1. POJEM, PREDMET, ÚLOHY A CIEĽ DIDAKTIKY

C. DIDAKTIKA A TEÓRIA VÝCHOVY – okruhy na štátnu. sk. z pedagogiky (NR)

1. POJEM, PREDMET, ÚLOHY A CIEĽ DIDAKTIKY Výchovno-vzdelávací proces je procesom veľmi zložitým a náročným, pretože učiteľ a žiak vstupujú do mnohostranných vzťahov. Časťou tohto procesu, ktorý sleduje vzdelávaciu stránku, sa zaoberá časť pg – DIDAKTIKA, (gr. didaskein – učiť), ktorá je najprepracovanejšou časťou pg. V pgickej literatúre sa tento pojem nevymedzuje jednotne. Časť autorov ju považuje za vedu, ktorá sa zaoberá rozumovou výchovou (Pavlík, Kádner). Časť autorov vymedzuje didaktiku ako teóriu vzdelávania a vyučovania. (Mojžišek) Časť autorov ju zužuje na teóriu vyučovania. (Pašek, Ušinskij) DIDAKTIKA –veda, kt. sa zaoberá vzdelávaním i učebným procesom. Vzdelávací proces v škole realizuje spravidla učiteľ a učebným procesom žiak získava vedomosti, zručnosti a návyky. Definícia ŠVECA, ktorý hovorí o užšom poňatí didaktiky: Veda o učiteľstve, ktorá sa zaoberá skúmaním a uplatňovaním zákonitostí plánovania, organizovania a vyhodnocovania školskej a mimoškolskej výučby. PREDMET – výkonová stránka vyučovania - obsah vzdelania (čo sa žiak má naučiť), proces vyučovania – metódy, zásady, organizačné formy vyučovania, prostriedky využívané vo vyučovaní (ako učiť a čo treba pritom rešpektovať), patria sem aj otázky interakcie(vzťahu medzi učiteľom a žiakom). ÚLOHY – skúmanie vzdelávacieho a učebného procesu - rozpracovať otázky vyučovacieho procesu riadeného učiteľom v podmienkach školy a tiež riadeného rodičom v podmienkach rodiny - v oblasti učebnej činnosti žiakov je rozpracovať problematiku zmyslového poznania, rozvoja poznania prostredníctvom reči, osvojenie si poznatkov a zručností vlastnou skúsenosťou a napokon rozpracovania získavania informácií vlastnou objaviteľskou činnosťou žiaka. CIELE - pomáhať žiakovi k sebarealizácii, aby mohol prežiť svoj život ako život plnohodnotný. 2. OBSAH A DRUHY VZDELANIA VZDELÁVANIE – je proces , v ktorom si žiak osvojuje poznatky a činnosti, vytvára vedomosti a zručnosti, rozvíja telesné a duševné schopnosti a záujmy. Je to dlhodobá a nepretržitá inštitucionalizovaná vyučovacia činnosť učiteľov, lektorov ... (aj z hľ. spoločenského - socializačného, profesijného). Z pgického hľ.: o inštrumentálna – vzdelávanie ako východisko ďalšieho vzdelávania o informatívna – okrem vedomostí aj ďalšie informácie o formatívna – rozvoj psychických poznávacích procesov o výchovná – vzdelávaním sa človek aj vychováva Ak v didaktike hovoríme o vzdelávaní, myslí sa tým vzdelávanie v školských podmienkach (organizované, usmerňované). Osobitný druh samovzdelávanie (autodidakcia). 1


VZDELANIE – výsledok vzdelávacieho procesu = súhrn poznatkov z jednotlivých odborov vedy a spoločenskej praxe a s nimi spojené intelektuálne a praktické schopnosti, ktoré si jednotlivec osvojuje najmä pri vyučovaní na školách rozličnými formami samovzdelávania. (z pgického slovníka) - súhrn vedomostí ešte nie je vzdelaním – pestujú sa aj charakterové, citové a vôľové vlastnosti, i vlastnosti telesné a rozumové Didaktický materializmus – dôraz na učebnú látku (čo najväčšie množstvo učiva) Didaktický formalizmus – rozvoj rôznych stránok osobnosti žiaka Didaktický utilitarizmus – dôraz na činnosť, prax a užitočnosť Súčasná pg i didaktika chápe vzdelanie ako jednotu materiálneho, formálneho a praktického vzdelania. DRUHY VZDELANIA možno členiť z hľadiska vertikálneho a horizontálneho. Vertikálne hľ. o základné – umožňuje žiakom ZŠ získať najvšeobecnejšie predpoklady na život a prácu v spoločnosti o stredoškolské – uplatňuje sa na všeobecných vzdelávacích školách (gym.), stredných odborných školách a stredných učňovských školách o vysokoškolské – je najvyšším odborným školským vzdelaním Horizontálne hľ. : o všeobecné vzdelanie – základné vedomosti, zručnosti, návyky z jednotlivých vedných odborov potrebné pre každého človeka - východisko pre ďalšie druhy vzdelania o polytechnické vzdelanie – (polys – mnoho; technos – zručnosť) – zahŕňa si základných pracovných a technických zručností, ale aj vedomostí o odborné –príprava na špecializovanú prácu na vykonávanie určitej kvalifik. práce OBSAH VZDELANIA – je vyjadrený učebnými plánmi, - učebnými osnovami - učebnicami - z prednášky doc. Horáka Podľa Mojžíška obsahom vzdelania sú: FAKTY – informácie, poučky, poznatky jednotlivých vied, ktorým má žiak porozumieť, zvládnuť, zapamätať si a používať. VÝKONY – činnosti, operácie, aktivity, ktoré má žiak zvládnuť, poznať, používať v praxi, vyučovaním sa stávajú zručnosťami POZNÁVACIE PROCESY – myslenie, tvorivosť, pozornosť (aj tie sa žiak učí

2


SVETONÁZOROVÉ SÚDY, POUČKY, POZNATKY, HODNOTY – z filozofie, politiky, morálky, estetiky Obsah vzdelania tvoria: o poznatky – výsledok poznávacej aktivity človeka, ktoré získava vlastnou skúsenosťou o vedomosti – zapamätané a osvojené fakty, pravidlá ... je to výsledok poznávania objektívnej reality a podobne o zručnosti – schopnosť vyjadrujúca manuálnu šikovnosť - schopnosť žiaka uplatniť vedomosti v intelektuálnej a fyzickej činnosti o návyky – zautomatizované zručnosti o schopnosti – neuropsychické vlastnosti osobnosti, ktoré sú predpokladom pre úspešné vykonávanie nejakej činnosti 3. ŠKOLSKÉ DOKUMENTY – UČEBNÝ PLÁN, UČEBNÉ OSNOVY, UČEBNICE Obsah vzdelania je konkretizovaný: o v učebnom pláne, o v učebných osnovách o v učebniciach UČEBNÝ PLÁN – základný školský dokument vydávaný ministerstvom školstva, ktorý obsahuje zoznam predmetov vyučovaných v danom type školy. - je v ňom stanovený týždenný a celkový počet vyučovacích hodín pre príslušný predmet a ročník. - obsahuje predmety povinné, povinne voliteľné a nepovinné systematicky usporiadané podľa jednotlivých školských rokov - nemôže sa meniť, je určený na začiatku šk. roka Z obsahového hľadiska možno predmety rozdeliť do týchto skupín: spoločensko-vedné, prírodovedné, jazykovedné, esteticko-výchovné, telovýchovné, pracovno-výchovné. UČEBNÉ OSNOVY – školský dokument vydávaný ministerstvom školstva, ktorý obsahuje rozpracovanie učiva príslušných predmetov v ročníku na jednotlivé tematické celky a časti. - vymedzuje cieľ, obsah a rozsah učiva v učebnom predmete (kratšia verzia definície) - programy vyučovania určitého vyučovacieho predmetu (vybraná a do didaktického systému spracovaná časť vedy, techniky, umenia, športu a iných oblastí spoločenskej činnosti, určenú na pedagogické ciele) . - obsah učiva je v učebných osnovách usporiadaný: o lineárne (postupné) – k učivu, ktoré bolo prebrané, sa viac nevraciame, pretože nie je nutné pre pochopenie iného nového učiva o cyklické – opakovanie učiva v istých cykloch, ale na vyššej úrovni

3


špirálovité – zjednotenie lineárneho a cyklického – k preberanému učivu sa vraciame, vychádzame z neho, sústavne ho i rozširujem i obohacujeme. Osnovy sú síce pedagogickou normou, ale učiteľ ich do istej miery musí modifikovať a aktualizovať. o

UČEBNICE - v nich je najpodrobnejšie rozpracovaný obsah vzdelania - obsahujú didaktické spracovanie učiva, vymedzené učebn. osnovami a sú základným didaktickým prostriedkom pri realizácii výchovno-vzdelávacieho procesu. Podľa didaktickej funkcie ich možno rozdeliť na: 1. vlastné učebnice – výklad učiva, poučky, pravidlá, námety na samostatnú prácu 2. cvičebnice – sústava úloh a cvičení 3. čítanky – nižší ročník: cvičebnice čítania; neskôr: funkcia vlastnej čítanky 4. osobitné druhy školských kníh – atlasy, zb. príkladov, slovníky Funkcia učebníc a školských kníh sa často redukuje na len na ich vzdelávaciu funkciu, majú aj ďalšie funkcie: o motivačná – vzbudiť záujme o komunikačná – rozvíjať slovnú zásobu o regulačná – učivo členené do častí podľa logickej nadväznosti o aplikačná – obsahuje námety na využitie učiva v praxi o integračná – neobmedzuje sa len na svoj vlastný predmet, ale odkazuje aj na iné predmety o inovačná- podáva najnovšie poznatky vedy a techniky o kontrolná a usmerňujúca – ide o spätnú väzbu – dáva si kontrolné otázky, zisťuje, či pochopil Spracovanie učebníc a školských kníh je náročné. Musia spĺňať vyššie uvedené funkcie, mať istú štruktúru, ktorá obsahuje: 1. základný text – patria sem pojmy, fakty, metódy, teórie 2. doplňujúci text – obsahuje informačný materiál slúžiaci k prehĺbeniu základného textu 3. vysvetľujúci text – objasňuje, slúži na pochopenie základného textu 4. mimotextové komponenty – ktoré sa delia o aparát pre organizáciu osvojenia učiva – tab., úlohy o ilustračný materiál o orientačný aparát – úvody, obsah, typy písma, registre METODICKÉ PRÍRUČKY – aby bol výchovno-vzdelávací proces efektívny – k učebným osnovám, učebniciam a školským knihám sú vydávané metodické príručky. 4. VYUČOVACÍ PROCES (PODSTATA, ZÁKLADY, PRIEBEH) Vyučovací proces je plánovité, cieľavedomé a zámerné pôsobenie subjektu vyučovania (učiteľa) na objekt vzdelávania a výchovy (žiaka), aby bol systematicky vzdelávaný a vychovávaný.

4


Je veľmi zložitý, podmienený mnohými faktormi, ktoré determinujú jeho priebeh a výsledky. Endogénne faktory: dedičné a vrodené vlohy Exogénne faktory: prostredie, výchova a jej druhy, výchovné prostriedky, vyučovanie, pôsobenie pedagogického kolektívu, sebavýchova, aktivita jednotlivca... Funkcie: informatívna (odovzdávanie informácií žiakom usporiadaných do učeb. syst.) formatívna (uplatňuje sa pri rozvoji osobnosti žiaka), syntetizujúca (uplatňuje sa pri syntetizácii poznatkov). o o o

V priebehu vyučovacieho procesu sa realizuje: proces odovzdávania vedomostí žiakom proces osvojovania si vedomostí, zručností a návykov žiakmi proces rozvoja osobnosti žiaka

Vyučovací proces pozostáva z obsahovej stránky vyučovacieho procesu a procesuálnej stránky. Obsahová stránka vyuč. procesu odpovedá na otázku: Čo učiť? Závisí od rastu vedeckých poznatkov a od spôsobu výberu týchto poznatkov do učiva. Obsah učiva je konkretizovaný v učebných plánoch, učeb. osnovách a v učebniciach pre jednotlivé predmety. Procesuálna stránka vyuč. procesu sa zaoberá problémom: Ako učiť? Spočíva v racionálnej organizácii vyučovania, v usporiadaní rozvrhu vyučovacích hodín a v racionálnom overovaní vedomostí žiakov. a) b) c) d)

Základy sú: spoločenské gnozeologické psychologické logické

a) spoločenské – požiadavka spojenia školy so životom - učiteľ riadi učebnú činnosť tak, aby učivo obohatilo žiaka nielen vedomostne, ale aby ho súčasne pripravilo pre život a prácu v spoločnosti b) gnozeologické – poznávacie- spočívajú v osvojovaní si vedeckých poznatkov žiakmi na vyučovaní – dvojaké poznávanie: zmyslové a logické c) psychologické – vyplývajú zo zložitosti a mnohotvárnosti vyuč. procesu – je podmienený najrozličnejšími subjektívnymi a objekt. činiteľmi psychickej povahy – učiteľ musí dokonale poznať vš. a vývinovú a pgickú psychológiu, hlavne pri vekových osobitostiach žiakov d) logické – zákonitosti sa uplatňujú v usporiadaní učiva učebnými osnovami – používanie logických vyuč. metód Priebeh Vyučovací proces má svoju štruktúru. Etapy tejto štruktúry sú vo vzájomnom vzťahu. Každá etapa vyuč. procesu plní úlohy všeobecné a zvláštne. Priebeh etáp:

5


a) začiatočná didaktická diagnóza žiakov – dôležitý predpoklad k dosiahnutiu pozitívnych výsledkov vo vyučovaní. Diagnóza žiakov sa môže realizovať preverením vedomostí, kontrolou DÚ, klasifikáciou vedomostí, opakovaním a precvičovaním učiva. b) didaktická analýza učiva – spočíva v myšlienkovej činnosti učiteľa, ktoré mu umožnia pochopiť obsah a štruktúru učiva a predvídať procesy, ktorými si budú žiaci učivo osvojovať. c) formulácia didaktických cieľov – uplatňuje sa v konkrétnych podmienkach školy a patrí k najvýznamnejším úlohám učiteľa. Didaktické ciele je potrebné formulovať nielen v súvislosti s tým, čo má žiak vedieť a pochopiť, ale i aké zmeny osobnosti žiaka sa majú uskutočniť. d) regulácia učenia žiakov – teórie učenia rozlišujú učenie: verbálne (vytváranie predstáv žiakov), pojmové (využívajú sa porovnávacie metódy), senzomotorické(súvisí s vytváraním zručností žiakov), riešením problémov, programované učenie. e) analýza výsledkov vyučovacieho procesu – kvantitatívnou a kvalitatívnou analýzou. KVANTITATÍVNA – spočíva v hodnotení vedomostí žiaka ustálenou klasifikačnou škálou, záujem, snaha po zdokonalení. KVALITATÍVNA – posudzuje sa výkon žiaka, aj učiteľa. Hodnotí sa priebeh celého vyuč. procesu. Záujem učiteľa o žiaka, o jeho problémy, stotožnenie sa učiteľa s učiteľskou rolou. V súvislosti so žiakom sa hodnotí záujem žiaka o vyučovanie, vyuč. predmet a stotožnenie sa žiaka so svojou rolou. Procesuálna stránka vyuč. procesu pozostáva z vyuč. činnosti učiteľa a učenia žiaka. Obsahová stránka vyuč. procesu, ktorú určujú didaktické ciele a obsah vzdelania. 5. KONCEPCIE VYUČOVANIA Ucelené názory na cieľ, obsah, organizáciu a priebeh vyuč. procesu tvoria koncepciu vyučovania. V historickom vývine sa uplatňovali nasledujúce koncepcie: 1. Koncepcia tradičného vyučovania 2. Koncepcia reformného vyučovania 3. Koncepcia moderného vyučovania 4. Koncepcia lasalianskej školy 1. KONCEPCIA TRADIČNÉHO VYUČOVANIA – patrí sem: a) dogmatické vyučovanie – b) koncepcia katechizmového vyučovania c) koncepcia slovno-názorného vyučovania a) dogmatické vyučovanie – uplatňovalo sa v stredoveku na všetkých typoch škôl. - uplatňovalo sa pamäťové učenie žiakov - obsah vzdelávania – 7 slobodných umení: gramatika, rétorika, dialektika, astronómia, aritmetika, geometria a muzika + latinčina 6


-

v 17. st. sa od neho upúšťa

b) koncepcia katechizmového vyučovania - je to prechod od dogmatického ku slovnonázornému - systém: otázka – odpoveď; otázku dával učiteľ, žiak sa naučil presne formulovanú odpoveď c) slovno – názorné vyučovanie – ovplyvnili ho Komenský a nemecký pedagóg Herbart - učiteľa považuje za dominantného - za hlavnú vyuč. metódu sa považuje učiteľovo slovo, doplnené názornými pomôckami - žiak je aktívnejší ako pri dogmatickom vyučovaní, ale jeho úlohou je byť objektom a nie subjektom - v súčasnej škole najpoužívanejšia koncepcia, lebo je nenáročná na prípravu, umožňuje rýchle odovzdávanie vedomostí žiakom - nedostatky: preceňovanie rečovej stránky vyučovania, praktické stránky sú podcenené V 20. st. sa začína reformné hnutie zamerané na aktivizovanie žiaka. 2. KONCEPCIA REFORMNÉHO VYUČOVANIA – najznámejšie: a) Daltonský plán b) Winetská škola c) koncepcia pragmatizmu a) Daltonský plán – v Amerike v meste Dalton - matkou je učiteľka H. Parkhurstová (meno podľa mňa netreba) - charakteristické samoučenie žiakov - učiteľ vykonáva dozor, radí, pomáha b) Winnetská škola – v USA v meste Winnetka pri Chicagu (1919) - jej otcom Washburnea, školský inšpektor - podobný systém ako Dalton, previerka vedomostí testom c) koncepcia pragmatizmu – najvýznamnejší predstaviteľ Dewey - hl. požiadavky – aktivita žiakov, tvorivé získavanie vedomostí, rešpektovanie záujmov detí, činnosť ako prostriedok výchovy a vzdelávania Reformné koncepcie vyuč. rešpektujú individuálne osobitosti a vekové zvláštnosti žiakov, podceňujú systematické osvojovanie si vedomostí. Neposkytuje ucelené vedomosti, len útržkovité. Príčina – podcenenie úlohy učiteľa vo vyučov. procese. Reformné koncepcie neprinášali očakávané výsledky, preto sa škola často vracala k tradičnému vyučovaniu, prípadne hľadala nové koncepcie - a to v 2. polovici 20. st. 3. KONCEPCIA MODERNÉHO VYUČOVANIA a) problémové vyučovanie b) programové vyučovanie c) skupinové vyučovanie 7


a) problémové vyučovanie – podstatou je riešenie teoret., prípadne praktic. problémov - rieši sa ním aj aktivita uč. aj žiaka - kladie zvýšené nároky na prácu uč., ktorý pripravuje problémy, riadi činnosť žiakov a vyhodnocuje ich aktivitu - od žiaka vyžaduje samostatnosť a tvorivý prístup k riešeniu problémových situácií - negatíva: veľká náročnosť na čas b) programové vyučovanie – objaviteľ Skinner (1954) - výhodné je kombinovať klasický spôsob vyučovania a program. vyuč. (napr. aj na hodinách náboženstva) c) skupinové vyučovanie – v Anglicku – Sander (1929) - rozdelenie žiakov po 5 – 6 do skupín, riešia spoločnú úlohu - najvhodnejšie používať problémové úlohy 6. HUMANIZÁCIA A DEMOKRATIZÁCIA ŠKOLY Vzdelávanie by malo robiť ľudí šťastnejšími, čomu napomáha aj humanizácia (zľudštenie) a demokratizácia školstva. HUMANIZÁCIA ŠKOLSTVA sa musí začať o humanizácie celej spoločnosti. Musí mať dôležité východisko v hodnotovom systéme spoločnosti. Od hodnotového systému sa odvodzujú výchovné ciele školy. HUMANIZÁCIA ŠKOLY predpokladá aj humanizáciu jej interných pomerov – vzájomné vzťahy medzi riaditeľ – učiteľ, riaditeľ – žiak, učiteľ – žiak. Možno tak dosiahnuť školskú klímu, ktorá bude podnetom pre prácu učiteľov i žiakov. Zmenenou školskou klímou možno očakávať zmenu postoja dieťaťa ku škole a tým i ku vzdelaniu. Dôležitú úlohu má pri tvorbe školskej klímy stotožnenie sa všetkých osôb zúčastňujúcich sa na živote školy so svojou rolou. Čím lepšie pozná učiteľ svojich žiakov, tým úspešnejšie môže pôsobiť na školskú klímu. Humanizácia školy sa môže realizovať i tým, že bude učiteľ na vyučovaní zainteresovaný aj citovo. Dôležité je tiež umožniť žiakovi uplatniť jeho skúsenosti, aby sa vytvoril priestor pre vlastnú iniciatívu a aby sa podporovala túžba žiaka po sebauplatnení. Uplatňovaním humanistických myšlienok sa rešpektuje sloboda, samostatnosť a nezávislosť žiaka. Vychováva sa k vyššej vnútornej motivácii a empatii. Ako dosiahnuť uplatnenie uvedených požiadaviek v pgickej praxi? Sústredením sa vo výučbe na celú osobnosť žiaka, odstránením napätia a stresu z vyuč. procesu, znížením dôrazu na výkonovú stránku učenia a v neposlednom rade zaradením výučby ľudských práv a slobôd do učebných osnov školy. 8


Dôležitým predpokladom humanizácie školy je aj zabezpečenie demokracie pre celú spoločnosť. 7. MOTIVÁCIA ŽIAKOV Motivácia je sústavou činnosti učiteľa, ktorou vedie žiaka k tomu, aby jednal určitým spôsobom, t.j. aby sa žiak zúčastnil vyučovania určitým spôsobom. - patrí k najvýznamnejším problémom súčasnej pg. - pedagógovia hľadajú prostriedky, ako rozvíjať samostatnosť žiakov - jej súčasťou je primerané podnecovanie žiakov. Najčastejšie sa uplatňuje: o podnecovanie prostredníctvom obsahu učiva – napr. oživovaním preberaného učiva o podnecovanie prostredníctvom organizácie vyučovacieho procesu – využívanie problémových situácií o podnecovanie učiteľom – napr. vlastné zaujatie učiteľa, jeho nadšenie, optimizmus ZÁSADY MOTIVÁCIE: a) výchova a vzdelanie majú byť nielen vecou učiteľa, ale i žiaka b) učiteľ má poznať žiaka, jeho motiváciu, jeho reguláciu c) učiteľ má byť tvorivý d) učiteľ má rozvíjať intelektové schopnosti žiaka, jeho túžby a záujmy e) vzdelanie a výchova majú totálne zasahovať osobnosť žiaka f) učiteľ musí zaujať žiaka Medzi najčastejšie používané spôsoby motivácie žiaka učiteľom patrí reč učiteľa, ktorá musí byť jasná, zrozumiteľná s primeranou moduláciou hlasu, dodržiavaním prestávok v reči a citovou zafarbenosťou hlasu. Reč je vhodné spájať s mimikou a miernymi pohybom pred lavicami žiakov. Úsmev učiteľa, pochvala žiakov, povzbudenie a takt spôsobujú dobrú náladu v triede, ktorá umožňuje motiváciu žiakov. 8. DIDAKTICKÉ ZÁSADY Didaktické zásady – sú pokyny, požiadavky, zákonitosti, ktoré musí rešpektovať učiteľ, aby dosiahol didaktický cieľ. Všeobecné požiadavky, ktoré ovplyvňujú priebeh a výsledok vyučovacieho procesu. Je potrebné uplatňovať nielen v priebehu vyučovacieho procesu, ale aj pri zostavovaní učebného plánu školy, učebných osnov a učebníc. Charakteristika najpoužívanejších didaktických zásad

9


a./ Zásada uvedomelosti – učiteľ pôsobí na rozumovú i citovú stránku žiakovej osobnosti. - uplatňuje sa pri osvojovaní si nových poznatkov žiakmi i pri ich uplatňovaní v praktickom živote. Dôležité pre túto zásadu je pochopenie učiva žiakmi. b./ Zásada vedeckosti - obsah vyučovania musí rešpektovať najnovší stav poznatkov v príslušnom vednom odbore. c./ Zásada postupnosti - Obsah učiva je dôležité žiakom odovzdávať na základe ich vekových osobitostí a individuálnych zvláštnosti. Zásada postupnosti sa uplatňuje rešpektovaním nasledovných pravidiel: - pravidla „od konkrétneho k abstraktizmu“, - pravidla „od blízkeho k vzdialenému“, - pravidlá „od jednoduchého k zložitému“ a - pravidlá „od známeho k neznámemu“ Zásada postupnosti sa vo vyučovacom procese uplatňuje prostredníctvom názoru a využívaním individuálnych skúsenosti žiakov. d./ Zásada aktivity – uplatňuje sa vyvolávaním a udržiavaním aktívneho prístupu žiakov k vyučovaniu. e./ Zásada názornosti – lepšie pochopenie nového učiva umožňuje žiakom priblíženie učiva prostredníctvom učebných pomôcok. f./ Zásada primeranosti – sa uplatňuje v individuálnom prístupe učiteľa k žiakom a analýze učiva. g./ Zásada sústavnosti – uplatňuje sa v logickom usporiadaní učiva, ktoré umožňuje postupné utváranie predstáv, pojmov a zákonitostí začleňujúcich sa do vedomostnej sústavy žiakov. h./ Zásada trvácnosti – uplatňuje sa rešpektovaním všetkých predchádzajúcich zásad. Trvácnosť sa dosahuje správnou motiváciou žiakov, názorným vyučovaním, aktívnym prístupom žiakov a logickým usporiadaním učiva. 9. DIDAKTICKĚ METÓDY Didaktická metóda – je cieľavedomý a zámerný postup činnosti učiteľa a žiaka upriamený na dosiahnutie vytýčených vzdelávacích cieľov. Didaktickými metódami sú metódy vyučovacie i metódy učebné. Vyučovacie metódy používa učiteľ pri odovzdávaní vedomosti, zručnosti a návykov žiakom. Učebné metódy používa žiak pri osvojovaní si nových poznatkov, zručností a návykov. Klasifikácia didaktických metód Triedenie didaktických metód sa realizuje podľa viacerých kritérií. 10


a./ Klasifikácia didaktických metód so zreteľom na prameň, z ktorého žiaci získavajú vedomosti: - učiteľovo slovo /rozprávanie, vysvetľovanie, rozhovor/ - tlačené slovo /metóda práce s učebnicou / - predmety a javy približujúce skutočnosť /makety, modely, obrazy/ - praktická činnosť žiakov /laboratórne práce, práce v dielňach b./ Klasifikácia didaktických metód podľa ich závislosti od funkcie vo vyučovaní: - metódy prípravy učiteľa a žiaka na vyučovanie - metódy sprístupňovania informácií žiakom /výklad/ - metódy upevňovania nadobudnutých vedomostí - metódy prehlbovania vedomostí /opakovanie učiva/ - metódy hodnotenia žiakových vedomostí. c./ Klasifikácia didaktických metód vzhľadom na aktivitu učiteľa a žiaka: - metódy samostatnej práce žiakov - metódy riešenia problémových úloh v skupine spolužiakov - metódy aktivizujúce učiteľa /prednáška, laboratórny pokus/ V priebehu vyučovacej hodiny môže učiteľ použiť viacero didaktických metód. Ich výber prispôsobuje obsahu učiva, vekovej kategórie žiakov a vyučovaciemu predmetu. Súbor vyučovacích metód, ktoré sa používajú pri vyučovaní jedného predmetu tvoria metodiku vyučovania konkrétneho predmetu, napríklad metodiku vyučovania, metodiku vyučovania náboženskej výchovy... Charakteristika vybraných didaktických metód metódy sprístupňovania nového učiva – dôležitou úlohou školy je sprístupňovať žiakom nové vedomosti, zručnosti a návyky. o metódy upevňovania vedomostí – Prvotné osvojenie učiva z učiteľovho výkladu je iba prvou fázou vyučovacieho a učebného procesu. Nadobudnuté vedomosti sa musia upevňovať. /cvičenia, diskusné metódy/ o metódy hodnotenia žiakov – súčasťou vyučovacieho procesu je aj systematické hodnotenie vedomostí a návykov žiaka. Úlohou metódy hodnotenia je posúdiť úroveň osvojených poznatkov, zručností a návykov žiaka v súlade s rešpektovaním jeho individuálnych osobitostí a vekových zvláštností. Metóda hodnotenia vychováva žiaka k pravidelnému učeniu, motivuje ho k získavaniu nových informácií. o

Hodnotenie žiakov je zložitým pedagogickým procesom, ktorý kladie vysoké nároky a požiadavky na pedagogických pracovníkov. V školskej práci sa uplatňuje hodnotenie - slovných odpovedí – slovný prejav, použitie pojmov a terminológie príslušnej vednej disciplíny. - písomných prác – vedomosti žiaka, písomný prejav, rešpektovaní pravopisu /diktáty, slohové práce/ 11


-

praktických zručností – osvojenie si požadovaných praktických návykov a vytváranie si správnych pracovných postojov.

12


10.DIDAKTICKÉ FORMY = sú organizačné usporiadanie vonkajších stránok a podmienok vyučovania a učenia sa žiakov - možno ich klasifikovať na základe viacerých kritérií 1. DĹŽKA TRVANIA – o krátkodobé – vyuč. hodina o dlhodobé – výlet 2. POČET ŽIAKOV o individuálny vplyv na žiakov – indiv. rozhovor o skupinový vplyv – beseda o hromadný vplyv – vyuč. hodina 3. DRUH A ČINNOSŤ o zameranie na teoretické vyučovanie o polytechnické vzdelanie o praktická činnosť 4. PODĽA SPôSOBU ORGANIZÁCIE o organizovaný vplyv – vyuč. hodina o neorganizovaný vplyv – spontánne vznikajúce činnosti Jednotlivé formy sa navzájom prelínajú, ich výber sa realizuje na základe požiadaviek vyplývajúcich z cieľa a obsahu vyučovania. (a) vyučovacia hodina (b) vychádzky, výlety, exkurzie (c) besedy a rozhovory (d) súťaže a kvízy (e) záujmové krúžky (f) práca v školských dielňach a na školskom pozemku (g) domáca príprava žiakov na vyučovanie VYUČOVACIA HODINA – základná didaktická forma - presne vymedzený čas trvania – 45 min. - usporiadané do rozvrhu hodín, ktorý zabezpečuje pravidelný týždenný chod vyučovania - prihliadanie pri zostavovaní rozvrhu na špecifické požiadavky jednotlivých predmetov - predmety náročné na pochopenie treba striedať s predmetmi menej náročnými Efektívnosť vyuč. hodiny možno zvýšiť dodržiavaním nasledovných požiadaviek: o každá hodina má mať presne stanovený didaktický cieľ o štruktúru vyuč. hodiny usporiada učiteľ s prihliadnutím na dosiahnutie max. aktivity všetkých žiakov o čas vyuč. hodiny treba účelne využiť (stráca sa nedostatočnou pripravenosťou žiakov na vyučovanie, zlou org. práce) TYPY VYUČ. HODÍN: zmiešaný (najčastejší), hodina zameraná na výklad nového učiva, opakovanie prebraného učiva ZMIEŠANÝ – 13


o o o o o o

organizačný moment – zistenie prítomnosti žiakov v triede, objasnenie obsahu vyučovania a pokynov pre použitie učebníc zopakovanie a upevnenie preberaného učiva a kontrola DÚ sprístupnenie nového učiva – rozličnými vyuč. metódami: rozprávanie, výklad, rozhovor, odpovede na otázky učiteľa, práca s literatúrou upevňovanie a precvičovanie nového učiva – samostatnou prácou, riešením úloh zhrnutie a utriedenie nových poznatkov – stručný záznam do zošita zadanie DÚ – písomných a praktických

Túto štruktúru netreba chápať doslovne, treba prispôsobiť cieľom a obsahu vyuč. hodiny. Uplatnenie vlastnej pgickej tvorivosti. Odporúča sa používať rozličné typy vyuč. metód, aby sa odstránila jednotvárnosť vyučovania. V priebehu vyuč. hodiny nie je potrebné vždy dôsledne trvať na max. disciplíne žiakov. VYCHÁDZKY, VÝLETY A EXKURZIE – organizačné jednotky vyučovania, ktoré sa spravidla uskutočňujú v prírodnom prostredí. EXKURZIA – dočasné prenesenie vyuč. procesu do reálneho prostredia. Prípravná etapa – ujasnenie cieľa, obsahu a zvolí druh výletu, vychádzky, ex. Oboznámenie s predpokladaným miestom navštívenia. Treba mať plán podujatia a rozdelené úlohy pre účastníkov. Realizačná etapa – realizácia naplánovaného podujatia Zhodnotenie a využitie podujatia – hlbšie zhodnotenie sa stáva predmetom nasledujúceho vyučovania alebo zhodnotenie reality, o ktorej sa teoreticky učili. BESEDY A ROZHOVORY – organizačné jednotky, ktoré sa realizujú priamym rozhovorom pedagóga so žiakmi al. prizvaným hosťom o aktuálnych problémoch. - príprava vopred - uplatnenie diskusných metód pre žiakov - inscenačné metódy a iné. SÚŤAŽE A KVÍZY – prispievajú k uspokojeniu základnej potreby človeka, akou jej potreba uplatniť sa (šport, turistika, spev, prírodná činnosť, recitácia) KVÍZ – špeciálna forma súťaže, správne zodpovedanie čo najviac otázok z rozličných oblastí - možno využívať pri motivácii žiakov k získaniu poznatkov - hodnotia sa vedomosti a intelektuálna bystrosť ZÁUJMOVÉ KRÚŽKY - záujem žiaka v konkrétnej oblasti ľudskej činnosti - túžba po sebarealizácii človeka ; pomáha pedagógovi v poznaní detí PRÁCA V ŠKOLSKÝCH DIELŇACH A NA ŠK. POZEMKU – postupný návyk na osvojenie si pracovnej zručnosti a na pracovitosť - dievčatá – príprava na úlohu gazdiniek

14


DOMÁCA PRÍPRAVA ŽIAKOV NA VYUČOVANIE – je súčasťou výchovnovzdelávacieho procesu školy, realizácia spočíva v samostatnej práci žiakov - musí mať didaktický a výchovný cieľ - výsledky by mali byť učiteľom ohodnotené, netreba žiakov preťažovať 11. DIDAKTICKÉ PROSTRIEDKY (TECHNIKA A POMôCKY) V ŠIRŠOM SLOVA ZMYSLE – didaktické prostriedky, ktoré má spoločnosť k dispozícii pre realizáciu zámerov v oblasti vzdelania detí a mládeže. V UŽŠOM SLOVA ZMYSLE – predmety a javy, ktoré v spojení s didaktickými metódami pomáhajú učiteľovi dosiahnuť vzdelávacie zámery. Vo vzdelávacom procese sa najčastejšie používajú tieto DP: o DIDAKTICKÁ TECHNIKA o UČEBNÉ POMôCKY o VYSVEDČENIA, ŽIACKE KNIŽKY, ZNÁMKY ŠKOLSKEJ KLASIFIKÁCIE DIDAKTICKÁ TECHNIKA – plní vo vyučovacom procese funkciu prostriedku poučenia a dokumentaristiky. Technické pomôcky sa vyberajú s prihliadnutím na didaktické ciele, vekové zvláštnosti a obsah činnosti. Vo vyuč. procese sa používajú: o auditívne pomôcky – gramofón, magnetofón, rozhlas, sluchová súprava o vizuálne pomôcky – diaprojektor, pohľadnice, obrazy o audiovizuálne pomôcky – premietacie prístroje, video, TV o učiace stroje o počítače, výpočtová technika, elektronika UČEBNÉ POMôCKY - používajú sa na dokonalejšie pochopenie učiva. Prispievajú k utváraniu predstáv a nadobúdanie nových poznatkov. o pomôcky dvojrozmerné – fotografie, nástenky, obrazy o pomôcky trojrozmerné – prírodniny, makety, modely Pomáhajú rýchlejšie získavať informácie, hľadať medzi nimi súvislosti a tak mu umožniť uplatnenie nových poznatkov v praktickom živote. Význam používania didaktickej techniky a učebných pomôcok vo vyuč. procese spočíva aj v dĺ žke zapamätania si vedomostí: o 10 %, čo čítal o 20 % z toho, čo počul o 30 % z toho, čo videl o 40 % z toho, čo videl a počul o 90 % z toho, čo sám robí VYSVEDČENIA, ŽK, ZNÁMKY – sú prostriedky, ktoré sa používajú na hodnotenie vedomostí žiakov a ich motiváciu k pravidelnej činnosti.

15


12.PRÍPRAVA UČITEĽA NA VYUČOVANIE Učiteľ vychádza z Pedagogicko-organizačných pokynov pre školy a školské zariadenia a orgány št. správy v školstve v SR. Ich význam je v tom, že orientujú pozornosť na aktuálne úlohy výchovy a vzdelávania, aktualizujú niektoré predpisy týkajúce sa organizácie výučby. Pre prípravu učiteľa je dôležité včas vedieť termíny a časové trvanie prázdnin – jesenné, vianočné, polročné, jarné, veľkonočné a letné – to mu umožňuje plánovať prácu tak, aby bola rozložená rovnomerne na celý šk. rok. Dlhodobá príprava – spočíva v tom, že učiteľ sa v časovom predstihu, pred zač. šk. roka pripravuje na vyučovanie. Patrí tam: preštudovanie pgicko-org. pokynov, oboznámenie sa s hlav. úlohami školy, ktoré vypracúva vedenie školy; preštudovanie príslušných učebných osnov, učebníc a metod. príručiek; zistiť stav učebných pomôcok a did. techniky; Štúdium týchto materiálov vyúsťuje do spracovania tematického plánu – rozvrhnutie učiva na celý šk. rok príslušného predmetu, dbá sa pritom na to, aby učivo bolo rozvrhnuté rovnomerne na mesiace a týždne. Je súčasťou každej metodickej príručky. Učiteľ si ho prispôsobuje potrebám školy a triedy. - plán by mal mať svoju štruktúru a tak predchádzať improvizácii a náhodilosti - odporúča sa zverejniť aj pre žiakov -dlhodobá príprava má nesmierny význam a je organickou súčasťou prípravy učiteľa na vyučovanie (sebavzdelávanie, štúdium odb. literatúry, metodickej). Krátkodobá (bezprostredná) príprava – príprava na konkrétnu vyučovaciu hodinu, vychádzku, exkurziu. - nestanovuje formu žiaden predpis - vychádza z temat. plánu - starostlivá príprava je náročná - začínajúcemu učiteľovi sa odporúča písať si podrobné prípravy KLASICKÁ VYUČOVACIA HODINA: 1. Otvorenie hodiny , org. práce, zápis do triednej knihy – 2 min. 2. Kontrola DÚ – 5 min. 3. Opakovanie učiva z minulej hodiny, preskúšanie žiakov – 8 min. 4. Oboznámenie cieľa nového učiva, preberanie nového učiva – 13min. 5. Prvotné opakovanie a utvrdzovanie učiva – 12 min. 6. Zhodnotenie dosiahnutých výsledkov, uloženie DÚ – 5 min. Tvorivosť v práci učiteľa – plánuje priebeh vyuč. hodiny; nepracuje len podľa schémy; po skončení vyuč. hodiny analyzuje jeho priebeh a výsledky; jeho činnosť má viesť k sebavzdelávaniu; spolupráca s rodičmi; neustále tvorí; neustále sa vzdeláva. Rozvrh hodín - časové usporiadanie a striedanie vyuč. hodín jednotlivých predmetov v týždni a v jednotlivých dňoch

16


13. ALTERNATÍVNE ŠKOLSTVO (MONTESSORI, FREINET, WALSDORF) - patrí k 20. st. - alternatíva – možnosť voľby, možnosť výberu Z právneho hľadiska možno deliť školy na: verejné - štátne súkromné – ostatné Z pgického hľadiska podľa pgických koncepcií, metód a foriem práce: o waldorfské školy o montessoriovské školy o jenské školy o freinetovské školy o daltonské školy Tieto školy môžu byť štátne, súkromné, voľné a pod. o o

Hlavným a rozhodujúcim kritériom triedenia alter. škôl sú odlišnosti a rozmanitosti v pgicko-metodickej oblasti, to zn. akými metódami a formami sa uskutočňuje výchovno-vzdelávací proces. POROVNANIE KLASICKEJ A - viac pozornosti obsahu učiva ako dieťaťu - cieľ naučiť, čo najviac tvorivosť, -obsah: pevne stanovený - prevaha verb. metód tvorivosti - 45 min. hodina - činnosť žiakov riadená a usmerňovaná učiteľom - zdroj nových vedomostí: učiteľ a učebnice - známky

ALTERNATÍVNEJ ŠKOLY: - pozornosť sa sústreďuje na dieťa - spolu s učivom rozvíjať schopnosti, záujmy - len základná línia, je modifikovateľný - hry, dramatizácia a metódy na rozvoj - flexibilná vyuč. jednotka - nápaditosť žiakov - aj iná literatúra, experimentovanie - slovné hodnotenie

PRE ALTER. ŠKOLSTVO JE CHARAKTERISTICKÉ, ŽE SA ZBAVILI UNIFORMITY PRÁCE. WALDORFSKÁ ŠKOLA -(neďaleko Stuttgartu) - nachádza z koncepcie rak. f-fa a pedagóga Rudolfa Steinera, zakladateľa antropozofie – filozoficko-náb. učenie úzko spojené s hnutím zachádzajúcim do mystiky, okultizmu. V zmysle svojej f-fie popisujú 3 etapy vývinu: 1. do 7 rokov – učí sa napodobňovaním 2. do 10 rokov – dieťa treba viesť k poslušnosti 3. do 14 rokov - k vlastným názorom, podporuje samostatnosť Nájdeme tam veľa dobrých prvkov, nehľadiac na mystické a okultné zložky. MATERSKÁ ŠKOLA – hry, rôzne aktivity

17


NIŽŠÍ STUPEŇ – 4 ročníky – mat., geometria, jazyk, večné učenie, biológia STREDNÝ STUPEŇ – 4 ročníky – rozširuje a obohacuje učivo predchádzajúce VYŠŠÍ STUPEŃ – 4 ročníky – pokračuje vo výučbe predchádzajúceho, pribúda estetika + vedľajšie predmety Zásadný rozdiel je v organizácii vyučovania a vo vyuč. metódach učiteľa. MONTESSORIOVSKÁ ŠKOLA – ( podľa talianskej lekárky, celý život zasvätila práci s mládežou a šíreniu vlastných pgických myšlienok, zanechala pôvodné povolanie lekárky) - k pgickej práci ju priviedli skúsenosti s prácou s postihnutými deťmi - kritizovala školu pre jej strnulosť, nezáživnosť, dogmatický prístup k vyučovaniu, vynucovanie disciplíny – potláčanie dieťaťa retarduje vývoj jeho osobnosti a jeho schop. Pomôž mi, aby som to urobil sám. – jedna z téz Montessori – úloha učiteľa nespočíva vo vysvetľovaní, vo vydávaní pokynov, ale v tom že sprostredkúva kontakt s prostredím, pozoruje, pomáha, radí. Aktivita učiteľa vystriedaná aktivitou žiaka. Združovanie detí do vekovo zmiešaných skupín – podľa veku je to podľa nej proti prírode. Metóda hra na ticho – ticho umožňuje poznať svet, ako ho nevnímame , napr. tikot hodiniek, čvirikanie vtákov, let muchy. FREINETOVSKÁ ŠKOLA – (učiteľ) – Francúz - Prečo sa zachádza s dieťaťom tak, akoby malo len hlavu, veď má tiež ruky, oči a srdce. - spájanie učiva so životom s najbližším okolím dieťaťa - nepreťažovať žiakov - dieťa postavené do centra Pgicko-sociálne zásady: 1. Cieľ výchovy nie je iba najbližší cieľ, ale cieľ perspektívy – plné rozvinutie osobnosti 2. Škola podľa dieťaťa 3. Dieťa si samo s pomocou učiteľa formuje osobnosť 4. Škola budúcnosti má byť školou pracovnou – činnosťou 5. Bystrá hlava, šikovné ruky sú lepšie ako vedomosťami preplnený mozog. 6. Primeraná disciplína je základom organizovanej práce. 14. KATOLÍCKA ŠKOLA (CIEĽ, ÚLOHY, PRINCÍPY, ŠPECIFIKÁ) Od čias solúnskych bratov nepretržite sa sv. C-v stará a zveľaďuje vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nášho národa. Je to neodňateľné právo katolíckej C-vi mať svoje školy, výchovné ústavy a inštitúcie, vzdelávať a vychovávať bez rozdielu všetkých členov národa. CIEĽ – výchova dokonalého kresťana, ktorý žije v duchu učenia JK. - kladný vzťah k Evanjeliu každý žiak i pedagóg realizujúci kresťanskú výchovu

18


ÚLOHA – výchova človeka s nábožensko-mravným charakterom, ktorý si plní povinnosti voči Bohu, voči sebe samotnému i voči spoločnosti. Za najvyššiu normu mravného konania takto vychovaný človek považuje Božie zákony. Kresťanská výchova však pripravuje mládež i pre život v občianskej i cirkevnej spoločnosti. Napokon úlohou kresťanskej výchovy je vychovávať človeka náročného voči sebe samotnému. Voviesť deti do zložitých medziľudských vzťahov. Výchovný proces v katolíckej škole je dlhodobý, cieľavedomý, systematicky organizovaný proces, ktorý sa zameriava na výchovu osobných a mravných vlastností, výchovu kresť. citov a ideálov, ktoré umožnia dorastajúcej generácii aktívne sa zúčastňovať života v C-vi i spoločnosti. PRINCÍPY: a) nadprirodzený princíp b) prirodzený princíp Nadprirodzený princíp – vychádza z nadprirodzeného poslania človeka. Katolícka škola usmerňuje človeka k nadprirodzenosti, k večnému životu, k plnosti života v Bohu a s Bohom. Teda vlastný nadprirodzený princíp kat. školy je: „Prijať dieťa, mladého človeka, vychovávať a viesť ho k Tomu, ktorý poslal samého Ježiša.“ Svoje základy nachádza v samotnom učení kresťanstva, v Písme, v katolíckej TG, ktorá hlása základné atribúty nadprirodzeného princípu – ľudskú slobodu a prirodzený Božský zákon. Prirodzený princíp – vyplýva z nadprirodzeného princípu. Možno ho nazvať posvätnou pedagogikou. Nadväzuje na atribúty nadprirodzeného princípu: a) výchova k ľudskej slobode, k dobru b) výchova svedomia k pravde Obidva tieto atribúty musia byť spojené láskou. K dobru a pravde nás vedú cesty, ktoré môžeme nazvať teologicky čnosťami. Delíme ich na : 1. všeobecné – ovplyvňujú celý rozvoj osobnosti 2. špecifické – pôsobia len v niektorom smere rozvoja osobnosti človeka. Zložky obsahu výchovno-vzdelávacieho procesu katolíckej školy delíme na : a) základné – fyzická, intelektuálna, morálna a náboženská výchova b) odvodené – vôľová, citová, estetická, sociálna, výchova k rodičovstvu, pracovná, výchova k ochrane prostredia ... ŠPECIFIKÁ: Pod kat. školu sa rozumie taká škola, kt. vedie kompetentná kat. vrchnosť. Kresťanská výchova a vzdelávanie je venovaná celistvému vývoju človeka, ako Bohom stvorenej bytosti, je kresťanským humanizmom, je zameraná k objavovaniu sveta, poznávaniu lásky a dobra a k získavaniu potrebných návykov, nadväzuje na rodinnú výchovu. Na kat. škole je obsah výchovy a všetka činnosť inšpirovaná evanjeliom. Výchova je viac zameraná na osobu žiaka ako na učebnú látku.

19


15. TEÓRIA VÝCHOV (POJEM, PREDMET, CIEĽ, ÚLOHY) - objasňuje zákonitosti výchovného procesu a zaoberá sa obsahom, zásadami, formami, metódami a prostriedkami uplatňovanými vo výchovnom procese. PREDMET- skúmať špecifické podmienky výchovy v rodine, v škole, v spoločenských, cirk. v mládežnícky, rovesníckych skupinách. - skúmanie a objasňovanie cieľov, obsahu, foriem, metód a prostriedkov uplatňovaných vo výchovnom procese. - najdôležitejšími prvkami výchovného systému: vychovávaný (objekt výchovy) a vychovávateľ (subjekt výchovy). V procese výchovy sa objekt výchovy mení pod vplyvom pôsobenia subjektu výchovy. Často sa objekt zmení na subjekt, ak je nielen vychovávaný inými, ale aj sám vychováva. ÚLOHY – rozpracovať otázky výchovy, aby účinne napomáhali individuálny rozvoj osobnosti - skúmanie výchovného procesu v podmienkach školy, rodiny, rovesníckych skupín, záujmových krúžkov, spoločenstiev a lokálneho prostredia - napomáhať rozvíjať vlohy mladých ľudí, rozvíjať ich aktivitu a záujem CIEĽ – rozvoj individuality osobnosti pri rešpektovaní jeho dispozícií pre život - vychovávať občana štátu, ktorý je schopný demokraticky sa správať, komunikovať v záujme spoločnosti, byť tolerantný, uvedomujúci si kvality vlastnej osobnosti a schopný využívať svoje individuálne schopnosti 16. PODMIENKY VÝCHOVY (dedičnosť, povaha, výchova) - pôsobia naň vonkajšie a vnútorné podmienky výchovy. VNÚTORNÉ – podmienky zahrňujú predovšetkým dedičnosť, ktorú tvoria vrodené vlastnosti (pudy a inštikty) a anatomicko-fyziologické osobitosti mozgovej kôry, ktoré sa prejavujú vo forme dispozícií a vlôh dieťaťa. Dedičnosť – každý človek prichádza na svet s určitými charakteristickými znakmi, ktoré dostane so zárodočnou bunkou rodičov. - dedíme určité vlastnosti po svojich rodičoch, st. rodičoch – rast, farba očí, vlasov, kože, choroby... - získavame ňou dispozície pre niektoré ľudské činnosti - je vždy ovplyvnená prostredím, v ktorom žiak vyrastá a prijíma názory Vlohy a dispozície sú žiadúce je žiadúce vo výchovno-vzdelávacom procese odhaliť a ďalšou výchovnou činnosťou rozvíjať. Vo výchove má dôležitejší význam rozvíjanie schopností dieťaťa ako samotné nadobúdanie vedomostí. Pre výchovný proces je dôležitý poznatok, že vnútorné činitele možno tlmiť alebo úplne ovládať vonkajšími činiteľmi, hlavne výchovou. Povaha – vrodené sklony sa v priebehu života prispôsobujú rozličným životným situáciám a utvárajú povahové vlastnosti dieťaťa – vplývajú na socializáciu a adaptáciu žiaka. - sú výsledkom pôsobenia dedičných vlastností a zároveň aj výchovných vplyvov. 20


VONKAJŠIE – výchova a prostredie. Prostredie – prirodzené a intencionálne (úmyselné) o prirodzené – rodina, lokálne prostredie, rovesnícke skupiny o intencionálne – škola, mimoškolské výchovné prostredie, ústavy pre choré detí, ústavy pre ťažkovychovávateľnú mládež a zariadenia pre osvetu detí a mládeže Rodina – jedným z najdôležitejších činiteľov spoločenskej existencie človeka. - dostáva základnú výchovu a uvádza sa do širších spoločenských stykov. - je determinovaná biologicky ako jednotka reprodukcie ľudského rodu - plní funkciu výchovnú, emotívnu a ochrannú. Dôležitým činiteľom vplývajúcim na výchovnú činnosť rodiny je vzájomné spolužitie rodičov. - Matka zaujíma vo výchovnom procese rodiny prvoradé miesto, dáva dieťaťu prvé základy mravnej, náboženskej a rozumovej výchovy. - vplýva na výchovu dieťaťa najmä v citovej oblasti a otec v rozumovej. - stálosťou svojej lásky dávajú rodičia dieťaťu základnú dôveru v druhého človeka a pocit bezpečia Rovesnícke skupiny – majú charakter spontánnych zoskupení, ktoré vznikajú na základe osobnej väzby detí. - v mladšom šk. veku – na základe vonkajších vlastností a v snahe dosiahnuť konkrétne ciele - v strednom šk. veku- na základe mentálnych ako aj fyzických znakov podľa pohlavia - napomáhajú socializáciu dieťaťa - sú tam vodcovia a podriadení Lokálne prostredie – tvorí miesto trvalého bydliska žiaka, v rámci ktorého pôsobí aj rodina aj rovesnícke skupiny Škola – základná výchovná a vzdelávacia inštitúcia - pripravuje deti a mládež pre uplatnenie sa v spoločenskom živote 17. VÝCHOVNÉ ZÁSADY = sú zákonitosťami, ktoré platia vo výchovnom procese a majú normatívny charakter - možno ich považovať za všeobecne platné požiadavky, ktoré treba rešpektovať vo výchovnom pôsobení vychovávateľa - vznikli zovšeobecňovaním osvedčených výchovných postupov - sú odvodené z pgických skúseností učiteľov a rodičov Zásada prirodzenosti – uplatňuje sa v prirodzených požiadavkách vychovávateľa na vychovávaného a v rešpektovaní telesného a duševného vývinu žiaka. - výchovné požiadavky musia byť primerané osobnosti žiaka - rešpektujú sa ňou vrodené dispozície žiaka a predchádzajúce výchovné pôsobenie na neho Zásada cieľavedomého realizovania výchovného procesu – uplatňuje sa prostredníctvom sústavného a postupného prístupu k výchovnému pôsobeniu na žiaka

21


- cieľavedomosť spočíva v upriamení sa na konkrétny výchovný cieľ, ktorý možno dosiahnuť sústavným pôsobením na žiaka Zásada výchovy pre život – pripraviť žiakov na skutočný život - výsledky tejto výchovy sa prejavujú aktívnou účasťou žiakov na verejnom, cirkevnom, kultúrnom živote. - realizuje aj procesom sebavýchovy žiaka Zásada výchovy láskou – láska je základom, na ktorom deti rozvíjajú sebadôveru a schopnosť tvorivého vlastného prejavu - bez lásky vznikajú v deťoch korene porazenosti - charakteristickou črtou 20. st. je neschopnosť milovať, rodičia častejšie odovzdávajú deťom skryté nepriateľstvo, závisť, pokrytectvo ako radosť zo života, lásku k blížnemu a ochotu pomáhať druhým ľuďom Zásada kladného hodnotenia žiaka – vo výchovnom procese treba rešpektovať potrebu detí po uznaní a sláve. Kladné hodnotenie pozitívne vplýva na sebadôveru žiakov - ak dieťa zlyhá vo výchovnom procese, netreba viniť jeho, ale nájsť vhodnejšiu výchovnú metódu - dôležité, aby učiteľ povzbudil aj slabého žiaka Zásada jednotného výchovného pôsobenia – je vtedy účinné, ak je jednotné, preto je dôležité koordinovať všetky výchovné vplyvy na žiaka - jednotné v rodinnej i školskej výchove Zásada náročnosti a úcty k žiakovej osobnosti – spočíva v tom, že kladením požiadaviek na žiaka prejavuje pedagóg dôveru v jeho schopnosti - náročnosť musí byť v súlade so žiakovými schopnosťami - nemožno žiaka preceniť, ale ani podceniť Zásada účinnosti výchovného pôsobenia – ňou sa realizuje spravodlivé hodnotenie správania a konania žiakov Rešpektovanie uvedených zásad urýchľujú výchovný proces a zároveň šetria energiou vychovávateľa i energiou vychovávaného. Výchovné zásady sa realizujú v rámci výchovných foriem. 18. VÝCHOVNÉ FORMY - organizačné jednotky, v rámci ktorých sa realizuje zámerná výchovná činnosť - organizačné jednotky, v rámci ktorých sa používajú metódy a prostriedky Výchovné formy možno rozdeliť podľa nasledujúcich kritérií: A. podľa druhu a obsahu činnosti – formy zamerané na mravnú, náboženskú, estetickú, pracovnú, ekologickú, vlasteneckú a telesnú výchovu B. podľa vplyvu na žiakov – formy kolektívneho vplyvu a f. individuálneho vplyvu C. podľa dĺžky trvania – krátkodobé a dlhodobé D. podľa organizácie výchovného vplyvu – formy organizovaného výchovného vplyvu a formy neorganizovaného vplyvu na žiakov vznikajúce spontánne Vo výchovnom procese sa jednotlivé výchovné formy rozličným spôsobom prelínajú a kombinujú. Medzi najčastejšie formy výchovy patria: 22


besedy a rozhovory – realizujú sa priamym rozhovorom s pedagógom a žiakmi o aktuálnych problémoch medzi spolužiakmi alebo s prizvaným hosťom o súťaže a kvízy – prispievajú k uspokojeniu potreby žiaka uplatniť sa. Súťaže sa usporadúvajú v športe, technike, prírodovede, speve atď.. Kvízy – špeciálna forma súťaží, v ktorých sa vyžaduje zodpovedať čo najviac otázok z rozličných oblastí ľudskej činnosti. o vychádzky, výlety, exkurzie – plnia výchovný, vzdelávací aj zdravotný cieľ - vychádzky – sú krátkodobejšie formy ako výlety = zamerané na poznávanie prírodných, geograf. a historických javov - exkurzia má vzdelávací charakter – do výrob. podnikov, výskum. ústavov o záujmové krúžky – záujem je individuálna túžba po sebarealizácii žiaka, ale aj prejavom vonkajšieho zamerania dieťaťa, a preto pomáha pedagógovi v poznávaní žiakov. - vývin záujmov postupuje od potrieb biologických k záujmom sociálnym a náboženským ako i kultúrnym o tábory detí a mládeže – organizujú sa počas letných prázdnin. - organizujú ich spoločenské organizácie, cirkevné spoločenstvá, záujmové inštitúcie a školy o nácvik ochotníckych divadelných hier – divadlo je mimoriadne komunikatívny druh umenia. - má i vzdelávací charakter o

Pri uplatňovaní výchovných noriem je žiadúce rešpektovať záujmy a predpoklady žiakov, priestorové a materiálne vybavenie i odborné predpoklady pedagógov. 19. VÝCHOVNÉ METÓDY V rámci výchovných foriem sa používajú výchovné metódy. Sú to postupy, cesty, ktorými sa dosahujú vytýčené výchovné ciele. (gr. methodos – cesta, spôsob) Metóda je nástroj práce učiteľa. Možno ich použiť iba vtedy, ak sa pri ich uplatnení rešpektujú výchovné zásady. Výchova si vyžaduje používanie rozličných metód. Výchovný proces sa uplatňuje v nasledujúcich etapách: o etapa požadovania očakávaného správania o etapa podnecovaniu k očakávanému správaniu o etapa kontroly a hodnotenia správania o samostatné očakávané správanie žiaka V jednotlivých etapách vých. procesu sa uplatňujú nasledovné metódy: Metóda požiadaviek – požiadavkami pedagóg konkretizuje výchovné úlohy, ktoré kladie na žiakov – rozkazy, príkazy, nariadenia, upozornenia, napomenutia. - požiadavky musia byť vyslovené zrozumiteľne, jednoznačne a adresne - musia byť primerané veku žiakov - primerane vysvetlené M. vysvetľovania – sa používa následne po metóde požiadaviek - pôsobí ňou na rozumovú stránku žiaka tým, že sa snaží vzbudiť záujem o vnútorný vzťah žiaka k vyslovenej požiadavke

23


- možno ju použiť v rozhovore, v diskusii, v prednáške M. presviedčania – pedagóg ňou pôsobí na citovú a rozumovú stránku žiakovej osobnosti - očakávané správanie sa dosiahne iba vtedy, ak žiak pochopí jeho význam a zmysel - možno ju uplatniť slovnými metódami (rozhovor, prednáška) a najmä osobným príkladom pedagóga - často sa spája s nasledujúcou metódami M. cvičenia a navykania – cvičenie umožňuje osvojenie správneho návyku a je predpokladom vypestovania si očakávaných spôsobov jednania a konania - osvojí si ňou činnosť na úrovni zvyku al. návyku - uplatňujeme ju nielen vo výchove, ale aj pri prevýchove (odstraňovanie nesprávnych návykov)- využívame vhodné vzory kladného správania M. príkladu – spočíva v napodobňovaní určitých vzorov - úlohou výchovy je dávať žiakom čo najviac vzorov s kladnými vlastnosťami - Najlepší výklad je dobrý príklad. M. hodnotenia – jej úlohou je posúdiť, či konanie žiaka bolo správne príp. nesprávne - hodnotenie musí byť spravodlivo odstupňované METÓDA KLADNÉHO HODNOTENIA sa používa vo forme odmien – posilňujú vôľové tendencie v mravnom konaní žiakov - odmena môže byť prirodzená, spôsobujúca vnútorné uspokojenie dieťaťa - ----- !!!! ---------- umelá, vyslovená formou uznania, pokývaním hlavou, rukou,láskavým pohľadom Pri výchovnom pôsobení sa nezaobídeme bez používania trestov – treba postupovať taktne a uvážlivo. K pgicky nevhodným trestom patrí ironizovanie žiaka, psychické tresty a fyzické tresty. 20. OBSAH VÝCHOVY A. B. C. D. E. F. G. H.

Medzi základné kategórie výchovy patrí aj obsah výchovy. Patrí tam: rozumovú náboženskú mravnú estetickú ekologickú pracovnú telesnú právnu

ROZUMOVÁ V. – jej úlohou je rozvíjať poznanie a myslenie človeka - je dôležitým predpokladom pre rozvoj výchovy mravnej, náb., estet., ekologickej, pracovnej i telesnej - je dôležitá pre rozvíjanie potrebných zručností a návykov nevyhnutných pre úspešné začlenenie sa človeka do spoločenského života - súčasťou rozumovej výchovy je : o výchova zmyslového poznávania, myslenia a reči o osvojovanie vedomostí, skúseností a vedeckých poznatkov o výchova a rozvoj praktických zručností 24


o výchova tvorivej činnosti - realizuje sa prostredníctvom zmyslových orgánov - zúčastňuje sa na výchovnom procese v celom obsahu výchovy NÁBOŽENSKÁ V.– je najzákladnejšou časťou výchovného systému v kresťanskej pg - chápaná ako integrálna súčasť celého výchovno-vzdelávacieho procesu, nemôže byť izolovaná a odstavená na vedľajšiu koľaj - okrem nadprirodzeného cieľa – má aj prirodzený: napĺňanie správnych životných postojov - vo výchovnom procese je najdôležitejšie citlivosť a prístup k mladému človeku MRAVNÁ V. – výchova mravných vlastností osobného života (slušnosť, pracovitosť, čestnosť, vytrvalosť ...) - výchova k mravnému vzťahu k práci - výchova uvedomelej disciplíny - výchova k humánnosti a tolerancii ESTETICKÁ V. – uvedomovanie si , vnímanie a správne chápanie krásy svojho okolia - utváranie kladného vzťahu k umeniu a rozvíjanie vlastnej tvorivosti - zmysel pre estetično môže v žiakovi vzbudiť aj učiteľ svojím oblečením, správaním, písaním ... - aktívna zložka EsV – rozvíjanie vrodených predpokladov žiakov pre hudobnú, výtvarnú a literárnu činnosť - pasívna zložka EsV – utváranie estet. názorov a postojov - je účinnejšou vtedy, ak sa spája s prejavmi radosti – robí ich vnímavejším pre dobro, spravodlivosť a krásu EKOLOGICKÁ V. – výchova vzájomného vzťahu človeka a prírody - cieľ – príprava žiakov na riešenie rôznych problémov ochrany prírody - má zložku vzdelávaciu - osvojovanie primeraných vedomostí a poznatkov o prírode - výchovnú – zámerná ochrana prírody PRACOVNÁ V. – výchova kladného vzťahu k práci a pracovnej činnosti - získavanie pracovných predpokladov a pracovnej kvalifikácie - utváranie schopnosti zaobchádzať s nástrojmi, prístrojmi a strojmi v procese práce - rozvoj technického myslenia TELESNÁ V. – jej úlohou je upevňovanie zdravia, - rozvíjať vrodené telesné a psychické dispozície človeka - upevňovať morálne a vôľové vlastnosti - pozitívne vplývať na denný režim – správna životospráva PRÁVNA V. – výchova právneho vedomia - výchova úcty k zákonom - aktívne pristupovanie proti antispoločenským javom - výchova právneho konania - výchova k ľudským právam

25

1. POJEM, PREDMET, ÚLOHY A CIEĽ DIDAKTIKY

Recommend Documents