B IO GRAFIA ALEBO GENERAČNÝ ROMÁN ( F. HEČKO: ČERVENÉ V ÍNO)

2. študentská vedecká konferencia, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 4. 5. 2006

BIOGRAFIA ALEBO GENERAČNÝ ROMÁN (F. HEČKO: ČERVENÉ VÍNO)

Magdaléna PALAŠČÁKOVÁ

Skôr ako sa dostaneme ku samotnej nám vymedzenej téme je dôležité upozorniť na zvláštnosť, ktorá nás vlastne priviedla ku názvu nášho príspevku. Román Červené víno nemá presne vymedzený svoj románový typ: je označovaný ako román kronika – tiež románová kronika, čiže rozsiahla románová skladba, ktorá chronologicky a vo veľkom časovom rozpätí zachytáva zložité životné osudy niekoľkých generácií v istom prostredí a v zložitých historicko-spoločenských premenách, charakterizuje ho množstvo dejových situácií, epizód (A. Matuška, J. Štraus), biografický román – životopisný, románová biografia, ktorý z tematického hľadiska je špecifický tým, že zobrazuje životné osudy nejakej významnej historickej osobnosti, vychádza z memoárov, historických materiálov, denníkov a životné osudy líči na pozadí doby, (J. Števček, B. Hečko), najčastejšie sa mu priznáva pomenovanie generačný román – románový žáner na pomedzí vývojového a spoločenského románu, ktorý načrtáva obraz doby prostredníctvom dozrievania celej generácie v rozličných situáciach, (J. Števček sa vo svojich Dejinách slovenského románu o ňom vyjadril okrajovo ako o ságe – ale sága je prozaické rozprávanie o viacerých generáciách rodu). Je zaujímavé, že samotní literárni vedci zaraďujú román ku viacerým typom, preto sme sa rozhodli prebádať danú problematiku a postupovať cez analýzu autorových zápiskov – memoárov, štúdií aj vedeckých publikácii, spôsobom literárno-historického bádania daného problému, ktorý sa nám naskytol. Pre názornosť a prehľadnosť príspevku sme oblasti rozoberania, nechceli by sme použiť 417


pojem interpretácie, lebo text budeme interpretovať iba do takej miery v akej nám pomôže pri pochopení autorovho života, keďže viaceré skutočnosti z románu a memoárov autora nám nasvedčujú, že ozaj pracujeme zo svedectvom zo života F. Hečku, sme postupovali v troch základných oblastiach: 1. čo nám autor sám hovorí o románe a reálnych skutočnostiach v ňom, či už priamo vo svojich memoároch, štúdiách, alebo sprostredkovane cez iných literárnych kritikov, 2. zameriame sa na postavy, ich vzťah so skutočnosťou, 3. priblížime si priestor a čas, či už skutočný, alebo fiktívny tak ako nám ho podáva román a jeho interpretácie

1 FRANTIŠEK HEČKO SÁM O SVOJOM DIELE F. Hečko začal román Červené víno písať takpovediac na objednávku svojho priateľa Jána Kostru, roku 1943, ktorý ho žiadal o krátku poviedku do rozhlasu, kde by mala vystupovať matka. „Dal som sa ju písať a písal som ju celých päť rokov, z krátkej rozprávky vznikol trojzväzkový román, ktorý má päťsto strán“ (Hečko, F.: Od veršov k románom, s. 81). Na inom mieste vyjadruje svoj vzťah ku Červenému vínu ako románu „...ku môjmu rodnému a milovanému Červenému vínu...“ (Tamže, s. ...). Autor sám napísal, či už vo svojej knihe Od veršov k románom, alebo v rôznych príspevkoch, aký má citovo zainteresovaný vzťah k danému románu cez jeho postavy, priestor a všetko, čo v ňom žije. Odhaľuje pritom aj zdroj, ktorý mu poskytol jeho otec, románový Urban Habdža, v rodinnej kronike, ktorú si viedol počas dlhých rokov: „Všetky tieto udalosti a ešte mnoho iných z uvedenej kroniky som čerpal a kompozične začlenil do prvej tretiny románu“ (Tamže s. 27). Na románe pracoval päť rokov, pri práci mu pomáhali dva veľké plagáty, akési mapy, kde boli mapy románového priestoru a grafy – náčrty vzťahov a postáv, ktoré po päťročnom spracovávaní zničil, po dokončení románu sa vyjadril: „Hovorí sa, že najľahšie je napísať knihu zo svojho rodiska. Dovolím si odporovať, pretože Drevená dedina mi dala aspoň desaťkrát menej zabrať ako Červené víno, ktoré som zakotvil do môjho rodiska...“ (Tamže, s. 73). „Ono ja to tak, že človek sa najhoršie vyznáva sám sebe, najmenej sa vie orientovať v domácom prostredí. Práve osobný vzťah k ľuďom a veciam mu v tom bráni, niekedy je to tak, akoby mal odsúdiť do žalára vlastnú matku, otca, rodinu i sám seba“ (Tamže, s. 74).

418


2 Najmarkantnejší autorov vzťah k románu sa nám predstiera cez jeho postavy, ich život, vzťahy, vzájomné prepojenie a prepojenie na prostredie, v ktorom sa snažia fungovať a bojovať zo živlami života. „Veľká väčšina hlavných postáv Červeného vína boli ľudia z mäsa a kostí: žili, milovali, umierali, trpeli, radovali sa, modlili sa, hrešili. ... Hlavné postavy románového Vlčindola som poznal osobne ako mladší brat Františka Hečku pred ich vchodom do bratovho pera, a to priamo, alebo z rozprávania rodičov...“ (in SP, Blahoslav Hečko – Fikcia, či skutočnosť, s. 94)

Hečkov svet postáv stojí ne rode Habdžovcov, z ktorých do popredia kladie silné mužské postavy, ktoré symbolizujú postavu autorovho starého otca, otca a samotného autora. Avšak každá postava je iná – silná svojim vlastným spôsobom, každá už svojim menom sa symbolizuje sama: starý otec Michal je zástancom prísnych tradícií, je to ochranca starých pravidiel a rodu, ktorý treba zachovať spolu s vinicami a rozširovať ho tak isto iba spolu s nimi pre neho láska ako skutočný cit prepadá na plnej čiare a s ňou aj jeho syn Urban, ktorý sa láske oddá. V živote autora jeho starý otec Ján Hečko, predstavoval tradicionalistického gazdu, ktorý vyhnal svojho syna, kvôli sobášu s chudobnou Rozáliou, ktorý odídu do Vlčích kútov – románový Vlčindol. Urban, menom patrón vinohradníkov, ich ochranca, zmení tradíciu rodu a ožení sa z lásky, preto musí v pote tvári drieť, vidieť umierať svoje deti i milovanú ženu Kristínu, ktorá mu bola oporným stĺpom a bez ktorej padá aj on do záhuby a umiera. Autora nám charakterizuje najmladší z rodu – Marek, ktorý je v kresťanskej symbolike znázorňovaný s levom – bojovníkom, proti zlu, sám autor používal v mladších rokoch pseudonym Marek Habdža. Marek je z iného cesta ako jeho predchodcovia vie spojiť prácu a lásku a verí v obe spoločne, ale v lásku viac. František Hečko spomína, ako cez svoje zápisky spomienok z mladosti vytvára časť knihy. Sám dieťa chudobného vinohradníka pracuje vo viniciach, neskôr navštevuje školy, kde nadobúda až zázračným spôsobom vedomosti – A. Matuška veľmi ostro kritizoval práve túto časť románu, kde sa do popredia kladie Markova geniálnosť a až neskutočnosť v úspechoch, ktoré dosahoval. Kto však pozná bližšie životné osudy autora vie, že je to založené na skutočnosti a neprikladá za dôležité venovať sa práve takýmto malichernostiam, ktoré nie sú podstatné pre celkový odkaz, ktorý

419


nám román zanecháva. Román síce stojí aj padá na postavách, ktoré nám charakterizujú jeho jednotlivé časti, ale len do takej mieri v akej sa napĺňa ich význam žitia pre nasledujúce generácie. Ak umiera Kristína nie je to len z vyčerpania prácou a naplnením láskou k Urbanovi, kvôli ktorej žila, v románe už naplnila svoju funkciu, generačne na jej miesto nastupuje jej dcéra Magdaléna a Lucia Bolebruchová, ktoré nesú novú silu života, ochotu začať niečo nové a napĺňať to kým ich opäť nenahradia ich dcéry. Tieto silné ženské postavy, ktoré spletajú spolu z mužmi pevný povraz, ktorý drží pokope ťažké osudy vinohradníkov, ktoré nesú dve bremená „jedno na chrbte v podobe putne, druhé pod srdcom“ (in ČV). Ich mená nie sú vybraté náhodne, nesú v sebe symboliku ktorými sa naznačuje ich životná cesta, ciel a úloh: Kristína je mučenica, ktorá je ochotná pre svojich blízkych obetovať aj svoju kožu (sv. Kristína bola mučená, upálená), Lucia do situácie prináša svetlo, nielen významom svojho mena, ale aj celkovým zjavom, ktorý jej bol autorom daný, predstavuje akýsi nadpozemský zjav, ktorý zachraňuje Marka i svet okolo neho. Priliehavými až hovoriacimi priezviskami autor hovoril o svojich postavách viac ako sa nazdáva A. Matuška, ktorý ich považuje za smiešne a nevhodné, oni však majú svoj význam. Veď Habdža znamená v Trnavskom kraji dievča „krv a mlieko“ (Bl. Hečko: Fikcia, alebo skutočnosť), preto tak pomenoval rodinu, ktorá sa tak v skutočnosti volá Hečková, lebo prezývka ich mamky za slobodna bola Habdža. Mená typu Bolebruch, či Pančucha majú vyslovene posmešný charakter, ktorý však priamo poukazuje na pokrivené charaktery ich majiteľov. Priezviskami Ejhledjefka, Červík – Nehreš, Svätý Roch sa len poukazuje na obraz postáv, ktoré ich nosia, každé má svoj význam a plán s postavou, ktorá ju od autora dostala do vienka pri jeho kompozičnom pláne. Románové postavy sú spojené základným princípom, ktorý sa spletá dokopy ako dve vinné révy a tými sú láska a práca, ktorá jedna bez druhej nemôže existovať inak sa postavy a ich vzťahy naštrbujú, rúcajú až umierajú ako Kristína, ktorá po svojej smrti stiahne za sebou do priepasti aj Urbana, pre ktorého žila, ktorý dýchal pre ňu a bez seba neboli ničím, čo by mohlo plnohodnotne fungovať – autor tu otvoril otázku veľkej lásky manželov, ktorú vložil do vinohradníckej dediny, ktorá dovtedy navonok fungovala iba kvôli nadobúdaniu majetku, pre zachovanie rodu a také „pľuhaviny ako láska tu nemali miesto“ (Michal Habdža). Bez práce a lásky postavy iba prežívajú, nemusí to byť iba láska muža a ženy, Silvester Bolebruch si lásku stratenej Kristíny vykompenzúva vo svoje závislosti na dcére Lucii. Urban bez 420


Kristíny zomiera, Marek sa cíti silným a šťastným až potom ako sa mu naplní láska ku Lucke. Tieto vzťahy majú až Shakespearovský model, Rómeo a Júlia – Marek a Lucia, Othello – Silvester, Oliver a iné veľkodramatické postavy, ktorým život predostrel iný plán ako čakali. Tieto vzťahy v skutočnosti aj existovali, keď si otec F. Hečku – Ján vzal za manželku chudobnú Rozáliu a musel odísť z rodičovského domu, znepriatelil si rodičov a ostal sám v cudzom prostredí zo špecifickým názvom Vlčie kúty – Vlčindol. V románe sa nám generačne podobné situácie opakujú, keď deti si berú detí nepriateľov svojich rodičov – Marek Habdža Luciu Bolebruchovú, Jožko Bolebruch Magdalénu Habdžovú, akoby mali týmto dvojitým putom potvrdiť, že nastávajú nové časy a dosť bolo nepriateľstva a mali by sa časy a spôsoby zmeniť.

3 Vzťahy medzi postavami sú zasadené do charakteristického vinohradníckeho prostredia, vraj netypického pre slovenskú dedinu, ale povedzme si, kde by sa dalo lepšie hovoriť o Červenom víne, ktoré nám charakterizuje cez svoju červenú farbu a v kresťanskej symbolike aj cez víno, životodarnú tekutinu krv. Cez vinné kríčky sa sami stávame symbolom života, ktorý sa nám javí vo víne – viniči a jeho spojením s naplnením života, cez krv v spojitosti s červenou farbou, ktorá koluje a pulzuje telom už veľa generácií a určite ešte mnoho generácií bude. Na jednej strane sa nám spájajú vysoko kresťanské symboly vína, viniča a obety s pozemskou radosťou, ktorá pramení vo víne. Sú nám dané kontrasty vo víne ako oslobodzujúcej krvi Krista a víne ako nápoja tešiaceho telo, červená farby na jednej strane predstavuje krv a taktiež sa nám ukazuje ako nový život v jej očistení cez symbol očisty. Priestor v texte je mierne zahalený rúškom, ktorý však nie je problémom odokryť a poznať, nachádzame sa v Trnavskom okrese, našli sme sa v rodisku autora, kde sa stával osobnosťou. Mestá a miestečka majú pozmenené názvy aby nás zbytočne nemiatli, lebo ako už bolo spomenuté nie sú dôležité presné údaje a ich odhalenie, ale ten život, ktorý za tým všetkým pulzuje a dýcha, to čo nám dáva skutočný obraz o danom stave a hodnotách, ktoré v diele sú. V Červenom víne všetko so všetkým súvisí a nemá zmysel interpretovať dielo, ak nepoznáme súvislosti, ktoré sú podané. 421


Na záver by sme radi poukázať, ako sa dá napísať román bez toho aby sa krvopotne snažili odhaliť všetky reálne skutočnosti, román aj bez neho nesie svoje svedectvo a ukazuje nám život plný útrap i radisti, smútku a lásky a všetkého, čo môže mať iba ozajstný život.

KONTAKT [email protected]

O AUTORKE Magdaléna Palaščáková je študentkou 1. ročníka externej formy doktorandského štúdia v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry.

422

B IO GRAFIA ALEBO GENERAČNÝ ROMÁN ( F. HEČKO: ČERVENÉ V ÍNO)

Recommend Documents