % celkového obyvateľstva tvoria belosi. Obr. č. 8: Letecký pohľad na časť mesta Sun City. Vyznačuje sa zvláštnou, okrúhlou zástavbou. V dolnej časti obrázku môţeme vidieť rozsiahle golfové ihriská.
Latinská Amerika Pod pojmom Latinská Amerika rozumieme územie zahrňujúce tie krajiny Ameriky, v ktorých sa pouţívajú prevaţne jazyky, ktoré patria medzi tzv. novolatinské (označené aj ako románske) jazyky, t.j. najmä španielčina a portugalčina. Niekedy sem zaraďujú len tie štáty (ich je 21), v ktorých úradným jazykom je španielčina alebo portugalčina, t.j. nezaradia sem napr. Haiti a Francúzsku Guayanu (francúzština), Surinam (holandčina), Jamajka (angličtina) atď. V našom prípade sem zaraďujeme bez ohľadu na úradné jazyky aj tieto štáty i ďalšie, lebo tvoria len malú časť celkovej populácie (aj kultúry) celého regiónu a svojou kultúrou sú organickou súčasťou geograficky vymedzenej Strednej a Juţnej Ameriky. Tento kultúrny región zahŕňa teda Mexiko, krajiny Karibskej oblasti Antigua a Barbuda, Bahamy, Barbados, Dominika, Dominikánska republika, Grenada, Haiti, Jamajka, Kuba, Svätá Lucia, Svätý Krištof, Svätý Vincent, Trinidad a Tobago, ďalej štáty Strednej Ameriky - Belize, Honduras, Guatemala, Kostarika, Nikaragua, Panama, Salvádor, a Juţnej Ameriky - Argentína, Bolívia, Brazília, Ekvádor, Guayana, Chile, Kolumbia, Paraguaj, Peru, Surinam, Uruguaj, Venezuela. Takto chápaný a vymedzený latinskoamerický kultúrny región sa rozprestiera na rozlohe 2 20,6 mil. km a ţije tu 563,6 miliónov obyvateľov (r. 2007). Historický prehľad Kolíska pôvodnej kultúry tohto regiónu sa nachádza v oblasti Strednej Ameriky (Mexický záliv) a Centrálnych Ánd v Juţnej Amerike (na území štátov Peru, Bolívia, Chile). Na sklonku 1. tisícročia pred n. l. sa v týchto častiach rozvinuli vyspelé indiánske kultúry. Vznikli prvé mestá (niektoré mali aj vyše 100 resp. 200 tisíc obyvateľov) a civilizácie, z ktorých medzi najvýznamnejšie patrili Olmécka (pobreţie Mexického zálivu), Mayská (polostrov Yucatán), Toltékska a Aztékska (plošiny dnešného Mexika), Inkská (na dnešnom území Peru). Od konca 15. storočia tieto vyspelé civilizácie boli zničené conquistádormi (od slova conquista, ktoré znamená dobytie) zo španielska, a to Hernando Cortézom (dobil Aztékov, obr. č. 9) Fransisco Pizarrom (dobil Inkov, obr. č. 10). Kolonizácia znamenala krvavú vojnu voči indiánskym domorodcom. Časť Indiánov zavraţdili, väčšina Indiánov avšak zahynula kvôli chorobám, ktoré rozšírili Európania, mestá a kultúry sa zničili a ich poklady boli prevezené do Európy (zlato a striebro najmä do Španielska). Latinskú Ameriku teda najprv dobili Španieli a Portugalci, ktorí v roku 1494 (len po dvoch rokoch po príchode Kolumba) podpísali tzv. Tordesillaskú zmluvu, podľa ktorého západnú časť Latinskej Ameriky kolonizovali Španieli a východnú Portugalci (pozn. preto je portugalčina úradným jazykom v Brazílii a v ostatných štátoch španielčina). Od konca 16. storočia ich dominantné postavenie ohrozovali Francúzi, Holanďania a Angličania, a to v oblasti
dnešných štátov Guayana, Surinam a Francúska Guayana (dnes zámorský departement –vyslov departmán, t.j. administratívna jednotka Francúzska).
Obr. č. 9: Hernando Cortéz (1485–1547)
Obr. č. 10: Francisco Pizarro (1478-1541)
Kolonizátori po obsadení území zaloţili prvé plantáţe, ktoré predstavovali úplnú a sebestačnú spoločenskú a hospodársku jednotku. Plantáţ riadila prakticky všetky momenty ţivota pracovníkov, od bývania a pracovnej činnosti aţ po sobáš a voľný čas. Kolonizátori vytvorili striktné vzťahy nadriadenosti a podriadenosti. Vo väčšine prípadov bola vytvorená vládnuca vrstva z obyvateľov európskeho pôvodu, černosi boli otrokmi a miešanci sa nachádzali medzi nimi, t.j. boli slobodní, a pracovali pre vládnu triedu. Na plantáţe potrebovali dostatok pracovnej sily. Na jednej strane spolupráca s miestnymi indiánmi nebola úspešná, na strane druhej bolo ich málo a preto od 16. aţ po 19. storočie na prácu na plantáţach a v baniach previezli niekoľko miliónov afrických černochov (Veľký atlas svetových dejín, 2002). Ich otroctvo bolo vo väčšine štátov zrušené v 19. storočí. Od 18. storočia sa v celom regióne čoraz mocnejšie ozývali hlasy poţadujúce slobodu, odmietanie nadvlády kolonizátorov. Kolonizátorské štáty sa usilovali vzbury vo svojich latinskoamerických kolóniách potlačiť, ale vďaka rozsiahlej revolúcii väčšina štátov svoju nezávislosť vybojovala uţ v prvej polovici 19. storočia. Na čele revolúcií stáli najmä kreoli, t.j. Španieli narodení v Amerike. Najvýznamnejší z nich bol Simón Bolivar (1783 - 1830), ktorý po účasti v niekoľkých neúspešných povstaniach porazil v r. 1819 so svojim vojskom Španielov pri rieke Boyacá (stred Kolumbie) a zaloţil republiku Veľká Kolumbia. V r. 1821 zvíťazil nad Španielmi pri Carabobe (na severe Venezuely) a zaslúţil sa tak o nezávislosť Venezuely. V rokoch 1822 – 1824 pomáhal ešte oslobodiť
Ekvádor a Peru. Z juţného Peru potom vznikla nová republika, ktorá na jeho počesť dostala meno Bolívia. Obdobie 19. a 20. storočia je charakterizované nielen bojom za nezávislosť, ale aj vojnami o sporné územia medzi Mexikom a USA (v tejto vojne v rokoch 1846 – 48 stráca Mexiko veľké územia na severe od Rio Grande del Norte v prospech USA), Španielskom a USA (v r. 1898 stratilo Španielsko Portorico, ktorý je v súčasnosti pričleneným štátom USA), Argentíny a Veľkej Británie (vojna o Falklandské ostrovy v roku 1982, ktorú vyhrali Briti), ale aj medzi samostatnými štátmi Latinskej Ameriky navzájom (napr. v 19. storočí Argentína získava časť územia Chaca na úkor Paraguaya, v roku 1898 Bolívia stráca prístup k moru, v súvislosti s výstavbou Panamského prieplavu v roku 1903 dochádza pod patronáciou USA k odtrhnutiu kolumbijskej provincie Panama a jej premeny na samostatný štát, v roku 1995 vypukla znovu vojna medzi Ekvádorom a Peru o sporné pohraničné územia, v ktorom bolo nájdené loţisko zlata a ropy atď.). Súčasná situácia v Latinskej Amerike je veľmi dynamická. Vojenské diktatúry (napr. reţim Augusta Pinocheta v Chile) boli v mnohých krajinách nahradené demokraticky voleným prezidentom a vládou (výnimku tvorí komunistická Kuba, kde od 1976 do 2007 bol prezidentom Fidel Castro, od roku 2007 moc prevzal jeho brat Raúl). Vlády sú väčšinou sociálno demokratickou orientáciou, čiţe sú ľavicovo orientované (Mazúrek, 1998). Latinskoamerickí Indiáni v minulosti a súčasnosti Predkolumbovská Amerika - v tomto prípade Karibská oblasť, Stredná a Juţná Amerika, predstavovala pôvodný domov rôznorodým národom, ktoré tu ţily posledných najmenej 12 0000 rokov pred tým, neţ Európania objavili Nový svet v roku 1492. Okolo rokov 3000 – 2500 pred n. l. sa vytvorilo niekoľko významných poľnohospodárskych centier s poľnohospodárskymi spoločenstvami. Prvým je v Mexiku a Strednej Amerike, druhé v centrálnej časti andskej oblasti Juţnej Ameriky (Ekvádor, Peru, Bolívia, Chile) a tretie, ktoré vzniklo len okolo roku 1000 pred n. l., v tropickej oblasti terajšej Kolumbie a Venezuely. Počas dlhých tisícročí v týchto regiónoch prebiehal pomalý proces domestifikácie rôznych, dnes známych a veľmi dôleţitých poľnohospodárskych plodín. Juţné Mexiko a Stredná Amerika sa takto stala pravlasťou takých plodín, ako napr. kukurica, tabak, paprika, tekvica a kakao. Zvyšné dva regióny sa známe ako pravlasť plodín, napr. rajčina (Peru, Ekvádor), zemiaky (Chile), arašidy (Brazílska vysočina), maniok (Kolumbia, Venezuela) atď. Zo spomenutých troch regiónov k vyššiemu stupňu organizácie spoločnosti, ako je kmeňové poľnohospodárstvo a miestne náboţenské centrá, došlo iba v Mexiku a Strednej Amerike, resp. v oblasti Ánd. Rozvoj civilizácie v týchto dvoch oblastiach sa zameral na náboţenstvo
a budovanie čoraz veľkolepejších chrámov a chrámových miest. Vrcholom tohto obdobia sa stal vznik mayskej civilizácie. Táto civilizácia, ktorej centrum sa nachádzalo v juţnej časti dnešného Mexika, resp. na polostrove Yucatán, patrila medzi najvyspelejšie indiánske civilizácie predkolumbovskej Ameriky. Niekedy v strednom predklasickom období (okolo 1000 rokov pred n. l.) Mayovia prevzali od Olmékov systém spoločnosti vedenej kráľmi a šľachticmi. Níţinní Mayovia vytvorili kmeňové konfederácie, kým Mayovia vo vysočinách sa podrobovali nadriadeným kráľom či náčelníkom. V níţinách sa králi objavili aţ od neskorého predklasického obdobia (prvá zmienka však aţ v roku 100), kráľ sa vtedy volal ahaus (veľkokráľ). Podobne ako mnohé iné civilizácie ani mayská spoločnosť nikdy netvorila jednotnú ríšu, ale v klasickom období k tomu mala blízko, pretoţe v níţinách existovali dve veľké kráľovstvá – Tikalské a Calakmulské. Mayská níţinná civilizácia klasického obdobia dosiahla v kaţdom ohľade najväčšiu kultúrnu úroveň zo všetkých známych kultúr predkolumbovskej Ameriky. Budovali sa mestá (najväčším sa stal Teotihuacán s počtom obyvateľov 120 000, nachádzalo sa severovýchodne v blízkosti dnešného hlavného mesta Mexika) s nádvoriami na náboţenské obrady, chrámami, palácmi, či ihriskami na loptové hry. Mesto sa chápalo skôr ako kultové stredisko, neţ ako miesto na bývanie. Mayské chrámy, stavané ako mohutné stupňovité kamenné stavby, bývajú pre svoju podobnosť s egyptskými pyramídami nazývané chrámové pyramídy. Na náboţenské obrady sa vyuţívali aj jaskyne, slúţiace ako pútnické miesta, v ktorých sa mali uskutočňovať stretnutia s duchmi. Ľudské obete neboli zriedkavé. V porovnaní s imperiálnou kultúrou Inkov si vyspelá mayská civilizácia zaslúţi označenie intelektuálna. Ich písmo bolo jediné ozajstné písmo v celej prekolumbovskej Amerike, čiţe bolo schopné vyjadrovať slová a rozličné zvuky. Zachovalo sa najmä na stélach opisujúcich občianske udalosti a zaznamenávajúcich kalendárne a astronomické údaje. Z mayských kníh španielsku conquistu preţili len štyri tzv. kódexy. Ich kalendár (alebo lepšie povedané viacero paralelných kalendárov) bol najzloţitejší kalendár (prinajmenšom) v predkolumbovskej Amerike. Mayský kalendár bol vzhľadom na skutočnú dĺţku roka presnejší ako náš dnešný kalendár. Ich kalendárne výpočty mali dokonca špeciálny názov (alautun) pre obdobie dlhé 64 109 589 rokov. Ich matematika pouţívala nulu, ktorú v tom čase v Európe ani Rimania ani Gréci nepoznali. Ich astronómia bola takisto veľmi vyspelá. Mayskí kňazi veľmi pravdepodobne vedeli, ţe Zem je guľatá uţ tisíc rokov pred Kopernikom. Analyzovali dráhy mesiacov Jupitera tisíc rokov pred tým, ako ich v Európe vôbec objavil Galileo. Poznali cykly obehu Mesiaca, Venuše, vyrátali tropický a hviezdny rok.
Stavali diaľkové cesty cez dţungľu, vysušovali močiare, stavali podzemné nádrţe na vodu a predovšetkým umelecky hodnotné pyramídy, paláce a mestá. Vrchol mayská kultúra dosahuje po roku 800. Okolo roku 900 došlo z dodnes sporných príčin k rýchlemu opusteniu miest v juţných níţinách, čím sa tzv. klasické obdobie skončilo. Mayovia juţných níţin sa zmenili na primitívnych pestovateľov kukurice, Mayovia severných níţin sa dostali pod vplyv Toltékov. Po totálnom úpadku mayskej civilizácie, v oblasti Strednej Ameriky od 14. storočia prevzali moc Aztékovia. Zaloţením trojspolku miest Texcoco, Tlacopán a aztécky Tenochtitlán poloţil Itzcoatl základný kameň Aztéckej ríše. Aztékovia priputovali zo severu do priestoru husto osídlenej Mexickej plošiny aţ v 14. storočí. Známi svojou vojenskou zdatnosťou tu slúţili najprv ako ţoldnieri. Po krátkom čase prevzal tento pôvodne nomádsky kmeň vysokorozvinutú kultúru a techniku stredoamerických národov (napr. Mayovia, Toltéci, Olmékovia atď.), bohatú na tradíciu, od kalendárneho systému aţ po pyramídy a sochárske umenie. V nehostinnej jazernej a močaristej oblasti zaloţili okolo roku 1370 mesto Tenochtitlán na miestach, kde dnes leţí hlavné mesto Mexika, Mexiko City. Pred dobytím Španielmi malo mesto 300 000 aţ 400 000 obyvateľov. Tenochtitlán sa podobal Benátkam (obr. 11); na početných odvodňovacích kanáloch (chinampa) sa pouţíval ako hlavný dopravný prostriedok čln. Obr. č. 11: Hlavné mesto ríše Aztékov – Tenochtitlán. Na obrázku môţeme vidieť mapu tohto mesta na fresku, ktoré je umiestnené v antropologickom múzeu v Mexiku. Samotné mesto bolo vybudované na dvoch ostrovoch jazera Texcoco a spojené s pevninou sústavou ciest vedúcich po hrádzach a mostoch. Zároveň bolo prepletené kanálmi, a tak všetky časti mesta boli dosiahnuteľné buď pešo alebo na člnoch. Bol zaloţený v roku 1325 (alebo 1310) a z väčšej časti zničený v roku 1521 španielskymi dobyvateľmi. Samotné mesto obsahovalo doslova stovky chrámov a súvisiacich náboţenských stavieb. Ďalej boli vybudované obchodné cesty, ktorými priváţali tovar z takých ďalekých miest ako je pobreţie Tichého oceánu, ba dokonca moţno aţ z ríše Inkov.
Nenásytný hlad ich ríše po potravinách, zlate a ľudských obetiach (ich náboţenstvo im prikazovalo plniť posvätné poslanie – ţiviť bohov ľudskými obeťami a zabezpečiť tak ďalšie pokračovanie sveta, pri náboţenských obradoch niekedy obetovali aj niekoľko 1000 ľudí) bol hnacou silou impéria. Dobytie vojensky silnej ríše Aztékov pomerne malým španielskym vojskom pod velením Hernána Cortésa malo viacero príčin. Z hľadiska vojenskej techniky boli Španieli so svojimi ţeleznými a strelnými zbraňami, koňmi a psami v prevahe nad Indiánmi. K víťazstvu európskych dobyvateľov rozhodujúco prispeli početné indiánske pomocné vojská, ktoré vyslali na pomoc Španielom tradiční nepriatelia Aztékov a oblasti trpiace mimoriadne tvrdým aztéckym daňovým systémom (Kronika ľudstva, 1993). V neposlednom rade to boli choroby (napr. mor, kiahne), kvôli ktorým zahynuli tisíce Indiánov. Obr. č. 12: Aztécka krištáľová lebka nachádzajúca sa v British Museum v Londýne. Je vyrobená z extrémne čistého kremeňového krištálu. Má dokonalé tvary a je vyrobená z jedného kusu. Spodná čeľusť je pohyblivá. Firma Hewlett-Packard, ktorá koncom 70-tych rokov 20. storočia urobila testy na lebke, vyšla s teóriou, ţe by základný tvar mohol byť vyrobený pomocou diamantu a detaily dotvorený so zmesou vody a kremičitého piesku. Podľa firmy by výroba takej lebky trvala 300 rokov. Lenţe problém je v tom, ţe ani pri dnešných technológiách nikto by nebol schopný takú lebku vyrobiť. Je to jedna z najväčších záhad Indiánov Strednej Ameriky. Súčasne s ríšou Aztékov vznikla v Juţnej Amerike ďalšia vojenská, hospodárska i kultúrna mocnosť, štát Inkov. Koncom 15. storočia dosiahol svoju najväčšiu rozlohu a patrila mu oblasť dnešného Peru, Bolívie, juţného Ekvádoru aj severozápadnej Argentíny. Na rozdiel od Aztékov Inkovia svoj štát vybudovali centralisticky. Na vrchole sociálnej pyramídy stál boţský kráľ uctievaný ako syn Slnka. Hornú vládnucu vrstvu tvorili príbuzní panovníkov, príslušníci nekráľovského rodu z údolia Cuzco a panovníci podrobených národov. Základ sociálnej pyramídy tvorili roľnícke rodové spoločenstvá. Hlavným mestom bolo Cuzco (obr. 13),
nachádzajúce sa na území dnešného Peru, pričom ríša disponovala vysoko kvalifikovaným úradníctvom, štátnym náboţenstvom, silnou armádou a vyspelou komunikačnou sieťou (aţ 16 000 km dlhá sieť ciest).
Obr. č. 13: Panoramatický pohľad na Cuzco alebo Cusco (po kečuánsky: Qusqu alebo Qosqo) – bývalé hlavné mesto Inkov. Preklad jeho názvu doslova znamená „Pupok sveta”. Cusco bolo vybudované do podoby posvätného zvieraťa - pumy, ktorej brucho tvorilo rozsiahle námestie. Dnes toto námestie obklopujú arkády postavené v koloniálnom štýle, slávna katedrála s čiernym Kristom, jezuitský chrám. Budovy sú postavené na základoch inkských palácov, ktoré boli vybudované bez pouţitia malty z obrovských kamenných kvádrov (www.wikipedia.org). V období najväčšieho rozmachu Inkskej ríše tu bývalo 200 000 obyvateľov. Nachádza sa v nadmorskej výške 3 414 m. Podľa Štatistického úradu V Peru v roku 2007 tu ţilo pribliţne 350 000 obyvateľov, ktorých väčšinu tvoria Indiáni, kečuánčinou (jazyk Inkov) hovoriaci potomkovia Inkov. Od roku 1983 mesto je súčasťou Svetového kultúrneho dedičstva. Štátna zásobovacia politika (ako súčasť štátnej starostlivosti) zabraňovala tomu, aby v ríši vypukol hlad; zavodňovacie stavby a terasovité polia (typické pre Inkov) zvyšovali produktivitu poľnohospodárstva. Všetko obyvateľstvo povinné platiť dane bolo začlenené do vekových a výkonnostných tried, aby bol uľahčený výber na verejné práce (vojenská sluţba, práca na štátnych pozemkoch a pod.). Zasahovanie štátu mohlo ovplyvniť aj výber manţelského partnera, pretoţe sobášom sa začínala povinnosť platiť dane. Aj v ríši Inkov platila pre hornú vládnucu vrstvu polygamia, kým pre ostatný ľud monogamia.
Dobytie mocného impéria Inkov asi 150 (!) Španielmi vedenými Franciscom Pizarrom nebolo mysliteľné bez krízy tohto štátu, ktorý pri jeho príchode uţ bol rozdelený na časti. Inkovia skultúrnili 40 druhov rastlín a domestikovali najviac zvierat v Amerike (napr. kačica, lama, pes, morča, alpaka). V poľnohospodárstve pouţívali aj zavlaţovacie kanály. Na stavbu palácov sa pouţívali veľké kamenné bloky, ktoré boli na milimetre presne opracované, aby do seba zapadali. V chrámoch pre boha slnka viseli zlaté a strieborné platne. Ich keramika je spravidla úţitková, s jednoduchou geometrickou maľovanou výzdobou. Písmo Inkovia nevyvinuli, na „zapisovanie“ údajov, najmä štatistických, sa pouţíval systém šnúrok s uzlami (quipu - kipu). Podľa novších názorov však kipu (obr. 14) slúţilo ako plnohodnotné písmo. Na vysokej úrovni bolo ich zlatníctvo. Preslávené boli početné inkské zlaté poklady, ktorých väčšinu získali (a roztavili) Španieli (www.wikipedia.org). Obr. č. 14: Inkovia pravdepodobne tzv. uzlové písmo (kipu) prebrali od Arakuánov. Kipu slúţilo najmä na štatistické účely, čiţe na zaznamenanie údajov. Predstavovalo akúsi mnemotechnickú pomôcku (pomôcka na zapamätávanie niečoho), ktorá pozostávala z rôzne hrubých a farebných zauzlených šnúr. Zauzlené šnúry, zostavené podľa desiatkovej sústavy sa vţdy odovzdávali s ústnym posolstvom. Bez neho by boli nezrozumiteľné. Kipu pozostávalo z hlavnej šnúry rôznej dĺţky, z ktorej viseli menšie farebné šnúrky, v určitých odstupoch zauzlené, ktoré slúţili na podporu pamäti. Symbol nuly- šnúrka bez uzlov, umoţňoval rátať aj vyše 10 000. Farby určili druh komodity, napr. ţltá – zlato, biela – striebro, zelená – obilie, modrá – cirkevné veci, purpurová – veci vojakov atď. Historický populačný základ obyvateľstva Latinskej Ameriky tvoria Indiáni, ktorí sú ázijského pôvodu. Na územie regiónu prišli pribliţne v rovnakom období ako do Severnej Ameriky. Pred príchodom Európanov tu ţilo niekoľko desiatok miliónov obyvateľov. Po príchode došlo k demografickému kolapsu, t.j. rapídne sa zníţil počet pôvodných obyvateľov. Súčasná pestrá etnická štruktúra je zapríčinená vzájomnými sobášmi rôznych rás a etník (tab. č. 4).
Tab. č. 4: Príklady názvov miešaného obyvateľstva v Mexiku Španiel + indiánka
= mestic
Indián + černoška
= zambo
Španiel + černoška
= mulat
mulat + Španielka
= morisk
morisk + Španielka
= salta atras
salta atras + indiánka
= čino
čino + mulatka
= lobo
lobo + mulatka
= gíbaro
gíbaro + indiánka
= alborazádo
alborazádo + černoška
= kambucho
kambucho + mulatka
= kalpan
Zdroj: Chalupa, Vilímková, Vilímek, 2001 Najprv pôvodné obyvateľstvo sa zmiešalo s kolonistami a vznikla indiánsko – europoidná rasová štruktúra, ktorá sa volá mestici (názov mestic je odvodený od slova mezclar, čo znamená miešať). Títo miešanci Indiánov a kreolov (criollo – v španielčine znamená domáci, domorodý, poddaný a pod., označuje potomkov prvých kolonistov) tvoria takmer polovicu celého obyvateľstva regiónu. Mestici najviac prevládajú v štátoch, napr. Paraguay (95 %), Salvádor a Honduras (90 %), Mexiko (75 %), Panama a Nikaragua (70 %), Ekvádor (65 %) a Kolumbia (58 %). Europoidná rasa predstavuje asi 30 % obyvateľstva, pričom väčšinu obyvateľstva tvoria v Argentíne (97 %), Chile (90 %), Uruguaji (88 %), Kostarike (87 %) Kube (65 %). Sú potomkami Európanov, najmä Španielov, Portugalcov, Talianov a Nemcov. Menej početní sú černosi a mulati (miešanci negroidnej a europoidnej rasy). Tvoria značný podiel obyvateľstva Brazílie (38,5 %) a Antilských ostrovov (viac ako 80 %). Zambovia sú miešanci indiánov a černochov a významnú skupinu tvoria najmä v Brazílii. Pôvodné obyvateľstvo – Indiáni tvoria dnes jednu desatinu populácie regiónu. Ţijú hlavne v troch oblastiach kultúrneho regiónu. Prvou je Andská, kde v štátoch centrálnych Ánd tvoria významnú časť obyvateľstva, napr. Bolívia (55 %), Peru (37 %) a Ekvádor (25 %). Druhou oblasťou je Stredná Amerika, z ktorej môţeme spomenúť štáty s vyšším podiel
pôvodného obyvateľstva, ako napr. Guatemala (40,5 %), Mexiko (12 %) a Belize (11 %). Treťou oblasťou je územie Amazonskej níţiny, kde v súčasnosti ţije asi 100 000 Indiánov. Títo Indiáni sú nomádmi tropických daţďových pralesov, ţijú svoj tradičný ţivot, čiţe ţivia sa najmä lovom a zberom, v menšej miere pestovaním poľnohospodárskych plodín (napr. maniok, divá ryţa, kukurica atď.). Byliny, resp. extrakty získané z nich vyuţívajú na liečenie (ale aj pri love), ktorých účinky uţ ovládajú stáročia (Tiryovia napríklad uţívajú viac ako tristo liečivých rastlín). Kmene Indiánov Amazónie ţijú veľmi izolovane, niektoré z nich ešte nikdy neboli v kontakte s civilizovaným svetom alebo jeho vymoţenosťami. Patria medzi najohrozenejšie národy sveta. Ohrozujú ich práve civilizačné snahy (napr. zdravotná starostlivosť, školstvo, misijná činnosť cirkví), intenzívna ťaţba dreva a nerastných surovín, urbanizácia, choroby (aj obyčajná nádcha pre nich môţe znamenať smrť) a pod. Ich ochrana, napr. v Brazílii je zákonom zabezpečené, na ich podporu a ochranu vznikli nadácie, napr. Národná nadácia pre Indiánov. Napriek týmto snahám miera ich ohrozenosti neustále stúpa. Obr. č. 15: Indiáni kmeňa Kayapo ţijú v Brazílii, bliţšie na severe oblasti Mato Grosso, t.j. na juhu Amazonskej níţiny východne od rieky Xingu. Na tomto obrázku vidíme muţa z tohto indiánskeho kmeňa. Typický znakom Kayapo Indiánov je rozšírená dolná pera. Taký tvar dosiahnu dlhodobým nosením disku. V súčasnosti najaktuálnejším dôvodom ich ohrozenia je plánovaná výstavba vodnej elektrárne Belo Monte na rieke Xingu. Táto elektráreň by bola tretia najväčšia na svete (najväčšou je Three Gorges v Číne na rieke Huang-He, druhou najväčšou je Itaipú na hranici Brazília a Paraguaj na rieke Paraná), avšak kvôli jej výstavbe by mali vysídliť z územia aţ 16 000 obyvateľov. Kayapo Indiáni v máju roku 2008 silne protestovali proti výstavbe tohto vodného diela. Súţitie rôznych kultúr Spoločnosť kultúrneho regiónu Latinskej Ameriky je výsledkom vzájomného prelínania indiánskych, európskych a afrických tradícií. Indiánske tradície pochádzajú od pôvodného obyvateľstva – indiánskych kmeňov Ánd a níţin, európske kultúrne črty od dobyvateľov (Španieli a Portugalci) a prisťahovalcov (najmä Taliani a Nemci), africké tradície zase
od násilne dovlečeného černošského obyvateľstva, ktoré tvorilo skupinu otrokov regiónu do 50-tych rokov 19. storočia (v Brazílii aţ do roku 1888), kedy otroctvo bolo zrušené. Výsledkom existencie a súţitia rôznych kultúr je, napr. pestrá náboţenská štruktúra. Misionárske úsilia Španielov a Portugalcov zaistilo, ţe v regióne je v prevahe rímskokatolícke obyvateľstva. Ich podiel predstavuje aţ 80 %. V súčasnosti Latinská Amerika predstavuje pre Vatikán najväčšiu bázu katolíkov na svete. Treba však podotknúť, ţe napríklad na územiach s prevahou Indiánov v mnohých prípadoch sa zmiešajú prvky kresťanstva a pôvodného indiánskeho náboţenstva (napr. v horských oblastiach Chile, Bolívie, Peru, Ekvádoru atď.). Ďalším takým príkladom je forma náboţenstva nazývaná v Brazílii ako candomblé (Rogers, 1994). V Brazílii toto náboţenstvo vyznáva pribliţne 2 miliónov obyvateľov. Je to synkretické náboţenstvo, t.j. vznikla kombináciou rôznych náboţenstiev (v tomto prípade západoafrickej a rímskokatolickej náboţenskej viery). Mnoţstvo príkladov synkretického náboţenstva by sme mohli uviesť aj z Karibskej oblasti, napr. woodoo na Haiti, pokománia a rastafarianizmus na Jamajke. Obr. č. 16: rastafariánska viera vznikla na Jamajke v 30. rokoch 20. storočia. Jej členovia veria, ţe bývalý etiópsky cisár Haile Selasie bol bohom. Takisto veria, ţe Boh (Jah) povedie čiernych späť do Etiópie, zasľúbenej zeme. Rastafariáni zvyčajne nejedia bravčové mäso, sú proti násiliu a vlasy nosia upravené v dlhých kučerách. Ich šaty majú často zelené, ţlté a červené farby. Sú to farby etiópskej zástavy. Rastafarianizmus ešte stále udrţuje rozsiahly kultúrny vplyv na celom svete. Môţe za to i hudobný ţáner reggea, ktorého najznámejšieho predstaviteľa, Boba Marleyho (1945-1980), vidíme práve na tomto obrázku. Okrem rímskokatolického náboţenstva a s ním súvisiacich synkretických náboţenstiev v regióne je zastúpené aj hinduizmus. Toto náboţenstvo sem priniesli zo sebou najmä Francúzmi privezení Indovia v období 1838-1917. Hinduizmus, resp. jeho modifikovaná podoba (napr. kastový systém tu fungovalo neúčinne) sa vyskytuje v Guayane, ale aj na ostrovoch Karibskej oblasti ako napr. Trinidad a Tobago, Jamajka,
Guadaloupe a Martinique. Islam je zastúpený napr. v štátoch Suriname a Trinidad a Tobago. Na mnohých miestach Juţnej Ameriky, predovšetkým v Argentíne a Brazílii, je zastúpené aj judaizmus. Najväčšie ţidovské spoločenstvo je v Argentíne, ich počet sa odhaduje na 500 000. Okrem pestrej náboţenskej štruktúry, významným kultúrnym prvkom prelínania rôznych kultúr regiónu je karneval. V poslednom týţdni pred Popolcovou stredou, ktorá znamená začiatok kresťanského obdobia pôstu, na väčšine územia kultúrneho regiónu prepukne karneval. Prvé zmienky siahajú do 17. a 18. storočia, keď ho domorodí indiánski obyvatelia vítali spolu s otrokmi z Afriky ako príleţitosť na zábavu. V Karibskej oblasti sa oslavuje od 18. storočia. Vtedy mal karneval ešte veľa pohanských prvkov. Od roku 1845 začal priberať moderné prvky plesov a karnevalov z Európy, predovšetkým z Paríţa. Koncom 19. storočia sa ujíma tradícia súperenia medzi niekoľkými konkurenčnými samba skupinami (školami) a od roku 1930 nadobúda dnešnú podobu, tancuje sa na ňom samba a ľudia sa zabávajú niekoľko dní. Najznámejším karnevalom je Brazílsky v Rio de Janeiro. Počas štyroch dní sa celá krajina ponorí do sveta masiek, kde fantázia skutočne nepozná hranice. Muţi sa prezlečú za ţeny, otroci sa stávajú pánmi, noc sa stáva dňom, ľudia sa skrývajú za maskami a ulice sú plné hudby, hlučnej zábavy a alkoholu. Neoficiálne je však vzduch doslova nabitý atmosférou slávností celý týţdeň, nepočítajúc všetky prípravy prakticky uţ od začiatku leta. Brazílsky karneval láka kaţdoročne milióny turistov z celého sveta. Obr. č. 17: Rio de Janeiro sa na niekoľko dní stáva hlavným mestom sveta v zábave, hudbe a tanci. Prvý karneval v Rio de Janeiro sa uskutočnil v roku 1723, ktorý usporiadali portugalskí prisťahovalci. Na obrázku vidíme najznámejšiu „samba promenádu” (tzv. Passarela do Samba) v meste. Diváci z obidvoch strán tu môţu sledovať horúce súperenie sambových škôl.
Okrem karnevalu, veľmi významnú spoločenskú rolu zohráva práve futbal. Spája obyvateľstvo bez ohľadu na národnosť, jazyk, náboţenstvo, spoločenské a ekonomické postavenie. Taká láska k futbale nemá obdobu nikde inde na svete. Existujú tu najväčšie futbalové štadióny, najfanatickejší fanušíci klubov a reprezentácií, navyše jedinečný štýl hry. Hru sem priviezli Briti na prelome 19. a 20. storočia. Uţ v dvadsiatich rokoch 20. storočia boli uţ ustanovené ligové súťaţe. Od samého začiatku bol futbal masovo sledovaným športom, k čomu prispeli aj obrovské štadióny (25 štadiónov s kapacitou nad 50 000, najväčším je štadión Azteca v Mexiku s kapacitou 105 000 divákov – obr. 17) a v tejto časti sveta usporiadané majstrovstvá sveta. Prvé majstrovstvá sveta vo futbale sa konali práve v Uruguaji v roku 1930, ktoré nasledovalo ďalších päť v Brazílii (1950), Chile (1962), Mexiku (1971, 1986) a Argentíne (1978). Z 18-tich majstrovstiev aţ deväťkrát vyhralo latinskoamerické muţstvo Brazília päťkrát, Argentína a Uruguaj po dvakrát. Vidíme, ţe latinskoamerický futbal má dve centrá. Jednak sú to štáty v povodí rieky La Plata (Argentína, Uruguaj) a samotná Brazília. Obr. č. 18: Najväčší futbalový štadión v Latinskej Amerike sa nachádza v Mexiko City. Štadión Azteca (Estadio Azteca) má kapacitu pribliţne pre 115 000 divákov. Bol postavený v roku 1966. Leţí na lávovom podklade vyhasnutej sopky Xitle. Samotná hracia plocha leţí o 9,5 m niţšie pod úrovňou okolitého prostredia. Je to jediným štadiónom na svete, ktorý hostil dva finálové zápasy na majstrovstvách sveta vo futbale (1970, 1986). Najväčším problémom niektorých futbalových štadiónov je ich poloha. Vo viacerých prípadoch leţia v nadmorskej výške nad 3 000 metrov. Dobrým príkladom je Bolívia, ktorej národné muţstvo pravidelne hostí svojich súperov v metropole La Paz leţiacej v nadmorskej výške 3 600 m. Ďalším príkladom je štadión v meste Cuzco, leţiaci v nadmorskej výške 3 400 metrov. Medzinárodná futbalová federácia (FIFA) v roku 2007 sa rozhodla, ţe zakáţe konať medzištátne stretnutie na miestach s nadmorskou výškou viac ako 2 500 metrov. FIFA to odvôvodňuje na základe odporúčania odborného posudku lekárskeho tímu, ktorý dospel k záveru, ţe takéto prostredie je nielen neférové, ale dokonca nebezpečné
pre zdravie hráčov (z hľadiska hustoty vzduchu, mnoţstva kyslíka, výkyvov počasia a pod.). Samozrejme toto rozhodnutie vyvolalo búrlivú reakciu zo strany dotknutých štátov. V tomto príspevku sme sa snaţili poukázať na niektoré kultúrne črty amerického kontinentu. Anglosaská a Latinská Amerika sa počas histórie vyvýjali rôznymi pod rôznymi vplyvmi, čoho výsledkom je zmes vlastných a modifikovaných európskych kultúrnych prvkov. Literatúra Baar, V. 1994. Geografie světa - Anglosaská Severní Amerika. 1. vyd. Ostrava : Ateliér Milata. 1994. 163 s. Bromhead, P. 1990. Life in Modern America. New York : Longman, 1990. 180 s. ISBN 0-582-01838-2. Chalupa, P. - Vilímková, O. - Vilímek, V. 2001. Minulost a přítomnost Mexika a Peru. Brno : Masarykova Univerzita, 2001. 181 s. ISBN 80-2102373-2. Ekéné Zamárdi, I. 2008. Nemzetközi migráció a globalizáció világában. In A Debreceni Disputa, roč. 6, 2008, č. 1, s. 4-10. ISSN 1785-5152. Kronika ľudstva. 1993. Bratislava : Fortuna Print, 1993. 1263 s. ISBN 807153-075-1. Mazúrek, J. 1997. Socioekonomická geografia Severnej Ameriky. 1. vyd. Banská Bystrica : Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, 1997. s. 90. ISBN 80-8055-012-3. Mazúrek, J. 1998. Socioekonomická geografia Latinskej Ameriky. 1. vyd. Banská Bystrica : Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, 1998. s. 158. ISBN 80-8055-121-9. Puskás, J. 1993. Az Egyesült Államok bevándorlási politikája (1890-1990). In Regio – Kissebség, politika, társadalom, roč. 4, 1993, č. 3 Report on the demographic situation in Canada. 2008. Ottawa: Minister of Industry. 2008. 131 s. ISSN 1718-7788. http://www.statcan.ca/english/freepub/91-209-XIE/91-209-XIE2004000.pdf (2008-06-25) Rogers, A. 1994. Veľká geografická encyklopédia sveta – Lidé a kultury. Praha : Nakladatelský dům OP, 1994. s. 256. ISBN 80-85-841-13-4. Veľký atlas svetových dejín. 2002. 1. vyd. Bratislava : Reader′s Digest Výber, 2002. 376 s. ISBN 80-88983-22-3. Zdroje obrázkov Obr. č. 1 - http://coolaggregator.wordpress.com/2008/07/04/weird-uspresidential-trivia/ Obr. č. 2 - http://commons.wikimedia.org/wiki/Image:Taos_Pueblo2.jpg
Obr. č. 3 - http://www.sheppardsoftware.com/canadaweb/factfile/Uniquefacts-Canada12.htm Obr. č. 4 - http://en.wikipedia.org/wiki/Image:Map_Canada_politicalgeo.png Obr. č. 5 - http://www.cnn.com/WORLD/9510/canada/10-28/index.html Obr. č. 6 - http://en.wikipedia.org/wiki/Image:New_2000_black_percent.gif Obr. č. 7 - http://nexoscapital.com/us_hispanic.htm Obr. č. 8 - http://www.kmzlinks.com/show.asp?id=84&offset=&group= Obr. č. 9 - http://www.nndb.com/people/444/000092168/ Obr. č. 10 - http://www.fuenterrebollo.com/Historia/pizarro.html Obr. č. 11 http://faculty.smu.edu/rKemper/cf_3333/cf_3333_fall_2005_covey_Inca_Az tec.htm Obr. č. 12 http://en.wikipedia.org/wiki/Image:Britis_Museum_Crystal_Skull08.jpg Obr. č. 13 http://sk.wikipedia.org/wiki/Obrázok:Panoramic_Cusco_from_Sacsayhuam an.jpg Obr. č. 14 - http://www.opony.przebiegi.pl/Kipu.html Obr. č. 15 - http://www.daylife.com/photo/06Zkcz69Xw5hD Obr. č. 16 - http://www.supermusic.sk/skupina.php?idskupiny=3137 Obr. č. 17 http://news.bbc.co.uk/cbbcnews/hi/newsid_6370000/newsid_6374800/6374 831.stm Obr. č. 18 - http://www.worldstadiums.com
