19.
s l o v e n s k á
o n o m a s t i c k á
k o n f e r e n c i a
Fonologická interpretácia oronyma Oztro z r. 12401 Fonologická interpretácia oronyma Oztro z r. 1240
Siniša Habijanec Záhreb (Chorvátsko)
A phonological interpretation of the 1240 oronym Oztro Ján Stanislav thought that the oronym Oztro, dating to 1240, was the oldest attestation of the Central Slovak adjectival ending -ō, and this became a locus communis of Slovak historical linguistics. The paper questions this phonological interpretation and proposes an alternative solution: the final -o is likely to render the Old Hungarian short å rather than reflect the old Slovak length, and can therefore not serve as historical evidence of the Central Slovak adjectival ending -ō.
V známej dvojdielnej monografii Slovenský juh v stredoveku významný slovenský slavista Ján Stanislav (1904 – 1977) uskutočnil analýzu starého toponomastického materiálu v Dunajskej kotline, vďaka ktorej dokázal, že pred príchodom Maďarov bola táto oblasť obývaná prevažne Slovanmi, a takisto určil starú hranicu medzi západoslovanskou a južnoslovanskou jazykovou oblasťou (Stanislav, 1948). Spomedzi štyroch veľdiel tohto velikána slovenskej slavistiky stihol práve toto dielo najnepriaznivejší osud. Započatá na začiatku druhej svetovej vojny a dokončená uprostred nej, Stanislavova monografia mohla vyjsť až v r. 1948, keď sa však ocitla v nových spoločensko-politických podmienkach, ktoré jej nežičili; v dôsledku toho bola pravdepodobne hodnotená ako dielo antagonistické voči čerstvému ideologickému spojencovi – Maďarskej ľudovej republike. Nielenže sa nedočkala primeraného dobového ohlasu, ale ju navyše podľa svedectva Š. Ondruša (1999, s. 469) vyradili z knižníc a kníhkupectiev, takže až do prevratu v r. 1989 bola do istej miery zamlčovaná a pred reedíciou na prelome tisícročí (Stanislav, 1999; Stanislav, 2004) bola aj pomerne ťažko dostupná. Napriek tomu sa ako v slovenskej, tak aj v maďarskej a svetovej jazykovede stala neodmysliteľným referenčným dielom na akýkoľvek vedecky relevantný výklad starého uhorského toponomastického materiálu. Čo sa týka samotnej Stanislavovej monografie, treba skonštatovať, že už v čase svojho vydania bola do istej miery zastaraná. Možno to pripísať na vrub dvom činiteľom: autorovej pozitivistickej mladogramatickej metóde a zložitým spoločensko-politickým podmienkam, ktoré na jednej strane spôsobili jej oneskorenú publikáciu, na strane druhej autorovi znemožnili plnohodnotnú vedeckú korešpondenciu s relevantnými odborníkmi a prístup k novšej vedeckej literatúre. Tieto nedostatky sú dnes, viac ako šesť desaťročí po vyjdení Stanislavovho diela, samozrejme, ešte výraznejšie, najmä vzhľadom na to, že jazykovedné disciplíny relevantné pre prácu J. Stanislava zažili v druhej polovici 20. stor. nevídaný rozkvet; nielen teória historickej jazykovedy, historicko-porovnávacia slovanská a indoeurópska jazykoveda, ale aj historicko-porovnávacia uralistika a v rámci nej predovšetkým historická gramatika maďarského jazyka. Nemožno zanedbať ani skutočnosť, že za ostatné desaťročia sa vyprofilovali aj nové disciplíny, v časoch vzniku Slovenského juhu v stredoveku neznáme alebo nachádzajúce sa v zárodku, ako sú napr. onomastická teória, jaIde o písomnú verziu príspevku predneseného na 19. slovenskej onomastickej konferencii (Bratislava 28. – 30. apríla 2014) pod názvom Historické toponymá v Slovenskom juhu v stredoveku J. Stanislava ako prameň pre výskum vývinu slovenčiny. Pre rozsiahlosť materiálu sa v písomnej verzii zameriavame iba na jeden, avšak ústredný aspekt problematiky. 1
Fonologická interpretácia oronyma Oztro z r. 1240
223
zyková typológia, teória jazykového kontaktu či historická sociolingvistika, ktorých poznatky by mohli vrhnúť nové svetlo na viaceré problematické Stanislavove výklady. V neposlednom rade, intenzívne etymologické výskumy ako slovanského, tak aj maďarského jazykového materiálu priniesli za uplynulé desaťročia množstvo nových poznatkov, ktoré by jednotlivým Stanislavovým výkladom poskytli argumentačnú prevahu, prípadne by ich vyvrátili. Zatiaľ čo v prípade mnohých toponým J. Stanislav presvedčivo dokázal ich slovanský pôvod, uvádzajúc početné slovenské a celoslovanské paralely s identickou onymickou motiváciou a zreteľnou etymológiou, v jeho materiáli sa nájdu aj viaceré prípady, keď sa opieral o málopočetné doklady alebo dokonca len o jediné toponymum podobného fonologického znenia doložené v niektorej zo slovanských krajín, bez akéhokoľvek pokusu o etymologický výklad, v dôsledku čoho slovanský pôvod zaznamenaného toponyma nie je jednoznačne preukázaný a otvára priestor na nové výklady. Takisto sa zdá, že Stanislavove rekonštrukcie pôvodného slovanského tvaru na základe dobového či súčasného maďarského znenia nie vždy brali do úvahy špecifiká vnútorného maďarského fonologického vývinu, čo sa najviac prejavuje pri výklade (staro)maďarskej kvantity, ktorá, ako ukazujú novšie výskumy, v prípade starších prevzatí odráža iba pôvodnú, inherentnú slovanskú kvantitu, nie však sekundárne dĺžky vzniknuté po zániku jerov (Chelimskij, 2000, s. 423 – 424). Autorov rozsiahly a bezpochyby vzácny toponomastický materiál bude preto potrebné dôkladne prehodnotiť a preveriť vzhľadom na najnovší stav jazykovedných disciplín zmienených v úvode tohto príspevku; táto nesmierne dôležitá úloha stojí pred súčasnou a budúcimi generáciami slovakistov a slavistov. Ako jedno z problematických miest dvojdielnej monografie J. Stanislava sa javí výklad záznamu starého uhorského toponyma Oztro, ktoré sa (v tejto podobe!) uvádza jediný raz v latinsky písanej listine z r. 1240, ktorou uhorský kráľ Belo IV. daruje gemerskému vrchnému županovi Mikulášovi pozemky pri meste Turduna (dnešná Tardona) v starej Boršodskej stolici: „et descendit de monte Oztro, et ibi sunt tres met[a]e“ (Wenzel, 1869, s. 102). V listine sa vyskytujú viaceré toponymá, ktoré možno spoľahlivo priradiť k súčasným lokalitám: uillam Turduna (Tardona), castri de Dedus (Dédestapolcsány), super arbore byk (Bükk), Lubna (dnešný potok Harica, pričom pôvodný názov je zachovaný v mene osady Ludnapuszta; Kiss, 1983, s. 264), uilla Cozonch (Kazincbarcika), Turduna potoca (Tardona-patak), ale aj také, ktorých presnú lokáciu dnes určiť nemožno (Holboca potoka, Liscopotoca, Medwefeu, Rednich potoca). Identifikovateľné názvy nám však predsa len umožňujú spoľahlivo lokalizovať vrch alebo horu („mons“!) Oztro do Bukových vrchov (Bükk hegység) v starej Boršodskej župe, v blízkosti osady Tardona, na ktorú sa listina vzťahuje. Na tomto mieste sa žiada pozastaviť sa nad jednou nepresnosťou, ktorú spôsobil sám J. Stanislav a ktorú potom nekriticky preberali ďalší autori. V slovníkovej časti Slovenského juhu v stredoveku J. Stanislav (2004, s. 328) totiž uvádza, že vrch *Ostrô sa nachádza v starej Boršodskej stolici „pri Tardoni“ (sic! – S. H.); tento nesprávny lokálový tvar sa však spája so samotou Tardonya v starej Hevešskej stolici (Stanislav, 1999, s. 335; Stanislav, 2004, s. 446), čo s časovým odstupom pravdepodobne pomýlilo aj samého autora, takže v Dejinách slovenského jazyka už uvádza: „Pri Tardoni (Tvrdina) v Hevešskej stolici, dnes v Maďarsku, uvádza sa vrch Oztro, t. j. Ostró, v zápise z roku 1240“ (Stanislav, 1958, s. 273), resp. „vrch Oztro = Ostró 1240 v Hevešskej stolici v sev. Maďarsku“ (Stanislav, 1967, s. 402). Nepresnú lokalizáciu potom prevzali iní autori, napr. E. Pauliny (1963, s. 88). Avšak oronymum Oztro treba jednoznačne lokalizovať do starej Boršodskej stolice, ako ho uvádza Stanislavovo pôvodné dielo.
224
Siniša Habijanec
Čo sa týka etymológie uvedeného toponyma, v súlade s J. Stanislavom (2004, s. 328) ho môžeme bezpečne usúvzťažniť s koreňom *ostr-, ktorým sa veľmi často pomenúvajú vrchy a hory (Horňanský, 2009, s. 23). Alternatívnou etymológiou, ktorú J. Stanislav spomína, no zavrhuje, je spájanie so slovom ostrov. Na to by nás mohli silne navádzať záznamy totožnej grafickej podoby Oztro: doklad z r. 1475 (Csánki, 1894, s. 492), vzťahujúci sa na dnešné Csányoszró v južnej časti starej Baranskej stolice, ako aj ten z r. 1335 (Krajčovič, 2014, s. 28), vzťahujúci sa na dnešný Ostrov pri Piešťanoch. V obidvoch prípadoch ide o názov motivovaný plochou zeme, ktorá bola obkľúčená širším zavodneným priestorom, vzniknutým v dôsledku povodní (alebo zámerne zatopeným na obranné účely) z blízkych vodných tokov (Krajčovič, 2014, s. 28 – 29), čo praslovanské *ostrovъ pôvodne aj znamenalo: ‚súš obkolesená riečnymi prúdmi‘ (Skok, 1973, s. 350). Pripomeňme, že obidve osady sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti veľkých vodných tokov – pri Dráve, resp. Váhu. Pomenovanie hory ako ostrova nemožno úplne vylúčiť; dávalo by totiž zmysel v prípade, že ide o osamotenú vyvýšeninu vyčnievajúcu z rovinky. Takýto pomenovací model máme dokonca doložený v podobe dolnolužickosrbského apelatíva wótšow ‚Flussinsel; inselartige Erhöhung im Gelände‘ (Schuster-Šewc, 2009, s. 108). V prípade boršodského toponyma však ide o jeden z navzájom blízkych vrchov súvislého pohoria Bukové vrchy, čo alternatívnej etymológii odoberá motiváciu. Nie je jasné, ako máme vykladať záznam Oztro z listiny z r. 1272: „ab hinc ascendendo venit ad montem Mojte, et inde vertit se ad petram Oztro, vbi descendit ad Bizna Studnie, et venit ad vallem Siroka dolinka“ (Fejér, 1838, s. 259). M. Majtán (1996, s. 131) ho spája so súčasným oronymom Ostrá, avšak v oblasti, do ktorej ho lokalizoval V. Šmilauer (1932, s. 91), teda medzi Mojtínom a Košeckým Rovným, ale ani v širšom okolí lokalít, ktoré sa spomínajú v listine (Straz → Strážov, Vapenicska → Vápenica, Drascsjna → Draština, Mojte → Mojtín, Zljecho → Zliechov), sa takéto oronymum dnes nevyskytuje. Nachádzame tam však Ostrý Hrádok (832 m) a Ostrú Malenicu (909 m) severne od Mojtína, ako aj Ostrý vrch (777 m) južne od Zliechova. V. Šmilauer (1932, s. 90) odhaduje, že ide o kopec s výškou 810 m, názov však neuvádza. Vzhľadom na terénnu konfiguráciu a absenciu väčších vodných plôch treba azda vychádzať z koreňa *ostr- ,ostrý‘. Pri boršodskom toponyme sa ako oveľa problematickejší javí výklad zaznamenanej koncovky. J. Stanislav (2004, s. 328) čítal príslušný záznam ako *ostruo alebo *ostrō so zloženou adjektívnou stredoslovenskou koncovkou, pričom vzhľadom na chronológiu treba uprednostniť nediftongizovanú podobu. Uvedený záznam by teda mal byť najstarším dokladom stredoslovenskej koncovky *-ō (> -o), pričom chronológia záznamu by mala svedčiť o starobylosti tejto jedinečnej stredoslovenskej adjektívnej koncovky a zároveň nasvedčovať predpokladanému osobitému stredoslovenskému priebehu kontrakcie skupiny *oje, ktorý okrem tejto koncovky inak nenastáva (Habijanec, 2013, s. 128). Takisto je zaujímavé, že v tomto prípade by išlo o mimoriadne zriedkavý, ak nie jedinečný záznam starej slovenskej gramatickej koncovky (nie odvodzovacej prípony!), doloženej v toponomastickom materiáli z uhorských latinských listín. Pri takomto výklade sa zákonite objavuje námietka: keďže v dobovom zázname dĺžku nemožno jednoznačne identifikovať, je celkom možné, že ide o záznam menného tvaru prídavného mena, najmä vzhľadom na skutočnosť, že menné tvary sa zachovávali práve v toponymách. Ide o pomerne častý spôsob tvorenia geografických názvov (Lomno, Lučivno, Lužno, Strečno, Sitno, Rudno, Vrátno...), pravdaže, so sprievodnou substantivizáciou, ktorá je „jedným z formálnych znakov toponymizácie, pre geografické názvy je príznačná“ (Majtán, 1996, s. 17).
Fonologická interpretácia oronyma Oztro z r. 1240
225
V prospech menného, a nie zloženého tvaru svedčia predovšetkým zachované toponymá so zmeraveným tvarom mužského rodu, napr. Byster, časť obce Sady nad Torysou (Biztheer 1337; Krajčovič, 2008, s. 30), kde niet dilemy o tom, či ide o menný tvar, zatiaľ čo koncové -a alebo -o v dobovom zázname, nezaznačujúcom kvantitu, by mohlo odkazovať rovnako na menný alebo zložený tvar (samozrejme, za predpokladu starobylosti stredoslovenskej adjektívnej koncovky -ō). Viacerí autori, vrátane samého J. Stanislava (Novák, 1935, s. 28; Pauliny, 1963, s. 88; Stanislav, 1958, s. 273), pripúšťali pri tomto zázname menný tvar, preto uprednostnenie zloženého tvaru treba azda pripísať skutočnosti, že takýto výklad dobre zapadal do Stanislavovej – a nielen jeho – koncepcie o južnej lokalizácii starého stredoslovenského nárečia, ktorého nositelia práve presunom na sever priniesli a rozšírili adjektívnu koncovku *-ō na úkor pôvodnej koncovky *-ē. Ján Stanislav (2004, s. 327) uvádza aj vrch Oztra, doložený v listine z r. 1303 (Nagy, 1878, s. 51 – 56), ktorou palatín Štefan daruje synovi svojho stúpenca Lodoméra Štefanovi majetky pri obci Warbo (dnešné Varbó), takisto v starej Boršodskej stolici: „et ibi est meta una, abhinc adhuc directe eundo inter duos montes Kwna, et Oztra vocatos [...] et prope eundem Oztra eundo in fine eiusdem Oztra super uno Bercz [maď. bérc ‚vrch‘] sunt due met[a]e“ (Nagy, 1878, s. 55), a vykladá ho ako *Ostrā, s kontrahovanou adjektívnou koncovkou ženského rodu. V listine sa takisto uvádzajú identifikovateľné toponymá: Warbo (Varbó), terra Harazticha (dnešná osada Harica-bányatelep), terra Lubuna (potok Ludna, dnešná Harica), warbopathaka (s najväčšou pravdepodobnosťou potok pretekajúci cez Varbó, teda dnešný Nyögyő-patak), ktoré nás oprávňujú lokalizovať zaznamenaný vrch do okolia dnešnej osady Varbó (približne 10 km severozápadne od Miškovca). Ak tento záznam porovnáme so záznamom Oztro pri osade Tardona z r. 1240, zisťujeme viaceré paralely: obidve toponymá majú rovnaké označenie (mons) a obidve slúžia ako orientačný bod pri určovaní medzí pozemkov. Ako ďalšia závažná informácia sa javí skutočnosť, že Tardona a Varbó sú vzdialené iba šesť kilometrov a že obidve osady sa nachádzajú na východnom okraji Bukových vrchov (Bükk hegység), čo značne zužuje priestor, v ktorom zaznamenané vrchy (či kopce) máme hľadať. Okrem podobných názvov vrchov Oztro/Oztra listiny z r. 1240 a 1303 obsahujú ešte dve spoločné toponymá: Medwefeu 1240/Medwefew 1303 (Medvefő ‚medvedia hlava‘), ako aj Lubna 1240/Lubuna 1303. V prípade prvého toponyma nový maďarský slovník starých uhorských toponým naznačuje, že ide skôr o prameň, napriek označeniu „rivulus“ v listine z r. 1303 (Hoffmann, 2005, s. 184), v prípade druhého ide o starší názov dnešného potoka Harica – Ludna < Lubna (Györffy, 1987, s. 786; Kiss, 1983, s. 264). Ján Stanislav považoval názvy Oztro a Oztra za osobitné oronymá a dokonca na priloženej mape (Stanislav, 2004, mapa č. IIIc) zakreslil príslušné vrchy tesne vedľa seba (pozri obrázok).
226
Siniša Habijanec
Je však veľmi málo pravdepodobné, že by dve priestorovo také blízke oronymá, slúžiace ako orientačné body, mali také podobné mená. Záver sa natíska sám: pravdepodobne ide o tú istú lokalitu, ktorá je v rôznych obdobiach rôzne zaznamenaná a ktorú môžeme stotožniť s dnešným vrchom Oszra-tető, nachádzajúcim sa približne v polovici vzdialenosti medzi dedinami Tardona a Varbó a tvoriacim s nimi tupý trojuholník. Takýto výklad nachádzame už v Györffyho slovníku, ktorý spája záznam Oztro so súčasným Oszra-tető (Györffy, 1987, s. 811), a takisto v novom toponomastickom slovníku (Hoffmann, 2005, s. 209). Je zaujímavé, že I. Horňanský (2009, s. 24) „vyexcerpoval“ (z prameňov, ktoré neuvádza) dva rovnomenné vrchy v dnešnej maďarskej Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe: vrch Oszra-tető v obci Varbó a vrch Oszra v Bukových vrchoch juhojuhovýchodne od obce Tardona. Juhovýchodne od obce Tardona sa nachádza práve obec Varbó, ktorej západná polovica je hornatá, zatiaľ čo východná polovica je rovinatá (dnes z veľkej časti aj odlesnená). Z toho vyplýva, že lokácie obidvoch vrchov sa takmer kryjú a že ide o ten istý geografický bod, ktorý je v rôznych prameňoch zaznačený raz s prístavkom tető (maď. ,vrchol‘), raz bez neho, čo I. Horňanského pravdepodobne naviedlo na myšlienku o dvoch osobitných toponymách. Aby sme vysvetlili koncové -o v zázname z r. 1240, musíme brať do úvahy, že príslušný doklad nie je opodstatnené vnímať ako záznam starého slovenského či slovanského toponyma, ale skôr ako záznam staromaďarského toponyma slovanského pôvodu. Tomu nasvedčuje nielen lokalita a doba záznamu (Boršod, 13. stor.), ale aj skutočnosť, že všetky zaznamenané toponymá v uvedených listinách preukazujú prispôbenie sa staromaďarskému fonologickému systému. Ak pod týmto zorným uhlom vnímame aj dobový záznam Oztro, bolo by treba predpokladať, že príslušné oronymum pri prevzatí zo slovenčiny prešlo staromaďarským fonologickým filtrom, pre ktorý je charakteristické, že skracuje všetky koncové otvorené slabiky, porov. maď. alma
Fonologická interpretácia oronyma Oztro z r. 1240
227
‚jablko‘ < stmaď. almá, zatiaľ čo dĺžka sa zachovala v zatvorenej slabike, porov. plur. almák2 (Bárczi – Benkő – Berrár, 1980, s. 166). Pôvodný slovenský tvar mohol byť menným alebo zloženým adjektívom stredného alebo ženského rodu, teoreticky teda mohlo ísť o štyri odlišné koncovky: *-a, *-ā, *-o, *-ō. Keďže, ako sme uviedli, v koncovej otvorenej slabike sa v starej maďarčine kvantita neutralizuje a keďže v koncovej otvorenej slabike sa nemôže vyskytnúť krátke -o (čo v maďarčine platí dodnes), v dôsledku čoho sa *å a *o neutralizujú v prospech *å, všetky štyri koncovky by v staromaďarskej koncovej otvorenej slabike dali rovnakú striednicu – *å, ktoré sa zachovalo v súčasnom oronyme Oszra-tető (ortograficky a), zatiaľ čo -ó zachované v súčasnom baranskom Csányoszró pochádza zo staromaďarského diftongu *ou. Záznam Oztro z r. 1240 môžeme teda fonologicky interpretovať ako /ostrå/ so staromaďarským koncovým -å. Keďže listina z r. 1240 bola vyhotovená vo Zvolene („[d]atum in Zolum“; Wenzel, 1869, s. 102), nie je vylúčené, že pisár bol Slovák, ktorý tu zaznamenal hlásku, aká bola v jeho fonologickom systéme najbližšia staromaďarskému å, tak ako Slováci aj dnes interpretujú maďarské krátke a. Ide o očakávaný jav pri konfrontácii dvoch odlišných fonologických systémov, porov. slovenské nárečové misieť za nem. müssen. Pisárovo fonologické vnímanie bolo podopreté aj asimilačným vplyvom prvej slabiky a skutočnosťou, že výsledok neodporoval onymickému modelu, ktorý mu bol určite dobre známy. Záverom môžeme skonštatovať, že v zázname Oztro z r. 1240 nemôžeme jednoznačne preukázať stredoslovenskú adjektívnu koncovku -ō, aj keď nie je vylúčené, že v tom čase existovala; uvedený záznam preto nemôže byť spoľahlivým svedectvom o starobylosti tejto jedinečnej stredoslovenskej adjektívnej koncovky. Literatúra: BÁRCZI, Géza – BENKŐ, Loránd – BERRÁR, Jolán: A magyar nyelv története. Harmadik kiadás. Budapest: Tankönyvkiadó 1980. 600 s. ISBN 963-17-4547-3. CSÁNKI, Dezső: Magyarország történelmi földrajza a Hunyadiak korában. II. kot. Budapest: Magyar Tudományos Akademia 1894. 860 s. FEJÉR, Georgius: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus et civilis. Tomi X. Volum. III. Ab anno 1382 – 1400. Budae: Typis Regiae Scient. Universitatis Ungaricae 1838. 340 s. GYÖRFFY, György: Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza I. Harmadik kiadás. Budapest: Akadémiai kiadó 1987. 910 s. ISBN 963-05-4200-5. HABIJANEC, Siniša: Vznik stredoslovenských tvarov typu dobrô (Paulinyho teória v novom rúchu). In: Philologica LXXII. Slovo a tvar v štruktúre a komunikácii. Ed. Gabriela Múcsková. Bratislava: Univerzita Komenského 2013. s. 127 – 135. ISBN 978-80-223-3562-1. HOFFMANN, István (szerkesztő): Korai magyar helynévszótár 1000-1350. 1. Abaúj-Csongrád vármegye. Deberecen: A Magyar Névarchívum Kiadványai 2005. 449 s. ISBN 963-472-934-7. HORŇANSKÝ, Imrich: Slová ostrý, tupý a hladký v slovenských geografických názvoch. In: Kultúra slova, 2009, roč. 43, č. 1, s. 21 – 26. ХЕЛИМСКИЙ (CHELIMSKIJ), Евгений А.: Венгерский язык как источник для праславянской реконструкции и реконструкции славянского языка Паннонии. In: Хелимский, Е. А.: Компаративистика, уралистика. Лекции и статьи. Москва: Языки русской культуры 2000, s. 416 – 432. ISBN 5-7859-0157-9. KISS, Lajos: Földrajzi nevek etimológiai szótára. Harmadik kiadás. Budapest: Akadémiai Kiadó 1983. 727 s. ISBN 963-05-3346-4. 2 Z didaktických príčin sa v synchrónnej gramatike tento vzťah vykladá opačne; vyučuje sa, že maďarské koncové -a sa pred pádovými príponami predlžuje.
228
Siniša Habijanec
KRAJČOVIČ, Rudolf: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest (7). In: Kultúra slova, 2008, roč. 42, č. 1, s. 30 – 37. KRAJČOVIČ, Rudolf: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladom názvov obcí a miest (43). In: Kultúra slova, 2014, roč. 48, č. 1, s. 22 – 30. MAJTÁN, Milan: Z lexiky slovenskej toponymie. Bratislava: Veda – Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied 1996. 192 s. ISBN 80-224-0480-2. NAGY, Imre: Anjoukori okmánytár I (1301 – 1321). Budapest: A M. akadémia könyvkiadó-hivatala 1878. 678 s. NOVÁK, Ľudovít: Kontrakcia v strednej slovenčine. In: Sborník Matice slovenskej, 1935, roč. 13, s. 15 – 34. ONDRUŠ, Šimon: Slovenský juh v stredoveku a súčasná slavistika. In: Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. I. 2. vyd. Bratislava: Národné literárne centrum 1999, s. 469 – 472. ISBN 80-88878-49-7. PAULINY, Eugen: Fonologický vývin slovenčiny. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1963. 360 s. SCHUSTER-ŠEWC, Heinz: Die Ortsnamen der Lausitz (Teil II). In: Lětopis – Časopis za rěč, stawizny a kulturu Łužiskich Serbow, 2009, roč. 56, č. 2, s. 103 – 124. SKOK, Petar: Etimologijski rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezika. Knjiga treća. poni2 – Ž. Zagreb: Jugoslavenska akademija znanosti i umjetnosti 1973. 703 s. ISBN 86-407-0064-8. STANISLAV, Ján: Slovenský juh v stredoveku. 1–2. Turčiansky Svätý Martin: Matica slovenská 1948. 664 s. + 673 s. STANISLAV, Ján: Dejiny slovenského jazyka II. Tvaroslovie. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1958. 744 s. STANISLAV, Ján: Dejiny slovenského jazyka I. Úvod a hláskoslovie. Tretie, doplnené vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1967. 712 s. STANISLAV, Ján: Slovenský juh v stredoveku I. 2. vyd. Bratislava: Národné literárne centrum 1999. 488 s. ISBN 80-88878-49-7. STANISLAV, Ján: Slovenský juh v stredoveku. II. 2. vyd. Bratislava: Literárne informačné centrum 2004. 533 s. ISBN 80-88878-89-6. ŠMILAUER, Vladimír: Vodopis starého Slovenska. Praha – Bratislava: Učená společnost Šafaříkova v Bratislavě 1932. 564 s. WENZEL, Gusztáv: Árpádkori új okmánytár VII. Pest: Eggenberger Ferdinánd M. akademiai könyvárusnál 1869.
