Encyklopédia miest a obcí Slovenska

Encyklopédia miest a obcí Slovenska Okres Ružomberok Okres   Ružomberok   s   rozlohou   647   km2   sa   nachádza   v   západnej   časti   Liptovskej  kotliny, ohraničenej pohoriami Nízke Tatry, Veľká Fatra a Chočské vrchy. Najvyšším  vrchom je Veľká Chochuľa (1753 m n. m.). Územie okresu nazývané i dolný Liptov  pokrývajú   lesy   (65   %),   poľnohospodárska   pôda   (30   %)   je   väčšinou   v   Liptovskej  kotline.   Ružomberok bol od stredoveku administratívnym centrom jedného zo 4 slúžnovských  okresov Liptovskej stolice a túto funkciu mal stále okrem rokov 1960 – 1996, keď bol  po   novom   územnosprávnom   členení   zrušený   a pričlenený   k veľkému   okresu  Liptovský   Mikuláš.   Hranice   okresu   sa   viackrát   menili.   V   rokoch   1941­1945   bola  Valaská   Dubová   pripojená   k   okresu   Ružomberok.   V   roku   1940   mal   41   095  obyvateľov a 26 obcí. Opäť vznikol v júli 1996 a k 31. 12. 1996 v ňom žilo 59 715  ľudí v 24 obciach a 1 meste. Najväčším sídlom je Ružomberok s 30 832 obyvateľmi,  nasledujú Liptovské Sliače (3831 obyvateľov) a Liptovská Lúžna (3030). Najmenej  (121) obyvateľov žije v obci Potok. Nosným   priemyselným   podnikom   sú   Severoslovenské   celulózky   a   papierne   v  Ružomberku. Okrem neho v okresnom meste pôsobia ďalšie významné podniky –  Texicom RTZ, ktorý spracúva bavlnu a polyester na textilné výrobky, tehelňa STP,  výrobné družstvo Liptona s výrobou nábytku, strojársky podnik Rustro a mnohé iné.  V priemysle pôsobí 79 organizácií, v poľnohospodárstve 17, z toho 5 družstiev, v  stavebníctve 21. Celkove v okrese pôsobí 2719 podnikateľskych subjektov, z toho  1870 živnostníkov.   V meste sídli 8 bánk. V okrese je spolu 23 základných, 11 stredných škôl a 3 vysoké  školy   –   Katolícka   univerzita,   detašované   pracovisko   fakulty   riadenia   Žilinskej  univerzity a katedra úžitkového umenia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.  Cestovný   ruch   má   bohatú   ponuku   pre   domácich   i   zahraničných   návštevníkov.   V  blízkosti   Ružomberka   je   stredisko   zimných   športov   Málinô   Brdo,   ale   výborné  lyžiarske terény majú aj okolité obce. Známe a často navštevované sú liečebné kúpele  Korytnica   a   Lúčky   i   termálne   kúpalisko   v   Bešeňovej.   Okolité   pohoria   poskytujú  dostatok   možností   na   turistiku.   Turisti   vyhľadávajú   i   kultúrne   pamiatky   –   hrad  Likavu,   kaštiele   v   Bešeňovej,   Liptovskej   Štiavnici,   Ružomberku,   pozoruhodné  kostoly, osadu Vlkolínec – pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry zapísanú do  zoznamu   UNESCO,   národnú   kultúrnu   pamiatku   Náhrobok   obetiam   maďarskej  masakry   v   Černovej,   pamiatkové   zóny   v   Ružomberku   a   v  Stankovanoch­Podšípe.  Okres má 68 ubytovacích zariadení s 2444 posteľami.

Ružomberok Mesto   leží   v západnej   časti   Liptovskej   kotliny   na   sútoku   Váhu   s riekou   Revúcou.  Chotárom mesta preteká Revúca a jeho okrajmi Váh s potokmi Bystrá a Štiavnička.  V blízkosti   Ružomberka   sa   nachádza   kvetná   rezervácia   Lovisko,   štátna   prírodná  rezervácia Krkavá skala a terasa Jazierce s travertínovými útvarmi. V okolí   mesta   boli   objavené   pri   výskumoch   sídliskové   útvary   lužickej   kultúry  z mladšej   doby   bronzovej   a sídlisko   púchovskej   kultúry   z prelomu   letopočtov.   Na  území mesta ležala aj stará slovanská osada Revúca, existujúca ešte v 13. storočí, keď  susedlia s osadami Bočkových synov a Gočal.

Prvá písomná zmienka o Ružomberku je z roku 1318, keď ostrihomský arcibiskup  Tomáš   potvrdil,   že   zvolenský   župan   Donč,   ako   poverenc   uhorského   kráľa,   udelil  Ružomberku,  “Rosumbergh” mestské výsady odvodené od mestských práv Ľupče.  Názov mesta je podľa starej povesti odvodený od pomenovania vrchu „Rosen Berg ­  Ružový vrch“  na ktorom mesto vzniklo.  Na začiatku 14. storočia prišli do Ružomberka nemeckí osadníci. Počas 14. Storočia  bola   správa   mesta   v   ich   rukách.   Neskôr   sa   však   postupne   mestská   správa  slovakizovala. V roku 1339 Karol Róbert potvrdil mestu výsady a doplnil ich o práva  hľadať a ťažiť zlatú, striebornú či medenú rudu, určil mestu stály poplatok a ohraničil  jeho chotár. Od tejto doby sa Ružomberok vyvýjal ako slobodné kráľovské mesto až  do roku 1390, keď mesto kráľ Žigmund zveril do právomoci liptovských županov a  stalo sa závislé od hradného panstva Likava. V roku 1399 kráľ Žigmund oslobodil  tunajších kupcov od platenia mýta v celom Uhorsku a v roku 1405 mu udelil právo  meča. Kráľ Ľudovít I. mestu potvrdil právo na týždenné trhy vo štvrtok a jarmočné  právo, ktoré neskôr ďalším privilégiom rozšíril Ferdinand III. Počas   prítomnosti   husitov   v   rokoch   1431­1434   bolo   mesto   viackrát   vyrabované.  Poddanská závislosť od Likavského hradu sa postupne zvyšovala. V roku 1610 už  museli   obyvatelia  mesta  pracovať  na panských rybníkoch  pri kaštieli  svätej  Žofie.  Urbár z roku 1625 už pre obyvateľov mesta ustanovuje celý rad prác, ktoré museli ako  poddaní hradu vykonávať. Od roku 1688 mesto viedlo dlhotrvajúci spor s panstvom o  sústavné porušovanie slôbod tunajších obyvateľov a od roku 1771 sa vyostril spor  mesta s obyvateľmi štyroch obcí (ulíc) patriacich k mestu. Napriek tomu mesto v 17. a 18. storočí zaznamenalo hospodársky a stavebný rozvoj.  Už v roku 1578 je v meste doložená existencia cechu ševcov, v roku 1588 krajčírov,  súkenníkov a gombičkárov, 1682 cech čižmárov, 1690 kováčov a zámočníkov, 1698  mäsiarov a 1727 cech debnárov. V roku 1721 sa v chotári mesta spomína aj papiereň.  Od 16. storočia tu pracovalo niekoľko mlynov a píl, od 18. storočia 3 pivovary a rôzne  drobné súkromné podniky. Od 16. storočia nastal aj rozmach školstva v meste. V roku 1537 likavský zemepán  Ján   Krušič   založil   v   meste   reformačnú   latinskú   školu,   kde   vyučovalo   viacero  významných   pedagógov.   Koncom   16.   storočia   tu   založil   šľachtickú   školu   Tomáš  Dorošič.   Reformačnú   školu   po   roku   1727   nahradila   katolícka   škola   pod   vedením  piaristov. Iniciátorom založenia školy a usadenia piaristov v Ružomberku bol sliezsky  zemepán Ján jakub Löwenburg. Spočiatku išlo o elementárnu školu, ale v poloviciu  19. storočia sa škola stala 4­triednym piaristickým gymnáziom. Po roku 1918 sa stalo  štátnym reálnym gymnáziom Štefana Moyzesa. V roku 1929 vznikla v Ružomberku  štátna škola pre ženské povolania a v roku 1942 tu vznikla stredná škola textilná a  papiernícka. Jej existencia pokračovala aj po roku 1945. Od polovice 19. storočia bolo mestom sídlom dolnoliptovského slúžnovského okresu  a centrom okresu bolo aj po prevrate v roku 1918. Na konci 19. storočia sa stáva  hospodárskym   a   národným   centrom   dolnej   časti   Liptova.   V   roku   1912   tu   vzniká  zárodok   neskoršieho   Liptovského   múzea.   Počtom   slovenských   obyvateľov   bol  Ružomberok v tomto období najväčším slovenským mestom. Na konci 19. storočia sa  tu začínajú formovať aj slovenské politické strany. Veľký ohlas vo vtedajšom svete  mal proces so slovenskými národovcami v roku 1906 a streľba do bezbranných ľudí v  Černovej v roku 1907. V období prvej republiky pokračoval hospodársky rozvoj mesta a s tým súvisiaci aj  jeho   dynamický   stavebný   rozvoj.   V   tunajšej   textilke   nachádzalo   prácu   množstvo  obyvateľov   nielen   Ružomberka,   ale   aj   z   okolitých   dedín.   Rozvoj   priemyslu   sa  spomalil   počas   hospodárskej   krízy   v   druhej   polovici   30.   rokov.   Mesto   sa   stalo  svedkom niekoľkých hladových pochodov, demonštrácií a štrajkov.

Počas Slovenského štátu sa Ružomberok po reforme územnosprávneho členenia stal  centrom Tatranskej župy a príslušných župných úradov. Počas povstania v roku 1944  sa   v   Ružomberku   utvoril   revolučný   okresný   národný   výbor,   ktorý   koordinoval  povstanie v tejto časti Liptova a neskôr aj najťažšie boje povstaleckej armády v oblasti  Liptovskej Osady. Mesto bolo oslobodené 15. apríla 1945. Po vojne nastala obnova a rozvoj zničeného textilného a papierenského priemyslu.  Neskôr   k   nim   pribudli   aj   podniky   polygrafického   priemyslu   (Adolf   Kohn,   Karol  Salva, neskôr Ján Párička, tlačiareň Lev a iné), stavebného priemyslu a do 70. rokov  aj   mäsopriemyslu.   Bolo   vybudovaných   viacero   sídlisk,   školských,   kultúrnych   a  sociálnych zariadení. Od roku 1968 do začiatku 90. rokov boli v meste dislokované  jednotky sovietskej armády. Do roku 1960 bol Ružomberok centrom okresu. V roku  1960 bol v rámci reformy územnosprávneho členenia začlenený do okresu Liptovský  Mikuláš. Od roku 1996 je opäť okresným mestom. V 90. rokoch 20. storočia sa opäť  začal dynamický rozvoj mesta po stagnácii od konca 70. rokov. V spomínanej listine z roku 1318 je zmienka aj o tunajšom kostole svätého Ladislava,  takže mohol byť postavený už v druhej polovici 13. storočia. Pôvodný kostol stál až  do roku 1583, keď bol zničený pri veľkom požiari mesta. Ružomberčania žiadali po  požiari o pomoc samotného panovníka. Na mieste pôvodného kostola s použitím časti  obvodových múrov a pôvodnej veže dal postaviť krajinský palatín a liptovský župan  Štefan Illéšházy s manželkou Katarínou Pálfyovou v roku 1585 nový kostol. V roku  1728 a 1755 bol farský chrám od základov zrenovovaný. Nie je známe, kedy chrám  zmenil   patróna   zo   svätého   Ladislava   na   svätého   Ondreja.   Podľa   všetkého   k   tejto  udalosti došlo v 70­tych alebo 80­tych rokoch 17. storočia, keď bol znovu vysvätený  pri navrátení do vlastníctva katolíkov. V roku 1602 boli na vežu inštalované hodiny,  ktoré zhotovil Martin Roxer z Nemeckej Ľupče a v roku 1618 bola veža nadstavaná.  V roku 1757 daroval chrámu nový organ tunajší kňaz Andrej Fektor. Celý kostol  spolu   so zariadením  vyhorel  pri  požiari  28. júna  1797. Objekt  bol  opravený až  v  rokoch   1799­1800.   V   roku   1902   a   v   rokoch   1941­1942   bol   kostol   prestavaný   a  rozšírený. Svoj renesančno­barokový chrakter si však zachoval. V Ružomberku   sa   nachádza   aj   budova   kláštora   piaristov,   ktorá   neskôr   patrila  jezuitom. Je to dvojpodlažná neskorobaroková budova postavená v rokoch 1727­1735  ako kláštor a škola pre piaristov. Jej stavbu financoval gróf Ján Jakub Löwenburg,  majiteľ strečnianskeho panstva a manžel jednej z dcér Štefana Thökölyho mladšieho.  Pôvodne   kláštor   nemal   kostol,   iba   kaplnku   a  dispozične   bol   riešený   s   priebežnou  chodbou, do ktorej sa otvárali početné miestnosti. V roku 1943 kláštor jezuiti rozšírili  o budovu postavenú kolmo na pôvodnú stavbu a zároveň bol celý komplex doriešený  ako štvorpodlažná budova. Piaristický kláštorný empírový kostol svätého Kríža bol postavený v roku 1806 na  vlastné náklady Andreja Zvadu ­ Paračku. Je to jednoloďová stavba s presbytériom a  polkruhovým uzáverom. Veža bola vstavaná do hlavného priečelia. Kazateľnica vo  vnútri pochádza z čias výstavby kostola a spolu s plastikou Dobrého pastiera tvorila  pravdepodobne pôvodné zariadenie od rezbára Alexandra Belopotockého. Kostol v  roku 1899 vymaľoval Jozef Hanula. Už v rokoch 1871­1873 sa obnovila samostatná evanjelická farnosť v Ružomberku  spolu s dcérocirkvami v Liskovej, Liptovskej Štiavnici a Ľubochni, ktoré sa odlúčili  od  matkocirkevného  zboru v Nemeckej  Ľupči. V roku 1873 sa začalo  so stavbou  nového evanjelického kostola. Tento slúžil až do roku 1925, keď bol postavený nový.  Stavba prebiehala v rokoch 1925 ­ 1926. Projektantom bol Ing. Ján Burjan a stavala  ho firma Jozefa Peška zo Zvolena. Kaštieľ svätej Žofie bol už od stredoveku dominantou na križovatke obchodných ciest  a zároveň dominantou mesta Ružomberok. Nedávne archeologické výskumy potvrdili 

v areáli   kaštieľa   staršie   stredoveké   pohrebisko,   zvyšky   renesančnej   kanalizácie  a v najspodnejších   vrstvách   štiepané   nástroje   z neskorej   doby   kamennej.   Areál  kaštieľa   sa   však   od   prvej   písomnej   zmienky   v roku   1397   spomína   pod   názvom  „kaštieľ svätej Žofie“. V tom čase sa tu zdržoval kráľ Žigmund a potvrdil tu mestské  privilégiá   Nemeckej   Ľupči.   Najstaršia   známa   stavebná   úprava   komplexu   bola  vykonaná na podnet likavského pána Ján Krušiča a jeho manželky Kataríny Pálfyovej.  Kaštieľ  sa stal  navyše po zbúranej Likave  sídlom Likavského panstva až do roku  1762.   Panstvo   v kaštieli   a jeho   okolí   zriadilo   viacero   podnikov,   ktoré   zvyšovali  výnosnosť   hospodárenia.   V nasledujúcich   obdobiach   význam   kaštieľa   svätej   Žofie  upadal. Jeho vzhľad vážne zmenil požiar Ružomberka 28. júna 1784, keď okrem 68  domov   na   Malej   Podhore   a Zarevúcej   zhorel   aj   kaštieľ   spolu   s pivovarom.   Po  príchode vojenských jednotiek Varšavskej zmluvy tu boli od začiatku 70­tych rokov  až do svojho odchodu v 90­tych rokoch umiestnení sovietski vojaci, ktorí celý areál  budovy   zničili.   Až   donedávna   mesto   Ružomberok   zápasilo   s problémom   záchrany  kaštieľa, až pokiaľ problém nebol vyriešený stavbou moderného supermarketu. Súčasťou Ružomberka boli do druhej polovice 14. storočia súčasťou 4 dediny Biely  Potok, Černová, Ružomberok a Villa Ludrová. Najstaršia správa o Bielom Potoku (“Feyer Potok”, alebo “Albo Rivulo”) je z roku  1329   v   listine   kráľa   Karola   Róberta,   v   ktorom   znovu   potvrdzuje   vlastníctvo  ludrovského majetku, ku ktorému bol pričlenený aj Biely Potok, šlachticovi Rudolfovi  de   Liptov.   V   roku   1340   bol   Biely   Potok   natrvalo   pričlenený   k   majetku   mesta  Ružomberok ako jedna z jeho ulíc.  Černová vznikla v 14. storočí a bola poddanským majetkom mesta. Prvá písomná  zmienka   o   Černovej   (“villarum   Crnaw”)   je   až   z   roku   1461,   keď   už   patrila  Ružomberku.  Vlkolínec vznikol ako poddanský majetok mesta Ružomberka v priebehu 15. storočia.  a pravdepodobne ho vybudovali obyvatelia Bieleho Potoka. Názov zvýrazňuje veľký  výskyt vlka v tunjaších lesoch. Prvá písomná zmienka o už existujúcej dedine je z  roku 1461. Územie Ludrovej sa prvý krát spomína v listine z roku 1340, ktorou bol ohraničený  chotár Ružomberka. Prvá zmienka o Villa Ludrovej je v listine z roku 1376. V roku  1953 sa spojila so Zemianskou Ludrovou do jednej politickej obce s názvom Ludrová. Osada Rybárpole je doložená ako usadlosť rybárov v roku 1582. Patrila Likavskému  panstvu. Neskôr sa stala súčasťou Ružomberka. V Ružomberku sa narodili: malair František Belopotocký (1819­po 1848), novinár a  spisovateľ   Emo   Bohúň   (1899­1959),   politik   Ján   Drobný   (1881­1948),   včelársky  odborník Štefan Hatiar (1865­1930), hudobný skladateľ Anton Húska (1826­1882),  historik a kňaz Štefan Nikolaj Hýroš (1813­1888), politik Ján Janček (1881­1933),  spisovateľ Joachim Kalinka (po 1601­1678), publicista a spisovateľ Alexander Križka  (1903­1955), lekár, tolstojovec Dušan Peter Makovický (1866­1922), maliar Florián  Milan  (1844­1944), historik Karol František Palma (1735­1787), právnik Augustín  Ráth (1873­1942), prekladateľ Mikuláš Stano (1903­1962), politik Karol Sidor (1901­ 1953).   V   Ružomberku   pôsobili:   maliar   Alojz   Fellegi   (1866­1936),   básnik   Ignác  Grebáč   Orlov   (1888­1957),   hudobný   skladateľ   Jozef   Chládek   (1856­1928),   politik  Ondrej Janček (1871­1947), zberateľ piesní Ján kadavý (1810­1883), nakladateľ Ján  Párička (1882­1914), maliar Karol Polónyi (1894­1946), politik Vavro Šrobár (1867­ 1950),   vydavateľ   Karol   Salva   (1849­1913),   básnik   Izidor   Žiak   Somolický   (1863­ 1918), novinár Eduard Urx (1903­1942), a literárny kritik Františkek Votruba (1880­ 1953). V Černovej sa narodil a v Ružomberku pôsobil a zomrel kňaz a politik Andrej  Hlinka (1864­1938).

Dnes   je   mesto   centrom   priemyslu,   celulózovo­papierenský   kombinát   patrí   k  najmodernejším podnikom na Slovensku. Ružomberok je i strediskom kultúry, pôsobí  tu Liptovské múzeum a Galéria Ľ. Fullu. _______________ Hochmuth,   Z.   a   kol.:   Ružomberok,   historicko­vlastivedná   monografia,   Banská   Bystrica,  Stredoslovenské vydavateľstvo 1969 Houdek, I.: Ružomberok v revolučných rokoch 1848/1849, Martin 1938 Houdek, I. (1934): 600 rokov výsedného mesta Ružomberka, Ružomberok 1934  Hýroš, Š., N.: Zámok Lykava a jeho páni..., Martin 1876 Kovalevský,M.:   Dejiny   evanjelickej   a.v.   cirkve   ružomberskej   a   niektoré   dávnejšie   deje   výsadného  mesta Ružomberka, Ružomberok 1898 Kürti, J.: Pevnôstka sv. Žofie v Ružomberku, Ružomberok, rok neuvedený Mederly,K.: Ružomberský kostol, Bratislava 1936 Považanová,V.: Zo starších dejín Ružomberka, Liptov 8, Martin, Vydavateľstvo Osveta 1985

Bešeňová Leží na pravom brehu Váhu pri vodnej nádrži Liptovská Mara. Od roku 1951 je tu na  ploche 39,81 ha štátna prírodná rezervácia Travertínové polia.  Okolie Bešeňovej bolo osídlené už v neolite a v dobe bronzovej. Pri výskumoch tu  boli objavené pozostatky sídliska volútovej a bukovohorskej kultúry. Obec je známa  aj hromadným nálezom bronzových predmetov a nálezom popolnicového pohrebiska  lužickej kultúry. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1279, keď ju kráľ Ladislav IV. ponechal vo  vlastníctve   Marcela,   syna  Hilara.   Majetok   bol   súčasťou   Liptovskej   Teplej   a   v   14.  storočí   sa   v   listinách   spomína   ako   Marcelfalua   ­   Marcelova   Ves.   Tunajší   zeman  Gregor   bol   okolo   roku   1347   grófom   uhorských   Pečenehov   a   získal   tak   prezývku  Bissenius, ktorá sa používala aj pre označenie jeho potomkov, ale aj pre označenie  obce. Obec bola po vymretí rodu v roku 1454 vo vlastníctve Pongráca z Liptovského  Mikuláša.   Neskôr   sa   stala   súčasťou   domínia   Liptovského   hradu   a   od   konca   15.  storočia patrila Likavskému panstvu. V roku 1688 majetky v Bešeňovej získali kúpou  Dvornikovičovci.  Od druhej polovice 16. storočia žili v blízkej usadlosti ­ Mitošinách drobní zemania  Mitoškovci.   V 18.   storočí   patrila   rodom   Lužinskovcov   z Reglice   a Lužina  a Matiašovskovcom. V roku 1863 boli Mitošiny pričlenené k Bešeňovej. Obec   vďaka   svojim   pamätihodnostiam   a   prírodným   dannostiam   patrí   medzi  najnavštevovanejšie v Liptove. Dominantami obce sú: renesančno­barokový kaštieľ  prestavaný do barokovej podoby v 18. storočí, kaplnka najsvätejšej Trojice postavená  v roku 1890, ale aj nový kostol a hlavne termálne kúpaliská. Horúca voda vyvierajúca  z hĺbky až 1980 metrov dosahuje teplotu 62 °C. Teplota vody v bazénoch sa pohybuje  od   30   °C   do   40   °C.   V   okolí   obce   sa   nachádza   prírodná   pamiatka   Bešeňovské  travertíny na ploche 3,18 ha. Erb obce ­ v modrom štíte sa na zlatej plti vznáša kormidlujúci striebroodetý pltník.

Hubová Obec leží na ľavom brehu Váhu pre ceste z Ružomberka do Kraľovian. V chotárom obce popod stredoveký hrádok zvaný Turnisko prechádzala od včasného  stredoveku dôležitá obchodná cesta do Poľska. Prvá zmienka o obci je z roku 1425,  keď kráľ Žigmund udelil Stankovmu synovi Petrovi šoltýske práva v obci. Dedinu už  pred   tým   vybudovali   obyvatelia   Stankovian.   Patrila   hradnému   panstvu   Likava 

a v stredoveku   mala   spoločný   chotár   so   Stankovanmi.   V roku   1551   tu   stáli   štyri  sedliacke  usadlosti, jedna  valaská a jedna želiarska  usadlosť. Názov obce sa v 16.  storočí v dokumentoch vyskytuje výlučne pod pomenovaním „Gombáš“. Obyvatelia  sa  venovali najmä  drevorubačstvu, chovu oviec, boli známi pltníci  a rybári. Podľa  súpisu povinností boli obyvatelia obce povinní pre Likavské panstvo loviť ryby vo  Váhu, pripravovať kláty pre panské píly, rozvážať hotové dosky, pracovať na majeri  v Rybárpoli. Hubová   sa   stala   samostatnou   farnosťou   v   roku   1787,   aj   keď   podľa   zachovaných  dokumentov misionár Páter Serafín slúžil sväté omše v Hubovej už v roku 1767. V  roku 1795 tu bol postavený a vysvätený drevený kostol Povýšenia svätého Kríža. V  rokoch 1816­1818 bol v Hubovej postavený nový neskorobarokový kostol svätého  Kríža na mieste pôvodného kostola. Od začiatku 18. storočia sa v Hubovej na Váhu  vyberalo mýto, ktoré bolo často predmetom sporov. V lete   roku   1925  bola   v Hubovej   a  Stankovanoch   veľká  povodeň,   ktorá   najväčšie  škody   zapríčinila   na   poliach   a   v Ľubochnianskej   doline.   Táto   bola   z väčšej   časti  zaplavená vodou. Príval vody odniesol všetky mosty, cesty a elektrická železnica bola  na   mnohých   miestach   popretŕhaná.   V období   prvej   Československej   republiky   sa  obyvatelia živili prácou v lesnom hospodárstve a priemyselných podnikoch.  Erb obce tvorí v modrom štíte zo zelenej oblej pažite vyrastá zlatý hríb. ________________ Okál, K.: Monografia obce Hubová,  Hubová 1995

Ivachnová Obec leží v západnej časti Liptovskej kotliny na nive Váhu. Prvá správa o ešte neexistujúcej obci je z roku 1298, keď bol vyčlenený majetok z  chotára   Liptovskej   Teplej   pre   zemana   Ivanka,   Slávkovho   syna.   Vlastníctvo   pre  Ivankovho syna Jakuba potvrdil v roku 1300 kráľ Ondrej III.  Dedina bola majetkom  potomkov zemana Ivanka až do konca 14. storočia, keď bola pričlenená k hradnému  panstvu   Likava.   V   14.   storočí   sa   obec   spomína   pod   názvom   „Iwankháza”,   v   16.  storočí ako “Iwachnowa”. Ivachnovú získal od Ferdinanda I. donáciou z 2. januára  1543 Ladislav Rády (+1572), kastelán hradu Likava, oddaný sluha Ľudovíta Pekryho,  liptovského   župana   a krajinského   hodnostára.   Pred   budovou   obecného   úradu   sa  nachádza náhrobný kameň rodiny Rádyovcov z roku 1625. Aj   keď   má   obec   úrodný   chotár,   v minulosti   ho   postihovali   časté   povodne.  Obyvateľstvo sa zaoberalo skoro výlučne poľnohospodárstvom. Súčasťou   Ivachnovej   sú   od   polovice   19.   storočia   Lazy.   Obec   získal   koncom   13.  storočia Pavol, syn Ivana a bol zároveň povýšený do zemianskeho stavu. Obec bola  vlastníctvom   zemianskeho   rodu   Gilániovcov,   Vlkovcov,   Brnovcov,   Potovskovcov  a Mitoškovcov.  Erb   obce   tvorí   v   červenom   štíte   strieborná,   zlatovlasá   Panna   Mária   so   zlatým  lúčovitým   nimbom   okolo   hlavy   a   so   strieborným,   zlatovlasým   Dieťaťom   vľavo   v  náručí, sprevádzaná vľavo zlatým slnkom.

Kalameny Obec leží v severozápadnej časti Liptovskej kotliny pod Chočskými vrchmi v doline  potoka Kalamenianky.

V roku   1264   kráľ   Belo   IV.   daroval   Klementovi,   synovi   Jóba,   z Liptovskej   Teplej  drobný   majetok   s rozsahom  troch  popluží,   vyčlenený  z majetku  Liptovskej  Teplej.  Vlastníctvo majetku Klementovi potvrdil aj kráľ Ladislav IV. v rokoch 1278 a 1283.  V tom čase tu ešte osada nestála, lebo územie sa spomína ako „terram Clementini“ –  Klementova zem. Klement sa po roku 1283 na tomto území usadil. Jeho potomkovia  v 14. storočí používali osadu v prídomku. Názov osady bol nepochybne odvodený od  mena   Klementa   v maďarskej   podobe   „Kelemen“.   Na   konci   16.   storočia   (1583)   tu  bývali v piatich kúriách zemania Lofajovci, možno potomkovia Klementa. Neskôr tu  žili   aj   Argalášovci,   Madočianskovci,   Kasanickovci   a po   roku   1637   zemania  Hazuchovci,   ktorí   však   neboli   príbuzní   domácich   zemanov.   Obyvatelia   obce   sa  zaoberali poľnohospodárstvom a chovom oviec. Obec sa zapojila do SNP. JRD vzniklo v roku 1952, v roku 1954 sa rozpadlo. V roku  1958 bolo začlenené do Štátnych majetkov v Liptovskej Teplej. Osudy dediny sú od počiatkov späté s dejinami Veľkého Liptovského hradu zvaného  aj Starhrad. Prvá zmienka o hrade pochádza z roku 1262 v listine, ktorou kráľ udelil  Hongovi, kamenárovi a Izumbarovi, mechanikovi vojenských zariadení za výstavbu a  udržiavanie hradu v dobrom stave tri poplužia zeme pod vybudovaným hradom. Kráľ  Matej   Korvín   ho   po   vzájomných   roztržkách   medzi   Petrom   Komorovským  Pongrácom  z Liptovského  Mikuláša  dal rozbúrať  a od roku 1474 sa spomína  ako  Pustý hrad, Starý hrad. Obec v súčasnosti používa erb, v ktorom je v modrom štíte zlatý hrad podľa predlohy  staršieho obecného pečatidla.

Komjatná Obec   leží   na   pravom   brehu   Váhu   v západnej   časti   Liptova   a   hraničí   s   regiónom  Oravy. Komjatná sa v 19. storočí preslávila nálezmi z mladšej a neskorej doby bronzovej.  Súčasťou   nájdených   bronzových   pokladov   boli   aj   tri   meče,   ktoré   podľa   najvyššej  koncentrácie výskytu nazývajú bádatelia aj „liptovským typom“. Celkom sa tu našlo  65 celých predmetov a ich zlomkov, z ktorých najcennejším nálezom bol bronzový  náboj   kolesa   so   závlačkou   v podobe   štylizovaných   vtáčích   hlavičiek.   Závažné  poznatky   o dejinách   regiónu   priniesol   výskum   zaniknutého   tunajšieho   kostola   sv.  Ducha.   Našli   sa   tu   základy   staršej   sakrálnej   architektúry   a celkovo   16   hrobových  celkov z obdobia stredoveku. Výskum tu doložil existenciu najstaršej cirkevnej stavby  s počiatkami už niekde v 11.­12. storočí.  Prvá písomná zmienka o osídlenom území a poli medzi riekami Váhom a Oravou  zvanom   “Komnatha”   je   z   roku   1330,   v   rámci   donácie   župana   Donča   koniarovi  Petrovi, synovi Františka z Liptova. Názov obce je odvodený od slova „komňata“,  označujúceho prícestný hostinec alebo inú stavbu, ktorá tu existovala už v 13. storočí.  Dedina bola vybudovaná na podnet zemana  Pavla na zákupnom práve v blízkosti  staršej usadlosti a jej zakladatelia využili aj právo postaviť si kostol.  Najstaršia správa  o kostole svätého Ducha v Komjatnej a tunajšej farnosti je z roku 1492. Postavený bol  na románskych základoch staršej sakrálnej stavby. V roku 1820 zrútil a neďaleko bol  postavený   nový   kostol   svätého   Gála.   Z   pôvodnej   zástavby   sa   zachovalo  trojpriestorových zrubových domov na kamennej podmurovke so šindľovou strechou.  Obyvateľstvo   sa   v   minulosti   zaoberalo   okrem   poľnohospodárstva   košikárstvom   a  rezbárstvom.   Obec   bola   vlastníctvom   jednej   vetvy   rodu   Turanskovcov   a  Madočianskovcov.

Súčasťou obce je dnes aj osada Studničná, ktorá sa prvý krát spomína v roku 1600.  Patrila Turanskovcom. V polovici 19. storočia sa stala súčasťou Komjatnej. Erb   obce  tvorí   v  červenom  štíte  vpravo   na  zlatej   otvorenej   korune  stojaci  doľava  otočený strieborný holub so zlatou zbrojou a troma zlatými listnatými vetvičkami v  zobáku. V ľavo dole sa vznáša strieborný privrátený polmesiac s tvárou a nad ním  strieborná hviezdička.

Likavka Rozprestiera  sa na pravom brehu Váhu v doline potoka  Likavka  pod zrúcaninami  stredovekého   hradu   Likava.   Na   hradnom   vrchu   sa   našli   pozostatky   sídliska  púchovskej   kultúry.   A   poveľkomoravského   sídliska.   Hrad   tu   bol   vybudovaný  županom Dončom niekedy v prvej tretine 14. storočia. Názov  obce Likavka  sa prvý krát spomína  v roku 1300, v metácii  majetku  Čerín  zemana Ladislava de Likua. Najstaršia správa o majetku Likavy je v dnes neznámej  listine kráľa Belu IV. (1235­1270), ktorou daroval toto územie zemanovi Mikulášovi.  V roku 1335 potomkom Mikuláša dal kráľ za územie Likavy časť majetku Trnovca a  iným tunajším zemanom v roku 1341 daroval za likavský majetok časť Ľubele. Po  odchode   zemanov   odišli   aj   poddaní   a   nová   dedina   tu   vznikla   až   v   15.   alebo   16.  storočí. Dejiny   obce   sú   späté   s   dejinami   hradu,   ktorý   sa   stal   sídlom   administratívy  kráľovských   majetkov   v   Dolnom   Liptove.   V   rokoch   1431­1434   ho   obsadili   a  využívali husiti. Po zničení hradu Liptov v roku 1474 sa stal sídlom správy aj pre  obce   stredného   Liptova.   Hrad   bol   rozširovaný   a   prestavovaný.   V   16.   storočí   ho  Pekryovci renesančne prestavali a v polovici 17. storočia tu Ilešházyovci vybudovali  renesančno­barokové opevnenie. V roku 1707 bol hrad na príkaz Františka Rákocziho  II. zbúraný. Obyvatelia Likavky vykonávali pre hrad rôzne služobnosti. Zaoberali sa  poľnohospodárstvom, tkáčstvom,  pletením  košov, vyrezávaním  drevených sošiek a  pltníctvom. S rozvojom priemyslu v neďalekom Ružomberku od 20. storočia čoraz  viac obyvateľov hľadalo pracovné príležitosti v meste. Počas Slovenského národného  povstania sa obyvatelia aktívne zapojili odboja. Za účasť v odboji fašisti v lokalite  Kramariská pod Chočom na sklonku vojny popravili 11 vlastencov. V obci sa nachádza neogotický rímsko­katolícky kostol svätého Juraja, postavený v  roku   1880 podľa  projektov  Blažeja  Bullu   architekta  z  Martina.  Je  to jednoloďová  stavba s rovno uzavretým presbytériom, pristavanou sakristiou a predstavanou vežou.  V juhozápadnej časti vrchu Paračka sa nachádza prícestná kaplnka Sedembolestnej  Panny Márie postavená v roku 1826. Likavka patrí k slovenským obciam, ktoré zachovávajú folklórne tradície. Prejavuje  sa   to   aj   usporadúvaním   detských   folklórnych   slávností   (po   prestávke)   už   v  zrenovovanom   amfiteátri   pod   hradom.   Z   významných   rodákov   treba   spomenúť  priateľa A. Hlinku, kňaza, národovca, spisovateľa a politika Jozefa Kačku. Súčasný erb obce vychádza zo staršej podoby. V modrom štíte vpravo na dvojitom  brale strieborný hrad a vľavo veľký zlatý vznášajúci sa lemeš.

Liptovská Lúžna Obec je najmladšou obcou v doline potoka Revúca. Pomenovanie Lúžna je odvodené  od názvu potoka pretekajúceho týmto územím. Lúžna zároveň patrí k najmladším dedinám v Liptove. Zakladacia listina Liptovskej  Lúžnej je z 5.augusta 1670, ktorú vydal Štefan Thököly osadníkom kolonizujúcim 

lúky zvané Lúžna v Lúžnianskej doline, patriace Likavskému panstvu. Osada vznikla  šoltýskou kolonizáciou. Šoltýsom, lokátorom Lúžnej bol Juraj Veselovský z dediny  Veselé   na   Orave.   V   roku   1682   bol   v   Liptovskej   Lúžnej   postavený   malý   drevený  kostolík s drevenou vežičkou zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. V roku 1701 bol  prestavaný.    V roku 1787 si postupný nárast obyvateľstva vynútil vznik samostatnej  farnosti v Liptovskej Lúžnej a tunajší kostolík sa stal farským. Existoval až do roku  1831, keď bol na vŕšku uprostred obce postavený súčasný murovaný kostol svätej  Trojice. Viaceré   liptovské   obce   sú   charakteristické   chytaním   šeliem   ohrozujúcich   pokojný  chov domácich zvierat, tak sa špecifickým stalo aj chytanie medveďov v Lúžnej. Táto  charakteristická   činnosť   Lúžňanov   sa   nakoniec   dostala   aj   do   obecného   znaku.  V písomnostiach Liptovskej stolice sa najstarší záznam o chytení jedného medveďa  v Liptovskej Lúžnej zachoval z roku 1798. V roku 1910 prišla pohroma pre Liptovskú  Lúžnu   v   podobe   veľkého   požiaru.   Pri   požiari   v   roku   1910   zhorelo   27   domov,   o  katastrofe v tom čase písalo viacero periodík. V lete roku 1911 požiar opäť zachvátil  Lúžnu a podľahlo mu až 40 domov. Obyvateľstvo sa aktívne zapojilo do odboja počas  druhej svetovej vojny. Obec na sklonku vojny vo februári 1945 vyrabovala jednotka  tzv. Vlasovovej armády. Počas vojny padlo na bojiskách 40 mužov z obce. Obyvateľstvo   sa   od   vzniku   obce   zaoberalo   poľnohospodárstvom   a   chovom   oviec.  Patrilo do poddanskej závislosti hradu Likava. Veľká časť mužov sa živila od vzniku  obce   baníctvom   či   už   v   neďalekých   baniach   na   Magurke,   v   období   prvej  Československej republiky aj za hranicami krajiny v Nemecku a Francúzsku. Kostol   najsvätejšej   Trojice,   postavený   v   roku   1823,   bol   v   rokoch   1909­1910  upravovaný a v roku 1959 generálne opravený. Je jednoloďovou stavbou s rovným  presbytériom,   pristavanou   sakristiou   a   vstavanou   vežou.   V   obci   sa   nachádza   aj  prícestná kaplnka na ceste medzi Liptovskou Lúžnou a Liptovskou Osadou postavená  v polovici 19. storočia. Erb obce tvorí v modrom štíte na zelenej pažiti vpravo doľava obrátený striebroodetý  poľovník   v zlatých   čižmách   a   zlatom   klobúku   mieriaci   zlatou   puškou   na   zlatého  medveďa stojaceho vpravo na zadných končatinách. ________________

Stano, P. (1966): Liptovská Lúžna, In. Vlastivedný časopis, roč. XV, č.1, s. 31­40

Liptovská Osada Nachádza sa v Revúckej doline južne od Ružomberka  na sútoku potoka Korytnica s  Lúžňankou. Obec bola založená v rámci goralskej kolonizácie v roku 1649 obyvatelia  z  pohraničných  dedín na Orave. V roku 1649 sa spomína  pod názvom  „Oszada“.  Patrila k hradnému panstvu Likava. Od 18. storočia bola v Liptovskej Osade stanica  dostavníkovej pošty na trase Banská Bystrica ­ Ružomberok. V rokoch 1702­1703  postavili   v   Osade   drevený   kostolík   zasvätený   svätému   Jánovi   Krstiteľovi.   V   roku  1745 bol už v dosť schátralom stave, a preto v roku 1752 na jeho mieste postavili  nový kostol, ktorý sa stal sídlom novej farnosti.

Súčasťou obce je aj osada Korytnica, kde sa nachádzajú najvyššie položené kúpele na  Slovensku. Kúpele tu začali vznikať v polovici 19. storočia pri prameňoch známych  už v 16. storočí. Využívalo ju likavské panstvo. Prvý kúpeľný dom tu bol postavený v  roku   1835.   Liečili   sa   tu   črevné   a   žalúdočné   choroby.   Úpadok   kúpeľov   nastal   po  požiaroch   v   rokoch   1911   a   1921.   Dnes   sa   tu   liečia   tiež   pacienti   s   chorobami  zažívacieho ústrojenstva a liečivá voda sa plní do fliaš  a predáva sa pod značkou  Korytnica.   Korytnica   bola   spojená   s   Liptovskou   Osadou   a   Ružomberkom  úzkokoľajnou lesnou železničkou, tzv. Korytničkou, od r. 1907­1908 (zrušená bola v  roku 1974). V Korytnici vybudovali v roku 1856 drevenú kaplnku svätého Ondreja,  ktorá po rôznych opravách slúži dodnes Miestne obyvateľstvo sa živilo prácou v lese, poľnohospodárstvom, pastierstvom a  baníctvom. Už od 18. storočia sa tu spracovávalo na dvoch pílach drevo. Barokový kostol svätého Jána Krstiteľa z roku 1752, bol opravený a zväčšený v roku  1923. Je jednoloďovou stavbou s transpetom, štvorcovým presbytériom, pristavanou  sakristiou a predstavanou vežou. V obci sa nachádza aj kostol československej cirkvi,  postavený v roku 1928. Je sieňovou stavbou s vysokou vstavanou vežou. Z kultúrnych pamiatok tu nájdeme niekoľko ľudových domov a pamätné miesta SNP.  V Korytnici ide o budovu liečebného domu Hygea, kde bola počas SNP umiestnená  Vojenská   nemocnica   z   Ružomberka.   V   Liptovskej   Osade,   resp.   Korytnici   sú   aj  pamätníky parašutistom, ktorí boli vysadení v priestore Liptovská Osada ­ Prašivá. Je  tu aj pamätník SNP. Erb obce tvorí v červenom štíte na striebornej ceste zlatý rebrinový voz ťahaný dvoma  pármi strieborných koní so zlatým postrojom poháňaných striebroodetým kočišom so  zlatou čiapkou a zlatým bičom. 

Liptovská Štiavnica Obec   Liptovská   Štiavnica   leží   v   údolí   potoka   Štiavničanka,   v   juhozápadnej   časti  Liptovskej kotliny na úpätí Nízkych Tatier. Nad   obcou   sa   nachádza   archeologické   nálezisko   z   obdobia   púchovskej   kultúry,  Lúčny hríb. Pri výskumoch sa tu odkryli stopy osídlenia z veľkomoravského obdobia.  Najstaršia písomná správa o existencii Liptovskej Štiavnice je z roku 1300, kde sa  obec   spomína   ako   „Sceunicha”.   Jej   skorší   vznik   dokazuje   existencia   neďalekého  kostola Všetkých svätých umiestneného mimo sídlisk pre okolité obce postaveného na  začiatku   13.   storočia.   Tunajší   zemania   Štiavnickovci   používali   názov   obce   v  predikáte.   Okrem   nich   žilo   v   obci   viacero   zemianskych   rodov,   z   ktorých   treba  spomenúť   aspoň   najvýznamnejšie:   Rakovský,   Štiavnický,   Tholt,   Pružinský,  Kasanický, Povolný, Kivoň, Mojš, Hrabussay, Poprac a iné. Neskoršie, z dôvodov  ľahšieho spravovania veľkého majetku, sa členovia rodov Tholt, Kasanický a Mojš  združili do zemianskych komposesorátov a jeden volený člen zpomedzi nich vždy  tento majetok spravoval. Na potokoch Štiavničanke a Ludrovianke boli už oddávna  vhodné podmienky pre fungovanie rôznych vodných zariadení. Na Ludrovianke už v  roku   1344   stál   mlyn,   píla,   garbiareň   a   stupy   na   súkno.   Obyvateľstvo   sa   väčšinou  zaoberalo poľnohospodárstvom. JRD vzniklo v roku 1958. V   roku   1933   bola   postavená   rímsko­katolícka   zvonica   na   mieste   staršej   drevenej  zvonice postavenej okolo roku 1673. V rokoch 1995­1999 bol postavený v obci kostol  zasvätený Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie podľa projektov Ing. arch. Mariana  Dúhu a Ing. arch. Izabely Dúhovej. Na križovatke medzi Liptovskou Štiavnicou a  Ludrovou   stojí   kaplnka   svätého   Jána   Nepomuckého.   Je   to   menšia   stavba   s  neorománskymi a neoklasicistickými prvkami, postavená na začiatku 20.storočia.

Do roku 1945 tu stál aj ranorenesančný opevnený kaštieľ nazývaný „Jánošovskuo“,  postavený   začiatkom   15.   storočia.   Bol   typom   blokového   opevneného   vodného  kaštieľa ­pevnôstky. Bol pomenovaný Jánošovskuo podľa majiteľa Jána Rakovského,  ktorý   ho   dal   v   roku   1644   obnoviť.   Postupom   času   stratila   pevnôstka   strategický  význam a tak v roku 1815 jej majiteľ Móric Rakovský dal zbúrať hradby a bašty.  Druhý kaštieľ je mladší a je postavený v neskoro­renesančnom štýle niekedy v období  17. storočia. V roku 1750 bol prestavaný do barokovej podoby a v roku 1880 bol  rozšírený o dve veže, takže v súčasnosti má štyri okrúhle nárožné veže. V roku 1914  bola postavená v obci škola. V roku 1924 bola postavená budova obecného domu a v  roku 1931 bola k nemu zrealizovaná prístavba.  Erb obce tvorí v zelenom štíte strieborný latinský kríž a na ňom nasadená zlatá tŕňová  koruna.  _____________

VÍTEK, P.: Liptovská Štiavnica. Peter Huba Dolný Kubín 1998.

Liptovská Teplá Obec leží na pravom brehu Váhu, východne od Ružomberka. Prvá   písomná   zmienka   o   Liptovskej   Teplej   je   z   roku   1264,   v   rámci   vymedzenia  chotára budúcich Kalamien. Domínium Teplej bolo kráľovským majetkom, na ktorom  vzniklo viacero stredovekých dedín. Teplá patrila medzi najstaršie dediny v Liptove,  ktoré   vznikli   pred   11.   storočím.   Pomenovanie   dediny   je   odvodené   od   názvu  tunajšieho potoka. Ranogotický kostol svätého Filipa pochádza z konca 13. storočia.  Najstaršia písomná správa o kostole je z roku 1354. Od 18. storočia sa vyvíjala ako  zemepanské mestečko s jarmočným právom. Časť   obce   patrila   Likavskému   panstvu   a   časť   rôznym   zemianskym   rodom.   V  stredoveku   Parížovským,   neskôr   Rakovskovcom   a   od   18.   storočia  Dvornikovičovcom,   ktorí   si   tu   postavili   aj   kúriu.   Obyvatelia   sa   zaoberali  poľnohospodárstvom, chovom dobytka, spracovaním dreva a pltníctvom. JRD bolo v  obci založené v roku 1950, v roku 1962 bolo začlenené do štátnych majetkov. Súčasťou obce sú Madočany. Prvá písomná zmienka o dedine je z roku 1326, keď  zvolenský   župan   Donč   daroval   územný   majetok   medzi   súčasnými   Madočanmi   a  Kalamenmi Štefanovi a Jakubovi, synom Ludka. V 14. storočí sa obec vyskytuje pod  názvom Madachfelde (Madačovo pole)  a Madachhaza (Madačova usadlosť). V roku  1390   daroval   kráľ   Žigmund   časť   tunajších   majetkov   zemanom   zo  Šoldova.   V   14.  storočí obec patrila predkom Jána Literáta, ktorý bol za falšovanie listín v roku 1390  upálený.   Tunajší   zemania   používali   názov   obce   v   predikáte.   Neskôr   obec   patrila  Madočianskovcom   a   Kubíniovcom.   Tunajší   obyvatelia   sa   zaoberali   ovčiarstvom,  pálením liehu, ženy od 18. storočia výšivkárstvom. Súčasný kostol zasvätený apoštolom svätému Filipovi a Jakubovi bol prestavaný na  konci 14. storočia a na začiatku 15. storočia. V rokoch 1570­1584 boli pristavané  bočné kaplnky, v roku 1576 bola pristavaná veža a v roku 1590 bola preklenutá loď  kostola. V poslednej tretine 17. storočia okolo kostola vybudovali kamenný obranný  múr. Rôzne úpravy a opravy chrámu prebiehali v 18. storočí a v rokoch 1895, 1900 a  1923.   Stavba   kostola   je   jednoloďovou   stavbou   s   rovným   uzáverom   presbytéria   s  pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. V katastri obce sa nachádza aj prícestná  klasicistická   kaplnka   vežovitého   tvaru   z   19.   storočia   so   sochou   svätého   Jána  Nepomuckého.   Budova   fary   je   ranobaroková,   pochádzajúca   z   druhej   polovice   17.  stor.   Ďalšou   pamiatkou   je   neskororenesančný   kaštieľ   z   druhej   polovice   17.   stor., 

zbarokizovaný   v   18.   stor.   V   časti   Madočany   sa   nachádza   klasicistický   kaštieľ   s  hospodárskymi budovami z r. 1830. V Liptovskej Teplej sa narodil básnik Daniel Pribiš (asi 1850­1645), pôsobil tu maliar  a spisovateľ Róbert Dúbravec st. (1898­1934), básnik Michal Institoris st. (asi 1635­ 1705), barokový spisovateľ Ondrej Lucae (1596­1673) a spisovateľ Daniel Sinapius  Horčička (1640­1688). Erb obce tvorí v červenom štíte na hrote zlatého, kolmo postaveného meča položené  strieborné váhy so striebornými ramenami a zlatými miskami ako atribúty svätého  Michala. _________________

Liptovské Revúce Obec leží na strete Nízkych Tatier a Veľkej Fatry v pramennej oblasti potoka Revúca. Na území pomenovanom podľa potoka Revúca sa nachádzala stará osada už pred 13.  storočím.   Na   začiatku   14.   storočia   však   zanikla.   Koncom   15.   storočia   tu   vznikla  medená huta, kde sa spracovávala medená ruda zo Španej doliny. Okolo podniku sa  vytvorila uhliarska a hutnícka osada. Po zániku huty v 16. storočí sem ďalší osadníci  neprichádzali.  Na prelome  16.  a 17.  storočia  vznikli   v jej   blízkosti   bývalej  osady  ďalšie na podnet Likavského panstva dve Veľký a Malý Hričkov. Neskôr prevzali aj  tieto dediny názov Revúca a administratívne sa spojili do jedného celku pod názvom  Tri   Revúce.   V   Liptovských   Revúcach   bol   okolo   roku   1696   postavený   drevený  kostolík   s   drevenou   zvonicou   zasvätený   Nepoškvrnenému   počatiu   Panny   Márie.  Nachádzal sa na území Strednej Revúcej. V roku 1819 bol na jeho mieste postavený  murovaný   kostol   Očisťovania   Panny   Márie   a   v   tom   istom   roku   sa   stal   sídlom  novoutvorenej farnosti. Obyvateľstvo   sa   od   počiatkov   živilo   poľnohospodárstvom   a   chovom   dobytka.   Na  prelome   19.   a   20.   storočia   nastal   z   dôvodu   nedostatku   pracovných   príležitostí  hromadný odliv tunajších obyvateľov do Západnej Európy a Ameriky. V   roku   1934   vyhorela   Nižná   Revúca.   Obyvatelia   sa   zapojili   do   SNP   a   pomáhali  partizánom.   Aj   po   vojne   obyvatelia   pracovali   v   baniach   v   Ostrave,   Rudňanoch,  Dúbrave. Novší barokovo­klasicistický  kostol Očisťovania Panny Márie je postavený  v roku  1819   bol   v   roku   1954   obnovený.   Je   to   typ   jednoloďovej   stavby   s   rovným  presbytériom, pristavanou sakristiou, vstavanou vežou a malou vstupnou predsieňou.  Drevená   zvonica   zo   začiatku   19.   storočia   sa   v   Liptovských   Revúcach   zachovala  dodnes. Pri mlyne vo Vyšnej Revúcej bola v roku 1822 postavená kaplnka. Erb   obce   tvorí   v   modrom   štíte   päť   nerovnakých   strieborných   vrchov.   Na   štyroch  vrcholoch vyrastajú zelené stromy a na druhom vrchole zľava zlatý kamzík stojaci na  zadných končatinách. Vo vrchnej časti štítu je zlatá otvorená koruna.

Liptovské Sliače Obec   sa   nachádza   východne   od   Ružomberka   v   nízkotatranskej   časti   Liptovskej  kotliny. Územie   bolo   osídlené   v   neolite.   Dôkazom   je   výšinné   sídlisko   s   kanelovanou  keramikou. Ďalším dôkazom je hromadný nález bronzových mečov liptovského typu  a žiarové pohrebisko z doby halštatskej. 

Najstaršie správy o Sliačoch sú z rokov 1251 a 1252, kde sa spomínajú dve dediny na  území dnešných Sliačov – “duas villas nostras Scelech vocatas”. Ide nepochybne o  Nižný a Vyšný Sliač, ktoré boli v tom období kráľovským majetkom.  Od roku 1251 sa stali cirkevným majetkom. Najprv patrili kláštoru premonštrátov v  Kláštore pod Znievom, neskôr ostrihomskému arcibiskupovi a v 16. storočí jezuitom  v Kláštore pod Znievom. Stredný Sliač sa vytvoril v okolí novovybudovaného kostola  v  15. storočí a v 18. storočí získal mestské výsady. Tri obce boli administratívne  spojené,   mali   spoločného   richtára   a   vystupovali   pod   úradným   názvom   „Oppidum  Trium Slécsch“, v 19. storočí pod maďarským názvom „Háromszlécs“. Do roku 1326  patrili Sliače po cirkevnej stránke k farnosti svätého Michala v Liptovskom Michale.  Na   podnet   turčianskeho   prepošta   Valentína   vybudovali   medzi   Sliačmi   murovaný  kostol zasvätený apoštolom Šimonovi a Júdovi. Je možné, bol postavený na starších  základoch, pretože v zozname pápežských desiatkov sa uvádza už v roku 1252. V  roku 1927 sa obce spojili do jednej s názvom Sliače a od 1. júla 2001 používa obec  úradný názov Liptovské Sliače. Obyvateľstvo   sa   zaoberalo   poľnohospodárstvom   a   na   začiatku   17.   storočia   boli  najväčšou dedinou v Liptove. Prekvitali tu aj remeslá, obchod s hovädzím dobytkom,  pracoval tu pivovar a viaceré mlyny. Obyvateľstvo sa zaoberalo aj chovom oviec.  Sliačskych valachov si najímali ako odborníkov aj do iných obcí. Kostol bol v roku 1570 bol renesančne zaklenutý a opevnený. V 80­tych rokoch 17.  storočia bola k nemu pristavaná veža a dokončená bola až v roku 1706. Obranný múr  pochádza   z   druhej   polovice   17.   storočia.   Na   začiatku   18.   storočia   bol   kostol  prestavaný v barokovom štýle. V roku 1830 bol rozšírený bočnou kaplnkou a v roku  1898 bola predĺžená loď kostola. V rokoch 1956 a 1961 bol kostol obnovený a časť  jeho nástenných malieb zo 14. a 15. storočia bola zreštaurovaná P. Mendlom. V obci  sa nachádza aj drevená ľudová zvonica zo začiatku 19. storočia. V posledných rokoch  bol v obci dokončený nový veľkokapacitný kostol Dvoch sŕdc. Pre obec je charakteristická potočná radová zástavba, ktorá vznikla splynutím troch  dedín (Vyšného, Stredného a Nižného Sliača ­ obec niekedy niesla aj názov Tri Sliače  pri Ružomberku). Zo začiatku 20. storočia pochádzajú rady zrubových omazaných a  obielených sýpok s voľne nasadenou strechou. Na štíte sú vetracie otvory a v priečelí  vstupná bránka. Pri  Vyšnom  Sliači   sa nachádzajú  teplé,   slabo  sírovodíkové  kyselky   a travertínové  uloženiny.   Najvzácnejším   útvarom   je   Mofetový   prameň   ­   travertínová   kopa   s  prameňom.   V   Sliačoch   sa   narodil   maliar   Jozef   Hanula   a   pôsobili   tu   významný  slovenský kňaz a politik Andrej Hlinka a kňaz a historik Jozef Kútnik Šmálov. Erb obce tvorí v modrom štíte na prostrednom vrchu červeného trojvršia z jedného  bodu vyrastajúce tri strieborné ľalie, spomedzi ktorých vyrastajú dva zlaté klasy. Nad  ľaliami sa vznášajú tri zlaté hviezdy. __________________

Kútnik­Šmálov, J.: ....myšlienky zostávajú, Liptovské Sliače 1251­2001, Liptovské Sliače 2001

Liptovský Michal Leží východne od Ružomberka nad ústím Ľupčianky do Váhu.  V chotári obce boli  objavené   zvyšky   osídlenia   ľudu   lužickej   kultúry   a   slovanské   sídlisko   z  veľkomoravského obdobia. Majetok   kostola   svätého   Michala   sa   spomína   v   roku   1270   v   rámci   vymedzenia  chotára blízkej Partizánskej (Nemeckej) Ľupče. Obec vznikla neskôr v okolí staršieho  kostola. V 16. storočí sa spomína pod názvom “Zenth Mihal”. Kostol svätého Michala 

bol postavený nad ústím potoka Ľupčianka do Váhu pravdepodobne už na začiatku  13. storočia. Najstaršia písomná zmienka je z roku 1237, keď sa spomína ako kostol  svätého Michala, stojaci v teplanskom chotári. Podľa týchto informácií kostol svätého  Michala   bol   pôvodne   postavený   mimo   sídlisk   a   osada,   ktorá   tu   neskôr   vznikla  prevzala   meno   patróna   kostola.   Kostol   svätého   Michala   patrí   medzi   kostoly   z  najstaršej skupiny liptovských sakrálnych stavieb. V chotári obce vznikla už na prelome 16. a 17. storočia papiereň patriaca mestu Ľupča  a bola najstaršou známou papierňou v Liptove. Miestna železná huta je doložená už v  16. storočí a patrila fare v Liptovskej Teplej a neskôr zemianskemu rodu Rádyovcov. V roku 1924 sa obec pričlenila k Ivachnovej a osamostatnila sa v roku 1951. Obec sa  zapojila do SNP. Nemci časť obce vypálili. V roku 1955 tunajší roľníci vstúpili do  Štátnych majetkov v Ivachnovej. Kostol svätého Michala archanjela je pôvodné gotický postavený okolo roku 1200. V  druhej polovici 19.storočia bol prestavaný. Stavba je jednoloďová s polygonálnym  uzáverom   presbytéria.,   ktoré   je   zaklenuté   gotickou   rebrovou   krížovou   klenbou   s  lunetovým uzáverom. Zvonica je drevená stavba zo 17.storočia vo vrchole s cibuľou.  Jej spodná časť je murovaná a tvorí bránu do ohrady kostola. Obec je rodiskom básnika Izidora Žiaka Smolického (1863­1918), spisovateľa Jána  Ďateľa (1847­1928), básnika Ľudovíta Bešeňovského. Je aj pôsobiskom významného  slovenského historika Štefana Nikolaja Hýroša (1813­1888). Erb obce tvorí v čiernom štíte na striebornom ležiacom čertovi stojaceho strieborného  rytiera so zlatým plamenným mečom v pravici a v ľavici držiaceho veľkú zlatú reťaz s  pripútaným čertom. _________________

Dzuriak, K., Považanová, V.: Liptovský Michal – kalendárium, Liptovský Michal 1996

Lisková Lisková  sa  nachádza   v prímestskej  oblasti   mesta  Ružomberok   pri  železničnej  trati  Žilina – Košice. V blízkosti obce sa nachádza prírodný útvar Skalná päsť, prírodné  rezervácie Mohylky, Ivachnovský luh, lesný porast Konislav a Liskovská jaskyňa,  preslávená   bohatými   archeologickými   nálezmi   z   rôznych   období.   Pozornosť  vzbudzujú hlavne kamenné štiepané nástroje a zlomky medených šperkov, ktorých  spoločný   výskyt   je   charakteristický   najmä   pre   neskorú   dobu   kamennú   –   eneolit.  Mimoriadny význam náleziska začali odborníci tušiť najmä po roku 1993, kedy bola  pri vstupe do známej Jánošíkovej siene nájdená malá kovová plastika býčka. V okolí  obce sa našli aj pozostatky dvoch hradísk lužickej kultúry. Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1252 v listine kráľa Bela IV., kde  sa v  rámci   vymedzenia  majetku   Sliačov   spomína  aj   susediaci  chotár  Liskovej  v  listine  uvádzanej   ako   “villa   Lisk”.   Vznik   Liskovej   sa   predpokladá   už   v   12.   storočí,   čo  dokazuje   umiestnenie   kostola   svätého   Martina   v   Martinčeku   medzi   Liskovou   a  Likavkou postaveného pred rokom 1260. Názov Liskovej je odvodený od mena jej  zakladateľa zemana Liska, pretože  v 13 a 14. storočí sa Lisková spomína ako „villa  Lisk“   alebo   „Liskfalua“.   V   polovici   14.   storočia   vybudovali   v   Liskovej   kostol  zasvätený   Božiemu   telu.   V   tomto   období   sa   Lisková   odtrhla   od   farnosti   svätého  Martina v Martinčeku. Neskôr patrila k farnosti v Ružomberku a od roku 1804 je  samostatnou   farnosťou.   V   roku   1391   sa   v   rámci   prešetrovania   oprávnenosti  majetkových držieb v Liptove pre komisiu dostavil aj Seberith z Liskovej a dokazoval  oprávnenosť   držby   svojich   tunajších   majetkov   listinou   vystavenou   Imrichom 

Bubekom, liptovským županom. Listina sa týkala bližšie neidentifikovaných slobôd,  ktoré mu udelil Bubek a jeho otec v rokoch 1352­1389. Liskovskí  obyvatelia  boli  poddaní  hradu Likava.  Medzi  robotné povinnosti  patrila  práca   na   majerských   poliach   a   lúkach,   pestovanie   a   nakladanie   kapusty,   vŕtanie  drevených rúr pre hradný vodovod, udržiavanie plotov na majeri, dovoz soli z Poľska,  dovoz   obilia   zo   sýpok   na   hrad,   spracovanie   konope   a   vozenie   ľadu   do   hradných  pivníc.   Od   polovice   16.   storočia   do   roku   1779   vlastnil   časť   majetkov   v   Liskovej  drobný zemiansky rod Török ­ Mustafa. Prvá škola sa v Liskovej spomína už v roku 1551, ešte pred utvorením samostatnej  farnosti. Bola to humanistická protestantská latinská škola existujúca v rokoch 1550­ 1686. K odchovancom tejto školy patril aj tunajší rodák Ján Liskovíni, ktorý študoval  v roku 1577 na malostranskej škole svätého Mikuláša v Prahe a okolo roku 1630  pôsobil ako rektor reformačnej školy v Bojniciach. Jeden z najväčších požiarov Liskovej vypukol 29. mája 1885 predpoludním. Z jednej  horiacej budovy sa oheň rýchlo šíril a v krátkom čase zhorelo v obci 119 domov. Lisková patrila v 20­tych rokoch 20. storočia medzi prvé obce v dolnej časti Liptova,  ktoré   sa   začali   zaujímať   o   elektrifikáciu.   Obyvatelia   sa   zapojili   do   Slovenského  národného   povstania.   V   chotári   obce   bolo   2.   februára   1945   popravených   23   ľudí  zatknutých v Liptove a po celom Slovensku, obvinených z ilegálnej činnosti. Jednotné roľnícke družstvo bolo založené v roku 1950. V roku 1961 boli zlúčené dva  samostatného družstva Lisková a Turík do jedného pod názvom JRD pod Chočom v  Liskovej. V roku 1978 sa zlúčili JRD pod Chočom Lisková a JRD Sliače Na mieste pôvodného gotického kostola, ktorého stavba bola staticky narušená, bol v  rokoch 1935­1936 postavený nový kostol premenenia Pána podľa projektov architekta  M.   M.   Harminca.   Z   pôvodného   objektu   kostola   sa   zachovala   veža   s   barokovou  cibuľou   postavená   pri   prestavbe   kostola   v   roku   1803.  Na   miestnom   cintoríne   sa  nachádza kaplnka svätého Jána Nepomuckého a pod vrchom Mních kaplnka Panny  Márie z roku 1902. V obci sa narodil politik a lekár Vavro Šrobár (1867­1950).   Erb obce tvorí na vysokej zelenej pažiti strieborný lem veľkého lemeša a strieborný  zlatostrechý   kostol   s tromi   úzkymi   modrými   bránami   a dvoma   modrými   oknami,  s dvojitým  zlatým  krížom  na vrchole  veže zastrešenej  dvoma na seba  položenými  kupolami a iným dvojitým krížom na konci zlatej oblej strechy. ___________________

VÍTEK, P. a kol. : Lisková 1252­2002. Marmota Press Poprad 2002.

Ľubochňa Obec   leží   v   západnej   časti   Liptova   na   jeho   hranici   s   Oravou   pri   ústí   riečky  Ľubochnianky do Váhu. Pravdepodobne   už   v   polovici   16.   storočia   vznikla   v   Ľubochnianskej   doline   v  miestach, kde dnes stojí horáreň „na Hutách“, bola založená sklárska huta. Prvý krát  sa spomína v zmluve z roku 1629, ktorá je akousi prílohou urbára Likavského panstva  z roku 1625. Z niektorých písomných záznamov sa nedozvedáme, že huta pracovala  ešte na začiatku 19. storočia. V 17. storočí tu existovali dve píly hradného panstva Likava spolu so spomínanou  sklárskou hutou, neskôr aj trvalejšie sídelné jednotky sa tu začali vytvárať až na konci  18. storočia. V tom čase tu stáli hostinec a domy rybárov a hájnikov. S pomenovaním  Ľubochňa sa prvý krát stretávame až v roku 1808. 

Väčšina obyvateľov sa živila  prácou v panských lesoch a v drevárskej  výrobe. Na  začiatku   19.   Storočia   (asi   v   roku   1838)   bol   v Ľubochni   postavený   aj   hámor   so  skujňovacou vyhňou na spracovanie železnej rudy, ktorá sa sem dovážala na vozoch a  pltiach od Liptovského Mikuláša a Liptovského Hrádku. Ľubochňa ako významné centrum priemyslu sa začala budovať na prelome 18. a 19.  storočia. Snaha urobiť z osady Ľubochne druhý priemyselný komplex v Liptove po  Liptovský   Hrádok   bola   podnietená   vtedajším   Likavsko­hrádockým   prefektom  Františkom   Wisnerom   z   Morgensternu   (*1740   +   1808).   V   19.   storočí   bola   po  Liptovskom Hrádku druhou priemyselne najvyspelejšou časťou Likavsko­hrádockého  panstva.  Kúpele   v Ľubochni   boli   založené   na   konci   19.   storočia.   Začiatky   kúpeľov   možno  presnejšie zaradiť do roku 1890, keď tu dal erár postaviť niekoľko viliek pre letovisko  svojich vyšších úradníkov. Iniciátorom tejto akcie bol vtedajší riaditeľ lesnej správy,  lesmajster Albert Bodó. Jeho pričinením v roku 1894 otvorili Ľubochňu ako štátne  letovisko pre svojich vyšších úradníkov. V tom istom roku spojili dreveným mostom  Ľubochňu   s vlakovou   stanicou   za   Váhom.   Po   roku   1897   sa   letovisko   zmenilo   na  klimatické   kúpele.   Počas   svetovej   vojny   tu   návštevnosť   prudko   klesala   a   po   jej  skončení sa len pomaly  zvyšovala. Tunajšie  kúpele  sa dobre osvedčili  na liečenie  dýchacích katarov, anomálií a rozličných iných vnútorných chorôb.  Ľubochnianska  lesná železnica patrila medzi najstaršie na Slovensku, bola v prevádzke 62 rokov a od  začiatku   svojej   prevádzky   mala   k   dispozícii   elektrickú   trakciu.   Bola   postavená   v  rokoch 1903­1904 a mala erárnej lesnej správe vyriešiť všetky problémy so zvážaním  vyťaženého  dreva  z  Ľubochnianskej   doliny.  Prevádzka  na  trati   sa skončila  v  roku  1966. V roku 1882 bola administratívne zlúčená s Hubovou (Gombášom), pričom obidve  obce   si   svoj   názov   ponechali.   Ľubochňa   sa   osamostatnila   1.   januára   1951.  Obyvateľstvo sa väčšinou živilo prácou v okolitých lesoch a podnikoch. Obyvatelia sa  zapojili do SNP. V obci   Ľubochňa   bola   prvou   sakrálnou   stavbou   prícestná   kaplnka   Najsvätejšej  Trojice, ktorá bola postavená v prvej polovici 19. storočia, pravdepodobne okolo roku  1819.   V   rokoch   1936­1938   bola   postavená   kaplnka   svätého   Cyrila   a   Metoda.  Autorom   projektu   je   Ing.   Arch.   Jozef   Hýravý   z   Ružomberka.   V   roku   1996   bola  dokončená moderná kaplnka, nachádzajúca sa na začiatku obce. Erb  obce tvorí v striebornom štíte zelený rebrovitý ihličnatý  strom, vyrastajúci zo  stredného vrchu ostrého zeleného trojvršia.  _________________

Kolektív: Ľubochňa 1921, Liptovský Mikuláš 1961

Lúčky Obec leží pod Chočskými vrchmi pri vyústení do Ráztočnej doliny. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1266, keď kráľ Belo IV. daroval Mikulášovi,  synovi   Gala,   majetok   označovaný   ako   “Jezernaluchka”.   V   roku   1341   bol   tento  majetok   výmenou   za   Parížovce   pričlenený   k   majetkom   hradu   Liptov.   Najstaršia  správa o osade Lúčky je z roku 1287, keď tunajší zeman Dionýz z Lúčok vystúpil ako  svedok   majetkovoprávneho   sporu   v   Palúdzke.   Názov   Lúčok   je   odvodený   od  pomenovania pozemkov v blízkosti staršej dediny Liptovskej Teplej, ktoré obyvatelia  využívali ako lúky. V polovici 16. storočia bola dedina doosídlená v rámci valaskej kolonizácie a hlavnou  formou obživy sa stalo ovčiarstvo. Toto zamestnanie pretrvalo aj ďalšie storočia a 

dostalo sa aj do obecného znaku Lúčok. Obyvateľstvo sa zaoberalo aj rybolovom a  prácou   v   tufových   lomoch   a   od   19.   storočia   aj   pltníctvom.   Počas   prvej  Československej   republiky   sa   mnoho   rodín   odsťahovalo   do   zahraničia   za   prácou.  Obyvateľstvo   obce   sa   zapojilo   do   Slovenského   národného   povstania.   Jednotné  roľnícke   družstvo   bolo   založené   v   roku   1956   a   v   roku   1961   bolo   začlenené   do  Štátnych majetkov. V   obci   sa   nachádzajú   alkalicko­železité   kúpele,   ktoré   boli   založené   v   roku   1712.  Pôvodne  patrili   rodine  Abafiovcov.   Kúpele  zaznamenali   rozvoj   a  boli  rozšírené  v  rokoch 1820­1824. V   rokoch  1762­1763  bol   v  kúpeľnom  areáli  v  Lúčkach  postavený   drevený  kostol  zasvätený svätému Antonovi, pustovníkovi. Dal ho postaviť vtedajší župan Oravskej  stolice Jozef Abafi. Kostol po niekoľkých opravách slúžil až do roku 1820, keď na  jeho mieste postavili dnešný murovaný kostol Povýšenia svätého Kríža. Dnes sú Lúčky známym kúpeľným centrom, v ktorom sa liečia ženské choroby. Obec  je charakteristická hromadnou cestnou zástavbou s niektorými pamiatkami. Kultúrnou  pamiatkou   je   archeologická   lokalita   hradisko   Zápolie   juhozápadne   od   kúpeľov.  Pozoruhodnou pamiatkou je aj kúpeľný dom z r. 1943­1948 od M. M. Harminca. Erb   obce   tvorí   v   zelenom   štíte,   v zlatej   oblej   pažiti   stojaci   strieborný   baránok  v rovnakej   zbroji,   za   ním   vyrastajúca   zlatá   rozvetvená   rastlina,   ukončená   troma  zlatými päťpočetnými kopijovitými listami, vľavo vyrastajúca podobná nižšia rastlina. __________________

Považanová, A., Kufčák, E. a kol.: Lúčky – kúpele, MNV Lúčky, Lúčky 1990

Ludrová Obec   leží   v   západnej   časti   Liptovskej   kotliny   v   náplavovom   kuželi   riečky  Ludrovianky. V blízkej lokalite Pancová sa našli pozostatky sídliska ľudu púchovskej  kultúry a v lokalite Stráňa hradisko z neskorej doby bronzovej. Na   mieste   dnešnej   obce   existovali   dve:   Zemianska   Ludrová   vo   vlastníctve  zemianskych rodín a Villaludrová, ktorá bola jednou z ulíc mesta Ružomberka. Prvý  krát sa územie Ludrovej spomína v listine z roku 1340, ktorou bol ohraničený chotár  Ružomberka.   Prvá   zmienka   o   časti   dediny   je   v   listine   z   roku   1376,   ktorou   kráľ  Ľudovít I. po sťažnosti mešťanov z Ružomberka nariadil richtárom a obyvateľom obcí  ležiacich  v chotári mesta Ružomberok, aby platili  mestu daň, a aby sa so svojimi  spormi   obracali   na   ružomberského   richtára.  V   neskorších   dokumentoch   sa   obec  spomína pod názvom “Rwdelhaza” alebo “Rwdlowa Wies”. Názov dediny je vlastne  zjednodušenou podobou mena jej zakladateľa comesa Rudolfa (Rudlina) ­ Ludrová.  Najväčší požiar vypukol 8. apríla 1832 v Zemianskej Ludrovej rozšíril sa aj na Villa  Ludrovú   Villa   Ludrovú.   V   roku   1895   bolo   založené   miestne   potravné   družstvo.  Zhorelo pri ňom 42 domov a viac ako 100 hospodárskych budov a maštalí. V rokoch  1940­1941 bola vo Villa Ludrovej postavená nová budova Rímsko­katolíckej školy. Počas Slovenského národného povstania bola 29. septembra 1944 obec na niekoľkých  miestach podpálená partizánmi z bližšie neznámych dôvodov. Jednotné roľnícke družstvo bolo založené v roku 1951. Obidve obce boli zlúčené do  jedného   celku   v   roku   1953.   Obidve   obce   na   území   dnešnej   Ludrovej   Zemianska  Ludrová aj Villa Ludrová sa vyvíjali oddelene.   Západná časť, Villa Ludrová bola  jednou   z ulíc   Ružomberka.   Majetky   v   Zemianskej   Ludrovej   patrili   zemianskym  rodom   Jakubíkovcov,   Rakovskovcov,   Tholtovcov,   Mojšovcov,   Pružinskovcov,  Kasanickovcov a iným.

Pri Ludrovej v poli zvanom Kút stojí starobylý kostol Všetkých svätých postavený  mimo sídlisk niekedy v 13. storočí. Nový kostol postavený v rokoch 1812 ­ 1826 je  klasicistický a stojí na mieste staršej drevenej zvonice. Pri stavbe kostola bola zvonica  zbúraná. Súčasný kostol je jednoloďovou stavbou s predstavanou vežou.  Nový kostol  má rovnaké patrocínium a neskôr bolo aj sídlo všechsvätskej farnosti prenesené do  Ludrovej.  Erb obce tvorí červený štít, v ktorom po zelenej pažiti kráča strieborná (biela) hus so  zlatým (žltým) zobákom a nohami. Nad ňou sa vznáša strieborná (biela) heraldická  ruža so zelenými lístkami a zlatým (žltým) semenníkom a je vodorovne prestrelená  zlatým (žltým) šípom. _____________ VÍTEK, P.: Dejiny obce a farnosti v Ludrovej. In. Ludrová, Ludrová 2001.

Martinček Obec   leží   na   severnom   úpätí   vrchu   Mních   na   východ   od   Ružomberka.   Pri  archeologických   výskumoch   boli   v   okolí   obce   objavené   pozoruhodné   valové  opevnenia ľudu lužickej kultúry. Obec je známa aj hromadným nálezom bronzových  mečov liptovského typu  z mladšej doby bronzovej. Obec Martinček vznikla v okolí gotického kostola svätého Martina, ktorého najstaršie  časti pochádzajú z roku 1260. Architektonické časti kostola dokazujú jeho existenciu  v druhej polovici 13. storočia, pričom na jeho mieste mohol pred tým stáť už starší  románsky kostol. Stavba bola staršia ako osídlenie okolo neho a bola postavená mimo  sídlisk obcí Likava a Lisková, pre ktoré slúžila ako farský kostol. Vznikol na podnet  uhorského kráľa a na jeho majetku  v chotári  Likavky  na vrchu Mních, čo neskôr  podporilo vytvorenie legendy o tradícii benediktínskych mníchoch a legendu o tom,  že tu ešte na začiatku 13. storočia stál templársky kláštor. Obec Martinček vznikla až  po   roku   1600,   pretože   dovtedy   kostol   používali   len   obyvatelia   Likavky   a   žiadne  obydlia sa v starších daňových súpisoch v jeho okolí nespomínajú. Obyvateľstvo obce  sa zaoberalo prevažne poľnohospodárstvom a patrilo do poddanskej závislosti hradu  Likava. Mala vždy poľnohospodársky charakter. JRD tu vzniklo v roku 1960. Pôvodne ranogotický kostol bol v 18. storočí čiastočne zbarokizovaný a koncom 19.  storočia   upravený.   Je   jednoloďovou   sakrálnou   stavbou   s   rovným   uzáverom  presbytéria, pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. Pôvodná krížová rebrová  klenba sa zachovala v presbytériu. Pod omietkami sa objavujú fragmenty pôvodnej  freskovej výzdoby. Západná veža bola vybudovaná súčasne so stavbou sakristie v  druhej polovici 14. storočia a v 18. storočí bola barokovo zastrešená.

Potok Obec leží v strednej časti Liptova v údolí riečky Potok. Prvý krát sa obec priamo spomína v listine z roku 1278, keď kráľ Ladislav daroval  Klementovi z Teplej majetok susediaci s údolím potoka nazývanom vtedy Medokýš.  Ďalšia   správa   je   z   roku   1394   kde   sa   už   existujúca   dedina   spomína   ako  “Medegespataka”,   keď   sa   z   kráľovských   rúk   dostala   do   vlastníctva   zemanov   z  Bešeňovej.   Názov   “Pathak”   sa   prvý   krát   vyskytuje   až   v   listine   z   roku   1454. Intravilánom   obce   prechádzala   v  13.   stor.  známa   historická   cesta   zo   Zvolenského  hradu popod hrad Liptov ďalej k Oravskému hradu a až do Poľska. V 15. a 16. storočí  časť obce patrila drobným zemanom Potockovcom a časť hradnému panstvu Likava, 

koncom 16. storočia zemianskemu rodu Kubíniovcov. V druhej polovici 16. storočia  tu   ešte   stála   jedna   zemianska   kúria,   v roku   1600   tu   stáli   len   tri   domy   želiarov.  Obyvatelia sa živili od nepamäti poľnohospodárstvom. JRD v obci vzniklo v roku  1952, o dva roky sa rozpadlo a v roku 1960 prevzali pôdu Štátne majetky v Liptovskej  Teplej. Najstarší objekt v obci pochádza z r.1713. Ide o murovaný rodinný dom z kameňa, s  klenbami a s hrúbkou obvodových stien približne 120 cm. Obec na prelome 17. a 18.  storočia vyhorela a ostalo z nej len niekoľko usadlostí. V obci sa v súčasnosti nachádza zvonica s jedným zvonom z roku 1884.

Stankovany Obec leží na okraji Liptova, na pravom brehu Váhu pod vrchmi Šípskej Fatry. Medzi najstaršie dôkazy o osídlení okolia obce patrí nález sídliska z neskorej doby  rímskej. Na existenciu osídlenia sa prišlo úplnou náhodou, keď počas zemných prác  pri kladení vodovodnej prípojky našli robotníci časti masívnej hlinenej zásobnice. Prvá písomná správa o Stankovanoch je z roku 1425, keď kapitán Likavského hradu  dal Petrovi, synovi Stanka šoltýstvo v Hubovej a zároveň mu ponechal šoltýstvo v  Stankovanoch ­ “in villa Stankowan”. Podľa tohto je názov obce odvodený od mena  jej   zakladateľa   šoltýsa   Stanka.   Najstarší   známy   kostol   v   Stankovanoch   stál   už   v  polovici   16.   storočia.   Bola   to   menšia   drevená   stavba.   Stankovany   boli   filiálkou  farnosti v Komjatnej. Počas náboženských nepokojov ju však využívali od roku 1666  protestanti,   a   preto   si   zvyšné  katolícke   obyvateľstvo   postavilo   druhej   polovici   17.  storočia v jeho blízkosti nový murovaný kostol Všetkých svätých, rovnako filiálny  kostol   matkocirkvi   v Komjatnej.   Najstarší   kostol   bol   asanovaný   zrejme   niekedy  v prvej polovici 19. storočia. V 17. storočí bol na mieste staršieho kostola postavený  nový murovaný kostol Všetkých svätých. Dnešný rímsko­katolícky kostol Božského  Srdca postavený v rokoch 1898­1901 na mieste staršieho kostola staviteľa Martina z  Banskej Bystrice.  Obyvatelia obce od jej vzniku patrili k Likavskému panstvu a väčšinou sa zaoberali  ovčiarstvom   a   poľnohospodárstvom.   Neskôr   ich   spolu   s   okolitými   obcami  prenajímali. V roku 1662 dostal do zálohu majetky v Rybárpoli pri Ružomberku spolu  s časťami chotárov Hrboltovej, Stankovian a Švošova Ján Krištof Keberič spolu za  4.000   zlatých.   Pred   tým   ich   spravovala   Anna   Pongrácová,   vdova   po   Antonovi   z  Palúdzky. V   dňoch   25.   ­   27.   augusta   1813   bola   v   Stankovanoch   a   v   okolitých   obciach  katastrofálna povodeň. Najväčší požiar postihol Stankovany 8. augusta 1887. Vypukol  v prvom dome za jarkom, ktorý tečie popri starej škole a šíril sa rýchlo na dolný  koniec. Nakoniec ničivému živlu podľahlo až 90 domov. V rokoch 1935­1936 bola postavená v Stankovanoch nová budova rímsko­katolíckej  školy. V roku 1938 bola obec elektrifikovaná. V rokoch 1939­1940 bola prestavaná  stará budova školy na kultúrny dom.

Štiavnička Obec sa nachádza v juhozápadnej časti Liptovskej kotliny nad sútokom Štiavničanky  a Váhu. Štiavnička vznikla na území Liptovskej Štiavnice na podnet miestnych zemanov na  konci 14. alebo začiatku 15. storočia. V roku 1484 sa spomína ako “Kis Stiavniczka”.  Existenciu Štiavničky dokazuje až záznam z roku 1477, keď už existovala a bývalo v 

nej   prevažne   zemianske   obyvateľstvo.   Zemianska   Ludrová,   Liptovská   Štiavnica   a  Štiavnička   ostali   aj   v   nasledujúcich   storočiach   až   do   16.   storočia   väčšinovým  vlastníctvom pôvodných veľkých zemianskych rodín Štiavnickovcov a Tholtovcov. V  priebehu   16.   storočia   začínajú   pribúdať   noví   zemianski   vlastníci   ako   napríklad  Rakovskovci.   Do   roku   1888   bola   administratívne   spojená   s   obcou   Liptovská  Štiavnica. Obyvateľstvo obce sa väčšinou zaoberalo poľnohospodárstvom a prácou na  tunajších veľkostatkoch. JRD bolo v obci založené v roku 1958. Dnes   Štiavnička   so   svojou   ulicovou   zástavbou   a   bezprostredným   susedstvom   pri  Ružomberku prakticky tvorí jeho organický celok. Erb obce tvorí v zelenom štíte sú skrížené zlaté poriská striebornej sekery a kosy. V  spodnej časti štítového poľa je zobrazený strieborný zajac zajac, vľavo zlatá hviezda,  vpravo zlatý polmesiac a v hornej časti štítu  je strieborná holubica. __________________

VÍTEK, P.: Liptovská Štiavnica. Peter Huba Dolný Kubín 1998.

Švošov Švošov leží v západnej časti Liptova, v Kraľovianskom prielome, na pravom brehu  Váhu. Obec Švošov vznikla  niekedy v  druhej polovici  15. storočia. Územie  obce patrilo  zrejme ešte v druhej polovici 13. storočia ku Komjatnej. Jeho ďalší osud z listinného  materiálu   nie   je   známy.   Ešte   ani   v roku   1425   však   územie   Švošova   k  územiu Stankovian a majetku Likavy nepatrilo. Zrejme sa tak definitívne stalo v 70­ tych rokoch 15. storočia a zmeny vo vlastníctve treba hľadať v súvislosti so vznikom  Hrboltovej na začiatku 15. storočia.  Podľa názvu Švošov mohol vzniknúť na zákupnom práve na podnet majiteľov tohto  územia. Prvým šoltýsom bol v druhej polovici 15. storočia istý Šóš, možno príbuzný  Petra „de Zirin“ alebo potomok Stanka. Na začiatku 16. storočia, obec doosídľovali  valaskí obyvatelia, ktorí sa tu usídlili. V tomto období sa však vlastnícke pomery vo  Švošove   skomplikovali,   pretože   časť   chotára   patrila   potomkom   Šóša,   alebo   iným  zemanom   a   časť   bola   doosídlená   valachmi   na   podnet   vlastníkov   panstva   Likava,  pretože patrila k Likavskému panstvu. Prvá   písomná   zmienka   o   obci   je   až   z   roku   1551   v   súpise   povinností   tunajších  poddaných,   kde   sa  Švošov  spomína   pod   názvom   “Zwossow”.  V   16.   storočí   mala  spoločného richtára  so Stankovanmi.  Názov je pravdepodobne odvodený od mena  prvého richtára, zakladateľa obce Šooša. V roku 1798 povolil spišský biskup gróf Ján Révaj postaviť obyvateľom Švošova na  cintoríne kaplnku zasvätenú svätému Matúšovi apoštolovi. Stavbu financovali  Matúš  Sidor a Ondrej Sidor, tunajší obyvatelia.  Bol to vlastne menší kostolík, keďže sa tu  odbavovali pri rozličných príležitostiach aj omše.  V roku 1995 bol s veľkým úsilím  tunajšieho rodáka, vysokoškolského pedagóga, spirituála, spisovateľa a prekladateľa  mons. Jána Magu (1944­1996) v obci postavený nový kostol a bola tu zriadená farnosť  Sedembolestnej   Panny   Márie,   patrónky   Slovenska.   V   roku   1938   bola   obec  elektrifikovaná. Obyvatelia   sa   v   tomto   období   zaoberali   poľnohospodárstvom,   pltníctvom   a  drevorubačstvom.   Boli   poddanými   hradného   panstva   Likava.   Obec   bola   známa   aj  kompou, ktorá premávala cez rieku Váh (bola zrušená v r. 1972 pre nedostatok vody  vo Váhu).  Nový erb obce pozostáva zo strieborného štítu, v ktorom zo zelenej pažite vyrastá  zlatokmenná borovica

Turík Obec leží v západnej časti Liptovskej kotliny pod Chočskými vrchmi. Prvý krát sa územie, na ktorom vznikol Turík spomína v listine z roku 1278, keď kráľ  Ladislav IV. daroval toto územie ležiace v údolí rieky Turík “fluvium Turapotok”  Tomášovi   a   Šimonovi,   synom   Marcela   a   Albertovi   a   Dominikovi,   synom   Sibura.  Slovenský názov obce Thewrik” sa vyskytuje prvý krát až v roku 1482. Názov dedina  dostala od potoka Turík, v údolí ktorého ležala. V 16. storočí bola dedina majetkom  tunajších zemanov Turanskovcov a ich príbuzných Marcelovcov a Bublovcov. K obci patrila aj osada Turíček, ktorá sa spomína v r. 1808 a Vlčia jama, samota na  mieste bývalého furmanského hostinca a mlyna. V obci sa nachádza pôvodne barokový kaštieľ z polovice 18. storočia, ktorý bol v  prvej   polovici   19.   storočia   klasicisticky   prefasádovaný.   Pamiatkou   je   aj  rímskokatolícka   kaplnka   z   roku   1798   s   drevenou   nadstavbou   veže   z   konca   19.  storočia.   Bola   postavená   na   podnet   a   s   finančnou   podporou   Jóba   Turanského,  tajomníka vesprémskeho biskupa. Erb   obce   tvorí   v   červenom   štíte   po   striebornom   skalnom   trojvrší   na   zadných  končatinách   kráčajúci   zlatý   lev   so   striebornou   zbrojou,   držiaci   ľaliovité   žezlo   v  predných končatinách pred sebou.

Valaská Dubová Obec leží severne od Ružomberka pod úpätím štátnej prírodnej rezervácie Choč. Valaská Dubová vznikla niekedy koncom 13. storočia na zvykovom práve a patrí v  tejto oblasti medzi najstaršie existujúce obce. Od svojho vzniku až po začiatok 14.  storočia bola kráľovským majetkom. Najstaršia písomná zmienka o Valaskej Dubovej  je z roku 1323 v listine magistra Donča, ktorou Ladislavovmu synovi Michalovi dáva  k jeho jasenovskému majetku aj les, zvaný jasenovská lúka, ležiaci medzi oravským  zámkom   a   dedinou   Dubovou.   V   rokoch   1332­1337   sa   v   pápežských   daňových  registroch   spomína   už   existujúca   farnosť   vo   Valaskej   Dubovej,   ktorá   patrila   do  Liptovského   archidiakonátu.   Patrónmi   farnosti   boli   svätí   Damián   a   Kosma,   až   v  neskorších časoch sa patrónom kostola stal svätý Michal archanjel. Podľa písomných  záznamov Valaská Dubová ešte v roku 1469 patrila k Likavskému panstvu. V roku  1556   prešla   Valaská   Dubová   pod   právomoc   Oravského   hradu   a   jeho   vtedajšieho  nového majiteľa Františka Turzu. V roku 1560 Peter z Dubovej žiadal o obnovenie  šoltýskej listiny Dubovej, ktorá mu zhorela. Preto mu ešte v tom istom roku František  Turzo   vydal   novú   listinu   potvrdzujúcu   šoltýstvo   v   Dubovej.   Tu   sa   po   prvý   raz  oficiálne spomína Valaská Dubová ako súčasť panstva Oravského hradu. V listine z  roku 1564 o oslobodení od daní sa spomínajú oravskí valasi osady Dubová.  Valaská Dubová bola súčasťou Oravskej župy a tunajší obyvatelia boli poddanými  oravského panstva.  V noci z 15. mája na 16. mája 1935 vypukol vo Valaskej Dubovej požiar. Zhorelo pri  ňom 121 domov spolu s príslušenstvom a hospodárskymi stavmi a spolu s nimi dva  vodné mlyny v chotári obce.  Od 16. mája 1941 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na žiadosť obecnej rady  vo   Valaskej   Dubovej   obec   pričlenilo   k   okresu   Ružomberok.   Ustanovením  predsedníctva Slovenskej národnej rady č.9/1945 Sb.n. bola zrušená platnosť zákona  číslo   50/1941   Sb.n.,   ktorým   bola   obec   Valaská   Dubová   pričlenená   k   politickému 

okresu   Ružomberok.   Týmto   rozhodnutím   bola   obec   vrátená   k   politickému   okresu  Dolný Kubín. Z   pamiatok   je   možné   v obci   nájsť   rímskokatolícky   neoromantický   kostol   z   rokov  1866­1872 s nástennými maľbami Jozefa Hanulu z roku 1904.  V obci je aj budova  hostinca zo začiatku 19. storočia, ktorá je postavená na mieste starej drevenej budovy,  kde podľa povesti chytili Juraja Jánošíka. ______________ Považanová, V.: Valaská Dubová 1323­1999, Obecný úrad Valaská Dubová 1999

Okres Liptovský Mikuláš Okres sa rozkladá na ploche 1323 km2 vo východnej časti kraja. Zahŕňa údolie rieky  Váh a jej prítokov – Bieleho a Čierneho Váhu. Obkolesujú ho Západné, Vysoké a  Nízke Tatry a Chočské vrchy, najvyšším vrchom je Bystrá s nadm. výškou 2248 m. V  západnej časti okresu sa nachádza vodná nádrž Liptovská Mara s vodnou plochou 21  km2 a s obsahom vody 360 mil. m3.  Názov Liptov ako označenie územného celku sa po prvý krát spomína v roku 1230 v  listine Ondreja II., ktorou daroval Beuchovi, Haukovi a Polkovi územie Uhorskej Vsi.  Ďalšie obdobie vývoja Liptova dokumentujú listiny kráľov Bela IV. z rokov  1257,   1265   a   Štefana   V.   z   roku   1270.   Z   nich   sa   môžeme   dozvedieť,   že   časť  kráľovského poddanského obyvateľstva Liptova a Turca pred rokom 1257  opustila  svoje   príbytky   a   ušla   do   južnejších   častí   krajiny.   V   druhej   polovici   13.   storočia  nastáva prílev nových osadníkov do najmä do väčších celkov akými boli v Liptove  Ružomberok, Ľupča a Hybe, ktorých sem pravdepodobne prilákala túžba za drahými  kovmi. Najstaršou obchodnou cestou, ktorá viedla Liptovom v smere východ ­ západ,  neskôr nazývaná Staré vráta sa prvý krát spomína v listine z roku 1340. Prvá zmienka  o južnej trase tejto obchodnej cesty je už z roku 1298, keď sa spomína ako „magnam  viam“ pri Ivachnovej.  Mýtne stanice  boli v Hybiach, Dovalove, Liptovskom Petre,  Liptovskej Sielnici a Ružomberku.  Začiatky  osamostatňovania  správy Liptova spadajú do prvej polovice  13. storočia,  keď   sa   spomína   samostatný   úradník   „comes   curialis“,   priamo   podriadený  zvolenskému županovi. Prvým županom samostatnej Liptovskej stolice bol v rokoch  1338­1351   Tomáš,   syn   Petra   de   Čókakó   (Chokakeo),   ktorý   vystriedal   ešte  zvolenského župana Magistra Donča (1312­1338). Od konca 16. storočia do začiatku  19. storočia boli dedičnými županmi Liptova Ilešházyovci. Prvý znak pridelil Liptovskej stolici Ferdinand I. erbovou listinou z 12. februára 1550.  Tento   erb   tvorí   modrý   štít,   v   ktorého   päte   je   zelená   pažiť,   v   strede   ktorej   zo  strieborných skál vyrastá smrek so zelenou korunou v hornej časti štítu. Pod korunou  z   pravej   strany   stojí   vzpriamený   vlk   a   z   ľavej   strany   orlica,   ktorí   držia   pravými  nohami zlatú kráľovskú korunu. Klenot tvorí prilba so zlatou korunou, na ktorej sedí  orlica s rozpätými krídlami a hlavou obrátenou vpravo. Prikrývadlá sú na ľavej strane  zlaté a čierne a na pravej strane zlaté a modré. Okres bol súčasťou Liptovskej župy od stredoveku do roku 1923, potom do roku 1928  patril do Podtatranskej župy. Hranice okresu sa menili, najväčší rozsah mal v roku  1960 – 1996 do odčlenenia okresu Ružomberok. V rokoch 1928­1945, 1945­1949 bol  a od roku 1960 je k okresu Liptovský Mikuláš trvalo pričlenený aj pôvodný okres  Liptovský Hrádok. V roku 1940 bolo v okrese 73 obcí a 56 157 obyvateľov, dnes má  54 obcí a 2 mestá; k 31. 12. 1996 tu žilo 74 736 ľudí. Z obcí sú najväčšie Važec  (2391)   a   Východná   (2357),   ostatné   majú   menej   ako   2000   obyvateľov,   najmenej  Liptovské Beharovce (54). Okresné mesto má 33 171 obyvateľov, Liptovský Hrádok 

8566. Prvá písomná zmienka je o obci Ráztoky z roku 1229, Uhorská Ves z roku  1230 a Bobrovec z roku 1231. Väčšina obcí sa prvý krát spomína v 13. – 15. storočí.   V Liptovskom Mikuláši je textilný závod Maytex, kožiarske firmy Ligarex a Tatra  Leder,   strojársky   závod   Liptovské   strojárne,   drevársky   a   nábytkársky   zastúpený  firmou Linapo, v Liptovskom Hrádku sú významné telekomunikačné podniky Tesla a  Alcatel SEL TLH. Priemysel zahŕňa spolu 120 subjektov. V stavebníctve ich je 32, do  poľnohospodárstva patrí 24 organizácií, z toho je 10 družstiev. Okres má 45 165 ha  poľnohospodárskej pôdy. Významné sú potravinárske závody – Liptovská mliekáreň a  St. Nicolaus v Liptovskom Mikuláši. Spolu v okrese pôsobí 4490 podnikateľských  subjektov, z toho 2967 živnostníkov. V mestách sídli 6 bánk, ktoré majú 8 pobočiek, je tu 26 základných, 17 stredných a 6  špeciálnych škôl a Vojenská akadémia.  Cestovný ruch v okrese je priaznivo ovplyvnený prírodnými danosťami, tradíciami a  materiálnou   základňou.   Nachádza   sa   tu   Nízkotatranská   a   Vysokotatranská   oblasť  cestovného ruchu I. kategórie medzinárodného významu. Návštevníci okresu a turisti  v  lete často vyhľadávajú  najmä priehradu Liptovskú Maru a termálne  kúpalisko v  Liptovskom Jáne. V zime je k dispozícii 69 horských dopravných zariadení, z toho 5  lanoviek. Strediskami zimných športov sú Demänovská dolina ­ Jasná, Nižná Boca,  Vyšná Boca ­ Čertovica, Závažná Poruba, Žiar, Pribylina  ­ Račkova dolina a iné.  Veľmi známe a často navštevované sú Demänovské jaskyne a jaskyňa vo Važci. Pre  cestovný   ruch   je   atraktívny   folklórny   festival   vo   Východnej,   Múzeum   liptovskej  dediny v Pribyline a mnohé iné. Kapacita postelí pre návštevníkov je 9417 v 384  ubytovacích zariadeniach. V okrese sú 4 národné prírodné pamiatky, 11 národných  prírodných rezervácií, na jeho území sa nachádza Tatranský národný park a Národný  park Nízke Tatry. Okres má 4 národné kultúrne pamiatky, mestské pamiatkové zóny v  Liptovskom   Mikuláši   a   Liptovskom   Hrádku   a  5   kultúrnych   pamiatok   v   obciach.  

Liptovský Mikuláš Najstarší písomný záznam o území Liptovského Mikuláša je z roku 1286 v  listine kráľa Ladislava IV., ktorý povyšuje do šľachtického stavu Mikuláša a Ondreja,  synov   Serafína   a   potvrdzuje   im   vlastníctvo   mikulášskeho,   svätopeterského   a  ondrašoveckého   majetku.   Liptovský   Mikuláš   sa   tu   spomína   ako   “possessio  Scentmiklos”. Vlastníctvom Serafínovych potomkov, Pongrácovcov ostal Mikuláš aj  v nasledujúcich storočiach. Prvé trhové výsady dostal Liptovský Mikuláš v polovici  14. storočia do kráľa Ľudovíta I. Právo konania trhu v Liptovskom Mikuláši každý  utorok potvrdil Pongrácovi kráľ opäť v roku 1360. Neskôr od roku 1424 sa v Mikuláši  konali   aj   pravidelné   výročné   jarmoky,   a   to   na   Turíce   a   na   Mikuláša.   Týmto   sa  Mikuláš zaradil k Ľupči a Ružomberku, ktoré ako jediné mestá v Liptove mali právo  dvoch výročných jarmokov. Podľa písomných prameňov už v roku 1299 existoval na mieste dnešného kostola  svätého  Mikuláša  pôvodný   kostol   aj  s  vežou.  Podľa  archeologických   výskumov  v  okolí kostola jeho najstaršie časti pochádzajú z tretej tretiny 13. storočia. Ranogotický  kostol nebol prvým kostolom na tomto mieste, pretože už okolo roku 1200 tu stála  románska   sakrálna   stavba   s   radovým   pohrebiskom.   Kostol   svätého   Mikuláša   bol  postavený mimo sídlisk pre obyvateľov susedných dedín. V tomto období tu okrem  farára žili aj služobníci prislúchajúci k fare ako kapláni, kostolník a želiari. V roku  1391 daroval kráľ Belo IV. Mikulášovi, synovi Marka z Liptova štyri poplužia zeme  spolu s pozemkom na ktorom stál kostol a pohrebisko.  Pôvodný kostol na konci 13. storočia zbúrali aj s víťazným oblúkom a postavili novú  svätyňu. V priebehu 15. storočia prestavali vežu v neskorogotickom štýle a v hornej 

časti vybudovali tri poschodia veľkých dvojitých gotických kamenných okien. V tom  istom období dali   Pongrácovci postaviť okolo kostola a svojej kúrie (Pongrácovská  kúria je po kostole najstaršia stavba v meste) opevnenie s priekopou, ktoré slúžilo ako  obrana proti vpádu husitov a vpádom držiteľa hradu v Hrádku Petra Komorovského.  Podľa údajov na stene strednej časti lode kostola pod korunnou rímsou bol kostol  opravovaný   a   prestavovaný   hlavne   v   rokoch   1464­1469,   pretože   bol   zničený   pri  neustálych šarvátkach Pongrácovcov s Komorovským. Z roku 1573 pochádza prvá písomná zmienka o mikulášskej škole. Pôsobili významní  učitelia ako napríklad Juraja Rafanides a Juraj Lišovíni.  V 15. storočí sa Liptovský Mikuláš stal obchodným centrom oblasti, vznikli tu viaceré  cechy, najstarší ševcovský, ktorého najstaršie artikuly pochádzajú z roku 1508. V roku 1508 získal Mikuláš aj ďalšie trhové privilégium. Veľký rozvoj remeselnej  výroby   sa   začal   v 17.   storočí.   Do   tohto   obdobia   spadá   vznik   kováčskeho  a zámočníckeho cechu, ďalej kožušníckeho, čižmárskeho, mäsiarskeho a mlynárskeho  cechu. Reformačné snahy v cirkvi sa dotkli aj svätomikulášskej farnosti. Vizitácia z roku  1564   konštatovala,   že   staručký   farár   Ján   sa   pridržiaval   katolíckej   náuky,   ale   jeho  mladší nástupca Vavrinec Luscus sa otvorene hlásil k reformácii. Za ním stáli nielen  miestni mešťania, ale aj Pongrácovci, ktorí sa pridali k reformačným myšlienkam. Zasadnutia   Liptovskej   župy   sa   až   do   18.   storočia   konali   na   rôznych   miestach,  väčšinou   v dome   úradujúceho   župana.   Župné   kongregácie   sa   konali   najprv  v Liptovskej Mare, neskôr v Nemeckej Ľupči a od roku 1677 bolo rozhodnuté, aby sa  zasadnutia  konali v Liptovskom Mikuláši. V roku 1693 cisár Leopold I. oslobodil  mesto od platenia mýta.  V roku   1713   odsúdili   v Liptovskom   Mikuláši   vodcu   zbojníckej   družiny   Juraja  Jánošíka.   V tom   istom   roku   17.   marca   bol   v Liptovskom   Mikuláši   na   popravisku  zvanom   Šibeničky   aj   popravený.   Zakrátko   na   tom   istom   mieste   popravili   aj   jeho  spoločníka   Tomáša   Uhorčíka.   V   rámci   rekatolizácie   Liptova   bola   do   Liptovského  Mikuláša v roku 1722 povolaná rehoľa jezuitov. Tento rád však pôsobil v Liptove od  začiatku 17. storočia a vlastnil veľké majetky v Liptovských Sliačoch a Kvačanoch. V  rokoch 1757­1764 si jezuiti postavili v Liptovskom Mikuláši kláštor a do užívania  prevzali aj rímsko­katolícky kostol.  Židia sa v Liptovskom Mikuláši objavovali už oddávna. Natrvalo sa tu usadilo šesť  rodín   až   v   roku   1720   pod   ochranou   ondrašovských   Pongrácovcov.   Pochádzali   z  Holešova na Morave a venovali sa prevažne obchodníctvu. Keďže sa im v podnikaní  darilo, ich komunita početne rástla a v roku 1730 si v Liptovskom Mikuláši zriadili  svoju   prvú   náboženskú   obec   v   Liptove.   V   roku   1731   si   postavili   v   Liptovskom  Mikuláši prvú synagógu. V roku 1770 ju zväčšili a v roku 1818 ju opravili. V rokoch  1842­1846   bola   na   pozemkoch   podžupana   Okoličányiho   v   klasicistickom   štýle  postavená  nová. Po požiaroch v rokoch 1878 a 1903 bola znovu vybudovaná. Po  požiari v roku 1906 bola generálne prestavaná podľa projektu architekta Leopolda  Baumhorna. Po vyhlásení tolerančného patentu v roku 1783, evanjelici z Liptovského  Mikuláša a okolia dňa 24. marca 1783 podali prosbu Kráľovskej rade, aby sa mohli  osamostatniť   od   artikulárneho   cirkevného   zboru   v   Paludzi   a   utvoriť   tak   spojený  cirkevný vrbickomikulášsky zbor. Kráľovská rada návrh schválila a 3. júla 1783 bola  povolená stavba chrámu vo Vrbickom Huštáku pre novoutvorený tolerančný cirkevný  zbor, ktorý mal na konci 18. storočia 6 tisíc duší. Tolerančný chrám v Liptovskom  Mikuláši  ­  Vrbici  bol  dostavaný   v roku  1785. Vysvätený  bol  2. októbra  1785.  V  rokoch 1883­1885 bola k nemu pristavaná veža. 

Mesto   sa   stalo   sídlom   župnej   samosprávy   definitívne     od   roku   1793,   keď   bol  dostavaný   župný   dom   a boli   tak   vytvorené   podmienky   pre   dôstojné   umiestnenie  župných samosprávnych orgánov.  V roku   1829   sťali   v Liptovskom   Mikuláši   posledného   zbojníka   Mateja   Tatarku.  Zbojníctvo   v Liptove   však   nevykorenili,   pretože   ešte   v polovici   19.   storočia  v Hybiach chytili a uväznili viacerých zbojníkov. V 19. storočí sa Liptovský Mikuláš stal centrom národného života. Úspešne tu pôsobil  ochotnícky   divadelný   súbor   Gašpara   Fejerpátaky­Belopotockého,   utvoril   sa  vydavateľský   spolok   Tatrín,   v roku   1848   tu   boli   vyhlásené   Žiadosti   slovenského  národa, v 60­tych rokoch spevokol Tatran. Počas revolúcie 1848­1849 bol Mikuláš  centrom revolučných udalostí v Liptove a niekoľkokrát sa tu zdržovalo dobrovoľnícke  vojsko. V júni 1849 boli v meste ruské oddiely pod vedením Pavla Grabbeho, ktoré  prišli na pomoc cisárskemu vojsku. V roku 1859 bola v meste zriadená stoličná nemocnica a v roku 1880 bola preložená  do Palúdzky. Okrem župy bol Liptovský Mikuláš aj sídlom jedného zo slúžnovských okresov župy  a špecializovanej štátnej správy. V rokoch 1877­1922 bol sídlom Štátneho stavebného  úradu, ktorého územná pôsobnosť sa vzťahovala na celý Liptov, v roku 1876 vzniklo  v Liptovskom Mikuláši sídlo samostatného školského obvodu na čele so školským  inšpektorom   pre   územie   Liptova   a časti   Oravy,   v rokoch   1886­1922   pôsobil  v Liptovskom Mikuláši aj Štátny lesný úrad s právomocou pre celú Liptovskú župu  a riadil okresné lesné správy, v roku 1901 bol meste zriadený obvodný inšpektorát pre  chov   dobytka.   V roku   1912   bol   pretvorený   na   Hospodársky   inšpektorát   a jeho  pôsobnosť sa zmenšila len na územie Liptova. Pre   ďalší   hospodársky   rozvoj   mesta   malo   veľký   význam   vybudovanie   Košicko   ­  Bohumínskej železnice v druhej polovici 19. storočia. Aj tieto súvislosti mali vplyv na  to, že sa mesto stalo v tomto období centrom kožiarskej výroby v Hornom Uhorsku.  S rozvojom priemyslu a zánikom cechov v roku 1872 sa v meste začalo od konca 19.  storočia formovať aj robotnícke hnutie. Na konci 19. storočia boli v meste viaceré  podniky na spracovanie kože, textilka, chemická továreň, rafinéria liehu, likérka, ale  aj tlačiareň a iné. Veľký požiar vypukol 13. júla 1883 vo Vrbici a zakrátko zachvátil  aj Vrbický Hušták aj Liptovský Mikuláš. Spolu s hlavným námestím, župným domom  a kostolom   ľahlo   popolom   v priebehu   troch   hodín   aj   53   domov   v Liptovskom  Mikuláši.  V roku 1890 sa v Mikuláši uskutočnili prvé oslavy 1. mája. V roku 1912 bolo v meste  zriadené   štátne   kráľovské   reálne   gymnázium,   ktoré   od   roku   1914   sídlilo  v novopostavenej štýlovej budove podľa projektov architektov Bálinta a Jámbora. Sídlom   Liptovskej   župy   ostal   Liptovský   Mikuláš   aj   po   1.   svetovej   vojne.  V rámci   reorganizácie   župného   zriadenia   sa   mesto   stalo   centrom   novoutvorenej  Podtatranskej župy v rokoch 1923 ­ 1928. V roku 1928 bolo župné zriadenie zrušené  a Liptovský Mikuláš sa stal centrom okresu, ku ktorému bol pričlenený aj územný  obvod zaniknutého okresu Liptovský Hrádok. Nový model župného zriadenia v rámci  Slovenského   štátu   nerátal   z Liptovským   Mikulášom   ako   centrom   vytvorenej  Tatranskej   župy   najmä   z konfesionálnych   dôvodov.   Po   vypuknutí   Slovenského  národného   povstania   v auguste   roku   1944   sa   mesto   stalo   povstaleckým   centrom  odboja v Liptove. Pri oslobodzovaní Slovenska sa pri Liptovskom Mikuláši front na  tri mesiace zastavil a v mesiacoch január až do konca marca 1945 tu prebiehali veľmi  urputné boje. Po   skončení  druhej svetovej  vojny nastal  obrovský  rozvoj priemyslu  a cestovného  ruchu.   Z Liptovského   Mikuláša   vyrástlo   priemyselné   a turistické   centrum   celej  podtatranskej oblasti. Počet obyvateľov mesta sa po vojne viac ako strojnásobil. 

Súčasťou mesta sú: od roku 1892 Mikulášsky Hušták, Vrbický Hušták, od roku 1923  Vrbica,   od   roku   1960   Liptovská   Ondrašová,   Palúdzka,   od   roku   1971   Okoličné,  Ráztoky, od roku 1976 Benice, Bodice, Demänová, Iľanovo a Ploštín. Vrbický   Hušták   sa   utvoril   na   vrbickom   majetku   niekedy   v  17.   storočí   a   písomne  doložený je od polovice 17. storočia ako “Vrbica­Hustak”. Vrbica sa ako “Werbuce” prvý krát spomína v roku 1267, keď tunajší majetok patril  šľachticovi   Mikovi   a   jeho   synom.   V   roku   1412   získala   od   kráľa   Žigmunda   prvé  mestské   výsady,   odvodené   od   mestského   práva   Krupiny.   Bola   zemepanským  mestečkom Hrádockého panstva. Liptovská   Ondrašová   sa   prvý   krát   spomína   v   listine   z   roku   1286   ako   majetok  Bohumíra   a   Serafína,   pred   tým   majetok   Haucha   pod   názvom   “Howkfolua”.  Začiatkom   15.   storočia   osada   patrila   zemanom   Mikulášovi   a   Ondrejovi.   V  písomnostiach   je   označovaná   ako   “villa   Andree”.     Z   roku   1487   sa   spomína   ako  “Andrasfalwa”. Zemania Ondrej a Ján tu dali okolo roku 1419 postaviť kostol svätého  Bartolomeja, ktorý bol podriadený svätomikulášskej farnosti. Palúdzka sa ako “Minus Paluga” spomína prvý krát v roku 1269, v rámci vymedzenia  chotára   obce   z   územia   Paludze   v   časti   údolia   rieky   Palúčanky.   Najstaršia   správa  priamo o obci je z roku 1273, keď časť obce vlastnili synovia Čakana. V roku 1286  daroval kráľ Ladislav IV. časť tunajších majetkov Andrejovi, synovi Petra, notárovi  zvolenského župana. Jeho potomkovia používali názov dediny v predikáte. Koncom  13. storočia alebo začiatkom 14. storočia dal postaviť v Palúdzke   miestny šľachtic  Ondrej kostol zasvätený apoštolovi Jánovi. Farským kostolom sa stal v roku 1307.  Pôvodný kostol zanikol a na jeho mieste bola v roku 1854 postavená kaplnka. Okoličné sa prvý krát spomína v roku 1273 v súvislosti s vrátením majetku blízkych  Stošíc kráľovským psiarom. V listinách kráľa Ladislava IV. sú Stošice lokalizované  do miest medzi majetkami Vrbice a Okoličného ­ “Akalichna”.   Názov Okoličné je  odvodený   od   slovanského   základu   „okol“   vo   význame   ohrada.  Už   v   polovici   13.  storočia patrilo Okoličné tunajším zemnom, ktorí názov osady používali v predikáte.  V   rokoch   1480   ­   1492   dal   Michal   Okoličáni   vybudovať   v   Okoličnom   kláštor   s  kostolom,   ktorý   bol   neskôr   zasvätený   svätému   Petrovi   z   Alkantary.  Kostol   bol  vybudovaný na mieste staršej kaplnky postavenej okolo roku 1430­1435 na podnet  miestnych   zemanov   a   zasvätenej   svätému   Kosmovi   a   svätému   Damiánovi.V   roku  1808 boli k Okoličnému pričlenené Podhorany, v roku 1892 Stošice a v roku 1924  Vitálišovce. Ráztoky   sa   prvý   krát   spomínajú   v   roku   1374,   keď   sa   po   deľbe   majetku   medzi  zemanmi jeho časť uvádza ako “possessionis Rostoka”. V 14. ­ 15. storočí vznikli  nové časti dediny, ktoré sa spomínajú ako Malé Ráztoky, Nižné Ráztoky a Vyšné  Ráztoky. Nižné Ráztoky a Vyšné Ráztoky boli zlúčené do jednej obce až v roku 1918.  V 70­tych rokoch obec zanikla pri výstavbe vodného diela Liptovská Mara. Obec Benice sa spomína po prvý krát v roku 1287, keď kráľ Ladislav IV. povýšil  Martina a Beňa, synov Zemcheho (Čema) na zemanov a spomína sa aj pri metácii  majetku Dionisia de Luck. Bodice sa prvý krát spomínajú v roku 1283 v rámci donácie majetku vyčlenenému z  chotára Palúdzky Bodovi, synovi Ladislava. Tunajší zemania používali názov obce v  predikáte. V 14. a 15. storočí sa názov obce vyskytoval prevažne v maďarskom tvare  Bodafalu.   V   polovici   14.   storočia   bol   v   Bodiciach   na   podnet   zemanov   postavený  kostol svätého Ladislava. V 70­tych rokoch  14. storočia bol už farským kostolom. Prvá zmienka o území obce Demänová je z roku 1269, keď kráľ Štefan V. daroval  kľúčiarovi Poznanovi zalesnený majetok pri potoku Demänovka. V roku 1280 kráľ  Ladislav IV. potvrdil vlastníctvo majetku Poznanovmu synovi Damiánovi. Existujúca  obec sa prvý krát spomína až v roku 1299 ako “villam Demyani filii Paznani”. V 14. a 

15.   storočí   sa   spomína   pod   pomenovaním   „Demyenowawecz“.   Od   roku   1511   po  vymretí potomkov Damiána ­ Damiánovcov, patrila zemanom Kubínyiovcom. Najstaršia správa o Iľanove je z roku 1233 v listine kráľa Ondreja II., ktorou daroval  osadu šľachticovi Mikulášovi, synovi Detricha. V roku 1246 Iľanovo si vo vlastníctve  ponechal   kráľ   Belo   IV.   a   Mikulášovi   dal   majetok   Ďarmoty   v   Hontianskej   župe.  Stredoveké listiny uvádzajú názov dediny v latinskom tvare Villa Nova (Nová Ves) a  maďarskom tvare Ujfalu / Oyfoluu.  Dnešný názov obce je pravdepodobne odvodený  od   mena   zakladateľa   a   prvého   vlastníka   ­   Ilian   a   nie   skomoleninou   pôvodného  latinského názvu ako sa to niekedy predpokladalo. Prvý krát sa územie Ploštína spomína v listine kráľa Štefana V. z roku 1269, keď  daroval Poznanovi majetok ležiaci na západ od Ploštína ­ “fluvius Minus Plochin”.  Priamo sa Ploštín spomína až v roku 1355. Slovenský názov obce je uvedený prvý  krát   v   slovenskej  listine   z  roku  1480  (Martin  Hwlak  z   Plosstyna).   Do  roku  1849  tvorila obec spolu s Iľanovom jednu spoločnú poddanskú obec Ploštín­Iľanovo, ktorá  patrila Likavsko­hrádockému panstvu. Obec spravoval spoločný richtár, ktorý bol dva  roky z Ploštína a dva roky z Iľanova. Hovoriacim symbolom a patrónom mesta  bol oddávna svätý Mikuláš. Vznik  tohto znaku sa predpokladá už v 14. storočí. Prvým známym odtlačkom pečate je  nejasný odtlačok z roku 1617. Súčasný erb mesta navrhol akademický sochár Alfonz  Groma a tvorí ho v modrom štíte stojaci striebroodetý   biskup ­ svätý Mikuláš, so  zlatou berlou v ľavej ruke a  zlatou knihou v pravej ruke. V Liptovskom Mikuláši sa narodili: maliar Janko Alexy (1894­1970), pedagóg  a spisovateľ   Matej   Augustíni   (1695­?),   maliar   Aurel   Ballo   (1871­1940),   maliar,  reštaurátor Eduard Ballo (1859­1936), patológ Gejza Bárdoš (1908­1961), hudobný  skladateľ Ján Levoslav Bella (1843­1936), básnik Ondrej Miloslav Bella (1851­1903),  básnik Peter Bella Horal (1842­1919), básnik Andrej Guoth (1906­1929), maliar Jozef  Božetech Klemens (1817­1883), maliar Eustach Klimo (1777­1849), štúrovský básnik  Janko Kráľ (1822­1876), osvietenský filozof Ján Laurentzy (1775­1819), spisovateľ  Rehor Uram – Podtatranský (1846­1924), hudobný pedagóg Miloš Ruppeldt (1881­ 1943), univerzitný profesor a vynálezca Kornel Stodola (1865­1946), rezbár Štefan  Šovánka (1858­1944). Pôsobili tu: maliar Peter Michal Bohúň (1822­1879), básnik  Martin Braxatoris Sládkovičov (1863­1934), vydavateľ, osvetový pracovník Gašpar  Fejerpataky   –   Belopotocký   (1794­1874),   básnik   Ján   Francisci   –   Rimavský   (1822­ 1905), básnik Jakub Greichmann (1822­1897), architekt Michal M Harminc (1896­ 1964),   spisovateľ,   filológ   a kňaz   Michal   Miloslav   Hodža   (1811­1870),   publicista,  národný   pracovník   Juraj   Janoška   (1856­1930),   spisovateľ   Janko   Jesenský   (1874­ 1945),   zberateľ   ľudových   piesní   Ján   Kadavý   (1810­1883),   spisovateľ   Fraňo   Kráľ  (1903­1955), folklorista a hudobník August Horislav Krčméry (1822­1891), básnik,  prekladateľ Vladimír Roy (1885­1936), hudobník Karol Ruppeldt (1840­1909), kňaz  a skladateľ   duchovných   piesní   Juraj   Tranovský   (1592­1637),   spisovateľ   Svetozár  Hurban   –   Vajanský   (1847­1916),   maliar   Ivan   Žabota   (/1907­1969),   básnik   Samo  Bohdan   Hroboň   (1820­1894),   spisovateľ,   politik   Martin   Rázus   (1888­1937),  spisovateľka Mária Rázusová – Martáková (1905­1964). V Liptovskej   Ondrašovej   sa   narodil   Štefan   Mišík   (1843­1919),   historik  a etnograf. V Palúdzke sa narodil Peter Július Kern (1881­1963) maliar. Vo Vrbici sa  narodil Adam Kasanický (1748­1805), orientalista, Juraj Martinka (1864­1938) lesný  odborník   a modelár,   Ján   Pálka   (1830­1851)   maliar,   Martin   Rázus   (1888­1937),  spisovateľ, politik, Mária Rázusová – Martáková (1905­1964), spisovateľka. ________________ Kufčák, E.  a kol.: Liptovský Mikuláš, Stredoslovenské vydavateľstvo, Banská Bystrica 1968

Šlauková, A. a kol. Iľanovo, Liptovský Mikuláš 2003

Liptovský Hrádok Liptovský Hrádok vznikol ako osada v okolí hradu Hrádok, ktorý sa prvý krát  spomína v roku 1341 ako “Wywar”, neskôr ako „Novum Castrum“. Dal ho postaviť  magister Donč, župan Zvolenskej župy. Prvý krát sa ako „Haraduk“ spomína v roku  1360. Úlohou hradu bola ochrana obchodnej cesty vedúcej do Spiša a bolo tu aj sídlo  hrádockého   panstva,   pod   ktorého   správu   patrili   viaceré   okolité   dediny.   V   druhej  polovici 14. Storočia hrad a panstvo vlastnil Juzraj Bubek z Plešivca, neskôr hrad  vlastnili   Mikuláš   Gorjansky,   Peter   z   Brezovice,   Ladislav   Rikolf   zo   Šarišskej  Kamenice,   Peter   Komorovský,   Pongrác   z   Mikuláša,   Matej   Trnka   z   Ratibořan,  Zápoľskovci,   Turzovci,   Ľudovít   Pekry   a   Balašovci.   Od   začiatku   17.   storočia   bola  spoluvlastníčkov   hradu   a   panstva   v   rámci   držby   viacerých   majiteľov   Magdaléna  Zaiová, ktorá dala so svojim mužom Mikulášom Šándorfym hrad prestavať a v okolí  neho postaviť kaštieľ. V rokoch 1623­1703 dostali hrad aj s panstvom do vlastníctva  Ostrožičovci.   V   roku   1703   ho   kúpili   Lichtensteinovci.   V roku   1731   hrad   aj  s panstvom   od   Emanuela   Lichtensteina   odkúpila   kráľovská   komora   za   170   tisíc  zlatých. Po predaji Hrádku bolo panstvo dočasne spravované vedením soľného úradu,  ktorý bol spolu so skladmi postavený v Hrádku s dovolením kniežaťa Lichtensteina  v roku   1728.   Od   druhej   polovice   30­tych   rokov   18.   storočia   v týchto   priestoroch  sídlila kancelária kráľovskej komory, spravujúca Hrádocké komorské panstvo. V roku  1762 sa Hrádockému komorskému panstvu pričlenilo aj obrovské domínium Likavy,  ktoré tiež získala kráľovská komora. Aj keď sa činnosť panstva viac zameriavala na  lesníctvo a obchod s drevom, spočiatku ostali v prevádzke aj pôvodný majer pri hrade  spolu   s mlynom, pivovarom  a rybníkom. Od 50­tych rokov 18. storočia  sa začalo  intenzívnejšie a efektívnejšie využívať drevo. V roku 1767 barón Geusau doviezol do  Liptovského Hrádku prvé píly na rezanie stromov, v roku 1768 bola v Liptovskom  Hrádku postavená tzv. Nižná píla a v roku 1792 prvý drvič kôry. V roku 1773 vznikla  prvá   horáreň   na   Čiernom   Váhu   a vznikli   tu   dve   menšie   drevárske   osady   Svarín  a Čierny  Váh.  V roku  1786  dalo  panstvo   zamerať  lesný   majetok  a vyhotoviť  lesné  mapy.   Postupne   sa   drevárstvo   stalo   hlavným   hospodárskym   odvetvím   priemyslu  Hrádku a celého horného Liptova. V roku 1792 bola medzi Liptovským Hrádkom  a Kráľovou Lehotou na území zvanom „Podjacková“ postavená vysoká pec (maša)  slúžiaca   na   vytápanie   železnej   rudy   dreveným   uhlím   získaným   výrobou   z   dreva  okolitých   erárnych   lesov.   V   roku   1792   bol   neďaleko,   „Pod   Úpnou“   postavený   aj  medený hámor. Tu sa medená ruda rovnako spracovala na platne a tieto sa splavovali  na pltiach dolu Váhom do Ružomberka, niekedy po Dunaji až do Viedne. V rokoch  1804­1805 bola na podnet komorského panstva postavená v Liptovskom Hrádku v  lokalite, ktorá sa dodnes nazýva „Fabriky“, továreň na výrobu pechotných pušiek,  husárskych karabín a pištolí podľa štajerského vzoru. Prefektom   panstva   sa   stal   v roku   1795   stal   František   Wissner.   Mal   zásluhy   na  postavení vodných hatí v Malužinej v roku 1799, vo Svaríne v roku 1800, na zriadení  lesníckej  školy  v Liptovskom  Hrádku  v roku 1796,  ktorá  bola  prvá  v Uhorsku, na  budovaní   mostov,   rímsko­katolíckeho   kostola   v   Liptovskom   Hrádku   a   aj   s   jeho  pričinením   bol   Liptovský   Hrádok   cisárom   povýšený   v   roku   1805   na   komorské  mestečko.   Pričinil   sa   aj   o kultúrne   pozdvihnutie   rodiaceho   sa   mestečka.   Bol  iniciátorom   divadelných   predstavení   v priestoroch   lesníckej   školy   a v roku   1798  inicioval zakúpenie nového organu do kostola v Liptovskom Hrádku. Rímsko­katolícky   kostol   zasvätený   Navštíveniu   Panny   Márie   bol   postavený   v  klasicistickom štýle v roku 1790. Až do udelenia mestských výsad na začiatku 19. 

storočia   nemala   osada   vlastnú   administratívu,   zastupovalo   ju   komorské   panstvo.  Hrádocké panstvo na konci rozvinulo ťažbu železnej a medenej rudy v okolí a na ich  spracovanie   dalo   postaviť   hámre   v   blízkej   osade   Maša   a   Malužinej.   Ťažba   a  spracovanie rúd tvorilo spolu s drevárskym priemyslom hlavné zamestnanie tunajších  obyvateľov. Pozitívny   vývoj   panstva   zabrzdil   v roku   1803   veľký   požiar   hradu   a kaštieľa.  Zástupcovia panstva sa po tejto pohrome rozhodli, že obnovia len novšie časti, t.j.  kaštieľ   a stredoveký   hrad   ostal   od   tohto   roku   v ruinách.   No   neostalo   len   pri   tejto  pohrome. V daždivom lete roku 1813 došlo ku katastrofálnej povodni. Voda zničila  komorské budovy, sklady, zásoby a zmietla pôvodnú starú obchodnú cestu vedúcu cez  Liptovský Peter, Dovalovo a Hybe do Spiša. V   rokoch  1942  ­  1943  bol   podľa   projektov  architekta  Emila  Belluša   z  Bratislavy  postavený evanjelický cirkevný dom ­ modlitebňa. stavba bola realizovaná vo vlastnej  réžii   zboru   pod   vedením   firmy   Šašinka   a   Hollý,   neskôr   Tatranskej   stavebnej   úč.  spoločnosti. V roku 1990 bol objekt generálne opravený, plynofikovaný. Vysviacka  zmodernizovaného chrámu sa uskutočnila 1. júna 1991. Židovská synagóga v Liptovskom Hrádku ­ Prekážke bola postavená v rokoch 1896­ 1897.  Koncom 70­tych rokov bola zbúraná, aby uvoľnila miesto novej sídliskovej  výstavbe. Súčasťou mesta je od roku 1971 Dovalovo a v rokoch 1971­1991 boli súčasťou mesta  aj Liptovská Porúbka a Liptovský Peter. Dovalovo   sa   prvý   krát   spomína   v   listine   z   roku   1396,   ktorou   sa   obyvatelia   Hýb  oslobodzujú  od mýta v Lúčivnej na Spiši v Dovalove (in Dobola). Tunajší kostol  svätého Martina bol vybudovaný v prvej polovici 13. storočia. Samostatná farnosť je v  Dovalove písomne doložená  až od roku 1397.  Pôvod názvu obce možno hľadať v  pomenovaní   obranných   hraničných   valov.   Nepriamo   to   dokazuje   aj   vlastníctvo  Strážových   synov,   strážcov   obchodnej   cesty   do   Spiša,   vzťahujúce   sa   k   zaniknutej  osade   Belsko   v   rokoch   (1300)   1316­1341.   V   roku   1971   bolo   Dovalovo  administratívne  zlúčené  s  mestom   Liptovský   Hrádok.  Narodil  sa  tu  Ján  Nepomuk  Bobula  (1844­1903)   Slovenský   staviteľ   ­   podnikateľ,   poslanec,   významný   verejný  činiteľ.  V Liptovskom Hrádku sa narodili: právnik Ján Baitner (1815­1881), maliar Herman  Kern   (1838­1912),   banský   odborník   František   Rónay   (1808­1881),  sochár   Alojz  Štróbl   (1856­1926),   hudobný   skladateľ   Janko   Matúška   (1897­1959).   Pôsobili   tu:  renesančný básnik Valetnín Balaša (1554­1594), dramatik a básnik Jakub Grajchman  (1822­1897), historik Andrej Kavuljak (1885­1952), básnik Bohuslav Klimo Hájomil  (1882­1952), básnik Janko Matúška (1821­1877), lekár a spisovateľ Albert Škarvan  (1869­1926). ______________ BOROŠ, M.: Liptovský Hrádok so svojim tatranským okolím, Stredoslovenské vydavateľstvo 1961 MAJLÁTH, B.: Liptó­Új­Vár törtenetböl, Századok, roč. 18, 1884, č. 2, s. 127­141 SLIVKA, M. – BOROŠ, M. – HRBEK, R.: Dejiny Horného Liptova. Liptovský Mikuláš, MsNV  Liptovský Hrádok a Národopisné múzeum v Liptovskom Hrádku 1969. TESCHLER, B.: Liptó­Uj­Vár története, Liptovský Mikukláš 1906. TESCHLER, B.: Visszapillantás a Lykavai M. Kir. Kincstári uradalom multjába, Liptovský Mikuláš  1918 TESCHLER,   B.:   A Liptóujvári   kincstári   uradalomra   vonatkozó   chronologiai   adatok,   separátny  výtlačok týždenníka Liptó, rok neuvedený, č. 23 VÍTEK, P.: Dejiny priemyselného komplexu na Maši pri Lipt. Hrádku I. Okresný vestník, Okresný  úrad v Lipt. Mikuláši, roč. 10, čiastka 9, s. 5­6, Dejiny priemyselného komplexu na Maši pri Lipt.  Hrádku II. Okresný vestník, Okresný úrad v Lipt. Mikuláši, roč. 10, čiastka 10, s. 4

Beňadiková Obec   leží   v strednej   časti   Liptovskej   kotliny   v doline   potoka   Trnovec   na   pravom  brehu Váhu. Na   území   dnešnej   Beňadikovej   boli   v   stredoveku   dve   dediny:   Beňadiková   a  Detrichova Ves. Obec sa pod pomenovaním Detrichfalva prvý krát spomína v listine z  roku 1340, ktorá je konfirmáciou listiny z roku 1239 na donáciu majetkov Detricha a  jeho synov. Majiteľom časti tunajšieho územia bol v 14. storočí zeman Beňadik, ktorý  si tu postavil svoje sídlo. Neskôr tu žili jeho synovia a dedina sa prvýkrát v roku 1357  spomína   ako   Beňadikova   Ves   ­   Benedekfalua.  Kaplnka   svätej   Doroty   sa  v Beňadikovej  spomína už v roku 1559. Dali ju postaviť  okolo roku 1520 miestne  zemianske  rody.  Bola  zničená   pri povodni  v roku  1658. Beňadikovskí   zemania   ju  však opäť opravili. V roku 1712 ju definitívne poškodili a zničili vojská nemeckých  žoldnierov,   ktoré   prechádzali   krajom.   V   Beňadikovej   žili   zemianske   rody  Kiszelyovcov, Detrichovcov a Lubyovcov. Obyvateľstvo   sa   zaoberalo   najmä   poľnohospodárstvom.   Po   roku   1918   pracovalo  väčšinou na veľkostatku Kiselyovcov. Jednotné roľnícke družstvo tu bolo založené  v roku 1957. V súčasnosti prevláda obyvateľstvo evanjelického vierovyznania. V súčasnosti sa v obci nachádzajú dve kúrie. Jedna, staršia zo 17. storočia,  neskôr   prestavaná   a druhá   postavená   v klasicistickom   štýle   z prvej   polovice   19.  storočia. V obci sa nachádza murovaná evanjelická zvonica. V neskoršom období bol  k nej pristavaný požiarny sklad a administratívna budova súčasného Obecného úradu. Erb   obce   nadväzuje   na   zemiansku   tradíciu   a je   tvorený   v   modrom   štíte   zlatými  vetvičkami ovenčeným strieborným, vľavo otočeným pelikánom so zlatou zbrojou.

Bobrovček Obec leží v Liptovskej kotline pod Západnými Tatrami na potoku Petruška. V chotári  obce je zaznamenaný hromadný nález predmetov z mladšej doby bronzovej. Bobrovček   sa   vyvinul   v chotári   susedného   Bobrovca   na   podnet   miestnych  obyvateľov. Spomína sa spolu s Bobrovcom v roku 1231 v donácii Beharovi, synovi  Semela pod názvom “Hodos”, ktorý vznikol prekladom staršieho slovanského názvu  do maďarčiny. V slovenskom tvare ako Bobrowczek sa názov dediny vyskytuje prvý  krát v roku 1469. Od druhej polovice 16. storočia sa názov obce vyskytuje prevažne v  maďarskom tvare Kyss Bobrowcz, neskôr Kis­Bobrócz. Obec patrila od počiatkov  k hradnému panstvu hradu Liptov, od konca 15. storočia hradnému panstvu Likava.  V 16.   storočí   Bobrovček   tvoril   spoločnú   obec   so   susednou   Pavlovou   Vsou   so  spoločným richtárom. Od 70–tych rokov 18. storočia tunajšie  majetky patrili  rodu  Okoličániovcov. Od   začiatku   18.   storočia   stál   v Bobrovčeku   mlyn.   Obyvateľstvo   sa   zaoberalo  poľnohospodárstvom, výrobou smoly, od 18. storočia výrobou a predajom pálenky  a od 19. storočia aj tesárstvom. Na začiatku 20. storočia boli v obci rozšírené viaceré  remeslá ako kováčstvo, šindliarstvo, výroba dreveného riadu. Pri  veľkom  požiari  v roku  1946 zhorelo   32 domov, 36  hospodárskych  budov  a 16  sýpok.  V roku 1959 bolo v obci založené jednotné roľnícke družstvo pričlenené k štátnym  majetkom v Bobrovci. Uprostred obce stojí malá ľudová rímsko­katolícka zvonica z dreva s osemhrannou  strieškou. Bola postavená na mieste staršej zvonice v roku 1932 podľa projektov Jána  Petríka z Liptovského Trnovca. V obci sa nachádza aj drevená evanjelická zvonica.  

Erb   obce   je   hovoriaci   a tvoria   ho   v zelenom   štíte   dva   zlaté   bobry   nad   sebou  v striebornej zbroji.

Bobrovec Bobrovec leží v strednej časti Liptovskej kotliny v doline Jaloveckého potoka. Obec patrí medzi najstaršie dediny vo svojom okolí a prvý krát sa spomína v roku  1231 v rámci donácie Beharovi, synovi Semela ako “Bobrouch”. V roku 1283 bol z  majetku Bobrovca vyčlenený aj majetok Pavlovej Vsi a v roku 1317 aj chotár Jalovca.  Koncom 13. storočia bol v Bobrovci postavený kostol svätého Juraja. V 14. storočí  bol   už   farským   kostolom.   Tunajší   farári   sa   často   zúčastňovali   ako   svedkovia  majetkoprávnych rokovaní liptovských zemanov v 14. a 15. storočí. Do roku 1279 bol  Bobrovec   kráľovským   majetkom.   V tomto   roku   ho   kráľ   daroval   šľachticovi  Bohumírovi. V roku 1339 ho zvolenský župan Donč pripojil ku hradnému panstvu  hradu Liptov. Od konca 15. storočia sa stal súčasťou hradného panstva Likava. V 18.  storočí   tunajšie   majetky   odkúpili   Okoličániovci.   Od   16.   storočia   sa   vyvíjal   ako  poddanské mestečko patriace k hradnému panstvu Likava. Výsady Bobrovcu udelil  v roku 1482 kráľ Matej Korvín a potvrdili v rokoch 1527 Ján Zápoľský, 1569 kráľ  Maximilán   a v roku   1604   cisár   Rudolf   II.   V roku   1510   získal   Bobrovec   od  ostrihomského arcibiskupa Tomáša Bakócza privilégium vyberania desiatkov v jednej  sume,   v roku 1563 ho Ferdinand II. oslobodil  od platenia  poplatkov    na mýtnych  staniciach. V roku 1792 František I. udelil mestečku privilégium konania týždenných  trhov a rozšíril jarmočné právo. Obyvateľstvo   podľa   zachovaných   urbárov   bolo   povinné   robotovať   pre   Likavské  panstvo, vykonávať práce pri opravách hradu, poľnohospodárske práce na majeroch,  dovážať stavebný materiál, dovážať víno pre potreby panstva, loviť zverinu do sietí,  z potoka   Pavlovčianka   dodávať   ryby.   Počas   neúrody   na   začiatku   18.   storočia   sa  z Bobrovca v rokoch 1715­1717 odsťahovalo na dolnú zem až 53 rodín. Obyvateľstvo  sa   neskôr   zaoberalo   poľnohospodárstvom,   výrobou   plátna,   modrotlačou,   výrobou  pálenky,   neskôr   obuvníctvom,   murárstvom,   tesárstvom.   Rozšírenie   murárskeho  remesla   si   na   začiatku   19.   storočia   vynútilo   vznik   tunajšieho   murárskeho   cechu.  V obci pôsobilo viacero cechov, okrem iného obuvnícky a muzikantský cech, ktorý sa  spomína už v roku 1767. V roku 1840 tu bol založený spolok miernosti. V roku 1903  sa   začali   hrávať   ochotnícke   divadelné   predstavenia.   V rokoch   1900­1914   viacero  obyvateľov   odišlo   do   Ameriky   za   prácou.   Počas   1.   Československej   republiky   sa  obyvatelia zaoberali najmä poľnohospodárstvom a pracovali aj ako stavební robotníci.  V roku 1950 bolo založené tunajšie jednotné roľnícke družstvo. Obec sa aktívne zapojila do SNP a počas oslobodzovania v roku 1945 prebiehali v jej  okolí veľmi ťažké boje.  Pôvodne gotický kostol bol renesančne upravený v rokoch 1550­1560. V roku 1723  bol   rozšírený   priečne   vstavanou   novou   loďou.   V   rokoch   1784   a   1830   bol   kostol  barokovo   upravený   a   čiastočne   prestavaný.   V   súčasnosti   predstavuje   jednoloďovú  stavbu   s   polkruhovo   zakončeným   presbytériom,   pristavanou   vežou   a   bočnými  kaplnkami. V roku 1563 došlo k bojom medzi vstúpencami katolíckej a reformovanej  viery. Pri týchto bojoch bol údajne v bobroveckom kostole pri oltári zabitý aj tunajší  kňaz. Chrám bol katolíkom odobratý a preto si v tom istom roku postavili drevenú  zvonicu v časti obce nazývanej Rakovica. Pôvodná vyše tristo ročná zvonica bola v  júni   roku   1959   zbúraná,   a   v   roku   1997   na   podnet   miestnych   obyvateľov   znovu  postavená.

Uprostred   obce   sa   nachádza   neskorobaroková   prícestná   kaplnka   z   roku   1767.  Benedikovaná   bola   v   roku   1809.   Murovaná   štítová   stavba   je   obohnaná   múrom   s  barokovou bránkou. Na vydutom barokovom štíte je nika so sochou Vir dolorum z 18.  storočia. V obci sa nachádza aj stĺp svätého Jozefa z roku 1818, ktorý je kamennou  ľudovou prácou v štýle retardovaného baroka. Významné osobnosti: Maximilán Jalovecký (1817­1889), včelár a prírodovedec, Jozef  Kello   (1889­1951),   herec,   Ambro   Pietor   (1843­1906)   publicista   a politik,   Martin  Monkovicenus  (1593­1624), humanistický spisovateľ. Erb   obce   tvorí   v   modrom   štíte   je   na   striebornom   koni   striebroodetý   svätý   Juraj  zabíjajúci zlatou kopijou zeleného draka.

Bobrovník Obec sa nachádza pod Chočskými vrchmi na prítoku potoka Sestrč. Obec sa spomína už v roku 1286 pod názvom Honghfelde, v rámci potvrdzovania  majetku neskorších Nežitoviec pre Ladislava, syna Meseho a vnuka Hongha, staviteľa  Liptovského hradu.  Do roku 1399 bol Bobrovník majetkom hradu Liptov. V tomto  roku  ho kráľ daroval Petrovi, synovi Ladislava z Liptovskej  Anny.  Neskôr dedina  patrila zemanom Kiszelyovcom, Bobrovnickovcom a Kubínskovcom. V chotári obce vznikla na konci 13. storočia aj obec Hliník. V roku 1323 ju kráľ Karol  Róbert daroval Ladislavovi, synovi Harabora, zakladateľovi tunajšieho zemianskeho  rodu Hlinickovcov. Neskôr obec patrila Čemickovcom a Lehockovcom. Po roku 1808  bola pričlenená k Bobrovníku Osada   Nežitovce   sa   prvý   krát   spomína   v roku   1262   ako   Hongova   zem,   ale   už  v polovici 13. storočia patrila Mesemu a jeho synom. V roku 1262 Belo IV. Daroval  územie  neskoršej osady Hongovi a Izumbarovi za služby pri stavbe hradu Liptov.  V roku 1286 územie vrátil   zvolenský župan Ladislavovi, synovi Meseho. Obec sa  v dobových   dokumentoch   spomína   ako   Mesehaza,   neskôr   ako   Mezice   alebo  Nežitovce. Sídlištne už v stredoveku splynula s osadou zvanou Kevelhaza. Po roku  1882 bola pričlenená k Bobrovníku. Obec   Tvarožná   sa   prvý   krát   spomína   v roku   1418.   Najskôr   patrila   zemanom   zo  susedných   Fiačic,   neskôr   zemanom   z Kevelhazy   a ich   potomkom   Kelovcom,  Matuškovcom a Blasiusovcom. Časť obce patrila aj Kubíniovcom. K Bobrovníku bola  pričlenená v polovici 19. storočia. Obyvatelia   obcí   sa   prevažne   venovali   poľnohospodárstvu.   Časť   obyvateľstva   sa  zapojila do SNP. V roku 1957 bolo v obci založené jednotné roľnícke družstvo. Časť  chotára bola zaplavená vodami vodnej nádrže Liptovská Mara. V Bobrovníku, Hliníku a Tvarožnej sa nachádzajú drevené obecné zvonice. 

Bukovina Leží v strede Liptovskej kotliny pod Chočskými vrchmi v doline potoka Sestrč. Najstaršia zmienka o obci je z roku 1297, keď kráľ Ondrej III. daroval Ladislavovi,  synovi   Messeho   pustý   les,   nazývaný   “Nagbokovina”   pri   potoku   Sestrč.   Veľká  Bukovina   bola   vyčlenená   zo   staršieho   pôvodne   väčšieho   územného   celku   Selišťa­ Podhradia (Podhradia). Druhou časťou Selišťa bola Liptovská Anna.  V roku 1391 bol  k Veľkej Bukovine pričlenený aj ďalší celok majetok Blažeja a jeho synov a takto  vzniknutá   osada   používala   spoločný   názov   Bukovina.   V stredoveku   obec   patrila  zemanom Bukovinským.

Po roku 1808 boli k obci pričlenené Dušany. Obec sa prvý krát spomína v roku 1583  a patrila   tunajšiemu   zemianskemu   rodu   Dušanovcov.   Obec   Jánošovce   splynula  s Bukovinou   po   roku   1913.   Obec   sa   spomína   od   roku   1455   a patrila   tunajším  drobným   zemianskym   rodom.   Od   16.   storočia   patrila   Kubíniovcom.   V stredoveku  s Bukovinou splynulo aj Podhradie a Gergelovce. Obyvateľstvo   pracovalo   v minulosti   v lesoch   a živilo   sa   prevažne  poľnohospodárstvom.  V roku  1958 bolo  založené  miestne   roľnícke  družstvo,  ktoré  bolo v roku 1962 začlenené do Štátnych majetkov.

Demänovská Dolina Demänovská Dolina sa rozprestiera na severnom svahu Ďumbierskej doliny Nízkych  Tatier. Dolina bola osídlená už v praveku o čom svedčia nálezy v jaskyni Okno. V  historických časoch bola dolina dlho neosídlená, iba v 18. a 19. storočí na niekoľkých  miestach   dolovali   rudu,   stáli   tu   salaše,   pastierske   koliby   a   drevorubačské   domce.  Záujem o dolinu prudko vzrástol objavením Demänovskej jaskyne Slobody roku 1921  a čoskoro tu vybudovali asfaltovú hradskú. Mimoriadny rozmach návštevnosti doliny  nastal po vybudovaní sedačkovej lanovky z Jasnej na Chopok. Obec  vznikla 1.8.1964, keď bola zo všetkých objektov cestovného ruchu vytvorená  samostatná obec a miestnymi časťami Tri studničky, Jaskyne, Repiská, Lúčky a Jasná.  Turistické možnosti v osade sú neobyčajne bohaté. Dolinou prechádza a na okolité  hrebene   vystupuje   množstvo   značkovaných   trás   s   turistickými   chodníkmi.   Okrem  toho   v   doline   je   vybudované   sieť   prechádzkových   chodníkov.   Je   centrom   najmä  zimných športov. V okolí sú vybudované rozsiahle ubytovacie a stravovacie kapacity,  lanovky a lyžiarske vleky. Počas druhej svetovej  vojny bola lokalita významným  strediskom SNP. Po ústupe  povstaleckých jednotiek do hôr sa stala strediskom partizánskeho hnutia.

Dúbrava Obec sa nachádza v strednej časti Liptovskej kotliny v doline potoka Dúbrava. V roku 1264 kráľ Belo IV. daroval majetok ležiaci medzi dvoma ramenami potoka  Črmník Demetrovi, synovi Pavla. Najstaršia správa o už existujúcej Dúbrave je z roku  1372   a   spomína   sa   ako   ”possessionis   Dobraua”.  Vznik   dediny   možno   podľa  najstarších  častí tunajšieho  farského kostola  svätého  Ondreja  ­ apoštola zaradiť  na  koniec 13. storočia. Od svojho vzniku bola Dúbrava samostatnou farnosťou. Názov  dediny bol odvodený od dubového lesa, na ktorom Dúbrava vznikla.   V 13. a 15.  storočí vlastnili Dúbravu zemania z Ráztok, neskôr bola majetkom tunajších zemanov  používajúcich   názov   obce   v   predikáte.   Neskôr   patrila   zemianskym   rodinám  Kubíniovcov,   Okoličániovcov,   Andaházyovcov   a Lehotskovcov.   V   okolí   sa   už   v  stredoveku   rozvinulo   banské   podnikanie   najmä   mešťanov   z   blízkej   Partizánskej  (Nemeckej)   Ľupče.   Bane   na   železnú   rudu   a antimón   na   úpätí   Dechtárskej   hory  pracovali do roku 1908. Po roku 1918 väčšina mužskej populácie pracovala v baniach  v Handlovej.   Obec   sa   aktívne   zapojila   do   SNP.   Jednotné   roľnícke   družstvo   bolo  založené v roku 1960. Ťažba rúd po roku 1945 pokračovala pod hlavičkou závodu  Rudné bane Dúbrava. Antimonové závody v Dúbrave pracovali až do konca 90­tych  rokov 20. storočia. Tunajší kostol bol rokoch 1751­1752 prestavaný a v roku 1959 základne obnovený.  Stavba   bola   pôvodne   bez   veže.   V   jeho   blízkosti   stála   zvonica   s   dvoma   malými  zvonmi,   ktorá   zanikla   pri   prestavbe   v polovici   18.   storočia.   Súčasná   stavba 

predstavuje   jednoloďový   typ   kostola   s   presbytériom   s   rovným   uzáverom,   s  pristavanou   sakristiou   a   predstavaným   južným   vchodom.   Kostol   je   obohnaný  kamenným múrom, krytým šindľami. Pri rekonštrukcii v roku 1959 sa našli fragmenty  gotickej nástennej maľby s konsekračnými krížmi. Pôvodný symbol obce z konca 18. storočia tvorí baník s čakanom v ľavej a kladivom  v pravej ruke.

Galovany Obec leží v strednej časti Liptovskej kotliny v doline potoka Križianka.. Majetok, na ktorom neskôr vznikla obec daroval v roku 1297 kráľ Ondrej III. Jánovi,  zvanému Galicus. Ján Galicus vlastnil majetok už pred tým, ale neoprávnene mu ho  obsadil   nejaký   Gregor.   Územie   Galovian   bolo   vyčlenené   z   väčšieho   územia  kráľovských   sokoliarov   –   Sokolčí,   pôvodne   patriacich   do   chotára   Paludze.   V  nasledujúcich   storočiach   boli   Galovany   malou   zemianskou   osadou,   kde   žili  potomkovia   Jána   Galicusa.   Neskôr   patrila   rodom   Madočániovcov,   Plathyovcov  a Čemickovcov. V rokoch 1888­1920 bola pričlenená k obci Paludza. Obyvateľstvo   sa   v minulosti   zaoberalo   prevažne   poľnohospodárstvom.   Jednotné  roľnícke družstvo vzniklo v roku 1958. Erb obce tvorí v modrom štíte skrížené náradie – zlatý pravošikmý obrátený cep, zlaté  hrable,   zlaté   ľavošikmé  kosisko zlatej  sklonenej kosy – to všetko prekryté zlatým  dvojkolesovým pluhom so striebornou radlicou.

Gôtovany Obec   leží   v zúženej   dolnej   nive   strednej   časti   Liptovskej   kotliny   pri   ľadovcovom  kuželi potoka Dúbravka. Obec   vznikla   pravdepodobne   v   polovici   16.   storočia   z   pôvodnej   časti   Fiačic   ako  Vyšné Fiačice. Na konci 15. storočia žil vo Vyšných Fiačiciach zeman Štefan zvaný  Guoth. Túto prezývku používali aj jeho potomkovia a začala sa tak volať aj vyšná časť  Fiačic. Prvý krát sa obec spomína ako Gôtovany až v roku 1548. Rodu Gôtovcov  patrila aj v nasledujúcich storočiach.  Súčasťou   obce   sú   Fiačice.   Obec   sa   prvý   krát   spomína   v roku   1267   v rámci  vymedzenia   majetku   Dechtár.   V tomto   období   bolo   územie   neskorších   Fiačic  v majetku zemana Fijača. V stredoveku sa osada spomína pod názvom Fyaczkafalwa  alebo   Faczkahaza.   V 16.   storočí   väčšina   tunajších   majetkov   prešla   do   rúk  zemianskych   rodov   Parížovskovcov   a Kubíniovcov.   Od   18.   storočia   patrila  Kubíniovcom. V roku 1924 boli Fiačice pričlenené k obci Gôtovany. Obyvatelia   obcí   sa   v minulosti   zaoberali   prevažne   poľnohospodárstvom.   Jednotné  roľnícke   družstvo   bolo   založené   v roku   1958.   V nasledujúcom   roku   bolo   zlúčené  s JRD   Dechtáre   a od   roku   1961   pričlenené   do   Štátnych   majetkov   v Liptovskom  Mikuláši.

Huty Obec  Huty leží  v pramennej  oblasti  potoka Hutnianka  v Skorušine  v Podtatranskej  brázde. Obec vznikla v 17. storočí a názov dostala od zaniknutej sklárne Nová Huta, ktorú na  mieste   dnešnej   dediny   vybudovalo   Likavské   panstvo   v   roku   1545.   Obec   osídlili  goralskí   osadníci   z Hornej   Oravy.   Neskôr   boli   Huty   majetkom   zemianskeho   rodu 

Dvornikovičovcov   z Liptovskej   Teplej   a Abafiovcov   z   Lúčok.   V   roku   1813   bol  postavený  drevený  kostol  v  Hutách.   Pravdepodobne   však  išlo  len  o rekonštrukciu  staršej drevenej kaplnky z rokov 1787­1788 zasvätenej svätému Martinovi, pri ktorej  stála aj drevená fara postavená v rokoch 1793­1794. Od postavenia dreveného kostola  v roku 1787 boli Huty samostatnou farnosťou. V roku 1894 bol kostol rozobratý a na  jeho mieste bol postavený nový murovaný kostol premenenia Pána v neogotickom  štýle. Obyvateľstvo sa spočiatku živilo prácou v miestnej hute, neskôr poľnohospodárstvom,  ovčiarstvom, podomovým sklárstvom, tkáčstvom, košikárstvom a inými remeslami. Časť obyvateľstva sa zapojila do SNP. Obec si dodnes zachovala svoj kopaničiarsky  ráz.

Hybe Obec leží vo východnej časti Liptovskej kotliny na úpätí Nízkych Tatier. Najstaršia správa o Hybiach je z roku 1239, keď kráľ Belo IV. ponechal Polkovi v  držbe   bývalý   majetok   Uhorskej   Vsi   a   odobral   mu   Hybe   (duarum   villarum   Hiba).  Jazykovedný rozbor dokázal slovanský pôvod názvu Hýb.  Osada sa v prvopočiatkoch  skladala z dvoch celkov Veľká a Malá Hyba. V prvej polovici 13. storočia sa do osady  prisťahovali nemeckí osadníci zo Spiša. Prvé mestské výsady podľa nemeckého práva  získali Hybe už v roku 1265 podľa vzoru Krupiny a boli označované ako mestečko ­  oppidum podriadené hrádockému panstvu. V roku 1396 udelil kráľ Žigmund Hybiam  trhové právo a oslobodil tunajších kupcov od platenia mýta v Lučivnej a Dovalove.  V roku 1423 získalo mestečko jarmočné právo. Takto získalo popredné hospodárske  postavenie   medzi   sídlami   horného   Liptova.   Dôležitosť   mestečka   znásobovalo   jeho  umiestnenie na obchodnej ceste do Spiša. Hybskí mešťania podnikali aj v baníctve  v prvej polovici 13. storočia na úpätí Kriváňa a od 14. do 15. storočia v Bockej doline.  Neskôr   sa   priaznivý   hospodársky   vývoj   Hýb   zastavil.   Obyvateľstvo   sa   zaoberalo  prevažne   poľnohospodárstvom,   pálením   dreveného   uhlia   a na   konci   18.   storočia  pálením borovičky. Od 16. storočia prekvitali v Hybiach remeslá. Tunajší remeselníci  boli združení vo viacerých cechoch – tesársky, čižmársky, garbiarsky a farbiarsky.  Banské podnikanie definitívne v okolí Hýb zaniklo po zrušení železiarskeho podniku  na Maši pri Liptovskom Hrádku a v Malužinej. V 19. storočí sa väčšina obyvateľov  sezónne   zaoberala   murárstvom.   Po   roku   1918   sa   začal   v Hybiach   nový   rozmach  remesiel: hrnčiarstva, kováčstva, kožušníctva aj farbiarstva. Počas druhej svetovej vojny obyvateľstvo podporovalo partizánske hnutie. Jednotné  roľnícke družstvo bolo založené už v roku 1949. V stredoveku  existovala   v chotári   obce  dediny  Hybica,   ktorá  sa  spomína   v rokoch  1419­1469 a patrila zemanom zo Žehry. Nachádzala sa 5 km severne od Hýb. V 16.  storočí bola už opustená a Hrádocké panstvo dávalo tunajšiu pôdu do prenájmu. Osada Hošková vznikla v druhej polovici 17. storočia v okolí bane na železnú rudu  a železného hámra. Tunajší kostol Všetkých svätých bol postavený na začiatku 13. storočia a okolo roku  1265 bol už farským kostolom. Od spomínaného roku 1265 mali  hybskí mešťania  právo zvoliť si svojho. Farský kostol v Hybiach bol zasvätený Všetkým svätým. Podľa  výskumov kostola je sakristia pozostatkom prvého kostola, postaveného na začiatku  13. storočia. Koncom 13. storočia bol potom rozšírený a ku sakristii bolo pristavané  presbytérium nového kostola. V 15. storočí bolo presbytérium zničené a zostali z neho  len obloky. V tom istom období pri prestavbe boli v presbytériu osadené nové rebrá.  V 16. storočí bola postavená nová chrámová loď a neskôr boli rozšírené obloky. V 

rokoch 1638­1643 prestavali loď kostola. V rokoch 1584 ­ 1675 bol chrám v rukách  evanjelikov. V roku 1683 kostol celý vyhorel. Pri požiari boli zničené aj náhrobné  nápisy na hrobke rodiny Balašovcov – zemepánov hrádockého panstva, ktorí sú v  chráme pochovaní. V roku 1824 bola pristavaná veža. Kamenná ohrada pochádza z  druhej   polovice   17.   storočia   bola   používaná   ako   provizórne   opevnenie   v   časoch  nebezpečenstva. V roku 1681 bol postavený na pozemku, ktorý daroval pán Hrádockého hradu Matej  Ostrožič, artikulárny kostol v Hybiach. Súčasný evanjelický kostol je klasicistický s  rokokovými ozdobnými prvkami, postavený v rokoch 1822­1826 na mieste dreveného  artikulárneho   kostola.   Kostol   postavený   v   týchto   rokoch   mal   aj   nízku,   šindľom  pokrytú vežu. Po požiari kostola v roku 1899, keď zhorela celá strecha, bol v roku  1906   pristavaná   veža   podľa   projektov   Michala   M.   Harminca.   Vnútorná   stavebná  úprava je štuková a bola urobená v roku 1917 pri príležitosti 400 rokov reformácie. V Hoškovej na Čiernom Váhu, ktorá patrila k farnosti v Hybiach, vybudoval lesný  úrad Likavsko­hrádockého panstva v roku 1803 malú kaplnku. Bola to priestranná  drevená stavba s murovaným základom, so sakristiou, chórom a vlastným inventárom.  V jej blízkosti stála drevená zvonica s hodinami. V obci   sa   narodili   a   pôsobili:   Jakub   Greichman   (1822­1897)   básnik   a dramatik,  Dobroslav   Chrobák   (1907­1951),   spisovateľ,   literárny   historik,   Ondrej   Chrobák  (1871­1935) osvetový pracovník, Ondrej Jamnický (1817­1898) osvetový pracovník,  Samuel Medvecký (1794­1876) národný pracovník, Ľudovít Samuel Orfanides (1818­ 1895)   učiteľ   a pomológ,   Hermína   Orfanidesová   (1853­1916)   poetka,   Belo   Klein  Tesnoskalský   (1853­1941),   Bartolomej   Láni   (1851­1921)   minister   spravodlivosti  a tajný radca, Daniel Bachát Dumný (1840­1906) spisovateľ, Augustín Doležal (1737­ 1802) básnik a filológ, Jonáš Bohumil Gôth (1811­1888) lekár a osvetový pracovník,  Štefan   Nikolaj   Hýroš   (1813­1888),   kňaz   a historik,   Štefan   Pilárik   (1615­1693)  spisovateľ,   Ján   Šimkovic   (1854­1931)   prekladateľ,   Matej   Šulek   (1748­1815)   kňaz  a spisovateľ. V rímsko­katolíckom kostole je pochovaný renesančný básnik Valentín  Balaša (1554­1594). Erb obce tvoria v modrom štíte vedľa seba zľava doprava zlatá motyka a zlatý kopáč. ______________ Tesnoskalský, B.,K.: Oppidum Hybbe, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1942 Mrlian, D.: Hybe včera a dnes, Hybe 19

Ižipovce Obec sa nachádza v strednej časti Liptovskej kotliny pod Chočskými vrchmi. Obec vznikla v chotári Liptovskej Sielnice. Územie obce sa spomína už v roku 1286,  keď ho kráľ Ladislav IV. daroval Beňadikovi a Štefanovi, synom Kevela zo Sielnice.  Prvá zmienka o majetku neskorších Ižipoviec je z roku 1304, keď zeman Ižip kúpil  časť   majetku   zvaného   dovtedy   Moecha.   V   roku   1391   sa   spomína   obec   ako  „Kewelhaza“  alebo „Isipfalva“,  pred tým majetok  služobníkov Liptovského hradu,  povýšených do zemianskeho stavu. Neskôr Ižipovce patrili potomkom Kevela rodom  Kosturovcov,   Lavotovcov   a Kabzanovcov,   ale   aj   Dobákovcom   z Liptovskej   Anny,  a Čemickovcom z Čemíč. Obyvateľstvo sa od počiatkov zaoberalo prevažne poľnohospodárstvom. Počas vojny  sa obyvateľstvo zapojilo do SNP. Družstvo v obci vzniklo na konci 50­tych rokov  a bolo začlenené do spoločných Štátnych majetkov s Paludzou a Parížovcami. V obci sa nachádza zvonica.

Jakubovany Obec   sa   nachádza   v strednej   časti   Liptovskej   kotliny   na   sútoku   potokov   Klinivka  a Klokotka. Najstaršia správa o už existujúcich Jakubovanoch je z roku 1474, keď sa názov obce  vyskytuje v tvare “Jakabfalva”.  Podľa iných dokladov dedina vznikla pravdepodobne  na   prelome   14.   a   15.   storočia.   Územie,   na   ktorom   vznikla   bolo   pravdepodobne  vlastníctvom zemana Jakuba, alebo bol jej zakladateľom šoltýs Jakub.  V 15. a 16.  storočí Jakubovany patrili zemanom z Podturne a Liptovskej Ondrašovej.  Dnešná   obec   pozostáva   z   troch   pred   tým   samostatných   celkov   ­   osád:   Javor  (najstaršia),   Hôra   a   Jakubovany.   Osada   Javor   sa   spomína   prvýkrát   v roku   1360  a patrila   Pongrácovi   a synom   jeho   príbuzného   Serafína   predkom   Pongrácovcov   a   Podturňanskovcov zanikla okolo roku 1490. Hôra sa prvýkrát spomína v roku 1549.  Bola čisto zemianskou osadou patriacou rodu Horanskovcov. K Jakubovanom bola  pričlenená v roku 1924. Obyvateľstvo sa od vzniku obce zaoberalo prevažne poľnohospodárstvom, neskôr aj  murárstvom, či ovčiarstvom. Počas druhej svetovej vojny obyvateľstvo podporovalo  partizánske hnutie. V   obci   sa   nachádza   evanjelická   zvonica   z   polovice   19.   storočia   a   evanjelická  modlitebňa, ktorá bola zriadená v 30­tych rokoch 20. storočia v priestoroch starej  evanjelickej ľudovej školy. Erb obce tvorí v červenom štíte stojaci v striebornom odetý zlatovlasý muž so zlatou  bradou  s čiernym plášťom na pleciach držiaci  v rukách pred sebou otvorenú zlatú  knihu.

Jalovec Obec   leží   v strednej   časti   Liptova   v údolí   Jaloveckého   potoka.   Z územia   obce   je  známy hromadný nález bronzových predmetov z mladšej doby laténskej. Jalovec   vznikol   na   území   Bobrovca.   Prvý   krát   sa   spomína   ako   horné   územie   pri  potoku   Jalovec   patriace   pôvodne   zemianke   Ake   do   roku   1317.   V   tomto   roku   na  podnet župana Donča tento majetok získal zeman Martin, syn Panesta a jeho synovia.  Obec vznikla v 14. storočí na podnet zemana Martina a meno dostala podľa potoka, v  ktorého  doline vznikla. V listinách sa spomína ako Ilochfeu alebo Yalocz, v roku  1515   ako   Jelowecz.     V   15.   až   19.   storočí   Jalovec   patril   zemanom   Bánovcom   z  Trsteného. Obyvateľstvo sa v minulosti živilo poľnohospodárstvom a prácou v okolitých lesoch.  Na začiatku 20. storočia sa tu rozšírilo tkáčstvo, debnárstvo, kolárstvo a produkcia  predmetov z dreva. Počas druhej svetovej vojny sa obec zapojila do SNP. Pri prechode frontu na jar roku  1945 tu prebiehali najťažšie boje a počas nich ju nemecké jednotky podpálili. V roku 1959 bolo v Jalovci založené JRD. V nasledujúcom roku bolo zlúčené s JRD  Bobrovec a Trstené do Jednotného roľníckeho družstva Nový život. V obci sa nachádza evanjelická zvonica. Erb obce tvorí v červenom štíte po zlatej pažiti kráčajúci strieborný baránok so zlatou  zástavou na zlate rúčke, vo vrchnej časti ukončenej striebornou šesťcípou hviezdou.

Jamník

Obec sa nachádza v hornej časti Liptova v doline potoka Jamníček pod Západnými  Tatrami. Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1346, kde sa spomína ako “Yemnik”,  majetok   šľachtica   Alexandra   z   Liptovského   Petra.  Nepriama   zmienka   je   v   rámci  Liptovského   registra,   kde   sa   uvádza,   že   Jamník   spolu   s   inými   dedinami   patril  predkom Alexandra už v roku 1286. Kráľ Ľudovít I. v roku 1360 potvrdil vlastníctvo  Jamníka Mikulášovi, Petrovi a Andrejovi, synom Alexandra z Liptovského Petra.   V  nasledujúcich   storočiach   Jamník   patril   Podturňaskovcom,   Svätojánskovcom   a  Okoličianskovcom. Názov obce je odvodený od podstatného mena jama súvisiacim či  už   s   polohou   dediny,   či   zamestnaním   pôvodného   obyvateľstva   alebo   súvisiaci   s  hraničným zásekom na neďalekých poľských hraniciach.  Obyvateľstvo sa v minulosti zaoberalo poľnohospodárstvom, od 19. storočia sezónne  najmä murárstvom. Od roku 1903 sa hrali v Jamníku ochotnícke divadlá, v 40. rokoch  20. storočia dokonca operety. Od začiatku 20. storočia bol v obci čulý spolkový život.  Veľké požiare postihli obec v rokoch 1866 a 1906. Po požiari v roku 1906 bol v  Jamníku   postavený   neoklasicistický   evanjelický   kostol   spolu   s   budovou   školy   a  bytom  pre učiteľa.  V  roku 1928 bol postavený kultúrny dom a v roku 1937 dom  Potravného spolku podľa projektov J. Záchenského z Ružomberka.  V okolí   obce   sa   v stredoveku   nachádzala   dedina   Svätý   Duch,   ktorý   sa   prvýkrát  spomína v roku 1360. Dedina vznikla na nemeckom práve v okolí kostola Svätého  Ducha   už   niekedy   na   konci   13.   storočia   na   podnet   predkov   zemanov   z Podturne.  V stredovekých písomnostiach sa spomína pod názvom „Zenthelek“ alebo „Sanctus  Spiritus“. Dedina zanikla na konci 15. storočia pravdepodobne pri vpáde poľských  vojsk. V obci sa narodil právnik, básnik a kultúrny pracovník Bohuslav Klimo ­ Hájomil Erb obce tvorí v zlatom štíte vľavootočený čierny tetrov s červenou zbrojou. ______________

VÍTEK, P.: Jamník, Peter Huba Dolný Kubín 1998. VÍTEK,  P.: Urbárske  pozemkové  spoločenstvo Jamník, dejiny a súčasnosť, Marmota Press, Poprad  2004. VÍTEK, P.: 75 rokov požiarnej ochrany v Jamníku. Jamník 2000. VÍTEK, P.: 80 rokov športu v Jamníku.  Marmota Press Poprad 2001.

Konská Konská   sa   nachádza   v severnej   časti   Liptova   v strednej   časti   Liptovskej   kotliny  v doline potoka Konštianka.  Územie Konskej sa prvý krát spomína v roku 1309, keď ho zvolenský župan Donč  predal Egidovi. V roku 1310 sa však v listinách spomína aj osada alebo kúria zvaná  Radun (sídlo zemana Raduna?), ktorej existencia sa predpokladá v susedstve Konskej.  A práve osada Radun sa mala podľa iných autorov stať neskôr Konskou. Obec sa  spomína pod názvom “Veresmyahalfalua” ako majetok synov Michala de Tarnochfeu  v roku 1391 v rámci majetkovej revízie v Liptove, ktorej produktom bol takzvaný  Liptovský register. V 16. storočí sa názov obce uvádzal ako “Konzka” alebo “Konska  Wes” a vychádzal z tradičného pasenia koní zemepánmi z Liptovského Ondreja a  Beňadikovej na tunajších lúkach. Obec patrila zemanom Lubyovcom, Detrichovcom  a Kyselyovcom   z Beňadikovej.   Obyvateľstvo   sa   v minulosti   zaoberalo   väčšinou  poľnohospodárstvom. V roku 1934 tu zaznamenali neúspešné pokusy ťažiť uhlie. JRD  bolo v obci založené v roku 1958. Neskôr bolo zlúčené s JRD v Liptovskom Ondreji. V obci sa nachádza evanjelická zvonica. V rokoch 1933­1936 bola postavená nová  budova   evanjelickej  školy.  Drevená   hasičská   strážnica  a   sklad   pre  striekačku  boli 

postavené v roku 1930. V Konskej stál až do druhej svetovej vojny kamenný vodný  mlyn na mletie obilia. Erb   obce   tvorí   v   červenom   štíte   na   zlato­zelenom   vrchu   striebroodetý   jazdec   so  zlatými   čižmami   a   klobúkom   sediaci   na   cválajúcom   striebornom   koni   so   zlatou  hrivou, kopytami a chvostom.

Kráľova Lehota Obec sa nachádza vo východnej časti Liptova pod sútokom Bieleho a Čierneho Váhu. Kráľova Lehota vznikla na podnet kráľa, na jeho majetku, niekedy  koncom 13. alebo  začiatkom 14. storočia. Majetkom kráľa ostala až do roku 1361, keď ju Ľudovít I.  daroval   Egidovi,   zakladateľovi   tunajšieho   zemianskeho   rodu   Lehotskovcov   a   jeho  synom Barnabášovi, Kristenovi a Haukovi.  Prvý krát sa názov obce spomína v roku  1417   ako   „possessio   Lehotta”.   Patrila   rozšírenej   rodine   tunajších   zemanov  Lehotskovcov, ktorí postavili v obci niekoľko kúrií. Obyvateľstvo sa zaoberalo väčšinou poľnohospodárstvom, prácou v lesoch, chovom  dobytka, rybolovom a pltníctvom. Obec sa aktívne zapojila do SNP. Od roku 1945  existuje v obci závod na spracovanie dreva a výrobu preglejky. V roku 1784 si evanjelici v Kráľovej Lehote postavili drevený tolerančný chrám a ešte  v tom istom roku sa v Kráľovej Lehote utvoril samostatný evanjelický cirkevný zbor.  V   okolí   kostola   sa   rozprestieral   obecný   cintorín,   v   blízkosti   bola   drevená   fara   a  drevená  evanjelická  škola. V roku 1825 bola postavená  vo svahu nad dedinou na  juhovýchod od chrámu drevená zvonica. V lete roku 1881 zhoreli   pri požiari obce  drevený kostol, fara, škola aj zvonica. V nasledujúcom období rokov 1886­1894 si na  mieste pôvodnej školy postavili nový, murovaný kostol podľa projektov architekta  Blažeja Bullu z Martina. V obci   sa   nachádzajú   aj   dve   kúrie   z konca   18.   storočia,   šesť   kúrií   z polovice   19.  storočia   a dva   kaštiele   zo   začiatku   19.   storočia.   V katastri   obce   sa   nachádza   vila  sochára A. Štróbla v neogotickom romantizujúcom štýle s vežami, pochádzajúca z 19.  storočia. V obci sa narodil Jozef Pravoslav Bella (1810­1876) národný pracovník, Július Štetka  (1855­1925) maliar  a pôsobil  Ján Čajak ml.  (1863­1944) spisovateľ  a Alojz Štróbl  (1856­1926) sochár. Erb   obce   tvorí   v   modrom   štíte   pred   zeleným   košatým   stromom   vľavo   po   zelenej  trávnatej pažiti bežiaci strieborný jeleň.

Kvačany Obec   sa   nachádza   pod   východným   okrajom   Chočských   vrchov   v severnej   časti  Liptova. V  blízkosti  obce sa nachádza archeologická  lokalita  s pozostatkami  hradiska ľudu  púchovskej   kultúry,   ktoré   istý   čas   využívali   aj   Slovania.   Územie   kde   sa   dnes  nachádzajú Kvačany, daroval v roku 1256 kráľ Belo IV. Andrejovi, richtárovi Banskej  Bystrice ako opustené. Obec sa pod názvom “Kouachan” spomína až  v roku 1379 v  rámci donácie kráľa Ľudovíta I. zemanovi Dávidovi. Neskôr obec patrila viacerým  zemianskym   rodom:   Rakovskovcom,   Horvátovcom,   Liptajovcom   a   nakoniec  Dvornikovičovcom. Kostol svätej Kataríny Alexandrijskej v Kvačanoch pochádza zo  začiatku   14.   storočia,   o   čom   svedčia   jeho   najstaršie   zachované   gotické   časti.  Pravdepodobne   ho   dal   postaviť   komes   Heinczmann   zo   Sásovej   niekedy   v rokoch  1319­1326.  V rámci   opráv  vykonaných   v interiéri   kostola  v roku  1951  reštaurátori 

odhalili   rustikálne   gotické   nástenné   maľby   z obdobia   okolo   polovice   15.   storočia,  ktoré boli maľované technikou zvanou fresco secco. Na začiatku 15. storočia vzniká v blízkosti Kvačian nová dedina Dlhá Lúka. Vznikla  na   podnet   zemanov   Jóbovcov   z Prosieka.   Názov   dosvedčuje,   že   dedina   bola  vybudovaná na lúke. Najstaršia písomná zmienka o už existujúcej obci je z roku 1456.  Zemanom   z Prosieka   obec   patrila   aj   v nasledujúcich   storočiach.   Na   začiatku   16.  storočia k nim pribudli aj zemania z Beňadikovej. Súčasťou Kvačian je od roku 1960  aj obec Dlhá Lúka. Osudy   Kvačian   v   druhej   štvrtine   16.   storočia   ovplyvňovali   a   určovali   Liptajovci,  ktorým časť dediny patrila. Po ňom to boli Horvátovci z Végly. V polovici 17. storočia  rod Horvátovcov z Végly v Liptove vymrel a Judita Rudnajová, vdova po Mikulášovi  Dvornikovičovi,   v roku   1688   odkúpila   od   uhorskej   dvorskej   komory   majetok  Liptovskej Teplej s  inými obcami a medzi nimi aj Kvačany. Farská škola v Kvačanoch existovala už v 16. storočí. Na prelome 18. a 19. storočia tu  učil Ondrej Ozima. Bol významných rektorom tunajšej školy, čo dokumentujú najmä  rukopisné   kancionále   s pastierskymi   a vianočnými   piesňami,   ktoré   sa   po   ňom  zachovali. Po smrti posledného zemianskeho vlastníka časti Kvačian Jána Nepomuka  Dvornikoviča, ktorým zároveň vymrel rod Dvornikovičovcov z Liptovskej Teplej po  meči,   kúpil   majetky   v Kvačanoch   v roku   1866   šľachtic   Samuel   Maukš   z Vlkovej,  ktorý viedol v Liptovskom Mikuláši školu pre hluchonemých. Kvačany v roku 1867  kúpili   od   dedičov   bývalých   zemepánov   Dvornikovičovcov   všetky   ich   kuriálne  pozemky v dedine. V roku 1868 obec zasa odkúpila od podnikateľa Maukša všetky  jeho lesy, lúky a hoľu, ktoré sa nachádzali v chotári dediny. V roku 1869 postihol obec  veľký požiar. Obyvateľstvo   sa   zaoberalo   chovom   oviec,   poľnohospodárstvom   a prácou   v lesoch.  V roku 1928 sa v blízkosti obce uskutočnila pokusná ťažba nafty a uhlia. Obyvatelia sa  zapojili do Slovenského národného povstania. V novembri 1944 bola obec za pomoc  partizánom   zapálená.   JRD   bolo   založené   v roku   1960,   neskôr   zlúčené   s JRD  Liptovské Matiašovce do JRD Liptovské hole so sídlom v Kvačanoch.

Lazisko Obec leží v strednej časti Liptova pod Nízkymi Tatrami v náplavovom kuželi potoka  Križianka. Už v polovici 13. storočia majetok ležiaci okolo hornej časti paludzkého potoka patril  Šalamúnovi, synovi Borka. Pôvodne bol tento majetok súčasťou veľkého územného  komplexu   Paludze,   druhého   najväčšieho   územného   majetku   po   Uhorskej   Vsi  v Liptove. Šalamúnov majetok dostal v roku 1273 šľachtic Bohumír. Bohumírovi kráľ  Ladislav   IV.   v roku   1283   majetok   Šalamúna   spolu   s odsadou   Črmné   na   potoku  Črmník (v orig. Cheremne et Salamonfelde – Črmné a Šalamúnova zem) vymenil za  časť   bobroveckého   majetku.   V nasledujúcom   roku   1283   kráľ   daroval   Šalamúnov  majetok   zemanovi   Serafínovi,   predchodcovi   rodiny   Okoličianskovcov.   Lazisko  vybudovali obyvatelia Črmného a prvá písomná zmienka o Lazisku je z roku 1396  pod   názvom   „Lazische“.   Dedina   bola   poddanskou   obcou   z Okoličianskovcov  a s Črmným tvorila jednu obec. Obyvateľstvo sa od počiatkov zaoberalo najmä poľnohospodárstvom, neskôr tu bola  vodná píla, mlyn, stupy a rozvinulo sa tkáčstvo. Obyvateľstvo sa zapojilo do SNP.  JRD   v obci   vzniklo   v roku   1957   a v roku   1966   sa   včlenilo   do   Štátnych   majetkov  v Liptovskom Mikuláši. V obci sa nachádza drevená evanjelická zvonica.

Liptovská Anna Obec   sa   nachádza   na   spojnici   Liptovskej   kotliny   s Chočskými   vrchmi   na   prítoku  potoka Sestrč. Najstaršia písomná zmienka o obci pochádza z roku 1352 v tvare “terre Ana”. V 13.  storočí   bola   administratívne   spojená   s   Bukovinou   a   spolu   tvorili   osadu   s   názvom  Podhradie “Varalia”. Názov dostala obec od patrocínia tunajšieho kostola svätej Anny  pochádzajúceho z druhej polovice 13. storočia. Obec patrila tunajšiemu zemianskemu  rodu Allmanovcov, Dobákovcom, Bobrovnickým. Obyvateľstvo   sa   živilo   poľnohospodárstvom,   chovom   oviec,   výrobou   dreveného  riadu, huslí a pálením liehu. O Allmanovcoch sa tradovalo, že vedeli liečiť besnotu.  V 20. storočí sa väčšina obyvateľstva živila  poľnohospodárstvom a pálením  vápna.  Obec sa zapojila do SNP. JRD vzniklo v obci v roku 1960 a čoskoro bolo včlenené do  Štátnych majetkov v Liptovskom Mikuláši. V 14. storočí bola teda Liptovská Anna sídlom farnosti. Kostolík pri Liptovskej Anne  bol postavený z pieskovca, veľmi dôkladne boli prepracované ostenia vchodov, okien  a pastofórium. V 15. storočí bol kostol prestavaný v gotickom štýle a bola pristavaná  sakristia a kostnica. Prestavby pokračovali aj v 16. storočí, pretože pôvodný kostol  prestal   kapacitne  vyhovovať. V  období náboženských  nepokojov  v 16. storočí bol  kostol opustený a obyvatelia patrili do blízkej farnosti Svätej Márie (Liptovská Mara).  Kostol   vyhorel   v  roku   1805  a   dodnes   ostal   v  ruinách.   O   južný   múr   lode   starého  kostola sa opierala drevená zvonica postavená v druhej polovici 18. storočia. V roku  1998 bola v blízkosti staršej zvonice nová obecná drevená zvonica

Liptovská Kokava Obec leží vo východnej časti Liptovskej kotliny na 40 metrov vysokom ľadovcom  vytvorenom kuželi rieky Belej.  Obec sa prvý krát spomína v roku 1469 ako existujúce sídlisko pod názvom “Maly  Dowal”. Vznikla na podnet poddaných z Dovalova, v dovalovskom chotári. Koncom  15. storočia Malé (Vyšné) Dovalovo zaniklo. Okolo roku 1580 tu vznikla nová dedina  opäť na podnet obyvateľov Dovalova. V roku 1588 sa spomína ako „Kokawa alias  Nouadowallo“ a patrila k hradnému panstvu Hrádok. Liptovská Kokava od svojich  počiatkov patrila k farnosti svätého Martina v Dovalove. Obec sa aktívne zapojila do Slovenského národného povstania a v jej okolí operoval  partizánsky oddiel Vysoké Tatry.  Už   okolo   roku   1636   stála   v   Kokave   drevená   kaplnka   apoštolov   Šimona   a   Júdu.  Neskôr v roku 1794 si tu protestanti postavili vlastnú drevenú modlitebňu. V rokoch  1825­1830 dalo hradné panstvo v dedine vystavať nový murovaný kostolík svätého  Šimona a Júdu. V rokoch 1926­1929 bol v obci postavený nový evanjelický kostol  podľa projektov M.M. Harminca, v roku 1932 novú faru a v rokoch 1936­1940 novú  budovu evanjelickej školy.  Erb obce pozostáva v modrom poli dve strieborné postavy svätého Šimona a Júdu,  držiacich medzi sebou zlatú knihu. _______________ VÍTEK, P.: Z dejín Liptovskej Kokavy. Ex Libris L. Mikuláš 2000.

Liptovská Porúbka

Obec   leží   v   juhovýchodnej   časti   Liptova   pod   Nízkymi   Tatrami.   V   okolí   obce   sa  nachádzajú   viaceré   prírodné   výtvory   ako   napríklad   Balvan   pani   Maši   a   plošina  Ohnište. Územie Porúbky bolo od roku 1263 majetkom šľachtica Bohumíra a jeho potomkov  zemanov   z   Liptovského   Jána.   Na   ich   podnet   tu   bola   založená   dedina.   Najstaršia  písomná správa o Liptovskej Porúbke pochádza z roku 1377. Tu sa vyskytuje pod  názvom Križanova Poruba (Crisonporuba, neskôr Kryzan Poruba) čo poukazuje na to,  že vznik Porúbky organizoval šoltýs Križan. Pomenovanie Porúbka sa vyvinulo v 16.  storočí,   aby   sa   tak   odlíšila   od   Závažnej   Poruby,   patriacej   tým   istým   zemanom.  Zemanom z Liptovského Jána Porúbka patrila aj v nasledujúcich storočiach. Súčasťou obce sú aj dve osady Michalovo a Šmýkanec.  Podľa   písomných   prameňov   už   v   druhej   polovici   17.   storočia   stála   v   Liptovskej  Porúbke drevená kaplnka svätého Šimona a Júdu obklopená cintorínom. Pri neustálej  údržbe a opravách stavba ju využívali evanjelici až do roku 1904, keď bola zničená  požiarom, ktorý zachvátil obec. Na mieste pôvodnej stavby bol v rokoch 1914 ­ 1918  postavený nový murovaný evanjelický kostol podľa projektov M.M. Harminca. Počas revolúcie v rokoch 1848 –1849 tunajší richtár Matej Frniak organizoval v okolí  Liptovskom Hrádku dobrovoľníkov. Zorganizoval asi 200 členný oddiel, ktorý chránil  pred postupujúcimi maďarskými oddielmi hrad a kaštieľ v Hrádku. Prvé ochotnícke  divadelné   predstavenie   tunajší   obyvatelia   odohrali   v   roku  1906.   Od   roku  1923   tu  veľmi   dobre   fungovala   Robotnícka   telovýchovná   jednota   s   odbormi   gymnastiky,  futbalu ľahkej atletiky, turistiky, cyklistiky a zimných športov. Obyvateľstvo sa od najstarších čias zaoberalo prevažne poľnohospodárstvom, neskôr  košikárstvom a pltníctvom. V 20. Storočí obyvateľstvo pracovalo v lesoch a živilo sa  aj ovčiarstvom. V roku 1940 bolo v obci založené výrobné družstvo Tatranka a v  rokoch 1940­1950 sa tu vyrábalo mydlo. Ľavicová orientácia obyvateľstva sa prejavila aj počas povstania. Obyvateľstvo úzko  spolupracovalo s partizánskymi oddielmi aj po ústupe povstaleckých jednotiek do hôr.  Erb obce tvorí v modrom štíte oproti sebe stojaci striebroodetí a zlato obutí svätý  Šimon opierajúci sa o zlatú pásovú pílu a svätý Júda opierajúci sa o zlatú rukoväť  strieborného topora.

Liptovská Sielnica Obec sa nachádza v strednej časti Liptovskej kotliny v doline potoka Sielničanka. Prvá zmienka o obci je v listine z roku 1256, kde sa v rámci donácie majetku Kvačian  banskobystrickému   richtárovi   spomína   ako   “villa   Zelniche”.   Sielnica   patrila   k  najstarším   sídlam  v  okolí,  pretože   jej  názov  je  odvodený  od slovanského  základu  „sedlo“  alebo „selo“ a vo význame  sídlisko, usadlosť.  Vznik tunajšej  osady sa dá  predpokladať pred 11. storočím. Mestské privilégiá získala od kráľa Mateja Korvína v  roku 1463.  Najstarší známy kostol dal koncom 14. storočia postaviť kráľ Žigmund.  Bol to drevený kostolík zasvätený Všetkým svätým. Neskôr bol postavený z pevného  materiálu. Na základe letopočtu, ktorý bol odkrytý pri reštaurátorskom výskume, sa  dá predpokladať, že kostol postavili v roku 1494. Bol zasvätený Všetkým svätým.  Mestečko bolo poddansky závislé od Likavského panstva. Podľa súpisu urbárskych  povinností   boli   tunajší   obyvatelia   povinní   stavať   a   obsluhovať   plte,   vykonávať  povoznícke   práce.   Popri   poľnohospodárstve   sa   obyvatelia   zaoberali   aj   chovom  dobytka, remeslami, pestovaním chmeľu, od 18. storočia varili pivo a pálili pálenku.  Pestovali   konope,   vyrábali   plátno   a   predávali   ho   na   jarmokoch.   Od   začiatku   20.  storočia tu pracovala píla, rozvinuli sa aj ďalšie remeslá ako garbiarstvo či debnárstvo. 

V roku 1949 vzniklo jednotné roľnícke družstvo, neskôr sa stalo súčasťou Štátnych  majetkov v Liptovskom Mikuláši. Prvé ochotnícke divadelné predstavenie sa v obci hralo v roku 1870. Súčasťou obce sú aj pozostatky katastrálnych území zatopených obcí Liptovská Mara,  Parížovca a Brnice. Najstaršia písomná zmienka o Liptovskej Mare je z roku 1358 v  súvislosti   so   zasadnutím   župy.   Najstaršia   sakrálna   stavba   v   Liptovskej   Mare  pochádzala   z   10.   ­   12.   storočia.   V   druhej   tretine   13.   storočia   tu   bol   postavený  ranogotický kostol Panny Márie. Obec patrila najprv k panstvu hradu Liptov, neskôr k  Likavskému   panstvu.   Kostol   Panny   Márie   bol   pred   zatopením   vodami   nádrže  Liptovská Mara  prenesený do Múzea Liptovskej dediny v Pribyline. Prvá písomná zmienka o Parížovciach je z roku 1295, keď tunajší majetok vlastnil  Pavol zvaný Krajčír. Neskôr sa stal majetok opäť kráľovským a kráľ ho v roku 1341  vymenil s Parisom, Petrom, Benachom a Dežom, synmi Mikuláša za majetok Lúčky.  Ešte   v   roku   1391   sa   obec   spomína   pod   pôvodným   názvom   “Zabopalfelde”   (Zem  Pavla Krajčíra), až od roku 1350 sa spomína ako “Parishaza”. Názov bol odvodený od  mena   jedného   zo   zemianskych   majiteľov,   ktorého   potomkovia   používali   názov  Parížoviec v predikáte. Tunajším zemanom patrila až do 16. storočia, keď vymreli a  majetky   získalo   postupne   viacero   zemianskych   rodov.   Pôvodný   kaštieľ,   najstarší  zachovaný v Liptove bol prenesený do Múzea Liptovskej dediny v Pribyline. Obec Brnice sa spomína prvý krát v roku 1478. Obec vlastnili príbuzné zemianske  rody Kmoškovcov, Devosovcov, Gilániovcov, Rojkovcov a Omastovcov.  Liptovská Sielnica je rodiskom viacerých významných osobností: Smuela Ambrózyho  (1748­1806)   osvieteneckého   pracovníka,   Jána   Miloslava   Hroboňa   (1859­1914)  zberateľa   bájoslovia,   Sama   Bohdana   Hroboňa   (1820­1894)   básnika,   Karola   Salvu  (1849­1913) vydavateľa a publicistu, Adolfa Petra Zátureckého (1837­1904) zberateľa  prísloví   a   bola   aj   pôsobiskom   Jura   Janošku   (1856­1930)   publicistu   a   národného  pracovníka. Erb   obce   Liptovská   Sielnica   pochádza   zo   začiatku   17.   storočia   a   tvorí   ho   v  striebornom štíte v zelenom trojvrší s tromi zelenými stromami strieborná sakrálna  stavba.

Liptovské Beharovce Obec sa nachádza v stredne časti Liptova pod západnými Tatrami. Majetok,   na   ktorom   neskôr   vznikla   obec,   vyčlenený   z   chotárov   Bobrovca   a  Bobrovčeka daroval kráľ Ondrej III. Beharovi, synovi Semela v roku 1231. Obec sa  prvý krát spomína v roku 1358 ako “villa Beharfalw”.  Žili tu potomkovia Behara a  jeho synov zemianske rodiny Šándorovcov, Nemešovcov, Urbanovcov, Lačnovcov a  Bohušovcov. Súčasťou   obce   je   aj   osada   Beniky.   Prvý   krát   sa   spomína   v   roku   1386.   Patrila  liptovskej rodine Benickovcov. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, salašníctvom, husliarstvom a od 19.  storočia aj tesárstvom. V 18. storočí tu pracoval pivovar a pálenica. Po roku 1918 si  obec zachovala poľnohospodársky ráz. Obyvateľstvo podporovalo partizánske hnutie, za čo bola osada Beniky v roku 1945  vypálená.  Jednotné roľnícke družstvo nevzniklo, pôdu prevzali v roku 1959 Štátne majetky v  Bobrovci. V   obci   sa   nachádzajú   dve   kúrie   –   klasicistická   z   prvej   polovice   19.   storočia   a  neskoroklasicistická z 2. polovice 19. storočia. V obci sa nachádza zvonica.

Liptovské Kľačany Obec sa nachádza v strednej časti Liptovskej kotliny pod Nízkymi Tatrami v doline  Kľačianky. Od   začiatku   14.   storočia   vlastnil   kľačiansky   majetok   šľachtic   Štefan   zvaný   Kunč,  verný spojenec župana Donča. Kľačiansky majetok bol pôvodne súčasťou ľubelského  územia. Niekedy pred rokom 1339 dal Štefan postaviť v Kľačanoch kostol zasvätený  svätej Alžbete, ktorý sa zakrátko stal farnosťou. Časť územia, ktoré obhospodaroval  tunajší farár spolu so svojimi poddanými sa až do 19. storočia volalo Svätá Alžbeta.  V roku   1341   časť   ľubelského   majetku   susediacu   s majetkom   Štefana   Kunča   okolo  Bieleho Potoka získali zemania od kráľa Karola Róberta výmenou za územie dediny  Likavy. Šľachtic Štefan Kunč bol vlastníkom časti územia Kľačian asi až do roku  1354, keď kráľ Ľudovít I. prikázal Andrejovi, synovi Ivana, spišského župana, aby  obsadil jeho majetky. Skutočnosťou je, že Štefan patril medzi vzpurných magnátov  a keďže sa nepodriadil kráľovi po smrti Donča, boli mu majetky zhabané. Kľačany sa  vyvinuli na pôvodnom majetku spolu s ostatnými malými usadlosťami Andicami a  Bielym   Potokom   vo   vlastníctve   zemianskych   rodín   Anickovcov   (Andaházy)   a  Belopotockovcov (Feherpataky). Pôvod názvu Kľačany nie je známy. Pravdepodobne  je odvodený od slovanského slova kľäča označujúceho kobylu. Prvý krát sa názov  obce   spomína   v   roku   1474   v   prídomku   tunajšieho   zemana   ­   “de   Kleczen”.   V  nasledujúcich storočiach boli Kľačany vlastníctvom zemanov Belopotockovcov. V   druhej   polovici   18.   storočia   sa   v   okolí   obce   ťažila   železná   ruda.   Tunajšie  obyvateľstvo sa živilo najmä prácou v baniach, ale aj poľnohospodárstvom. Neskôr  tunajší obyvatelia pracovali v baniach v Ľubeli a po roku 1905 odchádzali za prácou  do maďarských baní. Po roku 1918 pracovali najmä v lesoch a poľnohospodárstve. Počas   druhej   svetovej   vojny   pôsobilo   v   Kľačianskej   doline   viacero   partizánskych  jednotiek. Po potlačení povstania sa tu odohrali boje medzi partizánmi a nemeckými  jednotkami. Jednotné roľnícke družstvo bolo v Kľačanoch založené v roku 1959 a v roku 1961 sa  stalo súčasťou Štátnych majetkov v Liptovskom Mikuláši. Pôvodný kostol bol rozobratý a v rokoch 1878­1879 bol na jeho mieste postavený  nový   kostol   v   modernom   poňatí.   Pri   jeho   obnove   v   rokoch   1951­1952   bol  historizujúca   romantická   stavba   pozmenená   modernizačnými   zásahmi   hlavne   v  interiéri a vo farebnej úprave fasád.

Liptovské Matiašovce Liptovské   Matiašovce   sa   nachádzajú   v   severnej   časti   Liptovskej   kotliny   na   styku  Chočských vrchov a Západných Tatier v doline Suchého potoka. Oblasť Matiašoviec bola stabilne osídlené od 6. storočia pred n. l., od mladšej doby  halštatskej.   Matiašovce   dosiahli   svoj   najväčší   význam   práve   v období   mladšieho  halštatu. Svedčí o tom nielen veľká koncentrácia hradísk a sídlisk z tohto obdobia na  pomerne   malom   území,   ale   predovšetkým   jaskyňa   Dúpnica,   v ktorej   si  mladohalštatskí ľud založil svätyňu. Na návrší archeologického náleziska Konislava,  najväčšieho z tunajších hradísk, boli v minulosti objavené tri mohyly z konca doby  železnej.   Do   lokality   Pod   Mníškom,   juhovýchodne   od   ústia   Suchej   doliny   bolo  lokalizované ranostredoveké sídlisko z 10. – 13. storočia.  Územie dnešnej obce vyčlenené z chotára Sielnice získal už v roku 1283 poddaný  Michal, syn Suduna z Liptovskej Sielnice. Názov obec prevzala od Michalovho syna 

Mateja, ktorý majetok zdedil, usadil sa tu a postavil si tu aj svoje sídlo ­ kúriu. Ešte na  začiatku 14. storočia sa osada nazývala Vyšná Sielnica. V roku 1357 sa jej názov  vyskytuje v tvare “Mathyasfalua”. V roku 1356 sa potomkovia Mateja rozhodli, že  osadu rozdelia na severnú a južnú časť, preto sa na území dnešnej obce Liptovské  Matiašovce až do roku 1924 nachádzali dve samostatné  obce Nižné Matiašovce a  Vyšné Matiašovce. V stredoveku boli však administratívne spojené.  Starší   murovaný   kostol   svätej   Heleny   v   renesančnom   slohu   dali   v   Liptovských  Matiašovciach   (Nižné   Matiašovce)   v   prvej   polovici   14.   storočia   postaviť   miestni  zemania.   Prvá   písomná   zmienka   o   kostole   pochádza   z   roku   1356   v   súvislosti   s  miestnym farským poľom. Kostol je naposledy písomne doložený v roku 1560. V  prvej polovici 17. storočia bol už pravdepodobne spustnutý a jeho funkciu vykonával  novopostavený drevený kostolík svätého Gála, ktorý v tomto období postavili tiež v  Nižných Matiašovciach. V roku 1697 dal na mieste pôvodného kostola svätej Heleny  postaviť   kostol   svätého   Ladislava   nitriansky   biskup   a   uhorský   kancelár   Ladislav  Matiašovský. Obec patrila až do 19. storočia zemanom Matiašovským. V 18. storočí  sa   majiteľmi   časti   tunajších   majetkov   stali   Lužinskovci   z   Lužiny   a   Reglice,  Andaházyovci z Andíc a armalisti Gálfyovci. Na konci 19. storočia a začiatku 20.  storočia   sa   do   Nižných   Matiašoviec   (aj   do   Kvačian   a   Dlhej   Lúky)   prisťahovalo  viacero rodín z Poľska, ktoré si tu kúpili nehnuteľný majetok a ich potomkovia tu žijú  dodnes.  Obec   vznikla   v   roku   1924   spojením   dvoch   obcí   Vyšných   Matiašoviec   a   Nižných  Matiašoviec.   Obyvateľstvo   sa   zaoberalo   väčšinou   poľnohospodárstvom   a   chovom  dobytka.. V obci sa okrem barokového kostola svätého Ladislava nachádza aj baroková kaplnka  z     roku   1727.   Drevená   zvonica   z   druhej   polovice   19.   storočia   vo   Vyšných  Matiašovciach bola v roku 1983 asanovaná a na jej mieste bola postavená nová. Erb   obce   tvorí   v   modrom   štíte   na   zlatej   pažiti   obrnený   svätý   Ladislav   so   zlatým  plášťom   a   sekerou   v pravej   ruke   otočenej   vľavo.   Po   ľavej   strane   je   sprevádzaný  zlatými klasmi a po pravej viničom. _______________

VÍTEK, P. a kol.: Liptovské Matiašovce, dejiny obce a farnosti. L. Matiašovce 2002.

Liptovský Ján Obec sa nachádza  na okraji Jánskej doliny pod Nízkymi Tatrami  v doline  potoka  Štiavnica.  V blízkosti  obce sa našli pozostatky sídliska lužickej  kultúry z mladšej  doby   bronzovej.   Pre   poznanie   umeleckého   prejavu   doby   halštatskej   je   veľmi  významný hromadný nález bronzových predmetov z Liptovského Jána pochádzajúci z  roku 1869 a v súčasnosti uložený v Budapešti. Majetok,   na   ktorom   neskôr   vznikla   dedina   Liptovský   Ján   dostal   Bohumírov   syn  Vavrinec za vojenské zásluhy od kráľa Bela IV. v roku 1263.  Územie sa spomína pod  názvom “Wezueres”  v roku 1360. V roku 1299 sa Liptovský Ján spomína aj pod  názvom “Domanyulese”. V tvare predikátu “de Zenth Iwan” sa obec spomína až na  konci   14.   storočia.   Najstaršia   písomná   správa   kde   sa   bezprostredne   spomína  Liptovský Ján je z roku 1327. Vtedy sa synovia šľachtica Bohumíra sťažovali kráľovi  Karolovi Róbertovi, že im v roku 1322 zlodeji vykradli miestny kostol a odniesli z  neho aj listinu kráľa Ladislava IV. o jednom z ich majekov. Preto je pravdepodobné,  že tunajší kostol bol postavený pred rokom 1300 a dedina, ktorá okolo neho vznikla  dostala názov podľa jeho patróna. Obec patrila rodu Svätojánskovcov (Szentiványi),  potomkov   Bohumíra.   Tí   vlastnili   aj   zlaté   bane   v   Bockej   doline.   Obyvateľstvo 

Liptovského   Jána   pracovalo   v   stredoveku   v   týchto   baniach.   Ostatné   obyvateľstvo  tvorilo   poddanskú   alebo   želiarsku   vrstvu   slúžiacu   u   svojich   zemepánov.   Od   19.  storočia sa veľká časť mužskej populácie živila murárstvom. Po roku 1918 bola v obci  píla a výrobňa klincov. Obyvateľstvo sa aktívne zapojilo do SNP. V Jánskej doline  prebiehali boje s postupujúcimi nemeckými jednotkami. V roku 1959 bolo založené  jednotné roľnícke družstvo. V roku 1554 založili v obci Svätojánskovci šľachtickú školu, ktorá dosiahla veľmi  významné   postavenie.   Zanikla   po   roku   1710.   V   obci   v   19.   storočí   existovala   aj  židovská škola. Pôvodne   gotický   kostol   svätého   Jána   Krstiteľa   pochádza   z   čias   okolo   roku   1380.  Pôvodná stavba kostola bola podľa posledných výskumov románska. V druhej tretine  17. storočia bol kostol opevnený. Koncom 17. storočia a začiatkom 18. storočia bol  zbarokizovaný. V roku 1808 bola k budove kostola a veža bola ozdobená barokovou  kupolou. Pôvodnú zvonicu prestavali, opatrili ju železnými vrátami, okenicami a stala  sa miestom úradovania perceptora rodinného komposesorátu rodiny Svätojánskovcov.  Evanjelický kostol bol postavený v roku 1783 a po požiari bol v rokoch 1907­1909  prestavaný v pseudogotickom slohu. Je to jednoloďový kostol s pristavanou vežou. V  obci   sa   okrem   viacerých   kúrií   z   18.   a   19.   storočia   nachádza   aj   11   renesančných  kaštieľov a dve renesančné kúrie. Obec je rodiskom Jána Čajaka ml. (1863­1944) spisovateľa, Martina Szentiványiho  (1633­1705) filozofa a Jána Čajaka st. (1830­1867) básnika. Erb obce tvorí v modrom štíte na zelenej oblej pažiti stojaci striebroodetý zlatoobutý a  zlatoprepásaný muž v zlatom klobúku, s pravicou za pásom a ľavicou držiaci na pleci  zlatú sekeru na rovnako dlhom porisku. Vpravo vyrastá zlatý listnatý ker. ______________ Kompiš, P.: Liptovský Ján, NOI, Bratislava, rok vydania neuvedený

Liptovský Ondrej Starobylá obec Liptovský Ondrej leží v Liptovskej kotline pod Západnými Tatrami  nad   sútokom  Konského potoka  a Trnovca.  Osídlenie  v okolí  Liptovského  Ondreja  môžeme zaradiť už do včasného stredoveku, možno aj oveľa skôr. V chotári obce sa  nachádza   lokalita   Brestoviny,   kde   existovala   v   období   raného   stredoveku   osada  Brestovina, ktorá sa v rokoch 1510 a 1568 spomína už len ako prázdne územie. Aj  lokality   Hrádok,   Ohrady   a   Zahradiská   dosvedčujú   existenciu   malých   opevnených  ranostredovekých sídlisk, dedín, ktoré zanikali v priebehu 11.­ 15. Storočia. Územie  Liptovského Ondreja, rovnako aj územie Jakubovian a Konskej patrilo od polovice  12. storočia k rozsiahlemu kráľovskému majetku nazývaného v dobových listinách  „Mogyarfalu“ (Uhorská Ves). Najstaršia správa o miestnom kostole svätého Ondreja, od ktorého je odvodený názov  obce, je z roku 1332. Najstaršou písomnou zmienkou o obci je listina z roku 1352, v  ktorej sa ako vlastníci Liptovského Ondreja ­ “Sancto Andrea” uvádzajú Ondrej, syn  Vavrinca a Ondrej, syn Pavla. Ondrej vznikol na pôvodne obrovskom kráľovskom  území   Uhorskej   Vsi   na   podnet   zemanov   z   Detrichovej   Vsi.   V roku   1536   tunajší  zemania bývali v štyroch kúriách, no na konci 16. storočia dedina pozostávala len  z kostola, fary a siedmich kúrií ondrejských zemanov. Tunajší   farári   často   vystupovali   ako   svedkovia   v   rôznych   vlastníckych   dohodách  miestnych   zemanov.   Dedina   ktorá   tu   neskoršie   vznikla   prevzala   do   svojho   názvu  meno patróna tunajšieho kostola. Veža bola pristavaná v roku 1647. Pôvodná stavba s  jednoduchou loďou, pravouhlou svätyňou a k nej priliehajúcou južnou kaplnkou bola 

zničená v období kuruckých nepokojov v rokoch 1708­1709. Gotizujúca baroková  prestavba   zmenila   aj   dispozíciu   kostola.   Pri   výskume   boli   v roku   1930   pod  opadávajúcou   omietkou   objavené   stredoveké   nástenné   maľby   na   západnej   a  východnej strane lode, ktoré majú miestami aj tri vrstvy.  V období reformácie v 16. a  17. storočí bola ondrejská farnosť strediskom reformačných myšlienok v tejto časti  Liptova.   Počas   reformačného   obdobia   pôsobilo   v Liptovskom   Ondreji   viacero  velikánov doby. Počas Švihrovskej bitky začiatkom augusta 1709 bola časť dediny  spolu s kostolom vypálená a časť bola tiež poškodená najmä rabovaním a ničením  prechádzajúcimi vojskami. Na konci 18. storočia pôsobila v hornej a strednej časti  Liptova zbojnícka družina Michala Mlynarčíka z Liptovského Ondreja. V roku 1781  družinu   pochytali   a   a   vodcu   v   Liptovskom   Mikuláši   popravili.   Obec   patrila  zemianskym  rodom  Andreánskovcov,  Lubyovcov,  Kyselovcov  a  Podturňaskovcov.  Na jeseň 15. októbra 1920 vypukol v dedine požiar, ktorý zachvátil viac ako polovicu  obce a za obeť mu padlo 27 obytných domov. V ďalšom roku v lete 27. júla opäť  vypukol   požiar   a   vyhorelo   až   40   rodinných   domov.   V roku   1928   katastrofálna  povodeň   opäť   zničila   obydlia   obyvateľov   a spôsobila   im   tak   veľké   škody.     Veľký  požiar   vypukol   v obci   aj   v roku   1932.   Obyvatelia   sa   živili   predovšetkým  poľnohospodárstvom.   JRD   bolo   založené   v   roku   1958.   Neskôr   sa   vytvorilo   veľké  Jednotné roľnícke družstvo 1. Máj so sídlom v Liptovskom Ondreji, kde sa včlenili  všetky okolité družstvá. Tunajší neoklasicistický evanjelický kostol bol postavený v roku 1904. V roku 1931  bol   kostol   v   tak   schátralom   stave,   že   hrozilo   jeho   uzavretie   z   bezpečnostných  dôvodov.   Podľa   projektov   Štefana   Orfánusa   z   Liptovského   Petra   bol   celý   objekt  opravený a bola nadstavaná veža. V roku 1904 si evanjelici postavili aj novú budovu  jednotriednej školy s bytom pre učiteľa. V rokoch 1933­1936 bola v obci postavená  nová   budova   jednotriednej   evanjelickej   školy.   Výstavba   školských   objektov  pokračovala v roku 1933 stavbou bytu pre učiteľa. V roku 1949 sa začalo s výstavbou  kultúrneho   domu, obec   bola   postupne   elektrifikovaná   a bolo   postavené   verejné  osvetlenie.  V obci pôsobil spisovateľ Štefan Pilárik (1615­1693), humanistický básnik Leonard  Mokošíni st. (1550­1602) a Leonard Mokošíni ml. (asi 1600­1667). V Liptovskom  Ondreji sa narodil kňaz, spisovateľ a cirkevný historik Ján Burius (1636 ­1689) Erb obce tvorí červený štít so strieborným zlatolemovaným svätoondrejským krížom,  sprevádzaný po bokoch dvoma zlatými vetvičkami, nesúcimi biele púčky. _____________ VÍTEK, P., CHURÝ, S. : Liptovský Ondrej 1332­2002. Marmota Press Poprad 2002.

Liptovský Peter Obec sa nachádza v severnej časti Liptova na pravom brehu rieky Belej. Najstaršou písomnou zmienkou o Liptovskom Petre je listina z roku 1286, ktorou kráľ  Ladislav  IV. povýšil Mikuláša  a Ondreja,  synov Serafína  do  šľachtického  stavu  a  potvrdil im držbu ich majetkov, medzi ktorými je aj Liptovský Peter ­ “Scentpeter”.  Už v 13. storočí tu existoval kamenný kostol zasvätený apoštolom svätému Petrovi a  Pavlovi, postavený pred rokom 1286, možno aj na konci 12. storočia. Od patróna  kostola postaveného mimo sídlisk pre okolité staršie obce bol odvodený neskôr aj  názov dediny Svätý Peter. Vývoj Svätého Petra ako mestečka zastavil jeho zánik v  roku 1472 po pustošení vojskami poľského kráľa Kazimíra. Sídlisko sa tu obnovilo až 

na   začiatku   16.   storočia.   Obec   bola   vážne   poškodená   aj   počas   Švihrovskej   bitky  v roku 1709.  V blízkosti obce stáli v stredoveku dediny Čutkovo a Danišovo, ktoré boli zničené  v druhej   polovici   15.   storočia,   pravdepodobne   v jednom   období   s Liptovskýmn  Petrom. Prvý krát sa spomínajú v roku 1360. Kostol v Liptovskom Petre stál na vyvýšenom mieste nad starou cestou, vedúcou z  Podturne   cez  Liptovský  Peter   do  Dovalova  a  Hýb.  Definitívne   farnosť   zanikla  po  požiari   dňa   15.   júna   1786,   keď   zhorela   väčšia   časť   dediny,   kostol   aj   fara.   Po  tolerančnom patente sa obec stala sídlom evanjelickej farnosti pre okolité obce. V  roku 1363 získali tunajší zemania od kráľa Ľudovíta I. právo konania trhu. Ešte na  začiatku 18. storočia tu Podturňaskovci vyberali mýto. Podturňaskovci vlastnili obec  až do roku 1848. Na začiatku   19.   storočia   fungovala   v obci   klinčiareň   a papiereň.   Obyvateľstvo   sa  živilo poľnohospodárstvom a od druhej polovice 18. storočia čoraz viac murárstvom.  V polovici   19.   storočia   čoraz   viac   murárskych   partií   odchádzala   za   prácou   do  Budapešti. Z blízkeho letiska Mokraď odletela 28. augusta 1944 delegácia Slovenskej  národnej rady do Moskvy. Posádka letiska sa pridala k SNP. Počas oslobodzovacích  bojov bola obec niekoľko týždňov vo frontovom pásme. V  roku 1950 bolo v obci založené  JRD, v roku 1961 sa zlúčilo  s JRD  Podtureň,  Jamník a Liptovský Ján. V roku 1962 sa tunajší dvor pričlenil k štátnej šľachtiteľskej  stanici, neskôr k JRD v Liptovskom Ondreji. V roku 1784 bol v obci postavený tolerančný chrám. V 30­tych rokoch sa po dlhých  úvahách rozhodlo, že starý tolerančný chrám bude zbúraný a na jeho mieste si zbory  postavia  nový chrám.  V rokoch 1939­1940 bol v obci  postavený  nový evanjelický  kostol podľa projektov Jozefa Hlavaja a Rudolfa Peteraja. Súčasná murovaná zvonica  bola v obci postavená v rokoch 1850­1853. V roku 1932 boli na vežu inštalované  hodiny vyrobené v hodinárskej dielni Jána Chylu z Ružomberka. V obci sa narodili: staviteľ Ján Hlavaj mladší (1879­1963), staviteľ a projektant Jozef  Hlavaj (1885­1970), staviteľ  a podnikateľ Ján Palkovič (1892­1931), vodohospodár  Štefan   V. Bella  (1880­1952), minister  obrany Slovenského štátu  Ferdinand   Čatloš  (1895­1972), športovec, reprezentant vo veslovaní Ctibor Reiskup (1929­1963), herec  Peter Gažo (1935), herec Vladimír Kostovič (1926­1997).  Erb obce tvorí v modrom štíte vpravo pootočený svätý Peter so zlatým kruhovým  nimbom   v   striebornom   rúchu   so   zlatým   previazaným   plášťom,   obutého   v   zlatých  sandáloch,   so   zlatým   nahor   smerujúcim   kľúčom   od   nebeskej   brány   a   pod   ľavou  pazuchou so striebornou knihou.

Liptovský Trnovec Obec leží v strednej časti Liptovskej kotliny v doline potoka Petruška. Najstaršia nepriama zmienka o Liptovskom Trnovci je v listine z roku 1265, ktorou  kráľ Belo IV. upravil práva a povinnosti obyvateľom Liptova. Prvá písomná zmienka  o   Trnovci   je   z   roku   1283   v   listine   kráľa   Ladislava   IV.,   ktorý   daroval   zemanom  matiašovecký   majetok,   ležiaci   v   susedstve   chotára   Liptovského   Trnovca   ­   “villa  Tornouch”. V roku 1429 získala obec krupinské mestské právo a v dokumentoch bola  označovaná ako mestečko ­ oppidum.  Názov Trnovca je odvodený od slova tŕň a umožňuje predpokladať, že tunajšia obec  vznikla už pred 11. storočím. Liptovský Trnovec bol už v 14. ­ 16. storočí sídlom  farnosti. Tunajší kostol zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi bol postavený niekedy v  14. storočí. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1825 kostol v Liptovskom Trnovci stál  už v roku 1200, čo ale nie je podložené archívnymi dokumentami. V 16. storočí bol 

zasvätený   svätému   Duchu.   V roku   1449   Trnovec   získal   ďalšie   výsady   od   Jána  Huňadyho, ktoré v roku 1465 potvrdil Matej Korvín a v roku 1480 oslobodil tunajších  obyvateľov od mýta. V roku 1482 boli obyvatelia oslobodení do desiatku a bol im  vymeraný stály ročný poplatok. V roku 1638 kráľ Ferdinand III. rozšíril mestečku  jarmočné výsady. Do konca 15. storočia bolo mestečko v poddanskej závislosti od hradu Liptov, v 16.  storočí   patrilo   k hradnému   panstvu   Likava.   Obyvateľstvo   sa   zaoberalo  poľnohospodárstvom, najmä pestovaním kapusty, konopí, hrachu, výrobou plátna, ale  aj remeslami, varením piva, pálením pálenky, spracovaním dreva, pltníctvom. V 19.  storočí   si   farbiari   z Trnovca   založili   vlastný   cech.   Poľnohospodársky   ráz   si   obec  zachovala aj v prvej polovici 20. storočia. Obec sa zapojila do SNP. Jednotné roľnícke družstvo tu vzniklo v roku 1959. Bolo  spoločné   s obcou   Beňušovce.   Neskôr   sa   stalo   súčasťou   Štátnych   majetkov  v Liptovskom Mikuláši. V roku   1972   bola   k Trnovcu   pričlenená   obec   Beňušovce.   Prvá   písomná   zmienka  o Beňušovciach   pochádza   z roku   1299,   keď   kráľ   Ondrej   III.   daroval   majetok  vyčlenený   z chotára   Trnovca   synom   Beneša.   Medzi   nich   patril   aj   zeman   Alman.  V stredoveku sa potom osada striedavo volala Beneshaza alebo Almanfalva. Neskôr  tunajší   zemania   používali   v prídomku   názov   Beňušovce.   Neskôr   časť   obce   patrila  zemanom z Palúdzky. Na   mieste   stredovekého   kostola   bol   v   rokoch   1819­1820   postavený   klasicistický  kostol svätého Ducha. Evanjelický kostol je modernou neogotickou stavbou z roku 1925 podľa projektov  Jána Hlavaja, projektanta firmy Hlavaj, Palkovič, Uličný z Martina. Bol postavený  firmou   Všeobecná   stavební   společnost,   filiálka   v   Malackách.     Nový   kostol   bol  postavený na inom mieste ako starý chrám z roku 1784, ktorého narušená statika a  vlhkosť múrov neumožňovala jeho opravu a ani stavbu nového cirkevného objetku na  tomto mieste. Nad obcou sa nachádzala drevená zvonica postavená v polovici 19. storočia. Spodná  časť   bola   murovaná   a   vrchná,   užšia   časť   bola     zhotovená   z   dreva.   Na   cintoríne  v Beňušovciach sa nachádza kaplnka. V obci   sa   narodil   publicista,   farár,   oravský   senior   Samuel   Novák   (1816­1895)  a pôsobil humanistický spisovateľ Martin Moncovicenus (1593­1624). Erb obce tvorí v červenom štíte strieborná hlava Jána Krstiteľa s výraznými zlatými  fúzami a bradou.

Ľubeľa Obec   leží   uprostred   Liptovskej   kotliny   v doline   potoka   Kľačianka.   V okolí   sa  nachádzajú ložiská antimónu. Prvá zmienka o ľubeľskom majetku je z roku 1262 v darovacej listine kráľa Bela IV. v  súvislosti s darovaním  poľa vo východnej časti  údolia Ľubeľského potoka, kde sa  spomína pod názvom “Lubela”. Od 14. storočia existovali na mieste dnešnej obce dve  samostatné obce Kráľovská Ľubeľa a Zemianska Ľubeľa. Názov obcí bol odvodený od  slovanského mena,  čo dokazuje jej existenciu dávno pred 13. storočím.  Najstaršia  správa o obci je z roku 1278, keď kráľ Ladislav IV. daroval Jánovi Galliciusovi časť  majetku ležiacom medzi Ľubeľou a Vlachmi. Časť majetku, Kráľovská Ľubeľa patrila  kráľovi a bola súčasťou Likavského hradného panstva, pred tým panstva hradu Liptov.  V roku   1534   liptovský   župan   a držiteľ   liptovských   hradov   Ľudovít   Pekry   daroval  kapitánovi Likavského hradu Jánovi Palúdzkemu a jeho snúbenici Dorote z Lešna (de 

Lassow)   majetok   Kráľovskej   Ľubele   a 17   tunajších   poddaných.   V roku   1537   túto  donáciu  potvrdil  aj cisár Ferdinand III. V tomto  období sa už pre spomínanú časť  Ľubele   zaužíval   názov   Kráľovská   (Kyral   Lubele),   ale   prvý   krát   sa   tento   názov  v latinskej podobe (Lubela Regis) vyskytol už v roku 1469. Druhá časť Zemianska Ľubeľa bola dedičným majetkom šľachtica Kuncha.  Získal ju  od   kráľa   Karola   Róberta   výmenou   za   majetok   Likava.   Šľachtic   Štefan   Kunč   bol  vlastníkom časti územia Ľubele a Kľačian asi až do roku 1354, keď kráľ Ľudovít I.  prikázal   Andrejovi,   synovi   Ivana,   spišského   župana,   aby   obsadil   jeho   majetky.  V roku 1548 sa do vlastníckych pomerov v Ľubeli dostali aj Bočkajovci. Od konca  16.   storočia   sa   časť   Ľubele   vo   vlastníctve   zemanov   nazývala   Zemianska   Ľubeľa  (Lwbele   Nymes,   Nyemes   Lwbele).   Zemianska   Ľubeľa   mala   rovnako   vlastnú  samosprávu na čele s richtárom. Na začiatku 14. storočia medzi Krmešom a Ľubeľou ležali majetky zemanov Benseho,  Andrejovho syna a Bethelema. Boli to pravdepodobne dve zemianske usadlosti, ktoré  niesli   názov   po   svojich   zakladateľoch   „Bensefyandrasfelde“   (Zem   Benseho,   syna  Andrejovho) a „Bethlenfelde“ (Zem Bethlenova). Tieto osady neskôr zanikli.  Od stredoveku boli oblasti Kľačian, Dúbravy a Ľubele predmetom záujmu bohatých  ťažiarov   najmä   z okolia   Banskej   Bystrice   a Banskej   Štiavnice.   V tomto   období   sa  v údolí   Kľačianky   ťažilo   najmä   zlato.   Podnikali   tu   aj   bohatí   zemania   Kubíniovci,  Meškovci, Detrichovci a Okoličániovci. V 18. storočí dosiahol rozvoj baníctva v okolí  Ľubele   nové   rozmery.   Najväčšími   banskými   podnikateľmi   boli   členovia   rodu  Krškanských (Köröskényi), ktorí prišli do Ľubele na začiatku 17. storočia. V chotári  Ľubele sa v 18. storočí ťažilo v menšej miere aj železo, olovo a zlato. Z antimónovej  rudy   sa   na   mieste   ťažby   vytápal   antimón   v hlinených   dierkovaných   nádobách  vyrábaných v Ančikovanoch, slúžiaci pre ďalšie spracovanie. Zemianske   rodiny   pôsobiace   v Zemianskej   časti   Ľubele:   Liptajovci,   Filpešovci,  Revickovci,   Krškanskovci,   Detrichovci,   Kubíniovci,   Okoličániovci,   Rakovskovci,  Paluďajovci,   Rádyovci,   Nemešianskovci   a Turanskovci   v snahe   zabezpečiť   čo  najväčší výnos svojich majetkov si v 18. storočí zriadili zemiansky komposesorát. V roku   1900   vznikla   v Ľubeli   prvá   ľudová   hudobná   kapela.   V roku   1923   v obci  zorganizovali   a zahrali   prvé   ochotnícke   divadelné   predstavenie.   V roku   1924   sa  obidve   obce   zlúčili   do   jednej   politickej   obce   s názvom   Ľubeľa.   Po   ústupe  partizánskych a vojenských jednotiek do hôr, boli obyvatelia obce v úzkom kontakte  s partizánskym   oddielom   Kirov   a štvrtou   partizánskou   brigádou.   Od   januára   1945  bolo v Ľubeli umiestnených 74 evakuantov z východného Slovenska. Potom čo v marci 1945 partizáni napadli v obci nemeckú hliadku a zastrelili dvoch  nemeckých   vojakov,   jednotka   SS     24.   marca   1945   obkľúčila   obec,   ostreľovala   ju  a potom   ju   obsadila.   Nemeckí   vojaci   zastrelili   4   ľudí,   zapálili   6   domov   a 19  hospodárskych budov. Do koncentračných táborov odvliekli 31 obyvateľov. Po vojne, v roku 1948 bola obec elektrifikovaná. V roku 1950 bolo založené jednotné  roľnícke   družstvo,   ktoré   bolo   v roku   1965   pripojené   k Štátnymi   majetkami  v Liptovskom   Mikuláši.   V rokoch   1957­1965   sa   v obci   nachádzala   výrobňa   tehál  a iného stavebného materiálu. V rokoch 1932­1933 bola v Ľubeli postavená štvortriedna škola. Na území obidvoch  historických obcí sa nachádzajú zvonice.

Malatíny Obec leží v západnej časti Liptova v doline potoka Malatianky.

V roku 1268 sa spomína údolie potoka Malatianka v donácii Bela IV. Markušovi a  jeho   synovi   Mikulášovi,   predkom   zemianskeho   rodu   Filpešovcov   z   Liptovských  Kľačian. Najstaršia správa o už existujúcej obci je z roku 1341. Kráľ Karol Róbert už  pred tým daroval majetok v strednej časti údolia rieky Malatianky synom Batisa a  Demka výmenou za majetok Belsko, ktorý bol pričlenený k Hrádockému panstvu.  Dva Malatíny existovali už v polovici 14. storočia. Najstarším sídliskom bol však  Nižný Malatín. Stredný Malatín vznikol až koncom 14. storočia. Stredný Malatín v  16. storočí zanikol, ale neskôr sa tu dedina opäť obnovila. Nižný Malatín patril Malatinskovcom, neskôr aj Feherpátakyovcom a Kyselovcom.  Žila   tu   aj   rozvetvená   rodina   libertínov   Sokolovcov.   Horný   Malatín   patril   rodine  Malatinskovcov. Stredný Malatín patril zemanov Pethöovcom. Obce   splynuli   do   jednej   po   roku   1888   a používali   názov   Tri   Malatíny  (Hárommalatin). Súčasný názov používa obec od roku 1927. Obyvateľstvo sa zaoberalo od počiatkov poľnohospodárstvom, neskôr aj garbiarstvom  a od   19.   storočia   nádenníctvom.   V období   prvej   Československej   republiky   sa   tu  rozvinulo okrem poľnohospodárstva aj tkáčstvo a košikárstvo. Počas SNP bolo v obci  sídlo   partizánskeho   oddielu   Jegorov.   V roku   1956   tu   vzniklo   jednotné   roľnícke  družstvo a v roku 1966 sa pripojilo k Štátnym majetkom v Liptovskom Mikuláši. Ešte   v   polovici   18.   storočia   stála   v   Malatínoch   drevená   kaplnka   svätej   Anny,  postavená v polovici 17 .storočia. Stavbu financovali Mikuláš Pavol Prisan, Mikuláš  Mikita   a   Adam   Mikita.   Patrila   k   farnosti   svätej   Anny.   V   blízkosti   kaplnky   stála  drevená   zvonica.   Obidve   stavby   boli   postavené   okolo   roku   1652.   Po   mnohých  úpravách a prestavbách zvonica existuje dodnes.

Malé Borové Obec   leží   na   juhovýchodných   svahoch   Skorušiny   v kotline   pramennej   oblasti  Sviniarskeho potoka. Borové vzniklo ako kopaničiarska obec v 17. storočí usadením goralských obyvateľov  z Oravy na území okolo starej sklárskej huty. Prvý krát sa spomína ako Borove cum  Sviniarky v roku 1696. Patrila zemianskej rodine Jóbovcov. Po roku 1786 sa obec  rozčlenila na Malé a Veľké Borové. Malé Borové sa prvý krát spomína až v roku  1808. V roku 1882 bola k Malému Borovému pričlenená osada Novoť. Obyvateľstvo sa od vzniku obce zaoberalo roľníctvom, salašníctvom, výrobou rešiet,  opálok,   košov,   brezových   metiel   a od   18.   storočia   aj   podomovým   sklárstvom.  Zamestnanie obyvateľov sa nezmenilo ani po vzniku Československej republiky. Časť  obyvateľov   sa   zapojila   do   Slovenského   národného   povstania.   Jednotné   roľnícke  družstvo tu nevzniklo, pôdu obrábali súkromne hospodáriaci roľníci.

Malužiná Malužiná sa nachádza vo východnej časti Nízkych Tatier v doline riečky Bocianky.  Vo vápencových skalách nad obcou je asi 70 m dlhá Malužinská jaskyňa. Obec   vznikla   v   druhej   polovici   18.   storočia   ako   banská   obec   panstva   Liptovský  Hrádok v okolí tunajšieho medeného hámra, postaveného v roku 1771. Meno osady  bolo   odvodené   od   názvu   tunajšieho   potoka.   Hámor   spracovával   rudu   z Bocí,  Smolníka a Stratenej. Zanikol v roku 1860. Budovy aj zariadenia boli rozpredané. Od  18.   storočia   až   do   roku   1885   pracovala   v obci   aj   sklárska   huta.   V 19.   storočí   tu  existovala pracháreň a koncom 19. storočia tu založili továreň na lišty a rámy, ktorá  fungovala až do roku 1946. 

Obyvateľstvo sa živilo prácou v miestnych podnikoch a prácou v lesoch. Od začiatku  19. storočia bola súčasťou obce aj osada Tajch. Počas   Slovenského   národného   povstania   tu   prebiehali   kruté   boje   pred   potlačením  povstania. Po vojne tu vznikol v prevádzkových priestoroch Továrne na lišty a rámy  nábytkársky podnik Nový domov. Klasicistický   rímsko­katolícky   kostol   Povýšenia   svätého   Kríža   bol   v   Malužinej  postavený   v   roku   1816.   V   roku   1871   bol   obnovený.   Je   to   jednoloďová   stavba   s  presbytériom s rovným uzáverom, bočnými kaplnkami a predstavanou vežou. V obci  sa nachádza kaplnka Panny Márie postavená v  roku 1854. V Malužinej sa nachádzajú  aj   vzácne   budovy   správy   sklární   a baní   z konca   18.   storočia,   bývalý   hostinec  a prepriahacia stanica zo začiatku 19. storočia a budova školy z druhej polovice 19.  storočia.

Nižná Boca Obec leží v Nízkych Tatrách v doline potoka Bocianka.  Územie rieky Bocianky bolo od druhej polovice 14. storočia kráľovským majetkom.  Staršou   osadou   bola   Svätojánska   Boca,   vo   vlastníctve   rodu   Szentiványiovcov.  Kráľovská Boca vznikla ako dôsledok banského podnikania v tejto oblasti až  po roku  1552. Preto na území dnešných obcí Vyšná Boca a Nižná Boca existovali v minulosti  obce Kráľovská Boca (pravá strana potoka) a Svätojánska Boca (ľavá strana potoka).  Tunajšie obce boli v 16. a 17. storočí privilegovanými mestečkami. Kráľovská Boca  patrila najprv panstvu Hrádok a od polovice 16. storočia Banskobystrickej komore.  Krátko   tu   sídlil   banský   súd   pre   Liptov   a Oravu.   Svätojánska   Boca   patrila   rodu  zemanov z Liptovského Jána a od stredoveku sa tu ťažilo zlato, striebro, meď a železo.  Koncom   16.   storočia   nastal   úpadok   baníctva.   Po  jeho   opätovnom   rozmachu   v 18.  storočí sa ťažba skončila v roku 1810. Už v období bachovskej éry sa Boce členili na Vyšnú, Strednú a Nižnú Bocu. V 80­ tych rokoch 19. storočia sa opäť vrátili k predošlému stavu. V roku 1927 sa z častí  obcí ležiacich na oboch brehoch potoka Bocianky v dolnej časti vytvorila obec Nižná  Boca a v hornej časti Bocianky Vyšná Boca.  Obyvateľstvo   Nižnej   Boce   sa   živilo   od   19.   storočia   prácou   v lesoch   a chovom  dobytka. Obyvateľstvo sa zapojilo  do Slovenského národného povstania.  V chotári  obce sa zdržiavali partizánskej skupiny. Na   konci   18.   storočia   si   tunajší   evanjelici   postavili   v obci   drevenú   modlitebňu.  V rokoch 1833­1844 bol na jeho mieste postavený nový evanjelický kostol. V roku  1939 bola k pôvodnej stavbe pristavaná veža. Na začiatku 19. storočia bola v Nižnej  Boci postavená drevená evanjelická zvonica s   kamenným základom a ihlancovou  strechou. Po asanácii zvonice pri výstavbe cesty v 30­tych rokoch 20. storočia, bol  zvon premiestnený do veže kostola Povýšenia svätého Kríža v susednej Malužinej. Erb   obce   tvorí   v   modrom   štíte   prekrížené   banské   kladivá,   pod   oboch   stranách  sprevádzané šesťcípimi hviezdami. V hornej časti štítu je slnko a v dolnej časti štítu je  zobrazený mesiac.

Partizánska Ľupča Obec sa nachádza v západnej časti Liptova pod svahmi Nízkych Tatier v doline rieky  Ľupčianky. Okolie Ľupče bolo osídlené už v mladšej dobe bronzovej. Z 19. storočia je známy  nález šestnástich bronzových predmetov (dvojramenný sekeromlat, sekera, tri kosáky, 

časť meča, dláto, britva, kopija, tri kusy špirál a šesť ihlíc), ktorý objavil v chotári  Ľupče   v   naplaveninách   Ľupčianky   po   povodni   Imrich   Pongrác   a   daroval   ho   do  zbierok Maďarského národného múzea v Budapešti. Meč z tohto nálezu bol označený  ako  meč liptovského typu. Archeologické  nálezisko s názvom Hradisko (Šibenice,  Svätý   Ďur)   sa   rozprestieralo   na   severozápadnom   výbežku   terasy   medzi   Váhom   a  Ľupčiankou. Prvá   zmienka   o  Partizánskej   Ľupči   je   z  roku   1252,  keď   sa   spomína   ako  susedný  majetok v donácii Sliačov kráľom Belom IV. kláštoru premonštrátov v Turci. Názov  Ľupča (Lypche) sa pravdepodobne vyvinul so slovanského základu “Ľub” a vznik  osady možno zaradiť už do obdobia okolo 11. storočia. Partizánska Ľupča sa vyvíjala  od   14.   storočia   ako   poddanské   mesto.   Prvé   privilégiá   dostala   v   roku   1263.   Jej  pôvodný   názov   bol   Nemecká   Ľupča.   V   roku   1263   bol   postavený   v   Ľupči   kostol  zasvätený Panne Márii Bolestnej. Farským kostolom bol až do roku 1479, keď prestal  kapacitne  vyhovovať.  Stavbu druhého kostola si pravdepodobne vyžiadal obrovský  príliv nových najmä nemeckých osadníkov na konci 13. storočia do Ľupče. Posledná  stavebná  fáza  druhého kostola  spadá  do obdobia rokov 1459­1479. Bol  zasvätený  svätému Stanislavovi a farským kostolom sa stal ešte pred jeho dokončením okolo  roku 1450. Patróna kostola si mesto zvolilo pravdepodobne podľa dátumu konania  výročných trhov v Ľupči. K zmene patróna došlo pravdepodobne už v 16. storočí, ale  oficiálne   získal   kostol   patróna   svätého   Matúša   apoštola   až   po   jeho   opätovnom  vysvätení, keď ho na konci 17. storočia po viac ako sto rokoch získali opäť katolíci.  V  súčasnosti je kostol zasvätený svätému Matúšovi. V roku   1270   kráľ   Štefan   V.   potvrdil   staršie   privilégiá   pre   Ľupču   a udelil   ďalšie  privilégiá ako právo voľby richtára, vyňal ich z pod právomoci zvolenského župana a  jeho zástupcu v Liptove, ponechal im právo rybolovu v riečke Revúcej, získané od  Bela   IV.,   povolil   im   dolovanie   zlata,   striebra   a   medi   v   chotári,   oslobodil   ich   od  platenia   mýta   ale   len   v   Zvolenskom   komitáte   (veľžupe),   legalizoval   konanie  týzdenného trhu a potvrdil im rozsah chotára. Právo postaviť si vlastný kostol spolu s  inými   cirkevnými   právami   získali   neznámou   listinou   ostrihomského   arcibiskupa  Filipa z 11. mája 1263. Známa je len z odpisu ostrihomského arcibiskupa Boleslava z  roku   1324.   V roku   1434   Žigmund   vydal   pre   Ľupču   nové   privilégium,   pretože  Ľupčania tvrdili, že počas husitského rabovania boli staršie listiny zničené. V polovici 16. storočia sa mestečko dostalo do poddanskej závislosti hradu Likava  a časť poddaných tu vlastnili Rakovskovci z Rakova a Liptovskej Štiavnice. Podľa  urbárov Likavského panstva mali obyvatelia Ľupče okrem práce na poliach  panstva aj povinnosť opravovať hrad, voziť vápno, ročne dodať 17 pltí a s pltníkmi,  zabezpečovať povozy pre hrad. V druhej pol. 17. storočia Ľupča uzavrela s panstvom  dohodu a vykúpila z poddanských povinností. Od roku 1471 je doložená existencia  cechu ševcov v Ľupči. Už v 15. storočí bola v Ľupči rozvinutá výroba súkna. V roku  1617 vydalo mesto Kremnica artikuly (stanovy) pre kováčov, zámočníkov, nožiarov a  kolárov v Nemeckej Ľupči podľa artikúl kremnických kováčov z roku 1577. V roku  1682  vznikol v Ľupči cech čižmárov.  Mäsiari dostali svoje artikuly  od magistrátu  mesta   Nemecká   Ľupča   3.   júna   1722   a   cech   remenárov,   klobučníkov,   sedlárov   a  povrazníkov od Liptovskej župy až 18. apríla 1814. Hospodársky a administratívny  rozvoj mesta dokumentujú aj ďalšie vznikajúce podniky súkromné alebo mestské v  17. storočí ako napríklad papiereň, ktorá bola postavená v rokoch 1596 ­ 1606. Na  prelome 18. a 19. storočia sa veľmi rozrástol v okolí Ľupče drevársky priemysel, ktorý  využíval   bohatstvo   drevnej   hmoty   v   okolitých   lesoch.   Ľupča   vlastnila   najväčšiu  výmeru lesov v Liptove. Majetnejší mešťania si zriaďovali na spracovanie vyťaženého  dreva píly. V Ľupči a okolí bolo rozvinuté aj poľnohospodárstvo. Rozvoj banského  podnikania v okolí Ľupče sa začal ryžovaním zlata už pred polovicou 13. storočia. V 

rámci banského podnikania v okolí Ľupče najviac štôlní na dolovanie zlata vzniklo v  útrobách Latiborskej holi. V nich sa ťažilo zlato, striebro a meď už v 13. storočí, od  18. storočia aj antimonit. V 18. storočí nastal opätovný rozvoj baníctva na Magurke.  Najväčšiu zásluhu na tomto rozvoji mal erár, ktorý sa snažil nadviazať na úspechy  stredoslovenského banského podnikania od začiatku 18. storočia. Od roku 1526 pôsobil v Ľupči protestantský kazateľ Štefan Špetinger, neskôr kazateľ  v Banskej   Bystrici.   Neskôr   tu   pôsobili   aj   ďalší   významní   kazatelia   ako   Leonard  Mokošíni, Florián Duchoň, Ján Lochmann, Šimon Frivaldský, Ondrej Ždánsky a iní.  Protestantská latinská škola v Ľupči existovala pri tunajšej farnosti v rokoch 1550­ 1709.   Učili   tu   významní   učitelia   ako   napríklad   Šimon   Jesenius,   Peter   Barossius,  Leonard Mokošíni, Juraj Sartorius, Eliáš Ladiver, Juraj Lišovíni a iní.  Magurka   bol   pôvodne   banícka   osada   ležiaca   v   nadmorskej   výške   1030   metrov.  Vznikla v okolí banských prevádzko niekedy na začiatku 18. storočia, aj keď sa na jej  území dolovalo už v 14. storočí. Ťažilo sa tu od stredoveku zlato a antimón. Najprv tu  stálo 31 domov, no v roku 1900 iba 14. V 18. storočí sa tu ešte ťažil až 1 kg zlata  mesačne. Postupne z 800 baníkov tu na začiatku 20. storočia pracovalo len 200. Bane  boli zatvorené a prevádzka miestnych podnikov zastavená v rokoch 1924­1928. Z ľupčianskych rodín vynikli viacerí členovia ako učitelia, kazatelia či spisovatelia  ako   napríklad:   Samuel   Chalupka   (+1688),   náboženský   spisovateľ,   liptovský  dolnotrenčiansky a oravský senior, Adam Chalupka  (1767­1840) cirkevný historik,  publicista   (otec   Jána   Chalupku   (1791­1870)   učiteľa,   administrátora   banskej   a  preddunajskej   superintendecie,   spisovateľa   a   Sama   Chalupku   (1812­1883),  štúrovského   básnika),   Ján   Jaroslav   Kmeť   (1823­1871)   básnik   a   priekopník  homeopatickej liečby, Ján Krman (1768­1834) učiteľ,   básnik, publicista, jeho brat  Daniel   Krman   (1775­1857)   učiteľ, básnik,   autor   hospodárskych   článkov,   Eugen  Krčméry   (1830­1891)   kníhkupec   a   vydavateľ   a   August   Horislav   Krčméry   (1822­ 1891), neskorší evanjelický farár, hudobný skladateľ a publicista, Ján Krčméry (1785­ 1841) náboženský spisovateľ, zvolenský senior, Andrej Krno (1827­1911) cirkevný  publicista,   spoluzakladateľ   slovenského   gymnázia   v Revúcej,     Ján   Beniač   (1882  pracoval na referáte Ministerstva školstva v Bratislave, bol riaditeľom Učiteľského  ústavu   v Košiciach,   Samuel   Bodický   (1850­1919)   spisovateľ   a   literárny   kritik,  Michal Bodický (1852­1935) evanjelický farár, vysokoškolský pedagóg, spisovateľ  a publicista, Cyril Bodický (1863­1945) trenčiansky senior, spisovateľ, Jozef Jaroslav  Bodický   (+1894)   učiteľ   a   cirkevný   notár,   propagátorom   ochotníckeho   divadla,  publicista,   Jozef Rumann (1875­1903) bankový úradník, spisovateľ,   Štefan Bella  (1844­1909) spisovateľ a publicista a iní. V Ľupči   pôsobili   aj   ďalší   významní   učitelia:   Daniel   Krman,   Ján   Kadavý,   Ján  Lehotský, Ján Orfanides a iní. Prvú známu erbovú listinu Partizánskej Ľupči vydal až cisár Rudolf II. v roku 1604 a  potvrdil ju v roku 1712 cisár Karol VI. Erb obce vychádza z tohto dokumentu a tvorí  ho srdcový štiepený štít, v pravej červenej polovici s tromi striebornými brvnami, v  ľavej  modrej polovici  s deviatimi  striebornými  ľaliami  po tri v troch radoch. Nad  srdcovým   štítom   sa   v   striebornom   štíte   vznášajú   zlatý   polmesiac   medzi   dvoma  zlatými hviezdičkami.  Po oboch stranách srdcového štítu sú dva čierne  kopáče so  zlatými rúčkami. ________________

VÍTEK, P.: Dejiny Partizánskej Ľupče. Marmota Press Poprad 2002. VÍTEK, P., ČELKO, M., CHURÝ, S.: Magurka, dejiny ťažby kovov a obce, Partizánska Ľupča 2002. VÍTEK, P., CHURÝ,S.: Dejiny nemecko­ľupčianskeho Lesného komposesorátu v Partizánskej Ľupči,  Marmota Press, Poprad  2003.

Pavčina Lehota Obec sa nachádza na úpätí Sinej, neďaleko vyústenia Demänovskej Doliny. Nad obcou na hrebeni Sinej, nazývanom Na jame, bolo jedno z najvyššie položených  hradísk   z   obdobia   púchovskej   kultúry,   nižšie   sa   nachádzajú   ďalšie   dve   hradiská.   Prvá písomná zmienka o Pavčinej Lehote ­ “ville Lyhota in iure theotnicali”, je z roku  1365,   keď   došlo   k   deľbe   majetku   medzi   deti   zemana   Mikuláša   z   Palúdzky.   V  nasledujúcich   storočiach   sa   názov   obce   vyskytoval   v   tvaroch:   ”predium   Pwztha  Lehota” v roku 1553, neskôr   “Lehotha” a v roku 1580 “Pawczyna Lehota”. Obec  bola majetkom zemanov z Palúdzky, neskôr aj zemanov z Parížoviec a Madočian.  Vznikla v chotári obce Bodice.  Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a prácou v lesoch neskôr pracovali aj v  továrňach   v Liptovskom   Mikuláši.   V   19.   a   začiatkom   20.   storočia   doplnkovým  zamestnaním  bola domácka výroba, najmä  výroba zvoncov, praciek, bičov, tkanie  plátna, vrecoviny a kobercov. JRD bolo v obci založené v roku 1958, v roku 1960 sa  zlúčilo   s   družstvami   v   Bodiciach   a   Demänovej   do   JRD   Jasná.   V   roku   1964   sa  začlenilo do hospodárstva v Demänovej. Drevená  zvonica   a  márnica  v  Pavčinej   Lehote  pochádza   z  roku 1866.  Objekt   bol  niekoľko krát prestavovaný, tak ako je to uvedená na doske nad vchodom, v rokoch  1924,   1963   a   1990.   Vážnejšie   stavebné   úpravy   na   stavbe   počas   opráv   neboli  vykonané. Zvonica fungovala ako merač času aj ako signalizačné zariadenie. Jej kópia  bola postavená v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. V   roku   1909   bola   v   Pavčinej   Lehote   vybudovaná   nová   budova   školy   spolu   s  murovanou zvonicou. V rokoch 1970­1972 bola generálne opravená.   Obyvatelia   Lehoty   boli   aj   pri   začiatkoch   rozvoja   turistiky   v   Nízkych   Tatrách,  počiatkoch   lyžovania   a   objavovania   Demänovských   jaskýň.   V   súčasnosti   je  rekreačnou obcou s výhodnou východiskovou polohou do Demänovskej Doliny o aj  Národného parku Nízke Tatry. _______________ Lazoň, O.: Pavčina Lehota, Pavčina Lehota 1992

Pavlova Ves Obec Pavlova Ves leží uprostred Liptovskej kotliny v strednej časti údolia potoka  Petriška. Prvá písomná zmienka o Pavčinej Lehote ­ “ville Lyhota in iure theotnicali”, je z roku  1365,   keď   došlo   k   deľbe   majetku   medzi   deti   zemana   Mikuláša   z   Palúdzky.   V  nasledujúcich   storočiach   sa   názov   obce   vyskytoval   v   tvaroch:   ”predium   Pwztha  Lehota” v roku 1553, neskôr   “Lehotha” a v roku 1580 “Pawczyna Lehota”. Obec  bola majetkom zemanov z Palúdzky, neskôr aj zemanov z Parížoviec a Madočian. Obyvatelia sa v minulosti živili poľnohospodárstvom, tesárstvom, povozníctvom, od  18. storočia varením piva a pálením pálenky. Rozvinulo sa tu množstvo remesiel –  korytárstvo,   košikárstvo,   tkáčstvo   a   výroba   šindľov.   Obyvatelia   obce   podporovali  SNP. Obec bola na jar v roku 1945 niekoľko týždňov vo frontovom pásme. Nemci  časť obce pri ústupe zapálili.  Tunajší roľníci vstúpili  do štátnych majetkov  v roku  1959. V súčasnosti je obec s necelými 300 obyvateľmi oázou ticha a pritom je len niekoľko  kilometrov   vzdialená   od   hlavných   turistických   centier   a   od   okresného   mesta 

Liptovský   Mikuláš.   Ideálne   miesto   oddychu,   či   východiskové   miesto   za   krásami  Liptova. V   roku   1931  bola   v  obci  podľa  plánov   Ondreja  Jančeka,   staviteľa  z  Ružomberka  postavená rímsko­katolícka kaplnka svätého Petra a Pavla apoštolov s vežou. Stavbu  postavil Ján Groma z Trsteného. Erb   obce   tvorí   v  modrom   štíte   striebroodetý   rytier   v   striebornom   brnení,   pravou  nohou   stojaci   na   krku   zeleného,   pod   ním   zvinutého   draka,   do   ktorého   papule   je  vrazená päta rytierovou pravicou držanej striebornej kopije so zástavou s červeným  heroldským krížom na červenom trojjazykom liste, v ľavici s mandľovým štítom so  znamením ako na zástave.

Podtureň Obec leží v strednej časti Liptovskej kotliny, západne od Liptovského Hrádku. Pri  stavbe   Košicko­Bohumínskej   železnice   tu   bolo   objavené   urnové   pohrebisko   ľudu  lužickej   kultúry.   Pozostatky   hrádkov   sa   našli   na   Velínku   a vyvýšeninách   Varte  a Bašte.   Boli   významným   prvkom   v obrannom   systéme   budovanom   v priebehu  trvania púchovskej kultúry a čiastočne boli osídlené  až do raného stredoveku. Prvá písomná zmienka o Podturni je z roku 1331, keď dal tunajší zeman Alexander  postaviť v Podturni kostol a chcel, aby sa stal farským kostolom. Toto sa priečilo  záujmom   svätopeterského   farára,   ktorý   by   tým   stratil   príjmy   od   podturnianskych  farníkov. Spor sa vyriešil v prospech Alexandra až v roku 1345. V starších listinách sa  názov obce vyskytuje v podobe “Thornalia”, v roku 1504 sa prvý krát vyskytuje v  tvare “Pothornya”. Podoba dnešného pomenovania Podtureň je odvodená od základu  turna ­ veža, pretože prvá dedina aj kostol boli umiestnené pod blízkymi hradiskami  Varta a Bašta, ktoré chránili dôležitú obchodnú cestu. Koncom 19. storočia bol  v obci  postavený liehovar. V roku 1920 bola v Podturni založená štátna ľudová škola. V roku  1935   bola   pre   potreby   školy   postavená   nová   budova.   V roku   1938   bol   postavený  v obci kultúrny dom. Súčasťou obce bola aj osada Prekážka, ktorá bola jej miestnou časťou až do roku 1924.  Po tomto roku sa stala súčasťou Liptovského Hrádku. Jednotné  roľnícke družstvo  vzniklo  v roku 1953. V roku 1960 prebehla  integrácia  malých   družstiev.   Takto   boli   zlúčené   jednotné   roľnícke   družstvá   v Podturni,  Liptovskom   Petre   a   Liptovskom   Jáne   do   jedného   celku   pod   spoločným   názvom  Jednotné roľnícke družstvo Veľký október so sídlom v Podturni. Od 1. januára 1973  sa   potom   zlúčili   jednotné   roľnícke   družstvá   v Podturni   a   Liptovskom   Ondreji   do  väčšieho celku s názvom Jednotné roľnícke družstvo v Liptovskom Ondreji. Obec   bola   vlastníctvom   zemianskej   rodiny   Podturňanskovcov   (Pottornyay).  Dominantami obce sú aj tri kúrie rodu. Najväčšia z nich je dvojpodlažná postavená  v 16. storočí a v 18. storočí prestavaná v barokovom slohu. V obci   sa   narodil   redaktor   Hlasu   Ameriky   Teofil   Bohumír   Vozárik  (1912­1973).  V obci   pôsobili:   herec   Ondrej   Jariabek   (1908­1987),  pedagóg   a ochotnícky   režisér  Viliam Jariabek (1915­1991), herec Elo Romančík (1922). Súčasný   erb   obce   tvorí   modrom   štíte   je   vežou   vľavo   otočený   strieborný,   červeno  zastrešený kostolík s modrými oknami a vchodom, so zlatým krížikom na veži. ______________ VÍTEK, P. a kol.: Podtureň 1331­2002, Marmota Press Poprad 2002.

Pribylina Obec leží na sútoku Račkovho potoku s Belou pod výbežkami Západných Tatier na  východ od Liptovského Hrádku. Najstaršia písomná zmienka o Pribyline je z roku 1332 v súvislosti s farárom tunajšej  farnosti svätej Kataríny ­ “Sancte Katherine de Pribina”.  Pôvodný gotický kostol stál  na pravom brehu rieky Belej na mieste, ktoré je dodnes nazývané Kostolisko. Okolo  kostola stáli usadlosti prvých obyvateľov. Posledná správa o kostole je z roku 1397,  ale v zoznamoch liptovských kostolov z 15. a 16. storočia sa už pribylinský kostol  nevyskytuje.  Neskôr   v   Pribyline   stála   drevená   kaplnka   svätej   Kataríny,   ktorú   si  miestni obyvatelia postavili v roku 1610. V roku 1910 na jej mieste postavili nový  rímsko­katolícky murovaný kostolík v neobarokovom slohu, do ktorého preniesli aj  zariadenie   z   pôvodného   kostola.   Pôvodná   drevená   zvonica   zanikla   pri   výstavbe  nového kostola. Obyvateľstvo sa v minulosti  zaoberalo  chovom dobytka, oviec, spracovaním  koží,  výrobou kožuchov, prácou s drevom a obuvníctvom. V 19. storočí sa viacero mužov  živilo murárstvom. Po vzniku Československej republiky väčšina mužov pracovala v  stavebnom priemysle. Obyvatelia podporovali SNP. V roku 1944 tu bol vydávaný  časopis partizán. V roku 1958 bolo v obci založené JRD. Súčasný   neobarokový   rímsko­katolícky   kostol   svätej   Kataríny   Alexandrijskej   je  jednoloďový, menších rozmerov, s presbytériom, stavaný v štýle kaplnky bez veže.  Na   vstupnom   priečelí   sa   nachádza   volútový   štít.   Vnútorné   zariadenie   pochádza   z  pôvodného zariadenia kostola. Evanjelici si v Pribyline postavili vlastný chrám až v roku 1806. Bol to drevený kostol  bez veže. Tento stál až do roku 1902, keď na jeho mieste podľa projektov staviteľa  Milana   Michala   Harminca   postavili   neorománsky   murovaný   kostol.   V   roku   1927  interiér kostola bol vymaľovaný podľa návrhu akademického maliara Ján Hála. V Liptovskom skanzene sa nachádzajú objekty zo zatopenej oblasti Liptovskej Mary.  Kultúrnohistorické   pamiatky   a   umelecky   vzácne   objekty   z   11   zatopených   obcí  Liptovskej  Mary sa zachovalo  v skanzene:  11 drevených  domov, kováčska vyhňa,  požiarna zbrojnica, zvonica, hospodárske objekty, kópia ranogotického kostola z L.  Mary s originálnymi detailami a goticko ­ renesančný kaštieľ. V Pribyline sa nachádza  aj neskoro gotický kaštieľ zo 16. storočia z obce Parížovce. V sezóne sa tu konajú  náučno­zábavné   podujatia   približujúce   zvyky   a   spôsob   života   na   Liptove.  Zaujímavosťou je chov domácich zvierat, hydiny, huculských koní a predaj suvenírov  v Múzeu liptovskej dediny . V   obci   sa   narodil   filozof   a   orientalista     Ján   Lajčiak   (1875­1918).   Pôsobil   tu  zbrojmajster Jozef Institoris (1835­1921), básnik a kňaz Daniel Pribiš (asi 158­1645)  a spisovateľ, kňaz a politik Martin Rázus (1888­1937). Erb obce tvorí v modrom poli na zelenom kopci stojaca svätá Katarína striebroodetá s  červeným plášťom na pleciach, opierajúca sa ľavou rukou o zlaté koleso a v pravej  ruke držiaca vztýčený zlatý meč. ______________ Janotka, E. a kol.: Pod Kriváňom Pribylina, Pribylina 1994

Prosiek Obec sa nachádza pod Chočským pohorím pri potoku Prosiečanka. V chotári obce sa  našli pozostatky osídlenia kultúry kanelovanje keramiky a sídlisko ľudu púchovskej  kultúry.

Najstaršia písomná zmienka o dedine je z roku 1352, keď turčiansky konvent potvrdil  vlastníctvo Prosieka zemanom Tomášovi a Petrovi, synom Mikuláša.  Názov obce sa  tu spomína v tvare: “Zarazprosek et Zelniche”. Obec patrila zemanom Jóbovcom a  Kubínskovcov. Obyvateľstvo sa zaoberalo predovšetkým poľnohospodárstvom. Počas  SNP obyvatelia podporovali partizánske hnutie. JRD bolo založené v roku 1952., v  roku 1960 sa začlenilo do štátnych majetkov. V   polovici   19.   storočia   s   Prosiekom   splynuli   obce   Nižný   a   Vyšný   Zádiel.   Patrili  zemianskym rodinám Andickovcov, Jóbovcov a Šľachtovcov. Na   podnet   miestnych   zemanov   bol   v   Prosieku   v   druhej   polovici   13.   storočia  postavený  kostolík,  ktorý  sa spomína  v zozname  pápežských desiatkov  už v roku  1287. Zasvätený bol svätej Margite. Neskôr bol renesančne upravený a v roku 1827  rozšírený, neoklasicisticky upravený a v roku 1880 prefasádovaný. V roku 1927 bola  pristavaná k pôvodnej stavbe veža a kostol bol opravený. Práce boli vykonané podľa  projektov   Jána   Medlu   zo   Závažnej   Poruby.   Je   jednoloďovým   kostolom   s   rovným  uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. V súčasnosti je  patrónom kostola svätá Alžbeta vdova. V rokoch 1651­1658 v obci pôsobil významný  barokový spisovateľ Ondrej Lucae  (1596­1673).

Smrečany Obec   leží   v strednej   časti   Liptovskej   kotliny   v strednej   časti   údolia   potoka  Smrečianky. Najstaršia písomná zmienka o Smrečanoch, “Zemerchen” je z roku 1299, v súvislosti  so sporom medzi synmi Bohumíra a Serafína so šľachticmi Mikulášom a Batizom. V  roku   1349   hontiansky   archidiakon   Mikuláš,   povolil   stavbu   kamenného   kostola   v  Smrečanoch,   ktorý   mal   slúžiť   obyvateľom   dedín   Smrečany   a   Žiar   (Szmerecsen   et  Zar).   Podľa   niektorých   hypotéz   bol   tento   kostol   postavený   na   mieste   staršieho  dreveného sakrálneho  objektu zo začiatku 14. storočia. Kostol, zasvätený očisťovaniu  Panny   Márie,   bol   dostavaný   v   gotickom   štýle   až   niekedy   v   15.   storočí.   V  písomnostiach z 13. ­ 16. storočia sa názov obce vyskytoval v maďarskej podobe ako  Zemerechen, ktorá bola fonetickou skomoleninou slovanského názvu odvodeného od  výskytu   smreka   v  lesoch   v   okolí   dediny.   Tunajší   zemania,   potomkovia   Bohumíra  používali   názov   dediny   v   predikáte.   Obyvatelia   sa   zaoberali   poľnohospodárstvom,  odchádzali sezónne za prácou na Dolnú zem, časť z nich sa zaoberala kamenárstvom.  V roku 1920 si založili valcový mlyn a elektráreň. Za pomoc partizánom  bola 28.  októbra 1944 obec zapálená a zavraždených 10 osôb. JRD vzniklo v roku 1953. Stavba kostola je jednoloďová, so štvorcovým presbytériom, neskoršie pristavanou  sakristiou   a   predstavanou   vežou.   Ozdobou   presbytéria   je   krížová   klenba   so  svorníkom.   V   chrámovej   lodi   je   rovný   drevený   maľovaný   strop   s   gotickými   a  renesančnými   doskami.   Kostol   bol   viackrát   prestavaný.  Najväčšia   prestavba   bola  uskutočnená v 17. storočí. Pri tejto prestavbe bola v barokovom slohu zastrešená veža  s   krytou   ochozou   a   baňou   a   bola   pristavaná   menšia   baroková   vežička   nad  presbytériom. Generálna oprava celého objektu kostola prebehla v rokoch 1952­1955  pod dozorom reštaurátora Mikuláša Štalmacha. V roku 1876 sa začalo so stavbou evanjelického chrámu, ktorá bola dokončená v roku  1880.   Pozemok   pod   stavbu   daroval   Jozef   Szentiványi.   Chrám   bol   postavený   na  centrálnom pôdoryse v tvare kríža s predstavanou vežou, ktorá bola dostavaná do  výšky 38 metrov v roku 1897. Priestory kostola boli zaklenuté pruskými a českými  klenbami.

Erb obce tvorí v zelenom štíte, v dolných dvoch tretinách, vyplnených zlatou šikmou  mrežou (sieťou) je čierny vlk so zlatou zbrojou. ______________ Čerstvík, J. a kol.: Smrečany 1299­1999, Smrečany 1999

Svätý Kríž Obec   Svätý   Kríž   sa   nachádza   v   blízkosti   vodnej   nádrže   Liptovská   Mara   a mesta  Liptovský Mikuláš v doline potoka Krížanka. Pôvodný gotický kostol zasvätený Nájdeniu svätého Kríža bol postavený na mieste  dnešného kostola už okolo roku 1300 a sídlisko, ktoré sa tu utvorilo prevzalo názov  od patrocínia kostola. Gotický kamenný kostol stál až do konca 18. storočia, keď bol  zničený a nahradený klasicistickou stavbou. Názov obce sa prvý krát vyskytuje až v  roku 1430 v predikáte miestnych zemanov “de Kerestur”. Súčasťou obce sú od roku  1863 Ančikovany, Priechod a Záhorovisko, od roku 1882 osady Cínovisko, Črmnô,  Kraľovany,   Motkovisko   a   Stráňany.   Ešte   v   17.   storočí   boli   ku   Svätému   Krížu  pričlenené Ipochhaza a Leustachhaza. Obec   patrila   rodine   Okoličianskovcov.   Obyvateľstvo   sa   zaoberalo   najmä  poľnohospodárstvom. Obyvateľstvo sa zapojilo do SNP. JRD v obci vzniklo v roku  1958 v roku 1961 sa včlenilo do Štátnych majetkov v Liptovskom Mikuláši. Za obcou sa dnes nachádza drevený artikulárny kostol, ktorý patrí medzi najväčšie  drevené   kostoly   v   Európe.   Bol   tu   prenesený   počas   výstavby   Liptovskej   Mary   v  rokoch 1974 až 1982 zo zatopenej obce Paludza.

Trstené Obec leží v strednej severnej časti Liptovskej kotliny v strednej časti potoka Jalovec. Najstaršia správa o Trstenom, “terre seu ville Nadasd”, je z roku 1269, keď ju kráľ  Belo IV. daroval šľachticovi Bohumírovi výmenou za dediny Plaveč a Žehru. V 13. ­  15. storočí sa názov obce používal viac v maďarskej podobe ako Nadasd. Slovenský  názov   “Trsztene”   sa   prvý   krát   objavuje   až   v   listine   z   roku   1469.   Dedina  pravdepodobne vznikla ešte pred 11. storočím. Pôvodný gotický kostol svätej Márie  Magdalény bol v Trstenom postavený okolo roku 1269 pravdepodobne na starších  základoch kostola zo začiatku 13. storočia na podnet ostrihomského kanonika Jána,  syna   šľachtica   Bohumíra.   Od   začiatku   18.   storočia   je   kostol   zasvätený   Všetkým  svätým.   V   období   feudalizmu   obec   patrila   zemianskemu   rodu   Bánovcov.  Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. Aj po roku 1918  obec   nestratila   svoj   poľnohospodársky   charakter.   Obec   sa   zapojila   do   SNP.   JRD  vzniklo v obci v roku 1958. Kostol   mal   pôvodne   románsky   pôdorys.   Je   jednoloďový   s   kruhovým   zakončením  svätyne, na južnej strane s ranogotickým portálom s čias výstavby kostola. Prestavaný  bol   až   v   roku   1830.   Kostol   v   roku   1900   vymaľoval   ľudový   majster   M.   Beluš   z  Bobrovca. Z pôvodného zariadenia  kostola sa zachoval v Szépmuveszeti  múzeu v  Budapešti   obraz   Ružencovej   Madony   v   pôvodnom   gotickom   ráme   z   rokov   1460­ 1470. Pri kostole je situovaná zvonica pravdepodobne zo 16. storočia, ktorá bola už  viackrát obnovovaná.  Erb obce tvorí v zlatom štíte na čiernej pažiti zľava vedľa seba stojace zlatý snop  obilia, strieborná kosa a zlatý porast tŕstia.

Uhorská Ves Obec sa nachádza v južnej časti Liptovskej kotliny a juhozápadne od Liptovského  Mikuláša.   Na   území   obce   sa   nachádzalo   popolnicové   pohrebisko   lužického   ľudu,  kultúrneho okruhu z obdobia mladšej doby kamennej. Názov obce poukazuje na to, že  na území pôvodnej slovanskej občiny sa na začiatku 12. storočia usídlili maďarskí  strážcovia hraničných zásekov utvárajúcej sa severnej hranice Uhorského kráľovstva. Prvý krát sa Uhorská Ves spomína v roku 1230 v listine kráľa Ondreja II., ktorý za  vojenské zásluhy daroval Beuchovi, Haukovi a Polkovi územie pôvodne patriace k  dedine Uhorská Ves ­ “Mogiorfalu”. V slovenskom tvare ako Uherska Wes sa názov  obce prvý krát vyskytuje v roku 1480. Obec patrila potomkom Bohumíra, zemanom  z Liptovského Jána. Obyvateľstvo   obce   sa   v   tom   čase   zaoberalo   okrem   poľnohospodárstva,   neskôr   aj  pltníctvom po rieke Váh a domáckou výrobou. Počas SNP sa obyvatelia zapojili do  odboja.  V   obci   sa   nachádza   murovaná   neoklasicistická   zvonica   postavená   pre   rímsko­ katolícku   aj   evanjelickú   cirkev   v   roku   1924.   Stavbu   projektoval   Adam   Debnár,  murársky majster z Liptovského Mikuláša­Vrbice. Erb obce tvorí v modrom štíte oproti na zelených brehoch rieky s dvoma rybami po  bokoch oproti stojace dva zelené topole.

Vavrišovo Vavrišovo leží vo východnej časti Liptovskej kotliny na nízkej terase v strednej časti  údolia Belej. Prvý   písomný   doklad   o   existencii   Vavrišova   je   z   roku   1346,   kde   sa   uvádza   pod  názvom “Waurisow”. Obec vznikla na zákupnom práve a v názve sa odrazilo meno  jej prvého majiteľa či zakladateľa ­ šoltýsa Vavrinca. Počas Švihrovskej bitky obec  v roku 1709 bola takmer celá  zničená. Obec ostala aj v nasledujúcich storočiach vo  vlastníctve   zemianskeho   rodu   z Podturne.   Žilo   tu   iba   poddanské   obyvateľstvo.  Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, remeslami a kamenárstvom. Po roku 1918  viacerí muži pracovali v stavebnom priemysle. V obci bola píla, rozvinuté tkáčstvo  a drevená výroba. Obec sa zapojila do SNP. JRD bolo založené v roku 1949. Tunajší evanjelický kostol projektoval v neorománskom štýle architekt Blažej Bulla z  Martina a postavená bola v rokoch 1881­1884. Oltár bolo nutné dva razy prestavať,  pretože mohla utrpieť celá statika stavby. Kostol bol v roku 1900 prestavaný pretože  bol   pri   požiari   v   roku   1896   poškodený.   Súčasnú   stavbu   tvorí   sieňový   priestor   s  polkruhovým uzáverom, pristavanou sakristiou a vežou predstavanou v roku 1928. V  rokoch 1887­1888 bol vo Vavrišove postavený baptistický kostol. V roku 1959 bol  upravený. Erb obce tvorí v strede modrého štítu striebroodetý muž so zlatým vavrínom v pravej  ruke. Po oboch stranách zlaté vavrínové ratolesti.

Važec Obec   Važec   leží   v   najvýchodnejšej   časti   Liptovskej   kotliny,   pod   južnými   svahmi  tatranského Kriváňa. Prvá písomná zmienka o majetku na ktorom neskôr vznikol Važec je z roku 1269, kde  kráľ   Belo   IV.   oslobodil   nových   osadníkov   od   poddanských   dávok   na   10   rokov.  Najstaršia   správa   o   existujúcom   Važci   ­   “Wazych”   je   z   roku   1286.   Dedina   bola 

vybudovaná na zákupnom práve. Meno obec dostala podľa tunajšieho potoka, ktorý sa  v 13. storočí uvádza pod menom Wasuch. Prvý kostol bol vo Važci vybudovaný v  roku 1306 z iniciatívy synov šľachtica Bohumíra ako tunajších vlastníkov. Stavbu v  roku   1306   povolil   spišský   prepošt.   Patrónom   kostola   bol   svätý   Anton   pustovník.  Niektorí autori tvrdia, že pôvodný kostolík bol postavený v období panovania kráľa  Bela  IV. a bol zasvätený svätému Eustachovi, patrónovi poľovníctva. S najväčšou  pravdepodobnosťou však išlo o kostolík alebo kaplnku v blízkej, neskôr zaniknutej  osade Šoldov. Obec   patrila   zemianskym   rodom   Svätojánskovcov,   Smrečianskovcov   a Bánovcov,  potomkov   Bohumíra.   Obyvateľstvo   sa   od   počiatkov   živilo   chovom   hovädzieho  dobytka a oviec, ťažbou a predajom dreva, piliarskych výrobkov, dreveného šindľa,  povozníctvom, pltníctvom. Od roku 1871 viacerí z obyvateľov pracovali na železnici.  Počas veľkého požiaru v roku 1931 vyhorela skoro celá obec. Obyvatelia sa zapojili  do SNP. JRD bolo založené v roku 1961. V   rokoch   1560­1600   a   1619­1683   bol   važecký   kostol   v   rukách   protestantov.   Bol  viackrát   prestavaný   a   v   roku   1738   bol   barokovo   upravený.   Ďalšia   prestavba   sa  uskutočnila v roku 1910, pretože z nedbalosti hlásnika zhorela pôvodná drevená veža  kostola, ktorá mala byť podľa písomných záznamov vyššia ako súčasná. V roku 1931  bol kostol po veľkom požiari obce znovu prestavaný. V roku 1956 bola ku kostolu  pristavaná sakristia. V roku 1783 bol vo Važci postavený evanjelický tolerančný chrám. Bola to drevená  stavba na murovaných základoch a nosných pilieroch, pokrytá dreveným šindľom bez  veže. Pre schátralosť stavby postupom času, bol kostol v roku 1890 zbúraný a na jeho  mieste   v   rokoch   1890­1893   postavený   nový   kostol   v   neogotickom   štýle   podľa  projektov Blažeja Bullu z Martina. Interiér bol vymaľovaný v roku 1925 podľa návrhu  Jána Hálu. V obci pôsobil maliar Ján Hála (1890­1959). Od roku 1976 sú v pôvodnom dome  Jána   Hálu   vystavované   fotografie   zo   života   maliara   s   množstvom   jeho   obrazov,  kresieb   a   ilustrácií.   V   roku   1994   sa   otvorilo   Obecné   múzeum,   kde   sú   vystavené  dokumenty   o   osobnostiach,   ktoré   zasvietili   svoj   život,   tvorbu,   Važeckej   kultúre.  Nájdeme tu dokumenty o živote spisovateľa Štefana Rysuľu, básnika Janka Silana,  básnika Michala Lúčanského, ľudového básnika Janka Ilavského – Podkrivánskeho,  esejistu Michala Bartku, dramatika Štefana Rysuľu.  Výstavu dotvárajú autentické forografie Karola Plicku a objaviteľa Važeckej jaskyne  Františka   Havránka.   Vojenský   cintorín   neďaleko   obce   je   najznámejší   cintorín  nemeckých vojakov padlých v druhej svetovej vojne v Liptove a okolí. Odpočíva tu  asi 6000 vojakov. V chotári obce sa nachádza aj ľadová Važecká jaskyňa sprístupnená  pre   verejnosť.   Vznik   podzemných   priestorov   podmienili   tektonické   poruchy.  Vyznačuje sa bohatou kvapľovou výzdobou prevažne bielej farby. V jaskyni sa našli  kosti jaskynného medveďa. Erb obce tvorí v modrom štíte pred bielou siluetou Kriváňa tri vedľa seba položené  červené   zvonce.   Stredný   zvonec   je   väčší   a   predstavuje   atribút   svätého   Antona  pustovníka z najstaršej zachovanej obecnej pečate. Dva menšie zvonce predstavujú  novšiu   históriu   Važca,   symbolizujú   ovčiarstvo   a   pastierstvo   ako   základ   živobytia  predkov. ______________ Hyben, M. a kol.: Važec, Osveta, Martin 1981

Veľké Borové

Obec sa nachádza v severnej časti Liptova v Podtatranskej brázde na severnom svahu  Chočských vrchov. Borové vzniklo ako kopaničiarska obec v 17. storočí usadením goralských obyvateľov  z Oravy na území okolo starej sklárskej huty. Prvý krát sa spomína ako Borove cum  Sviniarky v roku 1696. Po roku 1786 sa obec rozčlenila na Malé a Veľké Borové.  Súčasťou obce je aj Jóbova Ráztoka písomne doložená v 18. storočí ako zemianska  osada k Veľkému Borovému pričlenená po roku 1808. Obce patrili zemianskemu rodu  Jóbovcov. Tunajší obyvatelia sa zaoberali chovom oviec a v skromných podmienkach  aj   poľnohospodárstvom,   od   18.   storočia   podomovým   sklenárstvom.   V období   1.  republiky tunajší obyvatelia chodili po celej Európe ako sklári, riečiari a sitári. Na   konci   18.storočia   bol   postavený   drevený   rímsko­katolícky   kostol   vo   Veľkom  Borovom. V roku 1823 ho zbúrali a na jeho mieste postavili v rokoch 1823­1826  nový murovaný kostol. Súčasný  klasicistický kostol Povýšenia svätého Kríža bol neoklasicisticky upravený v  rokoch 1880­1890 a v roku 1950 bol zrekonštruovaný. Je jednoloďovým kostolom s  polkruhovým   presbytériom   a   rozšíreným   chórom.  V   obci   sa   nachádza   aj   menšia  štvorcová   klasicisitická   stavba   z   19.storočia   so   sochami   svätého   Jána   Krstiteľa   a  Božského srdca.

Veterná Poruba Veterná   Poruba   leží   v pravej   časti   Liptovskej   kotliny,   východne   od   Liptovského  Mikuláša. Prvá   zmienka   o   obci   Veterná   Poruba   je   z   roku   1352,   keď   kráľ   Ľudovít   I.   ocenil  zásluhy   Jána,   Marka,   Vavrinca   a   Serafína,   synov   Petra   z   Okoličného   a   vrátil   im  bývalé   majetky,   medzi   nimi   aj   Veternú   Porubu   “possesiones   Poruba”.   V   50­tych  rokoch 16. storočia sa názov obce vyskytuje aj v tvare “Krawaporwba”. Až do zániku  blízkej osady Svätý Štefan na začiatku 18. storočia boli obce Svätý Štefan a Veterná  Poruba administratívne spojené, čo dokazuje aj názov v tvare “Zenth Istvan Poruba”  alebo “Poruba et Zent Istwan”  Sídlom farnosti pre tieto obce bol Svätý Štefan. Obce   patrili   rodu   Okoličianskovcov.   Obyvateľstvo   sa   od   počiatkov   živilo  poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. Dodnes je Poruba obec s poľnohospodárskym  charakterom. JRD bolo založené v roku 1960. Za najstaršiu existujúcu stavbu vo Veternej Porube možno považovať zvonicu, ktorá  bola postavená v roku 1853 po veľkom požiari v roku 1850. Pri požiari zhorela aj  drevená zvonica, ktorá stála už v roku 1752 a bola postavená pravdepodobne už na  začiatku  18. storočia. V nej  sa nachádzali  aj tri  zvony zo zaniknutého  kostola vo  Svätom Štefane. V roku 1873 bola postavená v obci evanjelická modlitebňa na mieste  bývalej menšej drevenej modlitebne z roku 1862. Erb obce tvorí v modrom štíte na zelenej pažiti pri ôsmich zlatých klasoch stojaci  poľný hájnik oblečený v bielom s bielym klobúkom na hlave, držiaci v pravej ruke  krátke   bičisko  s esovito  tvarovaným  bičom  zlatej  farby. Poľný hájnik sa opiera  o  jednoduchú, na hornom konci mierne doprava ohnutú, zlatú palicu. _______________

VÍTEK, P.: Veterná Poruba. Veterná Poruba 1997.

Vlachy

Obec sa nachádza uprostred Liptovskej kotliny, neďaleko ústia riečky Kľačianky do  Váhu. Prvá zmienka o existujúcej osade Vlachy ­ “villa Latina” je z roku 1262, keď kráľ  Belo   IV.   daroval   Jánovi   Galliciusovi   majetok   ležiaci   západne   od   Vlách.   Názov  “Olazy” sa prvý krát vyskytuje až v roku 1391. V 14. storočí sa dedina označovala  ako   dedina latiníkov  „Latinorum“,  v maďarčine  Olozi“   čo umožňuje  predpokladať  odvodenie názvu dediny od národnostného pôvodu tunajších prvých obyvateľov. Po  roku 1863 boli k Vlachom pričlenené Demčiny, v roku 1924 Krmeš, v roku 1968  Vrbie,   v   roku   1976   Vlašky.   Krmeš   je   písomne   doložený   od   roku   1351.   Patrila  Detrichovcom a Krškanským. Vlachy patrili tunajšej vetve rodu Kubínskovcov. Obyvatelia   sa   zaoberali   poľnohospodárstvom   a pltníctvom.   Časť   obyvateľstva   sa  zapojila do SNP. V roku 1950 bolo založené miestne jednotné roľnícke družstvo. Zvonica vo Vlachoch s murovanými základmi a dreveným vrchom. Bola využívaná  ako požiarna zbrojnica. V miestnej časti Krmeš sa nachádza zvonica postavená v roku 1930 podľa projektov  Štefana Ďuláka z Vlašiek na mieste staršej zvonice. Prízemie zvonice je murované a  poschodie je drevené.

Východná Obec sa nachádza vo východnej časti Liptovskej kotliny v úzkej doline potoka. V   najstarších   písomnostiach   z   druhej   polovice   13.   storočia   sa   územie   Východnej  spomína ako lúka Východná ­ “pratum Wihadna”. V roku 1329 sa spomína už ako  vyvinutá dedina “possessionis Vyhodna”. V 15. storočí bol vo Východnej postavený  gotický kostol svätého Štefana Prvomučeníka. V zoznamoch liptovských kostolov sa  od konca 14. do 17. storočia nevyskytuje, a preto môže byť dosť pravdepodobné, že sa  tu slúžili bohoslužby podľa pravoslávneho obradu. Túto možnosť pripúšťa aj historik  P. Ratkoš, pretože po vojnových udalostiach v 15. storočí boli spustnuté usadlosti  obsadené aj pravoslávnymi Rusínmi. K obci patrí aj osada Svarín, ktorá vznikla na začiatku 19. storočia. Obyvateľstvo sa v minulosti zaoberalo chovom dobytka, oviec, ťažbou dreva, od 18.  storočia   povozníctvom,   ženy   výšivkárstvom   a vyrábala   sa   tu   aj   kvalitná   bryndza.  V obci pracovala píla, od roku 1921 tehelňa, boli tu rozvinuté remeslá. V roku 1921  obec skoro celá vyhorela. Obyvatelia sa aktívne zapojili do SNP. JRD bolo založené  v roku 1958. Kostol svätého Štefana bol v roku 1709 vypálený a v nasledujúcich rokoch obnovený.  V roku 1803 bol klasicisticky prestavaný a v roku 1827 bola k nemu pristavaná veža.  V   roku   1928   bola   stavba   opravená.   Kostol   je   v súčasnosti   jednoloďový   s  polygonálnym   zakončením   presbytéria,   rovným   stropom,   pristavanou   sakristiou   a  predstavanou vežou.  V   roku   1799   bol   v   obci   postavený   murovaný   evanjelický   tolerančný   kostol.   Pri  požiari 18. augusta 1838 zhorela stará evanjelická škola a v rámci opráv cirkevných  objektov bola ku kostolu v roku 1844 pristavaná aj veža. V roku 1921 veľký požiar  zničil skoro polovicu obce a vyhorel aj evanjelický kostol. Na mieste ruín pôvodného  kostola   bol   postavený   nový   v   rokoch   1926­1927   podľa   projektov   staviteľa   Jána  Palkoviča z Martina s použitím pôvodnej veže. Každoročne sa tu prvý júlový víkend uskutočňuje svetoznáma prehliadka folklórnych  súborov a ľudových tradícií. Podujatie sa organizuje vo veľkom prírodnom amfiteátri  nad   obcou.   Je   to   najväčší   slovenský   folklórny   festival,   konaný   pod   záštitou  medzinárodnej organizácie C.I.O.F.F. 

Erb obce tvorí v modrom štíte na zelenej pažiti pred dvoma zelenými stromami, vľavo  menším, vpravo väčším, stojí strieborný baran so zlatou zbrojou. ______________ Ratkoš,P. a kol.: Východná 1265­1969, Osveta, Martin 1972 Koreň, M.: Východná – Kostol sv. Štefana prvomučeníka a ľudia okolo neho, Poprad 1999

Vyšná Boca Pôvodne banícka obec na konci Bockej doliny pod Čertovicou a Rovnou hoľou. Územie rieky Bocianky bolo od druhej polovice 14. storočia kráľovským majetkom.  Staršou   osadou   bola   Svätojánska   Boca,   vo   vlastníctve   rodu   Svätojánskovcov.  Kráľovská Boca vznikla ako dôsledok banského podnikania v tejto oblasti až  po roku  1552. Preto na území dnešných obcí Vyšná Boca a Nižná Boca existovali v minulosti  obce Kráľovská Boca a Svätojánska Boca. Názov obce dostali od potoka tečúceho  dolinou. Už v období bachovskej éry sa Boce členili na Vyšnú, Strednú a Nižnú Bocu.  V 80­tych rokoch 19. storočia sa opäť vrátili k predošlému stavu. V roku 1927 sa z  častí obcí ležiacich na oboch brehoch potoka Bocianky v dolnej časti vytvorila obec  Nižná Boca a v hornej časti Bocianky Vyšná Boca. Klasicistický   evanjelický   kostol   vo   Vyšnej   Boci   bol   postavený   v   roku   1785   ako  tolerančný na mieste pôvodného chrámu zo 70­tych rokov 16. storočia (evanjelický  zbor vo Vyšnej Boci vznikol už v roku 1540) s použitím pôvodnej veže, ktorá bola k  stavbe pripojená pri prestavbe v rokoch 1819 ­ 1825. Pri prestavbe kostola v roku  1819  zanikla pôvodná drevená zvonica z konca 17. storočia. Pôvodný chrám dala  postaviť banská komora pre zväčša nemecké obyvateľstvo vtedajšej Kráľovskej Boce. V minulosti sa v jej chotári dolovalo železo, zlato a antimón, neskôr sa obyvateľstvo  zaoberalo   poľnohospodárstvom,   prácou  v  lesoch   a  chovom  dobytka.  V období  20.  storočia niektorí obyvatelia pracovali aj v baniach v zahraničí. Počas SNP boli v okolí  rozmiestnené viaceré partizánskej jednotky. Banícku minulosť pripomína reťazová zástavba v údolí s veľkými baníckymi domami  s pavlačami, ktoré sa dnes menia sa rekreačné chaty. Z významných osobností pôsobil v obci v rokoch 1905­1918 filozof, orientalista Ján  Lajčiak (1875­1918). Erb obce tvorí v zelenom štíte striebroodetý baník so zlatými banskými  kladivkami v  rukách tesajúci striebornú skalu. Nad ním sa vľavo hore vznáša zlatý symbol Božieho  oka.

Závažná Poruba Závažná Poruba sa rozprestiera v strednej časti malebnej Liptovskej kotliny v doline  zvanej Lažtek. Samotná obec Závažná Poruba sa nachádza v strednej časti malebnej  liptovskej kotliny a rozkladá sa na úpätí Poludnice (1548 m) v údolí, ktoré odvodňuje  potok Žuberovka s prítokmi. Pozostatky najvyššie položeného sídliska ľudu oravskej  skupiny z konca 5. storočia pred n. l. sa nachádzajú na Iľanovskej Poludnici vo výške  1550 metrov.  Obec sa prvý krát spomína v listine z 29. júna 1377 ako possessio (sídlisko, usadlosť,  dedina)  pod maďarským názvom ”Nemeth­poruba” (Nemecká Poruba).  Vznikla na  podnet zemanov z Liptovského Jána na zákupnom (nemeckom) práve vyrúbaním lesa  a   podľa   toho   dostala   aj   názov.   Majetky   v Závažnej   Porube   sa   postupne   rozptýlili  nielen   medzi   potomkov   Bohumíra,   ale   aj   medzi   iných   zemanov   ako   napríklad  Rakovskovci, Pekryovci, Kyselovci, Akayovci, Smrečániovci, Liptajovci, Váradiovci, 

Vitálišovci a iní. Obyvatelia Poruby sa oddávna živili dobytkárstvom a chovali ovce,  neskôr aj poľnohospodárstvom. V 19. a 20. storočí najmä murárstvom a tesárstvom.  Ak v roku 1900 bolo v Závažnej Porube 57 kvalifikovaných murárov, 3 tesári, v roku  1910   bolo   murárov   58   spolu   s   piatimi   tesármi   a   82   ostatnými   murárskymi  remeselníkmi.     Toto   zamestnanie   malo   len   sezónny   charakter.    Od   roku   1920   sa  používa úradný názov Závažná Poruba dovtedy sa striedavo používal pôvodný názov  Nemecká Poruba alebo Vágh­Poruba. V období   SNP   sa   obyvatelia   aktívne   zapojili   do   odboja.   Počas   trestnej   výpravy  nemeckých jednotiek 28. októbra 1944 bolo poškodených 38 domov. JRD bolo v obci  založené v roku 1953. V súčasnosti je obec vyhľadávaným miestom pre zimné športy – zjazdové a bežecké  lyžovanie. Podľa údajov v kanonických vizitáciách farnosti v Liptovskom Jáne už v polovici 17.  storočia   stála   v   Závažnej   Porube   drevená   kaplnka   zasvätená   svätému   Lukášovi   ­  evanjelistovi.  Podľa   datovania   zvona   umiestneného   pôvodne   v tejto   kaplnke,   bola  postavená okolo roku 1650 zrejme na mieste obecnej zvonice. Po roku 1837 stála už  na   mieste   pôvodnej   drevenej   kaplnky   nová   murovaná   kaplnka   s   tým   istým  patrocíniom. Podľa ústnej tradície dali novú kaplnku postaviť po roku 1820 rodičia  šľachtického dôstojníka, ktorý prišiel na tomto mieste o život po páde zo splašeného  koňa.   V   blízkosti     kaplnky   sa   nachádza   budova   školy   prestavanej   v   roku   1911   s  neorománsko­gotickou   vežou.  Je  vysoká  42  metrov   a  bola   rekonštruovaná   v  roku  1967. Erb  obce tvorí v zlatom štíte pred modrým oblým vrchom, posunutým heraldicky  vpravo, skrížené strieborné kladivko a murárska kelňa so zlatými rukoväťami. _________________

VÍTEK, P. a kol. : Závažná Poruba. Závažná Poruba 2002.

Žiar Obec   leží   severovýchodne   od   Liptovského   Mikuláša   na   pravom   brehu   rieky  Smrečianky, ktorá sa juhozápadne od Okoličného vlieva do Váhu.  Prvá  písomná zmienka o obci Žiar je z roku 1349, keď sa potomkovia Bohumíra  dohodli na spolupráci pri stavbe kostola v Smrečanoch, kde mali dovoz kameňa a iné  práce zabezpečiť obyvatelia Smrečian a Žiaru ­ “villa Zar”. Názov dediny pochádza z  rovnakého slova žiar, ktoré označujúce miesto po vypálenom lese a lesnom poraste,  ktoré   sa   po   vyklčovaní   stalo   vhodným   na   obrábanie   pôdy   a   neskoršie   osídlenie.  Obyvatelia   Žiaru   sa   v   minulosti   zaoberali   chovom   oviec,   poľnohospodárstvom,  chytaním vlkov a od 18.storočia sa niektorí obyvatelia živili aj pálením dreveného  uhlia. V blízkosti vrchu Štít, nachádzajúcom sa medzi potokom Smrečianka a dolinou  Lučivník, sa ťažilo zlato a striebro. Ťažba sa neskôr ukázala ako neefektívna, a preto  bola   zastavená.   Žiar   sa   v   priebehu   15.   a   16.   storočia   spomína   ako   majer  Smrečianskovcov   a   Svätojánskovcov   a   bol   administratívne   spojený   s   blízkymi  Smrečanmi. Ako samostatná obec vystupuje až od druhej polovice 18. storočia. Ešte  aj v druhej polovici 19.storočia, pri zakladaní pozemkovej knihy, mal Žiar spoločný  kataster   a   pozemkovú   knihu   so   Smrečanmi.   V   roku   1845   na   podnet   vrbicko­ mikulášskeho evanjelického farára Michala Miloslava Hodžu a jeho brata Ondreja  Hodžu vznikol Spolok striezlivosti (miernosti) v Smrečanoch a Žiari. Na začiatku 20.  storočia sa obyvatelia živili prácou v poľnohospodárstve a lesnom hospodárstve. V  zime na prelome rokov 1928 a 1929 zažili obyvatelia Žiaru a okolitých dedín kruté  mrazy, na aké si nikto pred tým nepamätal, mráz dosahoval niekoľkokrát až ­42   0C. 

Veľký   požiar   7.   júna   1930   v   dedine   zničil   31   domov   a   hospodárskych   stavov.  Koncom 18. storočia alebo začiatkom  19. storočia  si žiarski evanjelici  postavili  v  dedine   malú  drevenú  zvonicu, ktorá  slúžila  až  do roku 1831, keď bola postavená  murovaná zvonica. V roku 1896 bola postavená nová, 25 metrov vysoká zvonica zo  skál, ktorá tvorí dominantu obce dodnes. V rokoch 1935­1937 bola postavená nová  budova evanjelickej školy a v rokoch 1948­1949 budova kultúrneho domu. Erb   obce   tvorí   v   modrom   štíte   na   heraldicky   ľavom   vrchu   strieborného   trojvršia  vztýčený   zlatý   kamzík   so   striebornou   zbrojou,   pred   ním   z   trojvršia   vyrastá   zlatý  stromček. ______________ Komárová, E.: Žiar, Žiar 1999

Obsah Okres Ružomberok.....................................................................................................................................1 Ružomberok...............................................................................................................................................1 Bešeňová....................................................................................................................................................5 Hubová.......................................................................................................................................................5 Ivachnová...................................................................................................................................................6 Kalameny...................................................................................................................................................6 Komjatná....................................................................................................................................................7 Likavka.......................................................................................................................................................8 Liptovská Lúžna.........................................................................................................................................8 Liptovská Osada.........................................................................................................................................9 Liptovská Štiavnica..................................................................................................................................10 Liptovská Teplá........................................................................................................................................11 Liptovské Revúce.....................................................................................................................................12 Liptovské Sliače.......................................................................................................................................12 Liptovský Michal.....................................................................................................................................13 Lisková.....................................................................................................................................................14 Ľubochňa..................................................................................................................................................15 Lúčky........................................................................................................................................................16 Ludrová....................................................................................................................................................17 Martinček.................................................................................................................................................18 Potok........................................................................................................................................................18 Stankovany...............................................................................................................................................19 Štiavnička.................................................................................................................................................19 Švošov......................................................................................................................................................20 Turík.........................................................................................................................................................21 Valaská Dubová.......................................................................................................................................21 Okres Liptovský Mikuláš.........................................................................................................................22 Liptovský Mikuláš...................................................................................................................................23 Liptovský Hrádok.....................................................................................................................................28 Beňadiková...............................................................................................................................................30 Bobrovček................................................................................................................................................30 Bobrovec..................................................................................................................................................31 Bobrovník.................................................................................................................................................32 Bukovina..................................................................................................................................................32 Demänovská Dolina.................................................................................................................................33 Dúbrava....................................................................................................................................................33 Galovany..................................................................................................................................................34 Gôtovany..................................................................................................................................................34 Huty..........................................................................................................................................................34 Hybe.........................................................................................................................................................35 Ižipovce....................................................................................................................................................36 Jakubovany...............................................................................................................................................37 Jalovec......................................................................................................................................................37 Jamník......................................................................................................................................................37 Konská......................................................................................................................................................38 Kráľova Lehota........................................................................................................................................39 Kvačany....................................................................................................................................................39

Lazisko.....................................................................................................................................................40 Liptovská Anna........................................................................................................................................41 Liptovská Kokava....................................................................................................................................41 Liptovská Porúbka...................................................................................................................................41 Liptovská Sielnica....................................................................................................................................42 Liptovské Beharovce................................................................................................................................43 Liptovské Kľačany...................................................................................................................................44 Liptovské Matiašovce..............................................................................................................................44 Liptovský Ján...........................................................................................................................................45 Liptovský Ondrej.....................................................................................................................................46 Liptovský Peter........................................................................................................................................47 Liptovský Trnovec...................................................................................................................................48 Ľubeľa......................................................................................................................................................49 Malatíny...................................................................................................................................................50 Malé Borové.............................................................................................................................................51 Malužiná...................................................................................................................................................51 Nižná Boca...............................................................................................................................................52 Partizánska Ľupča....................................................................................................................................52 Pavčina Lehota.........................................................................................................................................55 Pavlova Ves..............................................................................................................................................55 Podtureň...................................................................................................................................................56 Pribylina...................................................................................................................................................57 Prosiek......................................................................................................................................................57 Smrečany..................................................................................................................................................58 Svätý Kríž.................................................................................................................................................59 Trstené......................................................................................................................................................59 Uhorská Ves.............................................................................................................................................60 Vavrišovo.................................................................................................................................................60 Važec........................................................................................................................................................60 Veľké Borové...........................................................................................................................................61 Veterná Poruba.........................................................................................................................................62 Vlachy......................................................................................................................................................62 Východná.................................................................................................................................................63 Vyšná Boca..............................................................................................................................................64 Závažná Poruba........................................................................................................................................64 Žiar...........................................................................................................................................................65