Do politiky musia ísť múdri ľudia Meno Toma Nicholsona asi evokuje v každej hlave spis Gorila a tohtoročné protesty na námestiach. On sám vraví, že protesty neboli najlepšou formou odporu a že na to, aby sa niečo zmenilo, treba dlhodobý boj. Na Slovensku žije ešte od čias Mečiara a o slovenskej korupcii vie viac ako väčšina z nás. Toto leto mu vyšla kniha Gorila, z ktorej sa stal slovenský bestseller. V súčasnosti pracuje ako novinár na voľnej nohe. My vám prinášame prepis rozhovoru, ktorá sa konala v rámci projektu Open mind in open air na prievidzskom námestí počas tohto leta. Zhovárala sa naša bývalá študentka Ivana Rybanská. Došlo k nejakému posunu od zverejnenia kauzy Gorila? Určite došlo k nejakému posunu, a to v povedomí ľudí. Teraz ľudia napriek všetkému vedia, ako to funguje, ako sa používa moc, ako sa financujú politické strany a možno aj keď zmena nie je úplne zreteľná a konkrétna, v našich hlavách už došlo k nejakému posunu. V čom spočíva ten posun? Už nikto nemôže mať ružové okuliare alebo nevidieť, nepočuť. Bola tu tendencia, že keď bola pravica pri moci, tak pravicoví voliči nevideli škandály a snažili sa to ospravedlniť tým, že za Mečiara bolo ešte horšie, za Fica bolo ešte horšie, no teraz to už nemôžu robiť. Takisto ľudia, ktorí podporujú ľavicové strany, nemôžu teraz povedať, že pravica je úplne tá najhoršia, lebo všetky strany podľa spisu Gorila idú v tom rovnako. V čom je teda pointa celého spisu a čo sa v ňom píše? To, že v spise sa objavil, teda v tom v byte sa objavil aj Róbert Fico, i keď ešte nemôžeme povedať s určitosťou, že je to pravda, a i to, že Haščák povedal, že financujú stranu Smer potvrdilo, že strana Smer funguje kvázi ako akciovka, čiže ľudia z finančných skupín do nej vložia svoje peniaze a chcú ich potom aj naspäť získať formou napríklad verejného obstarávania. Pravicové strany fungujú trošku inak, možno aj preto sme nevideli v tomto byte Mikloša alebo Dzurindu. Pravicové strany vytvorili takú štruktúru financovania, kde majú spriaznené rôzne firmy, ktoré chcú zbohatnúť cez rôzne tendre, a tieto firmy v čase, keď to strana potrebuje, vracajú jej peniaze, napríklad pred voľbami. Obidva systémy sú korupčné, no ja by som povedal, že ten, čo používa strana Smer, je trochu škodlivejší, lebo akcionári majú priamy vplyv na politikov tejto strany.
Takže v skratke - pointa tohto spisu je v tom, že nám ukazuje spôsoby financovania politických strán. Áno, a poukazuje tiež na rôzne nástroje, ktoré sa pri tom používajú, a i na to, že všade v štátnej správe, keď dôjde k výmene moci, dôjde aj k výmene vyše desaťtisíc miest v štátnej správe a cez týchto desaťtisíc ľudí si strany vykonávajú svoje vôle, a to môže byť aj o obohacovaní sa. Takže týmto spôsobom, ako už všetci vieme, bolo ukradnutých veľa peňazí. Veľa peňazí, ktoré boli verejné, sa zmenilo na súkromné. Čo by teda teraz podľa vás mali ľudia robiť? V závere vašej knihy ja filozofická časť, v ktorej hovoríte, že nám ukradli štát. Ako si ho získame späť? Zrejme to bude ťažká cesta, ale minimálne tak, že občania budú žiadať čisté politické strany. To je základ, lebo vždy je to tak, že keď príde nielen túžba, ale aj žiadosť po čistej politike, tak skôr či neskôr príde aj ponuka. Samozrejme, mali sme ponuku aj predtým - SaS, Obyčajní ľudia... Všetci sa hrali, akí sú čistí, no vždy to bolo viac-menej fingované. No keď budeme naozaj žiadať, tak si myslím, že tá pravá ponuka príde. Potrebujeme niečo nové, niečo dlhšie, nie nejakých staronových politikov, ktorí sa budú tváriť, že sú nejako silno proti korupcii. Akou formou to môžeme zrýchliť? Mám niekoľko nápadov. Môžete ako prvý prezentovať ten, s ktorým by sme vám mohli pomôcť. Prvá vec je informovať sa o veciach verejných. Určite si pamätáte prvý škandál za Dzurindovej éry v roku ´98. Stále sa točilo o privatizácii, predávaní pod cenu, a keď si pozrieme rok 2011, tak znova sa debatovalo o tom istom, ako keby sa nič nezmenilo. A jediný dôvod, ako sa toto mohlo stať je, že my sme sa nenaučili, ako oni fungujú. Nenaučili sme sa sami sebe dôverovať - keď vidíme nejakú korupciu a je zrejmé, že tam je nejaká korupcia, tak zrejme tam bude korupcia. Nemôžeme sa tváriť, že to tak nie je. Najlepšie je začať na svojom mestskom úrade. Ja bývam v meste menšom ako Prievidza a viem, kto tam kradne drevo, kto nie a ako asi funguje banda na mestskom úrade. No veľmi málo ľudí ide a informuje sa na mestskom zastupiteľstve, kde ti musia podľa info zákona poskytnúť informácie. Tým, že nerobíme toto, len si niečo dudreme pri pive, im to všetko uľahčujeme, a to je tá chyba. Keď prišiel spis Gorila, politici vôbec nevedeli, ako reagovať a ukázalo sa, že sú citliví na otázky. A to je niečo, čo sa môže diať v každom meste. Ak sa evidentne pýtate, žiadate informácie, tak musí prísť nejaký výsledok. Ja momentálne chcem obehať Slovensko, chcem ísť za študentmi a ukázať im konkrétnejšie príklady, ako to občania mnohokrát v prípade korupcie dokázali zmeniť a zlepšiť. Takže ten pocit bezmocnosti, ktorý ľudia majú, je iba falošný a môžeme mu zabrániť tým, že získame viac informácií a tým aj viac sebavedomia? Informácia je jeden zo základných pilierov toho celého. Nemôžeme úplne veriť ani tomu, čo je napísané v novinách, lebo často je to len povrchná alebo čiastočná pravda. Ďalšia vec je, že múdri ľudia musia ísť do politiky. Možno práve teraz prišiel čas pre čestných ľudí, aby sa zgrupovali a išli do politiky. Teraz je ten správny čas a nie niekedy rok pred voľbami. Tento rok sme videli, že ľudia išli na námestia a prinieslo to nejaké výsledky.
Aké výsledky podľa vás priniesli protestné stretnutia na námestiach? Požiadavky organizátorov boli odtrhnuté od reality, často sa iniciatívy rozpadali už po niekoľkých týždňoch, koordinácia tam nebola žiadna, tá sila bola akoby premrhaná. Posledné protesty, na ktoré si ja pamätám pred protestmi Gorila, boli za Mečiara. Odvtedy sa nič podobného nekonalo. A teraz , po 15 rokoch, ste cítili v uliciach ten hnev spôsobený korupciou a sklamaním z politiky. To, že to vôbec vzniklo, bolo super, ale evidentne protestovať na námestiach nebola vhodná odpoveď. Vhodná odpoveď je dlhodobá práca na odstránení korupcie. A tú neodstránime tým, že budeme mávať rukami a hádzať kocky na policajtov. Nič to nezmení, lebo to všetko rýchlo prejde.
A čo môžeme urobiť teda my? Často sa stretávame s názormi, že keď ja tomu doktorovi nedám tú obálku, tak nebudem mať dostatočnú starostlivosť, a takto sa korupcia začína v hlavách ľudí už na úrovni úplne najjednoduchšej. To je pravda. Ak sa ani my sami nedokážeme vyvarovať korupčného správania, tak čo čakáme? Ďalšou vecou, ktorú ste pokladali za chybu v rámci protestov Gorila bolo to, že nikto sa nepostavil do čela. Človek, ktorý by nebol ešte zničený politikou. Odkiaľ by podľa vás mal prísť tento človek? Jedinec na to nestačí. Ak ide len jeden človek alebo malá skupina ľudí, tak ako tomu bolo v minulosti, tak to nebude dobré. Finančné toky nájdu iný spôsob, ako zabezpečiť svoje potreby. Stále mi nejde do hlavy, prečo ľudia, ktorých stretávam a sú podľa mňa čistí, nenájdu uplatnenie v politike. Ako dostať tých čistých ľudí do politiky - to je pre mňa veľká záhada. Napríklad v Anglicku a Kanade, kde mám možno viac skúseností z toho, ako to tam vyzerá, je stále aspoň časť politikov taká, že máš pocit, že im môžeš veriť. Na Slovensku, obávam sa, už ten pocit nemáme. My máme podobnú minulosť aj s Českou republikou, kde sa založil Nadačný fond proti korupcii, ktorý dotujú finančne samotní podnikatelia, ktorým korupcia a úplatky začali liezť hore krkom, a preto sa rozhodli, že investujú peniaze radšej do boja proti korupcii, a zamestnali generálov vo výslužbe, ktorí sa problematike organizovaného zločinu venovali. Neviete, či by takáto iniciatíva putovala aj po Slovensku, resp. či slovenskí podnikatelia tiež nemajú toho už dosť? Myslím, že majú dosť a aj som oslovil viacerých bohatších, s ktorými som prišiel do styku, no väčšina si ma potľapkávala, že hej, je to fajn, čo si myslíte, ale ja si
myslím svoje. Často sa boja, že nedostanú žiadne zákazky, že budú odpísaní, že ľudia na nich budú ukazovať. Ľudia mnohokrát zbohatli aj s pomocou štátu a teda sú citliví na také niečo, a len málo ľudí verejne vystupuje proti korupcii, aj to zväčša tí, ktorí nezbohatli vďaka štátu. Vás nikto neoslovil, či by ste nejakú takú organizáciu nechceli viesť? Áno, oslovili ma, ale nemôžem povedať mená, nemôžem od nich brať peniaze, lebo zasa by niekto na mňa hovoril neviemčo. Čiže nechcú vystúpiť na verejnosť, i keď podobné snahy majú? Samozrejme, že sú majetní ľudia, ktorí by mohli vlastniť nejaké noviny, sú tak trochu protikorupční a investigatívni, no s takýmito ľuďmi sa nedá veľmi pracovať, lebo to nie sú mediálni profesionáli, no skôr ľudia, čo chcú využiť daný moment, a niektorí z nich sú aj blízki politike, čo by zrejme neprinieslo nič dobré, a tak som ich oslovenie musel odmietnuť. Už ste sa dotkli protikorupčných opatrení. A čo by sa ešte dalo v prípade zlepšenia politickej situácie na Slovensku robiť? Máme už info zákon, zverejnené zmluvy a stále sa ukazuje, ako keby to nebolo ešte dosť. Dá sa ešte niečo v tomto smere spraviť? Myslím, že potrebujeme lepšie investigatívne pokusy od novinárov. To nie je kritika novinárov. Je to o tom, že ľudia veľmi málo do toho vložia a tak samozrejme články z dennodennej práce nie sú také dobré. Veľa vecí, ktoré sa stali a neboli dobré, ako napríklad Ficov sponzor a pod., obíde novinárov a odíde do úzadia a veľa ľudí o tom nič nevie. Aj o jednotlivých vládach je toho napísané veľmi málo, ani historici nejako nechcú o tom písať. Človek sa potom nevie rozhodnúť medzi rôznymi stranami, nevie, kto je za čím, čo má daný človek za sebou. Čiže nemáme pamäť na našu nedávnu minulosť niekde spísanú? A to ste aj v jednom rozhovore spomenuli, že možno by ste tie dejiny spísali, keď už sa na to nikto nedá. Neviem, či by to bolo najlepšie, lebo asi vidím veci príliš cez čierne okuliare. Desať rokov sa už hrabem v korupcii a to určite vytvorí v človeku určitú skepsu voči dianiu. Myslím, že potrebujeme na to optimistickejších ľudí. Minule som bol v archíve, kde majú informácie o všetkých privatizáciách, kto kúpil čo a ako prebehol ten predaj, ale nikto predomnou tam nebol a ešte ma tam ani nechceli pustiť, že to sú citlivé dáta. Normálne som musel bojovať, aby ma tam pustili. Sú tam inak zaujímavé veci, zaujímavé mená a je vidno, že neskoršia mafia sa
objavuje už pri malých privatizáciách. Tam je história, no veľmi málo ľudí sa tomu venuje, lebo nikto im na to nedá peniaze. Čítala som v jednom časopise rozhovor s generálom Randákom z českého hnutia proti korupcii a on vravel, že najslabší článok toho je prokuratúra, že práve prokurátori všetky kauzy ututlávajú, zahrabávajú. Myslíte si, že je to aj u nás tak? Čo sa týka prokuratúry, máte úplnú pravdu. Na Slovensku tiež s ňou polícia bojuje. V prokuratúre sa to dá všetko pekne vymyslieť. Poznáme veľa prípadov, aj napríklad Takáčovci, kde sa zrušilo posledné súdne konanie bohvieprečo. Prokuratúra je absolútne kľúčová a vláda Radičovej padla presne pre toto. To nebol žiaden euroval, to bola práve voľba generálneho prokurátora, lebo to je mimoriadne kľúčový bod. Dá sa s tým niečo robiť? Sudcovia to musia sami zmeniť, sami vyčistiť zo svojich radov tých „zlých“, no na ich čele stojí pán Harabin, ktorý nemá veľmi tendenciu vyčistiť súdnictvo od korupcie. Myslím, že môžeme akurát tak voliť do parlamentu ľudí, ktorí by zvolili inú Súdnu radu, no v Súdnej rade sú už strašne dlho tí istí, tam je to viac-menej zabetónované a bude veľmi ťažké niečo s tým robiť. Jediné čo môžeme robiť, je tlačiť na nich, aby všetko zverejňovali. Ak budú chcieť urobiť nejaké zlé rozhodnutie, nech to robia verejne a nech si za tým stoja. Máme veľmi málo informácií, lebo veľa vecí sa robí potajme. Ak chcú robiť nejaký veľký tender, nech ho robia za bieleho dňa. Aký je váš názor na slovenské médiá? Sú objektívne a publikujú pravdu? Poznám veľa novinárov a viem, že snaha u väčšiny z nich je úprimná. Ale povedzme, že napríklad vlastníkom denníka Pravda je Jozef Berel a pre novinárov je to veľmi ťažké, lebo musia niečo písať, i keď si často myslia opak. Často je to aj šikovne urobené - človek je pravičiar, no snaží sa písať akoby bol ľavičiar a snaží sa to robiť decentnou, sofistikovanou formou. Vlastníctvo slovenských médií je veľmi problematické. Ivan Kmotrík má veľa dobrých kvalít, no nemyslím si, že by bol schopný byť vlastníkom novín, lebo pochybujem o jeho demokratických princípoch. J&T ako finančná skupina má JOJku, ktorá síce nejde úplne do spravodajstva, ani ľudia zrejme nečakajú, že v JOJke nájdu nejaké spravodajstvo, ale predsa je to veľmi vplyvné médium a dá sa všelijako využiť. Markíza bola vždy pre mňa skôr komerčná. To, že Václav Mika sa stal šéfom RTVS, nie je náhoda. Ja som ju vždy považoval za veľmi mäkkú práve vtedy, keď bol Mika šéfom Markízy, čo bolo za prvej Ficovej vlády. V novinách ako sú SME, pre ktoré som pracoval a teda mám konflikt záujmov, šéf vydavateľstva je môj osobný kamarát, čiže to nie je len politický, ale aj osobný konflikt, je skupina inteligentných ľudí, ktorým len tak nenakážeš, že píšte toto alebo toto, a myslím, že fungujú na podobnej úrovni ako dobré západné noviny. Myslím, že na Slovensku musíme skôr porovnávať články a čerpať z viacerých zdrojov, aby sme mali dobrý obraz, lebo sú v nich mnohé tendencie skresliť. Aký máte názor na to, že keď sa aj nejakí dobrí ľudia dostanú do parlamentu, nemajú tam žiaden vplyv a veľké strany ich neakceptujú?
Aj keď títo ľudia sa nezašpinia politikou a stoja si za vlastnými názormi, tak ich machinácie obídu a aj tak veľkí ľudia dosiahnu, čo chcú. Jeden človek alebo malá skupina nestačí. Prepísal Ján Krchňavý foto: internet
