František Mikloško Múr ako symbol Otvorenia výstavy Múr naprieč Nemeckom Múr je obrovský symbol. Náboženský, umelecký, politický, spoločenský. V Izaiášovi 49,16 sa píše: „ ...tvoje múry sú vždy predo mnou.“ Taká je cesta človeka, ktorý kráča za Hospodinom. Musí prekračovať múry strachu, sebectva, malej viery, utrpenia... Český básnik Vladimír Holan napísal básnickú zbierku Zdi, ktorá je v súbornom vydaní jeho básní uvedená úryvkom z básne Noc s Hamletem: „Při přecházení z přírody do bytí zdi nejsou právě vlídné, zdi pomočené talenty, zdi poplivané vzpourou kleštěnců proti duchu, zdi o nic menší, jsou-li snad dosud nezrozené, a přece zdi zaokrouhlujíci už plody...“ A do toho prichádza symbol berlínskeho múru, a tisícok ďalších menších i väčších múrov, ktoré nás sprevádzali nedávnych 40 rokov. Berlínsky múr bol vystavaný v roku 1961, ako posledná možnosť zabrániť masovým útekom občanov DDR do západného Berlína a odtiaľ ďalej. Berlínsky múr sa stal symbolom celej komunistickej Európy a keď na jeseň 1989 začal ďalší dramatický exodus východných Nemcov cez Poľsko, Československo a Maďarsko na západ, pádom berlínskeho múru a zjednotením Nemecka bolo toto 40-ročné putovanie komunistickou púšťou pre všetky krajiny východného bloku symbolicky ukončené. Ale ako som už povedal, ešte predtým tu vznikli tisícky menších i ďaleko väčších múrov. Na Slovensku bolo za obdobie komunizmu odsúdených z politických dôvodov viac ako 71 tisíc občanov na viac ako 83 tisíc rokov. Títo všetci by vedeli rozprávať, čo znamená roky sa pozerať zvnútra na veľký väzenský múr a vedieť, že za ním žijú v biede, strachu a ponižovaní ich blízki. Za obdobie komunizmu, v rokoch 1948-1989 politický režim pripravil o život na Slovensku minimálne 705 našich spoluobčanov. Aj oni museli zažiť posledné chvíle svojho života, hľadiac na osamelý väzenský múr pred popravou, alebo hľadiac na múr – ostnatý múr z drôtu, nabitý elektrickým prúdom. Komunistický režim odvliekol zo svojich domovov viac ako 15 tisíc ľudí. Vo vyhnanstve strávili viac ako 6 tisíc rokov, hľadiac alebo na ľadové múry Sibíri, alebo na múry maštalí a podobných príbytkov, do ktorých boli premiestnení. A rovnako, v táboroch nútených prác bolo na Slovensku viac ako 13 tisíc občanov, ktorí strávili v tomto stráženom prostredí vyše 9 tisíc rokov. A k tomuto, ako už bolo povedané, ich rodiny a blízki, ktorí hľadeli na tieto múry síce zo slobodnej strany, ale plní žiaľu , že tam, za tým múrom, je kus z nich.
A k týmto ľuďom patria rovnako ľudia, ktorým sa podarilo dostať na západ. Cez tzv. „zelenú hranicu“ prešlo do roku 1967 viac ako 1 700 ľudí. Vyše 22 tisíc občanov Slovenska opustilo nedovolene republiku, za čo ich v neprítomnosti odsúdili. Títo všetci hľadeli potom na hraničný múr síce zo slobodnej strany , ale vedomí si toho, že sa možno už nikdy neuvidia so svojimi blízkymi, s miestami ich života, s hrobmi ich rodinných príslušníkov. Treba si nám tieto čísla opakovať, aby sme si znovu uvedomili, čo všetko stálo za týmto smutným symbolom politického múru. Kardinál Jozef Ratzinger (dnešný pápež Benedikt XVI.) v knihe Nádej pre Európu? píše: „Dovoľte, aby som svoje úvahy o situácii nášho kontinentu uviedol obrazom. V dejinách Izraela sa pád múrov Jericha ponajprv javí ako symbol dejinotvornej Božej moci, potom ale, a predovšetkým ako znamenie , že zem bola odovzdaná do vlastníctva tomu ľudu, ktorý prišiel z cudziny a štyridsať rokov putoval púšťou. Nebola to vojenská sila, ktorá strhla múry; zrútili sa mocou bohoslužobného sprievodu s Božou Archou zmluvy a mocou hudby, ktorá túto bohoslužbu doprevádzala. Triumfálnosť tohto okamihu, ktorý po všetky stáročia, uprostred nespočetných útrap zostával znamením nádeje, sa v priebehu ďalších dejín ale strácala: v novej, konečne už získanej krajine sa stal život nechránený a ohrozený. Vnútorný rozpad dával vonkajším nepriateľom vždy novú moc, a to, že Jericho znovu povstávalo, bolo predzvesťou nového rozptýlenia; to je len jasný prejav toho, že už predtým boli narušené duchovné základy slobody.“ A kardinál Ratzinger potom pokračuje: “...ale teraz sme zažili sami niečo síce nie totožné, ale v istom zmysle podobné: ideologický múr, ktorý delil nielen Európu, ale neviditeľne a všade celý svet, už nestojí ako kedysi. A nebol strhnutý silou zbraní, iste taktiež nielen modlitbami, ale vzmachom ducha, sprievodmi demonštrujúcich za slobodu, ktoré boli nakoniec silnejšie ako ostnatý drôt a betón...“ Ale kardinál vzápätí dodáva: „...Nemôžeme však taktiež nevidieť to, čo hovoria dejiny Izraela o ďalšom vývoji diania po zrútení múru: že radosť zo slobody a zo spoločnej zeme sa rýchlo prepadla do starostí všedného dňa; že prebývanie na tejto zemi samočinne neudržalo štát pohromade a že zabúdanie na Boha, ako i egoistické zneuznanie slobody viedlo k vnútornému rozpadu, ktorého koncom bola opäť strata slobody...“ Vážení priatelia! Slovensko žije už 22 rokov slobodne. V celých našich dejinách sme nemali takýchto pokojných 22 rokov – síce s mnohými vnútornými starosťami a problémami – ale bez hrozivých tlakov zvonka, bez vojen. Treba si nám stále pripomínať dobu, keď nás od ostatného sveta delil nepriedyšný múr, ale rovnako treba mať na mysli slová kardinála Jozefa Ratzingera, rovnako zo spomínanej knihy, že“...sloboda je náročná; neudrží sa sama od seba, končí práve vtedy, keď sa pokúsi byť bezhraničná. Inak povedané: rozpad marxizmu neprivodí sám od seba slobodný štát a zdravú spoločnosť. Obrazný Ježišov výrok, že miesto jedného vyhnaného nečistého ducha ich príde sedem ďaleko horších, keď nájdu dom prázdny a vymetený (Mt 12, 43 -45), sa v dejinách osvedčuje znovu a znovu...“ Milí priatelia, výstava „Berlínsky múr“, ktorú dnes otvárame, by mala byť takýmto pripomenutím minulosti, ale rovnako výzvou do dnešných dní, v ktorých sa optimizmus a nádeje na tomto našom starom kontinente jemne otriasajú.
Ale ak nezabudneme, kto nám bol poslednou oporou v časoch minulých, niet dôvodu na strach ani v dnešných dňoch.
František Neupauer Berlínsky múr a múry na Slovensku Otvorenie výstavy Múr naprieč Nemeckom Múr a nesloboda Písal sa rok 1952. Vnútronemecká hranica bola obohnaná ostnatým drôtom, hliadky sa posilňovali. Jedine mesto Berlín ponúkal možnosti „zdarného úteku“. Viaceré linky metra a rýchlodráhy premávali aj cez hranice sektorov. Ak sa však niekto priblížil k hraniciam s väčším množstvom batožiny, mal problém. Strážcovia „Východného Nemecka“ ho preverili a znemožnili mu prechod do západnej zóny Berlína. V roku 1959 dosiahol počet utečencov z NDR za jeden mesiac 12 000 osôb! V lete 1961 sa každý deň vyberalo do západného Belína 2 400 mužov, žien a detí, aby sa pokúsili o nový začiatok na Západe. Vieme si vôbec predstaviť, čo znamená číslo 2 400 denne? Pri takomto počte utečencov by to v našich podmienkach znamenalo vysťahovanie všetkých obyvateľov Slovenska v priebehu piatich rokov. Niet lepšieho riešenia, ako postaviť múr. Múr, ktorý rozdelil mesto. Múr, ktorý obkľúčil obyvateľov západného Berlína. Múr, ktorý si vyžiadal ľudské obete. Podobný múr sa bytostne dotýkal aj nás, obyvateľov Československa. Aj v Bratislave bolo počuť streľbu hraničiarov, či štekot bojovo naladených psov pohraničiarov neďaleko Devína, psov, ktoré dotrhali telá utečencov. No nebola to len hranica s Rakúskom alebo so Západným Nemeckom, ktorú prekračovali obyvatelia našej vlasti na ceste za slobodou. Bola to aj hranica medzi Juhosláviou a Rakúskom. Pri brodení cez hraničnú rieku sa utopilo dievčatko... jej otec, mama a brat sa dostali „na druhú stranu.“ Ona nie. Cesta prenosu náboženskej literatúry cez hranice s Poľskom sa stala osudnou trom 20 ročným mládencom. Jeden z nich, Braňo Borovský, dnes otec ôsmich detí, sa ocitol tri mesiace na samotke (v 80. rokoch!). Na Silvestra mu podnapitý dozorca mieril pištoľou do hlavy... A mohli by sme pokračovať ďalej vo vymenúvaní podobných prípadov. Totalita nepotrebuje okolitý svet. Totalita si vystačí sama. Potrebuje pevné hranice a múry, v ktorých „umravní“ svojich zverencov. Totalita chce totálne ovládnuť všetko. Nestačí jej politická moc, túži vládnuť nad spolkami, združeniami, médiami, cirkvami, nad každým jednotlivcom. A nechce, aby sa niekto vymanil z jej náručia, aby prekročil hranice, múry. Na takýchto zradcov bez milosti strieľa. Tých, ktorých nezastrelí, odsúdi. Tých, ktorým sa podarí prekročiť hranice, odsúdi v neprítomnosti, znemožní im návrat späť. Vyhlási ich za zradcov a špiónov. ... Akú dobu sme to žili? Čo viedlo mnohých ľudí k útekom? Bol život vo východnom Berlíne, či na Slovensku „až taký strašný“? O tom by mohli hovoriť mnohí bývalí politickí väzni. Spýtal som sa ľudí za hranicami, prečo si vybrali útek pred životom na Slovensku. Neviedli ich k tomu len politické a náboženské dôvody. Pán Gigacz zo Šumiaca, ktorý bol v roku 1947/48 pracovne v USA, bol nútený po návrate do
Československa hovoriť všetko zlé o USA. Povedal si: „Ja nemôžem žiť v krajine, kde ma nútia klamať.“ Na tretíkrát sa mu podarilo utiecť. Jeho kamarát, ktorý sa prispôsobil novej situácii, urobil obrovskú kariéru v KSČ. Stal sa dokonca členom ÚV KSČ. Kto nám to tu vládol? V Austrálii som sa dozvedel príbeh muža, ktorý behával maratóny. Komunisti si vychutnávali napr. udeľovanie „vycestovacej doložky“ v jeho prípade. Do Londýna mu dovolili vycestovať dva týždne po skončení maratónu. Karol Ligetti z Košíc až v Austrálii skonštruoval unikátne malé lietadlo, nedalo sa ho napr. zachytiť radarmi. Lietadlo o ktoré mala neskôr záujem aj NASA. „V Československu som mal zlý politický profil, a preto mi nedovolili venovať sa tejto činnosti.“ napísal v jednom z článkov. Mohli by sme pokračovať ďalej a písať, či hovoriť o tých, ktorí prekračovali múr neslobody v Berlíne, či na Slovensku. Ich príbehy by boli v mnohom podobné. Ale aké príbehy by písali tvorcovia komunistickej totality? Ideoví otcovia totálnej izolácie! Tí, ktorých dlane sú plné krvi! Ich osud je iný? Neuchopiteľný na rozdiel od osudov obetí? Sú to ľudia bez mena? Bez zodpovednosti? Bábky v rukách neviditeľnej sily? Sloboda a reflexia Anton Neuwirt, ktorému vyvraždili skoro celú rodinu v čase II. sv. vojny, bol zástancom myšlienky: „Liečiť zlo láskou!“ Iste, cesta zmierenia je nesmierne dôležitá. O tom, že zlo sa dá naozaj vyliečiť láskou, hovorí konverzia prokurátora Pavla Corbulyho, ktorý stál za strašnými justičnými vraždami 50. rokov. Odsúdení sa zaňho modlili. Z prenasledovateľa cirkvi sa stal veriaci človek, ľutoval, čo spôsobil, konal pokánie. I dnes si môžeme prečítať jeho slová vytesané do kameňa pri Lurdskej jaskynke na Hlbokej. V maďarskom jazyku je tam napísané: „Mária vždy pomôže!“ Paul Corbuly. Pomenovať zlo, ktoré sa deje, resp. ktoré sa udialo, je otázkou spravodlivosti a zdravého ľudského úsudku Ak ho nevieme pomenovať, tak nemáme čo liečiť, lebo v tom prípade zlo neexistuje. Ak chceme odpúšťať, musíme mať pred sebou aj toho, kto žiada o odpustenie. Jeden politický väzeň mi povedal: „Z tých 100 bacharov prišiel za mnou len jeden jediný, ktorý sa mi ospravedlnil.“ Ďalší väzeň, ktorý po roku 1990 dostal súdnu rehabilitáciu, podpísanú sudkyňou, ktorá ho pred 40 rokmi súdila, odmietol prevziať tento dokument o súdnej rehabilitácii. Ako je to možné, že tá istá sudkyňa ho rehabilitovala? Prokurátor, ktorý poslal do väzby mládencov, ktorí cez Poľsko prenášali náboženskú literatúru, dnes pracuje na špeciálnej prokuratúre. Krutý žart, ktorý je u nás realitou. Prečo je tomu tak? Na ÚV KSS v decembri 1989 zazneli tieto slová: „Skutočnosť je dnes taká, že masy na uliciach sa dostali, či chceme, či nechceme do pohybu revolučného. Musíme dokázať, aby sme sa postavili na čelo všetkého, čo v tomto obrovskom prúde je socialistické, súdružky a súdruhovia. Akonáhle my pôjdeme vedľa, stratíme všetko, ťažko bude, ale musíme ísť do čela. Nemôžeme sa izolovať, lebo to je veľký prúd, veľká sila. V záujme, skutočne, strany a nášho ďalšieho rozvoja, to je kľúčová otázka.“ Žiadna reflexia a stiahnutie sa niekde do kúta. Nie, naopak, ofenzíva. Pohľad na Berlínsky múr Pri pohľade na Berlínsky múr a výstavu, ktorá je v mesiaci november v Dome Quo vadis a doteraz putovala po základných a stredných školách na Slovensku (videlo ju viac ako 6 000 žiakov) vidíme jasné skutočnosti a rozdiely medzi Slovenskom
a svetom (napr. Nemeckom). Mladí ľudia sa u nás učia o eufórii a nežnej revolúcii. Žiadne tresty, žiadny obvinený. Je to obrovský pamflet beztrestnosti na rozdiel od Nemecka, kde až do roku 1997 napr. vo veci streľby na tých, ktorí sa snažili opustiť východné Nemecko, prebiehali vyšetrovacie procesy (vyše 2 000 vyšetrovacích konaní). Právoplatne odsúdených bolo okolo 300 osôb, 30 páchateľov muselo nastúpiť výkon trestu. Ako to bolo, či je na Slovensku? Desiatky prípadov zdokumentovaných trestných činov proti ľudskosti ostávajú stále nedotknuté na generálnej prokuratúre. Pri pohľade na Berlínsky múr vnímame jasné slová reflexie nemeckej spoločnosti. „Bola tu nejaká banda, ktorá si vytvorila vlastné zákony a podľa nich súdila nevinných. Celé zákonodarstvo bolo proti človeku a jeho aktéri nesú výraznú mieru zodpovednosti.“ U nás počúvame cynické reakcie sudcov voči bývalým politickým väzňom: „Veď my sme vás súdili podľa zákonov, ktoré vtedy platili. To vy ste na vine, že ste ich nedodržiavali!“ Pri pohľade na Berlínsky múr vidíme výstavu, ktorá prišla z Nemecka a desiatky inštitúcií, ktoré mapujú minulosť v mnohých postkomunistických krajinách. A Slovensko? Je jediným „bielym miestom“, kde neexistuje Múzeum zločinov komunizmu. Pri pohľade na výstavu o Berlínskom múre vidíme snahu posunúť informácie do škôl, no na Slovensku sa človek stretne aj s reakciou zástupcu riaditeľa školy, ktorý povie, „...veď tu komunizmus ani nebol.“ Nenápadní hrdinovia Mohli by sme takto skepticky hľadieť a porovnávať. Povedať si: „ale veď my to neovplyvníme“, „na to sú iní“. Aký klamlivý pohľad na múr neslobody, ktorý nás nahlodáva od čias komunizmu. Možno nie sme tí, ktorí môžu meniť zákony, rozhodovať za sudcov, diktovať, čo majú vysielať verejnoprávne médiá. Do istej miery si to smieme myslieť, aj keď to nie je pravda. Každý z nás ale vie a dokáže prejaviť uznanie a úctu ľuďom, ktorí nám svojimi postojmi prinavrátili slobodu. Zaznamenať príbeh nenápadného hrdinu, a tak ho urobiť nesmrteľným. Povedať mu tak ľudsky – ďakujem. Myslím si, že vďačnosť za slobodu sa odvíja od vďačnosti voči ľuďom, ktorí nám ju prinavrátili. Spočíva v zodpovednosti a vo vyžadovaní kompetetných rozhodnutí od tých, ktorí majú byť strážcami slobody a demokracie. Cesta vďačnosti a reflexie je cestou slobodných ľudí.
