Jozef Gumenický
ĽUDOVÁ VZBURA V DLHOM NAD CIROCHOU
Obsah Zoznam skratiek.............................................................................. 4 Úvod................................................................................................ 5 Postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku v prvých rokoch po druhej svetovej vojne ...................................... 7 „Katolícka akcia“ .......................................................................... 13 Vzbury na Slovensku .................................................................... 18 Ľudová vzbura v Dlhom nad Cirochou......................................... 20 „Krvavá nedeľa“ ........................................................................... 25 Vyšetrovacia väzba ....................................................................... 27 Súdny proces ................................................................................. 31 Dlhá cesta k rehabilitácii............................................................... 37 Záver ............................................................................................. 46 Použité pramene a literatúra.......................................................... 47 Prílohy ........................................................................................... 50
Zoznam skratiek c. d. – citované dielo CO – cirkevné oddelenie f. – archívny fond KA – „Katolícka akcia“ KNV – Krajský národný výbor KNV - cirk. – Krajský národný výbor v Prešove - cirkevné oddelenie KSČ – Komunistická strana Československa MNV – Miestny národný výbor ONV – Okresný národný výbor por. – poručík porov. – porovnaj pozn. – poznámka RK ABÚ – Rímskokatolícky arcibiskupský úrad RK FÚ – Rímskokatolícky farský úrad rod. – rodená SLOVÚC – Slovenský úrad pre veci cirkevné SNP – Slovenské národné povstanie SNR – Slovenská národná rada strážm. – strážmajster škpt. – štábny kapitán Tr. zák. – Trestný zákon tzv. – takzvaný, -á, -é ÚV KSČ – Ústredný výbor Komunistickej strany Československa ZNB – Zbor národnej bezpečnosti ZSSR – Zväz sovietskych socialistických republík
Úvod Pred niekoľkými rokmi som potreboval na študijné účely získať zvukovú nahrávku sotáckeho nárečia, ktorým sa rozpráva v našej obci. Obrátil som sa preto na istú paniu, ktorá mi prisľúbila porozprávať o svojom živote v našom nárečí. Keď sme mali začať nahrávať, povedala mi: „Nebudem ti rozprávať o našich zvykoch, ani o tom, ako sme kedysi na dedine žili, ale porozprávam ti, ako som tri a pol mesiaca sedela vo väzení... Bolo to v roku 1949...“ Vďaka tomuto rozhovoru som sa po prvýkrát podrobnejšie dozvedel o udalosti, ktorá zasiahla do života obce Dlhé nad Cirochou v júni 1949. Mnoho rokov sa o nej nemohlo hovoriť a aj teraz pomaly upadá do zabudnutia. Preto som sa na podnet viacerých ľudí rozhodol podrobnejšie zmapovať udalosti tzv. ľudovej vzbury, ktorá výrazným spôsobom ovplyvnila život našich starých otcov a mám. Po niekoľkoročnom úsilí vyplnenom zbieraním a hodnotením písomných aj ústnych prameňov teraz ponúkam verejnosti pokus o rekonštrukciu udalostí z júna 1949, keď sa občania Dlhého nad Cirochou postavili na odpor voči predstaviteľom vtedajšej štátnej moci, aby bránili svojho farára pred predpokladaným zatknutím. Práca reflektuje tieto udalosti na pozadí vývoja vzťahu štátu a katolíckej cirkvi v období po druhej svetovej vojne, v ktorom zohral dôležitú úlohu komunistický prevrat v roku 1948. Z tohto dôvodu začína celá práca pohľadom na vývoj tohto vzťahu v rokoch 1945 – 1949. Chronologicky smeruje k založeniu tzv. Katolíckej akcie, schizmatického hnutia zameraného na rozbitie jednoty katolíckej cirkvi v Československu so Svätou stolicou. Práve udalosti tzv. Katolíckej akcie mali bezprostredný vplyv na nárast nespokojnosti veriacich na Slovensku, ktoré vyústili
do masových protestov na konci júna a začiatku júla 1949 a neobišli ani túto obec. Jadro práce spočíva v rekonštrukcii samotnej vzbury v Dlhom nad Cirochou a v zmapovaní spomienok na jej vyšetrovanie, ktoré vyústilo do súdneho procesu proti desiatkam
tamojších
chronologickým
obyvateľov.
pohľadom
na
časť
Záverečná
vývoj
situácie
je
smerujúcej
k rehabilitácii nevinne odsúdených občanov, a zároveň podáva svedectvo o stupňovaní prenasledovania Cirkvi na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Cieľom tejto práce nie je snaha o vyvolávanie opätovného napätia, ani snaha o glorifikáciu tých, ktorí trpké ovocie tejto vzbury zažili na vlastnej koži. Je to skôr pokus o zdokumentovanie udalosti svedčiacej o charaktere obdobia, ktoré svojím spôsobom hlboko
zasahovalo
a upieralo
mu
do
právo
základných na
slobodu,
ľudských slobodu
práv
človeka
vierovyznania
nevynímajúc. Na tomto mieste by som chcel osobitne poďakovať všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k vydaniu tejto knihy. Osobitnú vďaku by som chcel vyjadriť tým, ktorí mi najviac pomohli
práve
svojím
osobným
svedectvom
o opisovaných
skutočnostiach. Najmä im venujem túto knihu. Autor
Postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku v prvých rokoch po druhej svetovej vojne Po skončení druhej svetovej vojny začalo pre katolícku cirkev v Československu obdobie, v ktorom bola vystavená mnohým skúškam
a utrpeniam
a v ktorom
bola
jej
činnosť
brzdená
prenasledovaním zo strany vládnucej politickej moci. Cirkev v Čechách, na Morave a na Slovensku vstupovala do tohto obdobia z rôznych pozícii. Kým v Čechách a na Morave mnohí predstavitelia Cirkvi boli prenasledovaní počas vojny fašistickými okupantmi, na Slovensku mala katolícka cirkev dobré postavenie. V obnovenej Československej republike začala vládnuca moc katolícku cirkev na Slovensku stotožňovať so zaniknutým
Slovenským
za
však
ktorý
Cirkev
štátom ako
a s politickým
celok
neniesla
katolicizmom, zodpovednosť.1
Na základe tohto stotožňovania politický boj proti slovenskému patriotizmu zahŕňal aj boj proti Cirkvi. V tomto zmysle boli motivované všetky útoky na katolícku cirkev a jednotlivých veriacich na Slovensku v rokoch 1945 – 1948, či ich už podnikali komunisti alebo demokrati.2 Prvé náznaky proticirkevnej atmosféry sa však prejavovali ešte pred rokom 1945, po vypuknutí Slovenského národného povstania. Počas Povstania sa mnohí partizáni a neskôr aj príslušníci Červenej armády dopustili represálií voči mnohým kňazom a laikom. Spomenieme len brutálnu vraždu kňaza prešovskej apoštolskej administratúry Jána Nemca, farára v Lieskovci pri Humennom. Ozbrojení členovia partizánskej skupiny Čapajev dňa 16. 11. 1944 1
KMEŤ, N.: Postavenie cirkví na Slovensku 1948 – 1951. Bratislava : VEDA, 2000, s. 14. Porov. HLINKA, A.: Sila slabých a slabosť silných. Trnava; Bratislava : Spolok sv. Vojtecha; Tatran, 1990, s. 15.
2
v nočných hodinách došli na rímskokatolícku faru v Lieskovci a zobudili farára Jána Nemca, ktorého zaviedli k rieke Oľke v obci Girovce, okres Humenné, kde ho usmrtili dvoma strelami do hlavy, vyzliekli a hodili do rieky. Tam bol nájdený na druhý deň. Na tele boli stopy trýznenia a mučenia.3 Slovenská národná rada svojím nariadením č. 5/1944 Zb. zo dňa 6. septembra 1944 rozhodla o poštátnení školstva na Slovensku, a to škôl všetkých kategórií a stupňov od detských opatrovní až po vysoké školy.4 V krajine, kde 70 % škôl bolo riadených farnosťami a patrilo cirkvám, toto rozhodnutie malo zásadný charakter, zvlášť po jeho potvrdení 16. mája 1945. Tento krok predchádzal vývoj v Čechách o viac než jeden rok, kde až v septembri 1946 boli poštátnené nepočetné súkromné a cirkevné školy.5 Proti poštátneniu škôl a iným zásahom úradov do práv Cirkvi protestoval nitriansky arcibiskup Karol Kmeťko v otvorenom liste adresovanom SNR. Odpoveďou mu bola domová prehliadka v jeho sídle na nitrianskom hrade.6 Prvej povojnovej slovenskej biskupskej konferencii, ktorá sa konala 22. augusta 1945, predchádzal celý rad proticirkevných opatrení.
Povereníctvo
vnútra
rozpustilo
všetky
katolícke
organizácie, bolo zastavené vydávanie katolíckej tlače a novín a zakázaná činnosť kresťanských odborov. V období od mája do novembra 1945 boli väznení biskupi Ján Vojtaššák a Michal Buzalka. V pastierskom liste prijatom na tejto konferencii sa konštatovalo, že skončenie vojny slovenských katolíkov priviedlo do obnovenej Československej republiky, ktorej vyjadrujú lojalitu a oddanosť, dúfajúc, že sa bude budovať ako štát stojaci Podrobne sa týmto prípadom zaoberá monografia NEMEC, I.: Nemôžem opustiť svoj ľud. Bratislava : Charis, 1999. 4 MOSNÝ, P.: Dejiny štátu a práva na Slovensku po roku 1918. Košice : Právnická fakulta UPJŠ, 1997, s. 27. 5 MULÍK, P.: Cirkev v tieni totality. Súbor štúdií. Trnava : Dobrá kniha, 1994, s. 27. 6 HLINKA, A.: c. d., s. 16. 3
na
základoch
sociálnej
spravodlivosti,
náboženskej
slobody
a v zmysle pravej demokracie. Žiadali, aby boli zaistené a plne uznané práva katolíckej cirkvi, „... pretože v posledných mesiacoch boli cirkvi u nás zasadené bolestivé rany. Dejiny nás však presviedčajú, že z kultúrneho boja ešte
žiaden štát nemal
prospech.“ Biskupi zároveň v liste zakazovali politickú činnosť kňazom.7 V januári 1946 sa delegácia slovenských biskupov obrátila na prezidenta Beneša so zoznamom postulátov, ktorých splnenie by zažehnalo spoločenský konflikt na Slovensku. Išlo o vrátenie škôl reholiam, povolenie umiestniť kríže v triedach (tam, kde si to rodičia želajú), zrušenie zákazu modlitby a kresťanského pozdravu v školách, povolenie vytvoriť nepolitické katolícke organizácie a vrátiť im majetok, vrátenie cirkevných internátov a zariadení sociálnej
starostlivosti,
zväčšenie
vydavateľských
možností
katolíckych inštitúcií a oslobodenie nespravodlivo zadržaných. Časť týchto požiadaviek sa v nasledujúcich mesiacoch realizovala. Predovšetkým sa obnovila činnosť niektorých časopisov a znovu sa zriadila Katolícka akcia a niektoré ďalšie spolky.8 K zostreniu napätia medzi štátom a Cirkvou prispela aj snaha vlády pozbaviť biskupských postov štyroch slovenských biskupov – spišského sídelného biskupa Jána Vojtaššáka, banskobystrického sídelného biskupa Andreja Škrábika, nitrianskeho svätiaceho biskupa
Eduarda
Nécseya
a trnavského
Michala
Buzalku,
obvinených
svätiaceho
z kolaborácie
so
biskupa
Slovenským
štátom. Námestník predsedu vlády Zdeněk Fierlinger odovzdal 7
MULÍK, P.: c. d., s. 27 –28. Porov. MULÍK, P.: c. d., s. 28. Za necelé tri roky sa prehĺbila náboženská kultúra medzi intelektuálmi i v širokých vrstvách ľudu. Zaslúžili sa o to najmä Katolícke noviny a časopisy ako Nová práca, Verbum, Smer; vydávanie hodnotných diel náboženskej a krásnej svetovej literatúry, organizovanie prednášok a študijných dní v mestách i na dedinách. Pozri HLINKA, A.: c. d., s. 17.
8
žiadosť o ich odvolanie pápežskému internunciovi 3. júla 1946. Vatikán túto požiadavku odmietol, čo Xaviero Ritter oznámil Fierlingerovi 3. októbra 1946.9 V marci 1946 vyvrcholilo úsilie o konštituovanie Kresťanskej strany. Komunistická strana najprv privítala túto snahu, ale neskôr to sledovala s nevôľou. Podľa J. Kempného Kresťanská strana nebola založená preto, lebo Národnému frontu sa nepáčil ani jej program, ani jej názov. Nesúhlasili ani s navrhovaným predsedom strany Dr. Böhmom. Predvolebná aprílová dohoda kresťanských aktivistov s vedením Demokratickej strany mala presadiť spoločnú kresťanskú politiku. Iná reálna alternatíva nebola. V dohode nešlo len o obranu národných záujmov, ale aj o presadenie základných princípov demokracie a o vybudovanie „hrádze proti boľševizmu“. Aprílová
dohoda
kresťanských
predstavovala
tradícií
a hodnôt
spoločný proti
pokus
o
brutálnemu
obranu nájazdu
materializmu z východu aj zo západu.10 Nádeje na demokratizáciu pomerov zničil rok 1947, ktorý priniesol Slovensku proces proti bývalej hlave štátu, kňazovi Dr. Jozefovi Tisovi. Proces proti nemu bol procesom proti Slovenskému štátu a spôsobil v krajine veľa bolesti a trpkosti, hoci hodnotenia
jeho
štátnických
rozhodnutí
boli
rôzne.
Proces,
v ktorom so závažnou svedeckou výpoveďou vystúpil aj arcibiskup Karol Kmeťko, skončil výrokom trestu smrti pre bývalého prezidenta. Rozsudok vyvolal na Slovensku i v zahraničí početné protesty, intervencie a prosby o udelenie milosti. Slovenskí biskupi už 8. januára 1946 poslali Predsedníctvu SNR list, v ktorom sa postavili na obranu bývalého prezidenta. Z poverenia biskupského zboru tak opakovane urobil 31. marca 1947 trnavský apoštolský 9
KMEŤ, N.: c. d., s. 14 – 15. Tamže, s. 16.
10
administrátor Pavol Jantausch. Milosť nebola udelená a rozsudok bol 18. apríla 1947 vykonaný.11 Vedenie štátu predpokladalo, že po Tisovej poprave vypuknú na
Slovensku
s procesom
mnohé
nepokoje
pripravilo
a vzbury,
mimoriadne
preto
bezpečnostné
v súvislosti opatrenia.
Namiesto nepokojov, ktoré vypukli len ojedinele, ľud prijal rozsudok s mlčaním a modlitbami v kostoloch. Okrem toho na mnohých miestach Slovenska spontánne začali púte, na ktorých bol nesený kríž. Tie prerástli do masových sprievodov na celom Slovensku.12 Aj v roku 1947 došlo okrem veľkých procesov k desiatkam represálií rozpúšťané
voči
cirkvám
a likvidované
a náboženským kresťanské
spoločnostiam.
združenia,
Boli
zakazované
divadelné hry a pod. Preverovala sa aj činnosť katolíckych spolkov, ktoré ešte neboli rozpustené. Na preverovanie ich činnosti stačilo udanie, že sa v nich schádzajú fašisti a kolaboranti a uskutočňuje sa v nich politická činnosť a politické porady.13 Proces s Dr. Tisom citeľne oslabil pozície Demokratickej strany. Dostala sa pod veľký tlak komunistov, pod ktorým musela pôvodne protestantská Demokratická strana zrušiť zväzok s katolíkmi. Pre údajné sprisahanie došlo k veľkej vlne zatýkaní poslancov Demokratickej strany, katolíckych i protestantských osobností, väčšinou angažovaných intelektuálov. Na náhly nárast represálií reagovali biskupi v ostrom liste O niektorých dobových otázkach vydanom 26. novembra 1947 pri príležitosti 29. výročia vzniku ČSR. V ňom znova vyjadrili lojalitu obnovenému štátu, ale zároveň prejavili veľké sklamanie 11
Tamže, s. 29 – 30. Pozri MIKLOŠKO, F.: Nebudete ich môcť rozvrátiť. Z osudov katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1943 – 1989. Bratislava : ARCHA, 1991, s. 37 – 43. 13 Porov. Štátny archív Prešov, pobočka Humenné, f. ONV v Humennom 1944 - 1960, č. 437.716/1947 – prez.: Správa o činnosti Katolíckeho kruhu v Humennom. 12
nad existujúcou lživou propagandou, znesväcovaním nedieľ, ale predovšetkým nad svojvoľným zatýkaním a vlnou politických procesov. Týmto aktom sa prakticky skončila samostatná politická aktivita slovenského katolicizmu. Od decembra 1947 slovenskí biskupi v spoločnej biskupskej konferencii vystupovali spolu s českými biskupmi, uvedomujúc si vážnosť situácie a nutnosť spolupráce v ďalšom období.14
14
MULÍK, P.: c. d., s. 30.
„Katolícka akcia“ Vo februári 1948 získala politickú moc v štáte Komunistická strana Československa. Táto skutočnosť postavila vzťah štátu a Cirkvi do novej polohy. Nastupujúcim vládcom bola Cirkev tŕňom v oku, lebo sa zastávala človeka a jeho najzákladnejších práv. Považovali ju za väčšieho nepriateľa ako „buržoáziu“ a „americký imperializmus“.15 Preto už v tomto období uvažovali nad možnosťou jej postupnej likvidácie. Jedným z prvých plánov komunistov
bola
snaha
o podriadenie
katolíckej
cirkvi
komunistickým zámerom. Cirkev mala záujem o rokovania, aby mala zaručenú slobodnú možnosť svojho pôsobenia. Bola pritom ochotná taktizovať a robiť čiastočné ústupky, no v žiadnom prípade sa nechcela s novým režimom zväzovať, a to ani verejným prejavom lojality. Rokovania medzi Cirkvou a štátom trvali po prevrate viac ako rok. Definitívne sa skončili po odhalení odpočúvacieho zariadenia počas zasadania biskupskej konferencie v Dolnom Smokovci 22. – 23. marca 1949.16 Medzitým však dochádzalo k ďalším represáliám voči Cirkvi. V marci 1948 štát zastavil vydávanie väčšiny katolíckych periodík, čo sa zdôvodňovalo nedostatkom papiera. Do ostatných redakcií boli nasadení vládni zmocnenci. V novembri 1948 bola zrušená
15
Porov. LAUČEK, A.: Beletristické spracovanie životopisu Jána Vojtaššáka. Prednáška na vedeckej konferencii Spišský biskup Ján Vojtaššák na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku dňa 9. 9. 2001. Rukopis. 16 KAPLAN, K.: Stát a církev v Československu 1948-1953. Praha; Brno : USD AV ČR; DOPLNĚK, 1993, s. 23-72. PEŠEK, J.: “Katolícka akcia” na Slovensku roku 1949. In : Historický časopis, 44, 1996, č. 1, s. 47. PEŠEK, J., BARNOVSKÝ, M.: Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948 - 1953. Bratislava : VEDA, 1997, s. 57.
Ústredná katolícka kancelária.17 Došlo k zatknutiu a súdnym procesom
s mnohými
opatreniami
sa
kňazmi
likvidoval
a laikmi.
cirkevný
Administratívnymi
majetok,
zakazovalo
sa
usporadúvanie zbierok, do Charity bola dosadená národná správa. Úplne bolo zrušené cirkevné školstvo a spolky, bol vydaný zákaz zhromažďovania veriacich mimo kostola bez súhlasu úradov, obmedzila sa činnosť reholí. Všetky tieto opatrenia mali posilniť štátny dozor nad Cirkvou, vrátane rozšírenia siete informátorov a dôverníkov
a zriadenia
funkcií
cirkevných
referentov
(tajomníkov) na ONV a KNV.18 Po neúspešných rokovaniach s biskupmi začal štát postupovať proti Cirkvi otvorene. 25. apríla 1949 vyhlásil Ústredný výbor KSČ na svojom zasadnutí v Karlových Varoch program boja proti Cirkvi
a založil
cirkevnú
komisiu
ÚV
KSČ,
pozostávajúcu
zo šiestich členov, tzv. cirkevnú šestku, ktorá sa mala schádzať každý týždeň a riadiť boj proti Cirkvi.19 „Cirkevná šestka“ už na svojom prvom zasadnutí 30. apríla 1949 rozhodla, že Cirkev treba rozdeliť a oddeliť ju od Vatikánu a zároveň kňazov od biskupov.20 Mala vzniknúť vlastenecká, štátna cirkev na čele s tzv. vlasteneckými kňazmi, ktorí budú ochotní spolupracovať s komunistami a nebudú závislí na Vatikáne a na nepohodlných biskupoch. Tento plán dostal názov Katolícka akcia. Zámerne bol použitý názov hnutia, ktoré v Cirkvi už mnoho
VAŠKO, V.: Neumlčená. Kronika katolické církve v Československu po druhé světové válce. II. Praha : Zvon, 1990, s. 53-54. 18 PEŠEK, J.: c. d., s. 48. 19 „Cirkevná šestka“ svojim zložením predstavovala reprezentatívny vrcholný orgán, keďže jej členmi boli zástupcovia vedenia KSČ a ministri. Mala šesť členov (A. Čepička, V. Clementis, Z. Fierlinger, J. Hendrych, V. Kopecký a V. Široký, neskôr aj Z. Nejedlý). Táto komisia mala veľké právomoci a zohrávala iniciatívnu úlohu pri formovaní a uskutočňovaní cirkevnej politiky. PEŠEK, J., BARNOVSKÝ, M.: c. d., s. 104. 20 CHALUPECKÝ, I., PAVLÍK, E.: 50 rokov od „levočskej vzbury“ v roku 1949. In: Z minulosti Spiša, V-VI, 1997/1998, s. 129. 17
rokov úspešne pôsobilo, aby zmiatol veriacich.21 Pre vznik a činnosť tzv. Katolíckej akcie bol vypracovaný presný plán. Doň zapadli aj dokumenty IX. zjazdu KSČ z 28. mája 1949, ktoré deklarovali biskupov a kňazov verných Vatikánu ako velezradcov, ktorí „trpení a šetrení nebudú“. Vyzdvihovali sa tzv. vlasteneckí kňazi.22 Podľa vypracovaného plánu sa medzi veriacimi malo umelo vytvoriť také ovzdušie, aby sami dávali najavo záujem o priebeh rokovania medzi Cirkvou a štátom a pýtali sa, prečo k dohode dosiaľ nedošlo. Na základe tejto kampane mal potom Národný front oznámiť, že „v tábore katolíkov sa niečo odohráva“ a vydať podnet na zvolanie prípravného hnutia „pokrokových katolíkov“. Celá akcia bola riadená po straníckej línii, resp. Prostredníctvom štátnych orgánov. Jej organizátori však mali eminentný záujem, aby navonok vyzerala ako spontánne hnutie veriacich. Potrebovali preto aj ľudí, ktorí neboli v komunistickej strane a ktorí
by
boli
ochotní
angažovať
sa v tejto akcii, najmä
tzv. pokrokových, vlasteneckých kňazov. Takých bolo pomerne málo, a aj keď niektorí dávali v súkromných rozhovoroch súhlas s pripravovanou akciou, nechceli sa vyjadriť otvorene. Obávali sa postihu od svojich cirkevných nadriadených, lebo títo odmietali dať kňazom súhlas na výkon verejných a politických funkcií.23 Takáto
široká
aktivita
nezostala
utajená
pred
biskupmi.
Rokovali o nej 7. júna 1949 v Olomouci a vydali obežník, v ktorom zakázali kňazom do tzv. Katolíckej akcie vstupovať.
21
Porov. BULÍNOVÁ, M., JANIŠOVÁ, M., KAPLAN, K.: Církevní komise ÚV KSČ 1949 1951. Edice dokumentů. Svazek I. Církevní „šestka“ (duben 1949 - březen 1950). Praha; Brno : USD AV ČR; DOPLNĚK, 1994, s. 99 - 102. 22 CHALUPECKÝ, I., PAVLÍK, E.: c. d., s. 129. 23
PEŠEK, J.: c. d., s. 49.
Označili ju za schizmatické hnutie, ktoré bude stíhané cirkevnými trestami.24 Oficiálne začala činnosť tzv. Katolíckej akcie konferenciou zorganizovanou 10. júna 1949 v Prahe. Na tomto stretnutí tzv.
pokrokoví
a slovenských a laikom, a k vstupu
duchovní
katolíkov.
sprevádzané do
radov
a veriaci
Bolo
to
výzvou
prijali
memorandum
k podpísaniu
„Katolíckej
Ohlas
akcie“.
ku
českých kňazom
lojality Následne
k štátu bola
zorganizovaná široká podpisová kampaň v celom štáte, do ktorej sa zapojili aj úrady, školy i podniky. Boli do nej zapojené všetky masovokomunikačné prostriedky, pravidelne uverejňujúce veľké množstvo podpisov pod Ohlas, najmä z radov kňazov. Súčasťou kampane v rámci „Katolíckej akcie“ bolo nielen získavanie
podpisov
kňazov
a veriacich
pod
Ohlas,
ale
aj
organizovanie tlaku na cirkevnú hierarchiu, aby sa „zapojila do budovateľského úsilia ľudu“ a nebránila podpisom pod Ohlas. Z miest, závodov i celých okresov boli biskupom organizovane odosielané telegramy a rezolúcie. Navštevovali ich delegácie z podnikov, inštruované orgánmi, ktoré mali cirkevné otázky v kompetencii. Po návrate od biskupov podávali pracovníkom týchto orgánov správy o priebehu prijatia a na základe toho sa pripravovali ďalšie delegácie. „Spontánne“ výzvy vyzývajúce biskupov, aby „kráčali s ľudom“, zaznievali aj pri rôznych cirkevných akciách.25 Činnosť tzv. Katolíckej akcie však narazila na tvrdý odpor biskupov a Vatikánu. Pomerne značný počet podpisov viedol biskupov k rozhodnému kroku. Na tajnej konferencii v Prahe 15. júna 1949 vydali pastiersky list Hlas biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky. V ňom poukázali na schizmatické 24 25
Tamže. Tamže.
postavenie tzv. Katolíckej akcie. Dôsledne vymenovali škody, ktoré Cirkvi napáchala štátna moc. Biskupi v tomto liste použili prvý raz slovo „prenasledovanie“.26 Konštatovali, že „Cirkev stojí tu dnes olúpená, zbavená väčšiny práv a slobôd, zneuctená, pošpinená, skryto i verejne prenasledovaná“.27 List sa mal čítať na sviatok Božieho Tela v nedeľu 19. júna 1949. Štát sa však o liste dozvedel a dal ho skonfiškovať tesne pred jeho nedeľným čítaním. Mnohí kňazi však čítali jeho kópie s vedomím, že sa vystavujú nebezpečenstvu trestného stíhania, o čom informovali aj veriacich. 20. júna 1949 Vatikán oficiálne zakázal tzv. Katolícku akciu a exkomunikoval všetkých, ktorí by sa v nej angažovali.28
26
KOREC, J. CH.: Od barbarskej noci. Bratislava : Lúč, 1990, s. 54. PEŠEK, J.: c. d., s. 54. 28 CHALUPECKÝ, I., PAVLÍK, E.: c. d., s. 130. 27
Vzbury na Slovensku Udalosti okolo tzv. Katolíckej akcie silne zapôsobili na veriacich a vyvolali najmä na dedinách strach zo zatýkania kňazov. Zabavovanie pastierskych listov orgánmi Bezpečnosti v ranných hodinách 19. júna 1949 odštartovalo vlnu nepokojov, ku ktorým došlo
na
Slovensku
koncom
júna
a začiatkom
júla
1949.
Dovtedajšie prejavy nesúhlasu nadobúdali novú kvalitu, miestami prerastali až do otvoreného odporu a stretnutia so štátnou mocou. Z obáv pred uväznením kňazov začali veriaci stavať hliadky na obranu fár. Návštevy štátnych úradníkov a Bezpečnosti na farách boli považované za zatýkanie miestnych kňazov, preto na mnohých miestach Slovenska došlo k stretu obyvateľov s príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti či štátnymi úradníkmi. Tieto konflikty dostali označenie „vzbury“. Niektoré pre svoj rozsah
a ostrosť
konfliktu
boli
jednoznačne
hodnotené
ako
protištátne trestné činy. Šlo najmä o vzbury v Levoči, Čadci, Veľkých Úľanoch, Dlhom nad Cirochou, Brusne a Hornej Krupej, kde sa na vzburách zúčastnili stovky, ba niekedy až tisíce ľudí. Najväčšou bola vzbura v Levoči.29
Pri vzburách došlo nielen
k fyzickému napádaniu, ale použili sa aj strelné zbrane, a to zo strany bezpečnostných orgánov i účastníkov vzbúr. Desiatky osôb utrpeli zranenia, boli aj obete na životoch.30 Podľa správy Povereníctva spravodlivosti z 1. decembra 1949 sa na týchto protestných akciách zúčastnilo na celom Slovensku asi 25 000 osôb. Trestné oznámenia boli podané proti 1 136 osobám, z nich bolo odsúdených 467 v úhrnnej výmere trestov 546 rokov, 29
Tamže, s. 130-136. PEŠEK, J.: c. d., s. 58-59. Porov. VNUK, F.: Pokus o schizmu. Bratislava : Ústav dejín kresťanstva na Slovensku, 1996, s. 98-105. 30
6 mesiacov a 27 dní. Oslobodených bolo 289 osôb, mnohí ďalší dostali podmienečné tresty. „Vzbury“ v období tzv. Katolíckej akcie boli najmasovejším prejavom odporu obyvateľstva proti komunistickému režimu do roku 1989.31
31
Porov. VNUK, F.: Vzbury a demonštrácie veriacich na Slovensku v roku 1949. In: Katolícke noviny, 109, 1994, č. 24, s. 14.
Ľudová vzbura v Dlhom nad Cirochou Obec Dlhé nad Cirochou je najzápadnejšou obcou okresu Snina v Prešovskom kraji. Väčšina obyvateľov tejto obce sa hlási k rímskokatolíckemu vierovyznaniu. Existencia dlžianskej rímskokatolíckej farnosti je písomne doložená už v prvej polovici 14. storočia. V júli 1945 sa stal miestnym farárom tridsaťtriročný kňaz Ján Tomko.32 Pokus o hodnovernú rekonštrukciu obdobia júnových dní roku 1949 v čase sviatku Božieho Tela v Dlhom nad Cirochou je dnes už do značnej miery sťažený.33 Pravdepodobne už nebude možné zistiť, či miestny kňaz oboznámil svojich farníkov s pastierskym listom, ktorý sa mal čítať práve počas sviatku Božieho Tela, ani či bol prinútený list odovzdať štátnym orgánom. Môžeme len konštatovať, že farníci, podobne ako v iných obciach Slovenska, 32
Porov. MIKULA, D.: Dlhé nad Cirochou – obec – farnosť. Prešov : VMV, 1995, s. 30. Udalosti v Dlhom nad Cirochou v dňoch 25. – 26. júna 1949 sme sa pokúsili rekonštruovať na základe písomností: Štátny archív Prešov, pobočka Humenné, f. ONV v Snine 1944-1960, č. 241/1950: Správa o zatknutí. 27. 6. 1949. Osobný archív Mgr. Jozefa Chvostaľa: Uznesenie Okresného súdu v Humennom č. Rt 90/91. Osobný archív Márie Koťovej, rod. Lelkovej: Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 943/49374. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Tz 32/93. Osobný archív Alžbety Mesárošovej, rod. Chvostáľovej: Obžaloba Okresnej prokuratúry v Humennom č. St 944/49-17. Osobný archív autora: Rozsudok Okresného súdu v Humennom č. T 943/1949-324. Rozsudok Okresného súdu v Humennom č. Rt 890/91. O udalostiach píše aj MARKOVIČ, J.: Krvavá nedeľa v Dlhom nad Cirochou. In: Východoslovenské noviny, r. 17, č. 116, 16. 5. 1968, s. 2 a stručne sa o nich zmieňuje MIKULA, D.: Dlhé nad Cirochou – obec – farnosť. Prešov : VMV, 1995, s. 31-32. Pri rekonštrukcii sme sa opierali aj o naše rozhovory so svedkami udalostí: Rozhovor s Máriou Bončíkovou (1914 - 2003) dňa 6. 11. 1999. Rozhovor s Máriou Koťovou (1925 - 2005) dňa 21. 10. 2001. Rozhovor s Helenou Koštiaľovou (1939) dňa 6. 11. 1999. Rozhovor s Alžbetou Mesárošovou (1924) dňa 17. 4. 1999. Rozhovor so Štefanom Piškaninom (1935) dňa 6. 11. 1999. Rozhovor s Annou Repkovou (1926) dňa 6. 11. 1999. Záznamy z rozhovorov sú v našom súkromnom archíve. 33
v tomto období počítali s možnosťou zatknutia svojho farára. Pozorovali preto dianie v obci a reagovali na prítomnosť štátnych činiteľov medzi nimi či priamo na rímskokatolíckej fare, ktorú z pochopiteľných príčin spájali so zatýkaním farára. K priamemu stretu so štátnou mocou však došlo až týždeň po sviatku Božieho Tela. V sobotu 25. júna 1949 prišiel okolo poludnia na faru v Dlhom nad Cirochou vtedajší predseda Okresného národného výboru v Snine Ivan Prokipčák.34 Farár Ján Tomko nebol v tomto čase doma. Ľudia, ktorí zbadali príchod predsedu ONV, nechali svoju prácu a utekali k fare. Keď to predseda ONV spolu s príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti, ktorí ho sprevádzali, videli, nasadli do služobného auta a odišli zbierať čerešne do sadu Vojtecha Hajtáša v tejto obci. Na faru prišli znova okolo 19. hodiny. Ján Tomko o tom s odstupom času povedal: „Oznámili, aby som veriacim zakázal ísť s procesiou na odpust do susednej obce. Nemohol som im to sľúbiť, lebo to bolo v čase, keď som už nemal možnosť prísť do styku s veriacimi. Odporúčal som im, aby to sami oznámili, respektíve dali po dedine vybubnovať, lebo v tom čase sme ešte rozhlas v dedine nemali.“35 Asi o päť minút po ich príchode sa pred farou zhromaždilo približne 80 ľudí. Keď predseda ONV Prokipčák vyšiel z fary von, opýtal sa prítomného davu, na čo sa tam prišli pozerať. Jeden zo zhromaždených mu odpovedal, že si idú brániť pána farára a nedajú si ho vziať. Predseda ONV im vravel, že on im farára brať nejde, aby sa upokojili. Zhromaždení však zostali v skupinkách stáť pred farou aj naďalej. Keď predseda ONV videl, 34
Podľa viacerých zdrojov na faru mali prísť príslušníci Bezpečnosti s cirkevným tajomníkom okresu. Nezdá sa to však byť pravdepodobné, lebo počas ďalšej návštevy (asi po 19. hodine) sa už v zápisnici z vyšetrovania spomína práve predseda ONV. Tam však nie sú spomínaní príslušníci Bezpečnosti a nie je tam ani zmienka o tejto prvej návšteve. 35 MARKOVIČ, J.: c. d.
že ľudia neodchádzajú, nasadol do auta a odišiel z Dlhého do Sniny. Medzi ľuďmi sa však už rozšírilo, že sa ešte určite vrátia, aby kňaza vzali. Preto ľudia bdeli a strážili faru. Večer okolo 23. hodiny sa príslušníci Bezpečnosti opäť vrátili. Do obce prišiel na služobnom vozidle okresný veliteľ Zboru národnej bezpečnosti v Snine poručík Ján Rákoczy v sprievode dvoch ďalších príslušníkov, Štefana Kopťáka a Štefana Čorňáka.36 Svoj príchod zdramatizovali ešte tým, že posledných 100 – 150 metrov od fary šli už s vypnutými svetlami na aute. Zastavili pred farou a veliteľ ZNB Rákoczy vošiel do budovy fary, údajne kvôli tomu, aby farárovi oznámil, že zákaz uskutočnenia púte v susednej obci bol odvolaný.37 Opätovný
príchod
príslušníkov
znásobil
v občanoch
podozrenie, že farárovi hrozí zatknutie. Na kostolnej veži začali zvoniť na poplach ako pri požiari a o chvíľu bolo pred kostolom a farou
asi
500
ľudí,
ktorí
verejne
vyjadrovali
nesúhlas
s odvedením farára.38 Zídení občania boli ozbrojení palicami, vidlami, kosami a kameňmi, výhražne pokrikovali, aby príslušníci ZNB odišli preč a farára nechali na pokoji. Jeden zo zídených mužov sa opýtal strážmajstra Čorňáka, ktorý ostal pri aute, prečo chodia v noci pokojamilovný národ obťažovať. Ten mu odpovedal, že doniesli len dobrú správu, aby sa nebáli. Na to dostal odpoveď, že v noci sa s takými správami nechodí. Niektorí začali kričať, čo tu príslušníci chcú, že „keď my prídeme do Sniny po úradných Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Tz 32/93. Správa o zatknutí nehovorí o zákaze, resp. zrušení zákazu uskutočnenia púte v susednej obci Belá nad Cirochou. Podľa tejto správy dôvodom návštevy predsedu ONV u miestneho farára bolo upozornenie, aby vo svojich kázniach nenabádal občanov na púť do Levoče. Nočná návšteva príslušníkov Bezpečnosti mu mala priniesť výnos o zrušení tejto púte. Neskoršie dokumenty však toto tvrdenie nepreberajú a hovoria o púti v Belej nad Cirochou. V tomto duchu sa vyjadroval aj farár Ján Tomko a obyvatelia obce. 38 Údaje o počte zhromaždených ľudí pred farou nie sú jednotné. Správa o zatknutí uvádza počet 200 ľudí, rozsudok okresného súdu v Humennom č. T 943/49-324 500 ľudí, v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 8 Tz 32/93 sa podľa odhadu obvinených a svedkov spomína 500 – 800 ľudí. 36 37
hodinách, tak nám nič nevybavíte“, „žeriete nám kňazov, beriete nám Cirkev, len chcete, aby sme podpisovali kontingenty a keď podpíšeme, potom nám zoberiete farára“ a podobne. Situácia sa veľmi vyhrotila. Ľudí chcel upokojiť Ján Gazda, úradník MNV a zásobovací referent v Dlhom nad Cirochou. Začal vysvetľovať davu, že príslušníci ZNB priniesli farárovi správu o zrušení zákazu púte do susednej obce. V tejto napätej situácii však už boli jeho slová zbytočné, muži sa na neho vrhli a udreli ho niekoľkokrát po hlave, chrbte a tvári. Po ňom napadli aj príslušníkov Čorňáka a Kopťáka. Štefan Kopťák sa uchránil pred bitkou a kameňmi útekom, ale Štefan Čorňák bol zbitý miestnymi mužmi. Pri bitke však jeden z nich vytiahol nôž a štyrikrát ho pichol - do hlavy pod pravým uchom, pravej strany hrudníka, pravej ruky a ľavej strany brucha, pričom mu prerezal brušnú blanu. Keď sa príslušník ZNB Čorňák spamätal, vyzval ich v mene zákona, aby sa rozišli a od ďalšieho počínania upustili. Na to sa na neho vrhli zase ďalší a začali ho biť a kopať. Dav začal demolovať auto – Škodu Tudor 1101. Dorezali na ňom všetky štyri pneumatiky a vzdušnice, vybili okná, zdeformovali karosériu, rozbili reflektory. Na prednú karosériu ktosi napísal: „Nechceme NB, nech žijú kňazi, kňazom pokoj, svätí žijú. Nech žije kresťanstvo, nech žijú kresťania, kňazom pokoj, komunisti fuj.“ Na ľavom blatníku bolo napísané: „Nech žije kresťanstvo, pokoj kňazom.“ Črepiny zo skla boli na ceste pred farou ešte mnoho týždňov. Z auta bola odcudzená aj služobná pištoľ práporčíka Kopťáka spolu s koženým puzdrom. Jeho doklady niekto roztrhal a rozhádzal po ulici. Situácia sa upokojila až po mnohých prosbách duchovného, ktorý vyšiel z fary. Ten ľudí prosil, aby odišli, že príslušníci „doniesli len dobrú zvesť“ - povolenie procesie do Belej
nad Cirochou. O pokoj prosili ľudí aj plačúci rodičia kňaza Tomka, ktorí s ním bývali na fare. Zraneného strážmajstra Čorňáka farár Tomko odviedol na faru, chrániac ho vlastným telom, pričom údajne sám od niekoho dostal niekoľko úderov. Tam ho s pomocou miestnej pôrodnej asistentky ošetril a poveril Štefana Gumenického, aby zavolal sanitku.39 Zranený bol odvezený do Štátnej nemocnice v Humennom, kde bol hospitalizovaný dva dni. Zo zranení sa liečil do 20 dní.40 Druhý strážmajster
Štefan
Kopťák
ušiel
do
Sniny,
odkiaľ
poslal
do Dlhého posilu.41
Štefan Gumenický bol v tom čase podpredsedom ONV v Snine a býval neďaleko od fary. Pretože telefonoval do nemocnice, ľudia ho začali upodozrievať, že šiel zavolať príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti do dediny, on to však poprel. Pravdepodobne však ešte pred vzburou upozornil občanov, aby dávali pozor na svojho farára. Ani z pozície svojho postavenia nemohol zabrániť nedeľnému zverskému spôsobu vyšetrovania. Príslušníci Bezpečnosti ho pri vyšetrovaní ignorovali. Horko-ťažko ich presvedčil, aby prepustili aspoň jeho brata, ktorého tiež zatkli. Porov. MARKOVIČ, J.: c. d. 40 Obžaloba Okresnej prokuratúry v Humennom č. St 944/49-17. 41 Rozsudok Okresného súdu v Humennom č. T 943/1949-324. 39
„Krvavá nedeľa“ Na druhý deň, v nedeľu „dňa 26. júna 1949 o 3.50 hodine hlásil okresný veliteľ poručík Ján Rákoczy, že dňa 25. júna 1949 sa zhlukli asi o 19. hodine občania obce Dlhé nad Cirochou pred farským úradom proti nemu, ako aj toho samého dňa asi o 22. hodine, keď doniesol farskému úradu vyhlášku o zakázaní propagácie púte do Levoče a keď vošiel na faru, tam sa zhlukli ľudia, kde ťažko poranili strážmajstra Čorňáka, auto demolovali a pritom poburovali
proti
štátu
ako
aj
jeho
ľudovodemokratickému
zriadeniu, pričom ukradli zo spomenutého auta jednu četnícku služobnú pištoľ. Na
podklade
tohto
oznámenia
bola
utvorená
zvláštna
vyšetrujúca komisia pod velením škpt. Čoláka Michala, ktorá sa odobrala do obce Dlhé nad Cirochou, ktorá zistila okolnosti...“ predchádzajúce hláseniu.42 Ráno odišli mnohí Dlžania na už spomínanú odpustovú slávnosť do Belej nad Cirochou. Medzitým príslušníci Bezpečnosti s guľometmi v rukách obkľúčili celú dedinu a asi 50 ďalších vošlo priamo do dediny. Keď sa pútnická procesia vracala z Belej domov, na východnom vstupe do dediny už ľudí čakala Bezpečnosť a vyzývala ich, aby sa rozišli a vrátili sa domov cez záhrady, poza dedinu.43 Niektorí poslúchli, ale časť vošla do dediny priamo po hlavnej ceste, aby dôstojne odniesli pútnický kríž do kostola. Hneď po príchode procesie začalo v obci vyšetrovanie. Bolo veľmi kruté a ľudia dodnes spomínajú na túto nedeľu ako 42
Správa o zatknutí. 27. 6. 1949. Hlásenie por. Rákoczyho bolo adresované pravdepodobne Krajskému veliteľstvu Zboru národnej bezpečnosti v Prešove. 43 Niektorí príslušníci sa snažili pomôcť, aby ľudia čo najlepšie obstáli pri vyšetrovaní. Aj pred dedinou im jeden z nich tajne kýval, aby sa nebáli a šli po ceste cez dedinu.
na „krvavú nedeľu“. Udalosti z predošlej noci vyšetroval škpt. Michal Čolák, krajský bezpečnostný referent Mikuláš Nemčík, vrchný strážm. Ján Podolák, okresný veliteľ ZNB v Snine por. Ján Rákoczy a vrchný strážm. Ondrej Hulmík, veliteľ stanice ZNB v Snine na podklade spomínaného telefonického hlásenia, hliadky kriminálneho oddelenia a KV ZNB v Prešove.44 Vyšetrovatelia najskôr šli do každého domu a zisťovali, kto z jeho obyvateľov bol večer pri fare. Tých ľudí potom priviedli do krčmy v dome spotrebného družstva – v „Spolku“, kde ich vyšetrovali – oddelene ženy od mužov. Ženy museli stáť otočené čelom k stene. Báli sa o svoj život. Preto si kľakli na zem a chceli si vzbudiť ľútosť nad svojimi hriechmi, ale boli prinútené opäť vstať. Vyhrážali sa im, že ich pozatvárajú a pošlú do ZSSR. V druhej miestnosti vyšetrovali mužov. Ženy počuli cez stenu len ich výkriky a plač pri vypočúvaní a mučení. Príslušníci bili každého, kto nepovedal mená aspoň ďalších dvoch alebo troch, ktorí boli pred farou. Najzúrivejší bol krajský bezpečnostný referent Mikuláš Nemčík zo Solivaru, ktorý „tĺkol ľudí aj pažbou pištole, lebo rukami nevládal.“45 Nelenili ani ostatní. Chlapom zapichovali za nechty špendlíky a používali aj iné spôsoby týrania. V prestávkach, keď sa išli najesť, museli si najskôr v potoku poumývať skrvavené ruky. Po ich odchode upratujúce ženy „v lavóroch vynášali z miestnosti krv“.46
44
Porov. Správa o zatknutí. 27. 6. 1949. Domnievame sa, že spomínané podklady vyšetrovania spolu s údajom, že Štefan Kopťák poslal do Dlhého posilu sú dôkazom, že vyšetrovateľov do obce nezavolal Štefan Gumenický. 45 Porov. MARKOVIČ, J.: c. d. 46 Tamže. „Lavóre plné krvi“ spomínajú dodnes mnohí svedkovia.
Vyšetrovacia väzba Večer zobrali do vyšetrovacej väzby vo väznici Okresnej prokuratúry v Prešove 56 občanov aj s kňazom Tomkom.47 Ženy (spolu ich bolo 13) zavreli do jednej cely, kde spočiatku nemali stôl, stoličky ani postele. Okrem toho boli trápené aj hladom, pretože im nosili veľmi málo jedla. Nemali povolené ani návštevy príbuzných. Po celý ten čas boli oblečené v tom odeve, ktorý mali na sebe v čase, keď ich zatkli v Dlhom – väčšina sa ešte nestihla preobliecť zo sviatočných šiat, ktoré mali na púti v Belej nad Cirochou.48 V nasledujúcich dňoch zaistili ďalších mužov, až sa počet zaistených ustálil na čísle 71. Niektorí občania sa zo strachu pred zaistením skrývali celé mesiace po lesoch alebo po známych v blízkych obciach. Boli rodiny, kde z jedného domu boli väznení až štyria ľudia.49 Šiesti občania boli stíhaní na slobode.50 Po niekoľkých dňoch prepustili kňaza Jána Tomka. Po rokoch spomínal, že jeho prepustenie bolo provokáciou. Hovoril, že týmto chceli vtedajší mocipáni vyprovokovať ostatných dedinčanov, ktorých príbuzní zostali vo väzbe, aby sa postavili proti nemu. Nestalo sa tak.51 Keď pri príchode domov šiel zo železničnej stanice na faru, ľudia stáli na ceste a vítali ho s plačom. Vo väzbe bol pravdepodobne takisto bitý.52 Po prepustení potom každú nedeľu z kazateľnice vyzýval ľud k modlitbe za tých, ktorí boli väznení.53 47
MARKOVIČ, J.: c. d. aj MIKULA, D.: c. d. nesprávne uvádzajú, že zatkli 86 občanov. Rozhovor s Alžbetou Mesárošovou. 49 MARKOVIČ, J.: c. d. 50 Obžaloba Okresnej prokuratúry v Humennom č. St 944/49-17. 51 Z kázní vdp. Jána Tomka. 52 Rozhovor s Annou Repkovou. 53 MIKULA, D.: c. d. 48
Zatknutých Dlžanov vo väzbe ďalej vypočúvali. Aj v Prešove používali vyšetrovatelia pri výsluchoch násilné metódy.54 20. júla 1949 prepustili z vyšetrovacej väzby v Prešove 21 mužov a 9 žien a boli stíhaní na slobode. Ostatných ponechala štátna moc vo väzbe.55 Ich väzba sa však trochu zlepšila, pretože mohli začať chodiť na pracovné brigády. Vypomáhali súkromným roľníkom pri žatve a aj v pivovare vo Veľkom Šariši. Zamestnávatelia vedeli, že ide o politických väzňov, preto si ich vážili a vedeli, že sa na ich prácu môžu spoľahnúť. Nosili im aj dostatok jedla.56 Za zverské vyšetrovanie zaplatil svojím životom dlžiansky kostolník Ján Piškanin. Jeho totiž upodozrievali, že večer 25. júna zvonil v kostolnej veži na poplach. Spomínaný bezpečnostný referent Mikuláš Nemčík ho tak zbil pažbou pištole, že sa pomiatol. Mučený bol aj vo vyšetrovacej väzbe. Vo štvrtok 21. júla 1949 ho prepustili z väzby. Domov prišiel už psychicky narušený, a preto v pondelok 25. júla mal s ním ísť jeho syn na vyšetrenie do Levoče do psychiatrického ústavu. Avšak v sobotu 23. júla večer o štvrť na desať vystúpil na kostolnú vežu, odkiaľ skočil a zabil sa.57 Farár Ján Tomko bol presvedčený (ako aj všetci Dlžania), že samovraždu spáchal v nepríčetnom stave, preto mal kostolník riadny kresťanský pohreb, čo Tomko odôvodnil okrem iného aj tým, že „dlhé roky bol veľmi svedomitým kostolníkom a tichým a pobožným kresťanom - katolíkom, ktorý v živote azda Túto skutočnosť je potrebné mať na zreteli pri výpovediach obvinených a pri čítaní zápisníc z vyšetrovania. Kvôli mučeniu boli mnohí prinútení priznať sa aj ku skutkom, ktoré nespáchali, alebo obvinili zo spáchania týchto skutkov nevinných ľudí. Z tohto dôvodu v tejto práci podrobne neuvádzame, ktorý občan bol obvinený z akého trestného činu, ale pozornosť sústreďujeme len na niektoré osoby. 55 Porov. Obžaloba Okresnej prokuratúry č. St 944/49-17. 56 Rozhovor s Alžbetou Mesárošovou. 57 Rozhovor so Štefanom Piškaninom. 54
nikomu neublížil“.58 Kostolník Ján Piškanin umrel ako štyridsaťdeväťročný. Ondreja Bončíka podozrievali, že pichol nožom strážmajstra Štefana Čorňáka. Vo vyšetrovacej väzbe ho ešte viac bili a mučili ako ostatných mužov. Musel ležať vyzlečený na zemi, oblievali ho vodou, mlátili ho po chrbte, pätách, aj neľudsky po hlave, ktorá mu celá opuchla. Bili ho najmä preto, lebo celý čas tvrdil, že pri fare vôbec nebol (telila sa mu krava, preto sa staral o ňu mal na to aj svedkov). Neverili mu.59 V čase, keď začalo zvonenie na poplach, bola blízko pri kostole Mária Lelková. Keďže šlo o signál, ktorý sa používal pri požiari, myslela si, že niekde skutočne horí, preto vystúpila na vežu a pomáhala zvoniť. Počas vyšetrovania jej zvonenie vyšlo najavo a bola obvinená z toho, že práve ona dala svojím zvonením dohodnutý signál občanom, hoci to vôbec netušila. Vo vyšetrovacej väzbe ju nebili, ale stále jej pripomínali, že sa nevyhne bitke a týraniu, ak bude zapierať. Neprezradila, kto začal zvoniť prvý. Neuposlúchla ani rady spoluväzňov, aby zvonenie pripísala vtedy už mŕtvemu kostolníkovi - jemu by už toto obvinenie nepriťažilo. Zachovala sa podľa svojho svedomia za cenu slobody.60 28. júla 1949 podala Okresná prokuratúra v Humennom obžalobu č. St 944/49-17 na 77 občanov obvinených z účasti na „vzbure“ v Dlhom nad Cirochou dňa 25. júna 1949. Obžalovaných obvinila zo spáchania viacerých trestných činov.
58
Archív RK ABÚ v Košiciach. List vdp. J. Tomka Biskupskému úradu v Košiciach zo dňa 25. 7.1949. Uložené pod číslom 2653/1949 – Dlhé nad Cirochou. 59 Rozhovor s Máriou Bončíkovou a Helenou Koštiaľovou. Viacerí občania Dlhého nad Cirochou nám tvrdili, že poznajú človeka, ktorý útočil nožom na strážm. Čorňáka. Pri vyšetrovaní však nikto z obvinených neprezradil jeho meno. 60 Rozhovor s Alžbetou Mesárošovou a Máriou Koťovou, rod. Lelkovou.
Obžaloba bola adresovaná Okresnému súdu v Humennom.61 13. septembra 1949 bola pozmenená pod č. St 944/49-58.62
Obžaloba Okresnej prokuratúry v Humennom č. St 944/49-17. Porov. VNUK, F.: Vzbury a demonštrácie veriacich na Slovensku v roku 1949. In: Katolícke noviny, 109, 1994, č. 24, s. 14. 62 Porov. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Tz 32/93. 61
Súdny proces Hlavné pojednávanie Okresného súdu v Humennom vo veci vzbury v Dlhom nad Cirochou sa konalo dňa 5. októbra 1949. Počas
neho
viacerí
obžalovaní
odvolali
svoje
výpovede
uskutočnené pred vyšetrovateľmi ZNB priamo v obci, ako aj pred vyšetrujúcim sudcom Krajského súdu v Prešove. Odôvodňovali to tým, že k priznaniu alebo k usvedčeniu jednotlivých spoluobžalovaných boli donútení bitkou, a keď bití neboli, konali to tak zo strachu z bitky. Okresný súd tieto tvrdenia nevzal do úvahy. Po vykonanom dokazovaní vzal okresný prokurátor obžalobu voči 35 obvineným späť.63 Štyroch obvinených okresný súd oslobodil64 a rozsudkom č. 943/49-324 uznal 30 dospelých občanov za vinných zo spáchania zločinu vzbury podľa § 153, §155, veta prvá, resp. druhá zák. článku V/1878 Trestného zákonníka a 8 neplnoletých občanov za vinných zo spáchania previnenia vzbury podľa § 153, §155, veta druhá toho istého zák. článku. Svojím konaním pred farou v Dlhom nad Cirochou v noci z 25. na 26. júna 1949 mali obvinení „pod rúškom ochrany 63
Išlo o týchto občanov: Ján Piškanin, nar. 3. 8. 1890, Michal Mikula, nar. 22. 12. 1908, Ján Burda, nar. 27. 5. 1906, Michal Staško, nar. 26. 8. 1905, Jozef Gnip, nar. 3. 8. 1925, Michal Skvašik, nar. 3. 9. 1921, Michal Juro, nar. 27. 9. 1927, Michal Valkovič, nar. 9. 2. 1928, Andrej Gnip, nar. 15. 9. 1895, Juraj Hrin, nar. 10. 12. 1904, Ján Polačko, nar. 12. 6. 1931, Ján Piškanin, nar. 3. 1. 1932, Anna Krivjančinová, nar. 9. 7. 1906, Pavlína Burdová, nar. 16. 11. 1931, Alžbeta Burdová, nar. 3. 3. 1912, Katarína Makovcová, nar. 24. 4. 1905, Mária Hrinová, nar. 31. 10. 1929, Alžbeta Šimonová, nar. 19. 11. 1914, Ján Piškanin, nar. 6. 5. 1905, Ján Hreha, nar. 3. 7. 1910, Ján Lukáč, nar. 22. 6. 1928, Ján Rajňák, nar. 3. 10. 1930, Pavol Ivan, nar. 26. 1. 1933, Ján Kniž, nar. 13. 10. 1923, Andrej Čus, nar. 10. 10. 1922, Jozef Gnip, nar. 11. 7. 1929, Michal Piškanin, nar. 10. 12. 1915, Michal Mesaroš, nar. 17. 12. 1894, Juraj Božidar, nar. 21. 7. 1909, Ján Krivjančin, nar. 6. 2. 1915, Andrej Budaj, nar. 29. 8. 1909, Ján Chvostaľ, nar. 28. 9. 1906, Jozef Kováč, nar. 15. 3. 1927, Michal Pastír, nar. 8. 9. 1889, Andrej Burda, nar. 27. 12. 1913. 64 Súd oslobodil Michala Bončíka, nar. 29. 5. 1922, Michala Staška, nar. 18. 6. 1928, Jozefa Krivjančina, nar. 5. 3. 1904 a Annu Skvašíkovú, rod. Harakaľovú, nar. 5. 10. 1926.
miestneho farára pred údajným zatknutím“ útočiť na predstaviteľov ZNB ako proti „reprezentantom ľudovodemokratickej republiky, teda proti štátu pre jeho ľudovodemokratický obsah, t. j. proti vládnucej triede štátu, triede robotníckej.“ Týmto obvinení „utvorili shluk, ktorý mal za cieľ so zbraňou napadnúť občanov niektorej triedy, pričom tlupa spáchala násilie proti jednotlivým osobám.“ Piatich občanov súd označil za vodcov tejto „vzbury“. Neplnoletý občan, ktorý na karosériu rozbitého auta ceruzkou napísal slová „komunisti fuj!“, podľa súdu „verejne popudzoval k nenávisti proti skupine obyvateľstva preto, že sú stúpencami ľudovodemokratického poriadku.“ Súd okrem iného skonštatoval, že „čin (t. j. „vzbura“ – pozn. autora) bol spáchaný zo zášti a nenávisti k ľudovodemokratickému zriadeniu štátu, proti robotníckej triede ako nositeľke myšlienky pokroku a uskutočnenia komunizmu, teda stavu, v ktorom prestane vykorisťovanie človeka človekom.
Bol
a nečestnej...“
to
teda
čin
spáchaný
z pohnútky
nízkej
65
Obvineným súd uložil tieto tresty: Jozefovi Petríkovi, nar. 4. 1. 1901, trest odňatia slobody 3 roky a 6 mesiacov nepodmienečne, Jánovi Buričinovi, nar. 10. 12. 1921, trest odňatia slobody 2 roky a 6 mesiacov nepodmienečne, Andrejovi Bončíkovi, nar. 1. 5. 1914, trest odňatia slobody 2 roky a 6 mesiacov nepodmienečne, Michalovi Nemčíkovi, nar. 26. 6. 1916, trest odňatia slobody 3 roky nepodmienečne, Márii Lelkovej, nar. 20. 5. 1925, trest odňatia slobody 2 roky nepodmienečne,
65
Rozsudok Okresného súdu v Humennom č. 943/49-324.
Michalovi Jurovi – Čubákovi st., nar. 27. 11. 1920, trest odňatia slobody 2 roky a 6 mesiacov nepodmienečne, Jánovi Petríkovi, nar. 2. 2. 1896, trest odňatia slobody 1 rok nepodmienečne, Jozefovi Knížovi, nar. 16. 4. 1899, trest odňatia slobody 6 mesiacov nepodmienečne, Andrejovi Bončíkovi, nar. 4. 11. 1909, trest odňatia slobody 6 mesiacov nepodmienečne, Michalovi Bončíkovi, nar. 6. 9. 1908, trest odňatia slobody 6 mesiacov nepodmienečne, Jurajovi Tomášovi, nar. 27. 4. 1916, trest odňatia slobody 8 mesiacov nepodmienečne, Štefanovi Nemčíkovi, nar. 25. 7. 1908, trest odňatia slobody 6 mesiacov nepodmienečne, Jánovi
Repkovi,
nar.
24.
8.
1904,
trest
odňatia
slobody
6 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 2 rokov, Michalovi Burdovi, nar. 15. 10. 1897, trest odňatia slobody 6 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 2 rokov, Jánovi
Gazdovi,
nar.
22.
6.
1928,
trest
odňatia
slobody
9 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 2 rokov, Andrejovi Krivjanskému, nar. 25. 3. 1931, trest odňatia slobody 6 mesiacov nepodmienečne, Jozefovi Burdovi, nar. 23. 2. 1931,
trest odňatia slobody
6 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 2 rokov, Michalovi Koťovi, nar. 31. 3. 1929, trest odňatia slobody 6 mesiacov nepodmienečne, Pavlovi Polačkovi, nar. 12. 6. 1931, trest odňatia slobody 6 mesiacov nepodmienečne, Jánovi Tomášovi, nar. 24. 6. 1926, trest odňatia slobody 6 mesiacov nepodmienečne,
Márii Pastirovej, nar. 6. 5. 1901, trest odňatia slobody 6 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 2 rokov, Alžbete Mesarošovej, nar. 1. 3. 1924, trest odňatia slobody 6 mesiacov nepodmienečne, Márii Buričinovej, nar. 1. 9. 1921, trest odňatia slobody 6 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 2 rokov, Anne Repkovej, nar. 8. 11. 1908, trest odňatia slobody 6 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 2 rokov, Alžbete Tutkovej, nar. 4. 2. 1923, trest odňatia slobody 6 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 2 rokov, Jozefovi Krivjančinovi, nar. 10. 12. 1920, trest odňatia slobody 6 mesiacov nepodmienečne, Pavlovi Polačkovi, nar. 27. 3. 1903, trest odňatia slobody 6 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 2 rokov, Andrejovi Sokyrovi, nar. 2. 11. 1930, trest odňatia slobody 9 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 2 rokov, Jánovi Petrovi, nar. 8. 12. 1925, trest odňatia slobody 1 rok nepodmienečne, Michalovi Čusovi, nar. 25. 9. 1924, trest odňatia slobody 9 mesiacov nepodmienečne a všetkým doteraz menovaným stratu volebného práva v obci na dobu troch rokov. Neplnoletým obvineným súd uložil tieto tresty: Štefanovi Skvašikovi, nar. 30. 11. 1933, trest odňatia slobody 3 mesiace nepodmienečne, Mikulášovi Petríkovi, nar. 25. 7. 1932, trest odňatia slobody 3 mesiace nepodmienečne, Jánovi Repkovi, nar. 5. 9. 1931, trest odňatia slobody 8 mesiacov nepodmienečne,
Michalovi Nemčíkovi, nar. 28. 1. 1934, trest odňatia slobody 6 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 1 roka, Jozefovi Burdovi, nar. 6. 4. 1932, trest odňatia slobody 3 mesiace nepodmienečne, Štefanovi Polačkovi, nar. 19. 7. 1933, trest odňatia slobody 4 mesiace nepodmienečne, Jozefovi Hančarikovi, nar. 11. 1. 1933, trest odňatia slobody 6 mesiacov podmienečne na skúšobnú dobu 1 roka, Jánovi Ivanovi, nar. 26. 1. 1933, trest odňatia slobody 4 mesiace nepodmienečne.66 Zároveň bola odsúdeným do trestu na slobode započítaná predbežná väzba. Proti rozsudku okresného súdu podali šiesti obvinení – Jozef Petrík, Ján Buričin, Andrej Bončík, Michal Nemčík, Mária Lelková a Michal Juro Čubák st. – spolu s obhajcami odvolanie ohľadom výroku o vine a treste. Odvolanie podal aj okresný prokurátor pre výrok o treste u piatich obvinených, u obvineného Michala Juru Čubáka st. pre nízky výmer trestu. Na základe odvolania obvinených a okresného prokurátora Krajský súd v Prešove rozsudkom č. 943/49-374 zo dňa 4. novembra 1950, sp. zn. To VI 350/50 zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o právnej kvalifikácii skutku a následkom toho aj vo výroku o treste. Všetkých šiestich obvinených uznal vinnými na tom istom skutkovom základe ako prvostupňový súd, avšak skutok kvalifikoval ako trestný čin násilia na verejnom činiteľovi67 a uložil im nasledovné tresty:
Rozsudok Okresného súdu v Humennom č. 943/49-324. Porov. Uznesenie Okresného súdu v Humennom č. Rt 90/91. 67 Podľa § 177 ods. 1, ods. 3 písm. a), b) Tr. zák. č. 86/1950 Zb. za použitia ustanovenia § 30 odst. 1 Tr. zák. č. 86/1950 Zb. 66
Jozefovi Petríkovi trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov a peňažný trest 1000 Kčs, Jánovi Buričinovi trest odňatia slobody v trvaní 1 roka a 4 mesiacov a peňažný trest 1000 Kčs, Andrejovi Bončíkovi trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov a peňažný trest 2000 Kčs, Michalovi Nemčíkovi trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov a peňažný trest 3000 Kčs, Márii Lelkovej trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov a 15 dní peňažný trest 1000 Kčs a Michalovi Jurovi – Čubákovi st. trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov a peňažný trest 1000 Kčs. Týmto rozsudkom sa odsúdenie menovaných stalo právoplatným.68 Do trestu im bola započítaná aj väzba od 7. októbra 1949 do 4. novembra 1950 (teda od rozhodnutia Okresného súdu v Humennom do rozhodnutia odvolacej inštancie – Krajského súdu v Prešove), čím bol u všetkých obvinených trest na slobode čiastočne odpykaný.
68
Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 943/49-374, sp. zn. To VI 350/50.
Dlhá cesta k rehabilitácii Tzv. Katolícka akcia zorganizovaná v júni 1949 nesplnila pre štátnu moc svoje poslanie. Nestala sa masovým hnutím veriacich katolíkov, a to aj vďaka ráznemu zásahu Cirkvi, ktorá ju vyhlásila za schizmatickú. Odmietla ju aj väčšina tzv. pokrokových
kňazov.
Okresné
orgány
„Katolíckej
akcie“,
v ktorých malo byť ťažisko jej pôsobenia, prestali vyvíjať aktivitu a postupne začali zanikať. Ostalo len ústredie. Pokusy o jej oživenie v rokoch 1950 a 1951 boli neúspešné. Režimu sa ňou teda nepodarilo vytvoriť „hnutie vo vnútri Cirkvi.“ Po
tomto
neúspechu
sa
aktivita
komunistického
režimu
zamerala na uplatňovanie administratívneho tlaku na Cirkev s cieľom mocensky ju podriadiť štátnym orgánom. Začali sa prijímať administratívne nariadenia rôzneho druhu, ktoré vyústili do prijatia tzv. cirkevných zákonov 14. októbra 1949 (zákon č. 217/1949 Zb. o zriadení štátneho úradu pre veci cirkevné a zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností).69 Po prijatí zákonov sa novovzniknutý Slovenský úrad pre veci cirkevné (SLOVÚC) de facto stal najvyššou cirkevnou vrchnosťou na Slovensku, pretože disponoval právom riadiacej a dozornej činnosti
v cirkevných
otázkach.
O ustanovení
duchovných
do funkcií v konečnej fáze rozhodoval štátny orgán, zatiaľ čo biskupi mohli podávať štátnym orgánom len návrhy k ich výberu. Podmienkou výkonu funkcie duchovného bol štátny súhlas, no tento mohol byť kedykoľvek zrušený. Zákon síce proklamoval, že duchovní sú zamestnancami cirkví, fakticky sa PEŠEK, J.: „Katolícka akcia“ na Slovensku roku 1949. In: Historický časopis, 44, 1996, č. 1, s. 62 - 63.
69
však dostali do postavenia štátnych úradníkov. Ich existenčná závislosť od štátu bola takmer absolútna. Duchovní boli povinní zložiť sľub vernosti štátu, pričom štát nebral do úvahy povinnosti duchovných
voči
Cirkvi.
Cirkevné
školstvo
a vyučovanie
náboženstva zostávalo pod kontrolou štátu. Štát prebral feudálne ustanovenia patronátov nad kostolmi a farami, čím sa upevnilo právo štátu ustanovovať kňazov do funkcií.70 Pod správu SLOVÚC-u prešli cirkevné oddelenia KNV a ONV, vytvorené ešte pred začiatkom „Katolíckej akcie.“ Cirkevné oddelenia
na
čele
s
cirkevnými
tajomníkmi
mali
predstavovať
rozhodujúcu štátnu autoritu pri riešení cirkevných a náboženských otázok v príslušnom kraji alebo okrese.71 Realizáciu „cirkevných zákonov“ sprevádzali ďalšie mocenské zásahy proti katolíckej cirkvi. V priebehu rokov 1949 – 1950 boli na každý biskupský úrad dosadení štátni zmocnenci, a títo postupne izolovali biskupov od ich veriacich, kňazov, kontaktov s Rímom a zároveň jedného od druhého.72 Zákon č. 265/1949 o rodinnom práve ustanovil, že pred štátom bude právoplatný jedine občiansky sobáš na príslušnom miestnom národnom výbore. Zákon cirkevný sobáš síce dovoľoval, ale mohol byť vykonaný až po uzavretí civilného manželstva. Zákon č. 268/1949 Zb. O matrikách zrušil vedenie matrík na farských úradoch, pričom agenda prešla, vrátane zhotovovania príslušných dokumentov, na miestne národné výbory. Cirkevné matriky sa stali majetkom štátu.73 Československá republika v apríli 1950 prerušila de facto diplomatické styky so Svätou Stolicou.74 V noci z 13. na 14. apríla 70
PEŠEK, J., BARNOVSKÝ, M.: Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948 – 1953. Bratislava : VEDA, 1997, s. 101. 71 Tamže. 72 VNUK, F.: Vládni zmocnenci na biskupských úradoch v rokoch 1949 – 1951. Martin : Matica slovenská, 1999, s. 9. 73 Porov. PEŠEK, J., BARNOVSKÝ, M.: c. d., s. 177 – 179. 74 Tamže, s. 201.
1950 boli pod názvom Akcia „K“ zlikvidované všetky mužské rehole v Československu. Podobný osud postihol ženské rehole v dňoch 29. – 31. augusta 1950 (Akcia „R“).75 V apríli 1950 sa v rámci Akcie „P“ uskutočnila likvidácia gréckokatolíckej cirkvi núteným
„návratom“
k
pravosláviu.
V júli
1950
bola
v Československu uskutočnená reorganizácia bohosloveckých škôl a seminárov. Na Slovensku sa vyučovanie bohoslovcov zo všetkých
diecéz
sústredilo
na
Rímskokatolícku
Cyrilometodskú
bohosloveckú fakultu v Bratislave. Zároveň štát zaviedol tzv. numerus clausus pri prijímaní nových poslucháčov.76 Od
roku
1950
prebiehali
politické
súdne
procesy
s predstaviteľmi reholí a katolíckej cirkevnej hierarchie, ale aj s radovými kňazmi a laikmi. Komunistický režim zároveň pristúpil k vytváraniu novej organizácie duchovných – Mierového výboru katolíckeho duchovenstva – ktorá bola z hľadiska jeho záujmov úspešnejšia ako „Katolícka akcia.“ Celým komplexom rôzne kombinovaných opatrení systematicky zatlačil a decimoval rady Cirkvi. Na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia gradoval mocenskopolitický zápas, ktorého výsledkom bola ochromená a do defenzívy zatlačená Cirkev.77 Administratívny na
podriadenie
tlak
cirkví
komunistického štátnej
moci
sa
režimu začal
zameraný
systematicky
uplatňovať aj na okresnej úrovni, okres Snina nevynímajúc. Od druhej polovice roku 1949 začal riadiť cirkevný život v okrese Snina kultúrny referent ONV a po reorganizácii cirkevný tajomník ONV. Podarilo sa im vybudovať fungujúcu sieť dôverníkov, ktorí pravidelne referovali o činnosti jednotlivých duchovných v okrese a o aktivitách veriacich vo farnostiach. Vďaka dôverníkom mal 75
Tamže, s. 161-175. Tamže, s. 182 – 188. 77 PEŠEK, J.: c. d., s. 63. 76
cirkevný tajomník dostatočný prehľad o cirkevnom dianí, preto o ňom mohol každé dva týždne posielať hlásenie na Cirkevné oddelenie KNV v Prešove. Prvým cirkevným tajomníkom ONV v Snine sa stal Ján Vokaľ. Okrem cirkevného oddelenia ONV riadila cirkevnú politiku v okrese aj „cirkevná päťka“, ktorá bola obdobou cirkevnej komisie ÚV KSČ – „cirkevnej šestky“. Na čele „cirkevnej päťky“ stál vedúci tajomník. Členmi boli predseda ONV, zástupca akčného výboru Slovenského národného frontu, cirkevný tajomník a bezpečnostný referent ONV.78 Pri presadzovaní proticirkevnej politiky štátu mal napomáhať cirkevnému tajomníkovi aj Okresný výbor „Katolíckej akcie“ (prvýkrát rokoval 1. júla 1949). Výbor tvorilo 15 členov pochádzajúcich z okresu.79 Po neúspechu „Katolíckej akcie“ prestali jeho členovia vyvíjať aktívnu činnosť, preto v roku 1950 zanikol. V
spoločenskopolitických
pomeroch
päťdesiatych
rokov
obnovenie procesu s nevinnými občanmi Dlhého nad Cirochou neprichádzalo do úvahy. Prežité utrpenie v čase tzv. Katolíckej akcie však ešte väčšmi zblížilo cirošskodlžianskeho farára Jána Tomka s farníkmi. Odmietal sa zapájať do podujatí organizovaných štátnou mocou, ako boli rôzne kňazské konferencie, manifestačné
púte
a
pod.
Kvôli
účasti
na
konferenciách
„vlasteneckých“ kňazov, ktoré sa mali konať začiatkom júla 1950 na Devíne a Velehrade, oslovil cirkevný tajomník všetkých rímskokatolíckych kňazov v okrese. Podľa slov samotného cirkevného tajomníka najhoršie obstál práve u farára Jána Tomka, ktorý účasť odmietol so slovami, že na Velehrad môže ísť iba 78
„Cirkevné päťky“ pôsobili na Slovensku do konca roka 1951. V neskoršom období sa od tejto formy riadenia cirkevnej politiky upustilo. PEŠEK, J., BARNOVSKÝ, M.: c. d., s. 104. 79 Štátny archív Prešov, f. KNV – cirk., č. 72/1949: Cirkevný výbor KA a zápisnica z 1. zasadania 1. 7. 1949 na ONV v Snine.
so súhlasom Biskupského úradu v Košiciach alebo s povolením dekana
pôsobiaceho
v Kamenici
nad
Cirochou.80
Cirkevný
tajomník navštívil Jána Tomka aj s bezpečnostným referentom ONV a „bolo mu jasné a zreteľné v predmetnej manifestácie vysvetlené“, ale účasť aj tak odmietol.81 27. júna 1950 vrátil cirkevnému tajomníkovi prihlášku o účasti na Velehrade.82 Hneď na druhý deň, 28. júna 1950 bola na CO KNV v Prešove odoslaná žiadosť, aby na návrh „cirkevnej päťky“ pri ONV v Snine bolo Jánovi Tomkovi zastavené poskytovanie platu s odôvodnením, že „menovaný je zásadne skrytým nepriateľom proti terajšiemu zriadeniu, čo bolo badať pri všetkých doteraz prebiehajúcich akciách.“83 Poskytovanie platu Jánovi Tomkovi bolo zastavené. „Cirkevná päťka“ pri ONV v Snine sa 27. septembra 1950 uzniesla, že služobné pôžitky mu môžu byť znovu poukazované len vtedy, „ak zmení svoj doterajší postoj k nášmu ľudovodemokratickému zriadeniu a bude aktívne pracovať v prospech robotníckej triedy na výstavbe socializmu v našej republike.“84 Pri presviedčaní cirkevného tajomníka pre účasť na kňazskej konferencii, ktorá sa mala konať v septembri 1950 v Sliači, Ján Tomko povedal, že sa konferencie nemôže zúčastniť za žiadnych okolností, lebo keby sa farníci dozvedeli o jeho účasti, vyhnali by
80
V Kamenici nad Cirochou pôsobil farár Juraj Macák (1909), ktorý bol zároveň aj humenským dekanom. 81 Štátny archív Prešov, f. KNV – cirk., č. 266/1950: 28. 6. 1950 – Správa informačná za 2. polovicu júna 1950 – predloženie. 82 Archív RK FÚ v Dlhom nad Cirochou, záznamy odoslanej pošty 1949/1950, č. 34/1950: 27. 6. 1950 – Účasť na Velehrade – vrátenie prihlášky. 83 Štátny archív Prešov, f. KNV – cirk., č. 266/1950: 28. 6. 1950 – Správa informačná za 2. polovicu júna 1950 – predloženie. 84 Štátny archív Prešov, pobočka Humenné, f. ONV v Snine 1944 – 1960, č. 370/1950: 20. júla 1950 – Zápisnica zo zasadnutia cirkevnej piatky zo dňa 27. septembra 1950.
ho z obce. Cirkevný tajomník pochopil, že konferencie by sa Tomko zúčastnil iba násilím, preto od presviedčania upustil.85 Viaceré pokusy o získanie Jána Tomka k spolupráci s režimom sa
v roku
1950
skončili
neúspešne.
V hodnotiacej
správe
cirkevného tajomníka na konci roku 1950 bol označený ako „reakčný, náboženský fanatik, skryte škodlivý.“86 Domnievame sa, že podobne hodnotený mohol byť aj v nasledujúcich rokoch. Obviňovanie z náboženského fanatizmu, „reakcionárstva“ a aj z „bitkárstva“ neminulo ani jeho farníkov. O udalostiach, ktoré poznačili koniec júna 1949 v Dlhom nad
Cirochou,
sa
mohlo
hlasnejšie
hovoriť
až
v
období
tzv. pražskej jari v roku 1968. O „krvavej nedeli“ informoval obyvateľov
východného
Slovenska
novinár
Ján
Markovič.
V článku uverejnenom vo Východoslovenských novinách písal aj o snahe občanov začať rehabilitačné konanie.87 August 1968 a následná normalizácia však ich úsilie zmarili. Rehabilitačný proces bol možný až po „nežnej revolúcii“ v novembri 1989. Úsilie o rehabilitáciu odsúdených Dlžanov vyvinul najmä Okresný výbor Konfederácie politických väzňov Slovenska v Humennom. Okresný súd v Humennom podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii svojím uznesením č. Rt 90/91 dňa 1. marca Porov. Štátny archív Prešov, pobočka Humenné, f. ONV v Snine 1944 – 1960, č. 370/1950: 6. 9. 1950 – Mimoriadna správa o neúčasti M. Ondriáša – duch. - radcu zo Sniny na porade v Sliači – oznámenie. 86 Štátny archív Prešov, f. KNV – cirk., č. 324/1950: Správy o akcii ”P” – okres Snina. December 1950. 87 „… V liste, ktorý poslali (občania Dlhého nad Cirochou – pozn. autora) v týchto dňoch našej redakcii, žiadajú, aby ľudia, ktorí boli nevinne bití a odsúdení, boli rehabilitovaní. Žiadajú i rehabilitáciu svojej obce, ktorá po týchto udalostiach je označovaná za bitkársku. Pýtali sme sa tajomníka MNV, či nemienia požiadať o obnovenie procesu, aby bol potrestaný iba ten občan, ktorý skutočne pichol nožom príslušníka VB a ostatní nevinní boli rehabilitovaní. Odpovedal nám, že zatiaľ o tom na MNV nerokovali. Je to čudné, lebo osobne sme mali možnosť presvedčiť sa, že sa toho dožaduje takmer každý občan tejto obce.“ MARKOVIČ, J.: c. d. 85
1991 právoplatne rehabilitoval 32 občanov pôvodne odsúdených pre zločin alebo previnenie „vzbury“, no 6 občanov – Jozefa Petríka, Jána Buričina, Andreja Bončíka, Michala Nemčíka, Máriu Lelkovú, rod. Koťovú a Michala Juru – Čubáka st. – vzhľadom na zmenu kvalifikácie uskutočnenú rozhodnutím odvolacieho súdu nemohol rehabilitovať.88 Zákon č. 119/1990 zb. o súdnej rehabilitácii sa vzťahoval aj na 35 pôvodne obvinených občanov, voči ktorým na hlavnom pojednávaní Okresného súdu v Humennom 5. októbra 1949 zobral okresný prokurátor obžalobu späť, a z tohto dôvodu bolo voči nim trestné stíhanie zastavené. 29. októbra 1991 sa opätovne uskutočnilo pojednávanie Okresného súdu v Humennom, kde bolo konštatované, že obžaloba na 35 spomínaných občanov bola podaná neprávom. Keďže však títo obvinení boli v prípravnom konaní vo väzbe, rozhodnutím o vzatí do väzby boli neprávom dotknutí. Okresný súd v Humennom ich rozsudkom č. Rt 890/91 dňa 29. 10. 1991 oslobodil v celom rozsahu spod obžaloby.89 Proti rozsudku krajského súdu č. 943/49-374 z roku 1950 generálny prokurátor Slovenskej republiky podal v prospech šiestich obvinených sťažnosť pre porušenie zákona. V odôvodnení poukazoval
na
porušenie
zákonov
vo
viacerých
bodoch,
predovšetkým však na skutočnosť, že obvinení boli uznaní za vinných z trestného činu násilia na verejnom činiteľovi bez toho, aby výsledky vyšetrovania dokazovali naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu. Generálny prokurátor Slovenskej republiky
navrhol
vysloviť
porušenie
zákona
v neprospech
obvinených a urobiť nápravu chybných súdnych rozhodnutí. Sťažnosť generálneho prokurátora prejednával dňa 22. júla 1993 na verejnom zasadnutí senát Najvyššieho súdu Slovenskej 88 89
Porov. Uznesenie Okresného súdu v Humennom č. Rt 90/91. Porov. Rozsudok Okresného súdu v Humennom č. Rt 890/91.
republiky, ktorý konštatoval, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 4. novembra 1950, sp. Zn. To VI 350/50, ako aj v konaní,
ktoré
mu
predchádzalo,
bol
porušený
zákon
v neprospech obvinených Jozefa Petríka, Jána Buričina, Andreja Bončíka,
Michala
Nemčíka,
Márie
Lelkovej,
rod.
Koťovej
a Michala Juru – Čubáka st. a tento rozsudok zrušil. Zároveň Najvyšší súd konštatoval, že hoci kvalifikácia trestného činu (§ 177 Tr. zák. – násilie na verejnom činiteľovi) nedovoľovala, aby spomínaní občania boli rehabilitovaní, bolo by aj v rozpore so zákonom č. 119/1990 Zb. O súdnej rehabilitácii, keby sa odsudzujúci rozsudok týkajúci sa týchto šiestich občanov nezrušil. Podľa vyjadrenia Najvyššieho súdu „bolo konanie všetkých 77 pôvodne žalovaných osôb motivované ich hlbokým náboženským založením a kresťanskou vierou. Neprítomnosť ich farára v obci, a tým aj nemožnosť konania náboženských obradov považovali oprávnene za vážnu ujmu na svojich občianskych právach. Tieto práva boli zaručené v ustanovení § 15 a nasl. o slobode svedomia a vyznania Ústavy zo dňa 9. mája 1948 a
v
čl.
18
Všeobecnej
deklarácie
ľudských
práv
prijatou
Organizáciou spojených národov dňa 10. decembra 1948.“90 Preto Najvyšší
súd
konštatoval
porušenie
zákona
v neprospech
obvinených aj z dôvodov uvedených v ustanovení § 1 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení noviel, lebo „išlo o skutky, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov,
zaručených
deklarácii
ľudských
ústavou práv
a vyhlásených
a boli
vo
československými
Všeobecnej trestnými
zákonmi prehlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a tomu odporovalo aj ich trestné stíhanie a potrestanie.“91 Najvyšší súd potvrdil, že výsledky vyšetrovania nenapĺňali 90 91
Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Tz 32/93, s. 8. Tamže, s. 9.
u spomínaných
obvinených
znaky
trestného
činu
násilia
na verejnom činiteľovi, pre ktorý boli odsúdení. Preto okrem zrušenia nezákonných rozhodnutí súdov oboch stupňov rozsudkom č. 8 Tz 32/93 oslobodil obvinených spod obžaloby, čím rozhodol o plnej rehabilitácii týchto občanov.92
92
Porov. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 8 Tz 32/93.
Záver Od dlžianskej „vzbury“ nás v týchto dňoch delí už skoro šesť desaťročí. Dnes už mnoho priamych svedkov nežije, a preto aj pokus o rekonštrukciu má ešte viacero nezodpovedaných otázok. V prvom rade už asi nebude možné s určitosťou zistiť, či dlžiansky farár Ján Tomko oboznámil svojich farníkov s tajným biskupským pastierskym listom venovaným situácii okolo tzv. Katolíckej akcie a či práve jeho prečítanie vzbudilo v obci obavy pred zatknutím farára.
Môžeme
však
s veľkou
pravdepodobnosťou
tvrdiť,
že v čase „návštevy“ príslušníkov ZNB na dlžianskej fare v noci z 25. na 26. júna 1949 bezprostredné zatknutie farára Tomka nehrozilo. Udalosť, ktorá sprevádzala túto „návštevu“, sa však stala súčasťou celoslovenských nepokojov spôsobených tlakom vtedajšej
štátnej
moci
na
cirkvi
a ich
predstaviteľov.
Ich
výsledkom bolo utrpenie mnohých nevinných ľudí, pričom niektorí, podobne ako dlžiansky kostolník Ján Piškanin, zaplatili aj svojím životom. Kňaz Ján Tomko pôsobil ako dekan – farár v Dlhom nad Cirochou 50 rokov až do roku 1995. Po odovzdaní funkcie ostal tu na odpočinku. Zomrel 13. apríla 1996 vo veku 83 rokov. Pochovaný je medzi svojimi farníkmi na dlžianskom cintoríne. Cirošskodlžania si na neho doteraz s úctou spomínajú okrem iného aj kvôli spoločne prežitému utrpeniu.
Použité pramene a literatúra Písomné pramene: Archív Rímskokatolíckeho arcibiskupského úradu v Košiciach – korešpondencia z roku 1949 Archív Rímskokatolíckeho farského úradu v Dlhom nad Cirochou Osobný archív Mgr. Jozefa Chvostaľa, Márie Koťovej, rod. Lelkovej a Alžbety Mesárošovej, rod. Chvostáľovej z Dlhého nad Cirochou Štátny archív v Prešove - fond KNV v Prešove – cirkevné oddelenie 1949 - 1960 Štátny archív v Prešove – pobočka Humenné - fond ONV v Snine 1944 – 1960 - fond ONV v Humennom 1944 – 1960
Naračné pramene: Rozhovor s Máriou Bončíkovou (1914 – 2003) dňa 6. 11. 1999. Rozhovor s Máriou Koťovou (1925 – 2005) dňa 21. 10. 2001. Rozhovor s Helenou Koštiaľovou (1939) dňa 6. 11. 1999. Rozhovor s Alžbetou Mesárošovou (1924) dňa 17. 4. 1999. Rozhovor so Štefanom Piškaninom (1935) dňa 6. 11. 1999. Rozhovor s Annou Repkovou (1926) dňa 6. 11. 1999. Záznamy z rozhovorov sú v súkromnom archíve autora.
Literatúra: BULÍNOVÁ, M., JANIŠOVÁ, M., KAPLAN, K.: Církevní komise ÚV KSČ 1949-1951. Edice dokumentů. Svazek I. Církevní „šestka“ (duben 1949 - březen 1950). Praha; Brno : USD AV ČR; DOPLNĚK, 1994. HLINKA, A.: Sila slabých a slabosť silných. Trnava; Bratislava : Spolok sv. Vojtecha; Tatran, 1990. CHALUPECKÝ, I., PAVLÍK, E.: 50 rokov od „levočskej vzbury“ v roku 1949. In: Z minulosti Spiša, V-VI, 1997/1998, s. 127-138. KAPLAN, K.: Stát a církev v Československu 1948-1953. Praha; Brno : USD AV ČR; DOPLNĚK, 1993. KMEŤ, N.: Postavenie cirkví na Slovensku 1948 – 1951. Bratislava : VEDA, 2000. KOREC, J. CH.: Od barbarskej noci. Bratislava : Lúč, 1990. LAUČEK, A.: Beletristické spracovanie životopisu Jána Vojtaššáka. Prednáška na vedeckej konferencii Spišský biskup Ján Vojtaššák na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku dňa 9. 9. 2001. Rukopis. MARKOVIČ, J.: Krvavá nedeľa v Dlhom nad Cirochou. In: Východoslovenské noviny, r. 17, č. 116, 16. 5. 1968, s. 2. MIKLOŠKO, F.: Nebudete ich môcť rozvrátiť. Z osudov katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1943 – 1989. Bratislava : ARCHA, 1991. MIKULA, D.: Dlhé nad Cirochou – obec – farnosť. Prešov : VMV, 1995. MOSNÝ, P.: Dejiny štátu a práva na Slovensku po roku 1918. Košice : Právnická fakulta UPJŠ, 1997. MULÍK, P.: Cirkev v tieni totality. Súbor štúdií. Trnava : Dobrá kniha, 1994. NEMEC, I.: Nemôžem opustiť svoj ľud. Bratislava : Charis, 1999.
PEŠEK, J.: „Katolícka akcia“ na Slovensku roku 1949. In : Historický časopis, 44, 1996, č. 1, s. 47-63. PEŠEK, J., BARNOVSKÝ, M.: Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948-1953. Bratislava : VEDA, 1997. VAŠKO, V.: Neumlčená. Kronika katolické církve v Československu po druhé světové válce. II. Praha : Zvon, 1990. VNUK, F.: Pokus o schizmu. Bratislava : Ústav dejín kresťanstva na Slovensku, 1996. VNUK, F.: Vzbury a demonštrácie veriacich na Slovensku v roku 1949. In: Katolícke noviny, 109, 1994, č. 24, s. 14.
Prílohy 1. Kostol sv. Anny na dobovej fotografii 2. Stará farská budova (zbúraná v roku 1963 ) 3. Hlavná ulica v Dlhom nad Cirochou na dobovej fotografii 4. Kostol sv. Anny – pohľad od brány starej fary. 5. List vdp. Jána Tomka Biskupskému úradu v Košiciach, v ktorom oznamuje úmrtie kostolníka Jána Piškanina 6. Prvá strana rehabilitačného rozsudku Najvyššieho súdu SR 7. Vdp. Ján Tomko (1912 – 1996)
Kostol sv. Anny na dobovej fotografii (Archív RK FÚ Dlhé nad Cirochou)
Stará farská budova (zbúraná v roku 1963 ) (Archív RK FÚ Dlhé nad Cirochou)
Hlavná ulica v Dlhom nad Cirochou na dobovej fotografii (Archív RK FÚ Dlhé nad Cirochou)
Kostol sv. Anny – pohľad od brány starej fary. Na tomto priestranstve došlo k vzbure. (Archív RK FÚ Dlhé nad Cirochou)
List vdp. Jána Tomka Biskupskému úradu v Košiciach, v ktorom oznamuje úmrtie kostolníka Jána Piškanina (Archív RK ABÚ v Košiciach)
Prvá strana rehabilitačného rozsudku Najvyššieho súdu SR (Osobný archív Márie Koťovej)
Vdp. Ján Tomko (1912 – 1996) (Archív RK FÚ Dlhé nad Cirochou)
Ľudová vzbura v Dlhom nad Cirochou © PhDr. Jozef Gumenický, 2008 Dlhé nad Cirochou Prvé vydanie 56 strán Grafická úprava: Ing. Jana Vološinová Náklad 500 ks Vyšlo vlastným nákladom ISBN 978-80-970001-6-5
