DNES V ÈÍSLE str. 5
Jarnú únavu možno zdolať vitamínom D str. 6 –7
Od tragickej leteckej havárie M. R. Štefánika uplynulo 92 rokov str. 10
Život mu určil odboj a šport ROMAN HRADECKÝ
Nezabúdajme Tento rok je to šesťdesiatšesť rokov, čo podpísaním kapitulácie nacistickým Nemeckom, skončila Druhá svetová vojna v Európe a definitívne bola oslobodená naša vlasť. Tak ako plynie čas od tejto udalosti, tak od nás žiaľ, ale zákonite, čoraz viac opúšťajú jej priami účastníci, či pamätníci. Spolu s nimi ako keby odchádza aj odchádzala historická pamäť. S plynutím času sa „objavujú“ nové historické fakty, spochybňujú sa samotné udalosti a ich hrdinovia. Strata historickej pamäti a súvislostí sa prejavuje aj v snahe niektorých poslancov vyniknúť návrhom presunúť oslavu tohto pamätného dňa – 8. mája – povinne na piatok, aby ľudia získali predĺžený víkend. Nie je iste náhoda, že spolu s týmto sviatkom navrhujú takto „oslavovať“ aj Slovenské národné povstanie, Sviatok práce, Deň ústavy, či Deň boja za demokraciu. Navyše samotné skončenie Druhej svetovej vojny neznamenalo pre ľudstvo koniec vojnových konfliktov, len za tých šesťdesiat šesť rokov, ich odborníci napočítali viac ako dvesto. Vojna nezmizla z našej reality, je súčasťou života ľudí v iných regiónoch a len my máme vzácne šťastie prežívať nepretržitých šesťdesiat šesť mierových rokov. Prečo teda máme stáť na námestiach pri pamätníkoch osloboditeľov a pripomínať si ukončenie Druhej svetovej vojny a oslobodenia našej vlasti ? Druhá svetová vojna, ako to zdôrazňuje historik Ľubomír Lipták, sa dotkla 61 štátov, bojovalo sa na ploche viac ako 22,5 milióna km2, zmobilizovalo sa 110 miliónov vojakov. Na bojiskách a v zázemí, pod troskami domov i v plynových komorách, v zákopoch i v rozstrieľaných tankoch zahynulo najmenej 55 miliónov ľudí; 35 miliónov bolo trvale zmrzačených. Zahynuli celé rodiny, boli vyvraždené a vypálené celé obce, na trosky premenené obrovské mestá. K tomuto viditeľnému a vyčísliteľnému oceánu utrpenia je treba pridať trápenie utečencov, bezdomovcov, hladujúcich; poníženie a trvalé psychické traumy i poškodenie zdravia tých, ktorým sa podarilo prežiť spomedzi 16 miliónov väzňov rôznych táborov. A táto mnohoraká hrôza neskončila dňom porážky a ani dňom víťazstva, dodnes žijú medzi nami vojnové siroty, desiatky rokov ticho trpeli rodičia, ktorí prišli o deti, rodiny, ktoré prišli o domov. Charakter Druhej svetovej vojny nie je určený len týmito číslami, ale predovšetkým jej príčinami, cieľmi a použitými metódami. Vojna, ktorú Hitler rozpútal, bola nie o mieste v dejinách, ale o konci dejín, o svete bez alternatív. Išlo o vojnu, v ktorej bolo ohrozené jestvovanie nielen jednotlivcov, skupín, tried, ale celých krajín, národov a po stáročia formovanej civilizácie. Bola to vojna o prežitie. Spoznanie tohto charakteru vojny dalo spoločný ideový náboj antihitlerovskej koalícii – stala sa koalíciou antifašistickou. Hlavná zásluha antifašizmu je v tom, čomu zabránil. To pri charaktere Druhej svetovej vojny i vtedajšej slovenskej politickej reprezentácii nie je málo. Najmä z týchto dôvodov by sme nemali zabúdať na našich osloboditeľov vojakov Červenej armády, vojakov rumunskej armády i vojakov 1. Československého armádneho zboru. Na vojakov a partizánov v Slovenskom národnom povstaní i obete vypálených obcí. Vďaka nim dnes môžeme žiť, vychovávať naše deti i vnúčatá. A pripomínať si koniec tejto strašnej vojny a oslobodenie našej vlasti. S úctou. S vďakou. S pokorou.
BOJOVNÍK DVOJTÝŽDENNÍK Roèník LVI
ANTIFAŠISTOV
12. 5. 2011
Cena 0,44 €
11
SZPB dostal o tretinu nišiu dotáciu ako minulý rok Ministerstvo vnútra (MV) SR pridelilo Slovenskému zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) na tento rok dotáciu vo výške 224 000 eur.
Tieto peniaze plánuje využiť na usporiadanie pietnych a spomienkových akcií pri príležitosti osláv oslobodenia SR, SNP a víťazstva nad fašizmom. Ďalej na spomienkové akcie a stretnutie odbojových skupín, zhromažďovanie archívnych dokumentov, vydávanie publikácií, zborníkov a časopisov či zverejňovanie informácií na internete. Časť financií pôjde aj na vykrytie hospodárskych a správnych výdavkov či mzdy. Minulý rok dosiahla dotácia zo strany MV sumu 320 000 eur, ďalších 7000 poskytlo SZPB ministerstvo obrany. Dotácia menšia ako 300 000 eur spôsobí SZPB podľa predsedu Pavla Sečkára problémy s fungovaním. „Keď sa v novembri dohodneme na nejakej sume a uzatvoríme zmluvy, či už s pracovníkmi, ktorých je do 50, tak ich musíme plniť. Ak nie, tak máme sankcie a škodu. Aj tí ľudia sú zbytočne deprimovaní, pričom musia každý deň vykonávať svoju činnosť,“ poznamenal Sečkár. Poskytovanie dotácií z ministerstva vnútra sa riadi už novým zákonom. Podobné legislatívne normy má každý rezort. Podľa tohto predpisu ministerstvo vyhlásilo výzvu na predloženie žia-
Udržiavať odkaz druhej svetovej vojny je pre SZPB prioritou. dostí o poskytnutie dotácie do 31. januára. Tie mali záujemcovia podať do konca februára a šéf rezortu vnútra Daniel Lipšic o nich rozhodol do konca marca. Peniaze, ktoré získa zväz z členského, používa na činnosť svojich základných a oblastných organizácií. Isté financie má i z prenájmu kancelárií Ústrednej rady SZPB. „Kryjeme z toho najnevyhnutnejšie náklady na túto budovu,“ dodal predseda zväzu. O nedostatku financií hovorili hlavní predstavitelia SZPB aj na stretnutí s premiérkou Ivetou Radičovou, ktorá ich na Úrade vlády SR prijala 27. aprí-
Pochod živých Približne 7000 ľudí, medzi ktorými bolo aj takmer 240 študentov stredných škôl zo Slovenska, z Česka a Maďarska, sa v Deň pamiatky obetí holokaustu (2.mája) zúčastnilo na Pochode živých v nacistickom koncentračnom tábore Osvienčim.
Pohľad na koncentračný tábor Osvienčim. Najmenej 1,1 milióna ľudí, prevažne Židov, Rómov a Poliakov, zomrelo v Osvienči-
Ilustraèné foto: d
me, kam ich nemeckí nacisti zvážali vlakmi z Európy. Účastníci 20. výročného
Ilustraèné foto: luc
la. Pavol Sečkár, Ján Husák, Roman Hradecký, Viliam Longauer informovali predsedníčku vlády o histórii vzniku SZPB a o jeho súčasných aktivitách. Odovzdali jej pamätnú medailu Jána Nálepku Repkina a pozvali ju na „stretnutie generácií“ do obce Kalište, ktorá je symbolom vyše 100 vypálených slovenských obcí počas II.svetovej vojny. Slovenský zväz protifašistických bojovníkov má vyše 22 000 členov, z nich je 4000 priamych účastníkov odboja. SZPB sa aktívne usiluje o to, aby z povedomia mladších generácií nezmizla hrdosť na boj proti fašistickej totalite.
Pochodu živých niesli izraelské vlajky a prešli asi trojkilometrovú trasu od tehlových budov Osvienčimu k dreveným barakom a plynovým komorám v Birkenau - označovanom ako Osvienčim II , kde sa konala spomienková slávnosť. Medzi účastníkmi pochodu bolo aj niekoľko ľudí, ktorí holokaust prežili. Študenti stredných škôl – zo Slovenska ich prišlo tento rok takmer 80 – si pripomenuli tragické osudy tých, ktorí boli počas druhej svetovej vojny systematicky vyvražďovaní v koncentračných táboroch. O ich účasti informoval predseda slovenskej pobočky Medzinárodného kresťanského veľvyslanectva Jeruzalem Peter Švec, ktoré trojdňovú akciu pre študentov spolu so spoločnosťou Cheva Slovensko a maďarskou nadáciou Pochodu ži-
luc TASR
vých zorganizovalo. Slovenskú stranu na podujatí zastupoval aj riaditeľ Múzea židovskej kultúry na Slovensku Pavol Mešťan. Súčasťou Pochodu živých je aj prehliadka slovenskej a českej expozície v koncentračnom tábore Osvienčim a prednášky súvisiace s témou holokaustu a iniciatívami, ktoré slúžia jeho pripomínaniu v súčasnosti, ako napríklad projekt obnovy múzea a areálu vyhladzovacieho tábora v Sobibore, kde bolo zavraždených viac ako 23 tisíc obetí holokaustu zo Slovenska. Tohtoročná slovenská účasť na Pochode živých je v znamení prípravy na 70. výročie prvého transportu zo Slovenska do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Osvienčim, ktoré si budeme pripomínať v marci budúceho roka. TASR ISSN 0323-2018
Často opakovaný nezmysel sa stáva integrujúcou Na zamyslenie: súčasťou nášho myslenia.
EINSTEIN
Najstarší žijúci generál oslávil 99.narodeniny Najstarší žijúci generál na Slovensku, generálmajor vo výslužbe Ján Samuel Strcula oslávil 4. mája 99. narodeniny. Medzi gratulantmi nechýbal minister obrany Ľubomír Galko, ktorý ho ocenil Pamätnou medailou ministra obrany II. stupňa. „Generál Strcula nastúpil na základnú vojenskú službu v roku 1936 a potom celých 36 rokov nevyzliekol vojenskú uniformu. V armáde pôsobil nielen v mierových podmienkach, ale aj počas vojny a ja si myslím, že by mal byť živým odkazom a živým symbolom aj pre dnešných vojakov,“ povedal Galko. Ján Samuel Strcula nastúpil na základnú vojenskú službu v októbri 1936 v 201. delostreleckom pluku v Ružomberku, do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave o rok neskôr. O necelých 20 rokov v apríli 1954 ho vymenovali do hodnosti generálmajora. Do zálohy odišiel v roku 1972. Počas svojho pôsobenia v armáde získal viac ako desať vyznamenaní. „V armáde dominovalo to naše, spoločné, spoločne sme šli za svojím
cieľom. V armáde boli dôležité tie dobré vlastnosti, tie zlé sme museli odložiť do prachu,“ povedal oslávenec. Ako dodal, najťažšie chvíle v armáde zažil pri spoločenských zmenách. „Keď príde spoločenská zmena, armáda stráca pôdu pod nohami a musí rýchlo hľadať novú základňu. Ťažko si viete predstaviť situáciu vojaka z povolania, keď krachla prvá republika a zmenila sa orientácia armády,“ dodal s tým, že ani za slovenského štátu nepodľahla armáda fašistickej ideológii. Naopak, demokratické princípy v nej sa ešte upevňovali. Generál Strcula je už takmer štyri desaťročia vo výslužbe. Po skončení aktívnej vojenskej kariéry sa začal venovať rezbárstvu. „Keď som už nebol v spoločnosti využitý tak ako predtým, hľadal som možnosť nejako sa zamestnať. Odmalička bol môj najlepší kamarát nožík, a tak som sa začal venovať rezbárstvu. Keď sa mi páči nejaký prejav alebo výjav, tak ho hodím na dosku a vyrežem. Je to maľba nožíkom,“ povedal stále vitálny generál. TASR
Noví členovia V apríli sa stretol výbor ZO SZPB vo Svidníku. Jeho členovia na pracovno-slávnostnom stretnutí privítali predsedu OblV SZPB Jozefa Rodáka, tajomníka OblV SZPB Mikuláša Žižáka, tajomníka ZO SZPB v Giraltovciach Jána Gdovina a priameho účastníka protifašistického odboja Jána Jurčišina. Predseda ZO SZPB Milan Maguľák informoval prítomných o Odbojárskej kvapke krvi. V slávnostnej časti rokovania boli odo-
vzdané členské preukazy novoprijatým členom. Naša organizácia sa môže popýšiť tým, že za posledné obdobie sme prijali nových mladých členov: v roku 2010 – 21 a v prvom štvrťroku 2011 – 13, čím sme nielen nahradili prirodzený úbytok, ale zvýšili súčasny stav ZO na 131 členov. Môžem spomenúť, že máme dvoch členov nad 90 rokov, Michala Kriška – 94 a Ivana Soleja – 90 rokov a 44 členov do 60 rokov. Pavel GA¼
ZO SZPB Svidník.
Dôstojné oslavy oslobodenia mesta
Pri príležitosti 66. výročia oslobodenia mesta sovietskou Červenou armádou ZO SZPB v Senci v spolupráci s vedením ZŠ Tajovského zorganizovala 1. apríla 2011 „Beh oslobodenia mesta Senec“. Zúčastnilo sa ho sedemdesiatšesť žiakov zo ZŠ Tajovského, Gymnázia a SŠV Senec, ktorí súťažili v troch kategóriách. Prítomní boli
BOJOVNÍK / 11
aj členovia ZO SZPB, vedenie ZŠ Tajovského, učitelia, zástupcovia MsÚ Senec a občania mesta. Po skončení akcie sa konal pietny akt kladenia venca pri Pamätníku osloboditeľov na Mierovom námestí. Tým sme vyjadrili vďaku a úctu obetiam, ktoré položili svoje životy za slobodu nášho mesta. Dr. O. ÈERBANIÈOVÁ, predseníèka ZO SZPB
Minister Ľubomír Galko zablahoželal najstaršiemu žijúcemu generálovi.
Na dve minúty sa život zastavil Zvuk sirén 2. mája o 10. hodine dopoludnia (9.00 SELČ) na dve minúty zastavil zvyčajne rušný život v Izraeli, ktorého obyvatelia si pripomenuli pamiatku šiestich miliónov židovských obetí holokaustu. Zastavili sa idúce autá i milióny Izraelčanov, mnohí z nich stáli so sklonenými hlavami, aby tak ako každý rok o tom čase vzdali poctu mŕtvym. Oficiálna smútočná slávnosť za šesť miliónov židov zavraždených nacistami a ich európskymi kolaborantmi sa začala ihneď po odznení sirén v jeruzalemskom pamätníku obetí a hrdinov holokaustu Jad Vašem. Rozhlasové a televízne stanice v Izraeli vysielali smútočnú hudbu a životné príbehy rapídne sa zmenšujúceho počtu ľudí, ktorí prežili holokaust. Reštaurácie a miesta zábavy zostali zatvorené. Deň pamiatky obetí holokaustu sa v Izraeli začal už v nedeľu večer (1. 5.) ceremóniou v Jad Vašem, na ktorej sa zúčastnili štátni predstavitelia, zahraniční diplomati a tí, ktorí prežili holokaust a ich príbuzní. Šesť
preživších zapálilo symbolicky šesť pamätných ohňov na počesť šiestich miliónov židovských obetí. OSN vyhlásila 27. január, deň oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim v roku 1945, za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, Izrael si však obete holokaustu tradične pripomína týždeň pred izraelským Dňom nezávislosti, ako symbol zrodenia židovského štátu z popola holokaustu. V Izraeli v súčasnosti žije ešte 208 000 ľudí, ktorí prežili nacistickú genocídu za druhej svetovej vojny. Z nich 74 000 prežilo koncentračné tábory či uzavreté getá, zatiaľ čo zvyšných 134 000 sú židovskí utečenci, ktorí pred nacistami ušli alebo sa pred nimi skryli. Uviedla to nezisková organizácia, ktorá pomáha starnúcim obetiam holokaustu. Polovica z tých, ktorí prežili holokaust, má vyše 80 rokov a každý deň ich okolo 35 zomrie, uviedla nadácia Foundation for the Benefit of Holocaust Victims in Israel so sídlom v Tel Avive. TASR V dňoch 28.-30. apríla 2011 sa na pozvanie vedenia Československej obce legionárskej zúčastnila delegácia Ústrednej rady SZPB vedená jej predsedom Pavlom Sečkárom na oslavách 66. výročia oslobodenia Ostravy v Hrabyni a Ostrave.
Foto: MO SR - Jozef iak
Pocta Štefánikovi Český svaz bojovníků za svobodu v spolupráci s Veľvyslanectvom SR v ČR a Ministerstvom obrany ČR usporiadali pietnu spomienku na generála Milana Rastislava Štefánika pri príležitosti 92. výročia jeho tragickej smrti. K soche M.R. Štefánika pred Štefánikovou hvezdárňou v Prahe na Petříne boli so všetkými poctami položené vence. Za SZPB sa pietneho aktu zúčastnil vedúci organizačného odd. V. Longauer, ktorý vystúpil aj s krátkym prejavom. Vyzdvihol osobnosť M.R. Štefánika ako vedca – astronóma uznávaného doma i v zahraničí, ale tiež ako politika a diplomata, predstaviteľa Československej národnej rady v zahraničí. Myšlienku o budúcom Československu ako suverénnom štáte v strednej Európe dokázal uviesť a získať podporu od najvyšších francúzskych spoločenských, politických a vojenských kruhov. Pre nás zostáva M.R. Štefánik významnou osobnosťou. Spolu s Tomášom G. Masarykom, Edvardom Benešom stáli pri zrode spoločného štátu Čechov a Slovákov, ich bratských vzťahov, ktoré nemajú v povedomí našich občanov alternatívu. Preto aj do budúcnosti predpokladáme, že najmä mladí ľudia budú tieto vzťahy naďalej upevňovať a rozvíjať aj cez spomienku na osobnosti našich národov, ktoré sa zaslúžili o ich vytvorenie. Viac o generálovi Štefánikovi si môžete prečítať na strane 6 –7. V. L.
2
Kytièka vïaky
Je tu zas nová jar. Čas, kedy si pripomíname obete našich osloboditeľov. Spomíname s úctou na tých, ktorí pre našu slobodu obetovali to najdrahšie – svoje životy a zdravie. Moji predkovia sa zúčastnili tiež ťažkých zápasov za našu slobodu. Ich spomienky na obdobie rokov II. svetovej vojny boli vždy boľavé. Ani čas nezahojil ťažké rany v ich dušiach. V detstve sme ani nechápali, čo sa to vlastne dialo v našom drahom Slovensku v období okupácie fašistami. Veľa udalostí bolo neskôr zahmlených, nesmelo sa o nich hovoriť. Môj otec, Ján Novotný ml. – československý partizán z Novej Lehoty, ale mne často pripomínal, že za našu slobodu bolo treba priniesť veľa obetí. Hrdinami nie sú len tí, ktorí padli v boji. Hrdinami sú aj tí, ktorí po ťažkých bojoch často s podlomeným zdravím začali opäť budovať nový domov pre svoje rodiny, pre našu spoločnú vlasť. Prišli o svoje majetky a v spoločnom hospodárení sa opäť museli naučiť gazdovať, aby mali ich deti čo do úst. Na jeseň v roku 1945 a jar roku 1946 sa 45 rodín z Novej Lehoty,
Hrádku a Lúky nad Váhom presídlilo do Hrušova v okrese Galanta. Tu začali opäť hospodáriť. Vybudovali tu úplne novú obec. V roku 1965 si založili ZO SZPB. Predsedom sa stal môj otec. Jej činnosť bola bohatá. Uskutočnili veľa výletov po stopách SNP, spoločenských podujatí, prednášok na školách, výstav dokumentov z obdobia SNP. Naučili nás partizánske piesne a vážiť si mier. Obdobie SNP v ich pamäti malo vždy pevné miesto. Vždy na jeho počesť sa rozhorela partizánska vatra a celá obec sa stretla. Bola to udalosť roka čílo jeden. Boli to roky, keď účastníkov SNP v našej malej obci bolo ešte veľa, asi 50. Mnohí členovia našej ZO SZPB dostali mnohé štátne vyznamenania pri výročiach oslobodenia ČSR a SNP. Zákon prírody si však väčšinu z nich už povolal na druhý svet. Nám, ktorí sme po nich zostali skrsla taká myšlienka, že na hroby všetkých účastníkov SNP v našej obci vždy v máji na výročie oslobodenia a v auguste na výročie SNP položíme kytičku vďaky. Túto tradíciu sme založili pred 18 rokmi. Vtedy mala ZO SZPB 25 členov. V máji nosíme kytičky or-
Stíhač Rudo Božík V novembri 2006 vyšla vo Vašom vydavateľstve kniha od autora Stana Bursu Stíhač Rudo Božík, v ktorej podrobne opisuje život slovenského leteckého esa stíhacieho letectva. Nešetrím chválou na autora a na vynikajúcu knihu s faktami. Chcem však poukázať na jednu nepresnosť faktov, ktoré sa týkajú udalosti zo 16. septembra 1944. V uvedený deň v odpoludňajších hodinách zostrelil R. Božík nemecký bombardér JU 88A, ktorý po zásahoch z palubných zbraní jeho Messerschmitta spadol v lokalite Nová Baňa. Citujem zo str. 181: ...nepřítele dělostřelci zasáhli a on spadl. Když se k tomu dýmu více přiblížil, zjistil, že to kouří z vlaku. Z lokomotivy. Proto se rozhodl vrátit na letiště. Vykopl pedál 24. APRÍL
Státisíce Arménov v Jerevane kládli vence a kytice k pomníku obetiam masového vraždenia osmanskými Turkami, ktoré sa začalo pred 96 rokmi. Popoludní množstvo kvetov dosahovalo výšku dva metre. Počas 1. svetovej vojny bolo zabitých až 1,5 milióna Arménov. Turecko odmieta, aby sa toto vyvražďovanie označovalo za genocídu s tým, že počet obetí historici zveličujú a že zabití Arméni boli vraj „iba“ obeťami občianskej vojny a nepokojov. 26. APRÍL
Robotníci vo východnom Turecku začali pomocou žeriava rozoberať 35 metrov vysokú sochu, venovanú zmiereniu medzi dávnymi nepriateľmi Tureckom a Arménskom. V po-
3
směrovky a v té zatáčce se div nezrazil s Junkersem, který se táhl nízko při zemi, snažíc se „vylizovaním“ hlubokých dolin uniknout protivníkovi. Už neměl kam utíkat níž, tak se pustil směrem na jih, k Hronu. Povstalecký stíhač se zavěsil na něj. Junkers letěl na plný plyn a aby ho byl schopný dohnat, musel přidat i on. Po pravé ruce mu zůstal Sv. Kríž nad Hronom. Po prvním pokropení pilot bombardéru ješte odhodil na levý břeh Hrona zbývající pumy a začal přitlačený k zemi unikat. Pod křídly se jim mihají železniční stanice, vesnice, ale i vrchy kulatiny a dlouhé štosy metrů dřeva na žarnovické pile... Chcem tento fakt poopraviť a doložiť autentickým materiálom. Stíslednom čase sa mohutný monument v turecko-arménskom pohraničí, ktorý predstavuje rozdelenú ľudskú bytosť, stal zdrojom kritiky tureckého premiéra Recepa Tayyipa Erdogana. Podľa neho dielo zatieňuje neďalekú islamskú svätyňu. Nedávno sochu označil za „čudnú a obludnú“ a vyzval na jej odstránenie. Štyria ľudia utrpeli zranenia pri konflikte, ku ktorému došlo v Gyöngyöspate, maďarskej obci asi sto kilometrov severovýchodne od Budapešti, medzi členmi paramilitantného hnutia Véderö (Ochranná sila) a skupinou miestnych Rómov. Hromadná bitka sa rozpútala po tom, čo neznáme osoby mierili na Rómov z diaľky predmetmi pripomínajúcimi zbrane a skupina ľudí v uniformách hádzala
Ján Novotný ml., českoslov. partizán govánov. V auguste nosíme kytičky astier. Z roka na rok pribúdajú ďalšie hroby. Navštívime vyše 50 hrobov. Pri každom si pospomíname na daného človeka. Uvedomujeme si hodnotu života každého z nich pre jeho rodinu, náš národ a našu spoločnosť.
Dnes má naša ZO SZPB v Hrušove už len 10 členov. Vekový priemer je vyše 73 rokov. Máme už len dve účastníčky SNP. Všetky naše aktivity však robíme z lásky k našim predkom. Tento rok sme „Kytičky vďaky“ položili na hroby našich blízkych už 25. apríla 2011,
keďže jar prišla skôr a orgovánom už zavoňal celý kraj. „Symbolom slobody zostal pre nás orgován. Orgovánom nás vítali v oslobodených obciach.“ (Tak vždy spomínal môj otec) Vlasta KASALOVÁ rod. Novotná predsedníèka ZO SZPB v Hrušove
hač Rudo Božík sa so spomínaným Junkersom skoro zrazil nad lokalitou obce Ostrá Lúka. Tam ho aj stíhač Božík „pokropil“ z palubných zbraní. Junkers zvyšné dve bomby nezhodil na pravý breh Hrona, ale na obec Ostrá Lúka, konkrétne do záhrady Bešinských a Ballovcov. Túto udalosť si presne pamätá môj otec Štefan Bartoš, mama Anna Bartošová rod. Bešinská, strýko Ján Bešinský a sused Pavol Ballo, v tej dobe všetci maloletí. Otec túto udalosť opisuje podrobne v príspevku „Bojovali na dvoch frontoch,“ ktorý vyšiel v dvojtýždenníku SZPB BOJOVNÍK č. 6/2010 na str. 11. Mgr. Ivan Bartoš
kamene na rómsky dom. Viacerí pravicoví ultranacionalisti sa v utorok vrátili do obce, kde sa mal cez víkend konať tábor, v ktorom sa mali cvičiť v streľbe zo športových a poplašných
Stalo sa
VO SVETE (24. 4.–3. 5. 2011) zbraní. Do Gyöngyöspaty prišli stovky policajtov. 1. MÁJ
Česká poriadková polícia zasiahla v Brne proti približne tisícke priaznivcov krajne pravicovej Robotníckej strany sociálnej spravodlivosti. Tí
chceli napadnúť odporcov neonacistov, občianskych aktivistov, Rómov a niekoľkých politikov, ktorí blokovali trasu povoleného pochodu moravskou metropolou. Najmenej 15 osôb policajti zadržali, 13 z nich patrilo k neonacistom. Incident si nevyžiadal zranenia, ani materiálne škody. Polícia nasadila v moravskej metropole asi 700 mužov. 3. MÁJ
Americké Múzeum holokaustu vo Washingtone a webová stránka Ancestry.com vyzvali dobrovoľníkov, aby im pomohli vybudovať najväčšiu internetovú databázu o obetiach holokaustu. Cieľom oznámeného projektu Pamäť sveta je vytvoriť obrovský archív dokumentov, ktoré sa budú dať ľahko a zdarma vyhľadávať
na internete. Múzeum má dnes 170 miliónov dokumentov s informáciami o vyše 17 miliónoch ľudí, ktorí sa stali objektom nacistických represálií. Maďarsko zakázalo polovojenským skupinám organizovať samozvané hliadky na zaistenie bezpečnosti v mestách a obciach s tým, že zachovanie práva a poriadku je v kompetencii štátu. Za zmenu zákona hlasovalo v 386-člennom parlamente 280 poslancov z vládnej strany Fidesz a z opozície, 40 zástupcov ultrapravicovej strany Jobbik bolo proti. Osoby, ktoré porušia nový zákon, budú čeliť dvom rokom väzenia. Za zastrašovanie členov etnických, rasových či náboženských menšín hrozia až tri roky straty slobody. (ao)
BOJOVNÍK / 11
VAŠE NÁZORY
Katastrofa v Japonsku V marci Japonsko postihlo veľké prírodné nešťastie vo forme silného zemetrasenia a prílivovej vlny tsunami, v dôsledku čoho došlo k závažnej poruche na blokoch v jadrovej elektrárni vo Fukušime, ktorá začala ohrozovať obyvateľov únikom radiácie. Bolo zaujímavé sledovať obdivuhodné chovanie radových občanov, ako s dôstojným pokojom prijímali tieto závažné údery osudu. Iba vďaka mentalite tohto skromného a nesmierne disciplinovaného národa bol zachovaný v postihnutých oblastiach pokoj, kde sa po krátkom čase vyskytol nedostatok pohonných hmôt, energií, potravín a dokonca aj pitnej vody. Neviem, či by v niektorej inej krajine sveta občania takto trpezlivo znášali údery osudu. Inde by dochádzalo k masovému rabovaniu a dokonca k vzájomnému vraždeniu pre kúsok chleba. Hoci skutočne obdivujem radových občanov v Japonsku pre ich správanie počas tohto nešťastia, nedá mi neuvedomiť si, prečo vlastne zomierali aj po tejto prírodnej katastrofe. Je to jasný dôkaz a následok trhovej ekonomiky, ktorú tak rezolútne obhajujú naši pravicoví odborníci. Spomeňme si na rozsiahlu prírodnú katastrofu v roku 1965, kedy Dunaj pretrhol hrádze pri Kolárove a Číčove, v dôsledku čoho bol zaliaty celý Žitný ostrov na južnom Slovensku. Zatopilo 400 obcí a osád a vtedy evakuovali v priebehu pár dní 65 obcí, okolo 53 700 obyvateľov a niekoľko desiatok tisíc domácich zvierat. Úplne bolo zničených 3910 domov a 6180 značne poškodených. Iba vďaka enormnej snahe zasahujúcich záchranných oddielov a armády nedošlo zo strany civilného obyvateľstva k žiadnym stratám na životoch. Uvedomme si, že sa písal rok 1965, kedy náš štát ešte len roz-
víjal svoje hospodárstvo a technika zďaleka nebola na dnešnej úrovni. Všetkým týmto evakuovaným občanom bolo poskytnuté primerané ubytovanie a stravovanie v rámci vtedajších možností. Následne v priebehu niekoľkých mesiacov postavili v postihnutých obciach pre všetkých občanov zdarma nové domy s celou infraštruktúrou ako obchody, školy, úrady, kultúrne a športové zariadenia a i., ako aj úplne nové cesty a železnice vrátane mostov. Toto všetko štát zvládol bez zahraničných pôžičiek a iba vďaka štátom riadenému hospodárstvu, ktoré je dnes také zatracované. Aký bol problém v dnešnej dobe, pri takom rozvinutom hospodárstve a technickej úrovni, ako má Japonsko, v oblastiach, kde chýbali pohonné hmoty a základné potraviny, podvesiť pod helikoptéry cisterny s pohonnými hmotami, ako aj kontajnery s potravinami a oblasť zásobiť nedostatkovým tovarom a zabrániť tak zbytočným ďalším stratám na životoch občanov? Samozrejme, problémom v tomto prípade bol trh – kto by to zaplatil?! To radšej helikoptéry lietali s vodou, vylievali ju na reaktory jadrovej elektrárne a snažili sa zachrániť majetok. Je pravdou, že snaha bola zabrániť väčšej katastrofe a ešte väčšiemu rádiovému zamoreniu. Lenže tomu sa dalo predísť tak radikálnym postupom, ako to urobili v bývalom ZSSR v roku 1986 v Černobyle. Tam v priebehu nasledujúcej noci po výbuchu evakuovali z okolia elektrárne okolo 200 tisíc obyvateľov a okamžite začali reaktor zasypávať dolomitom, olovom, pieskom a ílom, aby znížili únik radiácie a uhasili požiar zamedzením prístupu vzduchu. V priebehu týždňa bol požiar uhasený a do tej doby na reaktor zvrhli 5000 ton materiálu. Následne nad ním postavili oceľový
Zemetrasenie v Japonsku spôsobilo obrovské škody. „sarkofág“ a neskôr ešte zaliali betónom. Samozrejme, tým úplne odpísali celé zariadenie reaktora, ale teraz v Japonsku sa pokúšajú zachrániť z majetku všetko, čo sa ešte dá. V bývalom ZSSR celkom zabránili úniku radiácie v priebehu jedného týždňa a tu unikala do ovzdušia rádioaktívna para a do mora a zeme tiekla rádioaktívna voda nevedno ako dlho. Samozrejme, vtedy išlo o krajinu socialistického tábora a preto všetky svetové médiá tak hlasno a rozhorčene vytrubovali do celého sveta, čo vlastne tí komunisti zapríčinili, a tu ide o kapitalistický
Matrenina chalupa Človeku sa ani veriť nechce, že od čias čo Solženicyn vypustil cez Novyj Mir do sveta svoju tak trocha autobiografickú novelu „Matrenina chalupa“, ubehlo už viac ako polstoročie. V tom čase, keď opisoval skutočný život i smrť Matriony Zacharovovej, to bolo čosi revolučné, v každom prípade odlišné, od príbehov, v ktorých iní sovietski spisovatelia oslavovali a velebili systém, ktorý sa už akoby natrvalo zakorenil v Sovietskom zväze. Je to príbeh obyčajnej, upracovanej starej ženy, skromnej a nenáročnej, ktorá sa uspokojila s každou omrvinkou chleba a vystačila si aj s úplne maličkým kúskom miesta na svete. Neustále však musela znášať príkoria, ktoré sa jej dostavali od príbuzných i od úradov, napriek tomu, že vlastnila iba starú rozpadávajúcu sa chalupu, zopár kúskov nábytku, kozu, mačku a myši. Ešte za jej života jej príbuzní začali rozoberať túto barabizňu, aby zí-
BOJOVNÍK / 11
skali nejaké drevo. Všetko toto mi pripomenul pohľad na inú rozpadnutú barabizňu, v ktorej ešte pred pol roko, žila na blízkom majeri iná stará upracovaná ženička, ktorá sa dožila 86 tich rokov. Tiež mala kozu, mačku i psa a rovnako osamotene prežila svoj život ako Matriona Zacharovová, s tým rozdielom, že jej bolo dopriate dožiť svoj život slobodne, aj keď iba s mizerným dôchodkom. Celý život tu prežila sama, bez televízie, rádia i časopisov, vystačila si iba s Katolíckymi novinami a rozprávkami od Dobšinského. Polorozpadnutá strecha nad hlavou a niekoľko kusov nábytku bol jediný majetok, ktorý nahonobila, napriek tomu, že sa desiatky rokov „plahočila“ na poli a v maštaliach u bohatých sedliakov, potom drela na štátnom majetku a znova u bohatých sedliakov, teraz už farmárov. Nebyť grófa Palfiho, ktorý tu vystaval takéto býva-
Foto: TASR/AP
tábor, preto nie je potrebné občanov zbytočne znepokojovať. Teda, všetko je tu podriadené trhovému zisku, nielen záchrana hodnôt, ale u nás aj zákonodarstvo. Na záver nedá mi nespomenúť postoj nášho súčasného ministra zahraničných vecí M. Dzurindu. Počas tejto prírodnej katastrofy sa v Japonsku nachádzali aj občania Slovenska, ktorí tam pracovali, prípadne boli na zájazdoch či pracovných cestách. Keď priletel český špeciál s ich občanmi, novinári sa ho spýtali, prečo sa s ním nevrátili aj naši občania, keďže v ňom boli voľné miesta. Povedal, že česká strana
nia pre bírešov, ani tú chalupu by nemala. Teraz tu už ani tej chalupy niet, ostala iba zborenina. Postarali sa o to cigáni z blízkej osady, keď sa dozvedeli, že zomrela v nemocnici. Nie však iba cigáni, rozoberali všetci naokolo, každému sa zišiel kúsok dreva alebo zopár tehál. O osude kozy a psa som nič nevypátral. Smutno je človeku pri pohľade na takúto zrúcaninu, v ktorej človek prežil desiatky rokov. Ešte i teraz mám pred očami starú, prácou zadretú ženičku, ktorá až do nebies vychvaľovala dobrú pani mäsiarku, že jej zasa odložila zadarmo kosti pre mačku a psa. - Tie kosti sú príliš veľké pre mačku, nerozhryzie ich, namietal som. - Môj Nero je gavalier. On jej tie kosti rozhryzie a nechá ju potom nažrať, vysvetlila mi. Môj pes je k mačke solidárnejší ako človek k človeku, ticho dodala. Mal by si vidieť ako mu je potom mačka vďačná. Zapamätal som si tento posledný rozhovor so starou ženičkou, ktorá si nikdy nevpustila pod svoju deravú strechu žiadne médium, kto-
mu neponúkla žiadne voľné miesta. Takýto postoj je príznačný pre neho, ako by tu išlo o rekreačné pobyty a nie záchranu vlastných občanov. Ak už nevyslal naše lietadlo pre našich občanov, akým problémom bolo v priebehu pár hodín obvolať všetky okolité štáty a informovať sa, či tam náhodou neposielajú lietadlá a nemajú v nich voľné miesta. A tak naši občania za predražené letenky sa museli vracať do vlasti cez iné európske štáty. Aj tu sa jasne prejavilo to oslavované trhové hospodárstvo. JUDr. Miloslav GREGA (Pre Bojovník bez nároku na honorár)
ré by mohlo skomplikovať jej jednoduchý spôsob života. Kladiem si otázku - ako je to vlastne s tou solidaritou so starými ľuďmi? Veď všetko to, čo vychádza z kancelárií pána Mihála a Mikloša, je proti nim. Chovajú sa, akoby starí ľudia boli naši nepriatelia, akoby sme sa znova dostali do čias Matriony Zacharovovej, ktorej vypočítali penziu 80 rubľov. Ani jedna z tých ženičiek, čo som spomenul, už nežije. Odišli medzi krásne postavy obyčajných ľudí, ktorých príbehy tak pôsobivo spracovali nielen Solženicyn, ale aj Tajovský, Jilemnický, Fraňo Král, Kukučin, Urban, ale aj Šikula, Sloboda... spomínate si ešte na Mamku Pôstkovu, Čenkovej deti...? Prečo sa tvárime, akoby už nepatrili do nášho sveta? Prečo túto sociálnu tému obchádzajú naši spisovatelia? Veď aj tento systém vyciciava a kaličí tisíce ľudí, ktorí nemajú prácu a denne musia zápasiť o každú skyvu chleba. Nemajú už títo ľudia právo na to, aby sme o nich čítali v poviedkach a románoch? Rudolf SLEZÁK
4
Jarnú únavu mono zdola vitamínom D
PORADŇA Opäť vám prinášame rubriku s radami a odpoveďami na vaše otázky týkajúce sa najmä oblasti sociálnych vecí či zdravotníctva, ale radi vám poradíme aj v ďalších oblastiach.
Na vaše otázky odpovedá Braňo Ondruš, podpredseda Výboru NR SR pre sociálne veci V televízii vraveli, že parlament zmenil ten zákon o platení odvodov pri prenájme. A vraj sa budú vracať už zaplatené peniaze. Kde o to máme požiadať? Milan Kukrcel, Nižná – Národná rada po tvrdej kritike zo strany opozície, ľudí i niektorých odborníkov skutočne zmenila zákon, podľa ktorého museli všetci ľudia platiť zdravotné odvody z príjmov z prenájmu. Táto povinnosť totiž poriadne zasiahla mnohých dôchodcov, ktorí nevyužívajú celý dom alebo byt, takže jednu či dve izby prenajímajú. Títo ľudia sa museli prihlasovať do zdravotnej poisťovne a každý mesiac platiť aspoň minimálny odvod. Táto povinnosť teraz zanikla. V praxi to znamená, že by ste sa mali odhlásiť z platenia zdravotných odvodov v tej istej zdravotnej poisťovni, do ktorej ste platby doteraz posielali (čiže, v ktorej ste poistení). Odhlásenie treba vybaviť písomne. A všetky platby dostanete naspäť, ale až v budúcom roku. Do konca marca 2012 vaša zdravotná poisťovňa urobí zúčtovanie zaplatených odvodov a preplatok vám potom vráti.
Proti chronickej či aktuálne jarnej únave možno bojovať troma účinnými látkami. Primerané dávky vitamínu D, jódu a ribózy dokážu podľa odborníka na výživu Igora Bukovského dostatočne pomôcť unavenému organizmu. Trojkombináciu látok odporúča najmä v súčasnom období, hoci tvrdí, že rozšírená „jarná únava“ neexistuje a ľudia si ju len vymysleli. „Dôvodom pre pohodlie a lenivosť, ktorá sa postupne môže vyvinúť až do závislosti, je stav, ktorý sme si zvykli označiť ako syndróm chronickej únavy,“ vysvetľuje Bukovský. Vitamín D s hormonálnym účinkom má širšie účinky v organizme a vplýva nielen na vápnik v kostiach. „Ovplyvňuje imunitu, zápalové procesy, srdce, mozog. Je súčasťou prevencie liečby rakoviny prsníka, rakoviny hrubého čreva,“ upozornil odborník. Dokonca sa aktuálne skúša aj pri liečbe astmy. Keďže je vitamín D rozpustný v tukoch, čím má človek viac tuku v tele, tým má vitamínu v krvi me-
nej. „Práve ľudia, ktorí majú nadváhu alebo obezitu, sú vystavení väčšiemu riziku, že ich hladina vitamínu D bude v krvi nízka.“ Jar je pre užívanie vitamínu D ako stvorená, povzbudzuje Bukovský. Večne unaveným ľuďom by mal pomôcť aj jód. Jeho najbezpečnejšia forma je vo forme tabletiek z morských rias. „Výskumy naznačujú, že pomerne veľké percento chronickej únavy súvisí s hypofunkciou štítnej žľazy.“ Denná dávka jódu by však nemala prekročiť 400 mikrogramov. Počas užívania nie je vhodné variť cestoviny, ryžu či zeleninu v slanej vode, pretože soľ je sama o sebe jodidovaná. Bukovský dvíha varovný prst, že v balíku klasickej soli nie je jód rovnomerne rozložený a časom navyše vyprchá. Výlučne tento spôsob získavania jódu tak nemusí byť vôbec spoľahlivý. Látka, ktorú často užívajú športovci – ribóza, je základnou molekulou energetického procesu v organizme. Je to cukor, ktorý pomáha zregenerovať všetky svaly
v tele. „Má výborný účinok nielen u športovcov, ale práve aj u chronickej únavy môže mať veľmi priaznivý efekt,“ dodáva Bukovský. Ribózu možno zohnať vo forme prášku v lekárni, ale aj predajniach s tzv. výživovými látkami pre športovcov. Bukovský odporúča zamiešať ribózu prvý týždeň trikrát za deň do jedla, šalátu či čaju, dávka má predstavovať špičku čajovej lyžičky. Po týždni jej treba užívať dve čajové zarovnané lyžičky denne. „Mnohí ľudia môžu pocítiť skutočne až príval energie. Môže ich skutočne posunúť do pocitov, ktoré nepoznajú. Ribóza pomáha dokonca aj pri lenivosti,“ tvrdí Bukovský. Lenivosť je pritom podľa autora niekoľkých knižiek o správnej životospráve „prirodzenou vlastnosťou“. Ľudia, naopak, dokážu byť veľmi „aktívni“ v tom, ako vymýšľať spôsoby, ako sa niečo nedá, napr. dostatočne športovať. „Človek si postupne vybuduje okolo seba val výhovoriek.“ TASR
Viac ako 40 rokov v SZPB
Slušnosť, bezkonfliktnosť a vyžarovanie pozitívnej energie. To sú charakteristické črty predsedu Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Novej Bani Stanislava Štampoského. Vmáji sa dožíva životného jubilea – 85 rokov. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie mal 18 rokov. Dokázal sa postaviť voči votrelcovi ako člen partizánskej skupiny Jánošík. Partizánska skupina vyvíjala činnosť v oblasti jeho rodného Pukanca, ale aj v teritóriu Brehov, Novej Bane a Rudna nad Hronom. Roky 1944 – 1945 boli jeho prvou životnou skúškou a stretnutím s krutou vojnovou realitou. Po oslobodení pracoval ako lesník v Štátnych lesoch, neskôr ako ve-
dúci výroby v novobanskom Drevorobe. Založil si rodinu, ale za krátky čas ovdovel a pripravil do života svojich päť ratolestí. V Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov pracuje od roku 1969. Štyridsať rokov ako predseda v Novej Bani. Je dôstojníkom v zálohe a nositeľom viacerých vyznamenaní udelených Ministerstvom obrany SR. Čas sa nedá zastaviť. Roky a desaťročia cválajú vedľa nás a my si iba krátko pripomíname okrúhle jubileá. Členovia organizácie SZPB v Novej Bani, ale aj všetci, ktorí Stanislava Štampoského poznajú, mu k životnému jubileu blahoželajú, prajú dobré zdravie a pohodu v kruhu svojich najbližších. juhr
Udelili vyznamenanie Františka Zvrškovca navštívil 29. marca predseda SZPB Pavol Sečkár. Spolu s predsedom oblastného výboru v Banskej Bystrici Vladimírom Kucejom mu ako účastníkovi Slovenského národného povstania udelili medailu Milana Rastislava Štefánika I. stupňa, za významnú činnosť v domácom a zahraničnom odboji, za dlhoročnú mimoriadne záslužnú prácu v orgánoch a organizáciách zväzu, za presadzovanie pokrokových, demokratických, humanitných tradícií odkazu boja za slobodu a proti fašizmu. František Zvrškovec bol právom hrdý na ocenenie, ktoré mu bolo udelené. red
5
Únava postihuje ľudí všetkých vekových kategórií.
Foto: TASR/AP
Z internetu Sviatok práce alebo Deň medzinárodnej solidarity pracujúcich sme si pripomenuli, tak ako každý rok, prvého mája. Rozhodol o ňom ustanovujúci kongres 2. internacionály 21. 7. 1889 v Paríži na pamiatku štrajku robotníkov v Chicagu z roku 1886, keď piatich účastníkov nepokojov popravili a troch odsúdili na 15 rokov väzenia. Oslavuje sa od roku 1890. Na prvý máj nezabudli ani fanúšikovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Jeden z pravidelných prispievateľov na túto stránku SZPB Ľubo Pinter pridal „prvomájový“ leták, ktorý si môžete pozrieť aj v Bojovníku. Ďalší z fanúšikov Štefan Kalina, ktorý občas prispieva aj do Bojovníka napísal: „Prvého mája 1945 ilegálne vedenie KSS vydalo dokument, ktorý vyjadroval program komunistickej strany v národnooslobodzovacom boji. Čerpal pritom z ročenky SZPB z roku 1976. luc
BOJOVNÍK / 11
Od tragickej leteckej havárie Milana R Priamy svedok havárie spomína Štvrtého mája uplynulo 92 rokov od smrti generála Milana Rastislava Štefánika. Redakcii Bojovníka sa prostredníctvom generálneho sekretára Českej a Slovenskej obce delostreleckej Mariána Ďurinu podarilo získať rozprávanie dôchodcu, ktorý doma uchováva správu svojho nebohého otca Jozefa Dudeka, (nar. 19.04.1895, zomr. 22.03.1981). Práve on bol jedným zo svedkov tragickej havárie lietadla gen. M. R. Štefánika 4. mája 1919. Informácie spísal dnes už nebohý Jozef Dudek 1. júna 1927.
Od 23. februára do 26. septembra 1919 som bol zaradený v četnickej stanici v Biskupiciach na Dunaji, okres Šamorín. V nedeľu 4. mája 1919 som sa vybral k záhradníkovi na majeri Pálfi v obci Verekňa pre rôzne záhradnícke sadenice. Začal svoje svedectvo Jozef Dudek. Keďže to bolo ďaleko, požičal si bicykel od hostinského Križaka v Biskupiciach. Išiel bicykel vyskúšať k železničnému strážnemu domčeku smerom k biskupickému nádražiu. Tam stál železničný zriadenec, s ktorým sa rozprával a ktorý mu povedal, koľko je hodín, aby si mohol svoje hodinky správne napraviť podľa času železníc. „Bolo 11 hodín 20 minút. Keď som si napravoval hodinky,
stržm. Kaprí. Sadol teda na bicykel a hnal sa smerom k obci Verekňa na železničný most. Z bicykla neustále sledoval lietadlo. Keď prišiel na železničný most pri Verekni, stála na ňom vojenská stráž, s ktorou debatoval o lietadle, ktoré videli a pozorovali, a ktoré v tom čase bolo, ako usúdili, nad kopcami Malých Karpát. Mysleli, že letí za hory. Rozlúčil sa so službukonajúcimi vojakmi a zbehol vpravo od trate a krížom cez polia sa hnal k majeru Pálfi. Keď prišiel na cestu smerujúcu k majeru, zazrel znova to lietadlo, v okamihu, keď sa otáčalo doprava a letelo smerom k majeru Vinkler. „Keďže letelo nízko, asi 70-80 metrov od zeme, chcel som ho vidieť zblízka
Havária M. R. Štefánika
V tej chvíli vypadli osoby a lietadlo predkom padalo k zemi a narazilo pri ceste vedúcej od železničnej trate k obci Ivánka do ľavej priekopy. Vtom som počul výbuch a videl som veľký čierny dym. železničiar mi hovorí: ’Pozrite pán žandár, ponad Bratislavu lieta akýsi veľký aeroplán.’ Hneď som sa postavil za železničný domček a sledoval lietadlo,“ spomínal Dudek. Obidvaja usúdili, že bolo asi medzi obcami Oberúfer a malým nádražím (Nové Mesto) a letelo smerom k Vajnorom, kde sa otočilo a letelo ponad obcou Oberúfer smerom na Žitný ostrov. Keď lietadlo priletelo medzi obec Biskupice n. D. a Čölle zboku smerom k veľkému Dunaju, pustilo sa k zemi. „Usúdil som, že lietadlo bolo následkom silného vetra donútené pristáť alebo padlo, sadol som teda na bicykel a oproti silnému vetru som sa hnal na miesto, kde sa spustilo,“ dodal. Lietadlo videli mnohí Keď prišiel na žandársku stanicu, v tej chvíli prechádzali okolo neho ľudia idúci zo Služieb Božích z kostola a kričali, že letí veľké lietadlo. Dudek vbehol do kasární, zavolal vtedajšieho veliteľa stanice Tomečku, stržm. Rudolfa Kapriho a Františka Gregora. Vtedy už lietadlo letelo ponad nich. Z lietadla mávali na nich dvaja ľudia bielymi vreckovkami. Potom lietadlo preletelo späť ponad železničnú zastávkuVerekňa smerom k Malým Karpatom. „Dudek, bežte po tie sadenice k tomu záhradníkovi,“ povedal mu po prelete
BOJOVNÍK / 11
znovu, hnal som sa na bicykli na majer Pálfi. Zbehol som z cesty na ľavú stranu do poľa a díval som sa na lietadlo,“ píše sa v spomienkach Dudeka. Silný vietor a pád Medzi majermi Pálffi a Vinkle sú dva lesíky, kde sa trojvrtuľové lietadlo proti silnému vetru, asi 7090 metrov nad zemou, hnalo veľkou rýchlosťou. Zrazu zbadal, ako sa naraz prudko obrátilo jedenkrát vo vzduchu. V tej chvíli vypadli osoby a lietadlo predkom (vrtuľami) padalo k zemi a narazilo pri ceste vedúcej od železničnej trate k obci Ivánka do ľavej priekopy. „Vtom som počul výbuch a videl som veľký čierny dym. Napadlo mi pozrieť sa na hodinky. Bolo práve 11 hodín 48 minút. Nevedel som sa z miesta pohnúť, stuhol som,“ uvádza sa ďalej v spomienkach na túto udalosť. Keď sa spamätal, sadol na bicykel a hnal sa na miesto nešťastia. Zároveň s ním tam pribehli aj dvaja robotníci od Malého Dunaja z majera Vinkler. Po príchode na miesto nešťastia videl na ceste pri priekope, asi tri kroky od lietadla, ležať jedného pána, za lietadlom v jačmeni druhého a na druhej strane cez cestu v jačmeni tretieho už v bezvedomí. Neskôr zbadali ešte štvrtého, pod lietadlom, ktorý bol zhorený. „Ak si dobre pamätám, na druhej
Mohyla na Bradle strane cesty, v jačmeni ležiaceho talianskeho vojaka spomínaní dvaja robotníci vzali a preniesli na cestu,“ spresnil. O krátky čas pribehlo z majerov Pálfi a Vinkler veľa ľudí a tiež od železničného mosta od obce Verekňa službukonajúci a vojenská stráž. Asi o 30 minút pribehli aj ľudia z Verekne, Sunyogdy a Biskupic n./D. Po poliach od Vajnor tiež pribehlo niekoľko vojakov aj civilistov. Bol to Štefánik Keď na miesto nešťastia prišli pešo od Vajnor a autom od Bratislavy niekoľkí neznámi páni, Dudek na nich zbadal, že im z očí tečú slzy. Spýtal sa jedného z nich, kto sú tí, čo spadli s lietadlom. Zračiac sa mu v očiach slzy mu odpovedal: „Tam na ceste je náš minister, vo-
Foto wikipedia
jenský generál Štefánik a, ostatní sú Taliani.“ V tom okamihu mu stislo srdce, nemohol rozprávať a tak som sa vzdialil. „Do tej chvíle som generála Štefánika nepoznal. Nevedel som kto to je a ani som, o ňom nikdy nepočul,“ dodal Dudek vo svojom spomínaní. Po príchode niekoľkých pánov z Vaj-
o pol druha hodiny sa teda vrátil do Biskupic n./D. Na druhý alebo tretí deň bol poslaný veliteľom stanice Tomečkom na služobnú obchádzku spolu s výpomocným vojakom Františkom Gregorom, počas ktorej prišli na majer Vinkler, kde sa stretol s jedným z dvoch robotníkov, ktorí s ním pribehli na
„Tam na ceste je náš minister, vojenský generál Štefánik a ostatní sú Taliani.“ V tom okamihu mu stislo srdce, nemohol rozprávať. nôr a od Bratislavy na miesto nešťastia bolo lietadlo, ktoré bolo celé rozbité, odstránené. Dudek si z neho na pamiatku zobral kúsok vrtule a ohorok košele jedného z havarovaných. Túto smutnú novinu chcel čo najskôr oznámiť svojim kamarátom na stanici. Asi
miesto nešťastia. Rozprával, že videl, ako ten pán, ktorý ležal na ceste, padol pri ceste za agátový strom dole nohami, obrátil sa a padol na cestu dole hlavou. V závere opisu udalosti uviedol, že odvtedy na mieste, kde sa táto nešťastná katastrofa odohrala, ne-
6
Rastislava Štefánika uplynulo 92 rokov Slovensko si pripomenulo jednu z najvýznamnejších osobností
Foto TASR
Foto TASR
Povedali o Štefánikovi Milan Rastislav Štefánik bol dobrodruh a akčný intelektuál, proeurópsky vlastenec a vizionár, brilantný diplomat a generál.“ Predsedníèka vlády Iveta Radièová (25. júla 2010 Mohyla na Bradle) „Štefánikov prínos pre našu spoločnosť je treba merať jeho skutkami. Aj vďaka hrdinom, ako bol generál Štefánik, tu dnes môžeme stáť ako hrdí občania demokratickej a slobodnej krajiny.“ Bývalý minister obrany SR Jaroslav Baška (3. mája 2008 v Košariskách) „Traduje sa lacný stereotyp, že čo Masaryk myslel, Beneš povedal a Štefánik vykonal. Takéto učenie robí z Milana Rastislava nanajvýš malého výkonného práporčíka. Dokumenty však dokazujú pravý opak. Bol to vojak povinnosti, ktorý konal vždy ako generál.“ Predseda Smeru-SR a bývalý premiér Robert Fico (3. mája 2009 Mohyla na Bradle)
Každý, kto s ním mal príležitosť spolupracovať, vie, aký vzácny človek odišiel nielen nám, ale T. G. Masaryk i Francúzsku, ba i celému svetu. V okamihu celkového triumfu národa zabíja sa muž, ktorý po celú dobu svojho vyhnanstva najväčšmi prispel k oslobodeniu svojho rodného kraja... Niet pochybnosti, že bolo v jeho E. Beneš osobe mnoho geniálnosti a bol jedným z najlepších ľudí, akých sme mali. Zdroj: internet
bol. Vedel by ho však, aj kde lietadlo padlo, aj odkiaľ sa pozeral ukázať. „Môžem s určitosťou potvrdiť, že som na lietadlo strieľať nepočul. Keby na lietadlo v Bratislave strieľalo vojsko, určite by som to počul. Keby bolo lietadlo malo dáku poruchu následkom streľby, nebolo by v takom veľkom vetre lietalo v okolí Bratislavy ešte 23 minút. Hoci nie som odborník, katastrofa nastala asi tak, že sa veľké, dvojloďové a trojvrtuľové lietadlo hnalo silou proti vetru, vietor povolil alebo mohlo prísť k veternému víru, zrazu sa otočilo a ľudia vypadli. To je všetko, čo o prípade viem a môžem prísahou potvrdiť,“ uzavrel dnes už nebohý Dudek svoje rozprávanie o tragickej havárii Milana Rastislava Štefánika. Lucia ILLANITZOVÁ
7
Mohyla na Bradle Mohyla Milana Rastislava Štefánika sa nachádza na vrchu Bradlo dominujúcom krajine svojou nadmorskou výškou 543 metrov, nad cestou medzi Brezovou pod Bradlom a Košariskami. Generál Štefánik tragicky zahynul 4. mája 1919 a o týždeň neskôr ho pochovali spolu s jeho talianskou posádkou nad jeho rodnými Košariskami na Bradle. O päť rokov po jeho smrti bol položený základný kameň pamätníka navrhnutého architektom Dušanom Jurkovičom. Mohylu slávnostne odhalili 23. septembra 1928. Charakteristická bielo sa skvúca terasovitá stavba so štyrmi obeliskmi predstavuje typickú čistotu architektonického prejavu Dušana Jurkoviča v zosúladení s okolitou
krajinou. Celá stavba je postavená z travertínových blokov. Po čelných a bočných schodištiach sa dá vykráčať až k hrobu velikána našich národných dejín. Celá mohyla bola reštaurovaná v rokoch 1995–1996, kedy sa dovtedy chátrajúca Národná kultúrna pamiatka dala do stavu, aký si jej význam nepochybne zasluhuje. Tumba (náhrobok) bola v týchto rokoch už tak napadnutá poveternosťou, že pôvodné vavrínové vence boli nahradené vernými kópiami vysekanými do talianskeho mramoru, nakoľko travertínový lom bol už na Slovensku uzatvorený. Takisto boli rozobraté dlažby a znovu položené na sanované podložie s drenážami. www.wikipedia.sk
Slovensko si v stredu 4. mája pripomenulo 92. výročie tragického úmrtia jednej z najvýznamnejších osobností svojich novodobých dejín - Milana Rastislava Štefánika. Na základe zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch je 4. máj - Výročie úmrtia Milana Rastislava Štefánika – pamätným dňom SR. Milan Rastislav Štefánik (21. 7. 1880 – 4. 5. 1919) sa stal významným astronómom, vojenským pilotom, francúzskym generálom a jedným z prvých Slovákov, ktorí viackrát vystúpili na Mont Blanc. Výrazne sa zaslúžil o vznik medzivojnovej Československej republiky, keď spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a do určitej miery i Edvardom Benešom bol jej najvýznamnejším zakladateľom. Jeho závratnú a úspešnú životnú cestu ukončila 4. mája 1919 tragická letecká nehoda pri pristátí na rodnom Slovensku. Už počas študentských rokov sa výrazne spoločensky angažoval, pričom prejavil svoje sympatie k hlasistom. V roku 1898 začal študovať stavebné inžinierstvo a vstúpil do spolku Detvan. V roku 1900 prestúpil na Karlovu univerzitu, kde navštevoval prednášky z astronómie, fyziky, optiky a matematiky. Štúdium ukončil dizertáciou z astronómie v roku 1904. Pracoval v meudonskom observatóriu neďaleko Paríža s francúzskym astronómom a fyzikom, profesorom Pierrom Julesom Césarom Janssenom. Počas svojich astronomických výskumných ciest navštívil strednú Áziu, Alžírsko, Tahiti, Nový Zéland, USA i Južnú Ameriku. Francúzskym občanom sa stal v roku 1912 a o dva roky ho za jeho činnosť vymenovali za rytiera Čestnej légie. Cez vojnu spolupracoval s T.G. Masarykom a E. Benešom a cieľavedome sa snažil realizovať spolu s nimi víziu spoločného československého štátu. Štefánik trval na československej jednote vzhľadom na vtedajšiu situáciu Slovákov v Uhorsku a na vojnové ciele veľmocí. To však ešte neurčovalo vnútorné usporiadanie budúceho československého štátu. Štefánik uvažoval o spojení
Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska, pričom každá z týchto krajín, teda i Slovensko, mala mať vlastný krajinský (zemský) snem. Tieto zatiaľ málo konkretizované predstavy neboli vzdialené od úmyslov niektorých slovenských politikov. Po príchode zo Sibíri sa Štefánik počas mierovej konferencie v Paríži v marci 1919 kriticky vyjadril o malom počte Slovákov vo vláde, ale aj o Pittsburskej dohode a niektorých Benešových krokoch v oblasti zahraničnej politiky. Štefánik bol jedným z iniciátorov a signatárov tzv. Kyjevského zápisu z 29. augusta 1916. Uvádza sa v ňom, že „Česi a Slováci sú si vedomí, že sú úzko spätí navzájom tak životnými záujmami, ako i pokrvnými zväzkami. Želajú si vyvinúť sa v jednotný, politicky nerozdielny a slobodný národ pod záštitou a protekciou štvordohody.“ Nebola to proklamácia etnického a jazykového čechoslovakizmu, ale prihlásenie sa k politickému národnému spoločenstvu, čiže vyjadrenie vôle utvoriť spoločný štát, zdôrazniac zároveň, že sa neuvažuje o dvojfederácii, konzervujúcej kritizovaný rakúsko-uhorský dualizmus. Štefánik vďaka svojmu spoločenskému vplyvu mal najväčšiu zásluhu na formovaní československého zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Z postu francúzskeho generála a neskoršieho československého ministra vojny reorganizoval československé jednotky na Sibíri. Minister vojny ČSR M.R. Štefánik 4. mája 1919 odletel z talianskeho mesta Udine do Bratislavy na dvojplošníku Caproni CA 33 spolu s dvoma talianskymi letcami a mechanikom. Doteraz nie je celkom vysvetlená nehoda v Ivanke pri Dunaji, pri ktorej spolu s ním neprežil ani jeden z členov posádky. Prezident SR Rudolf Schuster udelil M.R. Štefánikovi 7. mája 2004 hodnosť generála Ozbrojených síl Slovenskej republiky in memoriam. Generálovi Štefánikovi udelili 21. júla 2004 preukaz vojnového veterána s číslom 0001. Stalo sa tak na slávnosti v Košariskách pri príležitosti 124. výročia jeho narodenia. TASR
BOJOVNÍK / 11
Ján Jamnický OSUDY ZNÁMYCH SLOVENSKÝCH OSOBNOSTÍ (20. 5. 1908 – 4. 8. 1972) – HEREC, REŽISÉR, PEDAGÓG
Ján Jamnický patrí medzi najrozpornejšie a zároveň najpozoruhodnejšie „zjavy“ slovenského divadla. Výraz „zjav“ je najvýstižnejší, pretože Jamnický bol originálny, svojský, iný, v práci, v súkromní, vo všetkom. Svojsky žil, svojsky i zomrel… Mnohých prevyšoval nielen štíhlou, vysokou postavou, ale i rozhľadom, inteligenciou, náročnosťou k sebe a k ostatným. Jeho „inakosť“ sa prejavila už v mladosti, veď nebýva zvykom, aby si syn a vnuk evanjelického farára vybral zamestnanie, ktorému v tom čase nepovedal nikto inak ako komediantstvo. Jamnický sa narodil 20. mája 1908 v Jasenovej pri Dolnom Kubíne do intelektuálneho prostredia, ktoré ho odmalička formovalo. Bohatá knižnica otca a starého otca mu bola zdrojom na spoznávanie rozličných umeleckých a filozofických smerov. Mladý Jamnický odmlada veľa čítal, ale mal talent nad prečítaným aj rozmýšľať a myšlienky po svojom dotvárať. V rodnom dome ho obklopovala i hudba, blízko mal k maliarstvu a architektúre, to boli základy ako stvorené pre jeho ďalšie smerovanie. Napriek tomu sa k divadelnému umeniu dostal okľukou. Po maturite na gymnáziu začal študovať medicínu, ale vydržal tam iba dva roky. Prihlásil sa na Hudobnú a dramatickú akadémiu a súčasne na želanie rodičov i na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Obdivuhodne stíhal všetko, ešte aj čítať poéziu a drámu, dokonca v nemčine, francúzštine, maďarčine, češtine. Na lekárskej fakulte sa zoznámil so šarmantnou Vilmou (jeho prvá manželka), ktorá tiež prestúpila na herectvo, a Jamnický si s radosťou našiel čas aj pre ňu. To bol celý on, vždy v pohybe, neúnavný, obdivuhodne aktívny.
Do Slovenského národného divadla nastúpil koncom prázdnin roku 1932 s titulom JUDr., čo bolo pre ostatných prekvapujúce. Nikdy sa však nevyvyšoval, to nemal v povahe, no intelektom a talentom upútal režisérov i hereckých kolegov. Svojou postavou a príjemným hlasom sa hodil do rolí mladých hrdinov, ale napokon i ako herec bol iný a nezapadol medzi ostatných činoherných hercov. Kritika bola k nemu spočiatku nemilosrdná, mala výhrady voči hlasovému prejavu, javiskovému pohybu, gestu i celkovému stvárneniu postáv. Dokonca mu nesedeli ani dedinské postavy, v ktorých iní herci excelovali. Darmo, Ján Jamnický sa ani ako herec nedal zaškatuľkovať. Potvrdilo sa však známe „doma nie je nikto prorokom“ a musela prísť pražská kritika, aby upozornila na Jamnického herectvo, od začiatku iné ako u väčšiny jeho kolegov zo slovenskej činohry. V Dobrodružstve pri obžinkoch roku 1933 ho uznali za Bagarovho rovnocenného hereckého partnera a predpovedali mu veľkú hereckú budúcnosť. Zakrátko hral v Sofoklovej tragédii Antigona hlavnú postavu panovníka Kreona a kritika ho nevedela vynachváliť. Potom už išiel z roly do roly. Spomedzi stovky postáv, ktoré hral, zaujal ako Peter v Pohoršení v doline svätofloriánskej, ako pastor Bratt v Björnsonovej hre Nad našu silu, vynikol v úlohe lorda Cecila Grahama vo Wildovej veselohre Vejár lady Windermeerovej, či ako Hans v Słonimskeho satire Čistá rasa. Do niektorých postáv ho priam predurčoval jeho zjav, keď si nechal narásť bradu, ktorá mu dodávala neopakovateľnú charizmu a postavám, najmä aristokratickým, zvláštne fluidum. „Nielen herec hlavatý, ale navyše i bradatý,“ trefne na jeho adresu poznamenal divadelný teoretik.
Jamnický bol jediným Borodáčovým žiakom, na ktorom nebolo vidieť vplyv učiteľa. Znovu treba pripomenúť jeho svojskosť. Tú ešte väčšmi ako herec uplatnil ako režisér, ktorý svoje herecké
Ján Jamnický
túžby a predstavy naplnil v umeleckom stvárnení iných aktérov. V roku 1938 začal pracovať ako režisér a vytvoril priestor divadelnej avantgarde na Slovensku. Režíroval sedem rokov a za ten čas stihol 32 réžií, čo je najlepší dôkaz jeho mimoriadneho talentu, rozhľadu a intelektu. Na javis-
ko sa pod jeho taktovkou dostali také veľké inscenácie ako Mizantrop, Keď jubilant plače, Viliam Tell, Rozbitý džbán, Tanec nad plačom, Zdravý nemocný, Messinská nevesta. A nie hocijako.
Ilustr. foto: TASR
Originálny bol už i v tom, že ku každej novej inscenácii vymyslel novú scénu a kostýmy, čo dovtedy nebolo bežné. Chodieval za manželom sestry Eleny, známym architektom a staviteľom Emilom Bellušom, ktorý podľa jeho predstáv kreslil návrhy scény. Tak vznikali nezvyčajné scény, na
ktorých sa režisér hral i so svetlami. Pamätníci spomínali, že svetlá dokázal na javisku skúšať celé hodiny, až mu intendant hrozil, že bude doplácať za elektrinu. Konečný efekt zakaždým stál za to, na jeho predstavenia sa chodili pozerať divadelníci i z okolitých krajín. No úspechy mali aj druhú stránku a tou bola závisť. Závideli a ohovárali ho najmä kolegovia, čo citlivej duši Jamnického najviac ubližovalo. Možno to bol najväčší dôvod, prečo sa po vojne do divadla nevrátil. Rozišiel sa i s manželkou Vilmou, aj keď sa rozviedli až o dvadsať rokov neskôr, keď sa chcel druhýkrát oženiť. V roku 1946 bol režisérom dialógov vo filme Varúj!, o dva roky neskôr v Bielej tme, ako herec si zahral v deviatich filmoch a vo viacerých čítal komentáre. Niekoľkokrát sa objavil i na televíznych obrazovkách, ale oveľa intenzívnejšie spolupracoval s rozhlasom. Divadelní kritici dlho nevedeli posúdiť a zhodnotiť jeho režijnú prácu, až po rokoch sa k nej vrátili, aby sa zhodli na tom, že Jamnický nadväzoval na európske umelecké avantgardy 20. storočia. Všetci milovníci divadla zasa zhodne tvrdili, že bol neopakovateľným hercom, režisérom, legendou a symbolom slovenského divadla. Štvrtého augusta 1972 sa za veľkou osobnosťou slovenského dramatického umenia navždy zavrela opona. Tak ako žil, tak i zomrel. Svojsky, podľa vlastného scenára. Rozhodol sa dobrovoľne odísť z tohto sveta na svojom najmilovanejšom javisku – vo Vysokých Tatrách. V jeho pozostalosti sa našli viaceré múdre úvahy. Na kus papiera si napísal: „Naším pokladom je duša, o ktorú sa zvyčajne nestaráme, lebo starať sa o dušu znamená rozdávať ju – len vtedy nastáva pocit šťastia – a čo vlastne človek v živote chce, ak Jozef LEIKERT nie šťastie?“
Spomienky èlena ilegálnej organizácie KSS a úèastníka SNP (8) Ondrej Danko, pokračuje v spomínaní na ilegálnu organizáciu KSS a SNP. V minulom čísle sme sa s ním rozlúčili potom, ako na prederavenej drevenej loďke preplával Hron a vybral sa smerom na Sklené Teplice. Bojovník vám prináša ďalšiu časť jeho rozprávania.
Ďalšiu nemilú udalosť som prežil pri prechode hradskej spojujúcej obec Hliník s Banskou Štiavnicou. Asi 1 km pod obcou Sklené Teplice som vyhľadal najkratšie spojenie medzi lesom, v ktorom som sa nachádzal, a náprotivným lesným porastom. Musel som prekonať cestu, pás lúky a potok. Len čo som prebehol na druhú stranu, začul som hukot nákladných áut od Hliníka. Náprotivná hora bola priezračná, lístie zo stromov opadané a strmá skalnatá stráň. Neostávalo mi nič iné, ako sa ponoriť do studenej vody a hlavu si skryť za jelšové
BOJOVNÍK / 11
korene. Išli tri nákladné autá aj s osádkou nemeckých vojakov. Po ich odchode som mokrý zbehol dolu potokom, kde sa mi dalo vystúpiť do protiľahlého vysokého kopca. Večer som dorazil do roľníckeho obydlia. Tu ma prenocovali a mohol som si čiastočne usušiť odev. Opýtal som sa, či na samotu nechodia nemecké hliadky. Domáci mi povedali, že sa tu už neukázali 14 dní. Noc som prespal zakrytý konskými dekami pri polootvorených oblokoch. Cesta do môjho rodiska sa skracovala. Bolo ešte potrebné
prekonať prechod cez hradskú spojujúcu obec Bzenica s Banskou Štiavnicou. Prechod sa bez vačších problémov podaril, pričom som prechádzal tesne popri žandárskej stanici vo Vyhniach. Do podvečerných hodín som sa konečne dostal nad rodnú obec Lukavica. Z opačnej strany, kde bola obec spojená s lesom, som najprv pozoroval okolie. Po priblížení sa k prvému domu som sa vyzvedal, či nie sú tu Nemci. Po zápornej odpovedi som sa konečne dostal do rodného domu. Tento bol drevený pozostávajúci z dvoch miestností – pitvora a izby. Bol 25. november 1944. Na druhý deň som sa spojil s miestnou ilegálnou organizáciou, ktorú, ako som už v predchádzajúcich častiach spomenul,
viedla Elena Danková. Od nej som hneď dostal naliehavú úlohu. Spojiť sa s vojakmi, ktorí sa vrátili zo SNP, aby sa neprihlasovali na výzvu klérofašistickej vlády do domobrany, ktorej veliteľstvo bolo v žarnovickom kaštieli. Túto úlohu som splnil. Ďalšou úlohou bolo spolupracovať s občanmi najma z mládežou, aby pomáhali blížiacej sa oslobodzovacej Červenej armáde podľa pokynov frontových veliteľov. Situácia sa zhoršila 24. decembra 1944. Gestapo zatklo môjho ilegálneho spolupracovníka Jána Beňu. Tohto po ťažkom mučení zákerne zavraždili v masovom hrobe pri Veľkom Poli. Po tejto udalosti som bol nútený opustiť rodný dom a ukrývať sa
v podzemných bunkroch a neustále meniť miesto. S odstupom 70 rokov vidím, že boj všetkých zúčasnených, či už v ilegalite alebo v SNP, nebol márny a v značnej miere pomohol urýchliť oslobodenie našej vlasti. Všetko toto treba pripomínať najma mladej generácii, aby sa nezabudlo, za akých ťažkých podmienok sa rodila naša sloboda v časoch 2. svetovej vojny. Táto strastiplná životná etapa z mojej mladosti, poznačená utrpením, hladom a zimou, sa podpísala aj na mojom zdraví. Som zdravotne ťažko postihnutý, trápia ma rôzne choroby a s pribúdajúcimi rokmi (88 rokov) sa môj zdravotný stav neustále zhorOndrej DANKO, ZO SZPB Badín šuje. (Dokončenie)
8
Jubilanti ZO SZPB sa dožívajú • Banská Bystrica – Fončorda: Janina Vaľková 87 rokov. • Banská Bystrica – Fončorda/A: Ján Štilla 87 rokov. • Banská Bystrica – Tr. SNP: Valéria Miartušová 94, Jolana Babicová a MUDr. Božena Styková 87, Alena Kimleová 55 rokov. • Banská Bystrica – Uhlisko: Ján Gombašan 91 rokov. • Banská Bystrica – Stred: Ján Mojžiš 88 rokov. • Banská Bystrica – Radvaň: Ing. Mária Seková, PhD. 60 a Miroslav Gago 25 rokov. • Banská Bystrica – Rudlová-Sásová: Anna Klinčoková 86 rokov. • Bratislava 3: Anna Dillnbergerová 89 rokov. • Bratislava 4: Ema Šajnohová 96 rokov. • Bratislava 7: Pavol Stančík 96 rokov. • Bratislava 9: Mária Pokorná 91, Milan Filadelfi 89, MUDr. Vlasta Čunderlíková 88 a Drahomíra Charvátová 83 rokov. • Bratislava 24: Ing. Anton Lošonský 91 rokov. • Brezno 1: Elena Paukerová 93, Emília Bukovinová 89, Viliam Škultéty 88, Jozef Kováčik 87, Pelargia Bartoková a Mária Lapinová 85, Ján Salaj 60 rokov. • Badín: Anna Hudobová 84 rokov. • Bzince p/Javorinou – Cetuna: Anna Plašienková 83 a Emília Rojková 82 rokov. • Breznička: Emília Plavuchová 84 rokov. • Bardejov 1: Peter Trudič 90, Jolana Švirková 82 a Paulína Marinková 80 rokov. • Bardejov 2: Mária Turoková 98, Dorota Čupeľová 88 a RNDr. Imrich Novák 75 rokov. • Bardejov 3: Magdaléna Horvátová 90, Žofia Zbihlejová 89 a Magdaléna Lukačová 82 rokov. • Beloveža: Anna Čegiňová 96 rokov. • Bracovce: Ján Kováč 89 rokov.
• Čierny Balog: Mária Belková 91, František Figľus 85, Mária Giertlová 81, Jozef Čajka 60 a Ján Figľuš 50 rokov. • Čierny Potok: Paulína Kamenská 92 rokov. • Čičmany: Štefánia Gregušová 88 a Mária Haššová 87 rokov. • Dolná Strehová: Zuzana Ballová 86 a Mgr. Ľudmila Bobišová 75 rokov. • Dunajská Streda: Irena Feldmárová 85 rokov. • Ďapalovce: Anna Majerníková 100 rokov. • Gemerská Poloma: Júlia Spišiaková a Bartolomej Spišiak 84 rokov. • Gerlachov: Anna Piter - Bučková 80 rokov. • Giraltovce: Anna Mikulová 65 rokov. • Hlohovec: Štefánia Pestúnová a Augustín Široký 88 rokov. • Hnúšťa: Pavlína Spodniaková 92, Mária Táčiková a Michal Balaška 88, Margita Veľochová 86 a Emília Petroková 60 rokov. • Hatalov: Mária Dobranská 65 rokov. • Humenné 1: Verona Grecová 88 rokov. • Jasenov: Mária Hirjaková 84 rokov. • Košice – IS: Margita Zajacová 81 rokov. • Košice – Staré Mesto: Mária Pechová 80 rokov. • Košice – Sídlisko Mier: Priska Hollyová 95, Ing. Jozef Kundráth 94, Valéria Halperová a Pavlína Lazorová 91, Anna Kovariková a František Bednár 90, Helena Ušalová 89, Mária Hřebíková a Vasil Sagan 86, Irena Kováčová 83, Emília Galandová a Anna Rusnáková 82, Peter Frischer 70 rokov. • Krupina: Mária Sluková 90, Oľga Ondrašovičová a Ján Kmetík 86, Pavel Argay 84 a Ján Valach 75 rokov. • Kolarovice: Júlia Pršková 85 a Paulína Židková 81 rokov. • Kysucké Nové Mesto: Jolana Pospišilová 84 rokov. • Krajná Bystrá: Michal Fedák 90 a Irena Nogová 70 rokov.
• Kríže: Anna Chomová 90 a Anna Tejová 85 rokov. • Kurov: Katarína Rojková 82 rokov. • Livovská Huta: Jozef Trojanovič 85 rokov. • Lukov: Mária Švedová 89 rokov. • Liptovská Teplička: Juliana Zuskinová 90, Mária Gigacová 81 a Anna Koreňová 45 rokov. • Liptovská Kokava: Ing. Jaroslav Gajdoš 60 rokov. • Lipany: Andrej Kolpak 89 rokov. • Lučenec 2: Viliam Križan 83 rokov.
V narodeninový deň, smiech za slzy rýchlo zmeň. Rozdaj ho všetkým naokolo a ver, že bude, ako nikdy nebolo. Keďže Ťa všetci stále radi máme, tento veršík zo srdca Ti posielame. • Myjava: Anna Grečná 92, Žofia Jurenková 82 a Ing. Štefan Bachorík 70 rokov. • Melčice – Lieskové: Pavlína Sklenská 90 rokov. • Miezgovce: Mária Pavľovičová 75 rokov. • Martin – Stred: Vilma Kontšeková 85 rokov. • Malcov: Irena Fecková 83 rokov. • Marhaň: Mária Janošková 86 rokov. • Malá Domaša: Ján Vargovič 55 rokov. • Michalovce 1: Ján Štefan 89, Mária Lišková a Anna Rybanská 88, Margita Draguňová 85 a Blažena Nistorová 55 rokov. • Michalovce 2: Emil Hrdinský a Jozef Motyka 91, Štefan Dlugoš a Ján Urban 89, Žofia Prokopčaková 88, Michal Dunda 85, Mária Firdová 75 a Ľudmila Krátka 60 rokov.
• Nacina Ves: Mária Hanušiková 84 rokov. • Nitra – Zobor: Elena Žilčaiová 88 rokov. • Nitra – Horné Mesto: Karol Fraňo 94, Teodor Mochnáč 87 a Ján Černek 81 rokov. • Nová Baňa: Anna Andrášiková a Jozef Miškela 84, Alojzia Budinská 81, Helena Bugárová 75, Soňa Chajmová a Ľudovít Kašuba 70, Emília Tencerová 60, Karol Šuchter a Jozef Adamec 55 rokov. • Nesluša: Mária Chovancová 86 rokov. • Ňagov: Andrej Maturkanič 85 rokov. • Oľka: Štefan Vasilenko 60 rokov. • Očová: Anna Golianová 87 rokov. • Poltár: Gustáv Gavalec 87 rokov. • Prešov – Solivar: Ján Goban 86 rokov. • Podhradie: Ján Balšianka 87 rokov. • Pavlovce n/Uhom: Anna Kufová 85 rokov. • Porúbka: Anna Kopiková 82 rokov. • Rakovec n/Ondavou: Ján Giraltoš 88 rokov. • Rimavská Sobota 1: Ján Dominik 91 a Mária Bubelíniová 90 rokov. • Rimavská Sobota 2: Helena Mičodová 87 a Vladimír Kružliak 55 rokov. • Selce: Alžbeta Králiková 83 a Jozef Kliment 60 rokov. • Sliač: Paulína Babicová 87 a Ladislav Fekiač 81 rokov. • Stará Ľubovňa: Žofia Kožíková 86 rokov. • Sučany: Zuzana Kuzicová 89 rokov. • Snina: Juraj Kurej 92, Petronela Chýrová 86, Ladislav Tarasenko 85, Františka Pandulová 83, Juraj Hačkulič 81 a Jozefína Maškuliková 80 rokov. • Svit: Martin Volk 87 rokov. • Skýcov: Anna Baštrnáková 94, Alžbeta Fábryová a Školastika Turčanová 85, Alojz Bernát 84 rokov. • Svetlice: Andrej Šteco 82 rokov. • Staškovce: Vasiľ Račko 85 rokov. • Stropkov: Štefan Beskyd 75 a Ilona Uhríková 60 rokov. • Svidník: Anna Feňová 50 rokov. • Sobrance: Michal Motto 86 a Veronika Maďarčinová 82 rokov. • Strážske: Margita Kočanová 75 rokov.
Odchádzajú vzácni ľudia, nezabúdame na nich
Ilustr. foto: internet
9
V priebehu minulého roka sa naša ZO SZPB Považská Bystrica rozlúčila s členmi, ktorí nám budú veľmi chýbať. Pavlína Kerekešová (nar. 1925) pôsobila v II. partizánskej brigáde P. Zazulova. V horách v okolí svojho bydliska (Plevník, Kostelec, Vrchteplá) plnila úlohy ošetrovateľky, spojky a pomáhala všade tam, kde bola jej pomoc potrebná. Po skončení vojny sa zaradila medzi tých, ktorí si uvedomili, aké je potrebné podeliť sa so svojimi skúsenosťami. Ako členka výboru sa zúčastňovala na besedách s mládežou a deťmi, s ktorými hovorila o protifašistickom odboji. Pamätník vo Vrchteplej bol miestom, ktorý pravidelne i s rodinou navštevovala. Úctyhodné je to, že v jej stopách pokračuje syn Ivan, ktorý sa stal členom SZPB. V priestoroch ťažkých bojov sa zúčastňoval i Štefan Petruš (nar. 1921). Pochádzal z rusínsko-ukrajinskej obce Oľka. Jeho bojová história bola veľmi bohatá. Ako vojak slovenskej armády sa dostal do ZSSR a po vyškolení ho vyslali na
pomoc organizovať SNP. Po jeho potlačení sa skontaktoval s veliteľmi partizánskeho hnutia Ušiakom a Murzínom. V okolí obce Vrchteplá sa po smrti veliteľa Ušiaka stal veliteľom až do konca vojny. Po oslobodení zostal na Považí a patrí k zakladateľom nášho zväzu, kde pracoval v rôznych funkciách. Veľký dôraz kládol na to, aby mládež o hrôzach vojny vedela. Bol držiteľom viacerých vojenských vyznamenaní a titulu Vojnový veterán. Aktívnym bojovníkom a priamym účastníkom odboja bol i Silvester Ondrašik (nar. 1922) .V mieste svojho bydliska v obci Orlové sa zapojil do partizánskeho hnutia a stal sa členom skupiny „Smrť fašizmu“. Pôsobil ako veliteľ družstva pod velením pplk. Šukajeva v priestoroch, kde bola ich činnosť veľmi nebezpečná, nakoľko tam pôsobili veľmi silné PO HG. V partizánskom hnutí vydržal až do oslobodenia. Aktívnym členom SZPB bol od r. 1957. Boena KULHANOVÁ, taj. ZO SZPB
• Trhovište: Anton Papcun 85 rokov. • Tušice: Andrej Dojčak 93 rokov. • Trnava 1: Jozef Kopáčik 89, Mária Glembová 81, Ľudovít Ševčík 80 a Ing. Štefan Bachar 75 rokov. • Trnava 2: Eva Štefániková 84, Milan Janeček 83 a Ing. Ivan Mička 65 rokov. • Tisovec: Mária Krejči 91, Mária Daxnerová 87, Rudolf Piecuch 85, Zuzana Rosiarová 83, Ľubica Šoteková a Anna Pohorelská 65 rokov. • Topoľčany 1: Mária Chudá 90 a Irena Petrášová 83 rokov. • Trenčín 1: Ján Strcula 99, Juraj Hermanovský 90, Štefan Mazáň 86, Helena Petráková 85, Viera Weingartová 82 a Anna Pádivá 65 rokov. • Trenčín 2: Anna Medzihorská 87 rokov. • Klub Úbrež: Karol Bovan 85 rokov. • Vojčice: Anna Veľková 83 rokov. • Veľké Teriakovce: Jaroslav Boháčik 50 rokov. • Vráble: Mária Štefániková 83 rokov. • Volica: Milan Hlohinec 60 rokov. • Vagrinec: Vasiľ Cunder 55 rokov. • Vranov n/Topľou 1: Anna Kebová 45 rokov. • Vranov n/Topľou 3: Zuzana Milbayerová 70 rokov. • Vysoká n/Kysucou: Pavel Polka 91 rokov. • Zvolen – Centrum 1: Slávka Mokošová 80 rokov. • Zvolen – Centrum 3: Vojtech Pavlík 85, Zuzana Jasovská 80, Elena Trangošová a Ing. Anna Trebuľová 75, Ing. Marcela Kršková 55 a František Magoň 45 rokov. • Zvolen – Centrum 4: MUDr. Júlia Koštialová 91 rokov. • Závadka n/Hronom: Pavlína Lasková 94 rokov. • Zlaté Moravce: Katarína Zlatňanská 87 a Mariana Hlavačková 65 rokov. • Žiar n/Hronom: Daniel Knoška 93, Anton Kuzma 89 a Ivan Lupták 65 rokov. • Žilina 1: Peter Uko 88 a Anton Lukáč 84 rokov. • Žilina 12: Stanislav Piekarský 86 rokov.
Jubilantom srdečne blahoželáme!
Navdy sme sa rozlúèili Cinobaňa so 70-ročným Ing. Jurajom Andrášikom. Čierny Balog s 94-ročným Antonom Schönom. Giraltovce s 57-ročným Jánom Mihaľom. Hnúšťa s 89-ročnou Mgr. Oľgou Berceliovou. Medvedie s 54-ročným Jánom Šurinom. Miroľa s 88-ročnou Júliou Gundzikovou. Očová s 82-ročnou Margitou Gajdošovou. Púchov so 70-ročným Vladimírom Fojtekom. Rimavská Sobota 1 s 96ročnou Máriou Jančiovou a 87ročným Ing. Júliusom Kišom. Žilina 1 s 85-ročným Matúšom Hnilicom a 79-ročným Alexandrom Markovičom. Česť ich nehynúcej pamiatke!
BOJOVNÍK / 11
Život mu určil odboj a šport Domovom je mu vlastne celé Slovensko. Otec – učiteľ pôsobil na východnom Slovensku, aby si zlepšil živobytie, presťahoval sa do Vlčkovian (dnes Dubovce) pri Skalici. Tam sa jeho syn Eugen Kropilák 4. novembra 1924 narodil. Ale o dva roky neskôr sa rodina opäť sťahovala. Tentoraz do Čiernych Kľačian, aby boli bližšie k väčšiemu mestu. A syn mohol navštevovať Gymnázium Janka Kráľa v Zlatých Moravciach.
Kam po gymnáziu? Chcel na vysokú školu. Ale peňazí nebolo. Zamestnal sa v ružomberskej továrni na zápalky ako úradník. To mu však nevyhovovalo a tak hľadal spoločnosť rovesníkov. Našiel ich medzi študentmi. Boli to nadšenci turistiky a lyžovania - Buroš, Smrečanský, Golecký, Rázga, Šindelka, Faklová... Patrili do skupiny Revolučnej mládeže Slovenska. Ich športové a spoločenské záujmy mu vyhovovali. „Do našej skupiny často prichádzal Jaroslav Šolc z Liskovej. Informoval nás o politickej situácii a vlastne nás vzdelával. Kriticky sa vy-
rosti telovýchovnú prípravu vojakov. V Kremnici v Škole dôstojníckeho dorastu som organizoval turistické a lyžiarske pochody, sú-
čo podobné, ako organizovali Fíni vo Vassovom behu. Tak vznikla Biela stopa SNP. Pri jej zrode bol aj profesor Karol Stráňay, ktorý
jových akciách. „Slúžil som v prieskumnom oddieli. Presúvali sme sa do údolia Váhu a hľadali sme možnosť spojenia s našou armádou. Neskôr sme sa presunuli do Turca. V oddieli nás bolo až 250, prevažne mladíci z Liptova, Horehronia, Gemera.“ V Necpalskej doline sa dlhšie zdržiavali, bránili v postupe nepriateľa na stredné Slovensko. Nepriateľské útoky odrážali najmä v Necpaloch. Budovali obranné postavenie a zátarasy. Keď Nemci v úporných bojoch o obec, ktoré trvali až desať dní, prenikli na návršia Veľkej Fatry, prestali
Na vagónoch boli nápisy Smrť fašizmu a ďalšie heslá a vojaci strieľali z pušiek do vzduchu. jadroval, že slovenských vojakov posielajú na východný front bojovať proti sovietom. Na stanici sme videli odchádzať vojenské transporty. Na vagónoch boli nápisy Smrť fašizmu a ďalšie heslá a vojaci strieľali z pušiek do vzduchu.“ Keď sa začalo Povstanie, skupina študentov sa dobrovoľne prihlásila do akcií. Eugen s nimi. Šindelka mal fotoaparát a zobral si ho so sebou. Fotografoval výcvik a prípravu na bojové akcie. Keď mu pri jednej akcii hrozilo zajatie, odhodil fotoaparát do kríkov, aby neprezradil nič z toho, čo robili. „Po šiestich rokoch, spomína Eugen, našli v doline Veľkej Fatry fotoaparát s filmom. Hľadali komu asi patril. Keď film vyvolali, zistili, že sme to my. Dodnes mám z neho fotografie.“ Partizánsky výcvik a činnosť skupiny mladíkov sa sústredila v 2. partizánskom oddieli 1. Československej brigády Stalina. „Boli sme na Prašivej. Tam sme mali základný vojenský výcvik. Čoskoro sme robili výpady do údolia Váhu. Zneškodňovali sme najmä nemecké vojenské transporty.“ Partizánska činnosť sa postupne rozrastala, mladí dobrovoľníci získavali zručnosť v bo-
útočiť. Až po vojne sa dozvedeli, že v týchto priestoroch bojovali s 1. brigádou SS Dirlewanger, ktorá sa zúčastnila krvavého potlačenia varšavského povstania. V polovici novembra 1944 prešla skupina v Strážovských vrchoch k partizánskej brigáde Jana Žižku. Dostala za úlohu prejsť na Moravu a zúčastniť sa ďalších bojov. Nemci sa však rozhodli túto brigádu zlikvidovať. Postupne ju obkľúčili a mali ju zničiť za každú cenu. Časti oddielu tejto brigády sa podarilo prebiť z obkľúčenia a prejsť do Nízkych Tatier. Partizáni ďalej pokračovali v bojových a diverzných akciách až do februára 1945. Po vojne pokračoval vo vojenskej službe. Ukončil vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. Mladý poručík prišiel slúžiť do Žiliny, kde sa stretol aj s Pavlom Janišom, neskôr dlhoročným ekonomickým pracovníkom SZPB. Nasledovali posádky v Poprade a Jelšave. V Poprade spoznal členku hereckej amatérskej skupiny Hildu Pivovarníkovú. Nasledoval list, potom ďalšie a po čase sa stali manželmi. Sú nimi dodnes. „Mal som v posádkach na sta-
Eugen Kropilák na štarte Bielej stopy SNP ťaže. Úzko sme spolupracovali s vynikajúcim lyžiarom Čillíkom a ďalšími Kremničanmi.“
BOJOVNÍK / 11
nika. Do odboja sa zapojili aj štyria príslušníci žandárskej stanice v obci A. Trebatický, P. Uličný, Š. Domanický a P. Pytel Panáček. Za pomoc partizánom sa nacisti kruto pomstili. 25. novembra 1944 obkolesili obec a násilne odvliekli 40 občanov podozrivých z účasti na Povstaní a za pomoc partizánom. Pavol Chudý, Tomáš Madaj, Ignác Čentík, Ľudovít Máček a starý Tomáš Madaj sa nikdy viac k rodinám nevrátili. V decembri 1944 sa vybrali
dosiahol, aby sa do pretekov zaradili mládežnícke kategórie. S Eugenom Kropilákom, dnes
Až po vojne sa dozvedeli, že v týchto priestoroch bojovali s 1. brigádou SS Dirlewanger, ktorá sa zúčastnila krvavého potlačenia varšavského povstania. Organizovali lyžiarske súťaže, niektorí Kremničania chodili na ne aj do zahraničia. Prišli na nápad usporiadať na Slovensku nie-
Menej známy partizánsky oddiel Obraz partizánskeho hnutia na Hornej Nitre by nebol úplný, keby sme zabudli na menšie jednotky, ktoré sa zapojili do boja s nacistickými jednotkami. Takým partizánskym oddielom bol aj Slovan Ráztočno. Do histórie bojov proti fašizmu sa zapojila aj obec Ráztočno. Desiatky jej obyvateľov dobrovoľne bojovali v handlovskej rote a v mínerskom oddieli v rámci IV. taktickej skupiny, ktorej velil pplk. Ján Malár a neskôr v prvej partizánskej brigáde M.R. Štefá-
Foto: archív E. K.
Michal Chudý, Jozef Fabian a štyria vojaci ČA, ktorí utiekli z nemeckého zajatia, do pohoria Žiar, kde vykopali dva bunkre pre 36-člennú skupinu. Jej jadro tvorili Ráztočania a ostatní boli sovietski partizáni. Partizánskemu oddielu Slovan Ráztočno velil Jozef Blaho, komisárom bol Jozef Klátik. Mali za úlohu likvidovať menšie skupiny fašistov, ich hliadky pátrajúce po partizánoch a zamerali sa na deštrukčné akcie. V ťažkých zimných podmienkach sa oddiel snažil nad-
plukovníkom vo výslužbe, sa odbojári stretávajú pri rôznych príležitostiach. Pár rokov pracoval na ministerstve obrany, kde mal viazať spojenie s najbližšími väčšími zoskupeniami partizánov. Podarilo sa im to s brigádou M.R. Štefánika. Stal sa jej súčasťou pod názvom oddiel Slovan, ktorému velil Bohuš Majzlík. Mal určený operačný priestor v pohorí Žiar od Rematy po Malú Čausu. Medzi Prievidzou a Chrenovcom vyhodili železničný most, aby nacisti nemohli z Handlovej po železnici prepravovať vojsko a bojovú techniku. O niekoľko dní neskôr pod velením O. Strýčka opäť zničili železničnú trať na tomto úseku. Dňa 25. marca 1945 dostal oddiel od spojky správu, že transport s ustupujúcimi Nem-
na starosti preverovanie žiadostí o priznanie osvedčenia za účasť v odboji. Tak zozbieral mnoho písomností a dokumentov o pomoci občanov pri prechodoch utečencov z Čiech a Moravy na Slovensko a ďalej do zahraničia. Mnohí z nich, ktorým naši ľudia pomohli, po vojne písali listy a vyslovovali vďaku za záchranu životov. Pri tejto práci spolupracoval aj s plukovníkom Michalcom. Spoločne prišli aj na niektoré podvodnícke praktiky, keď sa jednotlivci snažili získať osvedčenie. Odhalili tak aj podvod niekdajšieho tajomníka SZPB Dudáša, ktorý toto postavenie zneužil a z radov SZPB musel odísť. Mnohí aktéri podvodov a falšovania dokumentov zaslúženému trestu neušli. Eugen Kropilák na margo tejto činnosti hovorí: „Teší ma, že som bol jedným z tých, čo sme v minulých rokoch ochránili čistotu protifašistického odboja a jeho účastníkov.“ Dnes, poznačený vekom i chorobou, sa stretáva s mnohými bojovými a vojenskými druhmi, rád prichádza do Kremnice, kde sa schádzajú niekdajší príslušníci vojenskej školy a prijíma ich aj primátorka mesta. Českí odbojári a legionári ho pozývajú na stretnutia do Prahy, často sa pýtajú aj na jeho syna, pýtajú jeho fotografie. Svoje športové gény odovzdal synovi Stanislavovi. V pokročilom veku sú mu spestrením života pravidelné stretnutia s bývalými žiakmi vojenských prípravných škôl v Kremnici a s bratislavskými „žižkovákmi.“ Keď ako mladý dôstojník prišiel Eugen Kropilák do Bratislavy, bol veliteľom roty a súčasne predsedom Dukly. Trénoval okrem iného lyžiarov. Vo Vysokých Tatrách sa zúčastnil na výstavbe lyžiarskych tratí pre bežecké súťaže Majstrovstiev sveta v severských disciplínach v roku 1970. Hoci mu už zdravotný stav nedovoľuje postaviť sa na lyže a pustiť sa bielou stopou, v srdci stále ostáva tým povestným lyžiarom a telovýchovným pracovníkom, ktorý lásku k športu vštepil vari stovkám ľudí. Martin KUÈEK
cami z Handlovej pôjde v noci smerom do Prievidze. Partizáni pod velením komisára Klátika túto trať pomocou dynamitu vyradili z prevádzky. Pri akcii bolo okrem živej sily zničenej veľa bojovej techniky a munície. Nemôžeme a nesmieme ani po desaťročiach od vypuknutia SNP zabúdať na menšie zoskupenia, ako boli jednotlivé partizánske oddiely, ktoré sa tiež významnou mierou podieľali na našom oslobodení a víťazstve nad fašizmom. Preto naša vďaka za oslobodenie patrí aj týmto menej známym Mgr. Oskar BIELIK skupinám. (Pre Bojovník bez nároku na honorár)
10
Mosad – Operácia Eichmann Jedným z cieľov Spojencov po porážke Nemecka, Japonska a satelitov bolo uskutočniť súdne procesy s vinníkmi zodpovednými za hrôzy vojny a milióny obetí. V Norimbergu boli odsúdení najhlavnejší nacistickí prominenti na tresty smrti a dlhoročné väzenie. Samovraždou však unikli A. Hitler, J. Goebbels, H. Himmler a nevedelo sa ani o M. Bormanovi a iných. Samovraždu po vynesení rozsudku spáchal aj H. Göring. Mnohí však unikali a medzi nimi aj Adolf Eichmann. Bol to muž, ktorý stál na vrchole mašinérie poverenej likvidáciou európskeho židovstva. Veľa nacistov uniklo najmä do krajín Južnej Ameriky. Tu hľadali záchranu pred spravodlivosťou aj exponenti slovenského štátu. Po vzniku štátu Izrael spravodajská služba Mosad mala vo svojom programe aj vypátranie Eichmanna. Veľký podiel na úspešnosti operácie mal Isser Harel (1912 – 2003), dlhoročný riaditeľ izraelských tajných služieb Mosad a Šin Bet. Aj keď o Eichmannovi vyšlo veľa článkov, štúdií i publikácií, Harelova kniha Mossad: Operácia Eichmann – Dom na Garibaldiho
ulici, patrí k najpríťažlivejším. Veľmi sugestívne opisuje, čo sa dialo, keď koncom roka 1957 prišla informácia, že stopa po Eichmannovi vedie do Argentíny. S izraelskými orgánmi začali spolupracovať zástupcovia spolkovej krajiny Hesensko. Z jednotlivých častí knihy sa dozvedáme ako to všetko bolo od začatia operácie, cez prvé predbežné vyšetrovanie v Argentíne v januári 1958, následné v marci toho istého roku, ďalšie až začiatkom roku 1960, ale to už s úlohou, či Ricardo Klement je Adolf Eichmann. I. Harel zostavil organizačný tím, riešili sa formy identifikácie hľadaného, vytvorili komando, ktoré malo zrealizovať únos. Získavali ďalších zodpovedných pomocníkov, ktorí zabezpečovali zvláštny let spoločnosti El Al na prepašovanie zločinca z Argentíny. Uvedomovali si, že Eichmann bude veľmi opatrný. Autor knihy poznal všetkých aktérov, načrtol program operácie a kontroloval dianie. Žil týždne v napätej atmosfére, ako každý, kto bol do tejto operácie zapojený. Mnohí z nich prežili holokaust, ale ich rodičia alebo súro-
Vojenská zotavovòa Smrekovica pre èlenov SZPB
Adolf Eichmann Ilustr. foto: internet
denci sa stali obeťami tejto genocídy. Zásluhou profesionálnosti sa našiel Klementov dom, uskutočnilo zadržanie, ukrytie, preprava na letisko v Buenos Aires, transport lietadlom až do Izraela a odovzdanie Eichmanna príslušným policajným dôstojníkom. Predseda vlády Izraela Ben Gurion 23. mája 1960 predniesol v Knesete vyhlásenie: „Je mojou povinnosťou oznámiť, že pred krátkym časom izraelská spravodajská služba odhalila jedného z najhorších nacistických zločincov, Adolfa Eichmanna, ktorý bol spolu s ostatnými nacistickými čelnými predstaviteľmi zodpovedný za to, čomu hovorili – konečné riešenie židovského problému – teda vyvraždenie šiestich miliónov európskych Židov.“ Táto správa z Knesetu sa bleskovo rozšírila po celom svete. I. Harel vykonal pre bezpečnosť Izraela aj iné záslužné činy, ale v dejepise sa mu bude natrvalo hovoriť „muž, ktorý chytil Eichmanna“. Z jeho knihy však vieme, že podiel na tomto úspešnom čine mali aj iní zodpovední izraelskí a nemeckí ľudia. Milan GAJDOŠ
Ústredná rada Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov
ponúka do prenájmu
Vojenská zotavovňa a hotel ** na Smrekovici sa nachádza v Národnom parku Veľká Fatra v nadmorskej výške 1 428 m. Lôžková kapacita je 130 postelí + prístelky, turistická ubytovňa, reštaurácia, bufet.
UBYTOVANIE: – hotelové ** - 1, 2, 3-lôžkové izby, apartmány komplet vybavené – turistické - 2 a 4-lôžkové izby vybavené teplou vodou, sprchou, sociálnym zariadením, spoločenská miestnosť s TV, sušiareň – fínske zrubové domy, 5 lôžok, kuchynka, sociálne zariadenie STRAVOVANIE: – jedáleň – raňajky (švédske stoly), obedy, večere – reštaurácia – bufet – Koliba – nočný bar – štýlové posedenie CENA POBYTU: – v hoteli ** - osoba a jedna noc s raňajkami 12 € pre člena SZPB – celodenná strava 10 € pre člena SZPB Záujemcovia o rekreáciu z radov členov SZPB majú uvedenú zľavu na pobyt v tom prípade, keď najmenej dva týždne dopredu záväzne nahlásia svoju účasť, prípadne svojej najbližšej rodiny na sekretariát Ústrednej rady SZPB. Kontaktná osoba: Eleonóra Dudová. AKO SA DOSTAŤ NA SMREKOVICU?
1. – prísť do Ružomberka (vlakom, autobusom) a odtiaľ autobusovým spojom smerom na Donovaly na zastávku Podsuchá (reštaurácia Bodega) – prísť do Banskej Bystrice a odtiaľ autobusom z AS smerom do Ružomberka na zastávku Podsuchá (reštaurácia Bodega) 2. Od reštaurácie Bodega osobným autom alebo mikrobusom, na základe Vašej požiadavky, smerom na Smrekovicu (9 km). Tá istá trasa platí aj späť. 3. Je možnosť už z Ružomberka i z Banskej Bystrice zabezpečiť odvoz na Smrekovicu a späť. 4. Náklady na dopravu nie sú zahrnuté v cene pobytu.
11
chatu Partizán v Liptovskom Jáne
Bližšie informácie o možnosti prenájmu, prípadne odkúpenia chaty dostanú záujemcovia na ÚR SZPB Štúrova 8, 81572 Bratislava, prípadne na telefónnom čísle 02/57203724 alebo mailom:
[email protected] Kontaktná osoba: Eleonóra Dudová
BOJOVNÍK / 11
Talent, aký nemá nik iný v tejto obci Tóno Jacina bol medzi chlapcami už od začiatku jednotka. To, čo dokázal on, z nás chlapcov nevedel nikto. Dvojhlasne zapískať ľubovoľnú pieseň. V tomto smere bol jednoznačne a trvalo víťaziaci suverén. Po prvý raz nám svojím kumštom vyrazil dych v jeden letný deň v roku 1948, keď sme pásli kravy na „toravej lúke“. Tam mala premiéru dvojhlasne zapískaná zemplínska pieseň „Zašpivam sebe raz, pujdze po leše hlas“. V neskorších rokoch nás tento rúči mládenec tromfol aj iným esom. Stal sa z neho kvalitný herec miestnej divadelnej scény, ktorej kormidlo potom zobral do svojich rúk. Už v tom čase vytvoril na doskách, ktoré znamenajú svet, celý rad nezabudnuteľných postáv. A tak nebolo divu, keď v istý povojnový rok sa po úspešnej okresnej prehliadke prebojoval s jednou hrou až do krajského kola v Prešove, kde sa umiestnili medzi najlepšími. Čas plynul a Anton Jacina bol vo svojom ojedinelom umení čoraz istejší a precíznejší. To sa už prezentoval aj počas pauzy muzikantov na dedinskej zábave, vojakom základnej služby v kasárňach i spolupracovníkom Chemka pomoc: KELTI, ELISA
1. časť tajničky
vzdychá
predložka
v Strážskom, kde pracoval. Cenné umenie tohto dedinčana objavili aj pracovníci rozhlasu a televízie.
Anton Jacina z Brekova je tiež vášnivým pestovateľom citrusových plodov. Na obrázku ho vidíme pri ošetrovaní citrónovníka. Dobrou podporovateľkou jeho nadania bola manželka Mária, perfektná sólistka ľudoviek, ktorú pri nejednej príležitosti sprevádzal svojím veliteľ part. oddielu Vorošilov (SNP)
jelenice
alebo, po rusky
osobné zámeno
druh koberca
Ervín, doma
francúzsky kozácky šansonier dôstojník (Yves)
Text a foto: Jozef HRUBOVÈÁK
boli tu pred nami
československý kozmonaut
moskovský patriarcha a celej Rusi
erózia, po česky
skryla
utrhne (expr.) vylučovacia spojka
národná knižnica
unavil Chaplinova manželka
rubídium
spárené
nali na staré zašlé časy, na tie krásne chlapčenské zbojstvá, ktorých sme boli aktérmi, až sme sa preniesli do súčasných dní.
- Tonču, - hovorím mu medzi rečou, - stále mi v hlave vŕta jedna vec. V čom vlastne spočíva tajomstvo tvojho nezvyčajného talentu? - Jožo, - odpovedal mi s úsmevom na tvári, - ja na tom nevidím nič zvláštne. Interpret musí dôkladne ovládať pieseň a mať zdravé pľúca, jazyk a zuby. Na dvojhlasné zapískanie potrebuje nabrať do seba dvakrát viac vzduchu ako pri obyčajnom, čo je dosť náročné. Ale potom už nie je problém predniesť hociktorú pieseň. Anton Jacina sa postupne vypracoval aj na skvelého ľudového rozprávača, kde tiež žal od poslucháčov úspech za úspechom. Ešte pokiaľ mu prialo zdravie, prichádzal do závodného klubu Chemka v Strážskom. Tam bol aktívnym členom súboru Gaštanka, ktorý bol zložený výlučne z dôchodcov a svojím programom zabával ľudí. - Za tento vzácny talent vďačím Bohu, ku ktorému sa denne modlím, - hovorí mi môj krajan a pokračuje, dnes je mi veľmi ľúto, že svojím vystúpením nemôžem prinášať radosť už toľkým ľuďom, ako tomu bolo pred časom. Ale keď ma pozvú blízki priatelia z dediny na oslavu životného jubilea alebo inú akciu, ochotne prídem a dvojhlasne zapískam ich obľúbené hity a tiež poviem humorný príbeh či pikantný vtip...
5. časť tajničky
básnická spojka
3. časť tajničky
Noemovo plavidlo
hrdinka francúz. seriálu
naša MPZ
cholera
zlato, po španielsky
tu, po rusky
chlapčenská zbraň
stolica Albánska
francúz. literát
v, vo, po nemecky
Róbert, doma
srd predmestie Viedne
4. časť tajničky
„praotec“rožného statku
2. časť tajničky
zmyselník
český herec (Jiří)
premeníte
zvernica (prírodná)
nechystajú váru
pichliače na rastlinách
Slovenská národná agentúra
náš štát (skratka)
zinok
ostrovan
ohraničená plocha
Správne vylúštenie tajnièky z è. 9 znie: Kto nemá vlasť, nemá ani domov. Knihu z vydavateľstva Ikar posielame Anne Tulisovej do Zemianskeho Podhradia.
22. apríla 1945 – Sovietska armáda oslobodila koncentračný tábor Sachsenhausen Oranienburg. 23. apríla 1941 – V Solúne podpísala grécka armáda oficiálnu kapituláciu, pričom kráľ Juraj II. a grécka armáda odišli do egyptského exilu. 25. apríla 1945 – V americkom San Franciscu sa začala konferencia 50 štátov protifašistickej koalície, pričom vypracovali Chartu Organizácie Spojených národov (OSN), ktorá bola podpísaná 26. júna toho roku a vstúpila do platnosti 24. októbra 1945, keď ju ratifikovalo päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN - Čína, Francúzsko, ZSSR, USA a Veľká Británia a väčšina signatárskych štátov. 27. apríla 1941 – Nemecké vojská dobyli hlavné mesto Grécka Atény. 1944 – Na porade ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) a predstaviteľov odbojových skupín v slovenskej armáde bolo utvorené Vojenské ústredie ako ústredný orgán prí-
prav SNP. Náčelníkom Vojenského ústredia sa stal Ján Golian. 29. apríla 1945 – Nacistický vodca Adolf Hitler podpísal svoj závet, v ktorom za svojho zástupcu zvolil admirála Karla Dönitza, pričom Hermana Göringa a Heinricha Himmlera vylúčil z nacistickej strany. – Spojenecké vojská oslobodili koncentračný tábor v Dachau. 1. mája 1945 – Veľkoadmirál Karl Dönitz sa stal nástupcom Adolfa Hitlera, pričom prevzal hlavné velenie a plnú moc. 2. mája 1933 – Hitlerov nacistický režim v Nemecku rozpustil odbory a oddiely SA a SS obsadili všetky odborárske ústredia. Nezávislé odbory nahradila 10.5. Deutsche Arbeitsfront. 1945 – Berlínska posádka pod vedením generála Helmutha Weidlinga kapitulovala pred vojskami 1. ukrajinského a 1. bieloruského frontu na čele s maršalom Georgijom Žukovom. Sovieti ovládli hlavné mesto Nemecka Berlín. Zdroj: TASR
ZRNKÁ HUMORU Nový riaditeľ príde do firmy a vraví sekretárke: „Takže, zajtra začíname od piky (to znamená od podlahy)“ „Jasné, pán riaditeľ, nech sa páči,“ povie ona nato. * * * Zamestnanec príde za šéfom a hovorí: - Šéfe, musíte mi zvýšiť plat. Tri ďalšie firmy majú o mňa záujem. - Nehovorte, a ktoré sú to? - Daňový úrad, telekomunikácie a elektrárne. * * * Fero príde neskoro do úradu. - Prepáčte, pán vedúci, za malé oneskorenie, ale bolo to z váž-
nych rodinných dôvodov... - Z akých? - Pán šéf, dnes som sa stal otcom! Prísna tvár sa rozplynie do úsmevu. - Gratulujem! A je to chlapec alebo dievča? - To, prosím, budem vedieť až o deväť mesiacov! * * * Rozprávajú sa dvaja manažéri: - Ešte stále ťa tvoja sekretárka oslovuje „pán riaditeľ“? - Nie, už mi priamo hovorí „idiot“. Zdroj: internet
Zemiakový kočičák Z LACNEJŠEJ KUCHYNE
S Antonom Jacinom, 79-ročným dôchodcom strednej postavy, úprimnej tváre a srdečnej povahy, sa poznám už od chlapčenských liet. Pochádza totiž z Brekova, tak ako ja, dediny učupenej pod ruinami starobylého hradu.
ústnym „hudobným nástrojom“. Naše životné cesty sa rokmi rozišli. Tóno zostal verný rodnej hrudi. Je veľkou škodou, že pre gazdovanie nemohol ísť študovať. Mohol byť z neho umelec všestranných kvalít. Ja som však išiel do sveta. A tak nedávno sme sa znovu stretli. Pri jeho dobrej slivovičke sme pospomí-
HISTORICKÝ KALENDÁR
Potrebujeme: Zemiaky, masť, cibuľu, kyslú kapustu, rascu, cesnak, soľ. Ako na to: Uvaríme zemiaky v šupke a ošúpeme, popražíme cibuľu na masti, pridáme kapustu, rascu, nasekaný cesnak a podusíme. Nakoniec rozpučíme zemiaky a rozmiešame. Zdroj: internet
Vylúštenie tajničky posielajte na adresu: Redakcia Bojovník, Štúrova 8, 815 72 Bratislava alebo na e-mail:
[email protected].
BOJOVNÍK
dvojtýždenník antifašistov
Vydáva Slovenský zväz protifašistických bojovníkov • Šéfredaktorka Mgr. Lucia Illanitzová, tel. 57 20 37 34, e-mail
[email protected] • Internet: http/www.szpb.sk, e-mail sekretariát ÚR SZPB:
[email protected], redakcia:
[email protected], fax 52 92 65 22 • Redakcia: Štúrova 8, 815 72 Bratislava • Neobjednané rukopisy a fotografie sa nevracajú • Vychádza dvojtýždenne, cena jedného čísla 0,44 € • Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty • Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Námestie slobody 27, 810 05 Bratislava 15, e-mail:
[email protected] • Predaj v novinových stánkoch zabezpečuje MEDIAPRINT-KAPA, Pressegrosso, a.s., Vajnorská 137, 831 04 Bratislava • Tlač: DOLIS, s.r.o., Dostojevského rad 1, 811 09 Bratislava. Ročník XXXV (LVI) • Podávanie novinových zásielok povolené Riaditeľom pôšt Bratislava pod č. 2606/93 zo dňa 27. 7. 1993 a RPR poštou Ba 12 z 15. 12. 1993 pod č. 191/93 • Index č. 49 036, ISSN 0323-2018 • Evidenčné číslo: EV204/08
