Domácnosť a Shola. Časopis rodinný a učiteľský. Vychodí mesačne raz. Predplatné na rok 4 koruny; do zahraničia 5 korún

Ročník IV.

Ilok, dúl 191«.

Číslo 7.

Domácnosť a Shola Časopis rodinný a učiteľský.

Vychodí mesačne raz. — Predplatné na rok 4 koruny; do zahraničia 5 korún. DRSAH' " e ^" k t o r o u otvoril predseda P.P. Zgúth poradu turč. ev. učiteľov 22. j VI. 1914. — Blatnica. — Te1 rajšia Blatnica a jej obyvateľstvo X. Y. — Maďarsko-národná seniorálna škola v Necpaloch. (Do­ končenie.) — Ľudevíl D. Lačný. Podolský. — Tisovec v minulosti. (Pokračovanie.) — ŠKOLSKÉ ZPRÁVY. LITERATÚRA. — Z redakcie.

REČ,

ktorou otvoril predseda P P. Zgúth poradu turč. ev. učiteľov 22./VI. 1914 v Turč. Sv. Martine. Ctená Konferencia! S Božou pomocou skončili sme zas jeden školský rok! Po ťažkej práci voľno nám pokochať sa v krásach prírody, nabrať čerstvých síl, potrebných telu i duši. Tiaž duševnej práce umorila telo, vyčerpala sily, otupila smysly, a toto valne vplývalo na mysel i dušu. Mens sana i corpore sano. Vďaka Bohu, že sme skončili školský rok! Tento výkrik unavenej duše hádže ovšem silný tieň na nás, podrýva našu ambíciu a vrhá nás v podozrenie, že nekonali sme svoju povinnosť svedomité, verne, oddane, nie ako horliví pracovníci, lež ako nájomníci za mzdu, ktorá stojí v pravom pomere s vy­ konanou prácou. A nedivil by som sa, keby takáto mienka vznikla o nás. Veď vlastne my dnes nie sme učitelia mládeže, vychovávatelia ľudu, lež nevoľní vykonávatelia moci „s hora" a ako takí podliehame disciplíne pre nevykonaný úkol a preto habkáme raz tu, raz tam, a snažíme sa docieliť z každého niečo, zo všetkého — nič. Veď boly časy, že k očakávanej návšteve pripravili sme sa na vychytené a dozoru milé Otázky, aby sme vylúdili blahosklonný úsmev, získali si priazeň a lásku a na jeden rok aspoň zabezpečili si — pokoj. Ale práve táto servilnosť a z nej plynúca práca znechuťuje nám povolanie naše, unavuje nás až k úmoru, čiernymi mračnami zastiera obzor prítomnosti a my strachom tmieme, či z tých mračien nezrachotí strela a nezrumí našu budúcnosť. Je to tak, ako keď nad nevoľníkom stojí dozorca s knutou, aby ho, únavou klesajúceho, hviždiacim úderom osviežil. Či tedy nemáme vzdať Bohu vďaku, že po­ mohol nám skončiť úmornú prácu jednoho školského roku?! Jestli áno — vtedy onen boľavý výkrik unavenej duše svedčí práve o protivé, o tom, 13

že nie sme nájomníci, lež svedomití pracovníci len s tým rozdielom, že s výsledkom práce nie sme spokojní. Je on merítkom našej horlivosti. Len človek pracujúci za mzdu, učiteľ „z professie", môže byť s výsledkom práce i sám so sebou spokojný. Jemu dostačí blýskavý výsledok zkúšky, alebo blaží ho prejavený výrok spokojnosti, prípadne pochvaly. My právom môžeme vysloviť len prvú sadu Spasiteľovej výpovede: že sme služebníci ne­ užitoční, ale nie preto, že vykonali sme, čo sme boli povinní, lež tým neužitečnější preto, že nevykonali sme toho, alebo len veľmi málo, vďaka stávajúcim okolnostiam, čo malo byť našou povinnosťou. Luk. 17, 10. Alebo snáď čierno barvím výsledok našej práce? Pre toto pochybovanie postavme si otázku: prečo sme nespokojní? Vo výučbe našej postrádame súladu. Jedným predmetom venujeme viac času i práce, než druhým, alebo jedny vyučujeme na ujmu druhých, nešetriac tej pedagogickej sady: výučba budiž súladná! A z tej príčiny nerovnako pestujeme aj duševné vlohy dieťaťa. Zanedbávame jedny na úkor druhých: na ujmu rozsudku pěstíme viac pamäť, na ujmu mysle reč, na ujmu vedomostí v živote potrebných, reálnych, konkrétnych veľadíme ab­ straktné pojmy. Či je to už lepší človek, pobožnější kresťan alebo spo­ ľahlivejší vlastenec, ktorý vie určiť, kadiaľ treba cestovať, ovšem leň na mape, na Hortobágy, alebo kto bol tak zvaný „klobúkový kráľ", než ten, ktorý už v škole učí sa poznávať bázeň Božiu ako počiatok všetkej múdrosti a pre život zásobí sa potrebnými reálnymi známosťami?! To prvé, vychovať nebešťana, usilujeme sa, bárs s napnutím síl, dosiahnuť. To druhé, vychovať dieťa v spokojného zemšťana, viac-menej, alebo celkom zanedbávame. Ale dieťa narodilo sa na zemi, v prvom rade je tedy zemšťanom; keď dospeje, boriť sa bude s rôznymi neresťami života, preto treba mu dať na cestu i prostriedky, ktoré mu spokojnosť zabezpečia. A či mu ich dávame? Či ho pripravujeme pre časný život tak, aby sa časom stal užitočným členom svojej užšej rodiny, vzorným údom spoločnosti, dobrým človekom, verným a pobožným kresťanom a tým i spoľahlivým občanom a vlastencom? Z dobrých kresťanov a vlastencov složená vlasť je nedobytnejšia, než plná rafinovane umných lotrov a plytkých rečových vlastencov. V Nemecku v novšom čase povstal pohyb pretvoriť tak zvanú „Autoritätsschule" v „Arbeitsschule". Prvá snaží sa vplývať z von na duševný vývin dieťaťa, bez ohľadu na jeho individuálne vlastnosti a zvlášt­ nosti, ktoré mocou autority učiteľovej ustúpia do úzadia, stagnujú vo vývine, alebo docela zakrpatejú. „Arbeitsschule" naproti tomu veľadí svobodný vývin dieťaťa samopestovaním vrodených síl a schopností. Kým tam vý­ chovou z von núteno formuluje sa budúci človek, tu svobodným vývinom z dnu nabývá formy a prirodzene príprava sa pre povolanie, ktoré jeho individualite najlepšie zodpovedá. Tým stane sa užitočnejším členom spo­ ločnosti, než človek autoritatívne istému povolaniu predurčený a silou proti prírode vychovaný. Neradno hrešiť proti prírode, lebo to sa obyčajne

195

pomstí. Človek bez vlohy a nadania istému povolaniu sa venovavší sotva bude tak spokojný v živote, ako keby sa tomu povolaniu bol venoval, pre ktoré bol tak řečeno stvorený, a sotva bude slúžiť ku cti jemu, ako keby si bol volil práve to, pre ktoré ho jeho vlastnosti tak řečeno uspôsobily. Dieťa živé tiesniť a putnať v kazajku nečinnosti je práve tak hrie­ chom, ako ustavične karhať dieťa chúlostivé a nútiť ho k smelosti. Tamto nútiť voliť si dráhu životnú, kde sa tichá povaha vyžaduje, toto zas na­ vádzať k povolaniu, jehož živlom je ustavičný pohyb, znamená hrešiť proti prírode. Už školská výučba (o výchove, žiaľ, ani nehovorme!) má pestiť vro­ dené vlohy a sily dieťaťa. Preto jedna časť prívržencov „činnej školy" v Nemecku rozhodne zasadila sa za to, aby pri školách elementárnych zariadené boly dielne, v ktorých cvičili by sa žiaci v tom smere, ku kto­ rému uspôsobuje ich vrodené nadanie a vlohy. Druhá časť zase nepovažuje ručnú prácu za specifický znak „činného vyučovania". Im ide skôr o to, aby samostatná produktívna práca bola podstatným činiteľom chodu učenia, lebo telesná práca, dľa nich, je rovnocenná s prácou duševnou. Oba spô­ soby práce slúžia, každý dfa svojho spôsobu, účelom výučby. Tak sa zdá, že mienka posledných víťazí. Učiteľstvo nemecké, na sjazde 1912 v Berlíne držanom, väčšinou hlasov prijalo nasledovnú rezolúciu: 1. Sjazd nemeckého učiteľstva odmieta „činnú školu", ktorá žiada ručnú činnosť hlavne pre obratnosť ruky a z ohľadu budúceho povolania, a preto tiež odmieta zavedenie ručnej práce ako samostatného predmetu. 2. Vyslovuje sa však za takú „činnú školu", ktorá snaží sa o to, aby ručná práca stála v službe duševného vzdelania, aby ňou dosiahlo sa žia­ dúce vyrovnanie v pestovaní duševných síl a aby ňou vyhovelo sa vnú­ tornej túžbe po telesnom vytvorení, detskej samočinnosti a individualite. 3. Takto uznať možno i ručnú činnosť za prostriedok, ktorý k onomu cieľu vedie, dôraz kladúc, že ručnej činnosti, jako zásady pedagogickej, treba upotrebiť len pri jednotlivých predmetoch a na určitých stupňoch vývojových. 4. So všetkým dôrazom poukazuje sjazd nemeckého učiteľstva na to, že zásady, obsažené v pojme „činná škola", len vtedy možno uskutočniť, ak poskytne sa učiteľovi väčšia svoboda v ustálení rozsahu a výberu, v roz­ delení a spracovaní učebnej látky. Preto žiada obmedziť byrokratický systém dozoru, ktorý pri každej individuálnej práci pedagogickej stavia do cesty neprekonateľné prekážky. Takto v Nemecku! A u nás akože? U nás o tomto ani len mysleť! Sriaďujú síce naukobehy, kde obozna­ mujú niekoľkých „horlivcov" s podstatou „slôjdu". Ale to je už aj všetko. My ani len predmetom reálnym zákonom ustanoveným nemôžme tak učiť, 13*

196

aby malý dietky z toho v živote osoh. Na úkor niekoľko „privilegovaných" predmetov, ktorých látka vyčerpáva čas i sily dietok a učiteľa už i tým, že sa im nepodáva v srozumiteľnej materinskej reči, zanedbávame takmer cele prírodné vedy, alebo ich prednášame tak povrchne, že z toho niet osohu. Kdeže tu i len pomyslet' na to, aby sme venovali ručnej práci trochu času i dobrej vôle, aby sme dbali individuálnych vlastností a zvláštností dietok a pestovaním ich určili dieťaťu smer jeho budúceho povolania! V zasadnutí senior, školskej stolice minulého roku, jemným síce spôsobom, bolo nám pokynuté, aby sme učili žiakov štepiť. Uznáme, že bolo by žiadúcne, aby dieťa aký-taký výsledok prenieslo zo školy do života. Lenže pre nevyučovanie prírodným vedám nehrozí nám žiadne nebezpečenstvo. Na tento čas sú to popelky ľudovej elementárnej školy, o ktoré sa málo kto stará. A keby sme aj chceli, poneváč z jednoho dňa nemôžeme spraviť dva, ani vyčerpané sily naše i dietok nemôžeme dákymsi čarovným spôsobom nahradiť, museli by sme učiť na ujmu oných privile­ govaných predmetov, pre ktoré ľahko prišli by sme o existenciu. Ale prečo naše cirkevné fóra, od seniorálneho po generálne, nezasadia sa s celou silou dôvodov a moci, aby systém našej školskej výučby zalo­ žený bol na pravý, prirodzený základ a látka školských predmetov, prime­ rane času, podelená bola spravodlivé a za účelom reálneho výsledku pre budúci život dieťaťa. Namiesto toho vydajú jednoducho rozkaz, ale úpravy, ako a kedy tomu učiť, nepodajú žiadnej. Nechže sa len ľúbi prísť a ukázať nám to prakticky v škole aspoň do roka. Ovšem vtedy dostalo by sa nám viac uznanlivosti a menej kritiky. Odpusťte, drahí bratia a milé sestry, že opäť takým nahořklým tónom hovorím k vám, miesto toho, aby som vám s jasnou tvárou a plesajúcim hlasom ukázal modré trhliny na pošmúrnom nebi nášho školského obzoru. Hovorím tak, ako cítim. Kdeže je záruka, ze nezavěje silný vietor, aby zjavivšie sa trhliny nezakalil opäť závojom čiernych chmár? U nás systém neviaže sa k zásadám, lež k osobám. Môžu prísť noví ľudia, ktorí zboria, čo predchodcovia nastavali. Na tento čas i za to vďaka Bohu a uznanie terajšiemu ministrovi výučby, že svojím nariadením o výučbe reči a nábo­ ženstva urobil prielom v systéme ľudovej výučby. Čakajme tedy v dôvere, v lepšiu budúcnosť; konajme svoje povinnosti verne a svedomité, nehľadiac na odmenu, nie ako nájomníci, ale verní pracovníci, ktorým raz privolá Pán: „To dobre, služebnice verný . . . vojď v radosť Pána svojho!" (Mat. 25, 23.) Na konec prosiac vás o chladnú rozvahu pri pojednávaní našich stanov a sriadení sa podľa nich, aby konanie naše smerovalo k pozdvihnutiu školstva a nadovšetko k sláve Božej, a vítajúc vás srdečne, shromaždenie toto otváram.

BLATNICA Zvláštnosti pôdy jej územia a jej obyvateľstva. Málo ktorá obec má tak zaujímavú polohu, ako ju má naša milá Blatnica, na ktorej území vyskytujú sa veľkolepé geologické útvary, na­ plňujúce obdivom citnú dušu zvelebovateľa prírodných krás. Kto raz pre­ konal aspoň prechádzku z Blatnice hore dolinou vedľa blatnického potoka až hore na Veľkú Krížnu (1575 m.), najvyšší to bod Veľkej Fatry, deliaci tri stolice: Turiec, Liptov a Zvolen, ten sa nebude čudovať, že tie veľko­ lepé krásy, ktoré tu spatřuje vnímavé oko výletníka, pripútaly k sebe kedysi srdce mladého veštca, pozdejšie tak věhlasného Jána Kollára. Neviem si predstaviť príjemnejšej vychádzky, než J e táto vedľa bystrého potoka, ktorého vlahou presýtená je celá dolina. Čo túto vychádzku robí zaujímavou, je tá okoinosť, že na každých pár krokov, či na ľavej, či na pravej strane, otvárajú sa nové a nové obrazy, utvorené vápencovými formáciami, ozdobené bujnou zeleňou ihličnatých lesov a neobyčajne bo­ hatou kvetnou, predstavujúcou už alpínsky ráz. S oboch strán potoka pnú sa strmými úbočiami vysoké hrebene, akými sú na jednej strane „Ostrý vrch", „Kaliště", „Ostrá"; na druhej „Drienok", „Pred Mohošových"; zase málo ďalej, ostanúc ale na ľavo: „Veľký Mohošov", „Blatnatý Mohošov" a „Mohošovec". Potom smerom ku strminám, Krahulčíc a Priepasnej, dolinkou už veľmi zúženou, príde sa ku „Žlebom", mochom obrastlým prameňom, a povyše Žlebov pôvodný prameň blatnického potoka atd. Zpomedzi starších obdivovateľov veľkolepých prírodných krás blat­ nického územia zasluhuje spomenutia známy svojho času věhlasný dejepisec Matej Bél, očovský rodák, ktorý vo svojich dielach zmieňuje sa o jednot­ livých zvláštnostiach blatnického kraja ako človek, ktorý to, čo videl a slyšal, videl vlastnými očima a slyšal vlastnými ušima. Jeho, ako dejepisca, zaujíma v prvom rade blatnický zámok, ktorý napriek tomu, že je postavený na kamennom vŕšku, predsa nosí priemeno blatnický, čo sa mu vidí dosť čudným. Nám je to cele pochopiteľným, že zámok, ktorý leží v obvode blatnického chotára, zove sa blatnickým, ktorým prídavným menom vyjadruje sa príslušnosť a nie povaha pôdy, na ktorej je vystavený. O jeho pôvode nezná ničoho; uvádza len staro­ dávne podanie, že hrad patril Templáronfi: kedysi. Po vyhubení týchto pripadal kráľom, ktorí ho postupne rôznym rodinám darovali. Medzi jeho pozdějšími majiteľmi spomína nasledujúce rodiny: Korom, Neczpali, Sárkôzy atd'., až konečne prešiel kúpou Revajovcom do rúk. V cirkevných knihách blatnickej ev. a. v. cirkve našiel som na jednom papieri, do cirkevnej pamätnice vloženom, záznam, rukou predošlého du­ chovného napísaný, že blatnický zámok bol zborený r. 1742, a síce tým cieľom, aby z jeho materiálu postavené boly hospodárske stavy na majeri, ležiacom v Sebeslavcoch, pod řečeným hradom. Čokoľvek bolo tu vybudo­ váno, — tak mu hovorili starí ľudia, — to všetko bolo zo zbořenin toho zámku sem dovážané. V terajšom čase stoja len múry vyššieho hradu, ale * „Templarios arcis olim dominos íuisse constans traditio est: quibus excisis regibus fuisse peculiarem memorant. Postea a heros variabat frequentius, prout earn reges his decedentibus aliis aliisque conferebant." M. Belii, Notitia Hungariae Novae geographico-historica. Partis secundae Cis-Danubianoe tomus secundus. Viennae Austriae Anno MDCCXXXVI. p. 335. Len škoda, že ne­ udáva ani to, odkiaľ vzal toto podanie!

198

i tieto sa nepřetržené rúcajú, tak že priečnych múrov už skoro ani nieto. Vo dvorci vyššieho hradu bola pivnica, do ktorej sa ešte v polovici minu­ lého stoletia dierou cez klenbu preborenou vchádzalo. Teraz je už i tento otvor zasypaný. Podanie hovorí, že zámok ten mal i svoj vlastný pivovar dolu v Gaderi pod samým zámkom vedľa cesty blízko potoka, kde ešte i dnes videf múry, vlastne už len základy dvoch stavísk, snáď pivníc alebo sypanie. Ďalej napadla Bélovi vlastnosť vody blatnického a necpalského po­ toka, o ktorých tvrdí, že nikdy nezamŕzajú, čo dnes už vonkoncom nestojí, že vraj v zime má vlažnú, v lete naproti tomu veľmi studenú vodu. Ani ostatné na tieto dva potoky vzťahujúce sa bájky nemajú neakého významu. (Viď str. 301 § 8. spomenutého spisu.) Z blatnických vrchov najviac upútala jeho pozornosť „Tlstá", ktorú považuje za najvyšší vrch zpomedzi všetkých turčianskych (omnium comitatus montium facile editissimus), ač neprávom. Ako zvláštnosť „Tlstej" vyzdvihuje, že sa na jej temeni prestiera rovnica a na tejto vyviera prameň, ktorý ani v lete nevyschýna a poskytuje navštevovateľom príjemné občer­ stvenie. (Media planitie fons perennis scatet eximia laticis praestantia.) Prameň tento tvorí dnes vlastne jazierko v obvode asi poldruhej štvorcovej siahy a asi 2—3' hlboké. Možno, že voda z neho odteká do jaskyne Mažarne. Uňho má i Tlstá svoju bájku o zlatom prútiku, na ktorý nadišlo dievča, keď trávu žalo (meminerunt in monte Tlstá ancillam gramen metentem virgultum nativi auri demessuisse). Divné veci vypravuje o jaskyni v tomto vrchu sa nachodiacej, známej pod menom Mažarna, v najnovšom čase dôkladne prezkúmanej. Z toho obšírneho opisu odpadá všetko ostatné okrem kvapeľa a tej skutočnosti, že v dutinách na ľavej strane ležiacich, v najposlednejšej ich časti, počuť žblnkotať vodu, ktorá zdá sa odtekať smerom do doliny Gadera. O neakom strašnom hukote vetrov v tejto jaskyni, o akom Bél pri jej opise vypravuje, dnes ani chýru. Druhá spomenutia hodná jaskyňa nachodí sa v Gaderi v úbočí „Lôm". Úbočie to leží v blízkosti hornej horárne. Odkrytá bola r. 1896 chlapmi, drevorubačmi. Dňa 12. júla řečeného roku navštívila ju pod ve­ dením horára väčšia spoločnosť. Zprvu má jaskyňa veľký otvor. V tom otvore na pravej strane je tmavá diera asi 2 m. široká a lv 2 m- vysoká, dlhá dvadsaťpäť krokov; na to sa rozšíri a zvýši v dĺžke dvanásť krokov. Krásna to dutina na spôsob klenby. Všetko je potiahnuté kvapeľom. Nasledujúceho roku navštívila túto jaskyňu 13. júla iná spoločnosť, ktorá sa 14. augusta toho istého roku znovu ta navrátila a po krátkom kopaní v prostrednej čiastke našla kosti fosílneho medveďa (ursus spelaeus Rosenmiilleri). Viď Sborník Museálnej SI. Sp. roč. II. sv. II. z r. 1897. Pozdejšie našly tam deti i kus mamutového zuba. Mimo týchto väčších jesto ešte niekoľko menších jaskýň, ako je Dupná veľká a malá na úpätí Plešovice; Remova skala, lepšie řečeno podmola na samom hrebeni Plešovice zo strany Gadera; v blízkosti Vodky, v „Ostrom Vrchu" na strane, obrátenej ku Koňskému dolu, malá jaskyňa; v nej sú dve jamy, čili diery skoro kolmé do hĺbky siahajúce, každá asi 10° hlboká; Klepec, podmola pod samou Tlstou. Kameňolom pod Tisovcom je pozoruhodný zvláště preto, že sa v ňom nachodia ichtyolity, zkamenělé ryby, menovite väčšie-menšie rybacie zuby. Obdiv vzbudil nález jednoho trojhranného, vrúbkovaného, na jednej strane

19'.)

ploského, na druhej vypuklého z šírky dvoch a dĺžky pol treťa palca. Tento zub je dla úsudku znalcov zo žraloka. Zub ten našli robotníci, ktorí kameň lámali 1875 v hĺbke ľ/í 0 . Kamenné uhlie nachodí sa na Konušiach, ale dosiaľ nebolo preskú­ mané, a tak sa nevie, či by bolo súce k upotrebovaniu alebo nie. Blatnickí cigáni, ako praktickí Iudia, nečakajú, kým ho odborníci preskúmajú, ale si ho berú z „potoka pod Konušami". Poverčivý ľud nazýva ho všeobecne „čertovým uhlím". Rašelina bola odkrytá vo „Vantových" a počala sa upotrebovaf v lete 1896. V hore vyššie spomenutom kameňolome, kde lámu žltkavý vápencový pieskovec, vyskytujú sa mimo už spomínaných rybích zubov rozličné odtisky mušlové a miestami i rastlinné. Boly ony okrúhle pôvodne, ale sa sploštily pod ťarchou vrstiev na ne sa pousadzovavších. Povyše tohto kameňoloma, kde sa už začína svrčinový les, zjavujú sa vrstvy numulitov. Sú na povrchu. Ľud zná tieto numulity pod menom zkameně­ lého ovsa, šošovice, peňažkov dla veľkosti a podoby. Malé numulity, roz­ sypané po zemi, sú mu šošovice; vraštené do kameňa, ktorým len bok vidno, sú mu ovsíky. Nechýba ani tu báj, ktorým si on vznik týchto numulitov vysvetľuje: Za starodávna bol akýsi starý úžerník, ktorý v čas hladu nechcel otvoriť svoje zbožím naplnené sýpky biednym ľuďom, preto Boh, aby ho ztrestal, obrátil všetko jeho bohatstvo na kameň. Čo nás dnes hlavne zaujíma zvedeť, totiž, akej povahy bolo obyva­ teľstvo za času, keď Bél tak do podrobná opisoval prírodné zvláštnosti blatnického kraja, toho sa tu nedočítame. Vo všeobecnosti hovorí o Turčanoch, že neboli Sybarítmi, to jest, paškrtníkmi; ďalej že sa v odeve rozoznávali od susedných Liptákov tým, že nenosili opasky, a preto že ich prezývali „neopásanými Turčanmi". „Neopásaný Turčan", tento nadávok že u Turčanov vždy vyvolával až do jeho času rozhorčenosť, na ktorý ako odveta nasledovala: Opášem ja teba kyjom, tisíc atď." (Viď už spo­ menuté dielo str. 305 § 2.). Nepodáva ani niakej zprávy o výzore blatnického ľudu, ale keď vy­ zdvihuje krásu mošovských žien,* smieme istotne dobrým právom zatvárať, že ani susedné Blatničianky nezaostávaly ďaleko za Mošovčiankami, ačkoľvek živobytie tých prvších bolo o mnoho ťažšie už následkom nepriaz­ nivej polohy chotára a nedostatku úrodnej pôdy. Dnes väčšina cirkevníkov zaoberá sa roľníctvom, menej remeslami a kupectvom domácim. Nedostatok pôdy a nevýnosnosť remesiel vyháňa mladých, podujímavých mužov do cudziny za zárobkom. „Najväčším zlom, panujúcim v tejto cirkvi, je to, že mnohí vstúpivše do manželstva, v krátkom čase odchádzajú do Ruska, kde sa za viac rokov zdržujú, a nejeden sa tam i ztuláči; následkom čoho žije jeho manželka doma v opustenosti, vystavená súc biede a všeliakým nesnádzam. Napriek tomuto zlu ešte v prvej polovici minulého veku nebolo divých manželství ani dietok pošlých z nepoctivého loža. Včznú, buď Bohu chvála, z cirkvi naší docela není." Ten istý duchovný ohľadom vzdelanostného stavu poznamenáva o svojich blatnických cirkevníkoch r. 1873 v zápisnici kanonickej vizitácie: * „In primis ferunt venustatis laudem Moschoviensis oppidi feminae et quae ditionem Znió" Varallyensem colunt." Bel 1. c.

200

„Že by posílání dítek do školy se tou ochotou dalo, jako se to vy­ hledává, to — bohužel — nemožno říci. Je však tomu na veliké překážce skutečná chudoba. Aby však i ti nejchudobnější rodičové dítky své od 6—12 roku stále do školy posílali, k tomu napomína ich cirkevná a obecná vrchnost. Těch, kteří by neznali čítať a písať z mladšího pokolení, může být jen velmi malý počet, poněvadž i pri vší chudobě hledí se, aby každé dítě, co jen rok neb dva do školy chodilo."

TERAJŠIA BLATNICA A JEJ OBYVATEĽSTVO. Matej Bél — ako z výšuvedeného vidíme — opísal viac okolie Blatnice, než dedinku samú, a ono zaslúži aj ona trošku opisu, čo je aj neveľká, a čo aj hodne „od ruky" leží, súc vzdialená i od hradskej, i od železničnej čiary. Idúc od Príboviec už z ďaleká vidíme na východe rozsiahly vrch Tlstú, — ten názov nenie veľmi poetický, ale je trefný, veď označuje vrch, ktorý svojou mohutnosťou vyniká zpomedzi ostatných. Pred Tlstou — z ďaleká sa zdá, akoby na jej podnoží — ťahá sa dlhý hrebeňovitý vrch Plešovica. Tá tiež nenadarmo nosí svoje meno, — jej „čelo", obrátené k juhovýchodu, a či vlastne k juhu, je ozaj plešivé, nezarastené stromovím. Pod touto Plešovicou, temer v polkruhu, rozprestiera sa dedina Blatnica. Dolniakovi, zvyknutému na široké, rovné ulice a na rovné rady domov, by sa ona so svojimi nerovnými radmi sotva páčila, ale nám, zvyknutým na horniacke dediny, sa ona páči, už pre svoje väčšie domy, hodné okná, pekne ohradené dvory. — Milou ju robia ale menovite po­ toky, ktorých je na Hornom konci až troje, potom sa spájajú, tak že de­ diny opúšťajú už spojené v jeden hodný potok, náhliaci sa smerom zá­ padným do Turca. A nie sú to dáke potôčky malé, ktoré by sa snáď „klobúkom zastaviť daly", ako nám to pán učiteľ o Turci pri Turčeku hovorieval. Tieto majú vody hodne, a k tomu takú prudkú,* že by sa na nejednom mieste ani odrastený človek v nej na nohách udržať nemohol. Niet divu, že už nejedno dieťa našlo v nej svoju smrť, alebo bolo nesené jej vlnami, kým mu na krik nepribehli na pomoc. — Bežia si Blatnicou tie potoky, ich čistučká, nazelenkavá voda žblnká veselo po hodnom ka­ meni, okolo potokov ale šumia vŕby a topole, ktorých je po Blatnici hodne. Snáď tej mnohej čistej vode možno čo ďakovať, že je v blatnickom ženskom svete veľmi vyvinutý cit čistoty. Tam vidíš ženičku pri potoku, ako drhne drevený riad bielym drobným pieskom, — inde zase počuješ rytmické búchanie piestom, ktorým práčka obrába kus prádla alebo niečo z vrchných šiat, — v sobotné dni ale zazreš dievky a ženy, ako plákajú štetky, ktorými bielily kuchyne. Na plytkých miestach potoka uvidíš však plno malých Blatničanov, ako s vykasanými sukničkami alebo s vysúka­ nými nohavičkami brodia po vode; no k vôli pravde buď řečeno, z "týchto posledných mnohý nerobí to k vôli čistote, ale k vôli „hláčom", neveľkým to rybkám s hodnou hlavou. * Keď povážime, že Veľká Krížna čnie do 1575 m. výšky a že pramene blatnických potokov ležia asi 1200 m. vysoko, stane sa nám pochopiteľnou tá prudkosť, ktorou sa z tak ohromnej výšky rútia tie hojné vody. Tá prudká rýchlosť predstavuje ohromnú silu, ktorá by bola vstave, keď by smela byť využitkovaná, dodávať osvetlenie a pohonnú silu pre všetky priemyselné podniky turčianskej stolice. Ale i tieto významné potoky sú vlastníctvom povereného dobra (fideikomissu), ktorého správa spokojuje sa pohonom dvoch píl. R.

201

Blatnické ulice — ako řečeno ;— nie sú naskrze rovné, ani nepozo­ stávajú všade zo 2 radov domov; domy stoja zväčša len po jednej strane, a za cestou je potok. Sú ony úhľadné, čisté, pekne obielené. Okná sa ligocú na nich, a milý ich výzor ešte milším robia mnohé obločné kvety. Domy sú stavané solídne, - vidno, že tí, čo ich stavali, nerobili to na 10—15 rokov, ale aby přetrvaly mnohé a mnohé roky. Budované sú z ka­ meňa, preto aj majú steny ozaj ako „múry hradné", len škoda, že sú takéto domy všetko vlhké a v zime väčšinou nie k dokúreniu. — Drevených domov na Dolnom konci jesto málo, na Hornom sa ich najde viac, ale niektoré sú tak pekne ovakované a vybielené, že by nik nemyslel, že sú aj ony z dreva. Na dvoroch a v záhradách jesto ovocné stromy, okolo potokov vŕby a topole, pri kaštieli br. Prónaya svrčiny, pri kostole dve krásne košaté lipy, — tedy v dedine zelene hodne, a za dedinou — ako dáka mohutná štaffáža — spomínaná Plešovica. Nuž pekná je Blatnica, pekná a milá, len škoda, že pri tej kráse jesto i dačo veľmi nepekného a nedobrého. Sú to jej cesty. Kto chodí po nich skromne pešky, ten to tak necíti, len vidí na nich tu vyryté jamy, ktoré vyryla voda často sa vylievajúcich potokov (lebo sú brehy veľmi liché!), inde zase hodné kamene, okolo ktorých voda podmývala pôdu, a ešte inde celé kaluže blata. Kto sa tými cestami viezol, ten ich priam nezabudne. Škoda-preškoda, že obyvateľstvo to trpí a dá si tým kaziť aj vozy, aj ko­ níky. Ej prišlo by to na Nemcov, za pár mesiacov by sa belela blatnická cesta, závodiac v úhľadnosti s domami, ktoré veru takto ku tej vydranej ceste na nejednom mieste nepristanú. Obyvateľstvo — ako aj za časov Mateja Béla — nemôže vyžiť zo samého roľníctva. Za dlhé desaťročia chodili chlapi do Ruska ako podomoví kupci, a vyplácalo sa im to. Tie staré múrané domy blatnické vystavily všetko ruské peniaze. Ale odkedy sa národ aj tam civilizuje a obchodov aj svojských, veľa, to podomové kupectvo sa nevypláca. Jesto ešte aj teraz dosť Blatničanov-kupcov v Rusku, ale to sú alebo takí, čo majú tam stále obchody, alebo chlapi, ktorí tým kupcom ako pomocníci pomáhajú. To sdržovanie sa v Rusku udrelo zreteľne svoju pečať na chlapov. Väčšina si dala narásť brady, nosili vysoké čižmy, reč sa im stala akousi rýchlou a sekanou, — tí mladší nosili vyšívané košele a čiapky so strieškou. Vôbec, „Rusa" si mohol už z daleka poznať v Blatnici. Vyberali a vyberajú sa oni do cudziny na rozdielne dlhé doby, nie­ ktorý príde v roku aj dvaráz domov, iný len raz ročne, a je mnoho takých, čo roky a roky ostanú preč, a- stane sa i to, že daktorý tam zapadne v cudzom svete. Poneváč chlapi doma málo bývajú, starosť o vedenie gazdovstva pripadá ženám. Ony sa musia starať nielen o to, kedy a ako sa majú po­ robiť poľné práce, ale majú na starosti aj platenie dane, chodenie k úradom, bankám, atď. A vedia si ony to rozumne pokonať. No ani nebadať, že by v Blatnici chlapi s vysoká pozerali na ženy, ako na dáke tvory nižšej ceny. Majú dosť príležitosti presvedčiť sa o pravdivosti slov Kazateľa k. 31. v. 10—31. Bél menuje to „najväčším zlom", že mužovia takto na dlhý čas opúšťajú svoje rodiny, — ale to zlo nenie také veliké. Ku chvále blat­ nických žien buď řečeno, že sa — s málo výnimkami — držia počestné, a mohly by slúžiť za vzor nejednej takej dedine, jejž chlapi neodchodia na celé roky v šíry svet;

202

Vplyv Ruska sa dal aj na domácnostiach badať. V každom dome, jehož gazda chodil do „Ruskej", so dvoch strán zrkadla visely obrazy cára a carice, — a ak si si dakde dlhšie posedel, o chvíľu sa zjavil na stole samovar, okolo neho „blutká", malé to hlboké tanieriky, na nich poháre, a chcej-nechcej musel si ostaf na pohár dobrého, vonného čaju, žltého.sfa zlato. Ale to spojenie s Ruskom — ako výš řečeno — už nenie také tuhé, obchody klesly, a preto veľká časť Blatničanov odchádza do Ameriky. To je pre dedinu väčšie zlo, než odchádzame mužských do Ruska. Ta išli len chlapi, i ťahalo ich to zase mocne nazad k rodinám, — no do Ame­ riky začaly odchodit' aj dievčatá, povydávaly sa tam a nevrátily sa, alebo za otcami vysťahovaly sa celé rodiny, a tie ztratily vôľu, vrátiť sa do rod­ ného kraja. Prišlo do dediny ovšem hodne amerického groša, no pri tých dobrých zárobkoch aj nejeden utratil svoje zdravie. Popri tom kupčení v Rusku a pracovaní v Amerike zaoberá sa oby­ vateľstvo Blatnice aj roľníctvom a chovom dobytka. — Držiavajú po viac oviec, a tie majú svojho spoločného pastiera. Statok ale, kravy a voly, si pasie každý sám, a to je pre dedinu skryté síce, ale veliké zlo. Cez 3—4 mesiace sú totiž so statkom na poli deti, — ony ho pasú, vracajúc sa s ním na poludnie a večer domov. Tak ostávajú potom deti za l/s r °ka samé na seba odkázané, a kto je dosť úprimný uznať lipnutie ľudskej duše za hriechom už aj v detskom veku, ten si bude vedeť predstaviť, akým pokušeniam sú vystavené tie mladé, detské duše. No kým je zlo v zárodku, ľudia ho nebadajú, alebo mu nechcú venovať pozornosti, len potom, keď deti narastú, a to zlé s nimi, vtedy je už lamentovanie veliké. — Bár by si každý rodič upovedomil, akú zodpovednosť nesie za svoje deti, a ako musí raz pred Pánom skladať účty z ich výchovy! Pre ten mnohý statok potrebuje Blatnica aj hodne krmu, a pasienok má vlastne málo, preto dochovávajú hodne ďateliny, niektorí — zdá sa mi — aj bôľhoj. Jalovice ale a junce vyháňajú cez leto na hole, vysoké to vrchy za Tlstou, Ostrým vrchom atď., ktoré sú zarastené peknou, vonnou trávou. Statok je tam, kým nezačne byť príliš čerstvo, čo veru v Turci dosť zavčasu býva. Majú Blatničania aj hôrne lúky, ktoré bývajú kosené len raz do roka, dávajú však trávu neobyčajne aromatickú. Keď príde čas kosieb, hľadí gazda viacej osôb vystrojiť na lúky. Tam sú potom za viac dní, kým seno nepopracú do „štálovov", drevených to stavaní s otvoreným průčelím. V štálove je seno, kým sňah nepovypĺňa závozy tak, že ono na sánkach domov dopratané byť môže.:i: * Neobyčajne ťažká je táto práca okolo zrábania sena. Tie lúky ležia hodne ďaleko od de­ diny i hodne vysoko v strmých úbočinách. Tá strmá poloha náramne obťažuje kosbu. Kosec, aby sa mohol udržať na nohách, musi mať pripäté také podkovice, akými sa vystrojujú výletníci na Alpy. Kosba počína v prvej polovici júla. Obyčajne pondelkom vyberajú sa chlapi na túto prácu, nesúc zásoby potravín sebou na viac dní. Tam sa bavia, kým seno nezrobia a ho do štálovov švajčiarskych to štáglov — neposkladajú. Ak je už kosba ťažká, tak nie menej ťažký je dovoz. Z tých strmých úbočín musí byť najprv to seno zo štálovov povykladané na veľké chvoje, na kto­ rých ho po zamrznutom snahu posfahujú dolu až ta, kde započína vozová cesta. Tam ho musia z tých chvojí prekladať na sane alebo vozy a tak domov dopratať. Keď som videl na jednom vý­ lete tú obťažnú prácu blatnických koscov, pomyslel som si: Kým máme ľudí, ktorí neboja sa pasovať s toľkými ťažkými nesnádzami, netreba nám zúfať, ale ovšem pričiniť sa zo všetkých síl o to, aby sa tomuto do úmoru pilnému ľudu čím skôr, nakoľko len možno, obľahčilo jeho krušné živobytie. Mňa veľmi živo upomínaly tieto roboty okolo zrábania sena na alpské kraje roztomilého Švajčiarska, kde som počas šesťročného pobytu ponavštevoval prístupnejšie mi vtedy horské prediele. Čo ma pri Blatničanoch neobyčajne potešilo, to bola ich úprimne veselá nálada, ktorou si i túto tvrdú prácu osladzovali. R.

203

Blatničania sú ľudia nie práve silnej telesnej sústavy; výšky sú strednej, velikánov ako aj tučnejších je medzi nimi málo. — Čo sa krásy týka, najde sa medzi ženskými hodne pekných tvári, — tá peknota je zväčša zjemnela, nie aká sa na dedine obyčajne nachodí. Aj šatenie sa Blatničianok je akési zjemnělé. Nosí sa mladé pokolenie už moderne, staršie tak, ako meštianky malých mestečiek, kroj vyhynul už cele, ačkoľvek bol pekný a strojný. — Barvy látok sú solídne, dačo škrekľavého si máloktorá oblečie, ak to predsa urobí, je predmetom nepriaznivých poznámok. Národ je v Blatnici už hodne civilizovaný. Úctu človeku vedia dať, a aj v dlhšom rozhovore žiadnym nepřístojným slovom neurazia slušnosť. Sú aj vďační a majú smysel aj pre dobročinnosť. Keď sa ku pr. trafí, že obec má dákeho bedára „poriadkom'' chovať, dajú si väčšinou záležať, aby si to statočne odbavili. Alkoholizmus je — chvála Bohu — nie natoľko rozšírený, ako po mnohých iných dedinách, menovite čo sa žien týka; ku pr. hnusný obraz spustiej, tackajúcej sa ženy tam nevidno. U chlapov jeto už — bohužiaľ — ináče, ale aspoň ku verejným škandálom to neprichodí. Deti sú posielané pilne do školy, analfabetov bude istotne veľmi málo. Do vyšších škôl ale nebárs dávajú rodičia svoje deti. Po 12. roku idú chlapci na remeslo alebo do Ruska, a dievčatá v 13—14. roku idú sa učiť šiť. Pri uzavieraní manželství nerobia tie veliké chyby, ktoré sú tak roz­ šírené po mnohých krajoch. Mládenci sa ženia, ked si odbavia vojenčinu, alebo ked „vyndú z ľôzov", ako sa to v Blatnici hovorí. Dievčatá sa pred 18. rokom nebárs vydávajú. Ten vážny krok robia tedy už s lepším rozmyslom, preto i nieto toľko nešťastia manželského, ako inde, — rozsobáše sú ale dačo zriedkavého. — Detského drobizgu jesto hodne. Tu sa ich ihrá hŕbka v prachu, tam druhá pri potoku, alebo sa usadia na podstenie a hrajú sa tam, — a čo ich je aj hodne, Pán Boh vždy dá rodičom toľko, aby si svoj kŕdlik vychovať mohli. Do kostola chodia pilne a dni sviatočné svätia, — len škoda, že medzi tie sviatočné dni vriaďujú aj každú, ako oni hovoria: „Maru", a to je v obci temer čisto evanjelickej nie na mieste. No teraz, keď je už aj sám pápež proti tým mnohým sviatkom, odvyknú snáď od toho aj oni. X. y.

MAĎARSKO-NARODNÁ SENIORÁLNA ŠKOLA V NECPALOCH. Hungarico-nationalis senioralis schola necpalensis. (Dokončenie.)

Ďalší vývoj tejto maďarsko-národnej školy seniorálnej. V zápisnici kanonickej vizitácie superintendentom Ludvikom Gedulym 10./V. 1873 v Necpaloch prevedenej, udáva sa pod bodom siedmym: „Archiv cirkevný nemá žiaden mimo matrík a protokolov, a listiny pamätnejšie žiadne." Že by niekdajšia artikulárna cirkev necpálska nemala mať žiadneho archivu, žiadnych dejinných listín, nechcelo mi niako do hlavy, až ma o pravdivosti tohto smutného fakta uistil dopis priateľov od 15./IV.

1914.* Všetko tedy ďalšie vypravovanie zakladá sa výlučne na tom, čo podáva známa starobylá seniorálna zápisnica turčianskeho bratstva a kano­ nickej vizitácie, prevedenej 22./VI. 1824 v Necpaloch superintendentem Michalom Kováč-Martinim, zápisnica. „Na tom istom grunte Justhovskom medzi farou a školou cirkevnou" — hovorí táto zápisnica — „vystavené stojí Institutům scholae senioralis drevené 8° 3' dlhé a 4° 4' široké. Tento ústav má dve izby, učebňu a oso­ bitnú kuchyňu; okrem toho záhradu na severe rovnak vefkú s farskou záhradou, vysadenú niekoľkými ovocnými stromami." Na seniorálnom konvente turč. seniorátu 15./VIII. 1814 v Necpaloch držanom pod bodom tretím čítaná zpráva hovorí: „Poneyáč všetky domáce cirkve, vyjmúc necpalskej, zanedbaly dosiaľ posnášať na predošlých kon­ ventoch slúbené obilie v prospech učbára maďarsko-národnej školy seniorálnej: uzavreto, aby do 1. októbra všetky cirkve sľúbené obilie alebo zodpovedajúci tomu obiliu peniaz posnášaly k podžupanovi ako tejže školy dozorcovi, a toto uzavretie aby dal p. senior všetkým cirkvám obežníkom na známosť. Pri tejto príležitosti čítaný je pod bodom 4-tým list slávneho patronátu cirkve príbovskej na sen. dozorcu včera upravený, hlasom ktorého ten istý patronát, poneváč sotva svojim cirkevným potrebám vstave je vyhovět', a poneváč sa tomu istému ani miesto, ani sriadenie školy nepo­ zdáva, vyslovuje, že on ani so strany svojej cirkve, ani ináč vonkoncom žiadnej podpory nedá. Táto výnimka jednej jedinej cirkve proti usneseniu všetkých ostatných a to neodôvodnená a smerujúca k zrušeniu seniorálnych uzavretí a bratského sväzu cirkví bola jednohlasným zazlením celého prí­ tomného konventu zavrhnutá. Ostatne, hovorí spomenutého konventu zá­ pisnica pod bodom šiestym: „Tento ústav je dľa mienky celého seniorátu k vôli mládeži, literárnej dráhe venovať sa chtiacej, nielen preosožný, lež i najvýš potrebný, i ďalej je ustálený tým však spôsobom, aby sa v sú­ hlase s predošlými konventuálnymi uzavretiami spojil s terajšou obecnou evanjelickou necpalskou školou a s touto srástol v jeden ústav tak, aby terajšej školy správca vyučoval útlejšiu mládež prvým počiatkom, onen ale vyššie triedy; týmto spôsobom získa sa predne škole forma, keď bude mať dvoch verejných učbárov; potom obľahčí sa i práca učbárov, keď sa nebude museť jeden so všetkými triedami zaoberať, a i žiakom dobre pdmôže hojnosť viacerých učiteľov." Toto je vymyslené sofisma k zaslepeniu očí Stránskému obecenstvu, aby nevidelo biedu tohto panskou chúťkou pre domácich panských synkov stvoreného nedochůdčata. Týmto machlom * „Vašu žiadosf som s najväčšou ochotou vyplnil a nášho p. farára vo vašom mene požiadal, aby pátral po nejakých listinách a zápisniciach, v nichž by boly neaké stopy objasnenia o dejstvovaní maďarsko-národnej seniorálnej školy v Necpaloch. — No vedel som, že všetko pátranie a sto­ povanie bude bezvýsledné, poneváč s j p. farárom Polereckým sme už pred rokami boli poprezerali staršie listiny a zápisnice cirkve našej, — akých je bohužiaľ málo, — aby sme sa mohli niečoho určitého o tejto škole dovedef." „Inštitút stál na tom mieste, kde je teraz postavená naša elemen­ tárna škola a hneď konca nej tehdajšia elementárna škola.

Ostatne táto operácia nebola vonkoncom potrebná. Vieme dobre, že známa ožďanská škola, ktorá za času pôsobenia výtečného Samuela Kollára, potomného čerenčianskeho kňaza, privedená bola do veľkého rozkvetu týmto jediným učeným mužom. Ale Kollár bol muž vysoko učený a učbár a vychovávateľ mládeže neobyčajný, ktorý k vôli prospechu žiakov postavil na kocku i svoje vlastné zdravie. Plody jeho učenosti, zachované v „Solenniách" malohontskej učenej spoločnosti, majú i dnes zvláštnu cenu. Aký chatrný bol plat učbára „maďarsko-národnej seniorálnej školy necpalskej", vidno zo šiesteho bodu rečenej zápisnice: „Aby sa odpomohlo i potrebe ohrevného dreva tohto popredného učbára, nech sa povýši didaktrum (učebný plat) .zo sedem na osem zlatých, a síce tak, aby polo­ vica z neho pripadala školskej pokladnici, polovica ale učbárovi, a síce tri zlaté menom didaktra a štvrtý zlatý na drevo. Celý plat tohto učbára pozostáva zo 150 zlatých, z deväf mier (žita) pšenice a toľko mier jačmeňa, a od každého žiaka dostáva menom učebného platu tri zlaté a na drevo jeden zlatý. (Integrále vero docentis huius solarium in florenis 150, siliginis metretis 9 et totidem hordei et e singulis discipulorum didactralibus florenis tribus et floreno uno pro liguis defigatur). I pri tomto plate vidíme, že sa z projektoyaných pôvodne štyristo zlatých zcvrknul na pravú polovicu a miesto rodeného Maďara — nativus Hungarus —, ako učbára, museli sa uspokojiť s Paľkom Koričanským, ktorý, keď zunoval zápasiť s biedou ako každodenným hosťom, poďakoval sa zo svojej učbárskej hodnosti, — ako to siedmy bod rečenej zápisnice hovorí, — údajne chtiac navštíviť nemecké akademie. Preto konvent seniorálny nakladá — v tom istom siedmom bode — Andrejovi Szabóvi, veľkojesenskému duchovnému, aby k zaplneniu takto uprázdnenej stanice povolal istého Fizeľa, informárora dietok u panej Ludovíky Kubinyi, na plat v predošlom bode ustanovený. Na seniorálnom konvente 11./III. 1816 v Necpaloch držanom pridávané boly pod bodom šiestym Fraňom Lehotským, maďarsko-národnej seniorálnej školy necpalskej dozorcom, účty tejže školy na rok 1814/15, ako i Gabrielom Justhom účty z príjmov a výdavkov na stavbu rečenej školy učinených. Z oboch týchto účtov vidno, že a) pre chatrnosť základiny nevyplatila táto škola seniorálnemu dozor­ covi ročný prenájom za hospodu pre túto školu v jeho budove danú na viacej rokov a že táto zaostalosť, prevyšujúca 120 zlatých, nemohla a ne­ môže byť vyplatená, keďže sa v školskej pokladnici len 70 zl. v hotovosti nachodí; avšak jeho veľkomožnosť z obzvláštnej svojej naproti veciam ná­ boženstva a obzvláště rozkvetu školy tejto sa týkajúcim horlivosti uspokojiť sa ráčila s týmito 70. zlatmi menom úplného vyrovnania rečenej závislosti, darujúc ostatok v prospech školskej základiny;

b) že k vybudovaniu rečenej stavby tejto školy viacerí domáci dobrodincovia, predovšetkým miestni a susední priaznivci a patróni, medzi týmito obzvláště veľkomožný pán predseda, p. podžupan Gabriel Justh, ba i Fraňo Justh, ďalej osvietení páni Gabriel a Eliáš Bulyovskí, Peter Velits, slávny kompossessorát folkušovský, viacerí členovia rodiny Jesenských, taktiež viaceré domáce cirkve vo všeobecnosti značné, niektoré práve významné ako v peniazoch tak i v materiáliách, taktiež v spražných a ručných prá­ cach obete doniesli. Ďalej c) že školy tejto hlavný dozorca p. Gabriel Justh nad prv darované obete vypožičal zo svojich peňazí 753 zl. 34 kr. na zaokrytie výdavkov na tú budovu učinených a ohľadom vyplatenia tejto pôžičky ustanovil. termín, kým sa sosbiera školská základina. Naďalej d) že viaceré cirkve toľkými konventuálnymi uzavretiami rozvrhnuté ročné príspevky v obilí pre učbára tejto školy do dnes neposnášaly. ej Že napokon viacerí zpomedzi tých, ktorí sa určitými obnosmi za­ viazali prispef na základinu tejto školy, ani tieto obnosy, ani od nich pri­ padajúce úroky nepoplatili. V "bode L, 2. a 3. vyskytujúce sa štědroty naproti domácej k sláve Bohu a cirkvi dorastajúcej mnohosľubnej školskej mládeži dôkazy prijal celý konvent s jasotom a vyslovením vrelej vďaky všetkým šľachetným dobrodincom. Ohľadom štvrtého bodu uzaviera sa v smysle predošlých uzavretí vyzvať Obežníkom cirkve, aby závislé obilie čím skôr posnášaly. Ohľadom 5. bodu poveruje sa Abrahám Machuľa, seniorálny fiškál, aby proti nedbalým svojej zaviazanosti plniteľom zakročil súdobne. Na seniorálnom konvente 14./V. 1817 v Necpaloch držanom, osvedčil sa Gabriel Justh ohľadom svojej, pod bodom 6. seniorálnej zápisnice predošlého konventu zaznamenanej požiadavky v obnose 753 zl. 34 kr., že on tú pôžičku odpúšťa. Za tento veľkodušný dar sa mu celý seniorálny konvent srdečne poďakoval a pamiatku tohoto šľachetného skutku zápis­ nične zvečniť uzavrel. Znovu vynořuje sa sťažnosť, že napriek toľkým uzavretiam a napomí­ naniam zdráhajú sa cirkve dávať sľúbené obilie učbárovi rečenej školy. Napokon sa sdeľuje, že ani tí priaznivci, ktorí väčšie-menšie príspevky na rečenú školu podpísali, dosiaľ tejto svojej zaviazanosti neurobili zadosť. Prijatý bol návrh, aby sa i nedbalé cirkve i nedbalí jednotlivci na­ pomenuli ohľadom vyplnenia ich povinností. Na sen. konvente 7. IX. 1818 v Necpaloch držanom prosil Ján Fizeľ, aby bol jeho plat vokátorom ustálený, ďalej aby boly určené učebné pred­ mety, ktorým má vyučovať, napokon či má dve zkúšky pridávať, v zime jednu a v lete druhú, a či má miesto prvej previesť len cenzúru v prítom­ nosti dozorcu, konseniora a dekana.

207

Na túto prosbu ustanovil seniorát plat stozlatový: 40 zl, ktoré sa majú stiahnuť z obetí, určených pre prešporské lyceum a štiavnické gymná­ zium; 60 zl. ale má brať zo školskej základiny. Ďalej ustanovuje sa V's miery pšenice a päf zlatých, ktoré má platiť ročne každý žiak, zahrňujúc v to i drevo. Vokátor má mu vydať seniorálny notár. Zkúška má sa vy­ držiavať raz do roka okolo Jakuba. Miesto zimnej zkúšky ustanovuje sa cenzúra. Ktorým predmetom má byť vyučované, to sa ponecháva dobrozdaniu hlavného dozorcu, konseniora a dekana. Na čiastočnom seniorálnom konvente 27./IX. 1821 vo Sv. Martine držanom pod predsedníctvom Gabriela Justha, poddozorcu seniorálneho, oznámené bolo, že Ján Fizel,* učbár maďarsko-národnej seniorálnej školy, zaďakoval. Napriek tomu, že predseda porobil na viacej stranách kroky, aby vynašiel pre toto miesto súcu osobnosť, predsa do dnes nepodarilo sa mu takej vynájsť a tak prosí o ďalšiu radu. Na to nabídnul sa Ján Thuróczi, na ten čas inforŕnátor dietok u Sa­ muela Beniczkeho, ktorý si ale vyžiadal jeden deň na rozmyslenie, či ten úrad pod známymi podmienkami prijme alebo nie. V páde neprijatia tejto • služby odporúčal sen. notár Michal Zorkóczy akéhosi Felixa, informátora detí Gregora Berzevicziho v Rožňave. V tom páde však, že by ani jeden ani druhý pozvanie- neprijal, ustanoveno požiadať na výpomoc do času, aby nebola škola bez učbára, mladšieho syna záturčianskeho učiteľa, menom Samuela Puchora, vo svojstve dočasného učbára. Ako sa dialo vyučovanie v tejto škole, o tom podáva zovrubný vývod spomínaná zápisnica vizitačná od 22./VI. 1824 Michalom Kováč-Martinim prevedená: „Mimo miestnej — elementárnej — školy, postavený stojí tu senio­ rálny závod — Institutům Seniorale —, v ktorom od roku 1815 vyučuje sa šľachtická mládež turčianska predovšetkým maďarčine. Pred troma rokmi povolaný bol sem Ján Michal Henrici, rodák jelšavský, 1797 v Jelšave * Ján Fizeľ, potomný tisovský učiteľ, mal syna, o ktorom „Evanjelické cirkevné noviny" v č. 14 od 15./1861 v Pešti vydávané prinášajú nasledujúcu zprávu: „Odchodom Karia Hrenčíka do Štiavnice uprázdnený je úrad slova b. kazateľa v cirkvi ev. a. v. Švábovskej. Daj Boh, aby sa ta dostal muž hodný, svoju úlohu dobre pochopivši, svoje povolanie na vinici pánovej úplne po­ cítivší, tedy taký, ktorý, súc povýšený nad módu sveta, hneď jednou, hneď druhou národnosfou nepohŕdajúci, ale dľa vzoru nášho nebeského pána Ježiša Krista i svoj národ i celé ľudstvo úprimne, neošemetné miluje. Slyšíme, že by pán Fr. Fizely, učiteľ cirkve nemecko-evanjelickej v Prešove, mal chuť prísť do Šváboviec; pán Fizely je vo svojom terajšom povolaní muž hodný, s prospechom pracujúci, ale tú nedôveru musíme maf k nemu, že, ač je on synom onoho pochvalne známeho niekdy učiteľa tisovského a štítnického Fizeľa, ktorý bol tlačou vyšlými svojimi prácami v obore školského vychovávania i v ďalších kruhoch slovenských známy a ač bol už predtým učiteľom cirkve slov. ev. v Prešove a potom v Nireďháze, predsa pri jeho odchylovaní sa od svojej slovenskej krvi a pri jeho veľmi veľkom naklonení radšej k cudziemu živlu, nemôže byt teraz opravdovým kňazom evanjelickým čisto slovenského ľudu. Na koľko nám je známo, je i výchova jeho dietok neslovenská, poneváč sa ona úplne cudzím živlom deje. Cirkevnici švábovskí nech vedia tedy, čo robia, lebo je to pre nich krok veľmi rozhodný."

208

v gemerskej stolici narodený, priamo zo štítnickej školy za učbára. Okrem objemnejšieho vyučovania maďarčiny nezanedbávajú sa ani ostatné na domácich gymnáziách prednášané učebné predmety. Žiaci tohoto ústavu počnúc od Donatistov po Syntaxistov tvoria štyri triedy. Počiatočníci so staršími Donatistmi učia sa malému katechismu, Grammatisti slovenskému katechismu, Jánom Šulekom vydanému, Syntaxisti ale náboženstvu latinsky diktovanému, ktoré si v škole dľa diktovania prepisujú žiaci do sošitov, do slovenčiny prekladajú a tak do pamäti ukladajú. Spevu sa v tomto ústave nevyučuje; predsa sa spieva behom viacej dní pred prijímaním večere Pánovej. Ďalej vyučuje sa počtom a rátaniu z pamäti. Zkúšok mesačných niet, ale utriedenie prevádza sa každého týždňa. Ustanovení starostovia — curiones — zkúšajú každého jednotlivého žiaka zo zavdaných úloh, sám učbár opätuje prebranú úlohu s jednotlivými triedami. V spomenutom roku bolo v tomto ústave 31 žiakov evanj. a. v., 6 katolíkov a 2 židia, spolu 39. Okrem toho navštěvovaly ústav tri žiačky. Plat Henriciho obnášal v hotovosti 100 zlatých a štyri miery polovič­ ného obilia. Pod menom didaktra platí sa mu od každého žiaka štyri zlaté, za zápis jeden zlatý. Krém toho za drevo dostáva jeden zlatý a pol miery miešaného obilia a jeden sextanus butyry. Bývalý cirkevný dozorca necpalskej cirkve, Šimon Búľovský, ktorý, ako to zo spomenutého dopisu od 15./IV. 1914 vychodí, zomrel pred desiatimi rokmi ako deväťdesiatročný starec, niekoľko ráz spomínal pred pôvodcom řečeného dopisu, že on chodil do tej školy a že v ten čas vy­ učovali dvaja učbári, z ktorých jeden bol istý Hulej, rodom Turčan, zo Žabokriek, fílie to necpalskej, a druhý Holéczi. Bulovský bol tuhý Maďar (však to už i jeho rodinné meno potvrdzuje! R.), ale nie šovinista, a tento hovoril, že sa tam výlučne latinsky učili." Je to celkom niečo prirodzeného, že v škole, v ktorej účinkovali Slováci, nemohla chytiť koreň maďarčina. Pôvodca spomenutého dopisu vyslovil medziiným domnienku, a to nie bez základu, že listiny na túto školu sa vzťahujúce nachodia sa v Justhovskom archíve v Budapešti, kam ho pred dvadsať rokmi odviezli. Justhovci boli totiž v tých časoch všemohúci páni v cirkvi, oni bývávali cirkevnými dozorcami a tak vlastne „cirkev". Je teda pravdepodobné, že vážnejšie cirkevné listiny oni opatrovali a tak po ich smrti s ostatnými rodinnými písomnosťami do Budapešti od­ nesené boly. A tam odpočívajú i listiny na dejiny cirkve necpalskej sa vzťahujúce, lebo je to vonkoncom nemožná vec, že by takých nebolo bý­ valo, keďže cirkev necpalská bola artikulárna. O účinkovaní a význame tohto ústavu máme hodnoverné svedoctvo muža, ktorý vo svojej útlej mladosti sám sa na ňom učil, a týmto mužom je niekdajší sväto-martinský slova božieho kazatel a horlivý slovenský rodolub, Jozef Horvát.

Vo svojom vlastnom životopise hovorí o tom nasledovne: „Počiatky umenia položili mi rodičia doma a potom katolícky učitel v škole svätomarskej, poneváč obce Malé a Velké Socovce v ten čas krom dvoch rodín, totiž Socovského a mojich rodičov, boly čisto katolícke. 1828 a 1829 meškal som v Blatnici, kde učitelom bol Michal Žirko. Žatým r. 1830 doprevadili ma rodičia v septembri do Necpál do ústavu, ktorý založil duch maďarónsky aristokracie turčianskej pod názvom: „Institutům nationale hungaricum", v ktorom učiteľom bol na ten čas Ondrej Hulej. Ústav tento nepomaďarčil nikoho. Bola to škola nižších tried gymnaziálnych, ako to tenkrát roztriedené bolo, na donát, grammatiku a syntax. Vyučoval len dva predmety maďarsky, i to rovnobežne s osnovou slovenskou. Vyučovacia reč bola slovenská. Škola táto nebola zlá, lebo po štyrročnom tu pobudnutí, prijdúc r. 1834 do Rožňavy k vôli maďarčine za druhoročného syntaxistu, vynikal som v latinčine nad ostatných tamejších žiakov, tak že sa mi mnoho ráz dostalo od učbára toho vyznačenia: „iste est gemma nostrae scholae!" Učbárom v syntaxi bol Keblovský a Ondrej Farkaš." Dňa 10./VI. 1837 prevedená bola v cirkvi necpalskej kanonická vizitácia skrze superintendenta Fráňa Samuela Stromského. Tak biednej zápis­ nice vizitačnej niet, ako čo je táto., Vypočítané sú v nej všetky drobnosti, ktoré mala vtedy cirkev v kostole, na väži, na fare, cmitere atď. Ale o seniorálnom učebnom závode ani spomienky. Či by škola táto už vtedy bola prestala jestvovať tu, keďže sa o nej řečená zápisnica nezmieňuje, nemožno s istotou tvrdiť. Snáď časom sa aj najdú ešte záznamy, ktoré podajú viac svetla o jej osude. V priebehu dejín tejto školy pozorovali sme zvláštnu hru osudu. Podnet k jej založeniu vyšiel zo zámeru čím najúspešnejšej maďarizácie, ku ktorému cielu obetovali turčianski a inostranní velmoži a majetnejší zemani značné obnosy. Za učbára mal byť postavený rodilý Maďar, nativus Hungaras, aby čím dokonalejšie si domáca zemanská mládež mohla osvojiť maďarský jazyk. Ale bieda ležala práve v tom, že učených rodilých Maďarov bolo v tie časy tak málo, že ani len maďarské cirkve neboly vstave zaujať a nie to ešte na Horniaky k vôli maďarizácii ich posielať. A tak silou okolností stala sa škola táto ústavom, slúžiacim k dobru študujúcej slo­ venskej mládeži bez zkazonosnej maďarizačnej tendencie. Roku 1839 pre­ ložená bola škola táto — neznáme, aspoň dosial sa nám nepodarilo vy­ pátrať, z akých príčin — do Sv. Martina, ako nás o tom uvedomuje: Protocollum Historicum ecclesiae ev. a. e. s. martonensis p. 254. Dňa 12./V. 1839 vydržiavaná bola na fare kongregácia cirkve tejto pod predsedníctvom Karola Révayho pri prítomnosti mešťanov sv.-martinských: Jána Kováčika, rychtára, Andreja Kasovica, notára, Samuela Lilgeho, Jozefa Galandu, Jána Lilgeho, Samuela Tichého, Jána Krígera; z Draškoviec: urodzených pánov Ladislava a Jozefa Vanoviča, Ľudovíta Krasneca, Antónia Domácnosť a Škola r. IV., č. 7.

14

Milko; z Bystričky: urodzených pánov Jura a Pavla Lehockého a opatrného Jána Knoska; z Doliny: urodz. p. Karola Buocza; z Tomčín: urodz. p. Ladislava a Viliama Tomčányho; z Jahodníkov: Andreja Kuciama, Jura Frndu, Jura Marčeka a mnohých iných. „Předneseno byvše skrze jeho vysoko urodzenú milosť pána inšpek­ tora, že pri držanom slávneho seniorátu turčanského konvente slávna cirkev táto požadovaná bola, aby plac na tak rečenau seniorálnu školu vyznačila, poněvadž skrze slavnau famíliu barónov Revay resolvovaný k cíli tomuto plac príliš maličký jest: slavný a mnohovážny patronát cirkvi tejto ohled majíce obecného dobrého, a ačpráve školu pro dítky pri ninejším pánu rektorovi, dokonalú má, ze záhrady pána farárovej od zemí plac v sirosti 12", v dĺžosti pak od plota tejže záhrady až po humno pána farárovo resolvoval, pod tými výminkami, že jestli by v buducne časy túže senio­ rálnu školu prestať aneb jinde preložiť se pritrefilo, aby nejen takto vy­ značený plac, ale i všecky na nem budúce seniorálne stavy bez všeckej vynáhrady cirkvi tejto zůstaly, škola naše církevní v žádnej correlatii s takovýmto institutem nestala, ale pán rektor i na pozatým tak jak po včilejško mládež vynaučoval. Dvor ale církevní vynímajíce čas reparácie a budování stavuv od všeckého zaneprázdnení čistý zůstal. Podle jakových podmínek kontrakt již pred tým se si. seniorátem projektovaný upevněn skrze některých ze si. patronství podpísan a vydán jest, kterého jeden exem­ plar pre si. církev zůstal, druhý pak slavnému seniorátu odevzdán jest." Nasleduje latinsky písaná smluva na str. 255, ktorá obsahuje v sebe tieto isté podmienky. Že pozdejšie, keď sa v Sv. Martine utvorilo slovenské nižšie gymná­ zium, prešla základina tohto pôvodne „maďarsko-národného inštitútu" do základín tejto novej čisto slovensko-národnej tvorby, to vidno zo seriiorálnej zápisnice sen. konventu, 26../I. 1875 v Turč. Sv. Martine držaného, kde pod bodom 2. na odobratie základiny, menovite základiny bývalého „Institutům nationale luingaricum" a pokonanie iných sem patriacich vecí vyvolené je seniorálne povereníctvo, záležajúce pod predsedníctvom vysokourodzeného pána Jána Jesenského, seniorálneho viceinšpektora, z nasledu­ júcich pp.: Šimona Búľovského, Jozefa Zátureckého, Jozefa Horváta a Matúša Dulu.

ĽUDEVÍT D. LAČNÝ. Krúžok nitrianskych ev. učitefov zase je chudobnejší o jednu striebrovlasú, vážnu postavu: L. D. Lačný dňa 19. III. 1914 — zomrel. Ludevít Daniel Lačný narodil sa v Modre dňa 22. decembra r. 1852. Otec jeho, Daniel Lačný, bol tamže bednárskym majstrom a úprimným ctiteľom Ľudevíta Štúra. Keď na Štúrovu hlavu bola cena vypísaná, otec nášho zosnulého odprevádzal ho modranskými vinohradmi do Jablonice

211

k farárovi Galbavému. Z tohoto môžme smelo uzatvárať, že malému Ludevítovi už v dome rodičovskom bola vštepovaná láska k slovenskému rodu. Ináče náš bývalý kolega, nebohý Ludevít Lačný, pochádzal zo zemanskej rodiny. Starý otec nášho zosnulého bol rodom z Turčianskej stolice; tohoto brat, Ondrej, — koncom XVIII. storočia — bol kňazom vo Vŕbovom a nitrianskym seniorom. Paulíny zaznačil o Ondrejovi vo svojom „Dejepise superinfendencic nitrianskej" na str. 77. sv. IV. toto: „Ondrej Lačný, zeman z Folkušovej, narodil sa vo Folkušovej 24. apríla r. 1747; do Vrbového povolaný bol dňa 7. septembra 1783, držal prv/i kázeň 14. septembra 1783. Roku 1785, keď Ježovič pre ťažkú nemoc prestal úradovať, vyvolený bol jeho zať Lačný počiatkom augusta za seniora. Roku 1803 sprevádzal pri vizitácii superintendenta čo notár vizitacionálny. Zomrel r. 1808." Rodina Lačných, ako vidíme, zaujíma jedno z popredných miest i v historii cirkve ev. a. v. slovenskej. Môžme byť uistení, že v takejto rodine dostalo sa Ludevítovi i náboženskej výchovy. Pestovaná bola v ňom nie len vernosť k rodu, ale i ku cirkvi, ktorú zachoval až do smrti. L. D. Lačný odbavil svoje elementárne školy a nižšie triedy gymna­ ziálne vo svojom rodisku, v Modre. Odtiaľto prešiel na slovenské gymnázium velkorevúcke, kde skončil v školskom roku 1869,1870 prvý ročník učitel­ ského semenišťa. Z Velkej Revúcej prešiel pravdepodobne následkom ťaž­ kých existenčných pomerov rodičovských — bol jedným z dvanástich detí do Šoprona, kde skončil ostatné dva roky semenišťa. V kruhu slovenských mladíkov tiež sa utvoril vzdelávací slovenský spolok (okolo r. 1869) pod dozoreom J. P. Királya, vtedajšieho správcu ústavu. Predsedom spomenutého spolku bol vždycky jeden zpomedzi poslucháčov-chovancov. Krúžok tento ale len niekoľko rokov jestvoval, lebo po roku 1872 niet zmienky o ňom nikde. Pri zkúškach — vraj — bolo vo zvyku vždycky dajakú spolkovú prácu prečítať už alebo maďarskú, nemeckú alebo slovenskú. Niektorí zarečnili, preukážuc svoju schopnosť i v tomto predmete.* V Šoprone bol činným údom spolku slov. študujúcej mládeže, „Jarina" zvaného, kde bol r. 1871/72 aj zápisníkom.* Dľa zápisnice, u Lačných sa nachodiacej, spolok mával mesačne 3—4 schôdzky. Čestným predsedom bol Štefan Koreň. * Vyňato z diela „A soproni evang. tanitóképzôintézet tôrténete. 1858—1908. 50 éves jubileumára irta: Papp József."

Az intézet

* P. Igor Hrušovský, zaf nebohého, sdehije mi v liste zo dňa 10./IV. 1914, že jedna zápis­ nica nachodí sa u Lačných. No myslím, že budú niektoré aj v knižnici šopronskej ev. preparandie. Nebohý ma sám upozorňoval na ne, keď som ho bol počas mojich suplikačných ciest po nitrianskom senioráte navštívit. Posledný rok môjho študovania na šopronskom semenisku upozornil ma na ne spolužiak Blaškovič, už tiež nebohý; správca ústavu, Papp József, ale nedovolil ich mne vydat na prečítanie, odôvodniac to tým, že veď ja i bez toho viem dobre po slovensky, mne vraj netreba slovenské knihy čilaf. Nuž akiste dosiaľ tam ležia, ani princezny v zakliatom zámku. 14*

212

Ako vidíme, Ludevít Lačný vážne sa pripravoval na dráhu učiteľskú, ktorú zdarné putovat" bez pilného samovzdelávania nemožno. Nemožno zvlášť nám slovenským učiteľom, a to menovite dnes, keď my mladší ne­ mali sme pražiadnej príležitosti ku samovzdelávaniu sa v slovenčine ako študenti. Nám tedy Rectusove pohaneuia prichodí mlčky prijímať, sťa Izraelským surové údery bezcitných egyptských paholkov pri dorábaní tehál, z ktorých sa až do dnes časovým nehodám vzdorujúce pyramídy vystávaly. Po zkončených štúdiách zvolený bol v Švajnsbachu za učiteľa tamejšej filiálnej ev. školy. O rok na to bol zvolený za kantora a učiteľa ev. cirkve v Kostolnom, na miesto ešte i dnes v Ružomberku na odpočinku žijúceho Jána Bellu, ktorého čabianska ev. cirkev bola si zvolila za svojho učiteľa-kantora. Oženil sa r. 1875. Za družku života svojho pojal si Hermínu Riznerovú z Nového Mesta n. V. Vojenskú službu konal už ako ženatý v rokoch 1878—79 v ďalekej cudzine — v okkupovanej Bosne a Hercegovine. Navrátiac sa domov, popri úrade učiteľskom viedol aj kostolňanskú poštu, ale nie dlho, lebo r. 1890 pre „panslavizmus" mu ju odobrali. Svoje učiteľské povinnosti konal verne a svedomité s prísnou pedant­ nosťou. Kým nebolo v Kostolnom štátnej školy, mával učebnú sieň pre­ plnenú. Vyučovanie veľkého počtu žiactva vyžadovalo mnoho práce i mnoho času. On vtedy neznal úradných hodín; keď videl toho potrebu, vyučoval až do noci a to pri slabom svetle sviečky. A kostolňanský ľud — ako sa od tamejšieho kolegu dozvedám — spomína si ho, ako pilného a svedo­ mitého učiteľa. Akoby aj nie, veď cez 38 rokov konanú svedomitú, takmer nadľudské sily požadujúcu prácu musí pocítiť, zbadať i ten pospolitý človek. No pri tom všetkom neobmedzil svoju činnosť na štyri múri svojej školy. Pracoval on i na širšom poli: na. poli pedagogickej literatúry. Bol tiež jedným zpomedzi spolupracovníkov nitrianskeho „Školníka", II. vydania, pre ktorý zpracoval „Prírodopis so Zdravovědou" a „Hospodárstvo". Knižka táto ale ministrom nebola a nie je povolená. Bol častým dopisovateľom „Obzora" a „Dom a Školy". V poslednom je uverejnený verný opis budovy šopronskej preparandie a školsko-internátskych poriadkov, aké vtedy pano­ valy. Treba pripomenúť, že na „brezovské vyzvanie" on dal prvú ozvenu v terajšom prítomnom učiteľskom liste. Učiteľské porady riadne navštevoval, jeho vystupovanie na nich bolo vždy vážne, premyslené, krotké. Konečne podľahnul hrdelnému neduhu, pre .ktorý prinútený bol v jaseni r. 1911 odobrať sa do penzie. Žil potom v Nitre. Koncom roku 1913, cítiac sa byť úplne zdravým, ponuknul svoje posledné sily na zastupovanie brata Adama Nováka, ktorý na tento čas koná dobrovoľnícku službu pri vojsku, cirkvi krajňanskej. No ideálna pracovitosť starkého, striebrovlasého pána pripravovala pre jeho rodinu strašnú katastrofu: ochorel znovu, dňa 18. marca 1914 navrátil sa do Nitry a nasledujúceho dňa — zomrel.

Účinkoval verne, bez hluku, bez najmenších nárokov na slávu a chválu, celou dušou svojou; krátke dni jeho penzionovania plynuly nebadane jeden za druhým pod pamätným Zoborom; ba i pohrab nebohého — zdá sa mi — odzrkadľoval jeho skromnosť. Pohrab bol dňa 21. marca b. r. za účasti smútiacej rodinky, viacerých ctiteľov a priateľov nebohého, medzi ktorými boli aj dvaja farári a deväť učiteľov z nitrianskeho seniorátu. Pri dome povedal precítene kázeň p. farár Záturecký a brat Šimko predniesol pečhve sostavené pohrabné verše. Nad hrobom odobral sa od nebohého v krátkej reči* brat Paulovič v mene nitrianskej ev. učiteľskej konferencie. Nech mu je ľahká hruda tej „slovenskej máti"! Podolský.

TISOVEC V MINULOSTI. (Pokračovanie)

Tu pobudnuv jeden rok vrátil sa do Prešova k štúdiám a odtiaľto prešiel r. 1790 do Prešporka. Navrátiac sa domov a rozmýšľajúc o svojej budúcnosti dostal povolanie do Tisovca za pomocného učiteľa. Poneváč bol znalý jazykov, povolaný bol 23./II 1792 za učiteľa do Rimavskej Soboty. Po dvoch rokoch i tu zaďakoval a vrátil sa domov na otcov majetok. 3. Pavel Kmeti narodil sa 10/X. 1768 v Asode v peštianskej stolici z otca Jura Kmeti a matky Zuzany Tesk; učil sa doma u Jána Kadassy a u jeho nástupcu Jána Fabrici, u ktorého pochytil i počiatky cirkevnej hudby. Dovedený r. 1784 do Dobšinej k vôli nemčine učil sa u rektora Jána Štrompfa za tri roky syntax a rhetoriku, súc alumnistom. Odtiaľto'bol povolaný od rektora veľko-paludzského Jána Kalinčáka r. 1787, aby ho vyučil hudbe; keď zvŕšil túto úlohu, vrátil sa do Kežmarku a tu pilnoval bohoslovie, mudroľubectvo, dejiny a to po dva roky na istom gymnáziume pod Adamom Podkonickým a Andrejom Kralovanským a Jánom Generšic. R. 1790 vy­ běhnul do Debrecína, kde keď zkúšku dobre prestal, súčastnil sa dobrodenia togatov. Keď mu otec onemocněl na smrť, prišiel do Asodu, a keď ho po­ choval, vrátil sa v septembri 1791 nazpät. Samuel Schmal, nyiregyházsky * „Úprimný žiaľ sviera srdce naše nad tvojím nenadálým odchodom, lebo veď utrácame v tebe dobrého brata a ochotného radcu. Bol si učiteľom telom-dušou, pracoval si v škole svedo­ mité až do úmoru, a predsa napriek Tvojej verne konanej práci zažil si v živote svojom mnoho horkosti, strádania a zaznávania, a to i od tých, ktorí fa mali v ťažkej práci obodrovať. Nám mladším slúžil si za vzor pracovitosti a priamosti. Ťažká je práca učiteľská a vychovavateľská a dvojnásobne je ona ťažká v.dnešné časy. Ty si ju konal verne a svedomité za dlhé roky, až ustatý a telesne zlomený vzdal si sa úradu svojho, aby si aspoň predvečer života svojho ztrávit mohol v pokoji. Avšak krátky bol ten tvoj odpočinok, lebo už po dvojročnom oddychu povolal ťa k sebe Pán, ktorému si tu verne slúžil. Ked sa s tebou lúčim v mene bratov, lúčim sa v tej pevnej viere, že čo ti tu ľudská zlosť ukrátila, vynahradí ti to Ten, ktorému si slúžil a ktorý ti vychádza v ústrety s pozdravom: „Služebnice věrný, nad málem byl si věrný, nad mnohým ustanovím tebe I Vejdiž v radost Pána svého!"

1

farár a senior, povolal ho do Pešti na synodu za pisára od 14 /IX. —14./X. tamže vydržiavanú. Po svojom návrate odtiaľto pokračoval v Debrecíne v štúdiách. • Napokon r. 1791, keď sa Matej Šulek, tisovský farár, dôkladne pre­ svedčil o nadaní a mravnom držaní tohto mladíka, a keď napnul všetky sily, aby zveľadil tisovskú školu povolaním dobrého učiteľa: nahováral Pavla Kmeti, aby prevzal aspoň na jeden rok kantorstvo a vyučovanie mladšej vrstvy žiactva, ponúkajúc mu mimo platu stravu zdarma pri svojom stole. Kmeti prišiel l./IV. 1792 do Tisovca a získal si toľkú obfúbenosf u rodičov i žiactva, že toto s veľkou radosťou navštevovalo školu. Touto prítulnosťou vytešený zaumienil si tu konať svoju povinnosť Jeho vlastný životopis znie: „Ja Pavel Kmeti narodil som sa 10./X. 1768 v Asode z otca Jura a matky Zuzany rodenej Tesk. Doma v škole učil som sa až po syntax u Jána Kadassyho a Jána Fabriciho, učiteľov. Keď tento posledný, od kto­ rého bol som sa naučil i organovať, zadakoval, majúc v úmysle oddať sa ďalším štúdiám, odobral som sa do školy 10./VI. 1784 do Dobšinej, kde som pobudnul tri roky a tri mesiace, pilnujúc syntax a rhetoriku pod Jánom Strompfom, spišským rodákom (Felka-Scepusiensis)." Ale keď bol tento povolaný za duchovného do Wagendrússlu, prešiel som do Veľkej Paludze k Jánovi Kalinčákovi, pred dvoma rokmi v dobšinskej škole byvšiemu seniorovi, ktorý mi bol vtedy veľmi naklonený a ktorý ma teraz k sebe povolal; tu som mu bol pomocníkom v hudbe a pozdejšie i pri vyučovaní školskej mládeže. Tu som vybudnul od 20./X. 1787 do 15./IX. 1788. K vôli pokračovaniu vo vyšších štúdiách šiel som do Kežmarku; tu pobavil som sa za dva roky, počas ktorých prednášal učbár Adam Podkonický theologiu moralis, jus naturalis et publico-universalis, Historiae praecipuarum Europae provinciarum et Hungariae, Scientiarum politicarum et juris Patrii principia nec non architecturae civili; Christian Genersich theologiam dogmaticam et pastoralem, mathesin nec non exegesin textuum ep. et evangelicorum; Ján Genersich paedagogiku a gréčtinu, a Andrej Kralovanský silozpyt, hospodárstvo, hebrejčinu a niečo technologie, vyučujúc pritom troch synov Petra Ambrozyho, veličňanského farára. Po zdejšom dvojročnom pobyte odišiel som na radu môjho dobrého priaznivca, Mateja Šuleka, k vôli nadobudnutiu si maďarčiny 25./Vil. 1790 do Debrecína. Keď som tu predložil prosbopis, podvolil sa zkúške a vyho­ tovil prácu z daného predmetu: Znalosť rečí je potrebná, bol som skrze učbárov Jozefa Milesza a Andreja Ormoša, poneváč Mikuláš Sínay a Gabriel Szilágyi boli neprítomní, do počtu togátov theologov a do alumneuma pri­ jatý, a až do 20./III. 1792 mimo maďarčiny študoval som kresťanské boho­ slovie, hebrejské starožitnosti a niektoré čiastky múdroľubectva a všeobecných dejín.

Behom tohoto času bol by som snáď väčšie pokroky urobil v maďar­ čine, keby nebola v to vkročila smrť drahého otca, ktorému som preukázal poslednú počestnosť, a keby práve vtedy nebola bývala vydržiavaná od 14/IX. do 14./X. synoda evanjelikov obojeho vyznania v Pešti a v Budíne, ku ktorej som bol skrze Samuela Schmala, farára nyiregyházskej cirkve a banského dištriktu- vyslanca odvolaný za pisára Ačkoľvek som sa tedy nezdokonálil v maďarčine úplne, ako som si to bol predsavzal: predsa skrze Mateja Šuleka, môjho veľkého priaznivca, z Debrecína povolaný prišiel som l./IV. 1792 do Tisovca ako správca chóru a menšej školy." Potiaľto jeho vlastný životopis. Jeho dobrodinca a potomný tesf Matej Šulek dokladá o jeho pôsobení: Súc úplne presvedčený o znamenitej príprave toho mladého muža, o jeho vychovavateľskej spôsobnosti a bezúhonnom živote povolal som ho do Tisovca k pozdvihnutiu zdejšej školy, nabídnuc mu dobrovoľne okrem riadnej pláce zdarma stravu u mňa aspoň na jeden rok. Tu natoľko získal si ná­ klonnosť nielen rodičov, ale i žiakov, že títo poslední s veľkou radosťou hrnuli sa do školy hodne pred hodinou k započatiu vyučovania určenou, a po škole veľmi často ostávali uňho až do zvonenia viac ráz i proti jeho vôli. Vytešený touto prítulnosťou prirástol i on k Tisovcu, hodlajúc i ďalej pokračovať vo svojom povolaní.

Š K O L S K É

ZPRÁVY.

f Julius Kopčík, správca staropazovskej školy, podľahnul dlhotrvanlivej nemoci, ktorá hlodala na jeho mladom živobytí dlhé roky, až ho v najlepšej sile života uložila privčas do chladného hrobu. Toto je už druhá veľká ztráta, ktorá toho roku potkala našu fažkonavštívenu staropazovskú cirkev. Odumretím Júliusa Kopčíka cítia ztrátu nenahraditelného syna hlbokozarmutení vekom sošlí rodičia a nenahraditeľného brata hlboko skormútená sestrička a brat; niemenej pocíti ztrátu túto staropazovská školská mládež, ktorú nebohý tak úprimne miloval, že sa až do posledného dychu neprestával zaujímať o ňu. Mladé po­ kolenia, ktoré on vychoval, vďačným srdcom rozpomínat sa budú na svojho dobrého učiteľa, ktorý sa neunavno usiloval dať svojim žiakom to najlepšie z toho, čo si pilným štúdiumom bol nadobudnul. Nebohý Julius Kopčík, narodil sa v Starej Pazove 12. júla 1871. Po predchodnej dobrej domácej príprave navštevoval srbské gymnázium v Novom Sade. Preparandiu v Petrinji pod direktorstvom dra Ivana B. Zocha. Mal slabé zdravie ale pevná vôľa a láska k učiteľskému povolaniu premáhala nesnádze odtiaľ plynúce. Ako 24 ročný zaujal miesto učiteľa v rodisku. Dobrá bola jeho metoda, jeho žiaci bystrí, otvorení. Menovite pestoval lásku k Slovenčine a spevu. Jeho žiaci vedeli do 150 národných slovenských piesní. Vedel sa prispôsobniť žiakom a ich smýšľaniu, bol k nim priateľský, až skoro kamarátsky.

216

Zariaďoval výlety so žiakmi, pri tom sa unúval, staral, behal len aby čím viac ukázal žiakom. Tak menovite podarené výlety boly do Nového Sadu, Petrovaradínu, Kamenice a do Belehradu. Pracoval v škole, kým vládal. Ešte v chorobe interesoval sa o školu, o žiakov a o jeho milé výlety. Bol kolegiálny — už ako ťažko chorý neváhal ísť v máji na učiteľskú schôdzu do Slankamenu. Do poslednej chvíle bol duchom bodrý a pred samou smrfou dal si od sestry čítať slovenské noviny. Zomrel — ako si sám zaznačil do denníka 30. júna 1914. Pochovaný bol pri veľkej účasti domácich a prespolných 2. júla. Nad hrobom rozlúčil sa sním jeho kolega, pán Čaják z Petrovca a v te­ plých slovách vylíčil dobrú povahu, veselého a priateľského ducha nebohého, jeho zaujatosť o školu. Sláva mu a vďačná pamäť v národe! V Liptove zase zahrmelo. (Vdovsko-sirotský ústav, učiteľské porady a okyptené zápisnice týchto; seniorálny konvent,) Pred pár rokmi stalo sa úzu­ som, že zápisnice valných shromáždění vdovsko-sirotského ústavu učiteľského uverejnené bývaly v zápisnici seniorálnych konventov; keď potom ale sen. konvent nariadil, aby ústav za vytlačenie tej zápisnice aj platil, ústav sa tomu zdráhal a chcel zápisnice svoje daf vytlačiť osobité, ako prv, vychodiac z toho, že keď už máme za vytlačenie platiť, dáme si vytlačiť sami, samostatne> neodvisle od zápisnice sen. konventu, tak, ako prv. Hja, ale, kto má moc, má i právo: sen. konvent nariadil, že vdov. sir. ústav musí dať tlačiť svoje zá­ pisnice v zápisnici sen. konventov, lebo že i široká verejnosť seniorátu chce vedieť, čo sa vo vdov. sir. ústave deje. Časom prišlo v úzus, (na iniciativu predsedníctva konventu) aby aj zápisnice učiteľských porád bývaly vytlačené v zápisnici sen. konventov. Pisateľ týchto riadkov toho času odrádzal od toho, tušiac už vtedy, že sen. konvent bude chceť zo zápisnice vynechať veci, ktoré jemu nebudú milé. A predpovedanie sa už splnilo. Autentifikovaná zápisnica valného shromaždenia vdov. sir. ústavu i tohoto roku bola predložená sen. kon­ ventu, zasedavšiemu v Lipt. Sv. Mikuláši, dňa 17. júla t. r. Úzusom je, že celá výročitá zpráva zápisníková o živote ústavu býva — čo je prirodzené — vne­ sená do zápisnice valného shromaždenia. Tak sa stalo i tohoto roku. V úvode svojej zprávy hovoril zápisník o tom, že prečo sa valné shromaždenie tohoto roku značne odtiahlo a presvedčoval, že tým nik ani najmenšej škody neutrpel a doložil, že hovorí to zvláště tým, ktorí odtiahnutím valného shromaždenia boli znechutení „mysliac," že zapríčinil to seniorálny naddozor a ktorí hovo­ rili, že nechcú byť údami takého ústavu, ktorému vraj, iní rozkazujú. Týmto povedal, že keď sme v cirkvi, máme sa podrobiť jej ustanoveniam. Na valnom shromáždění prítomný seniorálny zástupca niektoré výpovede tejto zprávy perhorreskoval a žiadal to „hladšie" vysloviť, čo zápisník hneď tam ochotne urobil, ba pri autentifikovaní zápisnice urobil výbor ešte viacej, vynechajúc celé vety z tejto časti zprávy, aby, vraj, len bol pokoj. Na to i zápisník ochotne pristal.

Tým väčšie však bolo jeho podivenie, keď prijdúc ráno v deň konventu do Mikuláša, zvěstované mu bolo, že v sen. predporade, predošlého dňa zadržanej, pán senior veľmi bol rozčúlený pre tento úvod zprávy zápisníkovej a že on to nedopustí, aby to do zápisnice prišlo, poneváč sa vraj z tej zprávy dá vy­ čítať to, ako by príčinou oddialenia vain, shromaždenia bol on. Požiadaný bol zápisník od spolushromaždených niekoľkých údov ústavu, aby „k vôli pokoju" pristal i on na to, aby tá stať zprávy úplne vystala. Zápzsník — ač nenahliadnul, žeby celá tá stať vystať mala, — pristal i na to, tým skôr, že žiadal si to sám pán senior a tak žiaden z údov nebude mu môcť vytýkať, že už autentifikovanú zápisnicu on okyptil. Zápisník len to ešte doložil, že väčšmi si váži p. seniora, než aby ho vo svojej zprávě i len najmenej bol chcel pichnúť, a to tým menej, poneváč p. senior práve v poslednom čase dokázal svoju do­ broprajnosť naproti ústavu a jeho správe. No väčšie ešte rozčúlenie vyvolala zápisnica učiteľských porád, ktoré boly tohoto roku vo Východnej dňa 27. júna. V predporade sen. konventu repro­ dukcia predsedovej otvárajúcej reči vyvolala — vraj — pravý orkán a roz­ hodnuté, že zo zápisnice porád musí vystať. Aby to ale na konvente ľahko išlo, zápisnica vydatá bola referentovi s tou úpravou, aby v konvente predniesol, že reprodukcia tej reči, ktorá, vraj, „hlboko uráža cirkevné sbory" má zo zá­ pisnice vystať. Tak sa aj stalo bez toho, aby čo len jeden úd konventu bol žiadal, aby reč tá bola prečítaná, či ozaj také hrozné veci obsahuje, pre ktoré má byť odsúdená na hranicu, vyslovené bolo, že reč tá zo zápisnice má vystať. Ale aspoň máme o jeden dôkaz viac, a síce ten, že seniorálnym konventom je vlastne už jeho predporada a že údovia konventu odhlasujú i také veci, o ktorých sú ani najmenej nie orientovaní. Nehovorte, prosím, že tým zase urážam údov konventu. Nerozumiem tých údov, ktorí boli i na predporade — veď tí o tejto veci vedeli, — ale rozumiem tých a tí tvoria väčšinu konventu — ktorí o veci nevedeli a predsa si ju nežiadali predniesť, aby vedeli, o čo vlastne ide. Ale ctený čitateľ snáď povie: Nuž a či v seniorálnom konvente nezasedajú aj učitelia? Prečo tí nežiadali čítanie reprodukcie reči predsedovej ? Tak je, boli tam i učitelia, avšak tým, ktorí boli na konferencii, bola vec známa, tí ale, ktorí na konferencii (porade) neboli, sa — ako to potom hovorili — báli žiadať čítanie tej reči, lebo mysleli, že obsahuje také bohorúhavé, ne­ kresťanské, buričské reči, ktoré by nebolo bývalo radné v konvente ľudu pre­ čítať. Pisateľ týchto riadkov interpeloval po konvente i niekoľkých inteligentov, prečo si nežiadali v konvente prečítať tú inkriminovanú reč a tí mu temer to isté povedali, čo učitelia, na poradách neprítomní. Po konvente shromáždění boli mnohí členovia konventu (i pp. farári) v slovenskom kasíne, kde zápisník porád na žiadosť prečítal tú inkriminovanú reprodukciu reči, ktorí, vypočujúc ju, jednohlasne zvolali: „Nuž len toto je? Nuž veď je to všetko pravda! To veru bezpečne mohlo ostať v zápisnici!" Aby ale aj širšia verejnosť vedela, aký „strašný hriech" spáchal predseda porád svojou rečou, podávam tu jej reprodukciu:

218

„Po skončení praktického vyučovania ujal sa slova predseda. Líčiac po­ stavenie konfesionálneho učiteľa, neopomenul spomenúť ani ten fakt, že pri­ jatím štátnej podpory moc štátu v školách našich veľmi vzrástla, čo badať i na samej výučbe školskej, i na samých učiteľoch. Bude-li mať v neďalekom čase štátna podpora neblahé účinky na naše konfesionálne školstvo, vinu toho po­ nesú samé naše cirkve, ktoré mnohokrát ľahkomyselne utiekajú sa o štátnu podporu, dobre vediac, aké veliké právo si štát zabezpečuje v tých školách, ktoré on podporuje. Spomenul, ako všetku nádeju ohľadom zachránenia cirkev­ ného ducha v školách našich skladajú cirkve už len vo svojich učiteľoch, aby ale hmotné postavenie svojich učiteľov samé boly hľadely zabezpečiť, o to sa už nepokusily. Vyslovuje nádej, že sa v tomto ohľade ešte i cirkve zbadajú a budú hľadieť napraviť to, čo zameškaly a uznaním skutočne ťažkej úlohy nášho učiteľstva nahliadnu, že i ony majú povinnosti oproti svojim učiteľom. Keď srdečne privítal i hostí, i shromážděných údov, porady tieto otvoril." Nuž, ctený čitateľu, je toto urážkou pre cirkve, je toto buričstvo, za aké bola reč tá.označená? Nuž ale — nech si majú. Nič tým nezískajú. Po tomto podám v krátkosti priebeh spomenutých porád na toľko, na koľko to zaujíma i širšiu verejnosť. Teoretickú prednášku (prv, ešte pred otvorením porád mal podarené praktické vyučovanie Martin Ježo, ktoré je v zápisnici vecne opísané) mal Alexander Pepich, na téma: „Sociálna práca učiteľa." Prednášateľ nakresliac obraz pravého socializmu, predstavil sa v svetle moderného učiteľa, ktorý sa nebojí toho, mnohými tak obávaného socializmu a aby uspokojil i tých, o ktorých myslel, že sa jašia na počutie slova „socia­ lista", pripomenul, že veď v tom pravom, ideálnom slova smysle socialistom bol i najväčší učiteľ, Ježiš Nazaretský. V ďalšom poukázal, ako má pracovať učiteľ na sociálnom poli. Minuloročné porady boly pověřily viacerých údov porád, aby sostavili učebnicu všetkých uč. predmetov. Posiaľ došly len 4 práce. Medzi nimi jedna (je merba) od jednoho nitrianskeho p. farára. Ako vidno, zaujatosť dosť malá. Chápem ochladnutie ku práci sa prihlásivších, keď sa vie, že akokoľvek dobre napísaná slov. učebnica vládou schválená nebude, nasledovne ani do škôl uvedená. Už pred dvoma rokmi bol poverený výbor so sostavením stanov pre učit. spolok, v aký sa sbor náš premeniť mienil. (Z porád vo spolok.) Poneváč však našiel sa autentičný originál stanov spolku (sboru) učiteľského, ešte roku 1838 i seniorátom i dištriktom potvrdených, rozhodnuté, ostať pri terajšom sriadení a stanovy predložené seniorátu k nahliadnutiu. Bod zápisnice o tomto predmete konvent tiež škrtnul, ale stanovy vydaté výboru k „preštudovaniu". Viac o tomto tu hovoriť nechcem. Ku koncu tohoto referátu prikladám ešte niekoľko slov z priebehu sen. konventu, menovite, to, čo p. senior vo svojej výročitej zprávě spomenul o zná­ mom uzavretí békešských učiteľov ohľadom všeobecného zoštátnenia škôl a

a bezkonfesionálnej výučby: On totiž vo svojej zprávě spomína nielen veci, v samom senioráte sa dejúce, ale i také, ktoré sa dejú von zo seniorátu, avšak ktoré, ked by do života uvedené boly, týkajú sa i seniorátu nášho. Takýmto je — prirodzene — i spomenuté uzavretie békešských učiteľov. A tu odsúdil tých, ktorí sa dali v službu „tohoto pomýleného, nešťastného a všet­ kého odsúdenca hodného smeru". Z jeho slov dalo sa vycítiť, ako by i vo sbore učiteľov liptovských tušil takýchto „poblúdencov," a keď sa jedon z mladších učiteľov spýtal p. seniora, že či bolo na mieste spomenúť to u nás, keďže impuls na zoštátnenie školstva a bezkonfesionálnej výučby nevyšiel z nášho seniorátu, v odpoveď dostal, že on nikoho nemenoval v senioráte, kto by si bol stal v službu tohoto smeru, ak ale niekto predsa cítil sa byť tra­ feným, to ho veľmi teší. P. senior s veľkým rozhorčením hovoril o tých, ktorí chcú školy zoštátniť, výučbu náboženstva zo škôl vylúčiť a túto upraviť do kompetencie cirkví, ale hneď i chvályhodné osvedčil, že sa on ani najmenej nebojí toho, keď výučba náboženstva ponechaná bude výlučne kompetencii cirkví. Náš p. senior je prvý farár, ktorý verejne osvedčil, že sa on nebojí ani bezkonfesionálnej výučby. A za p. seniorom takto musí sa osvedčiť každý rozumný, evolúciu života pozorne sprevádzajúci, spravodlivé smýšľajúci a na poli cirkevného života intenzívne pracovať chcejúci farár. A za p. seniorom osvedčujú i liptovskí učitelia, že sa tej bezkonfesionálnej výučby ani oni ne­ ľakajú. Lebo, čo to chcú tí bezbožní a bohaprázdni békešskí učitelia? Aby bola výučba náboženstva v krajine zakázaná? Ani chýru! Ba práve žiadajú tú najstaršiu autonómiu pre všetky konfesie, aby si v rámci tej zariadily i vý­ učbu náboženstva tak, ako sa im najlepšie páči. „Vylúčiť výučbu náboženstva zo škôl" a „zakázať výučbu náboženstva vôbec", medzi týmito dvoma pojmy je ohromný rozdiel. Veď keď príde ten čas (a veru iste príde), keď výučba náboženstva zo škôl bude vykázaná, zariaďa si túto konfesie tak, ako sa im len najlepšie bude ľúbiť a nik na svete sa im do toho miešať nebude. Kon­ fesie nech sa úplne spoľahnú na svojich kňazov, tí už budú vedieť svoju povinnosť. Znáte, prosím, prísne nábožné Anglicko, alebo Holandsko? No, vi­ díte, a v tých krajinách je výučba náboženstva zo škôl dávno vylúčená. Mne sa zdá, že sa naše cirkve tohoto „strašiaka" len preto boja, poneváč vedia, že potom za výučbu náboženstva budú museť platiť, kdežto dnes to robia učitelia zadarmo, alebo platí za to štát. Zpráva novomestskej ev. a. v. ľudovej školy roku 1913/14. Každý učiteľ, ktorému na škole — skutočne — záleží, mal by si za povinnosť pokladať, pri zakončení školského roku podať zprávu o škole, v ktorej účinkoval a o pre­ vedenej práci, ktorú tam dľa najlepšieho vedomia a svedomia behom roku konal. Takáto zpráva mala by byť povinnovatou, a správa našich škôl, t. j . pp. dekani mali by takúto, pri záverečných zkúškach od učiteľov žiadať, a tieto zprávy potom na účet-seniorátov s roka na rok tlačou vydávať. Z týchto zpráv mali by sme skutočne pravý obraz buďto celého nášho ev. a. v. slovenského školstva, alebo aspoň zvlášť obraz školstva seniorátu

nášho. Kde tu už robia sa i prípravy ku prevedeniu tohoto; len žiaducno by bolo, žeby sa tejto tak prepotrebnej veci nedalo zaspať; ja i touto cestou prosím slávny náš seniorát nitriansky, žeby on bol prvý, ktorý by tieto zprávy zo škôl, nie tak ako je to v úžitku posiaľ, že sa len tak „zkrátka" podáva súhrnná zpráva pp. dekanov, ale z každej jednotlivej školy požadované i tlačou vydané. Nemyslím, žeby snáď preto zprávy pp. dekanov prestať malý, ba práve pp. dekanom by bolo snáď o veľa ľahšie z takýchto zpráv i zprávu sen. zápisnice podať. Keď si predstavíme to, čo dobrého by priniesly tieto zprávy, bolo by to, že by sme sa činne hýbali; a že by nás dobré zprávy i skutočne obodrovaly; videli by sme chyby a nedostatky a hľadeli by sme si ich — po bratsky — i v konferenciách našich výročitých ku pretriasaniu predkladať; videli by i budúci naši bratia a priatelia školstva, že sme nezaháľali, a že sme uplynulý čas svedomité ku rozkvetu školstva vynakladali. To by bolo len to čiastočné dobro z nich vyplývajúce; ale čo hlavne vidím, by bolo to, že škol­ stvo naše ev. a. v. u nás by bolo svetlo, ktoré by sa nedalo skryť. Kde tu už také zprávy zo škôl v „Dom. a Škole" boly podané, ale snáď na piatich prstoch by mohly byť spočítané, ktoré boly podané z nášho si. seniorátu ni­ trianskeho. Neľakajme sa, že sa nám tým práca naša už i tak hojne rozmno­ žená ešte rozmnoží. Boly časy, — keď zo zápisníc — až na nepatrné malé výnimky — o školách ev. a. v. el. nič neprišlo do verejnosti. Pre chválu to robiť nemáme, ale preto, aby sa zvedelo, ako a čím si vypomáhame, čo napomáha výučbu a ako snadnejšie docielime žiaducný pro­ spech, ba tu mali by sme si i úprimne povedať to, čo hatí pokrok vo výučbe; mali by sme nadanejšie a vynikajúcejšie dietky i v tejto zprávě zaznačiť. Keď už musíme robiť tú zprávu pre centrálnu štatistiku, robme hneď s tou istou i zprávu našu. * Riadny školský rok 1913/14. započal som dňa 1. septembra, kde prvý týždeň venovaný bol ku zápisu a to ako každodennej tak i opakovacej školy.* Dňa 9. sept. bol prvý školský deň, kde dietky školské i niektorí rodičia šli s nami do chrámu Božieho, požiadať milosť Božiu, žeby nám i tohoto roku pomáhala. Potom boly dietky vo škole shromážděné a poučené o školských pravidlách, ktoré si i do sŕdc vštepily. Napísaný bol i poriadok školských hodín, ktorý si dietky 111.—VI. samé odpísaly. Riadnemu učeniu do Vianočnej doby chvála Bohu nič neprekážalo, tak že dietky ochotné boly chopiť sa novej nepredpísanej práce, a síce sriadili sme si v školskej sieni „Vianočný stromčok" s divadelnými veselohrami. I roku 1908 sme riadili „Vianočný stromčok" v škole. Program bol tento: Pieseň „Dítky, buď nám tento deň, Čas radosti, Slyšte mne dítky milé, — S nebe přišedše, Ej už nyni" po 1. veršíku. Básne: * Je to trochu divné, že na zápis potrebný bol jeden celý týždeň. V lloku s 1. septembrom shromážděné je všetko žiactvo. Obec počíta 5000 duši. Red

Cieľ tohoto „vianočného stromčeku", ktorý riadili sme v druhú slávnosť vianočnú pop. o 5 hod. bol, že by sme si zadovážili školské názorné učebné obrazy, čo sa nám pri 40 h. vstupnom i podarilo. Mali sme ale i bohato ozdobený vianočný stromček, ktorý obraly si dietky, keď po novom roku přišly do školy. Vyučovanie od nového roku až po výročitú zkúšku bolo chvála Bohu riadne, vzdor tomu, že okolo nás a v meste boly šarlachové pády, ba i pri 2—3 školy na­ šej sa ukázaly, ale od ťažkých smrtných pádov, vďaka Bohu, zachránené boly. Dňa 5. novembra m. r. navštívil nás kr. p. školdozorca B. Argay a zase dňa 18. marca ministeriálny poverenec p. dr. Adolf Pechány. ktorý sa vyše 2. hodín vo škole bavil. S výsledkom boli výšmenovaní pp. úplne spokojní. Výročitá zkúška bola dňa 11. júna 1914; temer všetky dietky (89) boly na zkúške, prítomné. Zkúška odbývala sa v chráme Božom bohato kvetinami ozdobenom v prítomnosti húfne shromážděných údov cirkve a priateľov školstva v prítomnosti vlp. P. Galláša, dekana; p. dr. R. Markoviča, dozorcu cirkve našej. Zkúška trvala od 2. po 8 i5 hod. Tu menovite spomenutia hodná je tá zriedkavá udalosť, že cirkevný dozorca v nadšení nad docieleným úspechom obodroval cirkev za našu školu a oceniac prácu učiteľovu pred tvárou cirkve vyzdvihnul pochvalne jeho zásluhu. Kde je takáto — čo i raz do roka — obodrujúca reč, tam sa i učiteľ vždy pousiluje, žeby si získanú dôveru i na ďalej udržal. Pravda, že najprv musí byť práca, a to práca nie „nájomnícka" ale skutočne prevedená s od­ danosťou a láskou k dietkam. Behom roku zadržali sme všetky úradné školské slávnosti, ba krome toho sriadili sme si i výlet do Božej prírody a obdivovali sme tú krásnu Po­ važskú dolinu, ktorá v celom svete páru nemá. Behom roku dostali 4 chudobné dietky z miestnej „Sporiteľne" po 10 kor. vkladné knižky. Taktiež Ludová banka dala 40 k. na zadováženie učebných názorných obrazov. P. dozorca dr. R. Markovič daroval pre pilné školské dietky knižočky náb. obsahu. Všetkým darcom buď i touto cestou vďaka vyslovená. Nezabudli sme i na náš modranský sirotinec a dňa 7. IV. poslali sme školskú sbierku K 30'28. Tu zaznačujem, že sirotinec behom 6 rokov dostal len zo školy našej vyše 200 kor. Toho roku dľa min. nariadenia č. 57729/VI. a. 1914. prišiel dňa 22. mája zkúšať VI. tr. žiakov p. Jozef Lieszkovszky, štát. učiteľ z Fraštáku (Galgócz), ako školský dozorca, pred ktorým skladal zkúšku zo školy našej jeden žiak. Tu zaznačujem, že p. školský dozorca zkušal umne, slušne, tak že i na bu­ dúce prajeme si, žeby takých ľudí do našich škol posielali. Žiakov som mal koncom roku :

222

v každodennej škole v I. chlapcov 7 dievčat . . ' . . . 16 spolu 23 v opakovacej škole I. II. III. chlapcov . . . . 4 2 1 = dievčat . . . . 11 4 2 = spolu 15 6 3 =

II. 9 12

III. 9 7

IV. 6 9

V. VI. triede: 1 = 40 8 5 2 = 51 21 16 15 13 3 = 91 triede. — Každodenná a opak. škola spolu 7 47 17 68__ 24 115

Dľa náboženstva 89 ev. a. v. a 2 ev. ref. Dfa reči 89 Slovákov a 2. Maďari. Do školy našej chodilo len z mesta 36 chlapcov, 42 dievčeniec,-spolu 78. Z Menšie (Trenčianska stolica) 4 chlapci, 9 dievčeniec, spolu 13. Ku konfirmácii pristúpilo 6 chlapcov a 7 dievčeniec, spolu 13. Maďarsky sa naučilo 9 chlapcov a 11 dievčeniec, spolu 20. Školské knihy máme všetky sen. vrchnosťou predpísané. Chudobné školské dietky dostaly na celý rok požičané knižky od učiteľa v cene 35 kor. Okresný lekár 3-krát navštívil školu, menovite oči dietkam prezrel a zase v máji dier­ kam prvej triedy osýpky štěpil. Školu za čistú a dobre vetranú zaznačil. Z pomedzi údov školskej stolice zomreli pp. dr. Julius Markovič a Jozef Krafta. Taktiež dňa 12. júna po dlhšej chorobe zomrel vlp. K. I. Michal Erdélsky, farár cirkvi našej povážskonovomestskej, ktorý v cirkvi našej ako kňaz vyše 48 rokov blahodarne účinkoval. Karol Tresky, Mové Mesto n/Váhom, dňa 25. júna 1914. ev. kánior-učiteľ.

LITERATÚRA. Veškeré Spisy Jána Amosa Komenského podujal vydať svojím nákladom „Ústřední spolek jednot učitelských na Moravě." V našich časoch, kde sa sice hovoří o význame výchovy a tak i výchovnej literatúry, a málo kto sa s ňou vážne zaoberá, je odvaha „Ústředního spolku jednot učitelských" všetkej úcty hodná. Mne je nekonečne Túto, že slovenské učiteťstvo, ako predstaviteľ najbližšej vetve slovanskej nemá žiadneho podielu na tomto veľkolepom podniku, ktorý, keď bude úplne v skutok uvedený, postaví Komenského terajším a budúcim pokoleniam do opravdového svetla, v ktorom sa úplne objaví jeho pravá veľkosť a jeho nehynúci význam pre výchovu človečenstva. Velikou vďakou musí byť zaviazaný učený svet i všetkým sporiadateľom tohto epochálneho vy­ dania, ktorí neúmornou pilnosťou dali si na tom záležať, aby osnova ako latinských tak i českých spisov bola po predchodnej prísne vedeckej kritike ustálená. Znamenitú službu preukazujú slovanským vedomcom vecne spracované úvody, ktorými každý jednotlivý spis veľkého bádateľa je vystrojený. Po prečítaní takého umného úvodu cítime sa byť v duchu prenesení do toho ovzdušia, v ktorom patričný spis vzniknul. Je istá vec, že teprv až potom, keď uzrú svetlo „Veškeré spisy" veľkého mysliteľa, bude môcť mladšie, šťastnejšie pokolenie vedomcov sledovať duševný jeho vývoj od počiatku jeho spisovateľskej činnosti až do konca jeho neúmorne činného života. Najnovšie vyšiel sväzok 1. (5), 495 silný, obsahujúci prvých sedem spisov Komen­ ského rázu filozofického: Prvotiny herbornské (dve sbierky záležiace zo šestnásť študent-

223 ských dispút dvadsaťročného Komenského. Tieto dišputy dajú nakuknúť do školského ži­ vota na tehdajšich vysokých školách. Na to nasleduje „divadlo veškerenstva vecí — Theatrum universitatis rerurn — poskytujúce prehľad vecí pozemských; ďalej Physicae sinopsis — prehľad prírody." Frodromus Pansophiae, prvý nákres diela vševedného, ktorý pritiahnul Komenskému upodozrenie z nevery a pohanstva. Conatuum Pasophicorum - ob­ jasnenie pansofických pokusov na obranu z podozrenia nevery a pohanstva a Faber fortunae — Tvorca svojho losu — ukazujúc, že najlepším tvorcom šťastia je človek, v ničom nezávisiaci od náhody, ale úplne od Boha a rozumu a podávujúci i návod, ako čítať s prospechom. Cena toho sväzku je 8 korún. Dosiaľ vyšlo päť objemných sväzkov. Naši otcovia, ktorí boli horlivými zkúmateľmi didaktických spisov Komenského a uskutočňovateľmi jeho výchovných zásad, boli by sa pokladali za šťastných, keby boli mobli dožiť vydanie všetkých jeho spisov. My, ich synovia, boli by sme nehodnými ich následníkmi, ak by sme sa nechceli vhĺbiť do jeho diel, ktoré nám tak nezištne, bratsky predkladá „Ústřední spolek jednot učitelských." Obzvláště naše slovenské evanj. ducho­ venstvo povolané je v prvom rade zaujímať sa o čím väčšie rozšírenie spisov muža svetového významu. Nakladá mu to i tá jeho úradná povinnosť, ktorá ho stavia na čelo školským stoliciam a poveruje ho dozorstvom nad cirkevnými školami. Odporúčania hodné sú spisy tieto i všetkým učeným mužom našim; lebo veď i oni sú vo svojich domácnostiach prvými a to veľmi dôležitými vychovávateľmi svojich vlast­ ných dietok. O koľko lepším úspechom konali by svoju úlohu pri svojich vlastných dietkach, keby sa zo záľubou zaoberali štúdiumom spisov týchto. Naše učiteľstvo, ktorému slabé hmotné prostriedky nedovoľujú, zaopatriť si toto nákladné dielo, mohlo a malo by podujať všetko možné, aby naše evanjelické cirkve nadobudly si spisy slavného Komenského, ako majetok, nikdy netratiaci cenu. Ak dnešné pokolenie nie je spôsobné študovať latinsky písané jeho spisy, prídu za nami šťastnejší potomci, ktorí zbavení dnešnej neprirodzenej ťarchy, budú môcť venovať viac času o ná­ poru na súkromné, každému učencovi tak nevyhnutne potrebné štúdium. Spisy vychá­ dzajú v určitých prestávkach, nemusí tedy ani jednotlivec ani spoločnosť vyvaliť odrazu veľký obnos. Teraz je snadno, nadobudnúť si vzácne dielo. Obávam sa totiž, že pazdejšie, keď by ho kto i chcel mať, nebude príležitosti si ho zadovážiť. Všetkým našim predným mužom, menovite tým, ktorým štedrejšia ruka nadelila pozemského blahobytu, nemožno dosť naodporúčať, aby sa horlivé ujali tohto vznešeného podniku a hojným predpiácaním napomohli „Ústřední spolek učitelských jednot" na sesterskej Morave v jeho peknoduchom podujatí. Odporúčam k nadobudnutiu menovite výtisky vo vkusnej jednoduchej väzbe, ktorej cena je mierna. Abecedár pre I. triedu ev. a. v. škôl. Sostavil Ján Slávik. Pri posuizovaní abecedára prvé je čo musíme na zreteli mať, methoda. Ak je tá dobrá, maličkosti neprídu do povahy. Ktorá methoda je tedy dobrá ? Tá, pri ktorej si dieťa ľahko, hravé a trvale zapamätá znak, obraz hlásky. A túto podmienku v Slávikovom abecedári najdeme v plnej miere a tak prevedenú, že ju v druhom slovenskom šlabikári nenajdete. Dosavadně naše šlabikáre len foneticky, zvukom, uchom pomáhaly diefatu zapamätať si hlásku formou písmom nie. Slávik urobil hodný krok napred, keď prispel ku pomoci tým útlyiri rozumčekom. Vezmime na pr. obľúbenú hračku bič. Šikovne, skrútený bič okolo bičiska dá podobu literi b. Za to vám dobre stojim, še dieťa nikdy nezabudne literu b! V predošlých šlabikároch pri písmene b stál buben. Buben a litera b formou stoja priďaleko. A také šikovné obrázky najdeme takmer pri každej litere, Nadmieta sa, že mene, podarené sú dláto, had, klín a jedľa. Pravdu hovoriac, mne sa tie prvé tri páčia. Nech sa páči vynájsť podarenejšie 1 V slovenčine je veľmi málo slov, ktoré sa na e začínajú a preto parôžky egrešu celkom dobre ho znázorňujú. Dieťa si dá jedon prútik medzi nohy a druhým pošibe, počne utekať a vžije sa, že je na koni.

224 Vytýka sa ďalej, že na cicu mohlo by dieťa povedať, že je mačka, kočka a na jedľu, že je strom a ďalej, že načo je to pod obrázkom, či učiteľ nevie povedať: to je zajac a tamto lyžica? Mená obrázkov přišly tam preto, aby staršie dietky a rodičia, ktorí radi učia doma dietky, nedali veci druhé meno, ako pôvodca abecedára chcel. Je to pravda smiešne, pod prvý obrázok, keď malý žiačik nepozná ešte i, napísať mu tam ihly. A predsa je to potrebné. Malému žiačikovi to zpočiatku nezavadzia a nes':ôr sa mu to zíde. Pa­ mätám sa, že v Béžovom vykázanom šlabikári dietky jedon obrázok inakšie menovaly. Postup poznávanie písmen nie je pravý a praktične sostavený. O tom by sa dalo veľmi mnoho disputovat! Snaha sostavovateľa každého abecedára je, čím skorej složiť a podať žiakovi rozumné slovo. Tedy nesmie brať ohľad len na snadné sostavenie, vlastne na­ písanie písmien. To by musel nasledujúci postup zachovať: i, t, u, c, n, m atď. Gábel má postup: m, i, r, s, e, z, o, u, y atď. Zkusil som, že keď učiteľ přebere hláskové a kresliace predbežné cvičenia, písanie ktorejkoľvek písmeny je ohľahčené. Toto platí menovite, keď už dieťa píše 3 — 4 písmeny. Tedy to „spojivo" medzi písmenami nemusíme tak úzkoprso brať. Ani to neni podstatná chyba, že na pr. pri písmene v neprichodí litera m a r. Ne­ treba sa obávať, dieťa ich nezabudne. Na to je tabuľa, aby učiteľ také slová a vety písal a dal písať, ktoré v abecedári neprichodia. Mal som vždy radosť, keď som podarené slovo alebo vetu vynašiel. Na polosamohlásky nedal by som vôbec osobitné cvičenie, veď to prichodí samo a deti, akonáhle už dosť plynné čítajú, prečítajú bárs čo. Napokon vyzradím jednu tajnosť, a síce tú, že „Abecedár" a „Čítanka" boly pô­ vodne jedno dielo. Keď sme ale povážili, že väčšina škôl je nerozdelená a tak by to uči­ teľ dôkladne prebrať nebol v stave, za druhé ale, že dieťa bez tak do roka aspoň dva abecedáre roztrhá, tak sme dielo rozdelili. Chýrny nemecký Solerederov „Fibel" má tiež dve čiastky. V prvej sú malé a veľké litery a v druhej ľahké článočky, bájky a veršíky. Nedostatok II. Čítanky, že tam chybujú vecné články, dá sa napraviť. Je tam ale toľko krásnych, ľahko písaných mravnopoučných článkov a veršíkov, že keď to dokonale ktorýkoľvek z bratov preberie — zaslúži uznanie. Kolozsvár, Szegedin a Mohács vyplívajú z politických pomerov. V dobe fonomimiky a rozličných pokusov usnadnit a „elektrickou rýchlosťou" na­ učiť malé dieťa čítať, Slávikov abecedár je u nás veľký pokrok. M. Šimonovič, správca-učiteľ. Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. Sväzok H. Oddiel lyrický. Druhé vydanie. 408 strán. 8". Obsah: Úvodná Žalmy a hymny. Sonety. Letorosty. V pamäť. Doslov. Ná­ kladom Kníhtlačiarskeho úč. spolku v Turčianskom Sv. Martine. 1914. Klerikalizmus a p o k r o k á r s t v o . Moderné filozoficko- teologické úvahy. Napísal Fr. Hr. 48 str. 8°. Nákladom Kníhtlačiarskeho úč. spolku v Turčianskom Sv. Martine. 1913. Páričkova slovenská knižnica č. 18. (Ročník V. Sv. 2.): Bosenský š a r k a n (Zmaj od Bosne). Povesť z novšej historie bosenskej. Napísal Jozef Eugen Tomič. Z horvatského preložil V. M. 259 strán. Tlačí a vydáva Ján Párička v Ružomberku. 1914. Mám sa dať pokrstiť ešte r a z ? Napísal Ernest Modersohn, farár. Z nemčiny preložil Ondrej Palkovič, farár. Cena 20 halierov. Modra Nákladom redakcie „Stráže na Sione. 1914. Z redakcie Všetkých pánov čitateľov prosíme, ktorí nám za náš časopis dlhujú, aby nám svoje podlžnosti bezodkladne čím skorej zaplatili. Redaktor, majiteľ a vydavateľ Jozef Maliak, Ilok (Horvatsko).

Na túto adresu treba posielať predplatky a všetky redakcie a administrácie sa týkajúce dopisy — Reklamácie adresovat treba na Kníhtlačiareň Jána Páričku v Ružomberku, Liptovská stol. Tlaíil Ján Párička v Ružomberku.